Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. jún 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-6S/51/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200482
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Ľudevít Fafaľák

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200482.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Ľudevíta Fafaľáka a

členov senátu JUDr. Zuzany Berežnej a Mgr. Slavomíra Podhorského, v právnej veci žalobcu: A. B. C.,
miestom podnikania Nová Ľubovňa 505, IČO: 37 164 996, zastúpeného KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/
ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 03 Bratislava, so sídlom Apollo Business Center II, blok
A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 102155692/2017 zo dňa 11.10.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Z a m i e t a návrh žalobcu na prerušenie konania.

II. Žalobu zamieta.

III. Náhradu trov konania pred správnym súdom a trov kasačného konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Daňový úrad Prešov (ďalej aj „správca dane“ alebo „správny orgán prvého stupňa“) Oznámením o

daňovej kontrole č. 9712401/1/36105/2012 zo dňa 07.03.2012 začal u žalobcu výkon daňovej kontroly
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010 (ďalej ako „Oznámenie o
daňovej kontrole“).

2. Správca dane vydal protokol č. 1311205/2015 zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2010, február 2010, september 2010 a december 2010 (ďalej
ako „Protokol č. 1“) a súčasne vydal protokol č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2010, apríl 2010, máj 2010, jún 2010, júl 2010,
august 2010, október 2010 a november 2010 (ďalej ako „Protokol č. 2 “).

3. Správca dane na základe zistených výsledkov z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania po daňovej
kontrole vyrubil rozhodnutím č. 100201361/2017 zo dňa 02.02.2017 (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“
alebo „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“) platiteľovi dane rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie 4/2010 v sume 35.043,25 Eur. Správca dane sa vo svojom rozhodnutí oprel o

závery vyplývajúce z Protokolu č. 2 o daňovej kontrole.

4. Žalovaný rozhodnutím č. 102155692/2017 zo dňa 11.10.2017 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie
žalovaného“) podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozhodnutie Daňového úradu
Prešov zo dňa 02.02.2017 č. 100201361/2017, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového
poriadku vyrubil rozdiel v sume 35.043,25 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl

2010 žalobcovi, potvrdil.

5. Určený rozdiel dane vyplynul z výsledku daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) za
zdaňovacie obdobia január až december 2010. Za zdaňovacie obdobie apríl 2010 správca dane neuznal

žalobcovi právo na odpočítanie dane v súvislosti s nadobudnutím tovaru v tuzemsku z Poľskej republiky
od subjektov SPOLKA JAWNA MIKULEC a FIRMA HANDLOWO - USLUGOWA, A. A., ktoré nebolo
podľa správcu dane preukázané, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca
dane s poukázaním na § 8 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 43 ods. 1 a 5 a § 69
ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. a s poukázaním na závery rozsudkov Súdneho dvora Európskej Únie vo
veci C-184/05 a C-409/04 konštatoval, že v zdaňovacom období apríl 2010 nedošlo k dodaniu tovaru

v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. odberateľom v Poľskej republike SPOLKA JAWNA MIKULEC
a FIRMA HANDLOWO - USLUGOWA, Mariusz Mikulec, preto si žalobca nemôže uplatniť oslobodenie
od dane.

6. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia k námietkam žalobcu uviedol, že správca

dane tým, že na základe výsledkov daňovej kontroly vypracoval dva protokoly, postupoval podľa
legislatívnej úpravy, na základe ktorej sa postupuje v prípade, ak sa zistí alebo nezistí rozdiel dane v
kontrolovanom zdaňovacom období. V súvislosti s dodaním tovaru do iného členského štátu žalovaný
poukázal na to, že odberateľ najprv potvrdil a neskôr poprel dodanie tovaru, pričom vývoz tovaru
nepotvrdili ani vodiči motorových vozidiel, ktorých na návrh daňového subjektu vypočul správca dane.

Žalobca nepreukázal, že bola splnená základná podmienka oslobodenia od dane, a to, že tovar bol
odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tejto prepravy fyzicky opustil
územie Slovenska. Za neopodstatnenú považoval žalovaný aj námietku, že žalobca nemal možnosť
vyjadriť sa k dôkazom ohľadne záverov poľskej daňovej správy, nakoľko v konaní u poľskej daňovej
správy nemá slovenský správca dane kompetenciu.

7. Žalovaný nepovažoval za opodstatnenú ani námietku týkajúcu sa nedodržania zákonom stanovenej
lehoty na výkon daňovej kontroly z dôvodu, že odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií
neboli doručené správcovi dane do troch mesiacov tak, ako to ustanovuje Nariadenie Rady EÚ č.
904/2010zodňa07.10.2010oadministratívnejspolupráciabojiprotipodvodomvoblastidanezpridanej

hodnoty (ďalej len „Nariadenie č. 904/2010“). Žalovaný uviedol, že lehoty na výmenu informácií sú
ustanovené za účelom zrýchlenia a zintenzívnenia komunikácie medzi daňovými správami jednotlivých
štátov a s ich nedodržaním citované nariadenie nespája žiadne právne dôsledky.

II.
Správna žaloba

8. Včas podanou žalobou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a žiada
zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa

a vrátiť vec správcovi dane na ďalšie konanie. Žalobca zároveň žiadal priznať proti žalovanému náhradu
trov konania.

9.VbodeI.žalobyžalobcapoukázalnaskutkovýstav,vbodeII.žalobynaprávnyzákladsprávnejžaloby,
v bode III. podrobne poukázal na nezákonný postup správcu dane, namietal dĺžku daňovej kontroly,

na nezákonné získaný listinný dôkaz - protokol, ktorý podľa jeho právneho názoru nevyvoláva právny
stav ukončenia daňovej kontroly a poukázal aj na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na nález
Ústavného súdu č.k. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, z ktorého vyplýva záväzný právny názor,
že ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú
súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z

takejto kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže
byť použitý.10. Žalobca poukázal na to, že správca dane si osvojil trend faktického predĺženia zákonnej lehoty
na výkon daňovej kontroly a považoval za zrejmé, že aj v tomto prípade účelovo obchádza zákonom
ustanovenú dobu na výkon daňovej kontroly, a to cez inštitút prerušenia daňovej kontroly. Správca

dane podľa jeho právneho názoru neúčelne a neprimerane prerušil daňovú kontrolu za účelom zistenia
skutočností v rámci medzinárodnej výmeny informácií (ďalej aj „MVI“). Správca dane požadoval od
príslušného orgánu cudzieho štátu informácie po častiach na základe viacerých žiadostí, pričom v
záujme efektívnosti je možné kumulovať poskytnutie informácie do jednej žiadosti. Slovné spojenie
„pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo“ (§ 61 ods. 4 Daňového poriadku) je potrebné podľa

žalobcu vykladať v kontexte Smernice Rady 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v
oblastí daní a zrušenie Smernice 77/799/EHS (ďalej ako „Smernica“), a teda pominutie dôvodov, pre
ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v Smernici pre
poskytnutie požadovaných informácií (3 mesiace od prijatia žiadosti).

11. Žalobca dôvodil, že oznámením o daňovej kontrole zo dňa 07.03.2012 začal žalovaný u žalobcu

výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010.
V rozpore s vyššie uvedeným oznámením o daňovej kontrole správca dane vydal protokol č.
1311205/2015/ zo dňa 20.08.2015 u daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január 2010, február 2010, september 2010 a december 2010 (ďalej ako „Protokol č. 1.“) a súčasne vydal
správca dane protokol č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobia marec 2010, apríl 2010, máj 2010, jún 2010, júl 2010, august 2010, október
2010 a november 2010 (ďalej ako „Protokol č. 2.“). Uvedené je podľa žalobcu v rozpore s § 47 písm. d)
Daňového poriadku, podľa ktorého protokol musí obsahovať predmet daňovej kontroly a kontrolované
zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Daňový poriadok jednoznačne definuje, že
správca dane vyhotovuje jeden protokol, čo možno vyvodiť na základe gramatického výkladu. Protokol

č. 1. v zmysle jeho obsahu zodpovedá kontrolovanému obdobiu január až december 2010 a doručením
kontrolovanému daňovému subjektu sa podľa platných a účinných ustanovení Daňového poriadku
kontrola končí.

12. V bode IV. žaloby žalobca namietal neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie

vo veci. Poukázal, že ak správca dane považoval odpoveď poľskej daňovej správy za hodnoverný a
dostatočný dôkaz, bol povinný zabezpečiť kontrolovanému daňovému subjektu možnosť vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom z dôvodu dodržania zásady rovnosti zbraní. Rovnako žalovaný
nijakým spôsobom nezodpovedal zásadnú otázku, ako môže správca dane vychádzať z tvrdenia A. A.,
ktorý celkom zjavne konal účelovo a nedôveryhodne, neakceptoval tvrdenia kontrolovaného daňového

subjektu, ktorý počas výkonu daňovej kontroly svoje výpovede a predkladané dôkazy nemenil a úzko
spolupracoval so správcom dane, keď mu to bolo umožnené.

13. Žalobca v priebehu daňovej kontroly v rámci vyjadrenia k výsledkom daňovej kontroly uvedeným
v protokole zo dňa 20.08.2015 navrhol vypočuť svedkov a namietal vyhotovenie dvoch protokolov z

vykonanej daňovej kontroly, nevynímajúc to, že Protokol č. 1. a Protokol č. 2. neobsahuje žiadne zistenia
poľskej daňovej správy, že preklad z poľského do slovenského jazyka je nesprávne preložený, a rovnako
tak závažné pochybenie správcu dane, ktoré spočíva v upretí práva žalobcovi klásť svedkovi A. A.
otázky.

14. V bode V. žaloby žalobca namietal nevysporiadanie sa s jeho námietkami, a tiež nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia žalovaného. Žalobca opakovane žiadal možnosť nahliadnuť do dôkazov
získaných poľskou daňovou správou, o odôvodnenie vyhodnotenia dôkazov zo strany správcu dane, o
preukázanie skutočností, že žalobca bol informovaný o vypočutí svedka s možnosťou kladenia otázok
prostredníctvom MVI, o vysvetlenie významu vety „náš daňovník nepopiera uskutočnené vyrovnania“,

o opätovný výsluch svedkov, ktorých výpovede sa stali podkladom pre rozhodnutia správcu dane aj
žalovaného. Žalobca citoval čl.2 ods.3 Ústavy SR, § 29 ods.8 Daňového poriadku a zaujal názor, že je
povinný preukázať len to, že tovar nakúpil od ním deklarovanej spoločnosti a tento predal. Na základe
vyššie uvedených skutočností má žalobca za to, že daňové orgány si nezaobstarali dostatok potrebných
podkladov pre rozhodnutia vo veci, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný stav veci, prekročili

medze zákonom dovolenej správnej úvahy, nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a
procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.15. Dôvodil, že preukázal svoj nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty spôsobom a v rozsahu v akom
od neho možno v zmysle platných právnych predpisov spravodlivo požadovať, že príslušný správny
orgán autoritatívne a nad rámec svojej právomoci rozhodoval bez prihliadnutia na žalobcom uvádzané

skutočnosti, že bol povinný sa vysporiadať s jej námietkami v celom rozsahu, a to vzhľadom na obsah
a význam pre riadne a správne posúdenie predmetnej veci. Žalovaný sa však bez ďalšieho stotožnil
s postupom správcu dane, pričom sám sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s námietkami žalobcu
v dostatočnom rozsahu nevysporiadal a neprihliadal na ne. Žalovaný bez akejkoľvek aktivity opísal
priebeh daňovej kontroly na základe správcom dane osvojených informácií, na základe MVI, správcovi

dane nevytkol žiadnu zo žalobcom namietaných skutočností, nezrušil jeho rozhodnutie ani sa s otázkou
nedostatočného zistenia a odôvodnenia skutkového stavu, ako aj právneho stavu nijako nevysporiadal.

16. V tejto súvislosti žalobca poukázal, že na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie
konania. To znamená, že odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní sa musí vysporiadať
so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní, vrátane údajov, ktoré odvolávajúci uviedol v doplnkoch

odvolania. Ak sa správny orgán v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami
uplatnenými v odvolaní, je to dôvod, aby súd zrušil takéto rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov.

III.
Vyjadrenie žalovaného

17. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.03.2018 zotrval na skutkovej a právnej argumentácii
uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Konštatoval, že

lehoty na výmenu informácií boli podľa citovaného nariadenia ustanovené za účelom zrýchlenia a
zintenzívnenia komunikácie medzi daňovými správami jednotlivých štátov a s ich nedodržaním citované
nariadenie nespája žiadne právne dôsledky.

18. Podľa žalovaného za neopodstatnené možno považovať i námietky žalobcu ohľadom vypracovania

dvoch protokolov správcom dane pri vykonávaní daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobia roku
2010. Správca dane tým, že vypracoval jeden protokol za zdaňovacie obdobia, v ktorých nezistil žiadne
porušenia právnych predpisov, a druhý za zdaňovacie obdobia, v ktorých podľa kontrolných zistení
žalobca porušil právne predpisy upravujúce kontrolovanú oblasť, neporušil žiadne právo ani právom
chránený záujem žalobcu, ktoré by ovplyvnili výsledok daňovej kontroly.

19. K námietkam žalobcu uvedeným v časti IV. žaloby, že v rozhodnutí žalovaného i správcu dane
absentuje zodpovedanie konkrétnych relevantných informácií, ktoré sa stali pre správcu dane a
žalovaného podkladom pre rozhodnutie, žalovaný uvádza, že v odpovedi na dožiadanie poľská daňová
správa konkrétne uviedla, ktoré deklarované transakcie boli fiktívne, a správca dane i žalovaný nemali

dôvod spochybňovať tieto informácie. K prijatému záveru daňové orgány došli na základe vyhodnotenia
všetkýchzískanýchdôkazov,zuvedenéhodôvoduinámietkužalobcu,žesprávcadanebezpreukázania
konkrétnymi dôkazmi a bez vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti
automaticky akceptoval tvrdenie daňovej správy iného štátu ako jediný správny a relevantný dôkaz,
žalovaný považuje za neopodstatnenú.

20. Poukázal na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa
21.01.2009 vo veci D. E. proti F., rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku)
a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III.
ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú

vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na
zásadnú a relevantnú námietku.

21. K námietke žalobcu, že mu žalovaný neumožnil aplikovať svoje právo vyjadrovať sa k dôkazom,
na základe ktorých poľská daňová správa došla k záveru, žalovaný uviedol, že informácia poľskej

daňovej správy bola poskytnutá na základe výsledkov daňovej kontroly vykonávanej u poľského
daňového subjektu poľským správcom dane, a v tomto konaní slovenský správca dane nemá potrebné
kompetencie. Pri preverovaní intrakomunitárneho dodania tovaru správca dane postupoval v zmysle
ustanovení zákona č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a NariadeniaRady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v
oblasti dane z pridanej hodnoty. Z uvedených právnych predpisov pre správcu dane členského štátu,
ktorý vypracoval žiadosť o preverenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, ani pre odvolací orgán

nevyplýva právo vyžadovať od dožiadaných členských štátov, aby k poskytnutej informácii predkladali
aj jednotlivé dôkazy, na základe ktorých k prijatému záveru došli.

22. Žalovaný zvýraznil, že pri uplatnení nároku na odpočítanie dane, resp. pri uplatnení oslobodenia
od dane z pridanej hodnoty s poukázaním na § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších

predpisov dôkazné bremeno je výlučne na žalobcovi (žalobca sa v žalobe odvoláva na ustanovenie
§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. účinného v čase realizovania zdaniteľných obchodov, avšak
daňová kontrola bola vykonávaná v čase účinnosti zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov). Žalobca i napriek tomu, že mal realizovať zdaniteľný obchod, počas daňovej kontroly
ani v odvolacom konaní nepredložil o jeho realizácii žiaden dôkaz, ktorý by vyvrátil tvrdenie poľskej
daňovej správy, že časť deklarovaných transakcií bolo fiktívnych. Poukazovanie na rozpory medzi

vyjadrením svedka, na nedostatočný alebo nepresný preklad a interpretáciu správnych orgánov (časť
VI. žaloby) zo strany žalobcu je podľa žalovaného účelové, a nezbavuje žalobcu povinnosti vyplývajúcej
z citovaného ustanovenia, aby bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že uplatnenie odpočítania dane
alebo oslobodenia od dane bolo v súlade s platnou právnou úpravou.

IV.
Replika žalobcu

23. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa už žalobca ďalej nevyjadril.

V.
Skoršie rozhodnutie správneho súdu a kasačné konanie

24. Krajský súd v Prešove skorším rozsudkom č.k. 6S/57/2017-78 (v súčasnosti pod sp. zn.
PO-6S/57/2017-78) zo dňa 26.09.2018 žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal,
nakoľko bol toho právneho názoru, že žalobcom vznesené námietky boli nedôvodné.

25. Proti uvedenému rozhodnutiu podal včas kasačnú sťažnosť žalobca, o ktorej rozhodol Najvyšší

správny súd SR (ďalej aj „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 10Sžfk/18/2020 zo dňa 17.06.2021 a to
tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 6S/57/2017-78 zo dňa 26.09.2018 zrušil a vec vrátil
správnemu súdu na ďalšie konanie. Kasačný súd mal za to, že z odôvodnenia rozsudku krajského
súdu nebolo zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospel k záveru,
a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Krajský

súd pre potreby prejednávanej veci nedostatočne vysvetlil svoje právne závery, najmä pokiaľ ide o
ustálenie dôkazného bremena v daňovom konaní, vypracovanie dvoch protokolov z jednej daňovej
kontroly, neprimeranosti dĺžky prerušenia daňovej kontroly, a s tým súvisiace nedodržanie zákonnej
lehoty na výkon daňovej kontroly a nezákonnosť protokolu. Kasačný súd konštatoval, že aj keď
zdanlivo krajský súd na žalobné námietky reagoval, kvalitatívne nemožno vyslovené právne závery

považovať za dostatočné pre naplnenie princípov spravodlivého procesu. Krajský súd zvolil spôsob
argumentácie, keď na zásadné otázky týkajúce sa prejednávanej veci odpovedal odkazom na právnu
úpravualeboreprodukovanímzáverovžalovaného,absolútnesavšakvyholpriamejreakciinakonkrétne
žalobné námietky vznesené pri každej takejto zásadnej otázke. Konkrétnosť žalobných námietok musí
nájsť svoje adekvátne premietnutie do konkrétnosti argumentácie správneho súdu v odôvodnení jeho

rozsudku.

VI.
Návrh o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ

26. Žalobca podaním doručeným Krajskému súdu v Prešove dňa 28.06.2022 požiadal o prerušenie
konania za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ v nasledovnom znení:
1. Lehoty uvedené v čl. 10 Nariadenia 904/2010 majú pre žiadaný orgán záväzný charakter aleboodporúčací charakter? 2. V prípade, ak žiadaný a žiadúci orgán neaplikujú postup v zmysle čl. 11 a čl.
12 Nariadenia 904/2010, je povinný žiadaný orgán poskytnúť informácie výhradne v lehote uvedenej v
čl. 10 Nariadenia 904/2010? 3. V prípade, ak žiadaný orgán a žiadúci orgán uzavrú osobitnú dohodu v

zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010, môžu lehotu na poskytnutie informácií predĺžiť o ľubovoľnú lehotu
alebo len o lehotu definovanú v čl. 10 Nariadenia 904/2010? 4. Je možné charakterizovať nedodržanie
lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neuzavretie osobitnej dohody medzi žiadaným
a žiadúcim orgánom o predĺžení 11 lehoty na poskytnutie informácií v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010
za porušenie Nariadenia 904/2010 ? 5. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl.

10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať na
žiadosť v stanovenej lehote v zmysle čl. 12 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010 ?
6. V prípade, ak žiadaný orgán prekročí odlišnú lehotu dohodnutú na základe dohody v zmysel čl. 11
Nariadenia 904/2010, takéto prekročenie je možné považovať za porušenie Nariadenia 904/2010?

VII.
Relevantná právna úprava

27. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Daňový poriadok“), pri správe daní sa

postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa
pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

28. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

29. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti

uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

30. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

32. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných

voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

33. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

34. Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkýchdokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia

oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly.

35. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia
protokolu podľa odseku 8.

36. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok
odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.

37. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,

b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

38. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o
prerušení konania; proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

39. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku, správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného
podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie
prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane
písomne oznámi účastníkom konania.

40. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona
neplynú.

41. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v

daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

42. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,

vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

43. Podľa § 69 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov

po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v
ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

44. Podľa § 69 ods. 2 veta prvá Daňového poriadku , ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon

smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných
predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone
vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov
možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie
alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v

ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

45. Podľa § 69 ods. 3 Daňového poriadku, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane
alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie a) protokolu z
daňovej kontroly, b) protokolu o určení dane podľa pomôcok.

46. Podľa § 69 ods. 4 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov
činných v trestnom konaní, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenienároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly
alebo doručenie oznámenia o daňovej kontrole.

47. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
v príslušnom zdaňovacom období (ďalej len ,,zákon o DPH“), predmetom dane je dodanie tovaru za
protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

48. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným

majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a
bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,
alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom
určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň
predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

49. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby

na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

50. Podľa § 25 ods. 1 písm. b) zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby a pri
nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví pri znížení ceny tovaru alebo služby

po vzniku daňovej povinnosti.

51. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

52. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods.
2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) d)zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

53. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

54. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a

právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

55. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

56.Podľa§19vetaprváSSPsprávnesúdykonajúarozhodujúvsenátoch,aktentozákonneustanovuje,
že rozhoduje sudca alebo predseda senátu.

57. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.VIII.
Konanie pred správnym súdom

58. S účinnosťou ku dňu 1. júna 2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3
písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná
právomoc správnych súdov. V predmetnej veci je preto na konanie od 01.06.2023 príslušný Správny

súd v Košiciach.

59. Správny súd v Košiciach po zrušení a vrátení veci kasačným súdom opätovne preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183
SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej
lehote (§ 181 ods. 1 SSP), na pojednávaní vyhlásil vo veci rozsudok (§ 137 ods. 4 SSP) po tom, čo

dospel k záveru, že správnu žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 190
SSP pre jej nedôvodnosť.

60. Správny súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 12.06.2025, ktorého sa zúčastnil len
žalovaný. Právny zástupca žalobcu sa z účasti na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil, hoc

mu bolo predvolanie na pojednávanie riadne a včas doručené. Na pojednávaní zástupca žalovaného
odkázal na právnu argumentáciu vyplývajúcu z predošlých písomných prednesov.

IX.

Právny názor správneho súdu

61. Predmetom preskúmania správneho súdu v predmetnej veci je rozhodnutie žalovaného č.
102155692/2017 zo dňa 11.10.2017, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie
Daňového úradu Prešov zo dňa 02.02.2017 č. 100201361/2017, ktorým správca dane podľa § 68 ods.

5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel v sume 35.043,25 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie apríl 2010 žalobcovi, potvrdil.

62. Vychádzajúc z obsahu žaloby žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav,
nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, absenciu správnej úvahy,

dĺžku trvania daňovej kontroly a porušenie procesných práv žalobcu v daňovom konaní.

63. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že Daňový úrad Prešov vykonal u
žalobcu kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010 na základe
oznámenia č. 9712401/5/386105/2012 zo dňa 07.03.2012. Kontrolou predložených dokladov správca

danezistil,žežalobcaakokontrolovanýdaňovýsubjektdeklarovalvkontrolovanomzdaňovacomobdobí
apríl 2010 nadobudnutie tovaru podľa § 11 zákona o DPH od dodávateľov G. D., „XBARG“Gabon
70, Golkowice, H. XXXXXXXXXX, SPOLKA JAWNA MIKULEC, 33-340 Moszcenica, Nizna 144, H.
XXXXXXXXXXXX I. J. B., A. A., 33-340 H. XX, K. K., H. XXXXXXXXX. Nadobudnutie tovaru správca
dane žiadal preveriť prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií (MVI), a to žiadosťou zo dňa

26.06.2014 (dodávateľ G. D.), žiadosťou zo dňa 26.11.2012 (dodávateľ SPOLKA JAWNA MIKULEC)
a žiadosťou zo dňa 26.11.2012 (dodávateľ FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA). Z dôvodu podania
uvedených žiadostí správca dane rozhodnutiami zo dňa 26.11.2010 a zo dňa 28.07.2014 kontrolu dane
z pridanej hodnoty do dňa doručenia odpovedí prerušil.

64. Pri preverovaní nadobudnutia tovaru od dodávateľa tovaru SPOLKA JAWNA MIKULEC poľská
daňová správa v čiastočnej odpovedi doručenej správcovi dane dňa 01.07.2013, v čiastočnej odpovedi
doručenej dňa 09.06.2014 a konečnej odpovedi na žiadosť zo dňa 26.11.2012 uviedol, že vecné plnenie
z faktúr (špecifikovaných číslom, dňom vyhotovenia, základom dane na strane 4 preskúmavaného
rozhodnutiažalovaného)vcelkovejhodnote722.877,44Eurnenastalo,atýmajvznikdaňovejpovinnosti

z titulu nadobudnutia tovaru u kontrolovaného daňového subjektu, z čoho následne vyplynulo neuznanie
uplatnenéhoprávanaodpočítaniedane.Nazákladeuvedenýchkontrolnýchzistenísprávcadanevyčíslil
rozdiel základu dane v riadku 07 daňového priznania v sume 722.877,44 Eur, ktorý spôsobil v riadku 08 a
v riadku 21 daňového priznania rozdiel v sume 137.346,71 Eur. Pri preverovaní nadobudnutia tovaru oddodávateľatovaruFIRMAHANDLOWO-USLUGOWA,A.A.poľskádaňovásprávavodpovedidoručenej
správcovi dane dňa 24.05.2013 na základe žiadosti zo dňa 26.11.2012 uviedla, že intrakomunitárne
dodania boli len v mesiacoch máj a jún 2010, a to dodanie strúhanky, čriev, smaženej cibule a mäsových

produktov. Intrakomunitárne dodania tovaru pre žalobcu v mesiacoch marec a apríl 2010 preverovaný
daňový subjekt neuskutočnil. Počas daňovej kontroly A. A. poskytol vysvetlenie, z ktorého vyplýva, že
v mesiacoch marec, apríl, máj, jún a júl 2010 nenadobudol intrakomunitárne dodanie tovaru od žalobcu
a v mesiacoch marec a apríl 2010 pre neho intrakomunitárne dodanie tovaru neuskutočnil. Platby boli
realizované v hotovosti, a to za nadobudnutie v novembri 2010 a za uskutočnené dodávky v mesiacoch

máj a jún 2010. Po ukončení daňovej kontroly A. A. predložil korekcie súhrnných výkazov za mesiace
marec, apríl, máj, jún a júl 2010.

65. Uvedené kontrolné zistenia preukázali, že vecné plnenie z faktúr (špecifikovaných dňom
vyhotovenia, číslom, základom dane na strane 5 preskúmavaného rozhodnutia žalovaného) v celkovej
hodnote 1.240.653,30 Eur nenastalo, a tým aj vznik daňovej povinnosti z titulu nadobudnutia tovaru

u kontrolovaného daňového subjektu, z čoho následne vyplynulo neuznanie uplatneného práva na
odpočítanie dane. Na základe uvedených kontrolných zistení správca dane vyčíslil rozdiel základu dane
v riadku 07 daňového priznania v sume 1.240.653,30 Eur, ktorý spôsobil rozdiel v riadku 08 a v riadku
21 daňového priznania v sume 235.724,12 Eur. S poukazom na § 11 ods. 1, 2, 4, 13, § 19 ods. 1, § 20
ods. 1, § 49 ods. 1 a § 69 ods. 6 zákona o DPH správca dane na základe uvedených kontrolných zistení

neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane v sume 373.070,84 Eur.

66. Žalobca v podanom daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2010 vykázal dodanie tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu podľa § 43 ods. 1
zákona o DPH vo výške 227.397,45 Eur. Podľa súhrnného výkazu za zdaňovacie obdobie apríl 2010

podaného daňovým subjektom dňa 21.06.2010 nadobúdateľmi tovaru boli poľské daňové subjekty
SPOLKA JAWNA MIKULEC (hodnota tovaru 137.788,00 Eur) a FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA,
Mariusz Mikulec (hodnota tovaru 89.609,00 Eur). Deklarované dodanie tovaru správca dane žiadal
preveriť na základe žiadosti o MVI zo dňa 26.11.2012.

67. Pri preverovaní dodania tovaru odberateľovi SPOLKA JAWNA MIKULEC poľská daňová správa v
čiastočnej odpovedi doručenej správcovi dane dňa 01.07.2013, v čiastočnej odpovedi doručenej dňa
09.06.2014avkonečnejodpovedinažiadosťsprávcudanezodňa26.11.2012uviedla,ževzdaňovacom
období apríl 2010 boli nadobudnutia tovaru uskutočnené vo výške 7.916,04 Eur na základe faktúry
č. 1001029 zo dňa 30.04.2010. Zostávajúce faktúry v hodnote 129.872,26 Eur, a to č. 1001052 zo

dňa 13.04.2010 v celkovej hodnote 65.916,66 Eur, č. 1001053 zo dňa 22.04.2010 v celkovej hodnote
52.199,92 Eur, č. 1001056 zo dňa 30.04.2010 v celkovej hodnote 168,00 Eur, č. 1001131 zo dňa
30.04.2010 v celkovej hodnote 11.587,68 Eur nedokumentujú skutočné transakcie, boli to fiktívne
transakcie.

68. Pri preverovaní dodania tovaru odberateľovi FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, A. A. poľská
daňová správa v odpovedi doručenej správcovi dane dňa 24.05.2013 na základe žiadosti zo dňa
26.11.2012 uviedla, že intrakomunitárne dodania na základe faktúr č. 1001057 zo dňa 20.04.2010 za
hovädzie a bravčové mäso v celkovej hodnote 77 611,25 Eur, a č. 1001129 zo dňa 30.04.2010 za
hovädzie mäso v celkovej hodnote 11 997,90 Eur sa v zdaňovacom období apríl 2010 neuskutočnilo.

Počas daňovej kontroly A. A. poskytol vysvetlenie, že v mesiacoch marec, apríl, máj, jún a júl 2010
nenadobudol intrakomunitárne dodanie tovaru od žalobcu a v mesiacoch marec a apríl 2010 pre neho
intrakomunitárne dodanie tovaru neuskutočnil. Platby boli realizované v hotovosti, a to za nadobudnutie
v novembri 2010 a za uskutočnené dodávky v mesiacoch máj a jún 2010. Po ukončení daňovej kontroly
A. A. predložil korekcie súhrnných výkazov za mesiace marec, apríl, máj, jún a júl 2010.

69. Správca dane s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 1 písm. a/, § 19 ods.
1, § 22 ods. 1, § 43 ods. 1, 5, § 69 ods. 1 zákona o DPH a s poukázaním na závery rozsudkov Súdneho
dvora EÚ vo veci C-184/05 a C-409/04 konštatoval, že k dodaniu deklarovaného tovaru v celkovej
hodnote 219 481,41 eur v zmysle § 43 zákona o DPH odberateľmi FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA,

A. A. a SPOLKA JAWNA MIKULEC v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2010 nedošlo, preto
vyčíslil rozdiel základu dane v riadku 03 daňového priznania celkom v sume 219.481,41 Eur a rozdiel
dane v riadku 04 celkom v sume 35.043,25 Eur.70. Správca dane oboznámil žalobcu s výsledkami daňovej kontroly pri ústnom pojednávaní dňa
06.08.2015 (zápisnica č. 1264721/2015) a dňa 20.08.2015 mu osobne doručil protokol č. 1311205/2015
zo dňa 20.08.2015, v ktorom zaznamenal výsledky daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január,

február, september, december 2010 a protokol č. 13111968/2015 zo dňa 20.08.2015 spolu s výzvou č.
1312406/2015 zo dňa 20.08.2015 na vyjadrenie sa k výsledkom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia
marec, apríl, máj, jún, júl, august, október a november 2010.

71. Dňa 20.10.2015 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie žalobcu k výsledkom daňovej kontroly

uvedenýmvprotokoleč.1311968/2015zodňa20.08.2015,vktoromnavrholvypočuťsvedkovanamietal
vyhotovenie dvoch protokolov z vykonanej daňovej kontroly, že protokol neobsahuje žiadne zistenia od
poľskej daňovej správy, namietal nedostatočný preklad z poľského do slovenského jazyka, upretie práva
klásť svedkovi A. A. otázky a nedostatočné vyhodnotenie dôkazov. Pripomienky a návrhy daňového
subjektu boli prerokované pri ústnom pojednávaní dňa 22.09.2016 (zápisnica č. 103929541/2016).

72. V rámci ústneho pojednávania dňa 22.09.2016 boli prijaté závery, ku ktorým sa žalobca vyjadril
podaním zaevidovaným u správcu dane pod číslom 1661392/2016 zo dňa 31.10.2016. Uvedené
pripomienky boli prerokované pri ústnom pojednávaní dňa 26.01.2017, z ktorého bolo spísaná zápisnica
č. 100165463/2017, a ktorú správca dane považoval za poslednú vo vyrubovacom konaní. Následne
správca dane vydal vo vyrubovacom konaní rozhodnutie č. 100201361/2017 zo dňa 02.02.2017, ktorým

vyrubil rozdiel v sume 35 043,25 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010
kontrolovanému daňovému subjektu - žalobcovi.

73. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa
SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého

rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

74. Správny súd sa najprv zaoberal tými námietkami žalobcu, v prípade ktorých preukázania by

bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné
preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého
rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho
prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny
poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom

konanípreskúmavanéhorozhodnutiaaleboopatreniaorgánuverejnejsprávyjehonepreskúmateľnosť,a
tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok
dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny
orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie
neodôvodní. Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou

náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi.
Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z
odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto
náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo

vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie
nejasné alebo protirečivé.

75. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, táto je neopodstatnená. Z ustanovenia § 63 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že rozhodnutie

musí vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto
zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak.Vsúladesozákonompostupovalžalovaný,aknapadnutýmrozhodnutímrozhodnutiesprávcudaneako správne potvrdil. Rozhodnutia oboch správnych orgánov sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené
tak, ako to upravuje Daňový poriadok v § 63 ods. 1 až 11, § 74 ods. 1 až 9.

76. Taktiež nie je dôvodná žalobná námietka žalobcu, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s
jej námietkami uvedenými proti rozhodnutiu správcu dane, pretože podľa názoru správneho súdu
uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia. Správny súd v tejto
súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo
dňa 21.01.2009 vo veci D. E. proti F., rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku)

a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III.
ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú
vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na
zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zároveň odôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri aplikácii právnej úpravy.

77. Žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav,
tento správne právne posúdil, rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol akými úvahami bol vedený
pri hodnotení vykonaných dôkazov. Žalovaný preto rozhodol vecne správne, ak po vysporiadaní sa s
odvolacími námietkami žalobcu rozhodnutie správcu dane potvrdil. Preto uvedenú žalobnú námietku

vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

78. Daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu a vyslovili právny názor, že nárok na odpočet dane bol žalobcom uplatnený v rozpore so
zákonnými podmienkami upravenými v § 49 a § 51 zákona o DPH. Daňová kontrola bola správcom

dane vykonávaná v nevyhnutnom rozsahu potrebnom na dosiahnutie účelu. Na preukázanie skutočne
realizovaných transakcií bolo potrebné preverovanie dodávateľov z dôvodu, či došlo k dodaniu tovaru
subjektom na faktúre uvedeným. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správca
dane pri použití zásady voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal

rozsiahle šetrenie a dokazovanie, z ktorého vyplýva, že daňovým dokladom, ktoré predložil žalobca
chýba reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na nadmerný odpočet, ako i vierohodnosti účtovnej
evidencie vedenej žalobcom.

79. Podmienky upravené v § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH majú
hmotnoprávnu povahu a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie
je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje. Pre účely § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné
kumulované splnenie všetky zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t. j. vrátene
preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ

deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.

80. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR
vysloveného v rozsudku zo dňa 30.01.2013 sp. zn. 8Sžf/9/2012 vykonanie dokazovania je primerane

rozložené medzi daňovníka a správcu dane. V prípade, že správca dane vykonaným dokazovaním
preukáže daňovníkovi, že tovar skutočne nemohol dodať na faktúrach uvedený dodávateľ daňovníka, je
povinnosťou daňovníka preukázať, že jeho závery sú nesprávne, alebo označiť skutočného dodávateľa
na základe nových dôkazov. Ak daňovník skutočného dodávateľa neoznačí alebo správcovi dane
nenavrhne alebo nepredloží nové dôkazy, alebo neoznámi inú osobu, ktorá by mohla byť skutočným

dodávateľom tovaru alebo služby, tak potom musí niesť dôsledok tohto svojho konania, že riadne
nepreukázal správcovi dane dodanie tovaru alebo služby. V tejto súvislosti správny súd dáva do
pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 784/2015 zo dňa 02.12.2015, v ktorom vyslovil právny
názor, že prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní nie je samo o sebe porušením základného
práva daňového subjektu na inú právnu ochranu.

81. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý
preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej
skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolaciehokonania) na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a tiež úplnosť, vierohodnosť a správnosť
záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť. Predmetné ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno
je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za

zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Sžf/4/2009 zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17 zo
dňa 23.02.2011).

82. Žalobca v žalobe spochybňuje zákonnosť vykonaného dokazovania využitím inštitútov miestneho
zisťovania prostredníctvom dožiadaných príslušných správcov dane aj v rámci medzinárodnej výmeny.
Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že inštitút miestneho zisťovania prostredníctvom
príslušných dožiadaní správcov dane a medzinárodnou výmenou informácií sú zákonnými prostriedkami
získania informácií správcom dane na preverovanie skutočností potrebných na správne určenie alebo
preverenie základu dane, prípadne nárokov uplatnených daňovými subjektmi. Zápisnica z miestneho

zisťovania a získané informácie sú daňovému subjektu v priebehu výkonu daňovej kontroly prístupné,
k nim má právo sa vyjadrovať, navrhovať dôkazy, rovnako má právo vyjadriť sa v zákonom stanovenej
lehote k protokolu o výsledku daňovej kontroly, podávať námietky proti postupu správcu dane v priebehu
výkonu daňovej kontroly.

83. Z judikatúry Súdneho dvora napr. rozsudok vo veci C-276/12 vyplýva... „právo Únie, tak ako vyplýva
najmä zo smernice Rady 77/799/EHS z 19.12.1977 o vzájomnej pomoci príslušných orgánov členských
štátov v oblasti priamych daní a dane poistnej prémie, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2006/98/
ES z 20.11.2006, a zo základného práva byť vypočutý, sa má vykladať v tom zmysle, že daňovníkovi
určitého členského štátu nepriznáva ani právo byť informovaný o žiadosti tohto štátu o pomoc

adresovanej inému členskému štátu najmä na účely overenia údajov, ktoré tento daňovník poskytol
v rámci svojho priznania k dani z príjmov, ani právo podieľať sa na formulácii žiadosti adresovanej
dožiadanému členskému štátu, ani právo zúčastniť sa na výsluchu svedkov, ktoré tento členský štát
uskutočnil. Smernica 77/799/ zmenená a doplnená smernicou 2006/98, neupravuje otázku, za akých
podmienok môže daňovník spochybniť správnosť informácie, ktorú poskytol dožiadaný členský štát, ani

neustanovuje nijakú osobitnú požiadavku v súvislosti s obsahom poskytnutej informácie“.

84. Správny súd sa zaoberal aj žalobnou námietkou nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly, ako aj na nedodržania ustanovení Smernice č. 904/2010, na základe ktorej bolo vykonané MVI
dožiadanie poľskou daňovou správou, ako aj českou daňovou správou. Správny súd v tejto súvislosti

poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn.: 5Sžfk/34/2018 zo dňa 31. marca 2022
(bod 36, 37, 38), podľa ktorého: „Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia princípu
proporcionality a nezákonnosti rozhodnutí, keď mal za to, že nebola dodržaná zákonom stanovená
lehota na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku v súvislosti s podanými
žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií kasačný súd poukazuje na to, že uznesením sp. zn.

5Sžfk/34/2018 zo dňa 5. marca 2020 bolo konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu č. k. 6S/1/2017-284 zo dňa 18. januára 2018 postupom podľa § 100 ods. 1 písm.
c) v spojení s § 452 ods. 1 SSP prerušené a Súdnemu dvoru Európskej únie boli kasačným súdom
predložené prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom
znení:

- Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení
a poskytnutie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty,
ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia
daňovej kontroly?

- Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií
stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?
-Jemožnécharakterizovaťmedzinárodnúvýmenuinformácií,ktorápresahujelehotyurčenéNariadením
Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti

dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?“
„Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol o
predložených prejudiciálnych otázkach tak, že Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7.októbra
2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojenís jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie
môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského
štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu

administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
„Kasačnému súdu bolo dňa 15. októbra 2021 doručené podanie sťažovateľa zo dňa 4. októbra2021,
označené ako vyjadrenie k rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-186/20, v
ktorom vyslovil názor o nutnosti opätovného predloženia (ním nanovo formulovaných, resp.
modifikovaných)prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie s odôvodnením, že v rozsudku

vydanom vo veciC-186/20 uspokojivým spôsobom nebolo zodpovedané na predložené otázky.“
Bod 39: „Rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora Európskej únie dospel kasačný súd k
záveru, že lehoty stanovené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány
finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte
vnútroštátnej právnej úpravy (ktorá v ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku stanovuje časový limit
na vykonanie daňovej kontroly) a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z

dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie
by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného
daňového subjektu. Kasačný súd nevzhliadol dôvod na opätovné prerušenie kasačného konania a
predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko právny názor vyslovený v
rozsudku vo veci C-186/20 považoval za dostačujúci a zrozumiteľný pre vyvodenie záveru, že nejde o

lehoty, nedodržanie ktorých by malo vplyv na zákonnosť daňovej kontroly, resp. zákonnosť rozhodnutí
daňových orgánov ako takých..“

85. Správny súd poukazuje na uvedené závery Najvyššieho správneho súdu SR v rozhodnutí sp. zn.:
5Sžfk/34/2018 a rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora EÚ tak, ako dospel k záveru kasačný

súd, aj správny súd, ktorý je týmto záverom viazaný, konštatuje, že lehoty stanovené Nariadením Rady
EÚ č. 904/2010 zo 7.októbra 2010 pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o MVI nemožno
v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy ustanovenia § 46 ods. 10 Daňového poriadku a vo väzbe na
uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o MVI vykladať tak, že ide o lehoty,
ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality na strane

kontrolovaného daňového subjektu. Na základe uvedeného preto s poukazom na rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-186/2020 zo dňa 30. septembra 2021, ako aj s poukazom na závery Najvyššieho správneho
súdu SR v rozsudku sp. zn.: 5Sžfk/34/2018 zo dňa 31. marca 2022 považuje uvedenú námietku žalobcu
za nedôvodnú. Na základe uvedenej citácie z rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR mal správny
súd za to, že boli splnené všetky kritéria postupu správcu dane pri dožiadaní o MVI.

86. Námietka žalobcu o nedodržaní zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly je nedôvodná.
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Sžf/46/2015 zo dňa 27.07.2016 zverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR a súdov SR č. 60 konštatoval, že ak správca dane preruší výkon daňovej
kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca

dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto
dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca
dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva
a nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej
kontroly. Ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa čl. 19 Nariadenia (ES) č. 1798/2003

zo dňa 07.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo
dňa 07.10.2010 prepracované znenie). Z ustanovenia § 61 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že
ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú, to znamená, že do zákonom
stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly (najviac jeden rok odo dňa jej začatia v zmysle § 46
ods. 1 Daňového poriadku) sa nepočíta obdobie, počas ktorého bola daňová kontrola prerušená. Pri

tejto žalobnej námietke opätovne správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-186/2020
zo dňa 30.septembra 2021, ako aj na závery Najvyššieho správneho súdu SR uvedené v rozsudku
5Sžfk/34/2018 zo dňa 31.03.2022.

87.Vsúvislostisnámietkamitýkajúcimisaprerušeniadaňovejkontroly-správnysúdodkazujenazávery

rozsudku veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27. marca 2024,
ktoré sú aplikovateľné aj na predmetnú vec: „20. [...] možno konštatovať, že predmetom žiadosti boli
informácie, ktoré mohli byť užitočné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti žalobcu za iné kontrolované
zdaňovacie obdobia v rámci tej istej daňovej kontroly. Správcovi dane nemožno vytýkať dĺžku trvaniaprerušenia kontroly, keďže na postup dožiadaného daňového orgánu v Českej republike nemal vplyv
a o urýchlenie odpovede sa usiloval v rámci svojich možností zaslaním piatich urgencií. Tu treba
poznamenať, že ani žalobca počas prerušenia daňovej kontroly neinicioval žiadne právne kroky smerom

k preskúmaniu zákonnosti a primeranosti postupu správcu dane. [...]
24. [...] Ak sa však žiadosťou o MVI zisťujú informácie potrebné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti len
za niektoré z viacerých zdaňovacích období, ktorých sa daňová kontrola týka, potom je treba považovať
prerušenie daňovej kontroly za opodstatnené, za predpokladu, že sa požaduje taký druh informácií,
ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou a nezisťujú sa informácie opakovane alebo po častiach

(por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2018 z 21. februára 2019,
sp. zn. 5Sžf/15/2016 z 30. mája 2017, sp. zn. 4Sžfk/53/2018 z 2. júla 2019, a tiež Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 370/2020 zo dňa 25. augusta 2020, body 33 až 35).“

88. V predmetnej veci bola daňová kontrola prerušená prvýkrát rozhodnutím zo dňa 26.11.2012 dňom
04.12.2012 do 09.06.2014, kedy správca dane obdržal konečnú odpoveď ohľadom subjektu SPOLKA

JAWNA MIKULEC. Boli podané tri žiadosti o MVI a správcovi dane boli priebežne doručované odpovede
na dožiadania, resp. na žiadosti o MVI (konečné odpovede na žiadosti o MVI zo dňa 08.04.2013 a
23.05.2013 a čiastočná odpoveď zo dňa 28.06.2013). Tu je podstatné, že v čiastočnej odpovedi ohľadom
subjektu SPOLKA JAWNA MIKULEC zo dňa 28.06.2013 poukázala poľská daňová správa na to, že
„z dôvodu, že náš daňovník spochybnil zistenia kontrolórov, naša odpoveď nie je konečná. Konečná

odpoveď bude zaslaná po skončení správneho konania.“. Zároveň treba poznamenať, že žalobca počas
prerušenia daňovej kontroly nielenže neinicioval žiadne právne kroky smerom k preskúmaniu zákonnosti
a primeranosti postupu správcu dane pri prerušení daňovej kontroly, ale dokonca podal prostredníctvom
svojej splnomocnenej zástupkyne žiadosť zo dňa 12.04.2013 o odklad výkonu daňovej kontroly, ktorá
bola správcovi dane doručená dňa 19.04.2013.

89. Druhýkrát bola daňová kontrola prerušená rozhodnutím zo dňa 28.07.2014 odo dňa 01.08.2014
z dôvodu potreby získania informácií podľa osobitného predpisu, pričom žalobca bola na ústnom
pojednávaní upovedomený, že správca dane zaslal dňa 26.06.2014 žiadosť o MVI v súvislosti s
obchodom so spoločnosťou Czseslaw Grabski „XBARG“. Správcovi dane boli priebežne doručované

čiastočné odpovede na žiadosť o MVI zo dňa 28.11.2014 (s označením predpokladaného dátumu
odoslania odpovede - 28.02.2015) a zo dňa 11.02.2015 (s označením predpokladaného dátumu
odoslania odpovede - 31.05.2015) - teda aj bez zaslania urgencií mal správca dane spätnú väzbu od
dožiadaného orgánu ohľadom odpovede na žiadosť o MVI. Konečná odpoveď bola správcovi dane
doručená dňa 15.06.2015, a týmto dňom v zmysle oznámenia zo dňa 19.06.2015 daňová kontrola

pokračovala.

90. Rozsudok veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27. marca
2024 uvádza, že nemožno prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu žiadosti o MVI, ak sa zisťujú informácie
opakovane alebo po častiach, keď v tomto kontexte odkazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2018 z 21. februára 2019 a sp. zn. 4Sžfk/53/2018 z 2. júla
2019, ktoré nezákonný postup vyhodnotili pri opakovanom (trikrát) prerušení z totožných dôvodov.
V predmetnej veci došlo k dvom prerušeniam - nie z totožných dôvodov, ale na základe zistení z
odpovedí na žiadosti o MVI pri prvom prerušení daňovej kontroly, správca dospel k potrebe preverenia
ďalšieho odberateľa žalobcu, o čom svedčí aj text uvedenej žiadosti („...žiadame Vás, aby ste preverili

pohyb tovaru - v celom obchodnom reťazci... Naša zdaniteľná osoba nakúpila tovar z PL ... aj od
iných dodávateľov, z PL, kde bolo preukázané fiktívne dodanie tovaru z PL do SK...“), t. j. druhé
prerušenie (MVI) logicky a vecne nadväzovalo na zistenia získané z prvej MVI. Preto správny súd v
podmienkach posudzovanej veci ustálil, že v rámci nej nedošlo k opakovanému prerušeniu daňovej
kontroly z totožných dôvodov a že nedošlo k tzv. kúskovaniu žiadostí v takej miere, že by došlo k takému

neefektívnemu postupu správcu dane, ktorý by spôsoboval nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly.

91. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH
musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym, pričom táto zásada umožňuje, ale
súčasne aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne

neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočet
DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktúr, teda, že tovar
alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre.Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je
platiteľ povinný preukazovať, a za správnosť ktorých zodpovedá.

92. Správca dane zároveň poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného
styku a na skutočnosť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľského subjektu
je to, že podnikateľ musí mať vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho
súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžf/50/2014 zo dňa 27. januára 2015, podľa ktorého... „ sa

nejedná o prenos zodpovednosti za prípadné porušenie daňovej povinnosti iného subjektu (napr.
nepodanie daňového priznania, nezdržiavanie sa v sídle podnikania), jedná sa o zodpovednosť chrániť
v obchodnom styku svoje záujmy v súvislosti s podnikateľským rizikom. Toto oprávňuje v obchodnom
styku vyžadovať doklady preukazujúce povinnosti, ktoré má daňový subjekt kooperujúci v reťazci voči
správcovi dane“.

93. Zo všeobecne platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že každý daňový prípad je treba
posudzovať individuálne bez paušalizovania. Napríklad v rozsudku v spojených veciach sp. zn. C-80/11
a C-142/11 zo dňa 21.06.2012 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodu,
daňovým únikom a prípadným zneužitím je cieľ priznaný a podporovaný Smernicou 2006/112 (rozsudok
Halifax zo dňa 07.12.2010, C-285/09, bod 36, zo dňa 27.10.2017 Tanoarch C-504/10 bod 50). Súdny

dvor rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva únie. Preto prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť
priznanieprávanaodpočet,aksazohľadomnaobjektívneokolnostipreukáže,žetotoprávosauplatňuje
podvodne. Súdny dvor v judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby daňový
subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré

uskutočňuje nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

94. K námietke žalobcu, že správca dane nemohol vypracovať z daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2010 dva protokoly správny súd poukazuje, že z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobia marec, apríl, máj, jún, júl, august, október a november 2010, v ktorých zistil porušenia
právnych predpisov správca dane vypracoval protokol zo dňa 20.08.2015 číslo 1311968/2015, ktorý
zaslal žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. V protokole č.
1311205/2015 zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január, február, september a december 2010 nezistil porušenia právnych predpisov. V zmysle § 68 ods.

1 Daňového poriadku vyrubovacie konanie nezačína a výzva sa podľa § 46 ods. 8 citovaného zákona
nezasiela.To,žesprávcadanevypracovaldvaprotokoly,niejevrozporesDaňovýmporiadkom,nakoľko
obidva protokoly boli vypracované s iným záverom správcu dane a za iné zdaňovacie obdobia, pričom
tieto protokoly si vzájomne neodporovali. Správny súd preto považuje žalobnú námietku za nedôvodnú.

95. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý
v rozhodnutí sp. zn. 4Sfk/86/2023 zo dňa 25.09.2024, ktorý sa týka obdobnej veci žalobcu uviedol:
„Kasačný súd je toho názoru, že sa nejedná o vážne pochybenie prvostupňového orgánu ako orgánu
daňovej kontroly, ktoré by malo dopad na zákonnosť rozhodnutí, ktoré boli vydané v nadväzujúcom
vyrubovacom konaní. Kasačný súd zdôrazňuje, že namietaným postupom správcu dane nedošlo k

žiadnej ujme na právach sťažovateľky a sťažovateľka v tomto smere ani žiadnu argumentáciu v správnej
žalobe, ako ani v kasačnej sťažnosti neponúkla. Zákonnosť vypracovania dvoch protokolov z jednej
daňovej kontroly už kasačný súd posudzoval viackrát s rovnakým výsledkom, napr. v rozsudku sp. zn.
1Sžfk/35/2020 zo dňa 16. februára 2022: „Formalistický, resp. jazykový výklad (§ 46 ods. 8 Daňového
poriadku) smerujúci k tomu, že z daňovej kontroly musí byť vydaný jeden protokol síce nie je bez

ďalšiehonesprávny,keďžejevustanovenípredmetnejprávnejnormypoužitéjednotnéčíslo,avšakväčší
štandard ochrany práv je zabezpečený cez výklad, ktorý pripúšťa vydanie dvoch protokolov z daňovej
kontroly.“ Uvedené je v súlade aj so skorším právnym názorom kasačného súdu napr. vo veci sp. zn.
1Sžfk/90/2017 zo dňa 26. februára 2019, kde v bode 39 kasačný súd uvádza: „Správca dane postupoval
podľa názoru kasačného súdu v súlade so zákonom, keď z jednej daňovej kontroly vyhotovil jeden

daňový protokol za zdaňovacie obdobia, v ktorých bol zistený rozdiel na dani a za zdaňovacie obdobia, v
ktorých rozdiel na zistený nebol, a preto sa vyrubovacie konanie ani nezačalo.“. Obdobný záver vyplýva
napr. z rozsudku kasačného súdu vo veci sp. zn. 5Sžfk/25/2017 zo dňa 31.januára 2019: „Čo sa týka
námietky ohľadom vydania druhého protokolu, kasačný súd sa stotožnil s názorom správneho súdu, žeuvedeným postupom správcu dane nebol sťažovateľ ukrátený na svojich subjektívnych právach, keď mu
bolo umožnené realizovať všetky jeho procesné práva v zmysle Daňového poriadku...“ a tiež z rozsudku
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Sžfk/21/2021 zo dňa 19.10.2022.“

96. K námietke žalobcu, že správca dane si neobstaral dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutie
vo veci, jeho postupom došlo k porušeniu § 3 ods. 3 Daňového poriadku, keď neprihliadol na všetko, čo
pri správe daní vyšlo najavo s poukazom na hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti
a neumožnil daňovému subjektu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam,

správny súd poukazuje, že za účelom preverenia nadobudnutia tovaru od poľských daňových subjektov
správcadanežiadosťouomedzinárodnúvýmenuinformáciípožiadalpoľskúdaňovúsprávuopreverenie
deklarovaných zdaniteľných obchodov. V odpovedi poľská daňová správa uviedla, že išlo o fiktívne
transakcie. Správca dane odpoveď poľskej daňovej správy považoval za jednoznačný dôkaz a mal za to,
že informácie, ktoré poskytla poľská daňová správa sú dôkazy takej váhy akoby tieto samotné informácie
zabezpečil správca dane tuzemsky. Ustanovenie zákona č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a

spolupráci pri správe daní a Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty nevyplýva povinnosť dožiadaným
členským štátom predkladať jednotlivé dôkazy, podľa ktorých spracoval zaslanú informáciu na základe
žiadosti daňovej správy iného členského štátu. Zároveň z obsahu administratívneho spisu správcu dane
vyplýva, že správca dane umožnil dňa 18.09.2015 splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu v

zmysle § 23 Daňového poriadku nazrieť do spisu v súvislosti s vyrubovacím konaním za zdaňovacie
obdobia január až december 2010 a boli mu predložené k nahliadnutiu všetky doklady súvisiace s
ukončenou kontrolou. Splnomocnený zástupca si mobilným telefónom vyhotovil kópie dokumentov.
Preto túto žalobnú námietku považuje správny súd za bezpredmetnú.

97. Správny súd ešte na doplnenie vyššie uvedených dôvodov argumentuje tým, že správca dane
dôkazy uvedené v odpovediach na žiadosti o MVI podrobne a dostatočne popísal v protokole z
daňovej kontroly č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015, na základe ktorých neuznal daňovému subjektu
oslobodenie dane z dodania tovarov do iného členského štátu, konkrétne do Poľskej republiky pre
odberateľov tovaru FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, A. A. a SPOLKA JAWNA MIKULEC. Právnym

predpisom EÚ pre túto oblasť spolupráce je Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010
o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Samotné
nariadenie stanovuje podmienky, za ktorých majú príslušné orgány členských štátov zodpovedné za
uplatňovanie zákonov o DPH spolupracovať navzájom medzi sebou, aby zabezpečili dodržiavanie
uvedených zákonov. Na tento účel stanovil pravidlá a postupy, ktoré umožnia príslušným orgánom

členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť
pri uskutočňovaní správneho výberu daní, kontrola riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách
v rámci spoločenstva a bojom proti podvodom súvisiacim s DPH. Správny súd má za to, že poľská
daňová správa pri svojom preverovaní konala podľa svojich zákonných postupov. Pri preverovaní
obchodných transakcií poľská daňová správa konala s oprávnenými osobami a ich vyjadrenia, ktoré

sú uvedené v odpovediach sú informáciou, ktoré správca dane nespochybnil. Ide o skutočnosti, ktoré
majú vplyv na dokazovanie. Odpovede poľskej daňovej správy považoval správca dane za hodnoverný
a dostatočný dôkaz a vyžadované skutočnosti považuje vykonaným šetrením poľskou daňovou správou
za dostatočne preukázané. Odpovede poľskej daňovej správy sú listinnými dôkazmi získanými plne
zákonným postupom a tak správca dane, ako i daňový subjekt nemá žiadny dôvod uvedené listinné

dôkazy spochybňovať.

98. Žalobca vo svojom vyjadrení tvrdil, že tovar bol fyzicky prepravený z tuzemska do Poľska, konkrétne
označil šoférov motorových vozidiel, ktorý prepravu tohto tovaru v roku 2010 uskutočňovali pre žalobcu.
Správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal ústne pojednávania s navrhnutými svedkami

H. L. (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 17.03.2016) a M. C. (zápisnica o ústnom pojednávaní
zo dňa 06.04.2016). Svedkovia vypovedali, že tovar - mäso v roku 2010 vyviezli iba jedenkrát do
Poľska, kde to bolo konkrétne si nepamätajú, ale niekde blízko hraníc, tovar rozvážali iba na území
SR. Odpovede navrhnutých svedkov - šoférov nepotvrdili tvrdenia žalobcu. Svedok A. C. (zápisnica
o ústnom pojednávaní zo dňa 17.05.2016) vypovedal, že bol skoro pri každej nakládke tovaru, ktorý

mal byť vyvezený do Poľskej republiky, preprava bola vykonávaná buď poľskými odberateľmi, vozidlami
žalobcu, vozidlami Podtatranskej hydiny, a.s., ale zo strany kontrolovaného daňového subjektu nebol vo
vyrubovacom konaní predložený žiadny dôkaz, že tovar bol skutočne prepravený do iného členského
štátu, konkrétne odberateľom A. A. a SPOLKA JAWNA MIKULEC, ako uviedol svedok vo svojejvýpovedi. Kontrolovanému daňovému subjektu boli zaslané upovedomenia o vypočutí svedkov, ktoré
boli kontrolovaným daňovým subjektom prevzaté, ale na ústne pojednávanie v prípade vypočutia
svedkov - šoférov sa daňový subjekt ani jeho zástupca nedostavil, kedy v zmysle § 25 Daňového

poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca, má právo byť prítomný pri jeho
vypočutí a klásť mu otázky. Výpovede svedkov - šoférov, ktoré jednoznačne potvrdili skutočnosť, že
nebola vykonaná preprava tovaru do iného členského štátu - do Poľska správca dane považoval za ďalší
hodnoverný a dostatočný dôkaz v spojitosti so skutočnosťami preukázanými poľskou daňovou správou,
ktoré sú popísané v odpovediach na MVI zo dňa 09.06.2014, 24.05.2013 a následne v protokole zo

dňa 20.08.2015.

99. Správny súd zdôrazňuje, že správca dane pri získavaní informácií od poľskej daňovej správy
postupoval podľa zákona č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní. Podľa §
22 citovaného zákona pri poskytovaní, požadovaní alebo prijímaní medzinárodnej pomoci a spolupráce
pri správe daní na základe medzinárodnej zmluvy sa primerane postupuje podľa tohto zákona a podľa

osobitného prepisu, ktorým je daňový poriadok. Podľa zákona č. 442/2012 Z.z. správca dane, ktorým
je daňový úrad môže požiadať vykonanie jednotlivých úkonov pri správe daní iného vecne príslušného
správcu dane, ktorým je daňový úrad, ak tento môže požadovaný úkon vykonať ľahšie, hospodárnejšie
alebo rýchlejšie. V takomto prípade zistenia iného správcu nepreveruje a s výsledkami zisťovania
zaobchádza tak, ako keby ich získal sám.

100. Žalobca v podanom daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vykázal dodanie
tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu EÚ podľa § 43 ods.1 zákona o DPH vo
výške 227.397,45 Eur (riadok 15, 16 daňového priznania). Výsledky preverovania potvrdili dodanie
tovaru podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH uvedené v záznamoch DPH a uplatnené v podanom daňovom

priznaní žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2010 pre odberateľa tovaru SPOLKA JAWNA MIKULEC
v hodnote 7.916,04 Eur na základe faktúry č. 1001029. Zostávajúce faktúry, ktoré boli zaslané v
čiastočnej odpovedi nedokumentujú skutočné transakcie - boli tam fiktívne transakcie. Správcom dane
poľskej daňovej správy bolo preukázané, že odberateľ tovaru SPOLKA JAWNA MIKULEC nepriznal
nadobudnutia vo výške uvedenej žalobcom v podanom súhrnnom výkaze za zdaňovacie obdobie

apríl 2010, a teda žalobcovi nevzniklo v kontrolovanom zdaňovacom období oslobodenie od dane pri
dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca v
kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oslobodenie od dane z dodania tovaru, ktorý deklaroval
dodať z tuzemska do iného členského štátu, a to do Poľskej republiky pre nadobúdateľa FIRMA
HANDLOWO-USLUGOWA, A. A., a to na základe faktúry č. 1001057 zo dňa 20.04.2010, fakturácia za

hovädzie a bravčové mäso v celkovej hodnote 77 611,25 Eur a faktúra č. 1001129 zo dňa 30.04.2010,
fakturácia za hovädzie mäso v celkovej hodnote 11 997,90 Eur. Daňový subjekt dodanie uviedol v
podanom súhrnom výkaze za apríl 2010 - hodnota tovarov 89.609,00 Eur. Aj v tomto prípade výsledky
preverovania nepotvrdili dodanie tovaru podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH uvedené v záznamoch o DPH
a uplatnené v podanom daňovom priznaní žalobkyne za zdaňovacie obdobie apríl 2010 pre odberateľa

tovaru FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, A. A. v hodnote 89 609,15 Eur z vyššie uvedených faktúr.
Správcom dane poľskej daňovej správy bolo preukázané, že odberateľ tovaru FIRMA HANDLOWO-
USLUGOWA, A. A. nepriznal nadobudnutia vo výške uvedenej žalobcom v podanom súhrnom výkaze
za zdaňovacie obdobie apríl 2010.

101. Ustanovenie § 43 zákona o DPH určuje základný princíp fungovania dane pri dodaní tovaru z
jedného členského štátu, ak sú na obchode zúčastnení podnikatelia - dodávateľ a odberateľ, z ktorých
dodávateľ je identifikovaný pre DPH v štáte dodania tovaru a odberateľ je identifikovaný pre DPH
v štáte nadobudnutia tovaru - ide o intrakomunitárne dodanie tovaru. Za intrakomunitárnu dodávku
tovaru môžeme označiť len takú, ktorá je spojená s prepravou. Správca dane hodnotil dôkazy podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a zároveň všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Tovar v zmysle predložených odberateľských
faktúr bol v skutočnosti vyskladnený zo skladu kontrolovaného daňového subjektu ako platiteľa dane
z pridanej hodnoty v kontrolovanom zdaňovacom období, avšak odberatelia tovaru (poľské daňové
subjekty) v rámci výkonu kontroly popreli intrakomunitárne nadobudnutie tovarov, pričom uviedli, že išlo

o fiktívne transakcie medzi dodávateľom (žalobcom) a odberateľmi, tiež prepravcovia tovarov - šoféri
vypovedali, že prepravu tovaru do Poľskej republiky uskutočnili iba jedenkrát. Na základe uvedeného
žalobca nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru pre nadobúdateľa - osobu identifikovanú pre daň v
inom členskom štáte s oslobodením od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH a nepreukázal, žesplnil podmienky pre oslobodenie od dane pre dodaný tovar z tuzemska do iného členského štátu podľa
§ 43 ods. 5 zákona o DPH. Žalobcovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, v
nadväznosti na ust. § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, t. j. dňom nadobudnutia

tovaru, nakoľko miesto dodania tovaru je tuzemsko.

102.VtejtosúvislostisprávnysúddávadopozornostirozsudokESDvoveciC-184/05(bod26),zktorého
vyplýva:... „dôkazné bremeno vzniku nároku na zrušenie alebo oslobodenie z daňovej povinnosti znáša
osoba, ktorá sa domáha uplatnenia takéhoto práva uvedeného v rámci obmedzení práva Spoločenstva.

Okremtohozhľadiskauplatneniačlánku28cApísm.a)prvéhoodseku šiestejsmernice,znášadôkazné
bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že boli splnené podmienky oslobodenia uvedené v
bode 23 tohto rozsudku (t.j. ..., aby právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na nadobúdateľa,
keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v
dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania)“.

103. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správca dane pri kontrole dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010 nespochybňuje závery z kontroly dane z
príjmov za rok 2010, ktorých príjmy za predaj tovaru daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní. V
rámci kontroly DPH správca dane uviedol, že tieto príjmy z pohľadu DPH neboli príjmami oslobodenými
v zmysle § 43, ale daňový subjekt ich mal vykázať ako príjmy v zmysle § 8 v nadväznosti na § 19 zákona

o DPH. Žalobca v rámci vyrubovacieho konania nepreukázal, že bola splnená základná podmienka
oslobodenia od dane a to, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu, na že v
dôsledku tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania (Slovensko). Platiteľ dane musí
byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené tak ako ich deklaroval v daňovom
priznaní alebo na predložených dokladoch.

104. Správny súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
4Sfk/86/2023 zo dňa 25.09.2024, ktorý sa týka obdobnej veci žalobcu za zdaňovacie obdobie marec
2010, kde bola po zrušení a vrátení veci správnemu súdu a po opätovnom rozhodnutí správneho
súdu, kasačná sťažnosť žalobcu kasačným súdom zamietnutá a kde bola zároveň konštatovaná

vecná správnosť právnych argumentov správneho súdu, z ktorých zároveň vychádza aj správny súd
v preskúmavanej právnej veci.

105. Správny súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci D. E. proti F., rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk

proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS
209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na
každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia
na zásadnú a relevantnú námietku.

106. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd správnu žalobu žalobcu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú
zamietol.

107. O návrhu žalobcu o prerušenie konania za účelom predloženia veci Súdnemu dvoru EÚ zo dňa
28.06.2022 správny súd rozhodol tak, že návrh na prerušenie konania zamietol s poukazom na rozsudok

Súdneho dvora EÚ C-186/2020 zo dňa 30.09.2021, ako aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžfk/34/2018, ktorým bolo konanie o prejudiciálnej otázke ukončené.

108. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal
právo na náhradu trov konania pred správnym súdom a trov kasačného konania. Žalobca v konaní

pred správnym súdom nemal vo veci ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a
žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu
spravodlivopožadovať,pretomunebolipriznané.Zároveňrozhodolsprávnysúdajonárokunapriznanie
trovkasačnéhokonaniatak,ženáhradutrovkasačnéhokonaniaúčastníkomnepriznalvzhľadomktomu,
že aj napriek zrušujúcemu rozsudku kasačného súdu žalobca vo výsledku v konaní úspech nemal.

109. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o

konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej
sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že
sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.