Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-7Sa/45/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200839
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1017200839.3

Uznesenie

Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: Rapid life životná poisťovňa, a. s. v konkurze, so
sídlom Garbiarska 2, Košice, IČO: 31 690 904, proti žalovanej: Národná banka Slovenska, so sídlom
Imricha Karvaša 1, Bratislava, o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Žaloba

1. Dňa 30.05.2017 bola Krajskému súdu v Bratislave doručená žaloba proti inému zásahu orgánu

verejnej správy, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby správny súd zakázal žalovanej pokračovať
v akomkoľvek postupe a zásahu, ktorý nadväzuje na „Žiadosť o predloženie správy“, č. z.
100-000-038-728, č. sp. NBS1-000-010-853 zo dňa 10.05.2017. Žalobkyňa nežiadala nariadenie
pojednávania.

2. V odôvodnení žaloby žalobkyňa uviedla, že dňa 14.12.2015 oznámila žalovanej zámer podriadiť

sa § 196 zákona č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve (ďalej len „zákon o poisťovníctve“). Následne dňa
08.01.2016 oznámila v súlade s platným znením § 196 ods. 2 zákona o poisťovníctve žalovanej svoje
rozhodnutie, že do 01.01.2019 sa na ňu nebudú vzťahovať ani ust. § 139, 141, 147 až 163 zákona
o poisťovníctve. Svoj názor vyjadrila ešte raz dňa 22.01.2016.

3.Konštatovala,žedňa17.05.2017jejbolazostranyžalovanejdoručená„Žiadosťopredloženiesprávy“,

č. z. 100-000-038-728, č. sp. NBS1-000-010-853 zo dňa 10.05.2017 (ďalej aj „žiadosť“). Tvrdila, že
v žiadosti žalovaná vo vzťahu k nej opodstatnila svoje vyžiadania s odkazom na § 35 ods. 1 zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 747/2004 Z. z.“).

4. Poznamenala, že definíciu dohľadu nad činnosťou poisťovne, ako aj definíciu predmetu dohľadu

(pokiaľ ide o poisťovne) upravuje zákon o poisťovníctve v § 79 ods. 1, 3, ktorý sa na ňu vzhľadom na
§ 196 zákona o poisťovníctve nevzťahuje. Vzhľadom na uvedené mala za to, že sa na ňu nevzťahuje
ani zákonná definícia dohľadu podľa § 79 ods. 1 zákona o poisťovníctve a ani definícia toho, čo je
predmetom dohľadu podľa § 79 ods. 3 zákona o poisťovníctve. Konštatovala, že keď vo vzťahu k nej
neexistuje dohľad, lebo sa na ňu nevzťahuje, a z rovnakého dôvodu neexistuje ani predmet dohľadu,
potom neexistuje ani výkon dohľadu s výnimkou dohľadu podľa pravidiel uvedených v § 196 ods. 1, 3

zákona o poisťovníctve. Preto, podľa jej názoru, nie je možné vo vzťahu k nej aplikovať ani § 35 ods. 1
zákona č. 747/2004 Z. z., pretože aj toto ustanovenie je „všeobecným pravidlom postupu“ v prípade, akje daný výkon dohľadu a predmet dohľadu podľa zákona o poisťovníctve. Bola toho názoru, že uvedené
znamená, že za predpokladu, ak sa na ňu nevzťahuje dohľad a ani jeho predmet, nie je možné na
tieto účely vo vzťahu k nej zmienené ustanovenie uplatniť. Zároveň považovala za potrebné upriamiť

pozornosť na § 79 ods. 24 zákona o poisťovníctve, podľa ktorého sa vzťahy medzi Národnou bankou
Slovenska a poisťovňou pri výkone dohľadu spravujú ustanoveniami zákona č. 747/2004 Z. z. Mala
za to, že podľa § 196 zákona o poisťovníctve sa však ani toto ustanovenie zákona o poisťovníctve
na ňu nevzťahuje. Zdôraznila, že § 35 ods. 1, 2 zákona č. 747/2004 Z. z. sa na ňu nevzťahuje preto,
lebo absentuje predmet dohľadu a teda aj účel postupu podľa tohto zákona a tiež preto, lebo osobitné

ustanovenie § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve uvádza, že osobitné ustanovenie § 79 ods. 24 zákona
o poisťovníctve o vyslovenej možnosti aplikovať zákon č. 747/2004 Z. z. na vzťahy medzi Národnou
bankou Slovenska a dohliadanými poisťovňami, sa na ňu nevzťahuje.

5.Vsúvislostisožiadosťoužalovanejopredloženiesprávyuviedla,žetáto jevovzťahuknejrealizovaná
zo strany žalovanej bez zákonného procesného základu. Tvrdila, že § 196 zákona o poisťovníctve jej

umožnil, aby sa na jej činnosť nevzťahoval § 79 ods. 24 zákona o poisťovníctve, ktorého obsahom je
príkaz, aby sa právne vzťahy medzi poisťovňou a Národnou bankou Slovenska pri výkone dohľadu riadili
zákonom č. 747/2004 Z. z.. Poznamenala, že ak žalovaná žiadosť predložila na základe § 35 ods. 1
zákona č. 747/2004 Z. z., potom voči nej uplatnila právomoc na základe právnej úpravy, ktorá sa na
ňu nevzťahuje. Ide preto podľa jej názoru o nezákonné konanie a o uplatnenie právomoci nad rámec

kompetencie, akú právna úprava žalovanej vo vzťahu k nej priznáva. Konštatovala, že vzhľadom na
to, že žalovaná uplatňuje voči nej zákon č. 747/2004 Z. z. bez toho, aby mala na to podľa zákona o
poisťovníctve právomoc, tým v zmysle zákona inak a nezákonne zasahuje do jej práv.

6. Ďalej uviedla, že na základe žiadosti jej žalovaná uložila povinnosť doložiť listiny, dokumenty, vyplniť

prílohy žiadosti a nad rámec zákonom danej kompetencie hrozila sankciami (uplatnením § 139 zákona
o poisťovníctve). Tvrdila, že uvedenou žiadosťou žalovaná zasahuje do jej práva podnikať podľa § 196
zákona o poisťovníctve. Na podporu svojho tvrdenia poukázala na žiadosť žalovanej zo dňa 21.07.2016,
v ktorej uviedla explicitne: „Zároveň Vás týmto listom žiadame o poskytnutie informácie, kedy Vaša
poisťovňa predloží do NBS správu, v ktorej uvedie dosiahnutý pokrok pri ukončení svoje činnosti v

súlade s § 196 ods. 3) písm. b) zákona č.39/2015 Z. z. o poisťovníctve...NBS si je vedomá skutočnosti,
že zákon o poisťovníctve nestanovuje termíny ani frekvenciu pre zasielanie správy.“ Ďalej uviedla, že
obdobne v liste zo dňa 24.02.2017 požiadala žalovaná o uvedenú správu, pričom netvrdila, že na ňu má
zákonný nárok, ale tu už uložila termín na jej predloženie (bez právneho opodstatnenia z jej strany) 15
pracovných dní. Poznamenala, že vo vzťahu ku druhej časti vyžiadania v žiadosti, o ktorú ide v merite

veci, je dôležitý moment uvedený v tomto liste: „Aj keď v zmysle predpokladov uvedených v preambule
tohto listu NBS nie je oprávnená vyžadovať od Vašej poisťovne predkladanie výkazov podľa zákona o
poisťovníctve, ktoré predkladajú iné subjekty poistného trhu vykonávajúce svoju činnosť podľa režimu
Solventnosť II, resp. osobitného režimu...“ Mala teda za preukázané, že žalovaná si bola až do toho
okamihu vedomá, že nemá právny nárok na správu, ktorú žiadala v prvej časti svojej žiadosti a ani na

určovanie termínu dokedy a za aké obdobie ju má vyhotoviť, a taktiež, že nemá právo aplikovať na ňu
§ 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z.

7. V doplnení žaloby zo dňa 18.09.2020 konštatovala, že názor žalovanej, že podľa ustanovení zákona
č. 747/2004 Z. z. môže vykonávať nad ňou dohľad, lebo ich sa Smernica Európskeho parlamentu a

Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II)
v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/51/EÚ zo 16. apríla 2014, ktorou sa menia
smernice 2003/71/ES a 2009/138/ES a nariadenia (ES) č. 1060/2009, (EÚ) č. 1094/2010 a (EÚ) č.
1095/2010 v súvislosti s právomocami európskeho orgánu dohľadu (Európsky orgán pre poisťovníctvo
a dôchodkové poistenie zamestnancov) a európskeho orgánu dohľadu (Európsky orgán pre cenné

papiere a trhy) (ďalej len „smernica“ alebo „smernica Solventnosť II“) implementačne nedotkla, je v
priamom rozpore s čl. 308b smernice, pretože v ňom sa explicitne uvádza, že sa dohľad nad poisťovňou
v režime v akom bola ona (žalobkyňa) nemal vykonávať, a to žiadnou formou. Poznamenala, že ak
žalovaná vo svojich stanoviskách tvrdí, že síce zákon o poisťovníctve po implementácii smernice dohľad
naozaj neumožňuje, avšak podľa názoru žalovanej zákon č. 747/2004 Z. z. nebol implementáciou

dotknutý, tak ide, podľa jej názoru, o v celom rozsahu názor nepochybne nesprávny, a to z toho
dôvodu, že pokiaľ by výkladom normy slovenského právneho poriadku bolo možné vyvrátiť zmysel a
účel (požadovaný výsledok) smernice EÚ, tak dotyčný výklad nie je eurokomformný a teda jednoznačne
neakceptovateľný.Malazato,ževýkladžalovanej,žedohľadnadňoumohlavykonávaťnapriektomu,žesa na ňu ustanovenia smernice o dohľade nad poisťovňami nevzťahujú eliminuje smernicou požadovaný
výsledok. Dovolávala sa teda priameho účinku Smernice, pretože táto mala byť implementovaná úplne a
správne do slovenského právneho poriadku už do 01.11.2012 a keďže sa tak zjavne nestalo, nastupuje

priamy účinok smernice. Poznamenala, že je to právny dôsledok nesprávnej implementácie smernice,
ktorý je judikovaný ESD vo viacerých zásadných rozhodnutiach (napríklad Vec 41/74 Van Duyn. SbSD
1974. s. 1337, odst. 9-15).

II.

Vyjadrenie žalovanej k žalobe
8. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 24.11.2020 žalovaná uviedla, že Národná banka Slovenska, útvar
dohľadu nad finančným trhom, vydala prvostupňové rozhodnutie sp. č. NBS1-000-012-201, č. z.
100-044-845 zo dňa 14. 6. 2017 o zavedení nútenej správy spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a.
s. (v tomto konaní žalobkyňa), a to o zavedení nútenej správy v zmysle ustanovení § 139 ods. 1 písm.
l) a § 147 až § 155 zákona o poisťovníctve. Konštatovala, že táto nútená správa bola zavedená dňa

15.06.2017 okamihom doručenia rozhodnutia o nútenej správe žalobkyni z dôvodov špecifikovaných
v predmetnom rozhodnutí zo 14.06.2017; nútená správa nad žalobkyňou sa skončila uplynutím dňa
29.01.2018 pre právoplatné súdne vyhlásenie konkurzu Okresným súdom Košice I sp. zn. 31K/28/2017
(od 30.01.2018) na spoločnosť Rapid life životná poisťovňa (na žalobkyňu), čo reflektujú ustanovenia
§ 147 ods. 4 a § 155 ods. 1 písm. b) zákona o poisťovníctve. Poukázala na ustanovenie § 160

ods. 1 písm. b) zákona o poisťovníctve, podľa ktorého povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti
alebo povolenie na vykonávanie zaisťovacej činnosti zaniká poisťovni dňom vyhlásenia konkurzu na
majetok poisťovne podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Konštatovala, že z uvedeného taktiež vyplýva, že
žalobkyňa od uvedeného momentu nemá povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti a nie je ani

dohliadaným subjektom v zmysle zákona č. 747/2004 Z. z. Tvrdila, že jedným z dôvodov na zavedenie
nútenej správy bolo aj porušovanie ustanovení zákona o poisťovníctve, ktoré žalobkyňa porušovala na
základe svojho subjektívneho výkladu príslušných ustanovení tohto zákona. K subjektívnemu výkladu
zákona o poisťovníctve ďalej uviedla, že § 196 zákona o poisťovníctve upravuje osobitnú možnosť pre
poisťovne ukončiť svoju činnosť. Podotkla, že pri výklade prvej vety § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve

je nutné postupovať v súlade so znením smernice Solventnosť II, nakoľko predmetné ustanovenie
je transpozíciou ust. čl. 308b ods. 1-3 smernice Solventnosť II, pričom predmetné ustanovenia majú
umožniť poisťovni ukončiť z vlastného rozhodnutia postupne svoju poisťovaciu činnosť bez toho aby
sa na ňu vzťahovali regulatórne požiadavky režimu Solventnosti II, samotná smernica však tej istej
poisťovni umožňuje v súlade s nimi pôsobiť. Na základe uvedeného je podľa jej názoru zrejmé, že

časť § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve „...vzťahujú len ustanovenia § 139, 141, 147 až 163, ak sa
poisťovňa alebo zaisťovňa nerozhodla inak“ nemožno vykladať tak, že poisťovňa sa môže rozhodnúť, že
sa na ňu nebudú aplikovať ani predmetné ustanovenia (ktoré upravujú výlučne sankcie voči poisťovni,
ktoré sú výsledkom výlučne vnútroštátneho zákonodarstva), ale že poisťovňa má možnosť aplikovať
na svoju poisťovaciu činnosť aj požiadavky režimu Solventnosť II, a teda rozšíriť okruh ustanovení

zákona o poisťovníctve, ktoré sa na ňu vzťahujú. Nesúhlasila s výkladom žalobkyne, pretože by sa
dospelo k paradoxnej situácii podľa § 196 ods. 2 zákona o poisťovníctve, ktorý taktiež upravuje možnosť
poisťovne ukončiť svoju činnosť bez zavedenia požiadaviek režimu Solventnosti II, s tým rozdielom,
že poisťovňa je pod nútenou správou v zmysle § 147 a nasl. zákona o poisťovníctve. Poznamenala,
že textácia o možnosti poisťovne rozhodnúť sa o aplikácii ďalších ustanovení predmetného zákona

je s § 196 ods. 1 totožná a poisťovňa by sa tak mohla rozhodnúť, že ustanovenia o nútenej správe,
na základe ktorých je nútená správa u nej vykonávaná, sa na ňu nevzťahujú. Na základe uvedeného
preto nesúhlasila s názorom žalobkyne o tom, že nad predmetnou spoločnosťou (žalobkyňou do
vyhlásenia konkurzu) nemal byť dohľad vykonávaný. Ďalej poukázala na to, že svoj postoj môže oprieť
aj o znenia predmetných transponovaných ustanovení v legislatíve okolitých členských štátov EÚ,

ktoré tiež potvrdzujú, že transpozícia predmetných ustanovení smernice Solventnosť II je správna a
nie je možné vykladať uvedené ustanovenia tak, ako to tvrdí žalobkyňa. V nadväznosti na uvedené
poukázala na ods. 7 prechodných ustanovení zákona č. 277/2009 Sb. o pojištovníctví v znení zákona
č. 304/2016 Sb., paragraf 343 nemeckého Versicherungsaufsichtsgesetz a článok 335 rakúskeho
Versicherungsaufsichtsgesetz. Čo sa týka samotnej správy o pokroku, ktorú má poisťovňa predkladať

Národnej banke Slovenska v zmysle § 196 ods. 3 písm. b) zákona o poisťovníctve, považovala za
potrebné uviesť, že ide o transpozíciu čl. 308b ods. 3 písm. b) smernice Solventnosť II. Uviedla, že
napriek skutočnosti, že zákon o poisťovníctve v § 196 vylučuje z aplikácie pri týchto poisťovniach svoj
§ 79, legálny základ dohľadu nad žalobkyňou je daný aj podľa § 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 747/2004Z. z., v zmysle ktorého vykonáva Národná banka Slovenska v rámci dohľadu na finančným trhom aj
dohľad nad poisťovňami. Konštatovala, že pokiaľ zákonodarca dal Národnej banke Slovenska právo
udeliť poisťovniam spadajúcim pod daný režim sankcie v zmysle § 139 a § 141 zákona o poisťovníctve,

robil to len v spojení so základným predpokladom, že Národná banka Slovenska má voči predmetným
poisťovniam právo predmetný dohľad vykonávať. Navyše poukázala na to, že v zmysle druhej vety § 196
ods. 1 zákona o poisťovníctve je Národná banka Slovenska oprávnená skrátiť lehotu podľa predmetného
odseku ak „nie je spokojná s pokrokom, ktorý poisťovňa alebo zaisťovňa dosiahla pri ukončení svojej
činnosti.“ Konštatovala, že z textu uvedeného ustanovenia vyplýva, že Národná banka Slovenska môže

takto rozhodnúť kedykoľvek v priebehu daného obdobia a na tieto účely musí mať možnosť pokrok
poisťovne sledovať, a to jedine formou dohľadu. Uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že jej nebola
správa o pokroku za rok 2016 žalobkyňou predložená, v zmysle vyššie uvedeného zastáva názor, že
právo vyžiadať si pri plnení svojich povinností správu o pokroku od poisťovne (žalobkyne) v režime
podľa § 196 zákona o poisťovníctve jej zostalo zachované. K doplneniu žaloby zo dňa 18.09.2020
uviedla, že Komisia EÚ ako príslušný orgán začala ešte v roku 2015 voči SR konanie o porušení

povinnosti transponovať uvedenú smernicu do právneho poriadku SR. Poznamenala, že uvedené
porušenie sa však týkalo iných článkov smernice Solventnosť II a Slovenská republika zaslala listom
ministra zahraničných vecí SR zo dňa 25.07.2015 svoje stanovisko k predmetnému porušeniu, z ktorého
vyplývalo, že „predmetná smernica II bola Ministerstvom financií SR úplne prebratá do slovenského
právneho poriadku...“. Poukázala na to že aj z tohto dôvodu v rámci pravidelných revízií transpozície

smernice Solventnosť II Komisia nikdy nenamietala iné nedostatky v transpozícii tejto smernice a už
vôbec nie predmetného článku 308b smernice, na ktoré sa odvoláva vo svojom podaní žalobkyňa. Bola
toho názoru, že tvrdenia o nesprávnej transpozícii smernice sú založené na subjektívnom a nesprávnom
výkladeustanoveniačl.308bsmernicežalobkyňou.Záveromuviedla,žesamotnážalobaniejedôvodná,
keďže smeruje voči jej činnosti a úkonom ako orgánu dohľadu. Poukázala na to, že žalobkyni zaniklo

vyhlásením konkurzu na jej majetok oprávnenie na vykonávanie poisťovacej činnosti. Konštatovala,
že zároveň v rámci výkonu nútenej správy zistila skutočný stav v akom sa v roku 2017 žalobkyňa
nachádzala a na základe zisteného stavu bol následne vyhlásený konkurz, a to nezávislým súdom, ktorý
preskúmal dôvodnosť návrhu na vyhlásenie konkurzu. Bola toho názoru, že v zmysle príslušnej právnej
úpravy mala právo požadovať predloženie správy o pokroku za rok 2016, aby mohla riadne vykonávať

svoju funkciu orgánu dohľadu v oblasti poisťovníctva. O nariadenie pojednávania nežiadala.

III.
Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania
9. Žalobkyňa v replike zo dňa 17.03.2021 poukázala na to, že nútená správa nad ňou bola zavedená

za porušenia § 139 v spojení s § 147 zákona o poisťovníctve v znení ku dňu 14.06.2017, pretože sa
na ňu v režime podľa § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve v znení ku dňu 14.06.2017 nevzťahovali
ustanovenia § 139 a § 147, pretože vylúčila v zmysle § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve oznámením
žalovanej zo dňa 08.01.2016 aplikáciu predmetných ustanovení na jej činnosť, a preto nebolo možné
zo strany žalovanej zaviesť nad ňou nútenú správu. Ďalej namietala, že nútená správa bola zavedená

za porušenia smernice Solventnosť II. Zdôraznila, že smernica ustanovuje oprávnenie rozhodnúť
o reorganizačných opatreniach iba orgánom na to príslušným, ktoré musia byť odlišné od orgánov
dohľadu nad poisťovňami. Poznamenala, že priamy právny účinok smernice, ktorá bola zo strany SR
nesprávne transponovaná, teda vylúčil možnosť žalovanej ako orgánu dohľadu zaviesť nad ňou nútenú
správu. Tiež namietala, že nútená správa bola zavedená za porušenia § 14 ods. 1 zákona č. 747/2004

Z. z., pretože nútenú správu nad ňou zavádzal úradník A. A. B., ktorý bol dňa 10.12.2020 odsúdený
Špecializovaným trestným súdom, pracovisko Banská Bystrica. Tvrdila, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako aj Špecializovaný trestný súd ustálil, že v rokoch 2015-2017 pred zavedením nútenej
správy nad ňou úradník A. A. B. poberal výpalné, či úplatky od jej predstaviteľov (teda predstaviteľov
žalobkyne). Bola teda toho názoru, že existovala nesporná pochybnosť, resp. istota o jeho zaujatosti

pri zavedení nútenej správy pre korupčné vzťahy s jej predstaviteľmi, a preto bol v zmysle § 14 ods. 1
zákona č. 747/2004 Z. z. vylúčený z konania a rozhodnutia proti nej. Konštatovala, že konanie ex lege
z konania vylúčeného úradníka má za dôsledok ničotnosť (neplatnosť) rozhodnutia o zavedení nútenej
správy. Ďalej v súvislosti s názorom žalovanej, že podľa ustanovení zákona č. 747/2004 Z. z. môže
žalovaná vykonávať nad ňou dohľad, poznamenala, že tento je v priamom rozpore s čl. 308b smernice,

pretože v ňom sa explicitne uvádza, že sa dohľad nad poisťovňou v režime podľa § 196 ods. 1 zákona
o poisťovníctve, v akom bola aj ona, nemohol vykonávať, a to žiadnou formou, nakoľko boli vylúčené
ustanovenia o výkone dohľadu. Tvrdila, že eurokomformný výklad za zohľadnenia smernice nedáva
žalovanej možnosť vykonávať nad ňou dohľad po vstupe do režimu ukončovania činnosti v zmysle §196 ods. 1 zákona o poisťovníctve, pretože je v smernici vyslovene uvedené, že kapitoly dotýkajúce
sa výkonu dohľadu sa na poisťovňu, ktorá sa zaviazala neuzavierať poistné zmluvy a ukončiť svoju
činnosť do 01.01.2019, sa ustanovenia o výkone dohľadu uvedené v smernici nevzťahujú. Bola toho

názoru, že výklad žalovanej, že dohľad nad ňou mohla vykonávať, je v priamom rozpore so znením
smernice (a teda najmä Kap. III, Hlava I smernice), a preto takýto výklad nemožno považovať za
eurokomformný, ale práve naopak, jedná sa o výklad ktorý je v priamom rozpore s dikciou smernice
a ňou požadovaným výsledkom pri dobrovoľnom ukončovaní poisťovacej činnosti subjektom, ktorý sa
zaviazal na ukončenie poisťovacej činnosti v zmysle § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve (teda aj

žalobkyňa). Zdôraznila, že výklad uplatnený žalovanou naráža aj na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, pretože
smernica má prednosť pred vnútroštátnym právom, ktorým je aj zákon o poisťovníctve. Tvrdila, že
Slovenskárepublikamalaprisprávnejtranspozíciismernicevzákoneč.747/2004Z.z.vylúčiťpôsobnosť
uvedeného zákona nad poisťovňami, ktoré vstúpili do režimu podľa § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve,
čo však zákonodarca neučinil. Podľa jej názoru v takom prípade však nastupuje priamy účinok smernice,
ktorého sa dovolávala.

10. K replike žalobkyne sa vyjadrením zo dňa 18.06.2021 vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že žalobkyňa
predložila súdu subjektívny výklad ustanovenia § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve, ktorý používa
aj v iných súdnych konaniach a predložila ich iným inštitúciám, ktoré sa ním zaoberali. Tvrdila,
že predmetné ustanovenie v žiadnom prípade nedáva poisťovni právo, aby úplne vylúčila výkon

dohľadu v období ukončovania poisťovacej činnosti. Konštatovala, že vzhľadom na narastajúcu záťaž
prichádzajúcu s novým režimom poisťovníctva v Európskej únii a Európskom hospodárskom priestore
Solventnosť II sa žalobkyňa dobrovoľne rozhodla postupne ukončiť svoju poisťovaciu činnosť a to
na základe oznámení, ktoré jej doručila - túto možnosť upravuje článok 308b ods. 1 až 4 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a

zaistenia (Solventnosť II) v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/51/EÚ zo 16. apríla
2014, ktorou sa menia smernice 2003/71/ES a 2009/138/ES a nariadenia (ES) č. 1060/2009, (EÚ) č.
1094/2010a(EÚ)č.1095/2010vsúvislostisprávomocamieurópskehoorgánudohľadu(Európskyorgán
pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov) a európskeho orgánu dohľadu (Európsky
orgán pre cenné papiere a trhy) (ďalej len „smernica Solventnosť II“). Uviedla, že cieľom režimu

SolventnostiIIbolozabezpečeniestabilityfinančnéhotrhuposkúsenostiachzkrízyvrokoch2007a2008
a to prostredníctvom posilnenia rámca dohľadu nad finančným trhom s cieľom znížiť riziko a závažnosť
finančných kríz v budúcnosti; vzhľadom na uvedené priniesla nová právna úpravu výrazne väčšiu
administratívnu a finančnú záťaž na poisťovne v porovnaní s predchádzajúcim režimom Solventnosť I.
Tvrdila, že z tohto dôvodu umožnila smernica Solventnosť II poisťovniam, ktoré by nedokázali znášať

zvýšenú záťaž, ich postupné ukončovanie činnosti pri splnení viacerých podmienok. Zdôraznila, že
účelom predmetnej normy preto nie je vyňať poisťovňu spod dohľadu orgánu dohľadu, ale umožniť
ukončenie jej činnosti už v priebehu účinnosti nového režimu Solventnosť II bez nutnosti spĺňania
regulačných požiadaviek tohto nového režimu. Uviedla, že pri výklade prvej vety § 196 ods. 1 zákona o
poisťovníctve, ktorá znie: „Na poisťovňu alebo zaisťovňu, ktorá do 1. januára 2016 zastavila uzatváranie

nových poistných zmlúv alebo zaistných zmlúv a spravuje výlučne svoje existujúce portfólio s cieľom
ukončiť svoju činnosť, a ktorá sa zaviazala Národnej banke Slovenska ukončiť svoju činnosť do 1.
januára 2019, sa do 1. januáru 2019 vzťahujú len ustanovenia § 139, 141, 147 až 163, ak sa poisťovňa
alebo zaisťovňa nerozhodla inak." je preto nutné postupovať v súlade so znením smernice Solventnosť
II. Mala za to, že predmetné ustanovenie je transpozíciou ustanovenia čl. 308b ods. 1 smernice

Solventnosť II, ktoré znie: „Bez toho, aby bol dotknutý článok 12, na poisťovne alebo zaisťovne, ktoré
do 1. januára 2016 zastavili uzatváranie nových poistných alebo zaisťovacích zmlúv a spravujú výlučne
svoje existujúce portfólio s cieľom ukončiť svoju činnosť, sa nevzťahujú hlavy I, II a III tejto smernice
do dátumov stanovených v odseku 2“ a poslednej vety čl. 308b ods. 3 smernice Solventnosť II, ktorý
znie: „Odseky 1 a 2 nebránia žiadnej poisťovni alebo zaisťovni pôsobiť v súlade s hlavami I, II a III tejto

smernice." Uviedla, že predmetné ustanovenia majú umožniť poisťovni ukončiť z vlastného rozhodnutia
postupne svoju poisťovaciu činnosť bez toho, aby sa na ňu vzťahovali regulatórne požiadavky režimu
Solventnosti II, samotná smernica však tej istej poisťovni umožňuje v súlade s nimi pôsobiť. Na
základe uvedeného považovala za zrejmé, že časť § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve „...vzťahujú
len ustanovenia § 139, 141, 147 až 163, ak sa poisťovňa alebo zaisťovňa nerozhodla inak" nemožno

vykladať tak, že poisťovňa sa môže rozhodnúť, že sa na ňu nebudú aplikovať ani predmetné ustanovenia
(poznámka: ktoré upravujú výlučne sankcie voči poisťovni, ktoré sú výsledkom výlučne vnútroštátneho
zákonodarstva), ale že poisťovňa má možnosť aplikovať na svoju poisťovaciu činnosť aj požiadavky
režimu Solventnosť II, a teda rozšíriť okruh ustanovení zákona o poisťovníctve, ktoré sa na ňu vzťahujú.Uviedla, že nemožno teda súhlasiť s výkladom žalobkyne, pretože by sa dospelo k paradoxnej situácií
podľa § 196 ods. 2 zákona o poisťovníctve, ktorý taktiež upravuje možnosť poisťovne ukončiť svoju
činnosť bez zavedenia požiadaviek režimu Solventnosti II, s tým rozdielom, že poisťovňa je pod nútenou

správou v zmysle § 147 a nasl. zákona o poisťovníctve. Konštatovala, že textácia o možnosti poisťovne
rozhodnúť sa o aplikácii ďalších ustanovení zákona o poisťovníctve je s § 196 ods. 1 totožná a poisťovňa
by sa tak mohla rozhodnúť, že ustanovenia o nútenej správe, na základe ktorých je nútená správa
u nej vykonávaná, sa na ňu nevzťahujú. Poukázala na to, že Smernica Solventnosť II vo svojich
ustanoveniach upravuje hlavné zásady a ciele dohľadu nad poisťovníctvom, tieto sa však viažu len voči

poisťovniam, ktoré spadajú do tohto režimu a nemožno ich aplikovať voči subjektom, ktoré sa na základe
prechodných ustanovení rozhodli ukončiť svoju poisťovaciu činnosť, ktorú vykonávali ešte v súlade s
režimom Solventnosti I. Na základe uvedeného preto mala za to, že nie je možné súhlasiť s názorom
žalobkyne, že nad predmetnou spoločnosťou nemohol byť dohľad vykonávaný. Svoj postoj oprela aj o
znenia predmetných transponovaných ustanovení v legislatíve okolitých členských štátov EÚ, ktoré tiež
potvrdzujú, že transpozícia predmetných ustanovení Smernice Solventnosť II je správna a nie je možné

vykladať uvedené ustanovenia tak, ako to tvrdí žalobkyňa. Konštatovala, že ak ona vykonáva verejnú
moc, patrí medzi orgány verejnej moci, a tiež medzi orgány verejnej správy (čo je užší pojem ako pojem
orgán verejnej moci), napríklad pri výkone dohľadu nad finančným trhom, devízového dohľadu, dohľadu
nad poskytovaním platobných služieb a platobnými systémami a dohľadu nad spracovateľmi bankoviek
a mincí. Tvrdila, že ustanovenia smernice Solventnosť II upravujúce oblasť reorganizačných opatrení a

likvidácie poisťovní boli prebraté z už neúčinnej smernice 2001/17/ES Európskeho parlamentu a Rady
z 19. marca 2001 o reorganizácii a likvidácii poisťovní (ďalej len „smernica 2001/17/ES"), ktorej recitál
č. 8 hovorí, že zámerom predmetnej smernice „nie je harmonizácia vnútroštátneho práva týkajúceho sa
rozdelenia príslušnosti medzi týmito orgánmi.", na čo nadväzuje aj recitál č. 9, ktorý znie: „Zámerom tejto
smernice nie je zosúladiť vnútroštátne právne predpisy v oblasti reorganizačných opatrení a likvidácie,

ale zaručiť vzájomné uznávanie reorganizačných postupov a právnych predpisov upravujúcich likvidáciu
poisťovní medzi členskými štátmi, ako aj nevyhnutnú spoluprácu." Na základe uvedeného mala za to, že
účelom predmetnej smernice bolo zabezpečenie vzájomnej akceptácie a spolupráce členských štátov v
oblasti likvidácie a reorganizačných opatrení prijatých voči poisťovniam a nie stanovenie nezlučiteľnosti
kompetencií orgánu dohľadu a príslušného orgánu. Poukázala na to, že Smernica Solventnosť II v

recitáli č. 119 uvádza, že je „potrebné rozlišovať medzi príslušnými orgánmi na účely reorganizačných
opatrení a likvidačného konania a orgánmi dohľadu nad poisťovňami." (v smernici 2001/17/ES ide o
prvú vetu recitálu č. 8), a zároveň v recitáli č. 123 že „prijímať rozhodnutia o likvidačných konaniach
týkajúcich sa poisťovní by mali byť splnomocnené jedine príslušné orgány domovského členského
štátu.", kde smernica opomína rozhodovanie o reorganizačných opatreniach. Mala za to, že nie je možné

dospieť k záveru, že priznaním kompetencie jej ako orgánu dohľadu rozhodovať o reorganizačných
opatreniach voči poisťovniam prostredníctvom vnútroštátneho práva Slovenská republika konala v
rozpore so znením smernice Solventnosť II. Konštatovala, že Slovenská republika v tejto súvislosti
oprávnenia v oblasti likvidácie a reorganizačných opatrení rozdelila a kompetenciu rozhodnúť o nútenej
správe priznala jej ako orgánu dohľadu, ktorý má o činnosti poisťovní najviac dostupných informácií a

má preto príležitosť konať rýchlo a efektívne v záujme ochrany spotrebiteľov a zabezpečenia stability
finančného trhu - s týmto postupom pri tom nie je Slovenská republika medzi štátmi Európskej únie
osamotená - pre rovnaký prístup sa rozhodla napr. Česká republika, ale aj ďalšie krajiny, ktoré svoje
rozhodnutia o uložení reorganizačných opatrení uložené orgánom dohľadu ako príslušným orgánom
zverejnili aj v Úradnom vestníku Európskej únie. V tejto súvislosti však dala do pozornosti bod 47.

vyjadrenia generálneho advokáta C. D. v podobnej veci C-427/19 Bulstrad Vienna Insurance Group
AD proti Olympic Insurance Company Ltd, podľa ktorého „hoci podľa článku 144 v spojení s článkom
13 bodom 10 smernice 2009/138 rozhodnutie o odňatí povolenia prijme vnútroštátny orgán alebo
vnútroštátne orgány, ktoré sú zo zákona alebo iným právnym predpisom splnomocnené vykonávať
dohľad nad poisťovňami alebo zaisťovňami, podľa článku 268 písm. d) v spojení s článkom 268 písm.

a) vydajú rozhodnutie o začatí likvidácie správne alebo súdne orgány členských štátov, ktoré majú
právomoc na účely reorganizačných opatrení alebo likvidácie, je pravda, že môže ísť o tie isté orgány,
ale nemusí to tak byť.“ Poukázala na to, že sa touto argumentáciou zaoberala už v roku 2020, pretože
žalobkyňa predložila Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podanie zo dňa 08.06.2020, ktoré
bolo následne odstúpené Ministerstvu spravodlivosti SR na vybavenie – v tejto súvislosti zdôraznila,

že v odpovedi Ministerstva spravodlivosti zo dňa 20.08.2020 bolo uvedené, že podanie žalobkyne
zo dňa 08.06.2020 nebolo oprávnené a transpozícia smernice bola vykonaná správne. Tvrdila, že
žalobkyňa v tomto podaní uviedla rovnakú právnu argumentáciu. K námietke žalobkyne týkajúcej sa
porušenia zákona č. 747/2004 Z. z. uviedla, že medzičasom Najvyšší súd SR vo svojom uznesenísp. zn. 1Sžfk/57/2019 zo dňa 30.06.2020 v bode 31. uviedol: „Senát kasačného súdu tiež nemôže
opomenúť, že toto odloženie konečného rozhodnutia vo veci nútenej správy je rozhodnutím o prerušení
tohto konania viazané na posúdenie otázky trestnoprávnej zodpovednosti bývalého zamestnanca NBS,

ktorá so zákonnými dôvodmi na zavedenie nútenej správy voči poisťovni nesúvisí ani hypoteticky.“ Mala
zazo,žekonaniejejbývaléhozamestnancapretonemôžebyťvžiadnomprípadepovažovanézaskutok,
ktorý by automaticky zakladal neplatnosť rozhodnutia o zavedení nútenej správy.

IV.

Relevantné právne predpisy

11. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

12. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

13. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej
správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté;
iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného
predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby

a právnickej osoby priamo dotknuté.

14.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

15. Podľa § 252 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu
verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie.

16. Podľa § 252 ods. 2 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti už skončeného
iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku
1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu.

17. Podľa § 261 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, uznesením ju

zamietne.

18. Podľa § 262 ods. 1 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť žaloby podľa § 252 ods.
1, uznesením zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu, a ak je to možné, uloží mu
povinnosť obnoviť stav pred zásahom. Vydaním tohto uznesenia sa súdne konanie nekončí a žalovaný

je povinný správnemu súdu v určenej lehote doručiť oznámenie o tom, že splnil zákaz pokračovať v inom
zásahu a obnovil stav pred zásahom, ak mu takáto povinnosť bola uložená.

19. Podľa § 262 ods. 2 SSP, vo výroku uznesenia podľa odseku 1 správny súd uvedie označenie
žalovaného, označenie alebo opis iného zásahu s jeho prípadným číslom, uložený zákaz s povinnosťou

obnoviť stav pred zásahom, ak táto povinnosť bola uložená, a primeranú lehotu na splnenie zákazu,
prípadne na obnovenie stavu pred zásahom; dĺžkou lehoty navrhnutou žalobcom správny súd nie je
viazaný. Na návrh žalovaného môže správny súd uznesením predĺžiť lehotu určenú na splnenie zákazu,
prípadne na obnovenie stavu pred zásahom; navrhnutou dĺžkou lehoty správny súd nie je viazaný.

20. Podľa § 79 ods. 1 zákona o poisťovníctve, dohľad podľa tohto zákona sa vykonáva nad činnosťou
poisťovne, zaisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne, pobočky zahraničnej zaisťovne, Slovenskej
kancelárie poisťovateľov a nad činnosťou osôb, ktoré vykonávajú poisťovňou, zaisťovňou, pobočkou
zahraničnej poisťovne, pobočkou zahraničnej zaisťovne alebo Slovenskou kanceláriou poisťovateľovzverené funkcie alebo činnosti. Za podmienok podľa § 21 podlieha dohľadu aj poisťovacia činnosť
poisťovne z iného členského štátu a zaisťovacia činnosť zaisťovne z iného členského štátu v rozsahu
ustanovenom týmto zákonom. Dohľad sa tiež vykonáva nad poisťovňami v skupine a zaisťovňami v

skupine podľa § 81 až 123.

21. Podľa § 79 ods. 3 zákona o poisťovníctve, predmetom dohľadu je kontrola vykonávania poisťovacej
činnosti alebo zaisťovacej činnosti, dodržiavania povolení a iných rozhodnutí vydaných podľa tohto
zákona a osobitných predpisov a dodržiavania ustanovení tohto zákona a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na dohliadané subjekty uvedené v odseku 1 alebo
na ich činnosti, vrátane právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré súvisia s poisťovacou činnosťou
a so zaisťovacou činnosťou dohliadaných subjektov uvedených v odseku 1. Predmetom dohľadu je aj
vybavovanie podaní klientov a potenciálnych klientov dohliadaných subjektov uvedených v odseku 1
súvisiacich s poskytovaním finančných služieb dohliadaných subjektov podľa osobitného predpisu.

22. Podľa § 79 ods. 24 zákona o poisťovníctve, pri výkone dohľadu sa vzťahy medzi Národnou bankou
Slovenska a osobami podliehajúcimi tomuto dohľadu spravujú ustanoveniami osobitného predpisu.

23. Podľa § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve, na poisťovňu alebo zaisťovňu, ktorá do 1. januára 2016
zastavila uzatváranie nových poistných zmlúv alebo zaistných zmlúv a spravuje výlučne svoje existujúce

portfólio s cieľom ukončiť svoju činnosť, a ktorá sa zaviazala Národnej banke Slovenska ukončiť svoju
činnosťdo1.januára2019,sado1.januára2019vzťahujúlenustanovenia§139,141,147až163,aksa
poisťovňa alebo zaisťovňa nerozhodla inak. Tento dátum sa môže skrátiť, ak Národná banka Slovenska
nie je spokojná s pokrokom, ktorý poisťovňa alebo zaisťovňa dosiahla pri ukončení svojej činnosti. Po
tomto dátume sa na poisťovňu alebo zaisťovňu vzťahujú ustanovenia tohto zákona.

24. Podľa § 196 ods. 2 zákona o poisťovníctve, na poisťovňu alebo zaisťovňu, ktorá do 1. januára 2016
zastavila uzatváranie nových poistných zmlúv alebo zaistných zmlúv a spravuje výlučne svoje existujúce
portfólio s cieľom ukončiť svoju činnosť, a ktorá je predmetom nútenej správy podľa § 147 až 155 a
bol vymenovaný nútený správca, sa do 1. januára 2021 vzťahujú len ustanovenia § 139, 141, 147 až

163, ak sa poisťovňa alebo zaisťovňa nerozhodla inak. Tento dátum sa môže skrátiť, ak Národná banka
Slovenska nie je spokojná s pokrokom, ktorý poisťovňa alebo zaisťovňa dosiahla pri ukončení svojej
činnosti. Po tomto dátume sa na poisťovňu alebo zaisťovňu vzťahujú ustanovenia tohto zákona.

25. Podľa § 196 ods. 3 zákona o poisťovníctve, odsek 1 alebo odsek 2 sa uplatňuje len, ak

a) všetky poisťovne alebo zaisťovne, ktoré sú súčasťou skupiny, prestanú uzatvárať nové poistné zmluvy
alebo zaistné zmluvy, ak poisťovňa alebo zaisťovňa je súčasťou skupiny,
b) poisťovňa alebo zaisťovňa poskytne Národnej banke Slovenska správu, v ktorej uvedie dosiahnutý
pokrok pri ukončení jej činnosti,
c)poisťovňaalebozaisťovňaoznámilaNárodnejbankeSlovenskazámeruplatniťodsek1aleboodsek2.

26. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z., tento zákon upravuje všeobecné pravidlá postupu pri
dohľade nad finančným trhom v oblasti bankovníctva, kapitálového trhu, poisťovníctva a dôchodkového
sporenia, ktorý vykonáva Národná banka Slovenska. Cieľom dohľadu nad finančným trhom je prispievať
k stabilite finančného trhu ako celku, ako aj k bezpečnému a zdravému fungovaniu finančného trhu v

záujme udržiavania dôveryhodnosti finančného trhu, ochrany finančných spotrebiteľov a iných klientov
na finančnom trhu a rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže.

27. Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z., na účely dohľadu na diaľku a na štatistické účely pri
dohľade nad finančným trhom sú dohliadané subjekty povinné bezplatne a včas vypracúvať a predkladať

Národnej banke Slovenska zrozumiteľné a prehľadné výkazy, hlásenia, správy a iné informácie,
podklady a doklady o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich akcionárov alebo
iných spoločníkov, najmä ekonomickej a finančnej situácie, majetkových pomerov, obchodov alebo
inej činnosti dohliadaných subjektov, ako aj organizácie, riadenia, štruktúry, kontroly alebo ovládania
dohliadaných subjektov vrátane podielov na dohliadaných subjektoch a ich majiteľov, a to na požiadanie

Národnej banky Slovenska a tiež podľa všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného podľa
odseku 2. Údaje uvedené v predkladaných výkazoch, hláseniach, správach a iných informáciách,
podkladoch a dokladoch musia byť úplné, aktuálne, správne, pravdivé a preukázateľné. Ak predložené
výkazy, hlásenia, správy a iné informácie a doklady neobsahujú požadované údaje, nezodpovedajúustanovenej metodike alebo ak vzniknú dôvodné pochybnosti o ich úplnosti, aktuálnosti, správnosti,
pravdivosti, preukaznosti alebo pravosti, dohliadané subjekty sú povinné na vyžiadanie Národnej banky
Slovenska predložiť podklady a podať vysvetlenie v lehote určenej Národnou bankou Slovenska.

Dohliadané subjekty sú rovnako povinné predkladať Národnej banke Slovenska aj priebežnú účtovnú
závierku a priebežnú konsolidovanú účtovnú závierku.

28. Podľa § 35 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z., dohľad nad finančným trhom vrátane obozretného
dohľadu na makroúrovni a tiež vrátane výkonu dohľadu v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov (ďalej

len "ochrana finančných spotrebiteľov") vykonáva Národná banka Slovenska podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov.

V.
Právne posúdenie veci

29. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z.z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa
okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch
uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak

§ 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne
súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon
súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých
veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.

30. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave pod
pridelenou spisovou značkou 7Sa/45/2017. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny
súd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej
rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou s predponou BA-7Sa/45/2017.

31. Žalobkyňa sa žalobou domáha ochrany pred iným zásahom žalovanej, ktorý má spočívať v tom,
že si žalovaná od žalobkyne vyžiadala správu o pokroku za rok 2016 s príslušnými dokumentmi,
na čo podľa názoru žalobkyne žalovaná nebola oprávnená. Žalobkyňa teda žiadala vrátiť všetky
dokumenty, ktoré odovzdala žalovanej na základe predmetnej „Žiadosti o predloženie správy“, č. z.

100-000-038-728, č. sp. NBS1-000-010-853 zo dňa 10.05.2017 a zároveň žiadala súd, aby žalovanej
zakázal pokračovať v akomkoľvek postupe a zásahu, ktorý nadväzuje na „Žiadosť o predloženie správy“,
č. z. 100-000-038-728, č. sp. NBS1-000-010-853 zo dňa 10.05.2017. Žalobkyňa namietala, že nad
ňou nemal byť vykonávaný dohľad (žalovanou), a to s prihliadnutím na § 196 zákona o poisťovníctve,
nakoľko sa na ňu zákonná definícia dohľadu podľa § 79 ods. 1 zákona o poisťovníctve nevzťahuje

a taktiež sa na ňu nevzťahuje ani definícia týkajúca sa predmetu dohľadu podľa § 79 ods. 3 zákona
o poisťovníctve. Žalobkyňa v priebehu konania spochybňovala aj zákonnosť následného zavedenia
nútenej správy (nad ňou) a namietala aj nesprávnu transpozíciu smernice Solventnosť II (namietala, že
nútená správa bola zavedená za porušenia smernice Solventnosť II). V spojitosti so zavedením nútenej
správy žalobkyňa namietala porušenie § 14 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom, nakoľko

nútenú správu nad ňou zavádzal úradník Ing. Ivan Barri (bývalý zamestnanec žalovanej), ktorý bol dňa
10.12.2020 odsúdený Špecializovaným trestným súdom v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, pre
korupčné vzťahy s predstaviteľmi žalobkyne.

32. Správny súd v prvom rade považuje za potrebné skonštatovať, že predmetom tohto konania je

len posúdenie, či žalovaná bola oprávnená na základe predmetnej „Žiadosti o predloženie správy“,
č. z. 100-000-038-728, č. sp. NBS1-000-010-853 zo dňa 10.05.2017 požadovať od žalobkyne správu
o pokroku za rok 2016 s príslušnými dokumentmi a následne, či s nimi do zavedenia nútenej správy
mohla disponovať a vyhodnocovať ich (ide teda v zásade o posúdenie toho, či v danom časovom
úseku žalovaná vykonávala v zmysle zákona v predmetnom rozsahu dohľad nad žalobkyňou alebo na

vykonávanie takého dohľadu v zákonom stanovenom rozsahu nebola oprávnená).
Správny súd zdôrazňuje, že predmetom tohto konania nie je posúdenie toho, či bola nútená správa nad
žalobkyňou zavedená v súlade so zákonom – zákonnosť zavedenia nútenej správy je posudzovaná
v samostatnom administratívnom konaní žalovanej (viď. rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn.6S/25/2024 zo dňa 07.02.2025). Vzhľadom na uvedené správny súd preto konštatuje, že sa v tomto
konaní nebude zaoberať námietkami žalobkyne, ktoré smerujú voči zavedeniu nútenej správy nad ňou
(teda správny súd sa nebude zaoberať ani námietkou žalobkyne, ktorá sa týkala údajného porušenia §

14 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom, nakoľko táto námietka je pre posúdenie veci v tomto
konaní úplne irelevantná).

33. K predmetu tohto konania: správny súd konštatuje, že sa nestotožňuje s výkladom žalobkyne
ohľadne § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve. Správny súd má za to, že predmetné ustanovenie § 196

ods. 1 zákona o poisťovníctve nedáva žalobkyni právo, aby úplne vylúčila výkon dohľadu žalovanou
v období ukončovania poisťovacej činnosti. Správny súd konštatuje, že žalobkyňa sa dobrovoľne
rozhodla postupne ukončiť svoju poisťovaciu činnosť, a to na základe predmetných oznámení, ktoré
doručila žalovanej – uvedenú možnosť upravuje článok 308b ods. 1 až 4 smernice Solventnosť II. V tejto
súvislosti správny súd poukazuje taktiež na to, že smernica Solventnosť II umožnila poisťovniam (a
teda aj žalobkyni), ktoré by nedokázali znášať zvýšenú administratívnu a finančnú záťaž, postupné

ukončovanie ich poisťovacej činnosti za splnenia určitých podmienok – účelom smernice Solventnosť
II teda nikdy nebolo vyňatie žalobkyne spod dohľadu žalovanej ako orgánu dohľadu, ale jej účelom
bolo umožniť žalobkyni ukončenie poisťovacej činnosti už v priebehu účinnosti smernice Solventnosť
II, a to bez nutnosti spĺňania regulačných požiadaviek smernice Solventnosť II (smernica Solventnosť
II umožnila žalobkyni pôsobiť v súlade s predmetnými regulačnými požiadavkami). Správny súd sa

stotožňuje s konštatovaním žalovanej, že pri výklade prvej vety § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve,
je nutné postupovať v súlade so znením smernice Solventnosť II, nakoľko predmetné ustanovenie
§ 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve je transpozíciou článku 308b ods. 1 smernice Solventnosť II
a poslednej vety článku 308b ods. 3 smernice Solventnosť II. Vzhľadom na uvedené sa správny súd
stotožňuje aj s konštatovaním žalovanej, že časť § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve „... vzťahujú

len ustanovenia § 139, 141, 147 až 163, ak sa poisťovňa alebo zaisťovňa nerozhodla inak“ nemožno
vykladať tak, že poisťovňa (a teda aj žalobkyňa) sa môže rozhodnúť, že sa na ňu nebudú aplikovať
ani predmetné ustanovenia (ktoré upravujú výlučne sankcie voči poisťovni, ktoré sú výsledkom výlučne
vnútroštátneho zákonodarstva), ale že poisťovňa má možnosť aplikovať na svoju poisťovaciu činnosť
aj požiadavky režimu Solventnosť II, a teda rozšíriť okruh ustanovení zákona o poisťovníctve, ktoré sa

na ňu vzťahujú. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že nemôže súhlasiť s výkladom žalobkyne,
pretože by sa dospelo k paradoxnej situácií podľa § 196 ods. 2 zákona o poisťovníctve, ktorý taktiež
upravuje možnosť poisťovne ukončiť svoju činnosť bez zavedenia požiadaviek režimu Solventnosti II,
s tým rozdielom, že poisťovňa je pod nútenou správou v zmysle § 147 a nasl. zákona o poisťovníctve
- textácia o možnosti poisťovne rozhodnúť sa o aplikácii ďalších ustanovení zákona o poisťovníctve je

s § 196 ods. 1 totožná a poisťovňa by sa tak mohla rozhodnúť, že ustanovenia o nútenej správe, na
základe ktorých je nútená správa u nej vykonávaná, sa na ňu nevzťahujú. Správny súd tu poukazuje
aj na to, že smernica Solventnosť II vo svojich ustanoveniach upravuje hlavné zásady a ciele dohľadu
nad poisťovníctvom, tieto sa však viažu len voči poisťovniam, ktoré spadajú do tohto režimu a nemožno
ich aplikovať voči subjektom, ktoré sa na základe prechodných ustanovení rozhodli ukončiť svoju

poisťovaciu činnosť, ktorú vykonávali ešte v súlade s režimom Solventnosti I. Správny súd sa taktiež
stotožnil s výkladom žalovanej, že čo sa týka samotnej správy o pokroku, ktorú má poisťovňa predkladať
žalovanej v zmysle § 196 ods. 3 písm. b) zákona o poisťovníctve, tak ide o transpozíciu čl. 308b ods.
3 písm. b) smernice Solventnosť II. Správny súd si uvedomuje, že zákon o poisťovníctve v § 196
vylučuje z aplikácie pri predmetných poisťovniach (a teda aj pri žalobkyni) § 79 zákona o poisťovníctve,

no zdôrazňuje, že legálny základ dohľadu nad žalobkyňou je daný aj podľa § 1 ods. 3 písm. a)
zákona č. 747/2004 Z. z., v zmysle ktorého vykonáva žalovaná v rámci dohľadu na finančným trhom
aj dohľad nad poisťovňami. Uvedené podporuje taktiež fakt, že zákonodarca dal žalovanej právo udeliť
poisťovniam spadajúcim pod daný režim sankcie v zmysle § 139 a § 141 zákona o poisťovníctve, pričom
je zrejmé, že to robil len v spojení so základným predpokladom, že žalovaná má voči predmetným

poisťovniam právo predmetný dohľad vykonávať. Navyše treba uviesť taktiež to, že v zmysle druhej
vety § 196 ods. 1 zákona o poisťovníctve je žalovaná oprávnená skrátiť lehotu podľa predmetného
odseku ak „nie je spokojná s pokrokom, ktorý poisťovňa alebo zaisťovňa dosiahla pri ukončení svojej
činnosti.“ – z uvedeného je zrejmé, že žalovaná môže takto rozhodnúť kedykoľvek v priebehu daného
obdobia a na tieto účely musí mať možnosť pokrok poisťovne sledovať, a to jedine formou dohľadu.

V nadväznosti na uvedené je teda možné konštatovať, že keďže žalovanej nebola správa o pokroku za
rok 2016 žalobkyňou predložená, tak právo žalovanej vyžiadať si pri plnení svojich povinností správu o
pokroku od poisťovne (žalobkyne) v režime podľa § 196 zákona o poisťovníctve jej zostalo zachované.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti má správny súd za to, že nie je možné súhlasiť s názoromžalobkyne,ženadňounemoholbyťdohľadvykonávaný(žalobkyňasipodľasprávnehosúdujednoducho
nemôže príslušnú právnu úpravu vykladať ako jej to vyhovuje a takýmto spôsobom sa v podstate
vyhýbať nielen zákonnému dohľadu v zákonom stanovenom rozsahu, ale aj prípadným sankciám za

porušenie jej povinností) – keďže teda žalovaná mohla vykonávať svoju funkciu orgánu dohľadu v oblasti
poisťovníctva v zmysle § 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 747/2004 Z. z. (nad žalobkyňou), tak je podľa
správneho súdu žaloba žalobkyne, ktorá smeruje voči činnosti a úkonom žalovanej ako orgánu dohľadu,
zjavne nedôvodná (žalovaná mala teda právo požadovať predloženie správy o pokroku za rok 2016
s príslušnými dokumentmi) – vzhľadom na uvedené sú teda irelevantné pre posúdenie tejto veci aj

tvrdenia žalobkyne o údajnom priamom účinku smernice Solventnosť II.

34. Ďalej správny súd uvádza, že podľa jeho názoru bola transpozícia predmetného ustanovenia § 308b
smernice Solventnosť II vykonaná správne, čo navyše potvrdzujú nielen viaceré ministerstvá Slovenskej
republiky (čo boli gestormi v danej veci, respektíve Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky)
ale potvrdzujú to v podstate aj znenia predmetných transponovaných ustanovení v legislatíve okolitých

členských štátov EÚ (napr. ods. 7 prechodných ustanovení zákona č. 277/2009 Sb. o pojišťovníctví
v znení zákona č. 304/2016 Sb.; § 343 nemeckého Versicherungsaufsichtsgesetz – VAG; článok 335
rakúskeho Versicherungsaufsichtsgesetz 2016 – VAG 2016). Navyše tu treba poukázať taktiež na to, že
ak aj na nejaké porušenie smernice Solventnosť II upozorňovala Komisia Európskej únie, tak predmetné
porušenie sa vôbec netýkalo predmetného ustanovenia § 308b smernice Solventnosť II, na ktoré sa

v žalobe odvoláva žalobkyňa.

35.Vzhľadomnauvedenéskutočnosti,keďkonanímapostupomvdanejvecisažalovanápreukázateľne
nedopustila namietaného nezákonného iného zásahu voči žalobkyni, správny súd žalobu žalobkyne
smerovanú voči žalovanej podľa § 261 SSP ako nedôvodnú zamietol.

36. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanej, ktorá bola v konaní
úspešná v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej voči žalobkyni
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od nej spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o

dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).