Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 23, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/125/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624201389
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624201389.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej

a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.X.XXXX,bytomD.B.XX,XXXXXE.,zast.:JUDr.OndrejSzilágyi,advokát,sosídlomDr.Vodu2,984
01 Lučenec, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 7.515,41
EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 9.
septembra 2024, sp. zn. 11C/14/2024-106, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.515,41 €, do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.“

2. Okresný súd rozhodol o žalobe žalobcu proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, o zaplatenie sumy 7.515,41 EUR z dôvodu náhrady škody
vzniknutej porušením práva Európskej únie, konkrétne čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o určitých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“)

3. Žalobca, príslušník Hasičského a záchranného zboru (HaZZ), ktorý vykonáva štátnu službu
v služobnom pomere na hasičskej stanici vo E., aktuálne v hodnosti nadrotmajster, vo funkcii hasič –
záchranár, kde pracuje 18 osôb, sa žalobou domáhal priznania náhrady škody vo forme nemajetkovej

ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku neuznávania služobnej pohotovosti vykonávanej priamo
na pracovisku, ako súčasti pracovného času, čím podľa jeho tvrdení dochádzalo k systematickému
a dlhodobému porušovaniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas stanovený
právom EÚ. V žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval spolu 2080,21 hodín
služobnej pohotovosti určenej až 41 hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané
do fondu pracovného (služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období
predstavoval 51,54 hodín týždenne. V období od marca 2021 do februára 2024 pracoval na zmeny

rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny
rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále
fyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd.4. V žalobe namietal, že slovenská právna úprava obsiahnutá v zákone o HaZZ je v rozpore so znením
Smernice, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, najmä rozhodnutiami vo veciach C-397/01, C-14/04,
C-429/09 a C-518/15, ktoré interpretujú pojem „pracovný čas“ tak, že zahŕňa akýkoľvek čas, počas

ktorého sa pracovník nachádza na pracovisku a je zamestnávateľovi k dispozícii. Žalobca svoju aktívnu
vecnú legitimáciu odvodil z priameho účinku článku 6 písm. b) Smernice, pričom nárok na náhradu škody
odôvodnil porušením základného práva na ochranu zdravia, práva na primeraný odpočinok a práva na
súkromný a rodinný život podľa Ústavy Slovenskej republiky.

5. Súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú a nárok za preukázaný. Vychádzal z rozsiahlej
skutkovej argumentácie žalobcu, podporenej výpočtami pracovných zmien, rozsahu pohotovostí a ich
dopadov na reálny pracovný čas. Zohľadnil tiež, že počas pohotovosti bol žalobca fyzicky prítomný na
pracovisku, oblečený v služobnej rovnošate, pripravený na okamžitý výjazd, pričom aj tzv. „neaktívna
časť“ pohotovosti predstavovala podľa judikatúry SD EÚ pracovný čas.

6. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, podľa ktorej právna úprava v ZoHaZZ nie je v
súlade so znením a účelom Smernice, keďže v rozpore s ňou vylučuje určenú služobnú pohotovosť
vykonávanú na pracovisku zo započítavania do pracovného času. Uviedol, že smernica je priamo
aplikovateľná a jej ustanovenia zakladajú práva jednotlivcom, ktorých porušenie zakladá zodpovednosť
štátuzaškodu.Vzhľadomnasplnenietrochkumulatívnychpodmienokzodpovednostištátuzaporušenie

práva EÚ - existencia práva jednotlivca, dostatočne závažné porušenie a existencia škody v príčinnej
súvislosti - súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

7. Pokiaľ ide o určenie výšky škody, súd akceptoval žalobcom navrhovaný spôsob výpočtu nemajetkovej
ujmy ako rozdiel medzi výškou peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15 %, resp. 30 % za

pohotovosť v pracovné dni, resp. dni pokoja) a výškou náhrady, ktorá by mu prináležala v prípade
nariadenej pohotovosti (§ 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) vo výške 50 %. Rozdiel vo výške 35 %, resp.
20 %, bol následne aplikovaný na počet hodín vykonanej pohotovosti za jednotlivé mesiace počas
žalovaného obdobia. Celková výška takto vyčíslenej nemajetkovej ujmy dosiahla sumu 7.515,41 EUR,
ktorú súd žalobcovi priznal.

8. Súd uzavrel, že náhrada škody v podobe peňažnej satisfakcie predstavuje v danom prípade jediný
efektívny prostriedok ochrany základných práv žalobcu a zohľadňuje aj preventívno-sankčný účel
zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie. Okrem priznania istiny uložil žalovanému aj povinnosť
nahradiť trovy konania v celom rozsahu, s tým, že rozhodnutie o ich presnej výške bude vydané

samostatne.

9. Proti rozsudku okresného podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolaním napadol
rozhodnutie v celom rozsahu, teda výrok I. o veci samej, ktorým bola žalobe vyhovené, ako aj výrok II.
o náhrade trov konania. Uplatnil pritom odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

10. Žalovaný namietal, že aj konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice 2003//88/
ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do čl. 6 písm. b) danej smernice. Skutočnosť, že by
žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky
porušenie čl. 6 písm. b) smernice. Nakoľko súd konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej

transpozícii smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, bolo jeho povinnosťou aplikovať
smernicu priamo, teda musel skúmať samotné porušenie čl. 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje
nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.

11. Nesúhlasil s argumentáciou, že by bol čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi porušený z

dôvodu nesprávnej transpozície smernice, nakoľko predmetná argumentácia je v absolútnom rozpore
s logikou právnych noriem. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať samotné porušenie daného článku vo
vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol byť v konaní úspešný.

12. V súvislosti s výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu poukázal na všeobecné

podmienky vyplývajúce z judikatúry súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné
uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie. Nestotožnil sa s výpočtami súdu ani
žalobcu. Súd bezdôvodne prihliadol na prepočty žalobcu. Namietal, že súd sa nesprávne vysporiadal sotázkou fondu pracovného času, ktorý znamená nielen pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1 danej smernice,
ale tiež aj čas odpočinku podľa čl. 2 ods. 2 danej smernice.

13.Tiežnamietal,žesanesprávnevysporiadalajsotázkou§97zákonač.315/2001Z.z.,ktorýpovažuje
určité časy odpočinku za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby. Tzn., že
ak aj fond pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj časť dovolenky, voľna za sviatok,
voľna z kolektívnej zmluvy, či iné voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby a na účely smernice
tieto jednoznačne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa čl. 2 ods. 2 smernice. Preto považuje

žalovaný výpočty žalobcu za nesprávne.

14. Považoval za nevyhnutné, aby súd skúmal, či pri priamej aplikácii danej smernice aj skutočne
došlo k jej porušeniu, a ak áno, v akom rozsahu, resp. k akej ujme na nemajetkovej sfére žalobcu
došlo. Konštatoval, že neexistuje spôsob, ktorým by bolo možné všeobecne určiť, že všetci príslušníci
Hasičského a záchranného zboru disponujú rovnakou nemajetkovou ujmou. Poukázal na prax súdov po

celej Slovenskej republiky, kde je zrejmé, že spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže byť vo forme
matematickej rovnice vyplývajúcej z ustanovenia o mzdových nárokoch podľa § 122 zákona č. 315/2001
Z. z..

15. Vo vzťahu k výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol, že súd vychádzal z ustanovení o mzdových

nárokoch príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Súd tak konal v rozpore s § 216 CSP , teda
v rozpore so zásadou ne ultra petitum a zároveň aj tým spôsobom, že závažným spôsobom porušil
princíp právneho štátu, ktorý je ukotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to tak, že dva,
hodnotovo rozdielne pojmy fakticky zjednotil do jedného a tým úplne ignoroval ich jedinečnosť, osobitosť
a rozdielnosť.

16. V rámci argumentov poukázal na iné rozhodnutia súdov, ktoré rozhodnutia považuje za bežnú
prax súdov a namietal, že žiadny iný súd okrem Krajského súdu v Banskej Bystrici sa nestotožňuje so
spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy formou matematickej rovnice, tobôž formou nedoplatku mzdy.

17. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy poukázal aj na to, že žalobca na jednej strane tvrdí, že
videl nemajetkovú ujmu v tom, že nemá dostatok času na regeneráciu fyzických a psychických síl a
že nemá čas, ktorý by mohol tráviť so svojou rodinou, pritom svoju nemajetkovú ujmu pociťuje vždy
k 10-temu dňu v mesiaci, t. j. výplatnému dňu, a vždy len v rozsahu rozdielu odmeny za určenú a
nariadenú služobnú pohotovosť, pričom absolútne ignoruje fakt, že či a v akom rozsahu pracoval nad

rámec v čl. 6 písm. b) danej smernice. V tejto súvislosti považoval rozhodnutie súdu za svojvoľné a
nedôvodné zasahujúce do zásady právnej istoty. Priznanú sumu považoval zjavne za neprimeranú aj
s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Podľa názoru žalovaného
žalobca neodôvodnil výšku požadovanej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento údajný neoprávnený
zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v

živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové
tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných
prípadoch. Nakoľko ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom
jednom prípade individuálne. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného
života. V danej súvislosti namietal neexistenciu priamej príčinnej súvislosti. Namietal, že žalobca nikde

neuviedol, že by nemal čas na voľnočasové aktivity, rodinu a priateľov. Počas konania netvrdil, že by jeho
práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine, priateľom či voľnočasovým aktivitám venuje menej.
V tomto smere súd rozhodnutie riadne neodôvodnil. Na záver namietal neúčasť žalobcu na pojednávaní.

18. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu v

celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

19. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

20. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Predmetom konania v predmetnej veci je žaloba smerujúca k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorú si žalobca - príslušník Hasičského a záchranného zboru - uplatnil z dôvodu nesprávnej alebo
neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca
tvrdil, že v dôsledku dlhodobého výkonu štátnej služby v režime 24-hodinových zmien, ktoré zahŕňali
kombináciu priameho výkonu služby a služobnej pohotovosti na pracovisku, dochádzalo k prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného článkom 6 písm. b) uvedenej
smernice, čo malo priamy negatívny dopad na kvalitu jeho súkromného a rodinného života, pričom
vzniknutú ujmu kvalifikoval ako ujmu nemajetkovú.

23. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca v rozhodnom období vykonával službu
v 24-hodinových zmenách, ktoré obsahovali kombináciu výkonu služby a služobnej pohotovosti na
pracovisku, a že v prípade, ak by sa aj pohotovosť na pracovisku kvalifikovala ako pracovný čas, mohlo
dôjsť v niektorých prípadoch k prekročeniu zákonného limitu 48 hodín týždenne. Bolo taktiež nesporné,

že žalobca podliehal špecifickému režimu výkonu štátnej služby podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore.

24. V rámci predmetného konania ostávali medzi stranami sporné najmä nasledovné právne otázky: či
bola skutkovo a právne preukázaná existencia nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s prekročením

pracovného času, či súd prvej inštancie pri priznaní náhrady neprekročil medze žalobného návrhu
(zásada ne ultra petitum), či bol výpočet náhrady vykonaný v súlade s ustálenou judikatúrou a zákonným
rámcom, či bola správne aplikovaná relevantná európska i vnútroštátna právna úprava.

25. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutkovom zistení, že žalobca ako príslušník

Hasičského a záchranného zboru v období rokov 2021 až 2024 opakovane a v rozsahu stoviek hodín
vykonával tzv. určenú služobnú pohotovosť priamo na pracovisku. V dôsledku toho jeho týždenný
pracovný čas pravidelne presahoval hranicu 48 hodín, pričom zamestnávateľ (resp. zbor) túto službu
do pracovného času nezapočítaval a za ňu poskytoval len zníženú finančnú náhradu podľa § 122 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15 % a 30 % z tarifného platu). Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej

ujmy z dôvodu porušenia práva na obmedzenie pracovného času, ktoré je garantované článkom 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES.

26. Odvolací súd tiež poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
jednoznačne stanovuje, že čas, počas ktorého sa pracovník nachádza na pracovisku a je

zamestnávateľovi plne k dispozícii, sa má kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1
Smernice 2003/88/ES, a to bez ohľadu na mieru aktívne vykonávanej činnosti. Z týchto judikatúrnych
záverov zároveň vyplýva, že členské štáty nesmú obísť ochranné limity smernice formálnou klasifikáciou
časti služby ako pohotovosti, ak fakticky ide o čas plnej dispozície na pracovisku.

27. Odvolací súd zdôrazňuje, že slovenská právna úprava, ktorá nezapočítava určitú formu služobnej
pohotovosti do pracovného času, je v rozpore s právom EÚ, a že tým došlo k porušeniu práv žalobcu, za
ktoré štát zodpovedá podľa doktríny objektívnej zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ (doctrine
of state liability), ako bola formulovaná v rozsudku vo veci C-6/90 Francovich.

28. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri
posudzovaní smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal z príslušnej
judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny
dvor podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej
polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí

Súdneho dvora, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové
okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keďsú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú

svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely smernice
2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého
štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden

dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom,

resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité
pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi

súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fus body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).
Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod

95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť

maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04).
Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať
do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/

smernice č. 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje
na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho
zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej
povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v

tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo
veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

29. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/

ES bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2
tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2
alebo 6 smernica nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4,
bod 6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto okresný súd dospel k správnemu záveru, že v danom

prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

30. K námietke porušenia zásady ne ultra petitum odvolací súd uvádza, že žalovaný tvrdil, že súd prvej
inštancie rozhodoval nad rámec návrhu, čím mal porušiť zásadu vyjadrenú v § 216 CSP. Táto výhrada
je nedôvodná. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca uplatnil konkrétny nárok s jeho skutkovým aj

právnymzdôvodnením,vrátanevýškypožadovanejsumy.Súdnerozhodolnadrozsahnávrhu,aleprísne
rešpektoval jeho mantinely.31. K námietke absencie preukázania zásahu do práv žalobcu odvolací súd konštatuje, že žalovaný
poukazoval na to, že súd údajne neskúmal, či došlo k zásahu do práv žalobcu. Z obsahu rozhodnutia
však vyplýva, že súd sa touto otázkou zaoberal v dostatočnej miere. Na základe vyjadrení žalobcu,

výsluchu účastníka konania, rozpisov služieb, ako aj ďalších listinných dôkazov, súd dospel k záveru o
zásahu do osobnej sféry žalobcu, ktorý považoval za kvalifikovanú ujmu hodnú právnej ochrany.

32. Žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v
príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy)

v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia Smernice č. 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný

v zmysle Smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať
rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

33. Odvolací súd opakovane upriamuje pozornosť na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.
11. 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe

dostatočným dôvodom na domáhanie sa na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm.
b) Smernice. Námietky žalovaného v tomto smere nie sú dôvodné.

34. Žalovaný tvrdí, že nebolo preukázané, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma, a že súd založil výšku
priznanej sumy na čisto matematickom výpočte. Tento výklad je podľa odvolacieho súdu nesprávny

a zužujúci. Výpočet predložený žalobcom súd rozumne použil ako podklad pre kvalifikovaný odhad
rozsahu a intenzity ujmy. Išlo o orientačné vymedzenie dôsledkov opakovaného porušovania limitov
pracovného času, nie o nárok na doplatok mzdy. Nemajetková ujma bola súdom odôvodnená ako zásah
do osobnostných práv žalobcu - najmä práva na ochranu zdravia, rodinného života a voľného času -
ktorý sa prejavil v dlhodobom systematickom porušovaní limitu 48-hodinového priemerného pracovného

času. Pre priznanie nemajetkovej ujmy nie je potrebné, aby žalobca predložil lekársku dokumentáciu
alebo iné dôkazy o priamom poškodení zdravia. Súd môže pri dôkaze o ujme vychádzať z celkovej
situácie a predvídateľných dôsledkov nadmerného pracovného zaťaženia, čo v prejednávanom prípade
splnené bolo.

35. Z obsahu žaloby, ako aj z jej právneho a skutkového rámca jednoznačne vyplýva, že žalobca
uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nie nárok na skutočnú škodu. Žalobca od počiatku
tvrdil, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv v dôsledku nesprávnej transpozície smernice
2003/88/ES. Tento zásah kvalifikoval ako ujmu v nemajetkovej rovine, t.j. zásah do práva na súkromný
a rodinný život, osobnú pohodu a rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Výslovne uvádzal,

že žiada nemajetkovú ujmu za dlhodobý zásah do jeho osobnej sféry. Tvrdenie žalovaného, že žalobca
si v skutočnosti vypočítal faktickú škodu, je účelové a nezodpovedá povahe žaloby. Žalobca výslovne
uviedol, že požaduje náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného a rodinného života, ako aj
do práva na zdravie. Kvantifikácia nároku bola odvodená z prepočtu hodín ako nástroj objektivizácie
rozsahuujmy.Súdaplikoval§11až13OZajehoposúdenieplnekorešpondujesrelevantnoujudikatúrou

oochraneosobnosti.Žalobcasícevyčíslilnáhradunemajetkovejujmyakorozdielnáhradyzapohotovosť
podľa § 122 ods. 2 zákona o HaZZ a sumy, ktorá mu bola za pohotovosť vyplatená, ale zo žaloby jasne
vyplýva, že si neuplatňuje skutočnú škodu, ale sa domáha nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením
práva EÚ členským štátom a sumu, ktorá sa týmto výpočtom určí, považuje za primeranú náhrada
za porušenie jeho práv. Použitý výpočet (rozdiel medzi určenou a nariadenou pohotovosťou) slúžil

ako pomôcka na ilustráciu rozsahu a intenzity tohto zásahu. Tento model umožnil kvantifikovať dopad
narušeného voľného času bez toho, aby súd musel vychádzať z neexistujúcej jednotnej metodiky pre
určenie výšky nemajetkovej ujmy v podobných prípadoch. Ako konštatoval Ústavný súd SR v náleze
IV. ÚS 72/2019, rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy má diskrečný charakter, pričom súd musí
prihliadať na všetky okolnosti prípadu, bez rigidného matematického algoritmu. Súd pri rozhodovaní o

výške nemajetkovej ujmy nemá pevne stanovený výpočtový vzorec alebo zákonom určené presné sumy
(napr. ako pri sadzbách úrokov či tarifách náhrady mzdy). Namiesto toho má súd voľnosť (diskréciu)
primerane posúdiť: intenzitu zásahu do práva (napr. ľudskej dôstojnosti, súkromia, osobnosti), dĺžku
trvania, rozsah následkov, mieru zneužitia právomoci, osobitné okolnosti prípadu, napr. či bola osobav zraniteľnej pozícii (pracovný pomer, verejný tlak, choroba), správanie žalovaného a žalobcu. Táto
voľnosť nie je svojvoľná - je viazaná princípmi proporcionality, spravodlivosti a odôvodnenia (viď napr.
§ 13 ods. 2 OZ a § 3 OZ). Mechanický výpočet zákon nepozná a Ústavný súd aj ESĽP ho výslovne

odmietajú ako neprimeraný, pretože nezohľadňuje subjektívne dimenzie ujmy (napr. psychickú traumu,
spoločenský dopad). Žalobca sám zdôraznil, že nejde o mzdový nárok, ani skutočnú škodu, avšak
odkázal na metodológiu, ako k sume dospel z dôvodu odlíšenia a rozsahu zásahu, ktorý je daný aj
rozsahom trvania v porovnaní s ostatnými prípadmi obdobných žalôb. Žalobca to uvádza len na podporu
svojho argumentu k výške. Výška nemajetkovej ujmy sa odvíja z rozsahu porušenia práv žalobcu.

36. Náhrada nemajetkovej ujmy je viazaná na zásah do osobnostných práv. Pokiaľ súd prvého
stupňa pri stanovení sumy vychádzal z rozdielu vo finančnom ohodnotení, urobil tak nie preto, že
priznával skutočnú škodu, ale preto, že tento rozdiel reprezentoval mieru obmedzenia voľného času,
čím reflektoval kvantitatívny dopad kvalitatívnej ujmy.

37. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výpočty uvedené žalobcom nemožno interpretovať
ako výpočet skutočnej škody, ale ako podporný nástroj na ilustráciu intenzity zásahu do jeho práv.
Z odôvodnenia súdu prvej inštancie je zrejmé, že nešlo o priznávanie finančného rozdielu medzi
rôznymi formami služobnej pohotovosti, ale o zhodnotenie dopadu takéhoto režimu na osobnostné
práva žalobcu. Žalobca neformuloval žalobu ako žalobu na náhradu skutočnej škody, ale ako žalobu

na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výpočty uvádzal výlučne pre potrebu preukázania rozsahu
zásahu a nie ako faktickú škodu. Argumentácia žalovaného, ktorá vychádza z porovnávania 15 %
a 50 % príplatkov za služobnú pohotovosť, je zavádzajúca a neudržateľná, keďže neberie do úvahy
povahu pracovného času podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. Ak je služobná pohotovosť na pracovisku
považovaná za pracovný čas v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88/ES, potom akékoľvek znížené

odmeňovanie tohto času bez toho, aby bol započítaný do fondu pracovného času, vedie k porušeniu
smernice.Takýtoprístup,akýobhajuježalovaný,byviedolklegalizáciipraktík,ktoréboliSúdnymdvorom
EÚ už viackrát odmietnuté (pozri rozsudky vo veciach Pfeiffer, Jaeger, Fuß, Vorel).

38. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli

jednoznačne v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa
ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma
práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy

rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo
do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo
jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované
obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.
Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne

závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.

39. Podľa žalovaného mal súd identifikovať konkrétne hodiny, ktoré prekročili limit stanovený smernicou.

Tento názor nie je v súlade s povahou článku 6 písm. b), ktorý operuje s priemerným týždenným
časom v referenčnom období. V tejto veci súd zvolil metodologicky správny prístup - hodnotil
celkové množstvo hodín odpracovaných počas definovaného obdobia, čo je v súlade so smernicou
a judikatúrou SD EÚ. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo
k prekročeniu priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania

služobných pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuľky. Následne opísal, akým spôsobom mu
opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a práva na súkromný a rodinný život, keďže
nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. V tomto smere odkázal ajna článok 40 a článok 19 ods. 2 Ústavy SR. Súd prvej inštancie považoval dané argumenty za relevantné
a odvolací súd sa v kontexte daného sporu s jeho závermi stotožňuje.

40. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o HaZZ nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný
čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer vypočítavať. Obdobie, na ktoré sa rozvrhuje
pracovný čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný čas sú odlišné inštitúty,
môžu sa zhodovať a nemusia. V prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času pre príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať,

čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo,
aby ich služobný čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní
neprekročil 48 h. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobcovi bol v žalovanom
období rozvrhovaný služobný čas nerovnomerne v súlade s pravidlami stanovenými zákonom o HaZZ, v
žalovanom období sa opakovane stávalo, že odpracoval obdobia siedmich dní, v ktorých jeho služobný
čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) prekročil 48 h. Je potrebné vychádzať z počtu hodín,

ktoré žalobca skutočne odpracoval, nie z fondu pracovného času, čo je len plánovaný čas, ktorý by
mal byť v danom mesiaci odpracovaný. Súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a
práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou č. 2003/88/SE (spočítanie
odpracovaného času, ktorý v rámci každých 7 dní presahoval 48 hodín), predstavuje u žalobcu za
žalované obdobie (3/2021 - 2/2024) celkom 2121,21 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nadriadenej

služobnej pohotovosti). Tieto neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času. Zásah do
osobnosti žalobcu je spôsobený tým, že tento v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48
hodín priemerne, a to v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice,
kedy mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Ide o
preukázanýzásahdoosobnostižalobcu,atokonkrétnedojehoprávanaochranuzdraviaakoajprávana

súkromný a rodinný život, keďže v skutočnosti musel byť k dispozícii na pracovisku, pričom odpracoval
viac, ako bol povinný podľa Smernice, a to predovšetkým na úkor svojej rodiny, kedy s touto nemohol
tráviť spoločný čas. Nakoľko dochádzalo k prekračovaniu pracovného času, musel v rámci svojho voľna
viac odpočívať a menej sa venoval rodine, sebe a svojim záujmom. Súd vyhodnotil výpoveď žalobcu ako
dostatočne presvedčivú a preukazujúcu vznik ujmy. V tomto smere rozhodnutie náležite a presvedčivo

odôvodnil prihliadnuc aj na konkrétnu ujmu.

41. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a

aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť
čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu do práv

osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie
jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo svojom
rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du Pech, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní
o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou
rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované

vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo
(bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody,
ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k
praktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískanianáhradypredvnútroštátnymisúdmi(zásada
efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).

42. Na doplnenie odvolací sú uvádza, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre

uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri
mesiace. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by SR uvedené
ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda,že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného
obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže
Slovenskárepublikaneprevzalavžiadnomsvojomustanovenízákonač.315/2001Z.z.aniinomzákone,

upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o
stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,
resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §
86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené

nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice.

43. Odvolací súd považuje za korektné, že súd prvej inštancie vychádzal z orientačných sadzieb pri
výpočte nemajetkovej ujmy za každú hodinu pohotovosti nad zákonný limit. Takýto postup nie je v
rozpore s ustálenou judikatúrou, pokiaľ je výpočet len prostriedkom určenia rozsahu zásahu.

44. Odvolací súd sa osobitne zaoberal námietkou žalovaného smerujúcou k potrebe vyhodnocovať,
či v danom prípade skutočne dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času
nad rámec 48 hodín, pričom žalovaný poukazoval na absenciu analýzy „referenčných období“ v zmysle
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

45. Podľa uvedeného článku maximálny týždenný pracovný čas nesmie v priemere presiahnuť 48 hodín
vrámcireferenčnéhoobdobia,ktorémôžečlenskýštáturčiť-najviacvšaknaštyrimesiace,smožnosťou
predĺženia v niektorých výnimočných prípadoch. Podľa článku 16 písm. b) smernice je štandardným
referenčným obdobím obdobie štyroch mesiacov, pokiaľ vnútroštátna úprava neustanovuje inak.

46. Slovenský právny poriadok výslovne nestanovuje referenčné obdobie pre príslušníkov HaZZ. Zákon
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore neobsahuje žiadnu osobitnú právnu úpravu týkajúcu
sa referenčných období pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Rovnako to
nevyplýva ani zo zákona č. 73/1998 Z. z., ani zo všeobecného právneho predpisu o verejnej službe.

47. Za tejto situácie je potrebné vychádzať priamo z pravidiel uvedených v smernici 2003/88/ES,
konkrétne z článku 16 písm. b), podľa ktorého je štandardným referenčným obdobím štvormesačný
úsek, ak vnútroštátna právna úprava neustanoví inak.

48. Referenčné obdobie nemožno uplatňovať mechanicky - rozhoduje celkový pracovný režim.

Judikatúra Súdneho dvora EÚ uvádza, že referenčné obdobie nemôže slúžiť ako nástroj na legalizáciu
systematického preťažovania pracovníkov, pokiaľ pracovný režim v dlhodobom horizonte pravidelne
vedie k prekračovaniu maximálneho týždenného fondu. Referenčné obdobie je výpočtovým rámcom,
ale nesmie ospravedlňovať porušovanie základného cieľa smernice - ochranu zdravia pracovníkov.
Odvolací súd odkazuje napr. na Relevantné rozhodnutie: C-55/18 - Federación de Servicios de

Comisiones Obreras (CCOO) v. Deutsche Bank SAE. Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty
musia zabezpečiť systém evidencie pracovného času, aby sa dalo overiť dodržiavanie maximálneho
týždenného pracovného času. Cieľom smernice je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov, a preto
referenčné obdobie nesmie byť zneužité na systematické prekračovanie limitov.

49.NadoplnenieodvolacísúduvádzaajďalšiesúvisiaceprípadyRelevantnéprípadySúdnehodvoraEÚ
k preťažovaniu pracovníkov a prekračovaniu týždenného pracovného času, napr. C-477/21 - IH v. MÁV-
START Vasúti Személyszállító Zrt, kde sa súd zaoberal otázkou, či sa má denný odpočinok poskytnúť
aj v rámci týždenného odpočinku. Potvrdil, že pracovník má nárok na denný aj týždenný odpočinok, čím
sa posilnila ochrana zdravia.

50. V prípade C-306/16 - Maio Marques da Rosa súd potvrdil, že týždenný odpočinok môže byť
poskytnutý kedykoľvek počas sedemdňového obdobia, ale nesmie byť zneužitý na obchádzanie limitov.

51. Smernica 2003/88/ES stanovuje, že priemerný týždenný pracovný čas nesmie presiahnuť 48 hodín

vrátanenadčasov.Referenčnéobdobieslúžilenakovýpočtovýrámec,nieakonástrojnaospravedlnenie
systematického preťažovania. Súdna prax jasne ukazuje, že zamestnávatelia musia viesť presnú
evidenciu pracovného času, prekračovanie limitov v dlhodobom horizonte je porušením práva EÚ a
ochrana zdravia pracovníkov má prednosť pred ekonomickými záujmami.52. Odvolací súd preto konštatuje, že aj keby boli hodiny rozpočítané v rámci teoretického referenčného
rámca, skutočnosť, že žalobca v období takmer troch rokov opakovane a systematicky presahoval limit

48 hodín týždenne (vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku), zakladá porušenie článku 6 písm. b)
smernice.

53. V súhrne odvolací súd zdôrazňuje že v prípade C-518/15 - Rudy Matzak v. Ville de Nivelles súd
rozhodol, že stand-by čas doma, ak je pracovník povinný byť pripravený zasiahnuť do 8 minút, sa

považuje za pracovný čas, dôležité je, že obmedzenie osobného času pracovníka má zásadný vplyv na
jeho zdravie, a preto sa musí započítať do pracovného času.

54. Vo veci C-55/18 - CCOO v. Deutsche Bank súd potvrdil, že členské štáty musia zabezpečiť systém
evidencie pracovného času, aby sa dalo overiť dodržiavanie limitov. Cieľom nie je len výpočet priemeru,
ale zabránenie systematickému preťažovaniu.

55. Referenčné obdobie (napr. mesiac) slúži len na výpočet priemeru, ale nesmie ospravedlniť extrémne
výkyvy, ako napr. 72 hodín práce v priebehu 3 dní. Zdravie a bezpečnosť majú prednosť pred flexibilitou
výpočtu. Systém práce hasičov, ak vedie k pravidelnému vyčerpaniu, je v rozpore so smernicou 2003/88/
ES. Derogácie pre záchranné služby sú možné, ale len za podmienky kompenzačného odpočinku a

dodržania zásad ochrany zdravia. Z rozhodnutí SDEÚ vyplýva, že referenčné obdobie musí byť aktívne
riadené štátom - nie spätne ospravedlňované.

56. Podľa rozsudku vo veci C-243/09, Fuß, členský štát má aktívnu povinnosť zabezpečiť dodržiavanie
maximálneho pracovného času v rámci definovaného referenčného obdobia. Nie je prípustné, aby sa

až spätne, v rámci súdneho sporu, konštruovali referenčné rámce, ktoré by spätne ospravedlňovali
objektívne prekročenia povoleného časového rozsahu.

57. Žalovaný v konaní nepreukázal existenciu riadne definovaných a vedených referenčných období,
v ktorých by bolo preukázané, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekračoval 48

hodín. Naopak, výstupy zo SAP a ďalšie dôkazy preukazujú, že celkové zaťaženie žalobcu (vrátane
nezapočítaných hodín pohotovosti) viedlo k chronickému prekročeniu tohto limitu počas celého
rozhodného obdobia.

58.Preukázanýskutkovýstavpostačujenakonštatovanieporušeniasmernicebezpotrebymatematickej

analýzyjednotlivýchmesiacov.Odvolacísúdpovažujezazistené,žežalobcapočasrozhodnéhoobdobia
vykonal2121,21hodínslužobnejpohotovosti-všetkyvpriestorochpracoviska.Tentoobjempredstavuje
približne 18 hodín pohotovosti týždenne počas celého obdobia, pričom bežná týždenná služba žalobcu
bola 48 hodín. Súčet týchto hodín teda jasne presahuje maximálny povolený rozsah, a to v trvalom a
opakovanom režime.

59. Za tejto situácie nie je potrebné, aby sa súd uchýlil ku konkrétnej tabuľkovej rekonštrukcii každého
jedného štvormesačného referenčného rámca - porušenie práva EÚ je zrejmé z kontextu a objemu
dôkazov.

60. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by referenčné obdobia v zmysle smernice 2003/88/ES vôbec
existovali, boli evidované a riadne vyhodnocované, nevyvrátil, že žalobca bol systematicky vystavený
výkonu činnosti presahujúcej 48 hodín týždenne vrátane fyzickej prítomnosti na pracovisku počas
pohotovosti. Odvolací súd preto uzatvára, že článok 6 písm. b) smernice bol porušený bez ohľadu na
formálnu absenciu výpočtu priemerných hodín za každé štvormesačné obdobie. Zákonom chránené

právo žalobcu na zdravie a rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom bolo nepochybne
porušené, čo zakladá dôvodnosť priznaného nároku.

61. Odvolací súd sa zaoberal aj otázkou primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 7.515,41 EUR. Túto považuje za dôvodnú, proporcionálnu a plne zodpovedajúcu závažnosti a

trvaniu zásahu do práv žalobcu.

62. Súd považuje za obzvlášť dôležité poukázať na špecifikum výkonu služby príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, ktorí vykonávajú fyzicky a psychicky náročnú činnosť v prostredí, kde únava,narušenie spánkového režimu či nedostatočná regenerácia môžu viesť nielen k poškodeniu zdravia
samotného hasiča, ale aj k bezprostrednému ohrozeniu života, zdravia alebo majetku iných osôb,
vrátane jeho kolegov, zasahujúcich zložiek či občanov. Z praxe je známe, že hasič často vykonáva

pohotovosť po niekoľkohodinovej zmene, bez možnosti odísť z pracoviska, regenerovať, odpočívať
alebo tráviť čas s rodinou. Tento režim, ak sa systematicky opakuje, spôsobuje chronickú únavu, narúša
cirkadiánny rytmus, znižuje reakčný čas, zvyšuje riziko pracovných úrazov a môže viesť k psychickému
vyčerpaniu až vyhoreniu.

63. Tieto dopady nie sú len hypotetické. Ako uviedol Súdny dvor EÚ napr. v rozsudku C-243/09 Fuß,
smernica 2003/88/ES má primárne ochrannú funkciu: jej cieľom je chrániť pracovníkov pred „rizikami,
ktoré predstavuje nadmerná únava, fyzické a duševné vyčerpanie“. Nedodržanie týchto požiadaviek
teda ohrozuje nielen individuálne zdravie, ale aj celkovú bezpečnosť výkonu služby. Odvolací súd preto
v zhode so svojimi rozhodnutiami sp. zn. 15Co/7/2025 a 15Co/90/2024 uvádza, že výška priznanej
náhrady zohľadňuje viacero kvalitatívnych aspektov ujmy: dĺžku a intenzitu porušenia (viac než 2

121 hodín nezapočítaného pracovného času), špecifikum povolania so zvýšeným rizikom, opakované
obmedzenie práva na odpočinok a súkromný život, dlhodobý stres a absenciu primeranej regenerácie.

64. Zvolená výška náhrady, vypočítaná na základe 50 % funkčného platu za každú hodinu pohotovosti,
nepredstavuje mechanický mzdový výpočet, ale primeraný nástroj kvantifikácie zásahu, ktorý súdy

bežne využívajú pri určovaní rozsahu nemajetkovej ujmy, ak má zásah trvalý a objektívne merateľný
rozsah. Takéto riešenie je v súlade aj so zásadou efektívnej ochrany práv vyplývajúcich z práva EÚ
(principle of effective judicial protection), ako aj s princípom proporcionality.

65. Pokiaľ žalovaný na záver svojho odvolania namietal, že žalobca bol pasívny v predmetnom spore,

keď sa nedostavil na pojednávanie ohľadom jeho nemajetkovej ujmy, čím sa vystavil hrozbe straty sporu,
uvedená námietka nie je dôvodná. Odvolací súd uvádza, že žalobca bol prítomný na pojednávaní dňa
09.09.2024 osobne, na ktorom pojednávaní bol aj podrobne vypočutý a boli mu kladené otázky aj zo
strany splnomocneného zástupcu žalovaného.

66. Odvolací súd na záver uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už okresných súdov,
ako aj súdov odvolacích, pričom táto rozhodovacia činnosť v jednotlivých prípadoch (obdobných, ako
prípad v tejto veci) je rozličná, keď niektoré rozhodnutia, či už okresných súdov, resp. odvolacích súdov
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti,
ktorá nie je započítaná do pracovného času za situácie, že zároveň nebol rešpektovaný článok 6

písm. b) Smernice č. 2003/88/ES (ako v tejto veci). Niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej
ujmy vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala
na pracovný čas hasiča, bolo v rozhodnom období nad rozsahom 48 hodín. Niektoré súdy výšku
nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných
hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje

hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej
ujmy je zásada jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry
poškodenej osoby, pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy
(nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsobu ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja
od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu

spôsobenýporušenímmaximálneholimitutýždennéhopracovnéhočasu,keďdopracovnéhočasu,resp.
služobného času žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej
pohotovosti. Za posudzovaného stavu je tak podľa názoru odvolacieho súdu spôsob výpočtu ujmy
žalobcom logický a zákonne udržateľný, ktorý priamo a primerane reflektuje na nezákonnosť zásahu do
jeho práv. Odvolací súd teda uzatvára, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobcom uplatnenom

nároku, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, správne prihliadol na charakter a trvanie
zásahu, ktorým zásahom boli porušené aj osobnostné práva na súkromný a rodinný život garantované
článkom 19 ods. 2 Ústavy SR, ako aj článkom 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR, podľa ktorého
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c/) , najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času

(písm. d/), primeraný odpočinok po práci (písm. e/). Odvolací súd uvádza, že je potrebné prihliadnuť
na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, pričom žalobca
plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré od neho vyžadujú vysoké nasadenie. O to viac je dôležité,
aby mal možnosť po práci si aj odpočinúť a venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. vykonávaniuaktivít podľa vlastného uváženia, pričom takýto odpočinok nemôže dosiahnuť v prípade nariadenej
pracovnej pohotovosti, počas ktorej je povinný zdržiavať sa na pracovisku. Berúc do úvahy všetko už
vyššie uvedené, odvolací súd dospel k názoru, že úvahu okresného súdu, keď výšku nemajetkovej ujmy

odvodzoval od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času,
možno považovať za legitímnu a s prihliadnutím na rozsah zásahu, trvanie zásahu a nemožnosť žalobcu
odstrániť pretrvávajúci zásah, ktorý je spôsobený neprebratím, resp. nesprávnym prebratím únijného
práva do Slovenskej republiky, za čo v plnom rozsahu zodpovedá štát, t.j. žalovaný, považoval rozsudok
okresného súdu v časti priznanej náhrady za vecne správny, a preto ho potvrdil.

67. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii ust. § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto
trov bude určená osobitným uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

68.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1CSP(ustanoveniaotrovách
konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na § 255 ods.
1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci), pričom žalobcovi,
ako úspešnej strane v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

69. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v ča
se začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.