Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, March 24, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/166/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5420201789
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5420201789.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ O.. E. P., narodeného X. D. XXXX, Z. H. č. XXX,
2/ R. W., narodenej XX. D. XXXX, Z. H. č. XXX, 3/ T. P., narodenej XX. D. XXXX, Z. H. č. XXX, všetkých
zastúpených advokátom Mgr. Pavlom Balážom, Bratislava, Pribinova 4, proti žalovaným 1/ O.. D. T.,
narodenému XX. D. XXXX, Z. H. č. XX, 2/ D. T., narodenej XX. Z. XXXX, Z. H. č. XX, obom zastúpeným
advokátom Mgr. Romanom Kobellom, Dolný Kubín, Aleja slobody 1899, o určenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. DK-6C/31/2020, pôvodne vedenom
naOkresnomsúdeDolnýKubínpodsp.zn.6C/31/2020,odovolanížalovanýchprotirozsudkuKrajského
súdu v Žiline z 24. marca 2023 sp. zn. 8Co/45/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dolný Kubín (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 17. decembra 2021
č. k. 6C/31/2020-119 zastavil konanie v časti o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu v prospech žalovaných (výrok I.), určil, že žalobca 1/ je v podiele 1 z celku podielovým
spoluvlastníkom pozemkov bližšie špecifikovaných vo výroku II. vytvorených geometrickým plánom
tvoriacim neoddeliteľnú súčasť rozsudku (výrok II. a VII.), vo zvyšnej časti žalobu žalobcu 1/ zamietol

(výrok III.). Súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol žalobu žalobkýň 2/ a 3/ (výrok IV.), v pomere
medzi žalobcom 1/ a žalovanými nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania (výrok V.),
v pomere medzi žalobkyňami 2/, 3/ a žalovanými priznal žalovaným voči žalobkyniam 2/, 3/ nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VI.).
1.1. Žalobcovia sa pôvodne domáhali určenia, že im ako vlastníkom nehnuteľností patrí právo
zodpovedajúce vecnému bremenu - prechodu pešo a prejazdu motorovým vozidlom vrátane nákladných

motorových vozidiel, zaťažujúce susediace pozemky vo vlastníctve žalovaných, a to v rozsahu
vymedzenom v konaní vyhotoveným geometrickým plánom. Svoju žalobu odôvodnili tým, že sú
podielovýmispoluvlastníkmisúborunehnuteľnostínachádzajúcichsavokreseC.P.,vobciZ.H.,k.ú.H.-
G., zapísaných na LV č. XXX - rodinného domu (súp. č. XXX), pozemkov zastavaných domom tvoriacich
dvor (parcely reg. C parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X), ako aj pozemkov, ktoré mali zabezpečovať prístup
k nehnuteľnostiam (parcely reg. C parc. č. XXX/X, XXX/X). Žalobcovia resp. ich právna predchodkyňa

užívali tieto nehnuteľnosti kontinuálne od výstavby domu, t.j. od roku 1990. Prístupová cesta k domu
a ostatným nehnuteľnostiam vedie po účelovej spevnenej asfaltovej komunikácii plynulo nadväzujúcej
na most cez potok ústiaci od štátnej cesty pozdĺž hranice pozemkov žalobcov a žalovaných (na jednej
strane parciel reg. C parc. č. XXX/X a XXX/X vo vlastníctve žalovaných a na druhej strane parciel
reg. C parc. č. XXX/X a XXX/X vo vlastníctve žalobcov). Tak žalobcovia, ako aj žalovaní nadobudli
nehnuteľnosti na základe rovnakého právneho titulu - darovacej a kúpnej zmluvy z 15. júna 1990. V

zmysle čl. III. predmetnej zmluvy mali parcely č. XXX/X a XXX/X (predtým parc. č. XX/X) slúžiť ako
prístupová cesta k parc. č. XXX/X, XXX/X a XXX/X (predtým parc. č. XX/X), a to tak k nehnuteľnostiamžalobcov, ako aj k nehnuteľnostiam žalovaných a ďalších osôb. Do času, kedy žalovaní v decembri
2019 začali obmedzovať prístup žalobcov k nehnuteľnostiam, sa žalobcovia domnievali, že prístupová
cesta sa nachádza na pozemkoch v ich vlastníctve (parc. č. XXX/X, XXX/X), pričom žalovaní daný stav

rešpektovali a nikdy nenamietali, že by prístupová cesta viedla po ich pozemkoch. Po neúspešnom
pokuse o vyriešenie situácie zmierom sa žalobcovia obrátili na súd, považujúc za potrebné v prvom
rade zistiť priebeh prístupovej cesty. V prípade preukázania, že táto sa nachádza na pozemkoch vo
vlastníctve žalovaných, mali žalobcovia za to, že vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu
zaťažujúce pozemky vo vlastníctve žalovaných. Opierajúc svoju dobromyseľnosť o putatívny právny titul

žalobcovia v priebehu konania rozšírili žalobný petit a žiadali, aby súd in eventum určil, že pozemok
nachádzajúci sa v k. ú. H.-G. vymedzený geometrickým plánom vyhotoveným geodetom ustanoveným v
tomto konaní je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, pričom žalobcovi 1/ patrí spoluvlastnícky podiel
o veľkosti 4/6, a žalobkyniam 2/ a 3/ spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6 každej a že žalovaným ako
bezpodielovým spoluvlastníkom susediacich pozemkov patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu
povahy in rem - právo prechodu pešo a prejazdu motorovým vozidlom vrátane nákladných motorových

vozidiel zaťažujúce pozemok vymedzený geometrickým plánom. Vec bola na súde prvej inštancie
vedená pod sp. zn. 6C/3/2020 (v súčasnosti vedená na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.
DK-6C/3/2020). Uznesením z 22. septembra 2020 č. k. 6C/3/2020-202 súd prvej inštancie vylúčil
eventuálny návrh žalobcov na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 6C/31/2020 (tu
prejednávaná vec; pozn.).

1.2. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby ostalo určenie vlastníctva, resp.
spoluvlastníckeho práva žalobcov k pozemkom C KN parc. č. XXX/XX zastavané plochy a nádvoria o
výmere 27 m2, č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 5 m2 a č. 394/6 zastavané plochy a
nádvoria o výmere 167 m2, ktoré boli vytvorené geometrickým plánom v konaní sp. zn. 6C/3/2020. Z
predmetného geometrického plánu súdu prvej inštancie vyplynulo, že parcela č. XXX/XX bola vytvorená

z parcely č. XXX/X a parc. č. XXX/X a č. XXX/X boli vytvorené z parcely č. XXX/X. Pozemky parc. č.
XXX/X a XXX/X sú evidované v katastri nehnuteľností vo vlastníctve žalovaných v podiele 1/1. Tieto
skutočnosti v konaní ani neboli sporné. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za splnenú
podmienku existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

1.3. V konaní nebolo sporným, že darovacou a kúpnou zmluvou z 22. júna 1990 registrovanou štátnym
notárstvom žalobca 1/ s manželkou nadobudli časť PK parc. č. XX/X geometrickým plánom označenú
ako novovytvorená parc. č. XX/X a parc. č. XX/X. V zmluve je uvedené, že novovytvorená parcela č. XX/
X o celkovej výmere 337 m2 bude slúžiť ako prístupová cesta k novovytvoreným parc. č. XX/X, XX/X
a XX/X, pričom žalobca 1/ a jeho manželka sa zaviazali vo forme vecného bremena pre každočasných

vlastníkov parc. č. XX/X, č. XX/X zabezpečiť právo prechodu a peši a vozom po parc. č. XX/X. Vecné
bremeno bolo zriadené bezodplatne. Podľa uvedenej zmluvy žalovaní nadobudli rodinný dom súp. č.
XX a tú časť PK parc. č. XX/X, ktorej podľa geometrického plánu vyhotoveného 5. júna 1990 zodpovedá
novovytvorenáparc.č.XX/X.Zozhodnýchskutkovýchtvrdenístránsporuvyplynulo,žezameraniastavu
v prírode, na podklade ktorého bol daný geometrický plán vyhotovený, sa osobne zúčastnil len žalovaný

1/. Nové hranice boli označené plotom a železnými rúrkami; niektoré sa podľa nepopretých tvrdení
žalovaných na mieste samom dodnes nachádzajú. Podľa súdu prvej inštancie mohol mať skutočnú
vedomosť o priebehu hranice pozemku par. č. XX/X jedine žalovaný 1/, napriek tomu bol v omyle o
tom, kde sa parc. č. XX/X, ktorá mala slúžiť ako spoločná prístupová cesta, reálne nachádza. Len
tento omyl by totiž vysvetľoval následné správanie žalovaného 1/, ktorý podľa vlastných tvrdení mal

sám financovať a vykonávať spevnenie prístupovej cesty na miestach, kde sa v súčasnosti nachádza
asfaltová cesta. Ak by žalovaný 1/ od začiatku resp. už pri zameriavaní pre geometrický plán z roku 1990
vedel, že parcela č. XX/X sa nenachádza pod asfaltovou cestou, začal by žalobcom brániť v prechode už
v tomto čase. Ak dôvodom pre umožnenie prejazdu asfaltovou cestou mal byť príbuzenský vzťah medzi
žalobcom 1/ a žalovaným 1/, ako to tvrdili žalovaní, tento stav sa nezmenil ani v decembri 2019; v tomto

období však došlo (v dôsledku sporu o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva medzi (aj) žalobcom
1/ a žalovaným 1/ vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7C/1/2019) ku geodetickému
zameraniu hraničných bodov susediacich pozemkov žalobcov a žalovaných, z ktorého vyplynulo, že
asfaltová cesta sa nenachádza v miestach pôvodnej parcely č. XX/X vo vlastníctve žalobcov, ale naopak
táto sa nachádza na pozemkoch par. č. XXX/X a XXX/X vo vlastníctve žalovaných. Podľa súdu prvej

inštancietotozisteniezapríčinilozmenuvsprávanížalovaného1/,ktorývdecembri2019začalžalobcom
brániť vo vstupe a prechode/prejazde cez asfaltovú cestu. Podľa súdu žalovaní nepreukázali, že by
žalobcov vyzývali na vybudovanie vlastnej cesty a súd neuveril tvrdeniam žalovaných, že to malo byťtak, že žalobca 1/ s manželkou si mali vybudovať popri ich ceste svoju vlastnú, pretože by to bolo v
priamom rozpore s tým, čo bolo dohodnuté v darovacej a kúpnej zmluve.
1.4. Súd prvej inštancie na základe skutkových zistení ustálil, že žalovaní boli v omyle, že pod asfaltovou

cestou sa nachádza parc. č. XX/X. Žalobca 1/ a jeho manželka, ktorí sa pri nadobúdaní nehnuteľností
a potom aj pri stavbe svojho rodinného domu spoľahli na rodinnú i odbornú pomoc žalovaného 1/,
následne konali v dôvere ohľadom správania žalovaného 1/, a preto boli v rovnakom skutkovom omyle
o polohe parcely č. XX/X ako žalovaní. Nenastala pritom žiadna okolnosť spôsobilá ich z tohto omylu
vyviesť. Domnievajúc sa, že ide o parcelu parc. č. XX/X žalobca 1/ s manželkou v tomto omyle následne

vykonávali svoje právo formou prechodu a prejazdu cez pozemok a boli v dobrej viere, že ide o
pozemok, ktorý nadobudli na základe darovacej a kúpnej zmluvy z roku 1990. Táto dobrá viera zanikla
v okamihu, keď sa oboznámili so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že
im prístupová cesta nepatrí, čo sa nepochybne stalo až v decembri 2019, kedy žalovaní svoj pozemok
zahradili.
1.5. Posúdiac vec podľa § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca 1/ s
manželkou nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva vlastnícke právo k parcelám pod spoločnou
prístupovou cestou v rozsahu, ktorý korešponduje novovytvoreným parcelám č. XXX/XX, č. XXX/X a
č. XXX/X (parcely vytvorené geometrickým plánom vyhotoveným v konaní sp. zn. 6C/3/2020; pozn.).
Presvedčenie, že im tieto pozemky vlastnícky patria, u nich vyvolala darovacia a kúpna zmluva z

15. júna 1990, keďže touto ako jediní z kupujúcich nadobudli vlastníctvo k pozemku, ktorý mal slúžiť
ako spoločná prístupová cesta pre všetkých v zmluve vystupujúcich kupujúcich, v prospech ktorých
bolo zriadené vecné bremeno práva prechodu peši a vozom zaťažujúce túto parcelu (parc. č. XX/X).
Reflektujúc,žežalobcoviasapôvodnedomáhaliibaurčeniaprávazodpovedajúcehovecnémubremenu,
súd prvej inštancie dôvodil, že pre vydržanie tohto práva sa vyžaduje, aby držiteľ obsah práva vykonával

vospravedlniteľnomomyle,žemusvedčíoprávneniezvecnéhobremena;pokiaľalebudevpresvedčení
(posudzovanom z objektívneho hľadiska), že pozemok, cez ktorý prechádza, je jeho, môže byť len
oprávneným držiteľom tejto veci. Žalobcovia v tejto súvislosti už v pôvodnej žalobe (v konaní 6C/3/2020)
tvrdili, že sa až do času, kedy im žalovaní začali obmedzovať prístup k nehnuteľnostiam, domnievali,
že prístupová cesta sa nachádza na pozemkoch v ich vlastníctve (parc. č. č. XXX/X a XXX/X, pôvodne

parc. č. XX/X); svoju dobromyseľnosť opierali o presvedčenie, že vlastnia pozemky pod prístupovou
cestou a toto im umožňuje aj právo prechodu. Z dokazovania vykonaného v tejto veci, ako aj vo veci
sp. zn. 6C/3/2020, súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca 1/ a jeho manželka mohli byť objektívne
presvedčení o ich vlastníctve k prístupovej ceste, domnievajúc sa, že ide o ich pozemok parc. č. XX/
X, pričom v tomto svojom ospravedlniteľnom skutkovom omyle vykonávali právo k pozemku jedinou

možnou formou, ktorá pri dohode o spoločnej prístupovej ceste a súčasnom zriadení vecného bremena,
t.j. prechodom peši a vozom (motorovým vozidlom) prichádzala do úvahy.
1.6. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca 1/ s manželkou nadobudli titulom
vydržania do svojho bezpodielového spoluvlastníctva vlastnícke právo k sporným pozemkom, a to
najneskôr 24. mája 2003, pričom ich oprávnená držba nepretržite pokračovala aj ďalej; pokiaľ ide o

manželku žalobcu 1/, až do jej smrti, keď dedičstvo po nej nadobudli žalobcovia. V dôsledku smrti
jedného z manželov bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo (§ 148 ods. 1 OZ) a žalobca 1/ sa uplynutím
troch rokov od tohto zániku stal podielovým spoluvlastníkom vydržaných pozemkov v rozsahu jednej
polovice (§ 149 ods. 4 OZ). Súd preto žalobe žalobcu 1/ o určenie jeho spoluvlastníckeho práva vyhovel
v rozsahu spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 z celku, ktoré žalobcovi 1/ v čase rozhodovania súdu

prislúchalo. Keďže žalobca 1/ (nad rámec prislúchajúceho podielu) a žalobkyne 2/ a 3/ ohľadne celého
žiadaného spoluvlastníckeho práva odvodzovali svoje spoluvlastnícke práva/podiely len od právneho
nástupníctva po poručiteľke (manželke a matke), súd žalobu žalobcu 1/ v tomto rozsahu a žalobu
žalobkýň 2/ a 3/ v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 256
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 CSP.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných rozsudkom z 24. marca
2023 sp. zn. 8Co/45/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., V. a VII., vyslovil, že v
ostatnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý a žalobcovi 1/ priznal voči žalovaným
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaných za dôvodné a rozsudok okresného súdu vo výroku
II., a to vrátane výroku V. o trovách konania a súvisiaceho výroku VII. ako vecne správny potvrdil.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na odvolacie
dôvody žalovaných (§ 387 ods. 2 CSP) poukázal, že pokiaľ ide o návrh na vykonanie miestnejobhliadky, súd prvej inštancie sa týmto dôkazným návrhom zaoberal a jeho nevykonanie odôvodnil
jeho nadbytočnosťou, keď za rozhodujúce považoval to, že žalobca 1/ so svojou manželkou neboli
pri vytyčovaní hraníc novovytvorených pozemkov osobne prítomní, takže na rozdiel od žalovaného 1/

nemohli mať vedomosť o tom, kde boli rúrky slúžiace na tento účel od r. 1990 osadené. Navyše, súd
prvej inštancie zistil, že žalovaný 1/, po podaní žaloby vo veci sp. zn. 6C/3/2020 (február 2020) zmenil
miesto samé, preto by v prípade opakovanej prehliadky nebolo možné jednoznačne ustáliť, či ide o stav
z roku 1990 alebo či tento bol zmenený/vytvorený až neskoršou aktivitou žalovaného.
2.2. Osvojujúc si závery súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku

žalovaných ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie. Poukázal, že žalovaní
prednášali rovnakú argumentáciu už v konaní pred súdom prvej inštancie a tento sa s ňou v odôvodnení
svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal. V tomto smere odvolací súd považoval za logický záver, že ak
by žalovaný 1/ už od zamerania v roku 1990 vedel, že parcela č. XX/X sa nenachádza tam, kde je dnes
asfaltovaná cesta, začal by žalobcom brániť v prechode už v tomto čase. Aj podľa odvolacieho súdu
žalovaný 1/ nadobudol vedomosť o hraniciach parcely č. XX/X až v konaní o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7C/1/2019.
2.3. Pokiaľ išlo o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd sa stotožnil s právnym
názorom súdu prvej inštancie v otázke dobromyseľnosti držby žalobcu 1/ a jeho manželky. Správnosť
právneho záveru súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu umocňujú konkrétne okolnosti prípadu o
dobrej viere držiteľov pri vstupe do držby spornej nehnuteľnosti.

2.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s 255 ods. 1
a § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku I. a v súvisiacom výroku III.
o trovách odvolacieho konania podali žalovaní (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť ktorého

vyvodzovali z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3.1. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces videli
žalovaní v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a nevykonal nimi navrhovaný
dôkaz obhliadkou nehnuteľností.

3.2. Žalovaní v dovolaní namietali, že odvolací súd nereflektoval na ich podstatné skutkové a právne
tvrdenia. V konaní pred súdom prvej inštancie a tiež v odvolaní argumentovali, že v čase uzatvorenia
darovacej a kúpnej zmluvy mali prostredníctvom pôvodnej prístupovej cesty zabezpečený riadny prístup
k ich rodinnému domu súp. č. XX; zriadenie vecného bremena pre nich preto ani nebolo potrebné. Na
pozemku parc. č. XX/X v tom čase navyše stál stĺp elektrického vedenia, čo ho robilo nespôsobilým

pre výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v rozsahu, v akom bolo toto zriadené. Súčasnú
prístupovú cestu vybudovali výlučne žalovaní na základe vlastnej vôle a z vlastnej iniciatívy preložením
svojej pôvodnej prístupovej cesty na pozemok parc. č. XX/X (v súčasnosti sporné pozemky parc. č. XXX/
X a XXX/X) v ich vlastníctve, majúc o ich polohovom určení riadnu vedomosť. Uvedené bolo v konaní
preukázané aj svedeckou výpoveďou svedka D. E.. Žalovaní vo svojom odvolaní odmietli skutkové

zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca 1/ a jeho manželka nemohli mať vedomosť o tom, aké sú
hranice parc. č. XX/X; ide o údaje jednoducho zistiteľné zo záznamu podrobného merania, ako aj z
geometrického plánu z roku 1990 a takéto závery sú v rozpore aj so správaním žalobcu 1/ a jeho
manželky pri výstavbe rodinného domu súp. č XXX a oplocovaní parc. č. XX/X, na ktorú parc. č. XX/X
bezprostredne nadväzuje. Žalovaní mali vždy riadnu vedomosť, že súčasnú prístupovú cestu vybudovali

na svojom pozemku parc. č. XX/X, pričom túto vybudovali až v roku 1993, a teda tri roky potom, čo sa
žalobca 1/ so svojou manželkou v darovacej a kúpnej zmluve zaviazali zabezpečiť spoločnú prístupovú
cestu vedúcu cez pozemok parc. č. XX/X a po prevzatí tohto záväzku nevyvinuli žiadnu iniciatívu na
jeho naplnenie.
3.3. Odvolací súd nekriticky prevzal ničím nepodloženú, nesprávnu a arbitrárnu domnienku súdu prvej

inštancie, že žalovaní sa až v decembri 2019 dozvedeli o tom, že prístupová cesta je vyhotovená na
časti ich pozemku parc. č. XX/X a nie na pozemku žalobcov parc. č. XX/X. Žalovaní pritom tvrdili,
že vytyčovací náčrt bol vyhotovený iba v dôsledku vážneho narušenia príbuzenského vzťahu, ktorý
pramenil zo žalobcami iniciovaného konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
Ďalej sa odvolací súd nevysporiadal s tvrdením, že príjazdová cesta bola do stavu, v akom sa aktuálne

nachádza, dobudovaná až v roku 1996, a že táto v čase výstavby rodinného domu žalobcov ešte
neexistovala (čo mal potvrdiť aj svedok E.). S budovaním súčasnej príjazdovej cesty sa začalo v roku
1993 a táto pôvodne viedla len po dnes už zasypanú vápennú jamu, pred ktorou sa stáčala späť
k pôvodnej príjazdovej ceste vedúcej tesne popri rodinnom dome žalovaných súp. č. XX. Spoločnúhranicu pozemkov parc. č. XX/X a XX/X pritom možno bez akýchkoľvek pochýb určiť aj z grafickej časti
geometrického plánu z roku 1990. Z geometrického plánu je tiež zrejmé, že prístupová cesta nemá tvar
pravidelného obdĺžnika, ako nesprávne skutkovo ustálil súd prvej inštancie, čo mohlo byť potvrdené

aj obhliadkou, resp. zistené z vypracovaného geometrického plánu O.. H.; prístupová cesta sa podľa
tvrdení žalovaných zreteľne zalamuje smerom k rodinnému domu žalovaných, kým pozemok XX/X má
tvar pravidelného obdĺžnika a je z jednej strany lemovaný vodným kanálom, preto žalobcovia nemohli
byť v omyle, že prístupová cesta je vybudovaná na tomto pozemku, o čom svedčí aj umiestnenie troch
stĺpov telefónneho vedenia.

3.4. Žalovaným z odôvodnenia rozsudkov súdov oboch inštancií nie je zrejmé, na základe čoho súd
prvej inštancie ustálil začiatok oprávnenej držby žalobcov na 24. máj 1993, keďže žalobcovia takéto
skutkové tvrdenie v konaní nikdy neprodukovali; sami tvrdili, že nevnímali rozdiel medzi tým, či im prístup
umožňuje vlastnícke právo alebo právo prechodu z vecného bremena. Žalovaní sa vždy správali k
sporným pozemkom ako ich výluční vlastníci, nakladali s nimi v súlade so svojou slobodnou vôľou,
riadne sa o svoje vlastníctvo starali a žiadnym spôsobom svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom

nezanedbali. Žalobcovia, naopak, boli len detentormi sporných pozemkov; skutočnosť, že im žalovaní
umožnili užívanie nimi vybudovanej prístupovej cesty a trpeli jej užívanie, nebola spôsobilá vyvolať u
žalobcov dobromyseľnosť, že sú vlastníkmi sporných pozemkov, pretože žalobcovia sa pri vynaložení
obvyklej miery opatrnosti mohli spoľahlivo vyhnúť skutkovému omylu, ktorý konajúce súdy nesprávne
vyhodnotili ako ospravedlniteľný.

3.5. V súvislosti s dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaní v dovolaní
uviedli, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď nezohľadnil,
že k jednej a tej istej veci nemôže vzniknúť viac práv držby. Odvolací súd tiež celkovo nesprávne
a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou vyhodnotil naplnenie hmotnoprávnych predpokladov
vydržania vlastníckeho práva, keď dospel k záveru, že žalobca 1/ spolu s manželkou boli v

ospravedlniteľnom skutkovom omyle, že im patrí vlastnícke právo k sporným pozemkom. V tomto smere
dovolatelia namietali, že dobromyseľnosť sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či
držiteľ veci pri obvyklej opatrnosti, ktorú je možné od neho požadovať, nemal a ani nemohol mať
pochybnosti o tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi (kritérium priemerne obozretného jedinca), čo v
danom prípade nebolo naplnené. Žalobca 1/ a jeho manželka sa pri normálnej opatrnosti, priemernej

obozretnosti a vynaložení minimálneho úsilia nemohli dostať do ospravedlniteľného omylu ohľadom
hraníc nadobudnutého pozemku parc. č. XX/X.

4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaných navrhli, aby dovolací súd dovolanie
ako neprípustné odmietol resp. ako nedôvodné zamietol, a aby žalobcom priznal nárok na náhradu

trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. K dovolacej argumentácii žalovaných poukázali, že
podstata sporu vyplývala zo skutkového omylu v priebehu hraníc pozemkov. V danom prípade sa
tento omyl spočiatku, až do vykonania obhliadky vo veci sp. zn. 6C/3/2020, len predpokladal. V
tomto smere argumentovali, že omyl v priebehu hranice spôsobený napríklad nesprávnym oplotením
je ospravedlniteľný. Mali za to, že v konaní bolo dostatočne preukázané naplnenie hmotnoprávnych

predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným pozemkom vydržaním, opierajúc svoju
dobromyseľnosť o dlhodobú, žalovanými nerušenú držbu pozemkov a domnelý právny titul, ktorým
je darovacia a kúpna zmluva z roku 1990. Upriamili pozornosť na vnútorne rozpornú argumentáciu
žalovaných,akoajnazásadu,vzmyslektorejprávapatriabdelým.Žalobcovia,narozdielodžalovaných,
nepostupovali v rozpore s touto zásadou, pretože až do decembra 2019 nemali (i) vedomosť o inom

priebehu hraníc dotknutých pozemkov ani (ii) faktický dôvod domáhať sa svojich práv.
4.1. K procesným aspektom dovolania žalobcovia uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu dáva
stranám vyčerpávajúcu odpoveď na otázky, ktoré mali pre vec podstatný význam; dovolaciu námietku
žalovaných v tomto smere považovali len za prejav nesúhlasu s právnym záverom odvolacieho
súdu a jeho hodnotením dôkazov. Súd prvej inštancie podľa žalobcov riadne zistil skutkový stav a

správne pritom aplikoval princíp voľného hodnotenia dôkazov. K námietke nevykonania ďalšej obhliadky
sporných nehnuteľností žalobcovia poukázali na nadbytočnosť vykonania tohto dôkazu, s ktorou sa
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal. Zdôraznili, že dovolatelia sa podaným
dovolaním v skutočnosti domáhali revízie skutkových zistení.
4.2. K dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalobcovia uviedli, že žalovaní

nevymedzili tento dovolací dôvod zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Opierajúc svoju argumentáciu
o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/110/2010 žalobcovia zdôraznili správnosť postupu súdu
prvej inštancie, ktorý ich eventuálny žalobný petit vylúčil na samostatné konanie a v tomto dospel k
správnym právnym záverom a naplnení predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.Dodali, že žalovaní v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom predkladajú tvrdenia o skutkovom stave,
ktorý z vykonaného dokazovania nevyplynul.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako
neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,
IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je
procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene
uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je
prípustné.

12. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421
CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene
uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428

CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada
zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

13. Žalovaní prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej

patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.

15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

16. Dovolatelia prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý
proces opreli o tvrdenie, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a nevykonal dôkaz,

ktorý mohol mať podstatný vplyv pre posúdenie skutkového stavu.

17. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie
je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo. Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či
došlo k žalovanými namietanej procesnej vade; túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

18. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi už konštantne uvádza, že k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019,
8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10, 9Cdo/248/2021). Z práva na spravodlivé súdne
konanie totiž vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05).

19. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj

právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

20. Z viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je (a to aj z hľadiska viacerých
aspektov týkajúcich sa kvalitatívnej stránky odôvodňovania súdnych rozhodnutí) porušením ústavou a
Dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Medzi požiadavky
kladené na kvalitu odôvodňovania súdnych rozhodnutí možno zaradiť požiadavky o zákaze vnútornej
rozpornosti argumentácie (požiadavka relevantnosti, jasnosti, presnosti a konkrétnosti argumentu),

povinnosť odôvodniť odklon od existujúcej judikatúry, povinnosti „vyrovnať sa“ s ústavnoprávnym
argumentom a názormi právnej vedy, možnosti odvolacieho súdu prevziať argumenty prvostupňového
súdu a iné.21. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený

skutkový stav.

22. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ale neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by
sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí
všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s
pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl.
127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).

23. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods.

2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces. Odvolací súd v dôvodoch
svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalovaných,
zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu, jasne a zrozumiteľne
vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie (v odvolaním napadnutom rozsahu) považuje za
vecne správne, k čomu, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími

námietkami žalovaných, na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, (§ 387 ods. 2 CSP).
23.1. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (najmä body 83. a nasl.), ako aj rozhodnutia súdu
prvej inštancie (najmä body 23. a nasl.) dovolaciemu súdu nevyplýva rozpornosť, nepresvedčivosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vyporadúva

so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami; jeho myšlienkový postup je v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP).

24. Treba mať na pamäti, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov, ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu(II.ÚS4/94,II.ÚS3/97,IV.ÚS324/2011)rešpektujenázor,podľaktoréhonemožnoprávonasúdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.

25. V danom prípade sa konajúce súdy riadne zaoberali všetkými predpokladmi nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním, predovšetkým dobromyseľnosťou žalobcov resp. ich právnej
predchodkyne. Skúmali, či žalobcovia mohli byť po celú vydržaciu dobu, ktorej začiatok preskúmateľne
ustálili na máj 1993 (porov. bod 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), objektívne (so zreteľom

na všetky okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a/alebo ktoré neboli stranami sporné) v dobrej viere, že
im parcely pod prístupovou cestou vlastnícky patria. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania (po
zohľadnenínespornýchskutkovýchtvrdenístrán)dospelikzáveru,žežalobcoviabolivomyleopriebehu
hraníc sporných parciel, pričom ich omyl vyhodnotili ako ospravedlniteľný. Dostatočne vyčerpávajúco,
jasne a zrozumiteľne sa vysporiadali s rozsiahlymi tvrdeniami žalovaných o vecných a terénnych

osobitostiach polohového určenia sporných pozemkov, ktoré žalovaní považovali za relevantné pre
preukázanie riadnej vedomosti oboch strán o polohovom určení hraníc sporných pozemkov. Odvolací
súd stotožňujúc sa so závermi súdu prvej inštancie považoval za rozhodujúce najmä to, že žalobcovia
resp. ich právna predchodkyňa neboli - na rozdiel od žalovaného 1/ - osobne prítomní pri vytyčovaníhraníc sporných pozemkov, pričom pri obvyklej opatrnosti, ktorú možno od bežného človeka primerane
očakávať, zohľadniac tiež správanie žalovaných, mohli byť v ospravedlniteľnom skutkovom omyle, že
asfaltová prístupová cesta vedie po pozemkoch, ktoré mali na základe darovacej a kúpnej zmluvy z roku

1990 slúžiť ako spoločná prístupová cesta pre viaceré susediace parcely.

26. Podľa dovolacieho súdu prijaté závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté
v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04),
čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ani skutočnosť, že dovolatelia

mali odlišný právny názor než odvolací súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnostirozhodnutiaodvolaciehosúdu(napr.I.ÚS188/06).Vtejtosúvislostijepotrebnépripomenúť,
že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (pozri I ÚS
61/2019).

27. Dovolacia argumentácia žalovaných spočívala v prvom rade v polemike so závermi súdov nižších

inštancií. Dovolací súd ale nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako
nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

28. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi pravidelne pripomína, že na hodnotenie skutkových
okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a
nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu,
ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).

29. V tejto súvislosti je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov.
sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,

8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR,
nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

30. Podľa ústavného súdu možno ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy SR kvalifikovať nevykonanie takého navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na

posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť (III. ÚS
332/09).

31. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia

a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.

32. Z uvedeného vyplýva, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť
súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom
rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil.

33. Žalovaní v dovolaní namietali, že súdy v konaní nevykonali nimi navrhovaný dôkaz -obhliadku
sporných nehnuteľností, a to napriek tomu, že len priamym pozorovaním miesta mohli byť objasnené
všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie dôvodnosti tvrdeného skutkového omylu žalobcov o
priebehu hraníc pozemkov.

34. V zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu
možno odôvodniť len tromi dôvodmi; i). ak tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo
vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, ii) ak dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú
skutočnosť, t.j. nedisponuje vypovedacou potenciou, alebo iii) ak tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo

vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené (nadbytočnosť dôkazu). Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Vada v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz) v takom prípade založínielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale tiež jeho protiústavnosť (porov. 4Cdo/100/2018,
7Cdo/205/2019, 5Cdo/151/2019).

35. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie nevykonanie navrhovaného dôkazu odôvodnil v prvom
rade tým, že obhliadka nehnuteľností bola vykonaná už v konaní o zriadenie vecného bremena sp. zn.
6C/3/2020. Ďalej dôvodil, že vykonanie obhliadky by v okolnostiach danej veci bolo vzhľadom na všetky
doterajšie skutkové zistenia nadbytočné. Poukázal, že tento dôkaz by najmä nebol spôsobilý zabezpečiť
ucelenejší skutkový podklad pre posúdenie, či žalobcovia mohli byť od roku 1990 v ospravedlniteľnom

omyle o priebehu hraníc sporných pozemkov, pretože v konaní vyšlo najavo, že žalovaný 1/ začal v roku
2020 s vykonávaním takých činností, ktoré zmenili tvárnosť miesta samého tak, že by v súčasnosti už
nebolo možné jednoznačne ustáliť, či stav, v akom sa aktuálne sporné pozemky a ich okolie nachádzajú,
je pôvodný alebo bol zmenený/vytvorený až neskoršou aktivitou žalovaného 1/. Odvolací súd sa so
záverom súdu prvej inštancie o nadbytočnosti navrhovaného dôkazu stotožnil.

36. Berúc do úvahy vyššie uvedené, dovolací súd z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov nižšej
inštancie, nazerajúc na tieto ako na jeden organický celok, mal za dostatočne zrejmé, že navrhovaná
obhliadka v okolnostiach danej veci nemohla byť relevantná z hľadiska zistenia skutkového stavu veci;
nemala potenciál vplyvu na posúdenie skutkového stavu, ktorý by nebolo možné bezpečne ustáliť z
ostatných vykonaných dôkazov. Nemožno preto dospieť k záveru, že nevykonaním obhliadky došlo k

porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces. Nad rámec hodno zdôrazniť, že súd prvej inštancie,
konajúci prostredníctvom tej istej sudkyne ako v posudzovanej veci, mal možnosť priamym pozorovaním
zistiť okolnosti na mieste samom za účelom zamerania asfaltovej cesty v konaní o zriadenie vecného
bremena vedenom pod sp. zn. 6C/3/2020.

37. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Dovolací súd ale má
právo skúmať, či hodnotenie dôkazov nie je natoľko mimo prípustného a logického rámca hodnotenia

dôkazov a teda, či nedošlo týmto procesným postupom súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (pozri III. ÚS 104/2022).

38. Dovolací súd nezistil, že by postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva dovolateľov na
spravodlivý proces, ani že zistenie skutkového stavu by bolo prima facie natoľko chybné (svojvoľné),

že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy
dospieť (porov. I. ÚS 6/2018), a ani že prijaté právne závery by boli v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami, resp. že by z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývali
(porov. I. ÚS 243/07). Podľa názoru dovolacieho súdu preto prijaté skutkové a právne závery oboch
súdov nižšej inštancie možno považovať za logické, vychádzajúce zo skutkových okolností veci a

relevantných právnych noriem a nemožno im vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok
arbitrárnosť ich rozhodnutí.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP nezistil, preto je dovolanie žalovaných v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho

odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

40. Dovolatelia uplatnili aj dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods.
1 písm. a) CSP v otázke podmienok vydržania, namietajúc odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

41. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

42. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právneposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

43. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

44. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania.

45. V prejednávanej veci dovolatelia prípustnosť svojho dovolania vyvodili z ustanovenia § 421 ods.

1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

46. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je relevantná len taká otázka,
ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom,
ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacím
súdomzakladá"odklon"odustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,c/odvolacísúdnajejriešení
založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy

musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

47. Žalovaní v dovolaní namietali, že odvolací súd nesprávne posúdil právnu otázku vydržania
vlastníckeho práva žalobcu 1/ k sporným nehnuteľnostiam, konkrétne namietajúc skutkový záver o

tom, že žalobca 1/ spolu s nebohou manželkou boli dobromyseľnými držiteľmi sporných pozemkov.
Odvolací súd (stotožňujúc sa so záverom súdu prvej inštancie) uzavrel, že žalobca 1/ a jeho manželka
mohli byť objektívne presvedčení o ich vlastníctve k prístupovej ceste, pričom právo k nej vykonávali
v ospravedlniteľnom skutkovom omyle (považujúc tento za ich pozemok parc. č. XX/X), a to jedinou
možnou formou, ktorá pri dohode o spoločnej prístupovej ceste a súčasnom zriadení vecného bremena,

t.j. prechodom peši a vozom (motorovým vozidlom) prichádzala do úvahy. Na druhej strane, podľa
dovolateľov bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobca 1/ a jeho manželka nikdy neboli
oprávnenými držiteľmi sporných pozemkov; nikdy sa nesprávali ako vlastníci, len z titulu detencie užívali
prístupovú cestu, čo im žalovaní konkludentne trpeli.

48. Z takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je podľa dovolacieho súdu evidentné, že žalovaní
namietali vyhodnotenie preukázaného skutkového stavu, konkrétne skutkovej otázky, či žalobcovia
resp. ich právna predchodkyňa mohli byť v ospravedlniteľnom skutkovom omyle zakladajúcom
dobromyseľnosť držby sporných pozemkov.

49. Otázka, či v konkrétnom prípade bola dobromyseľnosť preukázaná alebo nepreukázaná, nie
je otázkou interpretácie práva, ale otázkou dostatku či naopak nedostatku skutkových zistení pre
jeden alebo druhý možný záver, a teda primárne vecou dokazovania (vyhodnotenia skutkových
zistení potrebných pre formulovanie následného právneho záveru, či došlo k vydržaniu). V takomto
prípade sa potom dovolaciemu súdu javí, že ide skôr o otázku skutkovú, keďže mimo akúkoľvek

pochybnosť ide len o proces hodnotenia dôkazov. Zároveň platí, že vyhodnotenie existencie či
neexistencie dobromyseľnosti v konkrétnom prípade závisí od posúdenia jedinečných skutkových
okolností posudzovanej veci, čo činí uvedenú otázku nespôsobilou na zovšeobecnenie, ktoré sleduje
jeden z účelov § 421 ods. 1 CSP (7Cdo/180/2019, I. ÚS 449/2024).50. Dovolací súd však nie je treťou inštanciou, a preto sa pred ním nemožno domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Rozhodovacia

prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu
zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods.
1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017,
9Cdo/216/2021).

51. Právne posúdenie predmetu sporu spočívalo v riešení otázky splnenia podmienok nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 OZ, pričom súdy nižších inštancií pri riešení tejto otázky
vychádzali z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Nie je preto možné konštatovať, že by
zo strany odvolacieho súdu došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu - berúc
do úvahy aj tie rozhodnutia, ktoré dovolatelia výslovne neoznačili (I. ÚS 51/2020). Za odklon nemožno

považovať to, že odvolací súd ustálil skutkovú otázku dobromyseľnosti inak než tvrdili dovolatelia.

52. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovaných v časti, v ktorej namietali vady zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP a v časti, v ktorej namietali
nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie odmietol podľa § 447

písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431
až § 435 CSP.

53. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

54. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.