Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7621203272
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7621203272.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Eriky Zajacovej, v spore žalobcov: 1/ W. Č., nar.
XX. X. XXXX a 2/ V. Č., nar. X. X. XXXX, obaja bytom B. N. M., B. XXXX/XX, obaja zast. Advokátska
kancelária Zátorský s.r.o., Spišská Nová Ves, Štefánikovo nám. č. 5, proti žalovaným: 1/ V. S. V.., nar.
X. X. XXXX, F. XX, t. č. B. N. M., N. XX, a 2/ P. K., nar. X. X. XXXX, Y. XX, t. č. B. N. M., N. XX, o
zaplatenie 10.000 eur s prísl., vedenom na Okresnom súde Okresného súdu Spišská Nová Ves pod sp.
zn 7C/42/2021, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/144/2022 zo
dňa 27. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaným priznáva náhradu trov konania proti žalobcom v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom z 11. 4. 2022 č. k. 7C/42/2021-136 žalovanú 2/ zaviazal
zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 10.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od
27. 8. 2021 až do zaplatenia (výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu proti žalovanej 2/ zamietol (výrok
II.). Žalobu proti žalovanému 2/ zamietol v celom rozsahu (výrok III.). Žalobcom 1/ a 2/ priznal právo
na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalovanej 2/ (výrok IV.) a rozhodol, že žalovaný 1/ nemá

právo na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/. (výrok V).

1.1. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby žalovaní boli spoločne a nerozdielne
zaviazaní zaplatiť im sumu 10.000 eur s prísl. titulom nevrátenej pôžičky.
1.2. Na vec súd aplikoval ust. § 657, § 658, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 132 ods. 1, 2, §
150 ods. 1, 2 CSP, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a po vykonaní dokazovania ustálil, že medzi
žalobcamiažalovanou2/bolauzavretáústnazmluvaopôžičke,resp.oposkytnutísumyvovýške10.000

eur, ktoré sa žalovaná 2/ zaviazala vrátiť, čo podľa súdu vyplynulo z jej písomného prejavu, keď uviedla:
„Ďakujeme za Vašu pomoc, prijmeme to s tým, že Vám to vrátime“. Z uvedeného podľa súdu nemožno v
žiadnom prípade vyvodiť, že medzi žalobcami a žalovanou 2/ došlo k uzavretiu darovacej zmluvy, ktorou
by suma 10.000 eur bola poskytnutá ako dar pre ňu a pre jej deti. Podľa názoru súdu žalovaná 2/ pre
svoje tvrdenie o poskytnutí daru žalobcami neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, nepredložila
súdu žiadne relevantné dôkazy, resp. prostriedky procesného útoku o tomto tvrdení v zmysle ust. §
150 CSP. Pretože žalobcovia relevantne preukázali, že suma 10.000 eur sa dostala do dispozičného

práva žalovanej 2/ prostredníctvom účtu žalovaného 1/, na ktorý ho žalobcovia po oznámení čísla účtu
žalovanou 2/ poukázali, súd žalobe vo vzťahu k žalovanej 2/ vyhovel a zaviazal ju vrátiť im pôžičku vo
výške 10.000 eur. Zároveň ju súd zaviazal aj na zaplatenie zákonného úroku z omeškania z priznanej
istiny vo výške 5 % ročne, lebo žalovaná nepristúpila k zaplateniu dlhu ani po prevzatí platobnéhorozkazu. V prevyšujúcej časti, teda v časti zákonných úrokov z omeškania odo dňa 22. 6. 2021 do
27. 8. 2021 (prevzatie platobného rozkazu žalovanou 2/) súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko
žalobcom doručovaná predžalobná výzva žalovaným 1/ a 2/ nevošla do ich dispozičnej sféry.

1.3. Pokiaľ ide o žalovaného 1/ súd dospel k záveru, že medzi ním a žalobcami nedošlo k uzavretiu
ústnej zmluvy o pôžičke, resp. toto v konaní nebolo preukázané. Žalovaný 1/ vo vzťahu medzi žalobcami
a svojou družkou žalovanou 2/ bol len sprostredkovateľom prijatia peňazí, následne použitých na kúpu
nehnuteľnosti výlučne v jeho vlastníctve. Súd dôvodil, že pokiaľ mu žalovaná 2/ poskytla uvedenú sumu
popísanýmspôsobom,ideovzťahčiuždarualebopôžičkymedziňouajejdruhom(žalovaným1/vtomto

konaní), ale nie o vzťah darovania medzi žalobcami a žalovaným 1/. V tomto smere súd nepresvedčil
ani dôkaz, predložený žalobkyňou, spočívajúci v zápise v jej zošite ,,Pôžička Mirovi ...“. Podľa súdu išlo
o zápis prevedený žalobkyňou bez vedomia žalovaného 1/, tento nemal odkiaľ vedieť, že pôžička mala
byť alebo bola poskytnutá aj jemu. Navyše, ak by súd uveril doslovnému výkladu tohto zápisu, išlo by
o pôžičku poskytnutú len žalovanému 1/, nie aj žalovanej 2/, čo bolo v rozpore s tvrdením oboch strán
sporu. Z uvedených dôvodov súd žalobu proti žalovanému 1/ zamietol ako nedôvodnú.

1.4. Žalobcovia mali v konaní voči žalovanej 2/ plný úspech (boli neúspešní len v nepatrnej časti
nepriznaných úrokov z omeškania), preto im súd priznal v zmysle § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov
konania voči žalovanej 2/, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku. Žalovaný 1/ bol v konaní úspešný v celom rozsahu, nepožadoval však od žalobcov
náhradu trov konania, preto súd rozhodol, že nemá voči žalobcom právo na náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 2Co/144/2022 zo dňa 27. júna 2023 odmietol odvolanie
žalobcov proti výroku I. o povinnosti žalovanej 2/ plniť žalobcom a proti výroku V., ktorým žalovanému
1/ nebola priznaná náhrada trov konania (výrok I.), potvrdil rozsudok vo výroku II., III. a IV (výrok II.)
a .vyslovil, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva (výrok III.).

2.1. S poukazom na § 359 CSP odmietol odvolanie žalobcov proti výroku I. napadnutého rozsudku, teda
v časti, v ktorej boli úspešní a bolo im priznané plnenie zo strany žalovanej 2/ a proti výroku V., ktorým
nebolo rozhodnuté v ich neprospech.
2.2. Odvolací súd skonštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho
procesného postupu súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods.

1, 2 CSP) odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú
preukázané a rozhodnutie súdu prvej inštancie je zákonné a vecne správne.
2.3. Na zdôraznenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa svojím
správaním a konaním dostali sami do dôkaznej núdze, keď nedodržali základnú opatrnosť spočívajúcu
v spísaní zmluvy o pôžičke, z ktorej by bol nesporne zrejmý nielen účel poskytnutých finančných

prostriedkov, ale aj to, kto je druhou zmluvnou stranou, teda konkrétne komu poskytujú finančné
prostriedky. Zdôraznil, že nebolo sporné, že žalobcovia, presnejšie podľa dokladu M. A. P..B.. žalobca
1/ vložil v hotovosti dňa 14. 4. 2020 sumu 10.000 eur na konkrétne číslo účtu, patriace žalovanému 1/
bez uvedenia dôvodu vkladu. Takisto nebolo sporné, že žalovaná 2/ pred vkladom tejto sumy žalobcom
na účet žalovaného 1/ bola so žalobcami v kontakte a rozprávala sa s nimi aj pokiaľ ide o samotnú sumu

aj o spôsobe jej ďalšieho použitia. Z výsledkov dokazovania vo veci však podľa názoru odvolacieho
súdu jednoznačne a nesporne nevyplýva, že by pred týmto vkladom v hotovosti okrem žalovanej 2/,
bol aj žalovaný 1/ v kontakte so žalobcami v súvislosti s poskytnutím uvedenej sumy ako pôžičky na
kúpu domu. Nedošlo teda k naplneniu dôkaznej povinnosti žalobcov o tom, že zmluvu (ústnu) o pôžičke
peňazí uzavreli aj so žalovaným 1/. Zo skutočnosti, že suma 10.000 eur bola vložená na účet žalovaného

1/ nemožno dospieť k takémuto záveru, lebo účet žalovaného 1/ bol len platobným miestom, na ktoré
žalobcovia poskytli peniaze žalovanej 2/. Táto nepoprela, že zo strany žalobcov jej bola poskytnutá
predmetná finančná suma, popierala však účel jej poskytnutia, tvrdiac že išlo o darovanie, a takisto aj
to, že bola poskytnutá aj žalovanému 2/. Žalobcom sa predloženou komunikáciou z mobilného telefónu
nepodarilo preukázať, že peniaze požičali aj žalovanému 1/. Text sms správ nie je dostatočným dôkazom

toho, že žalovaný 1/ nielenže vedel o pôžičke, ale najmä o tom, že bola poskytnutá aj jemu a je si
vedomý, že je z nej dlžníkom. Napriek tomu, ako konverzáciu žalovanej 1/ cez mobilný telefón pochopili
a vyložili žalobcovia, ich výklad správ žalovanej 2/ (použitie množného čísla a mena žalovaného 1/)
nevedie k tomu, že automaticky je z dlhu zaviazaný aj žalovaný 1/. Pokiaľ žalobcovia z tejto konverzácie
mali za to, že uzavreli aj so žalovaným 1/ ústnu zmluvu o pôžičke, ide len o ich domnienky, v konaní

nepreukázané. Suma 10.000 eur bola žalobcami poskytnutá žalovanej 1/, disponovať s nimi mohla ona
a pokiaľ ich použila tak, že ich poskytla žalovanému 2/ do sumy potrebnej na kúpu rodinného domu,
neznamená to vznik povinnosti žalovaného 1/ vrátiť žalobcom sumu poskytnutú žalovanej 1/. Samotnížalobcovia vypovedali, že o peniaze ich požiadala žalovaná 1/ a oni jej vyhoveli, nie je preto preukázané,
že peniaze boli požičané obom žalovaným.
2.4. V súvislosti s úrokmi z omeškania odvolací súd skonštatoval, že nebolo v konaní preukázané, že

medzi stranami malo dôjsť k dohode o čase vrátenia požičanej sumy na deň nasťahovania žalovaných
do rodinného domu. Žalovaným predžalobná výzva žalobcov na vrátenie pôžičky z 28. 5. 2021 nebola
doručená. Prvýkrát sa preto žalovaná 2/ o svojej povinnosti plniť dozvedela až po doručení platobného
rozkazu dňa 27. 8. 2021, od ktorého dňa žalobcom priznal zákonný úrok z omeškania a v prevyšujúcej
časti úrokov z omeškania správne žalobu zamietol.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia, prípustnosť ktorého odôvodnili
poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. písm. b) CSP. Mali za to, že odmietnutím odvolania proti výroku
I. prvostupňového rozsudku im bol odňatý prístup k súdu, pretože nie je pravda, že boli v tomto výroku
plne úspešný. Voči žalovanej 2/ im neboli priznané úroky z omeškania v plnom rozsahu ako žiadali
žalobou a žaloba voči žalovanému 1/ bola úplne zamietnutá, hoci žiadali oboch žalovaných zaviazať

spoločne a nerozdielne.
3.1. Záver súdov oboch nižších stupňov o tom, že nepreukázali uzavretie ústnej dohody o pôžičke so
žalovaným 1/ považovali za arbitrárny, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Trvali na tom, že
jasne preukázali, že žalovaná 2/ komunikovala so žalovaným 1/ a následne v rámci konverzácie s nimi
prejavovala spoločnú vôľu oboch žalovaných požičať si finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti.

Mali za to, že súdy nesprávne vyhodnotili účelovú výpoveď žalovaného 1/, pretože odporuje základným
princípom logiky.
3.2. Mali za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od vyriešenia právnych otázok, ktoré v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to: 1/ V prípade ústne uzavretej zmluvy
o pôžičke, je za preukázanie konsenzu s uzatvorením tejto zmluvy možné považovať odovzdanie zo

strany veriteľa a s ním korelujúce prijatie a použitie predmetu pôžičky vo svoj výlučný prospech zo strany
dlžníka? 2/ Je v prípade žiadosti o zaslanie peňazí, ako predmetu pôžičky, na účet tretej osoby, potrebné
zo strany dlžníka uviesť, že daný účet, na ktorý má byť predmet pôžičky odovzdaný, má byť chápaný
len ako platobné miesto, a nie ako účet prijímateľa pôžičky?

4. K dovolaniu dovolateľov sa vyjadrila žalovaná 2/, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť ako nedôvodné.

5. Dovolatelia v reakcii na vyjadrenie žalovanej 2/ k ich dovolaniu už len opakovali svoje argumenty
uvedené v dovolaní.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

7. Žalobcovia v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP v podstatnom namietali
nedostatok dôvodov (neprekúmateľnosť), ktorá zmätočnosť podľa ich názoru spočívala v jeho
arbitrárnosti a v tom, že sa odvolací súd riadne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi
z predložených dôkazných prostriedkov a nedostatky dôkazných prostriedkov ignoroval, že odvolací súd

nesprávne vyhodnotil dôkazy alebo sa s nimi nevysporiadal.

8. Dovolací súd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť

skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať
dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie
skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej

inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnutérôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod) a či konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza,
že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

9.Ktvrdeniudovolateľov,žejerozhodnutieodvolaciehosúduarbitrárne,aodvolacísúdsanevysporiadal
so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z predložených dôkazných prostriedkov a ich nedostatky v

rozhodnutí ignoroval dovolací súd uvádza, že dovolaním napadnuté rozhodnutie obsahuje výsledky
vykonaného dokazovania, obsah podaného odvolania, vyjadrenie k nemu, ako aj právne predpisy, z
ktorýchodvolacísúdvyvodilsvojeprávnenázoryvysvetlenévodôvodnení.Odvolacísúdvbodoch25-26
primerane dostatočným spôsobom uviedol skutkovú a právnu argumentáciu, a v bode 18 odkázal na
rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd plne stotožnil. Odvolacím súdom vyslovené
závery tak nemožno považovať za svojvoľné, či celkom zjavne neodôvodnené. Treba mať na pamäti,

že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.
V prípade ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak
v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku

súdu prvej inštancie. Dovolatelia preto nedôvodne argumentovali, že je rozhodnutie odvolacieho súdu
neodôvodnené (nepreskúmateľné). Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany,
ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

10. Vo vzťahu k prípustnosti dovolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 420 písm. f) CSP dovolatelia
namietali, nesprávne odmietnutia ich odvolania proti výroku I. súdu prvej inštancie. Argumentovali, že
voči žalovanej 1/ boli neúspešní v časti úrokov z omeškania.

11. Dovolací súd nepovažuje ani túto námietku za dôvodnú. Právo na podanie odvolania sa priznáva

strane. Stranami sú žalobca a žalovaný. Právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade,
ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech. Kedy je rozhodnutie vydané v neprospech strany, je
už ponechané na výklad orgánov aplikujúcich právo. Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa
rozhodlo v neprospech žalobcu, bude porovnanie petitu posledného procesného úkonu urobeného
žalobcom v priebehu konania na súde prvej inštancie, s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie.

12. V danej veci výroková časť rozsudku okresného súdu pozostáva s viacerých výrokov, ktoré na seba
logicky nadväzujú. Prvý výrok obsahuje istinu s príslušenstvom, ktorú má povinnosť zaplatiť žalovaná 1/
žalobcom. V tomto výroku boli teda žalobcovia plne úspešní, preto neboli oprávnení podať proti nemu
odvolanie. Zvyšok úrokov z omeškania, ktorú uplatnili žalobou, bola voči žalovanej zamietnutá výrokom

II. a celý uplatnený nárok žalobcov voči žalovanému 1/ bol zamietnutý výrokom III, ktoré výroky už na
základe prípustného odvolania odvolací súd preskúmal a rozhodol o nich výrokom II svojho rozsudku.
Dovolací súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu bol súladný s § 359 a § 386 písm. b) CSP.

13. Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených vadu podľa § 420 písm. f) CSP nezistil.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. b) CSP

14. Dovolatelia vyvodili prípustnosť podaného dovolania i z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená.

15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať

zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou
odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine alebo inéhopredpisu považovaného za súčasť tzv. hmotného práva), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť pritom o právnu otázku, ktorú odvolací
súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napádané dovolaním (ktoré by pri inom riešení otázky

vyznelo inak). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie
ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu
konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v
dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pre posúdenie, či ide o právnu otázku

kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je pritom rozhodujúci
subjektívny názor strany sporu/účastníka konania, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca,
ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

16. Dovolatelia za takú otázku považujú otázku, či v prípade ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, je za
preukázanie konsenzu s uzatvorením tejto zmluvy možné považovať odovzdanie zo strany veriteľa a s

ním korelujúce prijatie a použitie predmetu pôžičky vo svoj výlučný prospech zo strany dlžníka?

17. Odvolací súd v bode 23 interpretujúc ustanovenie § 657 OZ upravujúcej zmluvu o pôžičke
uviedol, že zmluva o pôžičke má reálny konsenzuálny charakter. Vznik právneho vzťahu z pôžičky
predpokladá nielen zmluvné dojednanie strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky, a to buď

odovzdaním peňazí alebo bezhotovostným prevodom dohodnutej sumy na účet dlžníka, alebo podľa
dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby. Veriteľ, ktorý sa súdne domáha voči
dlžníkovi vrátenia požičaných peňazí musí teda v intenciách ust. § 657 OZ splniť dôkaznú povinnosť
nielen o tom, že s dlžníkom v určitej dobe uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí a že peniaze mu mali byť
v dohodnutej dobe vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne prenechal. Inak povedané

pre vznik zmluvy o pôžičke je potrebné, aby zmluvné strany uzavreli dohodu o vôli poskytnúť a prijať
veci určené podľa druhu, najčastejšie peniaze a po dohodnutej dobe tento predmet pôžičky vrátiť.
Zmluva o pôžičke je asynalagmatickou zmluvou, čo je dané predovšetkým jej reálnym charakterom.
Dlžníkovivyplývapovinnosťvrátiťvecirovnakéhodruhuaveriteľovivyplývapovinnosťtietoveciprevziať.
Povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky a povinnosť dlžníka predmet pôžičky prevziať zo zmluvy

o pôžičke neplynie, pretože zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia. Dlžník a
veriteľ teda nie sú navzájom v synalagmatickom postavení. Preto ak došlo len k dohode zmluvných strán
o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno
sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla (vid napr.
3Cdo/325/2009). Rovnako existenciu pôžičky nepreukazuje samotné odovzdanie peňazí osobne alebo

na účet druhej osoby, bez prejavu vôle zmluvných strán o poskytnutí a prijatí predmetu pôžičky. Odvolací
súd teda správne rozhodol.

18. Druhá dovolateľom nastolená otázka bola formulovaná nasledovne: „Je v prípade žiadosti o zaslanie
peňazí, ako predmetu pôžičky, na účet tretej osoby, potrebné zo strany dlžníka uviesť, že daný účet,

na ktorý má byť predmet pôžičky odovzdaný, má byť chápaný len ako platobné miesto, a nie ako účet
prijímateľa pôžičky?“

19. Dovolací súd konštatuje, že takto položená otázka je zameraná na skutkové riešenie konkrétneho
prípadu, a preto ako taká nezodpovedá požiadavkám uvedeným v ustanovení § 432 CSP.

20. Riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových
poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti
významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca
alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)

niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol
znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či
nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha
v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad
možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade

svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o
existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad
(3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).21. Vo vzťahu k nemožnosti posúdenia skutkových otázok je potrebné poukázať tiež na to, že dovolací
súd je viazaný skutkovým základom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd v dovolacom konaní
nevykonávadokazovanie,pretoaninemôžeprehodnocovaťdôkazyvykonanévkonanínasúdochoboch

inštancií, ani posudzovať správnosť z nich vyvodených skutkových zistení (záverov).

22. V rozsahu dovolateľmi nastolenej dovolacej otázky odvolací súd s odkazom na zistenia súdu prvej
inštancie formuloval svoje skutkové zistenia na základe (predovšetkým) vyjadrení sporových strán, ako
aj z predložených listinných dokladov. Inak povedané právne významné okolnosti, od ktorých záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP), boli podmienené skutkovým substrátom, ktorého
individuálnyobsahlimitovalajzáveroneexistenciidohodyopôžičkesožalovaným1/.Preto(aj)odpoveď
na dovolaciu otázku formulovanú žalobcami bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych,
jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami
relevantnými v iných veciach.

23. Ak dovolatelia oponujú záveru odvolacieho súdu o neexistencii dohody o pôžičke so žalovaným1/
použitím argumentácie, že v prejednávanej veci z logiky veci vyplýva, že žalovaný1/ vedel, že ide o
pôžičku, keď na jeho účet boli poukázané finančné prostriedky, ktoré žiadal na kúpu nehnuteľnosti od
žalovanej 2/, ide o argumentáciu založenú na kritike skutkových zistení odvolacieho súdu, ktorý po
zhodnotení v konaní vykonaných dôkazov prejav vôle smerujúci k uzavretiu dohody o pôžičke na strane

žalovaného1/ nezistil, čo predstavuje záver súdu skutkovej povahy. Samotná polemika dovolateľov s
právnymi závermi odvolacieho súdu, eventuálne spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací rozhodol, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm.
b) CSP.

24. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je vzhľadom na uvedené nedôvodné,
a preto ho ako celok zamietol (§ 448 CSP).

25. Úspešným žalovaným súd priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3

veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalovaných rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.
2 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.