Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/205/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201267
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201267.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členov

senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci žalobcu: CUBE
RECOVERY, k.s., so sídlom Námestie slobody 28, Bratislava, zn. správcu S2087, správca konkurznej
podstaty úpadcu AgroMed, s.r.o. „v konkurze“, so sídlom Medená 12, Banská Bystrica, IČO: 36 620 165,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101201989/2020 zo dňa 21. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie
obdobia marec 2015, január 2016, február 2016 podľa § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „daňový poriadok“), ktorá začala dňa 14. júla 2016.

2. V zdaňovacom období január 2016 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 49, § 51
zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon
o DPH“) v sume 4.150,67 eura.
3. Správca dane sa zameral na preverenie deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení faktúrami:
• č. faktúry 0072016 zo dňa 22. januára 2016 od Option Service s.r.o., základ dane 3.381,00 eur, 20%
DPH 676,20 eura, cena spolu 4.057,20 eura,

• č. faktúry 0082016 zo dňa 22. januára 2016 od Option Service s.r.o., základ dane 2.600,00 eur, 20%
DPH 520,00 eur, cena spolu 3.120,00 eur,
• č. faktúry 0092016 zo dňa 28. januára 2016 od Option Service s.r.o., základ dane 2.539,00 eur, 20%
DPH 507,80 eura, cena spolu 3.046,80 eura,
• č. faktúry 0102016 zo dňa 28. januára 2016 od Option Service s.r.o., základ dane 2.589,00 eur, 20%
DPH 517,80 eura, cena spolu 3.106,80 eura.

4. Rozhodnutím č. 100672740/2020 zo dňa 12. marca 2020 vydanom vo vyrubovacom konaní správca
dane, Daňový úrad Bratislava, podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi na DPH za zdaňovacie
obdobie január 2016 určil rozdiel dane v sume 2.221,80 eura.5. Rozhodnutie správcu dane bolo na základe podaného odvolania žalobcu potvrdené rozhodnutím
žalovaného č. 101201989/2020 zo dňa 21. júla 2020, v odôvodnení ktorého žalovaný konštatoval, že
deklarovaný dodávateľ spoločnosť Option Service s.r.o. bola uznesením č.k. 27Cbr/41/2015-20 zo dňa

09. októbra 2015 (právoplatným dňa 25. novembra 2015) Okresného súdu Banská Bystrica zrušená bez
likvidácie. Osoba A. B. už nemohol konať za uvedenú spoločnosť v mesiacoch január 2016 a február
2016, aj napriek tomu, že zápis prebehol v obchodnom registri dňa 29. júna 2018. Námietku žalobcu v
tom smere, že A. B. vo svedeckej výpovedi a písomnom vyjadrení „v zásade potvrdil“ tvrdenia žalobcu,
správca dane neakceptoval. Pri posudzovaní relevantnosti vykonaných dodávok tovaru spoločnosťou

Option Service s.r.o. voči žalobcovi nebol predložený dôkaz o tom, že skutočne prišlo k dodaniu tovaru,
ani k zdaniteľnému plneniu, nakoľko daňový subjekt Option Service, s.r.o. nepredložil správcovi dane
účtovné a daňové doklady, ktoré by potvrdzovali skutkový stav a reálnosť dodania. Zároveň bola
spochybnená aj celková reálnosť dodávaného tovaru, ktorý bol uvedený na faktúrach vystavených
spoločnosťou Option Service, s.r.o.

6. Ďalej konštatoval, že správca dane vychádzal pri posúdení práva na odpočítanie dane z dikcie
ustanovení § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. Pri posúdení práva na odpočítanie dane
skúmal skutočný obsah právneho úkonu, vychádzajúc z platného ustanovenia § 3 ods. 6 daňového
poriadku. Počas výkonu vyrubovacieho konania zo strany žalobcu, ani zo strany jeho dodávateľa okrem
faktúr neboli predložené žiadne iné doklady, dôkazy alebo vyjadrenia, ktoré by preukazovali kto, kedy a

akým spôsobom predmetný tovar nakúpil, ako ho prepravil a určenie pôvodu fakturovaného tovaru.
7. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že za zdaňovacie obdobie január 2016 si žalobca
neoprávnene odpočítal daň podľa § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH v sume 2.221,80 eura,
z faktúr od dodávateľa Option Service s.r.o. Vyslovil, že preverované dodania tovarov a služieb mala
uskutočniť dodávateľská spoločnosť, ktorá je zaniknutá, čoho dôsledkom je skutočnosť, že účtovníctvo

tejto spoločností nebolo pre správcu dane prístupné či dohľadateľné. Na základe výsluchu bývalého
konateľa správca dane vyhodnotil, že tento síce formálne potvrdil uskutočnenie zdaniteľných plnení pre
platiteľa dane, ale jeho výpoveď nemala povahu faktu, bola formálna, nejasná, bez ďalších relevantných
tvrdení a dôkazov, ktorým by bolo možné priznať dôkaznú váhu. Taktiež dodal, že správca dane zistil
u dotknutej dodávateľskej spoločnosti (Option Service s.r.o.), že deklarované uskutočnené zdaniteľné

plnenia neboli zrealizované tak, ako sú deklarované jednotlivými faktúrami. Táto spoločnosť okrem
slovných deklarácií nepreukázala, že nadobudla právo nakladať s tovarom a s poskytnutými službami,
ktoré mali byť predmetom fakturácie, ako vlastník.

II.

Žaloba

8. Včas podanou žalobou súdu doručenou elektronicky dňa 07. septembra 2020 sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101201989/2020 zo dňa 21. júla 2020 v spojení s
rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 100672740/2020 zo dňa 12. marca 2020, tieto považoval za

nezákonné z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a žiadal ich zrušenie.

9. Poukazujúc na § 24 ods. 2 daňového poriadku žalobca tvrdil, že správca dane zásadným spôsobom
porušil uvedené ustanovenie tým, že nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca namietal, že správca

dane žalobcovi neumožnil nahliadnuť a vyjadriť sa k zápisniciam, ktoré získal dožiadaním od iných
správcov dane, ako aj nahliadnutím do spisov iných daňových subjektov, neumožnil mu nahliadnuť,
prejednaťavyjadriťsakúradnýmzáznamomsprávcudanevovecinahliadnutiadoelektronickýchspisov
iných daňových subjektov, prípadne k výsledkom dožiadaní od iných správcov dane, ktoré sú súčasťou
administratívneho spisu.

10. Poukazujúc na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e/ a § 25 ods. 4 daňového poriadku
namietal, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva skutočnosť, že správca dane
nedodržal zákonom ustanovený postup, keďže neumožnil v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu
vyrubovacieho konania daňovému subjektu klásť otázky svedkom, ktorí vypovedali v pozícii svedka

u dožiadaných daňových úradov. Taktiež vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia o týchto
plánovaných úkonoch správca dane žalobcu ani neupovedomil.11. Ďalej žalobca uviedol, že podľa § 30 ods. 3 daňového poriadku, ak má adresát zástupcu s
plnomocenstvom na účely správy daní, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Správca dane
nepostupoval v súlade s uvedeným ustanovením daňového poriadku, keďže rozhodnutie správcu dane

nedoručil splnomocnenému zástupcovi, ale len konateľke žalobcu, rovnako ako aj oznámenie o termíne
ústneho pojednávania zo dňa 13. februára 2020 a oznámenie o priebehu a výsledku dokazovania s
výzvou na vyjadrenie zo dňa 21. januára 2020.

12. Žalobca taktiež poukázal na znenie ustanovenia § 65 ods. 1 daňového poriadku, v spojitosti s čím

namietal, že z administratívneho spisu vyplýva postup správcu dane, ktorý je nezákonný a v rozpore s
princípom proporcionality, nakoľko správca dane nerozhodol vo veci v zákonnej lehote a ani v lehote
určenej nadriadeným orgánom. Tvrdil, že správca dane v rozpore s ustanovením § 65 ods. 3 daňového
poriadku včasne a zákonne neupovedomil daňový subjekt, že nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do
60 dní a súčasne správca dane neupovedomil daňový subjekt, že nadriadený orgán predĺžil zákonom
ustanovenú lehotu na rozhodnutie a z akého dôvodu malo k predĺženiu lehoty dôjsť.

13. Žalobca tiež namietal, že výrok rozhodnutia správcu dane je zjavne zmätočný a nezákonný,
keďže správca dane rozhodoval na základe : „...judikatúry Súdneho dvora ...“, čo nemá oporu v
daňovom poriadku v rámci obligatórnych náležitostí rozhodnutia. Zároveň tvrdil, že správca dane
uviedol neúplný názov právneho predpisu, podľa ktorého rozhodoval, a to: „...563/2009 Z. z. v znení

neskorších predpisov...“, pričom tento v žiadnom podaní neuviedol, že by v naznačenom smere malo
ísť o zjavné nesprávnosti v písaní, preto mal žalobca za to, že sa v tomto prípade o zjavné nesprávnosti
v písaní nejednalo. Podľa žalobcu zároveň vo výroku rozhodnutia správcu dane absentujú podstatné
a zákonom obligatórne určené náležitosti, a to rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní. Zároveň
v rozhodnutí vo veci absentuje uvedenie (konkrétneho) ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého

sa rozhodovalo, a to v zmysle že správca dane výrokom napadnutého rozhodnutia určil daňovému
subjektu povinnosť, a to peňažné plnenie v sume 2.221,80 eura, správca dane vo výroku napadnutého
rozhodnutia neuviedol, v akej zákonom určenej súvislosti, a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia
hmotnoprávneho predpisu daňovému subjektu určil uvedené peňažné plnenie, ktoré je spojené so
vznikom daňovej povinnosti, ako aj s prípadným protiprávnym konaním, v úvode výroku rozhodnutia sú

uvedené len označenia kompetenčných predpisov, pričom absentuje uvedenie konkrétneho ustanovenia
jednotlivého kompetenčného predpisu, v ďalšej časti výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené
len konkrétne ustanovenie procesného predpisu, pričom výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje
konkrétne ustanovenie hmotnoprávneho právneho predpisu, podľa ktorého mala vzniknúť daňovému
subjektu daňová povinnosť, resp. podľa ktorého konkrétneho ustanovenia zákona o DPH je daňový

subjekt osobou povinnou platiť daň.

14. Dal do pozornosti, že z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný založil svoj záver o
nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočítane dane podľa § 49 ods. 1 zákona
o DPH, na pochybnosti z dôvodu preverovania, resp. v niektorých prípadoch nemožnosti preverovania,

účtovnej evidencie dodávateľa žalobcu a jeho dodávateľa, na ktoré skutočnosti žalobca ako daňový
subjekt nemá vplyv. Zdôraznil, že žalobca nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov, či dokonca
aj odberateľov žalobcu by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení, resp.
kontrolovať správnosť vystavených daňových dokladov a zmluvnej dokumentácie s inými zmluvnými
partnermidodávateľaaodberateľa.Týmtobolžalovanýmakoajsprávcomdanepodľažalobcunavodený

stav, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, nakoľko dodávateľ, ktorý od
žalobcu preukázateľne prijal sumu finančných prostriedkov (resp. došlo k vyrovnaniu iným spôsobom)
zodpovedajúcu kúpnej cene aj DPH za spochybnenú dodávku tovaru sa pravdepodobne zjednodušene
povedané „zbavil“ účtovníctva a voči požiadavkám správcu dane zostával nečinný a nekontaktný.

15. Vo veci zabezpečené dôkazy podľa žalobcu svedčia o fakte, že dodávateľské spoločnosti v čase
dodávania tovarov boli činné a funkčné. Rovnako to platí o odberateľovi. Preto prípadnú zodpovednosť
žalobcu za výber obchodných partnerov treba hodnotiť podľa okolností, ktoré tu boli v čase realizácie
zdaniteľného obchodu. Neskoršiu nekontaktnosť dodávateľských spoločností ako samostatných a od
žalobcu nezávislých obchodných spoločností žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a preto mu

táto skutočnosť nemôže byť kladená za vinu a na ťarchu. Nekontaktnosť spoločností v dodávateľskom
reťazci fakticky znamená stav, keď správca dane nezistil žiadne skutočnosti podstatné pre správne
určenie dane, teda ani v prospech ani neprospech žalobcu. Žalovaný tieto skutočnosti v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia opomenul.16. Žalobca poznamenal, že z viacerých konštatácií správcu dane v napadnutom rozhodnutí, je možné
vyvodiť neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny a nezákonný vplyv na proces, druh,

relevantnosť a rozsah zhromaždených dôkazov, na samotné vyhodnotenie dôkazov a prijaté nelogické
závery. Aj z obsahu všetkých vykonaných svedeckých výpovedí bývalého konateľa dodávateľa Option
Service, s r. o., p. A. B., je možné prijať záver, že svedok jednoznačne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco
opísal posudzovaný obchodný prípad, pričom sa vyjadril ku všetkým podstatným skutočnostiam a jeho
tvrdenia nie sú v žiadnom rozpore s deklarovaným dodaním tovaru tak, ako je uvedené na príslušných

faktúrach. Svedok potvrdil tvrdenia žalobcu, čím žalobca uniesol svoju dôkaznú povinnosť.

17. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplýva, že mal riadne zaúčtované účtovné doklady od
svojich dodávateľov a dodávatelia si riadnym spôsobom plnili svoje daňové povinnosti, čo konštatoval
daňový orgán v rozhodnutí z výsledkov z vykonaného preverovania kontrolných výkazov a daňových
priznaní na strane jednotlivých dodávateľov.

18. Žalobca namietal, že správca dane bez preukázania dostatočných dôkazov konštatoval, že tovar v
reťazcidodávateľaajehosubdodávateľaneexistoval,resp.dodávateliaalebosubdodávateliatentotovar
ekonomicky nevlastnili. Tvrdenie, že uvedené spoločnosti v reťazci sú nekontaktné je nepostačujúce
pre prijatie takéhoto záveru. Správca dane implicitne v rozhodnutí nepriamo označil konanie žalobcu

za zneužívajúce konanie s hlavným cieľom získať daňovú výhodu. Pritom z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je zrejmé, akými právnymi úvahami sa správca dane riadil, na ktoré právne
úkony alebo iné rozhodujúce skutočnosti vedúce k získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia
prihliadol alebo neprihliadol, prípadne aký bol skutočný obsah posudzovaných právnych úkonov.
Takéto právne zdôvodnenie nepriznania práva na odpočítanie dane považoval žalobca za zmätočné

a nepreskúmateľné, pretože z neho po právnej stránke jednoznačne nevyplýva, či sa daňový subjekt
podieľal na zneužití práva, alebo na podvodnom konaní smerujúcom k daňovému úniku. Správca
dane na podporu svojich tvrdení mal jednoznačne preukázať, že išlo o fiktívne plnenie, čo by súčasne
preukazovalo, že žalobca mohol byť zúčastnený na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH,
alebo k fyzickej dodávke došlo, len nebolo preukázané, že tovar dodala osoba uvedená na faktúre.

19. V súvislosti s dôkaznou povinnosťou, ktorú zo svojej strany považoval za vyčerpanú, poukázal
žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 a rozsudky Európskeho súdneho dvora
v spojených veciach Optigen Ltd. a spol. č. C-354/03, C-353/03, C-484/03. Namietal, že správca dane
nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena. Dôkazná povinnosť sa z daňového subjektu presúva

na správcu dane, ktorý je povinný preukázať, že dodanie neuskutočnil dodávateľ, ktorého deklaruje
daňový subjekt, ktorý si uplatnil odpočítanie dane. Správca dane v napadnutom rozhodnutí žiadne
relevantné dôkazy tohto charakteru neuviedol.

20. Žalobca mal za to, že skutkové okolnosti zistené správcom dane neposkytovali dostatočný podklad

pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k nepriznaniu práva na odpočítanie dane.
Podľa jeho názoru splnil podmienky uplatnenia nároku na odpočítanie dane, čo preukázal nielen po
stránke formálnej, ale aj materiálnej. Celkové objektívne vyhodnotenie samotných realizácií dodávok
tovaru spolu s posúdením vynaloženia dostatočnej odbornej starostlivosti pri realizácii deklarovaných
zdaniteľných plnení s dopadom na konečné vyhodnotenie splnenia všetkých podmienok na uplatnenie

odpočítania dane, je možné až po odstránení vyššie uvedených procesných pochybení na strane
správcu dane a následného objektívneho vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach.

21. Ďalej žalobca zdôraznil, že zákon o DPH a ani žiaden iný všeobecne záväzný predpis neukladá

daňovým subjektom konkrétny spôsob, akým si majú overovať svojich dodávateľov a už vôbec nie
subdodávateľov. Žalobca preto postupoval v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou.

22. Žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj správca dane vo svojom rozhodnutí,
použili nesprávny výklad pojmu „dodanie tovaru“, nakoľko opomenuli a nezohľadnili pri svojom

rozhodovaní, že pri obchodných vzťahoch, na ktoré sa vzťahuje režim Obchodného zákonníka, bol
žalovaný a správca dane povinný prihliadnuť aj na ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka. Na
základe uvedeného žalovaný napadnuté rozhodnutie zaťažil vadou nesprávneho právneho posúdenia.V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/52/2017 zo dňa 08. augusta
2018.

23. Súčasne akcentoval, že prípadné nesplnenie si povinností na strane dodávateľa, alebo
subdodávateľa, nemôžu mať za následok odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane podľa zákona
o DPH. Pokiaľ bola zistená reálna (materiálna) stránka dodania tovaru, ktorá bola predmetom
uskutočneného dodania, z ktorého bola odpočítaná daň, táto skutočnosť nemôže byť na škodu
daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet dane. Taktiež dôkazná núdza na úrovni priamych

dodávateľov, resp. subdodávateľov, nemôže byť interpretovaná na ťarchu žalobcu. Žalobca nemôže
niesť zodpovednosť za konanie iného podnikateľského subjektu, keďže nevedel, nemohol vedieť ani
nemusel vedieť o konaní, resp. budúcom konaní - porušení daňových predpisov zo strany dodávateľov.
Žalobca sa pri obchodovaní so svojimi dodávateľmi správal obozretne a prijal všetky záruky, ktoré
možno od neho rozumne očakávať pri zachovaní odbornej starostlivosti. V tejto veci žalobca odkázal
na rozsudok ESD C-255/02 Halifax, ako aj na rozsudok ESD C-440/04 Recolta recycling SPRL, kde

je uvedené, že: „... ak sa preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo
musel, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží
vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane...“. Je tak možné
uviesť, že Súdny dvor EÚ považuje vedomosť o účasti na podvodnom plnení za esenciálnu podmienku
pre odmietnutie priznania práva na odpočet DPH. Žalovaný sa preto mal a musel detailne vysporiadať

so subjektívnou stránkou, t. j. zavinením daňového subjektu, čo v danej veci neučinil.

24. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, ktorý pri svojom
rozhodovaní vykonal prepojenie medzi dôkaznou povinnosťou správcu dane a judikatúrou ESD napr.
Optigen Ltd (C - 354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C 353/03), Bond House Systems Ltd (C -

484/04), a najmä Kittel (C - 439/04), pričom z uvedeného podľa žalobcu jasne vyplýva, že podozrivé,
podvodné konanie alebo iné konanie dodávateľa nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu daňového
subjektu, pričom v prípade akéhokoľvek konania, alebo nekonania dodávateľa, odberateľ nemôže niesť
zodpovednosť za takéto konanie alebo nekonanie (keďže tento stav v žiadnom prípade nezavinil), preto
žalobcovi nemôže v takomto prípade správca dane neuznať uplatnenie práva na odpočítanie dane.

Žalobca konal v dobrej viere a nemal žiadne pochybnosti, nemohol mať a ani nemal podozrenie o
prípadnom podvodnom alebo inom konaní (napr. zneužití práva na odpočet dane) dodávateľa, resp.
subdodávateľa a takéto prípadné konanie dodávateľa alebo subdodávateľa mu v žiadnom prípade
nemôže byť kladené za vinu a na jeho ťarchu. Žalobca zaň nemôže niesť zodpovednosť a v takomto
prípade žalovaný nemôže neuznať uplatnenie práva na odpočítanie dane.

25. Žalobca vo svojej žalobe tiež namietal, že v napadnutom rozhodnutí absentuje vyhodnotenie
dôkazov, ktoré sú v prospech žalobcu , a aj z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie trpí vadou
nepreskúmateľnosti a nezákonnosti. V rozpore s ustanovením § 3 ods. 3 v spojení s ustanovením § 24
ods. 2 a v nadväznosti na ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku, skutkový stav žalovaným nebol

zistený v súlade so zákonom, čím trpí celé rozhodnutie. V súvislosti s uvedeným odkázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/49/2013 zo dňa 17. decembra 2014, ako aj nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 314/2015-55 zo dňa 16. decembra 2015.

III.

Vyjadrenie žalovaného

26. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním súdu elektronicky doručeným dňa 24. novembra
2020, zotrval na svojom pôvodnom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju
zamietnuť.

27. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že nemohol nazrieť do úradných záznamov a výsledkov
dožiadania. Uvedené procesné pochybenie bolo odstránené ešte v predošlom procese, keď bolo
v poradí prvé rozhodnutie správcu dane zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca
dane v následnom vyrubovacom konaní oboznámil žalobcu (č. 100224526/2020 zo dňa 21. januára

2020), v ktorom umožnil žalobcovi v lehote 15 dní od doručenia, uplatniť si svoje práva podľa § 68
daňového poriadku a dohodol si so správcom dane termín ústneho pojednávania.28. Keďže žalobca na uvedené nereagoval, správca dane určil dátum ústneho pojednávania na 09.
marca 2020, ktorého sa substitučne splnomocnený zástupca nedostavil z dôvodu uvádzanej povinnej
karantény v súvislosti s Covid - 19, čo žalovaný vyhodnotil, že v danom čase ešte nebola vyhlásená

mimoriadnasituáciaspoukazomna§2ods.1zákonač.67/2020oniektorýchmimoriadnychopatreniach
vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení
neskorších predpisov. Bolo povinnosťou žalobcu, aby si v zmysle § 68 ods. 3 daňového poriadku za
seba zabezpečil na tento účel zástupcu.

29. Žalovaný sa podľa jeho názoru dostatočne vysporiadal so všetkými podstatným námietkami
žalobcu vo svojom rozhodnutí. Správca dane vykonal rozsiahle preverenie ohľadom deklarovaných
odberateľských spoločností. Správca dane bol súčinný platiteľovi dane, informoval ho a vyzýval na
predloženiedôkazov.Bolonažalobcovi,čiunesiedôkaznébremeno,ktoréjevdaňovomkonanízásadne
na jeho strane, a ktorý je iniciátorom odpočítania dane. Jeho povinnosťou je preukázať, že si nárok
uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až

na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,
na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet
dane z pridanej hodnoty uznaný. Dodal, že iba v prípade, že by žalobca riadne preukázal uskutočnenie
zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, by mohli orgány finančnej správy neuznať žalobcovi právo
na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť

na daňovom podvode. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Sžf/52/2016 zo dňa 28. novembra 2018, bod 18.

30. Žalovaný zotrval na názore, že rozhodnutie správcu dane č. 100672740/2020 bolo vydané v súlade
s § 63 daňového poriadku. Predmetné rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa § 63 ods. 3

daňového poriadku. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol všetky podstatné skutočnosti,
ktoré boli podkladom rozhodnutia s uvedením právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval. Rovnako
tak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky podstatné úvahy, poukázal detailne na
vzniknuté pochybnosti pri vyhodnocovaní predložených dôkazov žalobcom, ale aj získaných správcom
dane. Žalovaný (aj správca dane) poukázal na konkrétne ustanovenia zákonov, ktoré žalobca porušil,

s poukazom aj na aplikovateľné rozsudky Najvyššieho súdu SR. Žalovaný považoval rozhodnutie za
presvedčivé, zrozumiteľné, v ktorom sa žalovaný vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami
v rámci odvolacieho konania, a preto námietku žalobcu vo veci nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre
nedostatok dôkazov, nedostatočne zisteného skutkového stavu, či nesprávneho právneho posúdenia
rozhodnutia žalovaného, považoval za nedôvodnú. Tým, že správca dane odstránil procesné porušenia

v prechádzajúcich konaniach, sa žalovaný vyjadril, že nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej.

31. Žalobca právo podať repliku nevyužil.

IV.
Konanie na správnom súde

32. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny
súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave
je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-1S/205/2020. V súlade s platným a účinným rozvrhom
práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 8S správneho súdu.

V.
Pojednávanie

33. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo
veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré
mu prechádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa26. júna 2025 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v neprítomnosti účastníkov konania. Právny zástupca
žalobcu sa z pojednávania ospravedlnil, súhlasil konať a rozhodnúť bez jeho prítomnosti. Žalovaný bol
na pojednávanie riadne a včas predvolaný, svoju neprítomnosť neospravedlnil, ani nežiadal o odročenie

pojednávania.

VI.
Relevantné právne predpisy

34. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

35. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

36. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti

uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

37. Podľa § 12 ods. 1 daňového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri

správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu.

38. Podľa § 12 ods. 2 daňového poriadku ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich
so správou daní
a/ svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu

dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný
nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká,
b/ osoba, ktorá má listiny a iné veci potrebné v súvislosti so správou daní, okrem osoby, ktorej práva a
povinnosti sú týmito úkonmi súvisiacimi so správou daní dotknuté, patrí jej náhrada hotových výdavkov
spojená s ich predložením; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe

daní zúčastnila, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od
predloženia, inak tento nárok zaniká,
c/zástupcaustanovenýsprávcomdane,patrímunáhradahotovýchvýdavkovaušléhozárobku;nárokje
potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na úkonoch súvisiacich so správou daní zúčastnil,
súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom

sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká.

39. Podľa § 12 ods. 3 daňového poriadku o uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do
15 dní odo dňa ich uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže
správca dane v uvedenej lehote.

40. Podľa § 12 ods. 4 daňového poriadku ak správca dane uhradil náklady podľa odseku 2, ktoré vznikli v
dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, môže
správca dane rozhodnutím uložiť povinnosť daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť.
Náhrada nákladov je splatná do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.

41. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,

c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.42. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

43. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

44. Podľa § 30 ods. 3 daňového poriadku ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom na účely správy
daní, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne pri správe daní niečo
vykonať, doručuje sa písomnosť jemu aj jeho zástupcovi. Týmto nie je dotknuté doručenie písomnosti
uložením podľa § 9 ods. 2 a 11.

45. Podľa § 45 ods. 1 písm. e/ daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.

46. Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak

z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

47. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

48. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom

dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona
hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky
a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú
cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou
bankou Slovenska.

49. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa
§ 8, vrátane
a/ prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,

b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c/ prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d/ služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

50. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri

dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.51. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

52. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

53. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z

tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri
ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v
tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/).

54. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

55. Podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ zákona o DPH na účely tohto zákona faktúrou je každý

doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto
zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry (písm. a/),
vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru (písm. c/).

VII.
Posúdenie veci správnym súdom

56. Predmetom preskúmavania správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie správcu dane o neuznaní práva na odpočet DPH žalobcovi a vyrubenie

vlastnej daňovej povinnosti. Žalobca v žalobe namietal, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky
vyplývajúce z § 19, § 49, § 51 a § 71 zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočet DPH za zdaňovacie
obdobie január 2016 a splnenie podmienok aj riadne preukázal.

57. Správny súd na ustálenie rozsahu preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu

dane v medziach správnej žaloby považuje za potrebné ozrejmiť, že hoci sa zaoberal všetkými
vznesenými žalobnými námietkami a stanovisko zaujal k celému obsahu správnej žaloby bez výnimky,
v písomnom vyhotovení rozsudku podrobnejšie vysvetlí najmä tie námietky, ktoré možno považovať za
podstatné, vznesené adresne voči posudzovaným rozhodnutiam daňových orgánov, pričom ostatnými
námietkami, ktoré zhrňujúco možno klasifikovať ako príliš všeobecné až nekonkrétne pre podstatu

právnych záverov daňových orgánov sa správny súd bude zaoberať len do miery nevyhnutnej pre
odôvodnenie rozsudku v zmysle § 139 ods. 2 SSP.

58. Hoci bolo podanie žalobcu (žaloba) objemom textu rozsiahle, boli v mnohom použité len nekonkrétne
a univerzálne tvrdenia, ktoré nesmerovali k jednotlivým skutkovým a právnym záverom nachádzajúcim

sa v napadnutých rozhodnutiach a takáto argumentácia formulovaná len všeobecne ponechaná bez
obsahového rozvinutia ďalšími relevantnými tvrdeniami neosvedčovala potrebu sa nimi nad nevyhnutnú
mieru zaoberať.

59. Správny súd zdôrazňuje, že len izolované tvrdenia neobohatené o racionálny logický, presvedčivý

a potvrdzujúci argument alebo ako koláž vsadené čiastočné citácie rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
alebo Súdneho dvora EÚ bez ďalšieho rozvinutia a vysvetlenia spojitosti záverov citovaných rozhodnutí
s danou vecou, nedáva správnemu súdu podklad pre posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí,
pretože správny súd môže rozhodnutie správneho orgánu posúdiť len z hľadiska žalobných námietok.

60. Nie je povinnosťou správneho súdu nahrádzať rolu žalobcu a domýšľať miesto neho dôvody tvrdení
o nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a bolo by nad rámec potrebný pre preskúmateľné
rozhodnutie súdu, keby jeho odôvodnenie reagovalo aj na také námietky formulované bez relevantného
zdôvodnenia.61. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej

súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných
povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane,
pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a

vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.
62. Z právnej úpravy v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, ako aj
z ustanovení Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (ďalej ako „Smernica“), keďže DPH je harmonizovaná na úrovni Európskej únie, vyplýva,

že nárok daňového subjektu na odpočet DPH závisí od splnenia tzv. hmotnoprávnych a formálnych
podmienok. Hmotnoprávnymi, resp. materiálnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet DPH
(§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH a čl. 168 písm. a/ Smernice) sú požiadavky: (1.) tovar alebo služby,
na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou
osobou (status dodávateľa ako platcu DPH), (2.) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na

odpočítanie dane, musia byť skutočne dodané a nesmie ísť o fiktívne dodanie (tzv. materiálna existencia
plnenia) a (3.) požiadavka, aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na
účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. Formálnou podmienkou priznania práva na odpočet DPH
je disponovanie faktúrou od dodávateľa (§ 51 ods. 1 zákona o DPH a čl. 178 písm. a/ Smernice).
Preukázanie naplnenia uvedených podmienok pre vznik práva na odpočet DPH zaťažuje podľa § 24

ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, ktorý si právo na odpočet DPH uplatňuje (napr. rozsudky
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020 a sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.
júna 2019). V prípade, ak žalobca žiadal o odpočet DPH zo zdaniteľných obchodov, bol preto povinný
samostatne preukázať, že na odpočítanie DPH má nárok splnením hmotnoprávnych podmienok pre
vznik práva na odpočet DPH.

63. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp.
neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03. septembra 2019,
bod 54). Dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje povinnosť preukázania tvrdených
skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti. Tá bude

spravidla naplnená, ak bude možné z vykonaných dôkazov urobiť daný záver bez vážnych pochybností,
pričom treba zohľadniť aj čas, ktorý uplynul od doby, keď preukazované skutočnosti nastali (podobne aj
rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. k. 8Afs/23/2018 zo 16. januára 2020, ktorého závery sú
aplikovateľné aj vo vzťahu k slovenskej právnej úprave). Z hľadiska teórie dôkazného práva nemožno od
daňových subjektov požadovať predloženie takých dôkazov, ktorých predloženie je zo strany daňového

subjektu objektívne nemožné (tzv. probatio diabolica; rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
259/2022 zo dňa 12. októbra 2022, bod 15, 16).

64. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom

spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť
dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom
možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len

na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom
konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje
praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21;

obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru,
či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť
o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších
dôkazov (§ 46 ods. 5 daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýleniaidentifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo
dňa 15. novembra 2017).

65. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť
správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť
dôvodná.Takoujepochybnosťsprávcudane,ktorámáoporuvsprávcomdanezistenýchskutočnostiach
obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení
podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03. septembra 2019, obdobne tiež rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12. októbra 2022, bod 19, 24). Hoci je to práve
správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov
podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé
dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo
vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo

(§ 3 ods. 3 daňového poriadku).

66. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia,
má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných
služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u

platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.
Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov
uskutočnenúosoboupodliehajúcoudanikonajúcouakotakouahospodárskučinnosťvzmyslečl.2bodu
1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977, ak spĺňajú objektívne kritériá,
a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého

dodávateľského reťazca, a/alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ
nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po
plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011
zo dňa 15. marca 2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03
Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House).

67. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže
byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa
21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).

68. Správny súd takisto dáva do pozornosti, že akcent na potrebu obozretnosti v obchodnoprávnych
vzťahoch a jej vyžadovanie je plne v súlade s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať
všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré

uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci
SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft.,
C-610/19 zo dňa 03. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo
dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového
subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie SD EÚ

vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke
však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť
komplexnéahĺbkovépreskúmanietýkajúcesajehododávateľaatýmfaktickypreniesťnanehokontrolné
činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo
dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03. septembra 2020,

bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57).

69. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného
bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a Súdneho dvora
EÚ (rozhodnutia citované vyššie).

70. Žalobca si uplatnil nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie január 2016 na základe
deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení predloženými faktúrami uvedenými v bode 3 odôvodnenia
tohto rozsudku, ktoré mal vystaviť dodávateľ žalobcu Option Service s.r.o.71. Je povinnosťou podnikateľa správať sa pri obchodovaní tak, aby aj do budúcnosti disponoval
dôkazmi o reálnosti ním uzavretých obchodov, pričom je povinný predložiť na požiadanie správcovi

dane na preukázanie svojich tvrdení dostatok hodnoverných dôkazov. Pokiaľ daňový subjekt neunesie
dôkazné bremeno preukázania reálnosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia, o ktorom má správca dane
dôvodné pochybnosti, má to za následok neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane.

72. Správny súd vo vzťahu k dodávateľovi Option Service s.r.o. uvádza, že z obchodného registra

vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 27Cbr/41/2015-20 zo dňa 09. októbra 2015,
právoplatným dňa 25. novembra 2015, zrušil túto obchodnú spoločnosť bez likvidácie.

73. Z uvedeného je zrejmé, že v čase deklarovaného obchodu (január 2016) nevykonávala obchodná
spoločnosť Option Service s.r.o. podnikateľskú činnosť resp. vykonávať nesmela, čoho si nepochybne
boli vedomé i osoby, ktoré za spoločnosť v čase jej existencie konali.

74. Pokiaľ žalobca namietal, že bývalý konateľ dodávateľa Option Service s.r.o. A. B. potvrdil
uskutočnenie obchodu, okrem tohto tvrdenia nebol daňovým orgánom predložený žiaden dôkaz
potvrdzujúci uskutočnenie obchodu, teda dôkaz, ktorý by preukázal skutočné dodanie tovaru
deklarovaného na faktúre.

75. Je nepochybné, že spoločnosť Option Service s.r.o. nemala v roku 2016 oprávnenie podnikať,
teda vykonávať činnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku, ani nemohla uzavrieť akúkoľvek zmluvu (o
dodaní tovaru) s právnymi účinkami, keďže v danom čase už bola zrušená bez likvidácie. Preto aj
keby eventuálne došlo k dodaniu tovaru, z hľadiska týkajúceho sa súdenej veci by takéto dodanie

nepodliehalo režimu zdanenia v súlade so zákonom. Ako osoba zrušená bez likvidácie Option Service
s.r.o. nemohla platne nadobudnúť a ani následne dodať žiaden tovar. Vzhľadom na zjavnú skutočnosť,
že tovar žalobcovi nebol (nemohol byť) deklarovaným dodávateľom Option Service s.r.o. dodaný v
súlade s § 8 zákona o DPH, nevznikla (nemohla vzniknúť) dodávateľovi daňová povinnosť v zmysle
§ 19 ods. 1 zákona o DPH.

76. Z toho istého dôvodu - nedodanie tovaru, nemohla deklarovanému dodávateľovi Option Service
s.r.o. vzniknúť daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 4 zákona o DPH ani v prípade zaplatenia za údajné
dodanie. Vznik daňovej povinnosti spôsobom podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH je totiž naviazaný na
následné dodanie tovaru a k tomu, ako už súd vyššie vysvetlil, nemohlo podľa práva platným spôsobom

dôjsť.

77. Ako teda z vyššie uvedeného vyplýva, dôvodom nepriznania práva na odpočítanie DPH z
faktúr od žalobcom deklarovaného dodávateľa Option Service s.r.o. boli porušenia konkrétnych
hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH. Správca dane sa neriadil iba pochybnosťami, ktoré

nezaložilnadôkazoch,aleposúdilvecsdostatočnoustarostlivosťouavovzájomnýchsúvislostiach.Bolo
na mieste konštatovanie daňových orgánov, že dodávateľskej spoločnosti nemohla vzniknúť daňová
povinnosť, z čoho následne vyplýva, že žalobcovi z predmetných faktúr nevzniklo právo na odpočítanie
dane uvedenej na faktúrach v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH.

78. Pre úplnosť správny súd dodáva, že s poukazom na skutkový rámec opísaný v bodoch 62 až 68
odôvodnenia rozsudku žalobca nepredložil vlastný dôkaz, ktorý by odstránil pochybnosť o reálnosti
obchodov, z ktorých boli vystavené faktúry.

79. Vychádzajúc z uvedeného ohľadom spomenutého dodávateľa správny súd konštatuje, že žalobca

ako kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno (§ 24 daňového poriadku), keď sa mu
právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie na predmetných faktúrach deklarovaných
zdaniteľných plnení od uvedenej spoločnosti, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane
spochybnená.

80. Žalobca taktiež namietal, že ho správca dane neupovedomil o výsluchoch svedkov a neumožnil
mu nahliadnuť a vyjadriť sa k listinám obsiahnutým v administratívnom spise (body 9, 10 odôvodnenia
tohto rozsudku). Správny súd poukazuje na body 27 až 28 odôvodnenia tohto rozsudku. Pokiaľ bol
v neprospech žalobcu porušený proces, následne správca dane tieto vytknuté procesné pochybeniaodstránil a umožnil žalobcovi si uplatniť svoje práva. Daňové orgány sa nedopustili pochybenia
vytýkaného žalobcom. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa so všetkými podkladmi zadováženými
pred vydaním rozhodnutia vo veci a mal tiež vytvorený dostatočný priestor na vyjadrenie sa k týmto

podkladom.

81. Pokiaľ žalobca namietal vadu v doručovaní (bod 11 odôvodnenia tohto rozsudku) alebo nedodržanie
lehoty na rozhodnutie žalovaným (bod 12 odôvodnenia tohto rozsudku), je potrebné s poukazom na
argumentáciu uvedenú v bodoch 61 až 79 zdôrazniť, že prípadné zrušenie žalobou napadnutých

rozhodnutí daňových orgánov len z formálnych dôvodov pre málo významné procesné pochybenia by
bolo samoúčelným riešením. Vzhľadom na nepochybné zistenia daňových orgánov, z ktorých vyplynulo,
že z dôvodov porušenia hmotnoprávnych predpisov žalobcovi nevzniklo z predmetných faktúr právo na
odpočítanie dane bolo zrejmé, že v konečnom dôsledku by zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí
neznamenalo v novom konaní pred daňovými orgánmi pre žalobcu nádej na priaznivejší výsledok.

82. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či uvedené procesné
pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Hoci je chybou správneho orgánu, že doručuje písomnosti

účastníkovi a nie zástupcovi, ktorého si pre konanie zvolil, nebolo žalobcom namietané a nevyplýva to
ani z administratívneho spisu, že by mu takýmto spôsobom bolo obmedzené právo na obhajobu a na
spravodlivý proces.

83. Pokiaľ ide o namietané nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, toto pochybenie nemalo žiaden

vplyv na procesné postavenie žalobcu ako účastníka konania. Predmetná lehota je len poriadkovou
lehotou, jej cieľom je usmerniť konanie správneho orgánu, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom a
omeškaniu, avšak nedodržanie lehoty nemá vplyv na výsledok konania, ani sa na nedodržanie lehoty
neviaže žiaden vznik, zmena alebo zánik práv žalobcu.

84. Žalobca namietal zmätočnosť výroku rozhodnutia správcu dane. Túto námietku súd opísal v bode
13 odôvodnenia tohto rozsudku. Ohľadom uvedeného správny súd konštatuje, že pokiaľ záhlavie (nie
výrok, ako tvrdí žalobca) rozhodnutia správcu dane obsahuje, že rozhodol aj na základe judikatúry
Súdneho dvora EÚ, ide o údaj nadbytočný, avšak vôbec ho nemožno považovať za údaj nesprávny
alebo nezákonný, pretože judikatúra Súdneho dvora EÚ je nepopierateľným prameňom práva a je

priamo záväzná pre orgány členského štátu EÚ, teda aj pre správcu dane a žalovaného. Taktiež uvádza,
že pokiaľ správca dane vo výroku uviedol podľa žalobcu neúplný názov právneho predpisu, podľa
ktorého rozhodoval (zákon č. 563/2009 Z.z.), nemohlo ísť o chybu spôsobujúcu nepreskúmateľnosť
rozhodnutia správcu dane. Niet pochýb, podľa ktorého právneho predpisu správny orgán rozhodoval a
ani o tom, že išlo o aplikáciu vhodného právneho predpisu. Zároveň treba upozorniť, že správca dane

uviedol predpis jeho plným označením v záhlaví svojho rozhodnutia, ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť
rozhodnutia. Napokon pokiaľ žalobca namieta ďalšie nedostatky výroku rozhodnutia správcu dane, súd
poukazuje na znenie § 63 ods. 3 písm. d/ daňového poriadku, pričom je toho názoru, že správca dane
nepochybil. Vo výroku rozhodnutia je informácia, že správca dane rozhodol podľa § 68 ods. 5 daňového
poriadku, v zmysle ktorého správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň

alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

85.Ohľadomabsentujúcehovýrokuonáhradetrovkonania,ktorýžalobcanamietalspôsobomopísaným
v bode 37 odôvodnenia tohto rozsudku, správny súd uvádza, že ani s touto námietkou sa správny
súd nestotožnil, pretože z dikcie § 12 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt vlastné

náklady, ktoré mu vznikli počas daňového konania, uhrádza sám a ostatné náklady uhrádza príslušný
správca dane. Keďže táto povinnosť priamo vyplýva zo zákona, nie je potrebné to duplicitne uvádzať do
výroku rozhodnutia. Odhliadnuc od toho, že nerozhodnutie o trovách administratívneho nemá vplyv na
zákonnosť rozhodnutia vo veci samej, nemôže byť táto skutočnosť vnímaná ako spôsobilá dotknúť sa
právnejsféryžalobcu,poškodiťhoaleboohroziťnajehoprávachalebooprávnenýchdôvodnézáujmoch.

86.Zosumarizujúcvyššieuvedenéstanoviskákjednotlivýmžalobnýmnámietkamaposúdiackomplexne
podklady zabezpečené v rámci posudzovaného daňového konania bol podľa názoru správneho súdu
daňovými orgánmi prijatý záver, že dodávateľovi žalobcu nevznikla na základe faktúr opísaných v bode3 odôvodnenia rozsudku daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, a preto ani žalobcovi nevzniklo z
predmetných faktúr právo na odpočítanie dane, pričom žalobca daňovým orgánom nepredložil dôkazy
o vykonaní fakturovaných tovarov a služieb. Správca dane aj žalovaný postupovali pri rozložení

dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou súdov SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia
označené v texte odôvodnenia tohto rozsudku). Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o
tom, že uvedený typ kontrolovaných zdaniteľných kontraktov a spôsob ich prevedenia ako i komunikácia
s dodávateľom sa reálne uskutočnili. Správny súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu
obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným

predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej
spoločnostimusímaťvedomosťnielenoobsahuarozsahučinností,ktorýmipodnikateľnapĺňajednotlivé
definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci
s ktorými tak robí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú,
potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 265 Obchodného zákonníka
právnu ochranu a pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom boli

oprávnené (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/54/2017 zo dňa 23. januára 2019).

87. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR a Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného a
správcu dane sú v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH, oba správne orgány správne a

podrobne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili, preto správny súd žalobu zamietol ako
nedôvodnú podľa § 190 SSP.

88. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal
právonanáhradutrovkonania,pretoženezistildôvod,nazákladektoréhomožnospravodlivoodžalobcu

požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania.

89. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným

Centrum právnej pomoci (písm. c/).