Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. júl 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18C/54/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123207512
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krzysztofek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2123207512.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Michaelou Krzysztofek v právnej veci sporu žalobcu: KLARTEC,

spol. s r.o., so sídlom Mikovíniho 8, Trnava, IČO: 36 231 355, zastúpený: HALADA & PARTNERS s. r. o.,
so sídlom Kapitulská 21, Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
financií SR, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 00 151 742, o zaplatenie 20.425,55 Eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 26.09.2023, doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.09.2023, sa žalobca domáhal, aby

súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.425,55 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 7,50 % ročne zo sumy 20.425,55 Eur od 14.01.2023 do zaplatenia, a to titulom náhrady škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Žalobca sa tiež domáhal nároku na náhradu trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Daňový úrad Trnava ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú

kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie august a október 2012, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 1699593/2015 zo dňa 24.11.2015.
Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal dňa 25.06.2018 prvostupňové rozhodnutie
č. 358746/2018, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 17.541,90 Eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie august 2012 a nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie
august 2012 v sume 17.541,90 Eur a dňa 25.06.2018 prvostupňové rozhodnutie č. 358865/2018,

ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 49.056,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie október 2012 a nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2012
v sume 49.056,- Eur. Proti predmetným rozhodnutiam správcu dane podal žalobca včas odvolania na
Finančné riaditeľstvo SR. V podaných odvolaniach žalobca poukázal na viaceré dôvody nezákonnosti
napadnutých rozhodnutí správcu dane. O podaných odvolaniach Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo
rozhodnutím č. 100096534/2019 zo dňa 09.01.2019, ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane č.
358746/2018 zo dňa 25.06.2018 v celom rozsahu a rozhodnutím č. 100096312/2019 zo dňa 09.01.2019,

ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 v celom rozsahu.
Žalobca následne napadol predmetné právoplatné rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR správnymi
žalobami, v ktorých poukázal na celkom zjavne nesprávne právne ako aj skutkové závery Finančného
riaditeľstva SR a správcu dane. Na základe predmetných správnych žalôb vydal Krajský súd v Trnaverozsudok č. k. 20S/39/2019-188 zo dňa 18.12.2019, ktorým Krajský súd v Trnave zrušil rozhodnutie
Finančného riaditeľstva č. 100096534/2019 zo dňa 09.01.2019 pre jeho nezákonnosť a vrátil vec na
ďalšie konanie a rozhodnutie a rozsudok č. k. 20S/40/2019-157 zo dňa 18.12.2019, ktorým Krajský

súd v Trnave zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva č. 100096312/2019 zo dňa 09.01.2019 pre
jeho nezákonnosť a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušené rozhodnutia Finančného
riaditeľstva SR č. 100096534/2019 zo dňa 09.01.2019 a č. 100096312/2019 zo dňa 09.1.2019 majú
tak povahu rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných pri výkone verejnej správy, ktoré boli po ich
právoplatnosti zrušené pre ich nezákonnosť. Na základe uvedenej skutočnosti Finančné riaditeľstvo SR

ako odvolací orgán vydalo nové rozhodnutia, a to rozhodnutie č. 100897916/2020 zo dňa 14.05.2020,
ktorým pôvodné rozhodnutie správcu dane č. 358746/2018 zo dňa 25.06.2018 zrušilo a vrátilo vec
správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie č. 101293165/2020 zo dňa 11.08.2020, ktorým pôvodné
rozhodnutie správcu dane č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 zrušilo a vrátilo vec správcovi dane na
ďalšie konanie. Zrušené rozhodnutia správcu dane č. 358746/2018 zo dňa 25.06.2018 a č. 358865/2018
zo dňa 25.06.2018 majú tak povahu rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných pri výkone verejnej

správy, ktoré boli po ich právoplatnosti zrušené pre ich nezákonnosť. Napriek tomu, že správca dane
bol viazaný právnymi závermi Krajského súdu v Trnave ako aj Finančného riaditeľstva SR, správca
dane v príslušných daňových konaniach vydal rozhodnutie č. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021, ktorým
správca dane opätovne vyrubil žalobcovi rozdiel na DPH v sume 17.541,90 Eur za zdaňovacie obdobie
august 2012 a rozhodnutie č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021, ktorým správca dane opätovne

vyrubil žalobcovi rozdiel na DPH v sume 49.056,- Eur za zdaňovacie obdobie október 2012, a to de facto
z rovnakých dôvodov ako aj v prípade pôvodných rozhodnutí správcu dane (ktoré boli zrušené pre ich
nezákonnosť). Proti predmetným novým rozhodnutiam správcu dane žalobca opätovne podal odvolania,
o ktorých rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím č. 101585281/2021 zo dňa
26.08.2021, ktorým v celom rozsahu zrušilo rozhodnutie správcu dane č. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021

pre jeho nezákonnosť a vec vrátilo správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie a rozhodnutie
č. 101621692/2021 zo dňa 02.09.2021, ktorým v celom rozsahu zrušilo rozhodnutie správcu dane
č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021 pre jeho nezákonnosť a vec vrátilo správcovi dane na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Následne správca dane v ďalšom konaní vydal rozhodnutia, ktorými príslušné
daňové konania za obdobia august 2012 a október 2012 vedené voči žalobcovi právoplatne a definitívne

ukončil, a to rozhodnutie správcu dane č. 100323119/2022 zo dňa 17.02.2022, ktorým správca dane
žalobcovi uznal uplatnený odpočet DPH za mesiac august 2012 v celom rozsahu a rozhodnutie č.
100387510/2022 zo dňa 28.02.2022, ktorým správca dane žalobcovi uznal uplatnený odpočet DPH za
mesiac október 2012 v celom rozsahu.
Správca dane ako aj Finančné riaditeľstvo SR vydali v opísaných daňových vyrubovacích konaniach

nezákonné právoplatné rozhodnutia, ktoré boli neskôr na základe uplatnených prostriedkov ochrany
práv žalobcu (opravných prostriedkov a správnych žalôb) zrušené pre ich rozpor so zákonom. Správca
dane žalobcovi od roku 2015 do roku 2022 opakovane nedôvodne a nezákonne odmietal priznať
riadne uplatnené zákonné práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, hoci žalobca spĺňal všetky
zákonom predpokladané podmienky pre uplatnenie a priznanie týchto práv. Správca dane žalobcu

zaťažoval daňovou kontrolou a na ňu nadväzujúcimi daňovými vyrubovacími konaniami týkajúcimi
sa zdaňovacích období august a október 2012 viac ako 7 rokov, počas ktorých opakovane vydával
rozhodnutia v neprospech žalobcu, ktoré boli v zjavnom rozpore so zákonom a ktoré poškodeného
ukracovali na jeho zákonných právach. Keďže nezákonné rozhodnutia správcu dane č. 358746/2018
zo dňa 25.06.2018 a č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 Finančné riaditeľstvo SR pôvodne potvrdilo,

v dôsledku čoho sa tieto rozhodnutia stali právoplatnými a vykonateľnými (až do ich následného
zrušenia zo strany KS TT) a žalobca bol povinný tieto (nezákonné) rozhodnutia rešpektovať, žalobca
bol nútený vrátiť už vyplatené nadmerné odpočty vo výške 17.541,90 Eur (za obdobie august 2012)
a vo výške 49.056,- Eur (za obdobie október 2012), ku čomu došlo dňa 01.03.2019 (po nadobudnutí
právoplatnosti predmetných nezákonných rozhodnutí správcu dane). Tieto peňažné prostriedky pritom

žalobcovi následne správca dane vrátil až v roku 2022. Správca dane tak žalobcovi viac ako 3
roky nezákonné a neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky v celkovej výške 66.597,90 Eur
(17.541,90 Eur + 49.056,- Eur), a to napriek tomu, že na to neexistoval žiaden zákonný dôvod. Žalobca
musel zároveň počas celého obdobia trvania predmetných daňových vyrubovacích konaní vynakladať
značné náklady za účelom obrany svojich práv, najmä na právne poradenstvo. V neposlednom rade,

žalobca v dôsledku mimoriadne dlhého vedenia predmetných daňových vyrubovacích konaní, ktorých
výsledkom bolo opakované vydanie niekoľkých nezákonných rozhodnutí správcu dane a Finančného
riaditeľstva SR, utrpel aj značnú nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v absolútne nedôvodnom zhoršení
jeho reputácie a dobrého mena medzi svojimi obchodnými partnermi. Správca dane v rámci predmetnejdaňovej kontroly a nadväzujúcich daňových konaní opakovane oslovoval viaceré tretie podnikateľské
subjekty, vrátane obchodných partnerov žalobcu, ktorí vzhľadom na dĺžku trvania predmetných konaní
a frekvenciu a povahu žiadostí mohli nadobudnúť presvedčenie, že žalobca porušoval daňové predpisy

a páchal daňové delikty, čo zásadným spôsobom znížilo jeho reputáciu a dôveryhodnosť v príslušných
podnikateľských kruhoch, ktorú si dlhodobo budoval poctivým výkonom svojej podnikateľskej činnosti.
Napriek tomu, že skutočná škoda spôsobená v dôsledku vydania predmetných nezákonných rozhodnutí
správcu dane je podstatne vyššia, žalobca si voči štátu uplatnil len náhradu účelne vynaložených trov
príslušných daňových konaní (v súlade s § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalobca bol v

predmetných daňových vyrubovacích konaniach zastúpený advokátskou kanceláriou, v dôsledku čoho
mu vznikli trovy, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v príslušných daňových konaniach, v
ktorých došlo k vydaniu predmetných nezákonných rozhodnutí správcu dane a Finančného riaditeľstva
SR. V danom prípade je výška tarifnej hodnoty veci v príslušných daňových vyrubovacích konaniach
za zdaňovacie obdobie august 2012 suma 93.616,54 Eur, kde bolo predmetom posúdenia oprávnenosti
uplatneného nadmerného odpočtu dane v sume 93.616,54 Eur a za zdaňovacie obdobie október

2012 suma 101.510,27 Eur, kde bolo predmetom posúdenia oprávnenosti uplatneného nadmerného
odpočtu dane v sume 101.510,27 Eur. Žalobca si tak vyčíslil trovy za vyrubovacie konanie týkajúce sa
zdaňovacieho obdobia august 2012 vo výške 10.105,19 Eur a trovy za vyrubovacie konanie týkajúce
sa zdaňovacieho obdobia október 2012 vo výške 10.310,36 Eur. Celková výška účelne vynaložených
trov konania, ktoré žalobcovi preukázateľne vznikli v daňových vyrubovacích konaniach za obdobia

august a október 2012, na ktorých náhradu má žalobca nárok v rámci náhrady škody podľa ust. §
18 ods. 1 a zákona č. 514/2003 Z.z., tak predstavuje sumu 20.425,55 Eur. Žalobca dodal, že celková
výška trov žalobcu bola podstatne vyššia, nakoľko žalobca sa nechal v daňových konaniach zastúpiť
až v ich druhej fáze po vydaní rozsudkov KS TT. Žalobca sa však rozsiahlo bránil aj v skoršej fáze
predmetných daňových vyrubovacích konaní, v ktorých taktiež platil za právne poradenstvo súvisiace s

touto obranou. Nakoľko však v skoršej fáze predmetných konaní nebol priamo zastúpený advokátom,
tieto trovy za skoršiu fázu vyrubovacích konaní (pred dátumom 13.10.2020) si žalobca v rámci náhrady
škody neuplatnil.
Žalobca sa obrátil na Ministerstvo financií SR so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Na predmetnú žalobcovu žiadosť odpovedalo Ministerstvo listom zo dňa 26.07.2022, v

ktorom uviedlo, že z podanej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenej
Ministerstvu nie je zrejmé, čoho sa žalobca domáha, pretože žalobca nepreukázal reálnu úhradu
nákladov za právne služby predložením faktúr a potvrdení o úhrade predmetných faktúr. Listom zo
dňa 25.08.2022 žalobca poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. v súvislosti s náhradou trov
právneho zastúpenia explicitne uvádza spôsob výpočtu tejto náhrady. V zmysle zákona platí, že

poškodený, ktorý bol zastúpený advokátom v príslušnom správnom (daňovom) konaní, v ktorom došlo
k vydaniu nezákonného rozhodnutia, má právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume odmeny
za zastupovanie určenej ako tarifná odmena v zmysle Vyhlášky, a preto je pre účely náhrady trov
právneho zastúpenia v časti odmeny za zastupovanie bezpredmetné, aká bola skutočne dohodnutá (a
zaplatená) odmena advokáta poškodeného, nakoľko zákon výslovne určuje, že poškodený má nárok

na náhradu odmeny vo výške tarifnej odmeny podľa Vyhlášky. Ministerstvo reagovalo tým, že žalobcovi
doručilo Opätovnú výzvu zo dňa 20.09.2022, v ktorej uviedlo, že trvá na svojej pôvodnej výzve zo dňa
26.07.2022 a žiada, aby žalobca predložil faktúry. Na opätovnú výzvu žalobca reagoval listom zo dňa
18.10.2022, v ktorom žalovaného upozornil na jeho postup v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z.z..
Žalobca poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 18 ods. 3 priamo stanovuje spôsob určenia

výšky odmeny advokáta pre účely náhrady škody. Hoci je pravdou, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
sa poškodenému uhrádza skutočná škoda. Zákon zároveň pevne určuje spôsob určenia konkrétneho
špecifického druhu škody, a to trov právneho zastúpenia. Zákon teda v § 18 ods. 3 upravuje fikciu
výšky konkrétneho druhu škody - odmeny právneho zástupcu poškodeného ako súčasti trov právneho
zastúpenia, na ktorých náhradu má poškodený nárok. Z ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je

úplne zrejmé, že odmena právneho zástupcu sa má určiť ako tarifná odmena určená podľa vyhlášky, a
to bez ohľadu na to, aká bola individuálne dohodnutá výška odmeny, ktorú poškodený zaplatil svojmu
právnemu zástupcovi. Túto skutočnosť podľa žalobcu explicitne potvrdzuje aj znenie dôvodovej správy
k príslušnému zákonnému ustanoveniu. Keďže zákon výslovne určuje presný spôsob výpočtu náhrady
trov právneho zastúpenia, zo zákona platí fikcia výšky škody v tejto sume, bez ohľadu na to, aká bola

reálne dohodnutá odmena advokáta. Plnením náhrady škody vo výške určenej priamo zákonom nemôže
upoškodenéhovzniknúťžiadnebezdôvodnéobohatenie.Oplneníbezprávnehodôvodututaknemožno
ani len uvažovať. Ide o obdobný spôsob výpočtu náhrady trov konania ako v prípade náhrady trov v
sporovom súdnom konaní podľa Civilného sporového poriadku, kedy súd úspešnej strane v konaní tiežpriznáva nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške vypočítanej ako tarifná odmena advokáta
podľa Vyhlášky, a to bez ohľadu na to, aké skutočné náklady strana v konaní na advokáta vynaložila.
Požiadavka žalovaného, aby žalobca preukazoval ním vynaložené náklady na odmenu svojho právneho

zástupcu predložením faktúr a dokladov o ich úhrade, je tak zjavne nedôvodná a v rozpore so znením §
18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalovaný na list žalobcu zo dňa 18.10.2022 už žiadnym spôsobom
nereagoval, a teda odmietol so žalobcom prerokovať jeho uplatnený nárok na náhradu škody. Žalobca
sa tak touto žalobou domáha voči žalovanému nároku na náhradu škody vo výške 20.425,55 Eur, ktorá
predstavuje náhradu trov právneho zastúpenia žalobcu vypočítanú podľa Vyhlášky za jednotlivé úkony

právnej služby poskytnuté žalobcovi jeho právnym zástupcom v daňových konaniach, v ktorých došlo
k vydaniu nezákonných právoplatných rozhodnutí správcu dane a Finančného riaditeľstva SR. Nakoľko
žalovaný v lehote do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie žalobcovho nároku
na náhradu škody (ktorú prijal 13.07.2022) žalobcov nárok neuspokojil, žalobca má v súlade s ust. § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok aj na úroky z omeškania z príslušnej náhrady škody, a to odo dňa
uplynutia 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Žalobcovi tak vznikol nárok aj na úroky

z omeškania vo výške 7,50 % ročne zo sumy 20.425,55 Eur, a to odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6
mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku žalobcu, t. j. odo dňa 14.01.2023 do zaplatenia.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že Daňový úrad Trnava ako správca dane vykonal
u žalobcu daňovú kontrolou na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na

dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až august 2012 a október až december 2012.
Predmetom vykonanej daňovej kontroly bolo preverenie obchodných transakcií týkajúcich sa komodity
cukor. Podľa žalovaného je preukázané, že rozhodnutia správcu dane č. 358746/2018 a č. 358865/2018
zo dňa 25.06.2018 (potvrdené rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019 a č.
100096312/2019 zo dňa 09.01.2019) o nepriznaní nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobia

august 2012 a október 2012 sú nezákonnými rozhodnutiami. Avšak následne vydané rozhodnutia
správcu dane č. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021 a č. 100810092/2021 zo dňa 12.03.2021 nemožno
považovať za nezákonné, nakoľko boli zrušené na základe riadneho opravného prostriedku, avšak
neboli vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť. Žalobca zároveň nepreukázal vynaloženie trov
právneho zastúpenia v daňovom konaní vo výške 20.425,55 Eur. Existencia škody, t. j. trovy právneho

zastúpenia, musí byť podľa zákona č. 514/2003 Z.z. riadne preukázaná žalobcom, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal reálne uhradenie trov advokátskej kancelárii.
Samotný výpočet trov konania zo strany žalobcu nie je preukázaním škody. Na základe uvedeného
mal žalovaný za to, že 2. podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody nebola splnená. HALADA
advokátska kancelária s.r.o. prevzala právne zastúpenie žalobcu až po právoplatnom zrušení rozhodnutí

správcu dane č. 358746/2018 a č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 a rozhodnutí Finančného riaditeľstva
SRč.100096534/2019ač.100096312/2019zodňa09.01.2019prenezákonnosť.Zuvedenéhovyplýva,
že neexistuje bezprostredná a priama príčinná súvislosť medzi škodou (trovami právneho zastúpenia
vynaloženými až po zrušení vyššie uvedených rozhodnutí) a nezákonnými rozhodnutiami (vydanými
a zrušenými pred prevzatím právneho zastúpenia), t. j. nebola splnená ani 3. podmienka pre vznik

nároku na náhradu škody. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že žalobca nepreukázal splnenie
základných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, a to samotnú existenciu škody a príčinnú
súvislosť medzi zrušenými rozhodnutiami a vznikom škody, a preto navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol.

4. V replike žalobca uviedol, že sa stotožňuje so záverom žalovaného o tom, že v prípade rozhodnutí
správcu dane č. 358746/2018 zo dňa 25.06.2018 a č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 ako aj rozhodnutí
Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019 zo dňa 09.01.2019 a č. 100096312/2019 zo dňa
09.01.2019 ide o nezákonné rozhodnutia, ktoré boli po ich právoplatnosti zrušené, na to príslušnými
orgánmi, a teda ide o rozhodnutia, ktoré spĺňajú zákonné podmienky v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z.. Práve v dôsledku týchto nezákonných (neskôr zrušených) rozhodnutí bola žalobcovi
spôsobená škoda v podobe trov predmetných daňových konaní, ktorej náhrady sa domáha v tomto
súdnom konaní. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že v prípade rozhodnutí správcu dane č. 94111/2021
zo dňa 03.03.2021 a dane č. 100810092/2021zo dňa 12.05.2021 nešlo o nezákonné rozhodnutia, toto
tvrdenie je síce nesprávne, avšak vo svojej podstate úplne irelevantné. Neskoršie rozhodnutia správcu

dane č. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021 a dane č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021 nepochybne majú
povahu nezákonných rozhodnutí, keďže následne po ich vydaní došlo k ich zrušeniu rozhodnutiami
Finančného riaditeľstva SR č. 101585281/2021 zo dňa 26.08.2021 a č. 101621692/2021 zo dňa
02.09.2021, a to práve pre ich nezákonnosť. Možno však súhlasiť s tým, že rozhodnutia správcu daneč. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021 a dane č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021 nikdy nenadobudli
právoplatnosť, keďže k ich zrušeniu došlo ešte na základe podaného riadneho opravného prostriedku
(odvolania), v dôsledku čoho tieto rozhodnutia správcu dane nespĺňajú podmienku v zmysle § 6

ods. 1 zákona č. 514/2003 a nemožno od nich odvodzovať nárok na náhradu škody. Žalovaný však
zjavne opomína, že žalobca svoj nárok na náhradu škody neodvodzuje od rozhodnutí správcu dane
č. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021 a dane č. 100810092/2021zo dňa 12.05.2021, ale od skorších,
pôvodne právoplatných nezákonných rozhodnutí správcu dane č. 358746/2018 zo dňa 25.06.2018 a
č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 ako aj rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019

zo dňa 09.01.2019 a č. 100096312/2019 zo dňa 09.01.2019. Žalobca v žalobe predsa netvrdí, že
škoda mu mala byť spôsobená v dôsledku vydania rozhodnutí správcu dane č. 94111/2021 zo dňa
03.03.2021 a dane č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021, hoci i tieto boli nepochybne nezákonnými
rozhodnutiami. Žalobca v žalobe tieto rozhodnutia spomína len v súvislosti s opisom celého priebehu
dotknutých administratívnych (daňových) konaní. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca
nepreukázal vznik trov právneho zastúpenia, ktorých náhrady sa titulom náhrady škody domáha, toto

tvrdenie je opätovne nesprávne. Podľa žalobcu platí, že v prípade, ak v určitom administratívnom
konaní dôjde ku vydaniu právoplatného nezákonného rozhodnutia, ktoré je následne na to príslušným
orgánom zrušené, má účastník tohto konania nárok na náhradu trov vzniknutých v tomto konaní, ktorých
súčasťou sú aj trovy právneho zastúpenia. Zákon pritom zároveň explicitne konštatuje, že v prípade
trov právneho zastúpenia sa odmena zástupcu (advokáta) určí ako tarifná odmena podľa vyhlášky

MinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepublikyč.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovza
poskytovanie právnych služieb, a to bez ohľadu na to, aká bola skutočná (reálne dohodnutá a zaplatená)
odmena tohto zástupcu. Tento postup zvolil zákonodarca preto, aby v prípade zastúpenia účastníkov v
administratívnom konaní (v ktorom došlo k vydaniu právoplatného nezákonného rozhodnutia) nevznikali
v prípade náhrady škody v podobe trov právneho zastúpenia neprípustné rozdiely pri vyčísľovaní výšky

vzniknutej škody, kedy by jeden účastník konania mal nárok na náhradu nižšej alebo vyššej škody
ako iný účastník len v závislosti od toho, na akej vysokej odmene sa v konkrétnom konaní dohodol
so svojím zástupcom (advokátom). Zákonodarca teda v ust. § 18 ods. 3 prijal pravidlo, že každý
účastník príslušného administratívneho konania má v prípade vzniku škody v podobe trov právneho
zastúpenia (konkrétne v podobe odmeny právneho zástupcu) vždy nárok na náhradu škody v konkrétnej

zákonom stanovenej výške, a to vo výške tarifnej odmeny podľa Vyhlášky. V prípade nároku na náhradu
tohto typu škody sa tak nemá skúmať výška skutočnej odmeny zástupcu účastníka konania (ktorá
mohla byť dohodnutá podľa ľubovôle účastníka konania a jeho zástupcu), nakoľko zákon upravuje
fikciu výšky tejto škody, a to na úrovni tarifnej odmeny vypočítanej podľa Vyhlášky. Tým zákonodarca
dosiahol, že každý účastník určitého administratívneho konania poznačeného vydaním nezákonného

rozhodnutia (ktoré bolo po právoplatnosti zrušené) bude mať za rovnakých podmienok vždy nárok na
náhradu škody v podobe trov právneho zastúpenia v rovnakej výške. Nie je teda podstatné, na akej
výške odmeny za zastupovanie v určitom konaní sa účastník konania dohodol so svojím právnym
zástupcom, nakoľko v prípade náhrady škody v podobe náhrady trov tohto zastúpenia sa musí výška
škody určiť vždy rovnako pre každého, t. j. vo výške zákonnej fikcie predpokladajúcej tarifnú odmenu

advokáta podľa Vyhlášky. Hoci inštitút náhrady trov podľa Civilného sporového poriadku a inštitút
náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. nemožno navzájom zamieňať (oba inštitúty majú svoje
špecifiká), princíp, na ktorom je založené určovanie výšky trov právneho zastúpenia (konkrétne výšky
odmeny právneho zástupcu) je v oboch prípadoch totožný, t. j. vychádza zo zákonnej fikcie výšky
odmeny právneho zástupcu na úrovni tarifnej odmeny advokáta podľa Vyhlášky, čo vylučuje možnosť

skúmania skutočne dohodnutej odmeny právneho zástupcu. Požiadavka zákonodarcu na zachovaní
totožnej výšky náhrady trov právneho zastúpenia v totožných prípadoch (t. j. na zachovaní rovnosti
náhrady v rovnakých veciach) v danom prípade prevažuje nad požiadavkou na preukazovanie skutočne
vzniknutých trov. Správnosť vyššie uvedených záverov žalobcu teda potvrdzuje nie len samotný
gramatický výklad ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (z ktorého znenia je nepochybné v akej

výške sa má nahrádzať škoda v podobe odmeny právneho zástupcu poškodeného) a teleologický
výklad (výklad s dôrazom na účel sledovaný príslušným ustanovením), ale aj výklad autentický, t. j.
pohľad samotného autora zákona na význam a účel predmetného ustanovenia vyjadrený v dôvodovej
správe k príslušnému zákonnému ustanoveniu. Žalobca v danom prípade riadne preukázal, že v
dotknutých administratívnych (daňových) konaniach bol zastúpený právnym zástupcom - advokátskou

kanceláriou HALADA advokátska kancelária s.r.o., ktorý za žalobcu vykonal v príslušných konaniach
konkrétne účelné úkony právnej služby. Reálne vykonanie týchto úkonov žalobca preukázal doložením
relevantných listín i odkazom na príslušné administratívne (daňové) spisy, v ktorých sú všetky tieto úkony
riadne zaznamenané. Žalobca zároveň riadne vyčíslil odmenu svojho právneho zástupcu za príslušnéúkony právnej služby vo výške tarifnej odmeny podľa Vyhlášky, t. j. vo výške prezumovanej ustanovením
§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca teda vznik i výšku škody, ktorej náhradu si v konaní
uplatňuje, riadne preukázal. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že medzi vznikom škody, ktorej náhrady

sa žalobca domáha a príslušnými nezákonnými rozhodnutiami, ktoré boli po ich právoplatnosti zrušené
pre ich nezákonnosť, nie je daná príčinná súvislosť, toto tvrdenie je opätovne nesprávne. Žalovaný svoj
záver o absencii kauzálneho nexusu odôvodňuje tým, že žalobca bol v príslušných administratívnych
(daňových) konaniach zastúpený právnym zástupcom (advokátskou kanceláriou) až po tom, čo došlo ku
zrušeniu predmetných nezákonných rozhodnutí správcu dane a Finančného riaditeľstva SR. Žalovaný z

toho vyvodzuje, že trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v konaní po zrušení nezákonných
rozhodnutí, nesúvisia s predmetnými zrušenými nezákonnými rozhodnutiami. Tento argument však nie
je správny. Žalovaný úplne opomína skutočnosť, že v prípade, ak by v príslušných administratívnych
(daňových) konaniach nedošlo k vydaniu predmetných nezákonných rozhodnutí a správca dane by na
prvý krát vydal zákonné rozhodnutia, ktorými by dospel ku správnym skutkovým i právnym záverom,
žiadne konanie po vydaní rozhodnutí by už nepokračovalo a teda, logicky by žalobcovi nevznikli ani

žiadne trovy spojené s pokračovaním konania. Práve (a iba) v dôsledku toho, že v konaní došlo k
vydaniu nezákonných rozhodnutí, bolo nutné po zrušení týchto nezákonných rozhodnutí v konaniach
pokračovať, v dôsledku čoho žalobcovi vznikli predmetné trovy právneho zastúpenia spojené s týmito
konaniami.Inakpovedané,žalovanývychádzaprisvojejargumentáciizúplnenesprávnehopredpokladu
o tom, že v prípade konania, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, má účastník konania

nárok na náhradu škody v podobe trov konania len za tú časť konania, ktorá predchádzala vydaniu
napadnutého rozhodnutia. Takýto predpoklad však nie len že nemá oporu v zákone, avšak nie je
založený ani na žiadnom logickom argumente. Po zrušení nezákonného rozhodnutia totiž príslušné
konanie musí pokračovať ďalej, čo si prirodzene, vyžaduje opätovne určitú procesnú aktivitu účastníka
konania (pri ktorej sa môže nechať právne zastúpiť). Takéto pokračovanie v konaní by pritom nikdy

nenastalo v prípade, ak by vydané rozhodnutie správneho orgánu nebolo nezákonné, a teda ak by
nedošlo ku jeho zrušeniu (v takom prípade by nebolo v akom konaní pokračovať). Medzi trovami konania
vzniknutými v období po zrušení nezákonného rozhodnutia a samotným nezákonným rozhodnutím je
teda priamy vzťah príčiny a následku (kauzálny nexus), keďže bez vydania nezákonného rozhodnutia
(a jeho zrušenia z dôvodu nezákonnosti) by nikdy neexistovala časť konania po jeho zrušení, v ktorej

účastníkovi konania vznikli určité trovy. Náhrada škody v podobe trov konania zahŕňa podľa žalobcu
trovy celého konania, nie len časti konania do vydania nezákonného rozhodnutia. V opačnom prípade
by v príslušnom ustanovení bolo nepochybne uvedené, že náhrada škody je limitovaná len na náhradu
trov vzniknutých do vydania nezákonného rozhodnutia a nezahŕňa trovy vzniknuté v konaní po jeho
zrušení. Zákon však takúto limitáciu neobsahuje, čo je s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti aj

celkom logické. Neexistuje totiž žiaden racionálny dôvod, pre ktorý by účastníkovi príslušného konania
nemali byť nahradené aj trovy vzniknuté v konaní po zrušení nezákonného rozhodnutia, ktoré by mu
nikdy nevznikli, ak by k vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo, a teda ak by príslušný orgán vydal
zákonné rozhodnutie (ktoré by, logicky, nebolo zrušené). Argumentácia žalovaného aj vo vzťahu k
absencii príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a trovami právneho zastúpenia, ktorých

náhradu si žalobca titulom náhrady škody uplatňuje, je teda zjavne nesprávna a neudržateľná.

5. V rámci dupliky sa žalovaný vyjadril, že samotná existencia nezákonných rozhodnutí nezakladá
žalobcovi automaticky právo na náhradu vzniknutej škody. Žalovaný opätovne upozornil na to,
že HALADA advokátska kancelária s.r.o. prevzala právne zastúpenie až po právoplatnom zrušení

prvostupňových rozhodnutí správcu dane, t. j. prvý úkon advokátskej kancelárie bol v oboch prípadoch
urobený až 13.10.2020. Žalovaný mal za to, že v danom konaní už absentuje hneď 1. podmienka pre
vznik nároku na náhradu škody, ktorým je nezákonné rozhodnutie. Tiež opätovne poukázal na to, že
rozhodnutianiesúvpriamejpríčinnejsúvislostiskonaním,vktoromdošlokzrušeniurozhodnutí,nakoľko
rozhodnutia boli zrušené skôr ako boli urobené úkony advokátskej kancelárie. Odmena za zastupovanie

advokáta nebola vynaložená za účelom zrušenia rozhodnutia, nemožno tieto trovy považovať za
účelne vynaložené vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu. Žalobca navyše ani nepreukázal zaplatenie
úkonov advokátskej kancelárie. Neboli predložené faktúry a ani výpisy z účtov, že k zaplateniu odmeny
advokátskej kancelárie reálne aj došlo. Žalovaný sa domnieva, že advokátka kancelária robila úkony
pro bono a zo strany žalobcu nikdy ani zaplatené neboli. Ak by žalobca tieto odmeny advokátskej

kancelárii reálne aj zaplatil, t. j. reálne by mu škoda vznikla, preukázal by ich skutočnosť výpisom z
účtu. Dôkazné bremeno vo veciach náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je vždy na strane
žalobcu. Žalobca mal všetky dokumenty, ktoré mal k dispozícii, predložiť už pri predbežnom prerokovaní
nároku na náhradu škody, resp. pri podaní žaloby na súd. Podľa žalovaného žalobca má povinnosť vždypreukázať úhradu/zaplatenie právnych služieb výpisom z účtu. Žalobca nepreukázal úhradu trov, t. j.
nepreukázal, že mu škoda aj reálne v danom čase vznikla. Vymenovanie úkonov advokátskej kancelárie
v žalobe nemá žiaden dôkazný charakter o reálnom zmenšení majetku žalobcu. Na podporu svojich

tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. 5Cdo/79/2023 zo dňa 12.07.2023.
Žalovaný má za to, že v danom konaní už neexistovali nezákonné rozhodnutia, žalobca ani riadne
nepreukázal, že k zmenšeniu jeho majetku zaplatením trov právneho zastúpenia došlo, t. j. nepreukázal
reálne existenciu škody, t. j. trovy právneho zastúpenia, ktorá musí byť podľa zákona č. 514/2003
Z.z. riadne preukázaná žalobcom, k čomu v tomto prípade nedošlo. Z uvedeného vyplýva, že žalobca

nepreukázal splnenie základných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody.

6. Žalobca ako dôkazy predložil rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/39/2019-188 zo dňa
18.12.2019, rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/40/2019-157 zo dňa 18.12.2019, kľúčové
úrokovésadzbyECB,vyjadreniekotázkamsprávcudanezodňa20.04.2021,vyjadreniekuodovzdaným
dokladom a k ďalšiemu postupu v konaní zo dňa 26.11.2021, vyjadrenie k otázkam správcu dane

zo dňa 19.01.2022, výzvu žalovaného zo dňa 26.07.2022, výzvu žalovaného zo dňa 20.09.2022,
Zápisnicu o ústnom pojednávaní z dňa 10.02.2021, Zápisnicu o ústnom pojednávaní z dňa 09.04.2021,
Zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 28.10.2020, Zápisnicu z rokovania s klientom zo dňa
05.04.2021, Zápisnicu z rokovania s klientom zo dňa 07.06.2021, Žiadosť o identifikáciu predmetu
nariadeného ústneho pojednávania zo dňa 13.10.2020, Žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie

dokladov zo dňa 29.09.2021, vyjadrenie k otázkam správcu dane zo dňa 19.02.2021, Rozhodnutie
Daňového úradu Trnava č. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021, Rozhodnutie Daňového úradu Trnava
č. 358746/2018 zo dňa 25.06.2018, Rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100323119/2022 zo
dňa 17.02.2022, Rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100387510/2022 zo dňa 28.02.2022,
Rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021, Rozhodnutie Finančného

riaditeľstva SR č. 100096534/2019 zo dňa 09.01.2019, Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č.
100897916/2020 zo dňa 14.05.2020, Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 101293165/2020
zo dňa 11.08.2020, Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 101585281/2021 zo dňa 26.08.2021,
Rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018, Rozhodnutie Finančného
riaditeľstva SR č. 101621692/2021 zo dňa 02.09.2021, dôvodovú správu k § 18 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z.z., odpoveď na opakovanú výzvu zo dňa 20.09.2022 zo dňa 18.10.2022, odpoveď na
výzvu zo dňa 26.07.2022 zo dňa 25.08.2022, odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Trnava č.
94111/2021 zo dňa 03.03.2021, odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Trnava č. 100810092/2021
zo dňa 12.05.2021, predloženie dokladov Daňovému úradu Trnava zo dňa 06.10.2021, predloženie
dokladov Daňovému úradu Trnava zo dňa 27.10.2021, Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č.

100096312/2019 zo dňa 09.01.2019, Zápisnicu o ústnom pojednávaní z dňa 11.01.2022, faktúry
preukazujúce výdavky na odmenu právneho zástupcu.

7. Súd zhodnotil všetky podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vypočul si ich prednesy,
vykonal dokazovanie relevantnými listinami založenými stranami do spisu špecifikovanými vyššie a za

preukázané považoval nižšie opísané skutočnosti, z ktorých po právnom posúdení dospel k záveru o
nedôvodnom podaní žaloby.

8. Daňový úrad Trnava ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu zameranú na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august a október

2012. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal dňa 25.06.2018 prvostupňové
rozhodnutie č. 358746/2018, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 17.541,90 Eur na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 a nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za
zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 17.541,90 Eur a dňa 25.06.2018 prvostupňové rozhodnutie
č. 358865/2018, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 49.056,- Eur na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie október 2012 a nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie
október 2012 v sume 49.056,- Eur. Proti predmetným rozhodnutiam správcu dane podal žalobca včas
odvolania na Finančné riaditeľstvo SR. O podaných odvolaniach Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo
rozhodnutím č. 100096534/2019 zo dňa 09.01.2019, ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane č.
358746/2018 zo dňa 25.06.2018 v celom rozsahu a rozhodnutím č. 100096312/2019 zo dňa 09.01.2019,

ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 v celom rozsahu.
Žalobca následne napadol predmetné právoplatné rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR správnymi
žalobami. Na základe predmetných správnych žalôb vydal Krajský súd v Trnave rozsudok č. k.
20S/39/2019-188 zo dňa 18.12.2019, ktorým Krajský súd v Trnave zrušil rozhodnutie Finančnéhoriaditeľstva č. 100096534/2019 zo dňa 09.01.2019 pre jeho nezákonnosť a vrátil vec na ďalšie konanie
a rozhodnutie a rozsudok č. k. 20S/40/2019-157 zo dňa 18.12.2019, ktorým Krajský súd v Trnave zrušil
rozhodnutie Finančného riaditeľstva č. 100096312/2019 zo dňa 09.01.2019 pre jeho nezákonnosť a

vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe uvedenej skutočnosti Finančné riaditeľstvo SR
ako odvolací orgán vydalo nové rozhodnutia, a to rozhodnutie č. 100897916/2020 zo dňa 14.05.2020,
ktorým pôvodné rozhodnutie správcu dane č. 358746/2018 zo dňa 25.06.2018 zrušilo a vrátilo vec
správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie č. 101293165/2020 zo dňa 11.08.2020, ktorým pôvodné
rozhodnutie správcu dane č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 zrušilo a vrátilo vec správcovi dane na

ďalšie konanie. Správca dane v príslušných daňových konaniach vydal rozhodnutie č. 94111/2021 zo
dňa 03.03.2021, ktorým správca dane opätovne vyrubil žalobcovi rozdiel na DPH v sume 17.541,90
Eur za zdaňovacie obdobie august 2012 a rozhodnutie č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021, ktorým
správca dane opätovne vyrubil žalobcovi rozdiel na DPH v sume 49.056,- Eur za zdaňovacie obdobie
október 2012, a to de facto z rovnakých dôvodov ako aj v prípade pôvodných rozhodnutí správcu dane
(ktoré boli zrušené pre ich nezákonnosť). Proti predmetným novým rozhodnutiam správcu dane žalobca

opätovne podal odvolania, o ktorých rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím
č. 101585281/2021 zo dňa 26.08.2021, ktorým v celom rozsahu zrušilo rozhodnutie správcu dane č.
94111/2021 zo dňa 03.03.2021 pre jeho nezákonnosť a vec vrátilo správcovi dane na ďalšie konanie
a rozhodnutie a rozhodnutie č. 101621692/2021 zo dňa 02.09.2021, ktorým v celom rozsahu zrušilo
rozhodnutie správcu dane č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021 pre jeho nezákonnosť a vec vrátilo

správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne správca dane v ďalšom konaní vydal
rozhodnutia, ktorými príslušné daňové konania za obdobia august 2012 a október 2012 vedené voči
žalobcovi právoplatne a definitívne ukončil, a to rozhodnutie správcu dane č. 100323119/2022 zo dňa
17.02.2022, ktorým správca dane žalobcovi uznal uplatnený odpočet DPH za mesiac august 2012 v
celom rozsahu a rozhodnutie č. 100387510/2022 zo dňa 28.02.2022, ktorým správca dane žalobcovi

uznal uplatnený odpočet DPH za mesiac október 2012 v celom rozsahu.

9. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutiami č. 100897916/2020 zo dňa 14.05.2020 a č. 101293165/2020
zo dňa 11.08.2020 zrušilo prvostupňové rozhodnutia správcu dane a veci mu vrátilo na ďalšie konania
a rozhodnutia. Po vrátení vecí na ďalšie konania splnomocnil v roku 2020 (od 13.10.2020) žalobca

na zastupovanie pred správcom dane advokátsku kanceláriu HALADA advokátska kancelária s.r.o..
HALADA advokátska kancelária s.r.o. tak prevzala právne zastupovanie žalobcu až po právoplatnom
zrušení rozhodnutí správcu dane č. 358746/2018 a č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 a tiež rozhodnutí
Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019 a č. 100096312/2019 zo dňa 09.01.2019 pre ich
nezákonnosť.

10. V zmysle vyššie uvedených daňových vyrubovacích konaní mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku
vydania nezákonných rozhodnutí správcu dane a Finančného riaditeľstva SR škoda v podobe účelne
vynaložených trov príslušných daňových konaní. Žalobca si uplatnil trovy za vyrubovacie konanie
týkajúce sa zdaňovacieho obdobia august 2012 a október 2012 v celkovej výške 20.425,55 Eur, ktorých

náhradu si v rámci škody podľa § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. uplatnil voči žalovanému.
Žalobca sa so svojim nárokom obrátil i na žalovaného so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Žalovaný však odmietol so žalobcom prerokovať jeho uplatnený nárok.

11. Na pojednávaní žalobca uviedol, že si voči žalovanému v rámci predbežného prerokovania podľa

zákonač.514/2003Z.z.uplatnilnároknanáhraduškodyspočívajúcivnáhradetrovprávnehozastúpenia
v príslušných daňových konaniach, ktorými boli vydané predmetné nezákonné rozhodnutia. Žalobca
riadne preukázal, že mu boli poskytnuté jednotlivé úkony právnej služby, za ktoré žiada náhradu škody,
pričom výšku tejto škody určil v súlade s ust. § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške tarifnej odmeny
svojho právneho zástupcu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Medzi žalobcom a žalovaným je v tomto

konaní sporné, či žalobca musí preukazovať výšku škody a či existuje príčinná súvislosť medzi škodou,
ktorú náhrady sa domáha a vydaním nezákonných rozhodnutí. Pokiaľ ide o preukázanie vzniku a výšky
škody, žalobca opakovane poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 18 ods. 3 stanovuje
fikciu výšky škody vo vzťahu k odmene právneho zástupcu poškodeného ako súčasti trov právneho
zastúpenia. Citované ust. vychádza z totožnej logiky ako platí v prípade náhrady trov v súdnom konaní,

kedy zákon v prípade trov právneho zastúpenia priamo predpokladá ich výšku podľa vyhlášky bez
ohľadu na to, aká bola skutočná dohoda o odmene medzi účastníkom a právnym zástupcom. Aj Civilný
sporový poriadok pri náhrade trov explicitne hovorí, že trovami sú skutočne vynaložené výdavky strany,
čo však nebráni tomu, aby v prípade trov právneho zastúpenia ako osobitného druhu trov vychádzalz predpokladu výšky v sume tarifnej odmeny podľa vyhlášky. Pokiaľ žalovaný argumentuje v tejto
súvislosti rozsudkom NS SR č.k. 5Cdo/79/2023, žalobca namietal závery tohto rozsudku. Na túto
vec sú závery tohto rozsudku podľa žalobcu neaplikovateľné, nakoľko rozsudok vychádzal z celom

odlišného skutkového právneho stavu. Ide o diametrálne odlišnú situáciu oproti tomuto konania, kedy
žalobca znášal náklady na svoje právne zastúpenie sám, pričom spornou je len otázka v akej výške má
žalobcovi patriť náhrada škody. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, žalovaný úplne opomína, že v prípade,
ak by v predmetných daňových konaniach nedošlo k vydaniu predmetných nezákonných rozhodnutí a
správca dane by na prvý krát vydal zákonné rozhodnutia, žiadne ďalšie konania po vydaní nezákonných

rozhodnutí by už nepokračovali a teda žalobcovi by ani nevznikli žiadne trovy spojené s touto časťou
konania. Bez vydania nezákonných rozhodnutí by teda žalobcovi ním tvrdená škoda nikdy nevznikla
a teda táto je v priamej príčinnej súvislosti s vydaním a neskorším zrušením nezákonných rozhodnutí.
Potom, čo boli nezákonné rozhodnutia súdom a Finančným riaditeľstvom SR zrušené, nezačalo žiadne
nové konanie. Súd i Finančné riaditeľstvo SR vec vrátilo na ďalšie konanie. Ide teda o totožné konanie
bez ohľadu na to, či hovoríme o fáze pred alebo po vydaní a zrušení nezákonných rozhodnutí. Zákon

v tejto súvislosti explicitne hovorí o tom, že poškodený má nárok na náhradu trov konania, v ktorých
boli vydané nezákonné rozhodnutia. Zákon tento nárok neobmedzuje len na trovy vzniknuté v určitom
štádiu predmetného konania, ale hovorí o trovách konania ako takých. Ak by k vydaniu nezákonných
rozhodnutí nedošlo, poškodenému by žiadne trovy v neskoršej fáze konania nikdy nemohli vzniknúť.
Práve z toho dôvodu zákon náhradu škody v podobe náhrady trov neobmedzuje len na časť konania,

ale umožňuje priznať náhradu trov za konania ako celok.

12. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že štát podlá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá za škodu, ak
sú súčasne splnené 3 podmienky, t. j. existencia škody, existencia nezákonného rozhodnutia a príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Samotná existencia nezákonného rozhodnutia

nezakladá automaticky žalobcovi nárok na náhradu škody. Úlohou náhrady škody je uviesť veci do
predošlého stavu, teda do stavu ako keby nikdy k škode nedošlo. To znamená, do stavu pred vydaním
nezákonných rozhodnutí. Zákon uvádza, že poškodený má mať nárok na náhradu tých trov, ktoré vznikli
v konaní, v ktorých bolo vydané protiprávne rozhodnutie a v konaní, v ktorých bolo takéto rozhodnutie
zrušené. Z uvedeného jasne vyplýva, že trovy ktoré vznikli v konaní po týchto udalostiach, nie sú v

priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami. Zrušením nezákonných rozhodnutí súdom
dňa 18.12.2019 sa dosiahla náprava protiprávneho stavu. Ak boli nezákonné rozhodnutia zrušené
týmto rozhodnutím krajského súdu a žalobca si uplatňuje trovy daňového konania vzniknuté až od
tohto dátumu, teda v čase keď boli protiprávne rozhodnutia zrušené, je nepochybné, že takéto trovy
nemožnopovažovaťzatrovyvzniknutévkonaní,vktorýchbolivydanéprotiprávnerozhodnutia.Vydaním

nových právoplatných rozhodnutí Daňového úradu Trnava vo februári roku 2022 vznikol nový právny
stav, ktorý nemožno stotožňovať zo zmyslom a účelom náhrady škody. Jedná sa o nové konanie. V
čase prevzatia právneho zastúpenia v roku 2020 bol protiprávny stav už napravený, to znamená, že
v danom čase škoda vo forme právneho zastúpenia nemohla byť v príčinnej súvislosti s nezákonnými
rozhodnutiami, ktoré boli vydané a zrušené pred prevzatím právneho zastúpenia. Navyše, žalobca má

povinnosť preukázať vždy úhradu zaplatením právnych služieb výpisom z účtu. Žalobca do dnešného
dňa nepreukázal úhradu trov a vymenovanie úkonov advokátskej kancelárie nemá žiaden dôkazný
charakter.

13. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je

právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

14. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

15. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom. (1)Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. (2)

16. Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej
správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto
ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.

17. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

18. Podľa § 6 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. (1) Právo podľa odseku 1
možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného
zreteľa. (2)

Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť,
možnonároknanáhraduškodyuplatniťajvtedy,aknezákonnérozhodnutiebolozrušenéalebozmenené
na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na
ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. (3)

19. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

20. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

21. Podľa § 18 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie

zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
(1) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli
s nesprávnym úradným postupom. (2) Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré
zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná

odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.(3)

22. Štát zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,

okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a

§ 11 zákona č. 514/2003 Z.z..

23. Predmetom tohto sporového konania je žalobcom uplatnený nárok voči žalovaného na náhradu
škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej správy, a to vydaním nezákonných
rozhodnutí správcu dane (Daňového úradu Trnava) a Finančného riaditeľstva SR.

24. Súd v danom spore považoval za nesporné, že Daňový úrad Trnava vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za
zdaňovacie obdobie august 2012 a október 2012. Zároveň bolo nesporné, že rozhodnutiami správneho
súdu zrušené rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019 a č. 100096312/2019 zo dňa
09.01.2019 majú povahu rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných pri výkone verejnej správy, ktoré

bolipoichprávoplatnostizrušenépreichnezákonnosť.RovnakoirozhodnutiamiFinančnéhoriaditeľstva
SR zrušené rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 358746/2018 a č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018
majú povahu rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných pri výkone verejnej správy, ktoré boli po ich
právoplatnosti zrušené pre ich nezákonnosť. Súd tiež ustálil ako nesporné, že rozhodnutia Daňového
úradu Trnava č. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021 a č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021 nemožno

považovať za nezákonné rozhodnutia, nakoľko boli zrušené na základe riadneho opravného prostriedku
a neboli vykonateľné bez ohľadu na ich právoplatnosť. Nesporné bolo i to, že žalobca si uplatnil nárok na
náhradu škody spôsobenej v podobe trov právneho zastúpenia v daňovom konaní, ktoré mu vznikli od
13.10.2020, teda až následne po právoplatnom zrušení nezákonných rozhodnutí. Medzi stranami sporu
bolo sporné, či žalobca preukázal splnenie základných podmienok pre priznanie nároku na náhradu

škody, a to samotnú existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi zrušenými rozhodnutiami a vznikom
škody, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejne moci a ak áno, tak
v akej výške, či reálne uhradených trov advokátskej kancelárii alebo vo výške, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta vypočítaná podľa vyhlášky.

25. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. je v súlade s článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky ustanoviť podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným
postupom, a to spôsobom umožňujúcim odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému
spôsobenáškodatakýmrozhodnutímorgánuverejnejmoci,ktoréboloneskôrposúdenéakonezákonné,

resp. nesprávnym úradným postupom. Z ust. zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že pre vznik nároku
voči štátu na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je potrebné preukázať existenciu
základných predpokladov vzniku zodpovednosti, pričom ide o zodpovednosť objektívnu, t. j. bez
ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: 1/ existencia

nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody. Zodpovednosť štátu vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Predpokladom
kvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,ktorýmbolaškoda
spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutím
tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu nepostačuje len preukázanie nezákonného rozhodnutia, ale musí byť
preukázaný aj vznik škody (nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vzniknutou škodou (nemajetkovou ujmou).

26. Pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že

pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré
je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky,
vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu
nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.

27. Podľa uznesenia NS SR 4 MCdo 20/2009 z 30.05.2011: „Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo
všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného
skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonnýchpodmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla
účastníkovi. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť
konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru NS SR,

pokiaľpríslušnýorgánurčitérozhodnutiezrušil(zmenil)zdôvodovuvedenýchvodôvodnenírozhodnutia,
je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi,
a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“.

28. Nález ÚS SR III. ÚS 361/09 konštatuje, že zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie sa ex

lege vzťahuje iba na zrušené právoplatné rozhodnutia a nemá vplyv na použitie riadnych opravných
prostriedkov. Ústavný súd nad rámec uvedeného dodal, že všeobecný súd musí skúmať všetky
podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po
tom,akosaukázalibyťneúčinnéinéprostriedkyochrany,resp.kompenzáciemajetkovejujmynazáklade
iných právnych nárokov. Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov zhodnotiť možnosť existencie
mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného

rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu
s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného
významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory,
pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom.

29. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O
vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny
úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak
protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba

vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti,príčinnásúvislosťjedanávtedy,akješkodapodľavšeobecnejpovahy,obvykléhochoduvecía
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a
konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne
okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je

právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
pretozásadnývýznamotázka,včomkonkrétnespočívaškoda(majetkováujma),zaktorújepožadovaná
náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním
škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje

príčinná súvislosť.

30. Správu daní, ako aj práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb v súvislosti so správou
daní upravuje zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a v jeho zmysle možno v daňovom konaní ukladať povinnosti alebo priznávať práva len

rozhodnutím, vydaným na základe a podľa tohto zákona.

31. Zodpovednosť štátu vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Predpokladom kvalifikácie
rozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,ktorýmbolaškodaspôsobená
a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V konaniach, následkom

ktorých boli vydané nezákonné rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 358746/2018 a č. 358865/2018
a Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019 a č. 100096312/2019 (čo nebolo medzi stranami
sporné, že sa jedná o nezákonné rozhodnutia), ktoré boli následne zrušené, žalobca nebol právne
zastúpený. Právne zastúpiť sa dal až následne v ďalšom konaní po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudkov Krajského súdu v Trnave č. k 20S/39/2019-188 a č. k 20S/40/2019-157 zo dňa 18.12.2019,

ktorými boli zrušené nezákonné rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019 a č.
100096312/2019 zo dňa 09.01.2019, pričom Finančné riaditeľstvo SR následne zrušilo nezákonné
rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 358746/2018 a č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018. Až v tomto
momente (od 13.10.2020) sa dal žalobca právne zastupovať a vznikali mu trovy právneho zastúpenia,ktoré si uplatnil v tomto konaní v rámci nároku na náhradu škody. V administratívnom konaní po
zrušení nezákonných rozhodnutí, v ktorom už bol žalobca právne zastúpený, však už nebolo vydané
nezákonné rozhodnutie, z ktorému by mu vznikla škoda. V rámci tohto konania, kedy už bol žalobca

právne zastúpený, boli vydané rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 94111/2021 zo dňa 03.03.2021
a č. 100810092/2021 zo dňa 12.05.2021, žalobca však využil právo napadnúť predmetné rozhodnutia
odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom v daňovom konaní, o ktorom Finančné riaditeľstvo
SR rozhodlo tak, že predmetné rozhodnutia Daňového úradu Trnava zrušilo. Finančné riaditeľstvo SR
teda zrušilo rozhodnutia daňového úradu v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, t. j. zrušilo

neprávoplatné rozhodnutia prvostupňového finančného orgánu. Zrušené rozhodnutia Daňového úradu
Trnava potom nemali charakter nezákonného rozhodnutia, nakoľko nikdy nenadobudli právoplatnosť.
Taktiež neboli predbežne vykonateľné.

32. Súd má v danom prípade za to, že nárok na náhradu škody by mohol patriť žalobcovi len vo vzťahu
k rozhodnutiam správcu dane č. 358746/2018 a č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 a tiež vo vzťahu k

rozhodnutiam Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019 a č. 100096312/2019 zo dňa 09.01.2019,
voči ktorým žalobca odvolanie podal, ako aj využil ďalšie prostriedky nápravy (správna žaloba) a
tieto rozhodnutia boli ako nezákonné zrušené. V súvislosti len s týmito konaniami a rozhodnutiami
(rozhodnutia správcu dane č. 358746/2018 a č. 358865/2018 zo dňa 25.06.2018 a rozhodnutia
Finančného riaditeľstva SR č. 100096534/2019 a č. 100096312/2019 zo dňa 09.01.2019) mohla

žalobcovi vzniknúť škoda, avšak v čase vydania týchto rozhodnutí a tiež rozhodnutí Krajského súdu v
Trnave (č. k. 20S/39/2019-188 a č. k 20S/40/2019-157 zo dňa 18.12.2019) a následných rozhodnutí
Finančného riaditeľstva SR (rozhodnutia č. 100897916/2020 zo dňa 14.05.2020 a č. 101293165/2020
zo dňa 11.08.2020) žalobca nebol právne zastúpený (počas celých konaní pred týmito orgánmi), preto
mu nemohla vzniknúť škoda v podobe trov právneho zástupcu.

33. Administratívne konanie, v ktorom už bol žalobca právne zastúpený, však už bolo konaním
následným po zrušení nezákonných rozhodnutí a v tomto konkrétnom administratívnom konaní nebolo
vydané nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom na to nebola splnená prvá zo zákonných podmienok, a
to existencia nezákonného rozhodnutia, v príčinnej súvislosti s ktorým si žalobca uplatňuje nárok na

náhradu škody. Rozhodnutia, ktoré boli zrušené ako nezákonné, nie sú v príčinnej súvislosti s konaním,
v ktorom by vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody, nakoľko rozhodnutia boli zrušené skôr, ako
boli robené úkony v rámci právneho zastúpenia žalobcu. Odmena za zastupovanie žalobcu advokátom
nebola vynaložená za účelom zrušenia rozhodnutí a táto odmena nebola vynaložená vo vzťahu k
nezákonným rozhodnutiam.

34. Keďže na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu musia byť splnené kumulatívne všetky
predpoklady zodpovednosti, pre absenciu čo i len jedného z nich, tak ako v danom prípade, je nutné
žalobu zamietnuť, a preto súd vo výroku I. rozsudku žalobu zamietol, keďže žalobca nepreukázal
nezákonné rozhodnutie a tak i vznik zodpovednosti štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

35. Ďalšie argumenty žalobcu a žalovaného súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).
Pretonaostatnúargumentáciužalobcuažalovanéhosúdnepovažovalzapotrebnéreagovaťšpecifickou

odpoveďou.

36. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), trovy konania sú
všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.

37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.38. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

39. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

40. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v plnom rozsahu úspešný, čo v konečnom dôsledku znamená nárok

žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100 % trov
konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil
dôvod na postup podľa § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom

súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).