Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200163
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2021200163.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Ladislav Pócs - 3P slúži
VÁM, F.. XX. I. XXXX, so sídlom Zátišie 1836/17, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 922 161, právne
zastúpeného: Advokátska kancelária Hlavatá - Janík s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava,
IČO: 55 066 291, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
100686293/2021zodňa26.apríla2021,vkonaníokasačnejsťažnostižalobcuprotirozsudkuKrajského

súdu v Trnave č. k. 20S/77/2021 - 82 zo dňa 5. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty (ďalej aj „daň“ alebo „DPH“) za obdobie január - september a december 2017 zameranej
na kontrolu dodržiavania zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“). O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č.
101209429/2020 zo dňa 22.07.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole zaslaný žalobcovi.
2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č.
102005015/2020 zo dňa 17.12.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu
dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi

rozdiel dane v sume 5 162,05 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2017.
3. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100686293/2021 zo dňa 26.04.2021 (ďalej aj
„rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane
podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil.
4. V priebehu daňovej kontroly bolo zistené, že v preverovanom zdaňovacom období bol predmetom
činnosti žalobcu predaj kancelárskych potrieb a že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúr
vystavených spoločnosťou Estrusius s. r. o. za dodávky tovaru označeného ako mix kanc. a iný tovar.

Daňové orgány právo na odpočítanie dane z týchto faktúr žalobcovi neuznali konštatujúc, že žalobca
nesplnil podmienky pre odpočítanie dane stanovené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51
ods. 1 zákona o DPH. Žalobca ako platiteľ dane neuniesol dôkazné bremeno a vierohodným spôsobomnepreukázal, že predmetné zdaniteľné obchody z prijatých faktúr od dodávateľa Estrusius s. r. o. boli
zrealizované týmto dodávateľom.
5. Daňové orgány založili svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v rámci obchodno-

právneho vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľom, podľa ktorých tvrdená dodávateľská spoločnosť
je nekontaktná, so správcom dane nespolupracuje, požadované doklady a dôkazy nepredložila a
zásielky jej adresované sa vracali správcovi dane s poznámkou „adresát neznámy“. Konateľ spoločnosti,
pán Q. z Fínska je podľa vyjadrenia fínskej daňovej správy neexistujúcou osobou, rovnako je podľa
databáz Ministerstva vnútra SR neexistujúcou osobou aj splnomocnená zástupkyňa pani L. C.. V

rámci vykonaného dokazovania boli zistené aj nezrovnalosti vo výpovediach žalobcu. Žalobca uviedol
dňa 25.06.2020 na ústnom pojednávaní, že písomná zmluva s deklarovaným dodávateľom nebola
uzavretá, avšak dňa 18.09.2020 predložil rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci s deklarovaným
dodávateľom, ktorá však nebola zo strany žalobcu podpísaná. Taktiež dodatočne predložil neúplnú plnú
moc udelenú pani L. C., pričom sa nevedel vyjadriť, prečo ju nepredložil už skôr a ako predmetné
plnomocenstvo nadobudol do svojej dispozície. Samotná plná moc vykazuje závažné vady, ktoré

spôsobujújejnevierohodnosť,pretoženeobsahujedátum,odktoréhomalabyťplnámocplatná.Zároveň
žalovaný uviedol, že žalobca so správcom dane riadne nespolupracoval, na stanovené pojednávania
sa nedostavil a počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nenavrhol vypočuť žiadnych
svedkov ani vykonať iné dôkazy. Zo strany žalobcu neboli predložené žiadne relevantné a vierohodné
dôkazy o tom, že spoločnosť Estrusius s. r. o. skutočne dodala fakturované tovary žalobcovi.

6. Daňové orgány tak uzavreli, že vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené
pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov žalobcu ako daňového subjektu a o oprávnenosti
uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr, pričom zistené nezrovnalosti žalobca neodstránil.
II. Konanie pred správnym súdom
7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský

súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového
rozhodnutia. Ako dôvody správnej žaloby primárne označil nesprávne právne posúdenie veci a
nedostatočne zistený skutkový stav, resp. nesprávne vyhodnotenie kontrolných zistení správcom dane,
a to vo vzťahu k posúdeniu miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom. Žalobca vyjadril názor, že
správcovi dane predložil všetky doklady a zmluvy, ktoré bolo v jeho moci predložiť, ktorými potvrdil

nielen formálne, ale aj materiálne, že zdaniteľné plnenia od deklarovaného dodávateľa Estrusius s. r.
o. reálne prijal a tieto následne použil v rámci svojej ekonomickej činnosti. Ďalej argumentoval tým,
že pri výbere svojich obchodných partnerov zachoval potrebnú mieru obozretnosti, týchto si overil vo
všetkých dostupných registroch, pričom nemôže niesť zodpovednosť za to, že si jeho dodávatelia a
subdodávatelia v predmetných obchodných reťazcoch neplnia daňové a iné administratívne povinnosti.

8.Krajskýsúdrozsudkomsp.zn.20S/77/2021zodňa05.04.2023(ďalejaj„napadnutýrozsudok“)žalobu
zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „SSP“). Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.
9. Úvodom odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd poznamenal, že dôkaznú povinnosť v
daňovom konaní má prioritne daňový subjekt. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie

dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať,
že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, odrážajú skutočne
realizované plnenia. V prejednávanej veci správca dane podľa názoru krajského súdu svojimi zisteniami
dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené na predložených
faktúrach.

10. V danom prípade mali pochybnosti daňových orgánov podľa správneho súdu zásadný charakter z
hľadiska posudzovania reálnosti prijatia predmetných zdaniteľných plnení od deklarovaného dodávateľa
Estrusius s. r. o. Tieto pochybnosti vyplývali nielen zo zistení týkajúcich sa tejto obchodnej spoločnosti
- jej nekontaktnosti, existencie iba virtuálneho alebo formálneho sídla, ale aj z nemožnosti preveriť
jej účtovné doklady a spôsob prepravy deklarovaného tovaru (ku ktorému ani žalobca neuvádzal

žiadne hodnoverné a overiteľné tvrdenia). Dôvodné pochybnosti vyplývali aj z nemožnosti vypočuť
konateľa spoločnosti (Q., Fínsko) a osobu, ktorá mala byť podľa tvrdenia žalobcu splnomocnená na
jej zastupovanie v konaní so žalobcom (L. C.), a to z dôvodu ich neidentifikovateľnosti a nemožnosti
vypátrania ich totožnosti a pobytu podľa príslušných registrov, či už v Slovenskej republike alebo vo
Fínsku, pričom tieto osoby označili príslušné orgány dožiadaných členských štátov v zmysle dostupných

generálií za neexistujúce osoby. Z vykonaných listinných dôkazov a taktiež z výsluchu A. H. ako
kontrolovaného daňového subjektu nevyplynuli hodnoverné a jednoznačné zistenia ani k spôsobu
prepravy, resp. dodania predmetného tovaru, ani k spôsobu jeho odovzdania a prevzatia.11. Vo vzťahu k žalobcom požadovanému prevereniu konateľa dodávateľa a splnomocnenej zástupkyne
dodávateľa správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane realizoval všetky
dostupné úkony na preverenie osôb pána Q. a pani L. C., pričom vyšlo najavo, že ide o neexistujúce

osoby, a preto ich nebolo možné vypočuť na návrh žalobcu.
12. Žalobcom predložené daňové doklady a dodatočne predložené listinné dôkazy, ako splnomocnenie
pre L. C. na zastupovanie dodávateľa (v priebehu konania neidentifikovateľnej a nezistiteľnej osoby),
CMR a písomné objednávky k sporným faktúram, nemožno podľa správneho súdu považovať za
dôkazy preukazujúce reálne dodanie predmetných zdaniteľných plnení deklarovaným dodávateľom ale

iba za tvrdenia nepodložené a neoveriteľné prakticky žiadnym hodnoverným dôkazom. V prospech
tvrdení žalobcu nevyznela ani výpoveď A. H. dňa 25.06.2020, kedy na ústnom pojednávaní len vznikli
ďalšie nezrovnalosti vo výpovediach žalobcu (napr. uviedol, že písomná zmluva so spoločnosťou
Estrusius s. r. o. nebola uzatvorená, avšak dňa 18.09.2020 predložil rámcovú zmluvu o obchodnej
spolupráci so spoločnosťou Estrusius s. r. o., ktorá nie je podpísaná zo strany žalobcu, príp. dodatočne
predložil neúplnú plnú moc pre pani L. C.). Dôveryhodnosti jeho tvrdení nepridala ani tá skutočnosť,

že sa žalobca nevedel vyjadriť k dôvodom oneskoreného predloženia uvedených listinných dôkazov,
ani k spôsobu získania dodatočne predloženého plnomocenstva pre splnomocnenú zástupkyňu
deklarovaného dodávateľa. Správny súd teda uzavrel, že o dodaní tovaru tvrdeným dodávateľom tak v
konečnom dôsledku nesvedčí žiaden presvedčivý dôkaz.
13. Krajský súd ďalej rozsiahlo citoval závery vyplývajúce z judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného

súdu SR týkajúce sa dokazovania v daňovom konaní, v ktorom sa rozhoduje o práve daňového subjektu
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový
subjekt.
14. Správny súd následne konštatoval, že zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti bez akýchkoľvek
rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným. Zo strany

daňových orgánov nešlo o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré
mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv
na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňovým subjektom. Daňový
subjekt, ktorý si odpočítanie dane uplatnil, pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie
hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

15.Vtomtoohľadesprávnysúdargumentovaltým,ženebolopreukázané,žeišloodlhodoboetablovanú
obchodnú spoločnosť na trhu, a preto bolo namieste, aby si žalobca preveril nového obchodného
partnera(dodávateľa),jehopodnikateľskúminulosťaaktuálnezázemie,prepojeniaosôbvystupujúcichv
jeho mene s inými spoločnosťami (aspoň vo verejne prístupnom obchodnom registri), v prípade nákupu
tovaru aj pôvod a vlastnosti tovaru, s ktorým mu vznikne právo nakladať. Hoci žalobca nedisponuje

právomocami, ktoré by ho oprávňovali zisťovať subdodávateľov svojich dodávateľov, mal právo pýtať sa
svojho dodávateľa na jeho subdodávateľov, ako aj na pôvod tovaru, s ktorým sa rozhodol obchodovať.
16. Správny súd podotkol, že aj v súlade s názormi Súdneho dvora EÚ nie je v rozpore s právom
Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne
požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode

(rozsudky Súdneho dvora EÚ napr. vo veciach Teleos plc. a spol. C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij
NV C-499/10).
17. Správny súd neprisvedčil požiadavke žalobcu, aby mu pre účely nepriznania nároku na odpočet
dane bola správcom dane preukázaná vedomosť o jeho účasti na daňovom podvode alebo aspoň
jeho nedbanlivostná účasť na zdaniteľných plneniach poznačených podvodom. Zdôraznil, že v

prejednávanom prípade dôvodom neuznania odpočtu dane bolo zistenie nesplnenia zákonných
podmienok na odpočet dane na priamom stupni dodávok zdaniteľných plnení prijatých žalobcom, teda
od jeho priameho dodávateľa, ktorých deklarácia faktúrami sa ukázala ako objektívne spochybnená.
Pri nedostatku poznatkov o reálnych (skutočných) dodávateľoch žalobcu, kedy ani na priamom stupni
dodávok zdaniteľných plnení týchto nebolo možné overiť a ani neboli potvrdení priamym dodávateľom

žalobcu, nemožno uvažovať o podvodnom konaní konkrétneho dodávateľa alebo subdodávateľa,
rovnako ako o možnej účasti žalobcu na tomto nekalom konaní alebo o jeho vedomosti o ňom. Na
prejednávaný prípad preto ani nemožno vzťahovať judikatúru Najvyššieho súdu SR či Súdneho dvora
EÚ, ktorou žalobca argumentoval a ktorá sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom
podvodom.

18. K námietke žalobcu o použití prijatých zdaniteľných plnení platcom dane na jeho ďalšie zdaniteľné
plnenia, správny súd uviedol, že ide len o jednu z podmienok vzniku nároku na odpočet dane.
Skutočnosť, že žalobca prijaté tovary a služby od Estrusius s. r. o. následne použil na realizáciu jeho
vlastných zdaniteľných plnení v rámci ekonomickej činnosti pre jeho odberateľov, nezakladá automatickynárok žalobcu na odpočet dane zaplatenej na vstupe, pretože všetky podmienky podľa § 49 ods. 1
a 2 písm. a) zákona o DPH musia byť splnené kumulatívne, teda aj podmienka spočívajúca v osobe
dodávateľa zdaniteľného plnenia.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
19. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že
krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a priznal
mu právo na náhradu trov konania.

20. Sťažovateľ svoju kasačnú sťažnosť odôvodnil v podstatnom rozsahu rovnako ako svoju správnu
žalobu, pričom jeho argumentáciu zhrnul už správny súd v bodoch 5 až 35 napadnutého rozsudku.
21. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie opakovanie zdôrazňoval, že správca dane a rovnako
aj žalovaný rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, bez toho aby boli na
základe vykonaného dokazovania riadne odôvodnené skutkové závery, na základe ktorých správca
dane rozhodol o nepriznaní práva na odpočet DPH sťažovateľovi v podobe záveru, či deklarovaný

tovar existuje, či bol sťažovateľovi skutočne dodaný, alebo či správca dane spochybnil skutočnosť,
že bol tovar dodaný deklarovaným dodávateľom. Napadnuté rozhodnutia sú preto podľa neho pre ich
nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor nepreskúmateľné.
22. V tomto kontexte sťažovateľ namietal, že správca dane nepredvolal ako svedka konateľa spoločnosti
Estrusius s. r. o., p. Q., v tejto spoločnosti ani nevykonal miestne zisťovanie, nepreveril použitie

prijatých plnení na účely podnikania a rovnako nepreveril dodanie nakúpeného tovaru u odberateľov
sťažovateľa. Rovnako namietal, že nevypočul ako svedka p. A. H. (sťažovateľa) a nevykonal s ním ústne
pojednávanie. Rovnako namietal nevypočutie splnomocnenej zástupkyne deklarovaného dodávateľa,
p. L. C., a pána P., skladníka. Odmietol pritom závery, že si riadne nepreveril deklarovaného dodávateľa,
pričom uviedol, že k pochybnostiam pri uvedenej spoločnosti nedospel ani správca dane pri registrácií

na DPH a vydaní osvedčenia. Rovnako uviedol, že deklarovaný dodávateľ nebol vedený ako rizikový
daňový subjekt, resp. daňový dlžník v súlade s § 52 Daňového poriadku.
23. Sťažovateľ tvrdil, že riadne uskutočnil zdaniteľné plnenia v predmetnom zdaňovacom období, čo
zdokladoval predloženými dokladmi, všetko riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Reálne
tiež uhrádzal faktúry za dodaný tovar, a to bankovým prevodom. Podľa sťažovateľa preto boli naplnené

materiálne i formálne podmienky na odpočítanie dane, pričom poskytnutie tohto plnenia malo na oboch
stranách obchodný význam a ekonomickú podstatu.
24. Sťažovateľ rovnako uvádzal rozsiahlu argumentáciu, v ktorej namietal, že bol počas konania
neúmerne zaťažovaný dôkazným bremenom, pričom uviedol, že nie je možné vyvodiť dôkazné bremeno
na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, subdodávateľov, prípadne jeho odberateľa, keďže ide

o skutočnosti, ktoré netvoria jeho dôkazné bremeno a nemôžu ho ani tým pádom dostať do dôkaznej
núdze. Dôvodil pritom s odkazom na ust. § 24 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku, že dôkazné bremeno
má znášať len vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.
25. Ďalej sťažovateľ rozsiahlo poukázal na súdne rozhodnutia, pričom išlo najmä o rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ C-440/04 Recolta recycling, C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, C-610/19 Vikingo,

C-154/20 Kemwater ProChemie, C-18/13 Maks Pen, C-354/03 Optigen, C-255/02 Halifax. Rovnako
poukázal napríklad aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/108/2009, sp. zn. 4Sž/149/99, sp.
zn. 3Sžf/1/2011, sp. zn. 8Sžf/14/2012, sp. zn. 10Sžfk/5/2018, sp. zn. 7Sžf/4/2013. Taktiež poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022-37; judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky a Najvyššieho správneho súdu SR, konkrétne sp. zn. 3Sžfk/15/2020. Z uvedených rozhodnutí

citoval ich značné časti. Uvedená judikatúra rozoberala pritom rôzne dôvody nepriznania práva na
odpočet DPH, ako vedomá účasť daňového subjektu na daňovom podvode, zneužitie práva, nesplnenie
hmotnoprávnych a formálnych podmienok na odpočet DPH, či otázky ohľadom zaťažovania daňových
subjektov dôkazným bremenom.
26. Sťažovateľ pritom opakovane argumentoval rozhodnutím Súdneho dvora EÚ v spojených veciach

Axel Kittel (C-439/04) a Recolta Recycling (C-440/04) so záverom, že nárok na odpočet DPH je
možné uprieť len v prípade, ak daňový subjekt pri reťazovom obchodovaní o podvodnom konaní vedel
(úmyselné konanie) alebo síce o existencii podvodného konania nevedel, ale pri vynaložení obvyklej
opatrnosti a obozretnosti o ňom vedieť mal a mohol, pričom v jeho veci nebol preukázaný zlý úmysel
daňového subjektu a ani skutočnosť, že došlo k daňovému úniku.

27. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožňujúc sa s napadnutým rozsudkom správneho
súdu uviedol, že vykonaným dokazovaním sa nepotvrdilo, že fakturované tovary boli sťažovateľovi
dodané práve ním deklarovaným dodávateľom. Z vykonaného dokazovania nevyplynula ani existencia
inej zdaniteľnej osoby ako skutočného dodávateľa. Podľa žalovaného pritom bolo povinnosťousťažovateľa tieto skutočnosti preukázať, pričom sťažovateľ tým, že dôkazy, ktoré by preukazovali,
že zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami boli skutočne vykonané deklarovaným
dodávateľom, nepredložil a neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno. Poukázal pritom na znenie

rozsudku Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 1Sžfk/92/2020. Žalovaný preto navrhol, aby
kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú..
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
28. Prejednávaná vec bola dňa 20.02.2024 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými

prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie
senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/6/2024.
29. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm.
c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je

kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie
a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je
nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení
s § 452 ods. 1 SSP.

30. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
31. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH: „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“

32. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“
33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť,akpriodpočítanídanepodľa§49ods.2písm.a)máfaktúruodplatiteľavyhotovenúpodľa§71.“
34. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,

ktoré je povinný viesť.“
VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
35. Kľúčovou otázkou v prejednávanej veci bolo, či závery správneho súdu potvrdzujúce závery
daňových orgánov o nepriznaní práva na odpočet DPH sťažovateľovi z dôvodu nesplnenia
hmotnoprávnych podmienok vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci.

36. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už boli skutkovo aj právne
obdobnéveciidentickýchúčastníkovkonania.KasačnýsúdpretopoukazujenarozhodnutiaNajvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/35/2023 zo dňa 27.03.2024 (zdaňovacie obdobie marec 2017), sp.
zn. 2Sfk/37/2023 zo dňa 31.07.2024 (zdaňovacie obdobie január 2017) a sp. zn. 4Sfk/64/2023 zo dňa
27.11.2024 (zdaňovacie obdobie máj 2017), v ktorých považoval kasačný súd argumentáciu sťažovateľa

za nedôvodnú a kasačné sťažnosti zamietol. Aj v týchto veciach bol predmetom preverovania daňových
orgánov obchodný vzťah medzi sťažovateľom a deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou Estrusius
s. r. o., vo vzťahu ku ktorému dospeli daňové orgány aj k rovnakým skutkovým zisteniam a rovnakému
právnemu posúdeniu ako v prejednávanej veci, a síce, že sťažovateľ nepreukázal dodanie tovaru touto
dodávateľskou spoločnosťou. Ako vyplýva z bodu 1 odôvodnenia tohto rozsudku, za všetky zdaňovacie

obdobia, za ktoré boli vydané vyššie uvedené rozsudky, bola vykonaná aj rovnaká daňová kontrola ako
za v tomto konaní posudzované zdaňovacie obdobie apríl 2017.
37. Kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/35/2023 zo dňa 27.03.2023. S týmto rozsudkom
kasačného súdu sa konajúci senát stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu

ho uvádza s prípadnými úpravami či doplneniami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia
citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi
odôvodnenia tohto rozsudku:38. „Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade uvádza, že v konaní o kasačnej
sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmavať skutkové
zistenia správnych orgánov a krajských súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci. Vo

vzťahu k skutkovým zisteniam sa najvyšší správny súd spravidla obmedzuje na overenie, či správnymi
orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu)
ačipreskúmavanérozhodnutiaobsahujúdostatokskutkovýchdôvodovvovzťahukvyvodenýmprávnym
záverom.
39. V súvislosti s kasačnou sťažnosťou sťažovateľa najvyšší správny súd naviac dopĺňa, že

argumentácia sťažovateľa k jednotlivým otázkam sa opakuje, nie je súrodá a logicky štruktúrovaná.
Pochopiteľne, je na sťažovateľovi, akým spôsobom vedie polemiku so závermi krajského súdu, čo
najvyšší správny súd plne akceptuje. Neušlo však jeho pozornosti, že značná časť kasačnej sťažnosti
(väčšina bodov III, IV, V, VI) spočívala v prekopírovaní rozsiahlej žalobnej [ako i odvolacej] argumentácie,
[pričom sťažovateľ v celej kasačnej sťažnosti takmer nijakým spôsobom nereaguje na právne posúdenie
napadnutého rozsudku, prieskum ktorého je predmetom tohto konania]. V tomto smere kasačný súd

podotýka, že by bolo v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal reagovať na každé
jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala
predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu
tomuto názoru konkurujúcu (v tomto prípade argumentáciu správneho súdu), ale v princípe len napáda
rozhodnutie a argumentáciu správcu dane. Následne, v značnej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ

uvádza zoznam rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR a najvyššieho
správneho súdu spolu s rozsiahlymi citáciami niektorých týchto rozhodnutí, no vo väčšine prípadov
bližšie nešpecifikuje ich súvislosť alebo aplikáciu na prejedávanú vec. […]
40. Kasačný súd sa následne venoval jednotlivým sťažnostným bodom obsiahnutým v kasačnej
sťažnosti, z ktorých zjavne vyplýva, že spornou otázkou v predmetnej veci je posúdenie toho, či správne

orgány vychádzali zo správneho posúdenia veci, ak dospeli k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia materiálnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie
dane zo sporných faktúr.
41. Kasačný súd v prvom rade k námietkam sťažovateľa ohľadne dôkazného bremena uvádza, že
dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti,

teda že splnil vyššie uvedené podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Daňový
subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a?to povinnosť tvrdiť a?povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v?samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia
zákonnom stanovených podmienok a?následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový

subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.
To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a?logicky nespochybní predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte
správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný
nesúlad skutočnosti s?účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno

uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na?strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva
iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový

subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda
prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.
42. V tejto súvislosti vo vzťahu k neprimeranému dôkaznému bremenu, konkrétne k poukazom
sťažovateľa na rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry
Najvyššieho súdu SR a najvyššieho správneho súdu kasačný súd uvádza, že právo na odpočítanie

DPH je podmienené splnením formálnych, ako aj hmotnoprávnych požiadaviek. Hmotnoprávnymi
podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je
iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby [dodávateľa plnenia]), že (2) predmetné plnenie fakticky
existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom
(sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne

podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na
odpočítaniedaneuplatňuje(sťažovateľovi),právonaodpočítaniedanemôžebyťodopreté.Zuvedeného
pritom jednoznačne vyplýva, že jednou z podmienok je, aby tovar alebo služby boli dodané osobou,
ktorá má postavenie zdaniteľnej osoby.43. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie (status) dodávateľa
tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi
podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater ProChemie s. r. o.,

C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021,
body 26, 27).?
44. […] Zdaniteľná osoba je povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný
a služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení
podliehajúcich DPH a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH. Tieto dôkazy môžu okrem iného

zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila
tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20,
bod 34).
45. Kasačný súd tak k prejednávanej veci zdôrazňuje, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny
súd na viacerých miestach a najmä v súhrnných hodnotiacich záveroch preskúmavaných rozhodnutí
argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu tovar bol dodaný od deklarovaného dodávateľa

Estrusius s.r.o., a rovnako ani od inej zdaniteľnej osoby, spochybnili práve splnenie materiálnej/
hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru resp. služby osobou so statusom
zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, ktorej preukazovanie je na
daňovom subjekte.
46. Kasačný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju

dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil predložením faktúr a dodacích listov vzťahujúcich sa k
sporným zdaniteľným plneniam, čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku
na uplatnenie odpočtu dane. Vo všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými
náležitosťami a doklad o jej úhrade, (ktoré sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie
DPH na vstupe), nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie práva na odpočet DPH, pokiaľ nie

sú odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom. Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď
sťažovateľ okrem [faktúr, CMR dokladov, dodacích listov, príjemiek zo skladu, zmluvy s deklarovaným
dodávateľom a plnomocenstva pre splnomocnenú zástupkyňu deklarovaného dodávateľa, ktoré,
ako vyplýva z nižšie uvedeného, neboli vierohodné resp. majúce výpovednú hodnotu vo vzťahu k
preukázaniu rozhodujúcich skutočností pre určenie rozdielu dane] nepredložil žiadny dôkaz o tom, že

deklarované obchody boli skutočne realizované tak, ako to tvrdil sťažovateľ.
47. Kasačný súd navyše podotýka, že aj uvedené doklady predložené sťažovateľom neboli dôveryhodné
a neodzrkadľovali prezentované tvrdenia sťažovateľa a neboli tak ani schopné potvrdiť obchody, ktoré
mali byť uskutočnené s dodávateľom alebo inou zdaniteľnou osobou (čo sťažovateľ ani netvrdil a
zotrvával na tvrdení, že obchodoval s dodávateľom Estrusius s.r.o.). Príkladmo možno uviesť CMR

doklady, z ktorých správca dane nemohol určiť osobu dodávateľa či odberateľa, nemali potrebné údaje
(identifikačné číslo), niektoré údaje boli rukou prepísané či preškrtnuté a čísla jednotlivých faktúr k
nim taktiež rukou pripísané. Nebolo z nich zrejmé, kde bol tovar vyložený ani kto tovar prevzal. Z
ostatných CMR dokladov bolo zrejmé, že odberateľom a aj dodávateľom bola iná osoba ako sťažovateľ
a deklarovaný dodávateľ. S uvedenými skutočnosťami bol sťažovateľ riadne oboznámený, no nijakým

spôsobom sa nepokúsil tieto kvalifikované pochybnosti a zistenia správcu dane objasniť, doplniť,
prípadne predložiť riadne dokumenty so všetkými stanovenými náležitosťami, ktoré by bez pochybností
jasne preukazovali plnenia sťažovateľom deklarované, ba priam naopak, z administratívneho spisu
vyplýva, že sťažovateľ odmietol spolupracovať a na otázky správcu dane odpovedať. Sťažovateľ
odmietol priradiť CMR doklady k predloženým faktúram, pričom bol oboznámený so skutočnosťou, že

niektoré CMR doklady sú nečitateľné, neoznačené a s príjemcom tovaru iným ako sťažovateľ (Zápisnica
o ústnom pojednávaní č.101796740/2020 zo dňa 23.11.2020). Navyše, uvedené CMR doklady, na
ktorých sú uvedené neznáme osoby odberateľov, nepreukazujú nijaký vzťah ku sťažovateľovi a už
vôbec nepreukazujú uskutočnenie akéhokoľvek obchodu so sťažovateľom. Sťažovateľ síce naznačil, že
uvedené doklady pochádzajú od výrobcu tovaru, no uvedené tvrdenie (aj keby bolo pravdivé) opätovne

žiadnymspôsobomnepreukazujeúčasťsťažovateľavdeklarovanomobchodnomvzťahusdodávateľom
alebo inou zdaniteľnou osobou. Zároveň je nutné súhlasiť s názorom správcu dane a žalovaného, že
je nepravdepodobné, že uvedené listiny, ktoré mali pochádzať priamo od výrobcu tovaru, by skončili v
dispozícií sťažovateľa ako neznámej osoby.
48. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že spolupracoval so správcom

dane a predložil všetky dôkazy, ktoré mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami, nie je
pravdivé, keď správca dane poukázal na rozpory v tvrdeniach, ako aj na nezrovnalosti v predložených
dokladoch sťažovateľa, ktoré žiadal odstrániť, no sťažovateľ toto neurobil. Sťažovateľ najskôr tvrdil, že
pri jednaní s osobou dodávateľa konal iba s pani C. a taktiež, že nemal uzatvorenú žiadnu písomnúzmluvu o spolupráci s deklarovaným dodávateľom (ako to vyplýva zo Zápisnice o ústnom pojednávaní
zo dňa 25.06.2020). Následne sťažovateľ vo vyjadrení zo dňa 18.9.2020 k Protokolu č. 101209429/2020
zo dňa 22.07.2020 predložil Rámcovú zmluvu o spolupráci zo dňa 01.01.2017, uzavretú medzi

sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom Estrusius s.r.o., ktorá však nebola podpísaná samotným
sťažovateľom. Sťažovateľ zároveň nevedel vysvetliť, prečo danú zmluvu nepredložil skôr, ani prečo
tvrdil, že žiadnu zmluvu o spolupráci s deklarovaným dodávateľom neuzavrel. Rovnako nevedel
vysvetliť, prečo na uvedenej zmluve je podpis konateľa spoločnosti, keď z jeho predošlých tvrdení
vyplýva, že mal jednať výhradne s pani C., ktorá mala byť zároveň aj osobou splnomocnenou na

uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr v mene spoločnosti dodávateľa. Okrem uvedeného, správca
dane požadoval od sťažovateľa vysvetlenie k plnej moci udelenej pani C. na uzatváranie zmlúv a
vystavovanie faktúr, keď na nej chýbal dátum, od ktorého malo byť splnomocnenie účinné.
49. Všetky uvedené zistenia spolu s pochybnosťami a skutočnosťami preukázanými z vykonaného
dokazovania správcom dane (ktoré sťažovateľ nevedel alebo odmietol objasniť), teda že deklarovaný
dodávateľ je dlhodobo nekontaktná osoba, že konateľ deklarovaného dodávateľa je neexistujúcou

osobou a zároveň aj splnomocnená osoba pani C. (podľa údajov uvedených na splnomocnení)
je neexistujúca osoba s nekorektnými údajmi, zakladajú ďalšiu dôkaznú núdzu sťažovateľa a v
závere ani nepreukazujú realizáciu plnenia deklarovaným spôsobom. So všetkými skutočnosťami bol
sťažovateľ oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť. Tvrdenie správneho súdu, žalovaného
a aj správcu dane o neposkytnutí súčinnosti sťažovateľa potvrdzuje aj skutočnosť, že sťažovateľ

nielenže odmietol „spárovať“ odovzdané CMR doklady s predloženými faktúrami, no zároveň odmietol
aj zodpovedať otázky správcu dane a odišiel z ústneho pojednávania (Zápisnica o ústnom pojednávaní
č.101796740/2020 zo dňa 23.11.2020).
50. K daným skutočnostiam tak možno uviesť, že sťažovateľ so správcom dane nespolupracoval,
k zisteniam správcu dane sa nevyjadroval, po predvolaní správcom dane sa bez ospravedlnenia

nedostavil (Úradný záznam č. 101989760/2020 zo dňa 14.12.2020). Z uvedeného dôvodu, tvrdenia
sťažovateľa, že so správcom dane spolupracoval a predložil všetky dokumenty, ktoré mal a mohol, nie
sú pravdivé. Pritom doklady a vysvetlenia, ktoré správca dane od sťažovateľa požadoval sú základným
dôkazným bremenom sťažovateľa na preukázanie splnenia hmotnoprávnym podmienok na odpočítanie
dane podľa zákona o DPH a správca dane mu vytvoril dostatočný priestor na ich predloženie a

preukázanie svojich tvrdení.
51. Kasačný súd už len podotýka, že pochybnosti boli vznesené priamo vo vzťahu dodávateľ - daňový
subjekt a neboli postavené na pochybnostiach o subdodávateľoch, preto podľa kasačného súdu pre
daný prípad neprichádza do úvahy aplikácia judikatúry v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR a
Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19), ako namietal

sťažovateľ v kasačnej sťažnosti. Tieto závery sa totiž týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci,
ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového
subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s
údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný
deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia

zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám
spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj
zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.
52. V súvislosti s dôkazným bremenom sťažovateľa kasačný súd zároveň poukazuje aj na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09),

že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní

uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom

dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
53. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa,
ktorého nákup tovaru bol správcom dane spochybnený, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľnéobchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, príp. inou
zdaniteľnou osobou (iným platiteľom dane). Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH
(v prípade, že má všetky zákonom predpísané náležitosti) je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie

odpočítania dane, ak však správcovi dane na základe vykonaného dokazovania vzniknú pochybnosti o
pravdivosti údajov uvedených vo faktúre, je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil, čo v súdenom
prípade sťažovateľ nevykonal.
54. Sťažovateľ tak nepreukázal splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie
dane dodanie tovaru, resp. služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení

s čl. 287 Smernice. Kasačný súd pritom opakovane zdôrazňuje, že podmienky uvedené v § 49 a nasl.
(odpočítanie dane) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa
viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje)
ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám,

preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie
skutočností, uvedených na faktúrach.
55. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú
povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom
znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní. Vzhľadom k vyššie uvedeným

skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné
a relevantné dôkazy, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom [...] konaní
dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust. § 51 ods. 1
písm. a) v nadväznosti na citované ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH. V danom
prípade na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je postačujúce

len ústne potvrdenie realizácie zdaniteľných obchodov sťažovateľom. Nebolo tak možné súhlasiť
ani s opakovanými odvolacími a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, keď neuviedol žiadne také
skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány alebo správny súd v tomto smere už nevysporiadali.
56. Vzhľadom na uvedené potom kasačný súd uzatvára, že aj v prípadoch, ak je nesporná existencia
tovaru/služby, uvedené automaticky neznamená, že daňovému subjektu už len na základe tejto

skutočnosti vzniká nárok na odpočet DPH. Kumulovane totiž musí byť - ako hmotnoprávny predpoklad
- preukázané napr. aj to, že tento tovar bol daňovému subjektu dodaný deklarovaným dodávateľom
ako zdaniteľnou osobou/iným platiteľom dane, príp. inou zdaniteľnou osobou (iným platiteľom dane)
ako je deklarovaný dodávateľ. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu v súdenej veci správca dane
dostatočne spochybnil, že by fakturovaný tovar bol sťažovateľovi dodaný deklarovaným dodávateľom

(ako zdaniteľnou osobou/iným platiteľom dane), pričom sťažovateľ tieto jeho pochybnosti nevyvrátil a
zároveň nepreukázal, že by mu tovar bol dodaný inou zdaniteľnou osobou (iným platiteľom dane) ako
bol deklarovaný dodávateľ a táto skutočnosť nevyplýva ani z administratívneho spisu.
57. Tu kasačný súd zároveň nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania
fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež poukázaním

na judikatúru ohľadne zneužitia práva. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom
posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o
daňovom podvode a so zneužitím práva. Z rozhodnutí správcu dane, žalovaného a aj správneho súdu
jednoznačne vyplýva (tak ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), že sťažovateľovi
boloodopretéprávonaodpočítaniedanezdôvodunepreukázaniasplneniahmotnoprávnychpodmienok

na jej odpočítanie [a tento záver správny i kasačný súd považujú za správny] a nie z dôvodu účasti
na daňovom podvode alebo zneužití práva. Preto predmetné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a
relevantné.
58. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti argumentuje taktiež tým, že správca dane mal vykonať
miestne zisťovanie u dodávateľa, vypočuť vedúceho skladu p. P. a aj p. A. H.. Rovnako zotrval

na požiadavke vypočuť ako svedkov konateľa dodávateľa a aj pani C.. K predmetnej sťažnostnej
námietke kasačný súd uvádza, že je na zvážení správcu dane ako dokazovanie vedie a ktoré dôkazy
vykoná. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane sa opakovane snažil overiť osobu konateľa
dodávateľa- fínskeho občana p. Q., ako aj pani L. C. a predvolať ich na vypočutie. Z výsledkov
dokazovania (ako už bolo uvedené) vyplýva, že uvedené osoby sú neexistujúce osoby, ktoré nebolo

možné predvolať a pani C. bola na výsluch predvolaná (a to na základe dostupných údajov, ktoré
sa javili ako relevantné údaje o tejto osobe), no bez ospravedlnenia sa nedostavila (Úradný záznam
č. 101724536/2020 zo dňa 11.11.2020), keď aj predvolanie na výsluch svedka sa dňa 13.10.2020
vrátilo správcovi dane ako „adresát je neznámy“. Ku skutočnosti, že nebol vypočutý vedúci skladu p.P., kasačný súd uvádza, [...], že uvedený svedok by neuviedol žiadne nové skutočnosti rozhodujúce
pre prejednávanú vec. Sám sťažovateľ predsa deklaroval, že všetky záležitosti ohľadne deklarovaného
obchodu vykonával osobne. Zároveň je nutné podotknúť, že sťažovateľ osobu pána P. spomínal iba

v spojitosti s deklarovaným dodávateľom ELANTRA s.r.o. a nie so spoločnosťou Estrusius s.r.o. ako
deklarovaným dodávateľom za príslušné zdaňovacie obdobie. Uvedené vykonanie dôkazu by nebolo
v súvislosti so zistením a objasnením skutočností rozhodujúcich pre správne posúdenie veci kľúčové.
Ďalej kasačný súd uvádza, že sťažovateľ tvrdil, že tovar bol dovezený priamo od výrobcu do skladu
sťažovateľa. Preto nie je kasačnému súdu zrejmé, aké skutočnosti by vyplývali z miestneho zisťovania

vykonaného u dodávateľa. Vzhľadom k tejto skutočnosti správca dane nemal dôvod vykonať miestne
zisťovanie u dodávateľa v rámci daňovej kontroly. Sťažovateľ požadoval aj vypočutie A.J. H. ako svedka,
k čomu kasačný súd uvádza [...], že sa jedná o daňový subjekt, ktorý bol predmetom daňovej kontroly, a
preto bolo logické, že táto osoba vystupovala ako účastník konania/kontrolovaný daňový subjekt, nie v
procesnompostavenísvedka.Kasačnýsúdopakovanepripomína,žepokiaľsťažovateľchcelvdaňovom
konaní predkladať dôkazy a byť vypočutý, mal na to vytvorený dostatočný časový priestor, na vyjadrenia

sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ktorý však nevyužil, ako aj predkladať nové dôkazy. Kasačný
súd už len pripomína, že sťažovateľ sa po predvolaní správcom dane bez ospravedlnenia nedostavil
(Úradný záznam č. 101989760/2020 zo dňa 14.12.2020) na ústne pojednávanie vo veci prerokovania
pripomienok a dôkazov doručených k Protokolu č. 101209429/2020 zo dňa 22.07.2020.
59. Zároveň je potrebné podotknúť, že sťažovateľ počas daňovej kontroly, resp. následného konania,

nenavrhol vykonať nové dôkazy a so správcom dane nespolupracoval (ako už bolo uvedené vyššie),
pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu daňovej kontroly neustále až do
jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za relevantné a potrebné
na svoju obhajobu. Ako už bolo ozrejmené, dôkazné bremeno pritom bolo na sťažovateľovi, aby
preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Kasačný súd preto považuje tieto

námietky sťažovateľa (s ktorými sa vysporiadal žalovaný a aj správny súd) prinajmenšom za účelové
a zavádzajúce.“
60. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny
spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány dôkladne zistili
skutkový stav, dôkazy, ktoré správca dane nadobudol v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania,

riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľa. Argumentácia
sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť
závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. Sťažovateľ skutočne
nepredložil v daňovom konaní také dôkazy, ktoré by presvedčivo indikovali splnenie hmotnoprávnej
podmienky odpočtu DPH spočívajúcej v tom, že deklarovaný tovar bol žalobcovi dodaný osobou so

statusom platiteľa DPH. Pochybnosti správcu dane vznesené počas daňovej kontroly kasačný súd
považuje za dôvodné a dostatočne podložené, v dôsledku čoho nie je možné uzavrieť, že by bol žalobca
neprimerane zaťažený dôkazným bremenom.
VII. Záver
61. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je v plnom

rozsahu nedôvodná, a z tohto dôvodu ju kasačný súd podľa § 461 SSP zamietol.
62. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom
stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný

súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
63. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.