Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. august 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoCsp/67/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2720201071
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2720201071.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXX XXXX,
trvalo bytom C. XXXX/XX, D., zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, Potočná 191/39, 909 01 Skalica,
IČO: 34048944, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807
598,zastúpenejadvokátkou:JUDr.KatarínaHegedüšová,Majerníkova3/A,84105Bratislava–mestská

časť Dúbravka, IČO: 42185190, o zaplatenie 972,13 eur s príslušenstvom a o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia 1.500 eur, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Skalica z 5. mája 2022 č. k. 3Csp/56/2020-77, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej a v časti
o náhrade trov konania (I., II. a IV. výrok) r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
972,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 914,13 eur od 18.9.2020
do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 58 eur od 5.12.2020 do
zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
primerané finančné zadosťučinenie v sume 243 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku;
III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; IV. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458, §
488, § 489, § 517 ods. 1 a 2, § 563 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 31.5.2014); § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.2.2013; § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/, b/
a d/, § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej aj „ZoSÚ“); § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.

z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 31.8.2020 domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 914,13 eur spolu s úrokmi
z omeškania a súčasne so domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
1.500 eur. Žalobu odôvodnila uzatvorením Zmluvy o úvere č. 8201800972 dňa 2.5.2012 sporovými
stranami,poskytnutímúveruvovýške350eurvhotovostistým,ženazabezpečenieúverubola2.5.2012

vystavená zmenka a na zabezpečenie zmenky bola dňa 2.5.2012 uzatvorená Dohoda o zrážkach zo
mzdy. Napriek žiadosti žalobkyne jej žalovaná na jej žiadosť odmietla poskytnúť predmetnú zmluvu
o úvere, ktorú žalobkyňa nemá k dispozícii. Úver bol braný pre osobné potreby žalobkyne, nikdy nemala
podnikateľské oprávnenie, právny vzťah medzi ňou a žalovanou je spotrebiteľským vzťahom. Dňa
13.5.2013 predložila žalovaná zamestnávateľovi žalobkyne žiadosť o vykonávanie zrážok zo mzdy na
úhradu zmenkovej sumy 1.004,15 eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo zmenkovej sumy

od 14.3.2013 a zákonný úrok 6 % ročne z dlžnej sumy od 29.4.2013. Z tejto žiadosti je zrejmé, že do jej
podania uhradila žalovanej sumu 186 eur. S poukazom na § 17 ods. 3 ZoSÚ je podľa žalobkyne zmenkazo dňa 2.5.2012 absolútne neplatný právny úkon, nakoľko je to v rozpore so zákonom, neplatným
je aj právny úkon Dohody o zrážkach zo mzdy, nakoľko zabezpečuje neplatnú zmenku. Pohľadávka
žalovanej je pritom niekoľko rokov premlčaná, ku ktorému došlo najneskôr dňa 29.4.2016. Zrážky boli

u žalobkyne vykonávané najviac v sume 58 eur mesačne, a to s prestávkami, celkovo od 5/2013 do
3/2020, zrážky boli vykonané v celkovej sume 1.770,31 eur. Celkovo tak bola v prospech žalovanej
uhradená suma 1.956,31 eur (1.770,31 eur + 186 eur), pričom žalovanou jej bola len suma 350 eur,
na strane žalovanej tak došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 1.606,31 eur. Žalobkyňa uviedla,
že z tejto sumy si uplatňuje bezdôvodné obohatenie za obdobie od 8/2018 (zrážka vykonaná 9/2018)

do 3/2020 v sume 914,13 eur, tento rozsah nie je premlčaným. Čo sa týka úroku z omeškania tento
žalobkyňa požadovala jednotlivo vždy deň nasledujúci odo dňa vykonania zrážky zo mzdy, počnúc
prvým úrokom z omeškania od 1.10.2018, posledným od 1.5.2020. Nakoľko zo strany žalovanej došlo
k porušeniu viacerých ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z., keďže zmluva nemala viaceré náležitosti
zákona č. 250/2007 Z. z., keď žalovaná sa dopustila nekalej obchodnej praktiky v podobe zneužitia
inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy, ako aj O.z. (neprijateľné zmluvné podmienky) a žalovaná taktiež

porušila § 17 ods. 3 ZoSÚ, preto sú splnené podmienky v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.500 eur, pri jeho výške bola
zohľadnená intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia, s tým, že
o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je
možné (rozhodnúť) jedným rozhodnutím. Primerané finančné zadosťučinenie žalobkyňa odôvodňovala

tým, že žalovanej uhradila sumu 1.956,31 eur, pričom nárok mala len na sumu 350 eur, vykonávanie
zrážok žalovanou sa vyskytuje opakovane, pričom tieto finančne prostriedky nemohla užívať žalobkyňa,
ale žalovaná bez akejkoľvek odplaty žalobkyni, značná časť bezdôvodného obohatenia je z dôvodu
premlčania nenávratná pre žalobkyňu, pričom žalovaná odvodzovala svoj nárok zo zmenky, ktorej
použitie bolo zo zákona zakázané, zrážky vykonávala napriek premlčaniu jej pohľadávky voči nej, pričom

zneužila svoje dominantné postavenie v spotrebiteľskom vzťahu.
Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, potvrdila uzatvorenie zmluvy o úvere č. 201800972
dňa 2.5.2012, Dohodu o zrážkach zo mzdy považuje za platnú, uzatvorenú v súlade s § 551 O.z. K
bezdôvodnému obohateniu na jej strane neprišlo, nakoľko dôvod na plnenie zo zmluvy o úvere nikdy
neodpadol. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie neuznala čo do dôvodu ani výšky, nakoľko

neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žalobkyni žiadna ujma nevznikla, žalobkyňa
ako prvá porušila svoje povinnosti, nakoľko si neplnila svoje záväzky, ku ktorým pristúpila. Priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia by bolo podľa žalovanej možné len v tom prípade, ak by
porušenie práva nebolo možné napraviť inak, čo nie je daný prípad. Žiadala zohľadniť to, že žalobkyňa
v rámci kontraktačného postupu konala ľahostajne. Podľa žalovanej nie sú splnené všetky predpoklady

potrebné na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
V replike žalobkyňa uviedla, že predmetná zmluva neobsahuje zákonom požadované náležitosti v
zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, i/, k/ a y/ ZoSÚ, preto je (úver) bezúročným a bezpoplatkovým, a žalovaná
mala nárok len na vrátenie sumy 350 eur, celkovo však (žalobkyňa) uhradila 2.014,31 eur, čo uviedla
žalovaná v listine označenom ako „Doloženie“, žalobkyňa v žalobe uviedla sumu 1.956,31 eur, nakoľko

nezahrnula splátku vo výške 58 eur z mája 2020 z 15.5.2020. Z tohto dôvodu navrhla aj zmenu žaloby,
teda žiadala priznať bezdôvodné obohatenie 972,13 eur spolu s úrokmi z omeškania. Argumentáciu
žalovanej k platnosti Dohody o zrážkach žalobkyňa považuje za bezpredmetnú, poukázala aj na to, že jej
bola predložená aj zmenka na podpis, pričom takýto postup je v rozpore s § 17 ods.3 ZoSÚ. Predmetná
Dohoda o zrážkach zo mzdy zabezpečovala preto neplatnú zmenku, pričom tento postup je v rozpore

so zákonom. Čo sa týka primeraného finančného zadosťučinenia, žalobkyňa uviedla aj to, že ak by sa
nebránila zrážkam zo mzdy, tak by žalovanej bola postupne uhradená suma minimálne 4.433,78 eur
(zrážky v sume 2.014,13 eur a suma 2.419,37 eur ako zvyšok sumy požadovanej žalovanou). Podľa
žalobkyne sú naplnené všetky predpoklady na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Súd prvej inštancie na návrh žalobkyne obsiahnutý v jej replike zo dňa 18.11.2020 rozhodol o pripustení

zmeny žaloby uznesením zo dňa 19.10.2021 pod č. k. 3Csp/56/2020-51 tak, že zmenu žaloby pripustil,
teda nárok žalobkyne bol na zaplatenie sumy 972,13 eur spolu s úrokmi z omeškania: vždy vo výške
5 % ročne zo sumy 58 eur od 1.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 116 eur od 1.11.2018 do zaplatenia,
zo sumy 174 eur od 1.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 232 eur od 1.1.2019 do zaplatenia, zo sumy
290 eur do 1.2.2019 do zaplatenia, zo sumy 348 eur od 1.3.2019 do zaplatenia, zo sumy 406 eur od

1.4.2019 do zaplatenia, zo sumy 464 eur od 1.5.2019 do zaplatenia, zo sumy 522 eur od 1.6.2019 do
zaplatenia, zo sumy 580 eur od 1.7.2019 do zaplatenia, zo sumy 638 eur od 1.9.2019 do zaplatenia,
zo sumy 482,13 eur od 1.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 740,13 eur od 1.12.2019 do zaplatenia, zo
sumy 798,13 eur od 1.1.2020 do zaplatenia, zo sumy 856,13 eur od 1.2.2020 do zaplatenia, zo sumy914,13 eur od 1.5.2020 do zaplatenia, zo sumy 972,13 eur od 1.6.2020 do zaplatenia ako aj primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 1.500 eur. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.11.2021.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav veci: Z výsluchu žalobkyne zistil, že

úver si zobrala z dôvodu ťažkej životnej situácie, na žalovanú sa obrátila preto, lebo vedela, že jej
peniaze poskytne. Boli jej poslané šeky, ktoré splácala, potom sa stalo, že neposlala a následne jej
boli strhnuté peniaze zo mzdy. Zrážky jej strhávali dlho, keď išla na mzdové tam jej povedali, že sa jej
budú ešte dlho strhávať zrážky. Zmluvu o úvere uzatvárala na pobočke v E., predložili jej tam zmluvu,
opýtali sa jej či je zamestnaná, uviedli že bude platiť poštovými poukážkami, to bolo asi tak všetko.

Čo znamená pojem „zmenka“ uviesť nevedela. Nepamätala si, či podpisovala Dohodu o zrážkach zo
mzdy, podpisovala tam papiere, nevie čo podpisovala, bola zúfalá. Po zrážkach zo mzdy dostávala len
životné minimum, zablokovali jej aj účet, pre výplaty si chodila na mzdovú učtáreň, skomplikovalo im
to aj rodinný život, nemali ani na zubára, deti boli malé, pomáhala jej mama. Deti nemohli chodiť na
žiadne krúžky, výlety zo školy, darčeky boli na Vianoce čokoláda, malá hračka. Pomáhala jej mama
z jej dôchodku 600 eur. Aj v súčasnosti ju telefonicky kontaktujú od žalovanej, má asi 200 SMS

správ. Zrážky zo mzdy boli vykonávané u jej zamestnávateľa F. F., asi dva roky zrážky vykonávané
nie sú na základe tohto jej podnetu. Zo vzájomnej písomnej komunikácie sporových strán vyplýva,
že žalobkyňa požiadala dňa 5.2.2020 (neskôr aj urgovala dňa 13.3.2020) žalovanú o vydanie kópie
zmluvy č. 8201800972, pričom žalovaná v jej odpovedi zo dňa 14.4.2020 uviedla, že požadovaná listina
bola žalobkyni poskytnutá v deň jej podpisu. Z rozsahu zrážok (evidencie) zamestnávateľa žalobkyne

vyplýva, že boli v prospech žalovanej pod e. č. 8201800972 v celkovom rozsahu 1.770,31 eur za
obdobie od 5/2013 do 3/2020. Z výplatnej pásky žalobkyne za mesiac 4/2020 vyplýva, že bola vykonaná
zrážka zo mzdy vo výške 58 eur v prospech žalovanej pod e. č. 8201800972. Z výpisu z obchodného
registra a živnostenského registra na žalobkyňu vyplýva, že nie je v týchto registroch evidovaná.
Žalovaná je evidovaná s predmetom činnosti: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov od 14.3.2001.

Dňa 17.5.2013 bola zamestnávateľovi žalobkyne (vtedy pod obchodným menom: INA SKALICA, s.r.o.)
doručená žiadosť žalovanej zo dňa 13.5.2013 o zrážky zo mzdy, z ktorej vyplýva, že dňa 2.5.2012 strany
sporuuzatvorilizmluvuoúverea(na)zabezpečeniejehosplateniabolavystavenádňa22.4.2013vlastná
zmenka, v ktorej sa dlžník (t. j. žalobkyňa v tomto konaní) zaviazal veriteľovi (t. j. žalovanej v tomto
konaní) zaplatiť zmenkovú sumu 1.004,15 eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne zo zmenkovej

sumy od 14.3.2013 a zákonný úrok 6% ročne z dlžnej sumy od 29.4.2013. Súčasne bolo v žiadosti
poukázané na uzatvorenie Dohody o zrážkach zo mzdy, na základe ktorej bola z dôvodu neplnenie
záväzkov dlžníkom požiadaná spoločnosť (zamestnávateľ žalobkyne) o vykonávanie zrážok mesačne.
Súčasne bolo v žiadosti uvedené, že dlžník z dlžnej sumy splatil 186 eur, s tým, že dlh predstavuje súčet
neuhradenej zmenkovej sumy, zmenkového úroku 0,25% denne zo zmenkovej sumy a zákonného úroku

6% ročne v celkovej výške 1.157,09 eur. Prílohou žiadosti bola Dohoda o zrážkach zo mzdy, výňatok z §
551 O.z. a zmenka. Z Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 2.5.2012 súd prvej inštancie
zistil, že žalobkyňa vystavila dňa 2.5.2012 zmenku, ktorou sa zaviazala zaplatiť žalovanej zmenkovú
sumu spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej sumy a súčasne, v prípade
omeškania, sa zaviazala platiť zákonný (sankčný) úrok vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy. Na základe

uzatvorenej dohody žalobkyňa súhlasila s tým, aby sa uspokojenie pohľadávky žalovanej zabezpečilo
vykonaním pravidelných mesačných zrážok u zamestnávateľa žalobkyne (v tom čase INA Skalica spol.
s r.o.) vo výške mesačnej zrážky zo mzdy 58 eur na účet žalovanej, VS: XXXXXXXXX. Išlo o formulárový
typ dohody s predtlačeným textom, do ktorého boli rukou vpisované vynechané (niektoré) údaje. Zo
zmenky č. 201800972 zo dňa 2.5.2012 súd prvej inštancie zistil, že táto bola vystavená v F. dňa 2.5.2012

s tým, že žalobkyňa ako vystaviteľ zmenky svojim podpisom potvrdila, že zaplatí za túto zmenku pri
predložení na rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zapísaná
v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sro, vložka č. 23636/B zmenkovú sumu
1.004,15 eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 14.3.2013. Zmenka bola vystavená s doložkou „bez
protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Dňa 2.5.2012 bola medzi žalovanou

a žalobkyňou uzatvorená Zmluva o úvere č. 201800972, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo
výške 350 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazla splácať v 12 mesačných splátkach po 58 eur mesačne,
počnúc dňom 20.5.2012 na účet veriteľa (žalovanej), t. j. zaplatiť celkovo sumu 696 eur.
Po vykonanom dokazovaní a zistení skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru,
že žaloba vo vzťahu k požadovanému bezdôvodnému obohateniu bola dôvodná v rozsahu uvedenom

vo výroku I. rozsudku, t. j. dôvodná bola v plnom rozsahu čo do žalobkyňou požadovanej istiny vo výške
972,13 eur, čiastočne bola dôvodnou potom v časti požadovaného úroku z omeškania z tejto sumy
972,13 eur a to v rozsahu uvedenom vo výroku I. rozsudku. Ako vyplýva z listiny - žiadosti žalovanej
o zrážky zo mzdy zo dňa 13.5.2013, žalobkyňa a žalovaná dňa 2.5.2012 uzatvorili zmluvu o úvere, nazáklade ktorej bola žalobkyňa povinná splácať úver, s tým, že na jeho zabezpečenie (zabezpečenie
splnenia) bola vystavená zmenka, a to dňa 2.5.2012 (totožného dňa) a nie dňa 22.4.2013 ako bolo
nesprávne uvedené v tejto žiadosti. Právne postavenie žalobkyne a žalovanej v tomto vzťahu bolo

spotrebiteľského charakteru, žalobkyňa v tomto vzťahu mala ako dlžník postavenie spotrebiteľa (§ 52
ods. 4 O. z.), t. j. fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (čo bolo preukázané výpisom
z obchodného a živnostenského registra na žalobkyňu). Žalovaná mala postavenie dodávateľa (§ 52
ods. 3 O. z.), t. j. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keďže ako vyplýva z Obchodného registra SR,
predmetom činnosti žalovanej je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov (a to od 14.3.2001), pričom
práve poskytovanie úveru v zmysle zmluvy o úvere č. 201800972 zo dňa 2.5.2012 bolo predmetom
právneho vzťahu medzi sporovými stranami. Postavenie spotrebiteľa, resp. dodávateľa u sporových
stranáchjedanéajust.§2písm.a/ab/ZoSÚ,stým,žeZmluvaoúvereč.201800972zodňa2.5.2012je
spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 ods. 1 O. z.), keďže bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom

a súčasne má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d/ ZoSÚ), keďže sa ňou žalovaná
ako veriteľ zaviazala poskytnúť žalobkyni ako spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaviazal
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom. Definovanie právneho vzťahu medzi stranami sporu (ako) spotrebiteľského nebolo sporným.
Nesporným boli taktiež skutkové tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe o tom, že zrážky boli z jej

mzdy vykonávané za účelom úhrady zmenkovej sumy 1.004,15 eur spolu s príslušenstvom tak ako
to bolo uvedené v predmetnej zmenke zo dňa 2.5.2012, ktorá bola v konaní ako listinný dôkaz aj
oboznámená. Za nesporné možno považovať aj vystavenie vlastnej zmenky č. 201800972 žalobkyňou
na zmenkovú sumu 1.004,15 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej
sumy od 14.3.2013, ako i podpísanie Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 2.5.2012.

Nesporným bolo aj tvrdenia žalobkyne o úhrade sumy v celkovej výške 1.956,31 eur (z toho sumy
1.770,31 eur formou zrážok zo mzdy a sumy 186 eur pred vykonaním zrážok) za obdobie 5/2013 do
3/2020, resp. o uhradení sumy 914,13 eur (z tejto celkovej sumy 1.956,31 eur) v období od 8/2018 do
3/2020 a následne sumy 58 eur z výplaty za mesiac 4/2020 dňa 15.5.2020, toto bolo aj preukázané
listinami, a to rozsahom (evidenciou) zrážok zamestnávateľom žalobkyne spolu s výplatnou páskou za

mesiac 4/2020 žalobkyne, tieto tvrdenia žalovaná ani nepoprela. Žalovaná v rámci obrany sa vyjadrovala
k platnosti Dohody o zrážkach zo mzdy uzatvorenej sporovými stranami dňa 2.5.2012, čo však nebolo
z právneho hľadiska kľúčovým pre posúdenie nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia,
podstatným bolo vystavenie zmenky dňa 2.5.2012, ktorá bola titulom na vykonávanie zrážok zo mzdy
žalobkyne tak ako to vyplýva z písomnej žiadosti žalovanej zo dňa 13.5.2013. Zmenka pritom slúžila

na zabezpečenia úveru zo dňa 2.5.2012, čo vyplýva z tejto žiadosti žalovanej o vykonávanie zrážok zo
mzdy zo dňa 13.5.2013. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ust. § 17 ods. 3 ZoSÚ v znení
účinnom k 2.5.2012 (vystavenie zmeny), podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského
úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. V danom prípade bol
podľa súdu prvej inštancie porušený zákon (§17 ods. 3 ZoSÚ). Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym

posúdením nároku žalobkyne voči žalovanej ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, s tým,
že podľa súdu prvej inštancie sa jedná v zmysle ust. § 451 ods. 2 O. z. o finančné plnenie prijaté
žalovanou z neplatného právneho úkonu. Podľa súdu prvej inštancie na strane žalovanej nebol dôvod
na plnenie v rozsahu žalovanej istiny vo výške 972,13 eur (za obdobie od 8/2018, s tým, že zrážka
bola vykonaná v mesiaci 9/2020 do 4/2020, s tým, že zrážka bola vykonaná 15.5.2020), a to z dôvodu

neplatnosti zmenky č. 201800972 zo dňa 2.5.2012, ktorá je podľa súdu prvej inštancie absolútne
neplatným právnym úkonom (§ 39 O.z.), nakoľko je v rozpore so zákonom, a to ust. § 17 ods. 3 ZoSÚ,
podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť
jeho splnenie zmenkou alebo šekom. Ako však vyplýva z listiny žalovanej zo dňa 13.5.2013 (žiadosti
o vykonávanie zrážok), zmenka bola vystavená práve na zabezpečenie splatenia úveru zo dňa 2.5.2012.

Z uvedeného potom vyplývalo, že takýto právny úkon je neplatným (nulitným od samého začiatku)
a plnenie prijaté na základe tohto neplatného právneho úkonu je plnením bez právneho dôvodu (§ 451
ods. 2 O. z.), t .j. plnením z neplatného právneho úkonu. Rozsah tohto plnenia bol vo výške 972,13 eur,
čo nebolo sporným skutkovým tvrdením uvedeným žalobkyňou. Nárok žalobkyne súd prvej inštancie
posúdil v uplatnenom rozsahu ako dôvodný a čo do požadovanej istiny preto žalobe vyhovel. Nakoľko je

žalovaná preukázateľne v omeškaní so splnením peňažného dlhu, má žalobkyňa právo požadovať od
nej podľa § 517 ods. 1 a 2 O. z. úrok z omeškania. Žalobkyňa uplatnila úroky z omeškania vychádzajúc
z dátumu vykonania tej ktorej zrážky zo mzdy, čo však podľa súdu prvej inštancie nebolo dôvodné,
nakoľko pri bezdôvodnom obohatení nie je čas splnenia dohodnutý ani ustanovený právnym predpisomani určený v rozhodnutí, a preto je žalovaná ako dlžník povinná splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho
o plnenie veriteľ (žalobkyňa) požiadal. Súd prvej inštancie preto vychádzal pri omeškaní žalovanej pri
pôvodnej uplatnenej sume 914,13 eur z dátumu doručenia žaloby žalovanej, čo bolo dňa 17.9.2020,

teda do omeškania sa žalovaná tak podľa súdu prvej inštancie pri tejto sume dostala dňa 18.9.2020
(§ 563 v spojení s § 517 ods. 1, 2 O. z.) a pri sume 58 eur súd prvej inštancie vychádzal z dátumu
doručenia repliky žalobkyne žalovanej, čo bolo dňa 4.12.2020 (č.l. 46 spisu), teda do omeškania sa
žalovaná podľa súdu prvej inštancie pri tejto sume dostala dňa 5.12.2020 (§ 563 v spojení s § 517 ods.
1, 2 O. z.). Súd prvej inštancie preto žalobkyni priznal úrok z omeškania uplatnený v zákonnej sadzbe 5

% ročne podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., avšak od 18.9.2020 pri sume 914,13 eur a od
5.12.2020 pri sume 58 eur (výrok I.), vo zvyšnej časti preto žalobu žalobkyne vo vzťahu k žiadanému
úroku z omeškania ako nedôvodnú zamietol (výrok III.).
Čo sa týka nároku žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.500
eur, tento nárok bol súdom prvej inštancie čo do svojho základu posúdený ako dôvodný, nedôvodným
bol podľa súdu prvej inštancie čo do požadovaného rozsahu. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne

považoval za dôvodný len čiastočne, a to v rozsahu uvedenom vo výroku II. rozsudku vo výške 243
eur, vo zvyšnej časti (sume 1.257 eur) žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol (výrok III.). Súd prvej
inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/2/2021 z 30.9.2021 a
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015. Účelom zadosťučinenia je vyjadriť určité
odsúdenie protiprávneho konania dodávateľa a odradiť ho od opakovania podobných porušení právnych

predpisov. Uvedené podmienky podľa súdu prvej inštancie splnené v danom prípade boli, keď súd
judikoval (I. výrokom rozsudku) právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovanej
(z dôvodu neplatnosti právneho úkonu – zmenky zo dňa 2.5.2012) a súčasne žalobkyňa aj musí čeliť
výzvam žalovanej na zaplatenie formou SMS správ. Stotožnil sa s odôvodnením nároku na priznanie
primeranéhofinančnéhozadosťučineniežalobkyňou,ktoréboloodôvodnenétým,žežalovanáodmietala

žalobkyni predložiť predmetnú úverovú zmluvu, v dôsledku čoho nemala žalobkyňa možnosť overiť si
správnosť a výšku jej plnenia v prospech žalovanej. V tomto prípade bolo však potrebné uviesť, že
nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobkyňa nedisponuje touto zmluvou (či to bola/nebola strata zmluvy
z jej zavinenia). Priznanie finančného zadosťučinenia je súdom prvej inštancie odôvodnené aj tým, že
žalovaná pristúpila k zabezpečeniu úveru zmenkou napriek tomu, že zákon to vyslovene vylučoval,

o čom musela mať žalovaná ako subjekt v tejto oblasti podnikania sa vyskytujúci vedomosť (úvery
poskytovala od roku 2001). Priznanie finančného zadosťučinenia je súdom prvej inštancie odôvodnené
aj tým, že vykonávanie zrážok zo mzdy žalobkyne malo nepriaznivý dôsledok aj na rodinný život
žalobkyne, na život jej detí, ktoré boli z finančného hľadiska obmedzené. Obrana žalovanej vo vzťahu
k nepriznaniu primeraného finančného zadosťučineniu bola súdom prvej inštancie vyhodnotená ako

nedôvodná, v danom prípade jednoznačne došlo k porušeniu práv žalobkyne ako spotrebiteľky, čo
úspešne uplatnila aj na súde (ako vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej), pričom zodpovednosť
za uvedené je nepochybne na strane žalovanej. Čo sa týkalo výšky tohto primeraného finančného
zadosťučinenia, súd prvej inštancie so zreteľom na okolnosti uvádzané žalobkyňou postupoval tak, že
túto výšku určil v rozsahu 1 úspešného nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia (k

tomu poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/15/2021 zo dňa 26.5.2021),
čo pri sume 972,13 eur predstavuje práve suma 243 eur, na zaplatenie ktorej súd prvej inštancie
žalovanú zaviazal (výrok II.) a vo zvyšnej časti nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia ako nedôvodný zamietol (výrok III.). Súd prvej inštancie v danom prípade nezistil žiadne
také skutočnosti mimoriadneho významu, na základe ktorých my malo byť žalobkyni priznané finančné

zadosťučinenie vo väčšom (ňou požadovanom) rozsahu.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1
CSP, vecne tým, že úspech strán sporu bol čiastočný, resp. pomerne rovnaký, pričom vychádzal
z toho, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia celkovej sumy 2.472,13 eur (972,13 eur + 1.500 eur)
s príslušenstvom, no priznaná jej bola suma 1.215,13 eur (972,13 eur + 243 eur) s príslušenstvom, čomu

zodpovedá úspech žalobkyne vo výške 49,15 % a žalovanej vo výške 50,85 % (pomerne rovnaký).

2. Proti tomuto rozsudku zjavne iba v rozsahu jeho výrokov I., II. a IV. podala včas odvolanie žalovaná,
s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Dôvodila tým, že žalobkyňa so žalovanou
uzatvorili dňa 2.5.2012 zmluvu o úvere č. 201800972, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver
vo výške 350 eur. ZoSÚ považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu
dôvodov ustanovených v § 11 ods. 1. Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu ospotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
V zmluve o úvere sa na prednej strane uvádza nasledovné: „Veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi

úver v sume 350 eur, a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok
vo výške 346 eur, t .j. celkovo zaplatiť čiastku 696 eur v 12 mesačných splátkach po 58 eur počnúc
dňom 20.5.2012 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru.“
Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov nakoľko tá je jasne, určito a zrozumiteľne uvedená v citovanom znení zmluvy

o úvere. Dlžník sa zmluvou o úvere zaviazal k úhrade dvanástich pravidelných mesačných splátok
vo výške 58 eur s termínom splatnosti dňa 20.4.2013. Ďalej žalovaná poukázala na to, že nie je
možné hovoriť ani o absencii výšky úrokovej sadzby. Žalobkyňa zároveň svojim podpisom potvrdila
prevzatie a oboznámenie sa so Štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere (ďalej
len ,,ŠEISÚ“). V ŠEISÚ je jasne, určito a zrozumiteľne uvedené: „Úroková sadzba úveru alebo v prípade
potreby rôzne úrokové sadzby úveru, ktoré sa vzťahujú na zmluvu o úvere je fixná 32 % ročne.“ V

zmysle bodu 10. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len ,,VPPÚ“): ,,...Tretina poplatku
predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.“ Žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť
zmluvu o úvere potvrdila svojim podpisom. Žalobkyňa si bola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich
z predmetnej zmluvy o úvere. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.7.1998, sp.

zn. Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt – Amt fur
Lebensmitteluberwachung a na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.1.2006, sp. zn. C-361/04, vo
veci Claude Ruiz – Picasso a ďalší v. OHIM. Nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane
žalobcu, ktorý bol pri uzavieraní zmluvy o úvere dobre informovaný, avšak ľahostajný. Uvedenému
konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu určením absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere. Žalovaná

ďalej uviedla, že jednotlivými splátkami sa hradí najprv istina poskytnutého úveru a po uhradení istiny
sa uhrádza zostatok z poskytnutého úveru (úroky, poplatok). Započítanie celej sumy splátky sa hradí
najprv na istinu a až tak na úrok a poplatok v prospech dlžníka, pretože v prípade nezaplatenia niektorej
splátky alebo omeškania dlžníka s platbou splátky dôjde skôr k zníženiu istiny, z ktorej by si žalobca
ako veriteľ mohol uplatňovať zákonné úroky z omeškania. Žalovaná zároveň uviedla, že zmluva o úvere

obsahuje všetky náležitosti v zmysle platných právnych predpisov, účinných v čase jej uzatvorenia.
V prípade osoby žalobkyne má žalovaná zároveň za to, že sa jedná o osobu, ktorá má rozumové
schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako
i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala (obdobne o tom hovorí
i čl. 11 ods. 2 CSP). Pokiaľ sa žalobkyňa snaží tvrdiť, že ,,musela“ podpísať všetky tlačivá, ktoré jej

boli predložené pri podpisovaní samotnej zmluvy, a nemala možnosť výberu, možno to považovať len
za účelové vyjadrenia, ktoré nie je možné akceptovať. Žalobkyňa navyše žiadnym spôsobom nebola k
podpisu zmluvy o úvere donútená a podpisy činila bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku.
Žalovaná má i naďalej za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a je toho názoru, že zo zmluvy o
úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila

na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú,
rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu
od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov.
Žalovaná neuznáva žalobkyňou vznesený nárok na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo
do výšky. Zdôraznila, že žalobkyňa nijakým relevantným spôsobom neodôvodnila vznesený nárok na

finančnézadosťučinenie.Žalovanámázato,žežalobkynifinančnézadosťučinenieneprislúcha,nakoľko
neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie
finančného zadosťučinenia, žalobkyni nevznikla. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že ako môže byť
poskytnutá dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko
si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil. Navrhla, aby súd pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného

práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovanej a pri rozhodovaní
vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek
tomu, že sama porušila viacnásobne zmluvné ustanovenia úverovej zmluvy. Má za to, že nepostačuje
všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa neodôvodnila jasne
a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo - právneho vzťahu medzi ňou a žalovanou. Priznanie

požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie
práva nie je možné už napraviť inak, čo nepredstavuje daný prípad. Porušenie práve by nebolo
možné napraviť inak napríklad v tom prípade, ak by právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia bolo premlčané. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochranyporušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nie len jeho deklaráciu. Má za to, že opätovné sankcionovanie
by bolo vzhľadom na prechádzajúce konanie neprimerane prísne. Žalovaná je ďalej toho názoru,

že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
nevznikla a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami
a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Žalovaná navrhla, aby
súd pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu
žalobkyne a žalovanej a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania

finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne,
keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oznámená s VPPÚ, nemala k nim
žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Žalobkyňa svojim podpisom na zmluve ďalej prehlásila,
že si zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných
podmienok. Za spornú považuje žalovaná aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia.
Žalobkyňanijakorelevantneneodôvodnilavýškupožadovanéhofinančnéhozadosťučinenia,ktoréurčite

nie je primerané a čo teda považuje za primeranosť. § 3 ods. 5 ZoSÚ je zákonným ustanovením
s relatívne vágnou hypotézou. Predpoklady priznania finančného zadosťučinenia sú porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej ZoSÚ a osobitnými predpismi, úspešné uplatnenie porušeného práva
alebo povinnosti, primeranosť zadosťučinenia, zodpovedná osoba. Všetky vyššie uvedené predpoklady
priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len

niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje
subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované
podľa akých kritérií sa má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom
predmetného ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako
prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom

vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok
ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho,
aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu.
Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade žalovaná žalobkyňu) nijakým spôsobom nenútila vstúpiť
do záväzkovo - právneho vzťahu a vo väčšine prípadov jej umožní sa so zmluvnými dojednaniami

oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (žalobkyňa) neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť
sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva
v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v

prípade náhrady škody. Primerané finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom
nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil
vo vzťahu k žalobcovi a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v
budúcnosti (v zmysle generálnej prevencie). Sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia
teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä

druhú funkčnú zložku sankčnej funkcie, teda funkciu preventívnu. Nemožno však opomenúť, že
práve inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o
preventívne účinky pred diskrimináciou. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia
má pôsobiť naprieč existujúcich spotrebiteľských právnych vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa
ale aj na spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj

subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne
pôsobenie. Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť
každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek
právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
nafinančnézadosťučineniejepotrebnéprihliadaťnaokolnostiprípadu,pokiaľvšakžalobkyňapoukazuje

na skutočnosť, že sa úspešne domáhala svojich spotrebiteľských práv, na druhej strane je potrebné
uviesť, že to bola žalobkyňa kto žiadal o úver. S poukazom na vyššie uvedené, za daného stavu a s
ohľadom na opakované ľahostajné konanie žalobkyne, výška uplatneného finančného zadosťučinenia
nezodpovedá svojmu účelu, teda pôsobiť preventívne naprieč existujúcich spotrebiteľských vzťahov. V
danom prípade nie je priznaním finančného zadosťučinenia naplnená jeho preventívna funkcia ani z

toho dôvodu, že žalovaná v novovzniknutých spotrebiteľských úverových vzťahoch už niekoľko rokov
nepoužíva vytýkané nedostatky. V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do
popredia dostáva kompenzačná funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenia do predošlého stavu.
V danom prípade bolo žalobkyni priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda nie ječo kompenzovať. Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo
652/2001 z 18.9.2002 a na duplicitu požadovaných peňažných plnení zo strany žalobkyne. Žalobkyňa
sa na jednej strane domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, a na strane druhej požaduje zároveň

aj finančné zadosťučinenie. Takýto súhrn finančných nárokov vznesených voči žalovanej považuje za
šikanózny. Žalovaná má za to, že domáhanie sa žalobkyne primeraného finančného zadosťučinenia,
nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo by vhodné ho priznať a nebolo náležitým
spôsobom odôvodnené.

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho IV. výroku podala včas odvolanie aj žalobkyňa, s návrhom
na jeho zmenu tak, že súd prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom
rozsahu. Zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Má za to, že súd prvej inštancie v tomto prípade vec nesprávne
právne posúdil a rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. Výška primeraného finančného
zadosťučinenia je vecou úvahy súdu. Toto má plniť jednak safisfakčnú ale i sankčnú funkciu. Súd prvej

inštancie pri rozhodovaní o jeho výške náležite posúdil jednotlivé skutočnosti, k týmto sa vyjadril v 41.
a v 42. odseku odôvodnenia rozsudku. Výška primeraného finančného zadosťučinenia nie je vecou
exaktného zisťovania ujmy, ktorú žalobca utrpel konaním žalovaného. V minulosti bolo v Občianskom
súdnom poriadku obsiahnuté ustanovenie § 142 ods. 3 OSP, kde bolo uvedené: „Aj keď mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomernej

nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu...“ V súčasnosti platný CSP nepozná nepatrný úspech, avšak aktuálna právna úprava pripúšťa
podobný režim posudzovania takýchto prípadov, ako tomu bolo v minulosti. Uvedené je možné najmä
použitím analógie v zmysle čl. 4 CSP v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania možno postupovať
podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a teda priznať úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 %. Žalobkyňu totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
sporu, ktorý závisí od úvahy súdu. „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na

základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom,
že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa
výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou
funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom
nemusel hradiť trovy konania.“ (ŠTEVČEK, FICOVÁ a kol. : Civilný sporový poriadok, C.

H. Beck, 2016, str. 926 a 927). Súd prizná strane nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci, pričom úspech v spore sa zisťuje porovnaním petitu uvedeného v žalobe a výroku súdu
v rozsudku. Úspech je nutné určiť s prihliadnutím na predmet sporu. Podľa názoru žalobkyne je zrejmé,
že v konaní 3Csp/56/2020 bola v celom rozsahu úspešná, keďže sa výrok meritórneho rozhodnutia
s výnimkou výšky primeraného finančného zadosťučinenia zhoduje so žalobným petitom a teda sa

žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Zásada úspechu vo veci v prípade, ak výška plnenia závisela od
úvahy súdu sa posudzuje vzhľadom na právny základ a nie výšku priznaného nároku. Má za to, že
je nepochybné, že bola v konaní úspešná v celom rozsahu aj napriek tomu, že jej nebolo priznané
primerané finančné zadosťučinenie v plnom rozsahu. Podstatnou skutočnosťou je, že jej bol priznaný
nárok na bezdôvodné obohatenia v požadovanom rozsahu, pričom je nevyhnutné rozoznávať, že v

tomto prípade sa jednalo o nárok hlavný a v prípade primeraného finančného zadosťučinenia o nárok
nadväzujúci. S uvedenou argumentáciou sa plne stotožňuje Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa
15.4.2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019 a taktiež v uznesení č. k. I. ÚS 56/2017-12 z 8.2.2017. Poukázala tiež
na judikatúru Krajského súdu v Trnave, ktorá je v tejto veci stabilne ustálená. Táto vychádza v plnom
rozsahu z vyššie citovaného Komentára k CSP a rozhodnutí Ústavného súdu. V rozsudku z 13.12.2017,

sp. zn. 10Co/191/2017 a sp. zn. 25CoCsp/4/2021 zo dňa 25.2.2021 Krajský súd v Trnave zhodne
uviedol:„Zásaduúspechuvoveci(§255CSP)trebauplatniťajnakonania,vktorýchvýškaplneniazávisí
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej

činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti
strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže
mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.“ Zároveň poukázala aj na ustálenú rozhodovaciu

prax Okresného súdu v Skalici (sp. zn. 9Csp/135/2020 zo dňa 23.3.2022), súd v rozsudku rozhodol tak,
že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu aj napriek tomu, že rozhodol o
povinnosti žalovaného zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie žalobcovi v nižšej výške, než bola
navrhnutá v žalobe. Uvedené odôvodnil s odvolaním na uznesenie NS SR sp. zn. 5M Cdo/7/2010 zo
dňa 23.2.2011, kde tento stanovil, že súd môže priznať strane náhradu trov konania v plnej výške aj v

prípade, ak priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Rovnako rozhodol Okresný
súd Skalica aj v rozsudku č.k. 2Csp/196/2017-175 zo dňa 13.5.2021, t. j. priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania aj napriek tomu, že priznal nárok žalobcu na vyplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia žalovaným v zníženej výške. Uvedené odôvodnil tým, že výška prisúdeného nároku
závisela od úvahy súdu a preto platí zásada, že žalobca bol v spore úspešný a teda mu vznikol nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému.

4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa tak, že ho navrhla zamietnuť a priznať jej náhradu trov
odvolacieho konania. Uviedla, že s odvolaním žalovanej v žiadnom prípade nesúhlasí. Časť I. odvolania
žalovanej považuje za absolútne bezpredmetnú. Žalovaná sa v nej zaoberá tým, že predmetná zmluva
obsahuje zákonné náležitosti a že žalobkyňa dostatočne prejavila vôľu uzavrieť zmluvu. Je zrejmé, že

žalovanásaobsahomrozsudkuaanijednotlivýchvyjadrenínáležitenezaoberala.Žalobkyňavžalobena
chýbajúcenáležitostizmluvynepoukazovala,taktiežsúdprvejinštancienatietonepoukazoval.Súdprvej
inštancie zmluvu vyhodnotil ako neplatnú s poukazom na to, že titulom na vykonávanie zrážok zo mzdy
bola zmenka, ktorou bol úver zabezpečený. Zmenku č. 201800972 zo dňa 2.5.2012 súd prvej inštancie
posúdil ako absolútne neplatný právny úkon, nakoľko je v rozpore s ust. § 17 ods. 3 ZoSÚ, podľa ktorého

nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. K uvedeným skutočnostiam
sa žalovaná v odvolaní nijako nevyjadrila. V časti II. odvolania sa žalovaná len veľmi stručne vyjadrila, že
má za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo, keďže žalobkyňa plnila na základe platnej zmluvy o
úvere, ktorá nikdy nebola vyhlásená za neplatnú. S uvedeným tvrdením žalobkyňa nesúhlasí, je zrejmé,
že zmluva bola zabezpečená zmenkou, čo spôsobuje jej absolútne neplatnosť a teda nie je potrebné,

aby bola vyhlásená za neplatnú. Tento právny úkon je neplatný od samého začiatku a teda plnenie, ktoré
žalovanáprijalanazákladezmluvyjeplnenímbezprávnehodôvodu.Nepochybnetedakbezdôvodnému
obohateniu na jej strane došlo. V III. časti odvolania žalovaná poukázala na skutočnosť, že neexistuje
žiaden relevantný dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaná poukázala na
skutočnosť, že „ako môže byť poskytnutá dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil

svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky...“ Toto tvrdenie je podľa žalobkyne absolútne absurdné,
keďže žalovaná požadovala od nej plnenie na základe neplatnej zmluvy, nezákonne zabezpečenej
zmenkou. Tejto skutočnosti si pritom musela byť od počiatku vedomá. Žalovaná zároveň opakovane
žiadala súd, aby posúdil konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovanej. Súd prvej
inštancie uvedené skutočnosti posúdil a vyjadril sa k nim v bode 41. rozsudku. Argumenty žalovanej, že

žalobkyňa v rámci kontraktačného procesu postupovala ľahostajne, keď súhlasila s obsahom zmluvy,
aj napriek tomu, že bola oboznámená s podmienkami poskytnutia úveru a všeobecnými obchodnými
podmienkami, považuje za bezpredmetné. V mnohých súdnych konaniach vedených proti žalovanej
bolo právoplatne preukázané, že žalovaná nedostatočne informuje o podmienkach poskytnutia úveru
a všeobecných obchodných podmienkach. Je bežnou praxou žalovanej, že zabezpečuje úverové

zmluvy zmenkami a neplatnými dohodami o zrážkach zo mzdy. Uvedené skutočnosti musia byť súdu
známe nielen z jeho rozhodovacej činnosti, ale aj z verejne dostupných súdnych rozhodnutí, ktoré
sú zverejňované na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky D.. Vyššie
uvedené tvrdenia žalovanej teda považuje za absolútne nevhodné. Žalovaná v odvolaní síce uviedla,
že neuznáva žalobkyňou vznesený nárok na primerané finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu,

ani čo do výšky. K prípadnej nedôvodnosti nároku však neuviedla žiadne argumenty, vyjadrovala
sa len k neprimeranosti výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Len pre úplnosť žalobkyňa
uviedla, že dôvodnosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva priamo zo zákona,
t. j. z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. - vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke
preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. (s uvedeným

sa však vysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku). Žalovaná považuje za spornú
výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa má za to, že k uvedenému
sa súd prvej inštancie dostatočne vyjadril vo svojom rozhodnutí. Uvedené potvrdzuje aj samotný fakt,
že požadované bolo primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500 eur, pričom bolo súdom prvejinštanciepriznanélenvovýške243eur.Mázato,žeprimeranosťpriznanéhofinančnéhozadosťučinenia
súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil, pričom sa odvolal aj na rozhodnutia viacerých Krajských súdov
a Najvyššieho súdu SR. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolanie žalovanej je nedôvodné.

5. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalovaná tak, že má za to, že sa dostatočne
vyjadrilakuvšetkýmrelevantnýmskutočnostiamprostredníctvomsvojichdoterajšíchpodaníapodaného
odvolania, na ktorých trvá v celom rozsahu. Nakoľko žalobkyňa vo svojom vyjadrení opätovne tie isté
skutočnosti, žalovaná považuje obsah svojho odvolania za dostačujúci.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutých

častiach v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale neboli v konaní zistené (§ 380 ods. 2
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a
čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutých častiach (I., II. a IV. výrok) je dôvodné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe, žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 972,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 914,13

eur od 18.9.2020 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 58 eur
od 5.12.2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 243 eur, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru

ovznikubezdôvodnéhoobohatenianastranežalovanejaonárokužalobkynenavydaniebezdôvodného
obohatenia a na primerané finančné zadosťučinenie, ako aj posúdiť správnosť súvisiaceho výroku
o náhrade trov konania. Predmetom prieskumu nebol III. výrok rozsudku, ktorým bola vo zvyšnej časti
žaloba zamietnutá, nakoľko tento výrok nebol odvolaniami napadnutý ani spochybnený.

8. Žalobkyňa v žalobe o.i. uviedla, že so žalovanou uzavrela 2.5.2012 Zmluvu o úvere č. 8201800972, na
zabezpečenie úveru bola dňa 2.5.2012 vystavená zmenka, na zabezpečenie zmenky bola dňa 2.5.2012
uzatvorená Dohoda o zrážkach zo mzdy. Ďalej uviedla, že Zmluvou o úvere nedisponuje, možno však
predpokladať, že táto neobsahuje zákonné náležitosti a sú v nej zakomponované viaceré neprijateľné
podmienky. Žalobkyňa si brala úver pre osobné potreby, nikdy nemala podnikateľské oprávnenie, bola

názoru, že právny vzťah medzi ňou a žalovanou je spotrebiteľský právny vzťah. Žalovaná jej poskytla
úver približne v sume 350 eur, ktorý jej bol vyplatený v hotovosti. Žalovaná predložila zamestnávateľovi
žalobkyne Žiadosť o zrážky zo mzdy z 13.5.2013, v ktorej žiadala vykonávanie zrážok zo mzdy na
úhrady zmenkovej sumy 1.004,15 eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne zo zmenkovej sumy
od 14.3.2013 a zákonný úrok 6% ročne z dlžnej sumy od 29.4.2013, spolu so žiadosťou predložila

zamestnávateľovi aj zmenku a dohodu o zrážkach zo mzdy, zo žiadosti bolo zrejmé, že žalobkyňa
zaplatila do podania žiadosti žalovanej sumu 186 eur. S poukazom na § 17 ods. 3 ZoSÚ a § 39 O.z.
bola žalobkyňa názoru, že zmenka z 2.5.2012 je absolútne neplatný právny úkon a zrážky zo mzdy
boli vykonávané v rozpore so zákonom. Dohodu o zrážkach zo mzdy žalobkyňa považuje taktiež za
absolútne neplatný právny úkon jednak z dôvodu, že neprimeraným spôsobom zvýhodňuje žalovanú

ako veriteľa, tiež z dôvodu jej neurčitosti, ďalej z dôvodu, že zabezpečuje neplatnú zmenku a tiež že
ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zrážky zo mzdy žalobkyne v prospech žalovanej sa vykonávali
od mája 2013 do marca 2020. Celkovo bola v prospech žalovanej žalobkyňou uhradená sumu 1.956,31
eur (z toho 1.770,31 eur formou zrážok zo mzdy a 186 eur pred vykonaním zrážok), žalovaná jej
vyplatila len sumu 350 eur, zo strany žalovanej tak podľa žalobkyne prišlo k bezdôvodnému obohateniu

v sume 1.606,31 eur na úkor žalobkyne. Žalobkyňa v žalobe ďalej uviedla, že úver poskytnutý zo strany
žalovanej sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalovaná zrážky vykonávala neoprávnene, mala
právo len na splatenie sumy 350 eur, v mesiaci apríl 2020 tak bol úver poskytnutý žalovanou preplatený
o 1.606,31 eur, žalobkyňa si preto žalobou uplatňovala vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobieod augusta 2018 (zrážka zo mzdy bola vykonaná v mesiaci september 2018) do marca 2020 – sumu
914,13 eur (teda v rozsahu, v ktorom nie je premlčané).
Žalovaná sa k žalobe vyjadrila tak, že ju navrhuje zamietnuť, o.i. uviedla aj že považuje Zmluvu o úvere

i Dohodu o zrážkach zo mzdy z 2.5.2012 za platné právne úkony, má za to, že k bezdôvodnému
obohateniu nedošlo, zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú
stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nikdy nebola
právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol
(nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná

z poctivých zdrojov. Žalobkyňa súhlasila s obsahom Zmluvy o úvere, bola oboznámená so všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru, nemala k nim žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať, svojim
podpisom na zmluve prehlásila, že si zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni
ani za nápadne nevýhodných podmienok.
Žalobkyňa reagovala na jej vyjadrenie tak, že Zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. f/, i/, k/ a y/ ZoSÚ, je nepochybne zrejmé, že úver poskytnutý žalovanou je preto bezúročný a bez

poplatkov a žalovaná mala teda nárok len na vrátenie sumy, ktorá bola žalobkyni poskytnutá, t.j. sumy
350 eur. Nakoľko žalovaná uviedla, že žalobkyňa uhradila na úver 2.014,31 eur (žalobkyňa v žalobe
uvádzala sumu 1.956,31 eur, keď nezapočítala zrážku zo mzdy za miesiac máj 2020 vo výške 58 eur),
žalobkyňa navrhla zmenu petitu žaloby tak, že titulom bezdôvodného obohatenia sa domáha priznania
sumy 972,13 eur (914,13 + 58). Dohoda o zrážkach zo mzdy zabezpečovala neplatnú zmenku, ktorý

postup je v rozpore so zákonom.
Súd prvej inštancie posúdil Zmluvu o úvere, uzavretú žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako
dlžníkom, ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, čo nebolo medzi stranami sporné. Za nesporné taktiež
označil skutkové tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe o tom, že zrážky boli z jej mzdy vykonávané
za účelom úhrady zmenkovej sumy 1.004,15 eur spolu s príslušenstvom tak ako to bolo uvedené

v predmetnej zmenke z 2.5.2012, tiež vystavenie vlastnej zmenky č. 201800972 žalobkyňou na
zmenkovú sumu 1.004,15 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej
sumy od 14.3.2013, ako i podpísanie Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov dňa 2.5.2012.
Nesporným bolo aj tvrdenie žalobkyne o úhrade sumy v celkovej výške 1.956,31 eur (z toho sumy
1.770,31 eur formou zrážok zo mzdy a sumy 186 eur pred vykonaním zrážok) za obdobie 5/2013 do

3/2020, resp. o uhradení sumy 914,13 eur (z tejto celkovej sumy 1.956,31 eur) v období od 8/2018 do
3/2020 a následne sumy 58 eur z výplaty za mesiac 4/2020 dňa 15.5.2020, toto bolo aj preukázané
listinami, a to rozsahom (evidenciou) zrážok zamestnávateľom žalobkyne spolu s výplatnou páskou
za mesiac 4/2020 žalobkyne. Za kľúčové pre posúdenie nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia považoval vystavenie zmenky dňa 2.5.2012, ktorá bola titulom na vykonávanie zrážok zo

mzdy žalobkyne tak ako to vyplýva z písomnej žiadosti žalovanej z 13.5.2013. Zmenka pritom slúžila
na zabezpečenia úveru zo dňa 2.5.2012, čo vyplýva z tejto žiadosti žalovanej o vykonávanie zrážok zo
mzdy zo dňa 13.5.2013. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ust. § 17 ods. 3 ZoSÚ v znení
účinnom k 2.5.2012 (vystavenie zmenky), podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského
úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. V danom prípade bol

podľa súdu prvej inštancie porušený zákon (§17 ods. 3 ZoSÚ), súd sa stotožnil s právnym posúdením
nárokužalobkynevočižalovanejakonárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,stým,žepodľasúdu
sa jedná v zmysle ust. § 451 ods. 2 O. z. o finančné plnenie prijaté žalovanou z neplatného právneho
úkonu, na strane žalovanej nebol dôvod na plnenie v rozsahu žalovanej istiny vo výške 972,13 eur
(za obdobie od 8/2018, s tým, že zrážka bola vykonaná v mesiaci 9/2020 do 4/2020, s tým, že zrážka

bola vykonaná 15.5.2020), a to z dôvodu neplatnosti zmenky č. 201800972 zo dňa 2.5.2012, ktorá je
podľa súdu prvej inštancie absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 O.z.), nakoľko je v rozpore
so zákonom, a to ust. § 17 ods. 3 ZoSÚ, podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského
úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. Ako však vyplýva z
listiny žalovanej zo dňa 13.5.2013 (žiadosti o vykonávanie zrážok), zmenka bola vystavená práve na

zabezpečenie splatenia úveru zo dňa 2.5.2012. Z uvedeného potom vyplývalo, že takýto právny úkon je
neplatným (nulitným od samého začiatku) a plnenie prijaté na základe tohto neplatného právneho úkonu
je plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 O. z.), t .j. plnením z neplatného právneho úkonu. Rozsah
tohto plnenia bol vo výške 972,13 eur, čo nebolo sporným skutkovým tvrdením uvedeným žalobkyňou.
Nárok žalobkyne súd prvej inštancie posúdil v uplatnenom rozsahu ako dôvodný a čo do požadovanej

istiny preto žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná sa v rámci obrany vyjadrovala
k platnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, uzatvorenej stranami dňa 2.5.2012, čo však podľa súdu nebolo
kľúčovým pre posúdenie nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, podstatným bolovystavenie zmenky dňa 2.5.2012, ktorá bola titulom na vykonávanie zrážok zo mzdy žalobkyne tak ako
to vyplýva z písomnej žiadosti žalovanej z 13.5.2013.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zmenka je absolútne neplatným právnym

úkonom, nakoľko ZoSÚ výslovne upravoval zákaz zabezpečenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy
formou zmenky ku dňu vystavenia zmenky (2.5.2012). Keďže hospodárskym účelom zmenkového
záväzku spotrebiteľky bolo zaistenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy, resp. splnenie záväzku zo
spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľka nie je zaviazaná zo zmenky vzhľadom na výslovný zákonný
zákaz zabezpečiť záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť

zmenky dáva odvolací súd do pozornosti, že tak ako žalovaná, ani jej prípadný právny nástupca,
eventuálne postupník sa nemôže dovolávať voči žalobkyni ako spotrebiteľke práv vyplývajúcich zo
zmenky. Žalovanej zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie, keďže nadobudla zmenku v rozpore s
výslovným zákonným zákazom zabezpečovať spotrebiteľský úver zmenkou. Z tohto dôvodu sa nemôže
úspešnedomáhaťplneniatitulomzmenkyprijatejavyplnenejvrozporeshmotnýmprávom,pretožeideo
výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu. V prípade, že by došlo k uplatneniu práv zo zmenky, súd je

v zmysle spoločného stanoviska (20. októbra 2015 bolo prijaté spoločné stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 93/2015) povinný zabezpečiť
v základnom konaní prieskum uplatneného nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu
s tým, že rovnaká povinnosť sa aplikuje aj v exekučnom konaní. Ak by došlo k uplatneniu nárokov
zo zmenky, žalovaná by v zmysle § 17 ods. 4 ZoSÚ zodpovedala za škodu vzniknutú spotrebiteľovi

porušením výslovného zákonného zákazu splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo
šekom. (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn.1Cdo/7/2020 z 30.3.2022).
Vyhovenie žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia nemuselo byť nutne nesprávnym, avšak podľa
názoru odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie predčasným, nakoľko súd prvej inštancie sa opomenul
vysporiadať s tvrdeniami žalovanej, prednesenými v konaní pred súdom prvej inštancie, že žalobkyňa

plnilanazákladeplatneuzavretejZmluvyoúvere,ktoránikdynebolaprávoplatnevyhlásenázaneplatnú,
rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy,
zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Súd prvej inštancie
uzavrel, že na strane žalovanej nebol dôvod na plnenie v rozsahu žalovanej istiny, a to iba z dôvodu
absolútnej neplatnosti zmenky, avšak súd opomenul, že ako zmenka, tak i dohoda o zrážkach zo mzdy

sú len zabezpečovacie inštitúty, preto bolo potrebné zaoberať sa (aj s poukazom na tvrdenia žalobkyne,
ktorá už v žalobe tvrdila, že zmluva o úvere neobsahuje zákonné náležitosti a sú v nej zakomponované
viaceré neprijateľné podmienky, že úver poskytnutý zo strany žalovanej sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov) otázkou platnosti zmluvy o úvere, otázkou či táto obsahuje obligatórne zákonné náležitosti,
či sú v nej zakomponované neprijateľné podmienky, či je úver bezúročný a bezpoplatkový, a tiež

žalobkyňou vznesenou námietkou premlčania nároku žalovanej na plnenie zo zmluvy, k čomu však súd
prvej inštancie nepristúpil a v tomto smere absentuje argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací
súd preskúmať.
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa zaoberá všetkými právne relevantnými

dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu, ktorá nemôže hľadať odpoveď
v rovine dohadov. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane

uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, je treba považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne
dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie veci,
prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že
rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/98/2017).

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 265/05)
pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať
za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach

(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS119/03, III. ÚS 209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie súdu
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porov. rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).
S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti nezodpovedalo
požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže v ňom absentoval argumentačný
základ vo vzťahu k vyššie špecifikovaným rozhodujúcim argumentom strán, ktorý by mohol odvolací
súd preskúmať.
Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

vyhovujúcej časti veci samej a v časti o náhrade trov konania (I., II. a IV. výrok) a vec mu vrátil
(v zrušenom rozsahu) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, z dôvodu, že nesprávnym procesným
postupom znemožnil stranám, aby uskutočňovali ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
ktoré konanie nenahrádza prvoinštančné konanie.

9. Povinnosťou súdu prvej inštancie (ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu) tak bude
postupovať v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný
skutkovýmitvrdeniamistránsporu,sozohľadnenímšpecifíkvzťahujúcichsanasporysochranouslabšej
strany (§ 290 CSP a nasl.) a posúdiť i vyhodnotiť dokazovanie týkajúce sa relevantných sporných

skutočností, s ich správnou preferenciou a vyvodením právnych dôsledkov vyplývajúcich z konkrétneho
ustanovenia právnej normy. Primárne bude súd prvej inštancie skúmať platnosť zmluvy o úvere, či táto
obsahuje obligatórne zákonné náležitosti, či sú v nej zakomponované neprijateľné podmienky, či je úver
bezúročný a bezpoplatkový, či je dôvodná námietka žalobkyne o premlčaní nároku žalovanej na plnenie
zo zmluvy, čo vyhodnotí na základe vykonaného dokazovania, podľa príslušných právnych noriem. Na

preukázaný skutkový stav, zistený na základe vyhodnotenia vykonaných dôkazov podľa ust. § 191 ods.
1 CSP (dôkazy bude súd hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo), následne
súd prvej inštancie aplikuje relevantné právne normy. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení
rozhodnutia bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, s uvedením obsahových

náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, t. j. súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej
veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalovanej, poskytne odpoveď na podstatné

a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané
(rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

10. Ďalšie odvolacie námietky odvolací súd neposudzoval, vzhľadom na potrebu skúmania relevantných
sporných skutočností súdom prvej inštancie v správnom poradí. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces uznesenie (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

11. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci (v zostávajúcom rozsahu) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto
odvolacieho konania.

12. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)