Uznesenie – Ostatné ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122207360
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8122207360.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H. P., nar. XX. XX. XXXX, R. XXX, právne zastúpený
advokátom JUDr. Mariánom Juskom, Košice, Račí potok 3, proti žalovaným: 1/ Mgr. B. F., MBA, nar.
XX. XX. XXXX, XXXX R. D. P., V. M., G., R. C. U., 2/ R. F., nar. XX. XX. XXXX, J., J. X A., obaja právne
zastúpení: Advokátska kancelária LAWYALTIE, s. r. o., Bratislava, Heydukova 12, IČO: 47 254 165, o
návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia, vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn. 7C/56/2022, o

dovolanížalobcuprotiuzneseniuKrajskéhosúduvPrešovez14.septembra2023sp.zn.12Co/48/2023,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením č. k. 7C/56/2022 - 43 zo dňa 7.
decembra 2022 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 7C/56/2022-112 zo dňa 29. mája 2023 rozhodol
tak, že návrh zamietol (I. výrok), žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným v 1/ a 2/ rade trovy
konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude po právoplatnosti uznesenia rozhodnuté samostatným
uznesením (II. výrok).
1.1. Rozhodnutie právne odôvodnil § 334, § 339, § 234 ods. 1, 2, § 225 ods. 1, 2, 3, § 251, § 255 ods. 1,

§ 262 ods. 1, 2, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) uznesením zo dňa 14. septembra 2023 sp. zn.
12Co/48/2023 rozhodol tak, že odvolanie odmietol (I. výrok) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnom skončení veci samostatným uznesením (II. výrok).

2.1. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 355 ods. 2, § 357, § 386 písm. c) CSP a zároveň
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/37/2021 zo dňa 28. 07. 2022,
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
6/2023.
2.2. Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nepochybne vyplýva, že proti uzneseniu súdu
prvej inštancie, ktorým bol návrh na zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia zamietnutý, nie

je odvolanie prípustné. Odvolací súd napokon ešte zdôraznil, že ani nesprávne poučenie súdu
prvej inštancie o opravnom prostriedku nemohlo založiť prípustnosť odvolania proti predmetnému
rozhodnutiu, ktorého neprípustnosť podania odvolania vyplýva priamo zo zákona. V dôsledku toho,
že predmetné odvolanie smerovalo proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací
súd sa ďalej nezaoberal samotným obsahom podaného odvolania, ani vyjadreniami žalovaných k
predmetnému odvolaniu.

2.3.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§
256 ods. 1 CSP a čl. 4 ods. 1 CSP. Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenia o trovách konania vprípaderozhodnutiaoodmietnutíodvolania,pretootrováchvtomtoprípadeodvolacísúdrozhodolpodľa
§ 256 ods. 1 CSP, ktoré upravuje problematiku čo do obsahu a účelu najbližšiu odmietnutiu odvolania
z dôvodu, že konanie v tomto prípade končí bez toho, aby odvolací súd rozhodol vo veci samej, teda

obdobne, ako v prípade zastavenia konania, a to v dôsledku procesného zavinenia tej strany sporu,
ktorá podala odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. V prejednávanej
veci žalobca svojim správaním zavinil odmietnutie odvolania, keď toto podal proti uzneseniu, proti
ktorému odvolanie nie je prípustné, a tak mu vznikla povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
žalovaným. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení

veci samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť
dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. e) a f) CSP.
3.1. Dovolateľ poukázal na bod 9 uznesenia, v ktorom je uvedené, že pôvodne mal rozhodovať iný
sudca, avšak podľa rozvrhu práce bola vec pridelená sudcovi, ktorý rozhodoval o neodkladnom opatrení

z dôvodu, že podľa obsahu žaloby sa táto javila ako návrh na zrušenie neodkladného opatrenia. V
uvedenom prípade mal za to, že je nutné uviesť, že žaloba o navrátenie do pôvodného stavu ako aj
návrh na zrušenie neodkladného opatrenia musia mať podobný obsah, preto, i v zmysle poučenia v
neodkladnom opatrení podával žalobu o navrátenie do pôvodného stavu, a teda zmena zákonného
sudcu nie je v súlade s predpismi ani s rozvrhom práce, preto zmena zákonného sudcu bola v rozpore

s právom na spravodlivý proces. Zároveň namietal, že v priebehu plynutia lehoty na odvolanie sa
dozvedel o tej skutočnosti, že bratranec žalovanej, JUDr. Rastislav Varga, je sudcom Krajského súdu v
Prešove.SpoukazomnapredchádzajúcerozhodnutiaOkresnéhosúduvPrešovevočiosobedovolateľa
a následne na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorým zamietol jeho predchádzajúcu žalobu, ako
i nedôvodnú zmenu sudcu v tomto konaní, mal dôvodnú obavu, že táto skutočnosť môže mať výrazný

vplyv na rozhodovanie ktoréhokoľvek sudcu v Prešovskom kraji, preto vzniesol námietku zaujatosti
sudcov Okresného súdu v Prešove a zároveň i sudcov Krajského súdu v Prešove, ku ktorej sa nikto
žiadnym spôsobom nevyjadril. Vo vzťahu k absolvovanej liečbe v bode 14 uviedol, že ide o totožný
dôvod, ktorý dovolateľ uviedol v predchádzajúcej žalobe, pričom tvrdil, že uvedené nie je zárukou
toho, že správanie žalovaného (pravdepodobne súd mal na mysli „žalobcu“) sa nemôže v priebehu

krátkeho času výrazne zhoršiť. Mal zato, že súd si sám výrazne odporuje a špekuluje, pretože jednak
poukazujenaskutočnosťuvádzanúvpredchádzajúcomrozhodnutíodvolaciehosúdu,žesidovolateľbol
vedomý právnych následkov porušenia nariadení, ale zároveň uviedol, že sa môže správanie dovolateľa
rýchlo zmeniť. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyhodnocoval aktuálny stav, ale stav
minulý, pretože v tom čase už prešli 2 roky od nariadenia neodkladného opatrenia, pričom nebol

porušenýanirazžiadnyuloženýzákaz,tedaideodlhodobýstav.Poukázanímnaliečbubolapreukázaná
úspešnosť liečby a súd túto svojim nepodloženým zamietnutím nemôže ignorovať. Odopieranie dôkazov
tak nie je v súlade so zákonným hodnotením dôkazov. V bode 15 súd uviedol, že dôvod, že sa
žalovaná zdržiava v zahraničí, nie je dôvodom na zrušenie neodkladného opatrenia. V tejto súvislosti
poukázal na skutočnosť, že žalovaná 1/ ale aj žalovaný 2/ mali byť chránení a za tým účelom mu bolo

nasadené technické zariadenie na monitorovanie pohybu. Pokiaľ sa nenachádzajú na území Slovenskej
republiky, nie je dôvod ani na ich „ochranu“ a najmä nie na obmedzovanie osoby dovolateľa, pričom
opätovne poukázal na ustanovenie § 28 zákona č. 78/2015 o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí
technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov dodržiavať povinnosti uložené
týmto zákonom a to tak, že „Kontrolovaná osoba, ako aj chránená osoba sú povinné okrem iného,

dodržiavať prevádzkové pokyny používania technických prostriedkov, ohlásiť pred vycestovaním do
zahraničia probačnému a mediačnému úradníkovi túto skutočnosť najmenej päť pracovných dní pred
vycestovaním, dodržiavať ďalšie povinnosti ustanovené týmto zákonom.“ Súd sa niekoľkonásobným
porušením zo strany žalovanej 1/ absolútne nezaoberal. Naopak, vzal na zreteľ fotografie a čestné
vyhlásenie žalovanej 1/ o tom, že sa k nej priblížil, hoci to nebola pravda. Uvedená skutočnosť by

bola preukázaná jedine správou probačnej a mediačnej úradníčky. Za absurdné považoval zdôvodnenie
súdu, že bez toho, aby si vyžiadal správu od probačnej a mediačnej úradníčky, ktorú dovolateľ navrhoval
ako dôkaz na preukázanie skutočností, že žalovaná 1/ porušuje opatrenia, a teda na jeho úkor sú
zneužívané prostriedky práva na obmedzovanie osobnej slobody, vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú.
Pokiaľ by sa súd skutočne chcel oboznámiť so situáciou a možno aj s fungovaním monitorovacieho

zariadenia, zistil by, že dovolateľ nemôže mať vedomosť o tom, či sa priblížil k žalovaným alebo nie,
pretože v rámci monitorovania zariadením existujú zóny priblíženia sa, pričom v prípade porušenia
by bol okamžite kontaktovaný z operačného strediska a bol by vykonaný záznam o porušení zákazu,
čo sa neudialo. K dôkazom, ktoré predložili žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu, ale ani kich vyjadreniu dovolateľ namietal, že nemal možnosť sa žiadnym spôsobom vyjadriť, pretože súd ich
nezaslal a preto bol presvedčený, že súd mu znemožnil uplatňovať procesné práva, čo má za následok
porušenie práva na spravodlivý proces. Súd absolútne odignoroval jednak dovolateľom navrhnuté

dôkazy a jednak sa vôbec nevysporiadal s porušeniami žalovanej 1/ ako chránenej osoby. Namietal, že
na základe podaného odvolania rozhodol odvolací súd uznesením a odvolanie odmietol z dôvodu, že
voči takémuto uzneseniu nebolo možné podať odvolanie, hoci bol dovolateľ poučený o takejto možnosti
a zároveň ho zaviazal na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenia § 355 ods. 2 a § 357
CSP. Z vyššie opísaných skutočností mal súd podanie i konanie, nielen podľa označenia, ale i podľa

jeho obsahu, ako aj poučenia v uznesení o neodkladnom opatrení považovať predmetné konanie za
konanie vo veci samej a týmto spôsobom pristúpiť i k uzneseniu ako k rozhodnutiu vo veci samej a
rozhodovať ako o rozsudku, teda rozhodnutie mal zrušiť ako nezákonné a vec vrátiť na nové prejednanie
a rozhodnutie alebo sám vo veci rozhodnúť. Súdy, ktoré konali v danej veci, konali mimo vymedzený
rámec zákonov, ktoré jednoznačne upravujú postup ich konania a zároveň sa absolútne nevysporiadali s
navrhovanými dôkazmi, resp. ich odignorovali, naviac zamietaním žalôb bola výrazne a bezprecedentne

obmedzená osobná sloboda dovolateľa v civilnom konaní bez toho, aby preukázateľne porušoval alebo
ohrozoval práva iných osôb a v rozsahu, s ktorým v zásade nepočítajú trestnoprávne predpisy a zároveň
je porušované dovolateľovo právo na spravodlivý proces.
3.2. Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhol dovolaciemu súdu rozhodnutie súdu odvolacieho, ale aj súdu
prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobcu zamietol v celom
rozsahu ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že

dovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)stranasporuzastúpenávsúladesozákonom(§
429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou) dospel k záveru o potrebe dovolanie odmietnuť.

6. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. e) CSP poukázal na bod 9 uznesenia, v

ktorom je uvedené, že pôvodne mal rozhodovať iný sudca, avšak podľa rozvrhu práce bola vec pridelená
sudcovi, ktorý rozhodoval o neodkladnom opatrení z dôvodu, že podľa obsahu žaloby sa táto javila ako
návrh na zrušenie neodkladného opatrenia. V uvedenom prípade mal za to, že je nutné uviesť, že žaloba
o navrátenie do pôvodného stavu ako aj návrh na zrušenie neodkladného opatrenia musia mať podobný
obsah, preto, i v zmysle poučenia v neodkladnom opatrení podával žalobu o navrátenie do pôvodného

stavu, a teda zmena zákonného sudcu nie je v súlade s predpismi ani s rozvrhom práce.

7. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania
nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval
nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné

pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na
uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

8. Právo na zákonného sudcu je zaručené v ustanovení čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), podľa ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na
rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných
pravidiel).

9. Princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi bol v civilnom sporovom konaní premietnutý aj do

ustanovenia § 420 písm. e) CSP. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd. Súdna prax je pritom jednotná v tom, že súd treba považovať za
nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca.

10. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu upravuje
ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), podľa ktorého zákonný sudca je
sudca,ktorývykonávafunkciusudcunapríslušnomsúdeabolurčenývsúladesozákonomasrozvrhompráce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe
zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

11. Za zákonného sudcu podľa ustanovenia čl. 48 ods. 1 ústavy je potrebné zásadne považovať toho,
kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len „ústavný súd“, sp. zn. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS
118/02, III. ÚS 46/04, III. ÚS 46/2012, IV. ÚS 161/08). Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak,

že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a
miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu oprávneného konať
a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy. Nejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce, ktorý je v
súlade so zákonom a prislúchajúcimi právnymi predpismi.

12.Nesprávneobsadenýmjesúdobsadenývrozporesustanoveniamiupravujúcimizloženiesúdu,ktorý

má určitý spor prejednať a rozhodnúť. Súd je nesprávne obsadený aj vtedy, ak o veci nekoná zákonný
sudca. Zákonným sudcom je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného
súdu (sp. zn. 7Cdo/51/2018). Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia
je súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj prideľovanie súdnej agendy sudcom a určenia
zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce tak, aby bolo zachované stanovené

prideľovanie súdnej agendy na konanie sudcom, a aby bol vylúčený výber súdov a sudcov „ad hoc“, pre
rôzne dôvody a účely. Ak sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale
na základe jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného sudcu vyplývajúce z
ustanovenia čl. 48 ods. 1 ústavy sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd považovať v zmysle
ustanovenia § 420 písm. e) CSP za nesprávne obsadený.

13. Dovolací súd v danej veci predovšetkým skúmal, či sudca, ktorý o nej konal a rozhodoval (ne)bol
určený v súlade s rozvrhom práce.

14. Podľa ustanovenia § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva
na príslušný kalendárny rok.
14.1. Podľa ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje určenie senátov,
samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré
došli na súd.

14.2. Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci
určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo
samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym
úradníkom sa prideľujú veci podľa rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a

riadny chod súdu.
14.3. Podľa ustanovenia § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1
je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych
úradníkov.
14.4.Podľaustanovenia§51ods.7zákonaosúdochakvzniknenáhlaprekážka,ktorábránizákonnému

sudcovi, ktorému bola vec pridelená, vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako šesť
týždňov,vecbudepridelenásudcoviurčenémurozvrhomprácenazastupovanietohtozákonnéhosudcu;
pridelenie sa vykonáva v čase, keď sa zistí náhla prekážka. Na účely tohto ustanovenia sa za náhlu
prekážku v práci považuje aj čerpanie dovolenky.

15. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žaloba o navrátenie do pôvodného stavu napadla okresnému
súdu dňa 22. augusta 2022, pričom vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. Marekovi Bujňákovi
pod sp. zn. 7C/56/2022 (pozri potvrdenie na č. l. 9 spisu). Podľa pravidla 14 Všeobecných pravidiel
určenia zákonného sudcu rozvrhu práce okresného súdu platného v čase podania žaloby o navrátenie
do pôvodného stavu (ďalej len „rozvrh práce“): „14. O návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a o

návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia podanom v súvislosti s už prebiehajúcim konaním
označené k spisovej značke prebiehajúceho konania, resp. takto neoznačené, rozhodne sudca, ktorý je
zákonným sudcom v prebiehajúcom konaní. O návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia a o návrhuna zrušenie zabezpečovacieho opatrenia po právoplatnom skončení veci, rozhodne ten sudca, ktorý ho
vydal; v prípade, že takého niet, pridelí sa vec náhodným výberom.“

16. V súvislosti s predmetnou námietkou dovolací súd poukazuje taktiež na rozhodnutie ústavného súdu
v danom spore, kde bolo konštatované nasledovné:
16. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, podľa ktorej v dôsledku nezákonného preradenia jeho
návrhu do senátu 20C bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces a právo na zákonného
sudcu, ústavný súd uvádza, že okresný súd v napadnutom uznesení uviedol, že podanie sťažovateľa

bolo zapísané do registra 7C a po jeho posúdení podľa obsahu ako návrhu na zrušenie neodkladného
opatrenia a na základe pokynu predsedu súdu preradené do registra 20C v zmysle pravidla 14 rozvrhu
práce. Ústavný súd poukazuje na znenie pravidla č. 14 rozvrhu práce pre okresný súd na rok 2022,
v zmysle ktorého druhej vety: „O návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia a o návrhu na zrušenie
zabezpečovacieho opatrenia po právoplatnom skončení veci rozhodne ten sudca, ktorý ho vydal; v
prípade, že takého niet, pridelí sa vec náhodným výberom.“ Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd

postupoval pri preradení veci sťažovateľa do iného súdneho oddelenia v súlade s vopred známymi
procesnými pravidlami stanovenými rozvrhom práce a o návrhu sťažovateľa rozhodol sudca, ktorý bol
rozvrhom práce určený na konanie v tejto veci. V tomto postupe preto nemožno vidieť porušenie práva
na spravodlivý súdny proces či práva na zákonného sudcu.
17. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzavrel, že žalobca neopodstatnene namietal zmätočnostnú

vadu podľa § 420 písm. e) CSP, že v prvoinštančnom konaní rozhodol iný ako zákonný sudca. Dovolací
dôvod v zmysle § 420 písm. e) CSP nie je preto daný.

18.Dovolateľvyvodzujeprípustnosťdovolaniaz§420písm.f)CSP,podľaktoréhojedovolanieprípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

20. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou

práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na
to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou

predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pod porušením práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

21. V zmysle § 428 CSP je dovolateľ povinný o. i. uviesť, z akých dôvodov dovolaním napadnuté
rozhodnutie považuje za nesprávne a tento dovolací dôvod (resp. dôvody) vymedziť spôsobom

uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Uvedené je podstatné a smerodajné aj pre samotný dovolací súd,
pretože ten je v súlade s dispozičnou zásadou viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP),
vrátane ich obsahového i rozsahového vymedzenia a z iných než dovolateľom uplatnených dôvodovnapadnuté rozhodnutie preskúmavať nemôže. Ak teda dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP, tento nedostatok má za následok odmietnutie dovolania.

22. V posudzovanom prípade dovolateľ v dovolaní úplne jednoznačne uplatnil dovolací dôvod podľa
§ 420 písm. f) CSP, ale v súlade s § 431 ods. 2 CSP nešpecifikoval, v čom konkrétne spočíva vada
zmätočnosti konania predpokladaná v § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol
len skutkové okolnosti danej prejednávanej veci, avšak v tejto súvislosti neuviedol v dovolaní žiadne
relevantné, resp. vecné argumenty, ale prezentoval nesúhlas a nespokojnosť s rozhodnutiami súdov. V

dovolaní v zásade uviedol nezrozumiteľnú argumentáciu spočívajúcu v polemike o nesprávnosti postupu
bez uvedenia relevantných právnych argumentov. Dovolateľ iba opisujúc a polemizujúc so skutkovým
stavom veci poukazoval na vybrané časti odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií, ktoré sú podľa
jeho názoru v rozpore so skutočnosťou, pričom konkrétnymi zákonnými ustanoveniami neodôvodnil ani
to, aký postup považuje za správny, a teda neuviedol konkretizáciu pochybení odvolacieho súdu, resp.
vady konania spočívajúcej v nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorý mu znemožnil uskutočňovať

jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ani z obsahu
dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) nie je možné vyvodiť, v čom dovolateľ vidí porušenie svojho práva na
spravodlivý proces. Dovolateľ tak nevymedzil uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 431
až § 435 CSP, keďže jasne nedefinoval nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým mu mal
odvolací súd v tomto spore znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Dovolací súd ako obiter dictum v súvislosti s námietkou dovolateľa keď namietal, že na základe
podaného odvolania rozhodol odvolací súd uznesením a odvolanie odmietol z dôvodu, že voči takémuto
uzneseniu nebolo možné podať odvolanie, hoci bol dovolateľ poučený o takejto možnosti a zároveň

ho zaviazal na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenia § 355 ods. 2 a § 357 CSP, pričom
takýto postup odvolacieho súdu považoval za nesprávny, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. júla 2022 sp. zn. 5Obdo/37/2021, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 6/2023, v zmysle ktorého: „Konanie o zrušenie
neodkladného opatrenia je konaním o parciálnej otázke súvisiacej s takým typom procesného postupu,

ktorý per se nie je považovaný za konanie vo veci samej ani za konanie, ktorým sa vec končí. Podľa
ustanovenia § 357 písm. e) CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým
súd zrušil neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie podľa ustanovenia § 334 a § 335 ods.
1 CSP, t. j. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie návrh na zrušenie
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia zamietne.“

24. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP odmietol bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

25. V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP)

dovolací súd voči neúspešnému žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.