Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 6. jún 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/235/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201630
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ina Šingliarová
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201630.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov
senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Jozefa Timeka v právnej veci žalobcu: S.M.S., spol. s r.
o., so sídlom Pionierska 423, Dubnica nad Váhom, IČO: 31 610 811, zastúpený: Advokátska kancelária
SEMANČÍN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bottova 2A, Bratislava, IČO: 50 567 942, proti žalovanému:
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské Nivy 44/A, Bratislava, za účasti:

Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, so sídlom Hlboká cesta
2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 19303/2019-2061-54284 zo dňa 19.
septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie ministra hospodárstva Slovenskej republiky
č. 19303/2019-2061-54284 zo dňa 19. septembra 2019 a rozhodnutie Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky č. Rzž-110/2019, č. 12073/2019-1050-32345 zo dňa 24. mája 2019 zrušuje a
vec vracia prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

III. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet správneho súdneho poriadku

1. Žalobca sa včas podanou žalobou (29.11.2019) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 19303/2019-2061-54284 zo dňa 19.09.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. Rzž-110/2019, č. 12073/2019-1050-32345 zo dňa
24.05.2019. Prvostupňovým rozhodnutím bola z dôvodov zahraničnopolitických záujmov Slovenskej
republiky zamietnutá žiadosť žalobcu zo dňa 31.01.2019 o udelenie vývoznej licencie výrobkov
obranného priemyslu – výrobky obranného priemyslu a služby podľa prílohy (VM6) v množstve 12 ks +
1 súprava v cene X.XXX.XXX,- € z územia Slovenskej republiky na územie Ugandy pre zahraničného

užívateľa Ministerstvo obrany a záležitostí veteránov Ugandy.

II. Priebeh administratívneho konania

2.ŽalobcaboldržiteľompovoleniaobchodovaťsvýrobkamiobrannéhopriemyslučísloP008/2016-1050,
číslo rozhodnutia Po10/2016-1050, zo dňa 21. marca 2016. Žalobca doručil žalovanému dňa 31.01.2019

žiadosť, zaregistrovanú pod č. 559/19, o udelenie vývoznej licencie výrobkov obranného priemyslu -
výrobky obranného priemyslu a služby podľa prílohy (VM6) v množstve 12 ks + 1 súprava a cene
X.XXX.XXX€zúzemiaSlovenskejrepublikynaúzemieUgandyprezahraničnéhoužívateľaMinisterstvoobranyazáležitostíveteránovUgandy(ďalejlen„žiadosťoudelenievývoznejlicencie“)podľa20písm.b)
zákona č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZOVOP“).

3. Žalovaný pred rozhodnutím požiadal o vyjadrenie sa k žiadosti, okrem iného, aj Ministerstvo
zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej aj „MZVaEZ“), ktoré bolo
povinné sa k žiadosti vyjadriť podľa § 17 ods. 1 ZOVOP. Žalovaný rozhodnutím č. R-P-64/2019, č.
12073/2019-1050-17538 zo dňa 14.03.2019 prerušil konanie na dobu neurčitú na základe žiadosti

ďalšieho účastníka konania, rovnako mu predĺžil lehotu na vyjadrenie sa. Ďalší účastník konania
oznámil žalovanému listom č. 042717/2019-OKOZ-0076133 zo dňa 20.05.2019 svoje stanovisko (ďalej
len „stanovisko“ alebo „stanovisko MZVaEZ“) s odôvodnením že: „zo zahraničnopolitického hľadiska
nesúhlasí s udelením predmetnej licencie. Realizácia predmetného obchodného prípadu by bola v
rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ 2008/944/SZBP, ktorou sa vymedzujú spoločné
pravidlá upravujúce kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu“ (ďalej len „Spoločná pozícia“).

Záporné vyjadrenie je pre žalovaného záväzné podľa § 17 ods. 3 ZOVOP.

4. Žalovaný zamietol žiadosť žalovaného o udelenie vývoznej licencie z dôvodu:
„zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky“ prvostupňovým rozhodnutím č. Rzž-110/2019, č.
12073/2019-1050-32345 zo dňa 24. mája 2019, proti ktorému podal žalobca rozklad. Žalobca doručil

dňa 01.07.2019 žalovanému žiadosť o nariadenie ústneho pojednávania podľa § 21 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),
dvakrát vzniesol námietky o predpojatosti člena Stálej osobitnej komisie A. B. pre konanie o rozklade,
lebo sa ako zamestnanec ďalšieho účastníka konania podieľal na vydaní stanoviska. Žalovaný dvakrát
zamietol námietku o predpojatosti.

5. Minister hospodárstva rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil rozhodnutím č. 19303/2019-2061- 54284 zo dňa 19.09.2019.

III. Žaloba

6. V podanej žalobe žalobca navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného
č. 19303/2019-2061-54284 zo dňa 19.09.2019, ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky č. Rzž-110/2019, č. 12073/2019-1050-32345 zo dňa 24.05.2019
a podľa § 191 ods. 3 písm. a/, b/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a v spojení s § 27 ods. 1 SSP aj stanovisko MZVaEZ.
V žalobe namietal, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o dovoz bolo vydané na základe napadnutého
stanoviska, ktoré neobsahovalo žiadne odôvodnenie. Z § 42 ods. 3 ZOVOP jednoznačne vyplýva,
že odôvodnenie v rozsahu, že sa žiadosť o udelenie vývoznej licencie zamieta, s poukazom na
skutočnosť, že ide o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, môže uviesť

len žalovaný v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Z predmetného ustanovenia,
ani zo žiadneho iného ustanovenia, nevyplýva možnosť pre ďalšieho účastníka vydať neodôvodnené
stanovisko. Na odôvodnenie stanoviska nemožno použiť § 42 ods. 3 písm. a/ ZOVOP, ktorý sa vzťahuje
len na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Z obsahu napadnutého stanoviska nie
je možné zistiť ako ďalší účastník postupoval a dôvody jeho rozhodnutia. Žalobca aj v rozklade

namietal neodôvodnenosť stanoviska, pričom minister sa v tomto smere vôbec s jeho argumentáciou
nevysporiadal. Žalovaný pochybil, keď napadnuté stanovisko akceptoval a založil na ňom svoje
rozhodnutie.

7. Žalobca mal tiež za to, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého

rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi. Do Ugandy exportujú výrobky obranného
priemyslu viaceré členské štáty EÚ, OBSE, NATO a ďalších medzinárodných organizácií (Česká
republika, Bulharsko, Poľsko), pričom sú viazané rovnakými pravidlami upravujúcimi vývoz výrobkov
obranného priemyslu ako Slovenská republika. Žalobca v konaní predložil kópie vývozných licencií
vydaných Českou republikou, Bulharskom a Poľskom, pričom žalovaný dospel k záveru, že tieto

nemožno porovnávať s predmetným prípadom, keďže sa vzťahujú na ľahkú vojenskú techniku, a teda
nepredstavujú bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. Žalobcom predložená
licencia vydaná českou licenčnou autoritou bola vydaná na tanky T- 55AM1, ktoré nemožno považovať
za „ľahkú vojenskú techniku“. Takisto žalobcom predložená licencia vydaná českou licenčnou autoritouna kategóriu VM 4 (Bomby, torpéda, rakety, riadené strely, iné výbušné zariadenia a nálože, súvisiace
zariadenia a príslušenstvo, ako aj ich špeciálne konštruované súčasti). Výrobky obranného priemyslu,
pre ktoré žiadal žalobca vydanie vývoznej licencie, predstavujú o. i. aj kategóriu výrobkov obranného

priemyslu VM 4. Navyše z administratívneho spisu nevyplýva, že by napadnuté stanovisko vyplývalo
práve z charakteristiky výrobkov, ktorých sa vývozná licencia týkala a rovnako tak v administratívnom
spise neexistuje dôkaz o tom, že by ľahká vojenská technika vyvezená do Ugandy nepredstavovala
bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. Nebolo tak zrejmé, na základe akých
podkladov rozkladová komisia dospela k uvedenému záveru. Význam Ugandy ako stabilného partnera

v regióne vyzdvihol aj bývalý poslanec Európskeho parlamentu B. C. vo svojom vyjadrení zo dňa
12.06.2019, o ktoré ho žalobca požiadal ako nezávislého odborníka na zahraničnú politiku, pričom
žalovaný na uvedené vyjadrenie neprihliadal ako na subjektívne, hoci bolo založené na osobných
skúsenostiach. Žalobca zdôraznil povinnosť správnych orgánov náležite zistiť skutočný stav veci, pričom
činnosť, ktorú v Ugande p. C. vykonával a z ktorej svoje skúsenosti získal, bola preukázateľne verejnou
činnosťou pri plnení úloh vo verejnom záujme, na ktoré bol poverený Európskou úniou. Jeho názor na

postavenie a situáciu v Ugande bolo teda jednoznačne vyjadrením jeho objektívnych zistení.

8.Záverotom,žeudelenielicenciebybolovrozporeskritériamič.4a7SpoločnejpozícieEÚ,považoval
žalobca za nesprávny. Neexistujú preukázateľné dôvody domnievať sa, že existuje riziko rozporu s
kritériami Spoločnej pozície, ani relevantné závery štátnych orgánov, alebo medzinárodných organizácií,

ktorébykonštatovali,žeUgandajeohrozenímregionálnehomieru,bezpečnostiastabilityalebožehrozí,
že sa zmení použitie alebo užívateľ vojenskej technológie alebo materiálu, alebo že sa technológia alebo
materiál opätovne vyvezú za nežiaducich podmienok. Otázka reexportu bola jednoznačne vyriešená
potvrdením pravosti certifikátu konečného užívateľa. V súvislosti s uistením, že nedôjde k reexportu sa
uskutočnilo aj stretnutie v Nairobi, kde bola táto skutočnosť opäť bezvýhradne potvrdená. S poukazom

na tieto dôkazy je nepochybné, že skutkový stav odporuje odvolávke na kritérium č. 7 Spoločnej pozície
EÚ.

9. Vo vzťahu ku kritériu č. 4 Spoločnej pozície EÚ žalobca poukázal na situáciu v Ugande a postavenie
tejto krajiny, najmä na spoluprácu s EÚ a pôsobenie v mierových misiách, ktoré nemôžu zakladať dôvod

na vydanie negatívneho stanoviska z dôvodu, že by zamýšľaný príjemca vojenskú technológiu alebo
materiál použil na agresiu proti inej krajine. Dôkazy, potvrdenia zo strany Ugandy, ako aj vyjadrenia
zástupcov Ministerstva obrany a záležitostí veteránov Ugandy a predstaviteľov Ugandy na spoločných
stretnutiach jednoznačne potvrdili možnosť vývozu do Ugandy aj podľa článku 5 Spoločnej pozície EÚ.

10. Rovnako závery rozkladovej komisie o tom, že Česká republika a Poľsko notifikovali v obdobných
prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru iné členské štáty EU o
zamietnutých žiadostiach o udelení licencie na vývoz do Ugandy z rovnako závažných dôvodov, nemajú
oporu v spise. Nebolo tak zrejmé, akým spôsobom dospela rozkladová komisia k uvedenému zisteniu.
Rozkladová komisia bez akéhokoľvek dôkazu považovala za relevantné, že aj Česká republika či Poľsko

zamietli vývozné licencie do Ugandy, ale nezobrala do úvahy predložené dôkazy o licenciách udelených
týmito členskými štátmi. Navyše správna úvaha ministra pri posudzovaní uvedených tvrdení a dôkazov
nie je známa, keďže sa v napadnutom rozhodnutí nenachádza. Konaním žalovaného, ako aj ďalšieho
účastníka došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, v prvom
aj v druhom stupni, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

11. Žalobca zdôraznil, že bol porušený princíp jeho legitímneho očakávania, keďže žalovaný mu dňa
20.02.2019 udelil dovoznú licenciu na dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska na účel exportu
do Ugandy. Tieto výrobky obranného priemyslu mali byť súčasťou dodávky, ktorá sa mala vyviesť do
Ugandy na základe vývoznej licencie, ktorá bola zamietnutá previazaným rozhodnutím. Vo februári

2019 vydal ďalší účastník súhlasné stanovisko na dovoz výrobkov obranného priemyslu, ktoré sa
mali vyviesť do Ugandy, konečnému užívateľovi Ministerstvu obrany a záležitostí veteránov Ugandy,
pričom na základe udelenia tejto licencie žalobca zintenzívnil a začal vykonávať rozsiahlejšie aktivity
v súvislosti s predajom výrobkov obranného priemyslu do Ugandy, avšak licencia na vývoz tých istých
výrobkov udelená nebola. V žiadosti o dovoznú licenciu bol jasne označený účel dovozu zo Srbska, a

to reexport a aj konečný užívateľ v Ugande a taktiež skutočnosť, že ide o súčasť žiadosti o vývoznú
licenciu z decembra 2018. Záver rozkladovej komisie, že žiadosť o dovoznú licenciu neobsahovala
doklady vzťahujúce sa k plánovanému a presne určenému vývozu, považoval žalobca za účelové a
nezodpovedajúce obsahu administratívneho spisu.12. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy videl žalobca aj v tom,
že prvostupňové rozhodnutie aj napadnuté rozhodnutie boli vydané bez toho, aby bol žalobca pred

ich vydaním vyzvaný na vyjadrenie sa k ich podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne aby mal
možnosť navrhnúť ich doplnenie. Podľa § 42 ods. 3 písm. b/ ZOVOP sa na rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o licenciu podľa § 20 vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s taxatívne vymedzenými
výnimkami. Medzi tieto výnimky nepatrí možnosť neumožniť využiť zákonné právo na oboznámenie sa
s podkladmi rozhodnutia.

13. Žalobca tiež poukázal na § 20 písm. c/ ZOVOP, podľa ktorého sa žiadosť o udelenie licencie
zamietne, ak neuplynuli tri roky od vydania rozhodnutia o neudelení dovoznej licencie alebo vývoznej
licencie a nezmenili sa skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti. Pokiaľ by mal žalobca zachované
právo na oboznámenie sa s podkladmi a prvostupňový orgán by mu dal možnosť ešte pred vydaním
prvostupňového rozhodnutia sa oboznámiť s napadnutým stanoviskom, mohol by vyhodnotiť riziko

neudelenialicencieznehovyplývajúceavyužiťzákonnúmožnosťspäťvzatiažiadostiovývoznúlicenciu.
Žalobca tak v dôsledku nezákonného postupu správnych orgánov stratil možnosť udelenia licencie až na
dobu troch rokov, pretože nielen že bolo vydané právoplatné rozhodnutie o neudelení vývoznej licencie,
ale žalobca ani nepozná skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti, a teda ani nevie, kedy a či sa
už zmenili, aby mohol požiadať o vydanie licencie. Za neprijateľný žalobca považoval záver rozkladovej

komisie,žeprvostupňovýsprávnyorgánneporušilprocesnéprávaúčastníkakonania,pretožeakékoľvek
prípadné vyjadrenie účastníka konania by v danom prípade nemalo žiadnu relevanciu. Uvedeným
konštatovaním rozkladová komisia poprela zmysel a význam uvedeného inštitútu a arbitrárne odňala
žalobcovi právo na obhajobu.

14. Za závažné porušenie ustanovení o konaní považoval žalobca skutočnosť, že na druhom stupni sa
zúčastnil prejedávania veci A. D. B., ktorý sa už skôr zúčastnil na konaní ako zamestnanec ďalšieho
účastníka pri vydávaní napadnutého stanoviska, ktoré bolo jediným dôvodom zamietnutia žiadostí o
udelenie licencie na prvom stupni správneho konania, čo predstavuje jednoznačný konflikt záujmov.
Účasťou zamestnanca, ktorý sa podieľal na vydaní negatívneho stanoviska v rozkladovej komisii,

tento zamestnanec ďalšieho účastníka v podstate hlasoval o správnosti napadnutého stanoviska, na
ktorého vydaní sa podieľal, čo bolo v priamom rozpore s účelom rozkladového konania ako opravného
prostriedku. Žalobca mal za to, že bolo potrebné analogicky aplikovať § 9 ods. 2 Správneho poriadku, z
ktorého je zrejmé, že z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa
v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Člen rozkladovej

komisie mal byť vylúčený, ak sa zúčastňoval na konaní nielen v rámci vydania meritórneho rozhodnutia,
voči ktorému smeruje rozklad, ale aj na vydaní subsumujúceho správneho aktu - napadnutého
stanoviska, z ktorého meritórne rozhodnutie vychádza. Len takýmto spôsobom bolo totiž možné
dosiahnuť účel inštitútu obligatórneho vylúčenia podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku. V princípe došlo
k tomu, že člen rozkladovej komisie posudzoval svoje vlastné vyjadrenie (na príprave ktorého sa osobne

podieľal on, jeho podriadený, ako aj jeho nadriadená), ktoré bolo ako súčasť meritórneho rozhodnutia
preskúmavané v rozkladovom konaní. A. B. sa podieľal na vydávaní napadnutého stanoviska, a preto
nemohol byť členom rozkladovej komisie a z druhostupňového konania mal byť vylúčený.

15. Žalobca pokladal napadnuté rozhodnutie za rozporné s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď

v jeho odôvodnení prevažoval opis zistení a vyjadrení rozkladovej komisie, ktorá je len poradným
orgánom ministra, vlastné odôvodnenie ministra je obsahovo všeobecné a nespĺňa zákonné náležitosti;
neobsahujevyjadrenieministra,akýmiúvahamibolvedenýprihodnotenídôkazovaniakopoužilsprávnu
úvahu, ani to, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu. Napadnuté rozhodnutie sa tak javí ako
rozhodnutie rozkladovej komisie. Žalobca tiež zdôraznil, že žalovaný nevyhovel žiadosti o nariadenie

ústneho pojednávania, pričom p. B. rozkladová komisia vypočula a dala mu možnosť sa vyjadriť k
napadnutému stanovisku, ktorým postupom došlo k porušeniu zásady rovnosti strán a k zvýhodneniu
ďalšieho účastníka.

IV. Vyjadrenie žalovaného

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval na dôvodoch napadnutého
rozhodnutia a poukázal na to, že v napadnutom stanovisku ďalší účastník oznámil, že zo
zahraničnopolitického hľadiska nesúhlasí s udelením vývoznej licencie, pretože realizácia obchodnéhoprípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ. Keďže ďalší účastník predložil
záporné vyjadrenie k udeleniu vývoznej licencie a previazaným rozhodnutím bola zamietnutá žiadosť
z dôvodu zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky, žalovaný zamietol aj žiadosť žalobcu

o udelenie dovoznej licencie z dôvodu jej priamej viazanosti na žiadosť o vývoz. Posúdenie žiadosti
zo strany ďalšieho účastníka predstavuje zvrchované právo a predovšetkým zodpovednosť štátnej
autority kontrolovať a regulovať medzinárodný obchod so zbraňami. Žalovaný napadnuté stanovisko
rešpektoval, keďže záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka k žiadosti o udelenie dovoznej licencie má
pre žalovaného podľa § 17 ods. 3 ZOVOP odporúčajúci charakter. Žalobca bol o dôvodoch záporného

stanoviska osobne informovaný počas početných rokovaní u ďalšieho účastníka. Z napadnutého
rozhodnutia bolo zrejmé, že napadnuté stanovisko bolo poskytnuté procesne správne podľa § 17 ods.
1 a 2 ZOVOP a žalovaný nemal právomoc skúmať jeho obsah a uvádzané dôvody.

17. Pokiaľ žalobca namietal absenciu odôvodnenia napadnutého stanoviska, žalovaný mal za to, že toto
bolo dostatočne odôvodnené zahraničnopolitickými dôvodmi a rozporom s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej

pozície EÚ, ktoré argumenty sú dostatočným zdôvodnením zamietavého stanoviska. Žalovaný mal
zákonom stanovenú povinnosť ho v plnom rozsahu rešpektovať a nemohol sa od neho odkloniť. V
nadväznosti naň zaslal ďalší účastník žalovanému i nesúhlas k žiadosti o dovoznú licenciu. Zároveň
poukázal, že žiaden právny predpis neustanovuje obsahové náležitosti záväzného stanoviska, resp.
rozsah odôvodnenia. Navyše záväzné stanovisko by ani nemalo byť podrobnejšie špecifikované, keďže

takéto informácie by mohli byť predmetom ochrany utajovaných skutočností. Napadnuté rozhodnutie
je jednoznačné a žalovaný sa v ňom dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými
námietkami žalobcu uvedenými v rozklade.

18. Skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia, plne vychádza z administratívnych

spisov a má v nich oporu. Na žalobcom predložené stanovisko bývalého poslanca Európskeho
parlamentu B. C. zo dňa 12.06.2019 o bezpečnostnej situácii v Ugande nemohol v konaní prihliadať,
pretože je subjektívne, založené na osobných pocitoch a skúsenostiach. V licenčnom konaní je žalovaný
povinný podľa § 17 ods. 3 ZOVOP prihliadať na záväzné stanovisko ďalšieho účastníka.

19. Podľa žalovaného princíp legitímneho očakávania nemožno uplatňovať vo vzťahu k objektívne
rozdielnym prípadom. Porušením precedenčnej zásady by bolo, ak by žalovaný o totožných žiadostiach
o udelenie licencií rozhodol odlišne (t. j. v jednom prípade by licenciu udelil a v inom prípade by jej
udelenie zamietol). V tomto smere žalovaný poukázal na čl. 1 ods. 1 Spoločnej pozície EÚ, podľa
ktorého každý členský štát posudzuje podané žiadosti o vývoznú licenciu od prípadu k prípadu podľa

kritérií uvedených v článku 2. V súvislosti s udelením licencie na dovoz výrobkov obranného priemyslu
určených na následný vývoz do Ugandy vo februári 2019 žalovaný uviedol, že ďalší účastník túto licenciu
posudzoval výlučne ako dovoznú licenciu zo Srbska, pričom vyhodnocoval zahraničnopolitické aspekty
a skúmal predloženú dokumentáciu len vo vzťahu k dovozu zo Srbska. Nemožno vždy nemennosť
legitímne očakávať tam, kde je orgánu daná diskrečná právomoc.

20. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový správny orgán ho opomenul vyzvať na vyjadrenie
sa k podkladu rozhodnutia, žalovaný uviedol, že neboli porušené jeho procesné práva, pretože
akékoľvek prípadné vyjadrenie by v rámci licenčného konania nemalo žiadnu relevanciu. V predmetnom
konaníbolorozhodujúcezápornéstanoviskoďalšiehoúčastníka,ktoréjezozákonazáväzné.Namietané

konanie žalovaného nebolo takým procesným pochybením, ktoré by mohlo mať vplyv na zákonnosť
vydaného rozhodnutia. Žalobca ako podnikateľ musí znášať určité podnikateľské riziko spojené s tým,
že obchoduje so špeciálnou komoditou a s rizikovou krajinou, pričom okrem vlastných obchodných
záujmov musí rešpektovať záujem štátu na zabezpečení ochrany obchodovania s výrobkami obranného
priemyslu a s tým súvisiacu osobitnú opatrnosť a starostlivé preverovanie každej podanej žiadosti.

21. O dvoch námietkach zaujatosti vznesených žalobcom proti A. B. bolo rozhodnuté tak, že A. B. nie je
vylúčený z prejednávania a hlasovania v rozkladovej komisii v konaniach o rozkladoch žalobcu, pretože
nebol preukázaný pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom a súčasne sa v tej istej
veci nezúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. A. B. sa nezúčastnil

na prejednávaní a rozhodovaní danej veci na správnom orgáne prvého stupňa ani nevydal napadnuté
stanovisko, toto vydala E. F., generálna riaditeľka sekcie medzinárodných organizácií, rozvojovej
spolupráce a humanitárnej pomoci MZV. Nebola tak narušená zásada dvojinštančnosti správneho
konania. Rovnako nebol preukázaný vzťah osobného či majetkového záujmu A. B. k prejednávanej veciaúčastníkomkonaniaaleboichzástupcom,ktorýbymoholovplyvniťjehoobjektivitu.Námietkyzaujatosti
boli formulované všeobecne bez uvedenia konkrétnych dôvodov, ktoré by nasvedčovali existenciu
pomeru A. B. k veci alebo k účastníkom konania. V licenčnom konaní bol správnym orgánom žalovaný a

nie ďalší účastník, pričom rozkladová komisia je iba odborným poradným orgánom ministra, ktorý nemá
rozhodovaciu právomoc.

V. Vyjadrenie ďalšieho účastníka

22. Ďalší účastník konania navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať žalobcovi náhradu
trov konania. Ďalší účastník žiadal podaním doručeným súdu z 09.03.2020 žalobu zamietnuť
ako nedôvodnú, nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. V licenčnom konaní konanie realizuje
Ministerstvo hospodárstva SR a § 42 ods. 3 ZOVOP je vo vzťahu k správnemu poriadku lex specialis,
preto žalovaný nemôže bližšie uvádzať dôvody o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20 ZOVOP.
Ustanovenie § 42 ods. 3 ZOVOP cez výnimku zužuje všeobecné požiadavky na obsahové náležitosti

rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Pripustil, že odôvodnenie jeho záporného stanoviska je
stručné (presne uvedené v bode 2 odôvodnenia tohto rozsudku), ale podľa jeho názoru je možné z
bodov 4. a 7. Spoločnej pozície vyvodiť konkrétne dôvody pre vydanie záporného vyjadrenia. Svoje
záporné vyjadrenie odôvodnil poznatkami získanými v rámci výkonu vlastnej odbornej pôsobnosti.
Podľa ďalšieho účastníka je ochrana správnymi súdmi v predmetnej oblasti „značne limitovaná“, lebo

zahraničnopolitické záujmy sú mimoprávnou kategóriou. Neposkytnutie písomnosti ostatným stranám
na účely možnosti vyjadriť sa k obsahu nie je v rozpore s právom garantovaným čl. 46 ods. 1 a 2
či čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ak ide o zahraničnopolitický záujem Slovenskej republiky. Tvrdí, že svoje
negatívne vyjadrenie založil na dôvodoch chránených zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a so žalobcom

komunikoval pred vydaním negatívneho stanoviska. Akékoľvek jeho vecné zdôvodnenie záporného
stanoviska by bolo v rozpore s účelom § 42 ods. 3 ZOVOP. K námietke žalobcu o nezdôvodnení použitia
kritérií 4 a 7 Spoločnej pozície odkázal na článok 1 spoločnej pozície, podľa ktorej každý členský štát
posudzuje podané žiadosti o vývoznú licenciu od prípadu k prípadu a konkrétne dôvody z kritérií č. 4 a
7 Spoločnej pozície tvoria utajovanú skutočnosť. Spoločná pozícia zaviedla oznamovací a konzultačný

mechanizmus pre výmenu informácií pri zamietnutí vývozu zbraní, členské štáty pravidelne aktualizujú
v informačnom systéme informácie o zamietnutých žiadostiach o udelenie licencií na vývoz. Informácie
žalobcu o povolení vývozu výrobkov obranného priemyslu do Ugandy - kategória VM 4: bomby, torpéda,
rakety, riadené strely, iné výbušné zariadenia a nálože, súvisiace zariadenia a príslušenstvo, ako aj ich
špeciálne konštruované súčasti Českou republikou dňa 22.07.2019 a udelení licencie na vývoz výrobkov

obranného priemyslu do Ugandy bulharským orgánom dňa 18.07.2019 nepovažuje za relevantné vo
vzťahu k prejednávanej veci, lebo nejde o totožné druhy výrobkov. Ďalší účastník na svoju obranu
uviedol, že si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie záporného vyjadrenia a zistil
skutočný stav za súčinnosti s inými štátnymi orgánmi.

23. Ďalší účastník sa stotožnil s vyjadrením žalovaného v plnom rozsahu. Žalovaný a ďalší účastník
majú v konaní o posudzovaní žiadosti o udelenie licencie na obchodovanie s výrobkami obranného
priemyslu zákonom presne ustanovený rozsah a spôsob a v jeho medziach i v prejednávanej veci konali.
Akékoľvek ďalšie úkony, napríklad aj vecné zdôvodnenie záporného vyjadrenia ďalším účastníkom by
bolo v rozpore nielen s účelom § 42 ods. 3 ZOVOP, ale išlo by o svojvôľu pri vydávaní záporného

vyjadrenia idúcu nad rámec zákona.

VI. Replika žalobcu a vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu ďalšieho účastníka

24. Žalobca zotrval na tom, že záväzné stanovisko má formu rozhodnutia (rozhodnutie NS SR, sp. zn.

3Sžp/3/2012 zo dňa 6.3.2012) odvolávajúc sa na obsah rozkladu proti prvostupňovému rozhodnutiu.
Dôvodom na absenciu odôvodnenia v stanovisku nemôžu byť utajované skutočnosti, lebo všetci jeho
predstavitelia majú urobenú bezpečnostnú previerku. Absencia odôvodnenia stanoviska je v rozpore s
princípmi dobrej verejnej správy, spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Uganda
nepatrí medzi štáty, s ktorými je zakázané obchodovať s výrobkami obranného priemyslu. Žalovaný

neuviedol ani jeden dôkazný prostriedok, že existuje v Ugande zjavné riziko, že zamýšľaný príjemca
by vojenskú technológiu alebo materiál, ktoré sa majú vyviesť, použil proti inej krajine alebo na násilné
uplatnenie územných požiadaviek, resp. že existuje riziko, že sa v Ugande zmení použitie alebo cieľ
vojenskej technológie alebo materiálu. K týmto skutočnostiam sa dôkazy v administratívnom spisenenachádzajú. Žalobca nepopiera osobné stretnutia a rozsiahlu komunikáciu s ďalším účastníkom, ale
práve z týchto stretnutí vyplýva, že žalobca splnil všetky požiadavky určené ďalším účastníkom, napr.
potvrdenie pravosti certifikátu konečného užívateľa, zorganizovanie stretnutia zástupcov Ministerstva

obrany a záležitostí veteránov Ugandy a Veľvyslanectva SR v Nairobi. Konkrétne požiadavky pritom boli
od A. D. B. ako riaditeľa Odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu, ktorý bol na rokovaniach prítomný.
Namieta však, že osobné stretnutia, emaily či rozhovory nenahradia zákonné náležitosti stanoviska.
Pokiaľ ďalší účastník disponoval poznatkami o osobách a entitách na ugandskej strane zapojených do
ilegálneho presmerovania vojenského materiálu neželanému užívateľovi alebo na neželaný účel, tak

o tom neinformoval členské štáty EÚ alebo partnerské krajiny NATO, lebo niektoré iné členské štáty
EÚ a NATO (Česká republika, Poľsko, Bulharsko) export výrobkov obranného priemyslu do Ugandy
umožňovali.

25. Žalobca poukazuje na to, že v administratívnom spise je síce zápisnica č. 3/2019 zo dňa 13.
09.2019 zo zasadnutia rozkladovej komisie (ďalej len „Zápisnica č. 3/2019“), ale v podstate ide o

kópiu druhostupňového rozhodnutia. V administratívnom spise sa však nenachádza žiadny dôkazný
prostriedok vykonaný ministrom hospodárstva ako správnym orgánom, ktorým by zaobstaral dôkazy,
že Česká republika, Poľsko alebo Bulharsko oznámili členským krajinám, že zamietli vývozné licencie
na vývoz do Ugandy. Na druhej strane mal druhostupňový správny orgán k dispozícii dôkazy, že
členské krajiny ako Česká republika, Bulharsko a aj Poľsko v rovnakom období roku 2019 povolilo

vývoz vojenského materiálu do Ugandy, v administratívnom spise sa nachádzajú licencie o vývoze.
Vydanie dovoznej licencie na dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska s následným reexportom
do Ugandy v rovnakom obchodnom prípade a následné negatívne stanovisko a zamietnutie vývoznej
licencie v rovnakej veci považuje za porušenie zásady legitímnych očakávaní. Žalovaný mu vydal
za posledných 10 rokov 15 rozhodnutí o udelení vývoznej licencie na vývoz výrobkov obranného

priemyslu do Ugandy, a preto mu mala byť daná možnosť v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku
vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, lebo záporné stanovisko má pre neho následok nemožnosť žiadať
žalovaného nasledujúce tri roky (§ 20 písm. c/ ZOVOP) o vývoznú licenciu, resp. dovoznú licenciu
na výrobky obranného priemyslu s reálnou možnosťou jej udelenia. Ak by ho vyzval žalobca na
vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia, mohol odvrátiť tieto negatívne dôsledky využijúc možnosť

zobrať späť návrh na vydanie vývoznej licencie. Žalobca ďalej namietal odôvodnenie druhostupňového
správneho orgánu, v ktorom sa žalovaný nevysporiadal s dôkazmi, že E. C. F. (ako generálna riaditeľka
sekcie medzinárodných organizácií, rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci) stanovisko sama
nevypracovala, podklady pripravili podriadení zamestnanci z odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu
na čele s riaditeľom A. D. B..

26. Žalobca zotrval na svojej žalobe v celom rozsahu. Stanovisko ďalšieho účastníka konania má
formu rozhodnutia, lebo obsahuje konštitutívny a záväzný prvok pre iné subjekty, preto musí obsahovať
odôvodnenie (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžp/3/2012 zo dňa 06.03.2012) aplikujúc Správny poriadok ako
lex generalis. Nesúhlasí, aby sa na odôvodnenie stanoviska použil § 42 ods. 3 písm. a/ ZOVOP, lebo

ten sa vzťahuje len na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Odôvodnenie stanoviska
je založené na stručných a nepresných dôvodoch, len citácia zákonných ustanovení nie je dostatočným
odôvodnením (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sž/27/1999, rozhodnutie NSS ČR, Boh. A 2948/23). Ďalší
účastník až v rámci argumentácie v súdnom konaní spomína utajované skutočnosti a zahranično-
politické záujmy SR, ale pokiaľ existujú skutočnosti podliehajúce režimu zákona o utajovaných

skutočnostiach ako podklad pre rozhodnutie, musí byť zabezpečená reálna preskúmateľnosť týchto
rozhodnutí (nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 308/2011).

VII. Duplika žalovaného, vyjadrenie ďalšieho účastníka konania a vyjadrenie žalobcu

27. Žalovaný v podanej duplike zotrval na svojom vyjadrení k podanej žalobe.

28.Ďalšíúčastníkvosvojomvyjadrenízodňa31.10.2020opätovnepoukázalna§17ods.1až3ZOVOP
s tým, že zákonodarca neustanovil žiadne formálne ani kvalitatívne požiadavky na vyjadrenia štátnych
orgánov uvedených v § 17 ods. 1 ZOVOP. Záporné stanovisko vydané v predmetnom licenčnom konaní

obsahuje odôvodnenie, že „realizácia predmetného obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami
č. 4 a 7 spoločnej pozície Rady 2008/944/SZBP, ktorou sa vymedzujú spoločné pravidlá upravujúce
kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu.“ Z obsahu kritérií bodov 4. a 7. uvedeného právneho
aktu EÚ je možné vyvodiť konkrétne dôvody pre vydanie záporného vyjadrenia. ZOVOP neustanovujepre vyjadrenia určených orgánov žiadne formálne ani kvalitatívne požiadavky. Žalovaný nemôže bližšie
uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žiadosti o licenciu, ale obmedzí sa iba na konštatovanie, že
ide o zahraničnopolitické záujmy Slovenska. Dôvod tejto úpravy je snaha zabrániť zverejneniu zistených

skutočností a využitých pracovných postupov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých by
udelenie licencie bolo v rozpore so zahraničnopolitickými záujmami Slovenskej republiky. Ak existuje
takéto zúženie požiadaviek na obsahové náležitosti rozhodnutia vydaného žalovaným, nemôže nastať
situácia, že sa táto výnimka nevzťahuje na záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka vydaného podľa §
17 ods. 3 ZOVOP. Ak by sa pripustil výklad žalobcu, že záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka má byť

riadneodôvodnenéanáslednebyprepísomnérozhodnutiesprávnehoorgánu,ktorésaopieraozáporné
vyjadrenie ďalšieho účastníka, malo mať odôvodnenie založené iba na konštatácii zahraničnopolitických
záujmov Slovenskej republiky, ustanovená výnimka by stratila svoj zákonný účel a zmysel.

29. Žalobca k vyjadreniam žalovaného a ďalšieho účastníka uviedol, že v postupe žalovaného
ako aj ďalšieho účastníka konania došlo k závažným neoprávneným zásahom do jeho práv

a právom chránených záujmov. Porušenia sú hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru.
Prvostupňové, ako aj druhostupňové administratívne rozhodnutie spolu so stanoviskom ďalšieho
účastníka konania sú postihnuté vadami, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

VIII. Pojednávanie

30. Podľa § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) prešiel výkon
súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.
júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a

Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 2S/235/2019 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-2S/235/2019.

31. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 SSP v spojení s § 3
ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. rozhodol vo veci na nariadenom pojednávaní dňa 06.06.2025

rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil postupom podľa § 137 ods. 3 prvá veta SSP v prítomnosti žalovaného.

IX. Relevantné právne predpisy

32. Podľa § 17 ods. 1 ZOVOP ministerstvo hospodárstva rozhodne o žiadosti na udelenie licencie do 60

dní od doručenia žiadosti o udelenie licencie; o vyjadrenie k žiadosti ministerstvo hospodárstva požiada
ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany, Slovenskú informačnú službu
a Národný bezpečnostný úrad.

33. Podľa § 17 ods. 2 ZOVOP orgány uvedené v odseku 1 a Slovenská informačná služba sú povinní

sa k žiadosti ministerstva hospodárstva vyjadriť do 30 dní odo dňa jej doručenia.

34. Podľa § 17 ods. 3 ZOVOP vyjadrenia orgánov uvedených v odseku 1 majú pre ministerstvo
hospodárstva pri rozhodovaní o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie odporúčajúci charakter
okremzápornéhovyjadreniaministerstvazahraničnýchvecíkžiadostioudelenievývoznejlicencie,ktoré

je pre ministerstvo hospodárstva záväzné.

35. Podľa § 20 písm. b/ ZOVOP ministerstvo hospodárstva zamietne žiadosť o udelenie licencie, ak je
to odôvodnené zahraničnopolitickými alebo bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky alebo je to
v rozpore s medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

36. Podľa § 42 ods. 3 písm. a/ ZOVOP na rozhodovanie o zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia na
obchodovanie a povolenia na sprostredkovateľskú činnosť podľa § 11 a na rozhodnutie o zamietnutie
žiadostiolicenciupodľa§20,rozhodnutieozamietnutiežiadostiovydanieglobálnejtransferovejlicencie
podľa § 25 ods. 6 a rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o vydanie individuálnej transferovej licencie

podľa § 26 ods. 7 sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s týmito odchýlkami: odôvodnenie
rozhodnutia o tom, že sa zamieta žiadosť o vydanie povolenia na obchodovanie a povolenia na
sprostredkovateľskú činnosť, obsahuje iba skutočnosť, že ide o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné
záujmy Slovenskej republiky.37. Podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je
vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného

stupňa.

38. Podľa § 13 ods. 1 Správneho poriadku z tých istých dôvodov ako zamestnanec správneho orgánu
(§ 9) je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený i člen komisie, ktorá uskutočňuje konanie.

39. Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje
povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa
má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste
ohliadky.

40. Podľa § 21 ods. 3 Správneho poriadku ústne pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo

správny orgán neustanovia inak.

41. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania
a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

42. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

X. Posúdenie veci správnym súdom

43. Vecne a miestne príslušný správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu
a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa

preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako
aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho vydaniu prvostupňového a druhostupňového
rozhodnutia. Súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

44. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že zamietol žalobcovu žiadosť o udelenie

vývoznej licencie výrobkov obranného priemyslu a služby podľa prílohy (VM6) v množstve 12 ks +
1 súprava a cene X.XXX.XXX,- € zo Slovenskej republiky do Ugandy pre zahraničného užívateľa
MinisterstvoobranyazáležitostíveteránovUgandyzdôvodunegatívnehostanoviskaďalšiehoúčastníka
konania a druhostupňový správny orgán potvrdil rozkladom napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

45. Vadou v konaní, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť,
že vo veci sa na rozhodovaní v druhom stupni podieľal zamestnanec, u ktorého existovali zákonné
dôvody pre vylúčenie, keďže sa podieľal na príprave napadnutého stanoviska a následne bol aj členom
rozkladovej komisie.

46. Správny súd nespochybňuje, že s námietkami zaujatosti vznesenými žalobcom proti A. B. sa
žalovaný procesne vysporiadal v priebehu administratívneho konania. Tieto procesné rozhodnutia
však nie sú spôsobilým predmetom samostatného súdneho prieskumu. Právo na to, aby vo veci
konal nepredpojatý (nezaujatý a nestranný) zamestnanec orgánu verejnej správy či člen konajúceho
správneho orgánu má procesný charakter. Z povahy veci súčasne vyplýva, že samotným rozhodnutím

o nevylúčení podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku nemôžu byť dotknuté subjektívne práva účastníka
správneho konania, pretože tieto sú v danom prípade spojené až s vydaním meritórneho alebo
konečného rozhodnutia. Ak sa preukáže, že vo veci bolo rozhodnuté osobou predpojatou či zaujatou,
táto skutočnosť môže mať dopad na zákonnosť vo veci vydaného rozhodnutia. V medziach správneho
súdnictva sa daná skutočnosť preskúmava (až) v rámci prieskumu zákonnosti meritórneho, resp.

konečnéhorozhodnutiavoveci(bližšiebody12,13rozhodnutiaNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 1Sžrk/5/2021 zo dňa 13.07.2022).47. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že A. B. sa zúčastnil druhostupňového
konania ako člen rozkladovej komisie. Námietka zaujatosti žalobcu bola zamietnutá, a to po vyjadrení
A. B., že napadnuté stanovisko bolo prijaté v osobitnom postupe, ktorého nebol súčasťou; predseda

rozkladovej komisie tak dospel k záveru, že nebolo preukázané, že podľa § 13 ods. 1 Správneho
poriadku má A. B. pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom alebo sa v tejto veci
zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa.

48. Skutočnosť, že A. B. sa podieľal na tvorbe a príprave napadnutého stanoviska je vzhľadom na

obsah administratívneho spisu nesporná, pričom správny súd poukazuje na § 9 ods. 2 v spojení s §
13 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý upravuje dôvody pre vylúčenie člena komisie u toho, kto sa v tej
istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Okolnosť, že A. B.
nebol zamestnancom žalovaného, ale ďalšieho účastníka konania je v tejto súvislosti bez právneho
významu, keď bol bezpochyby účastný v konaní pred orgánom prvého stupňa. Žalovaný, respektíve
predseda rozkladovej komisie, mal prijať všetky racionálne opatrenia, ktoré je možné od neho očakávať

za účelom zabránenia tomu, aby členom rozkladovej komisie bol zamestnanec, ktorý sa podieľal pri
príprave podkladov na vyhotovenie napadnutého (zamietajúceho) stanoviska, ktorého obsah bol pre
žalovaného záväzný.

49. Na základe uvedeného bol u A. B. zákonný dôvod pre vylúčenie podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 13

ods. 1 Správneho poriadku, pričom nebol podstatný spôsob jeho komunikácie so žalobcom, ale výlučne
tá skutočnosť, že sa zúčastnil konania na prvom stupni a mal tak už skôr vedomosť o veci, ktorá bola
predmetom konania o rozklade, a to práve v súvislosti s prípravou podkladov pre ďalšieho účastníka v
rámci prvostupňového konania.

50.VládaSlovenskejrepubliky6.novembra2002schválilauznesenieč.1211/2002knávrhuzásadvlády
SR na zriaďovanie a činnosť osobitných (rozkladových) komisií. Tieto zásady sa vzťahujú na všetky
ústredné orgány štátnej správy (ministerstvá aj ostatné ústredné orgány štátnej správy). S ohľadom na
zabezpečenie nestrannosti je nevyhnutné podčiarknuť práve tú časť uznesenia, podľa ktorej nesmie
byť členom komisie tá osoba, ktorá vykonáva svoj zamestnanecký pomer na útvare ústredného orgánu,

ktorého prvostupňové rozhodnutia komisia prejednáva. (Horvat, M.: Osobitosti rozkladu ako riadneho
opravného prostriedku, In: Kolegiální orgány ve veřejné správě, Zborník z medzinárodnej konferencie,
2013, s. 46).

51. Rovnako ako dôvodnú posúdil správny súd námietku o porušení procesných práv žalobcu, ktorý

nedostal možnosť sa vyjadriť k podkladom prvostupňového rozhodnutia, pričom druhostupňový orgán
túto vadu nijako nezhojil, keď len uviedol, že akékoľvek vyjadrenie žalobcu by nemalo žiadnu relevanciu.
Podľa§33ods.2Správnehoporiadkubolžalovanýpovinnýdaťžalobcovimožnosť,abysapredvydaním
rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie;
nie je vecou žalovaného vyhodnocovať relevanciu využitia zákonného práva zo strany žalobcu. Bolo na

žalobcovi, aby uvážil, či právo podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku využije a žalovaný bol povinný
využitie daného oprávnenia umožniť. Uvedeným postupom žalovaný zaťažil svoje konanie vadou, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia, pričom ani v konaní o rozklade táto vada
nebolazhojená,keďžežalobcovineboldanýpriestorvyjadriťsapredvydanímnapadnutéhorozhodnutia.

52. Napadnuté rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov aj ako celok,
keď jeho obsah v zásade tvorí len prepis zo zasadnutia rozkladovej komisie, pričom vlastná
úvaha ministra predstavuje len všeobecné zdôraznenie správnosti postupu prvostupňového orgánu
avyhodnotenienámietokžalobcuuvedenýchvrozkladeakonerelevantných,pričomtakétoodôvodnenie
nezodpovedá zásade zákonnosti ovládajúcej administratívne konanie ani zásadám dobrej verejnej

správy. Bolo povinnosťou druhostupňového odvolacieho orgánu (ministra) sa zaoberať námietkami
žalobcu vznesenými v rozklade. V napadnutom rozhodnutí síce bolo uvedené, že rozkladová komisia
má iba poradný hlas a správnym orgánom je minister, avšak práve správna úvaha ministra úplne
absentuje. Správny súd poukazuje, že rozhodnutie poradnej odvolacej (rozkladovej) komisie poňaté
do jej zápisnice z rokovania o rozklade nemôže byť predmetom prieskumu zákonnosti rozhodnutia a

postupu v správnom súdnictve, keďže poradná komisia nevydáva záväzné rozhodnutie a druhostupňový
správny rozklad rozhodujúci o rozklade nie je jej rozhodnutím viazaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Sžo/31/2011 zo dňa 18.04.2012).53. Pokiaľ žalobca predložil licencie o exporte výrobkov obranného priemyslu do Ugandy z Českej
republiky, Bulharska, Poľska, nie je zrejmé, na základe akých podkladov žalovaný dospel k záveru o
tom, že tieto licencie sa vzťahujú na iný typ vojenského materiálu. Rovnako za nepodložený považoval

správny súd záver o rešpektovaní princípu legitímnych očakávaní vo vzťahu k skôr udelenej licencii
pre dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska, keď žalovaný uviedol, že táto licencia bola
posudzovaná len vo vzťahu k dovozu zo Srbska.

54. Vo vzťahu k odôvodneniu stanoviska ďalšieho účastníka konania správny súd dospel k záveru,

že ZOVOP neustanovuje jeho konkrétne obsahové náležitosti. Ust. § 42 ods. 3 ZOVOP ustanovuje
výnimku na odôvodnenie rozhodnutia, že takéto rozhodnutie obsahuje iba skutočnosť, že ide o obranné,
zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky. Ak by malo byť odôvodnené
stanovisko ďalšieho účastníka konania, nemala by takáto zákonná výnimka žiadny zmysel. Pojem
zahraničnopolitické záujmy sú mimoprávnou kategóriou a v pôsobnosti ďalšieho účastníka je práve
posúdenie zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky.

55. Súd vyhodnotil za dôvodnú námietku žalobcu, že skutkový stav vzatý orgánom verejnej správy
druhého stupňa za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo
v nich nemá oporu, a to z nasledovných dôvodov: V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia je
konštatované, že žalobcov argument o exporte výrobkov obranného priemyslu do Ugandy z členských

štátov EÚ, OBSE, NATO a ďalších medzinárodných organizácií (Česká republika, Bulharsko, Poľsko)
je zavádzajúcim, ale už v odôvodnení absentuje odôvodnenie tohto tvrdenia a v administratívnom
spise nie je založená žiadna listina, ktorá by toto tvrdenie potvrdzovala. Naopak, v administratívnom
spise sa nachádzajú kópie vývozných licencií doložené žalobcom preukazujúce, že niektoré iné krajiny
majú vydanú vývoznú licenciu na výrobky obranného priemyslu do Ugandy, pričom z obsahu licencií

je zrejmý aj druh týchto výrobkov. V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia sa uvádza, že u
vyššie uvádzaných krajín išlo výrobky ľahkej vojenskej techniky, že nepredstavujú bezpečnostné riziko
a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. V administratívnom spise je vývozná licencia vydaná
v Českej republike vydaná na tanky T- 55AM1, ale absentujú tu akékoľvek listiny preukazujúce
tvrdenie, že ide o ľahkú vojenskú techniku, resp. dôkazy preukazujúce, ktoré zbrane samo o sebe toto

bezpečnostné riziko či ohrozenie zahraničnopolitických záujmov predstavujú. Ďalej v administratívnom
spise súdu chýba rozhodnutie, resp. iná listina preukazujúca zamietnutie vývozu vojenského materiálu
identického charakteru z Českej republiky do Ugandy, hoci druhostupňový správny orgán v odôvodnení
svojho rozhodnutia uvádza, že na zamietnutý vývoz prihliadal. Tento argument sa týka aj chýbajúcich
dôkazov k tvrdeniam druhostupňového správneho orgánu v odôvodnení, že: a) aj Česká republika a

Poľsko notifikovali iné členské štáty EU o zamietnutých žiadostiach o udelení licencie na vývoz do
Ugandy v obdobných prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru; b) „z
dôvodu poznatkov o osobách a entitách na ugandskej strane zapojených do ilegálneho presmerovania
vojenského materiálu neželanému užívateľovi alebo na neželaný účel, uvedené závažné dôvody
ohrozujúzahraničnopolitickézáujmyamedzinárodnúkredibilituSlovenskejrepubliky“.Súdsitedanemal

ako tieto tvrdenia overiť. Žalovaný síce v odôvodnení odkazuje na obsah listu ministra zahraničných
vecí a európskych záležitostí, ale súd je toho názoru, že len list adresovaný žalobcovi dokonca mimo
administratívneho konania (lebo samotný minister v liste uviedol, že žiadosť o prehodnotenie záporného
stanoviska nemá oporu v správnom konaní a zákon mu nedáva možnosť stanovisko prehodnotiť)
nemôže byť relevantným dôkazom na vydanie tak závažného nesúhlasného záväzného stanoviska,

na ktorom by druhostupňový správny orgán mal potvrdiť prvostupňové rozhodnutie.

56. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v
ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym
názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo

opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom
rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Žalovaný v ďalšom konaní opätovne
posúdi žiadosť žalobcu o vydanie dovoznej licencie a vo veci znovu rozhodne, rešpektujúc procesné
práva žalobcu, pričom svoje rozhodnutie je povinný riadne a náležite odôvodniť. Žalovaný je povinný
zostaviť rozkladovú komisiu, ktorej členom nebude A. D. B. a ani iný zamestnanec, ktorý sa podieľal na

príprave stanoviska ďalšieho účastníka.57. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne
vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne
vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.

58. Ďalšiemu účastníkovi správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal podľa § 169 SSP, keďže
mu v konaní nebola uložená taká povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy vznikli.

59. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia,
na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP
zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide

o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej
pomoci (písm. c/).