Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 29, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8523200571
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8523200571.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom B. XXX, XXX XX B., 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., obaja zastúpení:
URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Obec Kolačkov, Kolačkov 30, 065 11
Kolačkov, IČO: 00329959, zastúpený: JUDr. Gábor Száraz, advokát, so sídlom Garbiarska 20, 064 01
Stará Ľubovňa, IČO: 41986491, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančnej
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Stará

Ľubovňa, č.k. 3C/51/2023-201 z 5.6.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd zamieta návrh žalobcov na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP a
podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods.
1 písm. a) Ústavy SR.

II. Potvrdzuje rozsudok vo veci samej, ktorým žalobu zamietol (výrok II. rozsudku).

III. Ruší rozsudok v jeho napadnutej časti výroku III. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“)
rozhodol, cit.: „I. Súd z a m i e t a návrh žalobcov na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm.
b) CSP a podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl.
125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. II. Žalobu z a m i e t a. III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu
trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy
6.000,- eur, eventuálne zo sumy určenej súdom na základe znaleckého dokazovania, odo dňa 6.5.2023
(vrátane) až do úplného zaplatenia, a to titulom finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva,
ako aj náhrady trov konania.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení čl. 20 ods. 4 Ústavy SR; čl. 11 ods. 4

Ústavného zákona č. 23/1991 Zb.; § 9 ods. 1, 2, 4; § 37 ods. 1, 2, 4 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný
zákon) v znení účinnom ku dňu vzniku obmedzenia vlastníckeho práva žalobcov, resp. ich právnych
predchodcov - nadobudnutím právoplatnosti povolenia na výstavbu vodohospodárskeho diela, t. j. ku
dňu 16.11.1991 (ďalej aj „zák. č. 138/1973 Zb. o vodách“); § 20 ods. 4, § 42 ods. 6 zákona č. 442/2002Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.
z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom od 1.11.2002 (ďalej aj „zákon č. 442/2002 Z. z.“);
§ 162 ods. 1, 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“); § 100 ods.1, 2; §

101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). O trovách
konania súd rozhodol podľa § 262 ods.1 a § 255 ods.1 CSP.

4. Súd sa najprv vysporiadal s návrhom žalobcov na prerušenie konania. V danom prípade súd nedospel
k presvedčeniu, že by si predmetný spor vyžadoval podanie návrhu Ústavnému súdu SR o súlade

žalobcami namietaných ustanovení Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách s Ústavou SR,
preto návrh na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu na konanie o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR ako neopodstatnený zamietol.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že v konaní nebolo sporným to,
že stavba - vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalovaného,

sa nachádza na pozemkoch patriacich do bezpodielového vlastníctva žalobcov. Za nesporné považoval
súd aj skutkové tvrdenie žalobcov, že vlastnícke právo k uvedeným pozemkom žalobcovia nadobudli v
roku 2001. Rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v D. E., oddelenie štátnej vodnej správy
a ochrany ovzdušia, z 8.10.1991 (právoplatným 16.11.1991) pod č.j.: XXX/XXXX - F. bolo povolené
zriadenie vodohospodárskeho diela podľa § 9 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách na stavbu „Vodovod

Kolačkov“ a podľa § 8 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách odber vody zo zachyteného prameňa pre
zásobovanie obyvateľov obce Kolačkov pitnou vodou. Bolo nesporné, že Obvodný úrad životného
prostredia, oddelenie štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia, vydal 9.12.1993 rozhodnutie č.j.: XXXX/
XX - F. ktorým, podľa § 8 a 9 zákona č. 138/1993 Zb. o vodách povolil žalovanému - Obecnému úradu
Kolačkov užívať vybudované vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“.

6. Je nesporné, že pri zriadení vodohospodárskeho diela, ktoré je vo vlastníctve žalovaného, nedošlo
v čase povolenia výstavby vodohospodárskeho diela (16.11.1991) podľa zákona č. 138/1973 Zb. o
vodách (v znení účinnom ku dňu 16.11.1991), ale ani v čase kolaudačného konania (v znení účinnom ku
dňu 25.11.1993) k vyvlastneniu pozemkov právnych predchodcov žalobcov. Aj keď zákon č. 138/1973

Zb. o vodách, za účinnosti ktorého bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu vodohospodárskeho
diela a povolenie užívať vybudované vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“, neupravoval možnosť
náhrady za zriadenie vodohospodárskeho diela na cudzom pozemku, v zmysle nároku na náhradu za
zákonné vecné bremeno, napriek tomu, právnym predchodcom žalobcov vznikol v danom čase nárok
za vyvlastnenie dotknutých pozemkov, resp. nárok na zaplatenie odplaty na základe vzájomnej dohody,

ako aj na náhradu škody, ktoré si však pôvodní vlastníci pozemkov u právneho predchodcu žalovaného
a ani na súde neuplatnili.

7. Pri posúdení nároku žalobcov súd aplikoval princíp nepravej retroaktivity, podľa ktorej práva a
povinností vyplývajúce z vecného bremena zriadeného v roku 1991 sa neposudzujú podľa právnej

úpravy účinnej v čase jeho zriadenia (podľa zákona č. 138/1973 Zb. o vodách), ale podľa právnej úpravy,
ktorá ako prvá inštitút zákonného vecného bremena upravila, a to zákonom č. 442/2002 Z. z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách. Ak by ani zákon č. 442/2002 Z. z. neupravoval náhrady súvisiace
s výkonom zákonných vecných bremien, bolo by možné aplikovať úpravu súkromného práva (podľa §
135c Občianskeho zákonníka). Žalobcom, ktorí nadobudli vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam

v roku 2001, vznikol v súlade s § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. dňom účinnosti tohto zákona, t.
j. od 1.11.2002, nárok na finančnú náhradu za nútené obmedzenie užívania ich pozemkov v dôsledku
výstavby vodohospodárskeho diela „Vodovod Kolačkov“ na ich pozemkoch, a to v tam upravených
zákonných lehotách. V tomto prípade sa plynutie prekluzívnej lehoty podľa § 20 ods. 4, druhá veta
zákona č. 442/2002 Z. z. počíta odo dňa nasledujúceho od účinnosti zákona č. 442/2002 Z. z., t. j.

od 2.11.2002. Žalobcovia si tento nárok v zákonnej lehote neuplatnili, preto im márne uplynula dňom
2.11.2003.

8. Súd sa vzhľadom na námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, zaoberal plynutím premlčacej
doby vo vzťahu k uplatnenému nároku, a dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu

premlčaný, keďže nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným
zákonom (§ 20 ods. 4, druhá veta zákona č. 442/2002 Z. z.) je majetkovým právom, ktoré podlieha
premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pričom
všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V tomto prípadeplynutie premlčacej lehoty začalo dňom nasledujúcim po účinnosti zákona č. 442/2002 Z. z., t. j. od
2.11.2002, na základe čoho premlčacia lehota žalobcom márne uplynula dňom 2.11.2005.

9. Čo sa týka charakteru náhrady za zákonné vecné bremeno, súd uviedol, že napriek tomu, že zákon
č. 442/2002 Z. z. neuvádza, že ide o jednorazovú finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva, tak nie je možné pripustiť, aby tento nedostatok nahradil režim všeobecného predpisu o
bezdôvodnom obohatení, keďže v tomto prípade ide o nárok z existujúceho právneho dôvodu, konkrétne
z vecného bremena vzniknutého priamo zo zákona, ktoré má charakter trvalého vyriešenia právneho

vzťahu. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 500/2018 zo 17.10.2018, podstata
zákonných(legálnych)vecnýchbremienspočívavtom,žeideoverejnoprávneobmedzenievlastníckeho
práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Tieto
zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v nadväznosti
na § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka medzami zákona. Jedným z
charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov,

ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. V tomto prípade možno jednoznačne konštatovať, že zriadením
stavby - vodohospodárskeho diela „Vodovod Kolačkov“ išlo o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho
práva žalobcov v medziach zákona č. 442/2002 Z. z., preto vznik nároku na náhradu za zriadenie
zákonného vecného bremena priamo vylučuje vznik nároku na bezdôvodné obohatenie podľa § 451
Občianskeho zákonníka.

10. Vzhľadom na stabilnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR týkajúcu
sa povahy náhrady za zákonné vecné bremená sa súd nestotožnil s názorom žalobcov, že v zmysle
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016 náhrada z titulu zákonného vecného
bremena podľa § 20 ods. 4 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách má mať

charakter opakujúceho sa plnenia. Podľa súdu má náhrada za zákonné vecné bremeno jednorazovú
povahu a v závere odôvodnenia rozsiahlo cituje z niekoľkých rozhodnutí ústavného a najvyššieho súdu
a odkazuje na niekoľko desiatok iných rozhodnutá krajských súdov.

11. Proti výrokom II. a III rozsudku podali žalobcovia v 1. a 2. rade včas odvolanie, podľa § 365 ods. 1

písm. b), d), e), a h), v ktorom navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, príp. prerušil konanie a inicioval konanie na Ústavnom
súde SR alebo zmenil napadnutý rozsudok podľa odvolacieho petitu. Žalobcovia podali odvolanie z
dôvodu, že s uvedeným skutkovým a právnym posúdením veci samej zo strany súdu prvej inštancie sa
nestotožňujú, pričom názory súdu prvej inštancie považujú za vecne a právne nesprávne, zmätočné,

arbitrárne a protiústavné a tak en bloc nezákonné. Nesprávnosť názoru súdu vychádza predovšetkým
z nesprávneho ponímania náhrady za zriadenie vecného bremena ako (údajne podľa názoru súdu)
jednorazového plnenia. Keďže náhrada má však opakujúci sa charakter s poukazom na čl. 20 ods. 4
Ústavy SR, je nemožné odoprieť právo žalobcom domáhať sa tejto náhrady v súdnom konaní. S týmto
vysvetlením je úplne irelevantné, či sa predchádzajúci vlastníci nehnuteľností domáhali svojich práv voči

právnemu predchodcovi žalovaného alebo nie. Táto okolnosť nemá žiadny vecný význam a vplyv na
nároky uplatnené žalobcami v tomto konaní a je bezpredmetné poukazovanie na právnu úpravu podľa
zákona č. 138/1973 Zb. o vodách v znení účinnom ku dňu 16.11.1991. Relevantnou právnou úpravou
je totiž až Zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách.

12. Zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách ku dňu účinnosti 1.11.2002 zakotvoval v
ustanovení § 20 ods. 4 právo vlastníka pozemku požadovať náhradu za obmedzenie v obvyklom užívaní
nehnuteľnosti. Táto náhrada však nemá nič spoločné s náhradou za zriadenie zákonného vecného
bremena – čo vyplýva aj z pomenovania tejto náhrady, ktorá je odlišná od náhrady za zriadenie vecného
bremena - pretože v čase účinnosti tejto úpravy zákon o zákonnom vecnom bremene nepojednával.

Teda, náhrada, ktorú si mali podľa názoru súdu žalobcovia uplatniť u žalovaného do jedného roka
odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, nie je náhradou za zriadenie zákonného
vecného bremena, ale je náhradou za obmedzenie v obvyklom užívaní nehnuteľností. Táto náhrada
však nie je totožná s náhradou za obmedzenie vlastníka pozemku z titulu existencie zákonného vecného
bremena (ako sa nesprávne súd domnieva), a teda ide o iný typ náhrady, odlišnej od náhrady z

titulu vecného bremena. Keďže Zákon o vodách neupravoval náhradu z titulu existencie zákonného
vecného bremena, pri posudzovaní náhrady žalobcov sa treba riadiť Zákonom o verejných vodovodoch
a verejných kanalizáciách, avšak až s účinnosťou novely 516/2021, ktorá prvýkrát zakotvila náhradu
za zriadenie vecného bremena. To znamená, že aj podmienky poskytnutia tejto náhrady je potrebnéposudzovať podľa Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, avšak účinného až po
nadobudnutí účinnosti novely 516/2021.

13. Náhrada za obmedzenie v obvyklom užívaní nehnuteľností, ktorú priznával Zákon o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách (účinný k 1.11.2002), keď ešte nezakotvoval zákonné vecné
bremená, je osobitná náhrada, ktorá patrí takým vlastníkom pozemkov, ktorý síce mohli dotknuté
nehnuteľnosti obvykle užívať, avšak v dôsledku výkonu oprávnení prevádzkovateľa verejných
vodovodov boli v obvyklom užívaní na istý čas obmedzený – to však nie je náš prípad, pretože

žalobcovia sa nedomáhajú takejto náhrady (navyše, v ich prípade nemožno hovoriť ani o obvyklom
užívaní dotknutých nehnuteľností, pretože tieto nehnuteľností neužívajú vôbec), ale domáhajú sa
náhrady z titulu neoprávneného (bezdôvodného) užívania, ergo ak súd uvedené bude posudzovať
cez ustanovenia Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách o zákonných vecných
bremenách, tak sa žalobcovia domáhajú náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 20 ods. 4,
ods. 7 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách účinného po nadobudnutí novely

516/2021, pretože až od 1.1.2022 tento zákon zakotvuje zákonné vecné bremeno a zároveň až týmto
okamihom zakotvuje právo na primeranú náhradu za zriadenie vecného bremena. Bez ohľadu na
nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia, poukazujeme najmä na to, že ak by súd vychádzal
zo správneho právneho predpisu a na žalobcove nároky aplikoval ustanovenia Zákona o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách s účinnosťou odo dňa 1.1.2022, tak by rozhodne nemohol prijať

závery o tom, že nároky žalobcov sú prekludované. 80. Pre úplnosť spomenieme, že keďže však
Zákon o vodách neupravoval náhradu z titulu existencie zákonného vecného bremena, pri posudzovaní
náhrady žalobcov sa treba riadiť Zákonom o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, avšak
až s účinnosťou Novely 516/2021, ktorá prvýkrát zakotvila náhradu za zriadenie vecného bremena. To
znamená, že aj podmienky poskytnutia tejto náhrady je potrebné posudzovať podľa Zákona o verejných

vodovodoch a verejných kanalizáciách, avšak účinného až po nadobudnutí účinnosti novely 516/2021.
Nesprávne a svojvoľné sú preto tvrdenia súdu o tom, že nároky žalobcov sú prekludované a že im
nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj otázku premlčania, keďže
zneniezákonač.442/2002Z.z.ponoveleužneobsahujepovinnosťuplatniťsiprávonajskôruprávnickej
osoby v jednoročnej lehote a námietka premlčania je aj v rozpore s dobrými mravmi.

14. Tvrdeniu súdu, že vznik nároku na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena priamo
vylučuje vznik nároku na bezdôvodné obohatenie podľa OZ považujú za nesprávny, keďže neprimerane
zasahuje do ich vlastníckeho práva chráneného ústavou. Ak si žalobcovia neuplatnili svoje právo
skôr, to neznamená, že sa ho vzdali alebo odpustili dlh. Rovnako žalobcovia nesúhlasia s názorom

súdu, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je jednorazová a hoci zákon č. 442/2002 Z. z.
to jednoznačne nedefinuje, odvolatelia poukázali na viaceré judikáty, ktoré sa prikláňajú k opakovanej
náhrade. V odvolaní sa žalobcovia rozsiahlo venujú interpretácii nálezu ÚS 42/2015, ktorý rieši otázku
primeranej náhrady za zákonné vecné bremená. V závere namietajú, že súd prvej inštancie nevykonal
ním navrhnuté dôkazy, čím zasiahol do ich práva na spravodlivý proces a svoje rozhodnutie aj

nedostatočne odôvodnil, čo je podľa ustálenej judikatúry porušením toho istého práva sporovej strany.
V závere odvolania navrhli, aby odvolací súd prerušil konanie a podal návrh na iniciovanie konania pred
Ústavným súdom SR o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy z rovnakých
dôvodov, ktoré prezentoval už pred súdom prvej inštancie.

15. Žalobcovia doplnili odôvodnenie odvolania proti III. výroku o náhrade trov konania samostatným
podaním, keď podľa nich súd pri náhrade trov konania nesprávne aplikoval právnu normu, a to ust. § 255
ods. 1 CSP namiesto § 257 CSP, keďže v danom konaní boli prítomné dôvody hodné osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania s tým, že žalobcovia majú za to, že v ich prípade sú súčasne
naplnené všetky podmienky dôvodov hodné osobitného zreteľa.

16. Podľa žalobcov z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že iniciovanie tohto sporu podaním žaloby
nebolo nedôvodným uplatneným a bránením práva žalobcov, pretože nárok žalobcov je skutočne daný,
nie je prekludovaný a nie je premlčaný, ako nesprávne súd prvej inštancie uzavrel v napadnutom
rozsudku.

17. Žalobcovia zdôraznili, že sú fyzickými osobami, pričom obaja sú dôchodcami, čo mohol súd aj sám
zistiť,abyprihliadolnaichvek.Žalobcovianepracujú,pričomichdôchodokneprevyšujepriemernúvýšku
dôchodku SR.18. Navyše podanou žalobou sa žalobcovia domáhali toho, čo im právom patrí, pričom žalovaný odmieta
žalobcom zaplatiť odplatu, hod užíva ich pozemky. Žalobcovia tak nielenže nemajú a ani nemôžu

mať žiaden úžitok z ich vlastníctva nehnuteľností, ale navyše za obmedzenie ich vlastníckeho práva
nedostávajú od žalovaných žiadnu finančnú náhradu, čo by mal súd nepochybne zohľadniť a vzhliadnuť
ako dôvod osobitného zreteľa. Žalobcovia sa snažili, aby vyvinuli maximálnu snahu mimosúdnemu
urovnaniu, o čom svedčí aj predžalobná výzva adresovaná zo strany žalobcov žalovanému, nakoľko
sa ako fyzické osoby dôchodcovia snažili vyhnúť súdnemu konaniu so samosprávnym subjektom.

Správanie žalobcov smerujúce k mimosúdnemu vyriešeniu v danej veci je skutočnosťou, ktorú by mal
odvolací súd nepochybne zohľadniť a ktoré je nutné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa.
Rovnako tak za dôvod hodný osobitného zreteľa treba považovať aj tú skutočnosť, že sa museli obrátiť
až na odvolací súd z dôvodu nesprávneho alebo nezákonného rozhodnutia.

19. Ak by súd zaviazal žalobcov k náhrade trov konania žalovanému, ktorý ako samosprávny subjekt

netrpí nedostatkom finančných prostriedkov, keď disponuje jednak vlastným majetkom, ktorý sám
spravuje za podmienok určených v zákone a ktorý je taktiež ale podporovaná aj z prostriedkov zo
štátneho rozpočtu. Žalobcovia by sa tak dostali do prakticky, pre nich likvidačnej, situácie. Taktiež
žalobcovia poukázali na to, že obec Kolačkov v roku 2023 dosiahla celkový výnos 1,1 mil. eur, a preto
v zmysle vyššie uvedeného mali za to, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257.

20. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v celom rozsahu trvá na doterajších písomných
a ústnych prednesoch v predmetnom spore. Žalobcovia nepreukázali, z akého dôvodu požadujú od
žalovanej obce vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6.000,- eur. Zároveň v spore uviedli, že
predmetný žalobou uplatňovaný nárok je premlčaný. Žalovaný podotýka odvolaciemu súdu skutočnosť,

že žalobcovia v čase kúpy dobre vedeli, že na daných nehnuteľnostiach je verejný vodovod a vodojem.
Obaja sú pôvodom z obce Kolačkov, v ktorej nie len v súčasnosti bývajú, ale v ktorej aj vyrastali.
Žalobcovia sa v minulosti dohodli so žalovaným, že si nebudú uplatňovať žiadne nároky a žalovaný im
bude zadarmo dodávať vodu z verejného vodovodu. Žalobcovia si neuplatnili svoj nárok v súlade so
zákonom a z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok prvej inštancie ako vecne

správny a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

21. Žalobcovia a žalovaný v odvolacej replike, resp. duplike v podstate zotrvali na svojich
predchádzajúcich argumentoch, preto odvolací súd nepovažuje za potrebné ich na tomto mieste
znova opakovať. Žalobcovia v podaní z 18.2.2025 doplnili svoju odvolaciu argumentáciu poukazom na

uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.4.2022 a zopakovali odvolací petit.

22. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 a nasl. CSP, a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcov vo veci samej nie je dôvodné.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie a v plnej miere naň odkazuje, s tým,

že v rozhodnutí o odvolaní nemusí dať odpovede na všetky predostreté námietky, ale iba na tie, ktoré
sú pre rozhodnutie vo veci relevantné.

23. Odvolatelia aj v odvolacom konaní navrhli konanie prerušiť z dôvodu podania návrhu na Ústavný
súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR

z rovnakých dôvodov ako na súde prvej inštancie. Odvolací súd aj v tejto otázke sa stotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, že právny názor žalobcov, že tu je dôvod na iniciovanie tohto konania, nemusí
konajúci súd automaticky aprobovať, ale iniciovanie tohto konania závisí od deliberácie súdu, pričom ani
odvolací súd si argumentáciu žalobcov neosvojil, keďže ustanovenia zákona č. 442/2002 Z. z. v platnom
a účinnom znení nepovažuje za rozporné s Ústavou SR a hoci jednotlivé ustanovenia zákona nedávajú

odpovede na všetky aplikačné problémy, čo ani nie je ani možné, keďže zákonodarca nemôže predvídať
všetky jednotlivé prípady, ktoré v budúcnosti môžu nastať, podľa odvolacieho súdu aktuálne znenie
nedosahuje takú intenzitu nejasnosti alebo protirečivosti, ktorá by dosahovala ústavnoprávny rozmer a
ktorá by si nevyhnutne vyžadovala iniciovanie konania o súlade právnych predpisov. Otázka primeranej
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonnými vecnými bremenami definovanými v rôznych

právnych predpisoch je stále predmetom právnych úvah a judikatúra sa pri jej riešení vyvíja. V tejto
súvislosti odvolací súd odpovedá aj na odvolaciu námietku interpretácie a aplikácie nálezu ÚS SR sp.
zn. Pl. 42/2015, na ktorý odvolatelia poukazujú, že ani tento nález danú otázku nevyriešil jednoznačne
v prospech opakujúcej sa náhrady, keďže jedným zo záverov tohto nálezu je, že poskytnutá náhrada zazásah do právneho postavenia vlastníka podľa ústavy môže byť jednorazová aj opakovaná. Poskytnutá
náhrada za zásah do právneho postavenia vlastníka musí byť primeraná. Či je náhrada primeraná, závisí
od okolností prípadu. Primeranosť náhrady nezávisí od úvahy vlády spravidla navrhujúcej zákon a ani od

rozhodnutia zákonodarcu. Rozhodujúci význam má povaha zásahu do právneho postavenia vlastníka.

24. Čo sa týka námietky nevykonania všetkých navrhnutých dôkazov, odvolací súd poukazuje na princíp
voľnéhohodnoteniadôkazovaprincípprocesnejekonómie,ktorébezďalšiehoneznamenajúvždyzásah
do práva strany na spravodlivý proces. Právne posúdenie skutkového stavu a aplikácia príslušných

právnych noriem je vždy vecou súdu a za porušenie práva na spravodlivý proces nemožno považovať
to, ak sa súd nestotožní s právnym názorom sporovej strany. Výsledkom právnej úvahy súdu, ktorá
nevybočila z rámca objektívneho hodnotenia dôkazov a zisteného skutkového stavu bolo zamietnutie
žaloby, vykonanie navrhovaných dôkazov by podľa súdu nebolo spôsobilé privodiť zmenu v prospech
žalobcov, preto vyhodnotil ich vykonanie ako neúčelné.

25. Hlavná podstata odvolacej argumentácie spočíva v tom, že až novelou zákonom č. 516/2021 Z.
z., účinnou od 1.1.2022, sa do zákona č. 442/2002 Z. z. zaviedol termín zákonné vecné bremeno
a až počnúc týmto dátumom si mohli žalobcovia uplatniť náhradu za zákonné vecné bremeno, pričom
táto novela vypustila predchádzajúcu jednoročnú prekluzívnu dobu a ponechala len šesťmesačnú
lehotu na podanie žaloby na súd. K tejto argumentácii odvolací súd konštatuje, že v čase podania

žaloby (17.5.2023) bola táto novela už účinná, napriek tomu si žalobcovia neuplatnili nárok na náhradu
za zákonné vecné bremeno podľa tohto zákona, ale svoj žalobný návrh formulovali ako vydanie
bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, pričom
v samotnej žalobe nárok podľa zákona č. 442/2002 Z. z. ani nespomínajú. Túto argumentáciu v konaní
pred súdom prvej inštancie ani nepoužili a prvýkrát sa objavila až v odvolaní ako reakcia na aplikáciu

zákona č. 442/2002 Z. z. súdom prvej inštancie v znení účinnom k 1.11.2002.

26. K argumentácii odvolateľov, ktorú opreli o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/175/2019
z 27.4.2022, odvolací súd dodáva, že najvyšší súd týmto uznesením zrušil rozsudky súdov nižších
inštancií, ktoré náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva priznali, pričom aj podľa tohto uznesenia je

náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom jednorazová, patrí len osobe,
ktorá bola vlastníkom v čase prijatia zákona č. 66/2009 Z. z., neprechádza na právnych nástupcov
a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej dobe. K tejto problematike pozri aj nedávne rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 12/2025, ktoré zároveň poskytne odvolateľom aj odpoveď na ne/
účelnosť iniciovania konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR,

keďže v tomto rozhodnutí ústavný súd odmietol analogický návrh Mestského súdu Košice, hoci sa týkal
iného právneho predpisu, ale analogických právnych otázok, aké formulovali aj odvolatelia vo svojom
návrhu na prerušenie konania.

27. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym názorom súdu prvej inštancie v otázke vydania

bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie aplikoval judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej
právna úprava bezdôvodného obohatenia má subsidiárnu povahu, preto ak existuje osobitná právna
úprava nárokov neoprávneného držiteľa voči vlastníkovi veci (§ 131 Občianskeho zákonníka), je
aplikácia ustanovení § 458 a § 459 Občianskeho zákonníka na vzťah medzi neoprávneným držiteľom
a vlastníkom veci vylúčená (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Obdo/31/2023

z 21.8.2024).

28. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok
v napadnutom zamietavom výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

29. Krajský súd v Prešove ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní proti výroku o náhrade trov
konania preskúmal rozhodnutie aj v tejto napadnutej časti v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (ust. § 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcov je v tejto časti – výroku o náhrade trov prvoinštančného konania dôvodné.

30. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.32. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude

musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom.

33. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je
samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo
dňa 6.2.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti
Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

34. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo
veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so

žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.
V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane,
ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.

35. Výnimku pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje ust. § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného
absolučného práva. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o
ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej

tvrdosti.

36.Dôvodnábolaodvolacianámietkažalobcovohľadomnáhradytrovkonania,keďžesúdprvejinštancie
tieto neodôvodnil aj s poukazom na ust. § 257 CSP zároveň i z dôvodu nepreskúmateľnosti, keďže súd
prvej inštancie jasne nevysvetlil ako sa dopracoval k výsledku o nároku na náhradu trov konania, a to

i s prihliadnutím na argumenty odvolateľov.

37. Vo všeobecnosti nepriznať trovy konania je možné len výnimočne a v prípade, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa na strane strán, pričom má súd vychádzať z posúdenia všetkých okolností
danej veci. Pri skúmaní či dôvody hodné osobitného zreteľa existujú, súd prihliada k majetkovým,

sociálnym, osobným a ďalším pomerov všetkých strán konania. Je pri tom potrebné zohľadniť nielen
pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale je nutné zvážiť ako by sa takéto rozhodnutie dotklo
predovšetkým pomerov oprávnenej strany. Významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú rovnako
okolnosti,ktoréviedliksúdnemuuplatneniunároku,postojstránvpriebehukonaniaaďalšieskutočnosti.

38. Súd prvej inštancie nepoužitie aplikácie ust. § 257 CSP vôbec neodôvodnil.

39. Podľa § 220 ods. 2CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

40. Náležitosti odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP sú zárukou toho, aby bolo rešpektované právo
strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

41. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku o trovách konania

odvolací súd dospel k záveru, že jeho odôvodnenie týmto požiadavkám nevyhovuje z dôvodov podrobne
vyššie uvedených.42. Odvolací súd preto na základe vyššie uvedeného podľa § 389 ods. 1 písm. b) rozsudok súdu prvej
inštancie napadnutého výroku o trovách prvoinštančného konania zrušil a vec mu v tejto časti (trov
prvoinštančného konania) vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže v dôsledku nesprávneho

procesného postupu súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces, ktorý
nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom pre absenciu riadneho odôvodnenia
rozhodnutia.

43. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť argumenty žalobcov

pri aplikácii ust. § 257 CSP a až v prípade, ak zistí, že aplikácia tohto ustanovenia neprichádza do úvahy
ani sčasti, opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP.

44.Svojprávnyzáverzdôvodnízozákonnýchhľadísk,ktorévdanejveciprichádzajúdoúvahyastranám
konania vrátane žalobcov dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľné dané (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu napríklad sp. zn.

II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

45. V novom rozhodnutí (o trovách prvoinštančného konania) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách
tohto odvolacieho konania.

46. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).