Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 1, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123245779
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123245779.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Mesto Košice, Trieda SNP 48/
A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, E. a 2/ A. F.
C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, E., obaja zastúpení: JUDr. Vincent Lechman, advokát, Štefánikova
40, Košice, o zaplatenie 124,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Mestského
súdu Košice č. k. K2-10C/14/2023-176 z 21. novembra 2023

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť žalobcovi 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 124,- eur s 8% ročnými úrokmi z
omeškania od 29.3.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), zamietol žalobu v
prevyšujúcej časti (II.) a priznal žalobcovi proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu
98% (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu sumu

124,- eur s 8% ročnými úrokmi z omeškania zo sumy 124,- eur od 17.2.2023 do zaplatenia titulom
vydania bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaní užívajú pozemok evidovaný ako parcela registra
C, parc. č. 587/77 (pôvodne časť parc. CKN č. 587/43 a 587/44) s výmerou 24m2, ostatná plocha,
nachádzajúci sa v k. ú. G. H., zapísaný na LV č. XXX, ktorého je vlastníkom, bez toho, aby disponovali
právnym titulom, ktorý by ich na jeho užívanie oprávňoval. Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca
určil podľa § 9 a § 9a zákona SNR č. 138/1991 Zb. a bodu B. 3 ods. 1 písm. c6) prílohy č. 4 Štatútu mesta
Košice v sadzbe 3,5 % zo všeobecnej hodnoty pozemku za m2/rok, ktorá bola znaleckým posudkom č.

28/2021 stanovená vo výške 73,54 eur/m2.

3. Na ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 3, § 451 ods. 1 a 2, § 458
ods. 1, § 489 ods. 1 a 3, § 563 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie“), z ktorých dospel k záveru o dôvodnosti žaloby,
keďže nebolo sporným, že žalovaní v žalovanom období užívali pozemok parc. č. XXX/XX o výmere

24 m2 vo výlučnom vlastníctve žalobcu bez právneho titulu (bez existencie zmluvného vzťahu a iného
titulu, ktorý by ich k jeho užívaniu oprávňoval), čím naplnili skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia
podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K obrane žalovaných založenej na tvrdení o výkone
práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že okolnosť, že pred začatím konania nedošlo kdohode medzi stranami sporu o zámene ich pozemkov pre jej nevýhodnosť vo vzťahu k žalovaným, nie
je dôvodom, pre ktorý by súd nemal žalobcovi uplatnený nárok priznať, keďže aj žalovaní mali rovnakú
možnosť riešiť svoje nároky v podobe konkrétnej náhrady za vecné bremeno voči žalobcovi v rámci

rokovaní, či súdnou cestou, čo neurobili. Doplnil, že skutočnosť, že žalovaní disponujú podľa vlastných
tvrdení pohľadávkou voči žalobcovi podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorú si doposiaľ voči nemu nijako
neuplatnili, nie je dôvodom pre ktorý by žalobca postupoval v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ on sám
si voči nim uplatňuje svoju pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, s tým, že podmienkou uplatnenia
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je predchádzajúca výzva na plnenie. Vysvetlil, prečo

považovalvýškunáhradyvprípadeužívaniapozemkužalobcužalovanýmizaobvyklúaprimeranú,ktorú
(výšku) navyše žalovaní nerozporovali. Za omeškanie žalovaných s plnením dlhu súd prvej inštancie
s použitím ust. § 517 ods. 2 OZ priznal žalobcovi úroky z omeškania v percentuálnej výške vyplývajúcej
z ust. § 3 ods. 1 vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka; počiatok omeškania pritom súd odvodil s použitím ust. § 563 OZ od právnej skutočnosti
doručenia žaloby žalovaným. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom

na ust. § 255 ods. 2 CSP väčším procesným úspechom žalobcu v spore.

4. Rozsudok v časti výrokov I. a III. napadli odvolaním žalovaní s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto
častizrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie,eventuálnezmeniltak,žežalobuzamietne.
V odvolaní vytkli súdu prvej inštancie jeho procesné pochybenie a napadnutému rozsudku nesprávnosť

zisteného skutkovému stavu a nadväzujúceho právneho posúdenia veci v otázke výkonu práva zo strany
žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, ktorú nesprávnosť vzhliadli v opomenutí zohľadnenia aj otázky
morálky a pravidiel slušnosti v danej veci súdom prvej inštancie, keďže žalobca podľa ich názoru a
napriek ich snahe o vyriešenie sporu dohodou, ktorá mohla spornosť v danej veci s konečnou platnosťou
odstrániť, k dohode nepristúpil, vystupoval z pozície sily a rozpore so spravodlivým usporiadaním veci,

keď v rámci zámeny chcel získať absolútne bezodplatne aj ich pozemok o výmere 101 m2, pričom práve
v tomto smere by došlo k obohateniu žalobcu na ich úkor. Obsiahlo a kriticky sa vyjadrili k žalobcom
navrhovanému spôsobu usporiadania ich vzájomných vzťahov formou zámeny pozemkov, ktorý je pre
nich nevýhodný, ako aj k nečinnosti žalobcu, ktorý si v rozpore s právnymi predpismi (zákonom č.
66/2009 Z. z. a zákonom č. 330/1991 Zb.) nesplnil svoj zákonnú povinnosť podať žiadosť o pozemkové

úpravy z dôvodu existencie vzťahu vlastníka stavby (žalobca) voči vlastníkovi pozemku (žalovaní), na
ktorom je stavba postavená. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a na skutkové a právne vady rozsudku, žalovaní podľa
posúdenia odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.
Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú

procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu,
vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich
vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s
ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať
nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková,J.,Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,1269s).

5. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za
vecne správny a súladný s ustálenou rozhodovacou praxou, ktorý dal jednoznačné odpovede na
všetky vznesené námietky žalovaných v konaní a správne vyhodnotil dôkazy. Vyjadril sa k nespornej

skutočnosti užívania predmetného pozemku žalovanými bez právneho dôvodu aj za situácie, že
pozemok je oplotený, ako aj k tomu, že žalovaní počas konania nijako nerozporovali znalecký posudok
ani výšku náhrady. Ohradil sa voči tvrdeniu žalovaných, že zneužíva svoje postavenie a uplatňuje nároky
voči ostatným obyvateľom a na ich úkor.

6. Žalovaní v odvolacej replike zopakovali skutkový stav a svoju odvolaciu argumentáciu k otázke
dobrých mravov.

7. Žalobca v odvolacej duplike v celom rozsahu zotrvával na svojej odvolacej argumentácii, ktorú
zopakoval.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané
včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahuvyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že
nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa
1.4.2025 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na

webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade
s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie
súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých

kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami
(§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaných v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá
CSP), odvolací súd dodáva:

10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie
také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide
predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1
písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom
vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

11. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej

realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní
(napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods.
2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti
súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim
rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2) (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1235 - 1243s). Pokiaľ preto žalovaní v tejto časti vzhliadli pochybenie v procesnom
postupe súdu prvej inštancie v tom, že tento podľa nich postupoval formalisticky bez hlbšieho skúmania
a zohľadnenia skutkových okolností prípadu a v rozpore s príslušnými zásadami civilného sporového
konania, a teda nespravodlivo, odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP nie je daný,

resp. je podraditeľný pod ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje
pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra
2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s
rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu.

12. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ten sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie
súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec
posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže

príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z

ust. § 192 a nasl. CSP.

13. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkovýstav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd

neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis,ktorýtiežsprávneinterpretoval,avšakprávnunormu nesprávnenazistenýskutkovýstavpoužil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

14. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že ani tieto
žalovanými uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

15. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny predpis, správne ho aj vyložil a aplikoval,
to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o dôvodnosti

nároku žalobcu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaných. Odvolací súd
na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na
správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Súd prvej inštancie v tejto časti vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre posúdenie
a zodpovedanie otázky dôvodnosti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho
výšky, dostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne rozhodol, ak žalobe vyhovel. Odvolacie
námietky spochybňujúce správnosť výroku rozsudku, ktorým súd žalobe vyhovel a skutočnosti uvedené

žalovanými v odvolaní neumožňujú a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku, v odôvodnení ktorého sa súd dostatočne vysporiadal s argumentáciou strán, zhodnotil
podstatné dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu, uviedol ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí
vychádzal, pričom žalobcovi i žalovaným vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu

uplatnili a realizovali svoje procesné práva (aj vzhľadom na nespornosť skutkového stavu). Súd pri
svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej
a právnej argumentácie a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa podľa názoru odvolacieho súdu
neodchýlil ani od znenia ustanovenia § 3 OZ a nepoprel jeho účel a význam.

17. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaných odvolací súd konštatuje, že v súlade s judikatúrou
je možné odoprieť právnu ochranu právu uplatnenému alebo vykonávanému v rozpore s podmienkami
uvedenými v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo prakticky znamená, že nebude možné takéto
uplatnenie alebo výkon práva procesnými prostriedkami vymáhať a že úvaha súdu, či výkon práva je či
nie je v rozpore s dobrými mravmi sa vždy odvíja od okolností konkrétneho prípadu.

18. Súdna prax vychádza z názoru, že pojem dobré mravy je potrebné vykladať ako súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť a
majú povahu noriem základných (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. 9. 1998, sp. zn.
3 Cdon 51/96, uverejnený pod č. 5 v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, ročník 2001, rozsudok

Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. 5. 1997, sp. zn. 2 Cdon 473/96, uverejnený pod č. 16 ve Sbírce
soudních rozhodnutí a stanovisek, ročník 1998), ktorý je konformný so záverom obsiahnutým v náleze
Ústavného súdu ČR zo dňa 26. 2. 1998, sp. zn. II. ÚS 249/97, uverejneným pod č. 14 Sbírky nálezů
a usnesení Ústavního soudu, ročník 1998, ktorý za dobré mravy považuje súhrn etických, všeobecne
zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často zabezpečované aj právnymi

normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej
spoločnosti.

19. Dobré mravy teda možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania
v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva,

rešpektovania rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Najvyšší súd Slovenskej republiky
už v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 49/96 uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1997
zdôraznil, že ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá vlastnú normotvornú platnosť,
že upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy,a to na základe všeobecných morálnych pravidiel, pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie a
morálneho charakteru konajúcich. Citované všeobecné ustanovenie hmotnoprávnej povahy (§ 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka) umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho

práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnutie právnej
ochrany uplatňovanému danému právu. Obdobne to platí aj vo vzťahu k právnym povinnostiam. Toto
posúdenie je teda založené na úvahe súdu, ktorá musí byť podložená vždy konkrétnymi zisteniami,
odôvodňujúcimi záver, že v danej veci výkon práv a povinností, ktoré už inak vyplývajú z príslušných
právnych predpisov alebo zo záväzkového vzťahu alebo z inej obdobnej právnej skutočnosti, by bol v

takomto rozpore, a to aj s prihliadnutím na postavenie druhej strany a so zreteľom na všetky významné
konkrétne okolnosti prípadu. Toto ustanovenie za vyššie uvedených podmienok umožňuje teda zásah
aj do výkonu už existujúcich práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov. Avšak iba
na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik
práv a povinností. Toto ustanovenie nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť, upravuje iba spôsob
aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných

morálnych pravidiel, pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.
Napríklad v prípade, ak súd zamieta vlastnícku žalobu preto, že uplatnenie práv vlastníka je v rozpore s
dobrými mravmi, ide v podstate o prípad núteného obmedzenia vlastníckeho práva (hoci v prípade, že sa
zmenia skutkové okolnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby, môže sa vlastník znovu na súde domáhať
ochrany svojho vlastníckeho práva). Aj keď za určitých podmienok nemožno vylúčiť, že uplatnenie práva

vlastníka brániť sa proti neoprávneným zásahom môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s dobrými
mravmi, pôjde však vždy o celkom výnimočné prípady, kedy výkon práva vážne poškodí užívateľa veci,
bez tohto, aby vlastníkovi priniesol zodpovedajúci prospech a vyhovenie žaloby by sa dotýkalo zvlášť
významného záujmu žalovaného (obyčajne ide o otázku zabezpečenia následného bývania v prípadoch
výlučnej odkázanosti na doterajšie bývanie v danej nehnuteľnosti). Pokiaľ by mal byť argumentom

rozporu s dobrými mravmi odopretý (obmedzený) výkon práva, potom musí byť záver súdu podložený
dôkladnými skutkovými zisteniami a zároveň musí súčasne presvedčivo dokladať, že tieto zistenia
dovoľujú záver, že výkon práva je skutočne v rozpore s dobrými mravmi. So zreteľom na uvedené,
rozhodnutie o splnení podmienok pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť
urobené po starostlivej úvahe, ktorá musí byť podložená konkrétnymi zisteniami, a to s prihliadnutím k

okolnostiam na obidvoch stranách v rámci posúdenia, či výkon práva je v súlade s dobrými mravmi (pozri
uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 98/2008, rozsudok bývalého Vrchného súdu v Prahe z
29. 4. 1994, sp. zn. 2 Cdon 45/94, uverejnený pod č. 36 v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek,
ročník 1996, ďalej napr. rozsudky z 9. 1. 2001, sp. zn. 26 Cdo 1679/99, z 16. 3. 2004, sp. zn. 26 Cdo
1619/2003, z 23. 11. 2004, sp. zn. 26 Cdo 2695/2003, a z 20. 4. 2006, sp. zn. 26 Cdo 1395/2005).

20. Po premietnutí týchto teoreticko-právnych úvah na posudzovanú vec, je odvolací súd toho
názoru, že výkon (v danej veci nesporného) práva žalobcu vyplývajúci z hmotnoprávnych ustanovení
o bezdôvodnom obohatení, nie je v rozpore s dobrými mravmi, keďže je obrana žalovaných v tejto časti
(ichargumentrozporusdobrýmimravmi)založenánatvrdeniachonečinnostižalobcupriusporiadaníich

vzájomnýchvzťahovk(iným)pozemkomvichvlastníctve,ktorépozemky,takistoakožalobcapredmetný
sporný pozemok, nemôžu ako vlastníci užívať, a to s prihliadnutím na postavenie žalovaných, ktorým
v situácii, v ktorej na nachádzajú, nič nebráni právom predpokladaným spôsobom uplatniť svoje nároky
vo vzťahu k žalobcovi, čo v danom prípade vylučuje použitie korektívu dobrých mravov, teda možnosť
odoprieť s poukazom na dobré mravy výkon žalobcom uplatňovaného práva.

21.Odvolacísúdopakuje,ženapadnutýrozsudokdávajasnéazrozumiteľnéodpovedenavšetkyprávne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súd prvej inštancie zrozumiteľne
vysvetlil, prečo nemôže byť uplatnenie (výkon) práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to vyžaduje právna norma (§ 3 OZ). Premisy zvolené v rozhodnutí

súdu prvej inštancie rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné, racionálne
aj presvedčivé. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotenídôkazovnajednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v
celom súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Skutočnosť, že sa odvolatelia nestotožňujú s názorom súdu

prvej inštancie, sama o sebe nepostačuje na prijatie záveru o nesprávnosti napadnutého rozhodnutia.

22. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ako aj
so spôsobom právneho posúdenia sporu a dospel k záveru, že žalovaní podaným odvolaním nedôvodneuplatnili aj odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, ktoré v prejednávanej veci neboli
preukázané. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na ktoré
odvolací súd odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP, IV. ÚS 350/2009, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),

napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, postupom
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

23. Podľa ust. § 396 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

24. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

25. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto

mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným v 1. a 2. rade v
celom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti
tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).