Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, July 15, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/53/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2223010930
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2223010930.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Ladislava Révesa a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci obžalovaných X/XXXXXXX A. A., nar.
XX.XX.XXXXvB.A.a2/C.A.D.,nar.XX.XX.XXXXvB.A.,prezločinvydieraniapodľa§189ods.1,ods.
2 písm. b) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm.
i) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaných proti

rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 05.02.2025, sp. zn. 25T/74/2023, na neverejnom
zasadnutí konanom dňa 15.07.2025 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec sa v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 05.02.2025 č. k. 25T/74/2023-1298 (ďalej len
„okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) uznal obžalovaných C. A. A., nar. XX.XX.XXXX a C. A. D.,
nar. XX.XX.XXXX za vinných zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona účinného od 06.08.2024 s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. i) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe,

po predchádzajúcej vzájomnej dohode v čase od dňa 02.01.2023 do 01.05.2023 na rôznych miestach
v okrese Dunajská Streda, najmä však v okolí záhradkárskej oblasti na ulici E. F. G. B. A., okres
Dunajská Streda, pri neskolaudovanej novostavbe so súpisným číslom XXXX, v ktorej sa zdržiavala
poškodená E. H., opakovane vyhľadávali poškodenú E. H., a to z dôvodu, že poškodená bola dňa
02.01.2023 účastníčkou dopravnej nehody, pri ktorej prišiel o život jej vtedajší priateľ B. A., ktorá bola

v tom čase vyšetrovaná Odborom kriminálnej polície, Okresným riaditeľstvom PZ Galanta pod sp.zn.
ČVS: ORP-23/2-VYS-GA-2023 a kde mala poškodená procesné postavenie svedkyne
- poškodenej, pričom obžalovaní sa vyjadrili, že mala zomrieť ona a nie B. A., vyhrážali sa jej usmrtením
a ublížením na zdraví, čím na ňu dlhodobo vyvíjali psychický nátlak, v dôsledku ktorého sa poškodená
začala báť o život a zdravie ako aj o život a zdravie svojej najbližšej rodiny, pričom týmto dopredu
uváženým a naplánovaným konaním mali v úmysle prinútiť poškodenú, aby:

- dňa 04.01.2023 v budove Okresného riaditeľstva PZ Dunajská Streda podala trestné oznámenie pre
podozrenie z trestného činu vraždy, resp. pokusu o vraždu, pričom ju donútili pri podaní trestného
oznámenia uviesť nepravdivé okolnosti, týkajúce sa vinníka vyššie uvedenej dopravnej nehody, ktoré
spočívali v tom, že tá mala vzniknúť tým spôsobom, že do vozidla vedeného nebohým B. A. malo
úmyselne zozadu naraziť vozidlo vedené osobou A. C., v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode a
následnému usmrteniu B. A., pričom poškodená mala skutok takto formulovať napriek tomu, že bola

presvedčená o tom, že sa to nezakladá na pravde a nehoda vznikla v dôsledku nesprávneho vedenia
vozidla zo strany samotného B. A., pričom takto naformulované trestné oznámenie bolo poškodenou zostrachu z obžalovaných aj v ten deň podané a bola mu pridelená sp. zn. ORPZ-DS-OKP-2023/001284,
pričom aby si obžalovaní boli istí, že poškodená toto trestné oznámenie aj podá, pred budovu Okresného
riaditeľstva PZ Dunajská Streda ju sami doviezli a následne po podaní trestného oznámenia ju nútili,

aby im rovnopis trestného oznámenia odovzdala, čo zo strachu poškodená aj vykonala,
-dňa13.01.2023vbudoveÚraduinšpekčnejslužbyMinisterstvavnútraSlovenskejrepublikyvBratislave
podala trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu niektorej z foriem korupcie, ktorého sa
mali dopúšťať nekonkretizovaní príslušníci Okresného riaditeľstva PZ Galanta, pričom títo mali byť pri
šetrenívyššieuvedenejdopravnejnehodyovplyvňovanírodinouC.,pričompoškodenámalaskutoktakto

formulovať napriek tomu, že nemala žiadne informácie o akejkoľvek korupcii zo strany rodiny C., ani zo
strany príslušníkov Okresného riaditeľstva PZ Galanta, pričom takto naformulované trestné oznámenie
bolo poškodenou zo strachu z obžalovaných aj v ten deň podané a bola mu pridelená sp. zn. UIS-2610-
OPOZ-2023, pričom aby si obžalovaní boli istí, že poškodená toto trestné oznámenie aj podá, pred
budovu Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ju sami doviezli a následne
po podaní trestného oznámenia ju nútili, aby im rovnopis trestného oznámenia odovzdala, čo zo strachu

poškodená aj vykonala,
- dňa 20.01.2023 v budove Okresného riaditeľstva PZ Galanta, Odboru kriminálnej polície, v trestnej
veci vedenej pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. a iné, pod sp. zn. ORP-23/2-VYS-
GA-2023 vypovedala v procesnom postavení svedka - poškodeného nepravdivé okolnosti, týkajúce sa
vinníka vyššie uvedenej dopravnej nehody, ktoré spočívali okrem iného v tom, že tá mala vzniknúť

tým spôsobom, že do vozidla vedeného nebohým B. A. malo úmyselne zozadu naraziť vozidlo vedené
osobou A. C., v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode a následnému usmrteniu B. A., pričom
poškodená mala skutok takto formulovať napriek tomu, že bola presvedčená o tom, že sa to nezakladá
na pravde a nehoda vznikla v dôsledku nesprávneho vedenia vozidla zo strany samotného B. A., pričom
aby si obžalovaní boli istí, že sa poškodená na tento výsluch riadne dostaví, pred budovu Okresného

riaditeľstva PZ Galanta, Odboru kriminálnej polície ju sami doviezli
a následne po jej výpovedi ju nútili, aby im rovnopis tejto zápisnice odovzdala, čo zo strachu poškodená
aj vykonala,
pričom po tom, ako poškodená vyššie uvedené vykonala, najmenej od obdobia mesiaca február 2023
až do mesiaca máj 2023 ju obžalovaní sledovali, úmyselne sa zdržiavali aj v blízkosti jej bydliska

a klaksónom vozidla trúbili, aby ju na seba upozornili, vyžadovali od nej, aby spolupracovala, aby
nezmenila svoju výpoveď, lebo ak nebude aj naďalej spolupracovať a poslúchať ich, bude mať z toho
problém a môže sa dostať na cintorín, čím počas celého tohto obdobia vzbudzovali u poškodenej
dôvodnú obavu, že tieto vyhrážky aj uskutočnia v prípade, že sa nepodrobí ich vôli,

teda spoločným konaním iného hrozbou násilia a inej ťažkej ujmy nútili, aby niečo konal a čin spáchali
na chránenej osobe – svedkovi.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému C. A. A. podľa
§ 189 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, §

41 ods. 2 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
4 roky a 6 mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písmeno a) Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona okresný súd zrušil vo vzťahu k obžalovanému C. A.
ml. výrok o treste uloženom v rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4T/72/2023 zo dňa
24.04.2024, právoplatnom dňa 24.04.2024 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obžalovanému C. A. ml. okresný súd uložil podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona účinného od
06.08.2024 s použitím § 37 písm. m/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, trest
odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 1298-1324 spisu.Ihneď po vyhlásení napadnutého rozsudku zahlásili obžalovaní odvolanie voči všetkým výrokom –
výroku o vine, výroku o treste, aj voči konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo (č.l. 1290 spisu). Prokurátor
prítomný na hlavnom pojednávaní sa vzdal práva na podanie odvolania vo vzťahu k obom obžalovaným

voči výroku o vine aj voči výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému C. A. A.. Voči výroku o treste
obžalovaného C. A. ml. si prokurátor ponechal lehotu na podanie odvolania (č.l. 1290 spisu), pričom
v zákonom stanovenej lehote odvolanie nepodal.

Obžalovaní prostredníctvom svojej obhajkyne odôvodnili podané odvolanie podaním zo dňa 27.03.2025,

doručeným okresnému súdu toho istého dňa elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom (č. l.
1402-1413 spisu).

K procesným pochybeniam vo vedenom trestnom konaní - obžalovaní poukázali na procesné
pochybenia, ku ktorým došlo už v prípravnom konaní, konkrétne
· porušenie práva na obhajobu

Obžalovaní namietali, že ani jedna z dvoch ustanovených tlmočníčok nebola zapísaná do zoznamu
tlmočníkov a prekladateľov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a podľa obžalovaných dokonca
obe tieto osoby pracujú, resp. v tom čase pracovali ako administratívne pracovníčky na Okresnom
riaditeľstve PZ v Dunajskej Strede.

Úkony vykonané bez prítomnosti riadneho tlmočníka sú v rozpore s Trestným poriadkom a trpia vadou,
ktorá nie je odstrániteľná v súdnom konaní, avšak okresný súd túto námietku neprijal a ustanovil postup
pribratia tlmočníka za zákonný a rovnako ani nevzhliadol porušenie práv obžalovaných pri pribratí
tlmočníka ad hoc, nakoľko súčasťou vyšetrovacieho spisu je okrem opatrení o pribratí ad hoc tlmočníka
aj sľub tlmočníka. Navyše súd prvého stupňa sa nijakým spôsobom nevyjadril ku skutočnosti, prečo bol

v tomto prípade pribratý ad hoc tlmočník, keď na takým postup neboli splnené zákonné podmienky a
úplne opomenul akúkoľvek argumentáciu k námietkam ohľadom nemožnosti využitia § 28 ods. 3 TP v
danom prípade. Namietli, že samotná skutočnosť, že sa vo vyšetrovacom spise nachádza opatrenie ako
aj sľub tlmočníka s namietanou možnosťou využitia postupu podľa § 28 ods. 3 Trestného poriadku a
jeho zákonnosťou nemá nič spoločné. Podľa obžalovaných je irelevantné, či k došlo k tlmočeniu, keďže

postup ustanovenia tlmočníka bol podľa nich nezákonný, čo namietali už v predchádzajúcich podaniach.

Ďalejzdôraznili,ženaprvomhlavnompojednávanídňa07.02.2024síceuviedli,ženeovládajúslovenský
jazyk, avšak zo zápisnice z hlavného pojednávania nie je zrejmé, že je pojednávanie tlmočené a ani
z nej nevyplýva, že obžalovaní boli poučení o práve na tlmočníka a prekladateľa podľa § 2 ods. 20

Trestného poriadku v spojení s § 28 Trestného poriadku. Uviedli, že okrem vyjadrenia, či rozumejú
slovenskému jazyku potrebné aj vyjadrenie obžalovaných, či chcú využiť právo na tlmočníka a či
nevznášajú námietky voči osobe tlmočníka, pričom všetky tieto skutočnosti v zápisniciach absentujú,
čím bolo podľa obžalovaných porušené ich právo na obhajobu. Rovnako ani tlmočníčka nebola poučená
o možných následkoch nepravdivého tlmočníckeho úkonu v zmysle § 347 Trestného poriadku. Podľa

obžalovaných je jedinou informáciu, ktorú zápisnice o hlavnom pojednávaní obsahujú je opatrenie
o pribratí tlmočníka.

· nedostatky vykonaného dokazovania
Podľa obžalovaných prokurátorka poukázala na znalecký posudok vyhotovený znalcom doc. Ing.

Mokrým, znalcom z odboru elektrotechnika, kde z extrahovaných dát (záznam na č. l. 133-167) má
vyplývať, že obžalovaní inštruovali poškodenú ako má vypovedať konkrétne na správu (citácia): „Dobrý
večer, len tak som..míňajú sa dni..s týmito ale nie všetko v poriadku

30 ideme na nejaké súdne pojednávanie ale tak bola som prinútená aby bolo tak ako nechcem ale čo

viem... včera som písala B., že ide ale potom som predsa nevedela len sa naháňam s deťmi som celé
dni to je dôležité.. kedy sa vidíme navzájom? Je niečo kde by sme mali ísť? Vy ako ste? Čo nového?“
Podľa obžalovaných je táto správa absolútne zmätočná a dodali, že bolo preukázané, že dňa 30.01.2023
nemali s poškodenou žiadne súde pojednávanie, a teda ju ani nemohli nijakým spôsobom k niečomu
nútiť.

Obžalovaní uviedli, že v rámci dokazovania bolo obhajobou navrhnuté, aby bol znalecký posudok
č. 24/2023 vypracovaný PhDr. Robertom Mathém, PhD. doplnený o komunikáciu obžalovaného C.
A. ml. s poškodenou, nakoľko prebiehala v rozhodnom období od januára 2023 do apríla 2023,pričom z uvedenej komunikácie je podľa obžalovaného C. A. ml. zjavné, že komunikácia medzi
nimi prebiehala v pozitívnom zmysle, bez akýchkoľvek vyhrážok. Znalcom PhDr. Robertom Mathém,
PhD. bolo vypracované doplnenie č. 1 znaleckého posudku č. 24/2023, číslo úkonu 29/2024 zo dňa

14.10.2024, pričom podklady na vypracovanie posudku obsahovali okrem žiadosti súdu prvého stupňa
o vypracovanie doplnenia posudku aj dokumentáciu a znaleckú analýzu, ktoré neboli konkretizované,
nie sú ani súčasťou príloh doplnenia znaleckého posudku, preto nie je obžalovaným zrejmé, o aké
podklady sa jednalo čo robí toto doplnenie znaleckého posudku nepreskúmateľným. Poukázali na
fakt, že zo žiadosti o vypracovanie doplnenia znaleckého posudku č. 24/2023 nie je jasné, aká

konkrétna dokumentácia bola znalcovi PhDr. Robertovi Mathému, PhD. poskytnutá. Rovnako z nej
nie je zrejmý ani adresát žiadosti a spôsob, akým bola žiadosť a dokumentácia znalcovi zasielaná,
nakoľko v spise absentuje, v závislosti od spôsobu doručovania, či už doručenka alebo obsah e-mailu.
Všetky uvedené nedostatky podľa obžalovaných vzbudzujú pochybnosť o zákonnosti tohto doplnenia
znaleckého posudku
č. 24/2023 ako aj o jeho použiteľnosti v rámci trestného konania. Navyše, podľa obžalovaných mal byť

znalec PhDr. Robert Mathé, PhD. pribratý do konania formou uznesenia a nie neformálne.

K výsluchu poškodenej obžalovaní uviedli:

- nekonkretizovala z akých skutočností pramenila jej obava z naplnenia vyhrážok obžalovaných;

- prevažne išlo o prejavy neverbálneho charakteru (mimika, tón hlasu, zazeranie, kontaktovanie,
sledovanie a pod.) a verbálneho charakteru (že skončí na cintoríne);
- uviedla, že vyhrážanie nikdy nebolo priame, len ho vycítila z tónu hlasu;
- vyvolávali jej a chodili k nej domov;
- uviedla, že neboli agresívni ani vulgárni, len ich tón hlasu bol rozkazovačný, nepríjemný, odmeraný;

- poškodená nepopísala žiadne násilné konanie alebo hrozbu ťažkej ujmy;
- uviedla, že obvinení podpálili auto jej priateľa I. J., avšak voči obžalovaným nebolo vznesené obvinenie,
neboli ani len podozriví z tohto trestného činu;
- obžalovaní poukázali na rozpor vo svedeckej výpovedi poškodenej na hlavnom pojednávaní dňa
24.04.2024, na ktorom uviedla, že nevie čím sa zaoberajú C., pričom z textovej komunikácie

s obžalovaným C. A. D.. vyplýva, že
- opakovane uviedla, že sa venujú drogovej trestnej činnosti a aj vedela, kto je ich advokátom;
- obžalovaní uviedli, že sa poškodená pri výsluchu na hlavnom pojednávaní odmietla vyjadriť
k facebookovej komunikácii medzi ňou a obvineným C. A. D., čo znižuje jej dôveryhodnosť a pravdivosť.
K výsluchu svedkov uviedli:

- výpovede svedkov I. J., K. D., L. J. - boli svedkami z počutia, nikdy neboli priamymi svedkami údajného
vydierania poškodenej obžalovanými;
- výsluch M. H. – podľa obžalovaných z jeho výsluchu vyplynulo, že poškodenej nikdy nebolo vyhrážané
obžalovanými, nebol svedkom nátlaku, naopak, potvrdil, že mali dobrý vzťah;

- výsluch H. D. – obžalovaní v odôvodnení sťažnosti uviedli, že z nezaregistroval, že by sa obžalovaní
vyhrážali poškodenej, raz dokonca volala obžalovanému A. D., že má problémy s priateľom a že
potrebuje pomoc, čo on aj urobil;
- N. M. – u ktorej poškodená nejaký čas aj bývala, nikdy nebola priamym svedkom vyhrážania, nevidela
poškodenú vyslovene vystrašenú či nekľudnú;

- svedok E. A. - nebol svedkom toho, že by sa obžalovaní poškodenej vyhrážali.
Obžalovaní namietali, že súd pri hodnotení dôkazov považoval výpovede v neprospech obžalovaných
za vierohodné, avšak nepostupoval rovnako pri vyhodnotení výpovede priateľa poškodenej I. J., ktorý
mohol byť motivovaný vypovedať v prospech poškodenej. Podľa obžalovaných I. J. má jednoznačný
záujem na výsledku konania, nakoľko obžalovaní mu mali podpáliť auto.

M. H. a H. D. – poškodená uviedla, že aj oni sa podieľali na sledovaní poškodenej a boli stále
s obžalovanými, avšak súd prvého stupňa jednoznačne vyhodnotil, že tieto výpovede nie sú spoľahlivé.

Výpoveď N. M. a E. A. – súd len stroho skonštatoval, že ich výpovede nepovažoval za spôsobilé privodiť

rozhodnutie o nevine obžalovaných.

Obžalovaní zdôraznili, že tí svedkovia, ktorí žiadne trestnoprávne relevantné konanie nevideli, aj napriek
uvedenému však tieto svedecké výpovede podľa súdu prvého stupňa majú vytvárať spolu s výpoveďoupoškodenej ucelený obraz ohľadne priebehu skutku a tým aj ich vine. Nemožno teda konštatovať, že z
týchto výpovedí jednoznačne vyplýva nátlak obžalovaných na poškodenú a rovnako aj skutočnosť, že od
poškodenejpodhrozbouspôsobeniaproblémovžiadaliuvádzaťnepravdivéokolnostiohľadnedopravnej

nehody tak ako to konštatoval súd prvého stupňa, keď títo svedkovia vlastne žiadneho z tohto údajného
konania svedkom neboli. Práve dôkazom, že ku skutku, ktorý je obžalovaným kladený za vinu nedošlo,
sú výpovede svedkov M. H., H. D., N. M. a E. A., ktorí potvrdili, že žiadne takéto konanie nevideli.

V nadväznosti na preklad textovej komunikácie medzi obžalovanými a poškodenou súd prvého stupňa v

rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že z jednotlivých správ nezistil, že by obžalovaní
poškodenú formou správ vydierali. Komunikácia bola intenzívna a prebiehala bez použitia výrazov,
ktoré by bolo možné označiť ako vulgárne, agresívne, avšak v závere uviedol, že samotná okolnosť,
že komunikácia je vedená v pokojnom duchu nevylučuje vyvíjanie nátlaku na poškodenú. Podľa
obžalovaného C. A. ml. z textovej komunikácie medzi obžalovaným C. A. ml. a poškodenou nevyplýva
ani len náznak vydierania zo strany C. A. D., ide o bežnú komunikáciu dvoch blízkych osôb. Obžalovaní

vyjadrovali poškodenej podporu a na jej žiadosť jej poskytovali aj pomoc v rôznych oblastiach. Na
základe messengerovej komunikácie medzi poškodenou a obžalovaným C. A. D.. je zrejmé, že išlo
o intenzívnu komunikáciu a komunikovali zdvorilo, milo a v priateľskej rovine. Podľa obžalovaných
poškodená viackrát žiadala obžalovaných o pomoc, nosila im oblečenie, vypisovala im, vyjadrila sa, že
má strach, ale z ľudí, ktorí boli pri nehode B. A..

K obsahu textovej komunikácie sa vyjadril aj znalec PhDr. Robert Mathé, PhD., ktorý v rámci doplnenia
znaleckého posudku konštatoval, že z textových správ v období od 07.01.2023 do 23.02.2023 bolo
zrejmé, že prebiehala zväčša v neagresívnom tóne bez hrubej nátlakovosti voči poškodenej a že
poškodená bola nastavená vyhovieť požiadavkám osoby, s ktorou komunikovala. resp. kooperovať

s ňou. Obžalovaní uviedli, že v závere posudku znalec PhDr. Robert Mathé, PhD. skonštatoval, že
poškodená prežívala strach, pričom v doplnení znaleckého posudku uviedol, že mala určité obavy, že
by jej mohlo byť ublížené zo strany C., čo je v rozpore s pôvodným znaleckým posudkom, v ktorom
uviedol, že poškodená prežívala strach z obžalovaných. Dané podľa obžalovaných podporuje aj textová
komunikácia s obžalovaným C. A. D., kde C. spomínala a aj to, že má z nich strach.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že zo strany obžalovaných boli vznesené námietky, ktoré sa týkali
skutkových okolností, ktoré neboli predmetom daného trestného konania a tými sa nezaoberal. Súd
prvého stupňa však nijakým spôsobom nepriblížil, o ktoré konkrétne námietky obhajoby sa v tomto
prípade jedná, ktoré námietky posúdil tak, že sa týkajú skutkových okolností, ktoré neboli predmetom

daného trestného konania, preto sa takéto konštatovanie javí ako svojvoľné a nepreskúmateľné.
Poukázali na § l68 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého musí byť z odôvodnenia rozsudku
zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Uviedli, že veľmi stručné konštatovanie bez priblíženia, o aké

námietky sa vlastne jedná nemožno v žiadnom prípade považovať za dostatočné. Tento nedostatok
odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa obžalovaných vadou, a to nie len v rozpore v ustanovením
§ 168 ods. 1 Trestného poriadku, ale aj v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a v rámci neho
subsumovaným právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Obžalovaní sa nestotožnili so záverom súdu prvého stupňa, že jednotlivé priame a nepriame dôkazy,

ktoré sa vzájomne podporujú a dopĺňajú, nebolí žiadnym relevantným spôsobom vyvrátené a ani nebola
zistená žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala ich nevierohodnosti. Nepriklonili sa ani k záveru,
že súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaných dôkazov nemal žiadne pochybnosti o relevantných
skutkových okolnostiach a priebehu skutku, o to viac, keď sa náležite nevysporiadal s obhajobou.
Dôkazy, ktoré majú preukazovať vinu obžalovaných sú podľa názoru obžalovaných nedostačujúce.

K nenaplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania

Zločinu vydierania podľa § 189 ods. l Trestného sa dopustí ten: ,.Kto iného násilím, hrozbou násilia alebo
hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel.“

Z uvedeného vyplýva, že objektívna stránka trestného činu vydierania podľa § 189 Trestného zákona
je založená na konaní páchateľa, ktorý neoprávnene núti iného, aby niečo konal opomenul alebo trpel,
pričom jeho prostriedkom na dosiahnutie svojho cieľa je použitie násilia, hrozby násilia alebo hrozbyinej ťažkej ujmy. Čo sa týka subjektívnej stránky, na naplnenie tohto znaku skutkovej podstaty sa pri
trestnom čine vydierania podľa § l89 Trestného zákona vyžaduje úmyselné zavinenie.

Obžalovaní uviedli, že v zmysle skutkovej vety sa mali počas obdobia od 02.01.2023 do 01.05.2023
dopustiť konania, ktoré spočívalo v tom, že obžalovaní sa vyjadrili na adresu poškodenej, že mala
zomrieť ona a nie ich brat B. A., mali sa poškodenej vyhrážať usmrtením, ublížením na zdraví, čím
na ňu mali dlhodobo vyvíjať psychický nátlak, v dôsledku čoho sa poškodená mala obavu o svoj život
aj životy najbližších príbuzných, pričom ju mali obžalovaní prinútiť, aby dňa 04.01.2023 podala trestné

oznámenie pre podozrenie z trestného činu vraždy na OR PZ Dunajská Streda, kde ju mali obžalovaní
doviezť a následne nútiť, aby im odovzdala rovnopis trestného oznámenia, čo zo strachu aj urobila,
následne aby podala nepravdivú výpoveď v trestnom konaní na OR PZ Galanta ČVS: ORP-23/2-VYS-
GA-2023 prečin usmrtenia podľa § 149 ods. l Trestného zákona, kde ju doviezli a následne ju nútili, aby
im odovzdala rovnopis zápisnice, čo aj zo strachu vykonala, pričom po tom tak urobila ju od februára
2023 do mája 2023 sledovali, úmyselne sa zdržiavali aj v okolí jej bydliska, trúbili klaksónom, aby na

seba upozornili, a vyžadovali od nej, aby spolupracovala a nezmenila svoju výpoveď, lebo ak ich nebude
poslúchať a spolupracovať, tak bude mať z toho problém a môže sa dostať na cintorín, čím počas celého
tohto konania u poškodenej vzbudzovali dôvodnú obavu, že tieto vyhrážky aj uskutočnia v prípade, že
sa nepodrobí ich vôli.

Zo záveru súdu nijako nevyplýva, z akých dôkazov, výpovedí svedkov alebo oboznámených listinných
dôkazov bola preukázaná vina obžalovaných.
Poukázali na to, že poškodenou spomínanie konanie obžalovaných, konkrétne mimika tváre, tón hlasu,
či zazeranie nie sú spôsobilé naplniť skutkovú podstatu trestného činu vydierania.

· rozporuplnosť a zmätočnosť skutkovej vety
Podľa obžalovaných je skutková veta zmätočná a rozporuplná, nakoľko z nej nie je evidentné, kedy,
kde a akým spôsobom sa mali obžalovaní vyjadriť, že mala zomrieť poškodená, rovnako aj kde, kedy
a akým spôsobom sa mali poškodenej vyhrážať usmrtením alebo ublížením na zdraví, kedy, kde a akým
spôsobom požadovali od poškodenej, aby spolupracovala a nezmenila svoju výpoveď, ani to, kedy,

kde a akým spôsobom sa obžalovaní mali vyjadriť, že ak ich nebude poslúchať a spolupracovať,
že z toho bude mať problém a môže sa dostať na cintorín. Podľa obžalovaných neuvedenie týchto
skutočností robí skutkovú vetu zmätočnou, nakoľko z nej nie je zrejmé, či údajne konanie obžalovaných
predchádzalo výpovediam poškodenej, ku ktorým mala byť obžalovanými prinútená, pričom tieto
skutočnosti nevyplývajú ani z odôvodnenia rozsudku.

Obžalovaní namietli, že podľa skutkovej vety mali poškodenú vyhľadávať, vyhrážať sa jej, vyvíjať na
ňu psychický nátlak už od 02.01.2023, teda v deň tragickej nehody B. A., čo však nie je možné, keďže
k prvýkrát po nehode sa stretli s poškodenou až dňa 03.01.2023. Navyše, ako uviedli, koniec páchania
skutku je definovaný dňom 01.05.2023, teda dňom, kedy bolo podpálené auto J., avšak obžalovaným

nie je tento skutok v podanej obžalobe kladený za vinu, ani neboli v tejto veci v postavení podozrivých.
Podľa obžalovaných ide nepochybne o nelogické časové vymedzenie skutku.

Uviedli, že taktiež je nedostatočné, že skutková podstata trestného činu vydierania je naplnená hrozbou
násilia alebo naplnená hrozbou inej ťažkej ujmy, ale musí byť bližšie špecifikované, ak ide o hrozbu

násilia, v čom spočívalo násilie v zmysle § 122 ods. 7 Trestného zákona a ak ide o hrozbu inej
ťažkej ujmy, o akú konkrétnu ťažkú ujmu v tomto prípade malo ísť. Inak je skutková veta zmätočná,
nedostatočne určitá a tým aj nezákonná, nakoľko v zmysle § 163 ods. 3 Trestného poriadku musí
výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka,
a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času

a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol
byt' zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú
určitú trestnú sadzbu, k čomu však v tomto prípade preukázateľne nedošlo, čím bolo porušené naše
právo na spravodlivý súdny proces.

Podľa súdu obžalovaní konali v priamom úmysle, pričom nepopierali, že medzi nimi a poškodenou
dochádzalo k častej komunikácii, avšak odmietajú, že by poškodenú nútili, aby im odovzdala rovnopisy
zápisnice, či podaných trestných oznámení, tak ako je uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku,
pričom poukázali na to, že žiadne zápisnice neboli nájdené ani pri vykonanej domovej prehliadkedňa 18.05.2023. V konaní obžalovaných absentuje obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu
vydierania podľa § 189 Trestného zákona a to hrozba násilím alebo inou ťažkou ujmou.

· zmenená skutková veta oproti skutkovej vete obžaloby
Súd prvého stupňa zo skutkovej vety vypustil, že sa obžalovaní k poškodenej správali agresívne,
vulgárne a vyčítali jej, že spôsobila smrť B.. Vypustil aj to, že sa obžalovaní
vyhrážali podpálením auta, ako aj to, že tvrdili, že sú noví „O.“. Zmenu skutkovej vety súd odôvodnil tak,
že skutková veta bola upravená podľa výpovede poškodenej.

K porušeniu zásady in dubio pro reo

Obžalovaní uviedli, že súd sa priklonil k argumentácii v ich neprospech bez vysporiadania sa so
vznesenými námietkami obhajoby. Podľa obžalovaných súdom zistený skutkový stav nebol dostatočne
zistený ani odôvodnený tak, že by o ňom nevznikali dôvodné pochybnosti. Podotkli, že nebolo ich

povinnosťou dokazovať svoju nevinu, dôkazné bremeno v trestnom konaní znáša štát.
Uviedli, že neexistuje spoľahlivý záver súdu o tom, že skutok tak, ako je opísaný v skutkovej vete, sa
stal a preto súd nemôže rozhodnúť v podobe odsudzujúceho rozsudku, pričom poukázali na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 5/2015 zo dňa 15.12.2015, podľa ktorého súd
v prípade pochybností má rozhodnúť v prospech obžalovaných. Súd neobjasnil dostatočne skutkový

stav a neodôvodnil ho tak, aby nevzbudzoval pochybnosti, teda iba v rovine pravdepodobnosti, čo podľa
obžalovaných na odsudzujúci rozsudok rozhodne nestačí.

K výrokom o treste

Podľa obžalovaných sú uložené tresty neprimerane prísne bez akéhokoľvek posúdenia uloženia
alternatívnych trestov.

Obžalovaný C. A. ml. uviedol, že od jeho 18 rokov pracoval, viedol bežný život a staral sa o maloletého
syna. Nikdy nebol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody a uložený peňažný trest v

Maďarsku uhradil. Čo sa týka právoplatného podmienečného odsúdenia zo dňa 24.04.2024 za trestný
čin porušovanie domovej slobody podľa č. 194 ods. l. ods. 2 Trestného zákona uviedol, že išlo o skutok,
ktorý bez jeho bagatelizovania pozostával z vniknutia na pozemok a poškodenia lampy, preto má za to,
že doterajší dvojročný výkon väzby má pre neho dostatočne prevýchovný charakter.

Obžalovaný C. A. st. uviedol, že síce bol dvakrát nepodmienečne odsúdený, na základe čoho súd použil
ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona (zvýšila sa dolná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu),
avšak zároveň podotkol, že bol z predmetného výkonu trestu prepustený za príkladné správanie a
následne som sa aj osvedčil. Od spáchania skutkov v rokoch 2009-2010 viedol riadny život, preto má
za to, že súd nemusel postupovať podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona.

Obžalovaní upriamili pozornosť na to, aby súd zvážil pri rozhodovaní o treste aj možnosť použitia
alternatívnych trestov.

Záver

V závere obžalovaní uviedli, že podľa ich názoru počas celého trestného konania nebolo preukázané,
že by sa dopustili trestného činu, ktorý im je kladený za vinu ani to nebolo preukázané vykonaným
dokazovaním. Dodali, že jediným usvedčujúcim dôkazom je výpoveď

poškodenej a od neho odvodené výsluchy I. J., K. D. a L. J., pričom poukázali na to, že ide len o svedkov
z počutia, ktorí získali informácie od poškodenej, na čo obžalovaní opakovane poukazovali.

Obžalovaní skonštatovali, že ich nevina bola preukázaná výpoveďami svedkov M. H., H. D., N. M. a E.
A. ako aj predloženou textovou komunikáciou medzi nimi a poškodenou. Okrem uvedeného trestné

konanie, vrátane prípravného konania, vykazuje vady a procesné chyby, ktoré popísali v rámci bodu 1.
odôvodnenia odvolania a ktoré sú dôvodom nezákonnosti a nespravodlivosti napadnutého rozsudku.Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v §
321 ods. 1 písm. a), b), c), e) Trestného poriadku a aby podľa
§ 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku, ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku, ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti
treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie

konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným
skutkovým záverom.

Podľa § 327 ods. 1 Trestného poriadku, súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a
rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný

vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok
v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods.
1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku.

Odvolanie podali obžalovaní ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti výroku, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovaných je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahamisa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí
byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných

ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky (toto ustanovenie sa týka odsudzujúceho i oslobodzujúceho rozsudku, pričom z neho vyplýva,
že každý výrok rozsudku musí byť odôvodnený, odôvodnenie všetkých výrokov musí vždy vychádzať z
vyhodnotenia dôkazov spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku).

Náležité zistenie skutkového stavu veci je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé
rozhodnutie. Primárnym cieľom tejto zásady je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s
predmetom trestného konania a jeho účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé
potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého procesu. Jediným všeobecným pravidlom
určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie citovanom ustanovení podľa § 2 ods.
10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie.“ (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

Každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie vo veci musí byť v súlade s uvedenou zásadou spoľahlivo
preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať žiadnu pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci
preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky

dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť
iného alebo opačného záveru. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti
o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod
obžaloby pri rešpektovaní zásady „in dubio pro reo“, t.j. v pochybnostiach v prospech obvineného.
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6To/8/2018 z 20. februára 2019).

Odvolací súd sa v prvom rade pri prieskume napadnutého rozsudku zameral na skúmanie toho, či
prvostupňový súd vykonal všetky navrhované dôkazy, ktoré môžu prispieť k objasneniu stíhaného
skutku, či pri hodnotení vykonaného dokazovania bral do úvahy všetky relevantné a zároveň zákonné
dôkazy, resp. skutočnosti z nich vyplývajúce, či tieto hodnotil samostatne, ako aj vo ich vzájomných

súvislostiach a či pri hodnotení dôkazov použil logicky správne postupy a dospel k záveru, že okresný
súd takýmto spôsobom pri hodnotení vykonaných dôkazov nepostupoval.

Odvolací súd zdôrazňuje, že voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu
vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov,

a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má
svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný
eklektický (netvorivý) a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu
získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi

závermi. (viď. III. ÚS 332/2009).

K veci je potrebné uviesť predovšetkým to, že napadnuté konanie prvostupňového súdu je nedostatočné
z pohľadu citovaných ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že okresný súd nesprávne
a v rozpore so zákonom vyhodnotil vykonané dokazovanie a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

čo napokon obžalovaní dôsledne špecifikovali v dôvodoch podaného odvolania.

Vyjadrené inak, v rámci postupu svojho konania sa okresný súd dôsledne neriadil vyššie uvedenými
zákonnými ustanoveniami, keď na základe vykonaného dokazovania tieto vykonané dôkazy vyhodnotil
jednostranne v neprospech obžalovaných. Z tohto uhla pohľadu hodnotenia krajský súd považuje

napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený – vykazujúci znaky arbitrárnosti, čo ho robí
nepreskúmateľným a tým aj nezákonným.

V tejto súvislosti odvolací súd vo všeobecnosti pripomína, že v súlade s § 168 ods. 1 Trestného
poriadku v odôvodnení súd stručne uvedie, ktoré skutočnosti mal za dokázané, o ktoré dôkazy opiera

svoje tvrdenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú
a to tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. Musí vychádzať zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku (ako je to už vyššie uvedené), t.j. podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo iv ich súhrne, nezávisle od toho, či dôkazy obstaral súd, prokurátor, policajt alebo obvinený či jeho
obhajca. Pri napĺňaní tejto zásady je v praktickej rovine potrebné si uvedomiť, že súčasťou práva
na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Vyplýva to z
potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Je
korelátom práva účastníka prednášať návrhy aj argumenty, aby na ne dostal odpoveď. Odôvodnenie
rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby
strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly

výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa
súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Odôvodnenie má
presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných
faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a tiež nebolo svojvoľné. Z uvedeného
dôvodu je preto potrebné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia
rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede (porovnaj

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/68/2017 zo dňa 31.01.2019).
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, akcentujúc najmä jeho odôvodnenie, je aj odvolací súd toho
názoru, že napadnutý rozsudok okresného súdu nie je vo výroku o vine obžalovaného dostatočne
preskúmateľný, pretože takéto odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku a ani požiadavke uvedenej v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého by malo odôvodnenie rozhodnutia dať
primeranú odpoveď aj na návrhy, argumenty a námietky účastníka konania, svojim obsahom zaručiť
riadny výkon spravodlivosti a má byť predpokladom možnosti kontroly verejnosťou a uplatňovania
opravných prostriedkov v zmysle poučenia.

K tomu krajský súd len pripomína, že povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne a skutkovo relevantnými skutočnosťami. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách a dôvodoch rozhodnutia práve zvoleným spôsobom aj odňatia možnosti

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
alebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.Zaznemožneniestraneuskutočňovaťjejpatriaceprocesné
práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba preto považovať
aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo, ak v ňom
absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia

obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko nedostatočná a vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepreskúmateľné (pre nedostatok dôvodov) a tiež nepresvedčivé.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na odvolacie námietky obhajoby, ktoré z väčšej časti smerovali
do roviny hodnotenia vykonaných dôkazov. Totiž preštudovaním na vec sa
vzťahujúceho spisového materiálu dospel aj odvolací súd k záveru, že okresný súd vo svojom rozhodnutí

vykonal selekciu dôkazov a zameral sa len na preukázanie verzie, že bolo bez akýchkoľvek pochybností
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní. Avšak v tomto smere dôkazy, ktoré okresný
súd vyhodnocoval len v neprospech obžalovaných, sú v rozpore so správnym hodnotením dôkazov.

Pri hodnotení jednotlivých dôkazov je potrebné zaoberať sa závažnosťou (vylúčenie dôkazov, z ktorých

nie je možné odvodiť informácie o predmete dokazovania), vierohodnosťou (najmä existencia pomeru
k páchateľovi a schopnosť vnímať a reprodukovať prežité udalosti) a pravdivosťou (či je obsah
vykonanéhodôkazujednotlivoajvsúhrnesostatnýmidôkazmipravdivý)jednotlivýchdôkazovazároveň
uviesť, čo z dôkazov ku stíhanej trestnej činnosti vyplýva, v akej kvalite, a ktoré dôkazy preukazujú
tú – ktorú dokazovanú skutkovú okolnosť. Inak povedané, je nevyhnutné zamerať sa na skutočnosti,

ktoré sú súčasťou skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, nakoľko tieto majú primárny význam
pre posúdenie, či sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Súd je tak povinný abstrahovať tie
skutkové okolnosti, ktoré majú trestnoprávnu relevanciu a zrozumiteľne odôvodniť, či tieto skutočnosti
boli v trestnom konaní preukázané, teda či prokuratúra uniesla dôkazné bremeno. Je však potrebné
vyvarovať sa domnienkam a predpokladom, a v prípade ak zostane nejaká skutková okolnosť sporná,

je potrebné aplikovať zásadu „in dubio pre reo“.
Okresný súd v napadnutom rozsudku uvádza, že obžalovaní boli zo zločinu vydierania usvedčení najmä
výpoveďou poškodenej, ktorá zotrvala na svojich tvrdeniach a opísala, ako sa jej po dopravnej nehode B.
A. začali obžalovaní každodenne vyhrážať, kontaktovať ju a žiadať od nej, aby podala trestné oznámeniaa uvádzala nepravdivé veci, čo aj zo strachu urobila. Prvostupňový súd sa však nevysporiadal s tým, že
sama poškodená iniciovala kontakt a komunikáciu s obžalovanými, najmä pokiaľ ide o messengerovú
komunikáciu s obžalovaným C. A. ml. Z tejto komunikácie jasne vyplýva, že poškodená chcela byť

nápomocná obžalovaným, navrhovala, že pozná ľudí z NAKA, kde osobne pôjde a dopravnú nehodu
bude riešiť, pričom sama tvrdila, že im povie „pravdu“ o tom, že nešlo o nehodu. Na výsluchu dňa
19.05.2025 poškodená uviedla, že všetky jej trestné oznámenia boli vedené zo strany obžalovaných,
ona sama by na políciu v Bratislave, Dunajskej Strede a Galante nešla, všetko, čo tam uviedla boli
z hlavy obžalovaných, avšak z messengerovej komunikácie s obžalovaným C. A. D.. vyplýva, že sama

poškodená písala obžalovanému, že musia ísť spolu na jedno miesto a riešiť nehodu ďalej, že napíše
bratislavským kriminalistom a keď od známeho dostane číslo na kriminálku v Dunajskej Strede, aj tomu
zavolá (č.l. 848 vyšetrovacieho spisu). Ďalej mu napísala, že toto len tak nenechá, že budú trpieť
ako psy (pozn. osoby, ktoré mali spôsobiť smrť B. A.), že čokoľvek obžalovaní potrebujú, je tu pre
nich, aj to, že ona tam bola a vie, aká je pravda a nenechá to len tak. Z uvedeného je zrejmá práve
iniciatíva poškodenej, ktorá presviedčala obžalovaných, že smrť B. A. nebola len nehoda, nie nátlak

obžalovaných, pričom táto prílišná snaha a iniciatíva poškodenej nezodpovedá konaniu osoby, ktorá je
pod tlakom a vydieraná a nekorešponduje s obsahom jej tvrdení v trestnom oznámení, ktoré podala na
obžalovaných. Okresný súd síce vyhodnotil výpoveď poškodenej ako vierohodnú, avšak vyhodnotením
vykonaných dôkazov je zrejmé, že nepriame dôkazy jej výpoveď nepodporujú.

Okrem toho okresný súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal so skutočnosťou, že samotná
poškodená navrhla, aby kontaktovali NAKA, čo vyplýva z messengerovej komunikácie s obžalovaným
C. A. D.. Okresný súd uviedol v napadnutom rozsudku, že z jednotlivých správ súd nezistil, že by
obžalovaní poškodenú vydierali formou správ, pričom poukázal na doplnenie č. 1 znaleckého posudku
č. 24/2023 znalca PhDr. Roberta Mathého, PhD., v ktorom znalec poukázal na skutočnosť, že textová

komunikácia medzi poškodenou a obžalovanými prebiehala zväčša v neagresívnom tóne a bez hrubej
nátlakovosti voči poškodenej. Znalec v doplnení znaleckého posudku síce uviedol, že poškodená konala
pod vedením inej osoby, avšak krajský súd dáva do pozornosti, že z textových správ vyplýva práve
iniciatíva samotnej poškodenej na konanie, ktoré jej malo byť nanútené hrozbou násilia. V neposlednom
rade okresnému súdu možno vytknúť, že nijakým spôsobom nevyhodnotil, že poškodená sa na hlavnom

pojednávaní odmietla vyjadriť k messengerovej komunikácii s obžalovaným C. A. ml.

Obžalovaní namietali v podanom odôvodnení odvolania, že skutková veta je rozporuplná a zmätočná,
nakoľko podľa skutkovej vety mali poškodenú vyhľadávať a vyvíjať na ňu psychický nátlak už od
02.01.2023,tedavdeňtragickejnehodyB.A.,čovšakniejemožné,pretožezvýpovedeobžalovanýchaj

samotnej poškodenej vyplýva, že prvýkrát po nehode sa stretli až dňa 03.01.2023. Navyše, ako uviedli,
koniec páchania skutku je definovaný dňom 01.05.2023, teda dňom, kedy bolo podpálené auto J., avšak
obžalovaným nie je tento skutok v podanej obžalobe kladený za vinu, ani neboli v tejto veci v postavení
podozrivých. Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom
rozsudku dôsledne a zákonom predpokladaným spôsobom

(§ 163 ods. 3 Trestného poriadku) neustálil čas spáchania skutku ako presné časové vymedzenie
spáchania skutku, ktoré má svoj význam nielen z hľadiska nezameniteľnosti skutku, ale aj z pohľadu
ďalších trestnoprávnych následkov. Okresný súd sa nevysporiadal s tým, prečo je skutok ohraničený odo
dňa 02.01.2023, kedy došlo k dopravnej nehode B. A. a poškodenej v čase, keď poškodená a obžalovaní
ešte neboli v kontakte a dňom 01.05.2023, kedy došlo k podpáleniu auta svedka I. J. a podaniu trestného

oznámenia poškodenou. Pritom samotná poškodená vypovedala, že komunikácia s obžalovanými sa
postupne znižovala a uviedla, že prvé tri mesiace od nehody ju kontaktovali denne, a to prostredníctvom
hovorov, sms správ a boli aj osobné stretnutia, potom už kontakt nebol každodenný, lebo nechcela
spolupracovať, posledný mesiac sa už nestretávali.
Zmätočnosťskutkovejvetynamietaliobžalovaníajvtomzmysle,žeskutkovávetaneobsahujekonkrétne

vyjadrenie, kedy, kde a akým spôsobom sa mali obžalovaní vyjadriť usmrtením poškodenej alebo jej
ublížením na zdraví, ani kde, kedy a akým spôsobom sa vyjadrili, že mala umrieť poškodená a nie
ich syn a brat B. A. a ani kde, kedy a akým spôsobom sa mali vyjadriť, že ak ich poškodená nebude
poslúchať, skončí na cintoríne. Túto námietku obžalovaných vidí rovnako aj odvolací súd. V skutkovej
vete napadnutého rozsudku absentuje spôsob ako konkrétne sa obžalovaní vyhrážali poškodenej

usmrtením a ublížením na zdraví, kde a kedy sa tak stalo, pričom tieto skutočnosti nevyplývajú ani
z odôvodnenia rozhodnutia. Keďže z konania poškodenej vyplývala ústretovosť voči obžalovaným,
okresný súd sa nevysporiadal s tým, kedy sa mali obžalovaní začať poškodenej vyhrážať, čo má zmyselv otázke týkajúcej sa okamihu podania trestných oznámení poškodenou, teda či tieto boli podané po
tom, ako sa mali obžalovaní vyhrážať poškodenej.
Z konania obžalovaných, ktorí mali poškodenú sledovať, zdržiavať sa v jej okolí vyžadovať jej spoluprácu

alebo ich vyjadrenie, že mala zomrieť ona a nie B. A. nevyplýva násilie, hrozba násilia alebo inej
ťažkej ujmy, ktorá sa vyžaduje na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu vydierania. Popis
skutku (predovšetkým spôsob jeho spáchania) musí byť uvedený tak, aby jednotlivé časti zodpovedali
príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol obžalovaný uznaný vinným. Ak
neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých

znakov skutkovej podstaty, dochádza k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces (Nález
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS509/2015),pričomuvedenévyplývaajzustanovenia
§ 163 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého „výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo
ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a
to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a
spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť

zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú
trestnú sadzbu“. Skutková veta teda obsahuje opis skutkových okolností, pričom by mala byť stručná,
zrozumiteľná a mala by obsahovať iba také okolnosti, ktoré majú odraz v znakoch skutkovej podstaty
konkrétneho trestného činu.
Na základe uvedeného podľa odvolacieho súdu zostáva jediné, a to, že obžalovaní sa mali vyjadriť, že

ak poškodená nebude spolupracovať a poslúchať, dostane sa na cintorín, pričom o tejto skutočnosti
vypovedala poškodená a traja svedkovia – K. D., priateľ poškodenej I. J. a otec priateľa poškodenej L. J..
Je potrebné podotknúť, že všetci traja svedkovia mali vedomosť o spomínanej vyhrážke obžalovaných
adresovanej poškodenej od samotnej poškodenej. Ani jeden z nich nebol priamym svedkom vyhrážok
obžalovaných,narozdielodsvedkovM.H.aH.D.,ktorísobžalovanýmitráviliväčšinučasuavypovedali,

že obžalovaní poškodenú nevydierali ani sa jej nijakým spôsobom nevyhrážali. Prvostupňový súd aj
napriek tomu vyhodnotil výpovede týchto troch svedkov ako tie, ktoré v spojení s výpoveďou poškodenej
vytvárajú reťaz dôkazov svedčiacich o vine obžalovaných. Prvostupňový súd pri hodnotení výpovedí
svedkov M. H. a H. D. tieto vyhodnotil ako nedôveryhodné so zreteľom na blízky vzťah svedkov
k obžalovaným. Ako sporná potom vyvstáva otázka, prečo súd nevyhodnotil výpovede svedkov I. J.

a L. J., či sú alebo nie sú dôveryhodné z dôvodu blízkeho vzťahu k poškodenej, ako aj z dôvodu, že
poškodená podala trestné oznámenie na obžalovaných v deň, kedy mali údajne obžalovaní podpáliť
auto I. J.. Z uvedeného vyplýva, že svedkovia, ktorí vypovedali v neprospech obžalovaných, disponovali
informáciami o vydieraní poškodenej len sprostredkovane - od poškodenej a zároveň, že I. J. mohol
mať jednoznačný záujem na uznaní viny obžalovaných. Z obsahu napadnutého rozsudku možno

skonštatovať, že okresný súd vyhodnotil výpovede svedkov, ktorí svedčili v prospech obžalovaných
ako aj výpovede obžalovaných ako nedôveryhodné, na druhej strane výpovede svedkov, ktorí svedčili
v neprospech obžalovaných, nevyhodnotil.
Pokiaľ ide o výpoveď svedka K. D., okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že výpovedi svedka
na hlavnom pojednávaní neuveril. Svedok K. D. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že si nepamätá,

že vypovedal na výsluchu dňa 25.05.2025 o vyhrážke obžalovaných poškodenej, konkrétne, že sa
vyhrážali cintorínom. Z dôvodu, že svedok podľa okresného súdu dostatočne nevysvetlil rozpory v jeho
výpovediach, okresný súd vyhodnotil výpoveď svedka na hlavnom pojednávaní ako účelovú v snahe
zmierniť závažnosť trestnej činnosti obžalovaných a uveril výpovedi svedka z prípravného konania. Na
výsluchu svedok K. D. uviedol okrem iného aj to, že dostal bitku, nie priamo od obžalovaného C. A.

ml., ale od niekoho, koho tento obžalovaný poslal, pretože mal vzťah s L. F., čo sa obžalovanému C.
A. ml. ako jej bývalému priateľovi nepáčilo. Okresný súd však aj napriek uvedenému výpoveď svedka
z prípravného konania vyhodnotil ako pravdivú, a to aj napriek skutočnosti, že svedok K. D. mohol mať
záujem na uznaní viny obžalovaných.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky je aj právo účastníka (strany) konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je
preskúmateľné a sporovým stranám (účastníkom) umožňuje poznať postup súdu.V tejto súvislosti preto možno ustáliť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku tak bolo zúžené na
všeobecné vyhodnotenie dôkazov svedčiacich v neprospech obžalovaných, pričom toto hodnotenie

nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, preto úvahy okresného súdu neboli v napadnutom rozsudku
presvedčivé, zodpovedajúce riadnemu odôvodneniu súdneho rozhodnutia, čím došlo k porušeniu
Trestného kódexu, čo krajský súd nepovažuje za odôvodnenie súladné s požiadavkou presvedčivosti
súdneho rozhodnutia vyhotovenom podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaných spočívajúcu v tvrdení obžalovaných, že ani jedna
z dvoch ustanovených tlmočníčok nebola zapísaná do zoznamu tlmočníkov a prekladateľov, ktorý vedie
Ministerstvo spravodlivosti SR a zároveň obe tieto osoby pracujú, ako administratívne pracovníčky na
Okresnom riaditeľstve Policajného v Dunajskej Strede, krajský súd uvádza, že skutočnosť, že tlmočnícky
úkon vykonala tlmočníčka nezapísaná v zozname tlmočníkov bez toho, aby na to boli splnené zákonné
predpoklady, je nepochybne chybou predchádzajúceho konania a porušením ustanovenia § 15 ods.

1 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, no toto porušenie zákona samo osebe nemožno považovať za závažné porušenie
práva na obhajobu a ani za skutočnosť opodstatňujúcu naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Iná by však bola situácia, ak by bolo zjavné, že tlmočník pribratý
ad hoc nemal na vykonanie tlmočníckeho úkonu vôbec potrebné znalosti a kvalita jeho tlmočenia by

bola absolútne nepostačujúca z hľadiska účinného uplatnenia práv obhajobu a zaručenia spravodlivého
procesu.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v danom
prípade dospel k nejasným a neúplným skutkovým zisteniam, keďže sa dostatočne nevysporiadal so

všetkými vykonanými dôkazmi, a to najmä pokiaľ ide o výpovede poškodenej, ktoré bez ďalšieho označil
za dôveryhodné aj napriek tomu, že nepriame dôkazy, konkrétne výpovede svedkov M. H., H. D. a N.
M. a predložená textová komunikácia poškodenej a obžalovaných nepodporovali tvrdenia poškodenej
a výpovede svedkov I. J. a L. J. tvrdenia poškodenej síce podporovali, avšak nešlo o priamych
svedkov, ale ako správne uviedla obhajoba – „svedkov z počutia“, ktorí disponovali len informáciami

predostretými poškodenou. Rovnako okresný súd vyhodnotil aj výpoveď svedka K. D. z prípravného
konania za pravdivú, aj napriek tomu, že svedok mohol mať záujem na odsúdení obžalovaných, keďže
bol v domnení, že ho dal zbiť obžalovaný C. A. ml. Preto skutkové zistenia okresného súdu vo vzťahu
k obžalovaným tak, ako je to uvedené v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku, sú nateraz
nejasné, nakoľko sa okresný súd nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie

najmä s poukazom na odvolacie námietky obhajoby, v dôsledku čoho sú logicky dané aj pochybnosti
o správnosti tých skutkových zistení, ktoré v napadnutom rozsudku ustálil. Uvedené zistenie viedlo
krajský súd k tomu, že na neverejnom zasadnutí postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec okresnému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd pritom opätovne zdôrazňuje,

že ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný predpoklad pre odsudzujúci výrok
rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu ako i vytknuté nedostatky, bude v ďalšom
konaní povinnosťou okresného súdu opätovne vyhodnotiť všetky doposiaľ vykonané dôkazy, pričom

v prípade potreby môže dokazovanie náležite doplniť. Okresný súd bude predovšetkým skúmať to, či
sa obžalovaní skutočne dopustili konania, ktoré sa im kladie za vinu, pričom v tejto súvislosti opätovne
vyhodnotí to, či obžalovaní vyvíjali na poškodenú psychický nátlak tým, že sa jej vyhrážali usmrtením
a ublížením na zdraví v úmysle donútiť poškodenú podať trestné oznámenia bližšie špecifikované
v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Pokiaľ v konaní vznikne čo i len malá pochybnosť o tom, či

obžalovaní naplnili znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania tak, ako im je kladené za vinu,
okresný súd by mal zvážiť uplatnenie zásady „in dubio pro reo“, zdôrazňujúc to, že výrok o vine môže byť
založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť o tom, že k spáchaniu skutku došlo.

Žiada sa podotknúť, že krajský súd toto svoje rozhodnutie učinil na neverejnom zasadnutí

v neprítomnosti procesných strán, pretože už pri plnení prieskumnej povinnosti bolo zjavné, že zistené
pochybenia nebude možné odstrániť na verejnom zasadnutí.
Okresný súd je povinný dodržať všetky procesné ustanovenia vrátane ustanovenia
§ 327 ods. 1 Trestného poriadku a rozhodnúť v súlade so skutkovým stavom a platným zákonom.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.