Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, August 12, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/82/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518202187
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3518202187.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/X, D. E. D. F., právne zastúpeného JUDr. Vladimírom Fraňom, advokátom, so sídlom J. Hašku 18,
Nové Mesto nad Váhom, proti Slovenskej republike konajúcej prostredníctvom Ministerstva vnútra SR,
so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 20. októbra 2021, č.k. 5C/43/2018-246 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 6. decembra
2021, č.k. 5C/43/2018-253, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v anárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 11.700,- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II.
žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Dopĺňacím rozsudkom rozhodol, že žalobcovi sa voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd samostatným rozhodnutím
po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 21 ods. 1, 9 zák. č. 171/93 Z.z. o policajnom zbore, § 3 ods. 1 písm.
d/, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 3, 4, § 15, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 11.700,- eur titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom. Svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.10.2015

kúpil od predávajúceho G. H., bytom v I., J. XX za kúpnu cenu 11.700,- eur osobné motorové vozidlo
Renault Capture 1,5 DCI, oranžová metalíza, r.v. 2014. Spolu s predmetným motorovým vozidlo
žalobcaprevzalvšetkypotrebnélistinyvrátaneOdbornéhoposudkuokontroleoriginalityvypracovaného
Pracoviskom kontroly originality v Košiciach. Po podpise kúpnej zmluvy, uhradení kúpnej ceny a
odhlásení vozidla na Okresnom dopravnom inšpektoráte (ďalej len „ODI“) v Košiciach, žalobca bez
problémov prihlásil vozidlo do evidencie na ODI v Novom Meste nad Váhom. Po viac ako roku užívania
žalobca pristavil na základe predvolania na ODI Nové Mesto nad Váhom, kde bolo vozidlo zaistené

z dôvodu podozrenia, že súvisí so spáchaním trestného činu. Vozidlo bolo rozhodnutím OR PZ ODI
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25.01.2017 natrvalo vyradené z evidencie, keďže bolo expertíznym
skúmaním zistené pozmenené VIN číslo, pričom pôvodné VIN číslo patrilo odcudzenému vozidlu.
Žalobca podal trestné oznámenie na predávajúceho za podvod a zaujímal sa o osud vozidla. Zo stranypríslušníkov PZ mu bolo oznámené, že na vydanie vozidla nemá nárok, neboli mu poskytované všetky
informácie a trestné oznámenie bolo odmietnuté. Následne sa žalobca dozvedel, že zaistené vozidlo
bolo bez jeho vedomia vydané inej osobe, ktorá si na jeho vydanie uplatnila nárok. Žalobca vozidlo

riadne kúpil, zaplatil kúpnu cenu, a vzhľadom na všetky doklady k vozidlu a jeho pôvodu vrátane
vykonanie kontroly originality nemal žalobca ani najmenšie pochybnosti o tom, že by mohlo vozidlo
pochádzať z trestnej činnosti. Vozidlo bolo zaistené podľa § 21 zákona č. 171/1993 o Policajnom
zbore. Príslušníci PZ mali preto po uložení veci do úschovy písomne oznámiť osobe, ktorá si na jej
vydanie uplatnila nárok, čiže žalobcovi, aby si v lehote 60 dní uplatnil vlastnícke právo na zaistenú vec

na príslušnom súde. Príslušníci PZ však takto nepostupovali. Žalobca preto podal na ich postup dňa
09.10.2017 sťažnosť. Táto bola Ministerstvom vnútra, sekciou kontroly a inšpekčnej služby vyhodnotená
ako oprávnená. Voči konkrétnemu príslušníkovi boli vyvodené opatrenia, jeho priamym nadriadeným
mu bola uložená výčitka. Z uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že konajúci príslušník PZ
nesprávnym úradným postupom znemožnil uplatnenie práv žalobcu domáhať sa určenia vlastníckeho
práva k predmetnému motorovému vozidlu na súde. Vzhľadom na to, že vozidlo už bolo vydané tretej

osobe, nemá žalobca v súčasnosti žiadnu možnosť reálne sa domáhať fyzického vydania vozidla.
Voči Ministerstvu vnútra SR si preto uplatňuje nárok na náhradu škody pozostávajúcej z kúpnej ceny
vozidla t.j. 11.700,- eur. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako dôvodný v celom rozsahu.
Mal za preukázané naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že naplnenie prvého predpokladu - nesprávny úradný postup

konajúceho príslušníka PZ žalovaná nerozporovala. Zo strany povereného príslušníka PZ došlo k
porušeniu § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, keď tento žalobcu ako osobu, ktorej bola zaistená
vec, písomne neinformoval o možnosti uplatniť si v zákonom stanovenej lehote vlastnícke alebo iné
právo k zaistenej veci na príslušnom súde, za čo mu priamym nadriadeným bola uložená výčitka. Túto
skutočnosť mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázanú oznámením Ministerstva vnútra SR, sekcie

kontroly a inšpekčnej služby zo dňa 21.11.2017 v spojení s oznámením Okresného riaditeľstva PZ v
NovomMestenadVáhomzodňa08.12.2017.Medzistranamiostalaspornáotázka,čižalobcapreukázal
kumulatívne naplnenie ostatných dvoch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu t.j. vznik škody
a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalovaná namietala, že
žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k zmenšeniu jeho majetku o zaplatenú kúpnu cenu, nakoľko v

konaní nepredložil ako dôkaz príjmový doklad, ani potvrdenie o uhradení kúpnej ceny bezhotovostným
prevodom. Súd prvej inštancie uviedol, že je pravdou, že žalobca nepredložil žiadny z uvedených
listinných dôkazov avšak vyhodnotením ostatných vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti mal
za dostatočne preukázané, že žalobca dňa 05.10.2015 uhradil k rukám splnomocnenca predávajúcej
kúpnu cenu vo výške 11.700,- eur v hotovosti. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede samotného žalobcu,

ktorá sa v tejto otázke do detailov zhodovala s výpoveďou jeho manželky, svedkyne G. B., z predloženej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá preukazuje zdroj uvedených finančných prostriedkov a ktorá bola
uzavretá v čase bezprostredne predchádzajúcemu uzavretiu kúpnej zmluvy. Rovnako túto skutočnosť
potvrdzuje samotný fakt, že žalobca sa vydania bezdôvodného obohatenia vo výške zaplatenej kúpnej
ceny domáhal od predávajúcej K. H., ktorá túto skutočnosť nerozporovala ani v samotnom konaní o

zaplatenie vedenom pod sp. značkou 5C/28/2017, ani následne v exekučnom konaní vedenom súdnym
exekútorom JUDr. Štefanom Barilíkom so sídlom v Košiciach. Predmetné exekučné konanie bolo v
zmysle§48zákonač.7/2005okonkurzeareštrukturalizáciiZ.z.zastavenévdôsledkuskutočnosti,žena
majetok povinnej bol vyhlásený konkurz, medzičasom zrušený, nakoľko konkurzná podstata nedokázala
pokryť ani náklady konkurzu. Týmto mal súd prvej inštancie za preukázanú nevymožiteľnosť nároku

žalobcu na vydane bezdôvodného obohatenia proti tretej osobe - K. H., ktorá tento prospech získala
a bola povinná ho vydať a tým aj s konečnou platnosťou ustálenú výšku vzniknutej škody. Keďže v
exekučnom konaní sa nepodarilo od uvedenej osoby vymôcť žiadnu sumu, výška škody dosahovala
plnú sumu kúpnej ceny. Zároveň súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi nesprávnym úradným
postupom, keď žalobcovi nebola oznámená zákonným spôsobom možnosť uplatniť si vlastnícke právo

k zaistenej veci na príslušnom súde a vznikom škody je bezprostredná súvislosť. Tým, že si žalobca
neuplatnil svoje vlastnícke právo k predmetnému osobnému automobilu na súde, pričom povaha
súdneho rozhodnutia by v tomto prípade mala deklaratórnu povahu, došlo jednoznačne k zmenšeniu
jeho majetku a teda k vzniku škody, nakoľko predmetná vec bola následne vydaná tretej osobe, ktorá
si na ňu uplatnila nárok. Túto skutočnosť pritom podľa názoru súdu prvej inštancie neovplyvňuje fakt,

že žalobcovi súbežne vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti tretej osobe, nakoľko
táto pohľadávka žalobcu je ako už bolo uvedené s konečnou platnosťou nevymožiteľná. Z uvedených
dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný preukázal kumulatívne naplnenie všetkých
zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným postupom.Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania
rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi proti žalovanej
priznal náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vrátane dopĺňacieho rozsudku zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietne. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP s tým,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že žalobca
žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 25.06.2018, žaluje žalovanú o náhradu skutočnej škody
podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý je zákonom špeciálnym voči Občianskemu zákonníku. Citovala ust.
§ 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. s tým, že pre vznik zodpovednosti za škodu musia byť kumulatívne
splnené všetky predpoklady pod písmenami a/ až c/. Nepostačuje teda iba existencia nesprávneho

úradného postupu, je súčasne potrebné preukázať vznik a existenciu skutočnej škody, ako aj jej výšku
a v neposlednom rade aj existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a preukázanou skutočnou škodou. Uviedla, že žalobca preukázal splnenie prvého
predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu príslušníka
PZ, ktorý žalovaná nerozporovala, len sa ohradil voči nepravdivým tvrdeniam strany žalobcu o tom,

že žalobca nebol ústne upovedomený príslušníkom PZ o svojom práve uplatniť si nárok na určenie
vlastníckeho práva alebo iného práva k zaistenej veci na príslušnom súde v zmysle § 21 ods. 9 zákona
o PZ. Napriek tomu, že bol žalobca o tomto práve viackrát osobne príslušníkom PZ upovedomený/
poučený, dobrovoľne sa rozhodol, na základe svojej vlastnej slobodnej vôle, že žalobu o určenie
vlastníckeho práva si na príslušnom súde neuplatní. Tvrdil, že mieni žiadať náhradu od osoby, ktorá

mu motorové vozidlo odpredala a zároveň tvrdil, že sa pokúsi odkúpiť motorové vozidlo od jeho
súčasného majiteľa v Španielsku tak, ako to pred príslušníkmi PZ neustále prezentoval, a od ktorých
preto požadoval uviesť kontakt na španielsku stranu, v čom mu príslušník PZ aj vyhovel. Uviedol, že
o pravdivosti obsahu žalobcom spochybňovaných úradných záznamov OR PZ v Novom Meste nad
Váhom svedčí aj tá skutočnosť, že žalobca podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

11.700,- eur proti žalovanej p. K. H. vedenej pod sp. zn. 5C/28/2017, kde bolo vydané rozhodnutie,
ktorým súd jednoznačne určil škodcu, ktorým je p. K. H., ktorá bola právoplatne zaviazaná povinnosťou
vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 11.700,- eur, teda sumy, ktorá predstavuje nárokovanú výšku
škody aj v tomto období. I napriek uvedenému sa žalovaná o tejto skutočnosti dozvedela až na
pojednávaní dňa 18.03.2019. Žalovaná zastáva názor, že strana žalobcu úmyselne neuviedla skutočný

stav veci a zamlčala stav výsledku konania sp. zn. 5C/28/2017, ktoré vyústilo v exekučné konanie, o
stave ktorom mala žalovaná oprávnenosť vedieť, pretože všetky úkony, týkajúce sa tejto právnej veci,
zohrávajú význam aj pre toto konanie. Žalovaná rozporovala existenciu žalobcom tvrdenej skutočnej
škody ako ďalšieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu počas celého konania a tvrdila, že
žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o existencii skutočnej škody vo výške 11.700,- eur, ktorá má

predstavovať kúpnu cenu za kúpu motorového vozidla. I napriek uznaniu námietok žalovanej súdom
prvej inštancie, že žalobca nepredložil žiadny z dôkazov, ktorý by preukazoval existenciu skutočnej
škody, súd prvej inštancie mal za to, že tvrdenia žalobcu o vzniku skutočnej škody má za preukázané
tým, že svoje presvedčenie oprel o výpoveď samotného žalobcu, ktorá sa má v tejto otázke do
detailov zhodovať s výpoveďou jeho manželky, ako aj z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa súdu prvej inštancie má túto skutočnosť potvrdzovať aj samotný fakt, že žalobca sa vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške zaplatenej kúpnej ceny, domáhal od predávajúcej K. H., ktorá
túto skutočnosť nerozporovala ani v samotnom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
11.700,- Eur vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/28/2017, (teda v konaní, v ktorom bol
škodca jednoznačne určený), ani následne v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr.

Štefanom Barilíkom so sídlom v Košiciach. Ďalej uviedol, že nepreukázanie existencie skutočnej škody
spôsobmi, ktoré jediné sú relevantné v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to predložením príjmového
pokladničného dokladu o úhrade kúpnej ceny v hotovosti alebo predložením potvrdenia vystaveného
bankovou inštitúciou o bezhotovostnom prevode financií vo výške kúpnej ceny, otvára pomerne širokú
škálu možností ďalšieho výkladu, prečo nemohlo dôjsť k zákonom očakávanému preukázaniu tvrdenej

skutočnej škody. Vyslovil názor, že žalobca existenciu skutočnej škody jednoznačne nepreukázal.
Súd prvej inštancie en bloc prebral tvrdenia žalobcu a dokonca mal za to, že postačuje svedecká
výpoveď manželky žalobcu, ktorá však má logicky ten istý záujem na veci, teda aj jej tvrdenia sú
akoby „doma dohodnuté“ a teda aj zhodné s tvrdeniami žalobcu, z čoho jednoznačne vyplýva, ževonkoncom nejde o výpoveď nezávislého svedka, a preto ani nie je možné na takú výpoveď prihliadať,
ako na výpoveď objektívnu. Mal za to, že neobstojí ani tvrdenie súdu prvej inštancie, že existenciu
skutočnej škody má preukázanú aj z toho dôvodu, že žalobca predložil súdu prvej inštancie zmluvu o

spotrebiteľskom úvere, ktorá má preukazovať zdroj finančných prostriedkov a ktorá bola uzatvorená v
čase bezprostredne pred uzatvorením kúpnej zmluvy, a teda má byť dôkazom preukázania existencie
skutočnej škody. Žalovaná zastáva názor, že táto zmluva v žiadnom prípade nepredstavuje takýto
dôkaz, nakoľko tieto finančné prostriedky mohli byť použité na akýkoľvek účel a v tomto prípade sa
tiež otvára široká škála možností použitia tohto spotrebného úveru, o to viac, keď samotná zmluva o

úvere neobsahuje konkrétnu špecifikáciu účelu, na ktorý majú byť finančné prostriedky použité. Mala
za to, že v tomto prípade nebola podaná žaloba, v ktorej by bol uplatnený nárok o náhradu škody
titulom nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 11.700,- eur, o ktorej by súd rozhodoval na
základe vlastnej voľnej úvahy. Žalovaná naďalej rozporovala existenciu tvrdenej skutočnej škody, ktorú
si žalobou žalobca uplatňuje, nakoľko má jednoznačne za to, že žalobca túto nepreukázal. Žalobca k
žalobe nepriložil žiaden z relevantných dokladov, ktorý by preukazoval, že skutočne došlo k vyplateniu

kúpnej ceny. Predloženie jedného z uvedených dokladov považuje žalovaná v tomto konaní za zásadné.
Kúpna zmluva týmto dôkazom nie je. Žalovaná mala jednoznačne za to, že žalobca nepreukázal, že
skutočne došlo k zmenšeniu jeho majetku, prípadne zníženiu majetkových hodnôt o sumu 11.700,-
eur, preto súčasne žalovaná opätovne namietala, že neboli predložené riadne listinné dôkazy, ktoré
by žalobcom tvrdenú skutočnú škodu preukazovali. Žalovaná rozporovala žalobcom tvrdenú existenciu

priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci a (tvrdenou, ale nepreukázanou) skutočnou škodou, ako ďalšieho predpokladu zodpovednosti
štátu za škodu počas celého konania a tvrdila, že žalobca okrem toho, že nepreukázal existenciu
skutočnej škody, nepreukázal ani svoje tvrdenia o existencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a (tvrdenou, ale nepreukázanou) skutočnou škodou. Tvrdenia právneho zástupcu

považoval za pokrivené/zavádzajúce, keď tvrdí, že p. K. H. žalobca žaloval až subsidiárne, keďže v
postupe riešenia predmetnej právnej veci žalobcu je nad všetko jasný opak. Žalobca nie subsidiárne,
ale prioritne žaloval p. K. H. o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo však zároveň svedčí o tom,
že uznáva existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi uzatvorením kúpnej zmluvy
a vznikom tvrdenej škody. Až po tom, čo vyšlo najavo, že skutočný škodca je nesolventný, a teda

neexistuje žiadna nádej o vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 11.700,- eur. Odvtedy žalobca
so svojím právnym zástupcom menili celú taktiku postupu v konaní tvrdiac, že jediný zodpovedný za
žalobcom (tvrdenú, ale nepreukázanú) skutočnú škodu je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom práve Slovenská republika. Pokiaľ súd prvej inštancie v rozsudku tvrdí, že dospel k názoru,
že nakoľko žalobcovi nebola oznámená zákonným spôsobom možnosť uplatniť si vlastnícke právo

k zaistenej veci na príslušnom súde, malo by automaticky toto konanie príslušníka PZ predstavovať
bezprostrednú súvislosť so vznikom (tvrdenej, ale nepreukázanej) skutočnej škody, ide o tvrdenia súdu
prvej inštancie, bez akéhokoľvek opodstatneného ďalšieho zdôvodnenia tohto tvrdenia, a to všetko bez
spravodlivého vyhodnotenia, ako k vzniku (tvrdenej, ale nepreukázanej) skutočnej škody došlo, v čom
súd prvej inštancie vidí splnenie tohto posledného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, teda bez

spravodlivého posúdenia či skutočne k (tvrdenej, ale nepreukázanej) skutočnej škode došlo v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Zákon totiž existenciu príčinnej
súvislosti vyžaduje práve a len medzi protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou škodou, a nie
medzi udalosťou, ktorá je už následkom porušenia právnej povinnosti a ďalšou škodou. Predpokladom
úspešnosti v konaní o náhradu škody je preukázanie vzniku škody, porušenia právnej (zákonnej alebo

zmluvnej) povinnosti a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Ak sa
žalobca domáha náhrady škody, musí preukázať, že mu (tvrdená, ale nepreukázaná) skutočná škoda
preukázateľne vznikla v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s konaním žalovanej, čo sa však
podľa žalovanej nestalo. Žalovaná pripomínala, že len subjektívne pocity žalobcu nie sú spôsobilé
na konštatovanie existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a tvrdenou, ale dokonca nepreukázanou skutočnou škodou. Záverom žalovaná zastávala
názor, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a teda konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.

Uviedol,žesavplnomrozsahustotožňujesnapadnutýmrozsudkomsúduprvejinštancie,tentopovažuje
za správny, vydaný po dôslednom vyhodnotení všetkých dôkazov. Naopak zastával názor, že rozsudok
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a konanie nemá inú vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako tvrdí žalovaná. Mal za to, že súd prvej inštancie v konanívykonal množstvo dôkazov, ktoré následne správne a logicky posúdil a svoje závery náležite odôvodnil v
odôvodnení rozsudkov. Vykonanými dôkazmi boli len potvrdené skutočnosti uvádzané v priebehu celého
konania žalobcom.

4. Žalovaná v následnej replike uviedla, že žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej
nevyjadril k meritu veci, na ktoré žalovaná v odvolaní poukazovala, len sa stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie prezentovaným v predmetnom rozsudku. Uviedol, že n block sa pridržiava svojho
právneho presvedčenia vyjadreného v odvolaní a preto opätovne navrhol zmenu napadnutého rozsudku

a zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

5. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 28.12.2022, č. k. 27Co/20/2022-288 o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20.10.2021, č. k. 5C/43/2018-246
v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 06.12.2021, č. k. 5C/43/2018-253 rozhodol tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti

žalovanej v rozsahu 100 %. V dôsledku podaného dovolania žalovanej Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 26.08.2024, č. k. 7Cdo/72/2023-336 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu nedostatočnosti, resp. absencie vyčerpávajúcej
argumentácie nastolenej právnej problematiky žalovanou spočívajúcej v žalobcom tvrdenej existencii
priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej

moci a skutočnou škodou, ako ďalšieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zrušení rozsudku zo dňa 28.12.2022, č. k.
27Co/20/2022-288 opätovne preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a za nariadenia pojednávania odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 385 ods. 1 CSP a zopakovania

dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné zmeniť podľa § 388 CSP, keďže neboli splnené zákonné predpoklady pre jeho potvrdenie (§
387 ods. 1 CSP) a ani predpoklady pre jeho zrušenie (§ 389 ods. 1, 2 CSP). Rozhodol v neprítomnosti
žalobcu. Žiadosti o odročenie pojednávania žalobcu odvolací súd nevyhovel z dôvodu hospodárnosti
konania, dĺžke času prebiehajúceho konania, ako aj vzhľadom na to, že boli doposiaľ realizované

procesné oprávnenia žalobcu, jeho výsluch nebol navrhnutý, odvolací súd jeho výsluch nepovažoval za
potrebný, za potrebné nepovažoval jeho osobnú účasť na odvolacom pojednávaní a naviac je právne
zastúpený.

7. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobcu uplatňujúcej proti žalovanému

titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaplatenie sumy 11.700,- eur, keď
mal za preukázané naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Mal za to, že naplnenie prvého predpokladu – nesprávny úradný
postup konajúceho príslušníka PZ žalovaná nerozporovala. Zo strany povereného príslušníka PZ došlo
k porušeniu § 21 ods. 9 zákona o policajnom zbore, keď tento žalobcu ako osobu, ktorej bola zaistená

vec, písomne neinformoval o možnosti uplatniť si v zákonom stanovenej lehote vlastnícke alebo iné
právo k zaistenej veci na príslušnom súde, za čo mu priamym nadriadeným bola uložená výčitka.
Za ustálenú mal aj výšku vzniknutej škody, a to vo výške kúpnej ceny 11.700,- eur, ktorú uhradil
žalobca k rukám splnomocnenca predávajúcej s poukazom na to, že i napriek tomu, že žalovaná
namietala, že žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k zmenšeniu jeho majetku o zaplatenú kúpnu

cenu, nakoľko v konaní nepredložil ako dôkaz príjmový doklad ani potvrdenie o uhradení kúpnej
ceny bezhotovostným prevodom, avšak vyhodnotením ostatných vykonaných dôkazov v ich vzájomnej
súvislosti mal uvedené súd prvej inštancie dostatočne za preukázané. Dôvodil, že táto skutočnosť
vyplýva z výpovede samotného žalobcu, ktorá sa do detailov zhodovala s výpoveďou jeho manželky
– svedkyne G. B., z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá preukazuje zdroj uvedených

finančných prostriedkov, a ktorá bola uzavretá v čase bezprostredne predchádzajúcemu uzavretiu
kúpnej zmluvy, rovnako z konania vedeného pod sp. zn. 5C/28/2017, ako aj následne vedeného
exekučného konania. Zároveň mal súd prvej inštancie za to, že medzi nesprávnym úradným postupom,
keď žalobcovi nebola oznámená zákonným spôsobom možnosť uplatniť si vlastnícke právo k zaistenej
veci na príslušnom súde a vznikom škody, je bezprostredná súvislosť. Mal za to, že tým, že si žalobca

neuplatnil svoje vlastnícke právo k predmetnému osobnému automobilu na súde, pričom povaha
súdneho rozhodnutia by v tomto prípade mala deklaratórnu povahu, došlo k zmenšeniu jeho majetku,
a teda k vzniku škody, nakoľko predmetná vec bola následne vydaná tretej osobe, ktorá si na ňu uplatnila
nárok.8. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyplývajúcich z obsahu spisového materiálu, ťažiskové
odvolacie námietky žalovanej v podanom odvolaní vyhodnotil odvolací súd ako spôsobilé k odlišnému

na jeho prospech vyznievajúcemu rozhodnutiu.

9.Zvýpovedízástupcovstránnapojednávaní,ktorévovecinariadilodvolacísúd,vyplýva,žetítovplnom
rozsahu zotrvávajú na svojich stanoviskách prezentovaných pred súdom prvej inštancie a kontinuálne
v podanom odvolaní a vyjadrení k nemu. Spornou medzi stranami aj naďalej zostala otázka naplnenia

zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu vzniknutú žalobcovi na strane žalovanej,
a to ťažiskovo pre rozdielnosť názorov v otázke priamej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej
a vzniknutou škodou.

10. S poukazom na spornosť naplnenia zákonného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spočívajúcuvotázkepriamejpríčinnejsúvislostimedzikonanímžalovanejavzniknutouškodou,odvolací

súd uvádza:

11. Príčinná súvislosť (kauzalita) medzi právnou skutočnosťou zakladajúcou nárok na
náhradu škody (ktorou skutočnosťou podľa okolností prípadu môže byť konanie škodcu) a škodou,
je nevyhnutným predpokladom existencie zodpovednosti, táto musí byť bezpečne preukázaná,

nepostačuje len jej pravdepodobnosť a vždy tu tiež okrem logiky požiadavky na priamosť a nepretrhnutie
príčinnej súvislosti, treba mať na zreteli ako možnosť vstupu medzi tzv. škodnú udalosť a škodu buď
súbor viacerých príčin (z ktorých len niektoré sú naozaj spôsobilé privodiť následok), tak aj inú možnosť
plurality škodných udalostí aj následkov a (do tretice) tiež viacerých príčinných súvislostí. V takejto
situácii samozrejme nepôjde vylúčiť (okrem stavu jednej škodnej udalosti a jedného následku a príčinnej

súvislosti medzi nimi), ani stav zapríčinenia jednou škodnou udalosťou hneď viacerých následkov, či
naopak viacerých škodných udalostí spoločne, či jednotlivo zapríčiňujúcich následok.
12. Z hľadiska naplnenia priamej príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za
škodu, nemôže stačiť samotné pripustenie možnosti vzniku škody v dôsledku zavineného porušenia
povinností potencionálnym škodcom, ale musí byť táto príčinná súvislosť naisto postavená. Pri riešení

otázkypríčinnejsúvislostimedzikonanímavznikomškodynejdeootázkuprávnu,aleootázkuskutkovú,
ktorá nemôže byť riešená všeobecne, ale iba v konkrétnych súvislostiach. Dôkaznú povinnosť okrem
naplnenia zostávajúcich zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, aj v otázke danosti
priamej príčinnej súvislosti má jednoznačne v plnom rozsahu poškodený, teda v tomto prípade žalobca.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všetkých súvislostí a skúmať, ktorá príčina

ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku. V postupnom slede javov je
každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený.

Prizisťovanípríčinnejsúvislostitrebavdôsledkutohoskúmať,čivkomplexeskutočnostíprichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Kprerušeniupríčinnejsúvislostidochádza,aknováokolnosťpôsobilaakovýlučnáa samostatnápríčina,
ktorá vyvolala vznik škody bez ohľadu na pôvodnú škodnú udalosť. Ak zostala pôvodná škodová udalosť
tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje.

13. Posúdením pre vyriešenie ťažiskovej otázky príčinnej súvislosti odvolací súd na rozdiel od súdu
prvej inštancie dospel k záveru, že naplnenie zákonného predpokladu nevyhnutného pre záver o vzniku
zodpovednosti žalovanej za vznik škody – existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
(uplatňovanou škodou) a konaním žalovanej, žalobca síce tvrdil, vo vzťahu k tomuto svojmu tvrdeniu

však v okolnostiach danej veci dôkazné bremeno neuniesol.

14. Aj dovolací súd v uznesení, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne k otázke príčinnej
súvislosti zdôraznil, že: „... jeho prax je vo výklade príčinnej súvislosti dlhodobo jednotná. Zhodne v
teoretickej rovine ustálila, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nevzniká. Príčinou škody môže byť len skutočnosť, bez ktorej by škodný následok nevznikol.
Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku,oktoréhoodškodnenieide,nomusíísťopríčinupodstatnú.Zákonč.58/1969Zb.(rovnakoakozákon č. 514/2003 Z. z.) nevysvetľuje vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak

je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou
právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie
tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd
pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou

(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.
Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne
spočívaškoda,zaktorújenáhradapožadovaná.Právevovzťahumedzikonkrétnouujmoupoškodeného
(pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju
vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová

súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je
každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,

bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (pozri napr. rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 7Cdo/88/2022).

15. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/313/2009 uviedol, že ,,o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo
vzájomnom pomere príčiny a následku. Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím
je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, musí teda ísť o
priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným

rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou (súd zisťuje jej existenciu),
avšak záver, či je v konkrétnom prípade daná príčinná súvislosť je súčasne otázkou právnou, pretože
súd robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny
záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin,

ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.“

16. V danej veci sa jedná o konanie o náhradu škody. Predpokladom úspešnosti takejto žaloby je
preukázanie vzniku škody, porušenie právnej (zákonnej alebo zmluvnej) povinnosti a príčinnej súvislosti
medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

17. S poukazom o.i. na závery súdnej praxe v uvedenej súvislosti, ako aj na závery uvedené
v uznesení Najvyššieho súdu SR v danej veci je potrebné konštatovať, že vzťah príčiny a následku
musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Neposkytnutie písomného poučenia príslušníkom
policajného zboru žalobcovi možno síce považovať za nesprávny úradný postup, tento postu ale nemá

bez ďalšieho za následok vznik škody. Táto skutočnosť nebola z hľadiska zmenšenia jeho majetku
rozhodujúca. Vzhľadom na toto nie priame, ale sprostredkované pôsobenie nesprávneho úradného
postupu nebola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom príslušníka policajného
zboru a zmenšením majetku žalobcu, náhrady ktorého sa domáha. V danej veci bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, nie až následný nesprávny postup príslušníka policajného zboru, ktorý písomne

neinformoval žalobcu o možnosti uplatniť si v zákonom stanovenej lehote vlastnícke právo alebo iné
právo k zaistenej veci na príslušnom súde. Príčina škody môže byť len skutočnosť, bez ktorej by
škodný následok nevznikol. V danej veci priama príčina vzniku škody v nesprávnom úradnom postupe
príslušníka PZ nie je daná. Príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, ktorej si bol vedomý aj žalobca,
ktorý pôvodne k náhrade škody žaloval osobu, ktorá mu vozidlo, v súvislosti s ktorým žalobcovi škoda

vznikla,predala.Samotnáskutočnosť,žeprivymáhaníškodyoduvedenejosobynebolžalobcaúspešný,
nemá vplyv na zmenu osoby zodpovednej za škodu, ktorá žalobcovi vznikla.18. Keďže pre záver o nedostatku vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody postačuje záver
čo i len o jednom nenaplnení zákonného predpokladu, ktorých existencia je vyžadovaná kumulatívne
pre záver o vzniku zodpovednosti za škodu, čo už samo o sebe indikuje k zmeňujúcemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ďalšími námietkami žalovanej sa už odvolací súd nezaoberal.

19. Odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalovanej obsiahnutými v jej odvolaní,
keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia o opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú
námietkualeboargumentuvedenývopravnomprostriedku,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznam

pre rozhodnutie o odvolaní zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS
78/2005).

20. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
nepostupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o nesprávnosti

rozhodnutia tiež v súvisiacej časti o trovách konania rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP
zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

21. Odvolací súd záverom konštatuje, že pre odvolací súd nevyplýva z § 391 CSP (predtým § 226 O.s.p.)
jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže

zmeniť. Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe
nižšíchsúdovjudikatúrouNajvyššiehosúdualeboÚstavnéhosúdu(nálezÚSSRz03.09.2013č.k.III.ÚS
46/2013-40). Vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/13/2018 by nebolo legitímne, aby odvolací
súd zotrval na svojom (zohľadňujúcom individuálny charakter posudzovanej veci) vyslovenom právnom
názore v predchádzajúcom rozhodnutí, preto na základe opätovného preskúmania rozsudku odvolací

súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec
správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými
závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387
ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

22. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

23. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1

CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaná mala vo veci plný úspech, preto jej podľa §
255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 2 CSP patrí proti žalobcovi právo na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie i trov odvolacieho a dovolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).