Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 2, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624010098
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Tomáš
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624010098.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Tomáša a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a JUDr. Vladimíra Kuráka, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 2. júla 2025
odvolanie obžalovaného A. B. C. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 14T/6/2024
zo dňa 23.9.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 14T/6/2024 zo dňa 23.9.2024 bol obžalovaný A.
B. C., nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom E. XXX/XX, F. G., uznaný vinným z pokračovacieho prečinu
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., v znení zákona č. 40/2024 Z.z., na tom
skutkovom základe, že:

ako konateľ spoločnosti H. I., I., IČO: XX XXX XXX, so sídlom J. XXX, XXX XX F. G., konajúci v mene
tejto právnickej osoby
- zodpovedný za riadne plnenie odvodových povinností voči Sociálnej poisťovni v úmysle zadovážiť sebe
a inému neoprávnený prospech zrazil z miezd zamestnancov finančné prostriedky určené na úhradu
poistného na sociálne poistenie
• za mesiac september 2019 vo výške 1.442,72 Eur splatné dňa 31.10.2019,

• za mesiac október 2019 vo výške 1.197,82 Eur splatné dňa 2.12.2019,
• za mesiac november 2019 vo výške 1.296,36 Eur splatné dňa 31.12.2019,
a tieto zadržal, následne rozhodol a neodviedol Sociálnej poisťovni sumu v súhrnnom rozsahu vo výške
3.936,90 Eur napriek tomu, že mal v uvedených obdobiach v čase ich splatnosti dostatok finančných
prostriedkov na uhradenie poistného, kde takto konal v rozpore s ustanovením § 141 ods. 1, ods. 2
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov,

- zodpovedný za riadne plnenie odvodových povinností voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni a. s.
pobočka Žilina, P. O. Hviezdoslava 26, 010 01 Žilina, v úmysle zadovážiť sebe a inému neoprávnený
prospech zrazil z miezd zamestnancov finančné prostriedky určené na úhradu poistného na verejné
zdravotné poistenie
• za mesiac september 2019 vo výške 424,68 Eur splatné dňa 30.9.2019,
• za mesiac október 2019 vo výške 306,25 Eur splatné dňa 31.10.2019,

• za mesiac november 2019 vo výške 359,13 Eur splatné dňa 30.11.2019,
• za mesiac december 2019 vo výške 464,03 Eur splatné dňa 31.12.2019,
a tieto zadržal, následne rozhodol a neodviedol Všeobecnej zdravotnej poisťovni sumu v
súhrnnom rozsahu vo výške 1.554,09 Eur napriek tomu, že mal v uvedených obdobiach v
čase ich splatnosti dostatok finančných prostriedkov na uhradenie poistného, kde takto konal v rozpore s
ustanovením § 16 a § 17 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov,

pričom uvedeným konaním zadržal a neodviedol poistné na sociálne poistenie a verejné
zdravotné poistenie, ktoré zrazil a vybral podľa zákona v súhrnnom rozsahu 5.490,99 Eur.Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný A. B. C. podľa § 277 ods. 1 Tr. zák. v znení
zákonač.40/2024Z.z.a§54Tr.zák.odsúdenýnatrestpovinnejprácevovýmere300(tristo)hodín.Súd

ďalej podľa § 55 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil povinnosť vykonať trest povinnej práce najneskôr
do jedného roka od nariadenia výkonu tohto trestu a súčasne podľa § 55 ods. 3 Tr. zák., povinnosť trest
vykonať osobne a vo svojom voľnom čase bez nároku na odmenu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. C. prostredníctvom obhajcu, písomným

podaním zo dňa 30.9.2024, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 30.9.2024, a to proti
výroku o vine a proti výroku o treste, ktoré doplnil prostredníctvom obhajcu, písomným podaním zo dňa
16.12.2024, doručeným Liptovský Mikuláš dňa 17.12.2024, v ktorom uviedol nasledovné:

S názorom súdu, že spáchal pokračovací prečin neodvedenia dane a poistného podľa §
277 ods. 1 Tr. zák. sa nemôže stotožniť. Má za to, že v priebehu konania, tak pred súdom ako aj

v prípravnom konaní nebolo preukázané, že spáchal tento trestný čin tak, ako to bolo uvedené v
obžalobe podanej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš, ako aj vo vyššie uvedenom napadnutom
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Prvostupňový súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym, resp. nejasným skutkovým zisteniam a pri rozhodovaní o vine a ako aj treste
vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš tak považuje

za vecne nesprávny. S dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nestotožňuje.
Po vykonanom dokazovaní výsluchom svedkov a zabezpečenými listinnými dôkazmi, nebolo bez
akýchkoľvek pochybností preukázané, že spáchal skutok uvedený v obžalobe.
Podľazásadyvoľnéhohodnoteniadôkazovuvedenejv§2ods.12Tr.por.,másúdprihodnotenídôkazov
tzv. voľnú úvahu, no táto nemôže byť absolútna a neobmedzená, pretože by sa zmenila na ľubovôľu.

Samotný postup dokazovania, ako aj hodnotenia dôkazov je preto potrebné dostatočne odôvodniť,
pričom súd má povinnosť svoje hodnotenie a postup pri hodnotení dôkazov je potrebné vyčerpávajúcim
spôsobom popísať a logicky a vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Táto požiadavka vyplýva
z § 168 ods. 1 Tr. por. Má za to, že na preukázanie viny obžalovanému musí súhrn priamych aj
nepriamych dôkazov tvoriť určitú logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich

dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku, ale
usvedčuje aj obžalovaného z jeho spáchania a zároveň vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
Vina obžalovaného musí byt' preukázaná nespochybniteľne a bez akýchkoľvek pochybností, resp.
rozporov. Úvahy a domnienky nepostačujú na pozitívne hodnotenie o vine, a preto aj v takom prípade
by mal súd aplikovať zásadu in dubio pro reo.

V konaní pred súdom namietal úkon súvisiaci so zákonnosťou vydania veci (č.1. 1548 - 1549), a to
v súvislosti so zásadou zákazu sebaobviňovania. Nestotožňuje sa s názorom súdu, že neobstojí jeho
obrana, keď z listinných dôkazov (výzva na vydanie veci dôležitých pre trestné konanie, vyjadrenie
dotknutej osoby) obsahovali všetky náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 89 ods. 1 Tr. por. Taktiež
nesúhlasí s tvrdením súdu, že bol poučený aj o zákaze

sebaobviňovania, ako to malo vyplývať aj z týchto listinných dôkazov, tomuto poučenie mal porozumieť,
a teda požadované listiny v podobe účtovníctva spoločnosti vydať a ktoré boli následne podrobené
znaleckému skúmaniu. Prvostupňový súd nemal zistiť žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by postup
OČTK v prípravnom konaní spochybňovali. S takýmto tvrdením súdu sa nemôže vôbec stotožniť.
Vyšetrovateľka PZ ho mailom zo dňa 2.11.2021 vyzvala na vydanie vecí (presný rozpis vecí je v

predmetnom maily) ako vecí dôležitých pre trestné konanie, ktoré sú potrebné za účelom vypracovania
znaleckého posudku znalcom z odboru Ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo.
Následne dňa 3.12.2021 tieto veci vyšetrovateľke vydal, o čom bola spísaná Zápisnica o vydaní veci.
Samotná výzva na vydanie veci zo dňa 2.11.2021, neobsahovala poučenie v zmysle 89a ods. 1 Tr.
por., teda povinnosť policajta osobe oznámiť, že je podozrivá zo spáchania trestného činu, vyzvať ju

na vydanie veci a čo je najdôležitejšie a najpodstatnejšie, poučiť osobu o práve vec nevydať (pred
vydaním veci mal byť poučený o zákaze sebaobviňovania, čo je ústavný princíp vyplývajúci z čl. 47
ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze III. ÚS 522/2021 zo dňa 12.11.2021
dokonca uviedol, že pokiaľ poučenie nepredchádzalo výzve na vydanie veci, takýto postup policajtov
je ústavne neudržateľný, pretože je v rozpore s ústavnou požiadavkou zákazu sebaobviňovania.

Ide tu o zachovanie jednej z kľúčových zásad trestného konania, zásady zákazu sebaobviňovania
(inkriminácie),resp.zákazudonúteniakpriznaniu(zlat.„nemoteneturseipsumaccusare“).Tátozásada
vo svojej podstate vyplýva aj z ustanovenia čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 37 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ktoré zakotvuje právo na odopretie výpovede. Povinnosť rešpektovaťzásadu zákazu sebaobviňovania pre Slovenskú republiku vyplýva taktiež aj z jej medzinárodných
záväzkov, a to predovšetkým z čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Zákaz donútenia
k priznaniu nezahŕňa len právo vypovedať (právo mlčať), ale aj právo neprispieť žiadnym aktívnym

spôsobom, či už priamo alebo nepriamo, k svojmu obvineniu. Zákaz nútiť osobu, aby prispela k svojmu
obvineniu, či usvedčeniu teda znamená nielen nútiť podozrivú osobu, či obvinenú osobu k výpovedi, ale
aj zákaz nútiť takúto osobu k súčinnosti alebo k aktívnemu konaniu, ktoré je potrebné na usvedčenie
takejto osoby. Ide teda aj o zákaz nútiť podozrivú osobu, aby vydala, či vyložila veci, a to aj veci, ktoré
ju môžu spojiť' s trestnou činnosťou. V rozhodnutí vo veci Saunders v. Spojené kráľovstvo z roku 1996,

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že „právo neprispievať k vlastnému obvineniu predpokladá,
že obžaloba v trestnej veci musí preukázať vinu bez toho, aby sa uchyľovala k dôkazom získaným
prostredníctvom donútenia alebo nátlaku bez ohľadu na vôľu obvineného.“ Výzva na vydanie veci zo
dňa 2.11.2021, neobsahovala zákonné poučenie o zákaze sebaobviňovania a teda z tohto dôvodu sa
nenachádzala ani v trestnom spise. Nakoľko nebol poučený o svojom práve odmietnuť vyhovieť výzve
na vydanie veci, tak to, že predmetné účtovníctvo po takomto postupe policajnému orgánu vydal, nemalo

povahu dobrovoľnosti. Na nedostatku poučenia pritom nemal žiadny podiel. Na tom nemôže zmeniť nič
ani to, že v zápisnici o vydaní veci bolo formálne uvedené, že po policajnej výzve podľa
§ 89 ods. 1 Tr. por. predmetné účtovníctvo ako veci dôležité pre trestné konanie, ako bolo uvedené v
zápisnici o vydaní veci „dobrovoľne“ vydal.
Vyhodnotením týchto skutočností tak možno dospieť k záveru, že dôkaz (účtovníctvo obchodnej

spoločnosti H. I., I., A.: XX XXX XXX, I. I. J. XXX, XXX XX F. G.) nebol získaný podľa Trestného
poriadku a musí byť za danej dôkaznej situácie považovaný za nepoužiteľný dôkaz, so všetkými s
tým spojenými dôsledkami, vrátane neprípustnosti vykonaného znaleckého skúmania z takto získaného
dôkazu i podania vlastnej výpovede znalkyne A. K. C.. Účtovníctvo, ako jediný zdroj podkladov o
hospodárení dotknutej firmy za žalované obdobie bolo teda použité na účel znaleckého posudku, pričom

toto ako jediný prameň informácií o podstatných skutočnostiach smerujúcich k jeho obvineniu smeroval
a vedno s týmto znaleckým posudkom bol hlavným dôkazom, na podklade ktorých došlo k vzneseniu
obvinenia, obžaloby a vyhláseniu napadnutého rozsudku. Poukazuje teda na neprípustnosť nezákonne
získaného dôkazu účtovníctva predmetnej spoločnosti na tomto trestnom konaní a na neprípustnosť na
základe týchto dokladov podaného znaleckého posudku, vrátane výsluchu znalkyne A. K. C., v konaní

prihliadať, pričom po zohľadnení ostatných, už zákonne získaných a vykonaných dôkazov, v súlade so
zásadou prezumpcie neviny a z nej vyplývajúcej zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného“,
nebola dokázaná podstata skutku, a to že došlo ku konaniu popísanému v skutkovej vete obžaloby,
o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom. Iné, vo veci zhromaždené a vykonané dôkazy, jeho
vinu jednoznačne nepotvrdzujú. Nepreukázanie skutkového základu neumožňuje potom ani podriadenie

skutkových zistení pod žalovanú právnu vetu pomenovaného trestného činu. Aj ustálená judikatúra
všeobecných súdov (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Tos 7/2008, 5To
21/2010, 5Tdo 47/2010, 1Tdo 13/2011, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 8To/19/2021 zo dňa
24.02.2022) vyžaduje pri zaistení dôkazov súlad so zákonom.
Ďalej poukazuje na to, že prvostupňovému súdu bolo preukázané, že si nesplnil svoju odvodovú

povinnosť,čoznamená,žesadostaldopozíciedlžníkavočiVšeobecnejzdravotnejpoisťovniaSociálnej
poisťovni. Len samotné neuhradenie odvodových povinností však nie je trestným činom, nakoľko
trestnoprávna zodpovednosť nie je konštruovaná ako zodpovednosť objektívna, teda ako zodpovednosť
za výsledok (dlh), ale ako zodpovednosť subjektívna (individuálna), ktorá vychádza zo zodpovednosti
za konanie, a to za konanie zavinené. Prvostupňový súd sa mal zamerať na zisťovanie, či reálne mohol

splatné poistné uhradiť, teda či mal dostatok finančných prostriedkov na jeho úhradu a úmyselne tak
neurobil. Za súčasnej dôkaznej situácie je evidentné, že obžaloba ktorá bola podaná na jeho osobu
bola podaná za skutky, ktoré nevykazujú znaky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a
poistného, pretože v prípravnom konaní bolo zistené len to, že neodviedol splatné poistné, avšak nebolo
jednoznačne preukázané, že v čase splatnosti jednotlivých súm poistného disponoval dostatočnými

finančnými prostriedkami na ich úhradu a úmyselne tieto sumy poistného na sociálne poistenie a verejné
zdravotné poistenie neodviedol (subjektívna stránka). Úlohou orgánov činných v trestnom konaní a
hlavne úlohou prokurátora je oprieť obžalobu o dostatočné množstvo dôkazov, na základe ktorých je
možné kvalifikovať jeho konanie ako trestný čin podľa Trestného zákona, pretože len v takom prípade
možno hovoriť o tom, že postavenie obžalovaného pred súd je dôvodné (§ 234 ods. 1 Tr. por.), čomu

tak v tomto prípade nebolo.
Podstata je teda v tom, že svedkovia len konštatovali to, že neodviedol poistné a mal ho odviesť,
alebo de facto zbavovali A. A. L. trestnoprávnej zodpovednosti. Znalecký posudok mal reflektovať
aj na tú skutočnosť, že mali nedostatok financií na úhradu všetkých záväzkov spoločnosti a pretouprednostňoval tie záväzky, ktoré bytostne ohrozovali chod a prevádzku spoločnosti, lebo jeho
prvoradým a jednoznačným úmyslom bolo uchovať prevádzku spoločnosti. Toto znalkyňa v znaleckom
posudku nerobila. V žiadnom prípade nemal úmysel zadovážiť sebe a inému neoprávnený prospech

zrazením z miezd zamestnancov, a to v podobe finančných prostriedkov určených na úhradu poistného
na sociálne poistenie a na verejné zdravotné poistenie, ktoré mal zadržať, následne rozhodnúť a
neodviesť do Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Napadnutým rozsudkom bol
uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr.
zák. v znení zákona č. 40/2024 Z.z.. Ako zodpovedný za riadne plnenie odvodových povinností voči

Všeobecnej zdravotnej poisťovni a.s., pobočka Žilina, P. O. Hviezdoslava 26, 010 01 Žilina, v úmysle
zadovážiť sebe a inému neoprávnený prospech zrazením z miezd zamestnancov určených na úhradu
poistného na verejné zdravotné poistenie:
- za mesiac september 2019 vo výške 424.68 Eur splatné dňa 30.9.2019
- za mesiac október 2019 vo výške 306.25 Eur splatné dňa 31.10.2019
- za mesiac november 2019 vo výške 359,13 Eur splatné dňa 30.11.2019

- za mesiac december 2019 vo výške 464,03 Eur splatné dňa 31.12.2019,
ktoré mal zadržať, následne rozhodnúť a neodviesť do Všeobecnej zdravotnej poisťovne sumu v
súhrnnom rozsahu vo výške 1.554,09 Eur.
V prípade neodvedenia dane a poistného ide o majetkovú trestnú činnosť, preto je jedným zo znakov
skutkovej podstaty prejednávaného trestného činu okrem iného aj spôsobenie škody poškodeným.

Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní
toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin,
ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania
a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený
trestný čin. „Za pokračovací trestný čin môže byť posúdené len také konanie páchateľa, pri ktorom boli

každým čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu“.
Zadržané a neodvedené poistné do Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktoré bolo zrazené
zamestnancom z ich miezd za mesiace september 2019, október 2019, november 2019 a december
2019, nie je trestným činom a preto nemôže ísť o pokračovací trestný čin, nakoľko nebola splnená
podmienka, že každý útok teda neodvedenie poistného za každý mesiac musí byť v malom rozsahu,

teda minimálne vo výške 700,- Eur.
Čo sa týka výroku o treste, nemôže sa stotožniť s názorom súdu, že mu uložil trest povinnej práce
vo výmere 300 hodín, teda na hornej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Prvostupňový súd
pri určovaní výmery trestu povinnej práce prihliadal najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť

jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody
a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s
poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.
Dáva tu do pozornosti svoje osobné pomery, nakoľko je netrestaný, bezúhonný, nekonfliktný, ako
aj na okolnosti prípadu, teda spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, prevahu

poľahčujúcich okolností (doposiaľ viedol riadny život) nad priťažujúcimi okolnosťami (žiadna) a dobu,
ktorá uplynula od spáchania trestné činu. Na prvom mieste bola pre neho obchodná spoločnosť
a tak robil všetko pre zachovanie jej existencie, pričom sa aj zadlžil a prišiel o celý svoj majetok. Z
hľadiska individuálnej a generálnej prevencie súhlasí s prvostupňovým súdom, že účel trestu bude
splnený uložením „alternatívneho trestu“, a to trestu povinnej práce. Avšak nestotožňuje sa s rozsahom

tohto trestu vo výmere 300 hodín, ktorý je na hornej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Za
postačujúci trest považuje uloženie „alternatívneho trestu“, a to trestu povinnej práce vo výmere v dolnej
polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby.
S poukazom na všetky vyššie uvedeným skutočnosti navrhuje, aby Krajský súd v Žiline rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 14T/6/2024 zo dňa 23.9.2024 v napadnutej časti zrušil

a oslobodil ho spod obžaloby v plnom rozsahu podľa § 285 písm. c) Tr. por. alebo ho v napadnutej časti
zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že mu uloží trest povinnej práce v dolnej polovici zákonom stanovenej
trestnej sadzby.

K odvolaniu podanému obžalovaným sa prokurátor vyjadril v písomnom podaní zo

dňa 30.12.2024, doručenom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 31.12.2024, v ktorom uviedol
nasledovné:Má za to, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bolo jednoznačným spôsobom
preukázané spáchanie skutkov obžalovaným tak, ako mu to bolo kladené za vinu v podanej obžalobe.
Vzhľadom však na novelu Trestného zákona účinnú od 6.8.2024, bolo pozmenené právne posúdenie

skutkov v prospech obžalovaného a skutok v bode 1) obžaloby bol posúdený ako pokračovací prečin
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 odsek 1 Tr. zák., účinného od 6.8.2024. Obžalovaný A.
B. C. je usvedčovaný zo spáchania trestného činu neodvedenia dane a poistného najmä výpoveďou
spoluobvineného A. A. L. a výpoveďami svedkov B. M. (účtovníčka spoločnosti H. I., I.), A. A. K.
(fakturantka a personalistka spoločnosti H. I., I.), vypracovaným znaleckým posudkom A. K. C. z odboru

ekonomika a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a ostatnými zabezpečenými listinnými
dôkazmi týkajúcimi sa prejednávaného skutku osoby obžalovaného. K námietke obžalovaného, že nebol
poučený o zákaze sebaobviňovania pri predkladaní listinných dokladov poukazuje na zabezpečené
listinné doklady (Zápisnica o vydaní veci č. l. 360, výzva na vydanie veci č. l. 361, zápisnica o vydaní
veci č. l. 363) a následný výsluch obžalovaného A. B. C. z 9.6.2022 ešte pred vznesením obvinenia v
pozícii svedka, z ktorých jednoznačne vyplýva, že obžalovaný bol poučený o zákaze sebaobviňovania

a to opakovane, pričom všetky účtovné doklady vydal dobrovoľne, čo opakovane aj potvrdil svojim
podpisom a túto skutočnosť ani žiadnym spôsobom nenamietal. Solventnosť spoločnosti H. I., I. pri
plnení daňových a odvodových povinností bola preukázaná vypracovaným znaleckým posudkom z
odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, z ktorého vyplýva, že spoločnosť
H.I.,I.maladostatokfinančnýchprostriedkovnaúhradudaňovýchaodvodovýchnedoplatkovvrozsahu,

v akom je to obžalovanému kladené za vinu. V prípade, že obžalovaný vedel, že spoločnosť nemá
dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie celej „hrubej“ mzdy zamestnancov vrátane odvodov
a napriek tomu zamestnávala spoločnosť zamestnancov aj naďalej a vyplácala im len čisté mzdy,
vedel, že takýmto konaním (neodvedením a neplatením poistného) môže ohroziť alebo porušiť záujem
chránený Trestným zákonom a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Uvedené platí

rovnako aj k obrane obžalovaného A. B. C. spočívajúcej v tom, že neplatenie dane a poistného nebolo
úmyselné a že vyšetrovateľ neskúmal podnikateľské aktivity H. I., I.. Z jeho výpovede však vyplýva,
že spoločnosť vyplácala tzv. „provízie“ bez náležitej finančnej protihodnoty, čo následne nepochybne
malo vplyv na solventnosť spoločnosti pri vyplácaní odvodov a daňových nedoplatkov, o čom však
bol obžalovaný ako konateľ spoločnosti uzrozumený. Zároveň však bolo zistené, že v období, keď

spoločnosť H. I., I. vrátila finančné prostriedky A. B. C. z bankového účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX v
mesiaci december 2019 postupne v sume 85.500,- Eur (pričom uvedené obdobie spadá aj do časového
rámca prejednávaného skutku) už bola spoločnosť v kríze, pretože spoločnosť mala záväzky po lehote
splatnosti viac ako 30 dní, k viac než dvom veriteľom. Tieto prostriedky však mohli a mali byť použité
na úhradu záväzkov spoločnosti H. I., I. voči Sociálnej poisťovni, Všeobecnej zdravotnej poisťovni a

Daňovému úradu, čo sa však nestalo a má to relevantný vplyv na vyvodenie trestnej zodpovednosti
voči obžalovanému A. B. C.. Uvedené zvýrazňuje aj skutočnosť, že spoločnosť používala na prijímanie
finančných úhrad len „prenajatý“ účet a to z dôvodu vedenej exekúcie na pôvodnom účte spoločnosti,
čo v kontexte vyššie uvedeného zvýrazňuje úmyselné konanie obžalovaných k neplneniu si
daňových a odvodových povinností. Ak sa spoločnosť dostane do situácie, že ako dlžník nemá dostatok

finančných prostriedkov na uhradenie všetkých svojich splatných záväzkov je povinná všetkých svojich
veriteľov (zamestnanci, Daňový úrad, Sociálna poisťovňa, Zdravotná poisťovňa, obchodní partneri a iní)
uspokojovať pomerne a rovnomerne. Ak podnikateľ nie je schopný uhrádzať tak
prevádzkové náklady, odvody povinných platieb ako aj mzdy svojich zamestnancov, musí prispôsobiť
hospodáreniepodnikutak,abysimoholplniťvšetkysvojepovinnosti,prípadnesvojepodnikanieukončiť.

Na spáchanie daňových trestných činov, ktoré sú predmetom konania postačuje aj nepriamy úmysel
páchateľa, v prípade právnickej osoby prezentovaný konajúcou osobou v jej mene, pričom o nepriamy
úmysel ide aj vtedy, ak ľahostajnosť páchateľa k tomu, či následok nastane alebo nenastane, vyjadruje
jeho kladné stanovisko k obom týmto možnostiam. Preto aj v prípade, ak by reálny stav pokladne
nezodpovedal účtovnej evidencii a finančné prostriedky by skutočne neboli postačujúce na zaplatenie

daní a odvodov, dialo sa tak s vedomím právnickej osoby a jej ľahostajným prístupom
k tomu, či právnická osoba bude alebo nebude mať dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie
daní a odvodov. Obžalovaný A. B. C. ako štatutárny orgán v mene právnickej osoby a v rámci jej
činnosti, konaním popísaným vo výrokovej časti obžalobného návrhu naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty pokračovacieho prečinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák. účinného

od 6.8.2024, pričom konal minimálne v nepriamom úmysle. Odvolanie obžalovaného navrhuje preto aj
s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zamietnuť.Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného pred odvolacím krajským súdom bolo vykonané
v neprítomnosti obžalovaného A. B. C.. Upovedomenie obžalovaného o termíne
verejného zasadnutia (s poučením o podmienkach vykonania verejného zasadnutia v neprítomnosti

obžalovaného) bolo menovanému súdom doručené dňa 23.6.2025, a to v zmysle ustanovenia § 66
ods. 3 Tr. por. Obžalovaný bol o termíne verejného zasadnutia upovedomený riadne a včas (§ 292
ods. 4 Tr. por.). Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí dňa 2.7.2025 predložil súdu písomné
ospravedlnenie obžalovaného z neúčasti na verejnom zasadnutí dňa 2.7.2025 a súhlas obžalovaného
svykonanímverejnéhozasadnutiadňa2.7.2025vjehoneprítomnosti.Obžalovanýsúčasnevpísomnom

podaní uviedol, že upovedomenie o termíne verejného zasadnutia fyzicky prevzal dňa 27.6.2025, pričom
obhajca ho o termíne verejného zasadnutia informoval už dňa 16.6.2025, teda bol o termíne verejného
zasadnutia upovedomený v dostatočnom predstihu. Na prípravu na verejné zasadnutie dňa 2.7.2025
mal tak dostatok času, z toho dôvodu netrvá na plnej lehote na prípravu na verejné zasadnutie a súhlasí
s jej skrátením. Prokurátorka a obhajca obžalovaného zhodne navrhli verejné zasadnutie dňa 2.7.2025
vykonať v neprítomnosti obžalovaného. Nakoľko tomu nebránila žiadna zákonná prekážka, po vyjadrení

prokurátorky a obhajcu, krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného A. B. C..

Prokurátorka v rámci konečného návrhu navrhla potvrdiť rozsudok okresného súdu, nakoľko odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné, a toto navrhla postupom podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Dodala, že
v písomnom vyjadrení sa prokuratúra už vyjadrila prečo nie je odvolacia argumentácia obžalovaného

dôvodná a že v trestnom konaní nebol porušený zákaz sebaobviňovania, nakoľko obžalovaný bol
v prípravnom konaní poučený riadne a zákonne aj v tomto smere. Pokiaľ ide o napádaný inštitút
tzv. pokračovacieho trestného činu, aj v tomto smere je rozhodnutie súdu zákonné a správne,
s odvolacou argumentáciou obžalovaného sa prokuratúra nestotožňuje, nakoľko pri čiastkových útokoch
pokračovacieho trestného činu je potrebné zobrať do úvahy jednotiaci zámer, a teda subjektívnu

a objektívnu rovinu v takto posudzovanej veci. Pokiaľ ide o trest povinnej práce, tu súd aplikoval
myšlienku restoratívnej justície a trest ukladal síce na hornej hranici trestnej sadzby, ale tento trest
je zákonný a dôvodný. Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu uviedol, že sa pridržiava písomne
uvedených dôvodov tak, ako boli formulované v podanom odvolaní obžalovaného. Rozsudok okresného
súdu navrhol zrušiť v celom rozsahu a rozhodnúť o oslobodení obžalovaného spod obžaloby.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku (výrok o vine a výrok o treste), proti ktorým odvolateľ (obžalovaný A.
B. C.) podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal
aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371

ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané obžalovaným bolo podané oprávnenou osobou, proti
výrokom rozhodnutia, proti ktorým je prípustné, v zákonom stanovenej lehote, avšak je v celom rozsahu
nedôvodné.

Plniac si prieskumnú povinnosť, na podklade obžalovaným podaného odvolania proti vo veci

vyhlásenému rozsudku okresného súdu zo dňa 23.9.2024, oboznámiac sa s napadnutým rozsudkom,
dôvodmi odvolania, ako aj s celým na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom, odvolací súd
predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného skutku (právne
kvalifikovaného ako pokračovací prečin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák.,
účinného od 6.8.2024) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa

ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak
na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových
zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa

v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie (samosudca zamietol návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedka
B. C., bývalého výkonného riaditeľa spoločnosti H. I., I. k stavu hospodárenia spoločnosti, prijímaným
úsporným opatreniam a účasti A. L. na činnosti spoločnosti s odôvodnením, že skutočnosti, ktoré by
sa uvedeným dôkazom preukazovali sa týkajú okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolností,

ktoré možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi) a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Pri
hodnotení dôkazov, ktoré vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval dôsledne
v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného nastarostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku
dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto

v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa
avpodrobnostiachnaňodkazuje.Vtejtosúvislostitrebadodať,žetotokonštatovaniesavcelomrozsahu
týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. C. v rozsahu tak, ako ich prezentoval na hlavnom
pojednávaní dňa 26.6.2024, kde dôvody odvolania obžalovaného sú v zásade súhrnom jeho obhajoby
prezentovanej v celom doterajšom konaní (v konaní popiera to, čo sa mu obžalobou a rozsudkom kladie
za vinu). Obžalovaný založil odvolanie v podstatnej časti na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby

použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa
však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú
žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené

kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje
za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu

a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného, majúcich
podstatný význam z hľadiska rozhodovania o vine obžalovaného.

Skutočnosť, že obžalovaný A. B. C. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný
rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využil všetky svoje práva zakotvené v §

34 Tr. por. Obžalovaný podal odvolanie voči výroku o vine a výroku o treste, pričom toto v ďalšom
podrobne písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu. Obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní vyjadril
ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, vyjadril sa i ku každému dôkazu, ktorý bol na hlavnom
pojednávaní vykonaný a takýmto spôsobom spochybňoval ich výpovednú hodnotu, so zameraním sa aj
k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce. Podaným podrobným

písomným odvolaním (napadnutý výrok o vine i výrok o treste) v podstate spochybnil predovšetkým
zákonnosť dôkazov, hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a naplnenie zákonných
znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu (pokračovacieho prečinu neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., účinného od 6.8.2024). Odvolací súd oboznámiac sa s obsahom
podaného odvolania obžalovaného, jeho dôvodov, podrobil rozsudok okresného súdu, jeho jednotlivé

odvolaním napadnuté výroky – výrok o vine a výrok o treste všeobecnej kontrole z hľadiska všeobecných
zásad trestného konania (§ 2 Tr. por.).

Reagujúc na podané odvolanie obžalovaného A. B. C. odvolací súd považuje za potrebné poukázať
na nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného (napadnutý výrok o vine) vo vzťahu ku skutkovým
zisteniam a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení
dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovanéhomá za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného
pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne

záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. C. počas celého trestného konania v podstate popiera spáchanie skutku,
odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu
obžalovaného, a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané
dôkazy, ktoré obžalovaný v trestnom konaní subjektívne vyhodnocuje ako sčasti dôkazy nezákonné

(účtovníctvo spoločnosti H. I., I., znalecký posudok), a v ostávajúcej časti (výpovede svedkov) ako
nedostatočné, na preukázanie všetkých obligatórnych znakov žalovanej skutkový podstaty trestného
činu, podľa odvolacieho súdu (naopak) vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu
vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych zákonných dôkazov, ktoré
vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. B. C. spáchal žalovaný skutok pokračovací

prečin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., účinného od 6.8.2024. Z vykonaných
dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom,
že obžalovaný A. B. C. spáchal žalovaný skutok - pokračovací prečin neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., účinného od 6.8.2024 v zmysle podanej obžaloby (po zmene
právnej kvalifikácie skutku v jeho prospech) a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný spáchanie skutku popiera a svoju obhajobu založil na tom, že pri nedostatku financií
spoločnostiH.I.,I.naúhraduvšetkýchjejzáväzkov,jehoprimárnymcieľomaúmyslombolouprednostniť
a uhradiť tie záväzky, ktoré bytostne ohrozovali chod a prevádzku spoločnosti, vrátane udržania
zamestnanosti kmeňových zamestnancov, ktorí mali rodiny s deťmi, v dôsledku čoho spoločnosť

vobdobímesiacovseptember2019,október2019,november2019adecembre2019neodviedlazmiezd
svojich zamestnancov zrazené poistné do verejných rozpočtov dotknutých subjektov. Obžalovaný
potvrdil, že v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie v spoločnosti H. I., I.. presmeroval úhrady
(pohľadávky a záväzky) na účet spoločnosti H. N. I., ktorý si spoločnosť H. I., I. prenajala, aby tak
zabránil banke sťahovať jej z účtov úhradu splátok úverov a rovnako s cieľom vyhnúť sa exekúciám.

K výberu sumy 117.500,- Eur v hotovosti z účtu spoločnosti obžalovaný dodal, že išlo o prostriedky,
ktoré použil na vyplácanie sprostredkovateľských odmien zákazníkov. Obžalovaný sa v konaní bránil aj
tým, že podstatný dôkaz, z ktorého obžaloba a nakoniec i okresný súd v rozsudku vychádzal a ktorý bol
podkladom na vypracovanie znaleckého posudku, resp. podkladom pre výpoveď znalkyne A. K. C. bol
v trestnom konaní zabezpečený porušením tzv. zásady zákazu sebaobviňovania, keď ho vyšetrovateľka

pred výzvou na vydanie účtovníctva spoločnosti H. I., I. nepoučila o možných trestnoprávnych
následkoch spojených s vydaním žiadaného účtovníctva. Dôkazná situácia vo zvyšku vyšetrovateľkou
zabezpečených dôkazov nepreukazuje naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu,
kladenému mu za vinu v tomto trestnom konaní. Obžalovaný sa nakoniec v trestnom konaní bráni aj tým,
že v danom prípade pri dokumentovaní skutku vzťahujúcemu sa k odvodom do Všeobecnej zdravotnej

poisťovne, tu neboli naplnené znaky trestného činu kladenému mu za vinu (čiastkový útok nemá sám
osebe povahu trestného činu).

Aj krajský súd vyhodnotením dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom
dospel k záveru, že takáto obhajoba obžalovaného je účelová, nedôveryhodná, obžalovaným

učinená v snahe zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť. Okresný súd
správne v odôvodnení rozsudku v podrobnostiach poukázal na celý rozsah (sumu) dôkazov, ktoré
obžalovaného bez akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovanej trestnej
činnosti. Konkrétne sa primárne jedná o listinné dôkazy, ktoré sú tvorené účtovníctvom spoločnosti H. I.,
I. dokumentujúce rozhodné obdobie hospodárenia tejto spoločnosti, teda obdobie, na ktoré sa vzťahujú

aj inými dôkazmi preukazujúce skutočnosti špecifikované v skutkovej vete napadnutého rozsudku.
V nadväznosti už aj na odvolaciu argumentáciou obžalovaného, ktorá je viac menej opakovaním
obhajoby obžalovaného prezentovanej v trestnom konaní, krajský súd nad rámec skutočností, s ktorými
sa už podrobne v napadnutom rozsudku vysporiadal okresný súd uvádza nasledovné. Listinný dôkazpredložený obžalovaným na hlavnom pojednávaní označený ako mailová komunikácia vyšetrovateľky
s obžalovaným (č.l. 1550-1551) je datovaný dňom 2.11.2021. Obžalovaný týmto dôkazom poukazuje
na to, že má povahu výzvy, ktorou nie je rešpektovaný tzv. zákaz sebaobviňovania, teda absencia

poučenia jeho osoby vyšetrovateľkou o možných trestnoprávnych následkoch vydania účtovníctva
spoločnosti H. I., I. vo vzťahu k jeho osobe. Krajský súd konštatuje, že úkon spočívajúci vo výzve
vyšetrovateľky na vydanie veci (účtovníctva spoločnosti H. I., I.), so zákonnou formou a obsahom, je
úkon zo dňa 3.12.2021 o 9:58 hod. (č.l. 360), ktorý úkon je označený ako zápisnica o vydaní veci
ČVS:ORP198/VYS-RK-2021, v ktorej je kvalifikovane, teda podrobne v súlade s Trestným poriadkom

špecifikovaná jednak konkrétna trestná vec, osoba A. B. C., poučenie osoby s presnou citáciou –
obsahom a paragrafovým znením ustanovenia § 89a Trestného poriadku (tzv. zákaz sebaobviňovania),
vyšetrovateľkoužiadanéveci,vyjadreniedotknutejosoby(A.B.C.)kpoučeniuakvýzvenavydanieveci,
vrátane vyjadrenia dotknutej osoby o dobrovoľnosti vydania vecí, podpisy vyšetrovateľky, nezúčastnenej
osoby a A. B. C., ktorý rovnako svojím podpisom potvrdil prevzatie rovnopisu tejto zápisnice ako
potvrdenia o vydaní veci. S týmto dôkazom súvisí aj zápisnica o výsluchu svedka A. B. C. zo dňa

3.12.2021 o 10:05 hod. (č.l. 249), z ktorej krajský súd podporne vyhodnocuje časovú súslednosť
procesných úkonov vyšetrovateľky spojenú so zabezpečením účtovníctva spoločnosti H. I., I., v ktorej
zápisnici sa A. B. C. vyjadril, že účtovníctvo spoločnosti H. I., I. fyzicky vydal vyšetrovateľke pred
výsluchom na základe jej žiadosti, po poučení podľa § 89a Tr. por. a dobrovoľne. Obdobné krajský
súd konštatuje aj vo vzťahu k zápisnici o vydaní veci zo dňa 9.6.2022 ČVS:ORP-198/VYS-RK-2021

vzťahujúcej sa k účtovníctvu spoločnosti H. N. I. (č.l. 363), v ktorej je rovnako kvalifikovane, teda
podrobne v súlade s Trestným poriadkom špecifikovaná jednak konkrétna trestná vec, osoba A. B.
C., poučenie osoby s presnou citáciou – obsahom a paragrafovým znením ustanovenia § 89a Tr.
por. (tzv. zákaz sebaobviňovania), žiadané veci, vyjadrenie dotknutej osoby (A. B. C.) k poučeniu
a k výzve na vydanie veci, vrátane vyjadrenia dotknutej osoby o dobrovoľnosti vydania vecí, podpisy

vyšetrovateľky, nezúčastnenej osoby a A. B. C., ktorý svojím podpisom potvrdil prevzatie rovnopisu tejto
zápisnice ako potvrdenia o vydaní veci. S týmto procesným úkonom súvisí aj výzva zo dňa 25.5.2022
(č.l. 361), ktorú A. B. C. prevzal dňa 30.5.2022 a aj zápisnica o výsluchu svedka A. B. C. z 9.6.2022
o 11:55 hod. (č.l. 257), z ktorej krajský súd podporne vyhodnocuje časovú súslednosť procesných
úkonov vyšetrovateľky spojenú so zabezpečením účtovníctva spoločnosti H. N. I., v ktorej zápisnici

sa A. B. C. vyjadril, že účtovníctvo spoločnosti H. N. I. fyzicky vydal vyšetrovateľke pred výsluchom,
po poučení podľa § 89a Tr. por. a dobrovoľne. Krajský súd pri hodnotení tohto dôkazu sumarizuje, že
s fyzickým odovzdaním účtovníctva oboch spoločností sú procesne i časovo spojené procesné úkony
vyšetrovateľky, ktoré tomuto bezprostredne predchádzali, z ktorých je zrejmé, že A. B. C. bol pred
vydaním vecí vyzvaný na ich vydanie a bol aj kvalifikovane poučený podľa § 89a Tr. por., vrátane tzv.

zákazu sebaobviňovania. A. B. C. sa po vyzvaní na vydanie veci a poučení podľa § 89a Tr.
por. mal právo rozhodnúť, či výzve vyšetrovateľky vyhovie a vyžiadané účtovníctvo vyšetrovateľke vydá,
alebo žiadosti (výzve) vyšetrovateľky nevyhovie a žiadané účtovníctvo nevydá. Poučenie o tzv. zákaze
sebaobviňovania sa viaže bezprostredne k momentu fyzického vydania/nevydania veci (účtovníctva)
vyšetrovateľke, lebo len tento úkon fyzického odovzdania je spojený s možnými trestnoprávnymi

následkami vo vzťahu k takejto osobe. Listinný dôkaz predložený obžalovaným označený ako mailová
korešpondencia vyšetrovateľky s A. B. C. nie je žiadnym procesným úkonom v zmysle Trestného
poriadku (nemá obsah ani formu) a uvedený úkon nemá ani žiaden časový súvis s procesným
úkonom vyšetrovateľky zo dňa 3.12.2021 (zápisnica o vydaní vecí – účtovníctva spoločnosti Pertmacoat
Slovakia, s.r.o) a zo dňa 9.6.2022 (zápisnica o vydaní vecí – účtovníctva spoločnosti H. N. I.). Krajský súd

v ďalšom navyše konštatuje, že znalecký posudok A. K. C., znalkyne z odboru ekonómia a manažment,
odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo č. 4/2022, bol v predmetnej trestnej veci vypracovaný dňa 31.7.2022
(znalkyňa pribratá uznesením vyšetrovateľky OR PZ OKP Ružomberok ČVS: ORP-198/VYS-RK-2021
zo dňa 6.12.2021), a to z podkladov, ktoré boli do trestného konania zabezpečené vyšetrovateľkou
zákonne a dôvodne. Krajský súd sa preto nestotožňuje s odvolacou argumentáciou obžalovaného

o nezákonne zabezpečenom dôkaze – účtovníctve spoločnosti H. I., I. a rovnako ani so subjektívnym
vyhodnotením obžalovaného o nezákonnosti znaleckého posudku a výpovede znalkyne A. K. C. na
hlavnom pojednávaní. Nakoľko odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje podrobné a správne
úvahy súdu prvého stupňa ohľadne preukázania viny obžalovaného na základe týchto vykonaných
dôkazov (listinné dôkazy – účtovníctvo spoločnosti H. I., I., znalecký posudok a výpoveď znalkyne

A. K. C. na hlavnom pojednávaní), ako aj podrobné vysporiadanie sa s obhajobnými námietkami
obžalovaného, prezentovanými už v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní, krajský súd
v tomto v podrobnostiach ďalej odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. S takto procesne
na hlavnom pojednávaní vykonanými dôkazmi korešpondujú aj výpovede svedkov, a to B. M. (externáúčtovníčka spoločnosti H. I., I.), A. A. K. (mzdárka v spoločnosti H. I., s.r.o.), ktoré boli na hlavnom
pojednávaní vykonané zákonne a s ktorými dôkazmi sa okresný súd rovnako podrobne a správne
vysporiadal ohľadom preukázania viny obžalovaného v napadnutom rozsudku, na ktorý krajský súd

vďalšomvpodrobnostiachodkazuje.Taktonahlavnompojednávanívykonanédôkazybolizabezpečené
zákonne, majú preto procesnú váhu, pričom vytvárajú ucelenú, ničím neprerušenú reťaz skutočností,
zktorýchkrajskýsúdzisťuje,žejenimikvalifikovaneustálenýskutkovýstavveci,spôsobilýnaposúdenie
a vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného.
Obžalovaný ďalej na hlavnom pojednávaní a rovnako opakovane už aj v podanom odvolaní poukazuje

na to, že v rozhodnom (žalovanom) období nebola finančná kondícia spoločnosti H. I., I. taká, že by
spoločnosťbolaschopnáuhrádzaťvšetkysvojezáväzkyvčasariadne.Naprvommiestebolaunehoako
konateľa spoločnosti H. I., I. táto spoločnosť, a preto uprednostňoval a mal úmysel uhrádzať tie záväzky,
ktoré bytostne ohrozovali chod a prevádzku spoločnosti. Priority, teda čo, kedy a v akom rozsahu sa
bude spoločnosťou plniť (uhrádzať) určoval jedine obžalovaný, čo na hlavnom pojednávaní potvrdili
svedkyne B. M. (účtovníčka spoločnosti) a A. A. K. (mzdárka v spoločnosti), ktoré zhodne uviedli, že plnili

pokyny obžalovaného. Obžalovaný tak aj podaným odvolaním definoval prioritu záujmov spoločnosti, za
ktorú v tomto smere ako jediný reálne konal vo forme rozhodovania sa a rozhodnutia, ktoré sa pretavilo
do toho, či budú/nebudú poistné plnenia spoločnosti vo vzťahu k dotknutým subjektom realizované.
Obžalovaný tak mal vedomosť o zákonnej povinnosti spoločnosti H. I., I. včas a riadne odvádzať
zrazené odvody do sociálnej i zdravotnej poisťovne, ale postupným sledom rozhodnutí (využívanie

prenajatého účtu v spoločnosti H. N. I., úhrada pohľadávok a záväzkov spoločnosti H. I., I. cez tento účet,
výber v hotovosti z účtu spoločnosti na účely vyplácania sprostredkovateľských odmien zákazníkov,
vyhýbanie sa exekúciám, úhrada splátok z úverov (z účtu spoločnosti H. I., I.) predstavujú úmyselné,
plánované konanie, vykonané za účelom udržania chodu spoločnosti aj za cenu neuhrádzania poistných
odvodov do poisťovní (sociálnej, zdravotnej). Motív konania obžalovaného je tak v trestnom konaní

preukázaný nielen výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi, ale aj takto obžalovaným prezentovanou
formou obhajoby. Odvolacia argumentácia obžalovaného o nenaplnení subjektívnej stránky skutkovej
podstaty prečinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., účinného od 6.8.2024, je
irelevantná, nemajúca oporu vo vykonanom dokazovaní a rovnako ani v konštrukcii skutku (dotknutého
trestného činu).

Ako už bolo krajským súdom uvedené vyššie, obžalovaný v podstatnej časti svojej obhajoby a podaného
odvolania namieta spôsob hodnotenia dôkazov okresným súdom a prednáša i odvolaciemu súdu
(odvolaním voči výroku o vine) svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy hodnotí podľa svojich
predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci svojej obhajoby (a to v jeho
prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov tak, ako je táto zakotvená

v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak súd prvého stupňa vykonané dôkazy hodnotil
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym skutkovým
zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Obžalovaný izolovane
poukazuje na dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti, ktoré vyznievajú v jeho prospech, vyzdvihuje
skutočnosti, ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine a na druhej strane

znižuje význam dôkazov, ktoré ho usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti. Krajský súd obžalovanému
neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on sám vyhodnotí za vhodný pre účely jeho obhajoby. Ako
už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným prezentované hodnotenie dôkazov však nezodpovedá
zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Uvádzané zákonné ustanovenie
ukladá súdu povinnosť dôkazy hodnotiť nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne, zohľadniac všetky

okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia dôkazov postupoval okresný súd, čo sa
premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že
aj keď okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazuje na dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo
spáchania žalovanej trestnej činnosti, zároveň sa dôsledne vysporiadal aj s dôkazmi a skutočnosťami
v prospech obžalovaného a s obhajobou obžalovaného. Celkovo odôvodnenie rozsudku okresný súd

učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne správne protiprávne konanie
obžalovaného právne kvalifikoval ako pokračovací prečin neodvedenia dane a poistného podľa § 277
ods. 1 Tr. zák., účinného od 6.8.2024, z dôvodov, na ktoré okresný súd poukázal v odôvodnení

napadnutého rozsudku. Krajský súd sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou obžalovaného
o nenaplnení znakov skutkovej podstaty prečinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1
Tr. zák., účinného od 6.8.2024, vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam zrazenia súm poistného z miezd
zamestnancov na úhradu poistného na verejné zdravotné poistenie špecifikovaných v skutkovej veterozsudku okresného súdu s odôvodnením, že tieto sumy (útok) v jednotlivých rozhodných obdobiach
samy osebe nie sú trestným činom, lebo nedosahujú výšku 700,- Eur, a to z týchto dôvodov.

Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák., za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní
toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin,
ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania
a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený
trestný čin.

Pokračovanie v trestnej činnosti je taká trestná činnosť, keď jednotlivé čiastkové konania - čiastkové
útoky napĺňajú rovnakú skutkovú podstatu trestného činu.
Objektívna súvislosť je daná:
a) časovou súvislosťou v páchaní čiastkových útokov - môže ísť o niekoľko dní alebo týždňov,
b) rovnakým alebo podobným spôsobom páchania čiastkových útokov (napr. vlámania, podvody,
násilie) ,

c) rovnakým predmetom útoku, výnimočne môže ísť aj o rôzne predmety (napr. pri krádeži peniaze,
klenoty, spotrebná elektronika) .
Subjektívna súvislosť spočíva v uskutočňovaní rovnakého zámeru (jednotiaci zámer). V podstate ide o
uskutočňovanie vopred uváženého plánu (napr. série bytových krádeží, bankových lúpeží, znásilnení
a pod.).

V prípade pokračovacieho trestného činu sa všetky čiastkové útoky posudzujú ako jeden trestný čin,
pričom najmä pri majetkových trestných činoch sa škody spôsobené jednotlivými čiastkovými útokmi
spočítavajú. V tomto smere ide už o dlhodobo ustálenú súdnu prax vnímania skutku na účely Trestného
zákona. Krajský súd tu podporne cituje i stanovisko NS SR zverejnené v Zbierke stanovísk NS
a rozhodnutí súdov SR č. 3/2018, v zmysle ktorého „Formulácia „trestnosť všetkých čiastkových útokov

sa posudzuje ako jeden trestný čin“ uvedená v druhej vete § 122 ods. 10 Trestného zákona znamená,
že sa hodnota výšky spôsobenej škody alebo získaného prospechu pri jednotlivých čiastkových útokoch
na účel posúdenia právnej kvalifikácie spočítava“. Tu je potrebné rozlišovať definíciu skutku v zmysle
trestného práva procesného (z procesného hľadiska samostatne stíhateľné skutky - §§ 9 ods. 2, 10
ods. 16 Tr. por.) a v zmysle trestného práva hmotného. Pri hmotnoprávnom posúdení skutku platí toto.

Posúdenie„akojedentrestnýčin“znamenáajposúdenie„akojedennásledok“.Toznamená,žejednotne
(v súhrne) sa posudzuje nielen konanie, ale aj následok pokračovacieho trestného činu. Až v súčte
súm, zodpovedajúcich pri jednotlivých čiastkových útokoch výške škody alebo rozsahu činu, sa teda
posudzuje trestnosť celého „súskutčia“, kvalifikovaného ako pokračovací trestný čin. Nie je v dôsledku
uvedeného kvalifikačne relevantné, aká je výška škody alebo rozsahu činu pri ktoromkoľvek čiastkovom

útoku, ale až pri ich finálnom súčte. Od tejto okolnosti závisí, či vôbec pôjde o (pokračovací)
trestný čin, a ak áno, či pôjde o jeho posúdenie v rámci len základnej alebo kvalifikovanej skutkovej
podstaty, resp. v ktorom jej odseku - podľa výšky škody alebo rozsahu činu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.).
Krajský súd konštatuje, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní bolo jednoznačne
preukázané, že v konaní obžalovaného popísanom v skutkovej vete rozsudku je daná objektívna

aj subjektívna súvislosť. Konanie obžalovaného vykazuje všetky zákonné znaky skutkovej podstaty
pokračovacieho prečinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., účinného
od 6.8.2024, tak ako to správne kvalifikoval okresný súd v napadnutom rozsudku, na ktorú
argumentáciu (opakovane v trestnom konaní podanú obžalovaným) už kvalifikovane reagoval okresný
súd v odôvodnení rozsudku, na ktoré odôvodnenie krajský súd v podrobnostiach v ďalšom odkazuje.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti

podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.
Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému A. B. C. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania
trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák., teda
prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania činu,
jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti nápravy

obžalovaného. U obžalovaného správne zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák.
(viedol pred spáchaním trestného činu riadny život) a nevzhliadol u neho žiadnu priťažujúcu okolnosť
v zmysle § 37 Tr. zák. Obžalovanému za splnenia zákonných podmienok v zmysle § 54 Tr. zák.
okresný súd správne ukladal alternatívny trest, a to trest povinnej práce, ktorý tu za spáchaný prečin(trestná sadzba do 5 rokov) prichádzal aj s prihliadnutím na osobu obžalovaného, ktorý nemá žiaden
záznam v odpise z registra trestov (nebol doposiaľ súdom odsúdený), jeho osobné, majetkové pomery
(viaceré exekučné konania vedené voči jeho osobe, vyživovaciu povinnosť a pod.) a charakter trestnej

veci, do úvahy. V konečnom dôsledku obžalovanému správne uložil trest povinnej práce vo výmere 300
hodín, teda na samej hornej zákonnej hranici, nakoľko v tejto súvislosti je potrebné osobitne zohľadniť,
že u obžalovaného ako konateľa spoločnosti H. I., I. konajúceho v mene tejto spoločnosti, ktorý bol
zodpovedný za riadne plnenie odvodových povinností voči dotknutým subjektom, sa jedná v podstate
o systematické a sofistikované konanie (prenajatý účet v spoločnosti H. N. I., na ktorý a z ktorého

boli realizované úhrady vzťahujúce sa k činnosti spoločnosti H. I., I., hotovostné výbery v rádovo vo
vyššej sume ako predpísané odvody, vyplácanie sprostredkovateľských odmien zákazníkov, vyhýbanie
sa exekúcii a vyhýbanie sa úhrade splátok úveru), ktorým sa snažil obísť zákonné možnosti, aplikáciou
ktorých, by mohli dotknuté orgány (Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa) vymôcť
zadržané a neodvedené poistné a tým si riadne plniť svoje zákonné oprávnenia a povinnosti. V tomto
smere zadržané a neodvedené poistné v súhrnnej výške 5.490,99 Eur je možné vyhodnocovať úmerne

k cene práce, ktorú ako trest (povinnej práce) vykoná v rozsahu 300 hodín s verejnoprospešným
rámcom, osobne vo svojom voľnom čase a bez nároku na odmenu. V prípade obžalovaného sa nejedná
ovážnenarušenéhopáchateľaaakoužbolouvedené,išlounehovpodstateoojedinelýexceszvedenia
inak riadneho života. Na nápravu a prevýchovu obžalovaného nie je nutné pôsobiť uložením mu trestu
odňatia slobody, a to ani v podmienečnej forme a uvedené si nevyžaduje ani účinná ochrana spoločnosti.

Ukladaniu inému druhu alternatívneho trestu (napr. peňažného trestu) bránia osobné a majetkové
pomery na strane obžalovaného, ktorý má vyživovaciu povinnosť, viaceré vedené exekúcie, ktorých
plnenie má pre spoločnosť väčší prospech ako plnenie, resp. úhrada prípadne uloženého peňažného
trestu obžalovanému. Aj v kontexte takýchto úvah krajského súdu, je uložený druh trestu povinnej práce
na samej hornej hranici prijateľnejšou formou adekvátneho postihu obžalovaného, v ktorom treste je

potrebné vidieť aj morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou. Majúc na zreteli účel trestu, keď
trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský
súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest za zákonný
a spravodlivý, ktorý zodpovedá zásadám individuálnej, aj generálnej prevencie a ktorý je objektívnym
vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.

Na záver krajský súd poznamenáva, že aj keď obžalovaný spáchal prečin, v danom prípade neprichádza
do úvahy aplikácia ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. (tzv. materiálny korektív). Podľa tohto zákonného
ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Nakoľko

obžalovaný ako konateľ spoločnosti H. I., I. D. O. zodpovedný za riadne plnenie odvodových povinností
voči štátnym orgánom plniacim nezastupiteľné zákonné úlohy vo verejnom záujme, zrazil z miezd
zamastencov finančné prostriedky určené na úhradu poistného na sociálne poistenie v súhrnnej výške
3.936,90 Eur a na úhradu poistného na verejné zdravotné poistenie v súhrnnej výške 1.554,09 Eur,
tieto zadržal a neodviedol, dopustil sa tým špeciálneho druhu sprenevery, ktorým úmyselným konaním

zadovážil spoločnosti H. I., I. D. O. neoprávnený prospech na úkor príjmovej stránky verejných
rozpočtov,ktorýbolnižšíosumu5.490,99Eur,ktorúsumuTrestnýzákondefinujeakorozsahommalú,za
ktorých okolností závažnosť obžalovaným spáchaného prečinu nemôže byť vyhodnotená ako nepatrná.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť prípustná nie je.