Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8422010044
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8422010044.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a Mgr. Iva Maruščáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.05.2025, v trestnej
veci obžalovaného A. B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. KK-7T/6/2022 zo dňa 12.12.2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1, písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 158 Tr. zákona s použitím § 56 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. zákona ukladá peňažný trest 500,-
eur (päťsto).

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený
ukladá náhradný trest odňatia slobody na dva mesiace.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného A. B. za vinného z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 158 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- file_0.jpg

file_1.wmf

dňa 25.11.2020 v čase okolo 15.00 hod. v obci C., okres D., dovolil a umožnil svojmu maloletému
synovi S. C. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý nebol fyzicky a psychicky spôsobilý a schopný ovládať psa v
každej situácii, samostatne a bez akéhokoľvek dozoru, voľné vedenie psa plemena nemeckého ovčiaka

s menom E., ktorého je držiteľom a majiteľom, mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov,
a to napriek jeho vedomosti o sťažnostiach obyvateľov obce na agresívne správanie sa psa a napriek
písomnému upozorneniu obce C. na vykonanie opatrení na zabezpečenie psa, pričom pes plemena
nemeckého ovčiaka s menom E. file_2.jpg

file_3.wmf

počas prechádzky na lúke vo vzdialenosti asi 100 m od rodinného domu vlastníka A. F. s popisným
číslom XXX v obci C., okres D., ušiel maloletému B.. C. B., ktorý ho v tom čase viedol bez náležitej
vôdzky pre pohyb na verejných miestach a bez náhubku, a napadol na tom mieste nachádzajúceho sa
maloletého G. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, F. D. tak, že ho pes pohrýzol do tela a spôsobilmaloletému G. F. pomliaždenie ľavého lakťa, hryzné rany na ľavej dolnej končatine, pohryzenie ľavého
lýtka s lalokom o veľkosti 12x15 cm s poranením file_4.jpg

file_5.wmf

svalovej fascie a svalu, ktoré sú z lekárskeho hľadiska poraneniami ľahkými, následkom čoho bol
maloletý G. F. od 25.11.2020 do 28.11.2020 hospitalizovaný v nemocničnom zariadení, dňa 25.11.2020
podstúpil operačný zákrok, následne bol dňa 28.11.2020 prepustený do ambulantnej starostlivosti, dva

týždne po operácii chodil s pomocou barlí a bola zahájená rehabilitácia s dobou liečenia do 15.02.2021,
ktoré zranenia maloletého G. F. závažne obmedzovali v obvyklom spôsobe života maximálne do
12.12.2020, pričom obžalovaný A. B. takto porušil povinnosť uloženú mu § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002
Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov.

Za to obžalovanému okresný súd uložil podľa § 158 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona

trest odňatia slobody vo výmere troch mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia
na 12 mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej
H. I. J. K. škodu vo výške 1.671,25 eur a poškodeného maloletého G. s nárokom na náhradu škody
odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný, v ktorom uviedol,
že prvostupňový súd vo vzťahu k uznaniu viny za trestný čin aj keď po prekvalifikovaní skutku
miernejšiemu zákonnému ustanoveniu § 158 Tr. zákona, ako aj po úprave skutkovej vety v súlade s
námietkami obhajoby nesprávne najmä právne posúdil stav veci v kontexte prednesenej argumentácie

obhajoby v rámci záverečnej reči. Okresný súd sa stotožnil s časťou obhajoby, čo malo podľa názoru
odvolateľa význam k podstate celej veci z pohľadu posudzovania toho, či konanie a prípadné porušenie
povinnosti obžalovaného je trestným činom. Poukázal na odôvodnenie tej časti napadnutého rozsudku
prvostupňovýmsúdom,sktorýmsaobhajobastotožňuje,kdeokresnýsúduviedol,ženebolinepochybne
preukázané útoky psa E. na ľudí tak, ako to obžaloba obsiahla do skutkovej vety podanej obžaloby.

Uvedené pritom priamo súvisí s dodržaním, resp. porušením povinnosti obžalovaného ako majiteľa
psa podľa § 4 ods. 2 zákona č. 282/2002 Z. z., ktoré mu obžaloba kládla za vinu. Poukázal na
ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 282/2002 Z. z., podľa ktorého vodiť nebezpečného psa mimo chovného
priestoru alebo zariadenia na chov, môže len osoba, ktorá je plne spôsobilá na právne úkony. Na
verejnom priestranstve musí mať nebezpečný pes nasadený náhubok. Ktorý pes sa na účely zákona

č. 282/2002 Z. z. považuje za nebezpečného, definuje zákonodarca v ustanovení § 2 ods. 1 písm. b),
v ktorom uvádza, že nebezpečným psom je každý pes, ktorý pohrýzol alebo poranil človeka bez toho,
aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v nutnej obrane alebo v krajnej núdzi.
Z vykonaného dokazovania neboli preukázané predchádzajúce útoky psa E. na ľudí, pričom ďalšie
dôkazy ani navrhnuté neboli, preto mal okresný súd za to, že v prípade psa obžalovaného nešlo o

nebezpečného psa tak, ako ho definuje zákon č. 282/2002 Z. z., z ktorého dôvodu obžalovanému ani
nemožno klásť za vinu porušenie povinnosti ustanovenej v § 4 ods. 2 citovaného zákona. Okresný súd
mal za preukázané, že v prípade psa obžalovaného nikdy nedošlo k tomu, že by tento pes, čo i len
jedenkrát niekoho napadol alebo nebodaj uhrýzol v rámci toho, že bol voľne pustený a nebezpečný. Na
tomto základe bolo v rámci posudzovania trestnoprávnej zodpovednosti v kontexte skúmania dôležitosti

povinnosti, ktorú mal obžalovaný porušiť podľa názoru odvolateľa potrebné zaoberať sa porušením
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z. z., ktorá právna norma bezpochyby upravuje menej život
a zdravie, ohrozujúcu situáciu ako je tá, ktorá je riešená v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 282/2002 Z.
z. upravujúca vodenie nebezpečného psa mimo chovného priestoru. Okresný súd v tomto smere ustálil,
že aj § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z. z. upravuje tzv. dôležitú povinnosť, ktorej porušenie, ak spôsobí

škodlivý následok v podobe ublíženia na zdraví, napĺňa skutkovú podstatu trestného činu podľa § 158
Tr. zákona, keď k tomu uvádza, že v súvislosti s použitou právnou kvalifikáciou podľa § 158 Tr. zákona
sa okresný súd nestotožnil s námietkou obhajoby, že v danom prípade nedošlo k porušeniu dôležitej
povinnosti uloženej obžalovanému podľa zákona. Ďalej okresný súd ustálil, že vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že obžalovaný svojím konaním porušil povinnosť uloženú mu v § 4 ods. 1 zákona

č.282/2002 Z. z., následkom čoho došlo k vyššie špecifikovaným zraneniam maloletého G. F.. Aj keď
ust. § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z. z. neurčuje konkrétny vek osoby, ktorá môže viesť psa mimo
chovného priestoru alebo zariadenia na chov, musí ísť v každom prípade o takú osobu, ktorá vedie
psa aj vzhľadom na veľkosť a hmotnosť psa, zvládne jeho vedenie vo všetkých teda aj v kritickýchsituáciách, napríklad pri konfrontácii s iným psom, úteku psa, vyvlečenie psa z náhubku, vytrhnutie psa z
vôdzky a podobne. Túto povinnosť obžalovaný ako majiteľ a držiteľ psa nedodržal, keď umožnil vedenie
svojho psa E. na verejnom priestranstve osobou na to nespôsobilou, ktorým konaním obžalovaného

došlo k porušeniu dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona č. 282/2002 Z. z. S týmto názorom,
ktorý bol zásadný pre uznanie viny obžalovaného, sa však obhajoba nestotožnila. Pri posudzovaní
povahy povinnosti, ktorú mal obžalovaný porušiť tým, že umožnil, dovolil svojmu jedenásťročnému
synovi viesť ich rodinného psa, nemeckého ovčiaka samému, je podľa názoru odvolateľa potrebné
prihliadať na všetky okolnosti, ktoré boli pre danú situáciu významné. Poukázal na výsluch svedkyne L.

M., ktorá je priateľkou obžalovaného a mohla veľmi často vnímať, ako a kto sa o psa v danej rodine
stará, kto s ním chodí na prechádzky, pričom táto uviedla, že chodila na prechádzky so psom aj v
spoločnosti maloletého B., pričom tento vedel psa náležite ovládať, nemal problém s jeho zvládaním, čo
sa týka toho, keď bol na vôdzke ani pri nejakých vzruchoch, rovnako bol aj náležite fyzicky vybavený na
ovládanie tohto psa. Potvrdila, že maloletý B. mal dovolenie od otca, teda od obžalovaného, aby chodil
so psom na prechádzku, avšak len v prípade, ak bude pes na vôdzke a s náhubkom. Toto je podľa

názoru odvolateľa nesporný fakt potvrdzovaný následne aj výpoveďami samotného maloletého B., ako
aj obžalovaného. Poukázal na to, že obžalovaný nikdy nedovolil, a teda neumožnil svojmu synovi viesť
psa bez náhubku a bez vôdzky. Je možné polemizovať o tom, že obžalovaný mal a mohol predpokladať,
že jeho maloletý syn nebude tak psychicky zdatný aj v rámci určitej lojality voči obžalovanému, ako
svojmu otcovi a že nedodrží otcove pokyny v súvislosti s vedením psa, čím vlastne obžalovaný mal

porušiť povinnosť podľa § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z. z. Dal do pozornosti, že sa nejedná o 7
až 9-ročné dieťa, ale o jedenásťročného, takmer dvanásťročného chlapca, ktorý s týmto psom mal
skúsenosti, takže ho bez problémov dovtedy dokázal venčiť a pri venčení nikdy nedošlo k žiadnemu
útoku tohto psa na človeka. Určite nie je možné podľa odvolateľa vzhliadať na porušenie povinnosti zo
strany obžalovaného, pokiaľ svojmu synovi s takouto dispozičnou výbavou pre ovládanie ich rodinného

psa dovolil tohto psa venčiť, že sa jedná o tzv. závažné porušenie tejto povinnosti, teda inými slovami,
že obžalovaný týmto porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu pre neho zo zákona ako pre majiteľa psa.
Nesúhlasil s názorom okresného súdu, ktorý uviedol, že bolo možné predvídať, že jedenásťročné dieťa
aj s poukazom na jeho fyzické parametre objektívne nie je schopné ovládať psa plemena nemeckého
ovčiaka, hmotnostne ho navyše prevyšujúceho v každej situácii, pretože daná udalosť v podobe útoku

psa na poškodeného nemala vôbec príčinu v tom, že by maloletý B. psa fyzicky nezvládol, ale práve
a jedine v jeho nedbalosti, že v prípade na voľnom priestranstve, mimo častý výskyt ľudí tohto psa
pustil z vôdzky bez náhubku. Celkovo odôvodnenie súdu o tom, že chlapec nemohol viesť psa, lebo
tento v hmotnosti prevýšil fyzické dispozície maloletého, je nenáležité, keďže je všeobecne známe, že
niektoré psie plemená dorastajú aj do hmotnosti 60 až 80 kg a pri takomto pohľade by takéto väčšie psie

plemená nemohol viesť ani chudší dospelý muž a nieto ešte žena. V každom prípade sa podľa názoru
odvolateľa jednalo o excesné konanie maloletého B., ktorý normálne tohto psa bezproblémovo zvládal
a jedine v danom čase sa dopustil pochybenia a neuposlúchnutia svojho otca, že psa pustil z vôdzky.
Podľa názoru odvolateľa je potrebné hovoriť o prekvapivej a neočakávateľnej situácii, keď pri tomto
došlo k napadnutiu poškodeného zo strany psa. Je potrebné prihliadať na záverečné reči, poukazovanú

súdnu prax a to na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6To/45/2020, kde bolo judikované,
že za dôležitú povinnosť možno všeobecne považovať povinnosť, ktorej porušenie za danej situácie
spravidla v značnej miere zvyšuje najmä nebezpečenstvo pre ľudský život a zdravie, keď porušením
takejto povinnosti môže ľahko dôjsť k takémuto následku, ublíženiu na zdraví a podľa všeobecných
skúseností taký následok aj spôsobuje. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 8To/2/2021, kde je uvedené, že porušením dôležitej povinnosti je porušenie len takej povinnosti,
ktorá má za danej situácie spravidla za následok nebezpečenstvo pre ľudský život alebo zdravie, teda,
keď jej porušením môže ľahko dôjsť k takému následku. Odvolateľ má za to, že pustenie z vôdzky
psa aj väčšieho vzrastu, avšak maximálne spoločensky a inteligenčne dobre vybaveného plemena,
akým plemeno nemeckého ovčiaka nesporne je, určite podľa všeobecných skúseností nespôsobuje

ľahko alebo často následok v podobe útoku takéhoto psa na človeka a spôsobenia ublíženia na zdraví.
Práve v tomto je, podľa názoru odvolateľa, podstata veci a to, že aj keď náhodne, ako tomu bolo aj
v tomto prípade, dôjde v dôsledku porušenia nejakej zákonnej povinnosti, k ublíženiu na zdraví, tak
len to, že došlo k ublíženiu na zdraví, nemôže byť dôvodom pre konštatovanie, že išlo o porušenie
dôležitej povinnosti, a teda, že zakaždým je naplnená skutková podstata trestného činu podľa § 158 Tr.

zákona. Aj v prípade obžalovaného, ktorý keď dovolil svojmu synovi, ktorý preukázateľne mal skúsenosti
s vedením ich rodinného psa, viesť mu tohto psa samému a pri tomto jeho syn nedodržal otcove pokyny
a náhodne práve vtedy došlo k útoku tohto psa na poškodeného, nemôže sa jednať o porušenie dôležitej
povinnosti, ale o porušenie povinnosti, v dôsledku ktorej náhodne a prekvapivo došlo k ujme na zdravípsom napadnutého poškodeného. Takémuto pohľadu na vec, podľa názoru odvolateľa, plne zodpovedá
aj konštatovanie okresného súdu v tom, že s poukazom na uvedené neboli nepochybne preukázané
útoky psa E. na ľudí tak, ako to obžaloba obsiahla do skutkovej vety podanej obžaloby. Uvedené pritom

priamo súvisí s dodržaním, resp. porušením povinnosti obžalovaného ako majiteľa psa podľa § 4 ods. 2
zákona č. 282/2002 Z. z., ktoré mu obžaloba kládla za vinu. Odvolateľ tým chcel poukázať na to, že je
potrebné diferencovať medzi situáciou, keď by išlo o porušenie § 4 ods. 2 zákona č. 282/2002 Z. z., teda,
že by išlo o nebezpečného psa, ktorého vedenie by obžalovaný svojmu synovi umožnil, tak by tu zjavne
išlo o porušenie dôležitej povinnosti, avšak pokiaľ sa jednalo len o prípad prenechania vedenia psa,

ktorý nebol nebezpečný chlapcovi, ktorý možno hranične nespĺňal všetky predpoklady pre samostatné
vedenie psa a náhodne došlo pri tomto k danému incidentu, pri ktorom došlo u poškodeného k ujme na
zdraví, nie je možné takéto protiprávne konanie obžalovaného ako majiteľa psa považovať za porušenie
tzv. dôležitej povinnosti na účely aplikácie § 158 Tr. zákona. Takéto posúdenie veci nemôže, podľa
názoru odvolateľa, zmeniť ani poukazovanie súdu na výpoveď svedkyne C. B., vtedajšej starostky obce
C., ktorá na začiatku svojej výpovede opisovala, ako sa obyvatelia obce sťažovali na psa obžalovaného

a že dokonca obec zaslala obžalovanému aj písomné upozornenie, v ktorom bol požiadaný, aby si
zabezpečil psa tak, aby neohrozoval ľudí, ktorí chodia okolo jeho domu, pričom potom súd poukázal
na to, že obžalovaný mal pred skutkom preukázateľne vedomosť o sťažnostiach obyvateľov obce na
agresívne správanie sa jeho psa a na potrebu vykonania opatrení na zabezpečenie psa tak, aby tento
neohrozoval ľudí a nepotuloval sa po obci. Napriek týmto skutočnostiam obžalovaný podľa názoru súdu

takéto opatrenia nevykonal a na opakované upozornenia nereflektoval, keď umožnil vedenie psa svojmu
maloletému synovi, ktorý nebol osobou schopnou a spôsobilou ovládať psa v každej situácii. V danej
súvislosti je podľa názoru odvolateľa potrebné poukázať na výsluch samotnej starostky na hlavnom
pojednávaní,kdesaúplnevysvetlilo,žeľuďomprekážaloto,žepesľudíštekotomsprevádzalzvnútornej
strany plota, keď išli na cintorín, teda nešlo o prípady, kedy tento pes, čo i len jedenkrát niekoho napadol

alebo uhrýzol v rámci toho, že bol voľne pustený a nebezpečný. Preto obecné oznamy predmetných
údajných sťažnosti obyvateľov vôbec nie sú pre tento prípad relevantné. Navrhol, aby krajský súd za
použitia zásady in dubio pro reo zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.

poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Keďže krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. poriadku, preskúmaval napadnutý rozsudok a po takomto preskúmaní dospel k záveru,
že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, a to predovšetkým z dôvodu zmeny právnej úpravy,
ktorá medzičasom nastala, a to pokiaľ ide o výrok o treste.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy okresný súd vykonal na hlavnom
pojednávaní, a ktoré pojal za základ pre svoje rozhodnutie. Okresný súd obsah jednotlivých dôkazov
uviedol podrobne v odôvodnení napadnutého rozsudku, a keďže rozhodnutie krajského súdu tvorí
s rozsudkom okresného súdu jeden celok, krajský súd nepovažoval za potrebné opakovať obsah týchto

dôkazov, len v krátkosti uvádza podstatné dôkazy. Z vykonaného dokazovania plynie, že tak obžalovaný
A. B. ako držiteľ štyri a pol ročného psa menom E., plemena nemeckého ovčiaka ako aj poškodený
zhodne potvrdili, že dňa 25.11.2020 okolo 15.00 hod. došlo k napadnutiu maloletého poškodeného G.
F. týmto psom E., ktorého v tom čase vzal na prechádzku jedenásťročný syn obžalovaného B. B., pri
ktoromnapadnutímaloletýpoškodenýG.F.utrpelpomliaždenieľavéholakťa,hryznéranynaľavejdolnej

končatine, pohryzenie ľavého lýtka s lalokom o veľkosti 12x15 cm s poranením svalovej fascie a svalu.
Sporným nebolo ani miesto napadnutia na lúke vo vzdialenosti približne 100 metrov od rodinného
domu patriaceho obžalovanému a ani to, že dohľad nad psom vykonával v tom čase maloletý syn
obžalovaného B. C. B., ktorý bol v čase skutku žiakom 6. ročníka Základnej školy v D..

Zo spisu ďalej plynie, že prokurátor okresnej prokuratúry podal pôvodne na obžalovaného obžalobu pre
skutok, ktorý právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.
zákona, pretože mal za to, že obžalovaný spôsobil z nedbanlivosti poškodenému ťažkú ujmu na zdravía čin spáchal závažnejším spôsobom konania, keď porušil povinnosť uloženú mu § 4 ods. 1, ods. 2 zák.
č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 282/2002 Z. z., vodiť psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov
môže len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácii, pričom
je povinná predchádzať tomu, aby pes útočil alebo iným spôsobom ohrozoval človeka alebo zvieratá,
a zabraňovať vzniku škôd na majetku, prírode a životnom prostredí, ktoré by pes mohol spôsobiť.

Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 282/2002 Z. z., vodiť nebezpečného psa mimo chovného priestoru alebo
zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je plne spôsobilá na právne úkony. Na verejnom priestranstve
musí mať nebezpečný pes nasadený náhubok.

Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 282/2002 Z. z., za psa vždy zodpovedá držiteľ psa alebo osoba, ktorá psa vedie
alebo nad psom vykonáva dohľad.

Z uvedeného plynie, že ustanovenie § 4 zákona o podmienkach držania psov upravuje podmienky
vedenia psov mimo chovný priestor alebo zariadenie na chov. Rozlišuje pritom podmienky pri vodení
psov vo všeobecnosti a vodení nebezpečných psov. Ustanovenie § 4 ods. 1 neurčuje konkrétny vek
osoby, ktorá môže viesť psa mimo chovný priestor, malo by však ísť každopádne o osobu, ktorá vodenie

psa zvládne vzhľadom na veľkosť psa ako aj v kritických situáciách napríklad konfrontácie s iným psom,
úteku psa, vytrhnutie psa z vôdzky a podobne.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pes, ktorý pohrýzol maloletého
poškodeného, nebol tzv. nebezpečným psom, keď na hlavnom pojednávaní vypočutí svedkovia

nepotvrdili, aby pes E. v minulosti poranil, pohrýzol iného človeka. Z charakteristiky obce C. ako aj
z výpovede svedkyne C. B., vtedajšej starostky obce C. plynie, že na obžalovaného A. B. bolo podaných
na obecnom úrade viacero ústnych sťažností od obyvateľov, pretože pes ohrozoval obyvateľov pri ceste
na cintorín, viackrát bol preto obžalovaný upozornený na povinnosť zabezpečiť psa, ako aj že mal
v dvoch prípadoch napadnúť iného psa.

Taktiež okresný súd po výsluchu znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie traumatológia
ustálil dĺžku liečenia poškodeného maloletého na 42 dní, a preto zmenil právnu kvalifikáciu skutku oproti
obžalobe, ktorá konanie obžalovaného kvalifikovala ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Tr. zákona.

Predmetom polemiky odvolateľa, ako to bolo uvedené v citácii písomného odôvodnenia napadnutého
rozsudku, bolo posúdenie otázky, či maloletý B. B. mohol sám viesť uvedeného psa, keď ako bolo
uvedené, psa môže podľa § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z. z. , ktorým sa upravujú niektoré podmienky
držania psov viesť len osoba fyzicky a psychicky spôsobilá, ktorá má dostatočné fyzické a psychické

predpoklady na jeho zvládnutie v každej situácii. A teda či obžalovaný tým, že zveril vedenie psa svojmu
jedenásťročnému synovi, porušil dôležitú povinnosť uloženú mu zákonom.

Podľa § 158 Tr. zákona, totiž trestného činu ublíženia na zdraví sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti
ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia

alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona. Ide o širokú formuláciu, ktorá postihuje porušenie
viacerých možných dôležitých povinností, ktoré majú vzťah k ochrane života a zdravia ľudí. Za porušenie
dôležitejpovinnostimožnopovažovaťlenporušenietakejpovinnosti,ktorémázadanejsituáciespravidla
za následok nebezpečenstvo pre ľudský život a zdravie, keď jej porušením môže ľahko dôjsť k takému
následku (R11/1964).

Obžalovaný A. B. vypovedal, že dovolil svojmu jedenásťročnému synovi samotnému bez dozoru inej
osoby viesť uvedeného psa mimo ich pozemok za predpokladu, že pes bude mať náhubok a bude na
vôdzke, nevedel však uviesť, či jeho maloletý syn toto rešpektoval. B. B. B. na hlavnom pojednávaní
uviedol, že psa E. brával dvakrát denne za záhradu, pričom pes mal náhubok a bol na vôdzke, keď

tam nikto nebol, psa pustil z vôdzky. Z výpovede poškodeného maloletého G. F. však plynie, že pes
v čase, keď ho napadol, nebol na vôdzke a nemal náhubok. Napokon v prípravnom konaní svedok B.
B. v prítomnosti obhajcu ako aj otca obžalovaného uviedol, že psa mal na vôdzke, keď tam nikto nebol,
púšťal ho z vôdzky, nevedel uviesť, či to mal dovolené, asi áno.Viacerí svedkovia vrátane svedkyne B., rovnako tak brat obžalovaného B. B. ako aj obžalovaný samotný
potvrdili, že v minulosti sa stávalo, že pes preskočil plot okolo domu a potuloval sa po obci, dokonca

obžalovaný uviedol, že jeho synovia zvykli v minulosti psa pustiť a behať s ním po obci. Svedok
poškodený G. F. ako aj svedkyňa C. L. M., priateľka obžalovaného, vypovedali, že psa E. nevedeli
v minulosti odtrhnúť od iného nemeckého ovčiaka, a musel prísť iný muž psov rozdeliť. Svedok C. G.
B. veterinárny lekár uviedol, že pes E. mal okolo 42 až 45 kg, kohútikovú výšku mal 55 cm. Uvedený
veterinárny lekár sa skôr prikláňal k tomu, že deťom vo veku 11 až 12 rokov by uvedeného psa nedával.

Aj krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že pokiaľ obžalovaný zveril psa E. svojmu
jedenásťročnému synovi, zveril ho osobe, ktorá nebola ani fyzicky ani psychicky spôsobilá psa ovládať
v každej situácii, čo spravidla má za následok spôsobenie ujmy na zdraví, k čomu aj napokon
v prejednávanom prípade došlo, keď pes najskôr zahryzol poškodeného do ruky a zvalil ho na zem,
následnehozahryzolvoblastistehnaanapokonvoblastilýtka.Vovšeobecnostiväčšieplemenápsabez

vedenia náležite fyzicky a psychicky spôsobilou osobou môžu spôsobiť ujmu na zdraví dokonca aj živote
inej osoby. Svedok poškodený maloletý G. F. vypovedal, že B. B. okamžite na konanie psa reagoval,
nijako ho nenavádzal k napadnutiu, priznal tiež, že chodieval na babete okolo domu obžalovaného,
pripustil, že ho obžalovaný upozornil na hádzanie petárd v blízkosti jeho domu, pričom poškodený
nepoprel, že chodieval aj niekoľkokrát denne okolo domu obžalovaného na babete, ako aj že pred

domom zastal, avšak nie úmyselne, čo však vyvrátili svedkovia B. B., B. C. B., C. L. M. a N. A.. Samotný
obžalovaný na hlavnom pojednávaní uviedol, že pes E. bol agresívnejší na bielych psov.

Na základe takto vykonaného dokazovania potom krajský súd konštatuje, že obžalovaný zveril vedenie
psa osobe fyzicky a psychicky nespôsobilej na vedenie takéhoto plemena psa, v dôsledku čoho došlo

k spôsobeniu poranenia maloletého poškodeného, pričom obžalovaný sa nemohol rozumne domnievať,
že jeho syn zvládne tak veľkého psa v každej situácii, vrátane toho, že sa mu vyšmykne zo záhrady.

Vzhľadom na námietky obhajoby odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že do práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to,
aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej
požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 339/2008, II.ÚS 197/2007, II.ÚS78/2005,
V.ÚS252/2004).

Správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku ako prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, pretože obžalovaný z nedbanlivosti ublížil inému na zdraví

tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu zákonom. Pri uvedenom zákonnom ustanovení zákon
umožňuje jeho páchateľovi uložiť trest odňatia slobody až na jeden rok.
Po rozhodnutí okresného súdu došlo s účinnosťou od 06.08.2024 k zmene časti Trestného zákona, keď
okrem iného nadobudlo účinnosť aj ustanovenie § 33a ods. 2 Tr. zákona, podľa ktorého sa sankcie
ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu

páchateľa a jeho pomery.

Podľa § 33a ods. 3 Tr. zákona, tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne,
nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť
uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť

uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa.

Podľa § 33a ods. 4 Tr. zákona, pri ukladaní sankcií sa prihliada aj k právom chráneným záujmom
poškodeného.

Obžalovaný v minulosti bol raz súdne trestaný pred viac ako osemnástimi rokmi, v evidencii priestupkov
má záznamy pre priestupky na úseku cestnej premávky a jeden záznam pre priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu. Preto bol krajský súd toho názoru, že s poukazom na ustanovenie § 33a
a § 34 ods. 4 Tr. zákona je pre nápravu páchateľa dostatočný peňažný trest vo výške 500,- eur a preprípad úmyselného zmarenia peňažného trestu uložil náhradný trest odňatia slobody na dva mesiace.
Z tohto dôvodu krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku napadnutého rozsudku. V prevyšujúcej časti teda vo výroku o vine ako aj náhrade škody

krajský súd napadnutý rozsudok nezrušil ani nezmenil.

Tohto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.