Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. júl 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/283/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201726
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201726.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a

členov senátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD.,
v právnej veci žalobcu: Štátna pokladnica, so sídlom Radlinského 32, Bratislava, IČO: 36 065 340,
zastúpeného:TaylorWessinge/n/w/cadvokátis.r.o.,sosídlomPanenská6,Bratislava,IČO:35905832,
protižalovanému:Úradpreverejnéobstarávanie,sosídlomRužovádolina10,Bratislava,opreskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo spisu 14365-9000/2019 zo dňa 16. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca dňa 10. decembra 2018 odoslal žalovanému oznámenie o dobrovoľnej transparentnosti
ex ante vzťahujúce sa na zadávanie nadlimitnej zákazky na poskytnutie služby na predmet zákazky
„Zabezpečenie servisnej podpory pre prevádzku produkčného interného informačného systému Štátnej
pokladnice“,ktorébolozverejnenévoVestníkuverejnéhoobstarávaniač.246/2018zodňa14.decembra

2018podzn.17901-DESavÚradnomvestníkuEÚč.2019/S023zodňa1.februára2019podč.050815.

2. Dňa 25. marca 2020 žalovaný doručil žalobcovi oznámenie o začatí konania o preskúmanie úkonov
kontrolovaného po uzavretí zmluvy zo dňa 24. marca 2020, čím došlo k začatiu konania o preskúmanie
úkonov žalobcu po uzavretí zmluvy. Zároveň žalobcu požiadal o predloženie kompletnej dokumentácie
z predmetného verejného obstarávania v origináli.

3. Po preskúmaní žalobcom predloženej dokumentácie žalovaný zistil, že túto nie je možné považovať
za kompletnú, a preto v zmysle § 173 ods. 4 v spojení s § 24 ods. 1 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom
obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o verejnom obstarávaní“) dňa 29. apríla 2020 rozhodnutím č. 9982-6000/2019-OD/3 konanie prerušil
a nariadil žalobcovi doručiť kompletnú dokumentáciu v origináli v lehote 15 pracovných dní odo dňa
doručenia rozhodnutia.

4. Žalobca listom zo dňa 21. mája 2020 doručil žalovanému doplnenie dokumentácie.

5. Keďže žalovanému po preskúmaní doplnenej dokumentácie a poskytnutého vyjadrenia vyvstali ďalšie
otázky, pre ktoré nebolo možné považovať dokumentáciu za kompletnú v zmysle § 173 ods. 2 v spojenís § 24 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní listom zo dňa 10. júna 2020 požiadal žalobcu o predloženie
ďalších dokladov, informácií, resp. odôvodnení.

6. Žalobca listom zo dňa 17. júna 2020 doručil žalovanému požadované doklady, informácie, resp.
odôvodnenia.

7. Žalovaný listom zo dňa 16. júla 2020, doručeným žalobcovi dňa 17. júla 2020, v zmysle § 173
ods. 13 zákona o verejnom obstarávaní vyzval žalobcu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v

konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, a to v lehote do 10 pracovných dní od
doručenia výzvy. Zároveň uviedol, že lehota podľa § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní neplynie
od vydania tejto výzvy do doručenia vyjadrenia žalobcu alebo do uplynutia lehoty na jeho doručenie,
podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr. Okrem toho v zmysle § 173 ods. 14 zákona o verejnom
obstarávaní v znení účinnom od 1. januára 2019 žalobcovi oznámil, že zistená skutočnosť uvedená vo
výzve na vyjadrenie je správnym deliktom podľa § 182 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní,

za ktorý zamýšľa uložiť žalobcovi pokutu vo výške 35 481,61 eur a informoval ho, že ak v lehote
10 pracovných dní od doručenia výzvy oznámi, že so všetkými zistenými skutočnosťami uvedenými vo
výzve súhlasí v plnom rozsahu, pokuta, ktorá by mu bola inak uložená v plnej výške, sa zníži o 50 %.
Žalobcu tiež vyzval, aby sa vyjadril k zistenej skutočnosti, že postupoval v rozpore s § 81 písm. b) bod
2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, nakoľko dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti

použitia priameho rokovacieho konania neuniesol, keďže nepreukázal existenciu technických dôvodov,
resp. výhradných práv v dôsledku ktorých neexistuje hospodárska súťaž, a teda dostatočne nepreukázal
splnenie podmienok na použitie priameho rokovacieho konania podľa tohto ustanovenia a zároveň
postupoval v rozpore s § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to konkrétne s princípom
nediskriminácie a princípom transparentnosti tým, že uprednostnením spoločnosti Hewlett Packard

Enterprise Slovakia, s. r. o., podľa žalobcu ako jediného dodávateľa požadovaných služieb, došlo k
znemožneniu potenciálnym uchádzačom uchádzať sa o získanie predmetnej zákazky, čím sa celý
proces použitého postupu zadávania zákazky stal neprehľadným.

8. Žalobca listom zo dňa 29. júla 2020 požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia

o ďalších 14 pracovných dní vzhľadom na nevyhnutnosť získania doplňujúcich podkladov a právnej
analýzy záverov žalovaného.

9. Žalovaný listom zo dňa 31. júla 2020 oznámil žalobcovi, že súhlasí s predĺžením lehoty na doručenie
vyjadrenia k zisteným skutočnostiam do 25. augusta 2020.

10.Žalobcadoručilžalovanémudňa25.augusta2020vyjadreniesakuskutočnostiamzistenýmvkonaní
o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, súčasťou ktorého bol záznam z prieskumu
trhu a oznámenie prevzatia záväzkov a prechodu pohľadávok.

11. Žalovaný, odbor dohľadu rozhodnutím č. 9982-6000/2019-OD/7 zo dňa 24. septembra 2020 (ďalej
aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 175 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní rozhodol, že žalobca
svojím konaním pri zadávaní predmetnej zákazky porušil § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom
obstarávaní, keď nepreukázal existenciu technických dôvodov, resp. výhradných práv v dôsledku,
ktorých neexistuje hospodárska súťaž a taktiež nepreukázal, že požadované služby môže poskytnúť

len ním určený hospodársky subjekt, následkom čoho nepreukázal splnenie uvedených podmienok pre
použitie postupu priameho rokovacieho konania, v dôsledku čoho pri zadávaní predmetnej zákazky
použil postup priameho rokovacieho konania bez splnenia podmienok na jeho použitie. Súčasne
konštatoval porušenie § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to princípu transparentnosti
a princípu nediskriminácie hospodárskych subjektov, pričom uvedené porušenia zákona o verejnom

obstarávaní mali vplyv na výsledok verejného obstarávania.

12. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný, Rada
Úradu pre verejné obstarávanie rozhodnutím č. 14365-9000/2019 zo dňa 16. novembra 2020 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

13. Ohľadom odvolacej námietky žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie sa nezakladá na dostatočnom
skutkovom zistení okolností a správny orgán prvého stupňa mal v konaní hľadať materiálnu pravdu,
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. októbra 2019, sp. zn. 2S/173/2017-344.Takistodaldopozornosti,žepodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniedôkaznébremeno
existencie výnimočných okolností odôvodňujúcich výnimku spočíva na osobe, ktorá sa na ne chce
spoľahnúť (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojenej veci C-20/01 a C-28/01, rozsudky

Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-318/94, C-57/94, C-250/07 a C-328/92). Konštatoval, že aj
keď rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci,
neznamená to, že by bol povinný preukazovať splnenie podmienky na použitie priameho rokovacieho
konania žalobcom, ale že má vychádzať z podkladov, ktoré na účely preukázania splnenia podmienky
na použitie priameho rokovacieho konania predložil žalobca.

14. Za účelom posúdenia splnenia podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81
písm. b) bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní preskúmal žalobcom predloženú dokumentáciu, ako
aj administratívny spis a zistil, že pôvodná servisná zmluva označená ako zmluva o službách, zmluva
o poskytovaní servisu softvéru (aplikačného a systémového) a hardvéru uzavretá v zmysle § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka dňa 24. novembra 2009 je prílohou č. 5 zmluvy o dielo na zabezpečenie

kontinuity prevádzky interného informačného systému Štátnej pokladnice uzavretej dňa 24. novembra
2019. Uviedol, že prílohami pôvodnej servisnej zmluvy sú aj prílohy 5A – opisy služieb, príloha 5B –
zoznam produktov s cenovou kalkuláciou a príloha 5C – obchodné podmienky služieb podpory HP,
ktorých obsah nebol žalobcom sprístupnený, čo žalobca v liste zo dňa 05. decembra 2019 odôvodnil
ochranou skutočností súvisiacich s kybernetickou bezpečnosťou, ochranou osobných údajov, ochranou

obchodného tajomstva a zaradením informačného systému štátnej pokladnice medzi prvky kritickej
infraštruktúry. Ďalej poukázal na znenie preambuly uvedenej zmluvy o dielo, v zmysle ktorej malo
dôjsť k upgradu systému dodaného zhotoviteľom Ministerstvu financií Slovenskej republiky na základe
samostatnej zmluvy o dielo na dodávku služieb a technológií na kľúč pre systém štátnej pokladnice zo
dňa 02. októbra 2002 s tým, že interný informačný systém Štátnej pokladnice tvorí neoddeliteľnú súčasť

informačného systému Štátnej pokladnice.

15. Konštatoval, že žalobca následne na základe výzvy uvedenú zmluvu o dielo z roku 2002 nepredložil
s tým, že tzv. informačný systém štátnej pokladnice je iný systém ako interný informačný systém
štátnej pokladnice (produkčný), ich infraštruktúra (aj aplikácie) je oddelená, zmluvnými stranami boli

iné subjekty a informačný systém štátnej pokladnice nesúvisí s obstarávaním predmetnej zákazky.
V tejto súvislosti upozornil, že zmluvnými stranami zmluvy o dielo z roku 2002 bolo Ministerstvo
financií Slovenskej republiky a Hewlett-Packard Slovakia, s.r.o. s tým, že v zmysle oznámenia prevzatia
záväzkov a prechodu pohľadávok zo dňa 30. januára 2017 došlo k prechodu pohľadávok zo spoločnosti
Hewlett-Packard Slovakia, s.r.o. (neskôr ako Enterprise Services Slovakia s.r.o. a v súčasnosti DXC

Technology Slovakia s.r.o.) na spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o. Uviedol, že
žalobca následne vo vyjadrení zo dňa 21. mája 2020 opätovne tvrdil, že interný produkčný informačný
systém štátnej pokladnice je iný systém ako informačný systém štátnej pokladnice, pričom metóda
priameho rokovacieho konania podľa § 81 zákona o verejnom obstarávaní sa opierala o splnenie
podmienkyvbodeb)2anebolapoužitásodvolanímsanavýhradnéautorsképráva,apretojeinformácia

o tom, kto je nositeľom autorských práv k systému, irelevantná.

16. Ďalej uviedol, že žalovaný sám vynakladal úsilie na zistenie skutkového stavu tak, aby mohol overiť,
či na akékoľvek rozširovanie, alebo iný zásah do daných zariadení je oprávnená výlučne spoločnosť
Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o., a práve žalobca mu viaceré požadované dokumenty

nesprístupnil a následne sa v liste zo dňa 17. júna 2020 vyjadril, že počas rokovacieho konania so
spoločnosťou Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s. r. o. mu bolo predložené čestné vyhlásenie tejto
spoločnosti, že službu HPE Datacenter Care je na Slovensku oprávnená poskytovať len ona, na základe
čoho mal za to, že z technických dôvodov je možné službu zabezpečiť len od danej spoločnosti, a preto
pokračoval v priamom rokovacom konaní už len na základe bodu 2 – technické dôvody a predloženie

ďalších dokladov podľa bodu 3 – autorské práva, nepožadoval. Uviedol, že predmetné vyjadrenie
žalobcu je v rozpore s označením jedného zo zákonných dôvodov na použitie priameho rokovacieho
konania uvedených v oznámení o dobrovoľnej transparentnosti ex ante a jeho odôvodnením, pričom
samotný žalobca tvrdil, že existujúce zariadenia sú pod platnou servisnou zmluvou medzi Štátnou
pokladnicou a Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o. (č. HP 10/064 D4), z ktorej vyplýva, že na

akékoľvek rozširovanie alebo iný zásah do daných zariadení je oprávnená výlučne Hewlett Packard
Enterprise Slovakia, s.r.o., čo však nepreukázal.17. Vo vzťahu k splneniu podmienok pre aplikáciu priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b)
bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní konštatoval, že splnenie parciálnej podmienky, či ide o výhradné
práva, ostáva v rovine tvrdení, nakoľko žalobca nepredložil dôkazy, z ktorých by bezpochyby vyplývali

výhradné práva. V súvislosti s ďalšou parciálnou podmienkou, že chýbajúca hospodárska súťaž nie je
výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania, uviedol, že z dokumentácie žalobcu
nevyplýva, že by sa jej splnením vôbec zaoberal. Podotkol, že ak by sa aj preukázala existencia
výhradných práv, došlo by k umelému zúženiu parametrov verejného obstarávania tým, že žalobca v
minulosti akceptoval zmluvné ustanovenia zakladajúce lock-in s vedomím, že budúce zákazky týkajúce

sa predmetu zmluvy nebude oprávnený zadať inému hospodárskemu subjektu. K tretej parciálnej
podmienke uviedol, že ani touto sa žalobca nezaoberal, resp. iba v rovine tvrdení konštatoval jej
splnenie a nepodložil to žiadnymi dôkazmi, pričom splnenie tejto parciálnej podmienky vzhľadom
na nepreukázanie splnenia predošlých dvoch ani nebolo opodstatnené vyhodnocovať. Vzhľadom na
uvedené konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 81 písm. b) bodu 3 zákona
o verejnom obstarávaní.

18. Za účelom posúdenia splnenia podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81
písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní preskúmal predloženú dokumentáciu žalobcu, ako aj
administratívny spis a zistil, že v rámci priameho rokovacieho konania bolo zo strany Hewlett Packard
Enterprise Slovakia, s.r.o. predložené čestné vyhlásenie zo dňa 16. novembra 2018, podľa ktorého

súčasťou obstarávaných služieb je tiež služba HPE Datacenter Care, ktorú je na Slovensku oprávnená
poskytovať výhradne táto spoločnosť, ktorá je jediným prístupovým bodom k vyšším úrovniam
proaktívnej servisnej podpory poskytovanej kompetenčnými centrami Hewlett-Packard Enterprise v
zahraničí. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Brne č. j. 31 Af 17/2018-99 mal za to, že čestné
vyhlásenie doterajšieho poskytovateľa servisných služieb nemožno považovať za dostatočný, nezávislý

a preskúmateľný dôkaz, na základe ktorého by žalobca mohol bez ďalšieho objektívneho preskúmania
uvádzaných skutočností pristúpiť k priamemu rokovaciemu konaniu. Uvedené čestné vyhlásenie, ktoré
si žalobca od danej spoločnosti sám vyžiadal vo výzve na priame rokovacie konanie, podľa jeho mienky
nemožno považovať za dôkaz preukazujúci splnenie podmienky pre použitie priameho rokovacieho
konania podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to najmä z dôvodu, že dané

čestné vyhlásenie nie je doplnené o objektívne dôkazy a uvedený subjekt nemožno považovať za
nestranný. Podotkol, že žalobca vyzval danú spoločnosť na priame rokovacie konanie ešte predtým, ako
v dokumentácii zachytil existenciu objektívnych dôvodov na aplikáciu priameho rokovacieho konania.

19. Ďalej uviedol, že až v rámci odpovede na výzvu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v

konaní žalobca predložil záznam z prieskumu trhu zo dňa 19. augusta 2020. Mal za to, že prvostupňový
správny orgán vo svojom rozhodnutí správne poukázal na to, že v prieskume trhu spoločnosť IBM
Slovensko, spol. s r. o. poskytla na otázku žalobcu, či by mohla poskytnúť totožné, resp. obdobné
služby servisnej podpory pre požadované zariadenia stručnú odpoveď, že v požadovanom rozsahu
nie, pričom žalobca sa touto odpoveďou ďalej nezaoberal. Preto sa stotožnil s tvrdením správneho

orgánu prvého stupňa, že určitú časť, resp. rozsah služieb, by mohla zjavne poskytnúť aj predmetná
spoločnosť. Rovnako sa stotožnil aj s jeho konštatovaním, že z vyjadrení spoločností Atos IT Solutions
and Services s.r.o., AUTOCONT s. r. o. a EGROUP SOLUTIONS, a.s. vyplýva, že tieto spoločnosti
sú autorizovanými servisnými partnermi spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o., pričom
predmetné služby servisnej podpory (služba HPE Datacenter Care) nemôžu poskytnúť priamo, pretože

ich výhradným poskytovateľom je spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o., avšak sú
schopné ich poskytovanie sprostredkovať.

20. V tejto súvislosti uviedol, že z prílohy A (popis služieb) servisnej zmluvy, ktorá je výsledkom
predmetného priameho rokovacieho konania, je zrejmé, že službami Datacenter Care je položka

označená ako proaktívne služby (DCC) – 24x7 x 4hod odozva, ktorá sa líši od ostatných služieb kratšou
dobou odozvy a možnosťou nahlasovania požiadaviek 24 hodín 7 dní v týždni. Z dokumentácie žalobcu,
z jeho vyjadrení a predložených dôkazov zistil, že tento opodstatnenosť priameho rokovacieho konania
z technických dôvodov odôvodňuje tým, že iba spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o. je
na území Slovenskej republiky oprávnená poskytovať službu podpory na úrovni Datacenter Care, avšak

z ním predloženej dokumentácie nevyplýva, že by tento balík služieb/úroveň podpory bol zabezpečený
už predchádzajúcou servisnou zmluvou, ktorej prílohy obsahujúce opis poskytovaných služieb žalobca
nesprístupnil. Mal za to, že žalobca takisto nepreukázal, že práve služba Datacenter Care je jediným
prístupovým bodom k vyšším úrovniam proaktívnej servisnej podpory poskytovanej kompetenčnýmicentrami Hewlett Packard Enterprise v zahraničí a že bez tejto služby nie je možný komplexný pohľad na
prostredieinternéhoinformačnéhosystémuštátnejpokladniceazabezpečeniekompatibilityjednotlivých
komponentov riešenia. Konštatoval, že žalobca zároveň nepreukázal, že interný produkčný systém

štátnej pokladnice používaný zamestnancami Štátnej pokladnice na plnenie zverených úloh Štátnej
pokladnice pre vykonávanie vlastnej internej agendy Štátnej pokladnice, je takisto súčasťou kritickej
infraštruktúry štátu, a ak by to aj preukázal, je otázne, či by bolo nevyhnutné požadovať na zabezpečenie
pokračovania servisnej podpory práve službu Datacenter Care s obmedzením trhu na výhradného
poskytovateľa tejto služby. Podotkol, že žalobca predložil iba záznam z prieskumu trhu, kde sumarizuje

odpovede oslovených IT spoločností, pričom nepredložil konkrétnu e-mailovú komunikáciu a kladené
otázky boli výhradne vo vzťahu k službe podpory na úrovni Datacenter Care, ktorej nevyhnutnosť
nepreukázal.

21. Mal za to, že pokiaľ žalobca nepreukázal nevyhnutnosť ním stanovenej požiadavky, v dôsledku čoho
došlo k znemožneniu hospodárskej súťaže z dôvodu, že existuje jediný poskytovateľ týchto služieb,

uvedené nemožno považovať za dôvod na použitie priameho rokovacieho konania, keďže technickými
dôvodmi vylučujúcimi hospodársku súťaž nemožno rozumieť dôvody zvýhodňujúce konkrétny subjekt,
ale musí ísť o dôvody z technického hľadiska vylučujúce hospodársku súťaž, čo však nepreukázal. V
súvislosti s predloženým záznamom z prieskumu trhu a v nadväznosti na bod 50 preambuly smernice
č. 2014/24/EÚ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. októbra 2019, č. k.

2S/173/2017-344, v zmysle ktorého citovaná smernica predpokladá, že verejný obstarávateľ uskutoční
prieskum trhu nielen na území členského štátu, kde sídli, ale aj v rámci celej EÚ.

22. Vo vzťahu k splneniu podmienok pre aplikáciu priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm.
b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní k splneniu parciálnej podmienky, podľa ktorej z technických

dôvodov neexistuje hospodárska súťaž, uviedol, že požiadavkou na poskytovanie služby Datacenter
Care mohlo dôjsť k situácii, kedy neexistuje hospodárska súťaž, keďže túto službu na území Slovenskej
republiky je údajne oprávnený poskytovať iba jeden subjekt na trhu. V súvislosti s ďalšou parciálnou
podmienkou, že chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného
obstarávania, uviedol, že žalobca nepreukázal nevyhnutnosť služby Datacenter Care pre riadne plnenie

predmetu zákazky. Zároveň mal za to, že ak by aj žalobca jej nevyhnutnosť preukázal, nepreukázal,
že táto nevyhnutnosť nevyplývala z predchádzajúcich zmluvných vzťahov a teda že v minulosti
nevytvoril lock-in. Dodal, že z dokumentácie žalobcu ani nevyplýva, že by sa splnením tejto parciálnej
podmienky zaoberal. K tretej parciálnej podmienke uviedol, že ani touto sa žalobca výslovne nezaoberal,
iba konštatoval, že neexistuje žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada, pričom splnenie tejto

parciálnej podmienky vzhľadom na nepreukázanie splnenia predošlých dvoch ani nebolo opodstatnené
vyhodnocovať. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa
§ 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní.

23. Zhodne so správnym orgánom prvého stupňa zároveň konštatoval, že žalobca postupoval v rozpore

s § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to princípom transparentnosti, keď riadne a
dôkladne neodôvodnil zadávanie predmetnej zákazky postupom priameho rokovacieho konania, a
teda nepreukázal splnenie podmienok uvedených v § 81 písm. b) bode 2 a 3 zákona o verejnom
obstarávaní. Uviedol, že žalobca súčasne svojím postupom porušil princíp nediskriminácie, nakoľko
predmetné zadávanie zákazky realizoval bez riadneho verejného obstarávania, ktoré by zabezpečilo

transparentnú hospodársku súťaž s účasťou väčšieho počtu hospodárskych subjektov, ktorí sa v
dôsledku aplikácie priameho rokovacieho konania bez preukázania jeho oprávneného použitia, takéhoto
zadávania zákazky nemohli zúčastniť a toto právo im tak bolo upreté. Uviedol, že dané porušenie zákona
o verejnom obstarávaní malo vplyv na výsledok verejného obstarávania, keďže v prípade nepreukázania
splnenia podmienok na použitie priameho rokovacieho konania by sa mal použiť otvorený súťažný

postup verejného obstarávania, ktorého by sa mohlo potenciálne zúčastniť viacero hospodárskych
subjektov schopných poskytnúť plnenie, ktoré zabezpečí žalobcom sledovaný cieľ.

II.
Správna žaloba

24. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, Rady
Úradu pre verejné obstarávanie číslo spisu 14365-9000/2019 zo dňa 16. novembra 2020, ako
aj prvostupňového rozhodnutia žalovaného, odboru dohľadu č. 9982-6000/2019-OD/7 zo dňa 24.septembra 2020 a priznania náhrady trov konania v rozsahu 100 %. Správnu žalobu odôvodnil tým,
že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu bolo nepostačujúce na

riadne posúdenie veci.

25. Žalovanému vytkol procesné pochybenie spočívajúce v zmeškaní zákonnej lehoty na vydanie
prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti
poukázal na skutočnosť, že lehota na rozhodnutie vo veci začala plynúť dňa 18. júna 2020, keď

žalovanému doručil kompletnú dokumentáciu, následne v období od 16. júla 2020, keď mu žalovaný
doručil výzvu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v konaní, do 25. augusta 2020, keď
žalovanému doručil svoje vyjadrenie, lehota na vydanie rozhodnutia v súlade s § 173 ods. 13
zákona o verejnom obstarávaní spočívala a dňa 29. augusta 2020 žalovanému uplynula, avšak tento
prvostupňové rozhodnutie vydal až dňa 24. septembra 2020.

26. Ďalej namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho návrhom na
vypracovanie znaleckého posudku na preukázanie opodstatnenosti použitia priameho rokovacieho
konania, obsiahnutým v jeho odvolaní, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces, a tiež nedostatočne
zistil skutkový stav. Okrem toho sa žalovaný podľa jeho názoru neriadil zásadami súčinnosti účastníkov
konania a materiálnej pravdy, čím dospel k neúplným a nesprávnym skutkovým záverom. Toto

pochybenie videl v tom, že ním predložený záznam z prieskumu trhu na podporu svojich tvrdení o
neexistencii hospodárskej súťaže z technických dôvodov a neexistencii primeranej náhrady, žalovaný
vyhodnotil ako nepreukazujúci ním tvrdené skutočnosti bez toho, aby si od neho vyžiadal dodatočné
vysvetlenie a bez riadneho odôvodnenia. Mal za to, že aj keď dôkazné bremeno odôvodnenia použitia
priameho rokovacieho konania leží primárne na verejnom obstarávateľovi, žalovaného to nezbavuje

povinnosti vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Zároveň bol toho názoru, že aj žalovaným
vytýkané nedostatky pri preukazovaní splnenia podmienok podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom
obstarávaní (informácie ohľadom využívania služieb HPE Datacenter Care) bolo možné odstrániť tým,
že by si od neho žalovaný vyžiadal ďalšie podklady a informácie. Žalovaný taktiež podľa jeho mienky
v napadnutom rozhodnutí nesprávne uviedol, že mu neboli sprístupnené prílohy predošlej servisnej

zmluvy, hoci mu danú zmluvu predložil spolu s prílohami, ktoré boli anonymizované z dôvodu ochrany
skutočností súvisiacich s kybernetickou bezpečnosťou, osobných údajov a obchodného tajomstva a z
dôvodu zaradenia informačného systému štátnej pokladnice do kritickej infraštruktúry, pričom žalovaný
sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôverným charakterom týchto informácií.

27. Žalovanému tiež vytkol nesprávne právne posúdenie ním predloženej dokumentácie, podkladov
a otázky naplnenia podmienok pre použitie postupu priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm.
b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní. Bol toho názoru, že dané podmienky boli splnené, a preto
nemohlo dôjsť k porušeniu princípov transparentnosti a nediskriminácie. Vyjadril sa, že aj s ohľadom
na zaradenie interného informačného systému štátnej pokladnice do kritickej infraštruktúry je nutné

zabezpečenie servisnej podpory pre jeho úplnú a plynulú prevádzku, pričom táto musí byť plne
kompatibilná so súčasným informačným systémom, a teda je potrebné obstaranie proaktívnej služby
HPE Datacenter Care 24x7 x 4hod, ktorú je schopný zabezpečovať len výrobca predmetného hardvéru,
resp. jeho dcérske spoločnosti. Uviedol, že servisná podpora na požadovanej úrovni, vrátane služby
HPE Datacenter Care 24x7x4hod, mu bola poskytovaná aj počas platnosti predchádzajúcej servisnej

zmluvy do 31. decembra 2018. Tvrdil, že spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. je
jediným autorizovaným poskytovateľom obstarávaných služieb tejto úrovne v Slovenskej republike. Mal
za to, že naplnenie podmienok pre priame obstarávacie konanie z technických dôvodov vyplýva z ním
predloženej dokumentácie, ako je čestné vyhlásenie spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia
s.r.o. alebo záznam z prieskumu trhu. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky zo dňa 11. januára 2013, čj. 5 Afs 42/2012-53. Podotkol, že súčasťou obstarávanej služby
bolo napr. automatické nahlasovanie incidentov samotným zariadením, zrýchlené riešenie eskalácií a
odstránenieporuchynamieste,vrátanevýmenyvadnýchdielov,atovrámcigarantovanejdobyodozvya
odstránenia poruchy už do 4, resp. 6 hodín, pričom takúto úroveň servisnej podpory neposkytoval žiadny
iný subjekt a jej nižšia úroveň by znamenala riziko nezabezpečenia plynulého fungovania informačného

systému a nefunkčnosti kritickej infraštruktúry štátu. Navyše otázku, či z technických dôvodov mohol
predmetnú službu dodať len vybraný dodávateľ, považoval za odbornú otázku, ktorú je potrebné vyriešiť
zodpovednou úvahou žalovaného, ktorá má byť v zmysle záverov rozhodnutia Krajského súdu v Brne
sp. zn. 62Af 65/2011 - 95 zo dňa 8. februára 2013 prípadne založená aj na odbornom posúdení. Uviedol,že pokiaľ žalovaný nesúhlasil s jeho tvrdeniami a predloženými dôkazmi, mal získať odborné stanovisko
alebo znalecký posudok.

28. Vo vzťahu k neexistencii primeraných alternatívnych alebo náhradných riešení, poukázal na to, že
tento nedostatok bol spôsobený technickými dôvodmi spočívajúcimi v nutnosti zabezpečenia riadneho
a plynulého fungovania informačného systému a rýchleho nahlasovania a odstraňovania porúch. Z
ním predloženého záznamu z prieskumu trhu má vyplývať, že pre iné hospodárske subjekty bolo v
podstate technicky nemožné dosiahnuť požadované ciele verejného obstarávania. Nakoľko oslovené

spoločnosti nevedia, resp. nevedeli poskytovať totožné ani obdobné služby na požadovanej úrovni
servisnej podpory, neexistovala podľa jeho názoru primeraná alternatíva alebo náhrada k požadovanej
službe.Podľajehonázoružalovanýzpredloženéhozáznamuzprieskumutrhuvyvodilnesprávneprávne
závery, keď sa podľa neho mal zaoberať tým, aké služby, resp. aký rozsah služieb by dokázali oslovené
spoločnosti poskytnúť, a zároveň nesprávne právne posúdil tzv. princíp 3E (hospodárnosť, efektívnosť
a účelnosť) zakotvený aj v zákone o verejnom obstarávaní, resp. v metodikách žalovaného, nakoľko v

danom prípade nie je účelné, efektívne ani hospodárne obstarávať iné služby ako je servisná podpora v
požadovanom rozsahu. Podotkol, že chýbajúca hospodárska súťaž nebola výsledkom umelého zúženia
parametrov verejného obstarávania, ale dôsledkom nutnej kompatibility a interoperability poskytovanej
servisnej podpory s jeho zariadeniami, ktorú dokáže poskytovať na požadovanej úrovni len konkrétny
subjekt.

29. Súčasne namietal, že žalovaný nepovažoval čestné vyhlásenie spoločnosti Hewlett Packard
Enterprise Slovakia s.r.o. za dostatočný, nezávislý a preskúmateľný dôkaz, nakoľko nie je doplnené o
objektívne dôkazy, pričom odignoroval predložený záznam z prieskumu trhu, ktorého závery potvrdzujú
čestné vyhlásenie a skutočnosť, že iné subjekty nemali oprávnenie poskytovať požadované služby

pre jeho jednotlivé zariadenia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky zo dňa 28. júna 2017, č.j. 31 Af 35/2015-80. Doplnil, že ako dôkazy na podporu svojich
tvrdení predložil aj príslušné zmluvy a relevantné vysvetlenia, z ktorých vyplýva, že na trhu z technických
dôvodov neexistovala hospodárska súťaž ani primeraná alternatíva, nakoľko žiadny z oslovených
subjektov nevedel poskytovať požadovanú ani obdobnú službu. Mal za to, žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno, nakoľko ním uvedené a doložené skutočnosti popiera len na základe svojich tvrdení.

30. Vo vzťahu k údajnému nepreukázaniu, že interný informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou
kritickej infraštruktúry štátu, poukázal na prílohu č. 3 k zákonu č. 45/2011 Z. z. o kritickej infraštruktúre v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kritickej infraštruktúre“), podľa ktorého sú podsektorom

kritickej infraštruktúry v sektore financie aj systémy riadenia verejných financií, pričom v zmysle § 2 ods.
1písm.a)zákonač.291/2002Z.z.oŠtátnejpokladniciaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvznení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“) sa systémom štátnej pokladnice rozumie
aj sústava činností zabezpečujúcich centralizáciu riadenia verejných financií.

31. Žalovanému tiež vytkol, že v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil čestné vyhlásenie ako dôkaz, ktorý
nie je dostatočný, nezávislý a preskúmateľný. Uviedol, že aplikácia § 32 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) nie je
vzmysle§185ods.2zákonaoverejnomobstarávanívylúčenáapodkladomprerozhodnutiebymalobyť
ajčestnévyhlásenie.Napriektomu,žedôkazformoučestnéhovyhláseniazákonoverejnomobstarávaní

vylučuje ako spôsob dokazovania, podľa jeho mienky nič nebránilo žalovanému, aby verifikoval ním
tvrdené skutočnosti inými dôkaznými prostriedkami, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/61/2016 z 12. júla 2018.

32. Vo vzťahu k záveru žalovaného, že nepreukázal existenciu výhradných práv v zmysle § 81

písm. b) bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, poukázal na skutočnosť, že priame rokovacie
konanie začal tak z dôvodu podľa § 81 písm. b) bod 2, ako aj podľa bodu 3 zákona o verejnom
obstarávaní, avšak po predložení dokladu zo strany spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia
s.r.o. preukazujúceho spôsobilosť poskytovania požadovanej služby HPE Datacenter Care výlučne
danou spoločnosťou pokračoval v priamom rokovacom konaní už len podľa § 81 písm. b) bodu 2

zákona o verejnom obstarávaní. Namietal, že žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach s daným
vysvetlením nevysporiadal, a preto sú irelevantné aj tvrdenia žalovaného v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, podľa ktorých sa nezaoberal podmienkou chýbajúcej hospodárskej súťaže ako výsledkuumelého zúženia parametrov verejného obstarávania alebo nepredložil svoju tzv. exit stratégiu z lock-
in režimu.

33. Napokon žalovanému vytkol nepresnosť a nejasnosť výroku prvostupňového rozhodnutia, keďže
sa v ňom konštatuje, že porušil § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, pretože
nepreukázal existenciu technických dôvodov, resp. výhradných práv, v dôsledku ktorých neexistuje
hospodárska súťaž a taktiež nepreukázal, že požadované služby môže poskytnúť len ním určený
hospodársky subjekt, avšak vôbec sa v ňom nespomínajú ďalšie dve kogentné podmienky na oprávnené

použitie priameho rokovacieho konania. Nepresnosť a nejasnosť daného výroku videl aj v tom, že
žalovaný uvádza aj porušenie bodu 3 ustanovenia § 81 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní, podľa
ktorého pri realizácii zákazky nepostupoval. Zároveň upozornil, že výrok prvostupňového rozhodnutia
nemá ani oporu v jeho odôvodnení v bode 56, kde žalovaný tvrdí, že za účelom oprávneného použitia
priameho rokovacieho konania je najskôr potrebné preukázať, že absencia súťaže z technických
dôvodov nebola vytvorená verejným obstarávateľom a nie je výsledkom umelého zúženia parametrov

verejného obstarávania, avšak vo výroku sa tieto podmienky nespomínajú. Daný výrok považoval ďalej
za zmätočný, pretože nešpecifikuje určito a presne v súvislosti s akým verejným obstarávaním sa mal
dopustiť porušenia zákona o verejnom obstarávaní. Výrok prvostupňového rozhodnutia preto označil za
nezákonný a nepreskúmateľný.

III.
Vyjadrenie žalovaného

34. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril v podaní zo dňa 03. marca 2021, v ktorom ju žiadal
ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. K námietke žalobcu, že vydaním

prvostupňového rozhodnutia sa dopustil porušenia lehoty v zmysle § 175 ods. 5 zákona o verejnom
obstarávaní, uviedol, že pri lehotách uvedených v citovanom ustanovení nejde o lehoty prekluzívne, ale
ide iba o lehoty poriadkové a ich nedodržanie nemá vplyv na priebeh a výsledok konania. Upozornil
pritom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/35/2011 zo dňa 23. februára
2011 a sp. zn. 5Sžo/47/2011 zo dňa 31. mája 2012. Konštatoval, že zákon o verejnom obstarávaní

upravuje následok spojený s nevydaním rozhodnutia v lehote podľa § 175 ods. 5 zákona o verejnom
obstarávaní výlučne v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného na základe námietok, pričom
následkom je tzv. fikcia zamietnutia námietok. Mal za to, že vydanie prvostupňového rozhodnutia po
uplynutí lehoty podľa § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní nemá vplyv na jeho zákonnosť.

35. Žalobca sa podľa jeho názoru účelovo snaží navodiť dojem, že bol v predmetnom postupe
konania o preskúmanie úkonov kontrolovaného povinný (donekonečna) požadovať predloženie (možno
i neexistujúcich) podkladov na preukázanie splnenia podmienok na použitie postupu priameho
rokovacieho konania, čím sa snaží preniesť dôkazné bremeno na neho. Nesúhlasil tiež s tým, že
nepostupoval v úzkej spolupráci (súčinnosti) so žalobcom, keďže tento bol viackrát vyzvaný na

poskytnutie, resp. doplnenie podkladov, avšak žalobca túto možnosť nevyužil. S poukazom na § 3
ods. 4 správneho poriadku uviedol, že nerozporuje svoju povinnosť spoľahlivo zistiť stav veci, avšak je
zároveň povinný konať bez zbytočných prieťahov a vykonať len dôkazy, ktoré sú pre posúdenie danej
veci nevyhnutné, čo plne korešponduje s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(napr. rozsudok sp. zn. 10Sžso/21/2014 zo dňa 15. apríla 2015).

36. Ďalej uviedol, že z čestného vyhlásenia spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. ani zo
záznamuzprieskumutrhunemožnokonštatovaťsplneniepodmienokprepoužitiepriamehorokovacieho
konania podľa § 81 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní. Mal za to, že argumentácia žalobcu v
tejto súvislosti nemôže obstáť, keďže nekorešponduje s konaním žalobcu pred, resp. počas priameho

rokovaciehokonaniaakonaniaopreskúmanieúkonovkontrolovaného.Podľajehonázorupretonemôže
obstáť argument žalobcu, že svojím postupom dodržal cieľ verejného obstarávania, ktorým je efektívne,
hospodárne a účelné vynakladanie verejných prostriedkov, pričom uvedenou argumentáciou žalobca
nepriamo priznáva existenciu primeranej alternatívy alebo náhrady poskytovateľa požadovanej služby.
Konštatoval, že žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky spis.

zn. 5Afs/42/2012 zo dňa 11. januára 2013, ktorý bol vydaný pred nadobudnutím účinnosti smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/24/EÚ zo dňa 26. 2. 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení
smernice č. 2004/18/ES (ďalej len „smernica č. 2014/24/EÚ“), pričom jej transpozíciou došlo v zákone overejnom obstarávaní k sprísneniu a upresneniu podmienky na použitie priameho rokovacieho konania,
tzv. „dostupnosť z jedného zdroja“.

37. K argumentu žalobcu, že si mal v priebehu predmetného konania o preskúmanie úkonov
kontrolovaného zadovážiť odborné stanovisko alebo znalecký posudok, tak ako žalobca navrhoval,
uviedol, že je vecou úvahy správneho orgánu, či navrhnutý dôkaz vykoná, alebo či použije pre
rozhodnutie iný podklad. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžo/51/2011 zo dňa 16. októbra 2012, sp. zn. 5Sžp/17/2011 zo dňa 30. apríla 2012 a sp.

zn. 5Sžp/3/2011 zo dňa 15. decembra 2011. Na základe záverov uvedenej judikatúry nemôže podľa
jeho mienky obstáť ani argumentácia, že ak sa mu pri preskúmaní skutkového stavu javilo čestné
vyhlásenie spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. za nedostatočné, mohol v súlade s §
34 správneho poriadku vykonať iné dôkazy ako výsluch svedkov, znalecké posudky či listiny.

38. Konštatovanie, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre použitie priameho rokovacieho

konania podľa § 81 písm. b) bodu 3, resp. bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní nemožno podľa
jeho mienky považovať za zmätočné a nezákonné. Uviedol, že z napadnutého rozhodnutia bezpochyby
nevyplýva záver, že žalobca v ním realizovanom postupe priameho rokovacieho konania musel
kumulatívne splniť podmienky nielen podľa bodu 2, ale aj podľa bodu 3 ustanovenia § 81 písm. b)
zákona o verejnom obstarávaní. Trval tiež na tom, že žalobca svojím postupom pri zadávaní predmetnej

zákazkypostupompriamehorokovaciehokonaniabezpreukázaniasplneniapodmienoknajehopoužitie
postupoval rovnako v rozpore s princípom transparentnosti a nediskriminácie podľa §10 ods. 2 zákona
o verejnom obstarávaní, a uvedené konanie malo vplyv na výsledok verejného obstarávania.

39. Mal za to, že výrok prvostupňového rozhodnutia je presný, určitý a zrozumiteľný, obsahuje všetky

zákonom predpísané náležitosti, v tzv. „hlavičke“ rozhodnutia presne špecifikuje zákazku, v postupe
zadávania ktorej žalobca porušil § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní a súčasne
§ 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, pričom explicitné neuvedenie ostatných čiastkových
podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona
o verejnom obstarávaní nebolo nevyhnutné vzhľadom na kogentnosť kumulatívneho preukázania

všetkých čiastkových podmienok na použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bod 2,
ako aj bod 3 zákona o verejnom obstarávaní. Pre úplnosť uviedol, že žalobcom vytýkaný nedostatok
vo výroku nie je vadou, ktorá by mala za následok nezákonnosť prvostupňového a napadnutého
rozhodnutia.

IV.
Ďalšie vyjadrenia

40. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril v replike zo dňa 26. marca 2021, v ktorej zotrval
na svojej žalobnej argumentácii. Argumentáciu žalovaného vo vzťahu nedodržaniu lehoty na vydanie

prvostupňového rozhodnutia považoval za nelogickú a účelovú, keďže § 185 ods. 2 zákona o verejnom
obstarávaní ustanovuje, že § 49 správneho poriadku sa v danom prípade nepoužije. Mal za to, že
žalovaný si nesprávne vykladá zmysel zásady súčinnosti v spojitosti so zásadou materiálnej pravdy a ak
nepovažoval ním poskytnuté podklady za dostatočné, mohol si od neho vyžiadať doplňujúce vysvetlenia
a informácie za účelom spoľahlivého zistenia stavu veci. Zastával názor, že žalovaný postupoval na úkor

zásady spoľahlivo zisteného stavu veci, a to nesprávne v prospech zásady efektivity a hospodárnosti.
Trvalnatom,žepokiaľžalovanýnesúhlasilsjehotvrdeniamiadôkazmioexistenciitechnickýchdôvodov,
mal získať odborné stanovisko alebo znalecký posudok. Odmietol údajné porušenie princípov zákona
o verejnom obstarávaní, nakoľko boli splnené všetky podmienky v zmysle § 81 písm. b) bod 2 zákona
o verejnom obstarávaní. Bol toho názoru, že výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje zákonom

predpísané náležitosti a obsahuje neurčitý opis skutku, a je preto nezákonný a nepreskúmateľný.

41. Žalovaný sa v duplike zo dňa 26. apríla 2024 pridržiaval svojej argumentácie uvedenej vo
vyjadrení k žalobe, nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu v žalobe ani replike a opätovne uviedol, že
žalobca sa v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, a jeho rozhodovacou
praxou účelovo snaží preniesť dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok na použitie postupu
priameho rokovacieho konania na neho.V.
Konanie na správnom súde

42. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť
Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende
z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym
súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-2S/283/2020. V súlade s platným

a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola predmetná vec dňa 06. júna 2023 v zmysle § 51
ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 5S Správneho súdu v Bratislave a následne
bola dňa 22. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu
v Bratislave.

VI.
Pojednávanie

43. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie

vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol na pojednávaní dňa 03. júla 2025 rozsudkom, ktorý verejne
vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a povereného zamestnanca žalovaného. Správny súd
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie vrátane postupu, ktorý prechádzal
ich vydaniu, a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

44. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zhrnul argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe
a v jeho ďalších podaniach. Poukázal pritom na nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia žalovaným,
pričom uviedol, že v judikatúre ešte nie je jednoznačne vyriešené, či ide o lehotu hmotnoprávnu
alebo procesnoprávnu. Zdôraznil, že informačný systém štátnej pokladnice spĺňa kritériá na zaradenie

do kritickej infraštruktúry Slovenskej republiky, a to s poukazom na prílohu č. 3 zákona o kritickej
infraštruktúre, v zmysle ktorej podsektorom kritickej infraštruktúry sektoru financie sú aj systémy riadenia
verejných financií, pričom podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici systémom štátnej
pokladnice sa rozumie sústava činností zabezpečujúcich centralizáciu riadenia verejných financií.
Zároveň tvrdil, že v predmetnom konaní nebolo spochybnené, že interný informačný systém štátnej

pokladnicejesúčasťousystémuštátnejpokladnice,akoajkritickejinfraštruktúry.Poukázaltiežnarozdiel
medzi dôkazným bremenom vo vzťahu k preukázaniu dôvodu na použitie priameho rokovacieho konania
a dôkazným bremenom žalovaného v rámci uplatňovania sankcií.

45. Poverený zamestnanec žalovaného sa na pojednávaní v plnom rozsahu pridržiaval svojich

predchádzajúcich vyjadrení. Mal za to, že žalobca nepreukázal, že interný informačný systém štátnej
pokladnice patrí do kritickej infraštruktúry, pričom v prípade použitia priameho rokovacieho konania
dôkazné bremeno zaťažuje subjekt, ktorý ho chce využiť.

VII.

Relevantné právne predpisy

46. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

47. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

48.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.49. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa

postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

50. Podľa § 10 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri
zadávaní zákaziek, koncesií a pri súťaži návrhov postupovať podľa tohto zákona.

51. Podľa § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní verejný obstarávateľ a obstarávateľ musia
dodržať princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie hospodárskych subjektov, princíp
transparentnosti, princíp proporcionality a princíp hospodárnosti a efektívnosti.

52. Podľa § 81 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní priame rokovacie konanie môže verejný
obstarávateľ použiť len vtedy, ak je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:

tovar, stavebné práce alebo služby môže poskytnúť len určitý hospodársky subjekt, ak
1. predmetom zákazky je vytvorenie alebo nadobudnutie jedinečného umeleckého diela alebo
umeleckého výkonu,
2. z technických dôvodov neexistuje hospodárska súťaž a za predpokladu, že neexistuje ani žiadna
primeraná alternatíva alebo náhrada a chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia

parametrov verejného obstarávania alebo
3. ide o výhradné práva a za predpokladu, že neexistuje žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada a
chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania.

VIII.

Posúdenie veci správnym súdom

53. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného,
Rady Úradu pre verejné obstarávanie číslo spisu 14365-9000/2019 zo dňa 16. novembra 2020
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného, odboru dohľadu č. 9982-6000/2019-OD/7 zo

dňa 24. septembra 2020, v ktorom podľa § 175 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní vyslovil,
že žalobca svojím konaním pri zadávaní predmetnej zákazky (zabezpečenie servisnej podpory pre
prevádzku produkčného interného informačného systému štátnej pokladnice) porušil § 81 písm. b)
bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, keď nepreukázal existenciu technických dôvodov,
resp. výhradných práv v dôsledku ktorých neexistuje hospodárska súťaž a taktiež nepreukázal, že

požadované služby môže poskytnúť len ním určený hospodársky subjekt, následkom čoho nepreukázal
splnenie uvedených podmienok pre použitie postupu priameho rokovacieho konania, v dôsledku čoho
pri zadávaní predmetnej zákazky použil postup priameho rokovacieho konania bez splnenia podmienok
na jeho použitie. Súčasne konštatoval porušenie § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a
to princípu transparentnosti a princípu nediskriminácie hospodárskych subjektov, pričom uvedené

porušenia zákona o verejnom obstarávaní mali vplyv na výsledok verejného obstarávania.

54. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a
zistenie skutkového stavu bolo nepostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovanému konkrétne vytkol

zmeškanie zákonnej lehoty na vydanie prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 175 ods. 5 zákona
o verejnom obstarávaní. Ďalej namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s
jeho návrhom na vypracovanie znaleckého posudku. Žalovaný sa podľa jeho názoru neriadil zásadami
súčinnosti a materiálnej pravdy, čím dospel k neúplným a nesprávnym skutkovým záverom. Žalovanému
tiež vytkol nesprávne právne posúdenie ním predloženej dokumentácie, podkladov a otázky naplnenia

podmienok podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní. Súčasne namietal, že žalovaný
nepovažoval čestné vyhlásenie spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. za dostatočný,
nezávislý a preskúmateľný dôkaz. Nesúhlasil so záverom žalovaného o nepreukázaní, že interný
informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou kritickej infraštruktúry štátu. Mal za to, žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko ním uvedené a doložené skutočnosti popiera len na základe

svojich tvrdení. Vo vzťahu k záveru žalovaného, že nepreukázal existenciu výhradných práv v zmysle
§ 81 písm. b) bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, poukázal na skutočnosť, že po predložení
dokladu zo strany spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. preukazujúceho spôsobilosť
poskytovania požadovanej služby HPE Datacenter Care výlučne danou spoločnosťou pokračoval vpriamom rokovacom konaní už len podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní. Napokon
žalovanému vytkol nezákonnosť a nepreskúmateľnosť výroku prvostupňového rozhodnutia.

55. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, ako aj
postupu predchádzajúceho ich vydaniu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia nevykazujú také
vady, ktoré by zakladali dôvod na ich zrušenie.

56. Inštitút priameho rokovacieho konania v oblasti vereného obstarávania svojím procesným

postupom zvyšuje predovšetkým transparentnosť zadávacieho procesu ako celku zo strany verejného
obstarávateľa, a preto je potrebné ho chápať ako výnimočný inštitút vo vzťahu k iným postupom
aplikujúcim sa vo verejnom obstarávaní v zmysle zákona o verejnom obstarávaní. Preukázanie
existencie zákonných dôvodov na aplikáciu tohto výnimočného inštitútu spočíva na verejnom
obstarávateľovi, ktorý sa rozhodne aplikovať inštitút priameho rokovacieho konania. Navyše, verejný
obstarávateľ musí preukázať, že existujú zákonné podmienky na použitie tohto inštitútu už vo vzťahu k

Úradu pre verejné obstarávanie, a to v príslušnom oznámení verejného obstarávateľa, ktorým informuje
Úrad o príslušnom zámere. Zákonné dôvody na použitie inštitútu priameho rokovacieho konania musia
existovať už v čase, keď sa verejný obstarávateľ rozhodne pre realizáciu tohto výnimočného inštitútu.
Ak by sa totiž preukázalo, že verejný obstarávateľ postupoval pri použití tohto inštitútu v rozpore so
zákonom o verejnom obstarávaní, dopustil by sa svojím konaním správneho deliktu a za také konanie

by mu Úrad mohol uložiť finančnú pokutu vo výške 5% zmluvnej ceny (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 19. júna 2013, sp.zn. 2Sžf/37/2012 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 108/2015).

57. Pokiaľ žalobca namietal, že správny orgán prvého stupňa vydal svoje rozhodnutie po uplynutí 30

dňovej lehoty v zmysle § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní, správny súd sa stotožnil s tým, že
zo strany správneho orgánu prvého stupňa došlo k uvedenému procesnému pochybeniu, čo žalovaný
vo vyjadrení k správnej žalobe ani nepoprel. Vo vzťahu k samotnej povahe predmetnej lehoty však
správny súd poukazuje na skutočnosť, že právna teória aj prax rozlišuje lehoty poriadkové, ktoré majú
za cieľ usmerniť konanie príslušných orgánov v rámci určitých lehôt tak, aby nedochádzalo k zbytočným

prieťahom a omeškaniu, bez toho, aby nedodržanie týchto lehôt malo vplyv na ďalší priebeh a výsledok
konania a lehoty prepadné, prekluzívne, ktorých nedodržanie má za následok „stratu“, zánik, „prepad“
určitých práv a povinností. Na rozdiel od prvej skupiny, pri ktorej zákonodarca neuvádza následok
za nedodržanie lehoty, pretože ide o lehotu poriadkovú, pri druhej skupine zreteľne určuje, že uplynutím
takejtolehotydochádzakzánikuurčitýchprávapovinností(pozrirozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky zo dňa 24. septembra 2014, sp. zn. 10Sžd/14/2014). Vzhľadom na uvedené je správny súd
toho názoru, že v danom prípade sa jedná o poriadkovú lehotu, keďže zákon nespája s jej nedodržaním
žiadne právne následky, a preto vyššie uvedené pochybenie správneho orgánu prvého stupňa nemohlo
mať vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia a následne ani napadnutého rozhodnutia.

58. Žalobca ďalej vytkol žalovanému, Rade Úradu pre verejné obstarávanie, že sa v napadnutom
rozhodnutí vôbec nezaoberal jeho návrhom na vypracovanie znaleckého posudku obsiahnutom
v podanom odvolaní. Správny súd konštatuje, že žalovaný, Rada Úradu pre verejné obstarávanie, v
tomto smere pochybil, keď mal v súlade s § 47 ods. 3 správneho poriadku nevykonanie daného dôkazu
v napadnutom rozhodnutí odôvodniť. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci dôkazné

bremenovovzťahupreukázaniusplneniapodmienoknapoužitiepostupupriamehorokovaciehokonania
zaťažovalo žalobcu, čo potvrdzuje aj ustálená judikatúra (viď vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 2Sžf/37/2012 zo dňa 19. júna 2013), pričom žalobca splnenie týchto podmienok
v danom prípade nepreukázal, správny súd nepovažoval dané pochybenie za natoľko závažné, aby
malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

59. Správny súd sa nestotožnil ani so žalobnými bodmi týkajúcimi sa nedostatočného zistenia
skutkového stavu žalovaným. Pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady súčinnosti vyjadrenej v § 3 ods.
2 správneho poriadku, správny súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v priebehu administratívneho
konania niekoľkokrát žalobcu vyzýval na doplnenie predložených dokladov a ďalších vysvetlení, a ak

žalobca napriek tomu nebol schopný žalobcovi poskytnúť dostatočné vysvetlenia a adekvátne dôkazy
preukazujúce splnenie podmienok na požitie priameho rokovacieho konania v zmysle § 81 písm. b)
bod 2, resp. 3 zákona o verejnom obstarávaní, nemožno to pripisovať na vrub žalovanému, ktorý
je navyše s poukazom na § 3 ods. 4 správneho poriadku povinný v konaní postupovať hospodárnea bez zbytočných prieťahov. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že v danom prípade dôkazné bremeno
zaťažovalo primárne žalobcu, ktorý bol povinný preukázať existenciu zákonných podmienok na použitie
postupu priameho rokovacieho konania vo vzťahu k okamihu jeho začatia, a to už v oznámení

o dobrovoľnej transparentnosti ex ante, čo sa mu však v predmetnej veci nepodarilo, a to ani v priebehu
prvostupňovéhoanásledneodvolaciehokonaniapredžalovaným.Pretonemožnohovoriťanioporušení
zásady materiálnej pravdy (§ 3 ods. 5 správneho poriadku) zo strany žalovaného.

60. Vo vzťahu k žalobcom namietanému vyhodnoteniu ním predloženého čestného vyhlásenia

spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. žalovaným má správny súd za to, že žalovaný,
Rada Úradu pre verejné obstarávanie, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia presvedčivo vysvetlil,
prečo tento dôkaz nemožno považovať za relevantný pre predmetnú vec. Žalovaný pritom dané čestné
vyhlásenie a priori nevylúčil ako dôkaz z dôvodu, že by čestné vyhlásenie ako také nemohlo byť použité
ako dôkazný prostriedok v konaní o preskúmavaní úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, ale
až po jeho vyhodnotení dospel k záveru, že nejde o dostatočný, nezávislý a preskúmateľný dôkaz.

Dôvody vedúce žalovaného k uvedenému záveru sú pritom aj podľa mienky správneho súdu oprávnené,
keďže išlo o čestné vyhlásenie subjektu, ktorý mal zjavne záujem o získanie predmetnej zákazky (a
napokon ju aj získal), a teda sa nejednalo o nezávislú osobu, a zároveň nebolo doplnené o objektívne
dôkazy,pričomžalobcazačalpriamerokovaciekonaniesuvedenouspoločnosťoueštepredtým,akomal
dané čestné vyhlásenie k dispozícii. Neobstojí pritom tvrdenie žalobcu, že sám žalovaný mal tvrdenia

uvedené v danom čestnom vyhlásení verifikovať ďalšími dôkaznými prostriedkami, keďže žalobca,
ktoréhozaťažovalodôkaznébremeno,pokiaľideopreukázaniesplneniapodmienoknapoužitiepostupu
priameho rokovacieho konania, žiadne dôkazné prostriedky v tomto smere neprodukoval. Na uvedenom
nič nemení ani skutočnosť, že žalobca predložil žalovanému záznam z prieskumu trhu, keďže, ako
správne konštatoval žalovaný, žalobca nepredložil konkrétnu e-mailovú komunikáciu so spoločnosťami,

ktorých odpovede boli zahrnuté v danom zázname, a kladené otázky boli výhradne vo vzťahu k službe
podpory na úrovni Datacenter Care, ktorej nevyhnutnosť žalobca ani nepreukázal.

61. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že interný informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou
kritickej infraštruktúry štátu je správny súd toho názoru, že zo žalobcom citovanej prílohy č. 3 k zákonu o

kritickej infraštruktúre v spojení s § 2 ods. 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici síce vyplýva, že systém
štátnej pokladnice je súčasťou kritickej infraštruktúry, avšak nedá sa z nich jednoznačne vyvodiť, že
súčasťou kritickej infraštruktúry je aj produkčný interný informačný systém štátnej pokladnice, ktorého sa
týkalo predmetné priame rokovacie konanie. Súčasne žalovaný, Rada Úradu pre verejné obstarávanie
sa v napadnutom rozhodnutí pomerne rozsiahlo venoval rozporuplným tvrdeniam samotného žalobcu

o tom, či produkčný interný informačný systém štátnej pokladnice, ktorý je používaný zamestnancami
žalovaného na plnenie zverených úloh pre vykonávanie vlastnej internej agendy žalovaného, je
alebo nie je súčasťou informačného systému štátnej pokladnice, z ktorých takisto nemožno dospieť
k jednoznačnému záveru o tejto otázke, a teda žalobca v danom prípade nepreukázal, že produkčný
interný informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou kritickej infraštruktúry.

62. Aj vzhľadom na vyššie uvedené správny súd nemohol prihliadnuť ani na žalobnú námietku
týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia žalobcom predloženej dokumentácie, podkladov a otázky
naplnenia podmienok podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní žalovaným. Záver
žalovaného, Rady Úradu pre verejné obstarávanie o nesplnení podmienok pre aplikáciu priameho

rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní pritom vychádzal
z náležitého vyhodnotenia splnenia každej z kumulatívnych parciálnych podmienok obsiahnutých
v citovanom zákonnom ustanovení, ktoré musia byť splnené súčasne. Správny súd je v tejto súvislosti
zhodne so žalovaným toho názoru, že aj keď požiadavkou žalobcu na poskytovanie služby Datacenter
Care mohlo dôjsť k situácii, kedy neexistuje hospodárska súťaž, žalobca nevyhnutnosť tejto služby

pre riadne plnenie predmetu zákazky nepreukázal a pokiaľ by ju aj preukázal, nepreukázal, že táto
nevyhnutnosť nevyplývala z predchádzajúcich zmluvných vzťahov so spoločnosťou Hewlett Packard
Enterprise Slovakia s.r.o.

63. Vo vzťahu k žalobcom namietanému záveru žalovaného, že žalobca nepreukázal existenciu

výhradných práv v zmysle § 81 písm. b) bod 3 zákona o verejnom obstarávaní správny súd dospel
k záveru, že žalovaný v tomto prípade nepochybil, keďže žalobca daný dôvod na začatie priameho
rokovacieho konania uviedol vo svojom oznámení o dobrovoľnej transparentnosti ex ante, a teda je
zrejmé, že postup priameho rokovacieho konania zahájil aj z tohto dôvodu. Preto na tomto mieste nieje relevantné, že po predložení čestného vyhlásenia spoločnosťou Hewlett Packard Enterprise Slovakia
s.r.o. preukazujúceho spôsobilosť poskytovania požadovanej služby HPE Datacenter Care výlučne
danou spoločnosťou už v priamom rokovacom konaní pokračoval len z dôvodu podľa § 81 písm. b)

bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní. Ani samotný žalobca pritom nerozporoval záver žalovaného, že
podmienky na použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 3 zákona o verejnom
obstarávaní v danom prípade neboli splnené.

64. Vychádzajúc z uvedených pochybení žalobcu pri použití postupu priameho rokovacieho konania

pri zadávaní predmetnej zákazky je správny súd toho názoru, že správny orgán prvého stupňa vo
svojom rozhodnutí a následne aj žalovaný, Rada Úradu pre verejné obstarávanie, v napadnutom
rozhodnutí dospeli k správnemu záveru, že žalobca postupoval v rozpore s § 10 ods. 2 zákona o
verejnom obstarávaní, a to princípom transparentnosti, keď riadne a dôkladne neodôvodnil zadávanie
predmetnej zákazky postupom priameho rokovacieho konania, a teda nepreukázal splnenie podmienok
uvedených v § 81 písm. b) bode 2 a 3 zákona o verejnom obstarávaní, ako aj s princípom

nediskriminácie, keďže predmetné zadávanie zákazky realizoval bez riadneho verejného obstarávania,
ktoré by zabezpečilo transparentnú hospodársku súťaž s účasťou väčšieho počtu hospodárskych
subjektov, ktorí sa zadávania predmetnej zákazky nemohli zúčastniť a toto právo im bolo upreté, pričom
dané porušenie zákona o verejnom obstarávaní malo vplyv na výsledok verejného obstarávania.

65. Správny súd napokon nevyhodnotil ako dôvodné ani žalobné body týkajúce sa nepresnosti a
nezrozumiteľnosti výroku prvostupňového rozhodnutia. V danom prípade správny orgán prvého stupňa
uviedol vo výroku svojho rozhodnutia porušenie podmienok na použitie postupu priameho rokovacieho
konania v zmysle § 81 písm. b) bodu 2, resp. bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní spočívajúce
v tom, že žalobca nepreukázal existenciu technických dôvodov, resp. výhradných práv, v dôsledku

ktorých neexistuje hospodárska súťaž a skutočnosť, že požadované služby môže poskytnúť len ním
určený hospodársky subjekt. Vzhľadom na to, že v prípade podmienok podľa § 81 písm. b) bodu
2 a bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní sa jedná o kumulatívne podmienky, ktoré musia byť
splnené súčasne, správny súd považoval výrok prvostupňového rozhodnutia za postačujúci, aj keď
v ňom neboli uvedené ďalšie dve parciálne podmienky (podmienka, že neexistuje žiadna primeraná

alternatíva alebo náhrada a podmienka, že chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého
zúženia parametrov verejného obstarávania), keďže už v prípade splnenia jednej z daných parciálnych
podmienok dochádza k porušeniu predmetného ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní. Správny
súd nepokladal výrok prvostupňového rozhodnutia za nepresný ani pokiaľ ide porušenie ustanovenia
§ 81 písm. b) bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, keďže žalobca citované ustanovenie uviedol

vo svojom oznámení o dobrovoľnej transparentnosti ex ante, pričom ani samotný žalobca nepopieral,
že k splneniu tam ustanovených podmienok nedošlo. Za relevantné nemožno považovať ani žalobcom
namietané neoznačenie predmetnej zákazky vo výroku prvostupňového rozhodnutia, keďže daná
zákazka je presne a jasne označená v záhlaví prvostupňového rozhodnutia ako zabezpečenie servisnej
podpory pre prevádzku produkčného interného informačného systému štátnej pokladnice.

66. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju s
poukazom na § 190 SSP zamietol.

67. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal

právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, pre ktorý možno spravodlivo požadovať od
žalobcu, aby mu nahradil trovy konania.

68. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.