Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7CdoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3521201838
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3521201838.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne C. E., narodenej XX. D. XXXX, L. XXX,
právne zastúpenej spoločnosťou Advokát Ivor, s.r.o., Púchov, Mojmírova 1161/6, IČO: 44578946, proti
žalovanej MAKYTA, a.s., Púchov, 1. mája 882/42, IČO: 31599168, právne zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., Trenčín, Piaristická 46/276, IČO: 36837857, o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, vedenom na Okresnom súde Trenčín

pod sp. zn. NM-10Cpr/23/2021 (pôvodne na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod č. k.
10Cpr/23/2021-154), o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 07. augusta
2024 č. k. 19Copr/8/2023-212, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 07. augusta 2024 sp. zn. 19Copr/8/2023 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom - v súčasnosti Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej
inštancie") rozsudkom z 18. mája 2023 č. k. 10Cpr/23/2021-154 rozhodol, že výpoveď žalovanej z
pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 08. apríla 2021, doručená
žalobkyni dňa 13. apríla 2021, je neplatná, pričom pracovný pomer naďalej trvá (výrok I.), žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru
vo výške 11.585,28 eura netto za obdobie od 01. augusta 2021 do 30. apríla 2023, do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok IV.).
1.1. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu mal za
preukázané že medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom bola uzavretá
riadna pracovná zmluva a to na dobu neurčitú na pozíciu krajčírka. Dňa 01. februára 2021 žalovaná z
dôvodu poklesu objednávok a tým aj poklesu potreby pracovnej sily (v súvislosti s dopadmi pandémie

COVID-19) prijala rozhodnutie o organizačnej zmene č. X/XXXX s cieľom zefektívniť podnikanie a prácu
a zabezpečiť optimalizáciu nákladov tak, že sa rozhodla znížiť stav zamestnancov v závode odevnej
konfekcie Púchov v útvare hlavná výroba. Konkrétne išlo o pozície: 6 x funkcia krajčíra a 1 x funkcia
majstra k termínu 28. február 2021, 1 x funkcia šičky k termínu 30. apríl 2021 a 4 x funkcia krajčíra
k termínu 31. máj 2021. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané, že žalovaná predložila všetky
relevantné dokumenty o tom, že organizačnú zmenu prijala za účelom zabezpečenia väčšej efektívnosti

podnikania, efektívnosti práce a optimalizácie nákladov a tiež, že sa táto zmena dotkla žalobkyne, ktorá
sa stala pre žalovanú nadbytočnou. Z daných dokumentov podľa súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že
organizačná zmena ako aj možnosť dať výpoveď z nadbytočnosti žalobkyni bola riadne predložená
zástupcom zamestnancov a prerokovaná s nimi. Podľa súdu prvej inštancie z dokazovania nevyplynulo,
že by sa žalovaná pri výbere zamestnancov, s ktorými mala v pláne ukončiť pracovný pomer, správala
diskriminačne alebo tak, že by chcela zneužívať svoje práva vo vzťahu k zamestnancom. Skutočnosť,

že prácu žalobkyne začal vykonávať iný zamestnanec žalovanej, ešte neznamená, že žalobkyňa nebola
nadbytočnou. Podľa žalobkyne jej výpoveď nikdy nebola doručená. V tejto súvislosti súd prvej inštanciez dokazovania zistil, že žalobkyňa dňa 13. apríla 2021 odmietla prevziať výpoveď zo dňa 08. apríla 2021
a s poukazom na § 38 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „zákonník práce"
alebo „ZP") dospel k záveru, že žalovaná si riadne splnila svoju povinnosť doručiť žalobkyni výpoveď

do vlastných rúk.
1.2. Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť žalovanej, podľa súdu prvej inštancie nebolo medzi stranami
sporným, že žalovaná žalobkyni ponúkla miesto účtovníka a vedúceho energetiky a žalobkyňa o tieto
pracovné miesta prejavila záujem, následne však žalovaná žalobkyni oznámila, že tieto miesta zrušila
a osadené nebudú a preto pre ňu inú ponuku nemá. Ďalej podľa súdu prvej inštancie sporným nebolo

ani to, že žalovaná cez letné prázdniny pravidelne zamestnávala študentov, pričom túto prácu žalobkyni
neponúkla. V rámci konania žalobkyňa poukázala na pracovné miesto E. E. s tým, že do zamestnania
nastúpil dňa 06. mája 2021, na čo žalovaná nijako nezareagovala, o aké voľné pracovné miesto išlo a
prečohoneponúklažalobkyni.Súdprvejinštanciedospelvtomtosmerekzáveru,žežalovanáneuniesla
dôkazné bremeno o riadnom splnení ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 ZP a preto súd prvej
inštancie rozhodol, že výpoveď žalovanej vo vzťahu k žalobkyni je neplatná. Z dôvodu, že žalobkyňa

žalovanej oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, súd prvej inštancie tiež určil, že pracovný pomer
trvá.
1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z dokazovania nevyplynulo porušenie § 61 ods. 3 ZP žalovanou,
keďže v rozhodnom čase od 01. augusta 2021 do 30. septembra 2021 znovu nevytvorila pracovné
miesto žalobkyne organizačnou zmenou a ani na v danom období na takéto pracovné miesto žalobkyne

neprijala nových zamestnancov. Aj keď neskôr žalovaná s výnimkou žalobkyne oslovila a zamestnala
pôvodne prepustených zamestnancov, súd prvej inštancie uviedol, že táto skutočnosť nemôže mať
žiaden vplyv na určenie, že napadnutá výpoveď je z tohto dôvodu neplatná.
1.4. Podľa súdu prvej inštancie nesporným medzi stranami bolo, že výška priemernej mzdy pre prípad
náhrad mzdy je 551,68 eura mesačne vzhľadom k tomu, že žalovaná výslovne nepožiadala v zmysle

§ 79 ods. 1 ZP súd, aby náhradu mzdy nepriznal alebo túto primerane znížil. Z tohto dôvodu súd
prvej inštancie priznal žalobkyni plnú splatnú náhradu mzdy a to od uplynutia výpovednej doby od 1.
augusta 2021 do vyhlásenia rozhodnutia, do 30. apríla 2023 (spolu za 21 mesiacov, t. j. 11.585,28 eura
netto). Žalobkyňa si uplatnila aj nesplatnú náhradu mzdy, v ktorej časti súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodnú zamietol, keďže tento žalobkyňou uplatnený nárok sa nemohol prekludovať podľa § 77 ZP,

pretože tento nárok žalobkyne súd prvej inštancie posudzoval v čase rozhodovania o nároku.
1.5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP")
tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, keďže žalovaná bola úspešná
len v nepatrnej časti formálneho posúdenia nároku na náhradu mzdy, ktorý sa odvíja od zákonnej úpravy,

dĺžky trvania tohto súdneho sporu a od postoja procesných strán, či vo veci podajú odvolanie alebo nie.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom zo 07. augusta 2024 č. k.
19Copr/8/2023-212 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietol
(výrok I.) a žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.).

2.1. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne proti prvému, druhému a
štvrtému výroku a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) CSP. Odvolací súd po vykonanom
dokazovaní na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žalovaná splnila všetky hmotnoprávne
podmienky platnosti výpovede doručenej žalobkyni dňa 13. apríla 2021 a predmetná výpoveď je platná.
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 CSP

zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.
2.2. Odvolací súd uviedol, že v prípade podania žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou zo strany zamestnávateľa je úlohou súdu skúmať platnosť výpovede nielen z dôvodov
uvedených v podanej žalobe, ale súd ex offo skúma aj splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok
platnosti výpovede s tým, že dôkazné bremeno na preukázanie ich splnenia zaťažuje zamestnávateľa.

Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne zistil, že žalovaná dňa 13. apríla 2021 doručila
žalobkyni písomnú výpoveď v súlade § 38 ods. 4 ZP, keď žalobkyňa v uvedený deň odmietla prevziať
výpoveď na pracovisku v prítomnosti svedkýň Y. T., Mgr. I. J. a C. K.. Súd prvej inštancie tiež správne
vyhodnotil, že žalobkyňa nepreukázala, že by jej zdravotný stav neumožňoval dňa 13. apríla 2021
preberať písomnosti. Žalobkyňa predložila záznam z Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica zo

dňa 13. apríla 2021 o 23:24 hod., ktorý potvrdzoval, že v deň doručenia výpovede žalobkyňa v nočných
hodinách pre tachykardiu vyhľadala lekársku pomoc po tom, čo po príchode z práce cítila búšenie
srdca a vnútorné chvenie, avšak podľa tejto správy bola pri vedomí, orientovaná vo všetkých kvalitách
správne. Z uvedeného a ani z ostatných zdravotných záznamov žalobkyne nevyplynulo, že by v časedoručenia výpovede na pracovisku žalobkyňa nebola spôsobilá na prevzatie výpovede od žalovanej.
Uvedená výpoveď bola tiež podpísaná konajúcou osobou, a to generálnym riaditeľom žalovanej a
zároveňriaditeľomzávodužalovanejapredsedníčkouZákladnejorganizácieIntegrovanéhoodborového

zväzu. Výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov v súlade s § 74 ZP, o čom
svedčí žiadosť žalovanej o prerokovanie výpovedí zo dňa 01. februára 2021 a zápis z prerokovania
o skončení pracovných pomerov zamestnancov zo dňa 05. februára 2021. Dôvodom výpovede bola
organizačná zmena, ktorej obsah a dôvody sú špecifikované v bode 1.1. (tohto) rozhodnutia dovolacieho
súdu. Odvolací súd považoval za správne, že súd prvej inštancie vyhodnotil žalobnú námietku žalobkyne

o tom, že jej pracovné miesto zrušené nebolo, nakoľko jej prácu vykonával iný zamestnanec, za
nedôvodnú. K zrušeniu pracovného miesta žalobkyne došlo rozhodnutím žalovanej s cieľom zabezpečiť
efektívnosť práce z dôvodu poklesu objednávok v súvislosti v opatreniami na ochranu pred ochorením
COVID-19, preto na pracovisku žalovanej vykonávali naďalej prácu zostávajúci zamestnanci v rozsahu
znížených objednávok.
2.3. V otázke posúdenia splnenia ponukovej povinnosti žalovanou bol odvolací súd toho názoru,

že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na ustanovenie § 63 ods. 2 ZP,
ktoré stanovuje, že pre nadbytočnosť zamestnancovi možno dať výpoveď (ak nejde o výpoveď z
dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred
uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé

plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý
možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm. f)) iba vtedy, ak: a/
zamestnávateľ nemá možnosť zamestnávať zamestnanca v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto
výkonu práce, a to ani na kratší pracovný čas, b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho
vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu

práce. Splnenie ponukovej povinnosti nie je potrebné vo výpovedi uvádzať, či bližšie špecifikovať.
Preskúmanie tejto podmienky môže byť až predmetom súdneho konania o žalobnom návrhu o
vyslovenie neplatnosti výpovede. Bude na zamestnávateľovi, aby splnenie podmienky ponuky vhodnej
práce v spore preukázal. Zamestnávateľ je povinný vhodnú prácu ponúknuť pred doručením výpovede,
pričom sa vychádza zo stavu u zamestnávateľa v čase doručenia výpovede. Vhodnou prácou je aj

práca na kratší pracovný čas, aj keď zamestnanec doteraz pracoval u zamestnávateľa na plný týždenný
pracovný čas. Nemusí ísť o ponuku práce v rámci dohodnutého druhu práce, ponúkaná práca musí
zodpovedať zdravotnému stavu zamestnanca, jeho schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii, teda
pri určení vhodnej práce sa vychádza z § 55 ods. 5 ZP. Ak zamestnávateľ vhodnou prácou disponuje,
je povinný zamestnancovi vhodnú prácu ponúknuť. Ak zamestnanec ponúknutú prácu prijme, uzavrie

so zamestnávateľom dohodu o zmene pracovných podmienok v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ
v danom prípade už nebude doručovať výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b)
ZP. Pokiaľ zamestnanec ponúknutú prácu odmietne, dôsledkom je po splnení ostatných podmienok
doručenie výpovede. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto
výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú prácu, svoju ponukovú

povinnosť ani nemôže splniť. V takom prípade v súdnom spore zamestnávateľ musí preukázať, že
predtým, ako dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste,
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. Z listín
predložených žalovanou - z rozhodnutia zamestnávateľa č. X/XXXX o organizačnej zmene zo dňa
01. februára 2021, z rozhodnutia zamestnávateľa č. X/XXXX. o organizačnej zmene zo dňa 22.

marca 2021, z organizačnej štruktúry žalovanej k 1. aprílu 2021, z organizačnej štruktúry žalovanej
k 01. júnu 2021 a zo zoznamu zamestnancov žalovanej od 01. apríla 2021 do 31. decembra 2021
vyhotovenomSociálnoupoisťovňouvyplýva,ževčasedoručeniavýpovede,t.j.13.apríla2021žalovaná
nedisponovala žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté so žalobkyňou
ako miesto výkonu práce, ktoré by mohla žalobkyni ponúknuť. Odvolací súd uviedol, že pod pojem

voľné pracovné miesto v prípade ponukovej povinnosti pri výpovedi z pracovného pomeru nie je možné
subsumovať pracovnoprávne vzťahy založené dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru, keďže účelom ponukovej povinnosti je zachovanie platnosti pracovnej zmluvy so zmenou
pracovných podmienok s tým, že zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď nedoručí. Dohody o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru nie sú pracovnoprávnymi vzťahmi založenými pracovnou

zmluvou a ani ich nenahrádzajú, preto nie je možné zahrnúť rozsah prác vykonávaných zamestnancom
na základe týchto dohôd pod voľné pracovné miesta pre účely posúdenia splnenia ponukovej povinnosti
zamestnávateľom. Z predložených organizačných štruktúr žalovanej a zo zoznamu zamestnancov
žalovanej od 01. apríla 2021 do 31. decembra 2021 vyhotovenom Sociálnou poisťovňou vyplýva, žeod 01. apríla 2021 žalovaná nedisponovala žiadnym voľným pracovným miestom, keďže k 01. aprílu
2021 rozhodla o zrušení voľných pracovných miest bezpečnostný technik a účtovník, ktoré pôvodne
žalobkyni ponúkla a v období od 01. apríla 2021 do 4. októbra 2021 neprijala žiadneho zamestnanca

do pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy. Z vykonaných dôkazov podľa odvolacieho súdu
jednoznačne vyplynulo, že ku dňu doručenia výpovede žalovanou žalobkyni dňa 13. apríla 2021
žalovaná nedisponovala žiadnym voľným pracovným miestom, ktoré by mohla žalobkyni ponúknuť a
v konaní preukázala, že svoju ponukovú povinnosť nemohla splniť. Žalobkyňa síce poukazovala na
inzeráty žalovanej o ponuke práce, uvedené listiny však podľa odvolacieho súdu nepreukazujú, že

by žalovaná v čase doručenia výpovede disponovala voľným pracovným miestom, ktoré by mohla
ponúknuť žalobkyni. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu
skutkovému záveru o tom, že žalovaná disponovala v čase doručenia výpovede voľným pracovným
miestom, a to miestom E. E., s ktorým žalovaná uzavrela dňa 05. mája 2021 dohodu o vykonaní práce,
a k nesprávnemu právnemu záveru, že žalovaná nesplnila ponukovú povinnosť, keď žalobkyni pred
doručením výpovede neponúkla uzavretie tejto dohody namiesto E. E..

2.4. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP
tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP.

3.1. Dovolateľka mala v dovolaní za to, že súd prvej inštancie a odvolací súd nesprávnym procesným
postupom jej ako žalobkyni znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľka dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP
identifikovala v tom, že v konaní bola nezákonným a nesprávnym procesným postupom neoprávnene
a nespravodlivo znevýhodnená ako slabšia strana sporu, čo podľa dovolateľky možno kvalifikovať

ako porušenia jej práva na spravodlivý proces. Tiež mala za to, že nižšie súdy porušili jej právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď sa nevysporiadali so všetkými relevantnými skutočnosťami
v konaní a podstatnou argumentáciou ohľadne porušenia ponukovej povinnosti žalovanou, čím bola
tiež porušená i rovnosť zbraní strán sporu. Rozhodnutie odvolacieho súdu dovolateľka označila za
prekvapivé, arbitrárne, nedostatočne a stroho odôvodnené a najmä nezákonné. Zdôraznila tiež, že

odvolací súd rozhodnutím trojnásobne porušil Civilný sporový poriadok (menovite § 186 ods. 2, §
153 a § 154, § 366 CSP v bodoch 17. a 18. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Dovolateľka
konkrétne poukázala na prostriedok procesnej obrany žalovanej - jej tvrdenia ohľadne zamestnanca E.
E. uplatnené až v odvolaní a predloženie dohody o jeho pracovnej činnosti ako prílohy odvolania. Podľa
dovolateľky tieto tvrdenia neboli uplatnené včas v konaní pred súdom prvej inštancie a preto nemohli byť

uplatnené ako prostriedok procesnej obrany žalovanej, na základe čoho odvolací súd na túto procesnú
obranu nemal a nemohol prihliadať. Dovolateľka mala tiež za to, že súd prvej inštancie a odvolací
súd sa nevyporiadali so zrejmým a hrubým rozporom medzi dvoma dôkazmi - listinou predloženou
žalovanouRozhodnutiezamestnávateľač.X/XXXXozrušenídvochpracovnýchmiest(účtovníkavedúci
energetiky) a výpoveďou C. K., referentky personalistiky u žalovanej, podľa ktorej boli dve uvedené

pracovné miesta voľné aj ku dňu 13. apríla 2021, t. j. ku dňu doručenia výpovede žalobkyni.
3.2. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka identifikovala v nesprávnom právnom
posúdení, ktorého sa odvolací súd dopustil pri posudzovaní splnenia ponukovej povinnosti žalovanej
na obsadenie voľného pracovného miesta. Mala za to, že odvolací súd sa v pri posúdení danej otázke
odchýlil od názoru súdu prvej inštancie (body 47. a 48.) ako aj od relevantnej a na tento prípad

aplikovateľnej judikatúry dovolacieho súdu - uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/312/2020 a sp.
zn. 2Cdo/121/2021, ktoré pri právnom posúdení veci správne aplikoval súd prvej inštancie. V žalobe
poukázala na to, že žalovaná prijala v rozhodnom období do práce okrem viacerých iných osôb aj
E. E.. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná sa k tomuto nijako nevyjadrila a súd prvej inštancie
nemal za sporné, že žalovaná zamestnávala viacerých konkretizovaných dohodárov v období po tom,

čo jej doručil výpoveď z pracovného pomeru. Dovolateľka mala za to, že súd prvej inštancie správne
ustálil, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a nesplnila riadne ponukovú povinnosť. S uvedeným
právnym posúdením sa však odvolací súd nestotožnil, čo podľa dovolateľky zakladá opodstatnenosť
dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V spojitosti s týmto dovolacím dôvodom a s
ponukovou povinnosťou žalovanej dovolateľka poukázala tiež na to, že žalovaná mala preukázateľne k

13. aprílu 2021, t. j. ku dňu doručenia výpovede žalobkyni, aj ďalšie dve voľné pracovné miesta (účtovník
a vedúci energetiky), ktoré jej najprv síce ponúkla, no po ich prijatí z jej strany zjavne antedatovanou
listinou až dodatočne po doručení jej výpovede žalovaná simulovala zrušenie uvedených miest po tom,
ako ponuku žalovanej dňa 16. februára 2021 písomne akceptovala. Podľa svedkyne však boli k 13.aprílu 2021 dve uvedené pracovné miesta voľné. Podľa dovolateľky tak nebolo preukázané, že by na
strane zamestnávateľa išlo o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. V danej súvislosti
žalobkyňa poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/261/2007.

3.3. Dovolateľka vymedzila aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a to prostredníctvom
sformulovania právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené: „Ide
o porušovanie zákazu ustanoveného pre zamestnávateľa podľa § 61 ods. 3 ZP, resp. o obchádzanie
uvedeného zákazu, ak zamestnávateľ v dvojmesačnej ochrannej lehote po uplynutí výpovednej doby
zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď pre nadbytočnosť podľa § 61 ods. 3 ZP, prijme jedného

alebo viacerých zamestnancov na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
s rovnakou alebo obdobnou pracovnou náplňou, ako mal zamestnanec, ktorému bola daná výpoveď
pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1. písm. b) ZP? A v prípade, ak uvedené konanie zamestnávateľa je
porušením zákazu, resp. jeho obchádzaním, je následkom takto definovaného porušenia zákazu podľa
§ 61 ods. 3 ZP zo strany zamestnávateľa neplatnosť výpovede z pracovného pomeru s dotknutým
zamestnancom pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1. písm. b) ZP?"

3.4. Vychádzajúc z uvedeného dovolateľka dovolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti zmenil tak, že dovolací súd (dovolateľka mala na mysli zrejme „odvolací súd" - pozn.
dovolacieho súdu) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje, žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni
všetky trovy odvolacieho konania a konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % a žalovaná
je povinná nahradiť žalobkyni všetky trovy dovolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia v

rozsahu 100 %. Alternatívne dovolateľka dovolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni
všetky trovy dovolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

4.Žalovanávovyjadreníkdovolaniuprimárneuviedla,žerozsudokodvolaciehosúdupovažujezavecne

správny, ku ktorému dospel odvolací súd riadnym procesným postupom. Podľa žalovanej je predmetné
dovolanie nedôvodné, zmätočné a pokiaľ ide o dovolacie dôvody aj nezrozumiteľné a dovolateľka v
ňom parafrázuje iba rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalovaná (rovnako ako odvolací súd) považuje
za nesprávny. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP tak, ako ho vymedzila v dovolaní
dovolateľka, žalovaná uviedla, že všetky práva dovolateľky boli v odvolacom konaní vyčerpávajúco

zrealizované. Podľa žalovanej sa odvolací súd neodklonil od stabilne judikovaného riešenia právnej
otázky, ktorú dovolateľka špecifikovala v spojitosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP, naopak sa správne priklonil k dlhodobo vyriešenej právnej otázke, v akom časovom momente
si má splniť zamestnávateľ ponukovú povinnosť iného vhodného miesta pri výpovedi z organizačných
dôvodov. Pre ponukovú povinnosť je zásadne rozhodný čas, kedy sa výpoveď doručuje. V čase

doručenia výpovede žalobkyni, t. j. 13. apríla 2021 žalovaná preukázateľne žiadne voľné pracovné
miesto nemala. Vzhľadom na uvedené žalovaná dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie v zmysle §
448 CSP zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy dovolacieho konania vo výške
100 %.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne podľa
§ 420 písm. f) CSP je prípustné a tiež dôvodné.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu
- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť

dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach §§ 420 a 421 CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.8. Dovolateľka dovolaním (vychádzajúc z jeho obsahu - § 124 CSP; pozri nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 alebo sp. zn. I. ÚS 336/2019) namietala nesprávny procesný
postup odvolacieho súdu založený na neoprávnenom a nespravodlivom znevýhodnení slabšej strany

sporu, porušenie rovnosti zbraní strán sporu, neprípustnosť novôt a neskorých skutkových tvrdení,
nedostatky v procese hodnotenia dôkazov a s tým súvisiace nedostatky v zistenom skutkovom stave
a naň nadväzujúce skutkové závery odvolacieho súdu (čiastočne i súdu prvej inštancie), prekvapivosť,
arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku zasahujúce do jej práva na spravodlivý
proces.

9. K výtke o nedostatku (riadneho) odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
a sčasti i rozsudku súdu prvej inštancie treba uviesť, že (aj) z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva a z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
sebe zahŕňajú tiež právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.
Povinnosť súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§
220 CSP a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na strane druhej. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov -

od 01. júla 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané,
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

10. Dovolací súd preto skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu dáva relevantnú
odpoveď na otázky podstatné pre rozhodnutie prejednávanej veci a či tejto odpovedi nechýba vnútorná
konzistencia, právna logika či dostatočné a zrozumiteľné vysvetlenie úvah konajúceho súdu. Na
hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej

inštancie ako skutkové súdy; dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového
stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania. Dovolací súd síce nehodnotí dôkazy
vykonané doposiaľ v konaní súdmi nižšej inštancie, avšak skúmajúc, či postupom odvolacieho súdu
mohlo dôjsť k popretiu práva na spravodlivý proces, musí posúdiť, či napadnuté rozhodnutie dáva jasné

a logické odpovede na sporné otázky a či z jeho obsahu je zrejmá úvaha súdu pri hodnotení vykonaných
dôkazov, prijatí konečných skutkových záverov a ich právnom posúdení vo svetle platnej právnej úpravy.

11. Podstata relevantnej dovolacej argumentácie žalobkyne, na ktorej okrem iného založila dôvodnosť
žaloby, smerovala k popretiu splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľom ako hmotnoprávnej

podmienky platnosti výpovede z pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods.
1 písm. b), ods. 2 Zákonníka práce.

12. Súd prvej inštancie zdôraznil, že zamestnávateľ je povinný v rámci plnenia si ponukovej povinnosti
navrhnúť dotknutému zamestnancovi inú vhodnú prácu aj na kratší pracovný čas. Konštatoval tiež,

že žalovaná ponúkla žalobkyni miesto účtovníka a vedúceho energetiky, o ktoré pracovné miesta
žalobkyňa prejavila záujem, pričom následne žalovaná tieto voľné pracovné miesta zrušila s tým,
že nebudú obsadené a žalobkyni oznámila, že pre ňu nemá inú pracovnú ponuku. Poznamenal, že
žalovaná pravidelne cez letné prázdniny zamestnávala študentov, ktorú prácu žalobkyni neponúkla, tiežuzatvárala pracovnoprávne vzťahy aj na základe dohôd o pracovnej činnosti (body 26., 27., 46. a 47.
rozsudku).

13. Podľa odvolacieho súdu pod pojem voľné pracovné miesto v prípade ponukovej povinnosti pri
výpovedi z pracovného pomeru nie je možné subsumovať pracovnoprávne vzťahy založené dohodami o
prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, nakoľko účelom ponukovej povinnosti je zachovanie
platnosti pracovnej zmluvy so zmenou pracovných podmienok s tým, že zamestnávateľ zamestnancovi
výpoveď nedoručí. Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní

práce, dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov) nie sú pracovnoprávnymi
vzťahmi založenými pracovnou zmluvou a ani ich nenahrádzajú, preto nie je možné zahrnúť rozsah prác
vykonávaných zamestnancom na základe týchto dohôd pod voľné pracovné miesta pre účely posúdenia
splneniaponukovejpovinnostizamestnávateľom.Podľaorganizačnýchštruktúržalovanejkrozhodnému
obdobiu (konkrétne k 01. 04. 2021 a k 01. 06. 2021) a zoznamu zamestnancov žalovanej za obdobie
od 01. 04. 2021 do 31. 12. 2021 zdokumentovaným Sociálnou poisťovňou žalovaná nedisponovala

žiadnym voľným pracovným miestom, keďže k 01. 04. 2021 rozhodla o zrušení voľných pracovných
miest bezpečnostný technik a účtovník, ktoré pôvodne žalobkyni ponúkla a v období od 01. 04. 2021
do 04. 10. 2021 neprijala žiadneho zamestnanca do pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy.
Podľa odvolacieho súdu ku dňu doručenia výpovede žalovanou žalobkyni dňa 13. 04. 2021 tak žalovaná
nedisponovala žiadnym voľným pracovným miestom, ktoré by mohla žalobkyni ponúknuť a v konaní

preukázala, že svoju ponukovú povinnosť nemohla splniť. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na inzeráty
žalovanej o ponuke práce, podľa odvolacieho súdu tieto listiny nepreukazujú, že by žalovaná v čase
doručenia výpovede disponovala voľným pracovným miestom, ktoré by mohla ponúknuť žalobkyni,
keďže jeden inzerát bol zo dňa 23. 09. 2021 a ponúkal pracovný pomer na dobu určitú a z ďalšieho
inzerátu nebolo možné zistiť dátum jeho inzercie (bod 18. rozsudku).

14. Najvyšší súd duplikuje, že zmyslu a účelu ponukovej povinnosti podľa ustanovenia podľa § 63 ods.
2 Zákonníka práce skutočne zodpovedá povinnosť zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi inú prácu
za podmienok, ktoré sa čo najviac približujú podmienkam, za ktorých vykonával pôvodnú prácu. Ak
zamestnanec vykonával pôvodnú prácu na plný pracovný úväzok, je mu zamestnávateľ povinný podľa

cit. zákonného ustanovenia ponúknuť inú pre neho vhodnú prácu tiež na plný úväzok. Ak však nemá
takú prácu, ale má možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať na prácu, ktorá je pre neho vhodná iba na
časť úväzku, musí mu ponúknuť aj pracovnú príležitosť len na čiastočný pracovný úväzok, čo správne
konštatoval súd prvej inštancie. Pritom platí, že ak má zamestnávateľ viac prác len na čiastočný úväzok,
je povinný ponúknuť zamestnancovi takú prácu, s ktorou je spojený pracovný úväzok vyšší, prípadne

je pre zamestnanca inak výhodnejší.

15. Oba súdy správne vyvodili, že pre posúdenie platnosti výpovede z pracovného pomeru je nutné
skúmať splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede. Napriek tomu ale pre
najvyšší súd z nepochopiteľných dôvodov z ich rozhodnutí a z prezentovaných skutkových záverov

nevyplýva,akosavyporiadali(predovšetkýmsúdodvolací,ktorýzmenilrozsudokprvoinštančnéhosúdu)
stakpodstatnouargumentácioužalobkyne,ktorounamietalarozpormedzirozhodnutímzamestnávateľa
č. X/XXXX o organizačnej zmene zo dňa 22. 03. 2021 o zrušení dvoch pracovných miest (účtovník
a vedúci energetiky), ktoré pracovné miesta pred ich zrušením uvedeným rozhodnutím v rámci
ponukovej povinnosti v súvislosti s ukončením pracovného pomeru, ktorého sa spor týka, žalovaná

poskytla žalobkyni, ktorú pracovnú ponuku žalobkyňa prijala a obsahom svedeckej výpovede referentky
personalistiky žalovanej C. K., z ktorej výpovede vyplynulo, že ku dňu 13. apríla 2021 (t. j. ku
dňu doručenia výpovede žalobkyni) žalovaná disponovala pracovnými pozíciami účtovník a vedúci
energetiky,zktoréhorozporužalobkyňavyvodzovalasimulovaniezrušeniauvedenýchpracovnýchmiest
žalovanou po tom, ako pracovnú príležitosť zamestnať sa ako účtovníčka u žalovanej dňa 16. februára

2021 písomne akceptovala. Žalobkyňa tiež tvrdila, že žalovaná využila všetky prostriedky na to, aby sa
jej zbavila vrátane prijatia množstva brigádnikov napriek tomu, že prezentovala, že voľnú prácu nemá
a to ani na skrátenú pracovnú dobu (pozri k tomu podanie žalovanej z č. l. 148 a nasl.). Žalobkyňa
predostrela aj to (pozri vyjadrenie k odvolaniu č. l. 186 a nasl.), že počas obdobia procesu prepúšťania sa
vytvorili rôzne pracovné pozície, aj na základe dohôd, čo vyplýva z údajov zo Sociálnej poisťovne, ktoré

jej ponúknuté neboli. Zdôraznila, že ako slabšia strana v predmetnom spore nemá možnosť preukázať
okolností, ktoré vyplývajú zo zápisníc a z porád vedenia žalovanej.16. Odvolací súd v napadnutom rozsudku jasne deklaruje, že v prípade podania žaloby o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa je úlohou súdu skúmať platnosť
výpovede nielen z dôvodov uvedených v podanej žalobe, ale súd ex offo skúma aj splnenie všetkých

hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede s tým, že dôkazné bremeno na preukázanie ich
splnenia zaťažuje zamestnávateľa (bod 15.). Pritom z predostretej argumentácie žalobkyne vyplýva
upodozrievanie žalovanej pri plnení ponukovej povinnosti z takého správania, ktoré malo viesť k
vytvoreniu takého stavu v čase podania výpovede žalobkyni, ktorý by umožňoval (inak úspešne)
žalovanou tvrdiť, že nemôže žalobkyňu ďalej zamestnávať s cieľom rozviazať s ňou ako zamestnancom

pracovný pomer výpoveďou na jej ujmu. Je preto nepochopiteľné, že odvolací súd, byť si vedomý
povinnosti ex offo skúmať splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede, ponechal
tak významné tvrdenia žalobkyne bez povšimnutia, čím potom zmeňujúce rozhodnutie, ktorým žalobu
žalobkyne, ktorou sa v základnom domáha určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru
zamietol bez toho, aby dostatočne vyhodnotil všetky významné a rozhodné skutkové okolností za stavu
relevantného spochybnenia žalobkyňou súdmi nižšej inštancie zisteného skutkového stavu veci.

17. V danej súvislosti dovolací súd pripomína, že: „Strany konania nie sú povinné uplatnený nárok
ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale
uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu
právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej

právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie
rozhodujúceskutočnosti,zktorýchvyvodzujetvrdenýnárok,alestýmitoskutočnosťamispájanesprávne
právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa
tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je
viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú

konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu." (pozri
sp. zn. 7Cdo/25/2018).

18. V danej súvislosti najvyšší súd pripomína a tým zároveň reaguje aj na ďalšiu dovolacie argumentáciu
žalobkyne o jej znevýhodnení ako slabšej strany sporu, že v prípade sporov s ochranou slabšej

strany, medzi ktoré nepochybne patrí aj individuálny procesnoprávny spor ako v prerokúvanej veci, s
cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, všeobecne platný princíp rovnosti
zbraní ustupuje a zamestnancovi musí byť poskytnutá osobitá ochrana procesnoprávnymi normami.
Podstatou ochrany slabšej strany v procesnoprávnych vzťahoch je dorovnanie procesného postavenia
tejto slabšej strany na tú úroveň, ktorá funkčne koreluje s procesným postavením protistrany („silnejšej"

procesnej strany). Princíp ochrany slabšej procesnej strany teda znamená, že slabší subjekt sa má
„chrániť" len do tej miery, kým sa nedosiahne spomínaná funkčná procesná rovnosť; rozhodne by
nebolo správne interpretovať princíp ochrany slabšej strany v tom zmysle, že sa má zabezpečiť akési
nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :

C. H. Beck, 2022. s. 46.).

19. Napriek tomu, že Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní
a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní a vykonávaní dôkazov, neznamená to, že sudca sa stáva
pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán.

Nový civilný sporový proces sa hlási k sociálnej koncepcii civilného procesu, ktorá sa prejavuje v tom, že
prejednaciazásadasaprelamujeasúdujeumožnenéviesťkonaniemateriálne.Civilnýsporovýporiadok
dáva súdu oprávnenie požadovať doplňujúce informácie a ukladanie povinností stranám na účel zistenia
týchto informácií. Ide o nástroje, ktoré majú súdu zabezpečiť dostatočné, určité a zrozumiteľné a najmä
včasné informácie o skutkovom stave, t. j. „kvalitný podklad" pre dokazovanie. Na jeho tvorbe sa má

podieľať najmä strana sporu (§ 132, § 136, § 149, § 150 ods. 1, § 151, § 167 CSP) a v istej miere
môže do tohto procesu vstúpiť aj súd (§ 150 ods. 2, § 181 ods. 2 - 4 CSP). Tieto práva a povinnosti
strán a súdu sledujú jediný cieľ - zistiť skutkový stav, zefektívniť dokazovanie a rozhodnúť v primeranom
čase a spravodlivo. Z myšlienky sociálnej koncepcie civilného procesu vychádza materiálny korektív
prejednacej zásady (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022. s. 744 a nasl.). Tento
materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Posúdenie
otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia
má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú nazáklade hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Predmetom skutkových tvrdení sú právne
skutočnosti, teda skutočnosti označené určitou právnou normou v jej hypotéze (v skutkovej podstate)
(porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.

Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022. s. 616 a nasl.).

20. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť, ak súd pri rozhodnutí vychádzal zo skutočnosti,
pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za základ svojho
rozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil určitú podstatnú

skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva. Dokazovaním v sporovom konaní
sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili.

21. I keď dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou)
existujúskutočnostivjejprospech(fishingexpedition),tentopostupsúduvšakniejemožnéjednoznačne
zavrhnúť. Môže byť primeraný pre situáciu, keď nie je rozumné od strany sporu požadovať, aby poznala

a tvrdila určité skutkové detaily, ak je zrejmé, že tieto vyplynú z dôkazu, ktorý pozná. Materiálny korektív
tohto pravidla je však prípustný na účel poskytnutia spravodlivej a účinnej ochrany práv (článok 1).
Súd výnimočne dokazovaním zisťuje aj skutočnosti, ktoré strana netvrdila, ak nie je od strany možné
spravodlivo požadovať, aby tieto skutočnosti poznala (napr. určitá skutočnosť sa dá zistiť iba z dokladov
protistrany, ktoré strana nemá k dispozícii). Ak sú tvrdenia dostatočne substancované, je predmet

dokazovaniaurčiteľný,čojejednýmzpredpokladovnaprijatiesprávnehoskutkovéhozáveruvsporovom
konaní. Napr. § 150 ods. 2 CSP slúži na zmiernenie následkov situácie, keď strana sporu nevie splniť
povinnosť tvrdiť (výnimočne) z objektívnych dôvodov, pretože určitú relevantnú skutočnosť nepozná,
hoci ju pozná protistrana. Hovoríme, že strana sporu trpí informačným deficitom (porov. Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.

Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022. s. 618 a nasl.).

22. Vychádzajúc z uvedeného potom nit pochýb o tom, že bolo povinnosťou súdov nižšie inštancie
zaoberať sa skutkovými tvrdeniami žalobkyne zhrnutými v bode 12., ktoré tvrdenia naznačujú porušenie
ponukovej povinnosti žalovanej, bez možnosti ich bližšieho rozvinutia a doplnenia, pretože ich detaily

nemôže dokonale poznať, preto to boli práve súdy základného konania, ktoré boli povinné zisťovať, či
takéto rozhodné skutočnosti existujú a to aj za súčinnosti žalovanej.

23. Najvyšší súd rekapituluje, že možnosť zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou
apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie

konanie v sporovom konaní (§ 388 CSP). Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom
rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť,
že odvolací súd sám zopakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k

skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, tvoriacemu
podklad pre rozhodnutie v danej veci (pozri sp. zn. 5Cdo/131/2009, 5Cdo/68/2011, 7Cdo/110/2018). Je
neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o zmene
rozsudku súdu prvej inštancie dospel iba na základe dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie, bez
toho, že by zopakoval dôkazy v potrebnom rozsahu.

24. Zdôrazňuje tiež, že pri zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom tento súd svojim
rozhodnutím nahrádza napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu. Preto obsah jeho písomného
odôvodnenia musí obsahovať zákonné náležitosti vyplývajúce z § 220 CSP, čomu dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu nezodpovedal.

25. Ak potom nastane situácia, kedy odvolací súd zákonu zodpovedajúcim spôsobom rezignuje na
právne posúdenie tak, že z odôvodnenia jeho písomného vyhotovenia rozhodnutia nemožno postihnúť
hlavné momenty právneho posúdenia ako právne kvalifikačného zhodnotenia zisteného skutkového
stavu veci, potom nemožno konštatovať, že takéto rozhodnutie je postihnuté nielen vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale aj (s ohľadom na absenciu preskúmateľnej aplikačnej
úvahy) nesprávnym právnym posúdením veci.26. S námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku vo vzťahu k čiastkovej právnej otázke
týkajúcej sa vysporiadania sa so splnením si ponukovej povinnosti zamestnávateľa ako hmotnoprávnej
podmienky platnosti výpovede z pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca úzko súvisel

i dovolací argument žalobkyne o prekvapivosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. I keď
dovolací súd zopakoval a čiastočne doplnil dokazovanie na odvolacom pojednávaní, žalobkyňa nebola
upozornená zo strany odvolacieho súdu o zmýšľaní inak pristúpiť k posúdeniu tzv. ponukovej povinnosti
a tým jej poskytnúť priestor reagovať na takéto možné odlišné posúdenie danej právnej otázky.

27. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (por. sp. zn. 7Cdo/1/2018).

28. V danej súvislosti najvyšší súd konštatuje, že predbežné právne posúdenie ako osobitý komunikačný
nástroj materiálneho vedenia sporu, ktorý prispieva nielen k efektivite konania, ale aj k predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí a v konečnom dôsledku k naplneniu základných práv strán sporu má svoje miesto
predovšetkým na začiatku konania. No jeho aplikáciu nemožno vylúčiť ani v neskoršom štádiu konania,
odvolacie konanie nevynímajúc (§ 378 ods. 1 v spojení s § 181 ods. 2 CSP). Pri zopakovaní dokazovania

by aj odvolací súd mal dať stranám najavo, akú skutkovú otázku a z akého dôvodu rieši. To však môže
vyplynúť aj z jeho postupu, ktorý nadväzuje na úkony strán, a to vtedy kedy by strany sporu mali aj v
konaní o odvolaní dostatočný priestor na to, aby identifikoval a reagovali na rozhodujúcu a skutkovo
spornú okolnosť, čo ale vychádzajúc zo zaznamenaného priebehu odvolacieho pojednávania konaného
dňa 07. augusta 2024 nie je daný prípad.

29. Dovolací súd považuje za potrebné vyjadriť i k námietke neprípustnej novoty v odvolacom konaní,
ktorú predstavovala v odvolacom konaní žalovanou predložená dohoda o vykonaní práce zo dňa
05. mája 2021 uzatvorená medzi žalovanou a E.. Z obsahu spisu však vyplýva, že daná listina už
len dodatočne osvedčovala skutočnosť známu v konaní pred súdom prvej inštancie vyplývajúcu z

dokumentu Sociálnej poisťovne pobočka Považská Bystrica, predložený na žiadosť súdu prvej inštancie
(pozri č. l. 127 až 132 spisu), ktorý dokument bol sporovým stranám známy, a z ktorého vyplýva, že E.
E. pôsobil u žalovanej v čase od 06. 05. 2021 do 21. 10. 2021 na základe dohody o vykonaní práce,
preto je udivujúce, že prvoinštančný súd napriek tomu vyvodil z pasivity žalovanej nesporné skutkové
tvrdenie, že E. E. bol v pracovnom pomere so žalovanou, z ktorej skutočnosti pri rozhodovaní nesprávne

vychádzal.

30. Kasačným dôvodom (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP) v tejto veci je preto predovšetkým
nepreskúmateľnosť a prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

31. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o tak závažné
pochybenia odvolacieho súdu, ktoré znemožnili dovolateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, čoho
následkom je potreba dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.

32. Za opísanej situácie už v duchu konštantnej judikatúry dovolacieho súdu nevznikol dôvod zaoberať
sa druhým v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom, t. j. nesprávnym právnym posúdením veci (na
rozdiel od prípadu, v ktorom by tvrdenú zmätočnosť dovolací súd nezistil).

33. V ďalšom konaní bude úlohou súdov nižších inštancií opätovne posúdiť opodstatnenosť uplatnenej
žaloby so zreteľom na právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto uznesení. Odvolací súd
v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho
rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z
odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení nemôže
chýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí obsahovať náležitosti uvedené
v § 393 CSP, musí byť logické a presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať ajtým argumentom dovolateľky, ktoré predniesla v dovolaní v rámci namietania nesprávneho právneho
posúdenia.

34. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie
a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o
trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.