Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 26, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/65/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2224202734
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2224202734.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daniel Ilavský a sudcov: JUDr.

Táňa Šefčíková a JUDr. Peter Kalata, vo veci navrhovateľky: A. B. C., D. E., narodená XX.XX.XXXX,
adresa trvalého pobytu F., G. XXX/XX, zastúpená splnomocnencom: Krivak & Co, s. r. o., IČO: 36
863 475, adresa sídla Bratislava, Gajova 13, P. O. BOX 162, o návrhu navrhovateľky na osvojenie
maloletého dieťaťa: B. C., narodená XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu F., G. XXX/XX, zastúpené
kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, dieťa matky: A.
G. C., D. C., narodená XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu F., G. XXX/XX, a otca: neuvedený,
o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 7. novembra 2024, č.k.

15P/137/2024 – 75, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom súd návrh zamietol (výrok I.).

1.1 Rozhodnutieodôvodniltým,žedňa15.08.2024bolsúdudoručenýnávrhnaosvojeniemaloletejB.C.
navrhovateľkou. Návrh bol odôvodnený tým, že navrhovateľka sa s matkou maloletej dňa 17.06.2023, t.j.

ešte pred narodením maloletej, zosobášila v Rakúskej republike. Manželstvo je zapísané na Matričnom
úrade - Zväz pre matričné úrady a štátne občianstvo Hainburg a.d. Donau pod číslom 004985/2023.
Podľa obsahu návrhu, navrhovateľka s matkou maloletej žijú v jednej domácnosti, kde s nimi od
svojho narodenia žije aj maloletá. Navrhovateľka, matka maloletej i maloletá majú spoločné priezvisko.
Navrhovateľka ďalej dôvodila, že je prakticky druhou matkou maloletej a má s ňou vytvorený veľmi
blízky vzťah, že navrhovateľka spolu s matkou maloletej žijú v harmonickom vzťahu a vytvárajú vo
svojom spoločnom bydlisku maloletej domov a zázemie, že maloletá má taktiež vytvorené silné väzby

na navrhovateľku, ktorá predstavuje po biologickej matke najbližšieho človeka v jej živote, že maloletá
nemá vytvorený vzťah k otcovi, nepozná ho, že otec maloletej nemá záujem o maloletú a ani nie je
uvedený v jej rodnom liste, že navrhovateľka má plnú spôsobilosť na právne úkony, jej zdravotný stav
je dobrý a tento nie je v rozpore s účelom osvojenia dieťaťa, že je ekonomicky aktívna a jej povahové
a morálne predpoklady zaručujú, že osvojenie je najmä v záujme maloletej, že navrhovateľka zároveň
veľmi dobre pozná zdravotný stav maloletej, ktorý je dobrý a nie je v rozpore s účelom osvojenia,
že medzi navrhovateľkou a maloletou je primeraný vekový rozdiel a že matka maloletej s návrhom

súhlasí, že táto situácia, kedy nie je právnym rodičom, vytvára vážne právne prekážky, či už v prípade
vycestovania do zahraničia, alebo v prípade, ak by boli v zahraničí a matke maloletej ako jedinej právnej
zástupkyni by sa niečo stalo, a maloletá by ostala bez zákonného zástupcu, čo by jej mohlo vážne ublížiť,
napríklad pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo riešení iných núdzových situácií, že toto rizikoje veľmi aktuálne a stresujúce, keďže v novembri 2024 na niekoľko mesiacov spoločne odchádzajú žiť
do Španielska. Tiež poukázala na to, že aktuálne nemôže maloletú plnohodnotne zastupovať, nemôže
podpisovať potrebné súhlasy (napr. očkovania, operácie, v budúcnosti školské výlety či získanie pasu).

Bez právneho uznania rodičovstva navrhovateľky je navrhovateľka vylúčená z dôležitých rozhodnutí o
zdraví maloletej, jej vzdelaní a ďalších aspektoch jej života. Táto situácia nie je v najlepšom záujme
maloletej, pretože narúša bezpečnosť a stabilitu, ktorú by mala mať. Aktuálne má navrhovateľka tiež
dobrovoľnú vyživovaciu povinnosť voči maloletej, ktorá v súčasnosti funguje bez problémov, no ak
by v budúcnosti došlo k nejakým konfliktom medzi navrhovateľkou a matkou maloletej, maloletá by

bola právne zraniteľná. Okrem toho, pokiaľ navrhovateľka nebude právne uznaná ako matka maloletej,
nemá maloletá ani žiadne právo na dedenie po nej. Je v najlepšom záujme maloletej, aby súd vyhovel
návrhu navrhovateľky a priznal tým navrhovateľke postavenie rodiča a právneho zástupcu maloletej,
za ktorých okolností by žiadne z rizík viac neexistovali. Ani prípadné splnomocnenie na určité právne
úkony nie je dlhodobým, udržateľným a efektívnym riešením stavu, v ktorom sa maloletá nachádza,
a veľa rokov až do dospelosti bude nachádzať. Navrhovateľka ďalej dôvodila, že ak by súd vyhovel

návrhu a navrhovateľka by sa stala druhým právnym zástupcom maloletej, navrhovateľka by mohla
zariadiť všetky záležitosti, na ktoré je potrebné úkon právneho zástupcu, čím sa významne skvalitní
rodinné prostredie a aj starostlivosť o maloletú. Matka maloletej s návrhom navrhovateľky súhlasila.
Svoj postoj k veci odôvodnila tým, že pred tým, ako spoznala navrhovateľku, žila so svojou dcérou
ako samoživiteľka v prenajatom byte, biologický otec jej prvej dcéry sa o ňu nikdy nestaral, otcovstvo

dobrovoľne uznať nechcel, preukázali ho až testy DNA. Ani z jeho strany ani zo strany jeho rodičov
nikdy podporu nemali, preto si po tejto skúsenosti matka maloletej veľmi váži, ako ich všetci príbuzní
zo strany navrhovateľky prijali do rodiny. K umelému oplodneniu došlo na klinike v Španielsku, pôrod
bol na Slovensku, pričom navrhovateľka bola pri pôrode a aj v pôrodnici prvé dni, takže s maloletou
je od prvej chvíle. Matka maloletej popisuje navrhovateľku ako úžasnú, trpezlivú a starostlivú matku.

Matka maloletej ďalej uvádza, že ju prenasledujú rôzne desivé scenáre toho, čo sa môže prihodiť, i
keď s homofóbiou a predsudkami sa stretávajú podľa jej vyjadrenia len veľmi ojedinele. Uviedla, že
rady cestujú a nevyhnutne potrebujú pre maloletú získať, aby navrhovateľka bola uznaná ako rodič, pre
prípad úrazu, choroby, hocijakého nešťastia. Matka maloletej záverom uviedla, že navrhovateľka návrh
nepodala kvôli sebe, ale kvôli ich dcére, lebo chcú ich dieťa ochrániť pred fatálnymi situáciami, ktoré život

môže priniesť. Kolízna opatrovníčka na jednej strane potvrdila, že v priebehu konania bolo vykonané
šetrenie v bydlisku dieťaťa s kladným výsledkom, avšak na druhej strane zdôraznila, že osvojenie je
možné len medzi manželmi, ktorých manželstvo je uznané v Slovenskej republike.

1.2 V konaní mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že maloletá sa narodila dňa XX.XX.XXXX

v H., je dieťaťom rodičov: matky - A. G. C., nar. XX.XX.XXXX a otca neuvedeného v rodnom liste.

1.2.1 Navrhovateľka a matka maloletej sa zosobášili dňa 17.06.2023 v obci Hainburg a.d. Donau.

1.2.2 Zdravotný stav tak navrhovateľky, ako aj maloletej je dobrý a nie je v rozpore s účelom osvojenia.

1.2.3 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej aj len „úrad práce“ alebo „úrad“) vykonal dňa
13.09.2024 šetrenie v domácnosti matky maloletej, pričom bolo zistené, že matka maloletej býva v 4-
izbovom rodinnom dome v F., dom je moderne zariadený, maloletá má zvlášť izbu, kde má všetko
zabezpečené pre svoj zdravý vývoj. V čase návštevy bola čistota a hygiena na dobrej úrovni. Domácnosť

tvoria navrhovateľka, jej partnerka (manželka), ktorá je matkou maloletej a dospelá dcéra matky
maloletej. Maloletá je zdravá, je evidovaná v pediatrickej ambulancii v Bratislave. Úrad konštatoval
vhodnosť podmienok na výchovu maloletej v bydlisku maloletej.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok fyzickej osoby na osvojenie maloletého dieťaťa podľa § 97 ods. 1,

§ 98, § 100 ods. 1 a ods. 2, článku 1, článku 2, článku 5, § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „ZR“, článku 3 ods. 1, článku 8 ods. 1 a
ods. 2, článku 12, článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 3 ods.
1 a článku 10 ods. 2 Listiny základných ľudských práv a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie
je dôvodný, a preto je potrebné ho zamietnuť.

1.4 Na vecné odôvodnenie takéhoto svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania má súd
preukázané, že účastníčky tohto konania, t.j. navrhovateľka a matka maloletého dieťaťa, uzatvorili dňa
17.06.2023 manželstvo v Rakúskej republike. Jednej z účastníčok konania sa dňa 03.05.2024 narodilodieťa - maloletá B.. Dieťa sa narodilo na území Slovenskej republiky, je občanom Slovenskej republiky.
Otec maloletej v rodnom liste uvedený nie je. Navrhovateľka a matka maloletého dieťaťa žijú v spoločnej
domácnosti na adrese ich trvalého pobytu, a to vrátane maloletého dieťaťa a staršej dcéry matky

maloletého dieťaťa. Domácnosť je prispôsobená potrebám maloletého dieťaťa po všetkých stránkach. Z
vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že navrhovateľka sa výrazným spôsobom spolupodieľa na
starostlivosti o maloletú, v prípade potreby pomôže so starostlivosťou i staršia dcéra matky maloletej.
Zo zhodných tvrdení účastníčok konania vyplynulo, že každá z nich prispieva k tomu, aby maloletá mala
lásku a starostlivosť, ktorú potrebuje a taktiež to, že medzi maloletou a navrhovateľkou je vytvorené

silné puto a citová väzba.

1.5 Manželstvo, ktoré uzavrel v cudzine slovenský štátny občan pred iným orgánom ako orgánom
na to splnomocneným, je platné v Slovenskej republike, ak je platné v štáte, v ktorom bolo
uzatvorené, a ak neexistovala žiadna okolnosť vylučujúca uzatvorenie manželstva podľa kogentných
ustanovení slovenského hmotného práva (tzv. výhrada verejného poriadku). Účastníčky tohto konania,

t.j. navrhovateľka a matka maloletého dieťaťa uzatvorili manželstvo v Rakúskej republike. Vyplýva to z
úradnej listiny doloženej do spisu. Právny poriadok Rakúskej republiky umožňuje osobám bez ohľadu
na ich pohlavie uzatvoriť registrované partnerstvá už od roku 2010 a od 01.01.2019 umožňuje uzatvoriť
manželstvo aj osobám rovnakého pohlavia. Takto je to legislatívne nastavené vo viacerých európskych
krajinách, nie však v podmienkach platného právneho poriadku Slovenskej republiky. Navrhovateľka

sa v tu prerokúvanej veci domáha rozhodnutia súdu, ktorým by vyslovil osvojenie maloletého dieťaťa
navrhovateľkou ako manželkou matky (t.j. rodiča maloletého dieťaťa). V podmienkach platného
právneho poriadku Slovenskej republiky nie je možné, aby do manželstva vstúpili osoby rovnakého
pohlavia. Vyplýva to jednak z Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z hmotnoprávnej úpravy obsiahnutej
v ZR (či už v základných zásadách, alebo v jednotlivých ustanoveniach tohto právneho predpisu). Je to

danétým,žemanželstvoakojedinečnýzväzokmužaaženypožívaosobitnýstatus.Ztýchtodôvodovnie
je (s odkazom aj na výhradu verejného poriadku) možné ani uznať manželstvá osôb rovnakého pohlavia
uzatvorené v krajinách, kde to možné je. Je tomu tak preto, že v samotnej Ústave Slovenskej republiky
je v ustanovení čl. 41 ods. 1 zakotvené, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.
Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo

a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých. Podľa Zákona
o rodine manželstvo je zväzkom muža a ženy, pričom spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne
chráni a napomáha jeho dobro a jeho hlavným účelom je založenie rodiny a riadna výchova detí (čl. 1).
Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti (čl. 2). Podľa ZR manželstvo je zväzok
muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo

po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom, pričom jeho účelom je vytvoriť harmonické a trvalé
životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí (§ 1 ods. 1, ods. 2). S ohľadom na tieto
závery, nie je podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky, možné na navrhovateľku nazerať
ako na manželku matky maloletého dieťaťa.

1.6 Pokiaľ sa týka osvojenia, toto je upravené v už vyššie citovaných ustanoveniach ZR. Podľa cit. ust.
§ 100 ods. 1 ZR osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z
rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa.
Maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak sú splnené predpoklady, že osvojenie
bude v záujme dieťaťa. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ako spoločné dieťa môžu maloletého osvojiť

len manželia. Ustanovenie § 100 ods. 2 ZR teda stanovuje, že dieťa ako spoločné si môžu osvojiť len
manželia. Iné páry, bez ohľadu na pohlavie (napr. druh a družka), takéto oprávnenie nemajú. Ide o
prejav zásady preferencie rodín založených manželstvom pred inými formami rodiny. Táto skutočnosť
je daná najmä úlohou, ktorú môže v zmysle zákona dosiahnuť len manželstvo, a to vytvorenie trvalého
a harmonického spoločenstva, čo je v súlade s cieľom osvojenia a tým dosiahnuť najlepší záujem

dieťaťa. Účastníčky tohto konania tak z pohľadu slovenského právneho poriadku nie sú manželmi, čo
je dôvodom, pre ktorý nie je možné návrhu vyhovieť. Osvojiť dieťa môže len manžel alebo manželka,
ktorý/ktorá žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve. V danom prípade toto splnené nie je. Je
síce v konaní preukázané, že účastníčky konania s maloletým dieťaťom a so staršou dcérou matky
maloletého dieťaťa spolu žijú v spoločnej domácnosti a samé si zvolili túto formu rodiny, vzájomného

fungovania a spolužitia, nakoľko to takto cítili a chceli. Navrhovateľka by sa však podľa platnej právnej
úpravy mohla domáhať osvojenia maloletého dieťaťa len ako tzv. osamelá osoba. Ako už bolo uvedené,
osvojenie dieťaťa je možné len manželmi (ako tzv. osvojenie spoločné). Ďalej je možné, aby si manžel/
manželka osvojil/a dieťa rodiča, s ktorým žije v manželstve (...), resp. výnimočne osamelá osoba.Takouto „osamelou“ osobou je v tomto kontexte každá osoba, ktorá nie je v manželstve. A teda aj
družka/druh, resp. partner/partnerka rodiča dieťaťa. No v takýchto prípadoch je následkom to, že z
rodného listu dieťaťa dôjde k vymazaniu údajov o oboch jeho rodičoch. Treba opakovane podotknúť,

že slovenský právny poriadok umožňuje spoločné osvojenie dieťaťa len manželom. Neumožňuje ani
spoločné osvojenie osobám v tzv. druhovskom vzťahu (či už by to boli osoby rozdielneho pohlavia,
prípadne aj rovnakého pohlavia). Spoločné osvojenie umožňuje len manželom, a to s ohľadom na
osobitnývýznaminštitútumanželstva.Rovnakoslovenskýprávnyporiadokneumožňujetzv.priosvojenie
si dieťaťa inou osobou (druhom/družkou), ale len manželom/manželkou rodiča dieťaťa. A to opäť s

akcentom na osobitný význam manželstva. A to bez ohľadu na fakticitu rodinných väzieb či vzťahov.
Za týchto okolností je potrebné skonštatovať, že takýmto nastavením okruhu osôb, ktoré môžu byť
osvojiteľmi, nedochádza k diskriminácii. V našom právnom poriadku je možné uzatvoriť manželstvo len
medzi osobami opačného pohlavia. Dohovor neukladá povinnosť štátom umožniť osobám rovnakého
pohlaviauzatvoriťmanželstvo.Azároveňčl.8Dohovorunegarantujeprávonaadopciu,norozhodovanie
o žiadosti však nesmie byť diskriminačné (napríklad, ak si môže osvojiť maloleté dieťa osamelá

heterosexuálna osoba, musí byť daná taká možnosť aj osamelej homosexuálnej osobe, inak dochádza
k diskriminácii). Aj ESĽP uvádza, že postavenie párov rovnakého pohlavia nie je porovnateľné s
postavením manželov a tiež, že je v právomoci štátov upraviť, či budú mať registrovaní partneri (...) právo
naadopciu,tedaštátmôžeurčiť,ktomáprávonaadopciu.PlatnýprávnyporiadokvSlovenskejrepublike
neumožňuje tzv. priosvojenie si dieťaťa inou osobou (druhom/družkou), ale len manželom/manželkou

rodiča dieťaťa, čo rovnako nie je diskriminačné, nakoľko k diskriminácii by dochádzalo za situácie, kedy
by štát umožnil adopciu nezosobášeným heterosexuálnym párom a neumožnil by ju nezosobášeným
homosexuálom, čo ale nie je prípad nášho legislatívneho ukotvenia inštitútu osvojenia.

1.7 Pokiaľ sa týka argumentácie navrhovateľky s ohľadom na judikatúru ESĽP, tak tu súd uvádza, že

táto sa týka určitých špecifických prípadov za iných skutkových okolností, teda skutkovo iných vecí.
Nemožno z nej vyvodzovať žiadne všeobecné právo na to stať sa osvojiteľom a zároveň z nej nie je
možnévyvodzovaťanižiadnupovinnosťštátuumožniťprístupkosvojeniu.Vtomtosmeresúdpoukazuje
aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. Pl. ÚS 6/20, ktorého argumentačná sila môže byť
využitá aj v podmienkach Slovenskej republiky, a kde bolo skonštatované, že ESĽP ustálene uvádza,

že neexistuje žiadne všeobecné právo stať sa rodičom alebo počať dieťa, pričom právo stať sa rodičom
nie je možné vyvodiť ani z čl. 8 ani z čl. 12 Dohovoru. Dovodiť z nich potom nejde ani žiadne všeobecné
právo na to stať sa osvojiteľom, a teda nie je možné vyvodzovať žiadnu povinnosť štátu umožniť prístup
k osvojeniu (obdobne napr. aj rozsudok ESĽP vo veci Pini a ostatní proti Rumunsku z 22.06.2004 č.
78028/01 a 78030/01, § 140). Je možné zhrnúť, že právo osvojiť, či právo byť osvojený, nie je základným

právom chráneným ústavným poriadkom či medzinárodnými zmluvami, ako konštatoval i Ústavný súd
Českej republiky v náleze sp.zn. Pl. ÚS 10/15, bod 35. V § 136 rozhodnutia X. a ďalší proti Rakúsku z
19.02.2013 ESĽP zdôraznil, že čl. 8 Dohovoru nezaväzuje členské štáty k rozšíreniu práva na osvojenie
druhým rodičom na tie páry, ktoré neuzavreli manželstvo. Odkázal pritom i na svoju predchádzajúcu
judikatúru,kdevyslovilobdobnézávery(GasaDuboisprotiFrancúzskualeboEmonetprotiŠvajčiarsku).

V tomto smere súd poukazuje opätovne aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. Pl. ÚS
10/15, kde tento konštatuje, že aj ESĽP už v minulosti uviedol, že manželstvo udeľuje tým, ktorí ho
uzavrú,špecifickýstatus.Výkonprávauzavrieťmanželstvojechránenýčl.12Dohovoruanesiesosebou
sociálne, osobné a právne dôsledky (to bolo konštatované aj vo veci Gas a Dubois proti Francúzsku).
Slovenský právny poriadok tak v súlade s vyššie uvedeným poskytuje manželstvu onen špecifický status

odlišujúci ho od spolužitia nezosobášených párov. ESĽP sa taktiež opakovane vyslovil, že na právnu
úpravu, ktorá neumožňuje osvojenie druhým rodičom u nezosobášených párov, nie je možné nahliadať
ako na zásah do rodinného života (obdobne bod. 30 nálezu Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl.
ÚS 10/15). S ohľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že štát do rodinného života účastníčok konania
nijakým spôsobom nezasahuje. Opäť je nutné pripomenúť, že právo osvojiť, či právo byť osvojený nie

je základným právom chráneným ústavným poriadkom či medzinárodnými zmluvami.

1.8 Je možné zhrnúť, že inštitútu manželstva poskytuje slovenský právny poriadok osobitný status,
ktorý je umocnený jeho výslovným ústavným zakotvením a jedinečným účelom, ktorý platí aj pre účely
osvojenia. Skutočnosť, že zákonodarca v otázke osvojovania preferuje manželský vzťah, ak stanovuje,

že ako spoločné dieťa môžu maloletého osvojiť len manželia (§ 100 ods. 2 ZR, respektíve 1 z manželov,
alebo výnimočne osamelá osoba (§ 100 ods. 1 ZR, je podľa názoru súdu nielen ústavne konformná,
ale zodpovedajúca aj medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Ústavný súd Českej republikyv náleze sp.zn. Pl. ÚS 7/15 zo 14.06.2016 k tomu dodal, že neexistuje základné právo na osvojenie
dieťaťa a negatívnym rozhodnutím vo veci osvojenia nemôže byť porušené ani právo na rodinný život.

1.9 Súd považuje za potrebné uviesť, že vo vzťahu k manželstvám osôb rovnakého pohlavia ESĽP
vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku (sťažnosť č. 30141/04, rozsudok z 24.06.2010) uviedol, že „práva
párov rovnakého pohlavia treba vnímať ako vyvíjajúcu otázku, v ktorej neexistuje konsenzus a v ktorej
je daný široký priestor pre voľnú úvahu členských štátov týkajúcu sa načasovania prijatia legislatívnych
zmien“ (bod 105). Súčasne ESĽP v tej istej veci zaujal stanovisko, podľa ktorého „sú členské štáty podľa

čl. 12 Dohovoru, rovnako ako aj čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 8 Dohovoru oprávnené obmedziť právo
na uzavretie manželstva len na osoby opačného pohlavia“ (bod 109). K Dohovorom garantovanému
právu uzavrieť manželstvo (čl. 12 Dohovoru) ESĽP vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku tiež zdôraznil,
že „manželstvo má hlboko zakorenené spoločenské a kultúrne konotácie, ktoré sa môžu v jednotlivých
spoločenstvách výrazne odlišovať. Súd opätovne pripomína, že nie je jeho úlohou nahrádzať svojou
judikatúrou rozhodnutia príslušných orgánov jednotlivých členských štátov, ktoré sú najpovolanejšie

posúdiť potreby spoločnosti a dať na ne odpoveď“ (bod 63). Preto „článok 12 Dohovoru neukladá
príslušnej vláde povinnosť umožniť osobám rovnakého pohlavia (...) uzavretie manželstva“ (bod 64).
Vo veci Hämäläinen proti Fínsku (rozsudok zo 16.07.2014) ESĽP rovnako vo vzťahu k právu na
rešpektovanie súkromného a rodinného života zdôraznil, že „čl. 8 Dohovoru nemožno vykladať tak, že
ukladá povinnosť členských štátov garantovať párom rovnakého pohlavia prístup k manželstvu“ (bod

72). Ako už bolo uvádzané vyššie, judikatúra ESĽP tiež uvádza, že čl. 8 Dohovoru negarantuje právo
na adopciu (rozsudok z 22. januára 2008 vo veci E. B. proti Francúzsku, sťažnosť č. 43546/02, bod 43),
no rozhodovanie o žiadosti uchádzačov o osvojenie nesmie byť diskriminačné.

1.10 Súd považuje za potrebné uviesť i to, že ESĽP v rozsudku z 15.03.2012 vo veci Gas a Dubois

protiFrancúzsku(sťažnosťč.25951/07)posudzovalprípaddvochsťažovateliekžijúcichvregistrovanom
partnerstve, z ktorých jedna neúspešne žiadala o osvojenie biologického dieťaťa svojej partnerky.
Sťažovateľky namietali, že ich situácia bola porovnateľná so situáciou páru, ktorý manželstvo uzatvoril,
a že napriek tomu s nimi bolo diskriminačne odlišne zaobchádzané. ESĽP s odkazom na svoju
prejudikatúru zdôraznil, že „manželstvo udeľuje špeciálne postavenie tým, ktorí ho uzavreli. Realizácia

právauzavrieťmanželstvojechránenáčlánkom12Dohovoruamásociálne,osobnéaprávnedôsledky“,
a tak „na účely adopcie druhým rodičom nie je možné považovať situáciu sťažovateliek za porovnateľnú
so situáciou manželského páru“ (bod 69). Napokon ESĽP dodal, že „akýkoľvek pár v porovnateľnej
právnej situácii, ktorý vstúpil do registrovaného partnerstva, by nebol v žiadosti o jednoduchú adopciu
úspešný, preto nezistil žiadnu odlišnosť v zaobchádzaní, ktorá by bola založená na sexuálnej orientácii

sťažovateliek“ (bod 70). Vo veci spomínanej i v rámci argumentácie navrhovateľky - X. a ďalší proti
Rakúsku (rozsudok z 19.02.2013, sťažnosť č. 19010/07) ESĽP riešil sťažnosť dvoch sťažovateliek a
biologického syna jednej z nich, v ktorej títo namietali, že v porovnaní s pármi opačného pohlavia boli
diskriminovaní, keďže v zmysle rakúskeho právneho poriadku nebola (na rozdiel od heterosexuálnych
párov) v ich prípade možná adopcia dieťaťa jedného z partnerov druhým partnerom bez prerušenia

matkiných právnych väzieb s dieťaťom. Pri posudzovaní okolností prípadu ESĽP dospel k záveru, že
sťažovateľky sa nenachádzali v postavení porovnateľnom s postavením manželov. Podľa Dohovoru totiž
štáty nie sú povinné umožniť osobám rovnakého pohlavia uzavrieť manželstvo, avšak pokiaľ umožnia
párom rovnakého pohlavia uzavrieť registrované partnerstvo, majú pomerne širokú mieru voľnej úvahy,
aké práva registrovaným partnerom poskytnú. Postavenie manželov, a to vrátane adopcie detí, tak môže

byť upravené inak ako postavenie registrovaných partnerov, resp. nezosobášených párov. Manželstvo
má totiž osobitný status aj v zmysle Dohovoru a s týmto statusom sú spojené aj osobitné práva.
Rakúske právo pritom upravovalo právo na adopciu osobitne vo vzťahu manželov, táto úprava však pre
postavenie sťažovateliek nebola vzhľadom na už uvedené skutočnosti relevantná. V danom prípade
tak bolo skonštatované, že nedošlo k porušeniu čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 8 Dohovoru, ak bola

situácia sťažovateľov porovnávaná so situáciou manželských párov, v ktorých jeden z manželov si želal
adoptovať dieťa druhého manžela. ESĽP však konštatoval porušenie čl. 14 v spojení s čl. 8 Dohovoru,
a to na podklade zistenia, že podľa predpisov rakúskeho občianskeho práva regulujúcich adopciu nič
nebránilo jednému z partnerov v slobodnom heterosexuálnom páre (druh a družka) adoptovať si dieťa
druhého partnera bez prerušenia právnych väzieb medzi týmto partnerom a dieťaťom. Takýto právny

stav však v podmienkach Slovenskej republiky nie je. ESĽP teda vychádza zo záveru, že je v právomoci
štátov upraviť, či budú mať nezosobášené páry (opačného alebo rovnakého pohlavia), resp. registrovaní
partneri právo na adopciu biologického dieťaťa druhého partnera. Pokiaľ však štáty takúto adopciu
umožnia nezosobášeným heterosexuálnym párom, je absolútne vylúčenie homosexuálnych párov ztakejto adopcie diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie a porušením Dohovoru. Opätovne, ani
takýto právny stav v podmienkach Slovenskej republiky nejestvuje.

1.11 V danom prípade ide o návrh na osvojenie maloletého dieťaťa partnerom či partnerkou jedného
z rodičov, pri ktorom má byť nahradený či doplnený len druhý z rodičov a kde už vznikol vzťah
medzi osvojencom a osvojiteľom (tzv. sociálny rodič). Za takýchto okolností medzi maloletým dieťaťom
(potenciálnym osvojencom) a sociálnym rodičom (potenciálnym osvojiteľom) už spravidla existuje
rodinný život. Tak je tomu i v prejednávanej veci. Právo na ochranu rodinného života chránené čl. 10

ods. 2 Listiny dopadá na široký okruh právnych vzťahov. Súd uznáva a akceptuje, že povaha vzťahov
medzi rodičmi a deťmi nie je primárne právna, vychádzajúc pritom i z judikatúry ESĽP, podľa ktorej
pod definíciu rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru spadajú i faktické vzťahy medzi osobami, ktoré
sú dlhodobé a stále, bez toho, že by formálne išlo o vzťahy príbuzenské alebo o manželstvo, či o
vzťahy formálne štátom uznané. Ak však navrhovateľka tvrdí, že v zmysle judikatúry ESĽP (uvádzané
rozsudky zo dňa 13.12.2007, Emonet a ostatní proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 39051/03 a zo dňa

19.02.2013, X. a ďalší proti Rakúsku, sťažnosť č. 19010/07) musí byť faktický rodinný život uznaný, ad
absurdum by uvedené muselo platiť aj v situáciách medzinárodného únosu dieťaťa či obchodovania
s deťmi, alebo v situácii obchádzania (vnútroštátneho) zákona, čo je nutné odmietnuť. Nie je teda
namieste argumentácia navrhovateľky o nevyhnutnosti uznať faktickú životnú realitu, pretože možnosť
či nemožnosť uznať faktickú životnú realitu (umožnením osvojiť, resp. priosvojiť) totiž plynie priamo

z úpravy v Zákone o rodine, ktorý neumožňuje priosvojenie si dieťaťa partnerom/partnerkou rodiča
dieťaťa, nech je faktická realita ich života akákoľvek. Medzinárodné zmluvy i rozhodovacia prax ESĽP
plne rešpektujú právo jednotlivých štátov prijať takú úpravu osvojenia, aká jestvuje i v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky. Zvlášť ESĽP sa opakovane vyslovil tak, že na právnu úpravu,
ktorá neumožňuje osvojenie druhým rodičom u nezosobášených párov nie je možné nahliadať ako na

zásah do rodinného života.

1.12 Podľa Dohovoru o právach dieťaťa v záujme plného a harmonického rozvoja osobnosti musí dieťa
vyrastať v rodinnom prostredí, v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia. Dohovor o právach dieťaťa
v čl. 3 ustanovuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej

sa detí, nech už sú uskutočnené verejnými alebo súkromnými zariadeniami (...), súdmi, správnymi
alebo zákonodarnými orgánmi. Na toto reflektoval i platný Zákon o rodine, kde v čl. 5 uvádza, že
záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho
týkajú. Nájdenie najlepšieho („paramount“ - najvyšší, „primary“ - primárny) záujmu maloletého dieťaťa
znamená ustáliť pre maloleté dieťa najvhodnejšiu konšteláciu jeho existujúcich potrieb a jeho životných

podmienok. Najlepší záujem maloletého dieťaťa ako taký a jeho posúdenie majú byť vždy výsledkom
dokazovania. Vykonaným dokazovaním vyplynulo, že aktuálne maloletému dieťaťu nechýba rodinné
prostredie, je mu vytvárané v domácnosti jeho matky a navrhovateľky. Maloleté dieťa sa nepochybne
a preukázateľne zúčastňuje na výhodách, resp. benefitoch vyplývajúcich z toho, že žije v domácnosti
rodiča (svojej matky) a navrhovateľky, prípadne aj staršej dcéry jeho matky. Vyplýva to z obsahu návrhu,

písomného podania navrhovateľky, správy kolízneho opatrovníka i z výsluchu účastníčok konania.
Najlepším záujmom maloletého dieťaťa je vyrastať v rodinnom prostredí, v atmosfére šťastia, lásky a
porozumenia. Maloleté dieťa v konkrétnostiach daného prípadu v takomto prostredí žije a prospieva,
zamietavé rozhodnutie súdu na uvedené tak nemá žiaden vplyv. Za tejto situácie tak s ohľadom na
konšteláciu existujúcich potrieb a životných podmienok maloletého dieťaťa rozhodnutie súdu v tejto veci

nie je s ohľadom na všetky konkrétne okolnosti v rozpore s jeho najlepším záujmom o.i. i preto, že
maloletému dieťaťu v tomto prípade nechýba fungujúce rodinné prostredie a zúčastňuje sa na užívaní
výhod, ktoré mu plynú zo spolužitia v domácnosti matky a navrhovateľky ako aj zo starostlivosti, ktorej
sa mu od všetkých členov domácnosti dostáva. Obavy, ktoré boli prednesené účastníčkami konania,
resp. všetky ostatné eventuality, ktoré by v živote rodiny prípadne bolo potrebné riešiť, sú spravidla aj za

súčasného právneho stavu riešiteľné a je možné využitím existujúcich prostriedkov, resp. inštrumentov
súkromného práva dosiahnuť riešenie prevažnej väčšiny praktických problémov rodiny a vzťahov v nej.

1.13 S ohľadom na všetky vyššie citované ustanovenia právnych predpisov, medzinárodných dohovorov
i relevantnej judikatúry ESĽP, na ktorú tunajší súd v odôvodnení poukázal, je potrebné skonštatovať,

že návrhu nebolo možné vyhovieť a tento bolo potrebné ako nedôvodný zamietnuť. Akokoľvek, pre
rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, čo znamená, že skutkový (resp.
skutočný) stav, na základe ktorého súd rozhoduje, musí existovať, resp. byť ustálený súdom v čase
vyhlásenia rozsudku, čo sa aj udialo, poukazujúc na vyššie uvedené v odôvodnení tohto rozsudku. To,či sa právo prizná alebo nie, je výsledkom vykonaného dokazovania a aplikácie relevantného práva
na zistený skutkový (resp. skutočný) stav. Uvedené súd vykonal a dospel k tým skutkovým a právnym
záverom, ktoré vyššie v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, a to i s odkazom na relevantnú judikatúru

ESĽP. Na základe vyššie uvedeného súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

1.14 O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania
(výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil len právne poukazom na § 52 zákona číslo 161/2015
Z.z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších zmien a doplnení ( ďalej len CMP“).

2. Rozsudok napadla riadnym a včasným odvolaním navrhovateľka s návrhom na jeho zmenu
vyhovením jej návrhu na osvojenie maloletej v celom rozsahu viniac súd prvej inštancie, že nesprávnym
procesným postupom znemožnil navrhovateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie (riadnym neodôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie) a že svoje rozhodnutie založil aj na nesprávnom právnom posúdení

veci (nesprávnej aplikácii ustanovenia zákona číslo 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom v znení neskorších predpisov, ustanoveniach ZR, porušil právo maloletej, aby bolo
rozhodnuté v jej najlepšom záujme podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, porušil právo
navrhovateľky, maloletej a matky maloletej na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa
článku 8 EDĽP a porušil právo maloletej, že nebude diskriminovaná, podľa článku 14 EDĽP a článku

3 ods. 1 Listiny.

2.1 Súd prvej inštancie mohol vyhovením návrhu zabezpečiť zvýšenie právnej ochrany maloletej oproti
stavu pred podaním návrhu, no neurobil to. Najlepšieho záujmu dieťaťa sa dotkol v bode 33. rozsudku,
kde najlepší záujem dieťaťa spojil so zásadou preferencie rodín založených manželstvom pred inými

formami rodín, ktorou sa podľa súdu prvej inštancie dosahuje najlepší záujem dieťaťa, nakoľko len táto
forma rodiny je schopná vytvoriť trvalé a harmonické spoločenstvo pre maloleté dieťa, čo je v súlade
aj s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, a teda aj v súlade s cieľom osvojenia. Navrhovateľka sa
s touto argumentáciou nestotožňuje, keďže v situácii, kedy nie je možné podľa slovenského právneho
poriadku uzavrieť manželstvo osobami rovnakého pohlavia, a teda existencia manželstva navrhovateľky

a matky maloletej je vylúčená, zaiste nie je možné definovať najlepší záujem maloletej na takom základe,
ktorý nie je v jej rodinnej situácii dosiahnuteľný. Súd musí pre zachovanie najlepšieho záujmu dieťaťa
zohľadňovať záujem konkrétneho dieťaťa, o ktorom sa koná, teda najlepší záujem maloletej v kontexte
rozhodovanej veci.

2.2 Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že zamietavé rozhodnutie návrhu navrhovateľky nebude
mať na maloletú žiadny vplyv, a teda nie je v rozpore s najlepším záujmom maloletej, pretože maloletej
aktuálne nechýba fungujúce rodinné prostredie a zúčastňuje sa na užívaní výhod, ktorej plynú zo
spolužitia v domácnosti matky navrhovateľky, ako aj zo starostlivosti, ktorej sa jej od všetkých členov
jej domácnosti dostáva, tak navrhovateľka namieta, že povinnosťou súdu bolo skúmať dopad nielen

nevyhovujúceho rozhodnutia na maloletú, ale aj vyhovujúceho rozhodnutia na maloletú. Ak by si túto
povinnosť plnil, bolo by zrejmé, že najlepšou možnou konšteláciou existujúcich potrieb a životných
podmienok maloletej je vyhovenie návrhu navrhovateľky. Súd v podstate ospravedlnil neposudzovanie
a nezaoberanie sa najlepším záujmom maloletej tým, že maloletá aktuálne žije v dobre fungujúcom
rodinnom prostredí, z ktorého prijíma všetky benefity. Takýto postup je hrubým porušením článku 3 ods.

1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého nemá súd bez dôkladného skúmania čo je v najlepšom
záujme dieťaťa vydať rozhodnutie, ktoré nebude v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. Práve naopak,
súd sa má dôsledne zaoberať najlepším záujmom dieťaťa, je povinný určitým spôsobom rozhodnúť
práve preto, že takéto rozhodnutie je v najlepšom záujme dieťaťa.

2.3 Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že obavy navrhovateľa, pre ktoré návrh podala, sú riešiteľné s
využitím existujúcich prostriedkov súkromného práva. Podľa napadnutého rozsudku sa teda v podstate
najlepší záujem maloletej naplní zamietavým rozhodnutím, že sa právna situácia maloletej vo vzťahu
k navrhovateľke nezmení. Navrhovateľka však návrhom sledovala zvýšenie právnej ochrany maloletej.
Nie zachovanie status quo, nakoľko len zvýšenie právnej ochrany maloletej môže byť jedine aj v jej

najlepšom záujme. Súd tak nepriamo sám priznal, že napadnutý rozsudok nie je v najlepšom záujme
maloletej, že zjavne vnímal, že existujú riziká a praktické problémy týkajúce sa maloletej, avšak zároveň
uviedol, že ich znemožňuje vyriešiť inštitútmi súkromného práva.2.4 Súd v rozhodnutí uviedol, že za použitia inštrumentov súkromného práva je možné dosiahnuť
riešenie prevažnej väčšiny praktických problémoch rodiny a vzťahov v nej, čo znamená, že súd zjavne
zistil aj také riziká a problémy, ktoré za pomoci inštrumentov súkromného práva riešiteľné nie sú. Aj

napriek tomu vydal zamietavé rozhodnutie, čím v rozpore s najlepším záujmom maloletej ponechal stav,
keď je maloletá týmto rizikám vystavená. Tým dokonca poprel aj vlastné tvrdenie o tom, že napadnuté
rozhodnutie nie je v rozpore s najlepším záujmom maloletej.

2.5 Len také rozhodnutie je v najlepšom záujme maloletej, ktorým by bola maloletá navrhovateľkou

osvojená. Ak súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že podľa platnej právnej
úpravy by sa navrhovateľka mohla domáhať osvojenia maloletej len ako takzvaná osamelá osoba, mal
sa ďalej zaoberať aj absurdnosťou tejto právnej úpravy.

2.6 Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 38. rozsudku konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že medzi navrhovateľkou a maloletou existuje rodinný život, a to vo forme tzv. sociálneho

rodičovstva, teda rodičovstva založeného na spolužití v rodine založenej manželstvom rodiča s novým
partnerom, tak mal pri rozhodovaní zohľadniť aj to, že právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa článku 8 EDĽP a článku 10 ods. 2 listiny podľa judikatúry a ESĽP zahŕňa aj povinnosť
faktický rodinný život právne uznať.

2.7 Z hľadiska výkladu princípu založeného na práve maloletej na to, aby bolo rozhodnuté v jej
najlepšom záujme, súdy sú povinné sa prikloniť k takému výkladu, ktorý najúčinnejšie slúži najlepšiemu
záujmu dieťaťa. Z rozhodovacej činnosti ESĽP možno vyvodiť záver, že na jednej strane neexistuje
povinnosť štátu umožniť prístup k osvojeniu, EDĽP nezaväzuje členské štáty k rozšíreniu práva na
osvojenie druhým rodičom na tie páry, ktoré neuzavreli manželstvo, avšak na druhej strane existuje

povinnosť štátu, a teda aj súdov, aby faktický rodinný život založený na legálnom základe právne uznali,
je povinnosťou všetkých orgánov verejnej moci konať tak, aby sa takýto rodinný vzťah mohol rozvíjať,
a musia byť rešpektované právne záruky, ktoré chránia vzťahy dieťaťa a jeho rodiča a že právny stav,
kedy štát rodinám párov rovnakého pohlavia nevytvoril žiadnu právnu ochranu, je porušením práva na
rodinný a súkromný život.

2.8 Súd prvej inštancie sa k otázke diskriminácie maloletej nevyjadril.

2.9 Súd v rozsudku nedal odpoveď na otázku, či napadnutým rozsudkom nedôjde k diskriminácii
maloletej na základe iného postavenia, ktorým je stav, že sa maloletá narodila dvom mamám, ktoré v

zahraničí uzavreli manželstvo, a nie manželom opačného pohlavia.

2.10 Podstatnou otázkou, s ktorou sa súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal, je, či súd mohol
zdôvodniť zamietnutie návrhu navrhovateľky iba tým, že manželstvo navrhovateľky a matky maloletej
nie je v Slovenskej republike na základe uplatnenej výhrady verejného poriadku súdom platné, a preto

nie sú splnené podmienky na osvojenie maloletej navrhovateľkou.

3. Kolízny opatrovník maloletej vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že s
odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu súhlasí.

4. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení sa k vyjadreniu kolízneho opatrovníka uviedla, že tento sa vo
svojom vyjadrení nezaoberal najlepším záujmom maloletej a dopadom prvoinštančného rozsudku na
maloletú, a preto sa k nemu vyjadrovať nebude.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací [§ 3 ods. 5 písm. b) CMP], po zistení, že odvolanie bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom navrhovateľkou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady

konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez
potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nemožnopovažovať za dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutých výrokoch vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP).

6. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je návrh navrhovateľky na osvojenie maloletej B. C.,
narodenej XX.XX.XXXX. Súd prvej inštancie návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.

6.1 Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu navrhovateľky, predmetom odvolacieho konania je
preskúmať, či súd prvej inštancie správne návrh navrhovateľky na osvojenie maloletej zamietol.

7. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

8. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu, a to najmä argumentácie ohľadom
potreby považovať manželstvo, ktoré uzavrel v cudzine slovenský štátny občan pred iným orgánom ako
orgánom na to splnomocneným, za platné v Slovenskej republike, ak je platné v štáte, v ktorom bolo
uzatvorené, a ak neexistovala žiadna okolnosť vylučujúca uzatvorenie manželstva podľa kogentných

ustanovení slovenského hmotného práva, že v podmienkach platného právneho poriadku Slovenskej
republiky nie je možné, aby do manželstva vstúpili osoby rovnakého pohlavia, nakoľko manželstvo ako
jedinečný zväzok muža a ženy na území Slovenskej republiky požíva osobitný status, že tento jedinečný
zväzok, ktorého hlavným účelom je založenie rodiny a v takto vytvorenej rodine riadna výchova detí, je
chránený ZR, že z tohto dôvodu nie je možné štátnymi orgánmi SR uznať manželstvá osôb rovnakého

pohlavia uzatvorené v krajinách, kde to možné je, že takáto právna úprava neporušuje základné práva
navrhovateľky, matky maloletej, ako ani samotnej maloletej B. a že v zásade sleduje najlepší záujem
maloletej, že navrhovateľku a matku maloletej nemožno z pohľadu slovenského právneho poriadku
považovať za manželov, že slovenský právny poriadok umožňuje osvojiť maloleté dieťa manželom
alebo jednému z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalému

manželovi po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa, prípadne výnimočne osamelej osobe, ak
sú splnené predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa, že navrhovateľku nie je možné podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky považovať za manžela/manželku matky maloletej, že Dohovor
negarantuje osobám rovnakého pohlavia právo na adopciu (s tým však, že rozhodovanie o žiadosti
nesmie byť diskriminačné), že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života fyzickej osoby

nezahŕňa aj právo fyzickej osoby na osvojenie maloletého dieťaťa, s ktorým žije v spoločnej domácnosti,
že podľa judikatúry ESĽP postavenie párov rovnakého pohlavia nie je porovnateľné s postavením
manželov a tiež, že je v právomoci štátov upraviť, či budú mať registrovaní partneri právo na adopciu,
teda, že štát môže určiť, kto má právo na adopciu, že platný právny poriadok Slovenskej republiky
neumožňuje takzvané priosvojenie si dieťaťa inou osobou (druhom/družkou rodiča dieťaťa), ale len

manželom/manželkourodičadieťaťa,čovžiadnomprípade niejediskriminačné,čiuž lenvovšeobecnej
rovine vo vzťahu k maloletému dieťaťu, jeho matke alebo družke matky (pravdaže pokiaľ štátne orgány
reálne nerozhodujú o žiadostiach o osvojenie maloletého dieťaťa za obdobných skutkových okolností
diskriminačne), že v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k záveru,
že by súdy Slovenskej republiky rozhodovali vo veciach osvojenia maloletého dieťaťa družkou matky/

druhom otca a pod. rozdielne a napokon, že z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k
záveru, že nepriznanie práv navrhovateľke na osvojenie maloletej by bolo v rozpore s jej najlepším
záujmom, prípadne, že by takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie maloletú B. diskriminovalo vo vzťahu
k iným deťom žijúcim na území Slovenskej republiky v obdobnom postavení, ako má maloletá B.. Práve
pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých

dôvodov uvedených v bodoch 32. až 40. rozsudku súdu prvej inštancie, by tak zásadne postačovalo
len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§
387 ods. 2 CSP). Nakoľko tu však bol i nesúhlas navrhovateľky s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná
potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami účastníkov konania
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie (§

387 ods. 3 CSP), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť
nasledovné:9. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie riadnym
neodôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že aj v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky základné právo

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav veci a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS
174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29.
apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

10. Odvolací súd oboznámiac sa dôsledne s obsahom spisu súdu prvej inštancie v tejto veci a
posúdiac rozsudok súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania

acitovalprávnepredpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,
ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená

ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka navrhovateľky, týkajúca sa
nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla
obstáť, rovnako ako ani argument o porušení jej práva na spravodlivý proces.

11. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci nesprávnej aplikácii §
20a zákona číslo 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPS“) a
§ 100 ods. 1 ZR, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie
Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa

rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá
v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval
správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil,
ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo

4/2009).

11.1 Podľa § 20a ZMPS manželstvo, ktoré v cudzine uzavrel slovenský občan pred iným orgánom ako
pred orgánom Slovenskej republiky na to splnomocneným, je platné v Slovenskej republike, ak je platnév štáte, pred orgánom ktorého sa uzavrelo, a ak neexistovala žiadna okolnosť vylučujúca uzavretie
manželstva podľa slovenského hmotného práva.

11.2 Zuvedenéhoustanoveniaje zrejmé(akotosprávneuvádzaajnavrhovateľkavpodanomodvolaní),
že uvedené ustanovenie okrem ďalších prípadov vylučuje aj platnosť uzavretia manželstva slovenských
občanov rovnakého pohlavia v Slovenskej republike, a to na základe nemožnosti uzavretia takéhoto
manželstva podľa slovenského právneho poriadku s tým, že verejný poriadok predstavuje také zásady
spoločenského a štátneho zriadenia štátu a jeho právneho poriadku, ktorých pôsobnosť nemôže byť

oslabená ani aplikáciou ustanovení cudzieho práva na základe príkazu vlastnej kolíznej normy.

11.3 Z obsahu odvolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie na prejednávanú vec
aplikoval práve citované ustanovenie § 20a ZMPS, berúc do úvahy všetky práve uvedené okolnosti, a to
jednak to, že právny poriadok Slovenskej republiky vylučuje platnosť uzavretia manželstva slovenských
občanov rovnakého pohlavia v Slovenskej republike, a to na základe nemožnosti uzavretia takéhoto

manželstvapodľaslovenskéhoprávnehoporiadku,ažetátozásadaspoločenskéhoaštátnehozriadenia
štátu a jeho právneho poriadku nemôže byť oslabená ani aplikáciou ustanovení cudzieho práva. Preto
námietku navrhovateľky o nesprávnej aplikácii predmetného ustanovenia na práve prejednávanú vec
nebolo možné považovať za dôvodnú. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že neobstojí ani námietka
navrhovateľky, že súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol iba z dôvodu, že manželstvo

navrhovateľky a matky maloletej nie je v Slovenskej republike na základe uplatnenia výhrady verejného
poriadku súdom platné, a to pre jej nepravdivosť. Z bodu 33. rozsudku súdu prvej inštancie je totiž
zrejmé, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vo veci samej dôsledne zaoberal aj najlepším záujmom
maloletej B. a právnu úpravu osvojenia maloletého dieťaťa (uvedenú v § 100 ods.1 ZR), preferujúcu
rodiny založené manželstvom muža a ženy pred inými formami rodiny vyhodnotil ako súladnú s

najlepším záujmom maloletej, čo je zrejmé z jeho konštatácie tejto časti odôvodnenia jeho rozsudku,
kedy práve takúto rodinu považoval za najschopnejšiu vytvoriť trvalé a harmonické spoločenstvo,
čo je v súladne s cieľom osvojenia. V tejto súvislosti odvolací súd ďalej pre poriadok dodáva, že v
prejednávanejvecineboloúlohousúduprirozhodovaníoprávachuplatnenýchnavrhovateľkourozsiahlo
zdôvodňovať, prečo ustanovenie § 20a ZMPS, prípadne ustanovenie § 100 ods. 1 ZR zohľadňuje

najlepší záujem maloletého dieťaťa, ako to nedôvodne podsúva odvolaciemu súdu navrhovateľka.
Nedôvodne navrhovateľka poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Menesson proti Francúzsku z
26.06.2014, nakoľko je založené na iných skutkových okolnostiach, ako sú skutkové okolnosti v práve
prejednávanej veci. Z odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nie je možné dovodiť,
že by súd dospel k záveru, že v najlepšom záujme maloletej B. bolo návrhu navrhovateľky vyhovieť a

že takémuto vyhovujúcemu rozhodnutiu súdu bráni iba jeho rozpor s verejným poriadkom Slovenskej
republiky.Takétoúvahynavrhovateľkysúlenšpekulatívneaúčelovosaopierajúlenoniektorézkontextu
vytrhnuté konštatovania súdu prvej inštancie.

11.4 Podľa § 100 ods. 1 ZR osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov,

ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo
osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak sú splnené
predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa.

11.5 V tejto súvislosti odvolací súd (v podstate zhodne so súdom prvej inštancie) uvádza, že pre

maloleté dieťa najvhodnejším prípadom osvojenia je prípad, keď sú osvojitelia manželia, ktorí si osvojujú
dieťa ako spoločné. Vzniká tak model úplnej rodiny, ktorý je stále chápaný ako najvýhodnejší model
pre zdravý vývoj dieťaťa. Manželia sa stávajú po právoplatnosti rozsudku o osvojení rodičmi dieťaťa,
muž v postavení otca a žena v postavení matky. Žiadna iná spolužijúca dvojica (bez ohľadu na
pohlavie) teda nemôže osvojiť dieťa ako spoločné, nakoľko by to nebolo v jeho najlepšom záujme.

Slovenské rodinné právo je postavené na zásade preferencie rodiny založenej manželstvom pred inými
formami rodiny. Práva a povinnosti partnerov zákon nijako neupravuje, preto ich úprava alebo výkon
nepatria do právomoci súdov. Za takéhoto právneho stavu by spoločné osvojenie dieťaťa inými osobami
ako manželmi neposkytovalo štátu, a teda ani súdom rozhodujúcim o osvojení maloletého dieťaťa
dostatočné záruky, že cieľ osvojenia - dosiahnuť najlepší záujem dieťaťa - bude skutočne naplnený.

Druhým právnym poriadkom uznaným prípadom osvojenia je osvojenie dieťaťa manželom jeho rodiča.
Takýmto osvojením sa tzv. sociálne rodičovstvo mení na právne rodičovstvo, pričom predpokladom
jeho vyslovenia je taktiež nepochybné zistenie súdu, že osvojenie bude na prospech maloletého
dieťaťa, a to nielen v súčasnosti, ale aj do budúcna. Podľa platnej právnej úpravy nemožno vysloviťosvojenie dieťaťa mužom/ženou, ktorý nie je manželom matky/manželkou otca dieťaťa, nakoľko by
išlo o osvojenie podľa druhej vety, teda reálne by osvojoval/osvojovala maloletého fyzická osoba ako
osamelo žijúca osoba a právnym následkom takého osvojenia by bolo vymazanie oboch rodičov z

matriky a zánik rodinnoprávnych väzieb s rodinami oboch z nich. Nakoľko takýto postup by bol v
rozpore so záujmami maloletého, ako aj v rozpore s účelom osvojenia, platná právna úprava Slovenskej
republiky ho plne dôvodne, a teda opodstatnene, pre jeho rozpor so záujmami maloletého dieťaťa
nepripúšťa. Výnimočne môže v praxi nastať aj prípad, keď osvojiteľom bude pozostalý manžel po
rodičovi dieťaťa. Z dikcie zákona potom vyplýva, že musí ísť o nezosobášenú osobu - teda, že pozostalý

manžel ešte neuzavrel nové manželstvo. Inak by už išlo o osvojenie zosobášenou osobou, ktoré je
možné len ako simultánne - spoločné s druhým manželom. Zákon týmto pamätá na prípady, keď
záujemca o osvojenie plnil dlhodobo a riadne svoje úlohy vyplývajúce zo sociálneho rodičovstva a
došlo k úmrtiu jeho manžela - rodiča dieťaťa. Pokiaľ by takýto pozostalý manžel mal záujem starať
sa o dieťa a dokázal by túto úlohu aj riadne plniť, potom niet dôvodu na vyslovenie osvojenia. Zákon
totiž umožňuje nariadiť rôzne formy náhradnej starostlivosti, ktoré majú prednosť pred osvojením. V

takom prípade však do úvahy treba vziať aj názor maloletého dieťaťa, a to najmä v prípade, ak už
je schopné vyjadriť sa k osvojeniu. Zásah do statusových práv má vážne právne následky pre celý
nasledujúci život maloletého dieťaťa. Pre dieťa totiž znamená nielen právne zmeny, ale aj zásah do jeho
identity,navyševnašichpodmienkachtakmernezvratný,keďžereadopciajemožnálendonadobudnutia
plnoletosti dieťaťa. Osvojenie pozostalým manželom po rodičovi dieťaťa môže tak prichádzať do

úvahy len vtedy, ak jediný žijúci rodič ani jeho rodina už dlhodobo nejavia záujem o maloletého, a
teda niet rodinných väzieb, ktoré by bolo zahodno zachovať. Pokiaľ teda v prejednávanej veci súd
prvej inštancie aplikujúc práve citované ustanovenie dospel k záveru, že navrhovateľka nie je osobou,
ktorá môže maloletú B. osvojiť, jeho aplikácia ustanovenia § 100 ods. 1 ZR na prejednávanú vec bola
správna a námietky navrhovateľky tvrdiace opak, je potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné. Na takomto

závere súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu nemenia nič ani námietky navrhovateľky, že v
návrhu na začatie konania ozrejmila každodenné, ale aj krízové životné situácie, v ktorých by mohla
byť na základe neexistencie právnej väzby medzi ňou a maloletou ohrozená bezpečnosť a stabilita
maloletej (najmä situácie, ako je vyživovacia povinnosť navrhovateľky vo vzťahu k maloletej či dedenie
maloletej po navrhovateľke v prípade jej smrti, ďalšie práva a povinnosti vyplývajúce predovšetkým zo

zákonného zastupovania maloletej navrhovateľkou pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo pri
riešení iných núdzových situácií, ak nemôže byť pri rozhodovaní o maloletej prítomná jej biologická
matka).PodľanázoruodvolaciehosúduvyššiecitovanézáujmymaloletejB.(medziktorépatríajochrana
jej statusových práv) chránené zákonnou úpravu osvojenia maloletého dieťaťa Zákonom o rodine,
má jednoznačne prednosť pred potrebou ochrany maloletej pred údajným ohrozením jej bezpečnosti a

stability nezaložením vyživovacej povinnosti práve navrhovateľky k maloletej (poznámka odvolacieho
súdu - ale aj vyživovacie povinnosti maloletej k navrhovateľke - §66 ZR), založením práva maloletej
stať sa dedičkou po navrhovateľke (poznámka odvolacieho súdu - ale aj práva navrhovateľky stať sa
dedičkou po maloletej - § 474 Občianskeho zákonníka), a to nadobudnutím práva na aktíva dedičstva
(poznámka odvolacieho súdu - ale aj zodpovednosti za pasíva dedičstva § 470 ods. 1 Občianskeho

zákonníka),anapokonajochranoupredúdajnýmohrozenímjejbezpečnostiastability,aknavrhovateľka
nebude maloletú oprávnená, ako jej zákonný zástupca zastupovať pri riešení rôznych hypoteticky
možnýchnúdzovýchsituáciách,priktorýchvčaserozhodnompreichriešenienebudemôcťbyťprítomná
jej biologická matka, (poznámka odvolacieho súdu - ktorá zároveň nebude schopná riadne a včas
navrhovateľku splnomocniť na zastupovanie maloletej pri riešení takýchto možných núdzových situácií).

Vzhľadomnauvedenéodvolacísúddodáva,žesanestotožňujesnázoromnavrhovateľky,ževyhovením
návrhu navrhovateľky by došlo ku zvýšeniu právnej ochrany maloletej a pokiaľ súd prvej inštancie jej
návrhu nevyhovel (zachoval status quo) apriori rozhodol v neprospech maloletej.

12. Obdobneneobstojíaninámietkanavrhovateľkyžepokiaľsúdvrozhodnutíkonštatuje,žezamietnutie

návrhu navrhovateľky na osvojenie maloletej nie je v rozpore s najlepším záujmom maloletej (že
maloletej v aktuálnom prostredí nič nechýba, zúčastňuje sa na užívaní výhod, ktoré plynú zo spolužitia
navrhovateľky s matkou maloletej, ako aj zo starostlivosti, ktorej sa jej od všetkých členov jej domácnosti
domova dostáva) so súčasným neobjasnením dôvodov, prečo by práve opačné rozhodnutie bolo v
rozpore s najlepším záujmom maloletej, konal v rozpore s článkom 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie v bode 33. rozsudku dostatočne ozrejmil, z
akého dôvodu návrhu navrhovateľky na osvojenie maloletého nebolo možné vyhovieť, a to aj z pohľadu
zachovania najlepšieho záujmu maloletej. Takéto zdôvodnenie (doplnením dôvodov odvolacím súdom v
tomto rozhodnutí) je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočné. Pokiaľ súd prvej inštancie v rozsudkuskonštatoval, že toho času v sociálnej rodine, v ktorej sa maloletá nachádza, maloletej nič nechýba,
apriori to neznamená, že bol povinný nevyhnutne dospieť k záveru, že v prejednávanej veci sú splnené
všetky zákonom predpokladané podmienky na vyhovenie návrhu navrhovateľky na osvojenie maloletej,

ako sa to snaží nedôvodne podsúvať odvolaciemu súdu navrhovateľka, a to dokonca s poukazom na to,
že ak k takémuto záveru nedospel, hrubo porušil článok 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Samotná
skutočnosť, že dieťa sa nachádza vo fungujúcej sociálnej rodine neznamená, že apriori bez ďalšieho je
v jeho najlepšom záujme (z dôvodu údajného zvýšenia jeho právnej ochrany), aby bolo osvojené jedným
členom tejto rodiny (ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí). V tejto

súvislosti odvolací súd ešte dodáva, že z rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie spôsob svojho
rozhodnutia nezaložil na navrhovateľkou namietanom konštatovaní, že zamietavé rozhodnutie nebude
mať na maloletú žiaden negatívny vplyv, teda, že nebude v rozpore s jej najlepším záujmom, ako sa to
snaží nedôvodne podsúvať odvolaciemu súdu navrhovateľka.

13. Neobstojí ani námietka navrhovateľky, že pokiaľ súd v rozsudku konštatoval, že obavy

navrhovateľky, pre ktoré návrh podala sú riešiteľné s využitím existujúcich prostriedkov hmotného práva
vlastneuznal,žetakétorizikáaohrozeniamaloletejexistujúapotomakexistujú,takmaloletejneposkytol
náležitú ochranu pred nimi, a to pre jej len špekulatívny charakter. Zo samotného rozhodnutia súdu
prvej inštancie totiž nevyplýva, žeby súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že maloletá
je toho času v akomkoľvek ohrození. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí opak („ ....že súd zjavne zistil aj také

riziká a problémy, ktoré za pomoci inštrumentov súkromného práva riešiteľné nie sú“), je to len jej
ničím nepodložená špekulácia. Práve naopak, zo spôsobu jeho rozhodnutia je zrejmé, že akékoľvek
ohrozenie práv poskytovaných maloletej B. právnym poriadkom Slovenskej republiky nezistil. Odvolací
súd sa s takýmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje a v tejto súvislosti dodáva, že vzhľadom na
vyššie uvedené (najmä bod 11.5 tohto rozsudku) sa nestotožňuje s tvrdeniami navrhovateľky, že len

také rozhodnutie je v najlepšom záujme maloletej, ktorým by bola maloletá B. navrhovateľkou osvojená,
prípadne, že vyhovením návrhu navrhovateľky by došlo ku zvýšeniu právnej ochrany maloletej.

14. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky, že súd prvej inštancie v bode 38. rozsudku konštatoval, že
z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že medzi navrhovateľkou a maloletou existuje rodinný

život, a to vo forme tzv. sociálneho rodičovstva, teda rodičovstva založeného na spolužití v rodine
založenej manželstvom rodiča s novým partnerom, tak mal pri rozhodovaní zohľadniť aj to, že právo
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 EDĽP a článku 10 ods. 2 listiny
podľa judikatúry a ESĽP zahŕňa aj povinnosť faktický rodinný život právne uznať, odvolací súd
uvádza, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k správnemu záveru, že takéto námietky

navrhovateľky nemohli obstáť, nakoľko ZR neumožňuje priosvojenie dieťaťa v nezosobášenom páre,
že ani z rozhodovacej činnosti ESĽP neexistuje povinnosť štátu umožniť prístup k osvojeniu a EDĽP
nezaväzuje členské štáty k rozšíreniu práva na osvojenie druhým rodičom na tie páry, ktoré neuzavreli
manželstvo a že obsahom práva na rodinný život nie je aj právo na osvojenie maloletého dieťaťa, z
ktorého dôvodu ich bolo potrebné pre rozhodnutie vo veci samej považovať za právne irelevantné.

15. Neobstojí ani námietka navrhovateľky, že súd prvej inštancie sa k otázke diskriminácie maloletej
nevyjadril, a to pre ich nepravdivosť. Súd prvej inštancie sa k otázke navrhovateľkou namietanej
údajnej diskriminácie maloletej jednoznačne vyjadril, a to v bode 33. rozsudku, keď uviedol, že pokiaľ
slovenský právny poriadok neumožňuje takzvané priosvojenie si dieťaťa inou osobou (druhom/družkou),

ale len manželom/manželkou rodiča dieťaťa, a to s akcentom na osobitný význam manželstva a bez
ohľadu na fakticitu rodinných väzieb či vzťahov, nemožno považovať jeho záver o nedôvodnosti návrhu
navrhovateľky za diskriminačný ako vo vzťahu k navrhovateľke, k matke maloletej, ale aj vo vzťahu
k samotnej maloletej B.. Odvolací súd sa s takýmto záverom súdu prvej inštancie plne stotožňuje. V
tejto súvislosti je potrebné dodať, že neobstojí ani námietka navrhovateľky, že z rozsudku nevyplýva,

prečo súd uprednostnil zákonnú úpravu týkajúcu sa osvojenia v § 100 ods. 1 ZR, pred základným
právom maloletej, aby bolo rozhodnuté v jej najlepšom záujme, nakoľko pokiaľ súd prvej inštancie
dospel k záveru o tom, že zákonná úprava osvojenia v § 100 ods. 1 ZR je úpravou, ktorá chráni
práva a oprávnené záujmy maloletej na riadny rodinný život, a teda sleduje jej najlepší záujem, nebol
žiaden dôvod, aby v rozhodnutí zdôvodňoval, prečo takúto právnu úpravu, ktorá je len podľa názoru

navrhovateľky údajne v rozpore s najlepším záujmom maloletej, pri rozhodovaní údajne v neprospech
maloletej uprednostnil pred základným právom maloletej, aby bolo rozhodnuté v jej najlepšom záujme.
Z rozhodnutia súdu prvej inštancie totiž nemožno vyvodiť, že by zákonnú úpravu týkajúcu sa osvojenia
v § 100 ods. 1 ZR považoval za odporujúcu najlepšiemu záujmu maloletej/porušujúcu jej práva narešpektovanie súkromného a rodinného života, prípadne jej právo nebyť diskriminovaná, ako sa to snaží
nedôvodne podsúvať odvolaciemu súdu navrhovateľka.

16. Pokiaľ navrhovateľka namieta, že súd v rozsudku nedal odpoveď na otázku, či napadnutým
rozsudkom nedôjde k diskriminácii maloletej na základe iného postavenia, ktorým je stav, že sa maloletá
narodila dvom mamám, ktoré v zahraničí uzavreli manželstvo, a nie manželom opačného pohlavia,
odvolací súd uvádza, že navrhovateľka nie je mamou/matkou maloletej. Za matku dieťaťa je možné
považovať len ženu, ktorá dieťa porodila (§ 82 ods. 1 ZR) a z dokazovania bolo nesporným, že

navrhovateľka neporodila maloletú B.. Okrem toho v konaní nebolo preukázané, že súdu Slovenskej
republiky by za skutkových okolností obdobných skutkovým okolnostiam v práve prejednávanej veci
rozhodovali inak, teda že by návrhu na osvojenie maloletého dieťaťa založenému na obdobných
skutkových okolnostiach vyhoveli.

17. S ostatnými námietkami navrhovateľky sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci

nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. podľa § 387
ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil, keď tento správne rozhodol aj o trovách konania.

19. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s §
396 ods. 1 CSP, pretože žiaden z účastníkov nepodal návrh na ich priznanie v zmysle § 57 CMP a súd
nezistilžiadneokolnosti,prektorébybolospravodlivéniektorémuzúčastníkovnáhradutrovodvolacieho
konania priznať.

20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).