Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. júl 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/334/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201966
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201966.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov

senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. v právnej veci žalobcu: Caffetering.sk
s.r.o., so sídlom Grösslingova 6, 811 01 Bratislava, IČO: 44 805 691, právne zastúpený: Mgr. Andrea
Ondriašová, advokátka, so sídlom Námestie hraničiarov 18, 851 03 Bratislava, IČO: 42 174 881, proti
žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45
Bratislava, IČO: 00 607 223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. LP/3978/40135 zo
dňa 20.10.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. LP/3978/40135 zo dňa 20.10.2021 a vec v r

a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Hliadka Mestskej polície Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, Expozitúry Bratislava I
(ďalej len „mestská polícia“) spísala dňa 13.03.2020 služobný záznam (ďalej len „služobný záznam

mestskej polície zo dňa 13.03.2020“), v ktorom konštatovala, že dňa 13.03.2020 v čase o 23:45 počas
hliadkovej činnosti vykonala súčinnostnú kontrolu s príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky
v mestskej časti Staré Mesto, Bratislava. Počas kontroly vykonanej na adrese Grösslingova 6 v kaviarni
„Mayor Café & Cocktail bar“ (ďalej len „predmetná kaviareň“) bolo zistené, že táto kaviareň bola
otvorená. V predmetnej kaviarni sa v čase kontroly nachádzali cca 4 zákazníci, ktorí konzumovali rôzne
nápoje. Dvere predmetnej kaviarne boli otvorené a vychádzala z nej hudba. Hliadka mestskej polície
sa skontaktovala so zodpovednou osobou, a to A. B., a vysvetlila mu, že svojím konaním nerešpektuje

v služobnom zázname uvedené nariadenie vlády Slovenskej republiky. Predmetná kaviareň totiž musela
byť v zmysle uvedeného nariadenia vlády Slovenskej republiky zatvorená. Po výzve hliadky mestskej
polície na okamžité uzavretie predmetnej kaviarne menovaná osoba túto kaviareň uzatvorila.

2. Mestská polícia svoje zistenia uvedené v jej služobnom zázname zo dňa 13.03.2020 predložila
Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto (ďalej len „regionálny úrad
verejného zdravotníctva“) listom zo dňa 17.03.2020.

3. Regionálny úrad verejného zdravotníctva listom č. HV/6376/2020 zo dňa 14.04.2020 oznámil
žalobcovi začatie administratívneho konania vo veci uloženia pokuty za správny delikt konštatujúc,
že hliadkou mestskej polície bola dňa 13.03.2020 vykonaná ohliadka priestorov predmetnej kaviarne.Pri tejto ohliadke bolo zistené, že žalobca ako prevádzkovateľ predmetnej kaviarne prevádzkoval
toto zariadenie, a to v rozpore s opatrením žalovaného č. OLP/2576/2020 zo dňa 12.03.2020. Podľa
predmetného opatrenia sa s účinnosťou od 13.03.2020 (okrem iného) zakazovalo právnickým osobám

a fyzickým osobám podnikateľom prevádzkovať prevádzky verejného stravovania podľa § 26 zákona č.
355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“), ktorými boli cukrárne,
bistrá, kaviarne, bary a podobné zariadenia verejného stravovania, a to s výnimkou reštaurácií a stánkov
s rýchlym občerstvením. Keďže žalobca dňa 13.03.2020 prevádzkoval priestory predmetnej kaviarne

v rozpore s opatrením žalovaného č. OLP/2576/2020 zo dňa 12.03.2020, dopustil sa správneho deliktu
na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia.
Regionálny úrad verejného zdravotníctva preto oznámil žalobcovi, že začína administratívne konanie
vo veci uloženia pokuty za uvedený správny delikt. Regionálny úrad verejného zdravotníctva zároveň
vyzval žalobcu, aby sa v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia písomne vyjadril vo veci
a aby prípadne predložil dôkazy na podporu svojich tvrdení.

4. V nadväznosti na oznámenie o začatí vyššie uvedeného administratívneho konania žalobca predložil
regionálnemu úradu verejného zdravotníctva podanie, v ktorom konštatoval, že dňa 13.03.2020 bola
predmetná kaviareň zatvorená. Vo večerných hodinách bola vykonaná kontrola mestskej polície
v priestoroch predmetnej kaviarne, v ktorej sa v tom čase nachádzali konateľ žalobcu, ďalej C. D., ktorý

pomáhal so servisom kávovaru, a tiež zamestnankyňa B. E.. Konateľ žalobcu mestskej polícii vysvetlil,
že predmetná kaviareň je zatvorená, a že prítomné osoby vykonávajú inventúru a pripravujú podnik na
dlhodobé zatvorenie (vypínanie a umývanie chladničiek, sťahovanie sortimentu podliehajúceho skaze,
upratovanie a pod.). Konateľ žalobcu mestskej polícii ďalej vysvetlil, že predmetná kaviareň bola určená
pre fajčiarov a keďže prítomné osoby fajčili, otvorili dvere predmetnej kaviarne z dôvodu vyvetrania

zafajčeného vzduchu. Predmetná kaviareň v žiadnom prípade nebola otvorená pre verejnosť. Tieto
skutočnosti v prípade potreby mohli potvrdiť aj svedkovia.

5. V nadväznosti na písomné vyjadrenie žalobcu vo veci vyššie uvedeného administratívneho konania
požiadal regionálny úrad verejného zdravotníctva mestskú políciu o vyjadrenie k tvrdeniam žalobcu. Na

túto žiadosť reagovala mestská polícia vyjadrením zo dňa 06.01.2021 (ďalej len „vyjadrenie mestskej
polície zo dňa 06.01.2021“), v ktorom zotrvala na skutočnostiach uvedených v jej služobnom zázname
zo dňa 13.03.2020.

6. Regionálny úrad verejného zdravotníctva rozhodnutím č. HV/971/2021 zo dňa 18.02.2021 (ďalej

len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi podľa § 57 ods. 41 písm. a) zákona o ochrane
verejného zdravia pokutu vo výške 300,00 eur za správny delikt podľa § 57 ods. 33 písm. a)
zákona o ochrane verejného zdravia, zistený dňa 13.03.2020 o 23:45 hod. pri výkone kontroly
dodržiavania opatrení vydaných žalovaným za účelom zamedzenia šírenia prenosného ochorenia
COVID-19 príslušníkmi mestskej polície. Skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 57 ods. 33 písm.

a) zákona o ochrane verejného zdravia žalobca naplnil tým, že dňa 13.03.2020 o 23:45 prevádzkoval
priestory predmetnej kaviarne, v ktorej sa podávali iba nápoje a nejednalo sa o reštauráciu alebo stánok
s rýchlym občerstvením, a tým nesplnil opatrenie žalovaného č. OLP/2576/2020 zo dňa 12.03.2020
nariadené podľa § 48 ods. 4 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia. Regionálny úrad verejného
zdravotníctva v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatoval, že k porušeniu opatrenia žalovaného č.

OLP/2576/2020 zo dňa 12.03.2020 v čase výkonu kontroly dňa 13.03.2020 o 23:45 nepochybne došlo,
keď žalobca nenamietal skutočnosť, že v predmetnej kaviarni v čase kontroly vykonanej mestskou
políciou boli prítomné určité osoby. Žalobca pritom žiadnym relevantným dôkazom počas celého konania
nepreukázal, že počas kontroly vykonanej mestskou políciou sa v predmetnej kaviarni nenachádzali
zákazníci, ale jeho zamestnanci. Naopak, príslušníci mestskej polície jednoznačne zdokumentovali vo

svojom služobnom zázname, že v predmetnej kaviarni sa v čase vykonanej kontroly nachádzali cca
4 zákazníci pri rôznych stoloch, ktorí konzumovali rôzne nápoje, vo vnútri predmetnej kaviarne hrala
reprodukovaná hudobná produkcia, ktorá cez otvorené dvere bola počuť aj na verejnom priestranstve.
Počas kontroly vykonanej mestskou políciou nič nenasvedčovalo tomu, že by malo prebiehať pracovné
stretnutie. V danom prípade nebolo možné posúdiť zdravotný stav osôb nachádzajúcich sa v predmetnej

kaviarni, stav ich imunity, vek, rizikové faktory a ani cestovateľskú anamnézu. Z tohto dôvodu existovalo
vysoké riziko, že mohlo dôjsť k ďalšiemu šíreniu ochorenia COVID-19.7. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že skutok, ktorý sa mu
kládolzavinu,sanestal.Skutočnosťotvorenýchvchodovýchdverízdôvoduvetraniažiadnymspôsobom
nepreukazovala to, že by predmetná kaviareň bola otvorená pre verejnosť. V predmetnej kaviarni sa

nachádzal len personál (B. E.), konateľ žalobcu (A. B.) a pracovník vykonávajúci servis kávovaru
(C. D.). Do predmetnej kaviarne nebol vpustený žiadny zákazník, ktorý by čokoľvek konzumoval.
Nebolo pravdou, že sa v priestoroch predmetnej kaviarne nachádzali ľudia pri viacerých stoloch.
Pravdou nebolo ani to, že by hudba rušila akékoľvek osoby. Príslušníci mestskej polície žiadnym
spôsobom neskontrolovali prítomné osoby (prípadne ich občianske preukazy), čo bolo spôsobené ich

nedôslednosťou, keďže práve takáto kontrola zúčastnených svedkov a ich uvedenie do zápisu (spisu)
by preukazovalo tvrdenia žalobcu. Žalobca napokon v odvolaní navrhol, aby boli ako svedkovia vypočutí
C. D., B. E. a F. A..

8. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
LP/3978/40135 zo dňa 20.10.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol

a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatoval, že žalobca
bol povinný predmetnú kaviareň s účinnosťou od 13.03.2020 zabezpečiť tak, aby nemohlo dôjsť
kžiadnemuspochybneniujejuzatvorenia,resp.neprevádzkovania.Zlisturegionálnehoúraduverejného
zdravotníctva, ktorým bolo odvolanie žalobcu postúpené žalovanému, vyplývalo, že žalobca žiadnym
relevantným dôkazom počas celého konania relevantne nepreukázal, že počas kontroly vykonanej

mestskou políciou sa v predmetnej kaviarni nenachádzali zákazníci, ale jeho zamestnanci. Žalovaný
ďalej poukázal na stanovisko mestskej polície a konštatoval, že orgány verejného zdravotníctva neboli
oprávnené spochybňovať zistenia príslušnej kontrolnej inštitúcie, v danom prípade mestskej polície.

II.

Žaloba

9. Žalobou zo dňa 10.12.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 10.12.2021, sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
(ďalej spolu len „rozhodnutie orgánov verejného zdravotníctva“), zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia

veci na ďalšie konanie. Žalobca zároveň žiadal, aby mu bolo priznané právo na náhradu trov konania.

10. Dôležitou garanciou pre osobu obvinenú zo spáchania správneho deliktu je jej právo na spravodlivý
proces pred orgánom verejnej moci, pričom týmto orgánom nie je len súd, ale sú ním aj orgán verejnej
správy a úradné osoby, ktoré uskutočňujú výkon verejnej správy v mene tohto orgánu. Základné právo

na spravodlivý proces vo verejnej správe na Slovensku garantované v čl. 36 ods. 1 a ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje právo každej fyzickej osoby
alebo právnickej osoby na taký právny stav, keď zákonná úprava zakotvuje procedurálny postup orgánu
verejnej moci, v rámci ktorého sa rozhoduje o jej právach a povinnostiach. Ide o súčasť tzv. pozitívneho
záväzku štátu – a to aj v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je

Slovenská republika viazaná.

11. V predmetnom administratívnom konaní boli procesným postupom žalovaného a regionálneho
úradu verejného zdravotníctva (ďalej spolu len „orgány verejného zdravotníctva“) ako orgánov verejnej
správy porušené základné zásady správneho trestania a ukladania sankcií za správny delikt, čo viedlo

k porušeniu procesných práv žalobcu a následne k vydaniu nezákonných rozhodnutí a k nezákonnému
uloženiu sankcie žalobcovi.

12. K porušeniu práva na spravodlivé konanie pred orgánmi verejného zdravotníctva došlo tým,
že tie nijakým spôsobom nepreukázali, že došlo k spáchaniu predmetného správneho deliktu.

V administratívnom konaní orgány verejného zdravotníctva nevyprodukovali žiadne dôkazy o porušení
zákazu nariadeného opatrením žalovaného č. OLP/2576/2020 zo dňa 12.03.2020 zo strany žalobcu.
Závery orgánov verejného zdravotníctva sa opierali výlučne o nepodložené a nepreukázané tvrdenia
príslušníkov mestskej polície. Žalovaný tak neuniesol dôkazné bremeno preukázania spáchania
predmetného správneho deliktu.

13. Žalobca opakovane navrhol za účelom preukázania svojich tvrdení vypočutie svedkov, ktoré mali
v zmysle ustanovení správneho poriadku realizovať orgány verejného zdravotníctva. Tie však navrhnuté
dôkazy nevykonali. V napadnutom rozhodnutí žalovaný navyše konštatoval, že žalobca svoje tvrdenianičím nepreukázal. Žalovaný tak neumožnil žalobcovi účinne obhajovať svoje práva. Žalovaný zároveň
tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy, nezistil ani spoľahlivo skutkový stav.

14. V administratívnom konaní bola porušená zásada prezumpcie neviny, keď žalovaný uznal žalobcu
vinným zo spáchania skutku bez náležitého preukázania viny. Žalovaný tak porušil povinnosť hľadieť na
žalobcu ako na nevinného, dokiaľ jeho vina nebola zákonným spôsobom preukázaná.

15. V administratívnom konaní žalobca opakovane spochybnil závery mestskej polície v súvislosti

s vykonanou kontrolou a na preukázanie svojich tvrdení navrhol vykonanie dôkazov. Orgány verejného
zdravotníctva však nevykonali navrhnuté dôkazy, v dôsledku čoho nezistili spoľahlivo skutkový stav.
Orgány verejného zdravotníctva tak porušili zásadu „v pochybnostiach v prospech obvineného“.

16. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej
správy v najrôznejších podobách. V systéme právneho štátu má správne súdnictvo slúžiť naprávaniu

nezákonnostivoverejnejsprávesozreteľomnadopadeventuálnezistenejnezákonnostinasubjektívno-
právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva je teda účinná ochrana subjektívnych práv
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

17. Ani prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

a základnými princípmi správneho trestania vychádzajúcimi z medzinárodných dohôd, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Vzhľadom na nedostatky, nezákonnosť a tiež nepreskúmateľnosť boli
dané zákonné dôvody aj pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Žalobca v tomto smere v celom
rozsahu odkázal na dôvody a argumentáciu uvedené v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.

III.
Vyjadrenie žalovaného

18. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.01.2022 navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

19. Žalovaný zhrnul priebeh administratívneho konania, podstatný obsah prvostupňového rozhodnutia
a tiež obsah odvolania žalobcu. Žalovaný ďalej taktiež zhrnul aj podstatný obsah napadnutého
rozhodnutia.

20.Pokiaľsavžalobepoukazovalonaotvorenédveredopredmetnejkaviarne,žalovanýpoznamenal,že

žalobca bol povinný zabezpečiť predmetnú kaviareň tak, aby nemohlo dôjsť k žiadnemu spochybneniu
jej uzatvorenia, resp. prevádzkovania.

21. Čo sa týkalo nariadenia zákazu prevádzkovania cukrární, bistier, kaviarní, barov a podobných
zariadení verejného stravovania, a to s výnimkou reštaurácií a stánkov s rýchlym občerstvením,

z tohto zákazu jasne vyplývalo, že prevádzka mala byť zabezpečená tak, aby bolo jednoznačné, že sa
neprevádzkuje, a že nie je prístupná verejnosti. Nebolo preto možné súhlasiť s námietkou uvedenou
v podanej žalobe, že predmetné opatrenie žalovaného neukladalo povinnosť „uzamknúť“ prevádzky,
ktorých sa dané opatrenie týkalo.

22. Pokiaľ sa v podanej žalobe poukazovalo na skutočnosť, že v priestoroch predmetnej prevádzky sa
nenachádzali zákazníci žalobcu, ale jeho zamestnanci, a že orgány verejného zdravotníctva dodatočne
nevypočuli navrhnutých svedkov, žalovaný uviedol, že dodatočné vypočúvanie zamestnancov žalobcu
by nebolo dôveryhodným dôkazom toho, či sa v predmetnej prevádzke v inkriminovanom čase
nachádzali alebo nenachádzali. Žalovaný ďalej uviedol, že zákaz prevádzkovania určitých zariadení,

zahŕňajúci aj zákaz sedenia pri stoloch a konzumovania nápojov, v zmysle predmetného opatrenia
žalovaného nedával výnimku na sedenie za stolom a popíjanie ani pre samotných zamestnancov určitej
prevádzky.

IV.

Replika žalobcu23. Žalobca v replike zo dňa 01.02.2022 v celom rozsahu zotrval na podanej žalobe, keďže mal
za to, že postupom mestskej polície a tiež orgánov verejného zdravotníctva bol ukrátený na svojich
právach a právom chránených záujmoch v súvislosti s pochybením pri objasňovaní, prejednávaní

a vyhodnocovaní správneho deliktu, ktorého sa mal dopustiť porušením zákazu ustanoveného
opatrením žalovaného č. OLP/2576/2020 zo dňa 12.03.2020. Predmetné pochybenie orgánov verejnej
správy vyústilo do nezákonných rozhodnutí vydaných v neprospech žalobcu.

24. Žalobca nepopieral, že v čase vykonania kontroly boli otvorené vstupné dvere do priestoru

prevádzky za účelom chvíľkového vyvetrania priestoru. Z opatrenia žalovaného č. OLP/2576/2020
zo dňa 12.03.2020 nebolo možné vyvodzovať zákaz vetrania alebo zákaz akéhokoľvek otvorenia
vstupných dverí. Interpretáciu uvedeného opatrenia žalovaného bolo potrebné vykonať v súlade
s účelom a zámerom, s akým bolo prijaté, a zároveň s prihliadnutím na okolnosti, za akých bolo prijaté.
Zámerom zákazu uloženého uvedeným opatrením žalovaného bol zákaz poskytovania pohostinských
služiebverejnostivjednotlivýchprevádzkachazákazzdružovaniasaosôbvpohostinskýchzariadeniach

s cieľom eliminovať koncentráciu väčšieho počtu osôb v uzavretých vnútorných priestoroch. Akýkoľvek
rozširujúci výklad zákazu uloženého uvedeným opatrením žalovaného na úkor ďalších práv a slobôd
prevádzkovateľov dotknutých zariadení preto presahoval rámec a účel predmetného opatrenia a nemal
oporu v právnych predpisoch.

25. Žalobca opakovane uviedol, že v priestoroch predmetnej kaviarne sa nenachádzali zákazníci, ale
výlučne konateľ žalobcu a zároveň zodpovedný zástupca D. A. B., čašníčka a barmanka B. E. a technik
servisujúci kávovar C. D.. Žalobca uviedol mená a tiež kontakty na uvedené osoby za účelom vypočutia
týchto osôb ako svedkov a za účelom preukázania svojich tvrdení. Zo strany orgánov verejného
zdravotníctva neboli tieto osoby kontaktované za účelom poskytnutia svedeckej výpovede. Žalobca

opakovane navrhoval vykonanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, avšak žiadny z navrhovaných
dôkazov nebol v administratívnom konaní vykonaný. Postupom orgánov verejného zdravotníctva
nebolo žalobcovi umožnené, aby účinne bránil svoje práva. Žalobcovi síce bolo doručené oznámenie
o začatí administratívneho konania vo veci uloženia pokuty za správny delikt a k tomuto oznámeniu sa
písomne vyjadril, avšak tým, že mu nebolo umožnené preukázať svoje tvrdenia svedeckými výpoveďami

navrhovaných svedkov, orgány verejného zdravotníctva konali v rozpore s viacerými ustanoveniami
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„správny poriadok“), a to s § 3 ods. 2 a ods. 5 a § 34 ods. 1 až ods. 4 správneho poriadku. Orgány
verejného zdravotníctva navyše vychádzali iba z domnienok a nepreukázaných tvrdení príslušníkov
mestskej polície. Mestská polícia neuskutočnila žiadnu fotodokumentáciu počas vykonania kontroly,

prítomné osoby s výnimkou A. B. neidentifikovala a ani nezisťovala, z akého dôvodu a za akým účelom
sa nachádzajú v predmetnej kaviarni.

26. Vo svojich vyjadreniach žalobca opakovane uviedol, že osoby v predmetnej kaviarni nesedeli pri
stoloch a v predmetnej kaviarni neprebiehala zábava ako v bežnom bare. Konštatovania a závery

mestskej polície boli uskutočnené výlučne na podklade jej domnienok bez relevantného preukázania
tvrdených skutočností. Mestská polícia neposkytla akýkoľvek dôkaz o tom, že by sa v predmetnej
kaviarni nachádzali zákazníci konzumujúci nápoje. Ak by aj zamestnanci a spolupracovníci žalobcu
konzumovali nápoje (čo žalobca zásadne popieral), túto skutočnosť by nebolo možné vyhodnocovať
ako porušenie zákazu prevádzkovania predmetnej kaviarne. Zamestnanci predsa museli mať umožnené

konzumovať jedlo a nápoje, nakoľko im toto právo vyplývalo z predpisov pracovného práva.

27. Žalobca ako prevádzkovateľ zariadenia, ktorého sa predmetný zákaz týkal, sa správal zodpovedne
a riadne a včas si splnil všetky povinnosti uložené štátnymi autoritami (častokrát nadobúdajúce účinnosť
už v ďalší deň odo dňa ich vyhlásenia). Žalobca zároveň nikdy nespochybnil odôvodnenosť potreby

vydania predpisov a opatrení ukladajúcich rôzne zákazy a obmedzenia, keďže sa plne stotožňoval
s názorom najvyšších štátnych autorít o potrebe prijímať účinné a včasné opatrenia s cieľom zamedziť
šíreniunákazlivéhoochoreniaCOVID-19.Nadruhejstranealenebolomožnéžalobcovipričítaťaklásťza
vinuprotiprávnekonanie,ktoréhosanikdynedopustil,keďžeprípravouprevádzkynadlhodobéuzavretie
neporušil a ani nemohol porušiť zákaz uložený predmetným opatrením.

28. Opatrenie žalovaného č. OLP/2576/2020 bolo zverejnené dňa 12.03.2020 s účinnosťou od
13.03.2020. Žalobca tak nemal objektívne možnosť vykonať úkony súvisiace s nariadeným uzavretím
predmetnej kaviarne pred vyhlásením a účinnosťou uvedeného opatrenia žalovaného.29. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcu nevyužil.

V.
Konanie na správnom súde

30. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave

(ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súduvBratislave,KrajskéhosúduvNitreaKrajskéhosúduvTrnavenasprávnysúdvovšetkýchveciach,
v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 6S/334/2021 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným
výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-6S/334/2021.

31. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa §
107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia

rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho
súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15.07.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

VI.
Relevantné právne predpisy

32. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023
sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f
tým nie je dotknuté.

33. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

34. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

35. Podľa § 48 ods. 4 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, Úrad verejného zdravotníctva alebo

regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú
zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb.

36. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia, fyzické osoby -podnikatelia a
právnické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a)

až c), e) a g) až n) a ods. 3 a 4 a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 nariadené
príslušným orgánom verejného zdravotníctva.

37. Podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia, správneho deliktu na úseku
verejného zdravotníctva sa dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ak

nesplní nariadené opatrenie na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a) až c), e) a g) až
n) a ods. 3 až 5 alebo opatrenie pri ohrození verejného zdravia podľa § 4 ods. 1 písm. g) alebo § 48
ods. 4 alebo vykonáva činnosť v rozpore s nariadeným opatrením.

38. Podľa § 57 ods. 41 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia, príslušný orgán verejného

zdravotníctva uloží pokutu od 150 eur do 20 000 eur za správne delikty podľa odsekov 1 až 22, 24,
31, 33 až 39.39. Podľa § 59 zákona o ochrane verejného zdravia, orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa
všeobecných predpisov o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. To platí aj pre nariadenie

opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4, ak § 59b neustanovuje inak.

40. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

41. Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutieurčujesprávnyorgán.Údajezinformačnýchsystémovverejnejsprávyavýpisyznich,okrem
údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na

právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať
dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa
považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania
a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

42. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie orgánov verejného
zdravotníctva vo veci správneho trestania, a to konkrétne vo veci uloženia pokuty za správny delikt na

úseku verejného zdravotníctva. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť, či orgány verejného zdravotníctva
pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupovali v súlade
s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.

43. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia orgánov verejného zdravotníctva je zrejmé, že

orgány verejného zdravotníctva svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o ustálenie skutkového stavu, založili
na služobnom zázname mestskej polície zo dňa 13.03.2020, resp. na vyjadrení mestskej polície zo
dňa 06.01.2021 a skutočnosti, že žalobca pripustil, že v čase kontroly vykonanej mestskou políciou sa
v predmetnej kaviarni nachádzali určité osoby. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia orgánov
verejného zdravotníctva je ďalej zrejmé, že orgány verejného zdravotníctva pri svojom rozhodovaní

neprihliadali na vyjadrenia žalobcu týkajúce sa označenia osôb, ktoré sa v čase kontroly vykonanej
mestskou políciou v predmetnej kaviarni nachádzali, a okolností, resp. dôvodov ich prítomnosti
v predmetnej kaviarni, ako aj to, že orgány verejného zdravotníctva nevykonali dôkaz výsluchom
žalobcom navrhnutých svedkov a ani neprihliadli na čestné prehlásenie týchto osôb. Možno sa len
domnievať, že orgány verejného zdravotníctva nevykonali dôkaz výsluchom žalobcom navrhnutých

svedkov a ani neprihliadali na čestné prehlásenie týchto osôb z dôvodu, že „nie sú oprávnené
spochybňovať zistenia príslušnej kontrolnej inštitúcie, v tomto prípade mestskej polície“, ako to uviedol
žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. S uvedeným záverom žalovaného prezentovaným
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorý ostatne žalovaný ani bližšie nevysvetlil a ani neuviedol
žiadnu právnu normu, z ktorej by mal predmetný záver vyplývať, však nemožno súhlasiť.

44. V zmysle zákona o ochrane verejného zdravia orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa
správneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. To znamená, že orgány verejného zdravotníctva
sú (nielen) pri rozhodovaní o správnych deliktoch povinné (v intenciách správneho poriadku) zistiť

presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie
a tiež riadne sa vysporiadať s včas uskutočnenými návrhmi účastníka administratívneho konania na
vykonanie dôkazu. Neakceptovanie včas uskutočneného návrhu účastníka administratívneho konania
na vykonanie dôkazu pritom môže orgán verejného zdravotníctva odôvodniť v zásade len tým, že
tvrdená skutočnosť, za účelom overenia alebo vyvrátenia ktorej je navrhnuté vykonanie dôkazu, nemá

relevantnú súvislosť s predmetom administratívneho konania (i), že vykonanie dôkazu nemôže overiť ani
vyvrátiťtvrdenúskutočnosť,čiževoväzbenatvrdenúskutočnosťnedisponujevypovedacímpotenciálom
(ii) alebo že vykonanie dôkazu by bolo nadbytočné, keďže tvrdená skutočnosť, za účelom overeniaalebo vyvrátenia ktorej je navrhnuté vykonanie dôkazu, bola už v rámci administratívneho konania bez
dôvodných pochybností overená alebo vyvrátená (iii).

45. V kontexte povinnosti orgánov verejného zdravotníctva (nielen) pri rozhodovaní o správnych
deliktoch zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre
rozhodnutie a povinnosti orgánov verejného zdravotníctva riadne sa vysporiadať s včas uskutočnenými
návrhmi účastníka administratívneho konania na vykonanie dôkazu je potrebné osobitne zmieniť sa
o dôkaznej situácii, pri ktorej v administratívnom konaní vo veci správneho trestania existuje iba

jediný priamo usvedčujúci dôkaz. Takáto dôkazná situácia v zásade predstavuje typický prípad situácie
„tvrdenia proti tvrdeniu“, ktorá je z poznávacieho hľadiska neľahká a obsahuje v sebe riziko možných
chýb a omylov.

46. V prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“ je oproti ostatným situáciám potrebné klásť na
odôvodnenie rozhodnutia orgánu príslušného na vyvodenie zodpovednosti za správny delikt zvýšené

nároky, a to v súvislosti s vyvodením záverov o tom, ktoré skutočnosti tento orgán vzal za preukázané,
o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných
dôkazov. Orgán príslušný na vyvodenie zodpovednosti za správny delikt tak musí dostatočným
a rozumným odôvodnením vysvetliť, prečo prisvedčil jednému tvrdeniu a druhému nie. V praxi nemožno
vylúčiť prípady, kedy by aj v situácii „tvrdenia proti tvrdeniu“ orgán príslušný na vyvodenie zodpovednosti

za správny delikt prisvedčil jednému z protichodne tvrdiacich subjektov bez konštatovania, že sa vec
nachádza v stave dôkaznej núdze. Malo by však potom ísť len o celkom výnimočné situácie, napríklad
pokiaľ by tvrdenie jednej strany dávalo logický zmysel, kým protichodné tvrdenie druhej stany sa zjavne
reálne nemohlo stať. Aj v týchto prípadoch ale musí orgán príslušný na vyvodenie zodpovednosti za
správny delikt starostlivo zvážiť všetky okolnosti prípadu, pohnútky vypovedajúcich subjektov a svoje

rozhodnutie odôvodniť so zvýšenou mierou vysvetľovania svojich myšlienkových pochodov, ktoré ho
viedli k tomu, že prisvedčil tvrdeniu jednej strany.

47. Vinu určitého subjektu teda možno konštatovať aj v prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“. Ak
má ale slúžiť výpoveď svedka ako jediný priamy dôkaz preukazujúci vinu obvineného, bez ďalších

podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý,
vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený. Popritom
nemožno opomenúť, že orgán príslušný na vyvodenie zodpovednosti za správny delikt musí venovať
zvýšenú pozornosť dôslednému zisteniu skutkového stavu a svoje úvahy pri hodnotení dôkazov
a ustálení skutkového stavu dôkladne odôvodniť. Tieto zásady je pochopiteľne potrebné vzťahovať aj

na prípady, kedy má ako jediný priamy dôkaz preukazujúci vinu obvineného, bez ďalších podporných
dôkazov, slúžiť záznam úradnej osoby podpísaný len konkrétnou úradnou osobou.

48. V nadväznosti na hodnotenie „svedectva“ polície, resp. mestskej polície ako dôkazu v rámci
zisťovania skutkového stavu alebo teda v rámci hodnotenia vykonaných dôkazov, správny súd

pripomína, že v demokratickom právnom štáte, v ktorom sú si všetci ľudia rovní, nemožno vo
všeobecnosti bez ďalšieho priznať vyššiu váhu výpovediam policajtov ako príslušníkov silových
zložiek oproti výpovediam jednotlivcov, voči ktorým sú policajné či iné štátne právomoci vykonávané
(porovnaj napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 520/16 zo dňa 22.06.2016).
Vo všeobecnej rovine síce možno policajtov považovať za nestranných svedkov, ak sa v konkrétnom

prípade nepreukáže niečo iné, avšak posúdenie samotnej hodnovernosti výpovede, resp. vyjadrenia
policajtov je súčasťou hodnotenia dôkazov v každom konkrétnom prípade, pri ktorom je potrebné vziať
do úvahy všetky okolnosti prípadu, pričom nemožno automaticky výpovedi, resp. vyjadreniu policajtov
priznať väčšiu vierohodnosť ako výpovediam iných svedkov.

49. Vyššie uvedenými zásadami zisťovania skutkového stavu, hodnotenia vykonaných dôkazov
a odôvodňovania rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania v prípade situácie
„tvrdenia proti tvrdeniu“ a vôbec zásadami zisťovania skutkového stavu, hodnotenia vykonaných
dôkazov a odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy sa orgány verejného zdravotníctva
v preskúmavanej právnej veci dôsledne neriadili, keď zisťovaniu skutkového stavu a odôvodňovaniu

svojho rozhodnutia nevenovali náležitú pozornosť vo vyššie uvedených intenciách.

50. Orgány verejného zdravotníctva ustálili skutkový stav na základe „svedectva“ mestskej polície,
ktoré bolo obsiahnuté v služobnom zázname mestskej polície zo dňa 13.03.2020, resp. vo vyjadrenímestskej polície zo dňa 06.01.2021, a ktoré nebolo podložené žiadnym hmotným (materiálnym)
dôkazom. Z obsahu administratívneho spisu je ale zrejmé, že oproti skutkovej verzii relevantného deja
prezentovanej mestskou políciou predložil žalobca odlišnú skutkovú verziu relevantného deja. Žalobca

pritom vo vzťahu k ním prezentovanej skutkovej verzii relevantného deja nezostal len pri vlastných
tvrdeniach, o ktorých by vzhľadom na jeho pomer k veci a vzhľadom na jeho záujem na výsledku
predmetného administratívneho konania bolo možné mať pochybnosti, ale za účelom jej preukázania
predložil čestné prehlásenie konkrétnych osôb a tieto osoby aj navrhol vypočuť ako svedkov. Je tak
zrejmé, že v preskúmavanej právnej veci ide o prípad, v ktorom sa dôkazná situácia prinajmenšom

značne približuje prípadu dôkaznej situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“, a že teda orgány verejného
zdravotníctva pri svojom rozhodovaní mali venovať zvýšenú pozornosť nielen odôvodneniu svojich
záverov o tom, ktoré skutočnosti vzali za preukázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opreli,
ale aj vysvetleniu úvah, ktorými sa riadili pri hodnotení dôkazov a návrhov na vykonanie dôkazu. V tomto
smere však žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval iba toľko, že orgány verejného
zdravotníctva „nie sú oprávnené spochybňovať zistenia príslušnej kontrolnej inštitúcie, v tomto prípade

mestskej polície“, ktoré konštatovanie bolo navyše (z už uvedených dôvodov) nesprávne.

51. Pri ustálení skutkového stavu si orgány verejného zdravotníctva zo skutkovej verzie relevantného
deja prezentovanej žalobcom osvojili jeho vyjadrenie, že v priestoroch predmetnej kaviarne v čase
kontroly vykonanej mestskou políciou skutočne boli prítomné určité osoby. Orgány verejného

zdravotníctva ale nijako bližšie nevysvetlili, nad rámec lakonického a navyše (z už uvedených dôvodov)
nesprávneho konštatovania žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že orgány
verejného zdravotníctva nie sú oprávnené spochybňovať zistenia príslušnej kontrolnej inštitúcie, akou
je aj mestská polícia, prečo nepovažovali skutkovú verziu relevantného deja prezentovanú žalobcom,
ktorý za účelom jej preukázania predložil čestné prehlásenie konkrétnych osôb a tieto osoby aj navrhol

vypočuť ako svedkov, za hodnovernú v celom rozsahu, resp. orgány verejného zdravotníctva nijako
bližšie nevysvetlili, prečo by sa skutková verzia relevantného deja prezentovaná žalobcom zjavne reálne
nemohla stať.

52. Pokiaľ ide o osvojenie si vyjadrenia žalobcu, že v priestoroch predmetnej kaviarne v čase

kontroly vykonanej mestskou políciou skutočne boli prítomné určité osoby, zo strany orgánov verejného
zdravotníctva, správny súd uvádza, že samotné zistenie, že v priestoroch predmetnej kaviarne v čase
kontroly vykonanej mestskou políciou boli prítomné určité osoby, na konštatovanie záveru, že žalobca
spáchalsprávnydeliktuvedenývovýrokuprvostupňovéhorozhodnutia,nestačilo.Sámžalovanýostatne
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobca „žiadnym relevantným dôkazom počas

celého konania relevantne nepreukázal, že počas kontroly MsP BA v predmetnej prevádzke ... sa
v predmetnej prevádzke nenachádzali zákazníci, ale jej zamestnanci“ (ďalej len „citované konštatovanie
žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcu“). Ak by bolo možné urobiť záver, že žalobca
spáchal správny delikt uvedený vo výroku prvostupňového rozhodnutia už aj len na základe zistenia,
že v priestoroch predmetnej kaviarne v čase kontroly vykonanej mestskou políciou boli prítomné určité

osoby, citované konštatovanie žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcu by bolo zmätočné
a neopodstatnené. V takom prípade by totiž bolo bez právneho významu, či sa v priestoroch predmetnej
kaviarnevdanomčasenachádzalizákaznícialebozamestnancižalobcu.Inýmislovami,vtakomprípade
by bolo bez právneho významu prípadné riadne preukázanie toho, že v priestoroch predmetnej kaviarne
v čase kontroly vykonanej mestskou políciou boli prítomní zamestnanci žalobcu, zo strany žalobcu. Pre

úplnosť správny súd dodáva, že citované konštatovanie žalovaného o neunesení dôkazného bremena
žalobcu nie je nijako izolované, ale nadväzuje naň ďalšia argumentácia žalovaného v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, keď žalovaný ďalej uvádza, že „naopak, príslušníci MsP BA vo svojom vyššie
uvedenom vyjadrení ... jednoznačne potvrdili, že v predmetnej prevádzke sa v čase kontroly nachádzali
cca 4 zákazníci ...“. Je tak zrejmé, že žalovaný považoval za podstatnú skutočnosť, že v priestoroch

predmetnej kaviarne v čase kontroly vykonanej mestskou políciou boli prítomní zákazníci žalobcu tak,
ako to uvádzala mestská polícia.

53. Pozornosti správneho súdu neuniklo pomerne nadnesené konštatovanie regionálneho úradu
verejného zdravotníctva uvádzané v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, že totiž príslušníci

mestskej polície „jednoznačne zdokumentovali“ vo svojom služobnom zázname, že v predmetnej
kaviarni sa v čase ich kontroly nachádzali zákazníci v uvádzanom približnom počte. Služobný záznam
mestskej polície zo dňa 13.03.2020 totiž o identite osôb prítomných v priestoroch predmetnej kaviarne
v čase kontroly vykonanej mestskou políciou, s výnimkou A. B., neobsahuje žiadne údaje. Príhodnejšieby tak bolo konštatovanie, že príslušníci mestskej polície „uviedli“, resp. „zaznamenali“, že v predmetnej
kaviarni sa v čase ich kontroly nachádzali zákazníci v uvádzanom približnom počte.

54. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že žalobca bol povinný predmetnú
kaviareň s účinnosťou od 13.03.2020 zabezpečiť tak, aby nemohlo dôjsť k žiadnemu spochybneniu jej
uzatvorenia, resp. neprevádzkovania, správny súd uvádza, že k okolnostiam týkajúcim sa otvorených
dverí predmetnej kaviarne sa vzhľadom na obsah žalobcom predložených čestných prehlásení zjavne
mali vyjadriť svedkovia, ktorých žalobca navrhol vypočuť. Keďže orgány verejného zdravotníctva týchto

svedkov nevypočuli, ich závery sú vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa otvorených dverí predmetnej
kaviarne predčasné. Navyše, samotná skutočnosť otvorených dverí určitej kaviarne ešte bez ďalšieho
automaticky neznamená, že daná kaviareň „je prevádzkovaná“. Napokon, ak by bolo možné urobiť
záver, že žalobca spáchal správny delikt uvedený vo výroku prvostupňového rozhodnutia už aj len na
základe zistenia, že žalobca nezabezpečil predmetnú kaviareň s účinnosťou od 13.03.2020 tak, aby
nemohlo dôjsť k žiadnemu spochybneniu jej uzatvorenia, resp. neprevádzkovania alebo už aj len na

základe zistenia otvorených dverí predmetnej kaviarne, citované konštatovanie žalovaného o neunesení
dôkazného bremena žalobcu by bolo zmätočné a neopodstatnené. V takom prípade by totiž bolo bez
právneho významu, či sa v priestoroch predmetnej kaviarne v danom čase nachádzali zákazníci alebo
zamestnanci žalobcu. Inými slovami, v takom prípade by bolo bez právneho významu prípadné riadne
preukázanie toho, že v priestoroch predmetnej kaviarne v čase kontroly vykonanej mestskou políciou

boli prítomní zamestnanci žalobcu, zo strany žalobcu.

55. Keďže o vine žalobcu svedčí „iba“ „svedectvo“ mestskej polície, ktoré bolo obsiahnuté v služobnom
zázname mestskej polície zo dňa 13.03.2020, resp. vo vyjadrení mestskej polície zo dňa 06.01.2021,
a ktoré nebolo podložené žiadnym hmotným (materiálnym) dôkazom, a keďže skutková verzia

relevantného deja prezentovaná žalobcom nie je taká, o ktorej by bolo možné konštatovať, že sa
zjavne reálne nemohla stať, správny súd s prihliadnutím ku skutočnosti, že preskúmavané rozhodnutie
bolo vydané vo veci správneho trestania, dospel k záveru, že ak orgány verejného zdravotníctva
nevykonali dôkaz výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov, zaťažili administratívne konanie, v ktorom
bolo vydané ich rozhodnutie, vadou zistenia skutkového stavu v rozsahu nedostačujúcom na riadne

posúdenie veci ako aj vadou podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

56. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného uvedenú vo vyjadrení k žalobe, správny súd pripomína, že
nedostatky odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je možné zhojiť doplnením dôvodov,

či zrozumiteľnejším formulovaním dôvodov predmetného rozhodnutia v správnom súdnom konaní.
Pre správny súd posudzujúci zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je právne relevantná len
argumentácia uvedená v rozhodnutí orgánu verejnej správy (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/24/2023 zo dňa 14.12.2023, ods. 32). Inými slovami,
písomné vyjadrenie orgánu verejnej správy ako žalovaného v správnom súdnom konaní nenahrádza

odôvodnenie jeho rozhodnutia vo veci (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Sžk/9/2017 zo dňa 30.05.2018, ods. 32). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia orgánu
verejnej správy teda nie je možné konvalidovať vyjadreniami orgánu verejnej správy ako žalovaného
v správnom súdnom konaní (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017). Správny súd preto pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia

orgánov verejného zdravotníctva nemohol prihliadať na argumentáciu žalovaného uvedenú vo vyjadrení
k žalobe v častiach, v ktorých žalovaný uvádzal argumentáciu nad rámec svojej argumentácie
v napadnutom rozhodnutí alebo nad rámec argumentácie regionálneho úradu verejného zdravotníctva
v prvostupňovom rozhodnutí. V tomto smere správny súd osobitne poukazuje na argumentáciu
žalovaného uvedenú vo vyjadrení k žalobe, podľa ktorej dodatočné vypočúvanie zamestnancov žalobcu

by nebolo dôveryhodným dôkazom toho, či sa v predmetnej prevádzke v inkriminovanom čase
nachádzali alebo nenachádzali. Takúto argumentáciu totiž rozhodnutie orgánov verejného zdravotníctva
neobsahuje.

57. Vo väzbe na argumentáciu žalovaného uvádzanú vo vyjadrení k žalobe, podľa ktorej dodatočné

vypočúvanie zamestnancov žalobcu by nebolo dôveryhodným dôkazom toho, či sa v predmetnej
kaviarni v inkriminovanom čase nachádzali alebo nenachádzali, správny súd (i keď na ňu nemohol
prihliadnuť z už uvedených dôvodov) uvádza, že táto argumentácia žalovaného (prezentovaná až
v štádiu správneho súdneho konania) je predčasná. K hodnoteniu obsahu výpovede svedkov bytotiž bolo možné pristúpiť až po vykonaní ich výsluchu s tým, že orgány verejného zdravotníctva
by potom mohli a museli konfrontovať výpovede jednotlivých svedkov navzájom ako aj konfrontovať
výpovede jednotlivých svedkov s vyjadreniami žalobcu a mestskej polície a následne si utvoriť úsudok

o dôveryhodnosti výpovede svedkov. Bez vypočutia konkrétnych navrhnutých svedkov si nemožno
utvárať úsudok o tom, či by tí vedeli uviesť skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné kvalifikovane
posúdiť hodnovernosť ich prípadného tvrdenia o tom, že sa v predmetnej kaviarni v inkriminovanom
čase nachádzali. Správny súd týmto svojím záverom nijako nespochybňuje skutočnosť, že orgán
verejnej správy nie je povinný vykonať každý dôkaz navrhnutý účastníkom administratívneho konania.

K odmietnutiu vykonania dôkazu výsluchom svedka navrhnutého obvineným zo správneho deliktu je
všakvpotrebnépristupovaťzvlášťobozretne,atonajmävsituácii,kedyovineobvinenéhozosprávneho
deliktu existuje iba jediný priamo usvedčujúci dôkaz. Napokon, prípadné odmietnutie vykonania dôkazu
výsluchom svedka navrhnutého obvineným zo správneho deliktu je potrebné vždy náležite odôvodniť.

58. Pokiaľ je motívom nevykonania výsluchu žalobcom navrhnutých svedkov (orgánmi verejného

zdravotníctva nevyslovený) predpoklad ich pozitívneho vzťahu k žalobcovi, a teda predpoklad ich
zaujatosti v prospech žalobcu, správny súd poukazuje na záver českej správnej súdnej praxe, podľa
ktorého „je vecou správneho orgánu rozhodnúť o tom, ktoré dôkazy v konaní o priestupku vykoná;
tým však nesmie obmedziť právo osôb, ktoré čelia obvineniu trestnej povahy v širšom zmysle, vypočuť
alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za

rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe ... Výsluch svedka, ktorý obvinený z priestupku navrhol
ako dôkaz na svoju obhajobu, nemožno vopred hodnotiť ako bezcenný, a preto ho ako dôkaz nevykonať
len s poukazom na účelovosť pre priateľský vzťah obvineného k svedkovi. Odmietnutie návrhu na
vykonanie dôkazu výsluchom takého svedka je porušením práva na spravodlivý proces. Tento postup,
ktorý viedol k faktickému vylúčeniu dôkazov navrhnutých v prospech obvineného z priestupku a prijatiu

záveru o skutkovom stave veci len na základe jednostranných dôkazov, je porušením čl. 6 ods. 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (rozsudok českého Najvyššieho
správneho súdu sp. zn. 4As/2/2005, publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu pod
č. 847/2006). Toto stanovisko prezentované v českej správnej súdnej praxi je podľa správneho súdu
vzhľadom na to, že sa týka interpretácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým

je viazaná aj Slovenská republika, potrebné zohľadniť aj v preskúmavanej právnej veci.

59. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe konštatoval, že zákaz prevádzkovania určitých zariadení,
zahŕňajúci aj zákaz sedenia pri stoloch a konzumovania nápojov, v zmysle predmetného opatrenia
žalovaného nedával výnimku na sedenie za stolom a popíjanie ani pre samotných zamestnancov určitej

prevádzky, správny súd uvádza, že toto konštatovanie žalovaného je vzhľadom na zistenie skutkového
stavu v rozsahu nedostačujúcom na riadne posúdenie veci predčasné. Z uvedeného hľadiska bude
môcť žalovaný pristúpiť k hodnoteniu preskúmavanej právnej veci až po zistení skutkového stavu
v rozsahu dostačujúcom na riadne posúdenie veci, resp. po riadnom vysporiadaní sa s návrhmi žalobcu
na vykonanie dôkazov.

60.Vzhľadomnavyššieuvedenédôvody,popreskúmaníkonkrétnychrelevantnýchžalobnýchnámietok,
správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným ako orgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, a preto

rozhodnutie žalovaného postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie. Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že považoval za postačujúce zrušiť iba napadnuté
rozhodnutie, keďže žalovaný sa pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu
môže vysporiadať s vadami administratívneho konania uvedenými v odôvodnení tohto rozsudku.

61. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s
poukazom na jeho odôvodnenie bude jej úlohou doplniť dokazovanie za účelom riadneho zistenia
skutkového stavu. Po doplnení dokazovania bude úlohu žalovaného dôkladne posúdiť vierohodnosť
jednotlivých proti sebe stojacích vyjadrení a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri ich
hodnotení a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie

neviny. Takisto bude úlohou žalovaného svoje závery, a to aj vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov, riadne
odôvodniť.62. Správny súd pre úplnosť uvádza, že týmto rozsudkom netvrdí, že žalobca správny delikt uvedený
vo výroku prvostupňového rozhodnutia nespáchal. Bude úlohou žalovaného, aby v ďalšom konaní po
zistení skutkového stavu v rozsahu dostačujúcom na riadne posúdenie veci opätovne vo veci rozhodol

o tom, či sa žalobca predmetného správneho deliktu skutočne dopustil.

63. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal
plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

64. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm.
c/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom
konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum
právnej pomoci.