Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 1. august 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100521
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100521.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Čiperný lesník s.r.o., so sídlom
Šemberova 66/9, 779 00 Olomouc, Česká republika,, právne zast. Advokátska kancelária Maslák, s.r.o.,
so sídlom Šúrska 716/5, 900 01 Modra, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor starostlivosti o
životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia kraja, so sídlom
Komenského 52, 041 26 Košice, o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v konaní o kasačnej

sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Košiciach č. k.: 8Sa/1/2024 - 184 zo dňa 11. apríla
2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie na správnom súde

1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) uznesením 8Sa/1/2024 zo dňa 11.4.2025 rozhodol
tak, že výrokom I. zrušil uznesenie súdu č. k 8Sa/1/2024 - 178 zo dňa 10.3.2025, výrokom II. žalobu
odmietol s poukazom na ust. § 98 ods. 1 písm. e) SSP a výrokom III. rozhodol o trovách konania tak,
že účastníkom ich náhradu nepriznal.
2. Správny súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že z obsahu administratívneho spisu,

ako aj z priebehu súdneho konania je zrejmé a nesporné, že žalovaný verejnou vyhláškou č. OU-KE-
OSZP1/2022/043731 zo dňa 12. októbra 2022 zverejnil Zámer vyhlásiť chránený areál Stolica (CHA
Stolica). Následne, po prerokovaní pripomienok vznesených oprávnenými subjektami v zmysle § 50 ods.
4 zákona o ochrane prírody a krajiny vláda Slovenskej republiky uznesením č. 457 zo dňa 13. septembra
2023 schválila nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 380/2023 Z. z., ktorými sa vyhlasuje chránený
areál Stolica, a ktoré nadobudlo účinnosť 01. januára 2024.

3. Správny súd zdôraznil, že pre posúdenie súdenej veci je v prvom rade rozhodujúce ustáliť, akým
procesnýmpostupomdochádzakvyhláseniuchránenéhoareálu,akojednéhoztypovchránenýchúzemí
špecifikovaných v § 17 zákona o ochrane prírody a krajiny.
4. Uviedol, že postup vyhlásenia chráneného územia upravuje zákon o ochrane prírody a krajiny v § 17
a nasl., pričom následne postupujúc v zmysle § 21 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny chránený
areál vyhlasuje vláda nariadením. V nariadení vlády sa pritom určí stupeň ochrany chráneného areálu,

vymedzenie jeho hraníc a hraníc jeho ochranného pásma, podrobnosti o územnej ochrane chráneného
areálu a jeho ochranného pásma. Vychádzajúc z uvedeného správny súd dospel k záveru, že jednak
vyhlásenie chráneného areálu je plne a výlučne v kompetencii vlády Slovenskej republiky a zároveň
je nesporné, že k vyhláseniu chráneného areálu Stolica, vrátane určenia stupňov ochrany, už došlo
nariadením vlády č. 380/2023 Z. z., s účinnosťou od 01. januára 2024.
5. V rámci procesného postupu vyhlásenia chráneného územia je zrejmá nezastupiteľná úloha

žalovaného a to jednak v súvislosti s oznamovaním zámeru vyhlásiť chránené územie (§ 50 ods. 1 v
spojení s § 67 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny), konaním podľa § 50 ods. 4 zákona o ochraneprírody a krajiny (§ 67 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny) a rozhodovaním podľa § 50 ods. 5
a 7 zákona o ochrane prírody a krajiny (§ 67 písm. g) zákona o ochrane prírody a krajiny). Z uvedených
ustanovení na druhej strane nevyplýva, že žalovaný rozhoduje o vyhlásení chráneného územia resp. o

určení stupňa ochrany, práve naopak, možno dospieť k záveru, že ide len o určité predbežné, parciálne
kompetencie (oznámenie zámeru vyhlásiť chránené územie, prerokovanie námietok) resp. konania
(rozhodovanie v zmysle § 50 ods. 5 a 7 zákona o ochrane prírody a krajiny) orgánu ochrany prírody
(konkrétne okresného úradu v sídle kraja), vo vzťahu k samotnému vyhláseniu chráneného územia
nariadením vlády. Samostatnosť a osobitosť konania a rozhodovania podľa § 50 ods. 7 zákona o

ochrane prírody a krajiny aj vo vzťahu k ostatnému postupu žalovaného podľa § 50 zákona o ochrane
prírody a krajiny podľa názoru správneho súdu jasne vyplýva z ustanovenia § 81 ods. 2 písm. p)
zákona o ochrane prírody a krajiny, v zmysle ktorého všeobecné predpisy o správnom konaní (t. j.
správnyporiadok)svýnimkouustanoveníomiestnejpríslušnostisanevzťahujúnavyhlasovanieochrany
osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa § 50, okrem rozhodovania podľa § 50 ods. 5 a 7
zákona o ochrane prírody a krajiny.

6. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že konanie podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane
prírody a krajiny je samostatným konaním, spravujúcim sa ustanoveniami správneho poriadku, avšak
odlišným od ostatného postupu vyhlasovania ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa
§ 50 resp. § 21 zákona o ochrane prírody a krajiny. Zároveň, keďže § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody
a krajiny pre začatie konania podľa tohto odseku nevyžaduje podanie návrhu, možno konštatovať, že

konanie podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny začína orgán ochrany prírody a krajiny
(okresný úrad v sídle kraja) z úradnej povinnosti a to v prípade, ak vlastník pozemku, na ktorom má byť
chránené územie so štvrtým alebo piatym stupňom ochrany vyhlásené, na takéto vyhlásenie neudelí
súhlas a prípadne nie je v zákone o ochrane prírody a krajiny ustanovené inak.
7. Ak teda žalobca navrhoval odstrániť nečinnosť žalovaného „v konaní vyhlasovania chráneného

areálu Stolica vedenom pod č. OSZP1-2022/043731 (nové č. OU-KE-OSZP1-2023/003946)“, z
administratívneho spisu je zjavné, že uvedené sa týkalo oznámenia zámeru vyhlásiť chránené územie
podľa § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, na procesný postup ktorý sa ustanovenia
správneho poriadku nepoužijú. Zároveň de facto je nepochybné, že žalobca mal záujem na odstránení
nečinnosti v už začatom procesnom postupe vyhlasovania chráneného areálu Stolica. Aplikujúc §

81 ods. 2 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny sa však správny súd nestotožnil s tvrdením
žalobcu, že priamo v tomto „konaní“ bolo povinnosťou žalovaného vydať aj rozhodnutie „o tom, či je na
vyhláseniach a stolica potrebné vyhlásiť piaty stupeň ochrany na pozemkoch vo vlastníctve, respektíve
spoluvlastníctve žalobcu v zmysle § 50 ods. 7 ZoPK“. Z dôvodov uvedených vyššie je správny súd toho
názoru, že rozhodnutie o nahradení súhlasu vlastníka pozemku má byť vydané v samostatnom konaní,

postupujúc pritom podľa ustanovení správneho poriadku.
8. V zmysle § 3 ods. 1 písm. d) SSP sa nečinnosťou rozumie stav, keď orgán verejnej správy protiprávne
nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z
úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie. Protiprávnosť nečinnosti pritom spočíva v pasivite
orgánu verejnej správy v rozpore s normatívne ustanovenou povinnosťou konať, teda, ak mu takáto

povinnosť vyplýva z konkrétneho ustanovenia právneho predpisu. V súvislosti s jednotlivými formami
nečinnosti (ako ich definuje § 3 ods.1 písm. d) SSP) je zároveň nevyhnutné definovať osobu, ktorej
svedčí aktívna legitimácia na podanie príslušnej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, pričom
v zmysle § 242 ods. 1 SSP ňou v prípade už začatého administratívneho konania môže byť fyzická
alebo právnická osoba, prípadne zainteresovaná verejnosť v administratívnom konaní týkajúcom sa veci

životného prostredia a v prípade administratívneho konania, ktoré orgán verejnej správy protiprávne z
úradnej povinnosti nezačal, je na podanie správnej žaloby aktívne legitimovaný len prokurátor (§ 242
ods. 2 SSP).
9. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že na podanie správnej žaloby proti
nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej v tom, že žalovaný z úradnej povinnosti nezačal

administratívne konanie o nahradenie súhlasu vlastníka podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a
krajiny, je aktívne legitimovaný výlučne prokurátor, správna žaloba podaná žalobcom tak bola podaná
zjavne neoprávnenou osobou, preto správny súd postupoval v zmysle § 98 ods. 1 písm. e) SSP a
správnu žalobu odmietol.
10. Záverom dodal, že nakoľko bolo rozhodnuté o odmietnutí žaloby, správny súd k posudzovaniu

jednotlivých žalobných námietok (najmä ale nie len aplikácia § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody a
krajiny a návrh na konanie o súlade právnych predpisov) nepristúpil.
11. Správny súd zároveň na základe sťažnosti žalobcu zo dňa 25. marca 2025 v súlade s § 159 ods. 2
SSP a § 161 ods. 2 SSP rozhodol o zrušení uznesenia č. k. 8Sa/1/2024-178 zo dňa 10. marca 2025,ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia písomne
doplniť svoje podanie doručené správnemu súdu dňa 12. augusta 2024 o nasledujúce náležitosti
žaloby podľa § 246 a § 57 SSP v časti žalobného návrhu, t. j. návrhu, ako má súd vo veci rozhodnúť

uvedením jasného, určitého a zrozumiteľného petitu tak, aby mohol byť vykonateľný, a to: presným
špecifikovaním a označením parciel, o ktorých má žalovaný konať a rozhodnúť podľa § 50 ods. 7
zákona o ochrane prírody vody a krajiny v konaní vyhlasovania chráneného areálu Stolica vedeného
pod č. OSZP1-2022/043731 (nové č. OU-KE-OSZP1-2023/003946) v súlade s ich aktuálnym zápisom
v evidencii nehnuteľností, a to uvedením parcelného čísla, druhu a výmery, čísla listu vlastníctva,

katastrálnehoúzemia,obceaokresu,vktoromsanehnuteľnosťnachádza.Správnysúddospelkzáveru,
že nie je daný dôvod na odstránenie vady petitu žaloby tak, ako bolo žalobcovi uložené predmetným
uznesením,nakoľkozistil,žežalobamátakúvadu,ktorájeneodstrániteľnáamázanásledok,žesprávny
súd nemôže vo veci konať a vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí žalobu odmietnuť.
12. O náhrade trov správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov konania
nemá právo na náhradu trov konania, pretože žaloba bola odmietnutá.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia
13. Proti právoplatnému uzneseniu správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa
(ďalej ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť a to z dôvodov podľa ust. § 440 ods. 1 písm. f), g) a j)
SSP z dôvodu, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby

uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a že podanie bolo
nezákonne odmietnuté.
14. V odôvodnení kasačnej sťažnosti uviedol, že on nie je zjavne neoprávnenou osobou na podanie
správnej žaloby. Tvrdil, že administratívnym konaním, ktoré predchádzalo podaniu správnej žaloby, boli

porušené jeho vlastnícke práva garantované mu ústavou. Podľa názoru sťažovateľa Správny súdny
poriadok pri aplikácii § 242 ods. 2 SSP predpokladá, že nečinnosťou orgánu verejnej správy nebola
žiadnemu účastníkovi spôsobená ujma (neboli dotknuté subjektívne práva fyzickej alebo právnickej
osoby), preto právomoc podať žalobu na odstránenie nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej
v porušení povinnosti začať administratívne konanie z úradnej povinnosti zveril prokurátorovi, avšak to

nie je tento prípad. Totiž vôbec nie je zrejmé, či v zmysle § 50 ods. 7 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane
prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej ako ,,ZoOPaK“) má byť rozhodnutie orgánu ochrany
prírody o súhlase s vyhlásením 4. alebo 5. stupňa ochrany na pozemkoch neštátnych vlastníkov vydané
v konaní o vyhlasovaní chráneného územia alebo má ísť o samostatné ex offo konanie. Toto právne
posúdenie má totiž rozhodujúci vplyv na posúdenie aktívnej legitimácie sťažovateľa. Správny súd dospel

v bodoch 54 a 55 napadnutého uznesenia k záveru, že má ísť o samostatné konanie (teda rozhodnutie o
súhlase sa nevydáva v rámci konania o vyhlasovaní chráneného územia), a to na základe argumentácie
uvedenej v bode 53 uznesenia správneho súdu, a teda že skutočnosť, že má ísť o samostatné konanie,
súd vyvodil z § 81 ods. 2 písm. p) ZoOPaK, v zmysle ktorého všeobecné predpisy o správnom konaní
(t. j. správny poriadok) s výnimkou ustanovení o miestnej príslušnosti sa nevťahujú na vyhlasovanie

ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa § 50, okrem rozhodovania podľa § 50 ods.
5 a 7 ZoOPaK.
15. Sťažovateľ uviedol, že dané ustanovenie nedáva v tomto prípade odpoveď na to, či je konanie podľa
§ 50 ods. 7 samostatným konaním alebo je súčasťou konania podľa § 50 (konania o vyhlásenie ochrany
osobitne chránených častí prírody a krajiny), ale ustanovuje len to, že pri vydávaní rozhodnutia orgánu

ochrany prírody o súhlase s vyhlásením sa uplatnia ustanovenia správneho poriadku. V tejto veci tak
došlo aj k naplneniu dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a j) SSP, a teda že správny súd rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a že na základe toho bolo podanie nezákonne
odmietnuté. V prípade, ak sa kasačný súd stotožní s argumentáciou sťažovateľa, a to že rozhodnutie o
súhlase podľa § 50 ods. 7 ZoOPaK nie je samostatným konaním, ale je súčasťou konania o vyhlasovaní

chráneného územia, sťažovateľ je v takom prípade aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby,
keďže nejde o nečinnosť z dôvodu nezačatia administratívneho konania z úradnej povinnosti, ale o
nepokračovanie v začatom administratívnom konaní.
16. Podľa názoru sťažovateľa, ustanovenie § 50 ods. 7 ZoOPaK dáva pri vyhlasovaní území so
štvrtým alebo piatym stupňom ochrany primárny dôraz na to, aby si vlastník toto vyhlásenie osvojil,

keď vyžaduje jeho súhlas s vyhlásením. V osobitnom prípade, ak ide o zachovanie celkovej koherencie
európskej sústavy chránených území (a teda uvedené sa vzťahuje tak na pozemky, ktoré patria
pod územia európskej sústavy chránených území, ako aj tie, ktoré na tieto územia nadväzujú, resp.
s nimi súvisia), sa nevyžaduje súhlas vlastníka, ale v takom prípade je nutné rozhodnutie orgánuochrany prírody, že aj na pozemkoch v neštátnom vlastníctve je možné vyhlásiť chránené územie so
štvrtým, resp. piatym stupňom ochrany. Žiadne zákonné ustanovenie však neustanovuje, že v prípade
rozhodnutia podľa § 50 ods. 7 ZoOPaK ide o samostatné konanie, naopak, toto konanie je súčasťou

konania o vyhlasovaní ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny. Ako uvádza odborná spisba
v komentári k ZoOPaK: ,,Účelom § 50 zákona je určenie postupu vyhlasovania ochrany osobitne
chránených častí prírody a krajiny, pravidiel, krokov a náležitostí tohto postupu, jeho priebehu a účasti
jednotlivých dotknutých subjektov na tomto postupe. Vyhlasovanie ochrany osobitne chránených častí
prírody a krajiny je proces, v ktorom presne ustanoveným postupom dochádza k poskytnutiu ochrany

tej časti prírody a krajiny, ktorá vzhľadom na jej prírodné danosti a vlastnosti spĺňa predpoklady na
takúto ochranu a je v záujme štátu jej takúto ochranu poskytnúť, a to pri rešpektovaní práv a právom
chránených záujmov dotknutých subjektov, ale aj pri stanovení ich povinností a vynucovaní.“ (Múčková,
B. a kol. Zákon o ochrane prírody a krajiny. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 368). Je teda
jednoznačné, že postup podľa § 50 ods. 7 ZoOPaK je súčasťou konania podľa § 50 ZoOPaK, teda nejde
o samostatné konanie tak, ako to uzavrel správny súd v napadnutom uznesení. Žalovaný postupoval v

administratívnom konaní žalovaného (pri vyhlásení ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny
podľa § 50 ZoOPaK - vyhlasovanie chráneného areálu Stolica - konanie u žalovaného vedené pod č.
OU-KE-OSZP1-2022/043731- nové č. OU-KE-OSZP1-2023/003946) nezákonne, keď porušil postup pri
vyhlasovaní chráneného územia, ktorý mu zákon jasne vymedzuje, a teda postup podľa § 50 ods. 7. Je
ústavne neudržateľné, aby nezákonný postup žalovaného bol pripísaný na ťarchu sťažovateľa, že jeho

vec nemožno prejednať z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, najmä ak pri posudzovaní nedostatku
aktívnej legitimácie súd vec nesprávne právne posúdil.
17. Rozhodnutie o súhlase s vyhlásením chráneného územia so štvrtým, resp. piatym stupňom ochrany
(ako náhrada za súhlas vlastníka) netreba chápať ako vedľajší právny titul k vyhláseniu 4. alebo 5.
stupňa ochrany, ktorý by nahrádzal hlavný právny titul (súhlas vlastníka), ale ako dva možné rôzne

právne podklady na vyhlásenie 4. alebo 5. stupňa ochrany v prípade, ak ide o medzinárodné územia
či európske chránené územia. Na takéto vyhlásenie je potrebné disponovať aspoň jedným z týchto
právnych podkladov, a to buď súhlasom vlastníka s vyhlásením 4. alebo 5. stupňa ochrany, alebo
rozhodnutím orgánu ochrany prírody o súhlase s vyhlásením 4. alebo 5. stupňa ochrany na pozemkoch
neštátnych vlastníkov.

18. Uznesením správneho súdu tak boli naplnené dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a j) SSP, teda
že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že správny súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a že podanie bolo nezákonne odmietnuté.

19. Žalovaný vo vyjadrení, ktoré doručil Správnemu súdu v Košiciach dňa 06.06.2025 uviedol, že
tvrdenia žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti sú absolútne bez právneho významu pre prejednávanú
vec. Žalobca podľa jeho názoru vôbec neuviedol aké procesné práva mali byť odmietnutím žaloby
porušené a že by mali byť porušené v takej miere, že by malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý
proces. V tejto súvislosti dodáva, že žalovaný už vo vyjadrení v žalobe namietal návrh žalobcu na

nariadenie pojednávania, ktorý nesledoval ochranu práv žalobcu, keďže ani samotný žalobca neuviedol,
čo chce nariadením pojednávania, prípadne v rámci pojednávania dokazovať, keďže rozhodovanie vo
veci samej je výlučne právne posúdenie veci. V kontexte uvedeného s prihliadnutím na obsah kasačnej
sťažnosti v tomto smere žalovaný uviedol, že sťažovateľ nielen v žalobe, v ktorej tento návrh vzniesol,
ale obdobne ani v kasačnej sťažnosti nevedel vyargumentovať dôvodnosť takéhoto návrhu. Bez ohľadu

na toto, za rozhodujúcu skutočnosť považuje žalovaný však to, že správny orgán nerozhodoval vo veci
samej z dôvodu, že žalobca neprešiel „sitom procesných podmienok“, ktorých splnenie je nevyhnutné
na to, aby mohlo dôjsť k rozhodnutiu vo veci samej. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ súd rozhodol bez
nariadenia pojednávania, postup súdu bol zákonný a nedošlo ním k naplneniu dôvodu podľa § 440 ods. 1
písm. g) SSP. Pokiaľ žalobca tvrdil, že administratívnym konaním, ktoré predchádzalo podaniu správnej

žaloby, mali byť porušené jeho vlastnícke práva, k tomu žalovaný uvádza, že žiadne práva žalobcu
porušené neboli. Žalobca tiež zrejme cielene opomína, že zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a
krajiny má ustanovenia, ktoré riešia situácie dopadajúce na dané administratívne konanie, t. j. ust. § 61 a
nasl. zákona o ochrane prírody, v zmysle ktorých platí, že ak dochádza v dôsledku obmedzení a opatrení
vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom

alebo na jeho základe k obmedzeniu bežného obhospodarovania, patrí vlastníkovi za podmienok
ustanovených týmto zákonom náhrada. Žalobca teda žiadnu ujmu neutrpel.
20. Ďalej žalovaný tvrdil, že k námietke žalobcu, v ktorej sa tento nestotožnil s argumentáciou správneho
súdu, že konanie podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny, je samostatným konaním, pričominterpretuje odôvodnenie záveru správneho súdu izolovane, keď tvrdil, že skutočnosť o samostatnosti
konania podľa ust. § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody súd vyvodzuje len z ust. § 81 ods. 2 písm.
p) zákona o ochrane prírody a krajiny. Správny súd totiž v napádanom uznesení na tej istej strane v

bode 52 uviedol, že postup vyhlásenia chráneného územia upravuje zákon o ochrane prírody a krajiny
v § 17 a nasl. pričom následne postupujúc v zmysle § 21 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny
chránený areál vyhlasuje vláda nariadením. V nariadení vlády sa pritom určí stupeň ochrany chráneného
areálu, vymedzenie jeho hraníc a hraníc jeho ochranného pásma, podrobnosti o územnej ochrane
chráneného areálu a jeho ochranného pásma. Vychádzajúc z uvedeného správny súd dospel k záveru,

že jednak vyhlásenie chráneného areálu je plne a výlučne v kompetencii vlády Slovenskej republiky a
zároveňjenesporné,ževyhláseniechránenéhoareálu„Stolica“vrátaneurčeniastupňaochranyuždošlo
nariadením vlády č. 380/2023 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2024. Správnosť záveru správneho súdu v
napádanom uznesení, že konanie podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny je samostatným
konaním, možno potvrdiť aj tvrdením, že vyhlásenie chráneného areálu je plne výlučne v kompetencii
vlády Slovenskej republiky. Práve s ohľadom na to, že vyhlásenie chráneného areálu bolo zverené do

kompetencie vlády a zavŕšenie tohto procesu vyhlásenia je uskutočňované nariadením vlády je logické,
že konanie podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny je samostatným konaním, nakoľko
nariadenie vlády by nebolo možné napadnúť správnou žalobou. Žalovaný považuje žalobcom uvedené
tvrdenia v kasačnej sťažnosti za právne nespôsobilé, navrhuje zmeniť či zrušiť napádané uznesenie a
navrhuje podanú kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

III. Konanie na kasačnom súde

20. Prejednávaná vec bola dňa 13.06.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“), ako súdu príslušnému na konanie

a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp. zn. 4Svk/31/2025.
21. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobcovi ako dotknutému vlastníkovi pozemkov
bol Správou národného parku Muránska planina listom zo dňa 27. októbra 2022 oznámený začiatok
procesu prerokovania zámeru vyhlásenia chráneného areálu „Stolica“ (ďalej aj „CHA Stolica“) v zmysle

§ 50 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon
o ochrane prírody a krajiny“). Zámer bol v zmysle § 50 ods. 1 a ods. 2 zákona o ochrane prírody a
krajiny zverejnený verejnou vyhláškou zo dňa 10. októbra 2022 č. OU-KE-OSZP1-2022/043731 (ďalej
aj „Zámer“).
22. Podľa Zámeru celková výmera CHA Stolica je 3151,805 ha, z toho na 2202,022 ha má platiť druhý

stupeň ochrany podľa § 13 zákona o ochrane prírody a krajiny (zóna D) a na výmere 949,783 ha má platiť
najprísnejší piaty stupeň ochrany podľa § 16 zákona o ochrane prírody a krajiny (zóna A). Podľa Zámeru
do navrhovanej zóny A s piatym stupňom ochrany boli zaradené pozemky žalobcu vedené na listoch
vlastníctva: č. XXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXX, č. XXXX,
č. XXXX, č. XXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXX, č. XXXX, č. XXX, č.

XXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXX v k. ú. A. S. a na liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území N..
23. Žalobca (sťažovateľ) vzniesol k Zámeru pripomienky, pričom listom zo dňa 21. novembra 2022
oznámil, že nesúhlasí s vyhlásením CHA Stolica na žiadnom zo svojich pozemkov. Následne žalovaný
v zmysle § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody a krajiny pozval listom zo dňa 21. decembra 2022 č. OU-
KE-OSZP1-2022/043731-025 vlastníkov, správcov a nájomcov na prerokovanie pripomienok k Zámeru,

ktoré sa konalo dňa 16. januára 2023 a na ktorom žalobca zotrval na svojom nesúhlase.
24. Z dôvodu, že žalovaný po nesúhlase žalobcu ďalej nekonal, teda v zmysle § 50 ods. 7 zákona o
ochrane prírody a krajiny nerozhodol o tom, či je nevyhnutné zaradiť pozemky žalobcu do zóny A s
piatym stupňom ochrany, podal žalobca sťažnosť proti nečinnosti žalovaného podľa zákona č. 9/2010
Z. z. o sťažnostiach v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o sťažnostiach“). Sťažnosť prešetril

žalovaný dňa 29. februára 2024 tak, že poukázal na prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.
januára 2014 - § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny. Zároveň uviedol, že CHA Stolica sa
plne prekrýva s územím európskeho významu (ÚEV) Stolica a chráneným vtáčím územím Muránska
planina - Stolica - t. j. územiami Natura 2000, preto vzhľadom na § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody
a krajiny nebolo potrebné v konaní o vyhlasovaní CHA Stolica rozhodnúť podľa § 50 ods. 7 zákona o

ochrane prírody a krajiny.
25. Proti uvedenému vybaveniu sťažnosti podal žalobca dňa 12. marca 2024 sťažnosť, v ktorej namietal,
že § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny nesprávne odkazuje na § 50 ods. 9 zákona o
ochrane prírody a krajiny (nie § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny), navyše toto prechodnéustanovenie uvádza, že sa nevyžaduje súhlas vlastníka a nie, že sa nevyžaduje rozhodnutie orgánu
ochrany prírody. O prešetrení tejto sťažnosti žalovaný informoval žalobcu dňa 10. mája 2024, v ktorom
uviedol, že ak neexistuje povinnosť udelenia súhlasu vlastníka, nemôže existovať ani povinnosť vydať

rozhodnutie orgánu ochrany prírody a krajiny o nahradení udelenia súhlasu vlastníka v zmysle § 50 ods.
7 zákona o ochrane prírody a krajiny. Zároveň poukázal aj na § 104g ods. 7 zákona ochrany prírody
a krajiny.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

26. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených
týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).
27. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej

správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 2 SSP).
28. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP sa na účely tohto zákona sa rozumie nečinnosťou orgánu verejnej
správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní,
alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie.

29. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú
ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto
zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).
30. Podľa § 6 ods. 2 písm. e) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o žalobách proti nečinnosti

orgánu verejnej správy.
31. Podľa § 242 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej
správy v začatom administratívnom konaní.
32. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné

podmienky“).
33. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne
neoprávnenou osobou.
34. Podľa § 152 ods. 1 SSP, proti uzneseniu správneho súdu vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba
doručiť, je prípustná sťažnosť, ak ju tento zákon nevylučuje.

35. Podľa § 159 ods. 1 SSP, o sťažnosti rozhodne správny súd, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
36. Podľa § 159 ods. 2 SSP, ak bolo napadnuté uznesenie vydané vo veci, v ktorej koná a rozhoduje
senát správneho súdu, rozhodne o sťažnosti predseda senátu. Ak bolo napadnuté uznesenie vydané
vo veci, v ktorej koná a rozhoduje sudca, rozhodne o sťažnosti sudca.
37. Podľa § 160 ods. 1 SSP, správny súd rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.
38. Podľa § 161 ods. 1 SSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, správny súd sťažnosť zamietne.
39. Podľa § 161 ods. 2 SSP, ak je sťažnosť dôvodná, správny súd napadnuté uznesenie zruší alebo
zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom správneho súdu.
40. Podľa § 160 ods. 1 SSP, proti rozhodnutiu o sťažnosti nie je prípustný opravný prostriedok.

41. Podľa § 242 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej
správy v začatom administratívnom konaní. Žalobca podľa § 244 ods. 1, ktorý nie je orgánom verejnej
správy, sa žalobou môže domáhať aj primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v dôsledku
nečinnosti orgánu verejnej správy.
42. Podľa § 242 ods. 1 SSP, odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej v porušení

povinnosti začať administratívne konanie z úradnej povinnosti sa žalobou môže domáhať len prokurátor.
43. Podľa § 2 ods. 2 písm. o) zákona o ochrane prírody a krajiny, na účely tohto zákona sa považuje
za osobitne chránenú časť prírody a krajiny časť prírody a krajiny, ktorou sú chránené druhy (§ 33),
vybrané druhy rastlín a živočíchov (§ 37), chránené územia a ich ochranné pásma (§ 17 a § 24), územia
európskeho významu (§ 27), územia medzinárodného významu (§ 28b), súkromné chránené územia a

ich ochranné pásma (§ 31) a chránené stromy a ich ochranné pásma (§ 49).
44. Podľa § 17 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy
európskeho významu a biotopy národného významu (§ 6 ods. 3), biotopy druhov európskeho významu,
biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých druhov, na ktorých ochranusa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné výtvory, možno vyhlásiť za
chránené územia:
a) chránená krajinná oblasť (§ 18),

b) národný park (§ 19),
c) prírodný park (§ 20a),
d) chránený areál (§ 21),
e) prírodná rezervácia, národná prírodná rezervácia (§ 22),
f) prírodná pamiatka, národná prírodná pamiatka (§ 23, § 24 ods. 3),

g) chránený krajinný prvok (§ 25),
h) chránené vtáčie územie (§ 26),
i) obecné chránené územie.

45. Podľa § 21 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, lokalitu, spravidla s výmerou do 500 ha, na
ktorej sú biotopy európskeho významu alebo biotopy národného významu alebo ktorá je biotopom druhu

európskeho významu alebo biotopom druhu národného významu a kde priaznivý stav týchto biotopov
záleží na obhospodarovaní človekom, môže vláda nariadením vyhlásiť za chránený areál.
46. Podľa § 21 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny, na území chráneného areálu platí druhý (§
13), tretí (§ 14), štvrtý (§ 15) alebo piaty (§ 16) stupeň ochrany.
47. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ochrane prírody a krajiny, stupeň ochrany chráneného areálu,

vymedzenie jeho hraníc a hraníc jeho ochranného pásma a podrobnosti o územnej ochrane chráneného
areálu a jeho ochranného pásma ustanoví vláda nariadením, ktorým sa chránený areál a jeho ochranné
pásmo vyhlasuje. Podrobnosťami o územnej ochrane sa určuje najmä územný a časový rozsah
uplatňovania zákazov a obmedzení podľa uplatňovaného stupňa ochrany (§ 13 až 16).
48. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, orgán ochrany prírody je povinný vlastníkovi,

správcovi a nájomcovi pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v
katastri nehnuteľností, dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy79) písomne oznámiť zámer
vyhlásiť chránené územie, zóny chráneného územia alebo chránený strom (ďalej len „zámer“). Orgán
ochrany prírody je povinný oznámiť zámer na základe predloženého projektu ochrany (§ 54 ods. 13);
ak projekt predkladá organizácia ochrany prírody, orgán ochrany prírody oznámi zámer v lehote do 60

dní odo dňa jeho predloženia. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je
známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou;79a) ak ide o pozemkové spoločenstvo,
oznámenie zámeru sa doručí aj jeho štatutárnemu orgánu.
79) Napríklad zákon č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, zákon č. 220/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov, zákon č. 364/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 326/2005 Z. z. v

znení neskorších predpisov, Stavebný zákon.
79a) § 26 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov.
49. Podľa § 50 ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny, vlastník, správca a nájomca dotknutého
pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia
zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.

Vlastník dotknutého pozemku má právo v tej istej lehote sa vyjadriť k možnosti riešenia spôsobu a
určenia výšky poskytnutia náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania podľa § 61 ods. 1 písm.
a) až d). Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto
ich podal; ak ide o vyjadrenie k možnosti riešenia spôsobu a určenia výšky poskytnutia náhrady za
obmedzenie bežného obhospodarovania, orgán ochrany prírody je povinný prerokovať toto vyjadrenie

najneskôr do 60 dní a v prípade súhlasu vlastníka s navrhovaným spôsobom poskytnutia náhrady vyzvať
ministerstvo alebo ním poverenú organizáciu ochrany prírody, alebo správcu majetku štátu dotknutých
navrhovaným spôsobom náhrady, aby s vlastníkom prerokovali podmienky poskytnutia náhrady a v
prípade dohody s ním uzavreli zmluvu o budúcej zmluve o poskytnutí náhrady za obmedzenie bežného
obhospodarovania podľa § 61a až 61d.

50. Podľa § 50 ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny, vlastník, správca a nájomca pozemku, ktorí
sú dotknutí podmienkami ochrany určenými v zámere, sú povinní odo dňa oznámenia zámeru až do
vyhlásenia časti prírody za chránenú bezodkladne informovať o plánovaných činnostiach, ktoré môžu
byť v rozpore s podmienkami ochrany určenými v zámere. Ak to vyžaduje záujem ochrany prírody a
krajiny, môže orgán ochrany prírody rozhodnúť o určení podmienok na vykonávanie tejto činnosti alebo

ju zakázať. Tieto podmienky platia najdlhšie do vyhlásenia časti prírody a krajiny za chránenú. Ak v
dôsledku určenia podmienok vykonávania činnosti alebo jej zákazu dochádza k obmedzeniu bežného
obhospodarovania, vzniká nárok na finančnú náhradu podľa § 61e prvým dňom po právoplatnosti
rozhodnutia orgánu ochranu prírody.51. Podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny, chránené územia alebo ich zóny so štvrtým
stupňom ochrany a piatym stupňom ochrany na pozemkoch v neštátnom vlastníctve sa môžu vyhlásiť
len so súhlasom vlastníka pozemku. Ak vlastník pozemku nie je známy, súhlas dáva správca pozemkov

určený osobitnými predpismi.79b) Ak by nevyhlásením chráneného územia alebo jeho zóny so štvrtým
stupňom ochrany a piatym stupňom ochrany na pozemkoch v neštátnom vlastníctve došlo k narušeniu
celkovej koherencie európskej sústavy chránených území, možno súhlas vlastníka pozemku nahradiť
rozhodnutím orgánu ochrany prírody. Tým nie je dotknutá povinnosť poskytnúť náhradu za obmedzenie
bežného obhospodarovania podľa § 61.

79b) § 34 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, § 50
ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. v znení zákona č. 499/2009 Z. z.
52. Podľa § 51 ods. 4 zákona o ochrane prírody a krajiny, orgán ochrany prírody zašle do 15 dní odo dňa
nadobudnutia účinnosti všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa vyhlásila ochrana osobitne
chránenej časti prírody a krajiny, podklady organizácii ochrany prírody na vykonanie jej zápisu do
štátnehozoznamu;aksaosobitnechránenáčasťprírodyakrajinyvyhlásilanariadenímvlády,príslušným

orgánom je ministerstvo.
53. Podľa § 67 písm. g) zákona o ochrane prírody a krajiny, okresný úrad v sídle kraja rozhoduje podľa
§ 19 ods. 5, § 22 ods. 5, § 24 ods. 13, § 50 ods. 5 a 7, § 56 ods. 4 a 5 a § 96.
54. Podľa § 67 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny, okresný úrad v sídle kraja oznamuje zámer
podľa § 50 ods. 1 a koná podľa § 50 ods. 4.

55. Podľa § 81 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní,112) ak tento zákon neustanovuje inak.
112) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení zákona č. 215/2002 Z. z.
56. Podľa § 81 ods. 2 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny, všeobecné predpisy o správnom
konaní112) s výnimkou ustanovení o miestnej príslušnosti sa nevzťahujú na vyhlasovanie ochrany

osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa § 50 okrem rozhodovania podľa § 50 ods. 5 a 7.
112) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení zákona č. 215/2002 Z. z.
57. V zmysle uvedenej právnej úpravy sa pod nečinnosťou rozumie stav, keď orgán verejnej správy
protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy
protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie. To, či sa v konkrétnej veci jedná

o protiprávne nepokračovanie v konaní, je potrebné vyhodnocovať vzhľadom na konkrétne okolnosti
príslušného administratívneho konania. Nečinnosť v začatom administratívnom konaní môže mať
viacero podôb. Orgán verejnej správy môže zostať byť úplne nečinný (pasívny) tak, že prestane v plnom
rozsahu konať. Ďalej môže orgán verejnej správy síce konať, ale liknavo a s dlhými časovými odstupmi
medzi jednotlivými úkonmi. Judikatúra vyhodnotila za nečinnosť aj také konanie orgánu verejnej správy,

ktoré zahŕňa vykonávanie nezmyselných a neúčelných úkonov, napr. s cieľom zámerne preťahovať
administratívne konanie alebo ho predražovať pre jeho účastníka, resp. tohto šikanovať. Nečinnosťou
orgánu verejnej správy sa taktiež rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na
rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a vo
veci rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo

v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že na miesto rozhodnutia správny
orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví len listom alebo informáciou, prípadne záznamom
v spise. Nekonanie tak musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz
pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (k tomu pozri napr.
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 225/08, sp. zn. III. ÚS 282/08, sp. zn.

III. ÚS 70/09).
58. Z obsahu súdneho aj administratívneho spisu je nesporné, že sťažovateľ podanou správnou žalobou
napádal ním tvrdenú nečinnosť žalovaného v administratívnom procese vyhlasovania ochrany osobitne
chránených častí prírody a krajiny podľa ust. § 50 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny,
ktorýbolužalovanéhovedenýpodsp.zn.OU-KE-OSZP1/2022/043731(OU-KE-OSZP1-2023/003946).

59. Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, že dňa 29.01.2024 doručil sťažovateľ žalovanému sťažnosť podľa
zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, ktorou namietal nečinnosť v administratívnom procese vo vzťahu
k pozemkom parc. č. KNC XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X k. ú. A. S., ďalej k pozemkom
parc. č. KNC XXXX/X a XXXX/X . v k. ú. N.. Táto sťažnosť bola vybavená dňa 29.02.2024. Voči
vybaveniu tejto sťažnosti podal sťažovateľ dňa 12.03.2024 sťažnosť proti vybaveniu pôvodnej sťažnosti,

v ktorej namietal nečinnosť v predmetnom administratívnom procese, okrem pozemkov uvedených v
pôvodnej sťažnosti aj k pozemku KNC č. XXXX/X k. ú. A. S.. Rozsah predmetu sporu v zmysle určenia
pozemku žalobcu (sťažovateľa) v jeho výlučnom, resp. podielovom vlastníctve, vo vzťahu ku ktorým
je potrebné zodpovedať právnu otázku, teda či má alebo nemá byť vydané rozhodnutie o nahradenísúhlasu vlastníka pozemku (žalobcu) je potrebné posudzovať len k tým pozemkom, ktoré boli označené
v pôvodnej sťažnosti, t. j k pozemkom parc. č. KNC č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X,
XXXX/X k. ú. A. S. a k pozemkom parc. č. KNC č. XXXX/X a XXXX/X k. ú. N..

60. Po vykonanom dokazovaní v administratívnom konaní je možné konštatovať, že pozemky parcely
KNC č. XXXX/X a XXXX/X k. ú. N., ako aj pozemok KNC č. XXXX/X. k. ú. A. S., na ktorých bol vyhlásený
chránený areál „Stolica“ sa nachádzajú v zozname parciel Chráneného vtáčieho územia Muránska
planina - Stolica vyhláseného vyhláškou CHVU Muránska planina, kedy tieto pozemky sú vlastne
pôvodnýmipozemkami,t.j.pozemkamiparcelyč.XXXX,č.XXXX obek.ú.N.apozemkomč.XXXX/X k.

ú. A. S., ktoré ako vyplýva z Prílohy vyhlášky CHVU Muránska planina sú v zozname parciel chráneného
vtáčiehoúzemia,čiževšetkydotknutépozemkyžalobcu(sťažovateľa)sanachádzajúvlokalitáchúzemia
Európskej sústavy chránených území, t. j. v zozname Chráneného vtáčieho územia Muránska planina
- Stolica. Z vyššie citovaného ustanovenia § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny vyplýva,
že oznámenie zámeru vyhlásiť ochranu osobitne chránenej časti prírody a krajiny sleduje legitímny
cieľ a záujem štátu a spoločnosti na ochrane predmetu, ktorý vzťahom na svoje danosti, vlastnosti,

prínos a stav takúto ochranu potrebuje. Na druhej strane už oznámenie zámeru prichádza obmedzenia
vlastníkom, správcom alebo nájomcom dotknutých pozemkov s povinnosťou štátu im ich obmedzenia
finančne kompenzovať. Pre vyhlasovanie chránených území v štádiu od oznámenia zámeru po ich
vyhlásenieplatíprechránenévtáčieúzemiazónychránenýchúzemíaprechránenéúzemiaEurópskeho
významu osobitný režim. Medzi účastníkmi konania bola spornou skutočnosť, či v prípade skutkového

stavu zisteného v predmetnom administratívnom procese sa vydáva, resp. nevydáva rozhodnutie,
ktorým by bol nahradený súhlas vlastníka v predmetnom administratívnom konaní.
61. Senát kasačného súdu sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom správneho súdu
vyslovenom v napadnutom uznesení a síce, že ak žalobca navrhoval odstrániť nečinnosť žalovaného
v konaní vyhlasovania Chráneného areálu Stolica vedenom pod č. OSZP1-2022/043731 (OU-KE-

OSZPI-2023/003946) je z administratívneho spisu zrejmé, že uvedené konanie sa týkalo oznámenia
zámeru vyhlásiť chránené územie podľa ust. § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny a na tento
procesný postup sa ustanovenia správneho poriadku nepoužije.
62. Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 50 ods. 7 citovaného zákona vyplýva, že zákon dáva
možnosť (nie povinnosť) teda fakultatívne oprávnenie vydať rozhodnutie o nahradení súhlasu vlastníka

v prípade, ak sa podľa citovaného zákona takýto súhlas vyžaduje a vlastník takýto súhlas odmieta
udeliť, resp. neudelil. V zmysle ust. § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny sa súhlas
vlastníka pozemkov v neštátnom vlastníctve, do ktorých zasahuje navrhované chránené územie alebo
jeho zóna so 4. a 5. stupňom ochrany podľa ust. § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody nevyžaduje.
Ak ide o územia medzinárodného významu, územia sústavy chránených území zaradených v zozname

schválenýchvládoudoúčinnostizákonač.506/2013Z.z.Aksatedanevyžadujesúhlasvlastníka,potom
sa nevyžaduje ani žiadne rozhodnutie orgánu ochrany prírody a krajiny o nahradení tohto súhlasu.
63. Senát kasačného súdu sa rovnako stotožnil so záverom Správneho súdu v Košiciach, že v súvislosti
s jednotlivými formami nečinnosti je nevyhnutné definovať aj aktívne legitimovaného účastníka, ktorému
svedčí aktívna legitimácia na podanie príslušnej žaloby proti nečinnosti verejnej správy. V zmysle

ustanovenia § 242 ods. 1 SSP takouto osobou, v prípade už začatého administratívneho konania
môže byť fyzická alebo právnická osoba, prípadne zainteresovaná verejnosť, v administratívnom konaní
týkajúci sa vecí životného prostredia. V prípade administratívneho konania, ktoré orgán verejnej správy
protiprávne z úradnej povinnosti nezačal je na podanie správnej žaloby aktívne legitimovaný len
prokurátor (ust. § 242 ods. 2 SSP). Vzhľadom na túto skutočnosť Najvyšší správny súd v zhode s

právnym názorom správneho súdu konštatoval, že na podanie správnej žaloby proti nečinnosti orgánu
verejnej správy spočívajúcej v tom, že žalovaný z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie
o nahradenie súhlasu vlastníka podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny je aktívne
legitimovaný výlučne prokurátor. Správna žaloba podaná žalobcom (sťažovateľom) tak bola podaná
zjavne neoprávnenou osobou a preto správny súd postupoval v zmysle ust. § 98 ods. 1 písm. e) SSP

správne, keď správnu žalobu odmietol.
64. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd postupom podľa § 461 SSP kasačnú
sťažnosť zamietol.
65. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 SSP v spojení s ust. § 467 ods. 1
SSP tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, nakoľko žalobca (sťažovateľ) v konaní nemal úspech a

žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len výnimočne (§ 168 SSP).
66. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.