Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. júl 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 7S/61/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101849
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101849.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca

spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci
žalobcov: 1. A. B., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, konajúci prostredníctvom zákonného zástupcu – C.
B., bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. – Staré Mesto, dátum narodenia: XX.XX.XXXX a 2. C. B., bytom D.
XXXX/XX, XXX XX E. – F. B., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, obaja zastúpení: Hillbridges, s. r. o., so
sídlom Gorkého 4, 811 01 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 799 327, proti žalovanému:
Okresný úrad Bratislava, so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia

žalovaného č. OU-BA-OVVS1-2024/387416 zo dňa 28.11.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zrušuje opatrenie Okresného úradu Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy č. OU-BA-
OVVS1-2024/387416 zo dňa 28.11.2024 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Súd žalobu v časti preskúmania opatrenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SVS-
SO-2024/039813 zo dňa 13.11.2024 o d m i e t a .

III. Žalobcom p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

IV. Ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalobkyňa v 2. rade (ďalej len „žalobkyňa“) žiadosťou o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve zo
dňa 28.03.2024 (ďalej len „žiadosť“), podanou na Generálnom konzuláte v Bruseli, požiadala o vydanie

osvedčenia o štátnom občianstve pre žalobcu v 1. rade (ďalej len „žalobca“) ako maloletého syna,
pričom k žiadosti priložila (i) jej doklad totožnosti – občiansky preukaz a (ii) kópiu rodného listu žalobcu.
Z občianskeho preukazu žalobkyne vyplynulo slovenské štátne občianstvo.

2. Žalovaný žiadosťou o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky zo dňa
23.07.2024 požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom
občianstve žiadateľke – žalobkyni pre jej maloleté deti, vrátane žalobcu.

3. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vydalo dokument s názvom: „C. B., nar. XX.XX.XXXX
Bratislava, Slovenská republika – zisťovanie štátneho občianstva v súvislosti so žiadosťou o vydanie
osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky jej maloletým synom A. a B. B., nar. XX.XX.XXXXv G. (E.) – nesúhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve SR“ č. SVS-SO-2024/039813 zo
dňa 13.11.2024 (ďalej len „stanovisko MV SR“). Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nedalo súhlas
na vydanie osvedčenia o štátnom občianstve maloletým synom žalobkyne (vrátane žalobcu), pretože

bolo zistené, že žalobkyňa sa nenachádza v Ústrednej evidencii nadobudnutia a straty štátneho
občianstva Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústredná evidencia“), a teda jej nebolo udelené slovenské
štátne občianstvo a ani nevykonala voľbu slovenského štátneho občianstva (rodič/rodičia nevykonali
voľbu štátneho občianstva SR za maloletú v roku 1993 a ani nebola žalobkyňa zahrnutá v žiadosti rodiča
pri žiadosti o udelenie). Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky konštatovalo, že oslovilo príslušný

úrad Českej republiky a bolo zistené, že žalobkyňa je štátnou občiankou Českej republiky. Súčasne
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky konštatovalo, že po rozdelení federácie sa na vtedy maloletú
žalobkyňu „zrejme zabudlo“, pretože ostatní členovia rodiny nadobudli slovenské štátne občianstvo a pri
vydaní prvého slovenského dokladu – občianskeho preukazu došlo k administratívnej chybe, ktorá vyšla
najavo až teraz.

4. Žalovaný vydal opatrenie – „A. B., nar. XX.XX.XXXX G., E. H. – zamietnutie žiadosti o vydanie
osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky“ č. OU-BA-OVVS1-2024/387416 zo dňa
28.11.2024 (ďalej len „napadnuté opatrenie“), ktorým bolo žalobcovi, prostredníctvom žalobkyne,
oznámené, že bola zamietnutá žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky
z dôvodu, že žalobca nie je podľa zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom občianstve“) občanom Slovenskej republiky.

5. Žalovaný dospel k záveru o zamietnutí žiadosti na tom základe, že rodičia žalobkyne boli ku dňu
narodenia žalobkyne občanmi Českej socialistickej republiky a zároveň občanmi Československej
socialistickej republiky. Súčasne uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že pred vznikom samostatnej

Slovenskej republiky počas obdobia československej federácie a po jej rozdelení mohol mať
československý štátny občan iba jedno republikové občianstvo, a to buď české alebo slovenské, táto
skutočnosť bola rozhodujúcou pri zisťovaní občianstva. Žalobkyňa nenadobudla narodením občianstvo
Slovenskej republiky, pretože ani jeden z rodičov nebol štátnym občanom vtedy Slovenskej socialistickej
republiky.

6. Na základe dokazovania žalovaný uviedol, že v Ústrednej evidencii nadobúdania a straty štátneho
občianstva Slovenskej republiky nie je evidované vykonanie voľby podľa § 3 zákona o štátnom
občianstve – voľbu štátneho občianstva Slovenskej republiky vykonala iba matka žalobkyne dňa
27.12.1993 a otec žalobkyne nadobudol štátne občianstvo Slovenskej republiky dňa 03.03.2004.

7. Za účelom posúdenia žiadosti žalovaný požiadal o stanovisko Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, pričom mu bolo doručené stanovisko MV SR a bolo zistené, že žalobkyňa je občiankou Českej
republiky a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nevydalo súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom
občianstve Slovenskej republiky pre žalobcu. Zároveň žalovaný potvrdil, že žalobca a ani žalobkyňa

nenadobudli štátne občianstvo Slovenskej republiky udelením.

II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcov

8. Žalobcovia podali na Správny súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 18.12.2024 (ďalej len „žaloba“),
ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti napadnutého opatrenia, stanoviska MV SR a ich zrušenia.

9. Žalobcovia uviedli, že napadnuté opatrenie a stanovisko MV SR sú nezákonné, pričom podľa ich
názoru je napadnuté opatrenie založené výlučne na tvrdení žalovaného, že žalobkyňa nie je štátnou

občiankou Slovenskej republiky, pretože sa údajne nenachádza v Ústrednej evidencii nadobúdania
a straty štátneho občianstva Slovenskej republiky. Žalobcovia k tomu uviedli, že bez ohľadu na to, či sa
žalobkyňa nachádza v Ústrednej evidencii alebo nie, alebo či v minulosti splnila formálne predpoklady
pre nadobudnutie občianstva podľa zákona o občianstve alebo nie, podľa konštantnej rozhodovacej
praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) je rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie

občianstva fakt, že Slovenská republika sa k žalobkyni dlhodobo, takmer tridsaťdva rokov správala
ako k vlastnej občianke, čo jej fakticky zakladá občianstvo. Tu žalobkyňa poukázala na opakované
vydanie občianskych preukazov, na opakované vydanie cestovných preukazov, ktoré je možné vydať len
občanovi Slovenskej republiky. Súčasne poukázala aj na to, že štátne občianstvo Slovenskej republikyjej bolo opakovane potvrdené na viacerých osvedčeniach, vyjadreniach, odporúčaniach, pričom počas
tohto obdobia sa k žalobkyni správal štát ako k štátnej občianke Slovenskej republiky. Po takmer 32
rokoch dobromyseľného presvedčenia žalobkyne o jej slovenskom štátnom občianstve, opakovane

potvrdzované faktickým konaním, sa žalovaný v hrubom rozpore s právnou istotou žalobkyne, jej
legitímnymi očakávaniami a právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života snaží obhájiť
neobhájiteľné tvrdenie, že žalobkyňa nie je štátnou občiankou Slovenskej republiky. K danému
žalobkyňa poukázala aj na viaceré rozhodnutia ESĽP, z ktorých vyplynulo, že ESĽP konštatoval, že
postupmi orgánov došlo k zásadnému porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života, pričom kritizoval formalistický prístup úradov, ktoré chceli na úkor základných práv sťažovateľov
naprávať vlastné chyby z minulosti s následkom faktického odňatia ich občianstva. Žalobcovia uviedli, že
ESĽP skonštatoval, že bez ohľadu na splnenie či nesplnenie formálnych požiadaviek na nadobudnutie
štátneho občianstva, štát nemôže s dotknutými osobami zaobchádzať ako s vlastnými občanmi a neskôr
im fakticky priznané občianstvo odňať.

10. Žalobcovia majú za to, že napadnuté opatrenie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej
len „Ústava SR“), keď (i) boli porušené legitímne očakávania žalobcov, (ii) bolo odňaté štátne občianstvo
žalobcov, (iii) bolo porušené právo žalobcov na rešpektovanie súkromného a rodinného života, (iv) bolo
vydané formalistické a nespravodlivé rozhodnutie a (v) došlo k prekročeniu právomocí.

11. Napadnutým opatrením sa poprelo občianstvo žalobkyne, a teda aj žalobcu, a to aj napriek
tomu, že dlhé roky neexistovali žiadne oficiálne pochybnosti o občianstve žalobkyne. Keďže žalovaný
poprel v napadnutom opatrení občianstvo žalobkyne, uvedené je v hrubom rozpore s právnou istotou
a legitímnymi očakávaniami žalobcov.

12. Ďalej žalobcovia uviedli, že nevydanie osvedčenia žalobcovi, ktorý svoje občianstvo odvodzuje od
občianstva žalobkyne, preukázaného jej občiansky preukazom, má v súlade s rozhodovacou praxou
Ústavného súdu Slovenskej republiky za následok porušenie čl. 5 ods. 2 Ústavy SR a fakticky ním
dochádza k odňatiu štátneho občianstva žalobcu proti jeho vôli.

13. Žalobcovia ďalej poukázali na porušenie ich práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
a namietli, že napadnuté opatrenie je formalistické a nespravodlivé.

14. Žalobcovia mali za to, že žalovaný prekročil svoje právomoci, keďže podľa § 9a ods. 1 písm.
b) zákona o štátnom občianstve sa štátne občianstvo Slovenskej republiky preukazuje o. i. platným

občianskym preukazom, a žiadne ustanovenie tohto zákona nestanovuje, že z dokladov preukazujúcich
štátne občianstvo Slovenskej republiky by mal niektorý väčšiu právnu silu a prednosť. Súčasne
nejestvuje žiadne ustanovenie, ktoré by žalovanému umožňovalo spochybňovať a preverovať údaje
uvedené na občianskom preukaze. S ohľadom na uvedené majú žalobcovia za to, že je neudržateľné,
že žalovaný vôbec spochybnil a preveroval občianstvo žalobkyne, keď mal preukázane kópiu jej

občianskeho preukazu. Zároveň žalobcovia namietli, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
preverovalo občianstvo aj rodičov a súrodencov žalobkyne, pričom nebolo zrejmé, na základe akého
právneho predpisu boli preverovaní. Zároveň dali na uváženie, či v prípade záveru Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, kedy bolo potvrdené štátne občianstvo súrodencov žalobkyne na základe
vyhláseniaanažalobkyňusa„zrejmezabudlo“,nebolologickejšie,žekchybedošlovÚstrednejevidencii

– uvedené nebolo podľa názoru žalobcov preverované.

15. Žalobcovia namietli porušenie zásady materiálnej pravdy, pretože žalovaný založil svoj záver na
stanovisku MV SR a skutočnosti, že žalobkyňa sa nenachádza v Ústrednej evidencii bez toho, aby
posúdil rozhodnuté skutkové okolnosti a ustálenú prax ESĽP, a to aj napriek tomu, že bol na ňu

upozornený. Žalobcovia s odkazom na § 19 zákona o štátnom občianstve uviedli, že Ústredná evidencia
je len administratívnou evidenciou, avšak nemožno ho považovať za rozhodujúce pre určenie, či
konkrétna osoba je alebo nie je štátnym občanom. Žalobcovia namietli aj nedostatočné odôvodnenie
napadnutého opatrenia, a to, že nemá oporu v administratívnom spise.

III.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania16. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 04.02.2025, pričom zosumarizoval kroky, ktoré boli
v rámci administratívneho konania vykonané a uviedol, že po doručení žaloby žalovaný opätovne prešiel
spisový materiál a stotožňuje sa s napadnutým opatrením.

17. Žalovaný uviedol, že k odňatiu štátneho občianstva žalobcom nedošlo a ani nemohlo dôjsť, pretože
to právna úprava Slovenskej republiky nedovoľuje – odňať štátne občianstvo nemožno osobe, ktorá
nikdy štátnym občanom nebola, taktiež jej nemožno odňať práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzku
medzi občanom a štátom. Žalobkyňa požívala práva, ktoré jej neprináležali a na základe administratívnej

chybe jej boli opätovne vydávané slovenské doklady totožnosti, pričom sa na základe vydaného dokladu
totožnosti považovala za slovenskú štátnu občianku. Žalobkyňa a ani jej rodičia nikdy neprejavili vôľu,
aby sa žalobkyňa stala štátnou občiankou Slovenskej republiky.

18. K judikatúre ESĽP žalovaný uviedol, že táto sa týka jednotlivých sťažností podávaných sťažovateľmi
a túto prax nemožno reflektovať na prípad žalobkyne, pretože žalobkyňa nikdy neprejavila sua sponte

záujem a ani vôľu o nadobudnutie slovenskej štátnej príslušnosti. Žalovaný súčasne uviedol, že nemá
kompetenciu rozhodnúť o aplikovaní rozhodnutí ESĽP.

19. Žalovaný konštatoval, že pokiaľ nebol vykonaný právny úkon k nadobudnutiu slovenského štátneho
občianstva, nemôže sa občan nachádzať v Ústrednej evidencii. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa

nie je štátnou občiankou Slovenskej republiky, a preto nebolo možné vydať osvedčenie ani žalobcovi.
Žalobkyni bol administratívnou chybou vydaný občiansky preukaz, pričom však občiansky preukaz a ani
cestovný pas nenahrádzajú osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Žalovaný uviedol,
že ponechanie si slovenských dokladov aj napriek tomu, že osoba nie je a ani nebola štátnym občanom
Slovenskej republiky nezakladá tejto osobe fakticky a ani nijako nárok na slovenské štátne občianstvo.

Ponechanie si týchto slovenských dokladov napriek tomu, že žalobkyňa vie, že nie je štátnou občiankou
Slovenskej republiky, je protizákonné, pričom si žalobkyňa bola od začiatku vedomá väzieb s Českou
republikou.

20. Žalovaný mal za to, že žiadnym spôsobom neukrátil žalobcov na ich právach, tieto boli rešpektované.

Žalovaný vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a navrhol žalobu zamietnuť.

21. K vyjadreniu žalovaného sa žalobcovia vyjadrili replikou zo dňa 07.04.2025, pričom zotrvali na svojej
žalobnej argumentácii, a poukázali na (i) prílišný formalizmus žalovaného, (ii) záujem a vôľu žalobkyne
nadobudnúť štátne občianstvo a na (iii) prezumpciu správnosti správnych aktov a dôkazné bremeno.

22. K replike zaslal žalovaný dupliku zo dňa 11.04.2025, pričom taktiež zotrval na svojej predchádzajúcej
argumentácii.

23. Ďalší účastník konania sa k žalobe nevyjadril.

24. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.

IV.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

25. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté opatrenie a stanovisko MV SR, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu
žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná
a s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) napadnuté opatrenie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. Vo vzťahu k súdnemu prieskumu stanoviska MV SR správny súd žalobcu s odkazom na § 98
ods. 1 písm. g) SSP odmietol ako neprípustnú.

26. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, pretože ani

jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.07.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).27. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

28. Podľa § 9a ods. 1 zákona o štátnom občianstve, štátne občianstvo Slovenskej republiky sa
preukazuje a) platným osvedčením o štátnom občianstve Slovenskej republiky, b) platným občianskym
preukazom, c) platným cestovným pasom alebo d) platným potvrdením o štátnom občianstve Slovenskej
republiky.

29. Podľa § 9a ods. 2 zákona o štátnom občianstve, osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej
republiky vydáva príslušný okresný úrad v sídle kraja na základe písomnej žiadosti o vydanie osvedčenia
o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne na okresnom úrade v sídle kraja,
diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky.

30. Podľa § 9a ods. 5 zákona o štátnom občianstve, ak sa žiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii

nadobudnutia a straty štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo ak sú pochybnosti o jeho štátnom
občianstve, okresný úrad v sídle kraja požiada ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom
občianstve Slovenskej republiky.

31. Podľa § 9a ods. 8 zákona o štátnom občianstve, ak sa zistilo, že žiadateľ nie je štátnym občanom

Slovenskej republiky alebo na základe predložených dokladov nemožno štátne občianstvo Slovenskej
republiky zistiť alebo nemožno jednoznačne identifikovať osobu žiadateľa a žiadateľ na výzvu okresného
úradu v sídle kraja nedoplnil potrebné doklady v určenej lehote, okresný úrad v sídle kraja žiadosť
o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky zamietne a písomne odôvodní, prečo
nemožno žiadosti vyhovieť. Ak bola žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej

republiky zamietnutá z dôvodu, že žiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, okresný úrad
v sídle kraja oznámi túto skutočnosť subjektom uvedeným v § 9 ods. 14 a zaznamená ju do registra
obyvateľov Slovenskej republiky.

32. Úlohou správneho súdu bolo, na podklade uplatnených žalobných bodov, viazaný rozsahom

a dôvodmi žaloby, preskúmať konanie žalovaného vo vzťahu k žiadosti žalobkyne o vydanie osvedčenia
o štátnom občianstve pre žalobcu. Správny súd zameral správny súdny prieskum na to, či žalovaný ako
orgán verejnej správy postupoval v konaní v súlade s platnými právnymi predpismi a judikatúrou, či si
na konanie a rozhodnutie zabezpečil všetky potrebné dôkazy a či nedošlo v konaní pred žalovaným
k porušeniu namietaných práv žalobcov.

Všeobecné východiská týkajúce sa štátneho občianstva

33. Správny súd považuje za potrebné poukázať na základné a všeobecné východiská týkajúce sa
štátneho občianstva. Ako správne poukázali žalobcovia v žalobe, ESĽP sa opakovane vo svojich

rozhodnutiach venoval aj problematike štátneho občianstva. Správny súd len na ozrejmenie uvádza, že
(i) s odkazom na druhú vetu čl. 7 ods. 2 Ústavy SR majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev
a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a (ii) s odkazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR
medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých
vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

34. Súčasne čl. 154c ods. 1 Ústavy SR jasne predpokladá, že medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Slovenská republika ako zmluvná strana Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
aj „Dohovor“) je tak povinná rešpektovať aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
vykonáva výklad tohto Dohovoru. Záväznosť sa týka individuálnych rozsudkov, ktoré sú právoplatné,

ale aj judikatúry ESĽP, ktorá má širšiu, kvázinormatívnu záväznosť. To znamená, že nielen jednotlivé
rozsudky, ale aj celkový prístup a výklad ESĽP by mali byť zohľadňované vnútroštátnymi súdmi
aorgánmiverejnejsprávyprirozhodovaníoveciach,týkajúcichsaľudskýchpráv.Právekvázinormatívna
záväznosť znamená širšiu záväznosť judikatúry ESĽP, kedy by sa súdy a orgány verejnej správy malipri rozhodovaní riadiť výkladom ESĽP, aby sa predišlo porušeniu ľudských práv. Správny súd súčasne
uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že Dohovor a judikatúra štrasburských
orgánov je záväzná v zmysle minimálneho štandardu, pričom však ústavné požiadavky tak, ako ich

identifikuje Ústavný súd Slovenskej republiky, môžu byť aj vyššie (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012). Dohovor je tak ako medzinárodná ľudskoprávna
zmluva súčasťou slovenského právneho poriadku, pričom slovenské súdy, ako aj slovenské orgány
verejnej správy tak musia pracovať s už spomenutou širšou normatívnou záväznosťou judikatúry
ESĽP, ktorá sa vzťahuje nielen na rozhodnutia voči Slovenskej republike, ale aj na rozhodnutia

voči iným zmluvným štátom Dohovoru. Povinnosť zohľadňovať judikatúru ESĽP nie je tak len
medzinárodnoprávnym záväzkom Slovenskej republiky, ale taktiež vnútroštátne uloženou ústavnou
povinnosťou plynúcou z Ústavy SR (obdobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS
1254/24 zo dňa 02.07.2025).

35. Ako to už opakovane judikoval ESĽP, pojem „súkromný život“ v zmysle čl. 8 Dohovoru je široký

koncept, ktorý o. i. zahŕňa právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, právo
na osobný rozvoj a právo na sebaurčenie. ESĽP uznal, že svojvoľné odmietnutie občianstva môže
za určitých okolností vyvolať otázku podľa čl. 8 Dohovoru z dôvodu jeho vplyvu na súkromný život
jednotlivca a ESĽP uznal, že rovnaké zásady sa musia vzťahovať na odobratie už získaného občianstva,
pretože by to mohlo viesť k podobnému, ak nie väčšiemu zásahu do práva jednotlivca na rešpektovanie

rodinného a súkromného života (napr. Alpeyeva a Dzahalagonija vs. Rusko zo dňa 12.06.2018, č.
7549/09 a 33330/11). Rovnaké zásady týkajúce sa odňatia občianstva sú uplatniteľné aj v prípadoch,
kedy vnútroštátne orgány odmietnu vydať príslušnú dokumentáciu týkajúcu sa štátneho občianstva
alebo dôjde k tomu, že osoba nebude uznaná za štátneho občana (napr. I. J. I. zo dňa 30.01.2020, č.
32538/10).

36. Správny súd považuje za potrebné poukázať na to, že ESĽP sa už zaoberal situáciami, kedy
príslušné orgány verejnej správy zistili, že žiadateľ nikdy nezískal požadované štátne občianstvo
z dôvodu nezrovnalostí, pričom konštatoval, že rozhodnutie, v ktorom sa uvádzalo, že sťažovatelia
riadne nezískali občianstvo, malo značné následky pre ich každodenný život a predstavovalo

zásah do ich práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru. Zároveň nebolo
vinou sťažovateľov, že kvôli nedostatkom na strane štátu im boli obnovované príslušné doklady
(napr. Alpeyeva a Dzahalagonija vs. Rusko zo dňa 12.06.2018, č. 7549/09 a 33330/11). ESĽP
zároveň konštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru, ak vnútroštátne orgány zaťažili sťažovateľa závažnými
dôsledkami súvisiacimi s nápravou starých a opakovaných nezrovnalostí, ku ktorým došlo nie jeho

vlastnýmzavinením,alevdôsledkuúdajnéhonesprávnehopostupupriudeľovaníobčianstvazichstrany
(D. J. C. zo dňa 07.06.2022, č. 61658/19). Správny súd zároveň poukazuje na to, že ESĽP vo veci
Smirnov vs. Rusko (rozhodnutie zo dňa 03.10.2002, č. 46133/99 a 48183/99) uviedol, že ruskí občania
museli v každodennom živote nezvyčajne často preukazovať svoju totožnosť, a to aj pri vykonávaní
bežných úloh, a preto odobratie pasu predstavovalo pretrvávajúci zásah do súkromného života.

37. Závery spomenutej judikatúry ESĽP možno zhrnúť nasledovne: a) odmietnutie občianstva zo strany
orgánov verejnej správy môže predstavovať zásah do práva na súkromný a rodinný život, b) zásady,
vzťahujúce sa k odňatiu občianstva sú aplikovateľné aj na prípady odmietnutia uznania občianstva a c)
osobe, ktorej je odopreté občianstvo, nemôžu ísť na ťarchu pochybenia orgánov verejnej správy, a to

v prípadoch, kedy sa táto osoba dobromyseľne považovala za štátneho občana krajiny, štát sa k danej
osobe ako k štátnemu občanovi správal a došlo k vzájomnému plneniu práv a povinností, vyplývajúcich
zo štátneho občianstva.

K prejednávanému prípadu žalobcov

38. Správny súd, vychádzajúc z administratívneho spisu konštatuje, že vo vzťahu k žalobkyni nedošlo
k odňatiu štátneho občianstva. Ako to však uvádza už spomenutá judikatúra ESĽP, aj na prípady, kedy sa
síce nejedná o odňatie štátneho občianstva, ale o akési odopretie akceptácie štátneho občianstva, resp.
stratu štátneho občianstva je potrebné primerane aplikovať zásady, ktoré sa aplikujú pri odňatí štátneho

občianstva, pretože to znamená zásah do súkromného života, v predmetnom prípade žalobcov.

39. Ako to správne uviedli žalobcovia v žalobe, štátne občianstvo je vo všeobecnosti definované ako
trvalý (relatívne trvalý) právny vzťah fyzickej osoby k určitému štátu, pričom obsahom štátoobčianskehoprávneho vzťahu sú vzájomné práva a povinnosti ustanovené vnútroštátnymi predpismi každého štátu.
Vyplýva to zo suverenity každého štátu. V tomto zmysle je štátne občianstvo inštitútom vnútroštátneho
práva. Aj keď je štátne občianstvo inštitútom vnútroštátneho práva, má pre jednotlivca - štátneho občana

konkrétneho štátu právny význam, resp. dôsledky v oblasti práva medzinárodného. Zákonodarstvo
konkrétneho štátu preto musí (rovnako ako aj v iných oblastiach) v právnej úprave štátneho občianstva
zachovávať princípy medzinárodného práva a záväzky vyplývajúce pre štát z medzinárodných zmlúv. Zo
zásady medzinárodného práva, že určenie osôb, ktoré štát považuje za svojich štátnych občanov patrí
do jeho výlučnej právomoci vyplýva aj určenie podmienok pre vznik a zánik štátneho občianstva a to

bez ohľadu na to, či konkrétna osoba je štátnym občanom aj iného štátu (k tomu pozri nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky II. ÚS 23/96 zo dňa 22.04.1997).

40. Vychádzajúc z administratívneho spisu a súdneho spisu a nespochybnil to ani žalovaný vyplýva,
že žalobkyni boli (i) opakovane vydávané občianske preukazy, preukazujúce, že je štátnou občiankou
Slovenskej republiky, (ii) cestovné preukazy, preukazujúce, že je štátnou občiankou Slovenskej republiky

a (iii) vydávané iné doklady (napr. vysvedčenie o maturitnej skúške, osvedčenie o právnej spôsobilosti
na uzavretie manželstva), ktoré uvádzali slovenské štátne občianstvo žalobkyne. Možno tak zhrnúť, že
do času vydania napadnutého opatrenia (resp. do času konania o žiadosti) sa orgány verejnej správy
Slovenskej republiky správali k žalobkyni ako k štátnej občianke Slovenskej republiky, pričom v danom
období nenastal žiaden problém s tým, že žalobkyňa bola evidovaná ako štátna občianka Slovenskej

republiky (uvedené potvrdil aj žalovaný). Žalovaný, a zároveň aj Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
lenformálnekonštatovali,ženažalobkyňusaakonamaloletúprirozdelenífederácie„zabudlo“adoklady
jej boli vydané administratívnou chybou.

41. Po vyhodnotení uvedených skutočností správny súd súhlasí so žalobkyňou a žalobcom, že

žalovaný výlučne formálne, na podklade stanoviska MV SR, posúdil stav žalobkyne a usúdil, že nie
je štátnou občiankou Slovenskej republiky. Žiadnym relevantným spôsobom sa však nevysporiadal
s tým, že niekoľko desiatok rokov orgány verejnej správy pristupovali k žalobkyni ako k štátnej občianke
Slovenskej republiky, žalobkyňa si plnila svoje povinnosti ako štátna občianka Slovenskej republiky
a využívala aj práva, ktoré jej občianstvo Slovenskej republiky poskytlo. Ako vyplýva z citovanej

judikatúry ESĽP, ktorú sú orgány verejnej moci povinné rešpektovať a aplikovať, zjavné pochybenie,
ktoré nastalo od roku 1992 bolo dané na vrub žalobkyne (v tom čase maloletej osobe), a to bez toho,
aby zo strany žalovaného došlo k rešpektovaniu a ochrane jej práva na súkromný život a rodinný
život (a to následne vo vzťahu k jej maloletému synovi – žalobcovi). Žalovaný žiadnym spôsobom
neposkytolžalobcomochranu,alesilenformálnepostačilsostanoviskomMVSRbeztoho,abyprihliadol

na relevantné skutočnosti, na ktoré bol, ako to vyplýva z administratívneho spisu, upozornený – na
judikatúru ESĽP, ako aj na to, že sa štát k žalobkyni správal ako k štátnej občianke. Na podklade
uvedeného tak správny súd vyvodil nesprávne právne posúdenie veci, keď žalovaný neprihliadal na
právnezáväznújudikatúruESĽPatútoneaplikovalnaprípadžalobcov.Súčasneneobstojíargumentácia
žalovaného, uvedená vo vyjadrení k žalobe, a teda, že žalobkyňa nikdy neprejavila vôľu, aby sa stala

štátnou občiankou Slovenskej republiky – žalobkyňa sa niekoľko rokov, bez vlastného pochybenia,
považovala za štátnu občianku Slovenskej republiky, o toto štátne občianstvo požiadala aj pre svoje
maloleté deti, a preto nemožno len formálne uzavrieť, že neprejavila vôľu k tomu, aby bola štátnou
občiankou Slovenskej republiky – konanie žalobkyne predstavuje pravý opak, a to práve snahu zostať
občiankou Slovenskej republiky so všetkými prislúchajúcimi právami a povinnosťami.

42. Ako dôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku, že žalovaný nezohľadnil okolnosti prípadu, a teda,
že (i) žalobkyňa nerušene užívala práva a plnila povinnosti súvisiace so štátnym občianstvom takmer
30 rokov a (ii) svoje závery odvíja od toho, že matka žalobkyne nevykonala za žalobkyňu v čase, kedy
bola žalobkyňa maloletou osobou, vyhlásenie o štátnom občianstve a „zabudlo sa na ňu“ a doklady

jej boli vydávané administratívnou chybou. Z administratívneho spisu vyplynulo, že matka žalobkyne si
vyhlásením zo dňa 27.12.1993 zvolila štátne občianstvo Slovenskej republiky a otcovi žalobkyne bolo
udelené štátne občianstvo dňa 19.01.2004. Je pravdou, že v administratívnom spise sa nenachádza
potvrdenie o voľbe štátneho občianstva pre vtedy maloletú žalobkyňu, avšak s odkazom na viackrát
spomenuté závery ESĽP nepostačuje, ak sa žalovaný výlučne formalisticky stotožní so stanoviskom

MV SR, ktorý môže tvoriť len jeden z podkladov rozhodovania, pričom však existencia tohto stanoviska
MV SR nemôže byť výlučným podkladom a dôvodom k tomu, aby sa nerešpektovali závery judikatúry
ESĽP a neprihliadalo sa na ďalšie, relevantné skutkové okolnosti, na ktoré bol žalovaný opakovane
upozorňovaný.43. Je tak potrebné súhlasiť s tým, že žalovaný si za účelom konania a rozhodovania o podanej
žiadosti nezaobstaral dostatočné penzum dôkazov a len sa formálne, bez prihliadnutia na všetky

relevantné skutkové okolnosti, stotožnil so stanoviskom MV SR. V prípadoch, akým je aj prejednávaný
prípad, v ktorých hrozí závažný dopad do základných práv účastníkov konania, je povinnosťou orgánov
verejnej správy, aby pristupovali citlivo, zaobstarali si dostatočné penzum dôkazov a nevydávali svoje
rozhodnutia formalisticky. Nemožno si vystačiť len s jedným dôkazom (stanovisko MV SR), ktorý
vychádza výlučne z informácií, nachádzajúcich sa v Ústrednej evidencii, bez prihliadnutia na skutkové

okolnosti prípadu a formálne uzavrieť, že sa na „žalobkyňu zabudlo“ a „doklady jej boli vydané omylom“
– orgány verejnej správy si musia uvedomiť, že svojim konaním a rozhodovaním autoritatívne vstupujú
do právnej sféry fyzických osôb a svojim konaním môžu zmeniť celý život týchto osôb. V tak závažných
prípadoch, akým je aj prejednávaný prípad, s možnými závažnými dôsledkami, je tak povinnosťou
orgánov verejnej správy rozhodnúť na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, s prihliadnutím
aj na pre ne záväzné právne východiská judikatúry.

44. Po preskúmaní napadnutého opatrenia a administratívneho spisu tak správny súd uzavrel, že
žalovaný sa len formálne stotožnil so stanoviskom MV SR, neprihliadol na ďalšie relevantné skutočnosti
(dobromyseľnosť žalobkyne k tomu, že sa považovala a považovali ju aj orgány verejnej správy za
štátnu občianku Slovenskej republiky, na ustálenú judikatúru ESĽP a na možný zásah do základných

práv a slobôd), a preto došlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu vo veci.

K správnemu súdnemu prieskumu stanoviska MV SR

45. Žalobcovia okrem zrušenia napadnutého opatrenia navrhli zrušiť aj stanovisko MV SR. Po

preskúmaní tejto časti žaloby správny súd dospel k neprípustnosti správneho súdneho prieskumu
stanoviska MV SR, a to z dôvodu, že stanovisko MV SR správny súd posúdil ako podkladové
rozhodnutie, na ktorého základe následne žalovaný vydal napadnuté opatrenie.

46. Správny súd uvádza, že rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený

tak, že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa
rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí
byť právoplatné rozhodnutie / opatrenie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu. Ďalšou
podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená
na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu musí dôjsť na subjektívnych právach

žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo
oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho
predpisu. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo v zásade znamená,
že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia alebo opatrenia vydané
správnymi orgánmi s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí

pri preskúmaní správnych rozhodnutí alebo opatrení je teda obmedzený negatívnou enumeráciou
rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia alebo opatrenia, ktoré správne súdy
nepreskúmavajú, sú vymedzené v ustanovení § 7 SSP. Predmetné ustanovenie § 7 SSP v písmene
a) až h) obsahuje taxatívny výpočet konkrétnych druhov rozhodnutí alebo opatrení, ktoré sú vylúčené
zo súdneho prieskumu (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2Sžfk/12/2019 zo dňa 08.12.2020).

47. Stanovisko MV SR bolo adresované žalovanému, pričom sa jednalo o podklad pre jeho rozhodnutie,
pričom však stanoviskom MV SR nedošlo k zásahu do práv žalobcov – tým došlo až napadnutým
opatrením. V zásade tak potom platí, že ak subjektu nie sú podkladovým rozhodnutím uložené práva

a povinnosti, sú len podkladovým materiálom pre prípadné ďalšie rozhodnutie alebo opatrenie. Toto
stanovisko MV SR však bolo preskúmané v rámci súdneho prieskumu napadnutého opatrenia, pričom
k záverom sa správny súd v tomto rozsudku vyjadril. Stanovisko MV SR tak nie je individuálnym
správnym aktom, ktorý by mohol byť samostatným predmetom správneho súdneho prieskumu, pretože
s konečnou platnosťou nezakladá, nemení a ani nezrušuje oprávnenia alebo povinnosti žalobcov (to

bolo až napadnutým opatrením) a ani ním nemôžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
žalobcov priamo dotknuté (to bolo až napadnutým opatrením). Keďže je žaloba voči podkladovým
rozhodnutiam podľa § 7 ods. 1 písm. e) SSP neprípustná, v tejto časti súd žalobu podľa § 98 ods. 1
písm. g) SSP odmietol.Záverom

48. Na podklade skutočností, ktoré správny súd uviedol v tomto rozsudku, tak dospel k záveru
o dôvodnosti žaloby vo vzťahu k napadnutému opatreniu, ktoré s odkazom na § 191 ods. 1 písm.
c) a e) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní tak bude žalovaný
viazaný právnym názorom správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku, pričom však pri ďalšom
posúdení veci bude prihliadať na judikatúru ESĽP (bude ju rešpektovať a v konaní bude aplikovať

závery tejto judikatúry), prihliadne na relevantné skutkové okolnosti prípadu, bude rešpektovať právo
na súkromný a rodinný život žalobcov a svoje rozhodnutie riadne a dostatočne odôvodní. Správny súd
si je samozrejme vedomý toho, že zákon o štátnom občianstve na obdobné prípady nemyslel, avšak
nedostatky v právnej úprave a zákonodarstve nemôžu ísť na ťarchu subjektov práva (v predmetnom
prípade žalobcov), ktorí sa odôvodnene spoliehajú na princíp právnej istoty a na rešpektovanie ich
základných práv.

49. O nároku na náhradu trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa
ktorého úspešným žalobcom priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP. O plnej náhrade trov konania žalobcov

voči žalovanému správny súd rozhodol z dôvodu, že v časti správneho súdneho prieskumu ohľadom
napadnutéhoopatreniaboližalobcoviaplneúspešní.Vovzťahukďalšiemuúčastníkovikonaniarozhodol
správny súd tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože sa v súdnom konaní nevyjadril,
právo na náhradu trov konania si neuplatnil (a to aj napriek tomu, že v časti súdneho prieskumu
stanoviska MV SR bol úspešný) a správny súd súčasne nezistil, že mu trovy vznikli a je nutné pristúpiť

k vydaniu rozhodnutia o ich náhrade.

50. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho

súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od doručenia
tohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie

napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal

spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právnehoposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).