Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Cob/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1123201074
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1123201074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a

členov senátu JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Blanky Malichovej, v právnej veci žalobcu: AMS Investment
Group, s.r.o., so sídlom Blagoeova 28, Bratislava, IČO: 35 874 503, zastúpeného: Synergy Lawyers -
advokátskakancelária,s.r.o.,sosídlomSvätoplukova28,Bratislava,IČO:51796562,protižalovanému:
Obchodný dom Bratislava, s.r.o., so sídlom Framborská 12, Žilina, IČO: 50 061 020, zastúpenému:
Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, IČO: 52
791 777, o splnenie povinnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k.
B1-31Cb/9/2023 - 237 zo dňa 09.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-31Cb/9/2023 - 237 zo dňa
09.11.2023 potvrdzuje.

II. Žalovanému súd proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom podanú žalobcu zamietol a druhým
výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške
100 %.
2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na uloženie povinností

žalovanému, ktoré by mali žalovanému vyplývať zo zmluvy o nájme nebytových priestorov č.
O.01.02b/2019 v znení dodatkov, uzatvorenej v písomnej forme medzi účastníkmi konania dňa 3.
decembra 2019, a to konkrétne:
- plniť si povinnosti prenajímateľa,
- sprístupniť žalobcovi užívanie predmetu nájmu - nebytový priestor č. O.01.02b nachádzajúci sa v
prízemí Obchodného domu s názvom Centrum Kamenné námestie,
- umožniť žalobcovi užívať predmet nájmu - nebytový priestor č. O.01.02b, nachádzajúci sa v prízemí

Obchodného domu s názvom Centrum Kamenné námestie,
- sprístupniť žalobcovi odoberanie elektrickej energie, tepla a pitnej vody v predmete nájmu a
- umožniť žalobcovi odoberanie elektrickej energie, tepla a pitnej vody v predmete nájmu.
3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:
„12. Následne súd poukazuje na to, že podanie žalobcu zo 17. augusta 2023 označeného ako
„eventuálny petit žaloby“ vyhodnotil podľa obsahu (podľa § 124 ods. 1 C. s. p.) ako návrh na zmenu
žaloby podľa ustanovenia § 140 C. s. p., keďže ním žalobca uplatnil aj iný nárok, než ktorý bol uplatnený

v žalobe zo 6. februára 2023. V pôvodnom žalobnom návrhu sa žalobca nedomáhal, aby súd vo výroku
rozsudku určil, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným trvá.
12.1. O predmetnom procesnom návrhu žalobcu rozhodol súd uznesením vyhláseným na pojednávaní
dňa 9. novembra 2023 tak, že nepripustil zmenu žaloby zo 17. augusta 2023.12.2. Predmetné rozhodnutie odôvodnil súd tak, že podanie žalobcu zo 17. augusta 2023 predstavuje
- hoci sa má jednať len o eventuálny petit - zmenu žaloby. Pôvodnou žalobou sa totiž žalobca domáhal
splnenia povinnosti podľa ustanovenia § 137 písm. a/ C. s. p. a následne sa domáhal aj určovacieho

nároku podľa ustanovenia § 137 písm. c/ C. s. p. Tieto dva nároky nemôžu popri sebe obstáť, keďže
žaloba na splnenie povinnosti zakladá prekážku litispendencie o určovacom nároku, čo znamená, že
ak by súd zmenu žaloby pripustil, musel by následne pre prekážku litispendencie konanie v tejto časti
zastaviť.
13. V rámci rozhodovania o podanej žalobe súd uvádza, že pre samotné rozhodnutie je relevantný

výlučne ten dôvod, ktorý uviedol žalovaný v odstúpení od nájomnej zmluvy z 22. novembra 2022, a to
neplatenie nájomného žalobcom.
13.1. Posudzovanie, či žalobca bol alebo nebol oprávnený prenechať prenajatý nebytový priestor do
podnájmu spoločnosti LIPČIK s.r.o. je pre meritórne rozhodnutie súdu irelevantné, keďže prenechanie
nebytového priestoru žalobcom do podnájmu spoločnosti LIPČIK s.r.o. nepredstavovalo porušenie
povinnosti vymedzené žalovaným v odstúpení od zmluvy. V súvislosti s predmetným podnájmom tak

súd konštatuje, že žalobná argumentácia žalobcu je absolútne nepodstatná a len zbytočne zahlcuje súd
zjavne s cieľom odpútať jeho pozornosť od merita sporu.
13.2. Keďže existencia podnájomného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou LIPČIK s.r.o. nemá
žiadny vplyv pre posúdenie existencie alebo neexistencie nájomného vzťahu medzi žalobcom a
žalovaným, súd neposudzoval argumentáciu žalobcu obsiahnutú v časti IV. žaloby (a v ďalších

vyjadreniach žalobcu), a rovnako tak nevykonal navrhnuté dôkazy označené v časti IV. žaloby, ktoré sa
mali týkať podnájomného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou LIPČIK s.r.o., a to vrátane výsluchu
p. K. a konateľky žalobcu, keďže predmetné výsluchy by boli neúčelné a nehospodárne.
..
14. Vo vzťahu k odstúpeniu žalovaného od nájomnej zmluvy z 22. novembra 2022 súd uvádza, že ho

vyhodnotil ako platný právny úkon, k čomu uvádza v podrobnostiach nasledovné:
15. Súd je toho názoru, že žalovaný v odstúpení od zmluvy z 22. novembra 2022 jednoznačne označil
porušenie povinnosti zo strany žalobcu, a to neplatenie nájomného zo strany žalobcu (ako porušenie
povinnosti 16.5. písm. a/ zmluvy), ktoré sa podľa bodu 16.15. zmluvy považuje za podstatné porušenie
zmluvy. Žalovaný zároveň v texte odstúpenia od zmluvy uviedol aj výšku dlhu žalobcu na nájomnom

ku dňu odstúpenia od zmluvy. Jednoznačné porušenie zmluvnej povinnosti žalobcu predstavuje určitým
spôsobom vymedzený dôvod, pre ktorý žalovaný jednostranne a predčasne ukončil zmluvný vzťah
medzi žalobcom a žalovaným založený nájomnou zmluvou z 3. decembra 2019, čo bolo vykonané
v súlade s bodom 16.16. nájomnej zmluvy. Žalobca tak nepochybne musel vedieť dôvod, pre ktorý
žalovaný odstúpil od nájomnej zmluvy.

15.1. Odkaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ v
príslušnom tvare) z 30. novembra 2016, sp. zn. 3Obdo/61/2016 publikovanom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2017 ako judikát pod R 62/2017
vyhodnotil súd ako nenáležitý. V označenom rozhodnutí najvyšší súd skonštatoval, že pre určitosť
vymedzenia dôvodu odstúpenia od zmluvy nepostačuje, ak zmluvná strana všeobecne odkáže na

zmluvné povinnosti, avšak neuvedie, ktorú konkrétnu zmluvnú povinnosť druhá zmluvná strana
porušila. Ak nie je v odstúpení od zmluvy ako v jednostrannom právnom úkone vymedzený dôvod
odstúpenia (jednoznačné vymedzenie porušenia zmluvnej povinnosti druhou zmluvnou stranou), nie je
možné chýbajúci obsah odstúpenia ako právneho úkonu doplniť výkladovými pravidlami uvedenými v
ustanoveniach § 266 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Obchodného zákonníka (k tomu viď bod 46. odôvodnenia

rozsudku najvyššieho súdu z 30. novembra 2016, sp. zn. 3Obdo/61/2016). Citované právne závery nie
je možné podľa názoru súdu pre skutkové odlišnosti aplikovať na rozhodovaný spor, keďže žalovaný v
odstúpení od zmluvy z 22. novembra 2022 neuviedol len všeobecné povinnosti žalobcu, ale aj uviedol
konkrétne porušenie povinnosti zo strany žalobcu, pre ktoré k odstúpeniu od zmluvy pristúpil, a navyše
toto porušenie povinnosti v odstúpení od zmluvy aj kvantifikoval presne uvedenou výškou dlhu žalobcu

k 22. novembru 2022.
16. Zároveň má súd za to, že žalovaným označený dôvod odstúpenia od zmluvy bol dohodnutý v
zmluve, v dôsledku čoho došlo k naplneniu základného predpokladu pre odstúpenie od zmluvy v zmysle
ustanovenia § 344 Obchodného zákonníka.
...

16.2. V súlade s predmetnými zmluvnými ustanoveniami bol žalovaný oprávnený odstúpiť ak A/ žalobca
ako nájomca neplatil nájomné riadne a včas a neuhradil ho ani v dodatočnej lehote 10 pracovných
dní od doručovania výzvy (= podstatné porušenie zmluvy) [naplnenie bodu 16.5. písm. a/ zmluvy] a
B/ žalobca ani v lehote 15 dní, odkedy sa nezaplatenie nájomného považuje za podstatné porušeniezmluvy, nesplnil svoju zmluvnú povinnosť dodatočne zaplatiť dlžné nájomné [naplnenie bodu 16.15.
zmluvy].
16.3. Vyššie popísané kumulatívne podmienky pre odstúpenie od zmluvy boli podľa názoru súdu

viacnásobne naplnené, keďže žalovaný opakovane bezúspešne vyzýval žalobcu na dodatočné
zaplatenie dlžného nájomného. Za výzvu podľa bodu 16.5. písm. a/ nájomnej zmluvy je nutné považovať
jednak výzvu žalovaného z 18. februára 2022, predžalobnú výzvu z 9. mája 2022 doručenú žalobcovi
dňa 13. mája 2022, ako aj e-maily žalovaného zo 7. apríla 2022 a z 13. júla 2022. Aj keby zmluvne
dohodnuté lehoty sa mali počítať od poslednej výzvy žalovaného z 13. júla 2022, podstatné porušenie

zmluvy na strane žalobcu nastalo k 28. júlu 2022 (uplynutím 10 pracovných dní od 13. júla 2022), odkedy
začalo plynúť 15 dní podľa bodu 16.15. zmluvy, ktorá uplynula uplynutím dňa 12. augusta 2022, a teda
najneskôr k 13. augustu 2022 vzniklo žalovanému právo odstúpiť od nájomnej zmluvy pre neplatenie
nájomného žalobcom.
16.4. Zároveň aj s poukazom na argumentáciu žalobcu súd dáva do pozornosti, že žalobca
nespochybňoval tú skutočnosť, že k 22. novembru 2022, kedy žalovaný vypracoval odstúpenie od

zmluvy, a ani k 9. decembru 2022, kedy bolo odstúpenie od zmluvy doručené žalobcovi, si nesplnil
voči žalovanému svoju základnú povinnosť a neuhradil mu dlžné nájomné v celom rozsahu, na čo bol
viacnásobne zo strany žalovaného vyzývaný. Z tohto dôvodu nie je možné aplikovať ustanovenie § 349
ods. 1 Obchodného zákonníka na rozhodovaný spor.
17. Ak žalobca postavil svoje tvrdenie o neplatnosti odstúpenia od zmluvy na porušení bodu 16.2.

nájomnej zmluvy zo strany žalovaného, tak s týmto tvrdením sa súd nestotožnil. Súd poukazuje na
znenie predmetného ustanovenia, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na iné dojednania tejto zmluvy,
každá zo strán je oprávnená od tejto zmluvy odstúpiť alebo túto zmluvu vypovedať len v prípade, že bola
druhá zmluvná strana na možnosť výpovede alebo odstúpenia od zmluvy písomne upozornená a takáto
strana nezabezpečila nápravu ani do 14 dní odo dňa doručenia výzvy na zjednanie nápravy, pokiaľ nie

je v tejto zmluve výslovne dohodnutá iná dĺžka lehoty na nápravu.
17.1. Pokiaľ ide o predmetné zmluvné dojednanie, súd nepovažuje za správny názor žalobcu, že v
prípade odstúpenia od zmluvy, musí byť nájomca výslovne upozornený na možnosť odstúpenia od
zmluvy, a v prípade, ak bolo vo výzve uvedené, že môže prenajímateľ zmluvu vypovedať, že môže
predčasne ukončiť zmluvu len výpoveďou.

17.2. Podľa názoru súdu je s poukazom na formuláciu predmetného zmluvného dojednania postačujúce,
aby zmluvná strana vyzvala druhú zmluvnú stranu na splnenie zmluvnej povinnosti pod hrozbou
predčasného ukončenia zmluvného vzťahu. Predmetná podmienka predpokladaná v bode 16.2.
nájomnej zmluvy bola v liste žalovaného z 18. februára 2022 splnená, bez ohľadu na to, že v
predmetnom liste žalovaný uviedol, že môže zmluvu vypovedať postupom podľa bodu 16.4. zmluvy

vypovedať. Podstatné pre rozhodnutie súdu je to, že žalovaný jednoznačne definoval zmluvnú
povinnosť, ktorú žalobca porušuje (neplatenie dohodnutého nájomného), a že žalobcu upozornil na
možnosť predčasného ukončenia nájomnej zmluvy. Pritom súd zvýrazňuje, že boli dodržané aj všetky
lehoty podľa bodu 16.5. v spojení s bodom 16.15. nájomnej zmluvy pre možnosť odstúpenia od zmluvy
a žalobca ani v tam určených dodatočných lehotách nesplnil svoj zmluvný záväzok voči žalovanému.

17.3. Zo strany žalovaného tak boli splnené všetky zmluvne predpokladané podmienky pre odstúpenie
od zmluvy upravené v bodoch 16.2., 16.5. a 16.15. nájomnej zmluvy, keďže žalovaný žalobcu
vyzval na úhradu dlžného nájomného pod hrozbou predčasného ukončenia zmluvného vzťahu,
dlhodobé neplatenie nájomného zo strany žalobcu predstavovalo podstatné porušenie povinnosti
zmluvy zakladajúce právo odstúpiť od zmluvy a žalovaný v odstúpení od zmluvy definoval porušenie

povinnosti žalobcom. Odstúpenie žalovaného od nájomnej zmluvy uskutočnené listom z 22. novembra
2022 doručené žalobcovi (s poukazom na zhodné tvrdenie strán sporu, ktoré súd vyhodnotil ako
nesporné - pozn.) dňa 9. decembra 2022 vyhodnotil súd ako platný právny úkon. Nájomný vzťah
založený medzi žalobcom a žalovaným dňa 3. decembra 2019 zmluvou o nájme nebytových priestorov
č. O.01.02b/2019 z tohto dôvodu zanikol v súlade s bodom 16.15. zmluvy dňa 9. decembra 2022.

18. Podľa názoru súdu v nadväznosti na uvedené nemôže obstáť tvrdenie žalobcu o neurčitosti
odstúpenia od zmluvy, keď odstúpenie od zmluvy je dostatočne jasné, určité a zrozumiteľné. Ak videl
žalobca neurčitosť odstúpenia od zmluvy v tom, že žalovaný v ňom nešpecifikoval „riadne doručenú
výzvu“, tak takéto tvrdenie je nesprávne, lebo riadnu výzvu podľa bodu 16.2. zmluvy predstavuje list
žalovaného z 18. februára 2022, pričom žalobca netvrdil, že by mu daný list zo strany žalovaného

nebol doručený, žalobca ho mal naopak k dispozícii, čo preukazuje aj tá skutočnosť, že žalobca
ho predložil súdu ako prílohu žaloby. Zo žiadneho zmluvného ustanovenia pritom nevyplýva, že
by v odstúpení od zmluvy bol žalovaný povinný uviesť presnú identifikáciu jeho predchádzajúcej
výzvy. Takáto argumentácia žalobcu idúca nad rámec zmluvných dojednaní vo vzťahu k náležitostiamodstúpenia od zmluvy nemôže mať ani oporu v zákone, a naopak je zjavné, že žalobca účelovo zamieňa
dôvod odstúpenia (ktorý odstúpenie od zmluvy z 22. novembra 2022 obsahovalo - pozn. súdu) s
identifikáciou predchádzajúcej výzvy (ktorá nie je dôvodom odstúpenia od zmluvy - pozn. súdu), vedomý

si zjavnej bezúspešnosti podanej žaloby.
18.1. V tomto smere nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu o údajnej časovej neprimeranosti medzi
jednotlivými výzvami žalovaného na plnenie o samotným odstúpením od zmluvy. Tým, že žalovaný
okamžite neodstúpil od zmluvy, keď mohol, nemohlo dôjsť k zániku jeho práva odstúpiť od zmluvy,
osobitne v situácii, keď protiprávny stav na strane žalobcu v podobe dlhodobého neplatenia nájomného

pretrvával naďalej. Navyše súd dáva žalobcovi do pozornosti znenie bodu 16.15. nájomnej zmluvy, v
zmysle ktorého bol žalovaný ako prenajímateľ oprávnený poskytnúť žalobcovi ako nájomcovi dlhšiu
lehotu na nápravu protiprávneho stavu podľa uváženia prenajímateľa. Preto, ak žalovaný upozornil
žalobcu prvýkrát na možnosť ukončenia zmluvného vzťahu listom z 18. februára 2022, a následne ho
opakovane vyzval na úhradu dlžného nájomného v e-mailovej a aj listinnej komunikácii, a žalobca dlžné
nájomné v celom rozsahu žalovanému neuhradil, bol oprávnený aj v nadväznosti na znenie bodu 16.15.

nájomnejzmluvyodstúpiťodzmluvylistomz22.novembra2022.Čojenaopakpodstatné,jeskutočnosť,
že žalobca mal od listu z 18. februára 2022 do odstúpenia od zmluvy (do 22. novembra 2022, resp. do
9. decembra 2022) vytvorený viac než komfortný priestor viac ako 9 mesiacov na zjednanie nápravy
a na splnenie povinnosti, ktorú na seba dobrovoľne prevzal. Z tohto dôvodu musí danú argumentáciu
žalobcu súd odmietnuť ako účelovú.

18.2.Súdsanestotožnilanistvrdenímžalobcu(jehoprávnehozástupcu)nauskutočnenompojednávaní
vo vzťahu k posúdeniu bodu 16.2. zmluvy v nadväznosti na platnosť odstúpenia od zmluvy zo strany
konajúceho súdu, že ak žalovaný v liste z 18. februára 2022 označil možnosť výpovede zo zmluvy, mohol
sa žalobca spoliehať na to, že ak žalovaný ukončí nájomný vzťah výpoveďou bude mať k dispozícii
ešte výpovednú dobu s tým, že prípadnú možnosť odstúpenia od zmluvy by vnímal žalobca ak väčšiu

(akútnu) hrozbu. Ak žalobca subjektívne nepovažoval hrozbu výpovede zo zmluvy za dostatočne vážnu,
je to problémom len a len samotného žalobcu, podľa názoru súdu je hrozba predčasného ukončenia
zmluvného vzťahu výpoveďou a odstúpením v prípade dodatočného nesplnenia povinnosti rovnako
závažná. Predmetná argumentácia žalobcu len dokladá nepoctivosť jeho konania voči žalovanému ako
svojmu zmluvnému partnerovi, voči ktorému nemal úprimný záujem splniť si svoje zmluvné povinnosti.

Žalobca mal k dispozícii od žalovaného nebytový priestor, v ktorom mohol vykonávať podnikateľskú
činnosťadosahovaťzisk,avšakžalovanémuzanebytovýpriestorneplatilnájomné.Nasprávanížalobcu
pritom nezmenila nič ani predžalobná výzva žalovaného z 9. mája 2022 doručená žalobcovi 13. mája
2022, a ani napriek hrozbe súdneho sporu nemienil pristúpiť k splneniu svojho zmluvného záväzku. V
tomto smere je priam klamlivé tvrdenie žalobcu, že vo vzťahu k žalovanému vystupoval aktívne. Listinné

dôkazy predložené samotným žalobcom preukazujú pravý opak, keď na opakované výzvy žalovaného
z 18. februára 2022, zo 7. apríla 2022 a ani z 9. mája 2022 žiadnym spôsobom reagoval. Žalobca
až e-mailom z 30. júna 2022 požiadal o zľavu z nájomného s odkazom na ochorenie Covid 19, hoci
obmedzenia spojené s predmetným ochorením, ktoré mohli mať vplyv na výkon podnikateľskej činnosti,
boli už od marca 2020, a v tomto období žalobca zjavne žiadne problémy s nájomným žalovanému

nekomunikoval. Žalobca bol následne pasívny aj potom, ako žalovaný mu e-mailom z 13. júla 2022
oznámil, že jeho žiadosti o poskytnutie zľavy z nájomného nemôže vyhovieť, keď až o ďalšie tri mesiace
uhradil žalovanému marginálnu časť z dlžného nájomného a žiadal o povolenie splátok. V tejto súvislosti
si je nutné uvedomiť, že žalobca nemá žiadny právny nárok na poskytnutie zľavy z nájomného mimo
dôvodov výslovne predpokladaných zákonom, a žalovaný nemá žiadnu právnu povinnosť vyhovieť

žalobcovi a vzdať sa časti oprávneného nároku, ktorý mu v zmysle nájomnej zmluvy patrí.
19. V rámci svojho rozhodovania súd v súvislosti so žalobcom tvrdenou neplatnosťou odstúpenia od
zmluvy zo strany žalovaného odkazuje aj na princíp preferencie platnosti právnych úkonov, na ktorý sa
vzťahujú nasledovné závery:
...

19.4. Prehnané formalistické požiadavky na formuláciu právneho úkonu sú ústavne neakceptovateľné.
Úloha súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov
totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti právneho úkonu, ale v poskytnutí súdnej ochrany
stranám občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej
aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu

v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu (k tomu viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014).
19.5. Pri aplikácii predmetných právnych záverov súd poukazuje na to, že v kontexte jednotlivých
zmluvných dojednaní (predovšetkým s odkazom na bod 16.2. nájomnej zmluvy) je nepochybné,že zmyslom bodu 16.2. nájomnej zmluvy bolo, aby zmluvná strana vopred upozornila druhú
„porušujúcu“ zmluvnú stranu na odstránenie porušenia zmluvnej povinnosti s možnosťou predčasného
ukončenia zmluvného vzťahu. Preto nie je na mieste vykladať bod 16.2. nájomnej zmluvy spôsobom

prezentovaným žalobcom, ale je nutné k jeho výkladu pristúpiť spôsobom, ako to uviedol súd už vyššie
(v bodoch 17. až 17.3. odôvodnenia). Aj s prihliadnutím na zásadu pacta sunt servanda - ktorou
argumentoval aj právny zástupca žalobcu na uskutočnenom pojednávaní je potrebné prihliadať vyššie
uvedený zmysel daného zmluvného ustanovenia, ktorým je upozornenie na odstránenie porušenia
zmluvných povinností pod hrozbou predčasného ukončenia zmluvného vzťahu, a nie formalistické

bazírovanie na označenom úkone ukončujúcom záväzkový vzťah, pričom nie je na mieste, aby
žalobca - ako zmluvná strana, ktorá si voči žalovanému dlhodobo neplnila základnú zmluvnú povinnosť
vyplývajúcu z nájomnej zmluvy (platiť riadne a včas dohodnuté nájomné - pozn. súdu) - trval na tom,
aby žalovaný postupoval do bodky spôsobom, ako si predstavoval žalobca. Súd v tomto ohľade nemôže
ignorovať dlhodobé a opakované porušovanie zmluvy žalobcom v podobe neplatenia nájomného,
čo vylučuje možnosť akceptácie argumentácie žalobcu v súdnom spore. Ak by naopak súd priznal

úspech argumentácii žalobcu, poskytol by súdnu ochranu tomu subjektu, ktorý postupoval v zmluvnom
vzťahu v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, v rozpore s ktorou je mimo akýkoľvek
rozumnýchpochybnostíkonaniežalobcu,ktorýsidlhodoboodmietalsplniťsvojezmluvnépovinnostivoči
žalovanému, a napriek tomu sa domáha ďalšieho užívania nebytového priestoru, za ktorý žalovanému
neplatil dohodnuté nájomné.

19.6. Nad rámec uvedeného považuje súd za nevyhnutné uviesť, že aj keby malo byť odstúpenie
od zmluvy neplatným právnym úkonom, nemohol by priznať žalobcovi nárok, ktorý je predmetom
rozhodovaného sporu. S poukazom na posudzovanie právnych úkonov podľa obsahu by prichádzalo
do úvahy posúdenie listu žalovaného z 22. novembra 2022 - ktorým chcel žalovaný mimo akýchkoľvek
pochybností ukončiť zmluvný vzťah so žalobcom pre dlhodobé neplatenie nájomného - ako výpoveď z

nájomnejzmluvy,pričomneplatenienájomnéhozostranyžalobcupredstavujeajvýpovednýdôvodpodľa
bodu 16.4. písm. b/ nájomnej zmluvy, pričom na možnosť výpovede bol žalobca upozornený žalovaným
už v liste z 18. februára 2022. Uvedené by rovnako tak znamenalo, že v čase rozhodovania súdu (t. j.
k 9. novembru 2023) nájomný vzťah neexistoval, a teda neprichádzalo by do úvahy vyhovenie žalobe.
Napriek tomu však súd zastáva vyššie vyslovený právny názor, že odstúpenie žalovaného od nájomnej

zmluvy z 22. novembra 2022 predstavuje platný právny úkon, a že nájomný vzťah medzi žalobcom a
žalovaným zanikol k 9. decembru 2022.
20. Záverom súd uvádza, že v konaní nevykonal okrem dôkazných návrhov uvedených už v bode
13.2. odôvodnenia rozsudku vyššie ani navrhovaný výsluch svedka P.. B. K. ako nadbytočný, keďže
žalobca nepreukázal, že by pred ukončením zmluvného vzťahu zo strany žalovaného dlžné nájomné

v celom rozsahu uhradil. Samotné prehlásenie, že žalobca tak bol ochotný urobiť, nepostačuje, keďže
relevantným dôkazom by bol len dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobca uhradil žalovanému dlžné
nájomnévcelomrozsahueštepredodstúpenímodzmluvyzostranyžalovaného(ktomuviďustanovenie
§ 349 ods. 2 Obchodného zákonníka).
20.1.PrerozhodnutiesúdutaktiežboloirelevantnéčestnévyhlásenieE.Š.Z.z10.mája2023predložené

žalobcom súdu dňa 18. augusta 2023, keďže predmetné čestné vyhlásenie nepreukazuje žiadnu
okolnosť, ktorá by bola významná pre rozhodnutie o podanej žalobe.
20.2. Pokiaľ ide o návrh na výsluch bývalého konateľa žalobcu (P.. Q. S.) navrhnutý žalobcom na
pojednávaní uskutočnenom dňa 9. novembra 2023 vo vzťahu k tomu, kto zmluvu vytvoril a ako boli
jednotlivé ustanovenia zmluvy (konkrétne bod 16.2.) myslené, tomuto súd nevyhovel, keďže tak žalobca

a aj žalovaný sú profesionálnymi subjektami, osobitne, keď bola zmluva uzatváraná na diaľku (jeden
subjekt ju podpísal v Prahe a druhý v Žiline) a navyše súd má za to, že by tento výsluch neprispel k iným
skutkovým záverom, keďže v rozhodnom čase roku 2022 nebol P.. Q. S. štatutárom žalobcu. Bez ohľadu
na výsluch P.. S. by v danom prípade musel súd vychádzať z princípu preferencie platnosti právnych
úkonov, ktorý bol vo veci aplikovaný. Rozhodujúci je pritom výklad konkrétneho zmluvného ustanovenia

zo strany súdu a nie to, čo si subjektívne pod ním predstavovala tá-ktorá zmluvná strana.
21. Vzhľadom na vyššie uvedené závery vyhodnotil súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú.
21.1. Preto súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (výrok I.).
22. O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods.
1 C. s. p. tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov

konania vo výške 100 % (výrok II.).“
4. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 344, § 345 ods. 1 až ods. 3,
§ 349 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ObZ).5. Proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-31Cb/9/2023 - 237 zo dňa 09.11.2023 podal včas
odvolanie žalobca, ktorý namietal vydaný rozsudok v celom jeho rozsahu. Žalobca vymedzil odvolacie
dôvody ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. e) /nevykonanie navrhnutých dôkazov/ a písm. h) /nesprávne

právne posúdenie/ CSP.
6. Žalobca namietal, že súd I. inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o platnosti odstúpenia
žalovaného od Zmluvy o nájme. Súd svoj záver podľa žalobcu založil na nesprávnom „vlastnom“ výklade
ustanovenia bodu 16.2 Zmluvy o nájme. Súd nerešpektoval princíp zmluvnej autonómie a ich vôľu.
Dotknuté ustanovenia vyložil tak, že vôľu zmluvných strán neprípustne poprel. Súd I. inštancie podľa

žalobcu rezignoval na zisťovanie skutočnej vôle zmluvných strán. Neprípustne odmietol vykonanie
dôkazov, ktoré boli v tejto súvislosti navrhnuté. Súd tak nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností.
7. K otázke neplatnosti odstúpenia od dotknutej zmluvy žalobca poukázal na to, že žalovaný ho v jednej z
výziev upozornil iba na možnosť vypovedania zmluvy o nájme. Vzhľadom na rozdielne dohodnutý režim
pre odstúpenie od Zmluvy o nájme a jej výpoveď takéto upozornenie nemohlo založiť právo žalovaného

na odstúpenie od zmluvy o nájme. Keďže žalovaný upozornil žalobcu na možnosť výpovede, mohol v
zmysle ustanovenia bodu 16.2 Zmluvy o nájme túto zmluvu len vypovedať, nie od nej odstúpiť. Žalovaný
však dohodnuté podmienky nedodržal.
8. Argumentáciu súdu I. inštancie k otázke neplatnosti odstúpenia od dotknutej zmluvy sú podľa žalobcu
nesprávne. Trval na tom, že bod 16.2 Zmluvy o nájme (rovnako ako samotná zmluva) dôsledne

rozlišuje jednotlivé formy jednostranného skončenia zmluvy o nájme a pre každú z týchto foriem
vyžaduje upozornenie s osobitnou obsahovou náležitosťou - uvedenie konkrétneho spôsobu, ktorým
môže byť zmluva ukončená a ktorý v prípade, ak zmluvná strana následne pristúpi k ukončeniu zmluvy,
musí byť zmluvnou stranou rešpektovaný. Ak by zmluvné strany pri tvorbe dotknutého ustanovenia
nemali takýto zámer, naformulovali by ho zrejme inak. Žalobca ďalej poukázal na odlišné právne

následky jednostranného ukončenia zmluvy o nájme. Podľa žalobcu zmluva rozlišuje jednotlivé formy
jednostranného ukončenia Zmluvy o nájme a s tým súvisiaci obsah príslušnej písomnej výzvy. Pre
ozrejmenie skutočnej vôle strán a ich úmyslov sú dôležité okrem iného aj tvrdenia strán. Žalobca
od začiatku tvrdil, že zmyslom dotknutého ustanovenia bolo podmieniť vznik práva na jednostranné
skončenie zmluvy doručením písomného oznámenia, ktorého obsahom bude upozornenie na konkrétny

spôsob, ktorým môže byť zmluva ukončená (s tým, že zmluvná strana môže následne zmluvu ukončiť
len takýmto spôsobom). Žalovaný takúto vôľu zmluvných strán pri formulovaní dotknutého ustanovenia
nepoprel. Svoju obranu oprel o tvrdenie, že nemusel žalobcovi doručovať žiadnu výzvu (teda nie o
tvrdenie, ktorým by popieral správnosť výkladu bodu 16.2 Zmluvy o nájme, ktorý prezentoval žalobca).
9. Súd na uvedené skutočnosti neprihliadol. Namiesto toho, aby rešpektoval princíp zmluvnej

autonómieavôľuzmluvnýchstrán,uprednostnilvlastnývýkladdotknutéhoustanovenia,ktorýmuvedené
skutočnosti poprel. Podľa žalobcu nie je za daných okolností na mieste ani poukaz súdu na princíp
preferencie platnosti právnych úkonov. Ani presadzovanie uvedeného princípu neznamená, že súd má
za takýchto okolností poprieť princíp zmluvnej autonómie a vôľu zmluvných strán a neprihliadať na to, že
jedna zo zmluvných strán nepostupovala pri jednostrannom ukončení zmluvy spôsobom, aký si zmluvné

strany vopred dohodli a na ktorého dodržanie sa mohli legitímne spoliehať (pre ilustráciu pozri napríklad
ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 128/06).
10. Uvedený nesprávny postoj k spôsobu výkladu zmluvných ustanovení demonštruje aj vyjadrenie súdu
v bode 20.2 odôvodnenia Napadnutého rozsudku, kde súd uviedol, že rozhodujúci „je pritom výklad
konkrétneho zmluvného ustanovenia zo strany súdu a nie to, čo si subjektívne pod nim predstavovala

tá-ktorá zmluvná strana“. Súd tým dal najavo, že pre neho nie je rozhodujúca vôľa zmluvných strán, ale
vlastná predstava, čo „asi“ zmluvné strany konkrétnym ustanovením zamýšľali. Takýto prístup súdu k
výkladu právnych úkonov popiera princíp zmluvnej autonómie a je protiústavný.
11. Pre posúdenie obsahu právneho úkonu je relevantným faktorom vôľa konajúcich osôb. Ak by preto
aj súd mal pochybnosti o obsahu ustanovenia bodu 16.2 Zmluvy o nájme, mal pristúpiť k zisťovaniu

skutočnej vôle zmluvných strán a k vykonaniu dôkazov, ktoré boli v tejto súvislosti navrhnuté.
12. Žalobca na preukázanie skutočnej vôle zmluvných strán navrhol, aby súd pristúpil k vykonaniu
výsluchu strán. Po upozornení zo strany žalovaného, že v čase uzavretia Zmluvy o nájme vystupoval v
mene žalobcu iný konateľ (P.. Q. S.) navrhol aj jeho výsluch. Napriek tomu, že dotknuté návrhy smerovali
k zisteniu pre vec rozhodujúcich skutočností (vôľa zmluvných strán), súd tieto dôkazné návrhy zamietol

a nevykonal ich. Dôvody na nevykonanie navrhnutých dôkazov, uvedené v napadnutom rozsudku
považoval žalobca za nedostatočné. V tejto súvislosti podľa žalobcu nie je podstatné, že zmluva bola
utváraná na diaľku (pretože pre výklad obsahu jej ustanovení nemá význam samotný podpis zmluvy,
ale najmä okolnosti jej tvorby, napríklad jednotlivé pripomienky zmluvných strán a obsah vzájomnýchrokovaní, ktoré uzavretiu zmluvy predchádzali, čo mohlo pokojne prebiehať aj „dištančne“) a ani to, že
navrhovaný svedok nebol štatutárom v roku, kedy došlo k odstúpeniu od Zmluvy o nájme (svedok sa
mal vyjadriť k okolnostiam tvorby zmluvy a zámerom strán v čase jej uzavretia, teda v roku 2019).

13. Žalobca nesúhlasil ani so závermi súdu I. inštancie v odseku 19.6 napadnutého rozsudku. Tieto
závery by podľa žalobcu mohli platiť v prípade, ak by o obsahu dotknutého právneho úkonu existovali
objektívne pochybnosti alebo by bol tento úkon neurčitý. Z obsahu dotknutého listu je pritom nad
akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že ide o odstúpenie od zmluvy. Ak o obsahu právneho úkonu neexistujú
pochybnosti, súd mu nemôže vlastným výkladom pripisovať iný význam, ktorý pôvodca právneho úkonu

ani nezamýšľal. Išlo by o neprípustnú dezinterpretáciu obsahu právneho úkonu.
14. Žalobca sa nestotožňuje ani s argumentáciou súdu ohľadom správnosti jeho postupu v súvislosti s
rozhodnutím podľa § 184 ods. 2 CSP. Bol názoru, že z § 184 ods. 3 CSP vyplýva, že ak súd rozhodne
uvedeným spôsobom, má uložiť strane povinnosť, aby sa na ďalšie pojednávanie dostavila alebo si na
toto pojednávanie ustanovila zástupcu. V takomto prípade s poukazom na § 235 ods. 2 CSP súd musí
vyhotoviť uznesenie písomne. Súd uvedeným spôsobom ani nepostupoval. Už len preto nebol procesný

postup súdu správny.
15. Žalobca nesúhlasil ani s tým, že z jeho strany malo ísť o „obštrukčné správanie“. Dôvodom návrhu
na odročenie pojednávania boli akútne a vážne zdravotné problémy, ktorých vznik žalobca ani pri
najlepšej viere nemohol predpokladať ani ovplyvniť. Rovnako nemohol ovplyvniť presné určenie termínu
hospitalizácie, ktorý určovala zdravotná poisťovňa.

16. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
17. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 01.02.2024, v ktorom uviedol, že
nesúhlasí s názorom žalobcu o nesprávnom výklade ustanovení Zmluvy o nájme nebytových priestorov
v súvislosti s posúdením odstúpenia od tejto zmluvy žalovaným. Tvrdenia žalobcu o tejto otázke

považoval za účelové. Žalobcom tvrdený výklad príslušných zmluvných ustanovení z tejto zmluvy podľa
žalovaného nevyplýva. Podporne poukázal na uznesenie bývalého Okresného súdu Bratislava I č.k.
33Cb/105/2022-119 zo dňa 12.01.2023, ktorým označený súd zamietol návrh totožného žalobcu voči
totožnému žalovanému na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom podľa žalovaného bol obsah
navrhovaného neodkladného opatrenia v podstate totožný ako je žaloba v tomto konaní.

18. Na skoršie vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca podaním zo dňa 30.06.2015, v ktorom uviedol,
že zotrváva na všetkých svojich argumentoch uvedených v odvolaní. Bol názoru, že žalovaný vo svojom
vyjadrení jeho odvolacie argumenty nevyvrátil a ani sa k väčšine z nich ani nevyjadril. Trval na tom,
že odstúpenie od zmluvy bolo neplatné, čo má za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku.
Pre absenciu relevantnej argumentácie žalovaného k jeho odvolacím námietkam tak podľa žalobcu

takmer nemal na čo vo svojom vyjadrení reagovať. K možnosti aplikácie aplikácii rozhodnutia Ústavného
súdu ČR I. ÚS 550/22, ktoré je podľa žalobcu na prejednávanú vec aplikovateľné, žalobca nesúhlasil
s názorom žalovaného, že toto rozhodnutie nemožno aplikovať z dôvodu, že „tvrdenia žalobcu a
žalovaného o výklade dotknutých ustanovení Zmluvy o nájme neboli a nie sú zhodné“. Žalobca mal
za to, že rozhodujúcim pre posúdenie výkladu dotknutých ustanovení nájomnej zmluvy nie sú tvrdenia

zmluvných strán po podpise nájomnej zmluvy v prebiehajúcom súdnom konaní, ale ich preukázateľný
úmysel v čase rokovania o obsahu nájomnej zmluvy a pri podpise nájomnej zmluvy samotnej.
19. Tvrdenie žalovaného, že „tvrdenia žalobcu a žalovaného o výklade dotknutých ustanovení Zmluvy
o nájme neboli a nie sú zhodné“ podľa žalobcu ilustruje potrebu vykonania dôkazov, ktoré prvostupňový
súd vykonať odmietol. Žalobca trval na tom, že pre objasnenie vôle zmluvných strán pri koncipovaní

dotknutého ustanovenia a samotného jeho zmyslu bolo potrebné pristúpiť k výsluchu strán.
20. Vo vzťahu k odseku 19.6 odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca trval na tom, že ak je
z právneho úkonu nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že ide o výpoveď zmluvy tak ju musí súd
považovať za výpoveď a naopak ak z právneho úkonu nepochybne vyplýva, že ide odstúpenie od
zmluvy, je potrebné a nevyhnutné považovať ho za odstúpenie od zmluvy. Na tom nič nemení ani

žalovaným opakované tvrdenie, že mal v úmysle zmluvný vzťah skončiť z dôvodu údajného dlhodobého
porušovania zmluvných záväzkov zo strany žalobcu.
21. Odvolací súd výzvou zo dňa 07.07.2025 vyzval žalobcu a žalovaného, aby podľa § 150 ods. 2 CSP
oznámili a prípadne aj preukázali odvolaciemu súdu v lehote 10 dní:
- ktorým dňom je Deň otvorenia podľa čl. XV bod 15.1 Zmluvy o nájme nebytových priestorov č.

O.01.02b/2019 zo dňa 03.12.2019
- či nájomca zo skôr označenej zmluvy využil postup podľa čl. XV bod 15.2 Zmluvy o nájme nebytových
priestorov č. O.01.02b/2019 zo dňa 03.12.2019, v kladnom prípade aj kedy sa tak stalo.
22. Na výzvu odvolacieho súdu reagoval žalovaný podaním zo dňa 29.07.2025, v ktorom uviedol, že- dňom otvorenia podľa čl. XV bod 15.1 Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. O.01.02b/2019 zo dňa
03.12.2019 - je deň 28.02.2020
- nájomca/žalobca nevyužil postup podľa čl. XV bod 15.2 Zmluvy o nájme nebytových priestorov č.

O.01.02b/2019 zo dňa 03.12.2019.
23. Na výzvu odvolacieho súdu reagoval žalobca podaním zo dňa 29.07.2025, v ktorom uviedol,
že nevie presne identifikovať deň otvorenia podľa dotknutého článku zmluvy a to z dôvodu, že k
prevodu obchodného podielu žalobcu na aktuálnych spoločníkov došlo až v roku 2021. Žalobca preto
nedisponuje všetkými internými podkladmi. Navyše mal byť uzavretý dodatok, ktorým mal byť potvrdený

deň otvorenia. Žalobca ale neeviduje žiadny takýto dodatok. Žalobca bol presvedčený, že s najväčšou
pravdepodobnosťoudňomotvorenianebudedeň,ktorýjeuvedenývdotknutejzmluve,pretoževmesiaci
marec 2020 vstúpili do platnosti opatrenia v súvislosti s COVID-19.
24. Žalobca ďalej uviedol, že skôr označená výzva odvolacieho súdu podľa jeho názoru nie je v súlade
s ustanoveniami CSP, poukazujúc na § 383 CSP (odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, ktorý zistil
súd prvej inštancie). Odvolacím súdom dopytovaná okolnosť nastala až po rozhodnutí súdu I. inštancie

a nie sú dané podmienky na výnimky z viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie (§ 384 ods. 1 až 4 CSP).
25. Žalobca poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/20/2022 z 27.02.2024, bod 16,
podľa ktorého: „ ...V sporovom konaní sa v zásade nemá zisťovať, čo strany netvrdili - takýto postup by
bol v rozpore so základnými princípmi kontradiktórneho procesu, ako aj s princípom formálnej pravdy ...“

26. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli.
27. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods.
1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP)), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

28. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.
29. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
30. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
31. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
32. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný
okrem prípadov, ak

a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
33. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi
viazaný.

34. Podľa § 383 CSP, /Viazanosť skutkovým stavom/, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
35. Podľa § 384 ods. 1 CSP /Dokazovanie na odvolacom súde/, ak má odvolací súd za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v
potrebnom rozsahu zopakuje sám.

36. Podľa § 384 ods. 2 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov
navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla.
37. Podľa § 384 ods. 3 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.38. Podľa § 384 ods. 4 CSP, aj bez návrhu môže odvolací súd vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené
procesné podmienky.
39. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému na plnenie povinností zo Zmluvy o nájme

nebytových priestorov č. O.01.02b/2019 zo dňa 03.12.2019, uzatvorenej v písomnej forme medzi
účastníkmi konania. V tejto zmluve žalobca vystupoval ako nájomca a žalovaný ako prenajímateľ.
Žalobca si svoj nárok zakladal na tom, že predčasné ukončenie zmluvy zo strany žalovaného
formou odstúpenia od označenej zmluvy je neplatné pre nesplnenie zmluvne vymedzených podmienok
odstúpenia od zmluvy.

40. Podľa § 344 ObZ, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento
alebo iný zákon.
41. Podľa § 345 ods. 1 ObZ, ak omeškanie dlžníka ( § 365) alebo veriteľa ( § 370) znamená podstatné
porušenie jeho zmluvnej povinnosti, je druhá strana oprávnená od zmluvy odstúpiť, ak to oznámi strane
v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela.
42. Podľa § 345 ods. 2 ObZ, na účely tohto zákona je porušenie zmluvy podstatné, ak strana porušujúca

zmluvu vedela v čase uzavretia zmluvy alebo v tomto čase bolo rozumné predvídať s prihliadnutím na
účel zmluvy, ktorý vyplynul z jej obsahu alebo z okolností, za ktorých bola zmluva uzavretá, že druhá
strana nebude mať záujem na plnení povinností pri takom porušení zmluvy. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že porušenie zmluvy nie je podstatné.
43. Podľa § 345 ods. 3 ObZ, ak strana oprávnená požadovať plnenie zmluvnej povinnosti druhej strany

oznámi, že na splnení tejto povinnosti trvá, alebo ak nevyužije včas právo odstúpiť od zmluvy podľa
odseku 1, je oprávnená odstúpiť od zmluvy len spôsobom ustanoveným pre nepodstatné porušenie
zmluvnejpovinnosti;akpredodatočnéplnenieurčílehotu,vznikájejprávoodstúpiťodzmluvypouplynutí
tejto lehoty.
44. „Rovnako sa môže stať, že oprávnená strana poskytne pri podstatnom porušení zmluvy povinnej

strane dodatočnú lehotu k plneniu jej zmluvnej povinnosti. Po márnom uplynutí predmetnej lehoty má
však oprávnený právo od zmluvy bez ďalšieho odstúpiť. Nie je preto povinný už pri stanovení dodatočnej
lehoty (na rozdiel od ustanovenia § 346 ObchZ) povinného upozorniť, že v prípade nedodržanie tejto
lehoty od zmluvy odstupuje.
Z vyššie uvádzaného teda vyplýva, že pri podstatnom porušení zmluvy zákonodarca nestanovil

požiadavku primeranosti lehoty, a to na rozdiel od dodatočnej lehoty pri nepodstatnom porušení zmluvy.
Je to však prirodzené, nakoľko oprávnený má (mal) možnosť od zmluvy odstúpiť bez poskytnutia
akejkoľvek lehoty. Je len jeho dobrá vôľa, či poskytne povinnému ďalšiu lehotu. V dôsledku prejavu jeho
dobrej vôle nie je možné, aby sa zhoršilo jeho právne postavenie.
Upozorňujeme na tú skutočnosť, že pre určenie plynutia tejto dodatočnej lehoty nie je rovnako určené

žiadne pravidlo. Pokiaľ však bude oprávnený príliš dlho váhať a lehotu stanoví až po určitej dobe, svojím
omisívnym konaním zvýhodňuje povinného, ktorý má stále možnosť plniť. Právo na plnenie ale podlieha
premlčaniu.“ /Doc. JUDr. Patakyová Mária, CSc.: Výklad k zákonu č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
(s účinnosťou k 01.09.2002) str. 290, § 345 ods. 3 ObZ/
45. Výklad k § 345

Podstatné porušenie zmluvy
Obchodný zákonník umožňuje strane, voči ktorej sa porušila zmluvná povinnosť, odstúpiť od zmluvy v
prípade, ak takéto porušenie zakladá omeškanie dlžníka alebo omeškanie veriteľa. ..
Obchodný zákonník rozlišuje dva režimy odstúpenia od zmluvy, a to v závislosti od toho, či omeškanie
dlžníka alebo veriteľa spôsobuje podstatné porušenie zmluvy (§ 345), alebo nepodstatné porušenie

zmluvy (§ 346). S týmto rozlišovaním zákon spája rôzne právne následky. Rozlišovanie medzi
podstatným a nepodstatným porušením zmluvy Obchodný zákonník využíva aj v prípade rozsahu
odstúpenia(§347),akoajvprípadezáväzku,ktorýsamáplniťvbudúcnosti(§348).Občianskyzákonník
pri úprave odstúpenia od zmluvy nerozlišuje medzi podstatným a nepodstatným porušením zmluvy.
Obchodný zákonník pri tomto rozlišovaní vychádza z unifikovanej úpravy Dohovoru OSN o zmluvách o

medzinárodnej kúpe tovaru (čl. 25).
Odsek1upravujepodmienkyodstúpeniaodzmluvyprijejpodstatnomporušení.Základnýmdôvodomna
odstúpenie od zmluvy je omeškanie dlžníka alebo veriteľa, ktoré spôsobuje podstatné porušenie zmluvy.
Oprávnená strana môže od zmluvy odstúpiť ihneď (bez poskytnutia dodatočnej lehoty) za predpokladu,
že splní svoju oznamovaciu povinnosť voči strane, ktorá je v omeškaní. ...

V konkrétnom prípade môže byť ťažké posúdiť, či porušenie zmluvy je podstatné, alebo nepodstatné.
Pre riešenie takejto situácie zákon ustanovuje vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v prípade pochybností
porušenie zmluvy nie je podstatné. To, že porušenie zmluvy je podstatné, musí preukázať oprávnená
strana....Odsek 3 vychádza z toho, že odstúpenie od zmluvy je oprávnením, a nie povinnosťou oprávnenej strany.
Môže sa preto rozhodnúť, či ho využije, alebo nie. Ak oprávnená strana nevyužije svoje právo odstúpiť
včas, t.j. že povinnej strane v určenej lehote neoznámi, že od zmluvy odstupuje, nestráca svoje právo

odstúpiť od zmluvy, stráca len právo odstúpiť ihneď; môže však využiť režim nepodstatného porušenia
zmluvy (§ 346). Aj v prípade, ak pôjde o podstatné porušenie zmluvy, oprávnená strana môže povinnej
strane oznámiť, že na plnení trvá, a poskytnúť jej dodatočnú lehotu na plnenie. Po márnom uplynutí
tejto lehoty môže využiť režim okamžitého odstúpenia od zmluvy pri podstatnom porušení zmluvy alebo
pri nepodstatnom porušení zmluvy režim podľa vlastnej úvahy. Počas plynutia dodatočnej lehoty na

plnenie však od zmluvy nesmie odstúpiť. Zákon nevyžaduje, aby dodatočná lehota v zmysle odseku 3
bola primeraná tak, ako to vyplýva z § 346 ods. 1 pri nepodstatnom porušení zmluvy. /ASPI - komentár
k § 345 ods. 3 ObZ/
46. Ako vyplýva z ustanovení § 344 a § 345 ods. 1 až ods. 3 ObZ, ktoré pri rozhodovaní použil aj súd
I. inštancie (ods. 10 až 10.4 napadnutého rozsudku), od zmluvy vo všeobecnosti možno odstúpiť iba z
dôvodov, ktoré ustanovuje zákon alebo z dôvodov, ktoré medzi sebou zmluvné strany výslovne dohodli.

47. V prejednávanej veci bolo sporné naplnenie zmluvných ustanovení pre odstúpenie od posudzovanej
nájomnej zmluvy. Táto otázka tvorila aj podstatnú časť odvolacích námietok žalobcu.
48. Uvedenú otázku však odvolací súd nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúcu, pretože v danom
prípade boli bez akýchkoľvek pochybností naplnené zákonné podmienky pre odstúpenie žalovaného
od posudzovanej zmluvy, konkrétne podmienky vymedzené v § 345 ods. 3 ObZ. V konaní totiž nebolo

sporné omeškanie žalobcu s platením nájomného a ani to, že porušenie povinnosti platiť nájomné
predstavuje podstatné porušenie dojednanej zmluvy (16.15 zmluvy, ods. 15 napadnutého rozsudku).
Pre platnosť odstúpenia od zmluvy v dôsledku podstatného porušenia zmluvy ustanovenie § 345
ods. 3 ObZ umožňuje poskytnúť dlžníkovi (nájomcovi) akúkoľvek lehotu, po uplynutí ktorej je veriteľ
(nájomca) oprávnený kedykoľvek od zmluvy odstúpiť. Žalovaný nepochybne opakovane vyzýval žalobcu

na zaplatenie dlžného nájomného v dodatočnej lehote (ods. 16.3 napadnutého rozsudku), pričom výzvy
žalovaného k splneniu povinnosti žalobcu zaplatiť dlžné nájomné neviedli (okrem nepatrnej časti). Ku
dňu odstúpenia od zmluvy bol záväzok žalobcu voči žalovanému v celkovej sume 70.972, 41 € (ods. 8.9
napadnutého rozsudku). Odstúpenie žalovaným od posudzovanej zmluvy po poskytnutí viacerých lehôt
na splnenie povinnosti predstavujúcej podstatné porušenie zmluvy je preto platným právnym úkonom

podľa § 345 ods. 3 ObZ.
49. Vzhľadom na to, že žalovaný platne odstúpil od nájomnej zmluvy zo zákonných dôvodov,
posudzovanie naplnenia zmluvných dôvodov je v danom prípade nadbytočné. Z uvedeného dôvodu
musel odvolací súd vyhodnotiť ako nedôvodné všetky odvolacie námietky žalobcu, vzťahujúce sa k
platnosti odstúpenia od zmluvy zo zmluvných dôvodov, vrátane námietky o nevykonaní dôkazov na

preukázanie vôle zmluvných strán pri formulovaní týchto zmluvných dôvodov na odstúpenie od zmluvy.
50. Jediným odvolacím dôvodom, nesúvisiacim s platnosťou odstúpenia od zmluvy pre nenaplnenie
zmluvne dojednaných ustanovení o odstúpenie od zmluvy bola námietka o nesprávnom procesnom
postupe súdu podľa § 184 CSP pri vyhodnotení žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania, na ktorom
bol vyhlásený rozsudok, pričom dôvodom tejto žiadosti bola nemožnosť zúčastniť sa označeného

pojednávania konateľkou žalobcu zo zdravotných dôvodov. Dôvody žiadosti o odročenie pojednávania
sa netýkali právneho zástupcu žalobcu, ktorý sa namietaného pojednávania aj zúčastnil.
51. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd dáva do pozornosti žalovaného, že riadne
uplatnený odvolací dôvod vyžaduje, aby:
- sa jednak jednalo o niektorý z dôvodov, ustanovených v § 365 CSP a zároveň

- zdôvodnenie, prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne
(§ 363 CSP) a zároveň
- nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku príslušného odvolacieho dôvodu musí byť v neprospech
odvolateľa.
Iba takto vymedzené odvolacie dôvody môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími

dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
52. V skôr označenej odvolacej námietke síce žalobca podrobne zdôvodnil, v čom považuje postup
súdu I. inštancie za nesprávny, avšak neuviedol v tejto súvislosti žiaden dôvod, prečo by v dôsledku ním
tvrdeného pochybenia malo byť napadnuté rozhodnutie nesprávne. Preto musel odvolací súd aj tento
odvolací dôvod vyhodnotiť ako nenaplnený.

53. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.54. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa

§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
55. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).