Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/114/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124383032
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6124383032.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Róberta Bebčáka, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Miroslavy Korbašovej,
v právnej veci navrhovateľky – oprávnenej na výživné: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX,
proti osobe povinnej na výživné - otcovi: D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. E., t.č. Ústav na
výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Bratislava, Chorvátska 5, Bratislava, o zvýšenie
výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
38Pc/27/2024-109 zo dňa 10.12.2024 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica č.k. 38Pc/27/2024-145 zo dňa 06.05.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 38Pc/27/2024-109 zo dňa 10.12.2024 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 38Pc/27/2024-145 zo dňa 06.05.2025 vo
výrokoch I., II., III. a IV. p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: I. Otec oprávnenej na výživné
A. B., nar. XX.XX.XXXX je povinný prispievať na jej výživu zvýšeným výživným zo sumy 49,70 eur
mesačne na sumu 200 eur mesačne do každého 15. dňa v mesiaci vopred k rukám oprávnenej na

výživné, počnúc dňom 03.10.2024. II. Zameškané výživné zo obdobie od 03.10.2024 do 10.12.2024 na
oprávnenú na výživné A. B., nar. XX.XX.XXXX vo výške 290,73 eur súd otcovi povoľuje splácať v 15
eurových mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do zaplatenia, pod hrozbou straty výhody
splátok pri nezapletení čo i len jednej splátky, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia. III. Týmto
dochádza k zmene rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32P/379/2006 zo dňa 03.04.2007
vo výroku o vyživovacej povinnosti otca voči oprávnenej na výživné. IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania. Dopĺňacím rozsudkom okresný súd návrh oprávnenej vo zvyšku zamietol.

2. V odôvodnení okresný súd poukázal na návrh oprávnenej na výživné, ktorým navrhovala, aby súd
uložil povinnému na výživné povinnosť prispievať na jej výživu sumou 250 eur mesačne. V návrhu
uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32P/379/2006-55 zo dňa 03.04.2007
bola zverená do osobnej starostlivosti matky a zároveň bola otcovi uložená vyživovacia povinnosť
vo výške 50 eur mesačne. Od tohto momentu nebol podaný návrh na zvýšenie výživného. Dňa
04.12.2017 Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/70/2015-121 uznal

povinného na výživné vinným, že v období od februára 2013 si neplnil zákonnú vyživovaciu povinnosť
voči navrhovateľke. Vzhľadom na to, že si povinný na výživné odpykáva trest odňatia slobody a nie je
schopný poskytnúť plnú výšku výživného, zvyšok uhrádza Úrad práce sociálnych vecí a rodiny. Celú
starostlivosťonavrhovateľkuzabezpečujejejmatka,ktorápracujeaokremstarostlivostionavrhovateľkuzabezpečuje aj starostlivosť o maloleté dieťa, ktorého otec umrel. Povinný na výživné sa nepokúšal
o kontakt s navrhovateľkou, ani osobný, ani sprostredkovaný. Nikdy sa nepričinil na jej starostlivosti a
nezaujíma sa o jej potreby a záujmy. Vzhľadom na to, že navrhovateľka je študentkou strednej školy,

jej náklady sa zvýšili najmä v súvislosti s jej štúdiom a dopravou do školy. Jej náklady potrebné na
štúdium sa mesačne líšia, priemerne je to približne 20 eur. Náklady spojené so školou sa týkajú ročného
prispievania na stužkovú slávnosť v hodnote 100 eur, kancelárskych potrieb a zaobstarávania študijných
materiálov v hodnote cca 10 až 15 eur mesačne. Do E. E. musí navrhovateľka denne dochádzať do
školy z miesta bydliska prímestskou autobusovou dopravou v hodnote 31 eur mesačne a približne 20

eur mesačne predstavuje premiestňovanie mestskou hromadnou dopravou. Mesačne navrhovateľka
uhrádza za mobilný telefón 10 eur. Vzhľadom na jej zdravotný stav musí denne užívať hormonálnu
antikoncepciu,ktorúzakupujekaždétrimesiacevhodnote25eur.Navrhovateľkanosífixnýzubnýaparát
od októbra 2023 v sume 414 eur, ktorý v plnom rozsahu uhradila jej matka. V súvislostí s tým chodí
každý mesiac na kontrolu k stomatológovi, kde uhrádza sumu od 20 do 50 eur. V súvislosti s prípravou
na vysokú školu a záľubami uviedla, že je aktívnym športovcom, denne navštevuje posilňovňu a fitnes

centrum v Banskej Bystrici, ktoré je v sume 40 eur mesačne, a užíva výživové doplnky za približne 50
eur mesačne. Strava navrhovateľky mesačne predstavuje sumu cca 150 eur. Ďalšie záľuby a potreby,
ktoré predstavujú hygienické potreby, kozmetika, oblečenie, obuv, elektronika a občasné navštevovanie
akcií, mesačne predstavujú 100 eur.

3. Povinný vo vyjadrení k návrhu uviedol, že momentálne sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody
na dobu 90 mesiacov, výkon trestu mu končí 08.04.2028. Vo výkone trestu je pracovne zaradený. Jeho
čistý pracovný príjem sa mesačne bez zrážok pohybuje na úrovni 120-130 eur. Súdom má stanovenú
vyživovaciupovinnosťnajednodieťaA.B.vovýške50euranadruhéneplnoletédieťaF.C.vovýške100
eur.PridruhejmenovanejtiežpráveprebiehakonanienazvýšenievýživnéhonaOkresnomsúdeTrnava.

V civilnom živote pracuje ako kuchár, jeho príjem je na úrovni minimálnej mzdy, čo je možné overiť aj
cez Sociálnu poisťovňu. Nevlastní žiadny hnuteľný, či iný majetok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
žiadal návrhu nevyhovieť.

4. Okresný súd konštatoval, že od poslednej úpravy výživného ubehla doba XX rokov. V čase poslednej

úpravy výživného mala oprávnená na výživné 7 mesiacov a bola v celodennej starostlivosti matky.
Oprávnená na výživné bola zdravá, v súvislosti so starostlivosťou o ňu mala jej matka bežné výdavky
na oblečenie, stravu, zabezpečenie hygieny dieťaťa. Matka oprávnenej na výživné bývala spolu
s navrhovateľkou u svojich rodičov, ktorým prispievala na elektrinu sumou 600 Sk, stravovala sa spolu
s rodičmi, inú vyživovaciu povinnosť matka nemala. Matka oprávnenej na výživné bola na materskej

dovolenke, poberala rodičovský príspevok a rodinné prídavky v celkovej výške 4900 Sk, mesačne
uhrádzala oprávnenej na výživné poistenie 370 Sk. Povinný na výživné – otec žil s oprávnenou na
výživné a jej matkou v spoločnej domácnosti jeden mesiac po narodení oprávnenej na výživné, následne
sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval. Povinný na výživné o oprávnenú neprejavoval záujem, od
narodenia na jej výživu žiadnym spôsobom neprispel, nemal inú vyživovaciu povinnosť. V súčasnosti

je navrhovateľka dospelá, je žiačkou tretieho ročníka na Obchodnej akadémii D. G. v E. E., má
výdavky ako dospelá osoba, teda absolútne odlišné ako má sedemmesačné maloleté dieťa, ktorým bola
v čase posledného rozhodnutia o výživnom. Okresný súd mal na strane oprávnenej preukázanú zmenu
pomerov spočívajúcu v jej veku, uplynutí doby od poslednej úpravy výživného, v zmene ekonomickej
situácie a cien tovarov a služieb. Rovnako konštatoval zmenu pomerov aj na strane rodičov. Povinnému

pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť na maloleté dieťa (rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.
21P/15/2024 zo dňa 22.11.2024 bola otcovi zatiaľ neprávoplatne zvýšená vyživovacia povinnosť na
maloletú F. C., nar. XX.XX.XXXX zo sumy 100 eur mesačne na sumu 180 eur mesačne, počnúc dňom
02.02.2024). Otec bol odsúdený na trest odňatia slobody, ktorý vykonáva v Ústave na výkon väzby
a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Bratislava. Pred nástupom do výkonu trestu pracoval ako

kuchár.Matkeoprávnenejnavýživnépribudlataktiežďalšiavyživovaciapovinnosťkmaloletémudieťaťu,
v súčasnosti je zamestnaná v spoločnosti AMI BB s. r. o. s priemerným vymeriavacím základom za
obdobie od 01/2024 do 07/2024 vo výške 751,94 eur. Okresný súd tak návrh považoval za dôvodne
podaný.

5. Z nákladov vyčíslených oprávnenou: kancelárske potreby 10 eur mesačne, stužková 100 eur ročne,
prímestská doprava 31 eur mesačne, MHD 20 eur mesačne, strava minimálne 150 eur mesačne,
odievanie 30 – 40 eur mesačne, hygiena, drogéria 60 eur mesačne, antikoncepcia 8 eur mesačne,
stomatológ 20 eur mesačne, resp. 1x za mesiac a pol., návšteva fitness centra 50 eur mesačne, výživovédoplnky 30-50 eur mesačne, vzal okresný súd do úvahy náklady oprávnenej na výživné na fitnescentrum
a na výživové doplnky len čiastočne, keďže tieto nepovažoval v uplatnenej výške za nevyhnutne
vynaložené a vzhľadom na posudzovaný prípad a na životnú úroveň a príjmy rodičov oprávnenej

na výživné ich považoval za nadštandardné. Ostatné výdavky oprávnenej na výživné považoval za
úplne bežné vzhľadom na vek oprávnenej na výživné. Povinný na výživné výdavky oprávnenej na
výživné v konaní nespochybňoval. Okresný súd teda pri rozhodovaní vzal do úvahy mesačné výdavky
oprávnenej na kancelárske potreby 10 eur, stužková 8,33 eur (100 eur ročne), prímestská doprava
31 eur, MHD 20 eur, strava minimálne 150 eur, odievanie a obuv 40 eur, hygiena a drogéria 60 eur,

antikoncepcia 8 eur, stomatológ minimálne 20 eur. Oprávnená na výživné pri vyčíslení svojich nákladov
na pojednávaní nevedela presne vyčísliť náklady na bývanie, avšak uviedla, že býva spolu so svojou
matkou, ktorá uhrádza výdavky v súvislosti s bývaním, preto súd pri určení zvýšeného výživného vzal
do úvahy aj túto skutočnosť.

6. Okresný súd poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 236/2018 a vychádzajúc z princípu

potencionality príjmu zohľadnil pri zvýšení výživného možnosti, schopnosti a majetkové pomery
povinného. Povinný je zdravý, nemá žiadne zdravotné obmedzenia, je v produktívnom veku, má
stredoškolské vzdelanie s maturitou, v minulosti pracoval v zahraničí ako kuchár v Taliansku, kde zarobil
počas zimnej sezóny cca 2000 eur až 2200 eur v čistom, v Českej republike, kde zarobil cca 1500 eur
v čistom, a na Malorke zarobil okolo 1000 eur v čistom. Dohovorí sa anglicky a nemecky. Pracoval tiež

na Slovensku ako kuchár, kde mal pracovnú zmluvu na minimálnu mzdu, avšak ako sa sám vyjadril
pri výsluchu, dosahoval vyšší príjem. Čo sa týka výdavkov povinného na výživné, v súčasnosti nemá
výdavky na lieky, taktiež nemá výdavky na stravu a ani na bývanie, keďže sa nachádza vo výkone
trestu odňatia slobody. Vo výkone trestu odňatia slobody je pracovne zaradený do väzenskej kuchyne,
kde dosiahol priemernú čistú mzdu za obdobie od 10/2023 do 09/2024 vo výške 279,18 eur. Okresný

súd bol názoru, že ak by sa povinný na výživné vlastným pričinením neocitol vo výkone trestu odňatia
slobody, nič by mu nebránilo, aby dosahoval adekvátny príjem, ktorým by sa mohol riadne podieľať na
výžive oprávnenej na výživné ako aj na výžive jeho ďalšieho maloletého dieťaťa. Súd tak pri určení
vyživovacej povinnosti otca vzal do úvahy výšku príjmu, ktorú by otec mohol dosahovať, pokiaľ by
bol riadne zamestnaný. Vzhľadom na predchádzajúce pracovné skúsenosti otca a jeho 20 ročnú prax

kuchára by otec mohol podľa názoru súdu dosahovať mesačný príjem vo výške minimálne 1000 eur a
viac, pričom pokiaľ pracoval v zahraničí, bol podľa vlastného vyjadrenia schopný dosahovať príjem od
1000 eur do 2200 eur v čistom. Súd teda rozhodol tak, že otcovi oprávnenej uložil povinnosť prispievať
na jej výživu zvýšeným výživným zo sumy 49,70 eur mesačne na sumu 200 eur mesačne do každého 15.
dňa v mesiaci vopred k rukám oprávnenej na výživné, počnúc dňom 03.10.2024 (od podania návrhu).

Výška zvýšeného výživného predstavuje nárast sumy na výživnom vo výške cca 8,84 eur ročne. Súd
však v celom rozsahu nevyhovel ani návrhu oprávnenej na výživné, ktorá žiadala, aby súd zvýšil
vyživovaciu povinnosť otca na sumu 250 eur mesačne. Vzhľadom na výdavky oprávnenej na výživné,
ktoré súd vzal do úvahy pri určení zvýšeného výživného (bod 16.), považoval súd zvýšené výživné na
sumu 200 eur za dostatočné na pokrytie odôvodnených potrieb oprávnenej na výživné, pričom zobral

do úvahy aj skutočnosť, že rovnako ako povinný na výživné – otec je povinná zabezpečovať výživu
oprávnenej na výživné aj jej matka, a to až do času, kým oprávnená na výživné nebude schopná sa
sama živiť. Povinnému za obdobie od 03.10.2024 do 10.12.2024 (t. j. do rozhodnutia vo veci samej)
vzniklo zameškané výživné vo výške 290,73 eur (pomerná časť za 29 dní v mesiaci október 2024 a za
celý mesiac november 2024). Zročné výživné súd povinnému na výživné povolil splácať v 15 eurových

mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do jeho zaplatenia. Pri určovaní výšky splátok súd
zohľadnil dobu splatnosti zameškaného výživného, jeho výšku ako aj potenciálny príjem povinného
z výživného. Týmto rozhodnutím zároveň došlo k zmene rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 32P/379/2006 zo dňa 03.04.2007 vo výroku o vyživovacej povinnosti otca voči oprávnenej na
výživné. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na

náhradu trov konania, keďže iné dôvody na rozhodnutie o trovách konania tu neboli zistené.

7. Dopĺňacím rozsudkom okresný súd návrh oprávnenej vo zvyšku zamietol. V odôvodnení dopĺňacieho
rozsudku okresný súd uviedol, že keďže na pojednávaní dňa 10.12.2024 nevyhlásil výrok o zamietnutí
nároku oprávnenej na výživné v časti nad určenú zvýšenú výšku výživného, rozhodol dopĺňacím

rozsudkom tak, že návrh oprávnenej na výživné vo zvyšnej časti zamietol.

8. Proti rozsudku podal otec (odporca) v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd pri
rozhodovaní neprihliadal na jeho aktuálne finančné možnosti a ani na jeho majetkové a finančné pomerypo prepustení z výkonu trestu. Na Slovensku pracoval väčšinou len na dohodu za minimálnu mzdu
a málokedy dosiahol príjem 1000 eur. V zahraničí pracoval naposledy v roku 2013. Okresný súd
nezohľadnil, že nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, a teda je nútený žiť v podnájmoch, kde platil

nájomné cca 400 eur mesačne. Rovnako nezohľadnil ďalšie bežné výdavky na život ako cestovné, jedlo,
oblečenie, telefón, spolu 300 - 350 eur mesačne. Okrem toho mu bolo Okresným súdom Trnava zvýšené
výživné na neplnoletú dcéru F. na sumu 180 eur, voči čomu sa rovnako odvolal. Nesúhlasil ani s výrokom
rozsudku, ktorým mu boli povolené splátky zameškaného výživného vo výške 15 eur mesačne, a to
z dôvodu, že aktuálne je nereálne, aby takúto sumu mohol splácať. S ohľadom na výšku jeho príjmu

nie je možné túto povinnosť splniť, keďže už teraz mu každý mesiac narastá dlh na výživnom. Preto
žiadal, aby mohol dlh splatiť až po prepustení z výkonu trestu. Odporca žiadal zmeniť výšku výživného
na nižšiu, prijateľnejšiu sumu.

9. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že odporca od roku 2007 platil výživné vo výške
50 €, čo jej veku a študijným a spoločenským povinnostiam už nestačí. Uviedla svoje mesačné výdavky,

ktoré všetky platí jej mama vzhľadom k tomu, že nie je schopná sa samostatne živiť, keďže sa stále
pripravuje na budúce povolanie. Za situáciu, v ktorej sa ocitol odporca, si môže on sám spôsobom života,
ktorý viedol, a dcéra na jeho zlyhanie nemôže doplácať. Navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť.

10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CMP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v zmysle § 65 a § 66
CMP postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie odporcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel
k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolania, súd
prvej inštancie vo veci na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza

dôvod, pre ktorý by sa mal od nosných záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

12. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v

konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

13. Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ išlo o odvolanie odporcu a ním tvrdené

skutočnosti, tak na rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho v zmysle podaného odvolania
nebolo potrebné k uvádzaným skutočnostiam nariadiť pojednávanie, pretože bolo postačujúce, aby
bolo odvolacím súdom rozhodnuté na základe celého obsahu spisového materiálu a v ňom doložených
listín. Odvolateľ nevzniesol žiaden presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných podaní po rozhodnutí okresným súdom by mohla zaručiť spravodlivé

konanie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2023 č. 64336/01 vo veci Lino
Carlos Varela Assalino proti Portugalsku; rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/218/2009, sp.zn.
3Cdo/51/2011, sp.zn. 3Cdo/186/2012, sp.zn. 7Cdo/56/2011).

14. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi

uvedenými v jeho písomnom vyhotovení, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005 nie je pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie závery napadnutého rozhodnutia

okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a
odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce
len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté
v napadnutom rozhodnutí okresného súdu.15. Vo vzťahu k predmetnej veci odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná
právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 zákona o rodine) je založená na

rovnakom postavení muža (otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá zákona
o rodine). Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti
a rozumejú sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča,
zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z

hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania
príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností,
ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom
odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní. Majetkové pomery rodiča umožňujú
komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové
pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Na schopnosti, možnosti

a majetkové pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež
osobný výkon starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako
určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín

„prihliada sa“, osobnú starostlivosť nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera,
v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení
podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch
najnižšieho veku, kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia.

16. Rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods.1
zákona o rodine), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta
druhá zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa okolností konkrétneho prípadu,
sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,
spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote,

výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto
okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou a možnosťou rodičov. Ak sú reálne možnosti a
schopnosti rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú
obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú
reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré

nie sú nevyhnutné, ale - práve so zreteľom, napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej
a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v
spoločenskom živote - prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti.

17. Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak

sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia treba považovať
podstatnú zmenu pomerov, či už na strane dieťaťa alebo rodičov. Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene
výživného je preto potrebné zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov od posledného rozhodnutia
o výživnom a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku
výživného, vychádzajúc z § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1 zákona o rodine, súd pri určovaní výživného

berie zreteľ na odôvodnené potreby detí, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery
rodičov.

18. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie otca
nemožno vyhodnotiť ako dôvodné. V prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval vecne správne,

keď zisťoval všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu dcéry na zvýšenie výživného
z hľadiska jej súčasných odôvodnených potrieb, ako aj z hľadiska schopností a možností rodičov, na
výživu ktorých je odkázaná, a tieto potom v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov (§ 78 ods. 1
zákona o rodine) porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie výživného v čase posledného
rozhodnutia súdu o výživnom. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním okresného súdu, že v konaní

bola preukázaná zmena pomerov odôvodňujúca zvýšenie vyživovacej povinnosti, na ktorú okresný súd
podľa odvolacieho súdu správne reagoval svojím rozhodnutím. Závery súdu prvej inštancie ohľadom
ustálených výdavkov dcéry otec v podanom odvolaní nespochybnil.19. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca, ktorý poukazoval na aktuálnu výšku svojho príjmu vo
výkone trestu odňatia slobody, zvýrazňuje odvolací súd, že pre posúdenie schopností a možností rodiča
v zmysle ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové

(prípadne aj majetkové) pomery, ale jeho reálne zárobkové (prípadne aj majetkové) možnosti, dané
okreminéhojehofyzickýmstavom,nadaním,množstvomzískanýchvedomostíapracovnýchskúseností
a pod. Uvedené ustanovenie je vyjadrením zásady tzv. potencionality príjmu povinného rodiča, v zmysle
ktorej súd pri určovaní výživného neprihliadne len na skutočný príjem povinného rodiča, ale na
jeho schopnosti, možnosti a celkové majetkové pomery, t.j. prihliadne k jeho zjavne nevyužitým

schopnostiam. Rozhodujúci je potom príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať, a nie príjem,
ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity (práve
takáto situácia v súdenej veci nastala). V zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine je rodič povinný
plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej
povinnosti nebolo ohrozené a s využitím svojich subjektívnych vlastností a pracovných príležitostí si
organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť si riadne plniť svoju vyživovaciu

povinnosť (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/200/2018 zo dňa
30.04.2019). Zdôvodnenie sa vidí v existenčnom charaktere výživného a v potrebe zabrániť povinnému,
aby svojím konaním znižoval jeho rozsah. V rámci výpočtu zákon uvádza vzdanie sa výhodnejšieho
zamestnania, zárobku a majetkového prospechu. Princíp potencionality príjmov je inštitútom výrazne
ochraňujúcim záujmy oprávneného. Záujem zákonodarcu na tom, aby v rámci majetkových vzťahov

odvodených od príslušných osobných rodinnoprávnych vzťahov boli uspokojené potreby subjektov
týchto vzťahov, siaha až do tej miery, že umožňuje hodnotiť nielen jeho životné okolnosti a pomery,
ktoré sú reálne dané (prednosť pred princípom fakticity), ale aj tie, ktoré by za určitých podmienok
mohli existovať. Relevanciu v zmysle následkov potencionality nemožno jednotlivým prípadom priznať
len za podmienky, ak k takému konaniu došlo zo závažného dôvodu. Závažným dôvodom môže

byť zdravotný stav, potreba miesta výkonu povolania bližšie k bydlisku rodiny, organizačné zmeny,
potreba vykonávania starostlivosti o člena rodiny. Následkom princípu potencionality (ak sa nepreukáže
ospravedlniteľný dôvod) je skutočnosť, že súd pri určovaní výšky výživného vychádza z potenciálneho
príjmu.

20. Odvolacie námietky otca boli sústredené predovšetkým do spochybnenia záverov okresného
súdu ohľadom výšky jeho potencionálneho príjmu a do tvrdenia, že okresný súd sa nezaoberal jeho
výdavkami. Čo sa týka spochybnenia záverov okresného súdu o výške potencionálneho príjmu otca,
je namieste odvolacím súdom zvýrazniť, že z vyjadrení samotného otca vyplývalo, že už pred viac
ako desiatimi rokmi bol ako kuchár schopný v zahraničí dosahovať príjem 1000 až 2200 eur v čistom.

Pokiaľ potom okresný súd vychádzal z potencionálneho príjmu otca vo výške tisíc eur mesačne, tak
sa jedná o sumu, ktorú aj s ohľadom na odstup času a s tým spojený rast miezd možno považovať za
minimálnu sumu príjmu, ktorý by otec vzhľadom na svoju 20-ročnú prax a znalosť dvoch cudzích jazykov
mohol dosahovať. K námietke otca, že nebolo prihliadnuté na jeho aktuálne finančné možnosti, odvolací
súd vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických zhodnotení ohľadom aplikácie princípu potencionality

príjmu, v celom rozsahu odkazuje na vecne správne závery súdu prvej inštancie. V rámci právneho
posúdenia tak zo strany okresného súdu, ako aj odvolacieho súdu bolo namieste vziať do úvahy tú
podstatnú okolnosť, že do aktuálnej situácie sa otec dostal sám, úmyselným protiprávnym konaním,
za ktoré bol právoplatne odsúdený, pričom sa v čase rozhodovania okresného aj odvolacieho súdu
nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. Okresný súd vecne správne postupoval, pokiaľ za tohto

stavu uprednostnil princíp potencionality pred princípom fakticity príjmu otca, ktorý si umiestnenie do
výkonu trestu odňatia slobody zapríčinil výlučne sám. K správnosti napadnutého rozhodnutia okresného
súdu sa poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov a Najvyššieho súdu SR, podľa
ktorej na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania
takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného (rozsudok NS SR sp. zn.

3Cdo/236/2018 zo dňa 20.02.2019). Otec síce má vo výkone trestu odňatia slobody len veľmi nízky
príjem, je ale podstatné, že o možnosť dosahovať pravidelný vyšší príjem na slobode sa pripravil sám
a samotný výkon trestu odňatia slobody nemožno považovať za dôvod, pre ktorý by výživné pri tak
zásadnej zmene pomerov ako nastala v tomto prípade, nemalo byť zvýšené. Otec sa v dôsledku svojho
konania sám pripravil o možnosti aktívne sa zúčastniť pracovného procesu a dosiahnuť pravidelný

príjem, z ktorého by si plnil aj vyživovaciu povinnosť. Súdna prax konštatovala, že pokiaľ sa rodič zbavil
svojím úmyselným konaním, kvôli ktorému na neho bola uvalená väzba alebo uložený trest odňatia
slobody, objektívnej možnosti plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu, nemožno túto
skutočnosť vykladať na ťarchu výživou odkázaného dieťaťa.21. Otec v podanom odvolaní tiež namietal, že okresný súd nezohľadnil výdavky na jeho základné
životné potreby, a to nájomné, cestovanie do práce, jedlo, oblečenie, telefón. K tejto námietke odvolací

súd uvádza, že aktuálne je otec vo výkone trestu odňatia slobody, a teda mu takéto náklady nevznikajú.
Preto nebol dôvod, aby okresný súd takéto výdavky zohľadňoval. V prípade, ak otcovi takéto náklady
budú vznikať v budúcnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, môže sa jednať o okolnosť,
ktorá by prípadne mohla odôvodniť zmenu rozhodnutia o vyživovacej povinnosti z dôvodu zmeny
pomerov na strane otca. Aktuálne sa tak jedná len o hypotetické tvrdenie otca o možných nákladoch,

ktoré bude potrebné z jeho strany vynaložiť, ktoré nemá dopad na vecnú správnosť záverov okresného
súdu.

22. K námietke otca ohľadom jeho povinnosti zaplatiť zameškané výživné v 15 eurových mesačných
splátkach spolu s bežným výživným odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri uložení tejto
povinnosti otcovi vecne správne zohľadnil výšku zameškaného výživného, celkovú dobu jeho splácania

a výšku potencionálneho príjmu otca. Je pritom potrebné odvolacím súdom poukázať na skutočnosť,
že zameškané výživné predstavuje kompenzáciu výdavkov navrhovateľky už vynaložených pred
rozhodnutím súdu prvej inštancie v období od 03.10.2024 do 10.12.2024. V prípade vyhovenia
návrhu otca, aby zameškané výživné splácal až po prepustení z výkonu trestu, by otec zameškané
výživné uhrádzal až v roku 2028, teda v konečnom dôsledku by následky jeho protiprávneho konania

a následného trestu odňatia slobody znášala navrhovateľka, ktorá by na kompenzáciu ňou už
vynaložených nákladov čakala až do prepustenia otca. Potencionálny príjem otca, ktorý bol vecne
správne určený súdom prvej inštancie, aj podľa názoru odvolacieho súdu umožňuje úhradu nielen
bežného výživného, ale aj výživného zameškaného, vrátane výživného, ktoré je otec povinný platiť na
svoju maloletú dcéru F..

23. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd nevyhodnotil odvolacie námietky otca ako dôvodné,
narušujúce správnosť rozhodnutia okresného súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd
dôsledne a citlivo zvážil všetky okolnosti prejednávaného prípadu a na jeho závery zostali bez vplyvu
tvrdenia otca o výške jeho príjmu počas výkonu trestu odňatia slobody, keďže okresný súd správne

vychádzal z princípu potencionality jeho príjmu. Odvolací súd v plnej miere odkazuje na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21CoP/3/2020 zo dňa 27.08.2020, ktoré závery si osvojil a v zmysle
ktorých „Potencionalita príjmu znamená, že je možné zhodnotiť, že povinný rodič by mal dosahovať
lepšiu zárobkovú činnosť než tú, ktorú deklaroval pre rozhodné obdobie, z ktorého sa má stanoviť
rozsah výživného. Potencionalita príjmov znamená tiež v reálnom použití v súlade s právnou normou

situáciu, kedy povinný nevyvíja dostatočnú aktivitu k tomu, aby svoje dieťa zabezpečil, aby dieťa malo
uspokojené základné potreby, ktoré súvisia s jeho výživou, a aj potreby, ktoré nie sú základné, ktoré sú
nad rámec, ale súvisia s uspokojovaním možností, ktoré prináležia veku a potrebám maloletého dieťaťa.
Potencionalita teda znamená de facto, že povinný môže v daných podmienkach dosahovať zvýšený
príjem než deklaruje v rozhodnom období.“ Odvolací súd je názoru, že situáciu, do ktorej sa dostal

otec vlastným zavinením v dôsledku svojho protiprávneho konania, nie je možné v kontexte určovania
vyživovacej povinnosti hodnotiť ako okolnosť, ktorá by v rozpore so záujmom navrhovateľky mala viesť
k záveru, že otec nie je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v primeranej výške.

24. Ďalšie odvolacie argumenty už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať. Podľa konštantnej judikatúry tak národných
ako aj nadnárodných súdov nemusí súd dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp.zn. ÚS SR II. ÚS 251/04, sp.zn.
III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do
detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie súdu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickouodpoveďou.Krajskýsúdnapokonpovažujezapotrebnéprimeranepoukázaťajnauznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého
odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.25. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že odvolateľ žiadnym spôsobom argumentami
uvádzanými v odvolaní nespochybnil vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vzhľadom

na skutkové okolnosti okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil
i skutočnosti, špecifiká v prejednávanej veci, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného
súdu potvrdil ako vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP a v podrobnostiach odkazuje na
dostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii podľa
názoru odvolacieho súdu nemožno z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia

zmyslu a účelu ochrany záujmov dieťaťa ako osobitne zákonom chráneného subjektu, nič vytknúť.

26. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že
v mimosporových konaniach upravených CMP platí v zmysle zákonných ustanovení § 52 CMP, § 55
CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý
z účastníkov sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku

v zmysle § 55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti
prípadu, čo v prejednávanej veci nebolo naplnené. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie rozhodol
správne o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania. Keďže ani odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP
pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak,

že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

27. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade

uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred

súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.