Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/42/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106371
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106371.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša a členiek

senátu JUDr. Miroslavy Štefčekovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej,
v právnej veci žalobcu: CRAT, s.r.o., so sídlom: Kragujevská 1, 010 01 Žilina, IČO: 50 487 698, právne
zastúpený: Burian & partners, s.r.o., so sídlom: V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, proti
žalovanému:FinančnériaditeľstvoSlovenskejrepubliky,sosídlom:Lazovná63,97401BanskáBystrica,
IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102278943/2023 zo
dňa 7. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Žilina ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého
stupňa“) vykonal u daňového subjektu (ďalej ako „žalobca“) na základe Oznámenia o daňovej kontrole
č. 101919461/2021 zo dňa 12.10.2021, daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“)
za zdaňovacie obdobie júl 2021. Daňová kontrola bola začatá dňa 11.11.2021. Správca dane zaslal

žalobcovi Oboznámenie daňového subjektu so zisteniami správcu dane počas vykonávania kontroly a
závermi prijatými správcom dane č. 102360094/2022 zo dňa 24.08.2022 (ďalej ako „Oboznámenie“),
v ktorom žalobcu oboznámil so skutočnosťami zistenými počas výkonu daňovej kontroly a závermi
prijatými správcom dane na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2021 a žalobcu vyzval, aby sa v súlade s
ustanovením § 45 ods. 1 písm. f) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Daňový poriadok“) vyjadril k
uvedeným zisteniam správcu dane, resp. navrhol, aby v protokole z daňovej kontroly boli uvedené jeho

vyjadrenia. Žalobca v lehote uvedenej v Oboznámení správcovi dane nezaslal žiadne vyjadrenie. O
výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2021 správca dane vyhotovil v zmysle § 46 ods.
8 Daňového poriadku Protokol č. 102775573/2022 zo dňa 11.10.2022 (ďalej ako „Protokol“), ktorého
súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobcovi bol Protokol spolu
s výzvou doručený dňa 26.10.2022, ktorým dňom bola ukončená daňová kontrola. Nasledujúci deň po
doručení Protokolu, t. j. dňom 27.10.2022 sa začalo podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku vyrubovacie
konanie.Dňa08.12.2022žalobcapodalelektronickypísomnévyjadreniekProtokolu.Dňa02.02.2023sa

uskutočnilo ústne pojednávanie za účelom prerokovania pripomienok k zisteniam uvedeným v Protokole
a z ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica č. 100471828/2023.

Rozhodnutie správcu dane2. Správca dane dňa 06.03.2023 vydal rozhodnutie č. 100724577/2023, ktorým žalobcovi vyrubil
rozdiel dane v sume 8.855,80 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2021 (ďalej ako „prvostupňové

rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“). Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ktorá
bola zameraná na preverenie odpočítania dane z dodávateľskej faktúry č. F2107002 zo dňa 31.07.2021
od dodávateľa A+I Trade s.r.o., ktorou dodávateľ fakturoval žalobcovi technickú podporu a spracovanie
údajov v zmysle objednávky v sume 44.279,00 Eur. Správca dane prvostupňové rozhodnutie odôvodnil
tým, že po zhodnotení všetkých dokladov, dôkazov a získaných informácií dospel k záveru, že zo

strany spoločnosti A+I Trade s.r.o. v zdaňovacom období júl 2021 žalobcovi nebola dodaná služba
podľa § 9 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„zákon o DPH“), ktorá by bola predmetom dane podľa § 2 tohto zákona. Konštatoval, že žalobca aj
napriek výzvam správcu dane na predloženie dôkazov, správcovi dane počas výkonu daňovej kontroly
nepredložil žiadne hodnoverné dôkazy o dodaní služieb spoločnosťou A+I Trade s.r.o. Žalobca podľa
správcu dane nepreukázal, že k dodaniu služieb došlo zdaniteľnou osobou, ktorá je na účtovných

dokladoch označená ako dodávateľ, preto nebolo možné uplatniť odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry č. F2107002 zo dňa 31.07.2002 od dodávateľa A+I Trade s.r.o. Správca dane dospel k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepredložil jednoznačné dôkazy potvrdzujúce, že
zdaniteľný obchod bol skutočne realizovaný, naopak správca dane preukázal, že nedošlo k dodaniu
v zmysle vystavenej faktúry. Správca dane zdôraznil, že právo na odpočítanie vzniká po preukázaní

splnenia hmotnoprávnych podmienok stanovených v § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a)
zákona o DPH, ktorých splnenie v predmetnej veci nebolo preukázané, čím došlo k porušeniu § 49 ods.
1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Rozhodnutie žalovaného

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane bolo žalobcom podané odvolanie, o ktorom rozhodlo
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „Finančné riaditeľstvo SR“ alebo „žalovaný“) ako
odvolací orgán rozhodnutím č. 102278943/2023 zo dňa 07.09.2023 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“
alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorým potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol

žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 8.855,80 Eur na DPH
za zdaňovacie obdobie júl 2021. Finančné riaditeľstvo SR v napadnutom rozhodnutí konštatovalo, že
hlavným dôvodom, na ktorom založil správca dane svoj záver o nepriznaní práva na odpočet dane,
bola skutočnosť, že správca dane relevantne spochybnil dôveryhodnosť údajov na spornej faktúre
a žalobca nepredložil žiaden dôkaz o reálnom uskutočnení obchodov deklarovaným dodávateľom A

+I Trade s.r.o., hoci ho na to správca dane na základe vykonaného procesného postupu viackrát
vyzval, v dôsledku čoho primárne neuniesol dôkazné bremeno, ktoré na ňom ležalo. Uviedol, že z
dokazovania vykonaného správcom dane bolo zrejmé, že preukázateľne spochybnil dodanie služieb
deklarovaným dodávateľom A+I Trade s.r.o. žalobcovi, najmä z dôvodu existencie pochybných dokladov
bez podpisu osoby konajúcej za dodávateľa, bez akéhokoľvek bližšieho objasnenia špecifických

služieb, nepotvrdenia vierohodnosti pôvodu posudzovanej faktúry ani jej vystavenia dodávateľom,
spochybnenia osoby konajúcej za dodávateľa v predmetnom obchode, nevedomosti konateľa žalobcu
o preverovanom obchode, či rozporov v tvrdeniach A. B. a C. D. vystupujúcich za žalobcu. Podľa
žalovaného správca dane na základe skutočností zistených počas daňovej kontroly, ktoré sú obsiahnuté
v administratívnom spise, nadobudol dôvodné pochybnosti o reálnom dodaní služieb prostredníctvom

deklarovaného dodávateľa A+I Trade s.r.o., uvedeného na posudzovanej faktúre. Žalovaný zdôraznil,
že pokiaľ správca dane spochybnil dôveryhodnosť údajov na faktúre, bolo povinnosťou žalobcu v
daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaroval. Správca dane od
žalobcu pritom požadoval preukázanie priameho dodávateľa služieb a počas výkonu daňovej kontroly
od neho vyžadoval splnenie dôkaznej povinnosti v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 a § 45 ods.

2 písm. c), d) e) g) Daňového poriadku a neprenášal na žalobcu neobmedzené dôkazné bremeno.
Žalovaný zdôraznil, že správca dane relevantne spochybnil dôveryhodnosť dokladov predložených
žalobcom a tým aj reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení s deklarovaným dodávateľom, pričom z
administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane žalobcu vyzýval na splnenie procesnej povinnosti a
predloženie dôkazov obnovujúcich dôveryhodnosť spochybnenej transakcie. Žalobca si svoju povinnosť

nesplnil, predkladal tie isté doklady, resp. nereagoval na výzvy, nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce
reálnosťplnenívzmyslefaktúry,nazákladečohopodľažalovanéhoneuniesoldôkaznébremeno,ktorým
bol zaťažený. Konštatoval, že záver správcu dane vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu,
na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno anepreukázal, že deklarovaný dodávateľ A+I Trade s.r.o. bol skutočným dodávateľom služieb (prác),
ktorý služby žalobcovi dodal. Žalovaný poukázal tiež na obozretnosť žalobcu pri podnikateľskej
činnosti a pri výbere svojich obchodných partnerov, s akcentom na tom, že v posudzovanom prípade

bolo preukázané, že nekontaktnou bola aj osoba, ktorá podľa tvrdenia žalobcu mala vystupovať
za dodávateľa a zabezpečovať obchod (E. F. C.). Žalovaný zdôraznil, že správca dane neuznanie
odpočítania DPH dôvodil nielen zistenými skutočnosťami na strane dodávateľa, ale aj nepreukázaním
zo strany žalobcu (neposkytnutím konkrétnejších informácií o fakturovaných obchodoch, neobjasnením
osôb, ktoré mali za dodávateľa práce vykonať, či nepreukázanie zaplatenia fakturovaných služieb), na

základe čoho správca dane podľa žalovaného relevantne spochybnil obchodný vzťah na kontrolovanom
stupni obchodu. Na záver žalovaný konštatoval, že po preskúmaní spisového materiálu, rozhodnutia
správcu dane a odvolacích námietok dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správcu dane a
konanie predchádzajúce jeho vydaniu bolo v súlade s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení.
Konštatoval, že rozhodnutie správcu dane je v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku, obsahuje
odôvodnenie, skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami

žalobcu, úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa
rozhodovalo. Žalovaný uzavrel, že správca dane zákonným spôsobom zistil všetky skutočnosti, ktoré
vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a na základe ktorých prijal správny právny záver,
na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobcovi služby nedodal deklarovaný
dodávateľ, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splnil zákonné podmienky

oprávňujúce ho uplatniť si odpočítanie dane zo spornej faktúry.

Správna žaloba

4. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia

napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia. Namietal, že konaním žalovaného,
ako aj správcu dane, bol ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie žalovaného vychádzalo z
nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej ako „SSP“); zistenie skutkového stavu správcom dane, resp. žalovaným bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. e) SSP; skutkový stav, ktorý

vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia bol v rozpore s administratívnym spisom a zároveň
v dôkazoch v ňom nemá oporu v zmysle § 191 ods. 1 písm. f) SSP a zároveň došlo k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

5. Žalobca namietal, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia
vyplynulo, že daňové orgány svoje závery z daňového konania opreli prevažne o nedostatky v prostredí
dodávateľa žalobcu - spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu, teda ani do jeho zodpovednosti.
Poukázal na to, že mal uzatvorený právny vzťah výlučne so spoločnosťou A+I Trade s.r.o. a nie
so subdodávateľmi tejto spoločnosti. To, ako si uskutočnenie služieb predmetná spoločnosť ďalej

zabezpečila, resp. dohodla, nebolo starosťou žalobcu ako daňového subjektu, pretože zasahovanie
do obchodných záležitostí tejto spoločnosti by bolo v rozpore s podnikateľskou etikou a zmyslom
podnikania. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022, v zmysle ktorého zo
základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať
zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp., ktoré je mimo jeho

vplyvu a moci aprobovanej právom. Žalobca uviedol, že spoločnosť A+I Trade s.r.o. si overil všetkými
dostupnými prostriedkami na verejne dostupných internetových stránkach, avšak nemal a nemá
objektívne zákonné možnosti preverovať konkrétne fyzické osoby konajúce za uvedenú spoločnosť.
Tiež uviedol, že ako podnikateľský subjekt nemá prístup k dokladom, zmluvám a účtovníctvu svojich
obchodných partnerov a nemá možnosť kontrolovať, či má uvedená fyzická osoba skutočne uzatvorenú

pracovnú alebo inú zmluvu so spoločnosťou A+I Trade s.r.o. Zdôraznil, že nemá prístup k informáciám o
tom, či fyzická osoba nekonala na základe poverenia, a preto v posudzovanom prípade nebolo vylúčené,
že pán C., pokiaľ aj nebol obchodný zástupca spoločnosti A+I Trade s.r.o., konal na základe poverenia
ako substitút. Vzhľadom na uvedené, žalobca nemal objektívnu možnosť zistiť, či osoby, ktoré mu
deklarovali, že sú osobami konajúcimi za spoločnosť A+I Trade s.r.o. boli aj osobami oprávnenými,

a to najmä s prihliadnutím ku skutočnosti, že vzájomná spolupráca prebiehala bez problémov a pre
žalobcu ako objednávateľa bolo najdôležitejšie vykonanie služieb, ktoré si u spoločnosti A+I Trade
s.r.o. objednal. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že správca dane mal zabezpečiť výsluch F.
C., ktorý svojou výpoveďou dané skutočnosti mohol objasniť. Žalobca súčasne navrhol, aby správcadane v rámci svojho oprávnenia, dotazoval príslušného mobilného operátora za účelom preverenia, kto
disponuje telefónnym číslom poskytnutým žalobcom správcovi dane a následne zistenú osobu predvolal
navýsluch.Podľažalobcupostupomsprávcudane,došlokporušeniujehopráv,pretožežalobcaoznačil,

aký dôkaz navrhuje vykonať na preukázanie skutočností, o ktorých mal správca dane pochybnosti, ktorý
však správca dane nevykonal, čím porušil ustanovenia Daňového poriadku.

6. Žalobca ďalej namietal, že nerozpornosť existencie zdaniteľného plnenia, teda vykonania prác podľa
faktúry môže jednoznačne a bez rozporov preukázať spoločnosť, ktorá práce vykonala, resp. dodala a

faktúru vystavila (A+I Trade s.r.o.) a spoločnosť, ktorá zdaniteľné plnenie prevzala (žalobca), čo tieto
spoločnosti aj správcovi dane potvrdili, pričom vykonanie prác potvrdil aj odberateľ žalobcu, spoločnosť
Starmedia, s. r. o., ktorej bolo dielo odovzdané. Z uvedeného podľa žalobcu vyplynulo, že správca
dane spochybnil obchodný vzťah, ktorý bol riadne preukázaný nielen faktúrou, ale aj vyjadreniami
uvedených spoločností, a preto odmietol tvrdenie správcu dane, podľa ktorého medzi týmito subjektami
nebolorealizovanézdaniteľnéplnenie.Žalobcakonštatoval,žepočasdaňovejkontrolynavýzvusprávcu

dane predložil všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval a ktoré
preukazovali reálnosť plnení na základe faktúr, na základe čoho vyčerpal vlastné dôkazné bremeno,
pričom tieto dôkazy jednoznačne preukazovali reálnosť uskutočneného plnenia, ktoré bolo predmetom
daňovej kontroly. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf 8/2016 zo dňa
24.05.2017, týkajúci sa prenosu dôkazného bremena, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 3Sžf 1/2011, sp. zn. 8Sžf 5/2012 a sp. zn. 6Sžf 10/2012, v ktorých bolo vyslovené, že na
daňovom subjekte neleží dôkazné bremeno v absolútnom rozsahu. Podľa žalobcu žalovaný pochybil,
keď mu pričítal existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno,
na základe ktorých potom rozhodol v jeho neprospech, čím naňho preniesol nedostatky iného daňového
subjektu.

7. Pokiaľ správca dane a žalovaný nepriznali žalobcovi jeho právo z dôvodov, ktoré sa týkali iných
subjektov, ako je kontrolovaný daňový subjekt, postupovali podľa žalobcu nielen v rozpore s judikatúrou
Najvyššieho súdu SR, ale aj v rozpore s platnou a záväznou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Poukázal
pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 zo dňa 26.10.2015 podľa ktorého „nie

je ďalej zrejmé, prečo žalovaný, ako aj prvostupňový súd pripísali dôvod, že spoločnosti, ktoré boli
dodávateľmi žalobcu nekomunikujú so správcom dane, na ťarchu žalobcovi.“. Zdôraznil, že skutočnosti
uvádzané žalovaným, nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie práva žalobcovi, pričom zastáva rovnaký
názor, ako vyslovil Súdny dvor EÚ v rozsudku sp. zn. C-285/11, bod 42, a to, že nemožno zamietnuť
odpočítanie dane z dôvodu, že na inom stupni obchodu sú prípadné podvody alebo nezrovnalosti

spochybňujúce samotné dodanie, ak sa adresne nepreukáže, že kontrolovaná osoba o tom vedela alebo
vedieť mala. Žalobca zdôraznil, že k takémuto podvodnému konaniu z jeho strany nedošlo, čo nebolo
ani správnymi orgánmi preukázané a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010.
Žalobcakonštatoval,žesprávneorgányneprimeranezasiahlidojehoprávanapokojnéužívaniemajetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého

obsahom je aj právo na legitímne očakávania žalobcu, keď splnil podmienky pre nadmerný odpočet
dane. Správca dane podľa žalobcu zasiahol tiež do jeho vlastníckeho práva v rozpore s čl. 20 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej ako „Ústava SR“) a neprimerane obmedzil slobodu jeho podnikania
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, čo v konečnom dôsledku malo za následok neprimeraný zásah do právnej
istoty žalobcu.

8. Žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010,
sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011, z ktorých vyplýva,
že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť, pričom objasnenie
všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť iba pod dôkaznú

povinnosť daňového subjektu. Skutočnosti, ktoré sa udiali následne v spoločnostiach odlišných a
nijako neprepojených so žalobcom, podľa žalobcu preto nemohli byť dôvodom pre neuznanie práva
pre daňový subjekt i keď z uvedeného žalovaný vychádzal. Žalobca poukázal tiež na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 07.10.2010, o tom, že dôkazná povinnosť daňového
subjektu nie je absolútna, a teda, že ani z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm.

a) zákona o DPH nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho
dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Zdôraznil, že tento judikát vychádza z rozhodovacej
praxe Súdneho dvora EÚ, konkrétne z rozsudkov sp. zn. C-354/03, C-355/03, C-484/03, ako aj z
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs 131/2004, v zmysle ktorýchdôkazné bremeno daňového subjektu nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie
všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný
subjekt. Žalobca ďalej upriamil pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf

82/2007 zo dňa 09.10.2008, podľa ktorého, ak správca dane nepreukázal opak tvrdení, ktoré predkladal
a zdokladoval v rámci daňového konania daňový subjekt, nemôže mu byť odňaté jeho právo, ako aj na
uznesenie Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-610/19 Vikingo a rozhodnutie sp. zn. C-18/13.

9. Žalobca konštatoval, že zastáva názor Ústavného súdu SR, ktorý vo svojej judikatúre uvádza, že

súčasťou princípu právnej istoty je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Podľa názoru Ústavného súdu SR za diskriminačný
možnopovažovaťprávetakýpostup,ktorýrovnakéaleboanalogickésituácieriešiodchylnýmspôsobom,
pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Žalobca s ohľadom na uvedené poukázal na
závery aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR, konkrétne na rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 259/2022.

10. Podľa žalobcu z rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že tento si vopred stanovil cieľ nepriznať
žalobcovi nárok, čomu následne prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho
dôvodu, vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré svedčili
v neprospech žalobcu, resp. ktoré spochybňovali jeho obchodných partnerov a úmyselne nezohľadnil
skutočnosti v prospech žalobcu. Tiež zdôraznil, že samotná existencia zdaniteľného plnenia žalovaným

v napadnutom rozhodnutí nebola spochybňovaná, a preto ak správca dane a následne žalovaný
nespochybnili samotné zdaniteľné plnenia, ktoré boli predmetom faktúr, a ktoré bolo v rámci daňovej
kontroly kontrolované, bez ďalšieho podľa žalobcu nebolo možné konštatovať, že práce neboli dodané
spoločnosťou uvedenou na faktúre.

11. Žalobca tiež namietal, že žalovaný v konaní nepredložil nijaký tzv. dôkaz opaku, ktorý by
tvrdenia žalobcu vyvracal, ale svoje zamietajúce rozhodnutie neustále opieral iba o svoje pochybnosti.
Odôvodnenie žalovaného podľa žalobcu bolo v zjavnom rozpore s obsahom administratívneho spisu,
dôkazmi, ktoré boli v tomto spise obsiahnuté svedeckými výpoveďami, z čoho je zrejmé, že žalovaný
nehodnotil dôkazy každý jednotlivo a následne spolu vo vzájomnej súvislosti, ale bral do úvahy iba

niektoré z dôkazov a na iné neprihliadol. Tento postup je pritom v rozpore so zásadou zákonnosti výkonu
daňovej kontroly a viedol k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktorým došlo k ukráteniu na právach a
právom chránených záujmoch žalobcu. Záverom upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. M-Sž doV 1/00.

Vyjadrenie žalovaného

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.01.2024 navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu
ako neopodstatnenú zamietol.

13. Konštatoval, že v zhode so správcom dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zo
žalobcom predloženej faktúry nebol zrejmý rozsah dodaných služieb technickej podpory a spracovania
údajov, druh ani časové rozpätie výkonu týchto prác. Žalobca okrem faktúry na základe výzvy správcu
dane predložil ďalšie doklady, ktoré podľa neho mali preukazovať uskutočnenie daných služieb, a to
objednávku zo dňa 10.05.2021 a Protokol o odovzdaní a prevzatí služieb zo dňa 31.07.2021. Tieto

doklady podľa žalovaného boli všeobecné, nekonkrétne a bez akejkoľvek bližšej špecifikácie druhu a
rozsahuslužieb,bezsúpisuobjednanýchavykonanýchprác,pričomzmluvanebolapredložená.Žalobca
taktiež nepreukázal celú úhradu preverovanej faktúry, ale iba jej časť, aj to po lehote splatnosti, uvedenej
na spornej faktúre. Podľa žalovaného predložené doklady u správcu dane oprávnene vyvolali určité
pochybnosti a neboli hodnovernými dôkazmi, ktoré by preukazovali reálnosť uskutočneného plnenia.

Žalovaný poukázal na to, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu
v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí žalobca ako daňový subjekt v daňovom konaní
preukázať (najmä, keď bol na to vyzvaný), že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, čo
v posudzovanom prípade žalobca nepreukázal.

14. Žalovaný uviedol, že z administratívneho spisu vyplynulo, že v posudzovanom období sa správca
dane zameral na preverenie kontrolovaného stupňa obchodu medzi dodávateľom A+I Trade s.r.o.
a žalobcom, a na základe zisteného skutkového stavu a dôkazov obsiahnutých v spise dospel k
názoru, že správca dane postupoval správne, keď žalobcovi obmedzil právo na odpočet dane z dôvodunesplnenia hmotnoprávnych podmienok a konštatoval porušenie ustanovení § 49 ods. 1 v nadväznosti
na § 51 ods. 1 písm. a) a § 74 ods. 1 zákona o DPH z dôvodu nesplnenia konkretizovaných formálnych
požiadaviek v súvislosti s preverovanou faktúrou.

15. Žalovaný konštatoval, že námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe boli neopodstatnené, pretože
správca dane preukázateľne spochybnil vzťah na kontrolovanom stupni obchodu medzi žalobcom a
deklarovaným dodávateľom A+I Trade s.r.o. Právo žalobcu na odpočet dane bolo zamietnuté z dôvodu
porušenia hmotnoprávneho predpisu, zákona o DPH a nie z dôvodu, že v dodávateľskom reťazci došlo k

nezákonnostialebopodvodnémukonaniu.Konštatoval,žesprávcadanevykonalrozsiahledokazovanie,
na základe ktorého boli získané dôkazy, ktoré spochybnili vierohodnosť spornej faktúry a správca
danenadobudoloprávnenépochybnostiododanífakturovanýchslužiebprostredníctvomdeklarovaného
dodávateľa A+I Trade s.r.o. Pochybnosti správcu dane boli podľa žalovaného dostatočne intenzívne a
mali za následok prenos dôkazného bremena späť na žalobcu, ktorý neuniesol dôkazné bremeno ani
neodstránil dôvodné pochybnosti správcu dane.

16. K argumentácii žalobcu o tom, že nenesie zodpovednosť za konanie dodávateľa, resp.
subdodávateľa a jeho poukazu na judikatúru Súdneho dvora EÚ žalovaný uviedol, že správca dane
ani žalovaný na základe zisteného skutkového stavu nevyvodili zodpovednosť žalobcu za konanie
subdodávateľa, ale správca dane relevantne spochybnil vzťah na kontrolovanom stupni obchodu

medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom A+I Trade s.r.o., na základe dokazovania vykonaného
zákonným spôsobom, teda v súlade s Daňovým poriadkom. Daňové orgány sa prioritne zamerali na
vzťah žalobcu a deklarovaného dodávateľa A+I Trade s.r.o., pričom správca dane podľa žalovaného
v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, preveroval aj predošlý stupeň obchodu,
predovšetkým so zreteľom na preverenie spôsobu a okolností dodania služieb a tiež samotnej realizácie

služieb, v súlade s § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Žalovaný zdôraznil, že správca dane každú
transakciu posudzoval individuálne a nevyvodzoval zodpovednosť žalobcu za nezákonné a účelové
konanie iných subjektov v reťazci, pričom požadoval dôkazy a vysvetlenia, ktoré boli vo sfére vplyvu
žalobcu. Žalobcovi bolo zároveň umožnené vyjadrovať sa ku všetkým zisteniam, ktoré vyšli najavo v
priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní, v dôsledku čoho jeho zákonné a procesné práva

neboli obmedzené.

17. Žalovaný poukázal na vyjadrenie splnomocneného zástupcu žalobcu A. B., z ktorého vyplynulo, že
sa jednalo o jednorazový obchod s dodávateľom na základe získaného kontaktu, podklady a požiadavky
boli zadané cez vzdialený prístup, bez osobného kontaktu, obchodné podmienky neboli podchytené

žiadnou písomnou zmluvou. A. B. nevedel uviesť ani identifikovať žiadne osoby, mená, kontakty, ktoré
technickú podporu a spracovanie údajov mali vykonať a vyjadril sa, že fyzicky neprišli do styku. Ďalej
nepredložil faktúru a ani neoznačil dodávateľa, ktorý podľa neho participoval na diele programátorských
prác realizovaných žalobcom pre konečného odberateľa Starmedia, s.r.o. A. B. nešpecifikoval ani
služby, ktoré mal dodať dodávateľ A+I Trade s.r.o. Uviedol iba, že „pridali sa služby od spoločnosti A

+I Trade s.r.o.“. Podľa vyjadrenia A. B. v doplnenej odpovedi zo dňa 16.02.2022, komunikácia ohľadom
obchodných a technických vecí prebiehala s E. F. C., na ktorého poskytol telefonický kontakt, ďalej
komunikácia prebiehala vzdialene cez server, čo správca dane preveroval, avšak s označenou osobou
sa na poskytnutom telefónnom čísle nebolo možné skontaktovať.

18. Žalovaný uviedol, že podľa vyjadrenia konateľa žalobcu C. D., obchodné jednania prebiehali s F. C.,
s ktorým komunikovali telefonicky, emailom, cez sociálne siete, avšak žiaden dôkaz o tejto komunikácii,
konateľ žalobcu správcovi dane nepredložil, ani túto osobu bližšie neidentifikoval. Pri pojednávaní sa
C. D. nevyjadril, že jednal s konateľom dodávateľa, naopak dodávateľ A+I Trade s.r.o. k odpovedi na
výzvu správcu dane uviedol, že konateľ žalobcu jednal s obchodným zástupcom p. G. a konateľom G.

E. za spoločnosť A+I Trade s.r.o. Konateľ žalobcu neuviedol žiadne konkrétnosti k priebehu obchodov,
vyjadroval sa všeobecne, žiadnym spôsobom nešpecifikoval služby a neidentifikoval osoby, ktoré ich
mali vykonať. Sám sa vyjadril, že služby u dodávateľa objednával, avšak nemal vedomosť o tom, kde sa
uskutočnilo prevzatie a odovzdanie prác, ktoré osoby sa ho zúčastnili a čo bolo alebo nebolo odovzdané
a odsúhlasené.

19. Pokiaľ žalobca v žalobe v súvislosti s osobami konajúcimi za spoločnosť A+I Trade s.r.o. uviedol,
že spolupráca so spoločnosťou prebiehala bez problémov, uvedené bolo podľa žalovaného v rozpore
so zisteným skutkovým stavom, keď sám žalobca sa v odpovedi zo dňa 03.06.2022 evidovanej podč. 608273311/2022 vyjadril, že „spoločnosť A+I Trade s.r.o. nedodala, resp. nesplnila niektoré časti
technickej podpory“, podal dodatočné daňové priznanie za obdobie september 2021 a predložil súvisiaci
dobropis č. 7213101 zo dňa 21.09.2021 z dôvodu čiastočného zrušenia dodávky, avšak správcovi dane

neobjasnil, nekonkretizoval, aké práce vlastne neboli dodané, čo bolo reklamované, akým spôsobom
bola stanovená suma dobropisu a ani nepredložil dôkaz o odsúhlasení dodávateľom, a ako kompetentné
v tejto veci označil osoby, ktoré neboli zamestnancami žalobcu.

20. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o emailovej komunikácii s F. C., rovnako

nepredložil dôkaz o tvrdenom emailovom odsúhlasení prác, o zaslaní projektov, fotografií a plánu
prác. Podľa žalovaného z dokazovania vykonaného správcom dane bolo zrejmé, že preukázateľne
spochybnil dodanie služieb deklarovaným dodávateľom A+I Trade s.r.o. žalobcovi, najmä z dôvodu
existencie pochybných dokladov bez podpisu osoby konajúcej za dodávateľa, bez akéhokoľvek
bližšieho objasnenia špecifických služieb, nepotvrdenia vierohodnosti pôvodu posudzovanej faktúry, ani
jej vystavenia dodávateľom, spochybnenia osoby konajúcej za dodávateľa v predmetnom obchode,

nevedomosti konateľa žalobcu o preverovanom obchode, či rozporov v tvrdeniach A. B. a C. D.
vystupujúcich za žalobcu.

21. Žalovaný poukázal na to, že z preverovania správcu dane vyplynulo nesplnenie základných
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane žalobcom, ktorých preukazovaním bol tento primárne

zaťažený. Správca dane relevantne spochybnil dodanie zdaniteľných plnení spoločnosťou A+I Trade
s.r.o. pre žalobcu tak, ako to bolo deklarované na faktúre, pričom od žalobcu požadoval len preukázanie
priameho dodávateľa služieb a splnenie si jeho dôkaznej povinnosti v súlade s ustanovením § 24 ods. 1
a § 45 ods. 2 písm. c), d), e) a g) Daňového poriadku a neprenášal na žalobcu neobmedzené dôkazné
bremeno, ako to tvrdil žalobca.

22. K nevykonaniu dôkazu navrhovaného žalobcom (nevypočutiu svedka F. C.) žalovaný uviedol, že
námietka žalobcu bola nedôvodná, pretože zo strany žalobcu v celom konaní neboli poskytnuté bližšie
identifikačné údaje o tejto osobe, ktoré by umožnili jej predvolanie, resp. predvedenie, hoci žalobca s
touto osobou podľa svojho vyjadrenia spolupracoval a riešil obchodno-technické veci. Správca dane

telefonický kontakt na túto osobu poskytnutý žalobcom preveroval, ale na danom čísle nebola dostupná
osoba menom F. C.. Podľa žalovaného bolo zodpovednosťou žalobcu, aby si overil osobu F. C., nakoľko
nebola konateľom dodávateľa, s ktorým navyše obchodoval po prvý raz a taktiež táto osoba nefigurovala
ani na žiadnom z dokumentov súvisiacich s preverovaným obchodom predložených žalobcom. Podľa
žalovaného si žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 24 ods. 1

Daňového poriadku, keď na výzvu správcu dane nereagoval a nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce
jednanie a akúkoľvek komunikáciu s touto osobou. Naviac správca dane z informačného systému zistil
adresu osoby F. C. v Českej republike, pričom sa jednalo o adresu H. I. A. C. a nie o adresu bydliska.
Podľa žalovaného z týchto dôvodov bola námietka žalobcu súvisiaca s predvolaním, resp. predvedením
označenej, ale bližšie neidentifikovanej osoby neopodstatnená.

23. K poukazu žalobcu na rozsudky súvisiace s podvodným konaním, žalovaný uviedol, že tieto sú
pre daný prípad nepoužiteľné, pretože žalobcovi bolo zamietnuté právo na odpočítanie dane z dôvodu
nesplnenia hmotnoprávnej podmienky zakladajúcej právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1
zákonaoDPH,akoajnesplneniaformálnejpodmienkyvzmysleustanovenia§51ods.1písm.a)zákona

o DPH.

24. K námietke žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, ku ktorému však v priebehu
konania nenavrhol ani nešpecifikoval, aké dôkazy by mal správca dane vykonať, žalovaný uviedol,
že skutkový stav bol správcom dane zistený dostatočne a mal oporu v dôkazoch obsiahnutých v

administratívnom spise. Vzhľadom na všetky skutočnosti žalovaný dospel k záveru, že správca dane,
ako aj žalovaný rozhodli v súlade s platnými právnymi predpismi, na základe preukázaného skutkového
stavu a v zmysle judikatúry Najvyššieho správneho súdu SR a Súdneho dvora EÚ.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (replika)

25. Žalobca právo repliky nevyužil.
Konanie pred správnym súdom26. Správny súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže účastníci
konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a ani správny súd nezistil žiaden z dôvodov pre potrebu
pojednávanie nariadiť v zmysle § 107 ods. 1 SSP a vo veci vyhlásil rozsudok postupom podľa § 137

ods. 3 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na
webovej stránke súdu dňa 22.07.2025 v zmysle § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 30.07.2025 (§ 137 ods. 3 SSP).

27. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13

ods. 1 SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, jemu predchádzajúce rozhodnutie
správcu dane, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uplatnených v žalobe (§ 134
ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP.

Relevantné zákonné ustanovenia

28. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

29.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku;správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

30. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

31. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH; predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len
"dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.

32. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

34.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH;platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

35.Podľa§51ods.1písm.a)zákonaoDPH;právonaodpočítaniedanepodľa§49ods.2písm.a)môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

36. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH; sa vierohodnosťou pôvodu faktúry rozumie potvrdenie

totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.

37. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH; faktúra musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru
alebo rozsah a druh dodanej služby.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

38. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom v tejto veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým
potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane žalobcovi v celkovej výške 8.855,80 Eur naDPH za zdaňovacie obdobie júl 2021, keď žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry
od dodávateľa A+I Trade s.r.o. z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok
podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) a § 74 ods. 1 zákona o DPH, keďže nepreukázal,

že plnenie deklarované na faktúre od dodávateľa A+I Trade s.r.o. bolo dodané dodávateľom uvedeným
na faktúre, nesplnil konkretizované formálne požiadavky v súvislosti s preverovanou faktúrou a nebolo
preukázané, že tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH.

39. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo

nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia alebo

opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho
jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom od 01.07.2023). Preto v správnom
súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné

na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho
súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych
orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne
orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).

40. Správny súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v rámci daňového konania je potrebné
rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na
odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na
odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového
podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia

práva.

41. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, aby (i) daňový
subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo
na odpočítanie dane, boli dodané, alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) aby zdaniteľná

osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení, čo
vyplýva, z čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia
za predpokladu kumulatívneho splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ tieto podmienky
nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 zo

dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016,
C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo veci
Kemwater Prochemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24.). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky
patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru alebo služby, ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa,
resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora

EÚ vo veci Kemwater Prochemie, bod 25; vo veci Ferimet zo dňa 11.11.2021, C-281/20, body 26., 27.).

42. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie
vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie

o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový
subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne
rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí

z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať.43. Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na skutočnosť, že prenos dôkazného bremena
medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne

sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených

daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.

novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).

44. Správny súd v kontexte uvedeného tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR
zo dňa 5Sfk/37/2021 zo dňa 30.05.2023, v zmysle ktorého: „K otázke dôkazného bremena existuje
početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp.

zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn.
5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva,
že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie
splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo
uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou

faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku
pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje
tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk

20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Uvedené závery vyplývajú aj z aktuálnej
rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, rozhodnutia sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa
25.07.2023, bod 46.; sp. zn. 5Sfk/12/2022 zo dňa 21.11.2023, bod 25.

45. Správny súd po preskúmaní obsahu administratívneho spisu dospel k záveru, že pokiaľ
správca dane a žalovaný argumentovali, že žalobca nepreukázal, že mu boli služby dodané od
deklarovaného dodávateľa spoločnosti A+I Trade s.r.o. (resp. dodanie od deklarovaného dodávateľa
bolo spochybnené), spochybnili práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet
– dodanie tovaru alebo služieb osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení

sčlánkom287Smernice,tedasostatusomplatiteľadanepodľazákonaoDPH(zmateriálnehohľadiska).
Pokiaľ teda správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre
priznanie odpočtu DPH, bolo na žalobcovi, aby udržal svoje dôkazné bremeno a vyvrátil pochybnosti
správcu dane o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH.

46. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu, založenej na tom, že správca dane a žalovaný svoje
závery opreli prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľa žalobcu, správny súd uvádza, že z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom období vykonal dokazovanie
a zameral sa na preverenie kontrolovaného stupňa obchodu medzi žalobcom a jeho priamym
dodávateľom A+I Trade s.r.o., ktorý mal žalobcovi dodať služby fakturované faktúrou č. F2107002

zo dňa 31.07.2021, ktorou fakturoval technickú podporu a spracovanie údajov v zmysle objednávky.
Správca dane s ohľadom na takto predloženú faktúru, žalobcovi zaslal výzvu na predloženie dôkazov
č. 102399081/2021 zo dňa 26.11.2021, ktorou žalobcu vyzval, aby mu predložil zmluvu, objednávku,
dodací list a zároveň uviedol, o akú technickú podporu a spracovanie akých údajov sa jednalo,
s tým, aby tiež identifikoval, pre koho boli činnosti realizované (v prípade prefakturovania uvedené

komu) a zároveň zaslal fotokópie dokladov preukazujúcich uskutočnenie predmetu fakturácie. Žalobca
správcovi dane zaslal Objednávku č. 202105008 zo dňa 10.05.2021 s textom „Objednávame si u Vás
technickú podporu a spracovanie údajov.“; Protokol o odovzdaní a prevzatí služieb zo dňa 31.07.2021
(ďalej ako „Protokol zo dňa 31.07.2021“); Žiadosť o nápravu nedodaných služieb zo dňa 31.08.2021a Dobropis č. 7213101 zo dňa 21.09.2021. Z obsahu Protokolu zo dňa 31.07.2021 vyplynulo, že
predmetom odovzdania bola technická podpora a spracovanie údajov, že práce boli skontrolované podľa
vzájomne odsúhlasenej špecifikácie, pričom boli uskutočnené v zmysle navrhovanej dokumentácie

v termíne od 10.05.2021 do 31.07.2021 a dňom 31.07.2021 služby prešli do trvalej prevádzky.
Z jeho záveru vyplynulo, že objednávateľ preberá zrealizované služby do prevádzky v uvedenom
rozsahu a funkčnosti, že služby boli zrealizované v rozsahu odsúhlasenej špecifikácie, objednávateľ
súhlasil s fakturáciou a dodávatelia za zrealizované práce vo výške dohodnutej zmluvnej ceny. Po
posúdení obsahu týchto dokumentov možno súhlasiť so záverom správcu dane, že tieto doklady boli

iba všeobecné, nekonkrétne, bez akejkoľvek bližšej špecifikácie druhu a rozsahu služieb a bez súpisu
objednanýchavykonanýchprác.Žalobcavrámcidaňovejkontrolynepredložilžiadnuzmluvuuzatvorenú
medzi ním a dodávateľom, pričom ako pochybné v rámci dodávateľského vzťahu medzi žalobcom
a jeho dodávateľom, sa správnemu súdu javilo taktiež nepreukázanie úhrady celej preverovanej faktúry.
Správny súd v kontexte uvedeného poukazuje tiež na vyjadrenie splnomocneného zástupcu žalobcu
A. B. na ústnom pojednávaní dňa 27.01.2022, z ktorého vyplynulo, že s dodávateľom A+I Trade

s.r.o. sa jednalo o jednorazový obchod na základe získaného kontaktu, podklady a požiadavky boli
zadané cez vzdialený prístup, teda bez osobného kontaktu a obchodné podmienky neboli podchytené
žiadnou písomnou zmluvou. Ako nedôveryhodné sa tiež javilo, že A. B. nevedel uviesť ani identifikovať
žiadne osoby, mená a kontakty vykonávajúce predmet fakturácie, nepredložil faktúru ani neoznačil
dodávateľa, ktorý mal podľa neho participovať na diele programátorských prác realizovanom žalobcom

pre konečného odberateľa Starmedia, s.r.o., pričom o tomto dodávateľovi nevypovedalo ani účtovníctvo
žalobcu, pretože žiadna faktúra na tento druh služieb sa v ňom na základe zistení správcu dane
nenachádzala. A. B. nevedel špecifikovať služby, ktoré mal žalobcovi dodať dodávateľ A+I Trade
s.r.o., až v rámci doplnenia svojej odpovede zo dňa 16.02.2022 uviedol, že komunikácia prebiehala
s F. C., na ktorého poskytol telefonický kontakt, na ktorom sa však správcovi dane s touto osobou

nepodarilo skontaktovať. Napriek tomu, že aj konateľ žalobcu C. D. uviedol, že obchodné jednania
prebiehali s F. C., a to prostredníctvom emailu, sociálnych sietí, prípadne telefonicky, nepredložil
správcovi dane žiadny dôkaz preukazujúci túto komunikáciu. Konateľ žalobcu nevedel uviesť žiadne
konkrétnosti k priebehu obchodov, jeho vyjadrenia mali iba všeobecný charakter, nešpecifikoval služby
ani neidentifikoval osoby, ktoré ich mali vykonať a napriek jeho vyjadreniu, že služby u dodávateľa

sám objednával, nemal vedomosť o tom, kde sa uskutočnilo prevzatie a odovzdanie prác, ktoré
osoby sa ho zúčastnili, čo bolo, prípadne nebolo odovzdané a odsúhlasené. Rozporuplné bolo tiež
vyjadrenie dodávateľa A+I Trade s.r.o., o tom, že konateľ žalobcu jednal s obchodným zástupcom
dodávateľa p. G. a konateľom G. E., hoci z tvrdení konateľa žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu
vyplývalo, že žalobca jednal s F. C.. V uvedených súvislostiach je tiež nevyhnutné podotknúť, že z

obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca sa napriek tomu, že správca dane v Oboznámení
so zistenými skutočnosťami a vo výzve č. 102360094/2022 zo dňa 24.08.2022 zadefinoval svoje
pochybnosti o reálnom uskutočnení služieb deklarovaným dodávateľom a v súlade s § 3 ods. 2
a § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, žalobcu vyzval na predloženie dôkazov a návrhov na
vykonanie dokazovania, žalobca na výzvu nereagoval a žiadne dôkazy ani návrhy na vykonanie

dokazovania nepredložil. Možno preto uzavrieť, že doklady predložené žalobcom, ako aj skutočnosti
a závery z vykonaného dokazovania, u správcu dane oprávnene vyvolali pochybnosti v rozsahu ich
hodnovernosti preukazujúcej reálnosť uskutočneného plnenia a správca dane preto preukázateľne
spochybnil dodanie služieb deklarovaným dodávateľom A+I Trade s.r.o. žalobcovi, najmä s prihliadnutím
na existenciu pochybných dokladov bez podpisu osoby konajúcej za dodávateľa, bez akejkoľvek

bližšej špecifikácie objasnenia služieb, nepotvrdenia vierohodnosti pôvodu posudzovanej faktúry a jej
vystavenia dodávateľom, spochybnenia osoby konajúcej za dodávateľa, ako aj v rozporoch v tvrdeniach
osôb vystupujúcich za žalobcu. S ohľadom na všetky takto zistené skutočnosti (nepredloženie dôkazov
o komunikácii s F. C., nepredloženie dôkazov o emailovom odsúhlasení prác, zaslaní projektov,
fotografií, plánu prác, nešpecifikovanie osôb prítomných pri odovzdaní/prevzatí prác, ...) a následné

opätovné predkladanie identických dokladov, prípadne nereagovanie na výzvu správcu dane žalobcom,
podľa správneho súdu správca dane a následne i žalovaný dospeli k správnym záverom ohľadne
preukázateľného spochybnenia dodania služieb priamym deklarovaným dodávateľom A+I Trade s.r.o.
žalobcovi, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom. Správca dane (ako i žalovaný)
oprávnene skúmali stupeň obchodu medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom A+I Trade s.r.o.,

keďže žalobca si uplatňoval odpočet DPH z dodania služieb, ktoré malo nastať na základe dodania
dodávateľom A+I Trade s.r.o. Pochybnosti o dodaní služieb dodávateľom A+I Trade s.r.o., pritom
nevznikli, tak ako to uvádzal žalobca - najmä v dôsledku nedostatkov v prostredí dodávateľa žalobcu,
ale aj z dôvodu rozsiahlych zistených pochybností na strane žalobcu, ktorý vo vzťahu k preverovanémuobchodu nevedel špecifikovať základné skutočnosti, ktoré v rámci bežnej obchodnej činnosti podnikajúci
subjekt ovláda, respektíve by mal ovládať. Na základe uvedeného nebolo možné dospieť k záveru
predostretému žalobcom o tom, že obchodný vzťah medzi žalobcom a dodávateľom A+I Trade s.r.o. bol

riadnepreukázanýfaktúrouavyjadreniamižalobcu,dodávateľaA+ITrades.r.o. aodberateľaStarmedia,
s.r.o. Správny súd s ohľadom na uvedené, túto žalobnú námietku žalobcu považoval za nedôvodnú.

47. Správny súd konštatuje, že v konaní bolo dostatočne spochybnené prvostupňovým správnym
orgánom prípadne žalovaným, na základe akých skutočností nemali preukázané dodanie služieb

žalobcovi jeho priamym dodávateľom A+I Trade s.r.o, pričom tieto skutočnosti a zistenia boli závažného
charakteru, a teda bolo následne na žalobcovi, aby preukázal ďalšími predloženými dôkazmi, dodanie
služieb jeho dodávateľom A+I Trade s.r.o. Správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/97/2010, podľa ktorého „Najvyšší súd, opätovne na tomto mieste,
poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú
skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že

štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými
podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka),
ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu
orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý
nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o

pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení §
2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené.“ Správny súd uvádza, že potreba skúmania ekonomického
dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho
obsahu. Vzhľadom na spochybnenie dodania služieb dodávateľom A+I Trade s.r.o. žalobcovi, v kontexte
skutočností zistených prvostupňovým správnym orgánom a žalovaným, dôkazné bremeno zaťažujúce

žalobcu, spočívajúce najmä v predložení zákonom požadovaných daňových dokladov, bolo možné
považovať za nedostatočné. V predmetnej veci bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil
a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti na
dosahovanie účelu hospodárskej činnosti a bol dostatočne obozretný v podnikateľských vzťahoch, do
ktorých dobrovoľne vstupoval. Zásade poctivého a zodpovedného obchodného styku nezodpovedá

konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti.
Hoci žalobca uvádzal, akými dostupnými možnosťami si dodávateľa preveroval, nebol schopný v konaní
predložiť dôkazy preukazujúce, že dodanie služieb skutočne pochádzalo od jeho priameho dodávateľa
A+I Trade s.r.o.

48. Vo vzťahu k námietke žalobcu o vyčerpaní svojho vlastného dôkazného bremena správny súd
uvádza, že žalobca preukázateľne aj na výzvu správcu dane opakovane predkladal rovnaké dôkazy,
prípadne na jeho výzvy nereagoval alebo nevedel objasniť, konkretizovať a preukázať skutočnosti,
týkajúce sa uzatvoreného obchodného vzťahu so svojim priamym dodávateľom A+I Trade s.r.o., tak ako
bolo uvedené v bode 46. odôvodnenia tohto rozsudku. Správny súd mal z obsahu administratívneho

spisu preukázané, že všetky skutočnosti a zistenia správcu dane, boli vyhodnocované správcom dane
v kontexte všetkých súvislostí, ktoré boli zistené v rámci daňovej kontroly a po posúdení všetkých
zabezpečených a vykonaných dôkazov, na základe ktorých následne správca dane dospel k záveru
o spochybnení dodania predmetných služieb priamym dodávateľom A+I Trade s.r.o. Správca dane
následne svoje pochybnosti správne formuloval a oboznámil s nimi žalobcu, čím došlo k prenosu

dôkaznéhobremenaspäťnažalobcu,ktorýnáslednenepredložilrelevantnédôkazyodstraňujúcehojeho
pochybnosti, na základe čoho dospel správca dane správne k záveru o spochybnení vykonania služieb
akoukoľvek inou zdaniteľnou osobou z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom. Správny súd
zdôrazňuje, že je povinnosťou žalobcu, v prípade uplatňovania odpočtu DPH disponovať potrebnými
dôkazmi vzťahujúcimi sa k obchodnému vzťahu, z ktorého dodania si odpočet uplatnil, a preto vyššie

uvedenéskutočnostitvorilibezpochybydôkaznébremenožalobcu,ktorýhovpredmetnejvecineuniesol.

49. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane a žalovaný mali zabezpečiť výsluch F. C., za účelom
objasnenia skutočností, či osoby deklarujúce žalobcovi, že sú osobami konajúcimi za spoločnosť A+I
Trade s.r.o., sú aj osobami oprávnenými na toto konanie, čo žalobca podľa svojho vyjadrenia nemal

možnosť zistiť, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti tejto námietky. Z administratívneho spisu
vyplynulo, že žalobca na F. C. uviedol telefonický kontakt, na ktorom sa s ním správca dane pokúsil
skontaktovať, avšak ozval sa mu na ňom česky hovoriaci pán, ktorý sa predstavil menom D., ktorý
uviedol, že pána C. nepozná, o čom správca dane vyhotovil úradný záznam č. 100571795/2022 zodňa 23.03.2022. Žalobca neposkytol správcovi dane iné bližšie identifikačné údaje o osobe F. C.,
o ktorom tvrdil, že s ním komunikoval prostredníctvom e-mailu, ktoré by správcovi dane umožnili jeho
predvolanie, prípadne predvedenie, a to napriek tomu, že žalobca podľa svojich tvrdení s touto osobou

spolupracoval a riešil obchodno-technické veci. Správny súd sa stotožnil so žalovaným, ktorý uviedol,
že bolo zodpovednosťou žalobcu, aby si overil osobu F. C., s ktorým spolupracoval po prvý raz, ktorý
nevystupoval ako konateľ dodávateľa žalobcu A+I Trade s.r.o. a ani nefiguroval na žiadnom z dokladov
súvisiacich s preverovaným obchodom, ktoré žalobca predložil. Správny súd konštatuje, že správca
dane nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré daňový subjekt navrhne, avšak uplatnenie zásady

voľného hodnotenia dôkazov musí byť vždy realizované v súlade so zásadou, v zmysle ktorej správca
dane musí dbať, aby skutočnosti rozhodné pre správne stanovenie daňovej povinnosti boli zistené,
čo najúplnejšie a súčasne dbať na to, aby nebolo porušené právo daňového subjektu na spravodlivé
konanie. S nevykonaním uvedeného dôkazu sa správca dane, ako aj žalovaný podľa správneho
súdu náležite vysporiadali v odôvodnení svojich rozhodnutí a nevykonaním žalobcom navrhovaného
výsluchu svedka nedošlo k žiadnemu porušeniu práv žalobcu, preto podľa správneho súdu bola žalobná

námietka žalobcu, súvisiaca s predvolaním, respektíve predvedením F. C. (ktorého žalobca ani bližšie
neidentifikoval), neopodstatnená a nedôvodná.

50. Správny súd poukazuje tiež na to, že pokiaľ správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach
poukazovali aj na predošlý stupeň obchodu (teda vzťah medzi dodávateľom žalobcu A+I Trade s.r.o

a jeho subdodávateľom GPP Trade s.r.o., organizačná zložka v likvidácii), a to vzhľadom na vyjadrenie
dodávateľa žalobcu A+I Trade s.r.o. o subdodávateľskom dodaní služieb, skutočnosti zistené správcom
dane a žalovaným ohľadne tohto vzťahu neboli primárnym dôkazom, na ktorom daňové orgány založili
svoj záver o nepriznaní práva na odpočet DPH žalobcovi.

51. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa nepredloženia nijakého dôkazu z opaku žalovaným,
vyvracajúceho tvrdenia žalobcu, na základe ktorého podľa žalobcu bolo odôvodnenie žalovaného
v rozpore s obsahom administratívneho spisu, dôkazmi a svedeckými výpoveďami, správny súd uvádza,
že táto bola žalobcom koncipovaná všeobecne a nekonkrétne a správny súd ju považoval skôr za
vyjadrenie nesúhlasného názoru žalobcu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu. Takto všeobecne a nekonkrétne formulovaná námietka bez
toho, aby žalobca uviedol, v čom konkrétne bolo napadnuté rozhodnutie v rozpore s obsahom
administratívneho spisu, na základe čoho bolo podľa neho preto napadnuté rozhodnutie nezákonné
a aký vplyv to má na jeho práva a právom chránené záujmy, správnemu súdu neumožňovalo vykonať
súdny prieskum. Správny súd dáva do pozornosti žalobcu, že nedisponuje oprávnením za žalobcu

dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať z obsahu administratívneho spisu a nemá
ani oprávnenie v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho
spisu za žalobcu konkretizovať. Uvedené sa vzťahuje rovnako k námietke žalobcu, v ktorej namietal
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu porušenia zákonných ustanovení a práv žalobcu bez
akejkoľvek bližšej konkretizácie.

52. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe rozsiahlo poukazoval na judikatúru týkajúcu sa dôkazného
bremena, správny súd konštatuje, že nijako nespochybňuje rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca,
pričom dospel k záveru, že správca dane, ako aj žalovaný v prejednávanej veci postupovali
v súlade s uvedenými rozhodnutiami. Judikatúra týkajúca sa podvodného konania v predmetnej veci

nebola aplikovateľná z dôvodu, že správca dane ani žalovaný u žalobcu neidentifikovali podvodné
konanie, dokazovanie týmto smerom neviedli a odôvodnenie svojich rozhodnutí na podvodnom konaní
v prejednávanej veci nezaložili.

53. Na základe všetkých uvedených súvislosti bola potom podľa správneho súdu nedôvodná aj žalobná

námietka žalobcu o neprimeranom zásahu do jeho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, do vlastníckeho
práva žalobcu podľa čl. 20 ods. 5 Ústavy SR, obmedzenia slobody podnikania žalobcu podľa čl. 35 ods.
1 Ústavy SR a právnej istoty žalobcu, vo vzťahu ku ktorej žalobca ani bližšie nekonkretizoval, o aký
zásah sa malo jednať.

54. Správny súd konštatuje, že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného obsahujú uvedenie
podstatných námietok žalobcu a aj to, ako sa s nimi správca dane, resp. žalovaný vysporiadali.
Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí vyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutiea žalovaný dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol úvahy, ktorými vykonané dôkazy vyhodnotil,
a na základe ktorých dospel k prijatému záveru. Vydané rozhodnutia daňových orgánov zodpovedali
kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej požiadavky na spravodlivé konanie, poskytujúce

dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov, vrátane práva na primerané odôvodnenie rozhodnutia,
teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním vyjadrených dôvodov podporujúcich výrok. Orgán
verejnej správy (obdobne ako správny súd) nie je povinný reagovať na všetky námietky účastníka
konania. Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 10.07.2002 sp. zn. I. ÚS 56/01 konštatoval, že „rozhodnutie
správnehoorgánumusíuviesťrelevantnéadostatočnédôvody,nazákladektorýchbolovydané.Rozsah

tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej
veci. Z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy s ohľadom aj na
príslušnújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva(pozrinapr.rozsudokGarciaRuizv.Španielskoz
21.01.1999, § 26, týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) však nemožno vyvodzovať,
že dôvody uvedené správnym orgánom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z
účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu.“

55. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil
a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj
s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správny súd po
preskúmaní veci dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené

porušenia Daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný (i správca
dane) prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených
dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v správnej žalobe neodôvodňujú zrušenie
napadnutého rozhodnutia žalovaného a ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto žalobu
ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v celom rozsahu zamietol.

56. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo
výroku rozsudku. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí (a
contrario). Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom
správnysúdnezistilžiadnevýnimočnédôvody,prektorébymumalibyťtrovykonaniavočineúspešnému

žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo
požadovať.

57. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote

do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.