Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200720
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:4021200720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

K. správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Dzurdzíka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Zuzany
Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Peter Príbela, K., I., podnikajúceho pôvodne pod obchodným
menomPeterPríbela,miestopodnikaniaBazovského416/14,Nitra,IČO:43371949,právnezastúpený:
Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Skuteckého 33, Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101814733/2021 zo dňa 27. septembra 2021, v
konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-5S/11/2021-98

zo dňa 30. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Nitra (ďalej aj ako „správca dane“, prípadne „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január až december 2016, január až december 2017 a január
až december 2018, o ktorej výsledku vyhotovil protokol č. 101372725/2020 zo dňa 31. augusta 2020. Na
základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca dane

rozhodnutie č. 100435451/2021 zo dňa 15. marca 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým
podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“), vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 8.000 eur na
dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2017.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 101814733 zo dňa 27. septembra 2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane
potvrdil.

II. Konanie pred správnym súdom
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Nitre,
ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím
správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
4. Na základe § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, začal Správny súd v Bratislave svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne
výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo

všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe
zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Bratislave.5. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. NR-5S/11/2021-98 zo dňa 30.
mája2024rozhodoltak,žežalobuvzmysle§190zákonač.162/2015Z.z.Správnehosúdnehoporiadku
(ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú.

6. Správny súd v rozsudku konštatoval, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty môže byť v zmysle
judikatórnych záverov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Najvyššieho správneho súdu SR
obmedzené v prípadoch, ak (i) zdaniteľná osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok
na odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu, alebo (iii) došlo k zneužitiu práva (napríklad
rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 30. júna 2022, sp. zn.: 3Sžfk/15/2020 alebo rozsudok

Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 26. októbra 2022, sp. zn.: 2Sžfk/49/2020). Z uvedeného
vyplýva, že aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými
situáciami, a to (i) preukazovaním splnenia materiálnych podmienok odpočtu dane z pridanej hodnoty
a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného
odpočtu. Pri preukazovaní splnenia materiálnych podmienok odpočtu dane z pridanej hodnoty primárne
leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového podvodu na správcovi dane.

Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza z premisy, že hmotnoprávne
podmienky odpočtu dane z pridanej hodnoty sú splnené.
7. Správca dane a žalovaný vydali rozhodnutia na tom podklade, že žalobca nepreukázal splnenie
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, a teda, že deklarovaní dodávatelia žalobcu -
spoločnosť Salanci - LMS s.r.o. a spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. popreli autentickosť

faktúr, na ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane a rovnako popreli vykonanie služieb
prostredníctvom týchto faktúr. V danom prípade tak neobstojí námietka žalobcu, že boli skúmané
reťazce tak ako to uvádza v podanej žalobe. Správca dane a ani žalovaný neskúmali daňový
podvod alebo zneužitie práva, ale výlučne splnenie hmotnoprávnych podmienok, a preto je žalobná
argumentácia žalobcu v tejto časti nesprávna a pre predmetnú vec irelevantná. Vychádzajúc z obsahu

administratívneho spisu, prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia možno konštatovať,
že správca dane a žalovaný nepochybili, riadne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili. Ako
spoločnosť Salanci - LMS s.r.o., tak aj spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. (resp. ich konatelia)
popreli akúkoľvek spoluprácu so žalobcom, popreli vystavenie faktúr, na podklade ktorých si žalobca
uplatnil právo na odpočítanie dane a dokonca uviedli, že žalobcu vôbec nepoznajú. Na preukázanie

opaku, napriek výzve správcu dane na vyjadrenie sa k zistením skutočnostiam, žalobca nepredložil
žiadne relevantné dôkazy.
8. Žalobca bol vo vzťahu k daňovej kontrole pasívny a žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie
hmotnoprávnych podmienok. Bol to práve žalobca, ktorý bol povinný v prípade, ak si uplatnil právo
na odpočítanie dane, preukázať skutočnosti, ktorými by potvrdil kumulatívne splnenie hmotnoprávnych

podmienok na odpočítanie dane. To sa však nestalo a žalobca následne ani žiadnym spôsobom
nevyvrátil pochybnosti správcu dane, ktoré v rámci daňovej kontroly vyšli najavo. V rámci daňovej
kontroly podľa názoru správneho súdu nebola preukázaná existencia zdaniteľného plnenia, kedy
deklarovaní dodávatelia popreli dodanie služby pre žalobcu a nebolo preukázané dodanie deklarovaným
dodávateľom, kedy deklarovaní dodávatelia popreli dodanie služby pre žalobcu a uviedli, že žalobcu ani

nepoznajú. Neboli tak kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane.
9. S odkazom na vyššie uvedené je tak nedôvodná námietka žalobcu, že konatelia dodávateľov vedeli,
vedieť mohli alebo vedieť mali o priznaniach a kontrolných výkazoch. Dodávatelia výslovne popreli
spoluprácu so žalobcom a dodanie služieb, a opak nebol žalobcom preukázaný. Dodávatelia uviedli, že
nie sú majiteľmi bankových účtov uvedených na deklarovaných faktúrach. Správny súd súhlasil, že je

bežnou praxou, že na faktúre sú pri rôznych úverových produktoch uvedené iné účty, avšak v uvedenom
prípade žalobca nijako neobjasnil kto je skutočným majiteľom bankových účtov a v akom vzťahu je k
žalobcovi. Naviac, uvedenie účtu a zaplatenie faktúry je formálnou podmienkou, ktorej splnenie však pri
nesplnení ďalších hmotnoprávnych podmienok, nemá vplyv na nepriznanie práva na odpočítania dane.
10. Žalobca ďalej v podanej žalobe citoval ustanovenia príslušných právnych predpisov, cituje

ním vybranú judikatúru a prezentuje všeobecné tvrdenia, bez konkrétnej špecifikácie vo vzťahu k
napadnutému rozhodnutiu a postupu správcu dane, resp. žalovaného. Z tejto časti žaloby nebolo
zrejmé, v čom konkrétne (teda na základe akých konkrétnych právnych a skutkových dôvodov) žalobca
považoval napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie za nezákonné. Žalobná námietka však
musí spĺňať určitú mieru konkretizácie, aby správny súd mohol vôbec pristúpiť k súdnemu prieskumu.

Keďže žalobca v žalobe len citoval vybrané ustanovenia právnych predpisov a judikatúru, správny súd
vyhodnotil túto časť žaloby ako všeobecnú a nekonkrétnu. Bolo povinnosťou žalobcu, aby vznesené
námietky dostatočne konkretizoval a tým umožnil správnemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia a
prvostupňového rozhodnutia v kontexte uplatnených žalobných bodov. Ak tak žalobca nevykonal, nesiebremeno neúspechu žaloby, pretože správny súd nie je oprávnený a ani povinný vyhľadávať žalobné
dôvody za žalobcu.
11. Žalobca následne poukázal na to, že v prvostupňovom rozhodnutí správca dane konštatuje

skutočnosť, že licencie účtovného programu, v ktorom boli vystavené faktúry spoločnosti Salanci -
LMS s.r.o., zakúpila fyzický osoba - X. Y.. Žalovaný podľa žalobcu nevyhodnotil predmetnú skutočnosť
v súlade s Daňovým poriadkom, ako aj v kontexte odvolacej námietky, aké konkrétne zákonné
ustanovenia žalobca porušil, s ktorou sa tiež žalovaný dostatočne nevysporiadal, čo malo mať za
následok nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Správny súd i túto žalobnú námietku

posúdil ako nedôvodnú, pretože žalobca neuviedol, v čom konkrétne došlo k porušeniu práv žalobcu.
Ako vyplýva z prvostupňového rozhodnutia, správca dane konštatoval, že zamestnanci správcu dane
nahliadli do spisu a zistili, že vlastníkom licencie k účtovnému programu bol X. Y., ktorý bol účtovníkom
spoločnosti Salanci - LMS s.r.o. Z uvedeného konštatovania nemožno vyvodiť nič, čo by smerovalo k
porušeniu práv žalobcu, nakoľko v tejto časti prvostupňového rozhodnutia nebolo zámerom správcu
dane popísať určité pochybenie žalobcu, ale len opísať zistený skutkový stav.

12. Vychádzajúc z uvedeného správny súd pri preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím nezistil, že by sa príslušné daňové orgány pri svojom rozhodovaní odchýlili
od relevantných zákonných ustanovení. Podľa názoru správneho súdu správca dane ako aj žalovaný
svoje rozhodnutie založili na riadne zistenom skutkovom stave a vec po právnej stránke správne
vyhodnotili, aplikovali príslušné zákonné ustanovenia a rozhodnutie dostatočne odôvodnili. Žalovaný sa

dostatočne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu. S odkazom na uvedené, ako aj
s odkazom na obsah administratívneho spisu, správny súd nemôže konštatovať, že by správca dane
akýmkoľvek neprípustným spôsobom zaťažoval žalobcu preukazovaním takých skutočností, na ktoré by
nemaldosah.Jednotlivézisteniasprávcudanetýkajúcesadodávateľov-spoločnostiSalanci-LMSs.r.o.
aspoločnostiAUTOSERVISQUATRO,s.r.o.bolipritomlogickyvedenésnahouočonajúplnejšiezistenie

skutočného stavu veci so zreteľom na preverenie dodávateľov žalobcu a s tým spojenej existencie
poskytnutia služieb, pri ktorých si žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty. S poukazom na
uvedené správny súd nemal pochybnosti o správnosti postupu daňových orgánov, dospel k záveru o
nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju zamietol.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko žalovaného

a) kasačná sťažnosť
13. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) g) a h) SSP,
v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie, eventuálne aby zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie.
14. Sťažovateľ vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) správnemu
súdu vyčítal, že z rozhodnutí správcu dane a žalovaného však nevyplýva, ktorú hmotnoprávnu
podmienku uplatneného práva na odpočet žalobca nepreukázal. Pokiaľ uvádzajú, že žalobca
nepreukázal, že dodávateľ sťažovateľa poprel plnenia, takéto tvrdenie neobstojí, nakoľko v konaní bolo

vykonaným dokazovaním preukázané, že plnenia existovali a boli zaúčtované a dodávatelia tieto plnenia
uviedli v daňových priznaniach ako aj kontrolných výkazoch. Žalovaný vyvracal vierohodnosť pôvodu
faktúr, na tom, základe, že nebol identifikovaný dodávateľ, nakoľko dodávatelia sťažovateľa popierajú
tieto obchody, hoci sú zaúčtované a vedené v kontrolných výkazoch ako aj daňových priznaniach.
Sťažovateľ namietal neprihliadanie na kontrolné výkazy žalobcu ako aj jeho obchodných partnerov.

V rámci skutkového stavu v predmetnej kontrole by tento dôkaz podporne preukazoval existenciu
dodaných zdaniteľných plnení. Na predložených výkazoch bola identifikovaná daň z pridanej hodnoty
mesačne odvádzaná. Zároveň sťažovateľ poukázal na rozsudok NSS SR sp. zn. 3Sžfk/24/2020 zo dňa
22. júla 2022 a sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30. júna 2022.
15. Podľa sťažovateľa ustálená rozhodovacia činnosť vnútroštátnych súdov, ako aj Súdneho dvora

identifikovala rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú
pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na
odpočet DPH (osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru a služieb). Ide napríklad o
nekontaktnosť dodávateľa či subdodávateľov ako výlučne tvrdenú okolnosť (napr. rozhodnutie NS SR
spis. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25.05.2021), (ii) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov

pre vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho
dvora vo veci Vikingo z 3. septembra 2020, C-610/19, bod 47; vo veci Maks Pen z 13. februára 2014,
C-18/13, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth zo 6. septembra 2012, C-324/11, bod 49), (iii) pochybnosti
na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Vikingo z 3.septembra 2020, C-610/19, bod 64; vo veci Mahagében a Dávid z 21. júna 2012, C-80/11 a C- 142/11,
bod 50). Sťažovateľ mal za to, že s ohľadom na vyššie uvedené, právo na odpočet DPH z deklarovaných
obchodov v tomto zdaňovacom období možno žalobcovi odoprieť len vtedy, ak správca dane a žalovaný

preukážu, že sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom.
b) stanovisko žalovaného
16. Žalovaný v písomnom vyjadrení uviedol, že z hľadiska dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f)
SSP sťažovateľ neoznačil procesný postup správneho súdu, ktorý považuje za tak nesprávny, že

jeho dôsledkom bolo účastníkovi konania znemožnené, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávne právne posúdenie
veci vidí žalobca len v tom, že správny súd, rovnako ako žalovaný, nepovažoval za dostatočne
opodstatnené jeho námietky, ktoré vo väzbe na zistený skutkový stav vyznievajú priam absurdne. Aj
napriek tomu, že argumentácia sťažovateľa je nesprávna, prípadne len všeobecná a pre predmetnú vec
irelevantná, správny súd sa so žalobnými námietkami žalobcu vysporiadal, pričom ich všetky označil za

neopodstatnené. Z kasačnej sťažnosti rovnako nevyplýva, že správny súd by sa akýmkoľvek spôsobom
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Všetky judikáty, ktorými sťažovateľ odôvodnil podanie svojej
kasačnej sťažnosti vychádzajú z premisy, že vo veci neexistujú pochybnosti o existencii materiálneho
plnenia. Práve v tomto zásadnom skutkovom znaku sa citované judikáty odlišujú od veci, ktorá je
predmetom tohto konania a nie je teda možné ich na danú vec aplikovať.

17. Sťažovateľ existenciu (dodanie) služieb nepreukázal, označení dodávatelia dodanie (existenciu)
služieb popreli a v priebehu dokazovania nebola existencia či dodanie služieb potvrdená. Z uvedeného
dôvodu sú pochybnosti o samotnej existencii materiálneho plnenia viac ako opodstatnené. Ani jeden z
uplatnených sťažnostných dôvodov v danej veci teda nie je daný (prítomný, identifikovaný) a samotná
nespokojnosť žalobcu so závermi správneho súdu nie je relevantným dôvodom na podanie kasačnej

sťažnosti, či zmenu výroku rozsudku správneho súdu. Tak, ako všetky ostatné podania žalobcu, tak aj
kasačná sťažnosť trpí zásadnou vadou a to tou, že žalobca ignoruje zistený skutkový stav a odmieta
akceptovať zistené skutočnosti. Účtovné a daňové doklady sťažovateľa poskytol pre účely daňovej
kontroly správcovi dane Kriminálny úrad finančnej správy, ktorý ich zaistil v rámci výkonu svojej činnosti.
Sťažovateľ sám nemal nijakú potrebu spolupracovať so správcom dane v priebehu daňovej kontroly,

nepovažoval za potrebné poskytnúť bližšie informácie k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení
a nemal záujem preukázať opodstatnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane. Až na základe
predvolania sa dostavil k správcovi dane na ústne pojednávanie, no v danej veci odmietol vypovedať.
Odopretie výpovede odôvodnil tým, že svojou výpoveďou by mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného
stíhania sebe alebo blízkym osobám.

18. Správca dane využil možnosť vypočuť konateľov dodávateľov ako svedkov. Dodávatelia dodanie
služieb pre žalobcu popreli. Popreli vystavenie faktúr, na základe ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie
dane a rovnako popreli akúkoľvek obchodnú spoluprácu so žalobcom. O termíne výsluchu svedkov
správca dane včas písomne vyrozumel žalobcu v súlade s ustanovením § 25 ods. 4 Daňového poriadku
a poučil ho o jeho práve byť prítomný pri vypočutí a klásť svedkom otázky. Ani v jednom prípade

žalobca svoje právo nevyužil, výsluchu svedkov sa nezúčastnil a nekládol svedkom otázky v snahe
preukázať pravdivosť svojich tvrdení, opodstatnenosť uplatnenia svojich práv a čo najviac ozrejmiť
skutkové okolnosti veci samotnej. Správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o pravdivosti
tvrdení žalobcom uvedených v podanom daňovom priznaní a o opodstatnenosti uplatneného práva na
odpočítanie dane z predložených faktúr. Z uvedeného dôvodu správca dane oboznámil sťažovateľa

(žalobcu) so svojimi pochybnosťami a vyzval ho, aby sa k uvedeným skutočnostiam vyjadril a najmä,
aby vzniknuté pochybnosti odstránil.
19. Existenciu materiálneho plnenia sťažovateľ nepreukázal a nebola preukázaná ani v priebehu
dokazovania vedeného správcom dane. Ak teda v danej veci vznikli oprávnené pochybnosti o existencii
materiálneho plnenia, tieto pochybnosti boli sťažovateľovi oznámené, na ich odstránenie bol vyzvaný, no

sťažovateľ si svoje dôkazné bremeno nesplnil. Sťažovateľ existenciu materiálneho plnenia nepreukázal,
preto neboli splnené základné hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane a správca dane bol
oprávnený žalobcovi právo na odpočítanie dane zamietnuť z dôvodu porušenia hmotnoprávnych
podmienok zákona č. 222/2004 Z. z. Zároveň žalovaný poukázal na závery rozsudkov Súdneho dvora
EÚ v spojených veciach C- 459/17 a C-460/17 SGI a Valeriáne SNC z 27.06.2018, podľa ktorých sa

článok 17 smernice ES má vykladať v tom zmysle, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá
je príjemcom faktúry, na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uvedenej na tejto faktúre postačuje,
aby daňový úrad preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté. Vskutočnosti nie je kasačná sťažnosť odôvodnená nijakými relevantnými tvrdeniami a uvedené dôvody
kasačnej sťažnosti nemajú žiadny vplyv na zákonnosť rozhodnutí vydaných v danej veci.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej
sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň
vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s

§ 452 ods. 1 SSP. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj
podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
21. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
22. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s

daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
23. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
24. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie

bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
25. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

27. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnené iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
29. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
Správneho súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu
a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Je zároveň potrebné uviesť, že

kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je
koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ
namietal dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP.
30. Kasačný súd uvádza, že sťažovateľ síce podal kasačnú sťažnosť s namietaným dôvodom podľa §
440 ods. 1 písm. f) SSP, ale jej obsah bol v danej časti neurčitý. Kasačný súd sa preto nemohol zaoberať

vágne formulovanou generálnou výhradou sťažovateľa o neodôvodnenom a zmätočnom rozsudku.
Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému súdu nepatrí
úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho súdu. Povinnosti
správneho súdu odôvodniť svoje rozhodnutie vo veci samej sa venoval vo svojej judikatúre aj Ústavný
súd Slovenskej republiky napríklad v Náleze sp. zn. IV. ÚS 1/2, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS

332/09, I. ÚS 243/07, III. ÚS 36/2010), ako aj Európsky súd pre ľudské práva (Kraska c/a Švajčiarsko z
29.04.1993 A č. 254-B, Garcia Ruiz c/a Španielsko z 21.01.1999). Judikatúra ESĽP ani Ústavného súdu
SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument. Správny súd v predmetnej veci podrobil riadnemu prieskumu napadnuté rozhodnutie

žalovaného ako aj postup, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia s tým, že závery uvádzané v
napadnutom rozhodnutí sú plne preskúmateľné.
31. Ako nedôvodnú kasačný súd musel vyhodnotiť aj námietku sťažovateľa o nesprávnom právnom
posúdení podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Keďže prakticky rovnaká právna otázka bola predmetomkonania a rozhodovania kasačného súdu v právnej veci vednej pod sp. zn. 5Sfk/29/2021, kde bol podaný
ucelený výklad; kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP na toto rozhodnutie poukazuje, v celom
rozsahu sa s ním stotožňuje a na vybrané časti rozhodnutí odkazuje:

„39. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú
majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré
prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (napr.
C-409/99 Metropol a Stadler a C-324/11 Tóth). Právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou
mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade nemôže byť obmedzené a toto právo sa osobitne

uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe (napr. C-110/98
až C-147/98 Gabalfrisa a i., C-465/03 Kretztechnik, C-438/09 Dankowski a C-285/11 Bonik). Cieľom
režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v
rámci všetkých ich hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje
úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účel alebo
výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (napr. C-285/11 Bonik). Z judikatúry Súdneho

dvora EÚ taktiež vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na
dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden).
40. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi - osobe registrovanej pre
daň z pridanej hodnoty) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o

spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/
ES“) a jej implementácie v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na
odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň
(t. j. status osoby dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie
(t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v

rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje
(sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.
41. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „zákon o DPH“). Platiteľ dane (sťažovateľ) si môže v zmysle

zákona o DPH odpočítať daň:
· dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
· daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH),
· daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),

· zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však
formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.“
Dôkazné bremeno sťažovateľa a?jeho rozsah
42. K?otázke dôkazného bremena existuje početná a?v?zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného
súdu, vyjadrená napríklad v?rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016

zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019 a?iné. Z?ustanovenia § 24 ods. 1
Daňového poriadku vyplýva, že z?dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným
bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový
subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po
formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho

plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane
uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020 a
sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019).
43. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné,

resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo
dňa 03.09.2019). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým
subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné
povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom

spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť
dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potommožno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len
na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom

konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje
praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018 a obdobne sp. zn. III.
ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009).
44. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek

pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len
pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených
skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať
pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019). Hoci je to práve
správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov

podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé
dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo
vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§
3 ods. 3 Daňového poriadku).“
32. Kasačný súd ďalej uvádza, že ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov aj Súdneho dvoru

EÚ identifikovala rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať
dôvodnú pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva
na odpočet DPH (osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru/služieb). Ide napríklad o (i)
nekontaktnosť dodávateľa či subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25.05.2021), (ii) nedostatok potrebných materiálnych

a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov
(rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa
03.09.2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD, C-18/13 zo dňa 13.02.2014, body 31, 32; vo veci
Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 06.09.2012, bod 49), (iii) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch
obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft.,

C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64). V posudzovanom prípade boli spochybnení deklarovaní
dodávatelia a to spoločnosti Salanci - LMS s.r.o. a spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. t. j.
status osoby deklarovaného dodávateľa. V prípade tejto hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie
dane došlo, ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie k statusu
osoby dodávateľa, k judikatórnemu posunu. Závery tohto rozhodnutia možno zhrnúť nasledovne: a)

uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na
odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná
pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má
spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti,
tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si

uplatňuje odpočítanie dane. V takom prípade nie je potrebné preukazovať podvodné konanie.
33. V nadväznosti na závery rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie
hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane je preukázanie statusu osoby dodávateľa (t. j.
poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) a dôkazné bremeno ohľadom statusu
osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Súdny dvor EU vo veci

C 154/20 Kemwater ProChemie rozhodol, že: Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový
úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala
vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto

daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol
identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal
postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým
touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ
mal toto postavenie. Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia

a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet,
C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34). Nestačí, aby skutočnosti o dodávateľovi
vyplývali iba z faktúry, ako formálnej podmienky, ale zásada neutrality DPH vyžaduje, aby sa odpočítanie
DPH zaplatenej na vstupe priznalo len, ak sú splnené hmotnoprávne požiadavky.34. Pre ďalšie úvahy kasačného súdu je podstatné, že v prejednávanej veci boli spochybnení
sťažovateľom deklarovaní dodávatelia, t. j. bola spochybnená hmotnoprávna podmienka na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty - status osoby dodávateľa. Dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby

dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné
skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany
osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne
statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani sťažovateľ ich netvrdil - trval na tom, že tovar mu mal byť
dodaný označenými spoločnosťami. Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane

preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľ), bol sťažovateľ následne povinný
pochybnostisprávcudanevyvrátiťapreukázať,žehmotnoprávnepodmienkynaodpočítaniedanesplnil.
35. Kasačný súd na tomto mieste už nebude duplicitne uvádzať, na základe akých skutočností
spochybnil správca dane deklarovaného dodávateľa a dodáva, že námietky sťažovateľa smerujú najmä
k spochybneniu toho, či vyššie uvedené pochybnosti správcu dane boli relevantné. Keďže išlo o
pochybnosti na strane priamych dodávateľov, tieto pochybnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania i

kasačnýsúdpovažovalzarelevantné.Sťažovateľvtejtosúvislostiopomínauviesť,akotietopochybnosti
správcu dane vyvrátil (inak ako dôkazmi, ktoré boli správcom dane spochybnené) a ako dodanie tovaru
od uvedených spoločností relevantne preukázal. Keďže sťažovateľ si túto svoju dôkaznú povinnosť
následne nesplnil, svoje dôkazné bremeno pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane neuniesol. Kasačný súd preto taktiež konštatuje, že sťažovateľ pochybnosti správcu

dane ohľadom dodania tovaru od deklarovaných dodávateľov nevyvrátil, a preto si nesplnil svoju
dôkaznú povinnosť, čoho dôsledkom bol záver správcu dane a žalovaného o nesplnení hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie dane sťažovateľom. Následne bolo dôkaznou povinnosťou sťažovateľa
pochybnosti správcu dane vyvrátiť a relevantne preukázať. Úvahy kasačného súdu sú teda prakticky
totožné s úvahami realizovanými správnym súdom v napadnutom rozsudku.

36. Na základe vykonaného dokazovania sa obstaranie a dodanie služieb sťažovateľovi od spoločnosti
Salanci - LMS s.r.o. a spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. nepreukázalo s tým, že realizáciu
obchodu a autentickosť faktúr, na ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane priamo
popreli konatelia týchto spoločností. Podstatná je pritom tá skutočnosť, že sťažovateľ následne nevedel
správcovi dane predložiť žiadne relevantné dôkazy (ktoré by správcom dane neboli spochybnené),

ktoré by hodnoverne preukázali realizáciu deklarovaného obchodu. Tým bol zo strany správcu dane
dôvodne spochybnený status osoby dodávateľa ako jedna z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane. Vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie v konaní ani nebola
identifikovaná žiadna iná osoba, ktorá by mohla byť dodávateľom spochybnených plnení a ktorá by
mohla mať status osoby registrovanej pre daň. Vzhľadom na uvedené nebolo vec potrebné posudzovať

ako daňový podvod, keďže dôvodom na neumožnenie odpočítania dane boli práve pochybnosti správcu
dane o statuse osoby dodávateľa a tieto pochybnosti správcu dane sťažovateľ následne nevyvrátil.
Sťažnostný bod sťažovateľa v tejto súvislosti je preto nedôvodný.
37. K sťažovateľom namietaným rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ vo veci C-18/13, Maks Pen a
C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. kasačný súd uvádza, že tieto riešia primárne otázku spochybnených

subdodávateľov, avšak v prípade sťažovateľa sa pochybnosti týkali priamo deklarovaných dodávateľov.
V rozhodnutí C-446/15 Signum Alfa Sped bola napríklad skutková situácia rovnako odlišná, pretože
dôvodom pochybností správcu dane bolo, že deklarovaný dodávatelia nedisponovali ľudskými a
materiálnymi zdrojmi potrebnými na vykonanie fakturovaných služieb v čase ich vykonania. V prípade
sťažovateľa však pochybnosti správcu dane boli založené na odmietnutí realizácie plnenia zo strany

deklarovaných dodávateľov.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
38. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a

preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.
39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1
a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania
ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný

súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej
vety SSP priznané.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.