Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124253884
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6124253884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu: Náhradné
vozidlo, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, 010 01 Žilina, IČO: 50 496 166, právne zastúpený ADVOKÁTI
Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455 proti žalovanej:
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava,
IČO: 00 585 441, o zaplatenie 168 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Martin zo dňa 17. septembra 2024, č. k. 6C/57/2024-61, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného (ďalej len ako „žalovaná“ - podľa
pravidiel skloňovania prídavných mien v príslušnom ženskom rode) zaplatiť žalobcovi sumu 168,-Eur
spolusúrokomzomeškaniavovýške9,5%ročnezosumy168Eurod15.03.2024dozaplateniavlehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
(výrok II.).

2. Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:
Zo zmluvy o nájme č. 171/2024 zo dňa 07.02.2024 uzatvorenej medzi žalobcom ako prenajímateľom
a poškodeným ako nájomcom vyplýva, že došlo k prenájmu motorového vozidla zn. BMW X1, EČV: A.
XXXXX. Nájom bol dojednaný na dobu určitú od 07.02.2024 do 13.02.2024 s dohodnutým zmluvným
nájomným vo výške 132,-Eur s DPH/deň. Zároveň bol dojednaný poplatok za pristavenie a odobratie
vozidla vo výške 50,-Eur s DPH.

Z čestného prehlásenia poškodeného zo dňa 13.02.2024 vyplynulo, že mal od žalobcu prenajaté
predmetné vozidlo v období od 07.02.2024 do 13.02.2024, až do doručenia krycieho listu poisťovňou a
po dobu opravy vozidla nemal k dispozícii iné vozidlo.

Podľa potvrdenia obch. spol. MD - Bavaria Žilina, s.r.o. poškodené motorové vozidlo bolo prevzaté
do autoservisu za účelom opravy dňa 07.02.2024 a po ukončení opravy a doručení krycieho listu dňa
12.02.2024 bolo odovzdané držiteľovi dňa 13.02.2024.

Faktúrou č. 1732024 zo dňa 13.02.2024 žalobca vyfakturoval poškodenému cenu za prenájom
náhradného vozidla za 7 dní v celkovej výške 974,-Eur s DPH (cena nájmu vo výške 924,-Eur s DPH
a poplatku za pristavenie a prevzatie vozidla vo výške 50,-eur s DPH).Zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou dňa 13.02.2024 medzi žalobcom ako postupníkom
a poškodeným ako postupcom došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanej z titulu nároku na náhradu
účelne vynaložených nákladov za užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodovou

udalosťou zo dňa 31.01.2024 na vozidle zn. BMW 5, EČV: B. XXXXX. Postúpenie pohľadávky bolo
odplatné, pričom odplata za postúpenie pohľadávky bola vo výške 974,-Eur s DPH. Zmluvné strany sa
dohodli, že došlo k započítaniu ich vzájomných nárokov, a to nároku na úhradu odplaty za postúpenie
pohľadávky a nároku na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, podpisom zmluvy. Žalobca si bude
pohľadávku vymáhať vo vlastnom mene a na vlastný účet.

Oznámením zo dňa 13.02.2024 poškodený oznámil žalovanej postúpenie pohľadávky na žalobcu.
Oznámením o poistnom plnení zo dňa 28.02.2024 žalovaná oznámila žalobcovi, že dňa 28.02.2024
ukončila šetrenie poistnej udalosti. Poistné plnenie je v celkovej výške 806,-Eur. Bola priznaná denná
sadzba nájmu vo výške 108,-Eur s DPH/deň a poistné plnenie bolo krátené o sumu 168,-Eur.
Konštatoval, že v konaní bol preukázaný vznik škody a aj jej výška. Škoda predstavuje požičovné
zaplatené za vypožičanie vozidla porovnateľného s poškodeným vozidlom, ak prevyšuje výdavky

spojené s užitím vlastného vozidla a zodpovedný subjekt je povinný nahradiť túto škodu len v rozsahu,
v akom boli náklady nevyhnutne a účelne vynaložené na vypožičanie náhradnej veci.
Pokiaľ žalovaná namietala výšku denného prenájmu a za primeranú dennú sadzbu prenájmu považoval
sumu 108,-Eur s DPH/deň, v dôsledku čoho krátila poistné plnenie o sumu 168,-Eur (24,-eur x 7
dní), krátenie poistného plnenia zo strany žalovanej považoval za nedôvodné. Žalobcom uplatnenú

výšku denného prenájmu vyhodnotil ako primeranú. Zo stranami predložených cenníkov autopožičovní
je zrejmé, že cena nájmu obdobných vozidiel môže byť nižšia ako aj vyššia. Žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno ohľadne obvyklej výšky ceny nájmu, keďže ňou predložené cenníky nekorešpondujú
s daným miestom. Žalovaná predložila cenníky autopožičovní, kde je požadovaný depozit 1.000,-Eur,
ktorého výška prekračuje aj samotnú výšku prenájmu. Nie je možné od poškodeného spravodlivo

požadovať, aby vynakladal depozit v takejto výške, hľadal požičovňu na území SR za účelom čo
najnižšieho nájmu, aby vyhovel požiadavkám poisťovne a znášal náklady za pristavenie/vrátenie
vozidla alebo iné vopred neuvedené náklady. Nie je zrejmé, aká by bola výška prenájmu, ak by malo
byť vozidlo pristavené poškodenému v čase reálneho začatia nájmu a na príslušné miesto. Navyše
poškodený v čase uzatvárania zmluvy o nájme nemá vopred vedomosť, aká bude skutočná dĺžka

opravy poškodeného vozidla, čo taktiež ovplyvňuje výšku denného nájmu. Vznikom poistnej udalosti
sa poškodený náhle ocitol v stave ním nezavineného diskomfortu. Bolo by neprimerané poškodeného
zaťažovať, keďže už stav poškodenia je záťažovým a výrazne obmedzujúcim stavom, a požadovať
od neho, aby vyhľadával požičovňu podľa požiadaviek žalovanej. Výška priznanej škody predstavuje
výdavky, ktoré by poškodenému nevznikli, ak by mohol používať vlastné motorové vozidlo. Pri určovaní

výšky škody sa vždy vychádza z konkrétnej, skutočnej škody, nie z hypotetických výpočtov žalovanej.
Ak má žalovaná za to, že by vedela zabezpečiť nižšiu sadzbu nájomného, nič jej nebráni, aby si zmluvne
zabezpečila autopožičovne pre obdobné účely.
Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie aj námietku žalovanej ohľadne nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Poškodený postúpil na žalobcu pohľadávku z titulu neuhradenej pohľadávky z

poistnej udalosti, ktorá je spôsobilá na postúpenie. Zmluva o postúpení pohľadávky neodporuje právnym
predpisom. Zmluvné strany sa dohodli na odplatnom postúpení pohľadávky a výška odplaty bola
dohodnutá vo výške sumy neuhradenej faktúry za nájom. Zároveň dojednali započítanie vzájomných
nárokov, čo je jeden zo spôsobov zániku záväzkov, t.j. nároku na zaplatenie faktúry za prenájom a
nároku na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky, a to okamihom podpisu zmluvy. Samotný nárok

na zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v neuhradenom poistnom plnení však nezanikol. Zanikla
pohľadávka žalobcu voči poškodenému za prenájom vozidla a pohľadávka poškodeného spočívajúca
v odplate za postúpenú pohľadávku. Nemohlo dôjsť k zániku nároku na úhradu postúpenej pohľadávky
spočívajúcej v neuhradenom poistnom plnení, nakoľko základom započítania ako to má na mysli
žalovaná sú dva záväzky medzi rovnakými subjektmi, pričom veriteľ jednej pohľadávky je vo vzťahu

ktomuistémudlžníkovisúčasnedlžníkomdruhejpohľadávky,ktorejveriteľomjedlžníkprvejpohľadávky.
Pri pohľadávke poškodeného voči žalovanej z titulu poistného plnenia ako dlžník nevystupuje žalobca,
ale žalovaná. Síce zmluvou o postúpení pohľadávok došlo k započítaniu pohľadávok medzi žalobcom
a poškodeným a tým aj k zániku týchto pohľadávok, avšak toto započítanie sa nedotýkalo pohľadávky
poškodeného voči žalovanej, pretože absentuje prvok vzájomnosti. Vzájomným započítaním medzi

dvoma subjektmi predsa nemôže dôjsť k zániku pohľadávky vo vzťahu k tretiemu subjektu. Započítanie
pohľadávok sa považuje za legálny spôsob zániku pohľadávky, ktorý nahrádza plnenie. Komplikovaný
spôsob prevodu hotovosti z poškodeného na žalobcu a následne zo žalobcu na poškodeného je možné
v zmysle platnej právnej úpravy nahradiť úkonom započítania. K úhrade nájomného poškodeným vočižalobcovi došlo formou započítania, čo predstavuje jeden zo spôsobov zániku záväzku, resp. jeden zo
spôsobov úhrady peňažnej pohľadávky.
Poukaz žalovanej na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/30/2022 posúdil ako nenáležitý,

nakoľko ako aj sama žalovaná uznala, vychádza z odlišného skutkového stavu. Okrem iného súd v
predmetnom konaní posudzoval dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok, ktorá bola súčasťou
kúpnej zmluvy, teda iného právneho úkonu. V predmetnom konaní však žalobca s poškodeným uzavreli
samostatnú zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá bola samostatným právnym úkonom a nie právnym
úkonom, ktorý by bol súčasťou iného právneho úkonu.

Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu mal za preukázanú aj samotný žalobca (správne má byť žalovaná
– poznámka odvolacieho súdu), ktorá čiastočne plnil priamo na účet žalobcu. Konštatoval, že zákonný
nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených na prenájom náhradného vozidla voči žalovanej tak
zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky
(napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.3.2020, sp. zn. 8Co/24/2020-133, uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.1.2018, sp. zn. 3Cob/220/2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline

zo dňa 25.7.2019, sp. zn. 14Cob/55/2019, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.9.2019 sp. zn.
13Cob/49/2019 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.5.2019, sp. zn. 9Co/300/2018).

Zároveň priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania zo súdom priznanej sumy, a to vo
výške 9,5 % ročne, ktorých výška je v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, pričom vychádzal

aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 309/2020 zo dňa 14.10.2021. Vychádzal z toho, že
ustanovenie § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla(ďalejlen„zákonč.381/2001Z.z.“),ktoréjevovzťahu
k Občianskemu zákonníku lex specialis, nezbavuje poisťovateľa povinnosti platiť úroky z omeškania
za oneskorenie plnenia, a to aj v prípade, ak poisťovateľ splnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6

zákon č. 381/2001 Z.z.. Z oznámenia žalovanej o poskytnutí poistného plnenia vyplýva, že šetrenie
poistnej udalosti bolo ukončené dňa 28.02.2024, preto bola od žalobcom uplatneného dňa 15.03.2024
v omeškaní s plnením poistného plnenia.

3.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Žiadala,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná jej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Podanieodvolaniaodôvodniladôvodmipodľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

Poukazujúc na konštantnú judikatúru týkajúcu sa interpretácie skutočnej škody (R 55/1971, R 28/2007)
ako i rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/92/2018 zo dňa 18.12.2018 uviedla, že je
potrebné dôsledne rozlišovať medzi nárokom na náhradu škody v súvislosti so samotným poškodením
motorového vozidla a nárokom na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Hoci

obidva nároky majú svoj pôvod v tej istej škodovej udalosti (t. j. v dopravnej nehode), tak ide o nároky
rozdielnej povahy a taktiež aj samotný okamih kedy tieto nároky vznikajú je rozdielny. Pri škode na
motorovom vozidle škoda spočíva v rozdiele medzi všeobecnou hodnotou vozidla pred dopravnou
nehodou a jeho zníženou hodnotou po nehode pričom nie je podstatné, či si poškodený nechá jeho
poškodené vozidlo vôbec opraviť alebo s ním naloží nejakým iným spôsobom, nakoľko škoda mu

tu vznikla už v okamžiku, kedy sa pri dopravnej nehode znížila hodnota jeho vozidla. Iná je však
situácia pri náhrade škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, kde sa škoda samozrejme
neprejavuje znížením hodnoty poškodeného vozidla, ale škoda sa tu odvodzuje od dočasnej nemožnosti
poškodeného počas doby opravy používať jeho poškodené vozidlo. Nárok na náhradu škody v
súvislosti s prenájmom náhradného vozidla je teda nárok, ktorý sa odvodzuje od dočasnej nemožnosti

poškodeného užívať počas doby opravy jeho poškodené motorové vozidlo a škoda tu tak poškodenému
vzniká až momentom úhrady nájomného za prenájom náhradného vozidla.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dlhodobo ustáleného výkladu zásady náhrady skutočnej škody podľa
§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka namietala, že poškodený v čase podpisu Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 13.02.2024 nemal voči nej (ako ani voči samotnému škodcovi) nárok na náhradu

škodyvsúvislostisprenájmomnáhradnéhovozidla,nakoľkozánik(nesplneného)záväzkupoškodeného
ako nájomcu na úhradu nájomného voči žalobcovi ako prenajímateľovi vyplývajúci z faktúry za prenájom
č. 01732024 zo dňa 13.02.2024 mal byť viazaný na právny úkon započítania podľa bodu 5. Zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 13.02.2024. Nie je preto pravdivé ani tvrdenie uvedené v bode 1.Zmluvy o postúpení pohľadávky, v zmysle ktorého mal mať poškodený v čase podpisu tejto Zmluvy
o postúpení pohľadávky voči nej peňažnú pohľadávku spočívajúcu v nároku na náhradu účelne
vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla. Poškodený tak v čase podpisu Zmluvy o

postúpení pohľadávky mal jedine (nesplnený) záväzok voči žalobcovi z titulu neuhradeného nájomného
za prenájom náhradného vozidla.
Súd prvej inštancie vec jednoznačne nesprávne právne posúdil, keď v bode 19. odôvodnenia
napadnutého rozsudku (v rozpore s jeho vlastnou argumentáciou uvedenou v bode 17. odôvodnenia
napadnutého rozsudku) mal za to, že poškodený mal v čase podpisu Zmluvy o postúpení pohľadávky

voči nej (a tým pádom aj voči samotnému škodcovi) nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom
náhradného vozidla.
V priebehu konania rozporoval, že na základe právneho úkonu započítania podľa bodu 5. Zmluvy
o postúpení pohľadávky nemohla poškodenému vzniknúť žiadna škoda v súvislosti s prenájmom
náhradného vozidla, nakoľko:
- právny úkon započítania je len právny konštrukt resp. právny fikcia, pri ktorom k žiadnemu

skutočnému plneniu a teda ani ku skutočnému (reálnemu) zmenšeniu majetkovej sféry
poškodeného nedochádza, ale dochádza tu len k zániku vzájomných pohľadávok (aktív) a záväzkov
(pasív),
- právny úkon započítania je vo svojej podstate ekvivalentný právny úkon, pri ktorom je na strane
každého účastníka dohody o započítaný strata pohľadávok (aktív) kompenzovaná v rovnakom rozsahu

stratou záväzkov (pasív), pričom pri ekvivalentných právnychúkonochje vo všeobecnosti známe, že
pri nich nikdy nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného
súdu SR zo dňa 23.05.2013 sp. zn. IV. ÚS 275/2013).
Pokiaľ teda súd v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že započítaním podľa bodu
5. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.02.2024 zanikla pohľadávka žalobcu voči poškodenému

za prenájom náhradného vozidla a pohľadávka poškodeného spočívajúca v odplate za postúpenú
pohľadávku, tak v žiadnom prípade nemohol dôjsť k záveru, že žalobca je aktívne legitimovaným
na uplatňovanie daného nároku v súdnom konaní. Právnu úpravu splnenia dlhu (záväzku) nemožno
analogicky použiť na započítanie pohľadávok. Pokiaľ teda súd v bode 19. odôvodnenia jeho rozsudku
dospel k záveru, že predmetné pohľadávky okamihom podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa

13.02.2024 zanikli, tak táto skutočnosť nemohla mať v žiadnom prípade za následok to, že zo strany
poškodeného došlo k úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla a k vzniku škody v jeho majetkovej
sfére súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, nakoľko v dôsledku právneho úkonu započítania
poškodenému len odpadla povinnosť splniť voči žalobcovi dlh spočívajúci v neuhradenom nájomnom.
Medzi žalobcom a poškodeným nemohla byť v rámci bodu 4. Zmluvy o postúpení pohľadávky ani platne

dojednaná odplata za postúpenie, nakoľko škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla na strane
poškodeného v čase podpisu tejto zmluvy neexistovala. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti v rozhodnutí
sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009 výslovne uviedol, že z charakteristík pojmu skutočná škoda
je zrejmé, že ide o ujmu nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti.
Z tohto dôvodu mal preto najvyšší súd za to, že skutočnú škodu preto nemožno priznať do budúcnosti

ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne.
Vzhľadom na charakter tohto uplatneného nároku na vznik škody nepostačovalo len samotné prenajatie
si náhradného vozidla poškodeným a vyfaktúrovanie nájomného jeho prenajímateľom, ale vyžadovala
sa aj reálna úhrada tohto nájomného poškodeným prenajímateľovi náhradného vozidla (t. j. riadna
úhrada nájomného bankovým prevodom či v hotovosti). Poškodený faktúru za prenájom prenajímateľovi

nikdy neuhradil a v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávky teda pohľadávka poškodeného
na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla neexistovala, v dôsledku čoho nemohlo
dôjsť ani k platnému postúpeniu nároku na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla
zpoškodenéhonažalobcu(akoanikplatnémudojednaniuodplatyzapostúpenievrámcibodu4.Zmluvy
o postúpení pohľadávky). Keby aj došlo k účinnému započítaniu pohľadávok podľa bodu 5. Zmluvy o

postúpení pohľadávky, tak táto skutočnosť nemohla mať v žiadnom prípade za následok vznik škody
v majetkovej sfére poškodeného v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla a teda vznik nároku
poškodeného na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla voči žalovanej (ako ani
voči samotnému škodcovi).
Zmluvuopostúpenípohľadávkyzodňa13.02.2024tedamožnopovažovaťzaabsolútneneplatnýprávny

úkon, ktorý nemohol nikdy vyvolať žiadne právne účinky.
Čo sa týka merita veci namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ mal súd za to, že ňou predložené cenníky nekorešpondujú
s daným miestom, tak poukazuje na to, že z cenníkov požičovní MKcar a Havanacars, ktoré doložilžalobca k jeho replike nemožno vôbec vyčítať oblasti, ktorých sa tieto cenníky týkajú. Navyše žalobca v
rámci týchto ním doložených cenníkov poukazoval na najvyššie možné denné sadzby za 1 deň (Mkcar)
a 1-2 dni nájmu (Havanacars), pričom v danom prípade mal prenájom náhradného vozidla poškodeným

trvať v rozsahu 7 dní. Pritom v prípade cenníka MKcar doloženého žalobcom v prípade prenájmu vozidla
rovnakej triedy ako je poškodené vozidlo pri dĺžke nájmu 4-7 dní je denná sadzba za prenájom 61,-Eur.
Mala za to, že doložením daných cenníkov k jej odporu účinným spôsobom rozporovala výšku dennej
sadzby za prenájom náhradného vozidla rovnakej triedy ako je poškodené vozidlo, nakoľko z cenníkov
doložených žalovaným vyplýva, že denná sadzba za prenájom náhradného vozidla rovnakej triedy ako

je poškodené vozidlo pri dĺžke nájmu 7 dní je 90,-Eur. Navyše z ňou predloženého cenníka požičovne
RAI vyplýva, že tento prenajíma vozidlá napr. aj v Banskej Bystrici či v Žiline. Z cenníku požičovne RAI
taktiež vyplýva, že denná sadzba za prenájom náhradného vozidla rovnakej triedy ako je poškodené
vozidlo pri dĺžke nájmu 7 dní je 90,-Eur aj v okrese Bratislava.
Za nenáležitý a irelevantný považovala poukaz súdu prvej inštancie na to, že z jedného z ňou
predložených cenníkov vyplýva povinnosť zložiť depozit vo výške 1 000,-Eur, nakoľko v danom prípade

je čo sa merita veci týka sporná denná sadzba za prenájom náhradného vozidla, a posúdenie daných
cenníkov doložených žalovaným je tak relevantné a podstatné len z hľadiska dennej sadzby za prenájom
náhradného vozidla rovnakej triedy ako je poškodené vozidlo pri dĺžke nájmu 7 dní. Taktiež za absolútne
nenáležitú považuje aj argumentáciu súdu, podľa ktorej keď nesúhlasí s výškou denného nájmu, má si
zabezpečiť vlastné požičovne pre podobné účely.

Mala za to, že súd posudzoval na základe doložených dôkazov otázku primeranosti dennej sadzby za
prenájom náhradného vozidla rovnakej triedy ako je poškodené vozidlo pri dĺžke nájmu 7 dní značne
svojvoľným a arbitrárnym spôsobom v jej neprospech. Pri sporoch týkajúcich sa povinného zmluvného
poistenia je vždy dôkazné bremeno na žalobcovi preukázať dôvodnosť jeho nároku a žalobca v danom
prípadeneuniesoldôkaznébremeno,keďnepreukázal,žedennásadzba132,-EursDPHbolavzhľadom

na typ vozidla a dĺžku nájmu primeraná.
4.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej stotožniac sa s napadnutým rozhodnutím, poukázal na
to, že jeho aktívna vecná legitimácia v spore o zaplatenie nákladov za prenájom náhradného vozidla
poškodeným po dobu zotrvania jeho vozidla v autoservise z dôvodu škodovej udalosti zapríčinenej

poistencom žalovanej bola ustálená vo viacerých súdnych sporoch aj so žalovanou. V zmluve o
postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky, a to nárok poškodeného
na odplatu za postúpenie pohľadávky a jeho nárok na úhradu nájomného za náhradné vozidlo sa
navzájom započítajú. Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne
k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či

neexistenciunárokunanáhraduškodyspôsobenejprevádzkoumotorovéhovozidla.Zmluvaopostúpení
pohľadávkypredstavujeto,žedošlokúhradefaktúryazároveňkpostúpeniupohľadávky.Zákonnýnárok
na náhradu nákladov účelne vynaložených na prenájom náhradného vozidla voči žalovanej tak zostáva
zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Takéto
postúpenie pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o

odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu
fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku na
náhradu škody, ktorý bol postúpený. Rovnaké závery konštatoval Krajský súd v Žiline aj v spore, kde
na strane žalobcu vystupovala spoločnosť SetCar sk, a.s., a to v rozsudku zo dňa 28.05.2021, sp. zn.
8Co/53/2021, ako aj v Rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.04.2024 sp. zn. 6Co/77/2023.

Úvahy žalovanej považuje za absurdné a nelogické, nakoľko v zmysle jej tvrdení by nemala existovať
nijaká škoda na strane poškodeného ani v prípade, ak by k úhrade faktúry za prenájom náhradného
vozidla došlo priamo jej zaplatením. Procesná obrana žalovanej je zároveň v rozpore s jej postupom
šetrenia poistnej udalosti, keďže sama žalovaná mu postúpenú pohľadávku čiastočne splnila a

až následne v priebehu konania spochybňuje jeho aktívnu legitimáciu a nedôvodnosť započítania
pohľadávok.
Účastníci zmluvy o prenájme vozidla sa dohodli, že nájomca svoj záväzok zaplatiť nájomné a
prenajímateľ svoj záväzok zaplatiť cenu za postúpenú budúcu pohľadávku vysporiadajú započítaním,
aby sa tak predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodeného, ktorý by

musel najskôr zaplatiť nájomné a následne po zinkasovaní ceny za postúpenie pohľadávky túto postúpiť
prenajímateľovi ako postupníkovi.
Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi ním a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej
faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nárokuna náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky
predstavuje to, že došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Takéto postúpenie
pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné

postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu
fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku
na náhradu škody, ktorý bol postúpený.

Námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie nemožno vyhovieť, opačný postup by bol nielen

nesprávny, ale aj porušujúci princíp právnej istoty s poukazom na stovky obdobných súdnych sporov,
v ktorých mu bol ako aktívne legitimovanému titulom postúpenia pohľadávky od poškodeného proti
žalovanému priznaný nárok na zaplatenie nákladov na nájom náhradného vozidla.
Splnenie záväzku je jedným zo spôsobov jeho zániku, rovnako ako započítanie. V zmysle argumentácie
žalovanej by potom aj splnenie záväzku, resp. zaplatenie faktúry v prospech žalobcu, znamenalo zánik
záväzku, a teda nemožnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu, čo svedčí o absurdnosti argumentácie

žalovanej. Inštitút započítania, ako jeden zo spôsobov zániku záväzkov, umožňuje, aby subjekty,
ktoré sú vzájomnými dlžníkmi, zbytočne nerealizovali úhradu jeden druhému, čo si možno pri
platbe v hotovosti predstaviť ako odovzdanie určitého obnosu peňazí jednému subjektu a vrátenie tohto
obnosu peňazí späť platiacemu subjektu.

S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.01.2018, sp. zn.
3Cob/220/2017 uviedol, že započítanie je nutné chápať ako ekvivalent platby. Pokiaľ teda došlo k
započítaniu, išlo v podstate o úhradu vzájomných pohľadávok. Na neho tak bola platne postúpená
pohľadávka poškodeného na úhradu nákladov na nájom náhradného vozidla, ktoré vznikli v dôsledku
škodovej udalosti zapríčinenej poistencom žalovanej a žalobca je oprávnený túto uplatňovať priamo voči

poisťovni, t. j. žalovanej, ktorá je tak v spore pasívne vecne legitimovaná s poukazom na ust. § 15 ods.
1 zákona č. 381/2001 Z.z..
Žalovaná v dôsledku nesprávnych úvah dospela k záveru, že žalobca ako obchodná spoločnosť, ktorej
predmetom podnikania je aj prenájom náhradných vozidiel, je v zásade ziskový na úkor žalovanej (a
v zásade aj na úkor škodcu ako platiteľa povinného zmluvného poistenia u žalovanej). K žiadnemu

ukráteniu žalovanej, a už vôbec nie škodcu, nedochádza. Na jeho strane zas nedochádza k žiadnemu
„obohateniu“. Pri postupovaní pohľadávky a jej vymáhaní od žalovanej ide o právom a súdmi
aprobovanú situáciu, pri ktorej sa žalovanej nedeje žiadna „neprávosť“, tá nahrádza škodu, ktorá
vznikla konaním jej poistenca v dôsledku škodovej udalosti na vozidle poškodeného, ktoré poškodený
nemohol počas jeho opravy užívať a bol nútený prenajať si vozidlo náhradné.

Vo vzťahu k samotným dôvodom krátenia poistného plnenia za náhradné vozidlo, t. j. údajne
neprimeranej ceny a odpočtu prevádzkových nákladov, odkázal v plnom rozsahu na predchádzajúce
písomné podania a ústne vyjadrenia majúc za to, že svoj nárok preukázal a zo strany žalovaného
nedošlo k jeho žiadnemu relevantnému popretiu.

5.
Žalovaná v replike zotrvávajúc na odvolacej argumentácii a opätovne namietajúc nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu uviedla, že žalobca sa v jeho vyjadrení k meritu veci vyjadruje len veľmi
stručne a neurčito, pričom žiadnym relevantným spôsobom nereagoval na jej argumentáciu uvedenú v

jej odvolaní týkajúcu sa merita veci. Žalobca sa takýmto jeho postojom v jeho vyjadrení snaží odpútať
pozornosť od závažných excesov súdu pri hodnotení jednotlivých dôkazov týkajúcich sa primeranosti
dennej sadzby za prenájom náhradného vozidla rovnakej triedy ako je poškodené vozidlo pri celkovej
dĺžkenájmu7dní. Vdôsledkuzjavnýchexcesovzostranysúdupriposúdeníotázky
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu tak podľa jej názoru došlo jednak k porušeniu jej práva na spravodlivé

súdne konanie zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
16.12.2014, spis. zn. III. ÚS 266/2014), ako aj k porušeniu jej vlastníckeho práva zaručeného v článku
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v Dodatkovom
protokole č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd sa pri posúdení otázky

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu aj neodôvodneným a absolútne svojvoľným spôsobom odchýlil aj od
judikatúry Najvyššieho súdu SR týkajúcej sa dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočnej škody.
Záver rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.01.2018, sp.zn. 3Cob/220/2017, na ktoré
poukazuje žalobca, podľa ktorého malo úhradu nájomného suplovať samotné postúpenie, považuje zaabsolútnenesprávnyužlenztohohľadiska,žepostúpeniepohľadávkypodľa.§524anasl.Občianskeho
zákonníka je právny inštitút, na základe ktorého dochádza k zmene v osobe veriteľa a preto považuje za
absolútne vylúčené, aby inštitút na základe ktorého dochádza k zmene v osobe veriteľa mal akýmkoľvek

spôsobom suplovať zánik záväzku splnením podľa § 559 Občianskeho zákonníka.

V súvislosti s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej v rámci šetrenia poistnej udalosti žalobcovi čiastočne
plnilauviedla,žetátoargumentáciažalobcujebezakejkoľvekprávnejrelevancie.Totižpotom,čojejbolo
oznámené, že poškodený mal údajne postúpiť jeho nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom

náhradnéhovozidlanažalobcu,vzásadenemalažiadnureálnumožnosťúčinnýmspôsobomspochybniť
toto postúpenie pohľadávky, resp. vyhlásiť toto postúpenie za neplatné, nakoľko zmluvu o postúpení
pohľadávky môže vo všeobecnosti vyhlásiť za neplatnú výlučne len súd. Aj preto až v rámci tohto
súdneho konania domáhala, aby súd vyhlásil túto zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný
právny úkon a to aj z dôvodu obchádzania zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Mala za to, že v danom prípade nielenže nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, ale ani jej

pasívna vecná legitimácia, v súvislosti s čím poukázal na uznesenie sp. zn. 7Cdo/52/2022 zo dňa
28.02.2023, podľa ktorého „Plnenie poisťovateľa poskytnuté poškodenému nie je plnením z titulu jeho
zodpovednosti za škodu, lebo osobou zodpovednou za škodu spôsobenú poškodenému je poistený;
toto plnenie má charakter poistného plnenia. Poisťovateľ hradí poškodenému nároky vtedy, ak mu
vznikol nárok na náhradu ujmy proti škodcovi (vodičovi alebo prevádzkovateľovi vozidla) a uplatnil

ich a preukázal voči poisťovateľovi.“ V zmysle vyššie uvedeného je teda zrejmé, že akýkoľvek nárok
poškodeného na náhradu škody voči poisťovateľovi (vrátane nároku na náhradu škody v súvislosti s
prenájmom náhradného vozidla) má teda charakter tzv. mimozmluvného záväzku, na ktorého vznik
musia byť splnené zákonné podmienky uvedené v § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z.,
v zmysle ktorého poškodený je povinný si nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného

vozidla u poisťovateľa aj uplatniť a preukázať tento nárok poisťovateľovi. Pokiaľ si poškodený u
poisťovateľa neuplatní a nepreukáže mu vznik daného nároku na náhradu škody, tak poisťovateľovi
do doby vykonania tohto jednostranného úkonu zo strany poškodeného nevzniká povinnosť (a tomu
zodpovedajúce právo poškodeného požadovať náhradu škody priamo od poisťovateľa) nahradiť za
škodcu (t. j. poisteného) poškodenému vzniknutú škodu. Pokiaľ teda poisťovateľovi nevznikla ex lege

povinnosť nahradiť za škodcu (t. j. poisteného) poškodenému daný nárok na náhradu škody, tak
nemohlo vzniknúť ani tomu korelujúce resp. zodpovedajúce právo (pohľadávka) poškodeného domáhať
sa daného nároku na náhradu škody priamo od poisťovateľa. Mala preto za to, že § 4 ods. 2 písm. b)
zákona č. 381/2001 Z.z. upravuje akýsi osobitný druh „notifikačnej a dôkaznej povinnosti“ poškodeného
uplatniť a preukázať poisťovateľovi vznik daného nároku na náhradu škody v príčinnej súvislosti s

dopravnou nehodou, pričom táto „notifikačná a dôkazná povinnosť“ predstavuje zákonnú podmienku
vzniku akejkoľvek pohľadávky poškodeného na náhradu škody voči poisťovateľovi. Uskutočnenie tohto
jednostranného právneho úkonu v podobe „notifikačnej a dôkaznej povinnosti“ je nielenže viazané na
osobu poškodeného, ale z hľadiska postúpenia taktiež nepredstavuje pohľadávku (právo na plnenie) v
zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré by mohlo byť predmetom postúpenia, ale ide teda o

povinnosť poškodeného uplatniť a preukázať daný nárok na náhradu škody poisťovateľovi. Poškodený
si pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 13.02.2024 u nej ako poisťovateľa nikdy
neuplatnil a nikdy jej nepreukázal vznik nároku na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného
vozidla voči škodcovi (t.j. poistenému), v dôsledku čoho poškodenému nikdy nemohla vzniknúť voči
žalovanému pohľadávka na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, ktorú by

poškodený mohol platne postúpiť na iný subjekt.
Súd ako aj samotný žalobca si inštitút postúpenia pohľadávky nesprávne zamieňajú s akousi
univerzálnou sukcesiou, na základe ktorej by mal žalobca vstúpiť do práv a povinností poškodeného.
Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti predstavuje prevod subjektívneho práva veriteľa na plnenie,
ktoré vyplýva z existujúceho záväzkového vzťahu a má relatívny charakter. Pred podpisom zmluvy o

postúpení pohľadávky neexistoval medzi ňou a poškodeným žiadny (mimozmluvný) záväzkový vzťah,
obsahom ktorého by bol býval nárok poškodeného voči nej spočívajúci v tom, aby ako poisťovateľ za
škodcu (t. j. poisteného) nahradil poškodenému škodu v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, do
ktorého mohol žalobca na základe postúpenia vstúpiť ako nový veriteľ namiesto poškodeného.
6.

Žalobca nevyužil právo reagovať na repliku žalovanej duplikou.

7.Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana
proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej

časti v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
8.
Na tomto mieste (zdôrazňujúc potrebu kvality, nie kvantity založenej na redundancii) v súvislosti
s požiadavkami na obsah a kvalitatívnu stránku vyjadrení sporových strán odvolací súd dáva do
pozornosti sporových strán, že nepovažuje za potrebné, aby v každom ich podaní bola cyklicky

opakovaná už nimi raz prezentovaná argumentácia. Princíp „obohranej platne“ v zmysle neustáleho
opakovania tých istých skutočností a názorov, ktoré už raz boli vyjadrené, nemá absolútne žiadnu
efektívnosť vo vzťahu k presvedčivosti takto prezentovanej argumentácie (ktorá buď relevantná je alebo
nie je), a vo svojej podstate je nadbytočný a nehospodárny v každom jednom ohľade.
9.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností

zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť
týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na
zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími

dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).

10.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia preto nemožno považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý
proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní
vychádzal,oakéustanoveniaprávnychpredpisovsajehorozhodnutieopieraloaakobolitietorelevantné
ustanovenia ním interpretované.

11.
Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú

právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o povinnom
zmluvnom poistení, preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod,

pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi,
ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutéhorozhodnutia.Vzhľadomnauvedenéodvolacísúddospelkzáveru,žežalovanýmuplatnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP nie je daný.
12.

K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd podotýka, že vada predpokladaná v
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,
keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na

skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení
dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event.

vierohodnosti výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo
v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej sporovej
veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP,majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods.
2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať.
13.

V súdenej veci podstata odvolacej argumentácie žalovanej strany vychádza z teoretických
a judikatórnych východísk týkajúcich sa skutočnej škody, o ktoré následne opiera svoje tvrdenia ohľadne
nedostatku tak aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako i vlastnej pasívnej vecnej legitimácie, čo má byť
dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Druhá argumentačná línia smerujúca
k meritu veci sa týka námietok ohľadne obvyklej výške ceny nájmu náhradného vozidla.

14.
Vo vzťahu k danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu odvolací súd stručne podotýka, že táto bola
judikatúrou tuzemských súdov ustálená, pričom jej absencia nebola konštatovaná vyššími súdnymi
autoritami.
15.
Aktívna vecná legitimácia žalobcu bola založená predloženou zmluvou o postúpení pohľadávky,

súčasťou ktorej bolo započítanie. Započítanie (kompenzácia) je zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok
patriacich vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu (najčastejšie peniaze),
ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne i proti vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci
k započítaniu. Musí však ísť o pohľadávky spôsobilé na započítanie (započítateľné), t.j. také, ktorých
započítanie nie je vylúčené dohodou účastníkov alebo zákonom. Vo svojej podstate ide o formu

bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných
pohľadávok veriteľa a dlžníka. To umožňuje ušetriť dvojaké splnenie vzájomných pohľadávok a
navzájom zjednodušiť majetkové vzťahy medzi účastníkmi, a to aj v prípadnom súdnom konaní, ak
dôjde medzi nimi k sporu. Význam započítania spočíva najmä v úspore nákladov, ktoré by inak
obidvaja účastníci museli vynaložiť pri uskutočnení vzájomného plnenia. Okrem toho má jednostranné

započítanie dôležitý význam pri zabezpečení veriteľa, lebo umožňuje dlžníkovi, ktorý je súčasne
veriteľom vyhnúť sa riziku, že po splnení jeho záväzku druhý účastník jeho vzájomnú pohľadávku
neuspokojí.

16.

Právnym následkom započítania je zánik vzájomných pohľadávok, pokiaľ sa vzájomne kryjú. Zánik
nastáva okamihom, keď sa stretli ako pohľadávky spôsobilé na započítanie a nie až od kompenzačného
prejavu, resp. od doby, keď takýto prejav došiel druhej strane. Právne účinky (zánik záväzkov) nastávajú
ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok, ak sú splnené všetky predpoklady pre započítanie, a to, že sa
jedná o vzájomné pohľadávky, ide o plnenie rovnakého druhu, pohľadávky sú spôsobilé na započítanie

a bol urobený prejav smerujúci k započítaniu. Občiansky zákonník upravuje dva prípady zániku záväzku
započítaním, a to: a. započítanie jednostranným právnym úkonom

b. započítanie dohodou.
17.

Za plne nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovanej ohľadom neplatnosti dotknutej zmluvy
o postúpení žalovanej pohľadávky. Postúpením pohľadávky postupcom (v posudzovanom prípade
poškodeným) prechádzajú na postupníka (v posudzovanom prípade na žalobcu) aj príslušenstvo
pohľadávky a všetky práva s ňou spojené, teda aj priame právo poškodeného na náhradu škody voči
poisťovateľovi podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.. Zo žiadneho všeobecne záväzného

právneho predpisu nevyplýva, že by podmienkou postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nároku
poškodeného na náhradu škody voči škodcovi (resp. v posudzovanom prípade voči poisťovateľovi)
bolo skoršie uplatnenie si nároku na náhradu škody zo strany poškodeného proti škodcovi (resp. v
posudzovanom prípade voči poisťovateľovi) a jeho preukázanie. Právo poškodeného podľa ust. § 15
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. je zároveň potrebné dôsledne oddeliť od práva poisteného podľa ust. §

4 zákona č. 381/2001 Z.z., avšak rozsah škody, ktorej náhrada je krytá povinným zmluvným poistením
je u oboch ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. zhodná.
18.
V preskúmavanej veci Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 13.02.2024, ktorú aj odvolací súd
posúdil ako platný právny úkon, medzi poškodeným a žalobcom boli upravené navzájom prepojené

viaceré práva a povinnosti subjektov zmluvy a nespochybnenou vôľou poškodeného a žalobcu bolo
dotknuté vzájomné práva a povinnosti upraviť v rámci jednej zmluvy, a to k odplatnému postúpeniu
pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s
odplatou za postúpenie pohľadávky. Teda postúpenie pohľadávky bolo odplatné. Poškodený mal vočižalobcovi záväzok titulom úhrady nájomného a zároveň pohľadávku titulom odplaty za postúpenie
pohľadávky na náhradu škody. Žalobca mal voči poškodenému pohľadávku na nájomnom a záväzok
zaplatiť odplatu za postúpenie pohľadávky. Zmluvné strany sa dohodli, že dôjde k započítaniu ich

vzájomným nárokov. To, že postupca záväzok z nájomného priamo nesplnil, ale vo vzťahu k tomuto
záväzku uplatnil započítanie, ktoré predstavuje jeden zo spôsobov zániku dlhu, nemôže mať vplyv na
vznik pohľadávky z titulu náhrady škody.
19.
V nadväznosti na uvedené nebolo možné stotožniť sa s názorom žalovanej o tom, že v danom prípade

by škoda dlžníkovi vznikla iba vtedy, ak by svojmu veriteľovi dlžnú čiastku zaplatil, nakoľko započítanie
je jedným zo spôsobov zániku pohľadávky veriteľa a záväzku dlžníka a dochádza k nemu bez toho, aby
si navzájom veriteľ s dlžníkom poskytovali vzájomné plnenia, teda reálne by jeden druhému niečo platili,
či už v hotovosti alebo bezhotovostne. V dôsledku dohody o započítaní vzájomných pohľadávok sa
poškodený dostal do rovnakej situácie, ako keby svoj dlh zaplatil, keďže účinky započítania sú rovnaké
ako aj v prípade plnenia. Preto postupovaná pohľadávka nemohla mať charakter budúcej pohľadávky a

nemožno na ňu aplikovať závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 23/2008.
20.
Podľa záverov rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/7/2021 zo dňa 30.06.2021, na ktorý
poukazoval i žalobca, v rámci dotknutej zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu
pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s

odplatou za postúpenie pohľadávky. Len pri striktnom (až puristickom) prístupe k uplatňovaniu práva by
bolo možné trvať na tom, aby poškodený uhradil žalobcovi sumu za nájom náhradného vozidla a ten
mu ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči žalovanému tie isté peniaze (doslova tie isté bankovky
a mince) vrátil. Inými slovami, poškodený by položil na stôl sumu (v danom momente) zodpovedajúcu
faktúrovanej sume a posunul ju k žalobcovi, ktorý by ju vzápätí posunul späť k poškodenému. Konajúci

senát krajského súdu konštatoval, že vedome v danej spojitosti používa mierne zveličenie, pretože
popísaný (odvolateľom minimálne naznačovaný) postup v rámci kontraktačných procesov odporuje
bežnej realite každodenného života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby takmer permanentne
vstupujú do desiatok rôznych právnych vzťahov. Určite sa pritom nejedná o obchádzanie zákona, keďže
právny úkon poškodeného a žalobcu nesmeroval k tomu, aby zákon dodržaný nebol. Naopak, takým

počínaním by skôr bolo formálne vygenerovanie viacerých právne až perfekcionalistických zmlúv, ktoré
by však nekorešpondovali s bezprostrednou realitou. Z konštatovaného je zrejmé, že aktívna legitimácia
žalobcu v súdenej veci bola preukázaná.
21.
Poukaz žalovanej v odvolaní na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obdo/30/2022 je vo vzťahu k

tomuto konaniu neadekvátny. Predmetom konania v rozhodnutí najvyššieho súdu bola odporovateľnosť
právneho úkonu v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Najvyšší súd v odôvodnení konštatoval, že: „ ... je potrebné rozlišovať samotnú
Kúpnu zmluvu a následne dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok, ktorá je síce formálne súčasťou
Kúpnej zmluvy (v jej čl. III), avšak pre účely posúdenia odporovateľnosti je potrebné ju posúdiť ako

samostatný právny úkon. Uvedená dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok nie je totiž podstatnou
časťou Kúpnej zmluvy, nepredstavuje ani dohodu o spôsobe úhrady kúpnej ceny (predstavuje dohodu
o zániku záväzku na zaplatenie kúpnej ceny iným spôsobom ako splnením) a ako taká predstavuje
samostatný právny inštitút. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že žalobca v žalobe vymedzil aj eventuálny
petit, ktorým odporuje právnemu úkonu dohody o započítaní vzájomných pohľadávok. ....... Aj keď je

možné konštatovať, že v prípade dohody o započítaní vzájomných pohľadávok, takýto právny úkon
nie je urobený bez protiplnenia, ktorým je z pohľadu dlžníka zánik jeho záväzku v zodpovedajúcej
výške, dlžník tým ale pristúpil k selektívnemu uspokojeniu jedného veriteľa, a to na úkor ostatných
veriteľov, ktorých neuspokojil vôbec. Uvedení veritelia tak zostali odkázaní na neisté budúce uspokojenie
v konkurze. Kúpna cena získaná z predaja nehnuteľností pritom mohla byť použitá na pomerné

uspokojenie ostatných veriteľov. Dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok tak prišlo k ukráteniu
ostatných veriteľov. Nie je pritom podstatné, či išlo o štandardný právny úkon a že žalovanému bolo
poskytnuté len to, čo mu dlžník dlžil zo zmluvy o pôžičke. Povinnosťou dlžníka bolo pristupovať ku
všetkým svojim veriteľom rovnako a všetky svoje záväzky plniť v súlade so zásadou pomerného
uspokojovania. ... Najvyšší súd vzhľadom na vyššie prijaté závery uzatvára, že dohodou o započítaní

vzájomných pohľadávok obsiahnutou v čl. III Kúpnej zmluvy prišlo k ukráteniu uspokojenia ostatných
veriteľov dlžníka, preto pre účely § 60 ZKR môže ísť o ukracujúci právny úkon.“ Z uvedeného je nutné
konštatovať,žepredmetnérozhodnutienemážiadenvýznamkposudzovaniuaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu v preskúmavanej veci, nakoľko išlo o odlišný predmet konania a najvyšší súd nezaujímal k
otázke započítania také stanoviská, ako na to žalovaná poukazuje vo svojom odvolaní.
22.

Pasívna vecná legitimáciu žalovanej vyplýva zo skutočnosti, že žalovaná je subjektom zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej.
23.
Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd ani nosnú odvolaciu námietku týkajúcu sa obvyklej výške ceny
nájmu náhradného vozidla. Súd prvej inštancie v bode 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku

dostatočným spôsobom vysvetlil prečo pri posudzovaní obvyklej výšky ceny nájmu nevychádzal
z cenníkov predložených žalovanou a konštatoval neunesenie dôkazného bremena ohľadne ňou
tvrdenej výšky nájmu. Odvolací súd má za to, že na preukázanie (ne)primeranosti nákladov za prenájom
náhradného motorového vozidla (dennej sadzby za 1 deň) nepostačuje, ak sporová strana predloží
len cenníky autopožičovní dohľadané na internete, resp. webových stránkach autopožičovní, ktoré sú
všeobecného charakteru a z ktorých nie je možno v mnohých prípadoch ani zistiť, kde predmetná

autopožičovňa sídli (resp. má pobočky), či ide autopožičovne sídliace v dotknutom regióne, t.j. v mieste
vzniku škody a bydliska poškodeného. Z cenníkov predložených žalovanou nie je zistiteľné, či sa
jedná o dennú sadzbu vrátane DPH alebo bez DPH, aká je výška poplatku za pristavenie (prevzatie)
vozidla v konkrétnom čase, čo ovplyvňuje cenovú reláciu prenájmu. V neposlednom rade vo vzťahu
k posudzovaniu otázky primeranosti obvyklej výšky ceny nájmu nie je možné neprihliadať na ďalšie

podmienky nájmu spočívajúce aj v požiadavke na zloženie depozitu za prenájom vozidlo, ktorú položku
považuje žalovaná za irelevantnú. Uvedenú skutočnosť (požiadavku na zloženie depozitu) nemožno
bagatelizovať tým, že podstatná je len denná sadzba za prenájom náhradného vozidla, keďže je
zrejmé, že prenájom vozidla je viazaný na zloženie depozitu a pokiaľ ho potenciálny nájomca nezloží,
tak k uzavretiu nájomnej zmluvy nedôjde. Keďže poškodený v čase začatia nájmu nemá vedomosť

o skutočnej dĺžky opravy jeho poškodeného vozidla a tým ani vedomosť o skutočnej dobe nutnosti
nájmu náhradného vozidla, tak v čase začatia nájmu poškodenému nie je daná reálna možnosť, aby
porovnaním dostupných ponúk všeobecného charakteru, zistil primeranú dennú sadzbu za prenájom
náhradnéhovozidla,ktorávkontextetvrdenížalovanejzodpovedánajnižšímsadzbámnájmu.Vzhľadom
na nepreukázanie tvrdenia žalovanej, že práve ňou stanovená výška nájmu bola za daných okolností

obvyklou, odvolací súd považoval žalobcom uplatnenú výšku denného prenájmu náhradného vozidla
za primeranú.
24.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že sa síce
nevyžaduje, aby na každý argument strany, teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998); a na
tieto argumenty žalovaný dostal dostatočnú odpoveď zo strany napadnutého rozhodnutia súdu prvej

inštancie.Naviacodôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonanítedanemáodpovedaťnakaždú
námietkualeboargumentuvedenývopravnomprostriedku,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr. uznesenia sp.zn. II. ÚS 78/05, IV. ÚS
342/2010).

25.
Odvolací súd akcentuje, že len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo prosté
spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do

práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné
hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.
26.Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
I. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok II.), ktorý plne zodpovedá vzájomnému

procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.
27.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na
ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalovanej, ktorá vo veci podaného odvolania

úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

28.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Krajský súd v Žiline dňa 27. augusta 2025

Mgr. Mária Kašíková
predsedníčka senátu

Rozhodnutie nemohla podpísať pre neprítomnosť, z dôvodu čerpania dovolenky (§ 394 ods. 2 CSP)

Mgr. František Dulačka

člen senátu

JUDr. Zuzana Krivdová

členka senátu

(sudkyňa spravodajkyňa)