Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5Tos/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124012492
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Pollák
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2124012492.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Michala Polláka a sudcov Mgr. Kristíny
Ferencziovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci odsúdeného A. B., o návrhu odsúdeného
na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu
Okresného súdu Trnava zo dňa 18.10.2024, č.k. 35PP/59/2024-19, na neverejnom zasadnutí konanom
dňa 31.03.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa napadnuté uznesenie zrušuje a okresnému súdu sa
ukladá, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava rozhodol podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku s
poukazom na § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, § 66 ods. 2 Trestného zákona tak, že zamietol
návrh odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS

Hrnčiarovce nad Parnou, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
uložený rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 9T/67/2021, zo dňa 23.08.2021.
2. Proti uvedenému uzneseniu podal odsúdený, na verejnom zasadnutí, ihneď po jeho vyhlásení,
sťažnosť, ktorú bližšie neodôvodnil. Prokurátor sa na verejnom zasadnutí vzdal práva podať sťažnosť.
3. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší
napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,
a) rozhodne vo veci sám, alebo
b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu konal a rozho-dol, s
výnimkou rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. a), d) až f),

rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd prvého stupňa rozhodol o väzbe po podaní
obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste podľa § 76 ods. 3, 4 alebo 10, rozhodovania
osťažnostiprotirozhodnutiuopokračovanívochrannomliečení,prepustenízochrannéholiečeniaalebo
ukončení ochranného liečenia, ak predseda senátu roz-hodoval pred ukončením výkonu trestu podľa §
446a ods. 3 alebo 4 a rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o návrhu na umiestnenie odsúdeného
v detenčnom ústave podľa § 462.

4. Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku,
preskúmal správnosť a zákonnosť napadnutého výroku, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a zistil nasledovné.
5. Sťažnosť podala oprávnená osoba, v zákonnej lehote a smeruje voči výroku, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
6. Napadnutým uznesením rozhodol prvostupňový súd o žiadosti odsúdeného o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý si vykonáva na základe rozhodnutia uvedeného vo
výroku prvostupňového uznesenia s odôvodnením, že mal preukázané splnenie formálnej podmienkyna podmienečné prepustenie (vykonanie zákonom stanovenej časti uloženého trestu) a nesplnenie
prvej materiálnej podmienky (preukázanie polepšenia vo výkone trestu plnením svojich povinností
a správaním) a druhej materiálnej podmienky na podmienečné prepustenie (dôvodné očakávanie

vedenia riadneho života po prepustení na slobodu).
7. Nesplnenie prvej materiálnej podmienky prvostupňový súd odôvodnil tým, že proces polepšenia u
odsúdeného nenastal. Dôvodil hodnotením, z ktorého vyplýva, že postoj odsúdeného k trestnej činnosti
je nekritický. Hoci na verejnom zasadnutí uviedol, že trestnú činnosť ľutuje, tento jeho postoj nie
je podľa názoru súdu prvého stupňa úprimný a pravdivý. Z písomnej žiadosti odsúdeného vyplýva,

že pred výkonom trestu žil normálny spôsob života, pokiaľ naňho nenašli „toto“. Už len z takto
formulovaného vyjadrenia je zjavné, že odsúdený má za to, že jeho život narušil niekto, kto na neho
niečo „našiel“. Tým mal odsúdený zjavne na mysli, že niekto ho obvinil z trestnej činnosti, čo malo
pre neho nepriaznivé dôsledky. Zástupca ústavu na verejnom zasadnutí uviedol, že dôvodom, prečo
odsúdený program zaobchádzania plní len čiastočne je ten, že počas pohovorov zaujíma nekritický
postoj. Súd prvého stupňa je názoru, že kritický postoj k trestnej činnosti nepostačuje len formálne

verbalizovať vyhlásením pred súdom, ale tento by mal prameniť z celkového postoja odsúdeného k
trestnej činnosti, z ktorej bol uznaný za vinného. Túto skutočnosť je tak možné verifikovať len z toho ako
počas opakovaných rozhovorov v procese programu zaobchádzania odsúdený zaujíma a verbalizuje
svoj náhľad na trestnú činnosť, aké závery si vyvodzuje v procese plnenia programu zaobchádzania a
osobitne či dochádza k jeho vnútornej premene. Ďalej súd prvého stupňa poukazuje na to, že odsúdený

program zaobchádzania plní len čiastočne, teda proces jeho prevýchovy a polepšenia nie je ukončený,
osobitne absentuje jeho akýkoľvek kritický postoj. Postoj odsúdeného k trestnej činnosti nie je a nemôže
byť jediným určujúcim kritériom (proces vnútorného postoja ešte neukončený, vo vývoji) pre splnenie
prvej materiálnej podmienky. Na druhej strane, negatívny a celkom odmietavý postoj odsúdeného k
spáchanej trestnej činnosti, a napriek dlhoročnému výkonu trestu odňatia slobody svedčí o tom, že

odsúdený doteraz vôbec neprijal žiadnu zodpovednosť a neidentifikoval žiadne okolnosti, ktoré by v
budúcnosti mohli zabrániť jeho recidíve. Odmietavý postoj odsúdeného je zásadnou okolnosťou, ktorá
neumožňujekonštatovať,žebyodsúdenývnútorneprijalrozhodnutievbudúcnostisavyhýbaťspáchaniu
akejkoľvek trestnej činnosti.
8. K druhej materiálnej podmienke a dôvodom jej nesplnenia prvostupňový súd uviedol, že ak

u odsúdeného nenastalo v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody riadne a preukázateľné
polepšenie, tak nemožno dospieť k záveru o splnení druhej materiálnej podmienky, nakoľko polepšenie
odsúdeného je esenciálnou zložkou vyvodenia predpokladu, či odsúdený bude schopný viesť po jeho
prepustení z výkonu trestu odňatia slobody riadny život. Od odsúdeného teda nemožno dôvodne
očakávať vedenie riadneho života v budúcnosti, pokiaľ nemožno konštatovať jeho polepšenie sa už

počas výkonu trestu. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že odsúdený v súčasnosti vykonáva trest
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby a skonštatoval, že sa
odsúdený dopustil závažnejšieho trestného činu, a to dokonca voči blízkej osobe. Ďalej poukázal na to,
ževminulostibolpostihnutýpodmienečneodloženýmtrestomodňatiaslobodyzamenejzávažnútrestnú
činnosť. Skonštatoval, že skúsenosti s jeho predchádzajúcim spôsobom života, najmä opakovanie

páchania ďalšej trestnej činnosti, napriek skôr uloženému podmienečnému trestu odňatia slobody,
gradácia závažnosti trestnej činnosti (prečiny a zločiny), svedčia o nedostatku rešpektu k dodržiavaniu
právnych noriem u odsúdeného. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že ani proces resocializácie
odsúdeného ešte nenaplnil účel v celom svojom rozsahu, keďže program zaobchádzania odsúdený
plní len čiastočne, ale naďalej je v individuálnej práci vedený k zaujatiu negatívneho postoja k trestnej

činnosti. Správanie odsúdeného v minulosti a jeho terajší postoj k trestnej činnosti neumožňuje vysloviť
sa v prospech jeho možnej prognózy, t. j. že by v prípade prepustenia viedol riadny život na slobode.
Poukázalpritomnaresocializačnúprognózuodsúdeného,ktorájemenejpriaznivánazákladestredného
rizika recidívy (podľa hodnotenia ústavu). Z uvedeného dôvodu má súd prvého stupňa obavu, že
aj v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, odsúdený nebude viesť

riadny život, nakoľko naďalej je daná potreba pokračovať v procese resocializácie, tak aby sa jej riziko
minimalizovala resp. vylúčilo.
9. Preskúmaním konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia sťažnostný súd zistil, že
toto bolo vykonané v súlade so zákonom, keď prvostupňový súd nariadil a vykonal verejné zasadnutie,
na ktorom vypočul procesné strany, oboznámil listinné dôkazy a dal odsúdenému možnosť dostatočne

realizovať jeho práva, ktoré mu vyplývajú z ustanovení Trestného poriadku.
10. Po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel sťažnostný súd k záveru, že rozhodnutie o nesplnení
materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie, prvostupňový súd odôvodnil vo svojej podstate
len s poukazom na nekritický postoj odsúdeného k trestnej činnosti.11. V rámci vyhodnocovania splnenia alebo nesplnenia prvej materiálnej podmienky zameral
prvostupňový súd svoju pozornosť len na postoj odsúdeného k trestnej činnosti, avšak záver o polepšení
alebo nepolepšení odsúdeného pozostáva z viacerých zložiek, pričom zaujatie kritického postoja

odsúdeným k trestnej činnosti je len jednou z nich.
12. Súd by mal v tejto súvislosti skúmať, či u odsúdeného došlo k polepšeniu, teda, či u neho prebehol
proces vnútornej premeny jeho osobnosti oprávňujúci „nádej“, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny
život, v rámci čoho musí zvážiť aj závažnosť, povahu a spôsob spáchania trestných činov, ktorých
sa vykonávaný trest týka, ako aj pohnútky k trestnej činnosti, plnenie si povinností a správanie sa

odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody v kontexte jeho doterajšieho spôsobu života, charakteru
jeho osoby, povahových vlastností a jeho postoja k spáchanej trestnej činnosti, ktoré je možné zistiť z
hodnotenia odsúdeného ústavom, v ktorom vykonáva alebo vykonával trest odňatia slobody, väzby, jeho
charakteristík, posudkov a podobne, tak, aby súd mal dostatočný podklad pre zistenie, či je možné od
odsúdeného reálne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
13. Posudzovanie polepšenia odsúdeného je možné prakticky vyvodiť len z vonkajších prejavov jeho

správania sa, opierajúc sa o odôvodnené závery hodnotenia osôb zodpovedajúcich za výchovný vplyv
výkonu trestu odňatia slobody. Pri rozhodovaní o splnení prvej materiálnej podmienky, ide teda o to
rozlíšiť, kedy správanie odsúdeného a plnenie jeho povinností vo výkone trestu odňatia slobody sú
prejavom len vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie ústavu na výkon trestu a kedy ide o známky
skutočných zmien osobnosti odsúdeného odôvodňujúce nádej, že i v budúcnosti povedie riadny život. Vo

všeobecnosti pritom platí, že ak sa odsúdený vo výkone trestu dobre správa, automaticky to neznamená,
že sa polepšil a tým splnil prvú materiálnu podmienku.
14. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je opodstatnené len vtedy, ak sa
preukáže, že odsúdený vo výkone trestu nielen formálne, ako to vyžaduje zákon o výkone trestu odňatia
slobody a vyhláška, ktorou sa vykonáva poriadok výkonu trestu, ale nadpriemerne plnil všetky svoje

povinnosti (potreba dodatočných konkrétnych skutočností priaznivého charakteru preukazujúce snahu
odsúdeného o polepšenie), pričom zároveň jeho správanie musí byť bezproblémové. Ak odsúdený síce
plní svoje základné povinnosti, tak ako zákon vyžaduje, ide o bežný a zákonom predpísaný štandard
správania sa odsúdeného, ktorý sa ale nevymyká z priemeru a nenaznačuje snahu odsúdeného
o polepšenie.

15. Takýmto spôsobom sa prvostupňový súd v prvou materiálnou podmienkou nevysporiadal a na
iné skutočnosti, ako na nekritický postoj odsúdeného k trestnej činnosti nepoukázal. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia v tomto smere považuje sťažnostný súd za nedostatočné.
16. V tejto súvislosti ďalej považuje sťažnostný súd za potrebné uviesť, že medzi kritickým postojom k
vlastnej trestnej činnosti (teda i priznaním sa) a polepšením môže byť, a v praxi často i je, úzka obsahová

súvislosť, oba inštitúty však nemožno vzájomne zamieňať. Účelom konania o podmienečnom prepustení
ako časti vykonávacieho konania, preto nemôže byť získanie priznania sa odsúdeného.
17. Aj keď býva prítomnosť kritického postoja odsúdeného k spáchaniu trestnej činnosti a prijatie
zodpovednosti, resp. prítomnosť explicitného priznania sa k spáchaniu skutku, za ktorý bol trest uložený,
prípadne absencia takéhoto priznania, zohľadňovaná pri rezultátoch o polepšení sa odsúdeného, z

ustanovenia § 66 Trestného zákona nevyplýva nutnosť predchádzajúceho sa priznania k spáchanej
trestnej činnosti ako podmienky na podmienečné prepustenie. Takáto podmienka nevyplýva ani z
judikatúry ústavného súdu, ESĽP, ani z odporúčaní prijatých Radou Európy. Je potrebné poukázať na
to, že ani výkon trestu neznemožňuje odsúdenému využívať mimoriadne opravné prostriedky, ktorými
by mohol dosiahnuť revíziu svojho odsúdenia. Ak by súdy pri rozhodovaní o naplnení podmienok

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody automaticky vyžadovali priznanie sa
odsúdeného, bolo by mu odňaté právo na určité „výhrady“ k odsúdeniu, a tým minimálne aspoň
sčasti i na uplatňovanie mimoriadnych opravných prostriedkov. I určité kritické výhrady k odsúdeniu
(považovanie odsúdenia za viac či menej nespravodlivé) nemusia totiž automaticky znamenať, že
odsúdený trest neprijal, aspoň čiastočne si neuvedomil nesprávnosť svojho konania a v dôsledku toho

nemôže preukázať polepšenie.
18. Prvostupňový súd musí zvážiť, do akej miery absencia priznania sa, či existencia určitých výhrad k
odsúdeniu, bráni vysloveniu záveru, že odsúdený preukázal polepšenie.
19. Za správne vyhodnotenú nepovažuje sťažnostný súd ani druhú materiálnu podmienku, a to najmä
s ohľadom na nesprávne vysporiadanie sa s prvou materiálnou podmienkou, keďže naplnenie druhej

materiálnej podmienky je podmienené naplnením prvej materiálnej podmienky. To znamená, že od
odsúdeného je možné očakávať, že bude viesť riadny život, len ak počas výkonu trestu preukázal
polepšenie plnením svojich povinností a svojím správaním.20. Okrem toho, prvostupňový súd aj v tomto prípade poukázal na nekritický postoj odsúdeného
k trestnej činnosti, čiastočné plnenie cieľov programu zaobchádzania (ktoré je spôsobené nekritickým
pohľadom odsúdeného k trestnej činnosti), trestnú minulosť, resocializačnú prognózu a potrebu ďalšej

resocializácie. Síce skutočnosti, ktoré vzal prvostupňový súd do úvahy sú tými, ktoré je potrebné
vyhodnotiť pre účely stanovenia predpokladu vedenia riadneho života odsúdeným v budúcnosti,
s uvedenými skutočnosťami sa náležite nevysporiadal.
21. Je evidentné, že aj v prípade druhej materiálnej podmienky vzhliadol prvostupňový súd ako prekážku
jej splnenia postoj odsúdeného k trestnej činnosti, ktorý nie je negatívny. Okrem toho prvostupňový súd

poukázal na trestnú minulosť, z ktorej vyvodil nedostatok rešpektu odsúdeného k právnemu poriadku.
Sťažnostný súd však v tomto smere poukazuje na to, že odsúdený má v registri trestov 2 záznamy, a to
odsúdenie z roku 1988 a odsúdenie z roku 2021, ktorého trest odňatia slobody v súčasnosti vykonáva.
Sťažnostný súd je názoru, že samotná okolnosť, že sa odsúdený po 33 rokoch opätovne dopustil
trestnéhočinu,nemádostatočnúvýpovednúhodnotuksklonomodsúdenéhokpáchaniutrestnejčinnosti
a jeho budúcemu správania sa na slobode.

22. Trestná minulosť je síce relevantným faktorom pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení
odsúdeného, ale je potrebné zohľadniť ďalšie aktuálne poznatky o osobe odsúdeného, stav jeho
nápravy aj prostredie, v ktorom by sa ocitol po prípadnom podmienečnom prepustení na slobodu, ako
aj zaoberať sa okolnosťami spáchania trestnej činnosti s ohľadom na mieru prekonania subjektívnych
príčin tejto trestnej činnosti na strane odsúdeného. Trestnú minulosť nemožno hodnotiť formalisticky

– koľkokrát bol jednotlivec odsúdený, koľkokrát vykonával nepodmienečný trest odňatia slobody či
koľkokrát porušil podmienky podmienečného prepustenia. Je potrebné zvážiť, pred akou dlhou dobou
a z akých dôvodov došlo k spáchaniu predchádzajúcich trestných činov a či možno od odsúdeného
na základe jeho aktuálneho výkonu trestu očakávať, že povedie riadny život. Význam má aj podľa
možnosti čo najúplnejšia identifikácia osobných či sociálnych podmienok, ktoré má odsúdený vytvorené

na prechod do bežného života, a či tieto v individuálnych okolnostiach danej veci etablujú dostatočný
predpoklad vedenia riadneho života v budúcnosti.
23. Sťažnostný súd vyhodnotil sťažnosť podanú odsúdeným ako dôvodnú, keďže sa súd prvého stupňa
náležite nevysporiadal so všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie o žiadosti odsúdeného
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil.

24. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia malo za následok jeho zrušenie podľa § 194
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v celom rozsahu a vrátenie veci prvostupňovému súdu na nové
konanie a rozhodnutie.
25. Úlohou prvostupňového súdu bude vysporiadať sa so všetkými zistenými skutočnosťami a nové
rozhodnutie odôvodniť v zmysle požiadavky náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia a uviesť, na

základe akých konkrétnych úvah dospel k záveru, že odsúdený spĺňa alebo nespĺňa zákonné podmienky
na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.