Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2024

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 30C/84/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0022203428
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Červeňák

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2024:0022203428.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudca JUDr. Vladimír Červeňák, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX,

trvale bytom B. XX, XXX XX C., 2/ D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX F. C. XXX, 3/ F.
B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. F. E., H., C. C. XX, XXX XX I., 4/ I. J. I., K. B., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom A. X, XXX XX C., 5/ G. A., K. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom A. XXX, L. XXXXXX, M. A., 6/
F. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom N. XX, XXX XX C., všetci právne zastúpení: Advokátska kancelária
JUDr. Peter Gdovin, so sídlom kancelárie Kalininova 675, 066 01 Humenné, proti žalovanému: AMRUC
spol. s r.o., so sídlom 072 31 Vinné 6060, IČO: 36 198 111, právne zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Juraj Füzer, so sídlom M.R. Štefánika 1256/22, 075 01 Trebišov, IČO: 31 262 597, o určenie, že

nehnuteľnosť patrí do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že pozemok zapísaný v katastri nehnuteľností Okresného úradu Michalovce, odbor
katastrálny, na LV č.XXXX, katastrálne územie A. a to parc. C-KN č.XXX/X - ostatná plocha o výmere
1697 m2 v podiele 1/2 patrí do dedičstva nebohej O. B., K. G., nar.XX.XX.XXXX, naposledy bytom P.
XX, XXX XX C., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX.

II. Priznáva žalobcom od žalovaného právo na náhradu trov konania v plnej výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na tunajšom súde domáhali proti žalovanému určenia, že

nehnuteľnosti špecifikované v žalobe patria do dedičstva po nebohej O. B., K. G., nar. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom P. XX, XXX XX C., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX.

2. Návrh odôvodnili tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú synmi poručiteľky O. B., nar.XX.XX.XXXX v A.,
naposledy bytom P. XX, XXX XX C., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „poručiteľka). Žalobkyňa
v 3. rade je manželka tretieho syna poručiteľky nebohého Q. B., nar.XX.XX.XXXX, naposledy bytom R.
X, XXX XX C., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX a žalobcovia v 4. až 6. rade sú potomkami pána Q. B..

Žalovaný je zapísaný ako podielový spoluvlastník o veľkosti podielu 1/2 pozemok parc. C-KN č.XXX/
X - ostatná plocha o výmere 1697 m2, ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností Okresného úradu
Michalovce,odborkatastrálny,naLVč.XXXX,katastrálneúzemieA..Súčasnápodielováspoluvlastníčka
predmetnej nehnuteľnosti pani E. S., K. G., nar.XX.XX.XXXX, trvalé bytom T. XXX, XXX XX R. H. L.
spolu so žalobcami v 1. a 2. rade podali dňa 20.04.2011 na Okresnom súde v Michalovciach žalobu
o určenie vlastníckeho práva, ktorou sa domáhali, aby súd určil, že sú podielovými spoluvlastníkmi
parc. C-KN č.XXX/X - ostatná plocha o výmere 1789 m2, ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností

Okresného úradu Michalovce, odbor katastrálny, na LV č.XXXX, katastrálne územie A.. Konanie bolo
vedené pod č.k. 8C/41/2011. Vzhľadom na to, že geometrickým plánom D. J. L., č.36582972-162/2005
zo dňa 23.09.2005 bol z pôvodnej parcely č.973/4 o výmere 1789 m2 odčlenený diel č.2 o výmere
55 m2, ktorý bol následne pričlenený k parc. č.973/2 o výmere 221 m2 bol následne upravený petitžaloby s prihliadnutím na túto skutočnosť a žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k parc.
č.973/4 - ostatné plochy o výmere 1697 m2. Žalobcovia ďalej uviedli, že v konaní vedenom na Okresnom
súde v Michalovciach v konaní vedenom pod č.k. 8C/41/2011 poukazovali na to, že žalobkyňa v 1.rade

a jej sestra O. B. si riadne a včas v súlade s ust. § 9 ods. l zákona č.229/1991 Zb. uplatnili na
Pozemkovom úrade v P. nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli skonfiškované ich otcovi N. G., ako
pôvodnému vlastníkovi. Keďže povinná osoba, ktorou v tom čase boli Vojenské lesy a majetky, o.z.
KamenicanadCirochousnimivzmyslezákonnej60-dňovejlehotyodpodaniavýzvyneuzavrelidohodu
o vydaní týchto nehnuteľností, rozhodol o vlastníctve oprávnených osôb k týmto nehnuteľnostiam v

zmysle § 9 ods.4 zákona č.229/1991 Zb. Pozemkový úrad Michalovce a to rozhodnutím Č.893/93-R
zo dňa 19.01.1993. Okrem iných nehnuteľností tak priznal Pozemkový úrad Michalovce oprávneným
osobám aj vlastnícke právo k parcele č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490 m2, ktorá bola na
základe geometrického plánu č.00222 585-325-104/94 zapísaná na LV č.XXX. Zároveň Obec Kaluža
sa stala vlastníčkou parcely č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490 m2 podľa Protokolu o prevode
vlastníctva vecí majetku z vlastníctva Slovenského štátu v správe Cestovného ruchu Michalovce na

obec Kaluža č.2/1995 zo dňa 27.04.1995. Vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľností nadobudla
obec Kaluža v zmysle § 2 ods.2 zákona č.138/1991 Zb. a to spätne ku dňu účinnosti tohto zákona,
t.j. ku dňu 01.05.1991. Vzhľadom na tieto skutočnosti a v súlade s vtedy platným právnym stavom
sa tak obec Kaluža stala povinnou osobou v zmysle § 5 ods. l, ods.2 zákona č.229/1991 Zb. už od
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. odo dňa 24.06.1991. Obec A. teda bola povinnou osobou

v zmysle § 5 ods. l, ods.2 zákona č.229/1991 Zb. už v čase uplatnenia nároku oprávnených osôb,
vrátane právnej predchodkyne žalobcov v 1. až 6. rade na Pozemkovom úrade v P.. Z Protokolu o
prevodevlastníctvavecímajetkuzvlastníctvaSlovenskéhoštátuvspráveCestovnéhoruchuMichalovce
na obec Kaluža č.2/1995 zo dňa 27.04.1995 a jeho prílohy, ktorou bol LV č. XXX mala a musela
mať obec Kaluža vedomosť, že sa stala výlučnou vlastníckou tejto parcely. Naviac z prílohy zo dňa

05.06.2000 k rozhodnutiu Pozemkového úradu v Michalovciach Č. 893/93-R zo dňa 19.01.1993, ktorá
bola obci doručená dňa 15.06.2000 je preukázané, že sa obec Kaluža najneskôr v tento deň dozvedela
o tom, že predmetná parcela č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490 m2, ktorá bola v jej vlastníctve,
zapísanánaLVč.XXXjepredmetomreštitúcie.Okremtohojezlistinnýchdôkazovdostatočnedokázané,
že v opravných, ako aj následných konaniach boli tak obec Vinné, ako aj obec Kaluža brané ako

účastníci konania na strane povinných osôb a preto boli riadne informované o opravách a nových
rozhodnutiach vrátane toho prvého zo dňa 19.01.1993. Obec Kaluža ako predávajúca kúpnou zmluvou
uzavretou dňa 01.06.2000 previedla na kupujúceho Cestné stavby a.s. Košice, Južná trieda č.6, Košice,
IČO: 31 651 518 novovytvorenú parcelu č.973/4 - ostatné plochy o výmere 1789 m2, ktorá bola
na základe geometrických plánov č.14328810-50/2000 a č.14328810-128/2000 vyhotovených firmou

Badida - Michalovce odčlenená z pôvodnej parcely č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490 m2,
zapísanej na LV č.XXX, kat. úz. A.. Vklad vlastníckeho práva bol Správou katastra Michalovce povolený
až dňa 12.07.2000, kedy sa stal kupujúci vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, pričom v tom čase
už bola obec Kaluža vierohodne uzrozumená s tým, že je povinnou osobou v zmysle zákona. Na
tento nezákonný postup oprávnené osoby prostredníctvom svojho právneho zástupcu upozorňovali

obec Kaluža, Cestné stavby a.s., ako aj správu katastra v P., avšak bezúspešne. Nielenže nedošlo k
náprave porušeného práva oprávnených osôb, ale Cestné stavby, a.s. Košice parcelu C-KN č.973/4
ďalej odpredali žalovanému kúpnou zmluvou V-1807/03 zo dňa 04.11.2003 spolu s parcelou č.973/2 a
rekreačnou chatou, súp.č.460, postaveniu na prac. č.973/2.

3. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchom strán sporu, ako aj ostatným
spisovým materiálom, pripojeným spisom tunajšieho súdu sp. zn. 8C/41/2011 a zistil tento skutkový
stav:

4.Žalobcoviav1.až6.rade,t.j.právninástupcoviaoprávnenejosobyO.B.sapodanoužalobudomáhajú

určenia, že parc. C-KN č.XXX/X - ostatná plocha o výmere 1697 m2 zapísaná v katastri nehnuteľností
Okresného úradu Michalovce, odbor katastrálny, na LV č.XXXX, katastrálne územie A. v podiele 1/2
patrí do dedičstva po nebohej O. B., K. G., nar.XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XX, XXX XX C., ktorá
zomrela dňa XX.XX.XXXX. Naliehavý právny záujem žalobcov v 1. až 6.rade v tomto konaní je daný
tým, že bez tohto určenia je ich právne postavenie neisté a ohrozené a nápravu tohto stavu nie je

možné zabezpečiť prostredníctvom iných právnych prostriedkov. Žalobcovia sa touto žalobou domáhajú
nápravy porušeného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorého boli zbavení v rozpore so zákonom,
ako aj s poukazom na tzv. „reštitučný zákon" č.299/1990 Zb., ktorým bolo právnej predchodkyni žalobcov
priznané v rámci zmiernenia majetkových krívd vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti.5. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 29.12.2022, čl. 45 navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že
nehnuteľnosti právnych predchodcov žalobcov boli v minulosti konfiškované a vlastníkom sa stal štát.

Na základe zák. č.138/91 Zb. v zmysle §§ 1, 2 do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej
republiky veci, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným
výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia rozpočtovým,
príspevkovým organizáciám, prechádzajú z majetku SR do vlastníctva obce a obce si vzájomné práva
a povinnosti upravia zmluvne. Veci t.j. nehnuteľnosti, ktoré užívala nadobudla obec Kaluža teda dňom

účinnosti tohto zákona ( § 2 ods.7 cit. zák.) a veci t.j. nehnuteľnosti, ktoré neužívala a nedržala v
zmysle § 2 ods. 6 až delimitačným protokolom, ktorým držiteľ nehnuteľnosti Okresná správa cestovného
ruchu Michalovce odovzdal tieto nehnuteľnosti obci Kaluža. Obec A. sa stala vlastníkom, a teda aj
držiteľom veci až dňa 27.04.1995.Uviedol, že v konaní bolo nesporné a preukázané, že Slovenská
republika bola vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a v správe ju mala štátna organizácia Okresná
správa cestovného ruchu Michalovce, ktorá ju užívala a táto parcela bola aj v minulosti zastavaná,

čo medzi stranami nebolo sporné. Štátna organizácia Okresná správa cestovného ruchu Michalovce
na základe protokolu zo dňa 27.04.1995 č. 2/1995 parcelu č.973/1, ktorej súčasťou je sporná parcela,
previedla vlastníctvo tejto parcely z vlastníctva Slovenského štátu na obec Kaluža podľa §2 ods.2 zák.
č.138/1991 Zb. Z vyššie uvedeného protokolu č. 2/1995 zo dňa 27.04.1995 o prevode vlastníctva veci
majetku z vlastníctva Slovenského štátu v správe Cestovného ruchu Michalovce bolo preukázané, že

štát-správca Cestovný ruch Michalovce previedol na obec Kaluža vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá
je predmetom tohto súdneho konania, ako aj predchádzajúceho súdneho konania na OS Michalovce
vedeného pod sp. zn. 8C/41/2011 a Obec Kaluža sa stala povinnou osobou. Povinná osoba obec Kaluža
v tomto právnom vzťahu medzi ňou a reštituentmi nebola povinnou osobou, lebo nárok reštituentov
zanikol dňa 31.12.1992 a reštituenti si voči obci a Okresnej správe cestovného ruchu Michalovce

neuplatnili reštitučný nárok. Navrátenie vlastníctva si reštituenti na Pozemkovom úrade Michalovce
uplatnili do 31.12.1992 len voči Vojenským lesom Kamenica nad Cirochou. Obec Kaluža mohla byť
povinnou osobou v iných právnych vzťahoch týkajúcich sa iných nehnuteľností, ktoré aj reálne užívala,
ale nie v tomto právnom vzťahu, lebo držiteľom bola štátna organizácia Okresná správa cestovného
ruchu Michalovce. Ak by mal platiť právny záver, že obec sa stala povinnou osobou až v r. 1995, tak

povinnou osobou obec Kaluža už od účinnosti zák. č. 138/91 Zb. t.j. od 24.06.1991 nemohla byť, ale
povinnou osobou by bola štátna organizácia Okresná správa cestovného ruchu Michalovce, ktorá držala
nehnuteľnosť v zmysle § 5 ods.2 písm. a zák. č. 229/1991 Zb. Povinnou osobou by neboli Vojenské
lesy, odštepný závod Kamenica nad Cirochou, s ktorou osobou ako povinnou konal pozemkový úrad
Michalovce. Ak sa obec Kaluža až v r. 1995 stala vlastníkom nehnuteľností, tak nebola povinnou osobou

vo vzťahu k oprávneným osobám, t.j. žalobcom, lebo zák. č. 229/1991 Zb. na uplatnenie reštitučného
nároku vymedzil prekluzívnu lehotu len do 31.12.1992. V danom prípade povinnou osobou bol držiteľ
nehnuteľnosti, a to štátna hospodárska organizácia Okresná správa cestovného ruchu Michalovce, ktorá
mala ku dňu účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. právo hospodárenia k nehnuteľnosti a nebola vlastníkom
nehnuteľnosti, lebo vlastníkom nehnuteľnosti bol štát a ona bola držiteľom nehnuteľnosti podľa § 5 ods.

1,2 písm. a) cit. zák. Lehota na uplatnenie nároku oprávnenej osoby na Pozemkovom úrade Michalovce
proti povinnej osobe bola do 31.12.1992 v zmysle § 13 zák.č. 229/1991 Zb. Neuplatnením práva v
zákonnej lehote právo oprávneným osobám zaniklo. Vyplýva to aj z § 583 obč. zák., podľa ktorého
k zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch uvedených v
zákone. Na zánik súd prihliadne aj keď to dlžník nenamietne. Povinnou osobou neboli preto Vojenské

lesy odštepný závod Kamenica nad Cirochou ani obec Kaluža, ale jedinou povinnou osobou bola štátna
organizácia Okresná správa cestovného ruchu Michalovce.

6. V správnom reštitučnom konaní bolo preukázané, že oprávnené osoby si uplatnili reštitúciu na
Pozemkovom úrade Michalovce s tým, že výzvu na vydanie nehnuteľnosti adresovali povinnej osobe

Vojenské lesy Kamenica nad Cirochou a nie držiteľovi nehnuteľnosti Okresná správa cestovného
ruchu Michalovce, ktorá bola štátnou hospodárskou organizáciou správnou subjektivitou, lebo bola
rozpočtovou alebo príspevkovou organizáciou. Výzvu neadresovali ani obci Kaluža, ale iba voči
Vojenským lesom Kamenica nad Cirochou.

7. Pozemkový úrad Michalovce v rozhodnutí zo dňa 19.01.1993 č. 893/93 - R. konštatoval, že oprávnené
osoby spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. a priznal im proti povinnej
osobe R. Q. A. H. U. (ktorá nebola povinnou osobou) vlastnícke právo parc. č. 732 - les a pasienok
o výmere 433 922 m2 k.ú. A. s tým, že správna výmera nehnuteľnosti bude upresnená v novomgeometrickom pláne. Pozemkový úrad Michalovce vydal opravné rozhodnutie zo dňa 10.11.1993 č.
893/93/1-R., ktorým opravil vyššie uvedené svoje rozhodnutie. Žalovaný uviedol, že je to evidentné z
rozhodnutí Pozemkového úradu Michalovce, ale najmä z výzvy JUDr. Kaščáka pre Obec Kaluža na

usporiadanie vzťahov zo dňa 21.10.1997 zn. V-86/97-Kš a rozhodnutia o vlastníctve OÚ Michalovce
odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 12.12.2001 č. 2001/00184-1/
DZI. Pozemkový úrad teda z vlastného podnetu až v roku 2001 t.j. po zániku reštitučného nároku dňom
31.12.1992 doplnil svoje rozhodnutia z r. 1993 o nové a ďalšie povinné osoby. Rozhodnutie nemá
poučenie o opravnom prostriedku. Je vadné, lebo nie Pozemkový úrad rozhoduje o povinných osobách,

ale povinná osoba je zo zákona č. 229/1991 Zb. Povinné osoby vznikajú zo zákona a nie rozhodnutím
pozemkového úradu. Teda v tomto prípade, že vlastníctvo obec Kaluža nadobudla zák. č. 138/1991 Zb.
ažprotokolomč.2/1995zodňa27.04.1995oprevodevlastníctvavecimajetkuzvlastníctvaSlovenského
štátu v správe Okresnej správy cestovného ruchu Michalovce t.j. dňom 27.04.1995 vzhľadom na § 2 ods.
6 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obci, tak je evidentné a preukázané, že obec už nemohla byť povinnou
osobou spätne k účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. nakoľko reštitučný nárok oprávneným osobám právne

zanikol 31.12.1992. Obec A., preto nepostupovala a nemohla postupovať v rozpore s § 5 ods. 3 zák.
č. 229/1991 Zb., keď sporné nehnuteľnosti previedla zmluvne na Cestné stavby a.s. Košice. Povinná
osoba - Vojenské lesy Kamenica nad Cirochou, s ktorou konal Pozemkový úrad Michalovce podala proti
rozhodnutiu PÚ Michalovce zo dňa 19.01.1993 v spojení s opravným rozhodnutím zo dňa 10.11.1993 č.
konania XXX/XX - K. návrh na preskúmanie hore uvedených rozhodnutí v súdnom konaní. KS Košice

rozsudkom zo dňa 27.01.1994, sp. zn. 3S 41/93 potvrdil rozhodnutie Pozemkového úradu Michalovce
zo dňa 19.01.1993 v spojení s opravným rozhodnutím zo dňa 10.11.1993 č. konania 893/93 - R.

8. Predmetom správneho prieskumu na KS Košice nebol prieskum, či Vojenské lesy, odštepný závod
Kamenica nad Cirochou sú alebo nie sú povinnou osobou, ale prieskumom bola právna otázka, či zákon

č. 229/1991 Zb. sa vzťahuje aj na lesnú pôdu, a teda či je alebo nie je lesná pôda predmetom reštitúcie.
Právny záver krajského súdu bol taký, že reštitúcia sa vzťahuje aj na lesnú pôdu. Keď po právoplatnosti
horeuvedených rozhodnutí PÚ Michalovce zistil, že na vydaných pozemkoch sa nachádzajú parcely,
ktoré spĺňajú podmienky § 11 zák. č. 229/1991 Zb., lebo sú zastavané, a preto sa nevydávajú, tak
Okresný úrad v Michalovciach, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva prílohou

zo dňa 05.06.2000 zn. 2000/01484 prílohou k rozhodnutiu Č.893/93-R spresnil výmery k zápisu na LV
a bod 2 horeuvedených rozhodnutí č. 893/93 - R zo dňa 19.01.1993 v spojení s opravným rozhodnutím
č. 893/93/1-R zo dňa 10.11.1993 opravil tak, že zacitoval opätovne k čomu sa vlastníctvo priznáva t.j.
okrem iných nehnuteľností vo vložkách aj k nehnuteľnosti vo vložke č. 75 mpč. 732 o výmere 43 5619
m2, a to k pare. č. KN:

967/2 les. pozemok o výmere 8 5999 m2
969/3 les. pozemok o výmere 4 5016m2
970/3 les. pozemok o výmere 26 5642 m2
981/2 les. pozemok o výmere 4786 m2
973/1 ost. plocha o výmere 1 9490 m2 Spolu: 42 0933 m2.

9. Pozemkový úrad Michalovce po zistení, že niektoré pozemky sú zastavané a sa nevydávajú, tak
dňa 10.11.1993 č. 893/93/1-R vydal opravné rozhodnutie s upresnením výmery vydávanej plochy t.j.
vynechaním zastavanej plochy. Netýkalo sa to parcely, ktorá je predmetom súdneho konania. Keď
pozemkový úrad v tomto prípade, pokiaľ ide o parc.č. 730 - lúka Blatán postupoval vynechaním

zastavanej parcely, tak takto mohol a mal postupovať aj v tomto prípade a nevydať reštituentom
zastavanúplochu,lebozobsahureštitučnéhospisubolozrejmé,žepozemkysúzastavanéapozemkový
úrad to aj v rozhodnutiach konštatoval.

10. Z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaný poukázal na rozsudok NS zo dňa 29.09.2009

sp. zn. 4Cdo/171/2008, ktorým bolo zamietnuté dovolanie žalovanej. Z neho vyplýva, že ostal v platnosti
zmeňujúci výrok rozsudku KS Žilina zo dňa 27.03.208 sp. zn. 10Co/213/2007, ktorým bol žalobca určený
za vlastníka nehnuteľnosti. Žalobcom bolo mesto T., ktoré nadobudlo vlastníckeho právo k nehnuteľnosti
podľa § 2 ods. 6 delimitačným protokolom, ktorý bol vydaný až po vyhlásenom rozsudku OS Dolný Kubín
dňa 28.05.2002, a teda do vyhlásenia rozsudku KS Žilina dňa 27.03.2008. NS SR odobril takýto postup

KS Žilina. Mesto T. teda nenadobudlo vlastnícke právo dňom účinnosti zákona č. 138/91 Zb. o majetku
obci podľa § 2 ods. 7 ku dňu 01.04.1991, ale až delimitačným protokolom o odovzdaní nehnuteľnosti,
lebo ods. 6 nie je uvedený v § 2 ods. 7 cit. zákona.11. Právne preto je vyriešenie právnej otázky, ku ktorému dňu obec Kaluža nadobudla vlastnícke právo
rozhodujúce k právnemu záveru a riešeniu právnej otázky platnosti a neplatnosti zmluvy medzi obcou
Kaluža a Cestnými stavbami a.s. Košice, lebo obec nebola držiteľom nehnuteľnosti ku dňu účinnosti

zák. č. 229/1991 Zb., a preto nebola ani povinnou osobou z tohto dôvodu.

12. Je potrebné vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uviesť, že reštitučný zákon č. 229/1991 Zb.
bol časovo ohraničený lehotou na uplatnenie nároku a podmienkami uplatnenia tohto nároku. Reštitučný
zákon len zmierňoval a uľahčoval oprávneným osobám obnovenie vlastníckeho práva (t.j. právna

otázka), ale nespôsoboval zánik vlastníckeho práva. Oprávnené osoby si mohli nárok uplatniť aj podľa §
126 ods. 1 obč. zák. Bolo na vôli oprávnených osôb, akým spôsobom a na ktorom orgáne si tento nárok
uplatnia. V tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 249/2011. Oprávnené
osoby si neuplatnili u povinnej osoby svoj nárok, a preto sa im vlastnícke právo nevrátilo. Obec A.
platne bez akýchkoľvek obmedzení previedla vlastníctvo nehnuteľností na cestné stavby a.s. Košice
a následne Cestné stavby a.s. Košice na našu spoločnosť. Oprávneným osobám nie je znemožnené

uplatnenie svojho nároku podľa 126 obč. zák. V takomto prípade by sa už muselo riešiť aj množstvo
ďalších právnych otázok napr. otázky spracovania, stavby na pozemku, vecné bremeno upravené v §§
135b a nasl. obč. zák..

13. Skôr ako sa mala riešiť otázka kolízie princípov vlastníctva a uprednostnenie jedného z princípov

t.j. komu ponechať vlastnícke právo, tak predtým sa mali riešiť iné otázky, a to platnosť kúpnej zmluvy a
pod. Až pri správnom vyriešení právnej otázky platnosti kúpnej zmluvy medzi obcou Kaluža a Cestnými
stavbami a.s. Košice, bolo možné pristúpiť k riešeniu otázky kolízie princípov.

14. Odvolací súd - KS Košice v rozsudku zo dňa 31.07.2019 sp. zn. 1 Co/274/2018, v konaní na OS

Michalovce pod sp. zn. 8C/41/2011, nesprávne vyriešil otázku vlastníctva z pohľadu platnosti kúpnej
zmluvy a potom riešil otázku kolízie princípov z pohľadu nadobudnutia nášho vlastníckeho práva dobrou
vierou, pričom správne mal riešiť kolíziu princípov z pohľadu nadobudnutia nášho vlastníckeho práva
na základe platnej zmluvy a platnej zmluvy aj medzi obcou Kaluža a Cestnými stavbami a.s Košice.

15. Žalovaný uviedli, že ak by bol súd toho názoru, že aj oprávneným osobám v reštitučnom konaní bolo
prinavrátenévlastníckeprávo,potomposudzovaniepodmienokokolnostípriuprednostnenívlastníckeho
práva žalobkyne v 1. rade alebo nášho vlastníckeho práva sú diametrálne iné.

16. Žalobcovia na vyjadrenie žalovaného reagovali podaním zo dňa 20.02.2023, v ktorom uviedli, že

z predložených listinných dôkazov vyplýva, že právna predchodkyňa žalobcov v 1. až 6. rade spolu
so svojou nebohou sestrou E. S. si riadne a včas v súlade s ust. § 9 ods.l zákona č.229/1991 Zb.
uplatnili na Pozemkovom úrade v P. nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli skonfiškované ich
otcovi N. G., ako pôvodnému vlastníkovi. Keďže povinná osoba, ktorou v tom čase boli Vojenské
lesy a majetky, o.z. Kamenica nad Cirochou s nimi v zmysle zákonnej 60 - dňovej lehoty od podania

výzvy neuzavrela dohodu o vydaní týchto nehnuteľností, rozhodol o vlastníctve oprávnených osôb k
týmto nehnuteľnostiam v zmysle § 9 ods.4 zákona č.229/1991 Zb. Pozemkový úrad Michalovce a to
rozhodnutím Č.893/93-R zo dňa 19.01.1993. Okrem iných nehnuteľností tak priznal Pozemkový úrad
Michalovce oprávneným osobám aj vlastnícke právo k parcele č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490
m2, ktorá bola na základe geometrického plánu č.00222 585-325-104/94 zapísaná na LV č.XXX.

17. T. Kaluža sa stala vlastníčkou parcely č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490 m2 podľa Protokolu o
prevodevlastníctvavecímajetkuzvlastníctvaSlovenskéhoštátuvspráveCestovnéhoruchuMichalovce
na obec Kaluža č.2/1995 zo dňa 27.04.1995. Vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudla
obec Kaluža v zmysle § 2 ods.2 zákona č.138/1991 Zb. a to spätne ku dňu účinnosti tohto zákona,

t.j. ku dňu 01.05.1991. Vzhľadom na tieto skutočnosti a v súlade s vtedy platným právnym stavom
sa tak obec Kaluža stala povinnou osobou v zmysle § 5 ods.l, ods.2 zákona č.229/1991 Zb. už
od nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. odo dňa 24.06.1991. Nie je teda pravdou, že sa obec
Kaluža stala povinnou osobu až rozhodnutím Okresného úradu Michalovce č.2001/00184-1 DZI zo dňa
12.12.2001 ale bola ňou už v čase uplatnenia nároku oprávnených osôb na Pozemkovom úrade v

Michalovciach. Z Protokolu o prevode vlastníctva vecí majetku z vlastníctva Slovenského štátu v správe
Cestovného ruchu Michalovce na obec Kaluža č.2/1995 zo dňa 27.04.1995 a jeho prílohy, ktorou bol
LV č.XXX mala a musela mať obec Kaluža vedomosť, že sa stala výlučnou vlastníckou tejto parcely.
Naviac z prílohy zo dňa 05.06.2000 k rozhodnutiu Pozemkového úradu v Michalovciach Č.893/93-R zodňa 19.01.1993, ktorá bola obci doručená dňa 15.06.2000 je preukázané, že sa obec Kaluža najneskôr
v tento deň dozvedela o tom, že predmetná parcela č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490 m2,
ktorá bola v jej vlastníctve, zapísaná na LV č.XXX je predmetom reštitúcie. Okrem toho je z listinných

dôkazov dostatočne dokázané, že v opravných, ako aj následných konaniach boli tak obec Vinné, ako
aj obec Kaluža brané ako účastníci konania na strane povinných osôb, a preto boli riadne informované
o opravách a nových rozhodnutiach vrátane toho prvého zo dňa 19.01.1993.

18. Nie je teda pravdou, že sa obec Kaluža stala povinnou osobu až rozhodnutím Okresného

úradu Michalovce č.2001/00184-1 DZI zo dňa 12.12.2001 ale bola ňou už v čase uplatnenia nároku
oprávnených osôb na Pozemkovom úrade v Michalovciach. Z Protokolu o prevode vlastníctva vecí
majetku z vlastníctva Slovenského štátu v správe Cestovného ruchu Michalovce na obec Kaluža
č.2/1995 zo dňa 27.04.1995 a jeho prílohy, ktorou bol LV č.XXX mala a musela mať obec Kaluža
vedomosť, že sa stala výlučnou vlastníčkou tejto parcely. Naviac z prílohy zo dňa 05.06.2000 k
rozhodnutiu Pozemkového úradu v Michalovciach Č.893/93-R zo dňa 19.01.1993, ktorá bola obci

doručená dňa 15.06.2000 je preukázané, že sa obec Kaluža najneskôr v tento deň dozvedela o tom, že
predmetná parcela č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490 m2, ktorá bola v jej vlastníctve, zapísaná
na LV č.XXX je predmetom reštitúcie. Okrem toho je z listinných dôkazov dostatočne dokázané, že v
opravných, ako aj následných konaniach boli tak obec Vinné, ako aj obec Kaluža brané ako účastníci
konania na strane povinných osôb a preto boli riadne informované o opravách a nových rozhodnutiach

vrátane toho prvého zo dňa 19.01.1993.

19. V ďalšom žalovaný namietal postup vtedajšieho Pozemkového úradu v Michalovciach, ktorý
rozhodnutím zo dňa 19.01.1993 č.893/93 - R. konštatoval, že oprávnené osoby spĺňajú podmienky
uvedené v § 6 ods.2 zák.č.229/1991 Zb. a priznal im proti povinnej osobe Vojenské lesy Kamenica

nad Cirochou (ktorá podľa neho nebola povinnou osobou) vlastnícke právo k pare. č.732 - les a
pasienok o výmere 433 922 m2, k.ú. A. s tým, že správna výmera nehnuteľnosti bude upresnená v
novom geometrickom pláne. Následne Pozemkový úrad vydal opravné rozhodnutie zo dňa 10.11.1993
Č.893/93/1-R., ktorým opravil vyššie uvedené rozhodnutie. Poukazuje na to, že pozemkový úrad mal aj
v tomto prípade postupovať analogicky keď vo svojom opravnom rozhodnutí vynechal pare. č.736- Q.

I., ktorá bola zastavaná. Mal preto aj v tomto prípade nevydať reštituentom zastavanú plochu, nakoľko
to bolo zrejmé už z reštitučného spisu a pozemkový úrad to vo svojich rozhodnutiach aj skonštatoval.

20. Podľa žalovaného právo žalobcov na reštitúciu nebolo riadne a včas uplatnené, nakoľko v zmysle
§ 9 zák.č.229/1991 Zb. bolo potrebné nárok oprávnenou osobou uplatniť nie len na pozemkovom

úrade, ale súčasne bolo potrebné vyzvať povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Bez splnenia tejto
podmienky - výzvy, pozemkový úrad nebol oprávnený priznať vlastníctvo žalobcom a mal ich nárok na
reštitúciu zamietnuť. Znova poukazuje na to, že povinnou osobou nebola obec Kaluža, ale Okresná
správa cestovného ruchu Michalovce. Ak nárok žalobcov v zmysle § 13 zák.č.229/1991 Zb. zanikol
alebo nebol riadne uplatnený, nebolo možné na danú vec aplikovať ustanovenie § 5 ods.3 citovaného

zákona a právne uzavrieť, že obec Kaluža nemohla previesť nehnuteľnosti do vlastníctva iného a že
takýto právny úkon je absolútne neplatný. Preto považuje kúpnu zmluvu medzi obcou Kaluža a Cestnými
stavbami a.s. Košice zo dňa 01.06.2000 za platne uzavretú. V konečnom dôsledku preto považuje
žalovaný predmetné rozhodnutia Pozemkového úradu v Michalovciach za vadné a následne aj za
vadné právne posúdenie právnej otázky platnosti a absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi obcou

Kaluže a Cestnými stavbami a.s. Košice zo dňa 01.06.2000 odvolacím súdom, ako aj Najvyšším súdom
Slovenskej republiky. V ďalšom poukazuje na nejaké rozsudky, ktoré majú podporiť jeho právne názory.

21. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu si dovoľuje polemizovať s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa

ktorých dlhodobého a nezmeneného právneho názoru sú súdy viazané rozhodnutím správneho orgánu,
ktoré je pre ne záväzné a nemožno ho zmeniť novým právnym posudzovaním v inom, resp. ďalšom
konaní. Je samozrejme jeho právom nesúhlasiť s takýmto jednoznačným a iný výklad nepripúšťajúcim
právnym názorom, ale to je tak všetko čo v tejto veci môže robiť, nakoľko súdy sú viazané právnym
názorom vysloveným odvolacím, resp. dovolacím súdom.

22. V tejto súvislosti súdu predložili rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Cdo
144/2020-364 zo dňa 30.05.2022, ktorým súd zamietol dovolanie podané žalovaným proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. lCo/274/2018 z 31.07.2019 v pôvodnom konaní a kde žalovanýzastúpený rovnakým právnym zástupcom v rámci dovolacieho konania napádal rozsudok odvolacieho
súdu z rovnakých skutkových a právnych dôvodov akými argumentuje aj v tomto konaní.

23. Najvyšší súd SR zaujal jednoznačné stanovisko k hlavnej otázke žalovaného, ktorá podľa súdu
rezonuje vo všetkých jeho otázkach a to „či je súd v tomto konaní viazaný rozhodnutím správneho
orgánu (pozemkového úradu) vydanom v správnom konaní o úprave zmiernenia majetkových a iných
krívd (reštitučné konanie)", pričom dovolateľ poukázal na rozsudok NS SR z 01.08.2012, sp. zn. 10 Sžr
125/2011 a taktiež na rozsudok NS SR z 23.11.2017, sp. zn. 3 Sžr 11/2017. Podľa názoru dovolacieho

súdu pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods.l CSP teda nemožno
zahrnúť rozhodnutia NS SR, ktorými bolo rozhodované o opravnom prostriedku proti neprávoplatnému
rozhodnutiu správneho orgánu (odvolacie konanie podľa § 2501 ods.l zák.č. 99/1963 Zb.), na ktoré
dovolateľ poukazuje vo svojom dovolaní a nie sú spôsobilé odôvodniť prípustnosť dovolania podľa §
421 ods.l písm./a CSP.

24. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že napriek tvrdeniam dovolateľa rozhodol
v súlade s právnymi názormi najvyššieho súdu, ktoré zaujal uznesením sp. zn. lCdo 133/2009 z
29.04.2010 v ktorom je uvedené, že ..."ak z existencie právoplatného rozhodnutia vyplýva otázka, ktorá
je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), treba sa ňou zaoberať... Pokiaľ
ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov

došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento
(nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom)
občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom
sa už vyriešila ako vec sama) je týmto vyriešením viazaný. Právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav
právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti

súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a
záväzným; takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní tých istých účastníkov
záväzné. Právne vzťahy ním vyriešené je možno spochybniť len osobitne kvalifikovaným spôsobom -
súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom
spore účastníkov, nie je vonkoncom rozhodujúce (podstatné), či súd v právoplatne skončenom konaní

správne alebo nesprávne posúdil priznaný nárok (príslušenstvo pohľadávky). Klásť otázku, či civilný
súd v predošlom konaní vec (priznaný nárok) správne alebo nesprávne právne posúdil je nielen
zbytočné, takáto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená); so zreteľom na právoplatnosť
a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové" právne
posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov

vylúčené (neprípustné)."

25. Poukázali tiež na ďalšie rozhodnutia napr. uznesenie NS SR sp. zn. lCdo 44/2010 z 31.01.2012,
kde bolo vyslovené, že ak v občianskoprávnom konaní už bola právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako

prejudiciálnu viazaný jej skorším posúdením. Obdobne rozhodol aj ústavný súd v náleze č.k. II. ÚS
349/09-36 z 20.01.2010 kde zdôraznil, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia
§ 135 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní
podľa § 159 ods.2 O.s.p. konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať
právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti

s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto
jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Tento názor
ústavného súdu reflektuje aj rozhodovacia prax všeobecných súdov pri riešení otázky ich viazanosti
posúdením hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania v inom súdnom konaní. Dovolací súd následne
skonštatoval, že tak prvoinštančný súd, ako aj odvolací súd sa pri riešení dovolateľom nastolenej otázky

neodklonili od právneho záveru dovolacieho súdu uvedeného v citovaných rozhodnutiach.

26. Žalovaný v ďalšom polemizuje nad kolíziu princípov vlastníctva a to nadobudnuté žalovaným platnou
zmluvou a nadobudnuté oprávnenými osobami v reštitučnom konaní, kde opakovane poukazuje na to,
že obec Kaluža platne previedla vlastnícke právo k spornému pozemku na Cestné stavby a.s. Košice,

ktoré ho následne platne previedli na žalovaného. Nakoniec vyslovil žalovaný právny názor, že ak by aj
súd bol toho názoru, že aj oprávneným osobám v reštitučnom konaní bolo prinavrátené vlastnícke právo,
potomposudzovaniepodmienokokolnostipriuprednostnenívlastníckehoprávažalobkynevl.radealebo
vlastníckeho práva žalovaného sú diametrálne odlišné a rozhodne v prospech žalovaného.27. Uviedol, že nie je mu úplne jasné, ako by mohol súd rozhodnúť o priznaní vlastníckeho práva k
spornej parcele žalobcom a zároveň rozhodnúť o platnosti kúpnych zmlúv na základe ktorých nadobudol

vlastníctvo k tomuto pozemku žalovaný a následne riešiť princíp kolízie týchto dvoch vlastníckych práv.

28. Pokiaľ ide o riešenie kolízie princípu právnej istoty a dobrej viery s princípom, že nikto na iného
nemôže previesť viac práva ako má sám, táto právna otázka bola viackrát riešená aj Najvyšším súdom
Slovenskej republiky, vždy s rovnakým výsledkom a nemenným právnym názorom, čím bola vytvorená

a ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, takže neobstojí ani jeden z dovolacích
dôvodov, ktorých sa dovolateľ dovoláva.

29. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 3Cdo 144/2010 zo dňa 30.03.2011 konštatuje, že „Ak je
prvotnákúpnazmluvaneplatná,nestalsaprvýkupujúcivlastníkomnehnuteľnostiavprípadejejďalšieho
prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od

vlastníckehoprávaprvéhokupujúceho.Nazákladeabsolútneneplatnéhoprávnehoúkonunemôžedôjsť
kplatnémuprevoduvlastníckehopráva;nemožnopretoaniuvažovaťoochranevlastníckehopráva,hoci
dobromyseľnéhonadobúdateľa.Rovnakotakniejemožnézauvedenéhostavuuprednostniťpožiadavku
právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže
na iného previesť viac práv, ako má sám."

30. Otázkou vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov
sa Najvyšší súd SR zaoberal aj vo svojom rozsudku, sp. zn. 3Cdo 223/2016 zo dňa 26.1.2017 kde
uvádza, že „Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí
nadobúdacie konanie („modus") a zodpovedajúci právny titul („titulus"), napríklad zmluva. Pokiaľ„titulus"

preukazuje právo inej osoby než „modus", je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom
prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale
nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu
nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených" ďalej
na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus", chýba im „titulus".

Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva
a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný
právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie
je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými
slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad

zápisom v katastri".

31. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 8C/41/2011 súd zistil, že rozsudkom č.k. 8C/41/2011-250
zo dňa 28.02.2018 podanú žalobu súd zamietol. Na základe vykonaného dokazovania síce dospel k
záveru, že obec Kaluža, ako povinná osoba pri uzavretí kúpnej zmluvy s Cestnými stavbami a s. Košice

zo dňa 01.06.2000, ktorou previedla novovzniknutú parcelu č.973/4 - ostatné plochy o výmere 1789
m2 postupovala v rozpore s ust. § 5 ods.3 zákona č.229/1991 Zb. a teda v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, ako aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka je kúpna zmluva absolútne neplatná. Z hore
uvedeného vyplýva, že pokiaľ je kúpna zmluva, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k parcele, ktorá
je predmetom tohto konania z obce Kaluža na Cestné stavby a.s. Košice absolútne neplatná, nemohlo

dôjsť ani k platnému prevodu vlastníckeho práva na žalovaného a to ani v prípade jeho dobromyseľnosti,
čo vyplýva nielen zo starobylej stále platnej rímskej zásad „nemo plus iruris ad alium transferre potest
quam ibse habet", ale aj ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016,
sp. zn. 1 ÚS 549/2015, podľa ktorého sú súdy povinné chrániť materiálne hodnoty právneho štátu

a preto bolo potrebné poskytnúť ochranu vlastníckeho práva tej osobe, ktorá robila právny úkon s
dôverou v určitý skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej existencie - kataster
nehnuteľností, a to v prípade, ak sa dodatočne zistí, že predmetné nehnuteľnosti prevádzal nevlastník.

32. Na základe odvolania podaného žalobcami Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok zmenil

rozsudkom, sp.zn. lCo/274/2018 tak, že určil, že žalobkyňa E. S., nar. XX.XX.XXXX je podielovou
spoluvlastníckou pare. C-KN č.973/4 - ostatné plochy o výmere 1697 m2, kat. úz. A., zapísanej na
LV č.XXXX a to v podiele 1/2 k celku. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na to,
že pri takejto kolízii princípu dobrej viery a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníkatreba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti a v danom prípade uprednostniť vlastnícke právo
žalobkyne, ktoré nadobudla v rámci zmiernenia majetkových krívd. Pokiaľ ide o ďalších žalobcov, synov
pôvodnej spoluvlastníčky spornej nehnuteľností súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne

správne, kde poukázal na to, že nie sú aktívne vecne legitimovaní, nakoľko im nebolo rozhodnutím
Pozemkového úradu Michalovce zo dňa 19.01.1993 priznané vlastnícke právo k pare. C-KN č.973/1, z
ktorej bola odčlenená pare. C-KN č.973/4, ale toto vlastnícke prvá bolo priznané ich matke O. B.. Súd
výslovne uviedol, že by sa mohli domáhať určenia, že nehnuteľností patria do dedičstva po oprávnenej
osobe.

33. Žalovaný v podaní zo dňa 20.02.2023, čl. 54 namietal skutočnosť, že obec Kaluža bola povinnou
osobou v zmysle § 5 ods.1, ods. 2 zákona č.229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č.229/1991 Zb.").

34. Pokiaľ ide o otázku povinnej osoby táto bola už právoplatne vyriešená v konaní vedenom na

Okresnom súde v Michalovciach pod sp. zn. 8C/41/2011, kde súd prvej inštancie a následne aj odvolací
súd logicky a presvedčivo odôvodnili prečo za povinnú osobu považujú v danej právnej veci obec Kaluža
a nie Okresnú správu Cestovného ruchu Michalovce.

35. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že právna predchodkyňa žalobcov v 1. až 6.rade spolu

so svojou nebohou sestrou E. S. si riadne a včas v súlade s ust. § 9 ods.1 zákona č.229/1991 Zb.
uplatnili na Pozemkovom úrade v P. nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli skonfiškované ich
otcovi N. G., ako pôvodnému vlastníkovi. Keďže povinná osoba, ktorou v tom čase boli Vojenské
lesy a majetky, o.z. Kamenica nad Cirochou s nimi v zmysle zákonnej 60 - dňovej lehoty od podania
výzvy neuzavrela dohodu o vydaní týchto nehnuteľností, rozhodol o vlastníctve oprávnených osôb k

týmto nehnuteľnostiam v zmysle § 9 ods.4 zákona č.229/1991 Zb. Pozemkový úrad Michalovce a to
rozhodnutím Č.893/93-R zo dňa 19.01.1993. Okrem iných nehnuteľností tak priznal Pozemkový úrad
Michalovce oprávneným osobám aj vlastnícke právo k parcele č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490
m2, ktorá bola na základe geometrického plánu č.00222 585-325-104/94 zapísaná na LV č.XXX. Obec
Kaluža sa stala vlastníckou parcely č.973/1 - ostatná plocha o výmere 19490 m2 podľa Protokolu o

prevodevlastníctvavecímajetkuzvlastníctvaSlovenskéhoštátuvspráveCestovnéhoruchuMichalovce
na obec Kaluža č.2/1995 zo dňa 27.04.1995. Vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudla
obec Kaluža v zmysle § 2 ods.2 zákona č.138/1991 Zb. a to spätne ku dňu účinnosti tohto zákona, t.j. ku
dňu 01.05.1991. Vzhľadom na tieto skutočnosti a v súlade s vtedy platným právnym stavom sa tak obec
Kaluža stala povinnou osobou v zmysle § 5 ods.l, ods.2 zákona č.229/1991 Zb. už od nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, t.j. odo dňa 24.06.1991.

36. V predmetnom konaní ide o žalobu podľa ust. § 137 písm. c) CSP, ktorou možno požadovať, aby sa
rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý
právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

37. Žalobou podľa ust. § 137 písm. c/ CSP možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať ak vyplýva z osobitného predpisu. Procesným predpokladom úspešnosti takejto žaloby je
existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení,

či tu právo je alebo nie je je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu
alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba, ktorou sa strana
domáhajúca určenia podľa § 137 písm. c/ CSP, nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno
žalovať o splnenie povinnosti podľa písm. a/ tohto ustanovenia. Aj v prípade kedy možno žalovať o
splnenie povinnosti, môže byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa tým vytvorí pevný

právny základ pre právne vzťahy medzi stranami sporu a predíde sa tým prípadným ďalším žalobám
o plnenie, alebo ak žaloba o splnenie povinnosti nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah alebo dosah
sporného právneho vzťahu alebo práva.

38. Na základe vyššie uvedeného sa súd ustálil, že žalobcovia majú na určení, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva, naliehavý právny záujem.39. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

40. Podľa čl. 15 ods.1, ods. 2 Základných princípov CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd
podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú
zákonnú silu.

41. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.

42. Podľa § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

43. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

44. Podľa § 130 ods. 2 OZ, ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako

vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.

45. Podľa § 132 ods. 1 OZ, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

46. Podľa § 133 ods. 2 OZ, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo
vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

47. Vykonaným dokazovaním, a to konkrétne oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi a
výsluchom strán sporu mal súd za preukázané, že sporné nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto

konania, neboli prejednané v rámci dedičského konania po nebohej O. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom P. XX, C., zomrelej dňa 20.08.1995, tak ako to uvádzajú žalobcovia v podanej žalobe, aj keď
bolo v konaní zjavne preukázané, že nebohá titulom kúpy bola v čase smrti vlastníkom predmetných
nehnuteľností. Na základe uvedených skutočností sa súd stotožnil s tvrdeniami žalobcov, ktorí v konaní
podľa súdu uniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení.

48. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132
CSP, podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Spomínané ustanovenie

určuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Samotná iniciatíva pri zbieraní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,

no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany
sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,
že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (súd ho v tom zmysle nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu

sporunepriaznivérozhodnutie.Abystranasporumohlasplniťsvojuzákonnúpovinnosťoznačiťpotrebné
dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda
tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť

rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať
väčšinou za následok pre jednu zo sporových strán nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti a určiť okruh rozhodujúcich skutočností. Právo súdu je
v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkaznéhobremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a
nesúhlasu žalovaných s podaným žalobným návrhom žalobcov, súd považoval žalobu ako dôvodnú, a
preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

50. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.9.2008, sp. zn. I. ÚS
241/07-44).

51. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

52. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

54.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

55. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobca mal plný úspech vo
veci tak mu priznal náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu 100 %.. Po
právoplatnosti tohto rozsudku o ich výške rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 256 ods. 1 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Michalovce písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/. Odvolanie musí byť
podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.