Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124010803
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Tomáš

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5124010803.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Tomáša a sudcov JUDr.

Marcely Malatkej a JUDr. Vladimíra Kuráka, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a iné, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. mája 2025
prejednal odvolanie obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8T/39/2024 zo
dňa 31.10.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. f), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.
zn. 8T/39/2024 zo dňa 31.10.2024 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8T/39/2024 zo
dňa 17.12.2024 v časti – vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine
obžalovaného A. B. , nar. XX.X.XXXX v C., D. B., trvale bytom
C. E. XXX/XX, F. G. H., D. I.,

o d s u d z u j e

Podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr.

zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l
a d á a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určuje skúšobnú dobu 1 (jeden) rok.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného A. H. J., nar. XX.X.XXXX v F. G. H., D. I., trvale bytom C. E.
XXX/XX, F. G. H., D. I., s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilné sporové konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8T/39/2024 z 31.10.2024 bol obžalovaný A. B. uznaný
vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a z prečinu výtržníctva podľa § 364

ods. 1 písm. a) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že :
dňa 17.4.2023 asi o 11.30 hod. v obci F. G. H., okres Žilina na verejnej komunikácii pred rodinným
domom na ulici C. E. XXX/XX, po predchádzajúcom slovnom konflikte bezdôvodne fyzicky napadol A. H.
J. tak, že ho päsťou udrel do oblasti tváre, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, kde ho najmenej
1-krát kopol do oblasti hrudnej steny vpravo vzadu, čím mu svojim konaním spôsobil vykĺbenie oblasti
ramenného kĺbu vpravo, pomliaždenie hrudnej steny vpravo vzadu dole, pomliaždenie tváre, odreninu
oblastikoreňanosaaodreninuoblastipravéholakťa,ktorézraneniasipodľaznaleckéhoposudkuznalca

z odboru zdravotníctva vyžiadali dobu PN v trvaní 4 – 6 týždňov.
Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovanému A. B. podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., v spojení s §
38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatiaslobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu na 12 (dvanásť)
mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému A. H. J.,
nar. XX.X.XXXX, C. E. XXX/XX, F. G. H., škodu vo výške 1 564,80 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por.

poškodeného so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice
o hlavnom pojednávaní. Zahlásené odvolanie obžalovaný zdôvodnil písomným podaním doručeným
Okresnému súdu Žilina dňa 23.12.2024, v ktorom uviedol nasledovné.
Odvolanie proti rozsudku zo dňa 31.10.2024 podáva preto, lebo je nevinný, o čom svedčí výpoveď

svedkaK.B.,L.B.,M.J.aznalcaprítomnéhonapojednávaní31.10.2024,ktorýuviedol,žeskutoksastať
mohol, ale aj nemohol, čím to ani on jednoznačne nepotvrdil. Sudkyňu pani N. nabádal, aby bol vypočutý
svedok a to doktor záchrannej služby, ktorý by potvrdil, že na J. neboli stopy žiadneho násilia. Pani
sudkyňa toto nevykonala, a tým bolo preukázané, že nie je ochotná hľadať v konaní pravdu. K tomuto
nabádal aj svedok a to jeho syn K. B.. Sudkyňa však toto nechcela brať na vedomie a pani prokurátorka
detto. On nikoho fyzicky nenapadol, ani nikoho neurážal. Venoval sa len svojej práci. Jediný, kto fyzicky a

verbálne napadol jeho bol H. J.. Na svojom výroku, že je nevinný trvá. Žiada preto o predvolanie doktora
zo záchrannej služby, ktorého by poprosili, aby svoj výrok o zdravotnom stave H. J. uviedol v zápise.
Žiada o spravodlivosť, na ktorú ako občan Slovenskej republiky má právo. Toto právo mu je odopreté,
nakoľko svedkov a jeho pani sudkyňa, ani prokurátorka neberú do úvahy. Takto on a uvedení svedkovia
vypovedali na polícii, ktorá vyšetrovanie zanedbala, nevypočutím doktora zo záchrannej služby. Dodáva,

že zranenia, ktoré sa spomínajú v jeho obvinení, si J. spôsobil sám a to pádom z bicykla. On nie je
žiadny násilník, ani výtržník a nebol nikdy súdne trestaný.

Prokurátor a poškodený sa k dôvodom odvolania obžalovaného A. B. písomne nevyjadrili.

Verejné zasadnutie pred odvolacím krajským súdom o odvolaní obžalovaného A. B. sa konalo za
prítomnosti obžalovaného, prokurátorky a poškodeného. Prokurátorka v konečnom návrhu odvolanie
obžalovaného navrhla ako nie dôvodné zamietnuť. Poškodený v konečnom návrhu trval na svojom
vyjadrení tak, ako už vypovedal. K odvolaniu obžalovaného sa nevyjadril. Obžalovaný v konečnom
návrhu uviedol, že je nevinný, pričom dodal, že všetko čo poškodený uvádzal v tomto konaní je klamstvo.

Len sa čuduje a je ako L. v ríši divov. Navrhol, aby súd jeho obvinenie zrušil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným A. B. bolo podané oprávnenou osobou, v zákonom určenej lehote a je čiastočne dôvodné
pokiaľ ide o výrok o treste uloženom obžalovanému za spáchanú trestnú činnosť, avšak z iných dôvodov,
ako uvádzal obžalovaný v odvolaní a je dôvodné pokiaľ ide o výrok o náhrade škody.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu (prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa
ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak
na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových
zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa
v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový

súdpostupovalprihodnotenídôkazovdôslednevzmysle§2ods.12Tr.por.,tedahodnotilichnazáklade
vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj
v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané

v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného A. B. a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajskýsúd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu
prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie
sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu, v akom sú dôvody

odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho obhajoby
prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný A. B. založil odvolanie na opakovaných
dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, tak
skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne a podrobne
vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu podstatnejšiu spornú otázku, riešenie ktorej by

zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a
neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnejšiu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje

za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v
prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A.
B. rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využil všetky svoje práva zakotvené
v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a

spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj k
tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a
nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo

(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.Aj keď obžalovaný A. B. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a
na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú

logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich
priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. B. spáchal
žalovaný skutok ublíženia na zdraví a výtržníctva. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez
akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný
skutok ublíženia na zdraví a výtržníctva v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný spáchanie žalovaného skutku popiera. Tvrdí, že poškodeného fyzicky nenapadol, lebo pri
betonáži držal trubky a nenadával mu. Naopak, poškodený prišiel k nemu na vzdialenosť 1 metra a
nadával mu. Poškodený následne odišiel, pričom keď bol asi 4 metre od neho spadol z bicykla na
zem, ktorý pád nevidel, len zbadal ako leží na zemi prikrytý bicyklom a nadával mu i jeho manželke.
Na poškodenom nevidel žiadne viditeľné zranenie ani krv. Na mieste boli aj jeho manželka a syn

a neskôr tam prišiel aj synovec poškodeného, ktorý poškodeného zdvihol a zašikoval ho domov. V
danom prípade tu existuje tvrdenie obžalovaného, ktorý fyzický atak voči poškodenému a nadávanie
mu popiera, proti tvrdeniu poškodeného, ktorý od začiatku trestného konania vypovedá o tom, ako mu
obžalovaný v prítomnosti jeho manželky a syna nadával, prišiel k nemu a bil ho stojaceho pri bicykli
päsťou hlava nehlava, po hlave, rukách a rebrách, v dôsledku čoho spadol na zem na chrbát, kde ho

kopol nohou do oblasti rebier vpravo a stratil nakrátko vedomie. Prebral sa až keď boli pri ňom manželka
obžalovaného a jeho synovec M. J., ktorí mu pomohli vstať zo zeme a synovec ho odviedol domov. On
obžalovaného fyzicky ani slovne pritom nenapadol. Aj keď obhajobu obžalovaného, že poškodeného
fyzickynenapadolanenadávalmu,podporujútiežďalšítamprítomnísvedkoviamanželkaobžalovaného
L. B. a syn obžalovaného K. B., aj krajský súd uveril výpovedi poškodeného A. H. J. o jeho fyzickom

napadnutí a nadávkach od obžalovaného, ktorý s poškodeným do fyzického stretu skutočne prišiel. Hoci
obžalovaný spáchanie skutku popiera, priznal, že v dobe skutku bol skutočne v bezprostrednej blízkosti
s poškodeným, navyše tvrdil, že to poškodený mu mal pritom nadávať. Poškodený od začiatku trestného
konaniaopakovanevypovedalotom,akomupráveobžalovanýnadávalaakohostojacpribicyklifyzicky
napadol tak, že ho udieral hlava nehlava, v dôsledku čoho spadol na zem, kde ho ešte kopol nohou do

oblastirebiervpravoatakmuspôsobilujmunazdraví,pričomajpodľanázorukrajskéhosúdupoškodený
od začiatku trestného konania v podstatných bodoch zhodne popisoval, akým spôsobom mu obžalovaný
ublížil na zdraví. V prospech tvrdenia poškodeného nepochybne svedčí výpoveď nestranného znalca
MUDr. Antona Banasa, ktorého výpoveď možno považovať za objektívne existujúci dôkaz, nakoľko u
znalca nebol zistený žiaden vzťah tak k poškodenému, ako ani k obžalovanému, ktorý by mohol mať

vplyv na jeho výpoveď. Znalec sa k mechanizmu vzniku poranenia poškodeného primárne vyjadril tak,
že vzhľadom na časové súvislosti sa jedná o poranenia z tohto incidentu. Dodal, že pomliaždenie tváre
a odrenina nosa u poškodeného mohli vzniknúť pri predmetnom incidente, inzultáciou päsťami a luxácia
ramena a odrenina lakťa vľavo vznikli následkom pádu poškodeného na uvedené oblasti na zem. Pri
poranení tváre a nosa poškodeného vychádzal z prepúšťacej správy, hoc toto nebolo objektivizované v

prijímacej správe. Pomliaždenie v oblasti hrudnej steny vpravo vzadu mohlo pri tomto incidente vzniknúť
udretím o zem, ale nevylučuje, že mohlo vzniknúť aj následkom kopnutia, resp. úderom ruky zovretej
v päsť. Posudzované poranenia mohli vzniknúť tak, ako ich popisuje poškodený. Naopak, nemyslí si,
že by tieto poranenia mohli vzniknúť len samotným pádom poškodeného z bicykla, alebo na bicykel,
pričom prakticky to neprichádza do úvahy ani pri páde poškodeného zo stoja, kedy by poškodený stál pri

bicykli. Všetky tieto poranenia by síce mohli teoreticky vzniknúť jedným pádom poškodeného na zem,
ale toto je nepravdepodobné, lebo išlo o zranenia tupého charakteru. Poukázal na to, že pomliaždenie
tváre vzniká tupým mechanizmom, päsťou, alebo pádom na tupý predmet, avšak berúc do úvahy štrkový
podkladacestnúkomunikáciunamiesteincidentu,zatohtostavubypredpokladalväčšírozsahporanení
tváre. Poranenia tupého charakteru mohli vzniknúť opakovanými údermi. Sumarizoval, že na vznik

zranenia tváre postačoval jeden úder, pokiaľ ide o hrudník, jeden kopanec a u ostatných poranení bol
príčinou pád alebo prudké potiahnutie a pri luxácií ramena len pád. Krajský súd ďalej konštatuje, že s
výpoveďou poškodeného korešponduje nielen výpoveď znalca MUDr. Antona Banasa, ale aj výpoveď
svedka M. J., ktorý vypovedá, že po príchode k poškodenému videl tohto ležiac na zemi, na štrku,
na boku, krvavého v oblasti temena hlavy a sťažujúceho sa na rameno a na pravú ruku, pri ktorom

bola manželka obžalovaného L. B., ktorá sa mu snažila pomôcť jeho zdvíhaním. Bicykel bol vedľa
poškodeného. S časťou takto v rozsudku popísaného skutkového deja korešponduje aj výpoveď L. B.,
ktorá tvrdí, že poškodený mal poranenú hlavu, pričom mu pomáhala vstať zo zeme s M. J.. Bicykel bol
vedľapoškodeného.SvedokK.B.uvádza,žeobžalovanýmalodretýnos,pričombicykelmalvedľaseba.Naopak s touto argumentáciou menovaných svedkov nekorešponduje tvrdenie obžalovaného, ktorý
tvrdí, že žiadne poranenia na poškodenom nevidel, za to videl, že M. J. dvíhal poškodeného zo zeme až
potom, ako od nich odišla jeho manželka L. B.. Obžalovaný tvrdí, že poškodený spadol, pričom zbadal

až to, ako bol po páde prikrytý bicyklom. Rovnako tvrdí, že jeho manželka poškodenému nepomáhala
vstať zo zeme, lebo v čase, kedy poškodenému pomáhal vstať zo zeme M. J. tam už nebola. Uvedené
argumenty obžalovaného nemajú oporu v žiadnom inom dôkaze vykonanom na hlavnom pojednávaní.
V tejto časti skutkových okolností (poranenia poškodeného, poloha tela poškodeného a bicykla na
zemi) argumentácia poškodeného, znalca a svedkov M. J., K. B. a L. B. vzájomne korešpondujú, teda

svedkovia a znalec vypovedajú v podstate zhodne. Výpovede svedkov K. B., L. B. a obžalovaného
vzájomne korešpondujú iba v tom, že všetci traja v podstate zhodne tvrdia, že obžalovaný poškodeného
fyzicky neatakoval, pričom poškodený spadol na zem sám. Všetci traja zhodne tvrdia, že samotný pád
poškodeného na zem síce nevideli, videli len to, ako už ležal na zemi. Zatiaľ čo obžalovaný tvrdí,
že bicykel bol na obžalovanom, obaja menovaní svedkovia tvrdia, že bicykel bol pri poškodenom.
Predmetné tvrdenia ale nemajú oporu vo výpovedi znalca, ktorý v podstate jednoznačne uvádza, že si

nemyslí, že poranenia poškodeného by mohli reálne vzniknúť len samotným pádom poškodeného na
bicykel alebo len jeho pádom z bicykla, či pri páde zo stoja, kedy by poškodený stál pri bicykli. Znalec
konštatuje, že na vznik zranenia tváre postačoval jeden úder, pokiaľ ide o hrudník, jeden kopanec a
u ostatných poranení bol príčinou pád alebo prudké potiahnutie a pri luxácií ramena len pád. Navyše
podstatný je rozpor medzi svedkom K. B., ktorý tvrdí, že poškodený otca fyzicky atakoval a tvrdením

obžalovaného a svedkyne L. B., ktorí nič také vo výpovedi neuvádzajú. V tejto časti výpovede preto
krajský súd konštatuje, že výpovede svedkov K. B. a L. B. sú zjavne motivované snahou pomôcť
obžalovanému ako svojmu blízkemu, teda manželovi a otcovi.

Krajský súd tak uvedené úvahy uzatvára konštatovaním, že na mieste činu v čase skutku boli prítomní

obžalovaný, poškodený a svedkovia K. B. a L. B.. Poškodený pri tomto incidente (skutkový dej) utrpel
poranenia, ktoré laicky popísal a ktoré odborne špecifikoval a k mechanizmu ich vzniku sa vyjadril
znalec MUDr. Anton Banas. Znalec potvrdzuje, že uvedené poranenia vznikli jednak úderom, kopom
do tela poškodeného a následným pádom poškodeného na zem. Takto incident opisuje i poškodený.
Naopak tvrdenia obžalovaného a svedkov K. B. a L. B., že obžalovaný poškodeného fyzicky neatakoval,

ale poškodený spadol na zem sám, ktorý pád nevideli, len to, ako na zemi už ležal, nemá oporu v
ostatných dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný aj obaja svedkovia, teda jeho
manželka a syn, hoc boli v čase skutku osobne na mieste prítomní, popisujú podstatné okolnosti
skutkového deja rozdielne. Obžalovaný na tele poškodeného nevidel žiadne poranenia ani krv, za to
obaja svedkovia videli na poškodenom poranenie, L. B. na hlave poškodeného, K. B. odretý nos. Svedok

J. po príchode na miesto videl aj krv na temene hlavy poškodeného. Pokiaľ svedok K. B. videl to, ako mal
poškodený fyzicky napádať obžalovaného, svedkyňa L. B., ako na mieste prítomná osoba a dokonca ani
obžalovaný, toto vôbec nespomínajú. Poškodený tvrdí, že on obžalovaného vôbec fyzicky neatakoval.
Krajský súd výpoveď poškodeného vyhodnocuje ako konzistentnú v celom priebehu trestného konania.
Naopak výpoveď obžalovaného a v časti aj výpoveď svedkov K. B. a L. B., v ktorej ich výpovede

korešpondujú s výpoveďou obžalovaného (t.j., že obžalovaný poškodeného fyzicky nenapadol) nemajú
oporu v dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní, najmä v nosnom objektívnom dôkaze výpovedi
znalca MUDr. Antona Banasa na hlavnom pojednávaní. Navyše, aj medzi výpoveďami obžalovaného
a svedkov K. B. a L. B. sú podstatné rozpory, ktoré sa týkajú skutočností významných pre ustálenie
skutkového deja (napr. opis poranení poškodeného, poloha tela poškodeného a bicykla na zemi, či

údajné fyzické napadanie obžalovaného poškodeným, ktoré dokonca ani obžalovaný neuvádza). U
poškodeného v priebehu celého trestného konania nebol reálne preukázaný žiaden prijateľný a logicky
vysvetliteľný dôvod, pre ktorý by mal obžalovaného nepravdivo obviniť zo spáchania tohto skutku. Za
takto aj okresným súdom správne ustálenej dôkaznej situácie rovnako tak pre krajský súd vyznievajú
nehodnoverne výpovede svedkov (syna) K. B. a (manželky) L. B., ktoré majú zjavne dôvod vypovedať v

prospech obžalovaného (otca a manžela), ktorý je ich najbližším rodinným príbuzným. Na okraj krajský
súd poznamenáva, že obžalovanému nie je cudzie konfliktné správanie, keď aj krajským súdom z
objektívne vyhodnoteného dôkazu – správy o povesti (Obec F. G. H., v ktorej má obžalovaný trvalý pobyt
a v ktorej žije) je zjavné, že obžalovaný má konfliktné správanie.

Krajský súd sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou obžalovaného spočívajúcou v tvrdení,
že výsluchom svedka, lekára rýchlej záchrannej služby, ktorá bola privolaná do miesta bydliska
poškodeného, by sa preukázalo, že „na pánovi J. nie sú stopy žiadneho násilia“, a to z týchto
dôvodov. Ošetrenie poškodeného vo FNsP Žilina dňa 17.4.2023 je už od začiatku trestnéhokonania preukazované nielen výpoveďou poškodeného, ale hlavne objektívnymi dôkazmi a to
lekárskymi správami FNsP Žilina, najmä však výpoveďou znalca MUDr. Antona Banasa na hlavnom
pojednávaní. Znalec na hlavnom pojednávaní jednoznačne špecifikuje nielen poranenia poškodeného

a mechanizmus ich vzniku, ale hlavne to, že všetky takto špecifikované poranenia majú súvis s
predmetnýmincidentomzodňa17.4.2023.Kporaneniampoškodenéhozistenýchužnamiesteincidentu
sa na hlavnom pojednávaní dokonca vyjadrili aj svedkovia K. B. (uvádza odretý nos poškodeného), L.
B. (uvádza poranenie hlavy poškodeného), i M. J. (krv na temene hlavy poškodeného), i poškodený
(pociťoval bolesti ramena a pravej ruky). Vypočutie svedka lekára rýchlej záchrannej služby sa za takto,

na hlavnom pojednávaní zabezpečených dôkazov javí nielen nadbytočné, ale i nedôvodné. Poranenia
poškodeného boli bezprostredne po incidente zo dňa 17.4.2023, teda ešte v ten deň, presne popísané
ošetrujúcim lekárom vo FNsP Žilina (po privezení poškodeného rýchlou záchrannou službou do tohto
zdravotníckeho zariadenia) a následne i znalcom MUDr. Antonom Banasom v znaleckom posudku, ktorý
vypracoval po oboznámení sa s vecou, na základe obsahu vyšetrovacieho spisu a odborných poznatkov
znalca. Znalec sa na hlavnom pojednávaní podrobne odborne vyjadril aj k (prítomnosti) poraneniu

tváre a nosa poškodeného, ktoré boli špecifikované v prepúšťacej správe FNsP Žilina, hoci nie sú
objektivizované v prijímacej správe, pričom takto prezentovaná výpoveď znalca na hlavnom pojednávaní
nebola spochybňovaná žiadnym iným relevantným dôkazom a korešpondovala s dôkazmi vykonanými
na hlavnom pojednávaní, na ktorých podklade okresný súd ustálil skutkový stav špecifikovaný v
napadnutom rozsudku dostatočne pre učinenie spoľahlivého záveru o vine obžalovaného.

Krajský súd v tomto kontexte dodáva, že predmetný návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania
(výsluchom svedka lekára rýchlej záchrannej služby) bol prezentovaný obžalovaným aj na verejnom
zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného dňa 28.5.2025, o ktorom návrhu krajský súd rozhodol
podľa § 272 ods. 3 Tr. por. tak, že tento návrh obžalovaného odmietol. Podľa § 272 ods. 3 Tr. por. súd

odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú
možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. (prvá veta citovaného ustanovenia). Ako už krajský
súd uvádza v tomto rozsudku vyššie, uvedený dôkaz bol vyhodnotený ako dôkaz týkajúci sa okolnosti,
ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhovanými a na hlavnom pojednávaní vykonanými dôkazmi, medzi
ktoré patria výpoveď znalca MUDr. Antona Banasa, svedkov K. B., L. B., M. J. a i poškodeného A. H.

J.. Výpoveď lekára rýchlej záchrannej služby, vzťahujúcej sa ku skutočnostiam týkajúcim sa poranenia
poškodeného A. J. zo dňa 17.4.2023, v aktuálnom trestnom konaní v roku 2025, je s takýmto značným
odstupom času objektívne oslabovaná. Nič na tejto sekundárnej okolnosti v aktuálnom trestnom konaní
nemení primárny dôvod na odmietnutie tohto dôkazu navrhovaného obžalovaným, ktorým je skutočnosť,
že k uvedenému (poranenie poškodeného, t.j. stopy násilia na tele poškodeného) sa na hlavnom

pojednávaní vyjadrovali vyššie uvedení svedkovia, znalec a i poškodený. Krajský súd má ku dňu konania
verejného zasadnutia skutkový a právny stav zistený v kvalifikovanom stave, spôsobilom na rozhodnutie
o odvolaní obžalovaného.

Krajský súd sa nestotožňuje ani s odvolacou argumentáciou obžalovaného spočívajúcou v tvrdení, že

„ ja som nikoho fyzicky nenapadol, ani nikoho neurážal. ..... Jediný, kto fyzicky a verbálne napadol mňa
bol H. J.“. Tvrdenie obžalovaného, že ho mal poškodený A. H. J. fyzicky napadnúť je obžalovaným
prvýkrát prezentované v podanom odvolaní. Obžalovaný v doterajšom priebehu trestného konania toto
neuvádzal. Údajné fyzické napadnutie obžalovaného poškodeným na hlavnom pojednávaní uvádza
jedine svedok K. B. (syn obžalovaného), pričom predmetné vo výpovedi neuvádza ani svedkyňa

L. B., ktorá bola rovnako osobne prítomná na mieste incidentu a ani poškodený. Takto, v tomto
štádiu trestného konania použitý odvolací argument obžalovaného krajský súd vyhodnocuje ako zjavne
účelový, nemajúci oporu v relevantných dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní (ktoré krajský
súd podrobne špecifikuje v tomto rozsudku už vyššie), z ktorých dôkazov bol okresným súdom inak
správne ustálený skutkový stav, obžalovaným podaný so snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti

za svoje konanie. Povedané aj inak, toto tvrdenie obžalovaného nemení nič na správne ustálenom
skutkovom stave, ktorý je popísaný v napadnutom rozsudku okresného súdu.

Po tom, ako okresný súd správnym vyhodnotením dôkazov správne ustálil priebeh skutku tak, ako je
to uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku, následne skutok správne právne kvalifikoval ako

prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a) Tr. zák., nakoľko obžalovaný v skutku popísaným protiprávnym konaním inému úmyselne ublížil na
zdraví a dopustil sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného. Vo vzťahu
k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový súd aj vtomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne právne
závery pokiaľ obžalovanému uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov a jeho výkon mu
podmienečne odložil na skúšobnú dobu na 12 mesiacov. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením §

168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu, pričom s
týmito úvahami sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému A. B. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania

trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák.,
teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania
činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti
nápravy obžalovaného. Napokon treba konštatovať, že okresný súd správne obžalovanému uložil
úhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody podľa § 156
ods. 1 Tr. zák. a jeho výkon mu za splnenia zákonných podmienok podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.

zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák., podmienečne odložil na skúšobnú dobu 1 rok (zohľadnené najmä to, že
obžalovaný nemá v odpise z registra trestov doposiaľ žiaden záznam, v období pred spáchaním skutku
má záznam o menej závažnom protiprávnom konaní v podobe spáchania jedného priestupku, aj keď
je tiež potrebné poukázať na následok protiprávneho konania obžalovaného spočívajúci v ublížení na
zdraví poškodenému, ktoré si vyžadovalo (pri najzávažnejšom zo zranení – vykĺbenie oblasti ramenného

kĺbu vpravo) práceneschopnosť a bola dôvodom podstatného obmedzenia v obvyklom spôsobe života
poškodeného po dobu 4 až 6 týždňov - bolo na mieste predsa len určenie kratšej skúšobnej doby
na 1 rok). Treba dodať, že pri podmienečnom odsúdení v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 Tr. zák.
je možné určiť skúšobnú dobu v trvaní jeden rok až päť rokov. Obžalovanému teda možno uložený
trest odňatia slobody podmienečne odložiť na skúšobnú dobu, nakoľko obžalovaný nemá v odpise z

registra trestov žiaden záznam, pričom v evidencii priestupkov má jeden záznam - pred spáchaním
skutku sa dňa 17.11.2022 dopustil menej závažného priestupku podľa § 108 ods. 1 písm. g) zákona
č. 513/2009 Z.z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení noviel (v ďalšom v
texte len zákon o dráhach), keď za nerešpektovanie prevádzkových pravidiel v priestore staníc a
zastávok (fajčenie) mu bola uložená sankcia napomenutie. Práve uloženie trestu odňatia slobody

s podmienečným odkladom môže u obžalovaného najlepšie splniť svoj účel a obžalovaného ďalej
primäť k vedeniu riadneho života, keď obžalovaný má s poškodeným dlhšiu dobu vzájomný konflikt
(uvádzajú to vo výpovedi svedkovia K. B. a L. B.), ktorý vyvrcholil aj samotným fyzickým atakom zo
dňa 17.4.2023, ktorý je predmetom posudzovania v predmetnej trestnej veci) a Obcou F. G. H. je v
podanej správe o povesti hodnotený ako osoba s konfliktným správaním. Na dosiahnutie sledovaného

účelu trestu prevýchovy a nápravy obžalovaného bude skúšobná doba podmienečného odsúdenia
a hrozba prípadnej premeny podmienečne odloženého trestu odňatia slobody ďalšou preventívnou
formou pôsobenia na odsúdeného. V súvislosti s ukladaním trestu obžalovanému pritom okresný súd
správne u obžalovaného zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák. (obžalovaný
spáchal viac trestných činov). Okresný súd ale nesprávne priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť

podľa § 36 písm. j) Tr. zák. (viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), nakoľko skutok
spáchaný obžalovaným v tejto trestnej veci je datovaný dňom 17.4.2023, pričom obžalovaný sa dňa
17.11.2022 dopustil priestupku podľa § 108 ods. 1 písm. g) zákona o dráhach, keď za nerešpektovanie
prevádzkových pravidiel v priestore staníc a zastávok (fajčenie), mu bola uložená sankcia napomenutie,
teda pred spáchaním skutku riadny život neviedol, keďže vedením riadneho života je nielen nepáchanie

trestných činov, ale rovnako i priestupkov, ktoré taktiež predstavujú síce menej závažnú, ale rovnako
protiprávnuformukonaniaobžalovaného.Nauvedenépochybenieokresnéhosúdukrajskýsúdnemohol
reagovať tak, že by túto poľahčujúcu okolnosť v rozsudku obžalovanému nepriznal, nakoľko tomu bránila
zákonná prekážok spočívajúca v zásade tzv. zákazu reformátio in peius, teda zákazu zmeny k horšiemu,
keďže odvolanie proti rozsudku okresného súdu podal len obžalovaný. Nepriznanie poľahčujúcej

okolnosti v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák., v rozsudku krajského súdu, by v podstate znamenalo zmenu
pomerov medzi poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami, s prevahou priťažujúcich okolností, čo by
predstavovalo určitú zmenu tohto stavu a to pre obžalovaného zmenu k horšiemu. Okresný súd sa
v ďalšom dopustil pochybenia aj v tom, keď vo výroku o treste, bez uvedenia dôvodu neuviedol i
ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák., hoci obžalovanému ukladal trest za spáchanie dvoch trestných činov.

V zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. platí, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac
trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný
čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia, možno
v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zozbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne,
je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Krajský súd tu dodáva, že ide o prísne formálne
pochybenie okresného súdu, nemajúce žiaden vplyv na inak zákonne a dôvodne uložený úhrnný trest

odňatia slobody obžalovanému. Okresný súd nakoniec správne vo výroku o treste pomenoval trest
odňatia slobody ako úhrnný a to aj napriek absencii, teda bez uvedenia § 41 ods. 1 Tr. zák. vo výroku
o treste. Okresný súd rovnako správne tento výrok v odôvodnení rozsudku (na strane 10) aj odôvodnil,
kde správne odôvodňoval uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému ako trestu úhrnného, s ktorým
odôvodením (argumentáciou) sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje. Následná reakcia okresného

súdu na vzniknutú a uvedomelú situáciu, v podobe vydania uznesenia o oprave (uznesenie, č. k.
8T/39/2024-227, zo dňa 17.12.2024), ktorým sa okresný súd v podstate snažil uviesť vec do stavu
súladného s Trestným zákonom nebola správna, nakoľko je navyše i nezákonná, t.j. nemajúca oporu
v ustanovení § 174 ods. 1 Tr. por. Podľa § 174 ods. 1 Tr. por. predseda senátu môže osobitným
uznesením kedykoľvek opraviť pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhotovení
rozsudku a v jeho rovnopisoch tak, aby vyhotovenie bolo v úplnej zhode s obsahom rozsudku, ako bol

vyhlásený. (prvá veta citovaného ustanovenia). Krajský súd po prehratí zvukového záznamu z hlavného
pojednávania zo dňa 31.10.2024 konštatuje, že samosudkyňa vyhlásila rozsudok vo výroku o treste
bez uvedenia § 41 ods. 1 Tr. zák. Za takto zistených okolností oprava rozsudku v zmysle § 174 ods.
1 Tr. por. neprichádza do úvahy, pričom pochybenie je možné napraviť už len v konaní o opravnom
prostriedku. Aj v tejto časti krajský súd dodáva, že vyhlásenie rozsudku pokiaľ ide o pomenovania trestu

ako trestu úhrnného, vrátane jeho odôvodňovania (zvukový záznam z pojednávania), samosudkyňa
učinila správne. Krajský súd preto toto formálne pochybenie samosudkyne v rozsudku krajského súdu
napravuje, pričom v tomto prípade nejde o stav zmeny (pre obžalovaného) k horšiemu, nakoľko
predmetné doplnenie § 41 ods. 1 Tr. zák. vo výroku o treste nemá vplyv na trestnú sadzbu a ani na
určenie skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.

Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej
a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto
obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov s podmienečným
odkladom na skúšobnú dobu 12 (dvanásť) mesiacov za zákonný a spravodlivý a ktorý je objektívnym

vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.

Okresný súd sa napokon dopustil pochybenia aj vo výroku o škode, keď postupom podľa § 287 ods.
1 Tr. por. zaviazal obžalovaného k povinnosti nahradiť poškodenému A. H. J., nar. XX.X.XXXX, C. E.
XXX/XX, F. G. H., škodu vo výške 1 564,80 Eur, aj keď na takéto rozhodnutie nie sú splnené zákonné

podmienky. Súd v ďalšom podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodeného so zvyškom nároku na náhradu
škody odkázal na civilný proces.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu
uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne

a včas uplatnený. (prvá veta citovaného ustanovenia).

Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody,
ktorámubolaspôsobenátrestnýmčinom,jetiežoprávnenýnavrhnúť,abysúdvodsudzujúcomrozsudku
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do

skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a
v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Krajský súd oboznámiac sa s obsahom spisu konštatuje, že poškodený A. H. J. si nárok na náhradu
škody uplatňoval v prípravnom konaní pri výsluchu dňa 10.4.2024 po riadnom poučení povereným

príslušníkom PZ slovami „...navrhuje, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obvinenému povinnosť
nahradiť spôsobenú škodu“. Poškodený takto prezentovaný návrh vo výpovedi v ďalšom vôbec
nešpecifikuje čo do dôvodu a ani čo do výšky. Poškodený nárok na náhradu škody nešpecifikuje v
ďalšom ani do skončenia skráteného vyšetrovania. Poškodený A. H. J. sa na hlavnom pojednávaní
dňa 12.9.2024, po výzve samosudkyne k uplatnenému nároku na náhradu škody vyjadril slovami „ku

konaniuonáhradeškodysanaďalejpripájamanároksiuplatňujemvovýške,akobolaurčenáznaleckým
posudkom“. Krajský súd konštatuje, že z takto zisteného vyjadrenia poškodeného k uplatneniu nároku
na náhradu škody v prípravnom konaní, samosudkyňa okresného súdu nemala splnené zákonné
podmienky na rozhodnutie v zmysle § 287 ods. 1 Tr. por., teda na zaviazanie obžalovaného nanahradenie škody poškodenému vo výške 1.564,80 Eur a to vôbec. Na túto skutočnosť v záverečnej reči
správne poukazoval už prokurátor, ktorého návrh nebol v tomto smere okresným súdom akceptovaný,
pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku samosudkyňou (strana 11) nemá oporu v skutkovom a ani v

právnomstave.Povedanéajinak,tým,žepoškodenýsidoskončeniaskrátenéhovyšetrovanianeuplatnil
nároknanáhraduškodyvčasariadne(bezuvedeniedôvoduavýšky),samosudkyňamalapoškodeného
s nárokom na náhradu škody podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázať na civilné sporové konanie. Uvedené
pochybenie samosudkyne, podaným odvolaním obžalovaného napravil krajský súd výrokom, ktorým
podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného A. H. J., nar. XX.X.XXXX v F. G. H., D. I., trvale bytom C. E.

XXX/XX, F. G. H., D. I., s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilné sporové konanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom krajský súd napadnutý rozsudok postupom podľa § 321 ods. 1
písm. d), písm. f), ods. 3 Tr. por. zrušil v časti vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody a následne
postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine sám rozhodol o uložení trestu
obžalovaného, keď obžalovanému síce totožne s okresným súdom uložil úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok, avšak (na rozdiel od
okresného súdu) špecifikovaním ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. v tomto výroku a následnom odkázaní
poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody podľa § 288 ods. 1 Tr. por. na civilné sporové konanie.
Uvedená zmena nie je v neprospech obžalovaného (v danom prípade krajský súd konal len na podklade
odvolania podaného obžalovaným).

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.