Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. jún 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 27Sa/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200860
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominik Čipka

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:1023200860.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudcom JUDr. Dominikom Čipkom, v právnej veci žalobcu:

A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: B. X XXXX XXXX/XX, XXX XX C. proti žalovanému: Úrad
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom: Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava - mestská
časť Ružinov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVZSR/OLP/2005/10664/2023 zo
dňa 31.03.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Považskej Bystrici (ďalej len „RÚVZ“ alebo
„prvostupňový orgán verejnej správy“) rozhodnutím o priestupku č. 1767-9333/2022-HZP zo dňa
20.12.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobcu vinným z priestupku na úseku
verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom
čase (ďalej len „Zákon č. 355/2007 Z.z.“) tým, že sa v čase o 15.20 hod. nachádzal na verejnosti v

exteriéri mesta Púchov na chodníku Ul. Moravskej a v čase o 15.25 hod. na verejnosti v priestoroch
interiéru budovy mestskej polície v Púchove bez riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa)
použitím respirátora alebo inej preventívnej ochranné pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky. Žalobca tým
porušil opatrenia pri ohrození verejného zdravia, nariadené podľa § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 vyhlášky úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 133/2021 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri
ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytie horných dýchacích ciest (ďalej len „Vyhláška č. 133“).
Uvedené porušenie bolo zistené a písomne zdokumentované príslušníkmi mestskej polície v zázname

zo služby, ktorý je súčasťou oznámenia o priestupku č. MsP-P-38/2021 zo dňa 09.04.2021. Za spáchaný
skutok RÚVZ uložil žalobcovi podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. pokutu vo výške 50,- Eur.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalobca v odvolaní uviedol, že
prvostupňový orgán verejnej správy predvolal na ústne pojednávanie žalobcu a manžela žalobcu,
ktoré bolo určené na 23.11.2022 ako spoločné konanie, pričom na začiatku ústneho pojednávania
bolo prejednávanie priestupku žalobcu vylúčené na samostatné konanie. Prvostupňový orgán verejnej

správy tak učinil z dôvodu existencie objektívnej prekážky, a to nemožnosti zastupovania žalobcu v
spoločnom konaní zástupcom, ktorý je súčasne obvineným vo svojej priestupkovej veci. Žalobca v
odvolaní uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy neuviedol citáciu zákona, ktorý by poukazoval
na zákaz zastupovanie obvineným v príčinnej súvislosti. Žalobca ďalej uviedol, že podľa platnéhoprávneho stavu na území Slovenskej republiky nemá zákonom uloženú právnu povinnosť prekrytia
dýchacích ciest, a teda sa žalobca ničoho protiprávne nedopustil. Podľa žalobcu, ak má správny
orgán na uvedenú vec iný právny názor, žalobca to nepovažuje za jeho právo, ale považuje to za

hrubé o úmyselné porušenie platného práva a zákona zo strany správneho orgánu. Podľa žalobcu mal
správny orgán posúdiť aj konanie fyzickej osoby JUDr. Štefana H., k čomu žalobca správnemu orgánu
poskytol vierohodné materiály. Podľa žalobcu je potrebné preveriť, či sa s uvedenými informáciami ďalej
pracovalo, či bol o konaní vyššie uvedenej osoby informovaný príslušný Regionálny úrad verejného
zdravotníctva, alebo konanie o tejto osobe ostalo bez povšimnutia. Žalobca ďalej v odvolaní namietal,

že prvostupňový orgán verejnej správy v konaní nekonal dôsledne, keď nevykonal dôkaz - výsluch
osoby A. A., ktorý mal dosvedčiť skutočnosť, že mesto Púchov a jeho poriadkový útvar mestská polícia
nevyžadovali dodržiavanie nariadení ohľadom prekrývania dýchacích ciest pri určitej privilegovanej
skupiny obyvateľstva. Žalobca rovnako namietal aj nevykonanie dôkazu prvostupňovým orgánom
verejnej správy, keď správny orgán vyhodnotil navrhnutý dôkaz - rozhodnutie Regionálneho úradu
so sídlom v Liptovskom Mikuláši, za nevykonateľný. S takýmto tvrdením žalobca nesúhlasí, pričom

prvostupňový orgán verejnej správy sa ani len nepokúsil o získanie takéhoto dôkazu od Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva v Liptovskom Mikuláši. K výkladu spáchania priestupku, nedbalému
konaniu žalobcu, reálnemu ohrozeniu verejného zdravia a výške udelenej pokuty žalobca uviedol, že
správny orgán úmyselne nepostupujú v dokazovaní dôsledne, čím sa vytvára priestor na nezákonné
konanie z jeho strany. Podľa žalobcu je zarážajúce, že mu prvostupňový orgán verejnej správy udelil

pokutu50,-Eur,pričommalmožnosťudeliťpokutuažvovýške1.659,-Eur,pričomvýškaudelenejpokuty
nie je ani preventívna, ani výchovná a ani odstrašujúca. Správny orgán tak zneužíva svoju právomoc a
nevykonáva svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona. Podľa žalobcu v konaní o priestupku tak
prvostupňový orgán verejnej správy porušil viaceré princípy správneho konania. Na základe uvedeného
preto žiadal, aby bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu.

3. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
ÚVZSR/OLP/2005/10664/2023 zo dňa 31.03.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie
žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy podľa
§ 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia žalovaný uviedol, že v podanom odvolaní žalobca žiadnym spôsobom nepoprel spáchanie
priestupkuarovnakoneuviedolžiadneskutočnosti,zktorýchbybolozrejmé,žesapriestupkunedopustil.
Zároveň žalobca nepreukázal, že som naňho vzťahovala niektorá z výnimiek z Vyhlášky č. 133, ktorá
sa týka povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. K námietke žalobcu, podľa ktorej bol prvostupňový
orgán verejnej správy povinný vo veci uskutočniť spoločné konanie, žalovaný uviedol, že na spoločné

konanie podľa § 57 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „Zákon o priestupkoch“) neboli
splnené zákonné podmienky, keď žalobca sám svojim konaním spáchal priestupok na úseku verejného
zdravotníctva, a to tým, že si neprekryl horné dýchacie cesty tak, ako to vyžadovala Vyhláška č. 133.
Žalovaný tak dospel k záveru, že prvostupňový orgán postupoval správne, keď vylúčil vec žalobcu na
samostatné konanie. K námietke žalobcu ohľadom D. E. F. G. žalovaný uviedol, že prípadné porušenie/

neporušenie nariadených opatrení touto osobou nemá vplyv na skutočnosť, že žalobca svojím konaním
porušil Vyhlášku č. 133, keď nemal riadne prekryté horné dýchacie cesty. Je rovnako irelevantné, či bola
alebo nebola vyššie zmienenej osobe uložená pokuta za porušovanie opatrení nariadených žalovaným.
Žalovaný sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, ktorá sa týkala nevykonania dôkazu - H. D. A. A.,
pričom vykonanie výsluchu uvedené osoby by bolo nehospodárne a neúčelné a výsluch tejto osoby by

podstatným spôsobom neprispel k väčšiemu objasneniu skutku. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením
prvostupňového rozhodnutia v časti nevykonania dôkazu - rozhodnutia Regionálneho úradu verejného
zdravotníctva Liptovský Mikuláš, pričom žalovaný dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením
žalobcu, že existujú rozhodnutie na iných regionálnych úradoch verejného zdravotníctva o zastavení
konania, ktoré sú de facto protizákonné, ak preukázateľne neexistovala v tom čase žiadna výnimka z

prekrytia dýchacích ciest. V každom priestupkovom konaní sú individuálne určené skutkové okolnosti,
ktoré musí správny orgán posudzovať individualizovaným spôsobom v každom jednotlivom prípade,
pričom podmienky konania v celom jeho priebehu sa môžu od prípadu k prípadu líšiť. Nemožno preto z
dôvodu, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva Liptovský Mikuláš v jednom zo svojich rozhodnutí
zastavil konanie vo veci uloženia pokuty za neprekrytie horných dýchacích ciest, požadovať, aby boli

všetky priestupkové konania vo veci neprekrytia horných dýchacích ciest zastavené. Ohľadom výšky
uloženej pokuty žalovaný uviedol, že je na zvážení správneho orgánu, v akej výške pokutu za daný
priestupok udelí. Pri uložení pokuty sa prihliada najmä na spôsob spáchania priestupku, následky
priestupku, okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a naosobu páchateľa. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán verejnej správy výšku uloženej pokuty
v prvostupňovom rozhodnutí dostatočne odôvodnil. Záverom žalovaný konštatoval, že má za to, že v
konaní bolo jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané, že žalobca svojím konaním porušil

povinnosť podľa § 51 ods. 1 písmena a) zákona č. 355/2007 Z.z., a to tým, že porušil opatrenie podľa §
48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z.z. nariedené a špecifikované vo Vyhláške č. 133, a teda svojim
protiprávnym konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa §
56 ods. 1 písmena f) zákona č. 355/2007 Z.z., za čo mu bola uložená pokuta vo výške 50,- Eur.

Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu

4. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Bratislave, domáhal, aby
správny súd napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a konanie zastavil.

5. Žalobca úvodom správnej žaloby zhrnul priebeh administratívneho konania a poukázal na články

ústavy, medzinárodných zmlúv, zákonov a judikatúru, bez konkrétneho aplikovania na žalobcom
napadnuté rozhodnutie.

6. Žalobca v podanej žalobe vymedzil vady napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia
tak, že tieto trpia: nedostatkom vecnej pôsobnosti správneho orgánu, nedostatkom právneho základu v

spojení s nedostatkom právnej kvalifikácie skutku.

7. Na základe žalobcom odcitovaných ustanovení Správneho poriadku, zákona č. 372/1990 Zb.
opriestupkoch(ďalejlen„Zákonopriestupkoch“),Zákonač.355/2007dospelžalobcakzáveru,žepodľa
zákona o priestupkoch spojení so Správnym poriadkom sú vecne príslušné na konanie správne orgány,

ktoré určuje osobitný zákon, ktorým je v danom prípade Zákon č. 355/2007. Podľa § 5 ods. 6 Zákona
č. 355/2007 žalovaný v rámci výkonu svojej pôsobnosti nariaďuje opatrenia podľa § 12 a § 48 ods. 4
Zákona č. 355/2007 a v rozsahu tejto pôsobnosti prejednáva priestupky, vzniknuté porušením týchto
opatrení. Podľa žalobcu si správny orgán v napadnutom konaní zamieňa otázku územnej pôsobnosti
pre nariadenie opatrenia s vecnou pôsobnosťou a miestnu príslušnosť na prejednanie priestupku. RÚVZ

nad rámec svojej pôsobnosti rozhodol právnu vec patriacu do pôsobnosti žalovaného. Preto žalobca
považuje napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie za nulitné, keďže tieto trpia nedostatkom
vecnej pôsobnosti správneho orgánu.

8. Žalobca ďalej namietal, že podľa napadnutého rozhodnutia bol uznaný vinným zo spáchania

priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písmena f) Zákona č. 355/2007 tým,
že sa na verejnosti pohyboval bez prekrytia horných dýchacích ciest. Žalobca tak mal porušiť § 2 ods.
1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133. Žalobca poukázal na ustanovenie § 48 ods. 4 písmena r) Zákona č.
355/2007, ktoré neukladá povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. Zároveň poukázal na článok
13 ods. 1 písmena a Ústavy SR, podľa, ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Sr zo dňa 08.12.2021 sp. zn PL. ÚS 4/2021. Podľa,
ktorého formálnym predpokladom určenia povinností a medzi práv a slobôd je, že úprava je vydaná vo
forme zákona. Vyhláška č. 133 podľa žalobcu trpí nedostatkom právneho základu povinnosti uloženej
zákonom - na prekrytie horných dýchacích ciest, pričom takáto povinnosť nie je uložená žiadnym
zákonom Národnej rady Slovenskej republiky vyhlásenom v Zbierke zákonov. Slovenskej republiky.

Žalobca pritom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.05.2016 sp. zn. U. ÚS 323/2016,
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2018 sp. zn. 8Sžr/52/2016, z, ktorých vyplýva, že
nedostatok právneho základu je vadou, ktorá má za následok nulitu aktu, v prípade nulitný akt to
nemožno uvažovať o prezumpcii správnosti aktu. Zbierka zákonov Slovenskej republiky sa nenachádza
zákon ukladajúci povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, a preto sa tam nenachádza ani zákon

výslovne označujúci ich neprekrytie za priestupok. Uvedené je teda dôvodom vady rozhodnutia v časti
výroku o vine, a to nedostatku právnej kvalifikácie skutku, keď výrok neobsahuje zákonné pomenovanie
skutku ani označenie ustanovenia zákona týkajúce sa priestupku neprekričia horných dýchacích ciest,
keďže takýto priestupok žiadnom zákone Národnej rady Slovenskej republiky, vyhlásenom v Zbierka
zákonov Slovenskej republiky, neexistuje. Napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie sú tak

nulitné z dôvodu nedostatku právneho základu.9. Krajský súd v Bratislave na základe prípisu zo dňa 20.06.2023 postúpil vec Správnemu súdu v
Bratislave. Správny súd v Bratislave uznesením sp. zn. 14Sa/9/2023 zo dňa 20.03.2024 postúpil vec
žalobcu Správnemu súdu v Banskej Bystrici ako súdu miestne príslušnému na prejednanie veci.

Vyjadrenie žalovaného

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol správnemu súdu, aby správnu žalobu ako
nedôvodnú zamietol podľa § 190 zák. č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Úvodom

vyjadrenia žalovaný zhrnul priebeh administratívneho konania. K žalobným námietkam uviedol, že
RÚVZ postupoval v správnom konaní v súlade so zákonom a prvostupňové rozhodnutie vychádza zo
spoľahlivo zisteného stavu veci a obsahuje zákonom predpísané náležitosti. Poukázal, že predmetom
tohto súdneho konania nie je a ani nemôže byť zákonnosť, ústavnosť a záväznosť opatrení prijímaných
žalovaným v období pandémie COVID-19. Žalovaný sa vyjadril aj k pojmu nulita, ktorý je spájaný s
individuálnymi právnymi aktmi a nulita musí byť konštatovaná súdmi. Zároveň žalovaný uviedol, že pri

normatívnych právnych aktoch ústava nehovorí o nulite, ale o neústavnosti či nesúlade s predpismi
vyššej právnej sily. Žalovaný poukázal, že povaha skorších opatrení ktoré boli vydané žalovaným bola
preskúmavaná Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach jednoznačne
judikovali, že opatrenia žalovaného predstavovali hybridné správne akty, teda individuálne právne
akty s prvkami normatívneho právneho aktu, pričom poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu.

Právomoc žalovaného na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov (vyhlášok) je daná
Zákonom č. 355/2007, podľa ktorého žalovaný nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam
podľa § 12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať
v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť Regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Ústava
na žiadnom mieste neuvádza, že štátnym publikačným nástrojom pre všeobecne záväzné právne

predpisy ministerstiev a iných orgánov štátnej správy má alebo nemá byť, napríklad v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky, na žiadnom mieste nelimituje zákonodarcu v tom, že by mal alebo nemal
existovať jeden štátny publikačný nástroj. Ustanovenie § 59b Zákona č. 355/2007 výslovne uvádza,
že ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej
republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich

Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
alebo Regionálny úrad verejného zdravotníctva všeobecne záväzným právnym predpisom. Všeobecne
záväzný právny predpis Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a Regionálneho úradu
verejného zdravotníctva sa označuje názvom vyhláška nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo vestníku
vlády Slovenskej republiky. Podľa článku 123 prvej vety Ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy

na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom. Ako vyplýva z ustanovenia § 59b ods. 2 Zákona č. 355/2007, na všeobecne
záväzné právne predpisy vydávané žalovaným sa nevzťahuje zákon číslo 400/2015 Z.z., preto tieto vo
forme vyhlášky nadobúdajú platnosť dňom vyhlásenia vo vestníku vlády Slovenskej republiky podľa §
59b ods. 4 Zákona č. 355/2007.

11. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že RÚVZ vybočil z rámca svojej právomoci a vecnej
pôsobnosti, keď prejednal a rozhodol o priestupku na úseku verejného zdravotníctva za porušenie
vyhlášky vydanej žalovaným podľa § 56 ods. 1 písmena f) Zákona č. 355/2007. Podľa § 5 ods.
4 písmena x) Zákona č. 355/2007 priestupky a iné správne delikty a prejednáva Úrad verejného

zdravotníctva Slovenskej republiky a zmysle § 6 ods. 3 písmena l) Zákona č. 355/2007 priestupky na
úseku verejného zdravotníctva prejednávajú a pokuty za ne ukladá Úrad verejného zdravotníctva a
regionálne úrady verejného zdravotníctva v rozsahu svojej pôsobnosti. Regionálne úrady verejného
zdravotníctvaprejednávajúpriestupky,kuktorýmdošlovrámciichúzemnéhoobvodu,pričompôsobnosť
úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v prvom stupni je daná vo veciach, ktoré presahujú

hranice územného obvodu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Územné obvody regionálnych
úradov verejného zdravotníctva sú uvedené v prílohe číslo 1 Zákona č. 355/2007. Je potrebné dať do
pozornosti ustanovenie § 56 ods. 5 druhej vety Zákona č. 355/2007, podľa ktorého sa na priestupky
a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis, ktorým je Zákon o priestupkoch. Podľa § 55
ods. 1 zákona o priestupkoch je na prejednanie priestupku miestne príslušný správny orgán, v ktorého

územnom obvode bol priestupok spáchaný. V predmetnom správnom konaní sa žalobca dopustil
priestupku dňa 06.04.2021 na ulici moravskej v Púchove. V súlade s prílohou číslo 1 Zákona č. 355/2007
bod č. 7 územný obvod okresu Púchov patrí do územnej pôsobnosti prvostupňového orgánu verejnejsprávy. Na základe uvedeného nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že na prejednanie priestupku
nebola daná právomoc prvostupňového orgánu verejnej správy.

12. K argumentu žalobcu, že Zákona č. 355/2007 neurčuje právnu povinnosť prekrytia horných
dýchacích ciest žalovaný uvádza, že zmysle § 48 ods. 4 písmena r) Zákona č. 355/2007 žalovaný
nariaďuje opatrenia, ktorým je používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. Vyhláška
číslo 133, ktorú žalobca svojim konaním porušil, bola nariadená podľa § 48 ods. 4 písm. r) Zákona
č. 355/2007 pri ohrození verejného zdravia. Predmetnou vyhláškou bolo nariadené riadne prekrytie

horných dýchacích ciest s použitím respirátora ako preventívnej a ochrannej pomôcky zmysle § 48 ods.
4 písm. r) Zákona č. 355/2007. Vyhláška číslo 133 tak špecifikovala, čo sa v konkrétnej situácii rozumie
pod preventívnou a ochrannou pomôckou.

13. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje právnu
kvalifikáciu porušenej povinnosti. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia je jednoznačne uvedené, že

žalobca sa dopustil priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona č. 355/2007 tým, že sa dňa 06.04.2021
v čase o 15.20 hod nachádzal na verejnosti v exteriéri mesta Púchov na chodníku ul. moravskej
a v čase o 15.25 hod na verejnosti v priestoroch interiéru budovy mestskej polície v Púchove bez
riadneho prekrytia horných dýchacích ciest s použitím respirátora alebo inej preventívnej ochranné
pomôcky, pričom svojím konaním porušil § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky číslo 133, ktorou sa nariadili

opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Hoci žalobca
uviedol, že vyhlášky vydávané žalovaným sú podzákonným aktom a nemožno nimi uložiť povinnosť
prekrytia horných dýchacích ciest, nakoľko nie sú vo forme zákona, ale všeobecne záväzného právneho
predpisu - vyhlášky, žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL.
ÚS 8/2021, podľa ktorého vyhlášky vydávané Úradom verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované

publikáciou vo vestníku vlády. Žalovaný je podľa predmetného nálezu zákonom zriadený orgán štátnej
správy, ktorý je zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnený k vydávaniu vyhlášok. Vyhlášky
nemusiabyťpublikovanévZbierkezákonov,pretožetentozákonmávlastnýrežimpublikácierozhodnutí.
Režim publikovania vyhlášok žalovaného sa spravuje režimom ustanovenia § 59b Zákona č. 355/2007.
Takýto záver vyplýva aj z uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý zároveň

konštatoval, že Národná rada sa môže rozhodnúť, či zriadi jeden alebo viac publikačných nástrojov,
pričom vyhlasovanie vyhlášok žalovaného je upravené zákonom stanoveným spôsobom.

14. Žalovaný má za to, že spáchanie skutku bolo žalobcovi jednoznačne preukázané a tvrdenie žalobcu
ohľadom neústavnosti a nezáväznosti vyhlášok, či nedostatku právomoci žalovaného na ich vydávanie

nemajú vplyv na skutočnosť, či sa svojím konaním dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva
podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona č. 355/2007 a zároveň žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz,
ktorý by preukazoval, že nedošlo k porušeniu Vyhlášky č. 133.

Replika

15. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol k argumentu príslušnosti prvostupňového
orgánu verejnej správy, že žalovaný nesprávne vyložil a aplikoval miestnu príslušnosť a vecnú
pôsobnosť správneho orgánu. Napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie trpia nedostatkom
vecnej pôsobnosti správneho orgánu. Uvedený postup je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy slovenskej

republiky,pričompodľažalobcusižalovanýzamenilotázkuúzemnejpôsobnostiprenariadenieopatrenie
s pôsobnosťou na prejednanie priestupku. Podľa žalobcu orgán, ktorý opatrenie vydal, prejedná v prvom
stupni aj jeho porušenie. Keďže v prvom stupni mal rozhodovať žalovaný, v odvolacom konaní malo
rozhodovať Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Na základe uvedeného je tak napadnuté
rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie nulitné z dôvodu nedostatku právomoci správnych orgánov

konať tak, ako konali.

16. K argumentu žalovaného, že povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest bola uložená
podzákonným aktom - vyhláškou žalovaného, žalobca uviedol že povinnosť uložená v podzákonnom
akte žalovaného nie je uložená zákonom ani na základe zákona, pretože takáto povinnosť neexistuje.

Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Sžso/85/2008, podľa, ktorého
porušenie alebo nepodriadenie sa iba podzákonnému aktu bez toho, aby pri tom bola porušená
povinnosť uložená zákonom, nie je priestupkom ani iným zavineným konaním. Keďže žiaden zákon
neukladá povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, žalobca nemal povinnosť ich prekrývať a ichneprikrytie nie je zavineným konaním podľa zákona o priestupkoch. Žalobca v ostatnej argumentácii
zotrval na podanej žalobe.

Duplika

17. V podanej duplike žalovaný uviedol, že žalobca si zamieňa pôsobnosť žalovaného a regionálnych
úradov verejného zdravotníctva na prijímanie opatrení s pôsobnosťou na prejednanie priestupkov.
Žalovaný uviedol, že regionálne úrady verejného zdravotníctva prejednávajú priestupky, ku ktorým

došlo v rámci územného obvodu, pričom pôsobnosť žalovaného v prvom stupni je daná vo veciach,
ktoré presahujú hranice sa územného obvodu jedného Regionálneho úradu verejného zdravotníctva.
Žalovaný tak nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že na prejednanie priestupku nebola daná právomoc RÚVZ,
pretože táto je daná § 6 ods. 3 písm. l) Zákona č. 355/2007 v spojení s § 56 ods. 5 Zákona č. 355/2007.

18. K argumentu žalobcu, že § 48 ods. 4 písm. r) Zákona č. 355/2007 neurčuje právnu povinnosť

prekrytia horných dýchacích ciest žalovaný uvádza, že v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia
žalovaný nariaďuje opatrenia, ktorým je používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok.
Vyhláška č. 133 bola vyhlásená podľa citovaného zákonného ustanovenia, pričom ňou bolo nariadené
riadne prekrytie horných dýchacích ciest s použitím respirátora ako preventívnej a ochrannej pomôcky.
Uvedená vyhláška špecifikovala, čo sa v konkrétnej situácii rozumie pod preventívnou a ochrannou

pomôckou, ako jedným z opatrení pri ohrození verejného zdravia v čase nebezpečne rýchlo šíriaceho
sa ochorenia COVID-19. Nedodržaním uvedeného opatrenia fyzická osoba svojím konaním (alebo
opomenutím konania) napĺňa skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa §
56 ods. 1 písm. f) Zákona č. 355/2007.

19. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že povinnosť uložená vyhláškou nie je uložená zákonom ani
na základe zákona. Ako vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2021,
úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane
verejného zdravia splnomocnené k vydávaniu vyhlášok, ktoré sa uverejnia vo vestníku vlády. Zároveň
Ústavný súd konštatoval že vyhlášky žalovaného musia dynamicky reagovať na meniace sa pomery,

pričom aj z tohto dôvodu sa zákonodarca rozhodol vylúčiť ich publikáciu v Zbierke zákono. Ďalej Ústavný
súd vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021 vyslovil potrebu ochrany verejného
zdravia ukladaním povinností. V ostatnom žalovaný zotrval na argumentoch uvedených vo vyjadrení k
žalobe.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

20. Správny súd o správnej žalobe vo veciach správneho trestania rozhodol postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil dôvod pre nariadenie pojednávania podľa
§ 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na

úradnej tabuli a webovej stránke správneho súdu dňa 16.06.2025. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
23.06.2025 (§ 137 ods. 3 SSP). Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho, ako aj s obsahom
úplného administratívneho spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie aj
postup orgánov verejnej správy v zmysle podanej správnej žaloby, z dôvodov v nej uvedených v zmysle
§ 203 ods. 2 SSP aj v zmysle § 134 ods. 2 písm. b) a § 195 SSP a žalobu žalobcu zamietol podľa §

190, nakoľko nezistil jej dôvodnosť

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP: v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 6 ods. 1 SSP: správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP : správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo
veciach správneho trestania.24. Podľa § 194 ods. 1,2 SSP : (1)Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.(2)Akniejevtejtohlaveustanovenéinak,použijúsanakonanievoveciachsprávnehotrestania

ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

25. Podľa § 134 ods. 1 SSP : správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

26. Podľa § 134 ods. 2 písm. b) SSP: správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.

27. Podľa § 135 ods. 1 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023): na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy.

28. Podľa § 190 SSP : ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

29. Podľa § 2 písm. a), b), h) Zákona č. 355/2007 Z.z.: na účely tohto zákona
a) verejné zdravotníctvo je systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia, b) verejné

zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivosti,
ochrany a podpory zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti,
h) prevencia ochorení a iných porúch zdravia je systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne
zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere vplývajú životné,
pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života, a opatrení zameraných na ochranu,

podporu a rozvoj verejného zdravia.

30. Podľa § 5 ods. 4 písm. k) Zákona č. 355/2007 Z.z.: Úrad verejného zdravotníctva nariaďuje opatrenia
na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48
ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného

zdravotníctva.

31. Podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 355/2007 Z.z.: regionálne úrady verejného zdravotníctva sú rozpočtové
organizácie štátu zapojené finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva. Sídla a územné obvody
regionálnych úradov verejného zdravotníctva sú uvedené v prílohe č. 1.

32. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) Zákona č. 355/2007 Z.z.: prejednáva priestupky a iné správne delikty,
ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58.

33. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) Zákona č. 355/2007 Z.z.: úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny

úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: používanie
preventívnych a iných ochranných pomôcok.

34. Podľa a § 51 ods. 1 písm. a) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom v čase vydania Vyhlášky č.
133: fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm.

a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až
i), n), r), t), u), y) a z) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade
povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie.

35. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona č. 355/2007 Z.z.: Priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa

dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 4 ods. 1 písm.
g) alebo § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z).

36. Podľa a § 56 ods. 3 Zákona č. 355/2007 Z.z: za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1
659 eur a v blokovom konaní do 99 eur, ak odsek 2 alebo odsek 4 neustanovuje inak. Za nepodrobenie

sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur.

37. Podľa § 56 ods. 5 Zákona č. 355/2007 Z.z.: priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu
svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgányverejnéhozdravotníctvauvedenév§3ods.1písm.d)ažg),akodsek4neustanovujeinak.Napriestupky
a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis.

38. Podľa § 59b ods. 1 Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 133:
ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky,
určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo
zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny
úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom.

39. Podľa § 59b ods. 2 Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 133 : na
všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva sa vzťahuje
osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov;68b) tento predpis sa nevzťahuje
na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a
regionálnym úradom verejného zdravotníctva.

40. Podľa §59b ods. 3 Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 133 :
všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného
zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom
vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

41. Podľa § 59b ods. 4 Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom v čase vydania Vyhlášky č.
133 : vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda
účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti.

42. Podľa § 2 ods. 1 Vyhlášky č. 133: Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje
riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých
priestoroch interiérov budov a prostriedkoch verejnej dopravy.

43.Podľa§3ods.1Vyhláškyč.133:Podľa§48ods.4písm.r)zákonasavšetkýmosobámnaverejnosti

v exteriéroch nariaďuje riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo
inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky.

44. Správny súd považoval za dôležité primárne sa vysporiadať so žalobnou námietkou, podľa ktorej
prvostupňový orgán verejnej správy a žalovaný nemali vecnú pôsobnosť na vydanie rozhodnutí, a teda

im nebola daná právomoc konať rozhodnúť, prvostupňovému orgánu verejnej správy vo veci posúdenia
konania žalobcu ako priestupku a s ním spojeného uloženia sankcie a žalovanému ako odvolaciemu
orgánu vo veci posúdenia odvolania. Posúdenie uvedenej žalobnej námietky považuje správny súd za
dôležité s ohľadom na posúdenie viazanosti rozsahu správnej žaloby podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP, keďže
v prípade, ak by vo veci rozhodol orgán, ktorý na to nebol oprávnený, správny súd by nebol viazaný

rozsahom a dôvodmi žaloby.

45. Žalobca postavil svoju žalobnú argumentáciu na tom, že RÚVZ nebola daná pôsobnosť na
prejednanie priestupku, keďže podstata daného priestupku spočívala v porušení povinnosti stanovenej
opatrením, ktoré vydal žalovaný a preto mal v prvom stupni prejednať porušenia opatrenia orgán,

ktorý ho vydal, teda žalovaný. Žalobca tak na základe uvedeného považuje prvostupňové rozhodnutie
a napadnuté rozhodnutie za nulitné rozhodnutia, pričom svoju argumentáciu podporil odkazom na
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS 323/2016 zo dňa 18.05.2016 a rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžr 52/2016 zo dňa 12.12.2018.

46. Zákonom č. 355/2007 Z.z. je daná vecná pôsobnosť (právomoc) na prejedanie priestupkov
podľa uvedeného zákona ako žalovanému, tak aj RÚVZ, a to v rozsahu ich pôsobnosti. Na
prejednanie priestupkov podľa Zákona č. 355/2007 Z.z. sa vzťahuje osobitný predpis, ktorým je Zákon
o priestupkoch. Podľa § 55 ods. 1 Zákona o priestupkoch na prejednanie priestupku je miestne príslušný
správny orgán, v ktorého územnom obvode bol priestupok spáchaný. Miestna pôsobnosť žalovaného je

daná pre celé územie Slovenskej republiky (§ 5 ods. 1 Zákona č. 355/2007 Z.z.) a miestna pôsobnosť
RÚVZ je stanovená Prílohou č. 1 k Zákonu č. 355/2007 Z.z.. Podľa uvedenej Prílohy č. 1 bod. 7,
je pre územný obvod okresu Púchov (kde došlo k spáchaniu priestupku) daná miestna príslušnosť
Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Považskej Bystrici.47. Správny súd sa nestotožnil s argumentom žalobcu, že orgán, ktorý opatrenie (Vyhláška č. 133)
nariadil, prejedná v prvom stupni aj jeho porušenie. Takto koncipovaná pôsobnosť totiž nevyplýva

zo žiadneho zákonného ustanovenia. Žalobca v rámci uvedenej argumentácie spája viaceré oblasti,
v ktorých je síce žalovanému daná vecná pôsobnosť (právomoc), avšak nereflektuje na zákonnú
podmienku miestnej pôsobnosti. Aby bola daná miestna pôsobnosť žalovanému na prejednenia
priestupku, takýto priestupok by musel presahovať miestnu pôsobnosť RÚVZ.

48. Žalobca považoval rozhodnutia žalovaného a RÚVZ za nulitné, čo odôvodňoval nedostatkom vecnej
pôsobnosti RÚVZ ako prvostupňového orgánu na prejednanie priestupku a žalovaného ako odvolacieho
orgánu. Svoje tvrdenie o nulite podporil odkazom na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I ÚS 323/2016 zo dňa 18.05.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžr 52/2016
zo dňa 12.12.2018. Z uvedených rozhodnutí rámcovo vyplýva obsah pojmu nulita, nakoľko slovenský
právny poriadok ako taký pojem nulita nedefinuje. Možno pri tom poukázať aj na ďalšie rozhodnutia

(napr. rozsduok Najvyššieho súdu Slvoenskej republiky sp. zn. 8Sžo/53/2016 zo dňa 12.07.2018),
ktoré obsahovo pojem nulita totožne vykladajú. Jednou z posudzovaných podmienok pri určení, či to
ktoré rozhodnutie možno považovať za nulitné, je aj podmienka (ne)dostatku právomoci orgánu. Keďže
správny súd dospel k záveru, že žalovaný aj RÚVZ mal vecnú pôsobnosť vo veci priestupku konať
rozhodnúť a žalovaný mal vecnú pôsobnosť vo veci konať ako odvolací orgán, vyhodnotil správny súd

túto námietku ako nedôvodnú.

49. Keďže správny súd ustálil, že RÚVZ a žalovanému bola daná vecná pôsobnosť na konanie
a rozhodnutie vo veci posúdenia priestupku, resp. ako odvolaciemu orgánu, pričom v prípade RÚVZ
bola splnená aj podmienka miestnej príslušnosti, vyhodnotil správny súd žalobnú námietku ohľadom

nedostatku vecnej pôsobnosti RÚVZ a žalovaného ako nedôvodnú. Keďže vo veci konal orgán, ktorému
bola daná právomoc vo veci konať a rozhodnúť, nebola daná výnimka podľa § 134 ods. 2 písm. b) SSP (a
ani ďalšie) z viazanosti rozsahom a dôvodmi žaloby, preto súd ďalej posudzoval napadnuté rozhodnutie
a prvostupňového rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov daných podanou žalobou.

50.Druhýmžalobnýmdôvodomžalobcanamietalnedostatokprávnehozákladuvspojenísnedostatkom
právnej kvalifikácie skutku. Uvedenú žalobnú námietku žalobca argumentoval tým, že podľa § 48 ods.
4 písm. r) Zákona č. 355/2007 Z.z. nebola uložená povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, pričom
podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať len zákonom alebo
na základe zákona. Podľa žalobcu tak Vyhláška č. 133, ako opatrenie žalovaného, ktoré má podzákonný

charakter, nemôže uložiť povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, čiže neexistuje právny základ
danej povinnosti, čo spôsobuje nulitu aktu. Na základe uvedeného podľa žalobcu teda možno odvodiť
aj vadu výroku o vine prvostupňového rozhodnutia v časti nedostatku právnej kvalifikácie skutku.

51. Správny súd sa na základe uvedeného stotožňuje so žalobcom v tom, že nedostatok právneho

základu rozhodnutia orgánu verejnej správy zakladá jeho nulitu. Pre posúdenie otázky nulity je tak
podstatné posúdenie, či uložená povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest bola uložená Ústavou
predpokladaným spôsobom.

52. Do pôsobnosti žalovaného podľa § 48 ods 4. Zákona č. 355/2007 Z.z. patrí nariaďovanie opatrení

pri ohrození verejného zdravia. Podľa § 59b ods. 1 Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom v čase
vydania Vyhlášky č. 133, ak je potrebné nariadiť opatrenie podľa § 48 ods. 4, nariaďuje ich Ministerstvo
zdravotníctva SR, žalovaný alebo RÚVZ a to všeobecne záväzným právnym predpisom. Všeobecne
záväzný právny predpis vydaný žalovaným (príp. RÚVZ) sa označuje názvom vyhláška a nadobúda
platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky (§ 59b ods. 3). V uvedenom kontexte

možno teda konštatovať, že daná vyhláška (v tomto prípade Vyhláška č. 133) určuje špecifikáciu
opatrenia prijatého podľa § 48 ods. 4 písm. r). Samotná vyhláška č. 133 v § 2 ods.1 stanovila
všetkým osobám na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov a prostriedkoch verejnej dopravy
povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest použitím respirátora a v § 3 ods. 1 stanovila povinnosť
všetkým osobám na verejnosti v exteriéroch povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest použitím

respirátora. Vyhláška č. 133 tak konkrétne určila, čo sa rozumie preventívnou a ochrannou pomôckou
podľa § 48 ods. 4 písm. r) Zákona č. 355/2007 Z.z. Ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. bolo
zavedené novelou tohto zákona vykonanou zákonom č. 286/2020 Z. z. s účinnosťou od 15. 10. 2020,
čím zákonodarca odstránil pochybnosti ohľadom právneho základu aktov Ministerstva zdravotníctvaSlovenskej republiky, žalovaného a RÚVZ na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č.
355/2007 Z. z.

53.SúladnosťtejtoprávnejúpravysÚstavouSlovenskejrepublikybolapredmetomprieskumuÚstavným
súdom Slovenskej republiky, ktorého výsledkom je nález sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01. 12.
2021. Ústavný súd v uvedenom náleze konštatoval: „...ministerstvá a iné orgány štátnej správy na
základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Orgány štátnej správy môžu na základe zákonného splnomocnenia vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy, ktoré sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon.". Ústavný súd
uzavrel, že úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 ústavy, zákonom zriadené
orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky.
Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom
je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva

vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež
v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom
právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o
bezpečnostištátu,pretožetentoústavnýzákonmávlastnýrežimpublikácierozhodnutíapretopublikácia
vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom. Ustanovenie § 59b zákona

o ochrane verejného zdravia je preto v napadnutých častiach súladné s referenčnými normami, ktorými
sú ustanovené podmienky na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej
správy.“

54. Vzhľadom na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa

01. 12. 2021 niet pochýb o právomoci žalovaného vydávať vyhlášky v súvislosti so šírením ochorenia
COVID-19,čímjednoznačnemožnokonštatovaťdanosťprávnehozákladupovinnostiuloženejzákonom
alebo na základe zákona.

55.Vspojitostisnámietkounedostatkuprávnehozákladuuloženejpovinnostizákonomalebonazáklade

zákona žalobca spojil aj námietku nedostatočnej právnej kvalifikácie skutku vo výroku prvostupňového
rozhodnutia, keď podľa žalobcu výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje zákonné pomenovanie
skutku ani označenie ustanovenia zákona týkajúce sa priestupku neprekrytia horných dýchacích ciest,
keďže takýto priestupok v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje.

56. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že je v celom rozsahu nedôvodná. Za priestupok možno
považovať zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok
výslovne označené Zákonom o priestupkoch alebo iným zákonom, ak nejde o iný správny delikt
postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. V danom prípade žalobca
spáchalpriestupokpodľa§56ods.1písm.f)Zákonač.355/2007Z.z.Vrámciskutkovejpodstatydaného

priestupku ako objekt možno definovať verejné zdravie, resp. jeho ochranu. Objektívnou stránkou
uvedeného priestupku je v tomto konkrétnom prípade nesplnenie nariadeného opatrenie pri ohrozeniach
verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. r). Opatrenie bolo nariadené H. I. 133, z ktorej vyplývala
povinnosť osôb vo všetkých priestoroch interiérov budov a prostriedkoch verejnej dopravy mať prekryté
horné dýchacie cesty (nos a ústa) respirátorom a povinnosť osôb na verejnosti v exteriéroch mať

prekryté horné dýchacie cesty (nos a ústa) respirátorom alebo inou preventívnou ochrannou pomôckou.
Tým, že žalobca nedodržal Vyhláškou č. 133 nariadenú povinnosť, spáchal priestupok podľa § 56 ods. 1
písm.f)Zákonač.355/2007Z.z.tým,ženesplnilnariadenéopatreniepriohrozeniachverejnéhozdravia.

57. RÚVZ aj žalovaný mali z podkladov rozhodnutia o priestupku (oznámenie o priestupku zo dňa

09.04.2021, záznam zo služby dňa 06.04.2021, vyjadrenie žalobcu) bez pochybností preukázané
spáchanie skutku žalobcom tak, ako je nezameniteľne opísané vo výroku prvostupňového rozhodnutia.
Z vyjadrení žalobcu v priebehu administratívneho konania aj zo záznamu zo služby zo dňa 06.04.2021
vyplynulo, že žalobca si odmietol prekryť horné dýchacie cesty nosa a úst v exteriéry a v interiéry budovy
Mestskej polície si žalobca síce respirátor nasadil, ale nemal prekrytý nos, teda nemal riadne prekryté

horné dýchacie cesty (nos a ústa). Toto konanie žalobcu naplnilo skutkovú podstatu priestupku na úseku
verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. Správny súd zdôrazňuje, že
Vyhláškou č. 133 bolo jasne a presne stanovené konkrétne pravidlo správania pre všetky osoby (okrem
taxatívne vymenovaných výnimiek) a pokiaľ zo strany niektorej z nich došlo k nerešpektovaniu taktoim uloženej povinnosti, boli dané predpoklady jej administratívnej zodpovednosti za vlastné porušenie
uloženej povinnosti.

58. V § 2 ods. 2,3 a § 3 ods. 2 Vyhlášky č. 133 sú taxatívne stanovené výnimky z nariadeného riadneho
prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) preventívnymi ochrannými pomôckami a to na verejnosti
v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Tieto výnimky sa
vzťahujú len na fyzické osoby, ktoré tieto výnimky spĺňajú. Iné výnimky z nariadenej povinnosti prekrytia
horných dýchacích ciest Vyhláška č. 133 nepripúšťa. RÚVZ aj žalovaný konštatovali, že na žalobcu

sa nevzťahovala žiadna z výnimiek z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Sám žalobca ani
netvrdil, že by sa naňho niektorá z taxatívne stanovených výnimiek vzťahovala.

59. Závery RÚVZ a žalovaného uvedené v odôvodnení ich rozhodnutí sú založené na dostatočne
zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie veci, ktorý má oporu v administratívnom spise a
ktorý bol správne právne posúdený, pričom odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov uvádzajú

i vymedzenie úvah, ktorými boli tieto orgány vedené pri prijímaní svojich záverov. Odôvodnenia
rozhodnutia RÚVZ i žalovaného spĺňajú atribút preskúmateľnosti, sú dostatočné a určité, a teda v súlade
s požiadavkou vyplývajúcou z úpravy podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Osobitne vo vzťahu k
rozhodnutiu žalovaného ako odvolacieho orgánu správny súd konštatuje, že žalovaný sa dostatočne
vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami žalobcu pri preskúmaní prvostupňového

rozhodnutia v odvolacom konaní v súlade s § 59 ods. 1 Správneho poriadku. Výrok prvostupňového
rozhodnutia dostatočne, určito a nezameniteľne vymedzuje znaky skutkovej podstaty priestupku -
subjekt (žalobca) a objektívnu stránku, pričom osobitne pokiaľ ide o objektívnu stránku je v tomto výroku
presne identifikované konanie žalobcu (neprekrytie horných dýchacích ciest žalobcu preventívnym
ochrannými pomôckami v exteriéri a interiéri), ktorým sa tento priestupku dopustil, ktoré konanie je

nezameniteľne zasadené do miestneho a časového rámca a zároveň je vo výroku identifikované aj
porušenie konkrétnej právnej povinnosti a uložená sankcia. Uložená pokuta vo výške 50 eur je v
odôvodnení prvostupňového i napadnutého rozhodnutia zdôvodnená pokiaľ ide o jej výšku, a to vo
väzbe na zákonné kritériá jej ustálenia, vyplývajúce z úpravy § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z a v
spojení s identifikáciou funkcií uloženej pokuty. Odôvodnenia rozhodnutí RÚVZ aj žalovaného sú v tejto

časti dostatočné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Druh uloženej sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu
správnej úvahy orgánov verejnej správy.

60. Vzhľadom na vyššie uvádzané okolnosti, skutkové zistenia a citované zákonné ustanovenia správny
súd v postupe a v úvahách RÚVZ ani žalovaného, obsiahnutých v preskúmavaných administratívnych

rozhodnutiach a v ich právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom ani nedostatky
podľa § 134 ods. 2 písm. a), b) a § 195 SSP, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia, a preto žalobu
ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

61. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu

z účastníkov konania. Keďže správny súd žalobu zamietol, žalobca nemal v konaní ani len čiastočný
úspech, preto mu súd právo na náhradu nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovanému, hoci
bol v konaní úspešný, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže správny súd
nevzhliadol žiadne dôvody odôvodňujúce priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému (§ 168
SSP a contrario)

Poučenie:

P o u č e n i e : Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods.

3 SSP).Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 440 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom
súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník
konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho

zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v
tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej
sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.