Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Sak/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100115
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0925100115.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: N. X., narodený XX. H. XXXX, štátna príslušnosť Iránska islamská
republika, bez dokladu totožnosti, v čase podania kasačnej sťažnosti nachádzajúci sa v Pobytovom
tábore Opatovská Nová Ves, Slovenská republika a jeho dvoch maloletých detí: N. Q. Bahrami,
narodený XX. G. XXXX, štátna príslušnosti Iránska islamská republika, bez dokladu totožnosti a J. Q.
U., narodený XX. H. XXXX, štátna príslušnosti Iránska islamská republika, bez dokladu totožnosti, v
čase podania kasačnej sťažnosti obaja nachádzajúci sa v Pobytovom tábore Opatovská Nová Ves,

právne zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Michalská 372/9, Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-119-37/2024-Ž zo dňa 16.
decembra 2024, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č.
k. 4Saz/1/2025-46, zo dňa 12. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti
z a m i e t a .

II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.
III. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania
1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd") napadnutým rozsudkom zo dňa 12. mája 2025,
č. k. 4Saz/1/2025-46 (ďalej len „napadnutý rozsudok"), postupom podľa § 219 zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo ČAS: MU-PO-119-37/2024-Ž zo dňa
16. decembra 2024 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie").

2. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím podľa § 13 ods. 1 písm. a), § 13c ods. 1 písm. a), § 13 ods.
1 písm. b), § 13c ods. 1 písm. b) § 20 ods. 4 a § 20 ods. 5 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle" alebo „zákon
č. 480/2002 Z. z.") (i) neudelil azyl žalobcovi, (ii) neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu, (iii) neudelil
žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny a (iv) neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu na účel zlúčenia
rodiny.
3. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sumarizoval relevantné skutočnosti, z ktorých

vychádzal, pričom v podstatnom išlo o nasledovné: (i) žalobca dňa 4. júla 2024 pred pracovníkmi
Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov - letisko, požiadal o udelenie azylu
pre seba a pre dve svoje maloleté deti; (ii) ako dôvod žiadosti o udelenie azylu uviedol skutočnosť,
že bol v združení za práva žien, ktoré bojovali za to, aby sa nemuseli obliekať do hidžábu; (iii)uvedená skutočnosť mala predstavovať vážne ohrozenie jeho života; (iv) žalobca pricestoval na
územie Slovenskej republiky na falošné doklady; (v) počas vstupného pohovoru vykonaného v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce dňa 24. júla 2024 (ďalej taktiež „vstupný pohovor") uviedol,

že v roku 2019 založil na sociálnej sieti WhatsApp skupinu s názvom "Free women of Iran" majúcu
súkromný charakter, verejne neprístupnú, kde písal príspevky o sebe, o povinnosti nosenia hidžábu a
všeobecne o právach žien v Iráne; (vi) ďalej opísal incident, ku ktorému došlo dňa 14. mája 2023 v meste
Teherán, kde žalobcu a jej kamarátku chceli zatknúť príslušníci mravnostnej polície; (vii) žalobca mal
byť v súvislosti s uvedeným incidentom dva týždne väznený a mal byť aj bitý (bol mu prehľadaný mobil

a našli sa odkazy na účte na sociálnej sieti WhatsApp, kde sa mali nájsť aj príspevky na komunikačných
platformách týkajúce sa kresťanstva a obvinili žalobcu z toho, že konvertoval na kresťanstvo); (viii)
dňa 29. mája 2023 bol z väzby prepustený, ale musel zaplatiť kauciu vo výške 10 miliárd iránskych
rialov; (ix) na druhý deň sa mal podrobiť vyšetreniu u súdneho lekára na klinike v Teheráne, ktorý vydal
potvrdenie ohľadom zdravotného stavu; (x) po prepustení zo zaistenia obdržal predvolanie na súd na
deň 8. októbra 2023, kde bol obvinený zo šírenia informácií proti vládnemu režimu a keďže na uvedené

predvolanie nereagoval, obdržal dňa 15. apríla 2024 ďalšiu výzvu súdu, kde bolo uvedené, že ak sa do 7
dní nedostaví, tak bude násilím predvedený; (xi) dňa 5. novembra 2024 bol vykonaný doplňujúci pohovor
(ďalej taktiež „doplňujúci pohovor"), počas ktorého svoju výpoveď doplnil a podrobnejšie opísal udalosť
ohľadom jeho zaistenia mravnostnou políciou; (xii) žalovaný ďalej vychádzal z vyjadrenia žalobcu, podľa
ktorého jej manžel v Turecku kúpil dve turistické turecké telefónne čísla, z ktorých jedno použila na

vytvorenie už spomínanej WhatsApp (vysvetlil, že toto turecké číslo žalobca zvolil, aby nebol sledovaný)
a bol jediný administrátor tejto skupiny; (xiii) telefón po prepustení z väzby žalobcovi nevrátili, preto sa k
tomuto účtu už nevedel dostať a táto skupina mala byť následne zmazaná; (xiv) žalobca ďalej uvádzal,
že by chcel konvertovať, len zatiaľ nemal na to čas; v Iráne nechodil do kostola a na Slovensku v kostole
nebol, pretože je tu jazyková bariéra; (xv) žalobca nakoniec uviedol, že chce, aby boli spolu celá rodina,

aby žili spoločne a aby deti mali dobré vzdelanie, mali sa lepšie.
4. Žalovaný v podstatnom preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že (i) upriamil pozornosť na to,
že žalobca pred migračným úradom počas vstupného pohovoru uviedol, že z mesta Karaj vycestoval
2. júla 2024 spolu so svojím manželom a deťmi do Teheránu. Odtiaľ spolu odleteli na svoje platné
iránske cestovné doklady do Istanbulu. V Istanbule sa zdržali asi jeden deň, kedy čakali na vybavenie

falošných pasov Bulharska. Manžel sa ešte v Iráne skontaktoval s prevádzačom, ktorý im zabezpečil
falošné doklady a letenky z Istanbulu do Bratislavy za 50.000,- Eur. Chceli cestovať do Anglicka; (ii)
dôvodil, že žalobca žiadosť o azyl podal až v čase, kedy mu bezprostredne hrozil návrat do Turecka, kde
by bola však v bezpečí; (iii) uviedol, že výpoveď ohľadom aktivít za práva žien vyznieva nedôveryhodne,
nakoľko je absolútne v rozpore s dostupnými informáciami o krajine pôvodu. Akcentoval skutočnosť, že

podľa dostupných zdrojov sa hliadky do ulíc vrátili až v júli 2023, a preto počas tohto prerušenia hliadok
nemohol byť žalobca takouto hliadkou kontrolovaný; (iv) uviedol, že bolo prekvapujúce, že žalobca
po prijatí prvého listu z pobočky Generálnej prokuratúry v Baharestane, kde je uvedený dôvod účasti
- podanie vysvetlenia k dvom obvineniam „Združenie a tajná dohoda s cieľom konať proti národnej
bezpečnosti" a „Propagandistická činnosť proti vláde, systému" žil v Iráne ďalej bez problémov, keďže

predvolanie malo obsahovať upozornenie, aby prišiel na čas; keď dňa 15. apríla 2024 dostal druhé
predvolanie, rozhodol sa s rodinou presťahovať do mesta Sarestan; (v) žalobcovi sa napriek závažným
obvineniam podarilo vycestovať z krajiny, pričom by mal byť v Iráne hľadanou osobou; (vi) uviedol, že
je nepravdepodobné, aby žalobca, ako osoba obvinená z protištátnej činnosti, ktorá navyše ignorovala
predvolania na súd, bez problémov vycestovala legálne na svoj platný cestovný doklad spolu s deťmi

a manželom z letiska v Teheráne a nebol by jej uložený zákaz vycestovania; (vii) žalovaný, vzhľadom
na nedôveryhodnosť výpovede a výraznú rozpornosť s objektívnymi informáciami zabezpečenými do
konania konštatoval snahu žalobcu účelovo vykonštruovať dôvody tak, aby boli relevantné na udelenie
azylu na území Slovenskej republiky; (viii) dodal, že žalobca sa nikdy nezúčastnil žiadnej demonštrácie
za práva žien, ktoré v Iráne v danom období prebiehali a boli aj medializované, nijako sa neaktivizoval a

ak naozaj aj nejakú činnosť vykonával, tak to robil iba diskrétne prostredníctvom uzavretej skupiny; (ix)
v súvislosti s existenciou WhatsAppovej skupiny, ktorú mal vytvoriť na turecké telefónne číslo, žalovaný
dospel k záveru, že rovnako ide o absolútne účelové tvrdenie, ktoré vôbec nekorešponduje s objektívnou
realitou. Žalovaný argumentoval, že platnosť takejto turistickej karty je podľa preukázaných informácií
tri mesiace; (x) ďalší rozpor v dvoch výpovediach žalovaný našiel pri kaucii, ktorá bola zaplatená za

prepustenie žalobcu, kedy kauciu v hodnote 10 miliárd rialov, mala dať švagriná J. Q. U.; v predloženom
dokumente sa píše o nehnuteľnosti zapísanej v katastri pod č. XXXXXXX - jedná sa o byt žalobcu,
pričom ale počas doplňujúceho pohovoru tento uviedol, že sa jedná o trojizbový byt švagrinej; (xi)
práve nekonzistentnosť výpovede s objektívnymi informáciami o krajine pôvodu je podľa žalovanéhotým najpodstatnejším dôvodom, prečo nepovažuje výpoveď žalobcu za dôveryhodnú; (xii) v súvislosti
s tvrdenou konverziou žalobcu dôvodil, že ten nedisponuje relevantnými vedomosťami o kresťanstve -
vedel uviesť len také základné informácie, ktoré patria k všeobecnému religionistickému prehľadu; (xiii)

k neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny žalovaný v rozhodnutí uviedol, že v prípade žalobcu a jeho
maloletých synov neboli splnené podmienky pre udelenie tohto druhu azylu z objektívnych dôvodov,
nakoľko nemajú na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s
ktorými by sa mohli po splnení zákonných podmienok zlúčiť.
5. Žalobou zo dňa 7. februára 2025 sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia, a

to v časti 1. a 2. výroku o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany. O správnej žalobe
rozhodol správny súd napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Vychádzal pritom
zo skutočností uvedených v bodoch 2 až 5 vyššie.
6. Správny súd napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil tým, že (i) zhrnul judikatórne východiská
(rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky), ktoré boli zásadné pre jeho posudzovanie prejednávanej veci; (ii) následne dôvodil, že

„ ... posudzovaná vec žalobkyne je klasickým prípadom dôkaznej núdze, ktorá je pre konania o
medzinárodnej ochrane mnohokrát charakteristická. V popísanom stave dôkaznej núdze, keď ani
žiadateľ a ani orgán verejnej správy nie sú schopní doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie
žiadnym presvedčivým dôkazom, zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl
a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že

k udalosti, tak ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo ..."; (iii) po tom, ako vyhodnotil (poukazujúc na
jednotlivé detaily) vnútornú rozpornosť a protichodnosť tvrdení žalobcu počas vstupného pohovoru a
doplňujúceho pohovoru, a to aj v kontexte s Polytematickou správou o krajine Irán zo dňa 30. septembra
2024, č.p.:MU-ODZS-2024/000636-007, správny súd dospel k presvedčeniu, že žalobcom ponúknutý
popis udalostí, ktoré spája so svojím odchodom z domovskej krajiny Irán a ktorými objasňuje motiváciu

a okolnosti tohto odchodu, je nedôveryhodný; (iv) následne sa správny súd zaoberal lekárskou správou z
psychiatrickéhovyšetreniažalobcuzodňa29.apríla2025(podľaktorejmuboldiagnostikovanýúzkostne
- depresívny stav, depresívna porucha s predpísanou medikáciou), na základe čoho žalobca žiadal o
zrušenie preskúmavaného rozhodnutia; (v) poukazujúc na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. f) zákona o
azyle správny súd konštatoval, že „Žalobkyňa však sama uvádza, že v jej prípade k podstatnej zmene

okolností po vydaní rozhodnutia žalovaného došlo, kde pod touto zmenou prezentuje diagnostikovanú
duševnú chorobu žalobkyne."; (vi) vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru „ ...
o celkovej vlastnej nedôveryhodnosti osoby žalobkyne a teda nedôveryhodnosti jej tvrdení o tom, že v
Iráne bola objektom prenasledovania z dôvodu jej zasadzovania sa za práva žien a tiež zmeny postoja
v otázke náboženského vyznania. Správny súd v zhode so žalovaným dospel k záveru, že žalobkyňa

zákonné podmienky na udelenie azylu v zmysle podmienok definovaných ust. § 8 zákona o azyle a
tiež podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle ust. § 13a zákona o azyle nesplnila.".
7. Správny súd uzavrel, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 219 SSP zamietol. O trovách
konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému (ktorý bol v konaní úspešný v celom
rozsahu) právo na ich náhradu nepriznal, pretože mu voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené

trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
8. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť, ktorou sa
domáhal, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie ruší
a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca ďalej s odkazom na ustanovenie § 447 ods. 1 SSP

žiadal, aby kasačný súd uznesením priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok.
9. Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil žalobca v jej úvode odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm.
f), g) a h) SSP.
10. Žalobca v úvode kasačnej sťažnosti poukázal na niektoré skutočnosti a okolnosti prípadu žalobcu,
ktoré sú v podstatnom súčasťou administratívneho spisu a súdneho spisu. Následne uviedol, že

správny súd vydal nesprávny rozsudok, keďže tento je rozhodnutím súdu vychádzajúcim z nesprávneho
právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Následne poukázal na ustanovenie § 206 ods.
4 a ods. 5 SSP, pričom uviedol, že správny súd má vďaka tejto právnej úprave možnosť znovu posúdiť
skutkový stav veci, čo môže mať v určitých prípadoch priaznivejší dopad pre žalobcu vo forme zrušenia
preskúmavaného rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Potom zdôraznil, že pod

podstatnou zmenou okolností veci je nutné rozumieť nastúpenie takého stavu, ktorý by bol spôsobilý
privodiť iné rozhodnutie veci. Následne žalobca poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
v ktorom správny súd s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. f) zákona o azyle dôvodil, že
sám žalobca uviedol, že v jeho prípade došlo k podstatnej zmene okolností po vydaní rozhodnutia.Žalobca v tejto súvislosti uviedol: „Tento záver súdu je jednak nezrozumiteľný, no najmä preukazujúci, že
správny súd použil nesprávnu správnu normu, kedy svoje rozhodnutie odôvodnil absolútne nesúvisiacim
ustanovením zákona o azyle."

11. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti žalobca poukázal na podstatnú zmenu okolností, ktorá mala
nastať po právoplatnosti rozsudku správneho súdu. Uviedol, že od 13. júna 2025 Izrael uskutočnil sériu
útokov na jadrové zariadenia, velenia IRGC, muničné sklady a infraštruktúru v Teheráne, Isfaháne,
Natanzu, Shiraze a ďalších oblastiach. Poukázal na súvisiace počty civilných obetí v Iráne. S odkazom
na ustanovenie § 13 a zákona o azyle v spojení s § 2 písm. f) zákona o azyle dôvodil, že uvedená situácia

predstavuje dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi. Uvedenú myšlienku žalobca uzavrel
konštatovaním, že má za to, že „ ... vypuknutie ozbrojeného konfliktu, ktorý má za následok obete na
civilných obetiach, vrátane žien a detí, je podstatnou zmenou objektívnych okolností, ktoré majú byť pre
skúmanémigračnýmúradom,atoajvsúvislostisoskutočnosťou,žesťažovateľkajeosobousduševným
ochorením a v súčasnosti je odkázaná na ambulantnú psychiatrickú liečbu, vrátane medikácie.".
12. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 10. júla 2025. V podstatnom uviedol, že

napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za správny a zákonný. Konštatoval, že žalobcom
uvádzaná okolnosť - úzkostne-depresívny stav žalobcu, depresívna porucha s predpísanou medikáciou,
nemôže byť považovaná za dôvod na zrušenie alebo zmenu rozhodnutia orgánu o udelení
medzinárodnej ochrany. V súvislosti s tvrdením žalobcu o útokoch Izraela na Irán uviedol, že tieto
smerovali výlučne na strategické vojenské a jadrové zariadenia Iránu, boli obmedzené čo do rozsahu,

geografickej oblasti aj účelu a zároveň konflikt bol časovo obmedzený a skončil dohodnutím prímeria 24.
júna 2025. Zdôraznil, že konflikt bol ukončený v dňoch podania kasačnej sťažnosti. Konštatoval teda,
že k ozbrojenému konfliktu síce došlo, avšak nešlo o konflikt všeobecného alebo nekontrolovaného
charakteru, ktorý by automaticky zakladal nárok na doplnkovú ochranu podľa § 13 a zákona o azyle.
Žiadal preto, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

13. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 15. júla 2024 na vedomie.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
III.A Procesný postup kasačného súdu

14. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd" alebo
„kasačný súd") konajúci ako kasačný?súd (§?438?ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452
ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné
dôvody jej?odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/
SSP) s?prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206

ods. 3 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť nie je dôvodná.
15. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 SSP bez nariadenia pojednávania (§ 455
SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na?úradnej?tabuli súdu a na internetovej

stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. augusta 2025 (§ 137
ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).
16. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
17. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým tento zamietol

správnu žalobu žalobcu. Závery odôvodňujúce takýto postup správneho súdu sú vyjadrené v časti I
vyššie.

III.B Aplikovateľné právne predpisy

18. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv) alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činyalebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti
deťom.
19. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
20. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z

dôvodovzastávaniaurčitýchpolitickýchnázorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupineavzhľadom
na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd.
21. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa
§ 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10.
22. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne

dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
23. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
24. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,

rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu
a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu
podľa § 15 ods. 3 písm. c).
25. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie
azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v

čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu,
akým sa uplatňujú, vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol
alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, postavenie a osobné pomery
žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.
26. Podľa § 19a ods. 2 zákona o azyle skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel

vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je
dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia,
ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude
opakovať.
27. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či

žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty,
ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom.
28. Podľa § 206 ods. 5 SSP, správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne
zmenili okolnosti veci.

III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

29. Predmetom kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol
správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
číslo ČAS: MU-PO-119-37/2024-Ž zo dňa 16. decembra 2024.

30. Najvyšší správny súd sa v prvom rade zaoberal posúdením dôvodov kasačnej sťažnosti, ktoré
žalobca vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP (správny súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,
aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces), § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým,

že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a § 440 ods. 1 písm. h) SSP (správny
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu).
31. Prvý kasačný dôvod (znemožnenie uskutočnenia žalobcových procesných práv) kasačný
súd identifikoval v argumentácii žalobcu vytýkajúcej správnemu súdu, že nezrušil preskúmavané

rozhodnutie, hoci od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Za podstatnú zmenu okolností
v danom čase považoval zdravotný stav žalobcu, konkrétne diagnostikovaný úzkostne-depresívny stav
a depresívnu poruchu s predpísanou medikáciou. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nesprávnu
referenciu správneho súdu na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.32. Najvyšší správny súd konštatuje, že právna norma vyjadrená v ustanovení § 206 ods. 5 SSP nie
je normou prikazujúcou, teda neukladá správnemu súdu povinnosť zrušiť preskúmavané rozhodnutie.
Táto norma dáva správnemu súdu možnosť posúdiť okolnosti veci a pokiaľ tento na základe vlastnej

diskrécie dospeje k záveru o ich podstatnej zmene, dáva mu možnosť preskúmavané rozhodnutie zrušiť.
V prejednávanej veci žalobca dňa 7. mája 2025 predložil správnemu súdu podanie, ktorého prílohou
bola lekárska správa zo psychiatrickej ambulancie zo dňa 29. apríla 2025. Žalobca v diagnostikovanej
depresívnej poruche vzhliadol podstatnú zmenu okolnosti veci a s poukazom (citujúc) rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") sp. zn. 10Sžak/16/2019 z 22. októbra

2019, že „ ... novodiagnostikované psychické ochorenia žalobkyne sú dostatočným dôvodom na
opätovné preskúmanie veci zo strany žalovaného správneho orgánu so zameraním sa na možnosť
udelenia azylu z humanitných dôvodov žalobkyni.". Správny súd sa s predmetným podaním žalobcu
zaoberal a vyhodnotil ho v bodoch 41 a najmä 42 napadnutého rozsudku. Správny súd správne
uviedol dôvody, ktoré žalobca označil za podstatnú zmenu okolností, tieto posúdil a dospel k záveru,
že nie je dôvod pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Hoci možno dať žalobcovi za pravdu, že

odôvodnenie takéhoto záveru zo strany správneho súdu nepôsobí komplexne a ani príliš zrozumiteľne,
kasačný súd poukazuje na vyššie spomínanú možnosť diskrécie správneho súdu pri posudzovaní
„podstatných zmien okolností". Inými slovami, kasačný súd v uvedenom deficite odôvodnenia v bode
42 napadnutého rozsudku nevzhliadol taký procesný postup správneho súdu, ktorý by znemožnil
účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva s takou intenzitou, že by došlo k

porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Kasačný súd sa oboznámil s obsahom predmetnej
správy a pre potreby posúdenia postupu správneho súdu v tejto taktiež nevzhliadol dôvod na postup
podľa § 206 ods. 5 SSP. Prihliadnuc na obsah objektívneho nálezu (napr. vylúčené suicidálne tendencie)
a odporúčanú terapiu (bez hospitalizácie s nasadením farmakologickej liečby) najvyšší správny súd v
uvedenej okolnosti nevzhliadol ani paralelu so žalobcom spomínanou prejudikatúrou najvyššieho súdu.

Kasačný súd preto dospel k záveru, že prípadné zrušenie napadnutého rozsudku z vyššie uvedeného
dôvodu(nedostatočnéodôvodneniezostranysprávnehosúdu)byvprejednávanejvecipostrádaloprvok
efektívnosti a hospodárnosti.
33. V súvislosti s vyššie uvedeným sa kasačný súd zaoberal aj ďalšou okolnosťou, ktorú žalobca v
kasačnej sťažnosti označil za podstatnú zmenu okolností. Konkrétne išlo o operáciu „Operation Rising

Lion"(ďalejtaktiež„útokIzraela"),ktorásazačala13.júna2025avrámciktorejIzraelzaútočilnavybrané
ciele v Iráne. Žalobca v uvedenom vzhliadol dôvod k aplikácii ustanovenia § 13 zákona o azyle.
34. Najvyšší správny súd sa nestotožnil s posúdením útoku Izraela tak, ako ho žalobca predostrel v
kasačnej sťažnosti. V prvom rade kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že predmetný konflikt bol
ukončený a v čase rozhodovania kasačného súdu už netrval (skončil sa prímerím, ktoré nadobudlo

účinnosť dňa 24. júna 2025). Zároveň išlo o útok cielený, zameraný na vojenské ciele a jadrové
zariadenia Iránu, resp. na osoby z prostredia ozbrojených zložiek a vedcov pracujúcich v iránskom
jadrovom programe. Hoci uvedené (minulé útoky) spôsobili aj kolaterálne straty na strane civilného
obyvateľstva, tieto boli teritoriálne obmedzené vyššie opísaným účelom. Kasačný súd preto vo vyššie
opísanej okolnosti (ktorá naviac nepretrváva) neidentifikoval reálnu hrozbu vážneho bezprávia, resp.

situáciu medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ktorý by status vážneho bezprávia
zakladal.
35. Kasačný súd sa taktiež zaoberal druhým kasačným dôvodom, ktorý žalobca vymedzil odkazom na
ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým,
že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). Nutné je však podotknúť, že žalobca

[s výnimkou námietok k aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. f) zákona o azyle - viď predchádzajúce
body vyššie] tento kasačný dôvod zásadnejšie nerozvinul. Jadrom odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia a ostatne aj napadnutého rozsudku bol záver o celkovej nedôveryhodnosti žalobcu a jeho
tvrdení o tom, že v Iráne bol objektom prenasledovania (i) z dôvodu zasadzovania sa za práva žien
a tiež (ii) zmeny postoja v otázke náboženského vyznania. Žalobca v kasačnej sťažnosti nepredniesol

žiadnu relevantnú argumentáciu vyvracajúcu uvedený záver.
36. Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené
so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa
o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie
ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a
slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Primárnym dôvodom neudelenia azylu žalobcovibolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle z dôvodu,
že u sťažovateľa nebol potvrdený ani jeden z predpokladov prenasledovania a z ničoho nemožno
samotnú obavu z prenasledovania podľa správneho súdu vydedukovať. Rovnako neboli splnené

podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Opodstatnený strach
pred prenasledovaním predstavuje kľúčový prvok definície utečenca v zmysle Dohovoru o právnom
postavení utečencov z roku 1951, nakoľko strach ako subjektívny prvok bol doplnený o kvalifikáciu
„opodstatnený". Nevyhnutné je preto posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa, najmä v prípadoch, ktoré nie
sú dostatočne fakticky objasnené. Uvedené zahŕňa posúdenie osobného stavu a rodinného zázemia

žiadateľa, príslušnosť k rase, národnosti, náboženstvu, spoločenskej alebo politickej skupine, jeho
pohľad na situáciu a vlastnú osobnú skúsenosť. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať
ajzvýpovedežiadateľa,ktorámábyťposúdenávširšomkontexterelevantnejsituácie.VzmyslePríručky
o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for
Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho
ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca

alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy
nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo
jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny.
37. Skoršia judikatúra najvyššieho súdu (pozri napr. rozsudok sp. zn. 10Sžak/16/2017 z 25. októbra
2017) akcentuje význam dejovej línie popisovania skutočností relevantných pre rozhodnutie v azylovom

konaní. Hodnovernosť, resp. konzistentnosť tvrdení žiadateľa je kľúčová osobitne pri zohľadnení
obťažného preukazovania tvrdených skutočností. Vo svetle uvedených záverov potom najvyšší správny
súd dospel k rovnakému záveru ako správny orgán a správny súd, a teda k záveru o nedôveryhodnosti
a vnútornej rozpornosti tvrdení žalobcu. Abstrahujúc podstatu vyššie uvedeného kasačný súd v
prístupe žalobcu identifikoval skôr zameranie sa na to, že dôkazy preukazujúce správnosť jeho

tvrdení nemožno získať. Žalobca v priebehu správneho konania a ani v konaní pred súdom nebol
schopný presvedčivo čo i len vysvetliť svoju „zvažovanú konverziu na kresťanstvo" a napriek tomu, že
správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí túto skutočnosť pomerne rozsiahlo spochybnil, žalobca
neprodukoval žiadne relevantné argumenty dôvodiace opak (ani v správnej žalobe a už vôbec nie v
kasačnejsťažnosti).Významovosavpodstatnomlenobmedzilnakonštatovanienemožnostipraktizovať

kresťanskú vieru v Iráne, resp. následne v iných krajinách (z dôvodu jazykovej bariéry). Obdobne
kasačný súd vyhodnotil aj tvrdenia týkajúce sa zasadzovania sa za práva žien. Žalovaný sa okolnosťami
veci v preskúmavanom rozhodnutí rozsiahlo zaoberal, predostrel svoje východiská a identifikoval
rozporuplnosť tvrdení žalobcu, ktorý však na pregnantné dôvody (napr. konštatovanie o časovej
obmedzenosti tureckého telefónneho čísla, z ktorého mal žalobca roky spravovať skupinu na sociálnej

sieti) a spochybnenia reagoval skôr okrajovo, bez zmysluplnej línie úvah a predkladal skôr konštatovania
o nemožnosti preukázať opak (napr. tvrdenie o tom, že skupina na sociálnej sieti bola vymazaná).
Kasačný súd zdôrazňuje, že žalobca v kasačnej sťažnosti významovo tieto závery správneho orgánu
a správneho súdu v podstate ani nespochybňoval, zameral sa primárne na podstatnú zmenu okolností
veci (ktorú kasačný súd vyhodnotil vyššie).

38. V neposlednom rade sa najvyšší správny súd zaoberal aj námietkou žalobcu - kasačným dôvodom
spočívajúcim v tvrdenom odklone správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
39. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti uvádza, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1
písm. h) SSP (vymedzený porušením zákona zo strany správneho súdu tým, že sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu) zakladajúci jej prípustnosť, primárne slúži na zabezpečenie

jednotnej interpretácie zákonov, a teda k dosiahnutiu jednoty uplatnenia právnej úpravy v rovnakých
prípadoch (pozri napr. Baricová, J., Fečík, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.
Praha : C. H. Beck, 2018, 1618 s.). V uvedenom je vyjadrená ochrana princípu právnej istoty ako
jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu implicitne obsiahnutého v č. 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Jadrom tohto princípu je odôvodnené očakávanie subjektov práva, že

„ ... príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú
správne vykladať a aplikovať" (pozri napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09, III. ÚS 190/2016).
Právnaistotapriinterpretáciianáslednejaplikáciiprávaspočívavtom,že„...naurčitúprávnerelevantnú
otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď." (pozri napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Takýto prístup vedie k zabezpečeniu istoty účastníka

konania, že v jeho prípade bude rozhodnuté obdobne ako v podobnom prípade v minulosti. Účastník
konania tak môže predvídať rozhodnutie vo svojej veci aj s ohľadom na predchádzajúce rozhodnutia
v podobných prípadoch. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pre posudzovanie prípustnosti kasačnej
sťažnosti z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP je nutné skúmať „podobnosť vecí", konkrétnepodobnosť prejednávanej veci a veci skôr rozhodnutej (ustálene judikovanej kasačným súdom). Aby
mohla byť podobnosť skúmaná, musí byť táto v prvom rade artikulovaná, vymedzená, resp. opísaná.
Vymedzenie „podobnosti vecí" je, vychádzajúc z ustanovenia § 445 ods. 1 písm. c) SSP, povinnosťou

sťažovateľa. Jeho prípadné zlyhanie v tejto oblasti (teda absencia alebo nedostatočné vymedzenie
„podobnosti vecí") spôsobuje deficit kasačnej sťažnosti v zmysle nenaplnenia podstatných náležitostí
kasačnej sťažnosti podľa § 445 ods. 1 písm. c) SSP [neuvedenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods.
1 písm. h) SSP] a je nutné na kasačnú sťažnosť (v zodpovedajúcej časti) trpiacu vyššie opísaným
defektom nahliadať ako na neprípustnú podľa § 439 ods. 3 písm. a) SSP.

40. V súvislosti s vymedzením „podobnosti vecí" možno poukázať na výrok H. L. A. Harta, že „ ...
aj keď býva formulácia „Posudzuj podobné prípady podobne a odlišné prípady odlišne" ústredným
prvkom predstavy spravodlivosti, je sama osebe táto formulácia nedostatočná a dokiaľ ju nedoplníme,
nemôže poskytovať žiaden určitý návod konania. Je tomu tak preto, že jednotlivci v akejkoľvek skupine
sú si v niektorých ohľadoch navzájom podobní a v iných zase odlišní a pokiaľ nestanovíme, aké
podobnosti a aké rozdiely sú relevantné, zostane veta „Posudzuj podobné prípady podobne" iba

prázdnou formou". (Hart, H.L.A. Pojem práva. Praha : PROSTOR, 2010, 161 s.). Z naznačenej podstaty
vecitedavyplývapotrebazaoberaťsakritériamipodobnosti.Zanormatívnestanovenýobsahovýnávodv
proceseidentifikácie„podobnostivecí"jenutnévnímaťustanovenie§440ods.2prvávetaSSP,vzmysle
ktorého dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Podobnosť vecí, pre potreby aplikácie ustanovenia § 440 ods. 1 písm. h) SSP,
teda treba posudzovať optikou „právneho posúdenia veci". Pre potreby obsahového vymedzenia pojmu
„právneposúdenie"možnopoukázaťnajehovcelkukomplexnúformuláciu,ktorúnajvyššísúdartikuloval
nasledovne „ ... riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci,
pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie,

skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to
znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii
dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad." (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2019 zo 14. marca 2019).
41. Vzhľadom na značne simplexný spôsob vyjadrenia kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h)

SSP žalobcom najvyšší správny súd pre potreby posúdenia prejednávanej veci len stroho konštatuje
(bez nutnosti dôslednejšieho rozvitia úvah vyššie), že vymedziť „podobnosť vecí" bez aspoň bazálnej
artikulácie skutkovej otázky (quaestio facti), ale najmä právnej otázky (quaestio iuris), ktoré otázky
boli riešené jednak vo veci prejednávanej a jednak vo veci „referenčnej" (judikovanej - predstavujúcej
ustálenú rozhodovaciu prax) jednoducho nemožno. Inými slovami právne posúdenie veci musí byť

špecifikované v oboch prípadoch dostatočne konkrétne na to, aby mohli byť tieto prípady porovnané.
Za dostatočne konkrétny popis kolidujúcich právnych posúdení však nemožno považovať iba označenie
právneho predpisu, ktorý mal byť porušený alebo poukázanie na okrajovo súvisiace rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie. Takýto postup zo strany žalobcu je totiž priamo rozporný s požiadavkou
vyjadrenou v ustanovení § 440 ods. 2 prvá veta SSP.

42. Najvyšší správny súd po preskúmaní spisového materiálu správneho súdu, ktorého súčasťou je
aj administratívny spis žalovaného, dospel k záveru, že kasačné námietky žalobcu neboli dôvodné a
nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa
§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
43. Návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd s odkazom na vyššie

uvedenú jednoznačnosť a správnosť preskúmavaného rozhodnutia, ako aj napadnutého rozsudku
správneho súdu nevyhovel. Zároveň kasačný súd uvádza, že žalobca v kasačnej sťažnosti okrem
vskutku všeobecných tvrdení (aplikovateľných na široký okruh žiadateľov), neuviedol žiadne relevantné
dôvody, ktoré by opodstatňovali aplikáciu ustanovenia § 447 ods. 1 SSP.
44. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý

v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu
nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.
45. Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.