Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/107/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324011541
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2324011541.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Ladislava Révesa a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci obžalovaného: A.
B., pre prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona, o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 27.06.2025 sp. zn. 14T/84/2024

– 280, na verejnom zasadnutí konanom dňa 09.09.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C., z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“) sp. zn. 14T/84/2024
- 280 zo dňa 27.06.2025 bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečné vyhrážanie
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného

zákona a § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom
základe, že
,,dňa 26.09.2024 v čase okolo 21.15 hod. v obci C. na dvore rodinného domu s popisným číslom XXX
pod vplyvom alkoholu, na svojho brata poškodeného D. B., narodeného XX.XX.XXXX, bytom C. XX
začal vykrikovať slovami „dnes vás zabijem za to, že ste ma nechali zavrieť, vyvraždím celú rodinu, do
rána skapete“, následne poškodenému D. B. povedal, že objednal nájomného vraha, ktorý ho zabije,

v tom prišla ich spoločná sestra poškodená E. F. - B., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. XXX a ich
matka poškodená C. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, ktorú keď obžalovaný uvidel tak zrýchlil
chôdzu vedúcu smerom na matku a začal na ňu kričať slovami „teraz ťa zabijem, za to, že ste ma nechali
zatvoriť do basy“ a v tom sa pravou rukou zahnal smerom na matku, ktorú ruku mu jeho brat poškodený
D. B. zachytil, následne sa zahnal na sestru poškodenú E. F. - B., pričom poškodený D. B. mu bránil v
tom, aby niekoho udrel, následne sa pokúšal udrieť aj poškodeného D. B., avšak mu v tom poškodený D.

B. zabránil, pričom bratovi poškodenému D. B. a sestre poškodenej E. F. - B. sa vyhrážal slovami, že do
rána budú pochovaní, a že matka poškodená C. B. bude do rána uškrtená jeho boxerkami, následne na
to poškodení zavolali políciu, čím svojím konaním u poškodených E. F. - B., C. B. a D. B. spôsobil vážnu
obavu o ich život a zdravie, že svoje vyhrážky naplní a očakával menší resp. žiadny odpor zo strany
poškodených, a to s poukazom na ich blízky príbuzenský vzťah, ako aj vyšší vek poškodenej C. B.“.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom obžalovanému za tento skutok uložil
- podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, nezistiac žiadnu poľahčujúcu okolnosť, zistiac priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia
slobody vo výmere 36 mesiacov, so zaradením obžalovaného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona;
- a tiež podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný

dohľad v trvaní 2 roky, počas ktorého mu súd prvého stupňa uložil tiež podľa § 77 ods. 4 Trestnéhozákona v spojení s § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania
alkoholických nápojov.

Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 280 až 294 (ďalej aj ,,napadnutý
rozsudok“).

Proti tomuto rozsudku (proti všetkým jeho výrokom ako aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo) vzápätí
pojehovyhlásení(t.j.vzákonnejlehote)podalobžalovaný,prostredníctvomsvojejobhajkyne,odvolanie

(č. l. 279; ďalej aj ,,odvolanie obžalovaného“), ktoré následne prostredníctvom svojej obhajkyne písomne
odôvodnil podaním (i) doručeným súdu prvého stupňa dňa 11.07.2025 (č. l. 296 až 299), a tiež podaním
(ii) doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.08.2025 (č. l. 304 až 306). Iná procesná strana proti
napadnutému rozsudku odvolanie nepodala, k odvolaniu obžalovaného sa prokuratúra nevyjadrila.

Obžalovaný v písomnom odôvodnení svojho odvolania (podaného proti všetkým výrokom napadnutého

rozsudku, ako i proti konaniu, ktoré mu predchádzalo) namietal (zostručnené/zosumarizované tak, ako
z daného vyrozumel odvolací súd) za súčasného poukazu na rozhodovaciu prax súdov, že
- v konaní sa vyskytli podstatné chyby konania, ktoré výrokom napadnutého rozsudku predchádzali,
pričom obhajoba identifikovala aj nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení napadnutého rozsudku,
pričom podľa názoru obhajoby sa súd prvého stupňa nevysporiadal so všetkými okolnosťami

významnými pre rozhodnutie;
- poškodení neboli v prípravnom konaní pred svojím výsluchom riadne poučení podľa § 130 a § 131
Trestného poriadku, čo spôsobuje procesnú nepoužiteľnosť ich v prípravnom konaní zápisnične resp.
na videozáznam zachytených svedeckých výpovedí v konaní pred súdom (nemohli a nemali tak byť
použité na dokázanie viny obžalovaného). Totiž žiadnemu z poškodených nebola v rámci výsluchu daná

možnosť vyjadriť sa, či ne/využíva právo odoprieť výpoveď, ich pomer k obžalovanému bol navyše zo
strany orgánov činných v trestnom konaní zisťovaný až na úplný záver ich výpovede;
- popiera spáchanie skutku, ktorý mu je tu kladený za vinu, pričom neboli naplnené znaky žalovaného
trestného činu. Totiž údajné obžalovaným učinené vyhrážky na adresu poškodených neboli spôsobilé
u nich vzbudiť dôvodnú obavu tak, ako to vyžaduje skutková podstata tu žalovaného trestného činu, kedy

(i) podľa názoru obžalovaného tu žalovaný skutok nedosahuje (vzhľadom na svoj charakter) závažnosť
vyššiu než nepatrnú (§ 10 ods. 2 Trestného zákona), a kedy (ii) navyše znalecky (psychiatricky) bolo
o obžalovanom zistené, že z hľadiska forenzne psychiatrického jeho pobyt na slobode nebezpečný nie je
a jeho konanie/správanie nevykazovalo jednoznačné príznaky patologickej motivácie. Tu obžalovanému
za vinu kladené konanie, ktoré on však v celom rozsahu popiera, nenapĺňa zákonné znaky žiadneho

trestného činu (naplniť by mohlo nanajvýš znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu).
- zo zabezpečených dôkazov plynie niekoľko rôznych verzií skutkového deja, pričom bolo povinnosťou
súdu prvého stupňa prikloniť sa k tej pre obžalovaného priaznivejšej (v rámci zásady in dubio pro
reo a zásady prezumpcie neviny), kedy ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nemôže byť
predpokladom pre odsudzujúci rozsudok súdu. Nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju

nevinu.
- súd prvého stupňa Trestným poriadkom predpokladaným procesným postupom nerozhodol o návrhu
obžalovaného na odňatie a prikázanie veci (§ 23 ods. 1 Trestného poriadku), ten posúdil ako zákonné
požiadavky zakotvené v § 31 Trestného poriadku nespĺňajúcu námietku zaujatosti, o ktorej súd
prvého stupňa z daného dôvodu ani nekonal. Súd prvého stupňa tak porušil právo obžalovaného na

prerokovanie jeho veci (ako i jeho takého návrhu) bez zbytočných prieťahov, tiež právo na spravodlivý
súdny proces.
- v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa ako listinné dôkazy oboznámil aj
obžalovaného predošlé odsúdenia, a to napriek tomu, že do úvahy nepripadal súbeh trestnej činnosti.
Súd prvého stupňa tak nesprávne zohľadnil pri ukladaní trestu odňatia slobody v tejto trestnej veci (a to

na jeho úplnej hornej hranici) také predošlé odsúdenia obžalovaného, ktorých účel bol navyše naplnený
vykonaním tak uložených trestov.
- napadnutým rozsudkom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na jeho úplnej hornej hranici je
neprimerane prísny, pre absenciu závažných okolností odôvodňujúcich taký postup súdu v tejto trestnej
veci je taký uložený trest v rozpore so zásadami ukladania sankcií/trestov, súd prvého stupňa túto svoju

voľbu trestu navyše ani riadne nezdôvodnil.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a buď
(i) vrátil vec súdu prvého stupňa na jej nové prejednanie a rozhodnutie o nej, alebo (ii) sám vo veci
rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby v tejto trestnej veci oslobodí podľa § 285 písm. b)Trestného poriadku, nakoľko žalovaný skutok nie je trestným činom (z dôvodu, že nenapĺňa zákonné
znaky trestného činu).

Preskúmanie odvolania obžalovaného odvolacím súdom. Podľa § 315 Trestného poriadku O odvolaní
proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý
rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku súdu podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku
rozhodujeKrajskýsúdvTrenčíne.OodvolaníprotirozsudkuŠpecializovanéhotrestnéhosúdurozhoduje
najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého

stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Odvolací súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 09.09.2025 za prítomnosti prokurátorky,
obžalovaného a jeho obhajkyne. Obžalovaný zotrval na podanom odvolaní. Odvolací súd
oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov

obžalovaného, lustráciou z centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov obžalovaného,
lustráciou obžalovaného zo Sociálnej poisťovne a evidencie Zboru väzenskej a justičnej stráže,
tiež s podstatným obsahom spisu; odvolací súd za účelom získania aktuálnych informácií o osobe
obžalovaného pri odvolacom prieskume napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa procesne doplnil
dokazovanie o aktuálnu lustráciu z databázy súdov (CDB) ohľadne obžalovaného, z ktorej plynie (i)

prehľad súdnych (aj trestných) konaní obžalovaného, ako aj (ii) informácia, že niet takého súdneho
(trestného) konania, ktoré by bránilo prejednaniu a rozhodnutiu veci odvolacím súdom v tomto
odvolacom konaní k dátumu tohto uznesenia odvolacieho súdu. Procesné strany nemali žiadne
pripomienky k oboznamovanému obsahu spisového materiálu, vykonanému dokazovaniu, ani návrhy
na doplnenie dokazovania. Prokurátorka konečným návrhom uviedla, že považuje napadnutý rozsudok

za vecne správny a zákonný, uložený trest s ohľadom na trestnú minulosť obžalovaného rovnako
za zákonný a primeraný, pričom navrhla odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku
zamietnuť ako nedôvodné. Obhajkyňa obžalovaného konečným návrhom uviedla, že sa v plnej miere
sa pridržiava písomného vyhotovenia odvolania. Nad rámec daného poukázala na to, že opätovne
v tomto trestnom konaní bol obžalovaný zatiaľ neprávoplatne odsúdený za totožnú trestnú činnosť bez

toho, aby jednotliví poškodení boli aspoň jedenkrát, či už v prípravnom alebo súdnom konaní, vypočutí
kontradiktórnym spôsobom. Čo sa týka trestu, tento považuje za mimoriadne prísny a preto navrhla,
aby odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa, prípadne, aby rozhodol tak , že obžalovaného oslobodí
spod obžaloby, nakoľko predmetný skutok nenapĺňa obligatórne znaky nebezpečného vyhrážania, ktorý
mu je kladený za vinu. Obžalovaný konečným návrhom uviedol, že všetky tieto prípady sú proti nemu

brat, sestra a jej rodina, sú od začiatku vykonštruované kvôli dedičstvu, a vďaka tomu, že má konexie na
polícií a v podsvetí, a oni majú ďalšie konexie, tak nemajú problém vykonštruovať proti nemu tento hon
na čarodejnice. Zistil ďalšie skutočnosti ohľadne zaujatosti sudkyne okresného súdu, ktoré bude riešiť
na súdnej rade. Záverom požiadal o prepustenie/oslobodenie.

Odvolací súd skôr, než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť podľa § 317 Trestného poriadku, bol
povinný v zmysle § 316 Trestného poriadku skúmať, či odvolanie obžalovaného bolo podané včas (§
309 Trestného poriadku), či ho podala oprávnená osoba (§ 307, § 308 Trestného poriadku) a či nedošlo
k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo späťvzatiu podaného odvolania (§ 312, § 313 Trestnéhoporiadku), alebo či nebolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné [§ 307 ods. 1 písm. b)
Trestnéhoporiadku,§334ods.4Trestnéhoporiadku].Odvolacísúdvovzťahukodvolaniuobžalovaného
nezistil v tomto ohľade žiadnu procesnú prekážku meritórneho prejednania odvolania obžalovaného

a rozhodnutia o ňom.

Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, tak
- obžalovaný vo svojom odvolaní namietal (ako je už uvedené vyššie), že (i) súd prvého stupňa Trestným
poriadkom predpokladaným procesným postupom nerozhodol o jeho návrhu na odňatie a prikázanie

veci (§ 23 ods. 1 Trestného poriadku), (ii) taký návrh obžalovaného súd prvého stupňa posúdil ako
zákonné požiadavky zakotvené v § 31 Trestného poriadku nespĺňajúcu námietku zaujatosti, o ktorej
súd prvého stupňa z daného dôvodu ani nekonal, pričom (iii) súd prvého stupňa takýmto procesným
postupom porušil právo obžalovaného na prerokovanie jeho veci (ako i jeho takého návrhu) bez
zbytočných prieťahov, tiež právo na spravodlivý súdny proces. S danou argumentáciou obžalovaného
sa však odvolací súd nestotožňuje. Obžalovaný sa dozvedel o presunutí tejto trestnej veci z fázy

prípravného konania do konania súdneho najneskôr dňa 27.12.2025 (viď č. l. 178 až 179), kedy mu
bola zo strany súdu prvého stupňa doručená (aj) kópia obžaloby podanej na súd. Námietku zaujatosti
zákonnej sudkyne resp. všetkých sudcov súdu prvého stupňa podľa § 31 a nasl. Trestného poriadku
a zároveň návrh na odňatie veci súdu prvého stupňa podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej
aj ,,námietka obžalovaného“) vzniesol následne obžalovaný (prostredníctvom svojej obhajkyne) až dňa

09.01.2025 na svojom väzobnom výsluchu pred súdom prvého stupňa uskutočnenom podľa § 238
ods. 4 Trestného poriadku (č. l. 183 až 184, tiež č. l. 186). Námietka obžalovaného bola zdôvodnená
tým, že v minulosti už bol obžalovaný odsúdený v inej svojej skoršej trestnej veci súdom prvého
stupňa obsadený totožnou zákonnou sudkyňou, preto podľa neho nemôže byť trestné konanie vedené
na súde prvého stupňa voči nemu nestranné (či už vedené zákonnou sudkyňou alebo iným sudcom

daného súdu). Zákonná sudkyňa na námietku obžalovaného reagovala vzápätí na danom procesnom
úkone (viď č. l. 187 spisu), ktorú svoju reakciu aj riadne zápisnične zachytila, kedy podľa názoru súdu
prvého stupňa námietka obžalovaného neuvádza dostatočne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli
zakladať nielen dôvodnosť takej námietky, ale vôbec možnosť jej prejednania podľa § 32 Trestného
poriadku, a teda súd prvého stupňa o takej námietke podľa 32 ods. 6 Trestného poriadku (a to ani

vo vzťahu k obžalovaným žiadanému odňatiu/prikázaniu veci inému súdu, za súčasného poukazu na
aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, učineného súdom prvého stupňa)
nekonal. Obžalovaný/obhajoba námietku obžalovaného v podstate zopakovala na termíne hlavného
pojednávania dňa 21.02.2025 (viď č. l. 250, tiež č. l. 251), kedy súd prvého stupňa zápisnične opätovne
zachytil svoju reakciu na ňu (viď č. l. 251 až 252), pričom súd prvého stupňa opätovne (s poukazom na

aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) o námietke obžalovaného (vrátane
ním žiadaného odňatia/prikázania veci) podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekonal. Berúc do úvahy
uvedené, ako i obsah spisu, odvolací súd uvádza, že v tejto parciálnej otázke postupoval súd prvého
stupňa správne, ak označil námietku obžalovaného ako jeho tvrdenia nespôsobilé iniciovať konanie
podľa § 31 a nasl. Trestného poriadku ani podľa § 23 Trestného poriadku. Tu išlo zo strany obžalovaného

o nijak ním bližšie zdôvodnené/všeobecné tvrdenie, že zákonná sudkyňa je zaujatá, nakoľko už ,,o ňom
v minulosti rozhodovala“, a tým aj všetci ostatní sudcovia súdu prvého stupňa sú voči obžalovanému
zaujatí, kedy také tvrdenie obžalovaného v podstate zasahuje/namieta v podstate len riadny procesný
postup súdu (pridelenie veci/obžaloby zákonnej sudkyni na jej prejednanie) a nepredstavuje dôvody
zakladajúce zaujatosť vymedzené v § 31 Trestného poriadku. O takých tvrdeniach obžalovaného

potom nebol dôvod konať v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku, čo správne (aby také tvrdenia
v konaní neostali nepovšimnuté) súd prvého stupňa zápisnične zachytil pri tom ktorom procesnom úkone
súdneho trestného konania (tu pri výsluchu obžalovaného podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku či
pri realizovaní termínu hlavného pojednávania). Okrem toho, z pohľadu odvolacieho súdu námietka
obžalovaného nebola ani vznesená bez meškania (§ 31 ods. 4 Trestného poriadku), vznesená bola

až dňa 09.01.2025, pričom o súdnom konaní mal obžalovaný, zastúpený obhajkyňou/advokátkou,
vedomosť už od 27.12.2024 (§ 32 ods. 6 Trestného poriadku; svojou povahou tak ide navyše aj
o oneskorenú námietku, o ktorej sa podľa zákona nekoná). Pre úplnosť však odvolací súd uzatvára, že
nič z napadnutého rozsudku ani konania, ktoré mu predchádzalo, nenasvedčuje tomu, že by napadnutý
rozsudok bol výsledkom práce a konania pred inou než nestrannou/nezávislou sudkyňou súdu prvého

stupňa, ktorá by pristupovala k veci/rozhodovaniu inak, než sine ira et studio (t. j. inak, než nestranne).
Správne tak postupoval súd prvého stupňa, ak prostredníctvom zákonnej sudkyne opakovane počas
súdneho trestného konania oznámil obžalovanému (viď už vyššie spomínané čísla listov spisu), že
o námietke zaujatosti vznesenej obžalovaným v tomto trestnom konaní sa podľa § 32 ods. 6 nekoná (zdôvodu absencie zákonných dôvodov takej námietky, ktorá nespĺňa atribúty vyžadované zákonom v §
31 Trestného poriadku v spojení s § 32 ods. 6 Trestného poriadku ), kedy sa v danej súvislosti nekoná
ani o návrhu obžalovaného na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, a to

aj s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie zo
dňa 19.11.2020 sp. zn. 1Ndt/19/2020), podľa ktorej ak je návrh na odňatie/prikázanie veci odôvodnený
vznesenou námietkou zaujatosti, o ktorej sa v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekoná, nie
je dôvodné konať/rozhodovať o takom návrhu na odňatie/prikázanie veci, t. j. o návrhu na odňatie/
prikázanie veci sa nekoná per analogiam z dôvodov uvedených v § 32 ods. 6 Trestného poriadku (súd

v takom prípade nevydáva žiadne rozhodnutie, dané je potrebné ,,len“ procesne zaznamenať do spisu,
aby bolo zrejmé, že návrh nezostal nepovšimnutý, k čomu v tu prejednávanej trestnej veci došlo, ako
je už uvedené vyššie).
- tomto smere v podstate iné odvolacie námietky (než uvedené v predošlej odrážke) procesné strany
nemali a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Trestného poriadku, odvolací súd vlastným prieskumom nezistil. Ak boli posledné dva termíny hlavného

pojednávania pred súdom prvého stupňa vykonané v neprítomnosti obžalovaného, bolo to v súlade
s jeho skôr vyjadrenou vôľou resp. želaním (viď žiadosť a súhlas obžalovaného o konanie termínov
hlavného pojednávania dňa 16.05.2025 a 27.06.2025 v jeho neprítomnosti, č. l. 264 a č. l. 268).
Možno tak vzhľadom na uvedené skonštatovať, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo vzťahu
k výrokovej časti napadnutého rozsudku procesne správne. Zjednodušene povedané, podľa názoru

súdu cesta súdu prvého stupňa k napadnutému rozsudku bola ,,procesne čistá“, a to aj čo do plného
zachovania práv procesných strán na konaní participovať a podľa vlastného uváženia realizovať svoje
procesné práva.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o vine, treste i ochrannom opatrení
(ochrannom dohľade) odvolací súd konštatuje, že odvolanie obžalovaného, namietajúce nezákonnosť
napadnutého rozsudku, ako i konania, ktoré mu predchádzalo, nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o otázku viny, po zohľadnení odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku
(i) dostatočne a (ii) predmetnú otázku naplnenia zákonných znakov žalovaného trestného činu
trestne zodpovedným obžalovaným vyčerpávajúco uviedol právne úvahy, ktoré vyvodil z pred súdom
vykonaného dokazovania a ktoré vyústili do výroku o vine obžalovaného v napadnutom rozsudku (viď

strany 8 až 11 napadnutého rozsudku). Odvolací súd pripomína (a zároveň poukazuje na aktuálnu
rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, viď napr. uznesenie ústavného súdu zo dňa
09.09.2025, sp. zn. II. ÚS 472/2025-10), že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva,
že (odvolací) súd nemá povinnosť odpovedať a reagovať na každú námietku sťažovateľa, ale iba na
také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (tu ohľadne ne/viny obžalovaného a v prípade

preukázanejvinyrozhodnutiaotrestečiochrannomopatrení)aktorézostalispornéalebosúnevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pritom
pre záver o zákonnosti napadnutého rozsudku je bez významu, či obžalovaný vyhodnocuje pred súdom
prvého stupňa vykonané dôkazy inak, než súd prvého stupňa, nakoľko medzi právo na spravodlivý
proces nepatrí právo obžalovaného, aby súd rozhodol v súlade s jeho želaním či jeho nazeraním na

pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy (právo na spravodlivý proces neznamená právo na to,
aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej
požiadavkami, predstavami a právnymi názormi; súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa
neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, a rovnako súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov). Pohľadom

na napadnutý rozsudok odvolací súd uvádza, že obžalovaný v otázke viny za tu žalovaný skutok
jeho prostredníctvom dostal jednoznačnú/zrozumiteľnú a danú matériu vyčerpávajúcu odpoveď ,,v čom
a prečo“ vidí súd prvého stupňa naplnené zákonné znaky tu žalovaného trestného činu, ktorý spáchal
tu trestne stíhaný obžalovaný a prečo tu stíhaný skutok dosahuje svojou protiprávnosťou trestnoprávnu
relevanciu, inými slovami závažnosť vyššiu než nepatrnú (§ 10 ods. 2 Trestného zákona). Prieskumom

napadnutého rozsudku (v intenciách odvolania obžalovaného) ako i konania, ktoré mu predchádzalo
(v intenciách § 317 ods. 1 Trestného poriadku), odvolací súd dospel k záveru, že, súd prvého stupňa sa
v napadnutom rozsudku riadne/vyčerpávajúco vysporiadal so svojou povinnosťou zakotvenou v § 168ods. 1 Trestného poriadku a nenechal v danom smere otvorenú v podstate žiadnu spornú otázku na
riešenie odvolaciemu súdu.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,
ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (k tomu viď. uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z
23.01.2018). Odvolací súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je čo do vyriešenia

otázky viny obžalovaného za tu stíhaný prečin (no i otázky ukladania trestu či ochranného opatrenia,
k čomu je uvedené nižšie) presvedčivé, toto vychádza zo skutkového stavu, ako bol tento zistený
na hlavnom pojednávaní, odvolací súd proti nemu nemá podstatné výhrady, a preto si odôvodnenie
napadnutého rozsudku osvojuje a v podrobnostiach na neho týmto poukazuje.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného uvedené v odvolaní obžalovaného (a smerujúce k otázke

viny), že
- poškodení neboli v prípravnom konaní pred svojím výsluchom riadne poučení podľa § 130 a §
131 Trestného poriadku (kedy žiadnemu z poškodených nebola v rámci výsluchu daná možnosť
vyjadriť sa, či ne/využíva právo odoprieť výpoveď, ich pomer k obžalovanému bol navyše zo strany
orgánov činných v trestnom konaní zisťovaný až na úplný záver ich výpovede), čo spôsobuje procesnú

nepoužiteľnosť ich v prípravnom konaní zápisnične resp. na videozáznam zachytených svedeckých
výpovedí v konaní pred súdom (nemohli a nemali tak byť použité na dokázanie viny obžalovaného),
s danými námietkami sa odvolací súd nestotožňuje (ide v tomto konaní už o opakované námietky
obhajoby, k danému viď uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.02.2025 sp. zn. 3Tos/30/2025
– 244 z tejto trestnej veci, kde boli vtedy sťažnostným súdom, i keď je pravdou, že nie v meritórnom

rozhodnutí súdu, zodpovedané). Na tieto námietky pritom dostal obžalovaný správnu odpoveď už aj
v napadnutom rozsudku (viď prvý odsek na strane 111 napadnutého rozsudku). Ako podľa názoru
odvolacieho súdu jednoznačne plynie zo zápisníc o výsluchoch jednotlivých svedkov/poškodených
(uskutočnených v čase po vznesení obvinenia obžalovanému), ktoré výsluchy sú súčasťou spisu a boli
v rámci dokazovania oboznámené (prehratím obrazovo-zvukového záznamu o nich) pred súdom prvého

stupňa na hlavnom pojednávaní, títo boli pred svojím výsluchom riadne poučení (aj) podľa § 130 a § 131
Trestného poriadku, pričom vyhlásili, že právo nevypovedať nevyužívajú a vo veci vypovedali (k tomu
viď č. l. 52 až 84), čo je zachytené tak prepisom ich výpovede ako i videozáznamom. O jednotlivých
výsluchoch bol obžalovaný (v tom čase v procesnom postavení obvineného) v prípravnom konaní
upovedomený (č. l. 85), právo svojej účasti (a tým kontradiktórneho spôsobu ich výsluchu) nevyužil.

Okolnosti veci a právne postavenie poškodených plne odôvodňovali taký postup súdu prvého stupňa,
v rámci ktorého (i) boli pred súdom prvého stupňa prehraté obrazovo-zvukové záznamy o výsluchu
svedkov/poškodených z prípravného konania (z času po vznesení obvinenia obžalovanému, ktorý sa
daných výsluchov z vlastného rozhodnutia nezúčastnil), a (ii) bol odmietnutý dôkazný návrh obhajoby
spočívajúci v osobnom výsluchu svedkov/poškodených v rámci dokazovania pred súdom prvého stupňa

na hlavnom pojednávaní, k tomu viď č. l. 278 ako i tretí odsek na strane 8 napadnutého rozsudku a tam
zachytené odôvodnenie takého postupu súdu prvého stupňa, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd
plne stotožňuje a týmto naň odkazuje. Osobitné postavenie poškodených ako tzv. obzvlášť zraniteľných
obetí podľa § 2 ods. 1 písm. c) body 2. a 6. zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o obetiach“) a vykonanie dôkazu prehratím

obrazovo-zvukového záznamu o ich výsluchu zachytenom prípravnom konaní (z času po vznesení
obvinenia obžalovanému, kedy napriek vedomosti o takých výsluchoch, obžalovaný sa ich v prípravnom
konaní z vlastného rozhodnutia nezúčastnil) bolo v tomto prípade plne opodstatnené okolnosťami tejto
trestnej veci, ktoré boli súdom prvého stupňa správne identifikované (viď tretí odsek na strane osem
napadnutého rozsudku), pričom, ako je zrejmé z vykonaného dokazovania (najmä oboznámené súdne

rozhodnutia a odpis registra trestov obžalovaného), nešlo o prvé takéto protiprávne/z hľadiska trestného
práva relevantné správanie sa obžalovaného voči totožným poškodeným, a tu stíhaného skutku sa
navyše dopustil v deň prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody (26.09.2024), ktorý trest mu bol
v minulosti uložený v podstate za totožnú (ako tu žalovanú) trestnú činnosť voči totožným poškodeným
(viď záznam č. 5 odpisu registra trestov obžalovaného i súdne rozhodnutia z danej inej trestnej veci

na č. l. 122 až 150, ktoré boli v rámci dokazovania v tejto trestnej veci oboznámené). Poškodení
boli nie len v minulosti, ale i v aktuálnej trestnej veci z dôvodu konania obžalovaného vystavení
zvýšenému riziku negatívneho dopadu trestného konania na ich osoby [je u nich jednoznačne prítomné,
s ohľadom na okolnosti veci, a aj cez odpis registra trestov obžalovaného zaznamenaný ich vzťahk obžalovanému a opakujúcu sa jeho trestnú činnosť voči nim, riziko tzv. druhotnej viktimizácie podľa §
2 ods. 1 písm. f) zákona o obetiach, ak by súd prvého stupňa nepristupoval výsostne šetrne k posúdeniu
nutnosti ich osobnej účasti na dokazovaní pred súdom prvého stupňa]. Zjednodušene zhrnuté, odvolací

súd nezistil, pokiaľ ide o vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní v podobe prehratia obrazovo-
zvukového záznamu o výsluchu svedkov/poškodených, na informáciách z ktorých výsluchov založil
výrokovú časť napadnutého rozsudku súd prvého stupňa, žiadne procesné pochybenie súdu prvého
stupňa (obžalovaný navyše v prípravnom konaní mal možnosť byť prítomný na výsluchoch, bol o nich
upovedomený, no nevyužil ju).

- on sa žalovaného skutku, ktorý mu je tu kladený za vinu, nedopustil, neboli naplnené znaky žalovaného
trestného činu (vyhrážky na adresu poškodených, ak by aj boli urobené obžalovaným, neboli spôsobilé
u nich vzbudiť dôvodnú obavu tak, ako to vyžaduje skutková podstata tu žalovaného trestného
činu), žalovaný skutok nedosahuje (vzhľadom na svoj charakter) závažnosť vyššiu než nepatrnú (§
10 ods. 2 Trestného zákona; naplniť by tu žalované konanie obžalovaného mohlo nanajvýš znaky
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu), a znalecky (psychiatricky) bolo o obžalovanom zistené,

že z hľadiska forenzne psychiatrického jeho pobyt na slobode nebezpečný nie je a jeho konanie/
správanie nevykazovalo jednoznačné príznaky patologickej motivácie, k danému odvolací súd uvádza,
že na tieto námietky dostal obžalovaný vyčerpávajúcu odpoveď už v odôvodnení napadnutého rozsudku
(s argumentáciou súdu prvého stupňa sa odvolací súd môže jedine stotožniť a týmto na ňu odkazuje) –
viď strany 8 až 11 napadnutého rozsudku, tiež posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku na

jeho strane 14. Na doplnenie danej argumentácie súdu prvého stupňa uvedenej v napadnutom rozsudku
odvolací súd dodáva, že z pred súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania jednoznačne plynie, že
obžalovaný sa tu žalovanej trestnej činnosti dopustil v tzv. priamom úmysle [§ 15 písm. a) Trestného
zákona], nakoľko sa chcel trom poškodeným (svojím blízkym príbuzným, a to svojej matke ako osobe
vyššieho veku, o ktorej veku vedomosť mal a má, a svojim súrodencom) vyhrážať smrťou spôsobom

s potenciálom vzbudiť dôvodnú obavu, a aj tak učinil.

V konaní tak bolo aj z pohľadu odvolacieho súdu nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil
v priamom úmysle trestnej činnosti, spáchania prečinu nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1,
ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona a § 139

ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona v zmysle výrokovej časti napadnutého rozsudku, za ktorý
je možné páchateľovi, pri aplikácii § 360 ods. 2 Trestného zákona a tiež § 38 ods. 2 Trestného zákona
(pri nezistení poľahčujúcich okolností a zistení jednej priťažujúcej okolnosti v podobe zistenej trestnej
minulosti obžalovaného, ako tomu bolo v prípade napadnutého rozsudku resp. ako správne uzavrel súd
prvého stupňa) uložiť trest odňatia slobody v základnej trestnej sadzbe od 6 mesiacov až do troch rokov.

Pri posudzovaní správnosti/zákonnosti/primeranosti napadnutým rozsudkom obžalovanému uloženého
trestu, odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení tak, ako ich správne ustálil súd prvého
stupňa, avšak čiastočne doplnených aj o informácie z aktuálnej lustrácie z databázy súdov ohľadne
obžalovaného. Berúc do úvahy zásady ukladania sankcií/trestov v trestnom konaní (§ 33a a § 34

Trestného zákona), odvolací neidentifikoval žiadnu potrebu revízie trestného postihu pre páchateľa tu
stíhanej trestnej činnosti - výrok o treste napadnutého rozsudku je podľa názoru odvolacieho súdu
správny /primeraný/ spravodlivý/zákonný.

Z hľadiska účelu trestu uvedeného v § 34 ods. 1 Trestného zákona, individuálna a generálna prevencia

tvoria jednotu a musia sa navzájom dopĺňať a podmieňovať. Jednotlivé parciálne ciele sa vo výroku
o druhu a výmere trestu musia prelínať a dopĺňať tak, aby sa generálna prevencia dosiahla aj
prostredníctvom individuálnej prevencie. Pôsobenie generálnej a individuálnej prevencie je potrebné
vidieť aj v ich časovom pôsobení, kým generálna prevencia sa popri ochrane spoločnosti a jednotlivcov
pred zločinnosťou zameriava aj na predchádzanie recidívy, individuálna prevencia nastupuje až po

spáchaní trestného činu. Hľadiská uvedené v ustanovení o účele trestu tvoria jednotu, to znamená, že
sa musia vzájomne dopĺňať a podmieňovať. Preto záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť
vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a s výchovným pôsobením na ostatných členov
spoločnosti. Je zásadne vylúčené, aby súd otázku možnosti nápravy páchateľa riešil len z hľadiska

jeho osoby, alebo vôbec len z hľadiska niektorej skutočnosti, svedčiacej v jeho ne/prospech, a ostatné
hľadiská uvedené v ustanovení o účele trestu nebral do úvahy, prípadne ich význam zámerne znižoval/
zvyšoval. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných
pre ukladanie sankcií/trestov uvedených v § 33a a § 34 Trestného zákona, podľa ktorých (okrem iného)trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest

má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke
osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada tzv. proporcionálnosti trestu). Pritom otázku nápravy páchateľa nemožno riešiť
iba s prihliadnutím na jeho osobu a vždy je potrebné, aby sa brala do úvahy spoločenská situácia a
ostatné hľadiská. V prípade, ak by došlo k disproporcii medzi jednotlivými druhmi prevencie, viedlo by

to najskôr k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, kde by spravodlivosť trestu neuznával ani
páchateľ, ani spoločnosť. Preventívny účinok trestu netkvie len v jeho prísnosti (napr. zvolenej jeho
výmery), nakoľko v treste je obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa
a jeho činu, a to tak právne ako aj etické. Vyslovením viny a uložením trestu spoločnosť vyjadruje
zavrhnutiahodnosť trestného činu, teda že páchateľ vykonal niečo protispoločenské a nemorálne.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu, zohľadnení okolností spáchania tu stíhaného trestného
činu a jeho závažnosti ako trestného činu, osoby obžalovaného a jeho doterajšieho života (najmä
predošlé trestné postihy za v podstate totožnú ako tu žalovanú trestnú činnosť v minulosti už opakovane
ním mierenú voči totožným poškodeným, čo plynie aj zo súdnych rozhodnutí v rámci dokazovania
oboznámených pred súdom prvého stupňa), pri tom neopomínajúc ani zákonom predpokladané

výchovné pôsobenie trestu do budúcna, odvolací súd dospel k záveru, že na naplnenie účelu trestu
u obžalovaného (§ 34 Trestného zákona) bude postačovať jedine (i) nepodmienečný trest odňatia
slobody (totiž takýto trest v minulosti k jeho náprave neviedol, preto je nedôvodný predpoklad, že by
svojím dopadom na osobnú slobodu či inak život obžalovaného miernejší druh trestu, samostatne či
v kombinácii s iným, mohol nateraz viesť k naplneniu účelu trestu v tomto prípade) a (ii) vo svojej

maximálnej možnej výmere 3 rokov, ako správne uzavrel už súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
(viď posledné tri odseky na strane 11 napadnutého rozsudku až po prvý odsek na strane 14 napadnutého
rozsudku), s ktorou argumentáciou súdu prvého stupňa sa odvolací súd plne stotožňuje a týmto na ňu
odkazuje (opätovne, bez potreby jej opakovania v tomto rozhodnutí). Obžalovaný sa totiž dopustil na
totožných poškodených totožnej trestnej činnosti, pre ktorú v deň tu žalovaného skutku ukončil svoj

predošlý nepodmienečný trest odňatia slobody (t. j. len pár hodín po tom, čo obžalovaný ukončil predošlý
2ročný trest, dopustil sa totožnej trestnej činnosti na totožných poškodených), pritom mal uložený
ochranný dohľad a zákaz požívať alkohol, čo porušil v podstate pri prvej príležitosti po výstupe z trestu
odňatia slobody dňa 26.09.2024 – maximálna možná výmera trestu odňatia slobody tu prichádzajúca
do úvahy preto nie je ,,odplatou“ obžalovanému zo strany spoločnosti, ale v podstate nateraz jedinou do

úvahy prichádzajúcou možnosťou naplniť (bezvýhradne a konečne) účel trestu u obžalovaného s cieľom
docieliť jeho prevýchovu na pre spoločnosť osožného člena spoločnosti, ktorý jej už nebude nijako na
ťarchu, ale jedine na prospech, keďže miernejší postih/výmera nepodmienečného trestu odňatia slobody
sa dosiaľ evidentne minula účinku (§ 33a, § 34 Trestného zákona).

V zmysle § 34 Trestného zákona platí aj zásada tzv. personality trestu (ako je už naznačené vyššie),
podľa ktorej trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby, pričom v oblasti nie len individuálnej, ale aj generálnej prevencie bude
v prejednávanej veci účel trestu dosiahnutý (z pohľadu obžalovaného žiaľ) bezo zvyšku až výkonom
v napadnutom rozsudku uloženého trestu odňatia slobody (v kombinácii s následným ochranným

dohľadom a v rámci neho uloženého zákazu – to všetko za účelom úspešného postpenitenciárneho
dohľadu nad obžalovaným a jeho zaradenia sa do spoločnosti). Súdom prvého stupňa uložený trest
považuje odvolací súd (vzhľadom na osobitosti tohto prípadu) za adekvátny, postačujúci, zákonný,
primeraný (nie príliš prísny, nie príliš benevolentný), spravodlivý, bezo zvyšku napĺňajúci účel trestu
v zmysle § 34 Trestného zákona (zohľadňujúc zásady ukladania sankcií/trestov), a to tak z pohľadu

generálnej prevencie (odradenie iných od páchania takej trestnej činnosti), ako aj z pohľadu individuálnej
prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý sa už v budúcnosti trestnej činnosti dopúšťať
nebude (kedy správnosť týchto záverov odvolacieho súdu preverí až budúci čas a v ňom zaznamenané
počínanie si obžalovaného). Vzhľadom na odpis registra trestov, predchádzajúce súdne trestné
rozhodnutia, ktoré správne súd prvého stupňa v rámci dokazovania oboznámil (čo nedôvodne vo svojom

odvolaní namieta obžalovaný, keďže dané pomohlo dotvoriť súdu prvého stupňa obraz o jeho osobe
a zvoliť adekvátny trestný postih v tomto prípade) a predchádzajúci výkon nepodmienečného trestu
odňatia slobody, správne súd prvého stupňa zaradil obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatiaslobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia (k tomu viď druhý
odsek na strane 14 napadnutého rozsudku).

Správne súd prvého stupňa taktiež videl v tu prejednávanej veci (vzhľadom na okolnosti tu stíhaného
skutku, osobu obžalovaného, ako je už uvedené i vyššie, a najmä aj jeho trestnú minulosť a v rámci
nej odsúdenia za úmyselnú trestnú činnosť na nepodmienečný trest odňatia slobody) aj naplnenie
zákonných podmienok pre uloženie ochranného dohľadu (§ 76 ods. 1 Trestného zákona), ktorého
súdom prvého stupňa zvolenú výmeru 2 roky (§ 78 ods. 1 Trestného zákona) považuje aj odvolací súd

(vzhľadom na už uvedené) za primeranú – v rámci takého ochranného dohľadu uložený zákaz požívania
alkoholu mám len dopomôcť obžalovanému, v kombinácii s tu ukladaným nepodmienečným trestnom
odňatia slobody a následným ochranným dohľadom spojeným s takým zákazom, k naplneniu účelu
trestu (a oprostenie sa od nutkania požívať alkohol, ktorý je aj z pohľadu odvolacieho súdu významným
kriminogénnym faktorom u obžalovaného, pokiaľ ide o druh trestnej činnosti, pre ktorú bol a tu opätovne
je trestne stíhaný resp. odsúdený); odvolací súd sa v danej súvislosti plne stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku, k čomu viď tretí odsek na strane 14 napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.