Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/239/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201541
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201541.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov

senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. v právnej veci žalobcu: MCST, a.s., so
sídlomVajnorská136,83104Bratislava,IČO:35779365,právnezastúpený:FAIRSQUAREadvokátska
kancelária s.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47 232 544, proti žalovanému:
Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Tomášikova 14366/64A, 831
04 Bratislava, IČO: 54 669 464, za účasti ďalšieho účastníka konania: Národná diaľničná spoločnosť,
a.s., so sídlom Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 28440/2019/SV/82196 zo dňa 07.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a .

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

III.Správnysúdďalšiemuúčastníkovikonaniaprávonanáhradutrovkonania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 01.03.2018 bol Okresnému úradu Bratislava, odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len
„prvostupňový orgán“) doručený návrh ďalšieho účastníka konania na vyvlastnenie vlastníckeho
práva žalobcu k pozemkom špecifikovaným v tomto návrhu vo výmere zodpovedajúcej vlastníckym
podielom žalobcu ako trvalý záber pre verejnoprospešnú stavbu, a to diaľnicu „D1 Bratislava – Senec,
skapacitnenie, I. etapa (Bratislava – Triblavina)“, katastrálne územie A. B..

2. Prvostupňový orgán dňa 12.11.2018 vydal Oznámenie o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení

ústneho pojednávania, ktoré doručil účastníkom konania. Ústne pojednávanie sa uskutočnilo dňa
10.01.2019.

3. Prvostupňový orgán dňa 19.08.2019 vydal rozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2019/9885/GRJ (ďalej
len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyvlastnil v prospech ďalšieho účastníka konania, a to ako
trvalý záber, pozemky špecifikované vo výroku tohto rozhodnutia, a to za náhradu určenú znaleckým
posudkom č. 56/2019, vyhotoveným dňa 10.04.2019 spoločnosťou ÚEOS – Komercia, a.s. (ďalej len

„znalecký posudok č. 56/2019“), so splatnosťou náhrady do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Prvostupňový orgán námietkam, ktoré boli uplatnené vo vyvlastňovacom konaní
žalobcom, nevyhovel a rozhodol aj o úhrade trov konania. Po vyhodnotení skutkového a právneho stavuprvostupňový orgán dospel k záveru, že verejný záujem prevažuje nad ochranou vlastníckych práv
k dotknutým nehnuteľnostiam a sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení.

4. Na základe odvolania žalobcu Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len
„pôvodný žalovaný“) vydal dňa 07.10.2019 rozhodnutie č. 28440/2019/SV/82196 zo dňa 07.10.2019
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“), ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu ako nedôvodné a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Pôvodný

žalovaný totiž dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, bolo vecne správne a odvolacie námietky žalobcu boli neopodstatnené.

II.
Žaloba

5. Žalobou zo dňa 12.11.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.11.2019, sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
(ďalej spolu len „rozhodnutie o vyvlastnení“), zrušenia týchto rozhodnutí a priznania práva na náhradu
trov konania.

6. Rozhodnutie prvostupňového orgánu a tiež pôvodného žalovaného (ďalej spolu len „vyvlastňovacie
orgány“) bolo protiústavné a protizákonné. Ústavné zakotvenie ochrany vlastníctva predstavuje čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každá fyzická

osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Napokon podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyvlastnenie alebo
nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere vo verejnom záujme a na
základe zákona a za primeranú náhradu.

7. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo v časti „III.“ výrok, podľa ktorého bol náhradu za vyvlastnenie
vlastníckeho práva k predmetnej stavbe povinný uhradiť ďalší účastník konania žalobcovi, a to do 30 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. V prvostupňovom rozhodnutí ale úplne
absentovalo stanovenie výšky primeranej náhrady za vyvlastnenie, ktorú mal ďalší účastník konania

uhradiť žalobcovi. Toto pochybenie predstavovalo príkry rozpor s dikciou čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba za
primeranúnáhradu.Vtejtosúvislostibolomožnépoukázaťajnaporušenie§4ods.1zákonač.282/2015
Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene
adoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonovyvlastňovanípozemkov

a stavieb“), podľa ktorého vyvlastnenému patrí za vyvlastnenie primeraná náhrada, ktorá sa poskytuje
v peniazoch.

8. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo len údaj o hodnote trvalého záberu určenej znaleckým
posudkom č. 56/2019. Táto skutočnosť však nič nemenila na absencii samostatného výroku

stanovujúceho primeranú výšku náhrady za vyvlastnenie, ktorú mal ďalší účastník konania uhradiť
žalobcovi. Navyše, podľa § 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb bola všeobecná
hodnota stavby určená na základe znaleckého posudku iba podkladom pre určenie výšky náhrady
za vyvlastnenie, pričom náhrada za vyvlastnenie nesmela byť nižšia ako všeobecná hodnota určená
znaleckým posudkom. Ďalej podľa § 13 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb mal

vyvlastňovací orgán rozhodnúť samostatnými výrokmi o vyvlastnení práva k pozemku alebo ku stavbe
a o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady.

9. Absencia výroku o určení výšky primeranej náhrady za vyvlastnenie predstavovala aj porušenie §
13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, podľa ktorého výrokmi o náhrade za

vyvlastnenie vyvlastňovací orgán určil primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorá prislúchala jednotlivým
vyvlastneným, a určil lehotu a spôsob jej zaplatenia. Podľa predmetného ustanovenia aj v prípadoch,
keď nedošlo k dohode o náhrade za vyvlastnenie medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným, vyvlastňovací
orgán musel vo výroku učiť náhradu za vyvlastnenie.10. Výrok rozhodnutia bol najdôležitejšou časťou a jadrom rozhodnutia, pričom muselo z neho jasne
a zrozumiteľne vyplývať, ako sa rozhodlo vo veci, ktorá bola predmetom administratívneho konania.

Zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb v § 13 ods. 2 a ods. 3 upravoval aj osobitné náležitosti
výroku rozhodnutia o vyvlastnení. Z § 13 ods. 1 zákona o vyvlastnení pozemkov a stavieb bolo zrejmé,
že v rozhodnutí o vyvlastnení musel vyvlastňovací orgán rozhodnúť samostatnými výrokmi o vyvlastnení
práv k pozemku alebo ku stavbe, ktoré výroky boli ďalej špecifikované v § 13 ods. 2 zákona o vyvlastnení
pozemkov a stavieb. Zároveň musel vyvlastňovací orgán rozhodnúť samostatnými výrokmi o náhrade za

vyvlastnenieaospôsobejejúhrady,ktorévýrokyboliďalejšpecifikovanévods.3zákonaovyvlastňovaní
pozemkov a stavieb.

11. Výrok rozhodnutia bol elementárnou náležitosťou rozhodnutia. Podľa § 18 ods. 1 zákona
o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb sa na vyvlastňovacie konanie vzťahoval všeobecný predpis
o správnom konaní. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie muselo obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Rozhodnutie, ktorému chýbali elementárne náležitosti,
bolo rozhodnutím nepreskúmateľným. Výrok rozhodnutia bol povinnou súčasťou každého rozhodnutia.
Každý výrok musel obsahovať jasné, stručné a zrozumiteľné vyjadrenie toho, ako sa rozhodlo vo
veci, ktorá bola predmetom administratívneho konania, a teda jednoznačnú konkretizáciu práva. Bolo
nevyhnutné, aby z výroku rozhodnutia bolo jasné, kto bol adresátom rozhodnutia, čo sa rozhodnutím

zakladalo, menilo alebo rušilo (konkrétne práva alebo povinnosti), resp. čo sa autoritatívne potvrdzovalo.

12. Výrok rozhodnutia, ktorý bol jadrom rozhodnutia, musel byť naformulovaný tak, aby ním uložená
povinnosť bola jednoznačná, konkrétna a zrozumiteľná predovšetkým tomu, komu sa povinnosť
ukladala. Len takýto výrok mohol byť garanciou toho, že by bolo možné dosiahnuť aj vykonanie

rozhodnutím uloženej povinnosti. Z výrokov prvostupňového rozhodnutia nebolo zrejmé autoritatívne
uloženie povinnosti vyvlastniteľovi zaplatiť náhradu za vyvlastnenie.

13. Absencia výroku o náhrade za vyvlastnenie bola vadou zakladajúcou rozpor s Ústavou Slovenskej
republiky a robila nezákonným rozhodnutie o vyvlastnení ako celok. Absencia autoritatívneho určenia

výšky náhrady totiž znamenala, že nebola naplnená ústavná požiadavka vyvlastnenia spočívajúca
v poskytnutí náhrady. Absencia výroku o náhrade za vyvlastnenie bola vadou, ktorá vyvlastnenému
znemožňovala efektívne napadnúť výšku náhrady na súde, čím nebolo zasiahnuté len do jeho
vlastníckeho práva v rozpore s imperatívmi čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ale bolo negatívne
dotknuté aj právo vyvlastneného (žalobcu) na spravodlivý proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Napokon absencia výroku o náhrade za vyvlastnenie robila
prvostupňové rozhodnutie nezrozumiteľným, keď z tohto rozhodnutia nebolo zrejmé, ako vyvlastňovací
orgán rozhodol, keďže absentoval samostatný výrok o náhrade za vyvlastnenie (nebola autoritatívne
a jednoznačne určená náhrada za vyvlastnenie, ktorá mala byť vyplatená vyvlastnenému).

14. Napadnuté rozhodnutie bolo nezákonné, keďže nereflektovalo na vady výrokov prvostupňového
rozhodnutia vytknuté v odvolaní a keďže prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. V súvislosti s uvedenými
vadami per analogiam žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
23S/124/2018 zo dňa 20.03.2019.

III.
Vyjadrenie pôvodného žalovaného

15. Pôvodný žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.02.2020 navrhol žalobu zamietnuť ako
nedôvodnú.

16. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo všetky náležitosti požadované zákonom o vyvlastňovaní
pozemkov a stavieb. Žalobná námietka, že totiž v prvostupňovom rozhodnutí sa nenachádzal výrok
onáhradezavyvlastnenie,bolavýslovnešpekulatívnaaúčelová.Prvostupňovérozhodnutieobsahovalo
výrokovéčastivsúladesozákonomovyvlastňovanípozemkovastavieb,avšaksvadamilenformálneho

charakteru. Dôvodom pre zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy nebola skutočnosť, aby sa
zopakoval proces, pokiaľ by ani zopakovanie tohto procesu nezmenilo právne postavenie žalobcu.

IV.Replika žalobcu

17. Žalobca v replike zo dňa 23.03.2020 zotrval na svojich žalobných námietkach.

18. Nebolo možné súhlasiť s pôvodným žalovaným, že prvostupňové rozhodnutie jednoznačne
obsahovalo všetky náležitosti požadované zákonom o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb.
V prvostupňovom rozhodnutí totiž jednoznačne absentoval samostatný výrok určujúci výšku náhrady
za vyvlastnenie. Absencia samostatného výroku o určení výšky náhrady bola zrejmá aj z číselného

označenia jednotlivých výrokov, keď po výroku označenom ako „I.“ nasledoval výrok označený ako „III.“
a výrok „II.“ absentoval. Rozhodne pritom nešlo len o vadu formálneho charakteru.

19. V rozhodnutí o vyvlastnení rovnako nebol ani dostatočne konkretizovaný spôsob platby. Náhrada
za vyvlastnenie pritom mala byť poskytnutá spôsobom určeným v rozhodnutí o vyvlastnení. Absencia
autoritatívneho určenia spôsobu úhrady spôsobovala ďalší zásadný nezákonný zásah do procesných

a materiálnych práv žalobcu ako vyvlastneného.

V.
Duplika žalovaného

20. Žalovaný v duplike zo dňa 24.10.2023 zotrval na stanovisku o nedôvodnosti žaloby.

21. Nebolo zrejmé, v čom žalobca namietal porušenie zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb,
keďže prvostupňové rozhodnutie obsahovalo samostatný výrok, ktorým sa rozhodlo o náhrade za
vyvlastnenie. Konkrétne vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia bolo uvedené, že „náhradu za

vyvlastnenie vlastníckeho práva vo výške XX XXX,XX C. je povinný uhradiť navrhovateľ Národná
diaľničná spoločnosť, a.s., Vajnorská 136, 832 61 Bratislava, IČO: 35 779 365, a to do 30 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.“ Prvostupňový orgán pri určení výšky náhrady
zavyvlastnenievychádzalzoznaleckéhoposudkuč.56/2019,ktorýakoprílohuknávrhunavyvlastnenie
priložil ďalší účastník konania ako vyvlastniteľ. Prvostupňový orgán si splnil aj ďalšiu zákonnú povinnosť,

keď v predmetnom výroku III. prvostupňového rozhodnutia poučil žalobcu v zmysle § 13 ods. 3 zákona
o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb.

22. Žalobcom namietaná absencia výroku II. v prvostupňovom rozhodnutí bola len formálnou vadou
tohto rozhodnutia, a to vzhľadom na to, že po výroku I. prvostupňového rozhodnutia nasleduje výrok III.

prvostupňového rozhodnutia.

VI.
Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania

23. Ďalší účastník konania vo vyjadrení zo dňa 21.10.2024 navrhol žalobu zamietnuť.

24. Z prvostupňového rozhodnutia bolo zrejmé, že v jeho výroku I. prvostupňový orgán rozhodol
o vyvlastnení pozemkov tam definovaných, a že vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia potom
prvostupňový orgán rozhodol o výške náhrady v súlade s § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 4 ods. 3

zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a náhradu určil na základe aktualizovaného znaleckého
posudku predloženého ďalším účastníkom konania. Z prvostupňového rozhodnutia bolo ďalej zrejmé,
že išlo o omyl v číslovaní, keď po výroku I. nasledoval výrok o určení výšky náhrady s uvedením lehoty
na plnenie označený číslom III. a nie číslom II. Išlo teda o formálnu chybu v písaní.

25. S ohľadom na stanoviská prezentované v správnej súdnej praxi bolo potrebné zisťovať, či žalobcom
tvrdená nezákonnosť mala dopad na subjektívno-právnu pozíciu žalobcu.

26. Žalobca tvrdil, že v prvostupňovom rozhodnutí absentoval výrok II., t.j. výrok o náhrade. To však
nebola pravda, pretože tento výrok bol uvedený v rozhodnutí a bol označený číslom III. Taktiež bola

v rozhodnutí uvedená lehota, v ktorej bol vyvlastniteľ povinný predmetnú náhradu zaplatiť. K poukázaniu
úhradyvsumeXXXXX,XXeurasdaňouzpridanejhodnotyvsume 6268,01euradošlodňa28.11.2019,
a to na základe faktúry žalobcu doručenej ďalšiemu účastníkovi konania dňa 21.11.2019. Náhrada zavyvlastnenie bola teda žalobcovi v plnej výške zaplatená. To znamená, že k ukráteniu žalobcu na jeho
právach nedošlo.

27. Chybné číselné označenie výroku III. prvostupňového rozhodnutia namiesto označenia ako výroku II.
prvostupňového rozhodnutia nemalo žiadny vplyv na zákonnosť vydaného prvostupňového rozhodnutia.
Rozhodnutie vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení obsahovalo všetky zákonom stanovené náležitosti,
pričom bolo dostatočne a riadne odôvodnené, jasné a zrozumiteľné.

VII.
Ďalšie vyjadrenie žalobcu

28. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 28.11.2024 zotrval na svojich žalobných námietkach.

29. Žalobca uviedol už v žalobe ako aj v replike, že v prvostupňovom rozhodnutí jednoznačne

absentoval výrok určujúci výšku náhrady za vyvlastnenie. Absencia výroku určujúceho výšku náhrady
za vyvlastnenie rozhodne nepredstavovala iba omyl v číslovaní výrokov a formálnu chybu v písaní, ako
uvádzal ďalší účastník konania vo svojom vyjadrení, ale predstavoval vadu, ktorá žalobcovi znemožnila
efektívne napadnúť výšku náhrady na súde. Vyvlastňovacie orgány tým zasiahli nielen do vlastníckeho
práva žalobcu, ale aj do jeho práva na spravodlivý proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu.

30. V zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chyby, ktoré sa vyskytujú
v správnych rozhodnutiach, majú rôzny charakter, pričom môžu spočívať v jeho obsahovej stránke ako
aj vo forme rozhodnutia. Z tohto hľadiska je potom potrebné rozlišovať medzi obsahovo materiálnymi
chybami správnych rozhodnutí, ktorých odstránenie vyžaduje zásadnú zmenu alebo zrušenie správneho

rozhodnutia a obsahovo formálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktoré spočívajú vo formálnych
nedostatkoch rozhodnutia, akými sú chyby v písaní, počtoch alebo iných zrejmých nesprávnostiach
rozhodnutia, ktoré sú označované ako opraviteľné (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Asan/7/2017 zo dňa 28.11.2019).

31. V zmysle právneho názoru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky žalobca môže
v správnom súdnom konaní v rámci vymedzených žalobných bodov namietať určité procesné
pochybenia orgánu verejnej správy, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť výroku o určení náhrady
za vyvlastnenie v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb. K takýmto
procesným pochybeniam možno zaradiť vady týkajúce sa postupu orgánu verejnej správy pri vydávaní

rozhodnutí,atedanapríkladto,žeorgánverejnejsprávynepostupovalvadministratívnomkonanívúzkej
súčinnosti s účastníkmi konania alebo to, že orgán verejnej správy odňal účastníkovi konania možnosť
oboznámiťsaspodkladmirozhodnutia,čito,ženeobstaralzákonompožadovanépodkladypotrebnépre
rozhodnutie, prípadne to, že výrok jeho rozhodnutia neobsahoval zákonom predpísané náležitosti (napr.
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžk/19/2021 zo dňa 28.03.2024).

32. Pre vydanie chýbajúceho výroku podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov
a stavieb neboli ani len splnené procesné podmienky. Orgán verejnej správy totiž mohol vydať
rozhodnutie s takýmto výrokom len v prípade, že nedošlo medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným
k dohode o náhrade za vyvlastnenie. Bezvýslednosť pokusu o nadobudnutie vlastníckeho práva

pritom podľa § 3 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb bolo možné konštatovať, iba ak
bola preukázateľná písomným odmietnutím návrhu na uzavretie dohody vyvlastňovaným a písomným
zhodnotením spôsobov pokusu vyvlastniteľa o dohodu s vyvlastňovaným alebo dôkazom o zaslaní
a o doručení návrhu na uzavretie dohody vyvlastňovanému, ak bol vyvlastňovaný nečinný v lehote 90
dní odo dňa, keď mu bol návrh na uzavretie dohody doručený. Z administratívneho spisu však vyplývalo,

že nečinnosť žalobcu nebolo možné za žiadnych okolností konštatovať.

VIII.
Konanie na správnom súde

33. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave
(ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súduvBratislave,KrajskéhosúduvNitreaKrajskéhosúduvTrnavenasprávnysúdvovšetkýchveciach,v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 6S/239/2019 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným
výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-6S/239/2019.

34. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná. Správny súd vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 19.08.2025.

IX.
Relevantné právne predpisy

35. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023
sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f

tým nie je dotknuté.

36. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

37. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

38. Podľa § 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, tento zákon upravuje odňatie vlastníckeho

práva, obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe, zriadenie, obmedzenie, zrušenie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku alebo ku stavbe, obmedzenie, zrušenie práv
tretích osôb k pozemku alebo ku stavbe, ak je to nevyhnutné pre uskutočnenie stavby alebo opatrenia
v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a na účel podľa osobitných zákonov a za primeranú náhradu.

39. Podľa § 2 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, vyvlastnenie možno uskutočniť len
a) v nevyhnutnej miere,
b) vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí
preukázať vo vyvlastňovacom konaní,
c) za primeranú náhradu, a

d) ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.

40. Podľa § 2 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, rozsah vyvlastnenia musí byť
primeraný účelu, na ktorý sa vyvlastňuje. Nemožno rozhodnúť o prechode vlastníckeho práva tam, kde
stačí jeho obmedzenie. Ak by obmedzenie vlastníckeho práva bolo pre vyvlastňovaného nepriaznivejšie

akojehoprechod,rozhodnesaoprechodevlastníckehopráva,aktovyvlastňovanýuplatnilakonámietku
najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní, aj keď tento prechod nie je nevyhnutný na
dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Vyvlastňovaný je ten, proti koho majetku vyvlastnenie smeruje a je
vlastníkom alebo spoluvlastníkom vyvlastňovaného pozemku alebo stavby alebo má k tomuto pozemku
alebo k tejto stavbe právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

41. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, bezvýslednosť pokusu o
nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe, o zriadenie, obmedzenie, zrušenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku alebo stavbe, obmedzenie, zrušenie práv tretích osôb
k pozemku alebo ku stavbe dohodou sa preukazuje dôkazom o zaslaní a o doručení návrhu na uzavretie

dohody vyvlastňovanému, najmä doručenkou, ak bol vyvlastňovaný nečinný v lehote 90 dní odo dňa,
keď mu bol návrh na uzavretie dohody doručený, ak osobitné zákony neustanovujú inú lehotu (napr. §
17 ods. 1 cestného zákona – pozn. súdu).

42. Podľa § 13 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, ak sú splnené podmienky

vyvlastnenia ustanovené týmto zákonom, vyvlastňovací orgán rozhodne samostatnými výrokmi o
vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe a o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady.43. Podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, výrokmi o náhrade za
vyvlastnenie vyvlastňovací orgán určí primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorá prislúcha jednotlivým
vyvlastneným a určí lehotu podľa § 6 ods. 1, 2 alebo ods. 3 a spôsob jej zaplatenia, ak nedôjde medzi

vyvlastniteľom a vyvlastňovaným k dohode o náhrade za vyvlastnenie, vyvlastňovací úrad určí náhradu
za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote pozemku alebo stavby, alebo všeobecnej
hodnote práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na základe znaleckého posudku [§ 9 ods. 2 písm.
f)]; s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania
na súd.

44. Podľa § 18 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb, na vyvlastňovacie konanie sa
vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

45. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) , písomná výzva na uzavretie dohody, ktorá

obsahuje náležitosti podľa všeobecného predpisu o vyvlastňovaní,6c sa doručuje do vlastných rúk
vlastníkovi nehnuteľnosti alebo jeho splnomocnencovi na preberanie zásielok (ďalej len „adresát“), a to
prostredníctvom poštového podniku ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných
rúk“. Súčasťou písomnej výzvy je aj upozornenie, že ak na výzvu vlastník nehnuteľnosti neodpovie do
15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta.

46. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
plnom rozsahu.

47. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

X.
Právne posúdenie veci správnym súdom

48. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie vyvlastňovacích
orgánov o vyvlastnení. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či

vyvlastňovacie orgány pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,
postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné
námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť
odpovede správneho súdu na tieto námietky.

49. Správny súd s prihliadnutím na žalobné námietky ako aj s prihliadnutím na vyjadrenia pôvodného
žalovaného, resp. žalovaného a tiež vyjadrenia ďalšieho účastníka konania prvotne pripomína, že
rozhodnutie orgánu verejnej správy sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne
vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (napr. rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/15/2021 zo dňa 28.02.2023, ods. 33.,

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo dňa 17.12.2002, publikovaný
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným
číslom 122/2003). Vady v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy sú dôvodom na zrušenie
jeho rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy správnym súdom len vtedy, ak predstavujú
ujmu na subjektívnych právach žalobcu a ak by zopakovanie procesu mohlo žalobcovi priniesť

materiálne iný výsledok vo veci (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sžik/1/2020 zo dňa 24.02.2022). Správne súdnictvo totiž v Slovenskej republike vychádza
z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr.
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/35/2022 zo dňa 31.01.2023)
a v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek

zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, ale
účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná
správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie
konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnostiverejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej
sféry navrhovateľa (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 245/2016, zo
dňa 19.04.2016,). Inými slovami, úlohou správnych súdov nie je zabezpečovať účastníkom správneho

súdneho konania vždy a po všetkých stránkach bezvadné rozhodnutia orgánov verejnej správy, ale
ochrániť ich pred hmotnoprávnymi pochybeniami orgánov verejnej správy a pred takými vadami
administratívneho konania, ktoré by vo svojom dôsledku mohli mať vplyv na hmotnoprávne postavenie
účastníkov správneho súdneho konania, resp. administratívneho konania.

50. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť preskúmavanú právnu vec majúc osobitne
na zreteli, že nie každá vada v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy je dôvodom na zrušenie
príslušného rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

51. Správny súd z prvostupňového rozhodnutia zistil, že v zmysle jeho výroku I. prvostupňový orgán
vyvlastnil

- parcelu registra „C“ KN č. XXXX/XX, zastavené plochy a nádvoria v celkovej výmere 571 m2, zapísanú
na liste vlastníctva č. XXXX, v katastrálnom území A. B., okres: D., obec: A. B., a to vo vlastníckom
podiele 1/1 z celku,
- parcelu registra „C“ KN č. XXXX/XX, zastavené plochy a nádvoria v celkovej výmere 3 m2, zapísanú

na liste vlastníctva č. XXXX, v katastrálnom území A. B., okres: D., obec: A. B., a to vo vlastníckom
podiele 1/1 z celku,
- parcelu registra „C“ KN č. XXXX/XX, zastavené plochy a nádvoria v celkovej výmere 19 m2, zapísanú
na liste vlastníctva č. XXXX, v katastrálnom území A. B., okres: D., obec: A. B., a to vo vlastníckom
podiele 1/1 z celku.

52. V zmysle výroku I. prvostupňového rozhodnutia sa spolu „z uvedených parciel vyvlastňujú výmery
zodpovedajúce vlastníckym podielom spoločnosti MCST, a.s., Vajnorská 136, 832 61 Bratislava, IČO:
35 779 365 tak, ako je uvedené vyššie, a to vo výmere 593 m2 ako trvalý záber v hodnote určenej
znaleckým posudkom č. 56/2019 vyhotoveným dňa 10. 04. 2019 spoločnosťou ÚEOS – Komercia,

a.s., so sídlom Koceľova 9, 821 08 Bratislava, vo výške 31 340,05 € v prospech Národnej diaľničnej
spoločnosti, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, pre účel podľa ustanovenia
§ 2 ods. 1 Zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení
vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov – pre verejnoprospešnú stavbu
Diaľnica „D1 Bratislava – Senec, skapacitnenie, I. etapa (Bratislava – Triblavina)“, katastrálne územie

A. B., pričom ciele a zámery územného plánovania sú preukázané územným rozhodnutím o umiestnení
stavby vydaným Obvodným úradom Bratislava, odborom výstavby a bytovej politiky č. A/2013/415-/HLO
zo dňa 26.3.2013, právoplatné dňa 10.05.2013.“ V zmyslu výroku I. prvostupňového rozhodnutia „cieľom
vyvlastnenia je prechod vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v prospech spoločnosti Národná
diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001.“

53. Správny súd z prvostupňového rozhodnutia ďalej zistil, že v zmysle jeho výroku III. „Náhradu
za vyvlastnenie vlastníckeho práva vo výške XX XXX,XX € je povinný uhradiť navrhovateľ Národná
diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, spoločnosti
MCST, a.s., Vajnorská 136, 832 61 Bratislava, IČO: 35 779 365, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.“ Vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia prvostupňový
orgán ďalej konštatoval, že „v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní
pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov požiadavku na vyššiu náhradu voči vyvlastniteľovi možno uplatniť
na súde.“ Vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán napokon konštatoval, že

„navrhovateľ je oprávnený využívať vyvlastnené pozemky výlučne na účel, na ktorý boli vyvlastnené,
t. j. na verejnoprospešnú stavbu Diaľnica „D1 Bratislava – Senec, skapacitnenie, I. etapa (Bratislava
– Triblavina)“, katastrálne územie A. B.. S užívaním predmetných pozemkov na účel, na ktorý boli
vyvlastnené sa musí začať najneskoršie v lehote do piatich rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia o vyvlastnení.“

54. Správny súd z prvostupňového rozhodnutia ďalej zistil, že prvostupňový orgán jeho výrokom IV.
rozhodol o námietkach žalobcu ako vyvlastňovaného a jeho výrokom V. rozhodol o úhrade trov konania.55. Správny súd z napadnutého rozhodnutia zistil, že ním pôvodný žalovaný zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Prvostupňové rozhodnutie teda nebolo nijako zmenené
napadnutým rozhodnutím.

56. Z uvedeného je zrejmé, že náhrada za vyvlastnenie je súčasťou výroku I. a III. prvostupňového
rozhodnutia, ktorých formulácia v znení „Spolu sa z uvedených parciel vyvlastňuje výmera
zodpovedajúca vlastníckym podielom ... ako trvalý záber ... v hodnote určenej znaleckým posudkom ...
vo výške XX XXX,XX € ...“ (výrok I. prvostupňového rozhodnutia) a v znení „Náhradu za vyvlastnenie

vlastníckeho práva vo výške XX XXX,XX € ...“ (výrok III. prvostupňového rozhodnutia) podľa správneho
súdu nepripúšťa pochybnosti o jej výške (stanovenej znaleckým posudkom). Z uvedeného je taktiež
zrejmé,ženáhradazavyvlastneniejeuvedenávsamostatnomvýroku,atovovýrokuIII.prvostupňového
rozhodnutia. Inými slovami, vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia ako samostatnom výroku je
určená náhrada za vyvlastnenie vo výške XX XXX,XX eura. Vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia
pritom bola určená aj lehota na poskytnutie, resp. zaplatenie náhrady za vyvlastnenie. Samotná

skutočnosť, že výška náhrady za vyvlastnenie bola uvedená aj vo výroku I. prvostupňového rozhodnutia,
a to zhodne s jej výškou uvedenou vo výroku III. prvostupňového rozhodnutia, nepredstavuje takú
skutočnosť, ktorá by (v podmienkach materiálneho právneho štátu) mohla zakladať dôvod na zrušenie
rozhodnutia o vyvlastnení vydaného podľa zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb.

57. Pokiaľ ide o spôsob poskytnutia, resp. zaplatenia náhrady za vyvlastnenie (ďalej len „spôsob
zaplatenia náhrady za vyvlastnenie“), a to formou bankového prevodu, v hotovosti či inou formou,
ten vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia skutočne úplne absentuje. Správny súd však túto
vadu považuje len za formálny nedostatok, ktorý nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia o vyvlastnení
a jeho materiálny obsah. V zmysle § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb

je síce spôsob zaplatenia jednou z osobitných náležitostí výroku o náhrade za vyvlastnenie, avšak jej
absencia nevylučuje, aby bola predmetom ďalšej dohody medzi účastníkmi vyvlastňovacieho konania.
Predmetný formálny nedostatok nemal žiaden vplyv na možnosť uplatnenia práv žalobcu a jeho práva
uvedeným nedostatkom ani neboli dotknuté. Absentujúca konkretizácia spôsobu zaplatenia náhrady
za vyvlastnenie vo výroku prvostupňového rozhodnutia teda nie je takým nedostatkom, ktorý by mal

vplyv na zákonnosť rozhodnutia vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení, osobitne pokiaľ poskytnutie,
resp. zaplatenie náhrady ani sám žalobca nespochybňoval. Ide len o pochybenie formálne, bez
materiálneho dosahu na práva žalobcu. Žalobca ostatne ani nijako nekonkretizoval, ako sa absentujúca
konkretizácia spôsobu zaplatenia náhrady za vyvlastnenie vo výroku prvostupňového rozhodnutia dotkla
jeho práv a právom chránených záujmov v materiálnej rovine. Ani správny súd pritom nevzhliadol

žiadny dopad absentujúcej konkretizácie spôsobu zaplatenia náhrady za vyvlastnenie vo výroku
prvostupňového rozhodnutia na práva a právom chránené záujmy žalobcu v materiálnej rovine. Správny
súd napokon dodáva, že absentujúca konkretizácia spôsobu zaplatenia náhrady za vyvlastnenie vo
výroku prvostupňového rozhodnutia žalobcovi nijako nebránila v jeho možnosti uplatniť požiadavku na
vyššiu náhradu voči vyvlastniteľovi na súde.

58. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie správny súd pripomína, že v zásade rovnaké právne
závery prezentoval v rozsudku sp. zn. BA-1S/164/2019 zo dňa 13.02.2025, ktorý bol vydaný v skutkovo
a právne obdobnej veci tých istých účastníkov konania, ako je tomu v preskúmavanej právnej veci.

59. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie nereflektovalo na vady výrokov
prvostupňového rozhodnutia vytknuté v odvolaní, správny súd uvádza, že táto námietka nebola zo
strany žalobcu bližšie špecifikovaná. Žalobca neuviedol, konkrétne s ktorými odvolacími námietkami
sa pôvodný žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Správny súd tak nemohol zaujať
relevantné stanovisko k predmetnej námietke. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že rozhodnutie

vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení je dostatočne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnené.
Čo sa týka samotného napadnutého rozhodnutia, pôvodný žalovaný sa vysporiadal so všetkými
podstatnými námietkami žalobcu uvádzanými v jeho odvolaní, na ktoré žalobca dostal odpovede
na stranách 6 až 8 napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd tieto odpovede považuje za
dostatočné. Žalobca nijako nevymedzil, v čom mala spočívať nezákonnosť odpovedí pôvodného

žalovaného v napadnutom rozhodnutí na jeho podstatné odvolacie námietky. Výnimku tvorila len
odpoveď pôvodného žalovaného na namietanú absenciu samostatných výrokov o (primeranej) náhrade
za vyvlastnenie a o spôsobe jej zaplatenia, vo vzťahu ku ktorej žalobca vzniesol konkrétne žalobné
námietky, s ktorými sa správny súd vysporiadal vyššie v odôvodnení tohto rozsudku.60. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na stanoviská prezentované v správnej súdnej praxi, a to či už v žalobe
alebo v následných vyjadreniach žalobcu, správny súd uvádza, že predmetné stanoviská týkajúce sa

náležitostí rozhodnutia orgánu verejnej správy a rozlišovania vád rozhodnutia orgánu verejnej správy na
vady obsahovo-materiálne a vady obsahovo-formálne je potrebné vnímať v kontexte účelu správneho
súdnictva vymedzeného vyššie v odôvodnení tohto rozsudku. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje,
že eventuálne vady v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy je potrebné vnímať v skutkových
a právnych okolnostiach určitej konkrétnej právnej veci s tým, že takéto vady sú dôvodom na zrušenie

rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy správnym súdom len vtedy, ak predstavujú ujmu na
subjektívnych právach žalobcu a ak by zopakovanie procesu mohlo žalobcovi priniesť materiálne iný
výsledok vo veci, ako to už ostatne bolo uvedené. Takéto vady v rozhodnutí vyvlastňovacích orgánov
o vyvlastnení, či postupe vyvlastňovacích orgánov predchádzajúcom jeho vydaniu však správny súd
posudzujúc predmetnú právnu vec v intenciách včas uplatnených žalobných námietok nevzhliadol.

61. Pokiaľ ide o námietku právneho zástupcu žalobcu ním uvádzanú na pojednávaní dňa 19.08.2025,
v zmysle ktorej neboli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení, keďže žalobca
mal záujem dohodnúť sa s vyvlastniteľom, resp. o námietku žalobcu uvádzanú vo vyjadrení zo dňa
28.11.2024, že totiž neboli splnené procesné podmienky pre vydanie chýbajúceho výroku, správny súd
pripomína,ževsprávnomsúdnictveplatídispozičnáakoncentračnázásada,zktorýchplynie,žežalobca

určuje predmet a rozsah prieskumnej činnosti správneho súdu, pričom žalobca môže rozširovať žalobné
body len v rámci zákonom ustanovenej lehoty na podanie žaloby. V nadväznosti na uvedené správny
súd zdôrazňuje, že žalobca žiadne konkrétne námietky smerujúce k tomu, že podmienky na vydanie
rozhodnutia o vyvlastnení neboli splnené, resp. žiadne konkrétne námietky smerujúce k tomu, že neboli
splnené procesné podmienky pre vydanie chýbajúceho výroku, v žalobe nevzniesol. Takéto námietky

pritom žalobca ani následne po podaní žaloby v zákonom stanovenej lehote na podanie správnej žaloby
(§ 181 ods. 1 SSP) nevzniesol. Žalobnými námietkami vznesenými po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty na podanie správnej žaloby sa potom už správny súd nebol povinný zaoberať. Inými slovami,
žalobné námietky vznesené po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby nemali
pri rozhodovaní správneho súdu žiadnu relevanciu.

62. Správnemu súdu je známe, že v rozsudku sp. zn. BA-1S/164/2019 zo dňa 13.02.2025 uvádzal
aj argumentáciu nad rámec argumentácie týkajúcej sa žalobnej námietky o absentujúcom výroku o
(primeranej) náhrade za vyvlastnenie v príslušnom rozhodnutí o vyvlastnení. Táto skutočnosť je však
daná obsahom žaloby, ktorou bolo iniciované správne súdne konania vedené pôvodne na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/184/2019 (a neskôr spojené s vecou vedenou na Krajskom súde v
Bratislave pod sp. zn. 1S/164/2019), a ktorá obsahovala aj námietky týkajúce sa preukázania verejného
záujmu a námietky týkajúce sa otázky nečinnosti žalobcu v kontexte podmienok vyvlastnenia. Inými
slovami, žaloba, ktorou žalobca inicioval správne súdne konanie vedené pôvodne na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 1S/184/2019, obsahovala žalobné námietky nad rámec žalobných námietok

uvedených v žalobe v predmetnej právnej veci.

63. Napriek vyššie uvedenému správny súd považuje za vhodné vyjadriť sa k námietke žalobcu, že
neboli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení, keďže žalobca mal záujem dohodnúť
sa s vyvlastniteľom, resp. k námietke, že neboli splnené procesné podmienky pre vydanie chýbajúceho

výroku. V nadväznosti na predmetnú námietku správny súd uvádza, že sa nestotožňuje s tvrdením
žalobcu, že jeho nečinnosť v rámci dohodovacieho konania nebola preukázaná. Žalobca v súvislosti
s touto námietkou argumentoval listami zo dňa 04.03.2016, 22.02.2017, 29.03.2017, 17.05.2017 a
27.12.2018, ktoré majú potvrdzovať jeho snahu dohodnúť sa s ďalším účastníkom konania o predmete
vyvlastnenia. Správny súd však upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ponuka na uzatvorenie kúpnej

zmluvy bola doručená žalobcovi dňa 22.02.2017 a návrh na vyvlastnenie bol zo strany ďalšieho
účastníka konania podaný až dňa 01.03.2018, teda medzi týmito dátumami prešlo relatívne dlhé časové
obdobie.Akajžalobcakooperovalsďalšímúčastníkomkonaniavoznačenýchdňoch,zčohoposledným
namietaným dátumom je 17.05.2017, nevylučuje to uplynutie 15-dňovej lehoty v období po ňom. Žalobca
nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by bezprostredne pred podaním návrhu na vyvlastnenie bol nejakým

spôsobom v tejto veci činný, pričom táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu administratívneho spisu.
Pokiaľ ide o list zo dňa 27.12.2018, tento je datovaný až po začatí vyvlastňovacieho konania, a tak nie
je pre posúdenie tejto otázky relevantný. Rovnako nie je na účely tohto konania podstatné, že žalobca
podľa jeho tvrdení konštruktívne komunikoval s ďalším účastníkom konania od roku 2011, resp. že medzinimiprebehlakomunikáciavroku2016,eštepredtým,nežbolažalobcovizaslanáponukanauzatvorenie
kúpnej zmluvy. V priebehu celého konania nebolo preukázané, že by na základe tejto či inej aktivity
žalobcu bola medzi ním a ďalším účastníkom konania dosiahnutá dohoda, ktorá jediná by mohla byť

dôvodom na nepokračovanie vo vyvlastňovacom konaní. Žalobca preukázal jedine to, že intenzívna
komunikácia medzi ním a ďalším účastníkom konania neviedla k žiadnemu výsledku. Správny súd preto
uzatvára, že podmienka § 3 ods. 1 písm. b) zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb v spojení s § 17
ods. 1 cestného zákona bola splnená. Súčasťou návrhu na vyvlastnenie bola aj ponuka na uzatvorenie
kúpnej zmluvy s prílohami vrátane doručenky, ktoré sú spôsobilé preukázať a preukazujú zákonom

požadované náležitosti bezvýslednosti pokusu o dohodu (zaslanie a doručenie ponuky na uzatvorenie
kúpnej zmluvy, nečinnosť žalobcu). Predmetná námietka teda aj keby bola uplatnená včas v zákonom
stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby, nemohla by viesť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia
vyvlastňovacích orgánov o vyvlastnení.

64. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných

námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP
zamietol.

65. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 SSP a contrario tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od

žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

66. O trovách konania ďalšieho účastníka konania rozhodol správny súd podľa § 169 SSP, podľa
ktorého ďalší účastník konania, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení
sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) SSP majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní

úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im
správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať
právo na náhradu ďalších trov konania. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania neuložil žiadnu
povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu vznikli trovy. Samotná výzva na vyjadrenie sa k podaniam
účastníkovkonania(zodňa30.09.2024),adresovanáďalšiemuúčastníkovikonania,nepredstavujeúkon

správneho súdu, ktorým by ten ukladal ďalšiemu účastníkovi konania povinnosť, keď v predmetnej
výzve je výslovne uvedené, že správny súd vyzýva ďalšieho účastníka konania, aby sa k označeným
podaniam vyjadril, ak to považuje za potrebné (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/20/2024 zo dňa 11.12.2024, ods. 25). Správny súd ani nevzhliadol
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by mal ďalšiemu účastníkovi konania priznať

právo na náhradu trov konania, a existenciu takýchto dôvodov netvrdil ani ďalší účastník konania.
Správny súd napokon dodáva, že aj právna veda zastáva stanovisko, podľa ktorého „pokiaľ by správny
súd subjektom uvedeným v § 169 SSP žiadnu povinnosť neuložil, právo na náhradu trov konania
im nevzniká“ (BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ, A. a kol. Správny súdny poriadok.
Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 836).

67. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na
Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, žea) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom
konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum

právnej pomoci.