Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 29, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoCsp/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124202764
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124202764.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XX, XXX XX C., 2/ D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., zastúpených JUDr.
Danielom Tarbajom, advokátom, so sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, IČO: 53450345, proti
žalovanému: 365.bank, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890,
zastúpenému: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO:
36 853 186, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, vydanie bezdôvodného obohatenia a
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu

Prešov, č.k. 29Csp/41/2024-129 zo dňa 11.11.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku IX., ktorým žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol a v závislých výrokoch X. a XI. o náhrade trov konania.

Žalovaný má proti žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie takto rozhodol: „I. U r č u j e, že úver zo Zmluvy o úvere
pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.10.2013 je bezúročný a bez poplatkov. II. Žalovaný
j e p o v i n n ý vydať žalobcom v 1. a 2. rade bezdôvodné obohatenie vo výške 5 017,78 EUR s

úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 09.05.2024 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. III. U r č u j e že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX,
zo dňa 28.10.2013, uvedenú v časti [4] Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia,
bod [4.8], a to v časti v znení: "Dlžník, ako aj každý Spoludlžník a Vlastník nehnuteľnosti vyhlasuje, že
nemá osobitný vzťah k Poštovke* v zmysle Zákona o bankách a si je vedomý, že nepravdivosť tohto
vyhlásenia spôsobuje neplatnosť tejto ZoÚ a okamžitú splatnosť poskytnutého úveru ku dňu, kedy sa
Poštovka dozvie o nepravdivosti tohto vyhlásenia." je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. IV. U r č u j

e , že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX, zo dňa 28.10.2013,
uvedená v časti [4] Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod [4.9], v znení:
"Dlžník ako aj každý Spoludlžník a Vlastník nehnuteľnosti, a to každý z nich osobitne, podpisom tejto
ZoÚ uzatvára s Poštovkou Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v platnom znení, ktorá je zabezpečením Pohľadávky Poštovky vzniknutej zo ZoÚ, Poštovka
ako veriteľ je oprávnená sa domôcť uspokojenia celej svojej pohľadávky voči Dlžníkovi, Spoludlžníkov
a Vlastníkovi nehnuteľnosti zo ZoÚ pravidelnými mesačnými zrážkami zo mzdy alebo iného príjmu vo

výške Splátky najviac však vo výške prípustnej podľa príslušných právnych predpisov, a to až do úplného
zaplatenia Pohľadávky Poštovky." je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V. U r č u j e , že zmluvná
podmienka v Zmluve o úvere pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX, zo dňa 28.10.2013, uvedená v časti
[4] Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod [4.11], v znení: "Zmluvné strany sadohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto ZoÚ predložia na prerokovanie
a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská a mediačná
a.s., so sídlom Dunajská 15 v Bratislave, IČO: 46 023 151, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho

poriadku v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní." je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. VI. U r č u j e , že zmluvná podmienka v Obchodných podmienkach pre úver - pôžička na
bývanie, k Zmluve o úvere pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX, zo dňa 28.10.2013, uvedená v Článku
7 - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 7.3], v znení: "Platby od Dlžníka
sa voči Pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v

nasledujúcom poradí: na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, úrok z omeškania, úrok z úveru, splátka
istiny úveru. V prípade viacerých Pohľadávok banky voči Dlžníkovi sa platby Dlžníka započítavajú
najskôr na Pohľadávku banky skôr splatnú podľa uvedeného poradia. Ak je Dlžník Majiteľom účtu, príp.
Disponentom Účtu vedeného Poštovkou, podpisom Návrhu udeľuje výslovný a neodvolateľný súhlas
s inkasom peňažných prostriedkov z tohto Účtu na účely splácania svojich peňažných záväzkov zo
ZoÚ. Poštovka je oprávnená započítať svoje splatné i nesplatné pohľadávky voči Dlžníkovi bez ohľadu

na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam Dlžníka voči Poštovke. Poštovka je z tohto
dôvodu zároveň oprávnená nevykonať akýkoľvek príkaz Dlžníka vo vzťahu k týmto prostriedkom, či
inak neumožniť Dlžníkovi nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek Účte Dlžníka, na čo ju Dlžník týmto
splnomocňuje." je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. VII. U r č u j e , že zmluvná podmienka v
Obchodných podmienkach pre úver - pôžička na bývanie, k Zmluve o úvere pôžička na bývanie č.

XXXXXXXXXX, zo dňa 28.10.2013, uvedená v Článku 8 - Jednotlivé záväzky a vyhlásenia, v bode 8.1]
v časti, v znení: "Dlžník sa týmto zaväzuje, že: [iii] bez zbytočného odkladu oznámi Poštovke akékoľvek
zmeny, ktoré boli rozhodné pre poskytnutie úveru vrátane informácií, ktoré môžu mať negatívny vplyv
na schopnosti Dlžníka a/alebo Spoludlžníka splácať Pohľadávku banky." je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. VIII. U r č u j e , že zmluvná podmienka v uvedená v Sadzobníku poplatkov - účinného

od 10.06.2013, Zmluve o úvere pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX, zo dňa 28.10.2013a to v časti
pôžička na bývanie, Stavebný úver so sporením, Lepšia splátka, v znení: "Zasielanie upomienok: a] 1.
upomienka po omeškaní splátky a] 9,96 € b] 2. upomienka po omeškaní splátky b]24,90 € Zmluvná
pokuta 331,94 € alebo zvýšenie úrokovej sadzby o 15 %." je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. IX.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a . X. Vo vzťahu k výroku I. a II. p r i z n á v a žalobcom v

1. a 2. rade voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. XI. Vo vzťahu k výroku III.
až IX. p r i z n á v a žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Vychádzal zo zistenia, že dňa 28.10.2013 uzatvorila žalobkyňa v 2. rade ako dlžník, žalobca v 1.
rade ako spoludlžník so žalovaným Zmluvu o úvere pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX v predmete
poskytnutia úveru vo výške 20.000,- eur s uvedením výšky mesačnej splátky 295,- eur, výšky úrokovej
sadzby 10,9 %, RPMN 12,1 %, priemernej hodnoty RPMN 13,44 %, celkovej výšky nákladov 13.234,68
eur, dátumu prvej splátky 20.11.2013, dátumu konečnej splatnosti úveru 20.10.2023, dátumu každej

ďalšej splátky k 20. dňu v mesiaca a počtu mesačných splátok 120.

3. Zo stanoviska Najvyššieho súdu SR 49/2022 (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.6.2022 pod
sp. zn. 9Cdo/287/2021) vyplýva, že celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) Zák. č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v čase uzatvorenia zmluvy išlo o ustanovenie § 9 ods. 2

písm. g), predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok
za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy, nemožno zahrnúť do celkovej výšky
spotrebiteľského úveru. Skutočnosť, že poplatok za poskytnutie úveru vo výške 400,- eur bol zrazený
priamo z istiny poskytnutého úveru vyplýva z predloženého výpisu úverového účtu, v zmysle ktorého
na účet žalobcov bol vyplatený úver iba v sume 19.600,- eur. Možno konštatovať, že nebola zo strany

žalovaného splnená podmienka uvedenia obligatórnej náležitosti zmluvy v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm.
g) zákona č. 129/2010 Z. z. a preto je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov a súčasne
to malo za následok aj nesprávnosť výpočtu RPMN z dôvodu použitia nesprávneho vstupného údaja
celkovej výšky úveru, kedy žalovaný vychádzal zo sumy 20.000,- eur, pričom samotná výška úveru v
súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít bola v sume 19.600,- eur. Zároveň súd prvej

inštancie dospel k záveru o absencii obligatórnej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona,
pokiaľ ide o údaj celkovej čiastky. Zo stanoviska Najvyššieho súdu SR - R 17/2024 vyplýva, že ust. §
9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom do 31.12.2016) je potrebné vykladať tak,
že veriteľ je povinný v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľzaplatiť, vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
konkrétnousumou,inaksaposkytnutýspotrebiteľskýúverpovažujevzmysle§11ods.1písm.b)zákona
zabezúročnýabezpoplatkov.Pretosúdvyhovelžalobeourčeniebezúročnostiabezpoplatkovostiúveru

v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže žalovaný preukázateľne poskytol
úver vo výške 19.600,- eur, pričom žalobcovia v prospech žalovaného realizovali úhrady v celkovej výške
24.617,78 eur naposledy platbou dňa zo dňa 29.10.2015 vo výške 17.579,65 eur, potom žalovaný sa na
ich úkor bezdôvodne obohatil sumou vo výške 5.017,78 eur. Zároveň priznal žalobcom uplatnený úrok
z omeškania vo výške 9,5 % ročne v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3

Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. od 9.5.2024 do zaplatenia.

4. Žalobcovia sa ďalej domáhali určenia neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok uvedených v
zmluve o úvere, obchodných podmienkach a sadzobníku poplatkov. Žalobcovia sa domáhali určenia
neprijateľnosti zmluvy podmienky uvedenej v bode 4.8 zmluvy o úvere v znení, že dlžník ako aj každý
spoludlžník a vlastník nehnuteľnosti vyhlasuje, že nemá osobitný vzťah k Poštovke v zmysle Zákona

o bankách a si je vedomý, že nepravdivosť tohto vyhlásenia spôsobuje neplatnosť tejto zmluvy o
úvere a okamžitú splatnosť poskytnutého úveru ku dňu, kedy sa Poštovka dozvie o nepravdivosti tohto
vyhlásenia. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcov o neprijateľnosti uvedeného
zmluvného dojednania, ktoré umožňuje banke kedykoľvek vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v
prípade zistenia nepravdivosti údajov o existencii osobitného vzťahu k banke. Zmluvné dojednanie

odporuje zákonnej úprave § 35 ods. 1 Zákona o bankách, v zmysle ktorého banka, resp. pobočka
zahraničnej banky nemôže s takýmito osobami uzatvárať iba tie obchody, ktoré vzhľadom na svoju
povahu, účel alebo riziko by nevykonali s ostatnými klientami. Uvedené zmluvné dojednanie však
umožňuje banke v prípade zistenia existencie osobitného vzťahu klienta k bankovému subjektu vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť každého úverového vzťahu, teda nie len toho rizikového. Zároveň v uvedenom

zmluvnom dojednaní absentuje akékoľvek vysvetlenie pojmu osobitného vzťahu, z ktorého by bolo
zrejmé aj z perspektívy priemerného spotrebiteľa, čo uvedený pojem znamená minimálne odkazom
na konkrétne zákonné ustanovenie zákona o bankách, ktoré uvedený pojem upravuje. Súd obdobnú
zmluvnú podmienku vo vzťahu k žalovanému vyhlásil za neprijateľnú rozsudkom zo dňa 24.10.2022 pod
sp. zn. 29Csp/74/2022, preto žalobe o určenie jej neprijateľnosti vyhovel.

5. Žalobcovia ďalej namietali neprijateľnosť zmluvného dojednania dohody o zrážkach zo mzdy
uvedeného v bode 4.9 zmluvy. Pokiaľ ide o dohodu o zrážkach zo mzdy, žalobcovia ako spotrebitelia
nemali možnosť odmietnuť zabezpečovací prostriedok poskytnutého úveru. Predmetná dohoda o
zrážkach zo mzdy predstavuje formulárový typ zmluvy, ktorá v bode 4.9 zmluvy o úvere vnútila žalobcom

uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy, a to spôsobom, že prejav žalobcov ako zmluvnej strany k
uzatvoreniu dohody o zrážkach zo mzdy ako ďalšej zmluvy sa nevyžadoval. Žalovaný ako veriteľ, teda
formulárovou zmluvou do prejavu vôle žalobcov k uzavretiu zmluvy o úvere, o uzavretie ktorej mali
záujem, zahrnul bez ďalšieho automatické uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy. Uvedené zmluvné
dojednanie tak vnucuje žalobcom ako spotrebiteľom určité správanie a konanie, pričom zvýhodňuje

poskytovateľa služby (dodávateľa) ako príjemcu plnenia, čím je spôsobená nerovnováha zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Nevyvážený záujem v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že bez
samotného prejavu vôle k uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy mohol dodávateľ služby s úspechom
dovodzovať prijatie návrhu na uzavretie ďalšej zmluvy, teda dohody o zrážkach zo mzdy. Obdobná
dohoda o zrážkach zo mzdy bola vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici 43CoCsp/10/2020, rozsudkom Okresného súdu Prešov 16Csp/55/2022 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 22CoCsp/14/2023 (vo vzťahu k Slovenskej sporiteľni
a.s.), Okresným súdom v Žiline pod sp. zn. 51Csp/17/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Žiline 7CoCsp/12/2023, ako aj rozsudkom Okresného súdu Levice 7C/294/2016 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre 9Co/4/2023.

6. Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade ide spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom
všetky spory medzi zmluvnými stranami podľa bodu 4.11 zmluvy mali byť rozhodované v súlade s
rozhodcovskou doložkou. Vopred pripravená zmluvná podmienka predmetnej zmluvy o úvere, ktorú
nemožno meniť individuálnym dojednaním svedčí o tom, že žalobcovia ako spotrebitelia nemali vôľu,

ale ani možnosť si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne. Ak ma byť rozhodcovská doložka
právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a
informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne dojednanúrozhodcovskú doložku je nepochybne forma uzatvorenej zmluvy, teda skutočnosť, že rozhodcovská
doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy o úvere. Takúto rozhodcovskú doložku nemožno v žiadnom
prípade považovať za individuálne dojednanú, a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle

ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a preto súd žalobe v uvedenej časti vyhovel.

7. Žalobcovia ďalej namietali neprijateľnosť zmluvného dojednania v bode 5.4 obchodných podmienok
s uvedením, že Poštová banka je oprávnená v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru úročiť
nesplatený úver a to až do jeho úplného splatenia dohodnutou úrokovou sadzbou navýšenou o úrok z

omeškania, ktorého výška je stanovená v oznámení o úrokových sadzbách. Súd považoval uvedenú
námietku neprijateľnosti zmluvného dojednania vznesenú žalobcami za nedôvodnú s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí 5Cdo/42/2020 zverejneného v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 1/2021 pod č. R 5/2021, v ktorom uviedol, že zastáva právny
názor, že nárok na zaplatenie zmluvného úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po
ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení úveru. Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami

sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zák. č. 129/2010 Z. z. Tento zákon, ale nepokrýva
všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného
vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru,
vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy
Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka

v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na
povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj
z ust. Obchodného zákonníka o zmluve o úvere § 497 a nasl. Ustanovenia Občianskeho zákonníka
sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ použijú vtedy, ak v Občianskom
zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 OZ ). Z ust. §

497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako
bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitosti, ktoré musí zmluva obsahovať uvedenie
doby trvania zmluvy. To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej
právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka
platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 veta 1. Obchodného zákonníka

je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či Zákona o
spotrebiteľskýchúverochnevyplývazákazdohodyúčastníkovúverovejzmluvyopovinnostidlžníkaplatiť
úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník ani Občiansky zákonník nemodifikuje
moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru

ani v prospech dlžníka ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil
povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru,
že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou
za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp.
protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinnosti

profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie
je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná,
veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia
dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako
doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že

pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak
povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký ako v čase jeho dojednania, teda veriteľovi
patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie bez ohľadu na to či k omeškaniu dlžníka s platením
úveru došlo alebo nie. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny.
Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie

zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok
úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté
úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako
náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred
dohodnuté obdobie, to znamená, že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

Dlžníktedapresneviekoľkobudepovinnýzaposkytnutépeniazeveriteľovizaplatiť.Tútovedomosťvšak
dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného
ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť
celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Taktostanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie,
ktorým sa dlžník-spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení
predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie je teda porušením ust. § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší,
pretože v prípade, ak v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej
náhrada škody. Dovolací súd v predmetnom rozhodnutí dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností
dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

8. Pokiaľ ide o zmluvné dojednanie uvedené v bode VII. žalobného návrhu, v uvedenej časti súd prvej
inštancie žalobu zamietol pre absenciu dostatočnej určitosti, vykonateľnosti žalobného návrhu pre jeho
neúplnosť. Z obsahu zmluvného dojednania v bode 7.1 obchodných podmienok totižto vyplýva, že toto

zmluvné dojednanie upravuje povinnosť dlžníka splácať pohľadávku banky, ktorá sa skladá z istiny a
príslušenstva pravidelnými anuitnými mesačnými splátkami v periodicite a vo výške dohodnutej v zmluve
o úvere, okrem iného aj započítaním pohľadávky z ktoréhokoľvek účtu dlžníka vedeného Poštovkou voči
pohľadávkebanky.Pokiaľžalobcoviavžalobnomnávrhužiadaliurčiťneprijateľnosťzmluvnejpodmienky
iba v časti započítaním pohľadávky z ktoréhokoľvek účtu dlžníka vedeného Poštovkou voči pohľadávke

banky bez toho, aby uviedli znenie uvedenej zmluvnej podmienky v bode 7.1 pred dvojbodkou, potom
nejde o dostatočne určitý, zrozumiteľný a vykonateľný žalobný návrh a preto súd žalobu v uvedenej
časti zamietol. Žalobcovia petit žalobného návrhu v uvedenej časti neupravili napriek tomu, že na jeho
neurčitosť boli prostredníctvom svojho právneho zástupcu upozornení zo strany konajúceho súdu v
rámci realizácie predbežného právneho posúdenia postupom podľa § 181 ods. 2 CSP.

9. Ďalej žalobcovia namietali neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode 7.3 obchodných
podmienok,vzmyslektoréhosaplatbyoddlžníkavočipohľadávkebankyzapočítajúbezohľadunato,na
aké záväzky bola platba poukázaná a to najprv na poplatky, úrok z omeškania, úrok z úveru a následne
na splátku istiny úveru. Táto nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná, je hrubo nevyvážená, pretože

nerešpektuje nepochybný a oprávnený ekonomický záujem spotrebiteľa na tom, aby najskôr splatil
istinu úveru, ktorá je základom pre úročenie pohľadávky, ale pripúšťa v tak závažnej otázke, akou
je rozhodnutie o účele platby spotrebiteľa ľubovôľu dodávateľa, teda jeho svojvoľné rozhodnutie o
výške nielen príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky. Vzťah sa
tak v tejto otázke stáva pre spotrebiteľa netransparentným a konanie dodávateľa nepredvídateľným.

V prípade nezaplatenia splátok úveru môže veriteľ od zmluvy odstúpiť, prípadne úver predčasne
zosplatniť, a tak udržiavať základ pre narastanie úrokov z omeškania zo stále nezaplatenej istiny splátky.
Rovnaká zmluvná podmienka už bola právoplatne určená za neprijateľnú aj v tomto senáte, v konaní
29Csp/6/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 7Co/61/2019 alebo 29Csp/198/2019 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 9CoCSp/40/2020.

10. Pokiaľ ide o zmluvné dojednanie namietané v žalobnom návrhu IX., konkrétne bod 8.1 obchodných
podmienok, v zmysle ktorých sa dlžník zaviazal, že bez zbytočného odkladu oznámi Poštovke akékoľvek
zmeny, ktoré boli rozhodné pre poskytnutie úveru, vrátane informácií, ktoré môžu mať negatívny vplyv na
schopnosti dlžníka alebo spoludlžníka splácať pohľadávku banky, obdobné zmluvné dojednanie už bolo

posúdené ako neprijateľná zmluvná podmienka, konkrétne rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove
pod sp. zn. 3CoCsp/7/2024, ako aj 2CoCsp/7/2023. Uvedená zmluvná podmienka je nejasná a neurčitá,
nakoľko jej široký záber do osobnej a ekonomickej oblasti spotrebiteľa jasne nedefinuje situácie, na ktoré
sa povinnosť spotrebiteľa vzťahuje. Nemožno prisvedčiť argumentácii veriteľa, že uvedenú zmluvnú
podmienkunemožnovyhlásiťzaneprijateľnú.Odvolacísúdtotižtozastávanázor,ženaznačenázmluvná

podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, nakoľko zaťažuje spotrebiteľa povinnosťou, ktorá by aj v prípade, ak by skúmanie bonity
spotrebiteľa bolo namieste, bola bezvýznamná, keďže skúmanie bonity sa vzťahuje na situácie pred
poskytnutím úveru alebo pred jeho navýšením. Túto zmluvnú podmienku je preto potrebné považovať
za neprijateľnú.

11. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s argumentáciou žalobcu o neprijateľnosti zmluvného
dojednania uvedeného v bode 9.3 obchodných podmienok, teda, že všetky výdavky Poštovky spojené s
vymáhaním pohľadávky banky znáša dlžník, pričom dlžník zároveň súhlasí, že Poštovka je oprávnenápostúpiť tretej osobe svoje pohľadávky a preniesť na ňu svoje záväzky zo zmluvy o úvere. V prípade,
ak by súd posúdil uvedené zmluvné dojednanie ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, odporovalo by
to právnej úprave § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého príslušenstvom pohľadávky

sú aj náklady spojené s jej uplatnením, teda náklady, ktoré veriteľovi vznikli v rámci tzv. predsúdneho
konania. Zároveň vyslovenie neprijateľnosti uvedeného zmluvného dojednania by popieralo zákonný
nárok veriteľa na náhradu nákladov spojených s exekučným konaním voči spotrebiteľovi v súvislosti
s vymáhaním pohľadávky z úverového vzťahu priznaného právoplatným rozhodnutím súdu. Zmluvné
dojednanie, ktorým spotrebiteľ dáva súhlas veriteľovi na postúpenie pohľadávky z úverového vzťahu,

nezbavuje veriteľa povinnosti uloženej kogentným ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v súvislosti s
postúpením pohľadávky z úverovej zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom. V zmysle vyššie uvedeného,
je potom námietka žalobcov o jej neprijateľnosti nedôvodná.

12. Súd prvej inštancie sa taktiež nestotožnil s argumentáciou o neprijateľnosti zmluvnej podmienky vo
vzťahu k tzv. spracovateľskému poplatku, uvedeného v Sadzobníku poplatkov účinného od 10.6.2013.

Vznik členstva SR v EÚ tkvie okrem iného aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu v
prospech EÚ. Ide pritom aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní spoločenských
vzťahov. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen
vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska
právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba

niekedy aj nad vôľu zákonodarcu (uznesenie ÚS SR pod sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016). Z
odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ÚS SR vyplýva, že smernice ako typová kategória predpisov
sekundárneho práva sú na rozdiel od nariadení typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým
osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o
fungovaní EÚ je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na

výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Citované ustanovenie primárneho práva EÚ vysiela zrozumiteľné posolstvo vnútroštátnym orgánom
členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí
dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného
tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa

stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre
prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ teóriu priameho
účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Priamy účinok dotknutých smerníc v posudzovanom
prípade neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ C-152/84, podľa
ktorého záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu

pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku každému členskému štátu, ktorému je určená.
Z tohto vyplýva, že smernica nemôže sama o sebe ukladať povinnosť jednotlivcom a že ustanovenia
smernice ako takej nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Môžu tak uvažovať len o nepriamom účinku
smernice, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-106/89 s odvolaním sa na prejudikatúru
C-14/83. Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované

ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho
práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby
sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s 3. odsekom čl. 189 Zmluvy o
založení EHS. Je nepochybné, že novelou Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.4.2004 (zák.
č. 150/2004 Z. z.), boli prevzaté právne akty Európskych spoločenstiev a EÚ uvedené v prílohe (§

879g Občianskeho zákonníka), medzi inými aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Bez ohľadu na doterajšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov
SR pri posudzovaní zmluvnej podmienky poplatkov za správu a poskytnutie úveru (spracovateľský
poplatok), súd prvej inštancie považuje za právne významný výklad Smernice 93/13/EHS rozsudkom
Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17 z 3.10.2019. Z uvedeného rozhodnutia nesporne vyplýva, že čl.

4 ods. 2 a čl. 5 Smernice Rady 93/13/EHS, sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa
ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také
zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v
zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a za
poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne

špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Článok 3 ods. 1 Smernice
93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že taká zmluvná podmienka, o akú ide vo veci samej,
ktorá sa týka poplatkov za správu zmluvy o úvere a ktorá neumožňuje jednoznačne určiť konkrétne
služby poskytované ako protihodnota, v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej vieryna úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán, ktoré vyplývajú zo
zmluvy. Zo záverov uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EU, teda možno vyvodiť jednoznačný záver,
že nedostatočná individualizácia plnení za poplatky za správu ako aj spracovateľského poplatku v

tomto prípade, ktorých výška, resp. spôsob ich výpočtu a dátum splatnosti sú v zmluve presne určené
nespôsobujú v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami strán. Taktiež z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.2.2022 pod sp. zn. 7Cdo/294/2019 vyplýva, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci C 621/17
zo dňa 13.10.2019 článok 4 ods. 2 a článok 5 Smernice Rady 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa
ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne nevyplýva povinnosť, aby také
zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v
zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku
za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsoby ich výpočtu a dátum splatnosti, tiež podrobne
špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Dovolací súd poukázal na

to, že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru teda za úkony
na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou
a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru ako vypracovanie
zmluvy a jej uzavretie a pod. Poplatok za poskytnutie úveru teda predstavuje cenu za poskytovanie
služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa zákon č. 129/2010 Z. z. a táto možnosť

vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno teda v súvislosti s dojednaním poplatku za
poskytnutie úveru dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky. Nemožno opomenúť tú
skutočnosť, že bolo na dovolateľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske dôsledky vyplývajúce zo zmluvy,
či ju uzavrieť, a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v zmluve vyjadrení určito, jasne
a zrozumiteľne javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt. Dovolací súd má za to, že

nemožno tolerovať, aby dovolateľ, ktorý vopred vedel, že bude musieť zaplatiť poplatok za poskytnutie
úveru a zároveň poznal jeho výšku, zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda s poplatkom a jeho výškou
súhlasil, následne zaujal stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zo
záverov vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
7Cdo/294/2019 teda možno vyvodiť jednoznačný záver, že nedostatočná individualizácia plnení za

poplatky za správu, ako aj spracovateľského poplatku v tomto prípade, ktorých výška, resp. spôsob
ich výpočtu a dátum splatnosti sú v zmluve presne určené, nespôsobujú v rozpore s požiadavkou
dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán. Rovnaký
záver bol zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijatý aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
5Cdo/47/2019, ako aj uznesením Najvyššieho súdu SR 4Cdo/292/2021 zo dňa 26.1.2023 na dovolaciu

otázku, či je ustanovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej pred 1.6.2014, ktoré stanovuje
dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru v súlade s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 30.5.2014 neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, že dovolací súd sa už zaoberal v rozhodnutiach 7Cdo/294/2019 a 5Cdo/47/2019 uvedenou
otázkou, v dôsledku čoho možno v nich uvedené právne závery ohľadom predmetnej otázky považovať

za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Dovolací súd zároveň poznamenal, že pokiaľ ide
o poplatok za poskytnutie, resp. spracovateľský poplatok, z jeho označenia je jednoznačné, že má
ísť o poplatok za poskytnutie úveru, teda za úkony zo strany veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru
ako napr. oslovenie dlžníka, zistenie jeho údajov, vypracovanie a uzavretie konkrétnej zmluvy, teda
za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie konkrétnej zmluvy, ktoré sú internou

záležitosťou veriteľa a súčasťou jeho nákladov. Práve poplatok za poskytnutie úveru predstavuje cenu
za poskytovanie doplnkovej služby žalovaným, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťajú aj predpisy
upravujúce spotrebiteľské vzťahy. Z uvedeného uzavrel, že na základe zisteného skutkového stavu
nemožno v súvislosti s dojednaním uvedeného poplatku vyvodiť záver o existencii nekalej zmluvnej
podmienky. S týmto záverom sa stotožnil vo svojom rozhodnutí Krajský súd v Prešove v rozsudku

pod sp. zn. 23CoCsp/6/2022, ako aj v rozsudku 17CoCsp/46/2020. Zo záverov rozsudku Súdneho
dvora zo dňa 3.9.2020 v spojených veciach C84/19, C222/19 a C252/19 vyplýva, že článok IV ods.
2 Smernice 93/13 zmenenej smernicou 2011/83 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktoré spotrebiteľovi ukladajú iné poplatky, než je splatenie istiny a úrokov
nespadajúpodvýnimkuustanovenúvtomtoustanovení,pokiaľtietopodmienkynešpecifikujúanipovahu

týchto poplatkov, ani služby, za ktoré stanovujú odmenu a sú formulované spôsobom spôsobilým uviesť
spotrebiteľa do omylu pokiaľ ide o jeho povinnosti a ekonomické dôsledky týchto podmienok, čo musí
overiť vnútroštátny súd. V prejednávanej veci konštatoval, že pokiaľ ide o náklady nazvané poplatok za
spracovanie úveru a provízia si navrhovateľ mohol klásť legitímne otázky tak pokiaľ ide o služby, za ktorémal tieto poplatky zaplatiť, ako aj o ich prípadné prekrývanie. Na jednej strane totiž zmluva obsahovala
dve ustanovenia upravujúce správne poplatky nazvané poplatok za spracovanie úveru a provízia,
pričom obe naznačujú, že ide o sumy, ktoré sa majú zaplatiť na účely získania úveru. Na druhej strane

prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil či nákladová položka nazvaná provízia, mohla podľa svojho
obvyklého významu v poľskom práve naznačovať, že ide o odmenu sprostredkovateľov úveru, ktorý
pôsobil pri uzavretí zmluvy a či v takej situácii spotrebiteľ nebol schopný na rozdiel od toho, čo stanovuje
článok 21 písm. b) Smernice 2008/48 posúdiť, či platí za služby predajcu alebo dodávateľa, s ktorým
uzavrel zmluvy alebo za služby sprostredkovateľa. Za týchto okolností by nebolo zabezpečené, že

spotrebiteľ celkovo porozumel svojim platobným povinnostiam a ekonomickým dôsledkom podmienok
stanovujúcich tieto poplatky. Po druhé, pokiaľ ide o preskúmanie primeranosti medzi cenou a odmenu
na jednej strane a tovarom a službami na strane druhej, z ustálenej judikatúry vyplýva, že táto kategória
podmienok, ktorých prípadnú nekalú povahu nemožno skúmať, má obmedzený dosah, keďže sa týka
len primeranosti medzi stanovenou cenou alebo odmenou a tovarom alebo službami. Vzhľadom na
tento reštriktívny výklad, Súdny dvor spresnil, že podmienky týkajúce sa protihodnoty, ktorú dlhuje

spotrebiteľ veriteľovi alebo ktorá má vplyv na skutočnú cenu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi, teda
v zásade nepatrí do tejto druhej kategórie podmienok s výnimkou otázky, či je výška protihodnoty alebo
cena, ktorá je dohodnutá v zmluve primeraná službe poskytovanej ako protiplnenie veriteľov. Pokiaľ
ide o posúdenie primeranosti zmluvných podmienok dotknutých v predmetnej veci, teda vzťahu medzi
požadovanými platbami a plnením, ktorému zodpovedajú, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva,

že uvedené podmienky nespresňovali, na ktorú službu sa vzťahujú poplatky označené ako poplatok za
spracovanie úveru a provízia. Z obsahu vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora tak vyplýva, že
predmetom prejudiciálneho konania bolo posudzovanie dvoch správnych poplatkov, nešpecifikujúcich,
za ktoré služby je spotrebiteľ tieto povinný zaplatiť napriek tomu, že obe sumy sa mali zaplatiť za účelom
získania úveru s rozdielom, že poplatok za spracovanie úveru sa uhrádzal dodávateľovi a provízia

sprostredkovateľovi úveru. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít potom nie
je možné uvedenú zmluvnú podmienku považovať za neprijateľné zmluvné dojednanie.

13. Žalobcovia namietali aj neprijateľnosť zmluvného dojednania, týkajúceho sa poplatkov za
upomienky, vrátane zmluvnej pokuty v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Pokiaľ ide o

poplatky za upomienku, súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že zmluvná podmienka, o ktorú
sa opiera uvedený poplatok je neprijateľná, keďže nedopovedá nákladom vynaloženým na tento druh
úkonu a stáva sa tak v podstate sankciou za porušenie dohodnutej povinnosti spočívajúcej v riadnom
splácaní splátok úveru. Toto však zmyslom poplatku za upomienku byť nemá. Okrem iného upozornenie
spotrebiteľa na porušenie jeho zmluvných povinností nie je tak technicky a administratívne náročným

úkonom veriteľa, ktorý by si vyžadoval zaplatenie tak vysokého poplatku. Obdobná zmluvná podmienka
bola vyhlásená za neprijateľnú právoplatnými rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.
5CoCsp/23/2020, 18CoCsp/36/2020, 22CoCsp/18/2021, ako aj rozsudkom Okresného súdu Prešov
29Csp/19/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 17CoCsp/46/2022. Z odôvodnení
uvedených rozhodnutí vyplýva, že poplatok za upomienku je neprimeraný, predstavuje skrytú sankciu

a spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa a zrejme presahuje administratívne náklady
banky spojené s jej vystavením. Poplatok v takejto výške nemožno považovať za paušalizáciu
nákladov spojených s vystavením upomienky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale skôr
za zmluvnú pokutu za omeškanie dlžníka. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, obdobná zmluvná podmienka
už bola posudzovaná voči žalovanému v konaní vedenom pod sp. zn. 29Csp/52/2022, v ktorom

Krajský súd v Prešove, konkrétne rozhodnutím zo dňa 15.11.2022 pod sp. zn. 5CoCsp/37/2022
konštatoval, že sa nestotožňuje s názorom súdu I. inštancie, že zmluvná pokuta bola medzi stranami
sporu individuálne dojednaná, nakoľko bola zakomponovaná do úverových podmienok na vopred
pripravenom tlačive, pričom spotrebiteľ ju nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Už len táto samotná
skutočnosť vyvracia možnosť posúdenia zmluvnej pokuty ako individuálne dojednanej. Uvedená

zmluvná podmienka umožňuje žalovanému od spotrebiteľa požadovať okrem predčasného splatenia
celého úveru ďalšiu sankciu, ktorú spotrebiteľ vo formulárovej zmluve ani odmietnuť nemohol.
Predmetné zmluvné ustanovenie sa javí odvolaciemu súdu ako neurčité. Keďže ide o predtlačený
formulár, možno predpokladať, že takúto formulárovú zmluvu uzatvára žalovaný s každým klientom bez
ohľadu na osobitosti konkrétneho spotrebiteľského vzťahu a to napr. výšku úveru, výšku splátky, dobu

splácania úveru, či bonitu klienta. Z uvedených dôvodov sa takéto dojednanie javí odvolaciemu súdu
ako neprijateľné, pričom obdobnú zmluvnú podmienku vo vzťahu k inému dodávateľovi už vyhlásil za
neprijateľnú, konkrétne rozsudkom zo dňa 27.5.2019 pod sp. zn. 23Co/128/2018.14. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k výroku I. a II. rozhodol súd postupom podľa § 255 ods.
1 CSP a úspešným žalobcom voči neúspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

15.Onárokunanáhradutrovkonaniavovzťahukurčeniuneprijateľnostizmluvnýchpodmienokrozhodol
postupom podľa § 255 ods. 2 CSP. Keďže žalobcovia sa domáhali určenia celkovo 10 neprijateľných
zmluvných podmienok a súd vyhovel žalobe o určenie 6 neprijateľných zmluvných podmienok, to
znamená, že žalobcovia boli v konaní o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok úspešní v 60 % z

hodnoty sporu a neúspešní v 40 % z hodnoty sporu. Žalobcovia majú nárok na pomernú časť náhrady
trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 20 %.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie voči výroku IX., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol
a v závislých výrokoch X. a XI. o náhrade trov konania v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia
a navrhli, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel,

alternatívne zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. Odvolanie podali z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

18. Čo sa týka ZP v znení: „Poštovka je oprávnená a] V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru,
Poštovka úročí nesplatený úver, a to až do jeho úplného splatenia dohodnutou Úrokovou sadzbou

navýšenou o úrok z omeškania, ktorého výška je stanovená v Oznámení o úrokových sadzbách“, súd
prvej inštancie sa vo svojom rozsudku v odseku 83. a nasl. odôvodnenia sústreďuje na úplne iný
problém než aký bol žalobnou argumentáciou namietaný, a to úročenie úveru v prípade vyhlásenia
predčasnej splatnosti a k žalobnej argumentácii sa vôbec nevyjadruje, hoci na uvedený fakt (keďže aj
samotná žalovaná sa vo vyjadrení k žalobe vyjadrovala k inej problematike) bol dokonca upovedomený

v replike zo dňa 21.6.2024. Už len z tohto hľadiska považujeme napadnutý rozsudok za arbitrárny.
Namietanou nebola zmluvná podmienka z hľadiska otázky neoprávnenosti úročenia zosplatnenej sumy
úveru vrátane úrokov (tzv. zákaz anatocizmu), ale z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru pre
akékoľvek porušenie zmluvy (t. j. v rozpore so zákonom). Zo zmluvnej podmienky vyplýva, že dodávateľ
môže pristúpiť k zosplatneniu pri neuhradení, čo i len časti dohodnutej splátky a/alebo pri porušení

ktorékoľvek z ustanovení ZoÚ, OP alebo VOP a/alebo ak sa vyhlásenia spotrebiteľa uvedené v článku
8 OP ukázali ako nepravdivé alebo neúplné alebo pri ďalších (spolu 14 prípadov). Predmetná zmluvná
podmienka tak bez ohľadu na výšku omeškanej sumy a dĺžku omeškania umožňuje dodávateľovi už pri
jejzanedbateľnejvýškepristúpiťkzosplatneniuúveru.Rovnakotoumožňujeajpriporušeníakéhokoľvek
ustanovenia ZoÚ, OP alebo VOP bez ohľadu na jeho závažnosť. Predmetná NZP týkajúca sa možnosti

okamžitej splatnosti úveru z dôvodov uvedených v čl. 5.4 Obchodných podmienok - body [i] až [xiv]
uvádzame, že dôvod, pre ktorý môže banka pristúpiť k jednostrannému ukončeniu zmluvného vzťahu
formou mimoriadneho zosplatnenia úveru je formulovaný rozsiahlo a dokonca sa vzťahuje na situáciu,
ktorá sa vôbec netýka porušenia povinnosti splácať úver riadne a včas. Tým je spotrebiteľ vystavený
riziku, že v podstate akékoľvek porušenie môže spôsobiť vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.

Poukázali aj na Závery Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých
obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 24.1.2017. Takáto zmluvná
podmienka je tak hrubo nevyvážená v neprospech spotrebiteľa a preto neprijateľná.

19. V prípade ZP týkajúcej sa započítania pohľadávky, súd prvej inštancie v odseku 98. odôvodnenia

rozsudku uvádza, že v žalobe sa znenie napadnutej zmluvnej podmienky neuviedlo pred dvojbodkou,
a preto potom nejde o dostatočne určitý, zrozumiteľný a vykonateľný žalobný návrh. Pokiaľ súd prvej
inštancie uvádza, že vychádzal výhradne z formulácie žalobného petitu, tak čo sa týka samotného
petitu poukazujeme na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2019 zo dňa 25.11.2020, v
ktorom dovolací súd vyslovil záver, že predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne

žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami, resp. opísaním skutkového
deja (causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja možno individualizovať
predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať
v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v spore. Súd nie je viazaný doslovným znením petitu žaloby, oto viac, pokiaľ ide o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, kedy je súd povinný s poukazom na
§ 298 CSP ex offo posúdiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj bez návrhu. Za danej situácie, pokiaľ
petit žaloby je po obsahovej stránke tvorený a individualizovaný skutkovými tvrdeniami a žalobnou

argumentáciou, zo strany súdu prvej inštancie došlo k nastoleniu stavu denegatio iustitiae a porušeniu
princípu právnej istoty, keďže žalobnú argumentáciu a relevantné rozhodnutia nezohľadnil a svoje
rozhodnutie ani náležite neodôvodnil. Pokiaľ súd prvej inštancie usúdil, že je neprijateľná zmluvná
podmienka v celej svojej gramatickej vete (t. j. aj v časti v bode 7.1 pred dvojbodkou), potom bol povinný
túto časť zahrnúť do výroku rozsudku. Z úniovej, ale aj z vnútroštátnej právnej úpravy vyplýva, že súd

môže takúto žalobu zamietnuť len v jednom prípade, a to keď zistí, že sa v súdenej veci nejedná o
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd sa však zjavne ne/prijateľnosťou v tomto prípade ani nezaoberal.
Súd nesmie rezignovať na povinnosť ex offo preskúmať a identifikovať nekalosť obchodných praktík,
zmluvných ustanovení a platnosť právneho úkonu z hľadiska rozporu či súlade s právnym poriadok a
dobrými mravmi. Iba takýmto prieskumom je možné naplniť ciele Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa majú štáty postarať o to, aby

spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali (čl. 6 ods. 1). Povinnosťou vnútroštátneho súdu je vykladať
svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu Smernice.

20. V prípade ZP v znení: „Všetky výdavky Poštovky spojené s vymáhaním Pohľadávky banky
znáša Dlžník, pričom Dlžník zároveň súhlasí, že Poštovka je oprávnená postúpiť tretej osobe svoje

pohľadávky a preniesť na ňu svoje záväzky zo ZoÚ.“, súd prvej inštancie v odsekoch 105. - 107.
odôvodnenia rozsudku uplatnil reštriktívny výklad citovanej zmluvnej podmienky. Síce súd poukazuje
na náklady spojené s predsúdnym a exekučným konaním, avšak napadnutá zmluvná podmienka je
širšieho a neurčitého rozmeru. V zmysle tejto zmluvnej podmienky sa spotrebitelia mali zaviazať,
že všetky výdavky spojené s vymáhaním pohľadávky budú znášať. Je neprijateľné, aby spotrebiteľ

znášal akékoľvek (všetky) výdavky (nielen dôvodné, ale aj nedôvodné) dodávateľa, ktoré mu vzniknú
s vymáhaním pohľadávky, pričom on sám si ich určí. Komisia posúdila zmluvnú podmienku ako
spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa spočívajúcu v
tom, že sa neprimerane a pre spotrebiteľa nepredvídateľne rozširuje okruh nárokov dodávateľa, ktoré
sa majú stať príslušenstvom pohľadávky. Uvedená zmluvná podmienka môže viesť k neprehľadnému

navyšovaniupohľadávkybankyvočispotrebiteľovisnegatívnymdopadomnaspotrebiteľa.Súdvodseku
107. odôvodnenia rozsudku taktiež konštatuje, že napadnutá NZP v súvislosti s postúpením pohľadávky
nezbavuje veriteľa povinnosti uloženej § 92 ods. 8 zákona o bankách. Jazykovým a doslovným výkladom
však k záveru prednesenom súdom prvej inštancie nemožno dospieť, pretože citovaná zmluvná
podmienka neobsahuje ani žiaden odkaz na postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súdu z

jeho úradnej a rozhodovacej činnosti musí byť zrejmé, že dodávatelia vo veľkom rozsahu porušujú
práve citované ustanovenie zákona o bankách. Žalovaná sa predmetnou NZP práve snaží vyhnúť
účinkom a podmienkam pre postúpenie pohľadávky a do jej znenia zakomponovala proklamačný súhlas
s postúpením na tretiu osobu bez obmedzení. Pri záväzku poskytnúť úver je spotrebiteľ veriteľom a
dodávateľ dlžníkom. Ak môže dodávateľov záväzok prevziať bez individuálneho súhlasu spotrebiteľa

tretia osoba, je spotrebiteľ vystavený riziku, že k prevzatiu môže dôjsť aj nebonitnou osobou a záväzok
splnený nebude. Zmluvná podmienka je tak hrubo nevyvážená v neprospech spotrebiteľa a preto
neprijateľná.

21. Súd prvej inštancie zamietol aj ZP v znení: „Spracovanie úveru: a] pri čerpaní na účet v Poštovej

banke a] 2 % zo sumy úveru. b] pri čerpaní na účet v inej banke ako Poštová banka b] 4 % zo sumy
úveru.“, a to napriek tomu, že žalovaná sa však počas konania k tejto NZP ani nijako nevyjadrila a
túto NZP evidentne nerozporovala. Napriek skutočnosti, že prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku
pri iných NZP poukazoval na iné súdne rozhodnutia, ktorými boli zmluvné podmienky určené ako
neprijateľné, tak pri tejto NZP neprihliadol na rozhodnutia prednesené žalobcami týkajúce sa totožnej

zmluvnej podmienky. Naopak napriek žalobnej argumentácii súd odkazuje na rozhodnutia, ktoré so
žalobnou argumentáciou nemajú súvis. Nepopierame a rešpektujeme závery, ktoré tieto rozhodnutia
obsahujú,alemeritožalobnejargumentácieoneprijateľnostisanetýkaproblematiky,ktorábolaobsahom
súdom prednesených rozhodnutí. Rovnako považujeme ich percentuálne vyjadrenie v rozpore s tzv.
teóriou skutočného plnenia, keďže v konkrétnom prípade ide o poplatok za poskytnutie úveru v sume

400,- eur (2 % zo sumy úveru) a až 800,- eur (4 % zo sumy úveru). Úver je odplatným právnym úkonom.
Odplatu pri úvere, predstavujú za hlavný predmet plnenia úroky, so synonymami cena úveru, odplata
za úver. Je potom otázne, čo je v predmetnej veci cenou úveru, keď zaň má spotrebiteľ platiť úrok,
poplatok za poskytnutie úveru aj poplatok za správu úveru. Veď aj úrok je forma poplatku za poskytnutieúveru. Ide o nekalú obchodnú praktiku, ako opticky znížiť percentuálne ročné vyjadrenie ceny úveru.
Nakoľko je vyjadrenie ceny úveru, v časti poplatkov neurčité a nezrozumiteľné, podlieha súdnej kontrole
neprijateľnosti a je neprijateľné. Zrozumiteľná je len odplata za poskytnutie úveru, vyjadrená ročným

úrokom.

22. Žalobcovia napadli aj závislý XI. výrok rozsudku týkajúci sa nároku na náhradu trov konania v časti
žaloby o určenie NZP. Súd prvej inštancie v prípade časti o určenie NZP aplikoval zásadu pomeru
úspechu a neúspechu. Čo do trov v prípade žaloby o určenie NZP žalobcovia poukázali na rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C - 224/19, podľa ktorého v prípade, ak spotrebiteľ uspeje s vyhlásením
aspoň jednej zmluvnej podmienky za neprijateľnú, tak mal v konaní úspech 100 % a prizná sa mu
plná náhrada trov konania. Uvedené zodpovedá aj cieľom ochrany spotrebiteľa a možnosti nechať si
konkrétnu zmluvnú podmienku posúdiť súdom a znášanie trov konania spotrebiteľom čo len čiastočne
by ho mohlo od uplatňovania jeho práv odradiť.

23. Žalovaný k odvolaniu žalobcov uviedol, že žalobcovia sa (ad absurdum po 10-ich rokoch od
uzavretia zmluvy o úvere a po 8 rokoch od predčasného a dobrovoľného splatenia úveru / zániku
dlhu) domáhajú určenia neprijateľnosti 4 zmluvných podmienok: Ad 1) Úročenie úveru v prípade
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru úrokom z omeškania (čl. 5 bod 5.4 Obchodných podmienok).
V čase uzavretia zmluvy o úvere bola súdna prax v otázke prípustnosti kumulácie riadnych úrokov a

úrokov z omeškania nejednotná. V súčasnosti je tento problém definitívne vyriešený v R 5/2021 a v
ďalších nadväzujúcich rozhodnutiach dovolacieho súdu. Kumulácia úrokov je viazaná na pôvodnú (a
nie predčasnú) splatnosť úveru, t. j. tak aby veriteľ zinkasoval to, na čo by mal nárok, ak by dlžník plnil
riadne a včas a súčasne dlžník nezaplatí veriteľovi viac (ani menej) ako keby plnil riadne a včas. Ad 2)
Oprávnenie banky započítať svoje pohľadávky zo zmluvy o úvere voči pohľadávkam klienta (čl. 7.1 a

čl. 7.3 Obchodných podmienok). Ustanovenie § 53 ods. 1 OZ explicitne ustanovuje, že o neprijateľnú
zmluvnú podmienku ide iba v prípade, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Napriek tomu žalobcovia ani len nenaznačili v čom mali
byť namietaným zmluvným ustanovením ukrátení na svojich právach. Taktiež v žalobe netvrdili a už
vôbec nepreukázali kedy malo dôjsť a či vôbec došlo zo strany žalovaného k akémukoľvek započítaniu

pohľadávok. Uplatnený nárok je preto absurdný. Žalobcovia odkazujú iba na nesúvisiace závery
Komisie na posudzovanie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách zo dňa
24.1.2017, v ktorých nebolo posudzované ustanovenie zmluvy, ale ustanovenie Obchodných podmienok
(samostatného dokumentu, pri ktorom spotrebiteľ nepotvrdzuje oboznámenie sa s ním vlastnoručným
podpisom ako pri zmluve o úvere). V čase vydania záverov Komisie (rok 2017) však nebola ešte

známa neskoršia rozhodovacia prax dovolacieho súdu (2020). Navyše, závery Komisie nie sú pre súd
právne záväzné (majú iba odporúčací charakter), netýkajú sa produktu „úvery na bývanie“, ale odlišného
produktu„dostupnápôžička“,pričomsanevzťahujúaninaObchodnépodmienkyúčinnévčaseuzavretia
úverovej zmluvy. Ad 3) Čl. 9 Obchodných podmienok („Všetky výdavky Poštovky spojené s vymáhaním
PohľadávkybankyznášaDlžník,pričomDlžníkzároveňsúhlasí,žePoštovkajeoprávnenápostúpiťtretej

osobe svoje pohľadávky a preniesť na ňu svoje záväzky zo ZoÚ“). Opäť ide o situáciu, kedy zmluvná
podmienky nebola aplikovaná (nedošlo k vymáhaniu a ani k postúpeniu pohľadávky), pričom v danom
čase išlo o štandardnú zmluvnú podmienku a neexistovali k nej žiadne negatívne súdne rozhodnutia a
ani spomínané stanovisko Komisie, na ktoré poukazujú žalobcovia. Argumentácia žalobcov o údajnej
neprijateľnosti tejto podmienky je príliš všeobecná a celkom zjavne účelová v snahe spôsobiť finančnú

ujmu na strane žalovaného a majetkový prospech na strane žalobcov. Ad 4) Poplatky za upomienky v
Sadzobníku. Z čl. 4.6 zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že sa žalobcovia oboznámili s podmienkami
úveru, vrátane sadzobníka poplatkov, ktorý im bol odovzdaný pri uzavretí zmluvy. Zákon (§ 53 ods.
1 OZ) explicitne ustanovuje, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide iba v prípade, ak spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Napriek

tomu žalobcovia ani len nenaznačili v čom mali byť namietaným zmluvným ustanovením ukrátení na
svojich právach. Poplatky za upomienky s vopred stanovenou sumou preventívne pôsobia na úverového
dlžníka, aby ten splácal riadne a včas mesačné splátky podľa určeného rozpisu a dodržiaval zásadu
pactasuntservanda.Vprípade,žesidlžníkplnísvojepovinnostívsúladesúverovouzmluvou,kaplikácii
čl. 3.5 zmluvy o úvere zo strany žalovaného nikdy nedôjde. Procesný útok žalobcov je z uvedeného

zjavne účelový, s cieľom sa nedôvodne domôcť plnenia, ktoré žalovaný inkasoval legitímne na základe
úverovej zmluvy. Žalovaný v žiadnom prípade tak nemohol konať v rozpore s dobrými mravmi, ako sa
žalobcoviamylnedomnievajú.Vdanomprípadenejdeožiadne„skryté“poplatky.Poplatokzavystavenie
upomienky(resp.zavymáhanieúveru)jevbankovejpraxibežneúčtovanýmpoplatkom.Účtujehonielenžalovaný, ale aj iné banky pôsobiace na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti Národná banka
Slovenska v rámci dohľadu na činnosťou bánk doposiaľ vo vzťahu k žiadnej banke pôsobiacej na území
Slovenskej republiky nenamietla neprimeranosť výšky vyrubovaných poplatkov. Pri posúdení výšky

poplatku za upomienku pritom nemožno vychádzať iba z reálnych nákladov spojených s daným úkonom
(napr. zaslanie upomienky prostredníctvom pošty). Nemožno pritom opomenúť aj ďalšie aspekty, ktoré
sa vo všeobecnosti s vyrubovaním poplatkov za upomienky v bežných spoločenských vzťahoch spájajú.
Upomienka bez súčasného postihu v podobe poplatku za jej vystavenie by nemala požadovaný efekt.
Prejavuje sa tým predovšetkým jej preventívna funkcia, ktorá má odrádzať od porušovania dohodnutých

povinností. Jej úlohou je zabezpečiť, aby bol dlžník motivovaný splniť konkrétny záväzok riadne a včas,
t. j. aby omeškanie so zaplatením dohodnutej splátky úveru bolo pre neho ekonomicky nevýhodné.
Opačný názor, ktorý vedie k absolútnemu odbremeneniu spotrebiteľa od úhrady poplatku za upomienku
je neprijateľný a znamená spochybnenie funkcií, ktoré má takýto druh poplatku plniť. Pri posúdení
primeranosti poplatku za konkrétne úkony veriteľa je nerozhodné, či veriteľ poskytol dlžníkovi určité
protiplnenie alebo či predmetný poplatok pokrýva aj náklady na vnútornú činnosť veriteľa. Poplatky

súvisiace so spotrebiteľským úverom predstavujú bežnú časť ceny úveru, na ktorú sa nevzťahuje súdny
prieskum jej primeranosti. Právna ochrana spotrebiteľa musí mať „zdravé“ a racionálne limity, a to najmä
s prihliadnutím na nevyhnutné rešpektovanie princípu pacta sunt servanda a zásady zmluvnej voľnosti.
Deklarovaná autonómia vôle môže byť v materiálnom právnom štáte obmedzovaná iba tam, kde je to
v súlade so zákonom a pri sledovaní legitímneho cieľa nutné (zásah výlučne v čo najmenšej miere).

Predmetný poplatok účtuje žalovaný dlžníkom iba v prípade omeškania so splácaním úveru, t. j. iba v
prípade ich vlastného delikventného správania, ktoré je pre veriteľa neakceptovateľné.

24. Žalobcovia v reakcii na vyjadrenie žalovaného, k jeho argumentácii, že podanou žalobou žalobcovia
ako spotrebitelia konajú špekulatívne a zneužívajú svoje práva, pričom zmluvný vzťah zanikol splnením

pred 8 rokmi, uviedli, že predmetná námietka už bola dovolacím súdom posudzovaná v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/7/2023 zo dňa 28.2.2024, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk
NajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepublikyč.3/2024podč.17(R17/2024).Dodávateľov
zastupoval totožný právny zástupca, preto o týchto rozhodnutiach musí byť oboznámený a mať
vedomosť o ich obsahu. Poukázali aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/149/2020, z

24.8.2022, podľa ktorého súd rozhodne o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve,
aj keď ide o zmluvnú podmienku, ktorá je v dobe rozhodovania súdu už neplatná a aj keď už nie je
používaná. Vo vzťahu k nemožnosti časovo obmedziť možnosť ex offo súdny prieskum neprijateľnosti
zmluvných podmienok poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C- 600/19 zo dňa 17.5.2022.
Ku skutočnosti, že samotné plynutie času nemá žiaden vplyv na možnosť vyhovieť žalobe o určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017
z 30.1.2019 vydaný priamo vo vzťahu k žalovanému. Žalovaný sa mylne domnieva, že predmetná
žaloba je neprípustná. Predmetná žaloba predstavuje efektívny procesný prostriedok pre žalobcov ako
spotrebiteľov, aby bola zabezpečená ochrana ohrozených a porušených práv v dôsledku nedodržania
povinnosti žalovaného ako dodávateľa uvádzať správne všetky obligatórne náležitosti, nepoužívať

neprijateľné zmluvné podmienky vo formulárových zmluvách, ako aj nekalých obchodných praktík pri
ich uzatváraní. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované rozsahom
dlhu a existenciou neprijateľnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj
k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takéhoto zmluvného vzťahu a neprijateľnej podmienky,
ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha súdneho určenia, t. j. či tak činí pred vstupom do zmluvného

vzťahu s dodávateľom, počas jeho trvania alebo až následne. Podaná žaloba nepredstavuje šikanózny
výkon práva, ani rozpor s dobrými mravmi. Zo strany žalobcov ide o legitímny postup a nárok, ktorým
sa snažia chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nie je možné na
vec vzťahovať závery Komisie, pretože Komisia mala posudzovať zmluvné podmienky obsiahnuté v
Obchodných podmienkach a nie v zmluve, s týmto názorom sa žalobcovia nestotožňujú. V danom

prípade je totižto znenie a obsah napadnutých zmluvných podmienok rovnaký. Pokiaľ Komisia posúdila
za neprijateľné ustanovenia Obchodných podmienok, potom opodstatnenejšie je posúdiť za neprijateľné
ustanovenia obsiahnuté priamo v zmluve.

25. Žalovaný v ostatnom vyjadrení uviedol, že odvolanie žalobcov považuje za nedôvodné v celom

rozsahu. Prvoinštančný súd rozhodol spor v napadnutej časti vecne správne v súlade s § 220 ods. 2
CSP. Žalovaný zotrval na svojich stanoviskách uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov.26. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

27. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, existenciou inej vady v konaní, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym
posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie
a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k žalobcom.

29. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetnývzťahmedzižalobcamiažalovanýmjevzťahomspotrebiteľským,pretožeuzatvorenáZmluva
o úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo

inej podnikateľskej činnosti a žalobcovia sú spotrebitelia, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

30. Podľa § 298 ods. 1 CSP, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná obchodníkom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd
uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej

zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

31. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú

hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

32. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred

vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

33. Pokiaľ ide o úročenie úveru v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru úrokom z omeškania
(čl. 5 bod 5.4 Obchodných podmienok), v čase uzavretia zmluvy o úvere bola súdna prax v otázke

prípustnosti kumulácie riadnych úrokov a úrokov z omeškania nejednotná. V súčasnosti je tento
problém definitívne vyriešený v R 5/2021 a v ďalších nadväzujúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu
SR. V predmetnom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 Najvyšší súd SR uviedol, cit. „Zmluva o úvere
uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z.o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch). Tento zákon ale nepokrýva
všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného
vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru,

vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy
Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na
povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z
ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere § 497 a nasledujúce. Ustanovenia Občianskeho

zákonníka sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v
Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods.2
OZ). Z ustanovenia § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže
byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva
obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch). To
znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy

o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých
peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník
je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho
ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch
nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do

úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania
záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech
dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať
úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje
rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý

úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou
za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať
nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút
slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá
peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej

odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho
splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k
povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi
zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej
výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo

nedošlo. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého
obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž
spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel
v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.

Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že
jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude
povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade
dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ
nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného

úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda
nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník -
spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej
doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ. Na druhej

strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade,
ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda jeho právo zostáva zachované,
pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady
škody. Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi
náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“

Kumuláciaúrokovjeviazanánapôvodnú(aniepredčasnú)splatnosťúveru,t.j.takabyveriteľzinkasoval
to, na čo by mal nárok, ak by dlžník plnil riadne a včas a súčasne dlžník nezaplatí veriteľovi viac (ani
menej) ako keby plnil riadne a včas.34. Čo sa týka oprávnenia banky započítať svoje pohľadávky zo zmluvy o úvere voči pohľadávkam
klienta (čl. 7.1 Obchodných podmienok), o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide iba v prípade, ak
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Napriek tomu žalobcovia ani len nenaznačili v čom mali byť namietaným zmluvným ustanovením
ukrátení na svojich právach. Žalobcovia odkazujú iba na nesúvisiace závery Komisie na posudzovanie
neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 24.1.2017, v ktorých nebolo
posudzované ustanovenie zmluvy, ale ustanovenie Obchodných podmienok (samostatného dokumentu,
pri ktorom spotrebiteľ nepotvrdzuje oboznámenie sa s ním vlastnoručným podpisom ako pri zmluve o

úvere). V čase vydania záverov Komisie (rok 2017) však nebola ešte známa neskoršia rozhodovacia
prax Najvyššieho súdu (2020), pričom v tomto smere odvolací súd poukazuje aj na stabilné závery
právnej doktríny (2021): Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.5.2020 sp. zn. 4Cdo 9/2019:
„Podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07). Preto aj v prejednávanej veci je potrebné
uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k absolútnej

neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti
sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá
nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav
vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany
ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy.“ (ods. 12). CSACH, K.: O prílohách

zmluvy. Súkromné právo č. 6/2021: „Slovenské súkromné právo neobmedzuje obsah prílohy zmluvy
ani inej nepriamej súčasti zmluvy. Príloha zmluvy môže obsahovať aj cenu či predmet zmluvy, teda
to, čo zvykneme označovať ako podstatné náležitosti zmluvy, a to dokonca aj v spotrebiteľskom práve
(autor článku priamo v poznámke odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.5.2020 sp.
zn. 4Cdo 9/2019). Nie je vylúčená ani samotná identifikácia strán v prílohe zmluvy. V našich končinách

sa tak nepresadila línia rozhodovania českého ústavného súdu, podľa ktorého mohli byť súčasťou
všeobecných obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách len určité nepodstatné a technické
otázky. Prílohy ako súčasť právneho úkonu musia spĺňať náležitosti jeho formy. Avšak ak ide o nepriame
súčasti zmluvy a tieto sú riadne inkorporované, nemusia byť podpísané (autor článku opäť poukazuje
v poznámke na rozhodnutie 4Cdo 9/2019, vrátane právnej doktríny v SR).“ (str. 207). ŠTEVČEK, M.,

DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník
I. § 451 - 880. Komentár. 2. vydanie. C. H. Beck, Praha 2019, s. 319; „Podpis nemusí byť uvedený
na prílohách, ktoré sú pripojené k zmluve a ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Súčasne nemusia
byť podpísané ani všeobecné obchodné podmienky (§ 273 ods. 1 OBZ) alebo poistné podmienky (§
788 ods. 3), na ktoré zmluva odkazuje. “. FEKETE, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. diel.

Bratislava : Eurokódex, 2011, s. 287 a 298: „Celistvosť písomnej listiny podľa § 40 ods. 3 Občianskeho
zákonníka je zachovaná aj vtedy, ak jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a
ak spolunáležitosť jednotlivých listín je nesporná. Pevné spojenie listín, napr. zošitím alebo zviazaním,
nie je v takomto prípade potrebné; preto ak prílohy, ktoré tvoria súčasť písomne uzavretej zmluvy a ktorú
účastníci podpísali a na ktoré zmluva odkazuje čo do svojho predmetu, nie sú podpísané, nespôsobuje

sama osebe neplatnosť zmluvy.“ Navyše, závery Komisie nie sú pre súd právne záväzné (majú iba
odporúčací charakter), netýkajú sa produktu „úvery na bývanie“, ale odlišného produktu „dostupná
pôžička“, pričom sa nevzťahujú ani na Obchodné podmienky účinné v čase uzavretia úverovej zmluvy.

35. Čo sa týka bodu 9.3 Obchodných podmienok („Všetky výdavky Poštovky spojené s vymáhaním

Pohľadávky banky znáša Dlžník, pričom Dlžník zároveň súhlasí, že Poštovka je oprávnená postúpiť
tretej osobe svoje pohľadávky a preniesť na ňu svoje záväzky zo ZoÚ.“), zmluvná podmienky nebola
aplikovaná (nedošlo k vymáhaniu a ani k postúpeniu pohľadávky), pričom v danom čase išlo o
štandardnú zmluvnú podmienku a neexistovali k nej žiadne negatívne súdne rozhodnutia a ani
spomínané stanovisko Komisie, na ktoré poukazujú žalobcovia. Navyše, ako správne konštatuje súd

prvej inštancie, v prípade, ak by súd posúdil uvedené zmluvné dojednanie ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, odporovalo by to právnej úprave § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s jej uplatnením, teda náklady, ktoré veriteľovi
vznikli v rámci tzv. predsúdneho konania. Zároveň vyslovenie neprijateľnosti uvedeného zmluvného
dojednania by popieralo zákonný nárok veriteľa na náhradu nákladov spojených s exekučným

konaním voči spotrebiteľovi v súvislosti s vymáhaním pohľadávky z úverového vzťahu priznaného
právoplatným rozhodnutím súdu. Zmluvné dojednanie, ktorým spotrebiteľ dáva súhlas veriteľovi na
postúpenie pohľadávky z úverového vzťahu, nezbavuje veriteľa povinnosti uloženej kogentným ust. §92 ods. 8 Zákona o bankách v súvislosti s postúpením pohľadávky z úverovej zmluvy uzatvorenej so
spotrebiteľom.

36. Vo vzťahu k tzv. spracovateľskému poplatku, odvolací súd nezdieľa názor žalobcov o jeho
neprijateľnosti.Ajkeďmožnodôvodiť,žetentopoplatoknebolindividuálnedojednaný,keďžejesúčasťou
predtlačeného formulára, obsah ktorého nemohli žalobcovia ovplyvniť, nič to nemení na skutočnosti,
že je zrozumiteľný a určitý a jasne z jeho označenia vyplýva, že protiplnením je spracovanie zmluvy
a poskytnutie úveru. Nie je možné opomenúť, že právna úprava nevylučuje, aby účastníci úverovej

zmluvy si nemohli dohodnúť ako odplatu za poskytnutie úveru okrem úroku aj jednorazový poplatok.
Možnosť dojednania odplaty pri úverovej zmluve jasne vyplýva z § 499 Obchodného zákonníka, ale aj
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, prípadne § 1 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ale
poukázať možno aj na § 2 písm. g) a § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., keďže vo všetkých
týchto ustanoveniach sa uvádza, že veriteľ môže od spotrebiteľa požadovať úrok a poplatky. V danom
prípade zmluvne dohodnutý poplatok je dostatočne transparentný a preto žalobcovia boli zrozumiteľne

uzrozumení s tým, že okrem dohodnutého úroku majú zaplatiť aj tento poplatok. Vylúčenie súdnej
kontroly zmluvnej podmienky nastáva (okrem iného) v prípade, ak sú zmluvné podmienky formulované
jasne a zrozumiteľne ako sa to uvádza v paragrafe 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tento záver
vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C - 26/13 zo dňa 30.4.2014, v ktorom Európsky
súd uviedol, že rozhodujúce je to, či zmluva transparentným spôsobom uvádza príslušnú zmluvnú

podmienku, či spotrebiteľ bol o nej riadne informovaný pred uzavretím zmluvy a či mohol na základe
jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať hospodárske dôsledky, ktoré z nej pre neho vyplývajú.
Podobný záver prijala aj Európska komisia v prejudiciálnom konaní vedenom na návrh Krajského súdu v
Prešove v spore Zdenka Sobotku proti spoločnosti Provident Financial s.r.o. Európska komisia vo svojich
pripomienkach z 3.2.2014 posudzovala takzvaný administratívny poplatok v zmluve o spotrebiteľskom

úvere a uviedla, že Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka určujúca
výšku administratívneho poplatku sa môže považovať za jasnú a zrozumiteľnú vtedy, ak je jasná a
zrozumiteľná z formálneho a gramatického hľadiska a umožňuje spotrebiteľovi posúdiť hospodárske
dôsledky, ktoré pre neho z danej zmluvnej podmienky vyplývajú. K podobnému záveru napokon dospel
aj Súdny dvor EÚ vo veci C - 621/17 v rozsudku z 3.10.2019 vo veci Gyula Kiss proti CIB bánk Zrt a spol.,

v zmysle ktorého článok 4 ods. 2 a článok 5 Smernice rady 93/13/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že
z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva
povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté
a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov
za správu a za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti,

tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Európsky súd
uviedol aj to, že článok 3 ods. 1 citovanej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že taká zmluvná
podmienka, ktorá sa týka poplatkov za správu zmluvy o úvere, ktorá neumožňuje jednoznačne určiť
konkrétne služby poskytované ako protihodnota, v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej
viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán, ktoré vyplývajú

zo zmluvy. Súd rozhodne nesúhlasí s argumentáciou, že tento rozsudok sa týka výkladu maďarského
práva. Súdny dvor EÚ nemôže vykladať právne normy členských štátov EÚ, ale len právne normy EÚ (v
tomto prípade smernice Rady 93/13/EHS) a jeho výklad je záväzný pre všetky členské štáty EÚ, teda aj
SR.Napokonvtejtosúvislostisúdpoukazujeajnastanoviskoobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégia
Najvyššieho súdu ČR Cpjn 200/2014 zo dňa 23.4.2014, podľa ktorého sa nevyžaduje pre poplatok

za správu úveru, aby boli uvedené všetky činnosti, za ktoré je poplatok dohodnutý a napokon k tejto
problematike zaujal názor aj Ústavný súd ČR v náleze III. Ú 3725/13 zo dňa 10.4.2014. Aj Ústavný súd
uviedol, že nie je potrebné špecifikovať služby, ktoré sú poskytované bankou za paušálny poplatok, ale
klient musí byť dostatočne informovaný, tak aby po zrelej úvahe akceptoval alebo odmietol ponúknuté
podmienky. Je potrebné si uvedomiť, že banka pri uzatváraní úverovej zmluvy kalkulovala s tým, že

jej výnos bude tvorený úrokom a poplatkami, ak by počítala iba s príjmom z úrokov nepochybne by
sa to premietlo do výšky úrokovej sadzby. So záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17
sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.2.2020, v ktorom uviedol, že z
označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, teda za úkony na strane
veriteľ, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho

nákladov,tedazaúkonyveriteľasúvisiacesposkytnutímúveru,atovypracovaniezmluvy,jejuzatvorenie
a pod. Poplatok za poskytnutie úveru teda predstavuje cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom
možnosť jeho uplatňovania pripúšťa aj zákon č. 129/2010 Z. z. a táto možnosť vyplýva z judikatúry
Súdneho dvora EÚ. Nemožno teda v súvislosti s dojednaním poplatku za poskytnutie úveru dospieť kzáveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky. Najvyšší súd poukázal aj na to, že nemožno opomenúť
tú skutočnosť, že bolo na spotrebiteľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske dôsledky vyplývajúce zo
zmluvy, či ju uzavrie a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v zmluve vyjadrený určito,

jasne a zrozumiteľne, javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt. Dovolací súd mal za to, že
nemožno tolerovať, aby dovolateľ (spotrebiteľ), ktorý vopred vedel, že bude musieť zaplatiť poplatok za
poskytnutie úveru a zároveň poznal jeho výšku, zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda s poplatok a jeho
výškou súhlasil a následne zaujal stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Odvolací súd si osvojil aj závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove 23CoCsp/6/2022 zo

dňa 20.4.2023, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/9/2022-40 zo dňa 1.6.2022,
ktorým bola žaloba o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom spracovateľského poplatku
a poplatku za správu úveru voči žalovanej Tatra banke a.s. zamietnutá. Odvolací súd uviedol, že z
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17 vyplýva záver o tom, že Smernicu rady 93/13/EHS je
potrebné vykladať tom zmysle, že pripúšťa dojednanie poplatkov za správu a poplatkov za správu a
poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, pričom nemusia byť špecifikované všetky služby

poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Aj keď sa jednalo o výklad maďarského práva, podľa
názoru odvolacieho súdu, tento výklad sa bude vzťahovať aj na slovenský právny poriadok, pokiaľ ide o
posúdenie prijateľnosti obdobných poplatkov, pretože slovenské právo pripúšťa dojednanie uvedených
poplatkov. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.2.2020 tiež vyplýva, že
toto rozhodnutie Súdneho dvora EÚ je relevantné aj pre slovenské právo. Súd druhej inštancie ďalej

konštatoval, že predmetné poplatky nepredstavujú poplatky za služby, ktorej poskytnutie dodávateľom v
prevažnej časti nesleduje záujmy spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka). Dojednanie
a správa úveru sú rovnako v záujme dodávateľa aj spotrebiteľa, ktorý predsa mal záujem o poskytnutie
úveru a má záujem na tom, aby jeho úverový vzťah naďalej trval, aby mohol podľa svojich predstáv
disponovať so sumou úveru. Nedostatok správy úveru by mohol viesť k tomu, že by úverový vzťah

predčasne skončil, čo nie je záujmom poctivého dlžníka. Napokon odvolací súd uviedol aj to, že aj
keď rozsudok Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019 neuvádza, že sa zaoberal aplikáciou § 53 ods. 4
písm. t) Občianskeho zákonníka, z obsahu rozhodnutia vecne vyplýva, že dovolací súd sa v tejto veci
zaoberal prijateľnosťou dojednania poplatku za poskytnutie úveru, t. j. za úkony na strane veriteľa, ktoré
sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov. Z

tohto rozhodnutia vyplýva záver o tom, že takýto poplatok je prijateľný. Napokon odvolací súd uviedol,
že aj keď by predmetné zmluvné podmienky vo vzťahu k žalovanému, skoršími súdnymi rozhodnutiami
boli určené za neprijateľné, právne posúdenie je potrebné zmeniť s ohľadom na spomínaný rozsudok
Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019 z 28.2.2022. K záveru o tom, že nejde o neprijateľnú zmluvnú
podmienku pri spomínaných poplatkoch dospel aj Krajský súdu v Nitre v rozsudku 9CoCsp/21/2021

z 28.7.2021, ale tiež Krajský súd v Prešove v rozsudku 17CoCsp/46/2022 z 31.1.2023, ktorým bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/19/2022-140 z 30.6.2022.

37. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok

v napadnutej časti, t. j. vo výroku IX., X. a XI. ako vecne správny potvrdil.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na
náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcom, ktorí v odvolacom konaní úspech nemali. Výšku týchto

trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).