Rozsudok – Kúpna zmluva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123241898
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123241898.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam

Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v spore žalobcu Capital &
Financial Protection, s.r.o., so sídlom Zimná 4, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 835 765, v konaní zast.
Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Repka, s.r.o., so sídlom Leškova 3A, 811 04 Bratislava, IČO: 36
847 143 proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. o zaplatenie 3.541,53 Eur
s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 3.546,- Eur, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/15/2023-81 zo dňa 21. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobcu proti výroku V. rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/15/2023-81 zo

dňa 21. februára 2024 o d m i e t a .

II. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/15/2023-81 zo dňa 21. februára 2024 vo výroku
I., výroku II., výroku III., výroku IV. a výroku VI. p o t v r d z u j e.

III. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

IV. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania o vzájomnej
žalobe v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vo výroku I. žalobu zamietol; vo výroku II. konanie v
časti o zaplatenie 838,83 Eur zastavil; vo výroku III. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
o podanej žalobe proti žalobcovi v rozsahu 100 %; vo výroku IV. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanému na základe vzájomnej žaloby sumu 838,83 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia;
vo výroku V. vzájomnú žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku VI. žalobcovi priznal nárok na

náhradu trov konania o podanej vzájomnej žalobe proti žalovanému v rozsahu 52,68 Eur.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 26.868,19 Eur s príslušenstvom s tým, že dňa 17.06.2016 žalobca so žalovaným
uzavreli Zmluvu o obchodnom zastúpení ID č. 214 000 014 184 - 101289 (ďalej aj len „Zmluva“) a dňa
21.04.2022uzatvorilipísomnúdohodu,ktoroubolaspoluprácaaajZmluvaukončenákudňu21.04.2022.
Zároveň žalobca so žalovaným v súvislosti s predmetnou Zmluvou uzavreli dňa 27.04.2021 zmluvu o

pôžičke, ktorej predmetom bola peňažná suma vo výške 1.721,71 Eur. Pohľadávka žalobcu pozostáva
z nároku na vrátenie storna provízií, na ktoré žalovanému ako obchodnému zástupcovi zanikol nárok a
ktoréježalovanýpovinnýžalobcovivrátiťvzmyslečlánkuV.ods.13Zmluvy,keďstornoprovízievzmysle
Províznej zostavy predstavujú sumu 2.627,60 Eur, následne došlo zo strany žalobcu k jednostrannémuzapočítaniu pohľadávky žalovaného predstavujúcej jeho zmluvný nárok na vyplatenie dosiahnutých
provízií v sume 1.657,23 Eur, a teda pohľadávka žalobcu z tohto titulu je vo výške 970,53 Eur.
Žalobca zdôraznil, že podľa článku V. ods. 17 Zmluvy je provízna zostava relevantným a hodnoverným

dôkazom pre vymáhanie pohľadávok žalobcu, pričom je povinnosťou žalovaného preukázať prípadný
nesúlad údajov. Pohľadávka žalobcu pozostáva aj z nároku na vrátenie preddavku na províziu, na ktorej
vyplatenie žalovanému nevznikol nárok, v súlade s článkom III. ods. 5 Zmluvy, a to preddavok v sume
270,- Eur vyplatený dňa 08.04.2022, v sume 400,- Eur vyplatený dňa 27.01.2022 a v sume 600,- Eur
vyplatený dňa 02.12.2021, t.j. celkom vo výške 1.270,- Eur. Pohľadávka žalobcu pozostáva aj z nároku

na vrátenie pôžičky vo výške 1.300,- Eur, nakoľko boli zápočtom oproti splatným províziám uhradené
iba prvé štyri splátky v sume 421,71 Eur a dňom splatnosti piatej splátky, t.j. 20.09.2021, sa celý dlh stal
splatným. Žalobca si zároveň uplatnil úrok z omeškania v zákonnej výške.

3. Žalovaný sa bránil v konaní tým, že predložená Zmluva o pôžičke je len fiktívna, slúžila výlučne
iba ako akýsi zastierací manéver a to, čo sa uvádza v danej zmluve, nebolo nikdy v skutočnosti

žalobcom zrealizované. Fyzicky žalobca žiadnu sumu žalovanému nikdy nepožičal, nikdy žalovaný
žiadnutakútosumuodžalobcuneprevzal.Neexistuježiadnydokladaanižalovanýosobnežiadnydoklad
nepodpisoval o prevzatí takejto sumy v hotovosti, ani takáto suma nebola nikdy žalobcom odoslaná na
účet žalovaného. Touto fiktívnou „zmluvou o pôžičke“, ktorú žalovaný podpisoval vo finančnej tiesni, pod
nátlakom a na základe klamlivých skutočností, bol žalobcom zavedený a aj uvedený do omylu. Žalovaný

bol obeťou systematického porušovania Zmluvy o obchodnom zastúpení a po jeho požiadavkách na
riadne vyplácanie provízií sa táto situácia ešte zhoršila a z tohto dôvodu nakoniec aj spoluprácu so
žalobcom ukončil. Sumy tak, ako sa uvádzajú v žalobe a jej prílohách, žalovanému za predmetné
zmluvy klientov neboli nikdy vyplatené. Žalobca si tzv. storno, ak vzniklo, strhával pravidelne z provízií
žalovaného vo vysokých čiastkach. Provízie boli žalovanému zadržiavané svojvoľne, v obrovských

objemoch. Žalobcovi nielenže nič nedlží, ale žalobca má voči žalovanému nevysporiadané záväzky v
sume cca 3.546,- Eur na nevyplatených províziách. Ak má žalobca dôkazy, ktoré jasne potvrdzujú, či a
kedy žalovanému poslali alebo inak poskytli sumu 1.721,71 Eur ako pôžičku a kedy mu vyplatili presné
sumy v takej výške, ako uvádza v žalobe, nech takéto dôkazy predloží. Žalovaný ako nespochybniteľný
dôkaz prikladá svoj výpis z účtu, ako aj sumár nevyplatených provízií, kde vidieť všetky sumy poukázané

žalovanému žalobcom za posledné 3 roky. Nielenže tam nefiguruje suma 1.721,70 Eur, ale ani žiadna
suma, ktorú žalobca od žalovaného v tejto klamlivej žalobe žiada. Kde je suma 4 x 393,- Eur za klientku
D. E.? Kde je suma 608,- Eur za klientku D.? Kde je suma 1.048, Eur za klienta F.? Kde je suma 1.048,-
Eur za klientku G.? Tieto sumy žalovaný nikdy nevidel. Ak mu ich strhli ako „storno“, prečo ich pýtajú
znova? Ak mu ich nestrhli, nech dokážu, kedy a ako mu ich vyplatili. Veľmi dôležitý je aj fakt, že nie

všetky zmluvy klienti zrušili a tie trvajú dodnes. Žalovaný preto žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť
a zároveň žiadal o zaplatenie sumy 3.546,- Eur, ktorú mu má žalobca vyplatiť z dôvodu neuhradených
provízií, a to: december 2021: klient p. D., zmluva uzavretá 18.12.21, mal dostať 608 Eur a p. H., zmluva
uzavretá 20.12.21, mal som dostať 872,- Eur, dostal 400,- Eur, dlh je 1.080,- Eur; november 2021: klient
p. G., zmluva uzavretá 29.11.21, mal dostať 1.048,- Eur, dostal 600,- Eur, dlh je 408,- Eur; február/marec

2021: klient p. F., zmluva uzavretá marec 2021, mal dostať 1.048,- Eur, 29.03.2021 dostal 562,- Eur, dlh
je 486,- Eur; február/marec 2020: klient D. E., 13.02.2020 uzavreté 4 zmluvy, mal dostať 1.572,- Eur,
dostal 0,- Eur, dlh je 1.572 Eur.

4. Žalobca ďalej v konaní poukázal na to, že žalovaný bol podriadeným finančným agentom žalobcu a

bol platený percentuálne z výkonu sprostredkovaných produkčných zmlúv. Provízie mu boli vyplácané
na základe províznych zostáv. V roku 2020 mal žalovaný slabú činnosť, bola mu vygenerovaná jediná
provízna zostáva v mesiaci 3/2020. Následne, vzhľadom ku skutočnosti, že jeho nová produkcia
nestačila na započítanie jeho storien, sa mu každý mesiac dlh voči žalobcovi prehlboval. Zmluva o
pôžičke bola uzavretá z titulu, že k dátumu uzatvorenia mal žalovaný u žalobcu splatný dlh z titulu storno

provízií vo výške 1.721,71 Eur. Túto sumu žalobca žalovanému po uzavretí Zmluvy o pôžičke poskytol
a zároveň okamžite započítal na svoju pohľadávku voči nemu z titulu storno provízií. Nie je pravda,
že Zmluvu o pôžičke podpísal žalovaný v tiesni a na základe klamlivých skutočností. Žalovanému boli
všetky provízie za uzavreté zmluvy riadne a včas vyplatené, čo preukazuje provízna zostava týkajúca sa
uzavretých zmlúv, ktoré sú predmetom tohto konania. Je dohodnutou zmluvnou povinnosťou v článku

V. ods. 17 Zmluvy, a teda legitímnou hmotnoprávnou požiadavkou žalobcu v predmetnom konaní, aby
žalovaný svoje tvrdenia preukázal, nakoľko znáša dôkazné bremeno v týchto súvislostiach. Žalobca
poprel z časti tvrdenie žalovaného, že mu má vyplatiť sumu 3.546,- Eur z titulu neuhradených provízií,
keď žalobca následnou kontrolou províznej zostavy zistil, že v zostave nie je uvedená provízia zauzavretie zmluvy s p. H., za ktorú patrí žalovanému provízia v sume 838,83 Eur, a preto zobral žalobu
v časti sumy 838,83 Eur späť. Vo vzťahu k preddavkom žalobca poukázal na to, že žalovaný potvrdil,
že od žalobcu prevzal preddavky v sume 400,- Eur dňa 28.01.2022, v sume 600,- Eur dňa 03.12.2021

a v sume 270,- Eur dňa 08.04.2022. Žalovaný nepravdivo uvádza, že za zmluvu s p. G. mu bola dňa
03.12.2021vyplatenásuma600,-Eur.Žalovanýdňa03.12.2021obdržalodžalobcupreddavok,atoešte
predtým, ako by žalovanému vznikol akýkoľvek nárok na províziu. Žalovanému vzniká nárok na províziu
až po akceptovaní zmluvy finančnou inštitúciou a reálnom vyplatení provízie od finančnej inštitúcie,
čo spravidla trvá mesiac až dva od uzavretia zmluvy. Preto (za účelom preklenutia finančnej situácie

žalovaného) mu bol na základe dohody vyplatený preddavok. V províznej zostave je zahrnutá riadna
provízia žalovaného za túto zmluvu s p. G. vo výške 1.048,54 Eur zo dňa 19.01.2022. K ostatným
tvrdeniam žalovaného (ohľadom p. F. za 03/2021 a p. E. za 02/2020) žalobca poukázal, že nie sú
predmetom tohto konania, resp. boli všetky vzájomne vysporiadané, nakoľko nevysporiadaný nárok
žalobcu pozostáva podľa províznej zostavy z pohľadávok a záväzkov od 19.07.2021.

5. Žalovaný ďalej v konaní poukázal na to, že žalobcom nebol predložený žiadny vierohodný dôkaz, ktorý
by dokazoval, že suma, ktorú žalobca na províziách žalovanému dlží alebo sumy, ktoré od žalovaného
žiada, mali byť žalovanému vyplatené. Každá právnická osoba je podľa zákona povinná akékoľvek
výdavky a pohľadávky zaúčtovať, a to vystavením príjmového/výdavkového dokladu.

6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav veci:
Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 17.06.2016 Zmluvu o obchodnom zastúpení, v rámci ktorej si dohodli
podmienky trvania zmluvného vzťahu, možnosti zániku zmluvného vzťahu, fungovania v rámci neho,
ako aj odmeňovania za výkon činnosti finančného konzultanta. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy bol
Produktový a provízny plán, Evidenčný list a Metodický pokyn. V zmysle článku II. Zmluvy bolo

medzi stranami definované a dohodnuté k čomu sa zmluvné strany zaviazali, boli v rámci uvedeného
článku vymedzené základné práva a povinnosti zmluvných strán. Žalovaný ako obchodný zástupca sa
zaviazal uskutočňovať činnosť pre žalobcu smerujúcu k tomu, aby mal záujemca - iná fyzická osoba
príležitosť uzavrieť produktovú zmluvu, poskytovať klientom služby súvisiace s produktovou zmluvou
a vyhľadáva a vykonávať nábor tretích osôb. Žalobca sa zaviazal za uskutočnenú činnosť uhradiť

žalovanému odmenu podľa článku V. Zmluvy. V rámci článku V. Zmluvy boli dohodnuté podmienky
vzniku nároku na províziu obchodného zástupcu, iné plnenia a platobné podmienky, pričom bolo medzi
stranami dohodnuté, že obchodný zástupca má nárok na províziu za výkon svojej činnosti; zároveň
bolo dohodnuté, že nárok na províziu, druh provízie, výšku provízie a osobitné podmienky vzniku
provízie upravuje Produktový a provízny plán alebo dodatky uzatvorené k zmluve a nárok na províziu

vzniká žalovanému kumulatívnym splnením všeobecných podmienok uvedených v uzatvorenej zmluve
a zároveň splnením osobitných podmienok uvedených v prílohách k uzatvorenej zmluve. Strany dohodli
aj možnosť poskytnutia preddavku na províziu alebo iného plnenia, pričom si zároveň dohodli, že v
prípade ak k nároku na vyplatenie provízie nedôjde, je obchodný zástupca povinný preddavok vrátiť, a
to do 10 dní od doručenia výzvy zastúpeným. Tiež si dohodli (v článku V. ods. 12) podmienky zániku

nároku na províziu, hoci aj spätne, ak dôjde k porušeniu alebo skončeniu platnosti alebo zníženiu plnenie
klienta voči obchodnému partnerovi vo výške a podľa podmienok produktového a provízneho plánu a
ak zastúpenému zanikol nárok na základe rozhodnutia jeho obchodného partnera alebo tento nárok
nevznikol alebo v iných dôvodoch uvedených v produktovom a províznom pláne. Dňa 21.04.2022 sa
strany dohodli o ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení, a to po tom, ako žalovaný ako obchodný

zástupca požiadal o zrušenie registrácie obchodného zástupcu ako podriadeného finančného agenta v
I. B. A., na základe čoho ďalej nebude môcť vykonávať činnosť obchodného zástupcu pre zastúpeného.
Žalobca vyplatil žalovanému dňa 29.03.2021 sumu 562,- Eur, dňa 20.05.2021 sumu 466,50 Eur, dňa
21.06.2021 sumu 872,48 Eur, dňa 03.12.2021 sumu 600,- Eur, dňa 28.01.2022 sumu 400,- Eur a dňa
11.04.2022 sumu 270,- Eur. Žalobca písomným podaním zo dňa 17.10.2023 uznal dôvodnosť nároku

žalovaného na províziu v sume 838,83 Eur.

7. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovaným ide o vzťah
obchodnoprávny, keď žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poisťovníctva a žalovaný mal
status podnikateľa s poukazom na § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a

finančnom poradenstve. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že strany uzatvorili platne Zmluvu o obchodnom
zastúpení,ktorádostatočnešpecifikujezmluvnéstranyajobsahichvzájomnéhovzťahu,vzájomnépráva
a povinnosti. Súd prvej inštancie s poukazom na § 150 ods. 1 CSP zdôraznil, že povinnosť tvrdenia
zaťažuje v prvom rade žalobcu a s bremenom tvrdenia je úzko spätá aj dôkazná povinnosť. Akékoľvekv rámci právneho vzťahu dohodnuté ustanovenia o presune procesnej povinnosti sú v súdnom konaní
irelevantné. Žalobca tvrdil určité skutočnosti zachytené v províznych zostavách, ktoré považoval z
pohľadu dokazovania za dostatočný dôkaz na to, aby súd bez ďalšieho žalobe vyhovel, a to s odkazom

na článok V. ods. 17 Zmluvy o obchodnom zastúpení. Avšak s takýmto prenesením dôkaznej povinnosti
zákon neráta a podľa súdu prvej inštancie ani nebolo možné si také niečo dohodnúť, čo by malo byť
v podstate záväzné pre súd. Ak určitá skutočnosť je sporná, je na stranách, aby navrhli také dôkazy,
ktorými sa spornosť odstráni. Takýmto dôkazom nemôže byť čisto len výpis z internej evidencie žalobcu,
do ktorého údaje vkladá sám žalobca, a preto sám o sebe len tento dôkaz bol nedostatočný, hlavne za

situácie, že ho žalovaný v celom rozsahu spochybnil. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že bol limitovaný
skutkovými tvrdeniami strán sporu a vzhľadom na vzájomnú žalobu boli žalobcami v podstate obe strany,
ktoré však podľa súdu prvej inštancie produkovali dôkazy nedostatočné na preukázanie uplatneného
nároku, okrem čiastočne uznaného nároku v časti vzájomnej žaloby v sume 838,83 Eur.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že zo Zmluvy o obchodnom zastúpení si žalobca uplatnil nárok

na vrátenie časti vyplatených provízií a preddavkov na provízie, pričom zo Zmluvy vyplývalo, že
neuskutočnenie obchodu medzi zmluvnými stranami sa rozumie aj predčasný zánik, resp. zníženie
výšky ročného plnenia (článok V. ods. 12 Zmluvy), a preto základ nároku považoval súd prvej inštancie
za dôvodný. Sporným však bola výška nároku, na čo poukazoval aj žalovaný. Žalovaný rozporoval
výplatu provízií s tým, že suma, ktorú žiada žalobca vrátiť, mu ani nebola za predchádzajúce roky

vyplatená a predložil výpis z účtu, z ktorého vyplývalo, že celková suma prijatá od žalobcu bola vo výške
3.170,98 Eur. Za uvedenej situácie žalobca musel preukázať, kedy a v akej výške boli žalovanému
jednotlivé provízie vyplatené, v súvislosti s akými zmluvami, kedy boli zmluvy stornované a na základe
akého pomeru bola určená výška storno provízií, teda ako žalobca dospel k výške storno provízií
uplatňovaných žalobou. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca dôvodnosť preukazoval vypracovanou

tabuľkou zachytávajúcou činnosť žalovaného, výpisom z províznej zostavy, v rámci ktorej bol rukou
dopísaný súhrn nejakých súm, ktoré sa mali týkať činnosti žalovaného, pričom výsledkom mala byť suma
5.718,50 Eur s poznámkou opäť rukou napísané, že od 01.06. úrok 8,60 Eur za každý deň do uhradenia.
Podľa súdu prvej inštancie z tejto časti predložených listinných dôkazov dôvodnosť nároku žalobcu
nebola preukázaná, nakoľko šlo o sumár vypracovaný žalobcom (ktorý môže žalobca vypracovať podľa

vlastného užívania) a výpis z internej evidencie žalobcu (ktorý je rovnako vypracovávaný vlastnými
zamestnancami žalobcu). Pri spochybňovaní nároku žalovaným, skutočne nemohol nárok žalobcu
preukazovať len výpis z vlastnej evidencie vytvorený vlastnou činnosťou. Následne žalobca predložil
výpis z províznej zostavy týkajúci sa žalovaného aj iných osôb, a to s poukazom na článok V. ods. 17
Zmluvy. Podľa súdu prvej inštancie však za situácie, že provízne zostavy boli žalovaným spochybnené,

rovnako aj súhrn vypracovaný žalobcom, a to aj vyjadrením žalovaného, že „žalobca si do nich môže
uviesť čo chce“, tieto listiny neboli dostatočné na preukázanie toho, že žalobca žalovanému provízie v
určitej konkrétnej výške v súvislosti s určitými zmluvami vyplatil. Rovnako neboli dôkazom ani o tom,
že došlo k stornám určitých zmlúv zo strany klientov s tým, že vznikol nárok žalobcu na storno provízie
a v akej výške. Žalovaný v rámci sporu tvrdil minimum storno provízií, ale žalobca naopak tvrdil, že

predstavujú sumu 2.627,76 Eur (pričom nárok na provízie mal byť v sume 1.657,23 Eur + 838,83 Eur),
rozdielbolvsume131,70Eur.Súdprvejinštanciepotomvychádzajúczrozsahupopretianárokužalobcu
žalovaným, dôkaznej povinnosti žalobcu, žalobu v časti o zaplatenie storno provízií vo výške 131,70
Eur zamietol, keď nebolo preukázané, že žalobcom boli žalovanému vyplatené konkrétne provízie, za
konkrétne zmluvy a nastali po ich uzavretí okolnosti, ktoré viedli k neuskutočneniu obchodu, za ktoré

nezodpovedá žalobca, a teda nastali prípady kedy by bol žalovaný povinný vrátiť provízie podľa § 662
ods. 2 Obchodného zákonníka.

9. Súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie provízií 838,83 Eur zastavil vzhľadom na čiastočné
späťvzatie žaloby.

10. Súd prvej inštancie konštatoval k časti vyplatených preddavkov, že tieto žalovaný rovnako rozporoval
s tým, že o žiadne preddavky nešlo, ale šlo o sumy týkajúce sa uzatvorených zmlúv. Súd prvej inštancie
považoval za preukázané, že medzi stranami bolo v zmysle článku V. ods. 5 Zmluvy dohodnuté, že
akákoľvek suma vyplatená zastúpeným pred vznikom nároku na províziu alebo iné poskytnuté plnenie

sa považuje za preddavok na províziu alebo iné plnenie a v prípade, ak k nároku na vyplatenie provízie
nedôjde, je obchodný zástupca povinný preddavok vrátiť. Vyplatenie súm, o ktorých žalobca tvrdil, že
ide o provízie, mal súd prvej inštancie za preukázané, a to aj prispením žalovaného, ktorý predložil výpis
z účtu, z ktorého vyplývalo, že dňa 28.01.2022 prijal od žalobcu sumu 400,- Eur, dňa 03.12.2021 sumu600,- Eur a dňa 11.04.2022 sumu 270,- Eur. Súd prvej inštancie mal z uvedeného za preukázané, že
žalobca poskytol žalovanému platby v sume 1.270,- Eur, avšak o aké platby išlo, medzi stranami bolo
sporné.Podľasúduprvejinštanciežalobcanijaknepreukázal,akýbolúčelplatieb,ktoréboližalovanému

poskytnuté, z výpisu z účtu, ktorý predložil žalovaný, to nevyplývalo a žalobca ako v prípade provízií,
žiadne listinné dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že k výplate došlo, možno aj s konkrétnym účelom
výplaty konkrétnych zmlúv, v spore vykonať nenavrhol. Z uvedeného preto nebolo zrejmé, čoho sa platby
týkali, v súvislosti s akými predpokladanými zmluvami prípadne mali byť poskytnuté. Potom, nakoľko
žalovaný spochybnil ich účel ako preddavok, súd prvej inštancie uvedené zo strany žalobcu preukázané

nemalamuselkonštatovať,ževsporenebolopreukázané,žešloskutočneopreddavky,apretonemohol
priznať žalobcovi ani toto plnenie.

11. Súd prvej inštancie vo vzťahu k pôžičke zdôraznil, že okrem konsenzu zmluvných strán pri uzatváraní
zmluvyjepotrebné,abydošlokreálnemuúkonu-odovzdaniudruhovourčenýchvecíveriteľomdlžníkovi.
Žalovaný v spore spochybňoval práve reálnosť zmluvy o pôžičke a bremeno tvrdenia, ako aj bremeno

dôkazu o riadnom uzatvorení zmluvy, a teda o naplnení reálnosti uvedeného kontraktu zaťažovalo
žalobcu. Na preukázanie dôvodnosti nároku žalobca označil listinné dôkazy, z ktorých ale podľa súdu
prvej inštancie reálnosť odovzdania pôžičky jednoznačne preukázaná nebola. Zo zmluvy o pôžičke
vyplývalo, že veriteľ vyplatí dlžníkovi peňažnú sumu v hotovosti pri podpise zmluvy, čo dlžník potvrdzuje
svojím podpisom. Z uvedeného ustanovenia by sa mohlo javiť, že k vyplateniu štandardne došlo, avšak

žalovaný toto spochybnil, a preto bolo na žalobcovi ešte nejak tento predložený listinný dôkaz podporiť aj
inými dôkazmi, čo sa však nestalo. Naopak, zo vzájomných tvrdení produkovaných stranami sporu mal
súd prvej inštancie skôr za to, že k žiadnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov nedošlo. V podstate
to potvrdil aj sám žalobca, ktorý síce uviedol, že žalovanému pôžičku poskytol, ale túto sumu okamžite
započítal. Ak by tomu tak bolo a reálne by k poskytnutiu pôžičky došlo, tzn. žalobca by odovzdal uvedenú

sumu, žalovanému, tento by si ju prevzal a následne by ju odovzdal dobrovoľne žalobcovi, podľa súdu
prvej inštancie mal by o tom existovať nejaký doklad. Nič také ale v spore predložené nebolo, preto sa
súdu prvej inštancie javilo ako reálne, že k žiadnemu odovzdaniu peňazí nedošlo, došlo len k podpisu
zmluvy o pôžičke bez poskytnutia plnenia, čo zakladá jej neplatnosť. Súd prvej inštancie preto musel
konštatovať, že žalobca nepreukázal platné uzatvorenie zmluvy o pôžičke, a preto mu nemohol ani

priznať akýkoľvek nárok s ňou súvisiaci.

12. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vzájomnej žalobe zdôraznil, že žalovanému svedčala povinnosť
ohľadom úplnosti skutkových tvrdení, ako aj povinnosť dôkazu. Žalobca poprel dôvodnosť nároku
žalovaného v časti o zaplatenie 2.707,17 Eur a súd prvej inštancie v tejto časti tvrdenia a dôkazy

označené žalovaným nepovažoval za dostatočné na priznanie uplatneného nároku. Súd prvej inštancie
preto posúdil vzájomnú žalobu žalovaného ako dôvodnú len v časti sumy 838,83 Eur, ktorý nárok uznal
žalobca za dôvodný.

13. Súd prvej inštancie o trovách žaloby rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov

konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, keď žalobca zobral žalobu čiastočne späť bez zavinenia
žalovaného a vo zvyšnej časti bol úspešný žalovaný.

14. Súd prvej inštancie o trovách konania o vzájomnej žalobe rozhodoval podľa pomeru úspechu a
žalovaný bol v tejto časti úspešný v rozsahu 838,83 Eur, t.j. 23,66 %, žalobca bol úspešný v rozsahu

2.707,17 Eur, t.j. v rozsahu 76,34 %, a preto celkový úspech žalobcu bol 52,68 % (76,34 % - 23,66 %).

15. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal žalobca v celom rozsahu
odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 2.704,34 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 21.09.2021 do

zaplatenia a zaviazal žalovaného k náhrade trov konania, prípadne rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.16. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti a
arbitrárnosti, nakoľko neobsahuje odôvodnenie, ktoré by zodpovedalo § 220 ods. 2 CSP. Rozhodnutie
je odôvodnené veľmi vágne. Je pravdou, že súd prvej inštancie rozsiahle popísal žalobcom uplatnený

nárok, ako aj vyjadrenia žalovaného, avšak pri odôvodnení ide len o formálne konštatovanie zo strany
súdu prvej inštancie. Vzhľadom k tomu sú výroky napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu nelogické
a zmätočné, nakoľko odporujú predneseným ústnym/písomným vyjadreniam žalobcu počas celého
súdneho konania, ako aj samotnému predmetu a podstate sporu. Žalobca poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/265/05 zo dňa 14.09.2006; rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.

ÚS/14/07 zo dňa 17.05.2007; uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/115/03 zo dňa 03.07.2003
a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/106/2010 zo dňa 15.07.2010 s tým, že vychádzajúc z
konštatovanej judikatúry, rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nedostatočne odôvodnené, arbitrárne
a nepreskúmateľné, keďže v závere rozhodol tak ako rozhodol. Súd prvej inštancie v rozpore s
príslušnýmiprávnymipredpismirozhodolozamietnutížalobyvprospechžalovanéhobeztoho,abysvoje
rozhodnutie aj s ohľadom na špecifickosť sporu a samotné rozhodnutie vo veci samej riadne odôvodnil.

17. Žalobca sa v odvolaní nestotožňoval s odôvodnením súdu prvej inštancie uvedeným v ods. 18.
Uviedol, že zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu mal charakter obchodného zastúpenia.
Právne vzťahy medzi stranami sa spravovali jednak príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka,
tiež zákonom o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a časť obsahu zmluvy bola určená

odkazom na osobitné obchodné podmienky a upravovali spôsob vyplácania ako aj vrátenia provízie.
Vykonávanie činnosti finančného sprostredkovania je podnikaním a je jednou z foriem obchodného
zastúpenia.Okremustanoveníuvedenýchv§263ObchodnéhozákonníkapriznávaObchodnýzákonník
zmluvným stranám pri úprave ich vzájomných práv a povinností voľnosť, ktorá bude plne reflektovať
vôľu zmluvných strán. Ustanovením, ktoré nemá kogentnú povahu, je v Obchodnom zákonníku aj

ustanovenie § 662 a pokiaľ si spôsoby zániku nároku na províziu upravili zmluvné strany odlišne od
citovaného ustanovenia zákona, má takáto osobitná úprava strán sporu prednosť pred ustanoveniami
zákona. Žalovanému boli všetky provízie za uzavreté zmluvy riadne a včas vyplatené, čo preukazuje
provízna zostava týkajúca sa uzavretých zmlúv, ktoré sú predmetom tohto konania. Je dohodnutou
zmluvnou povinnosťou (článok V. ods. 17 Zmluvy), a teda legitímnou hmotnoprávnou požiadavkou

žalobcu v predmetnom konaní, aby žalovaný svoje tvrdenia preukázal, nakoľko znáša dôkazné bremeno
v týchto súvislostiach. Žalovanému boli a sú vyplatené provízie v prípade, ak sú kladné, t.j. provízie,
na ktoré má žalovaný nárok, musia byť vyššie ako provízie, ktoré musí žalovaný vrátiť. Z uzavretých
zmlúv, ktoré sú predmetom tohto konania, však celkový nárok predstavuje pohľadávku žalobcu v sume
970,53 Eur (nárok žalovaného na províziu v sume 1.657,23 Eur mínus tzv. storno provízie v sume

2.627,76 Eur). Pokiaľ žalovaný tvrdí opak, je povinný to preukázať. V sporovom konaní sú strany sporu
povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na
základedôkazov,ktorésúdvykonalbeznávrhu,jeprestranunepriaznivérozhodnutie.Procesnápasivita

strany má za následok, že neunesie dôkazné bremeno. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal aj
na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/38/2015.

18. Žalobca v odvolaní s poukazom na ods. 20 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol,
že žalovaný potvrdil, že od žalobcu prevzal preddavky v sume 400,- Eur dňa 28.01.2022, v sume

600,- Eur dňa 30.12.2021 a rovnako tak obdržal sumu 270,- Eur ako preddavok dňa 08.04.2022.
Žalovaný nepravdivo uviedol, že za zmluvu s p. G. mu bola dňa 03.12.2021 vyplatená suma 600,-
Eur. Žalovaný dňa 03.12.2021 obdržal od žalobcu preddavok, a to ešte predtým, ako by žalovanému
vznikol akýkoľvek nárok na províziu. Žalovanému vzniká nárok na províziu až po akceptovaní zmluvy
finančnou inštitúciou a reálnom vyplatení provízie od finančnej inštitúcie, čo spravidla trvá mesiac

až dva od momentu uzavretia zmluvy. Preto mu bol na základe dohody vyplatený preddavok. V
províznej zostave je zahrnutá riadna provízia žalovaného na túto zmluvu s p. G. vo výške 1.048,54
Eur zo dňa 19.01.2022. V rámci konania na súde prvej inštancie žalobca založil do konania výpis
z účtu o vyplatených preddavkoch žalovanému, ktorému boli vyplatené napriek tomu, že si neplnil
povinnosti splácania podľa splátkového kalendára z produkcie ako preddavok na urobenú produkciu,

ktorá štandardne mala byť započítaná voči dlhu. Zo strany žalobcu išlo jednoznačne o ústretový krok,
nakoľko preddavky sa štandardne neposkytujú a už vôbec nie, keď má daný podriadený finančný agent
dlh, ktorý nie je riadne splácaný. Zámer žalovaného získať preddavky však bol jednoznačne s úmyslom
žalovaného, nakoľko tento 13 dní po vyplatení posledného preddavku ukončil so žalobcom platnosťzmluvy o obchodnom zastúpení. Nárok na províziu žalovanému nevznikol a rovnako tak žalovaný
bol povinný preddavok vrátiť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým nárok žalobcovi na vrátenie
preddavkovnepriznal,jetakvrozporesozákonomizmluvnýmidojednaniamimedzisporovýmistranami.

Provízna zostava je dôkazom k tomuto návrhu predkladaným zo strany žalobcu, ktorý podľa článku V.
ods. 17 Zmluvy je relevantným a hodnoverným dôkazom pre vymáhanie pohľadávok žalobcu, pričom je
povinnosťou žalovaného preukázať prípadný nesúlad údajov, čo však žalovaný nepreukázal.

19. Žalobca v odvolaní s poukazom na ods. 22 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol,

že nie je vylúčené, aby v prípade, že predmet pôžičky nebol dlžníkovi odovzdaný a zmluva o pôžičke
tak nevznikla, bola zmluva, hoci označená ako zmluva o pôžičke, posúdená ako zmluva nepomenovaná
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/3977/2011). Nemožno ani vylúčiť, aby
sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu ako predmet
pôžičky (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/209/2015 zo dňa 28.03.2007 a
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/3790/2008). Dňa 27.04.2021 bola medzi

žalobcom a žalovaným podpísaná Zmluva o pôžičke na sumu 1.721,71 Eur, ktorá bola uzavretá z
titulu, že k dátumu uzatvorenia mal žalovaný u žalobcu splatný dlh z titulu storno provízií v uvedenej
výške. Žalobca žalovanému bezúročne uvedenú sumu po uzavretí Zmluvy poskytol a zároveň okamžite
započítal na svoju pohľadávku voči nemu z titulu storno provízií a zároveň sa so žalovaným dohodli, že
môže splácať pôžičku v mesačných splátkach vo výške 100,- Eur. V zmysle článku II bod 5 Zmluvy sa

žalovaný zaviazal tento splátkový kalendár si plniť z novej provízie a pokiaľ by táto nestačila na úhradu
splátky, tak sa splátku pôžičky zaviazal splácať na účet žalobcu alebo v hotovosti v stanovenom termíne.
Z predmetnej Zmluvy boli zápočtom oproti splatným pohľadávkam žalovaného uhradené iba prvé štyri
splátky spolu v sume 421,71 Eur. Žalovaný sa omeškal so splatnosťou piatej splátky, a tak sa v zmysle
bodu 6 Zmluvy stal celý dlh vo výške 1.300,- Eur splatný. Žalobca súdu prvej inštancie viackrát uviedol,

že neporušil ani jedno ustanovenie Zmluvy, či iných dohôd. Žalobca poukazuje tiež na skutočnosť, že
súd prvej inštancie nezákonne preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, v čom spočíva najzásadnejšie
porušenie súdu prvej inštancie. Dôkazné bremeno v zmysle článku V. ods. 17 Zmluvy o obchodnom
zastúpení je jednoznačne na žalovanom, ktorý je povinný preukázať, že mu nárok na vyplatenie vznikol.

20. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie v plnom znení a rozsahu potvrdil. Podľa žalovaného žalobca akosi pozabudol, že to toto
konanie inicioval on a súd prvej inštancie rozhodol len a iba na základe tých dôkazov, ktoré mu
sám žalobca poskytol. Pre žalovaného je rozhodnutie súdu prvej inštancie úplne jasné a až veľmi
zrozumiteľné. Žalobca dodnes nepredložil jediný vierohodný dôkaz jeho klamlivých tvrdení. Žalovaný

ako priamy účastník konania môže potvrdiť, že súd prvej inštancie sa zaoberal každým jedným
predloženým dôkazom. Ak niekto niečo žiada, je predsa jeho výsostnou povinnosťou dokázať a predložiť
opodstatnenosť nároku, presne zdokladovať čo, od koho, prečo a na základe čoho žiada. Dôkazné
bremeno je výlučne predsa na tom, kto podáva návrh, kto niečo od niekoho chce. Je alfou a omegou
každého súdneho procesu, aby sám žalobca preukázal vierohodnými dôkazmi pravdivosť svojich

tvrdení. Čím ešte sa mal akože súd prvej inštancie zaoberať? Tvrdeniami žalobcu bez akýchkoľvek
dôkazov? Jeho excelovskými tabuľkami bez podpisu žalovaného, kde si od stola v kancelárii môže
naozaj dopísať kto chce, čo chce? Veď nič z toho sa nezhoduje ani s výpisom žalovaného z účtu.
Súd prvej inštancie právne správne a logicky žiadal doklad o prevzatí sumy pôžičky, nakoľko v „zmluve
o pôžičke“ je jasne uvedené, že suma bola poskytnutá v hotovosti. Žalovaný nikdy nesúhlasil so žiadnou

zmenou, ani úpravou podmienok. Provízie mu boli zadržiavané svojvoľne, bezdôvodne a protizákonne.
Svojím výpisom z účtu preukázal všetko, čo mu žalobca kedy vyplatil a v žiadnom prípade tým
nepotvrdzoval akési „preddavky“, ako žalobca manipulatívne podsúva. Súd prvej inštancie pristupoval
profesionálne, nestranne, dal priestor na vyjadrenie každej jednej strane, mohol povedať kto chcel, čo
chcel a každý mohol predložiť akékoľvek dôkazy.

21. Súd prvej inštancie dňa 07.11.2024 doručoval žalobcovi ako odvolateľovi vyjadrenie žalovaného k
odvolaniu a umožnil mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote 10 dní od doručenia. Písomnosti boli
doručené dňa 24.11.2024 uplynutím úložnej lehoty do elektronickej schránky zástupcu žalobcu, ktorým
bol advokát vykonávajúci advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 110 ods. 1 v

spojení s § 92 ods. 2 CSP). Žalobca sa už v konaní písomne nevyjadril.

22. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvejinštancie (§ 383 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to
dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1
CSP).Odvolacísúdrozhodnutieverejnevyhlásildňa04.09.2025,keďmiestoačasverejnéhovyhlásenia

rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici
(§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).

23. Podľa § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca
ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv

(ďalej len „obchody“) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a
zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu.

24. Odvolanie je právny inštitút, ktorý pri súčasnom splnení všetkých zákonom požadovaných
podmienok, t. j. zachovanie zákonnej lehoty na podanie odvolania, procesná legitimácia odvolateľa,
spôsobilý predmet odvolania a dodržanie zákonných náležitostí odvolania, umožňuje odvolaciemu

súdu prieskum napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o právach a
povinnostiach strán. Pred posúdením vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia je tak
odvolací súd povinný vyhodnotiť i to, či odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, keď podľa § 359
CSP platí, že odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané .

25. Žalobca v odvolaní výslovne uviedol, že podáva odvolanie v celom rozsahu, voči celému výroku
rozsudku, a teda žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu. Obsah rozhodnutia
vyslovený vo výroku V. o zamietnutí vzájomnej žaloby vo zvyšnej časti, však nie je rozhodnutím v
neprospech žalobcu ako odvolateľa, a preto podľa § 386 písm. b) CSP musel odvolací súd odmietnuť
odvolanie žalobcu výroku V. ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Pre úplnosť veci odvolací

súd na tomto mieste udáva, že výrok o trovách konania, vrátane trov konania o vzájomnej žalobe, je
výrokom závislým od rozhodnutia vo veci samej, a teda v prípade odvolania strany vo veci samej, výrok
o trovách konania vždy spadá do rozsahu odvolania.

26. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov,

ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP
platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie
dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Viazanosť odvolacími
dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia
súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo

a s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa § 380 ods. 2
CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené, iné pochybenia súdu prvej inštancie
odvolací súd zisťovať nebude a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať.
Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je
aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť

odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne
upravených v § 365 ods. 1 CSP, ale povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním
tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty
o tom, ktoré zistenia, závery a postupy súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo sú nesprávne.
Pretože zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine CSP neumožňuje vyzývať odvolateľa na

doplnenie odvolacích dôvodov, lehota na podanie odvolania limituje odvolateľa nielen v povinnosti
vymedziť dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj v povinnosti tvrdené odvolacie dôvody
obsahovo vymedziť, keď názor, že sa obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol
vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023). Odvolací súd preto vecnú správnosť odvolaním napadnutého

rozhodnutia posudzuje a vyhodnocuje výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo
vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

27. V konkrétnych okolnostiach v súdenej veci odvolací súd musí konštatovať, že odvolacia
argumentácia žalobcu v značnom rozsahu je len uvádzaním tvrdení a argumentov bez akejkoľvek

relevancie, resp. vzťahu ku konkrétnym zisteniam, záverom alebo postupom súdu prvej inštancie,
ktoré by mali spôsobovať nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolateľ však
umožní odvolaciemu súdu prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje
konkrétnym zisteniam, záverom a postupom súdu prvej inštancie, a teda v obsahovom vymedzení nímtvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie konkretizuje, ktoré zistenia, závery
a postupy v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú nesprávne a tiež konkretizuje prečo sú nesprávne.
Odvolací súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie len z dôvodov uvedených a

obsahovo vymedzených žalobcom v podanom odvolaní vo vzťahu ku konkrétnym zisteniam, záverom
alebopostupomsúduprvejinštancie,ktorépovažovalžalobcavodvolanízanesprávne,nazákladečoho
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď po čiastočnom zastavení
konaniazdôvoduspäťvzatiažalobyvzostávajúcejčastižalobužalobcuzamietolakeďvzájomnejžalobe

žalovaného v časti o zaplatenie 838,83 Eur vyhovel a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd
nezistil porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces a ex offo nezistil ani vady týkajúce sa procesných
podmienok.

28. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a
len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu

vo vzťahu ku konkrétnym zisteniam, záverom alebo postupom súdu prvej inštancie, ktoré považoval
žalobca v odvolaní za nesprávne, odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP dopĺňa ďalšie dôvody.

29. K námietke žalobcu v odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné z dôvodu
jeho nezrozumiteľnosti a arbitrárnosti, nakoľko neobsahuje odôvodnenie, ktoré by zodpovedalo § 220

ods. 2 CSP, odvolací súd udáva, že jedným z práv tvoriacich právo na spravodlivý proces je právo na
riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Obsahom tohto práva je právo strany na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie
je tou časťou súdneho rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov

dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákonodarca preto v § 220 ods. 2 CSP stanovil konkrétne
zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, aby z neho bola zrejmá jeho
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR pritom vyplýva,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba
na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie a zostali sporné (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn.

II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005). Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR tiež vyplýva, že nejde o
porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa
predstáv strany konania, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 19/2019-11 zo dňa 16.01.2019).

30. Odvolací súd si nemohol nevšimnúť, že hoci žalobca súdu prvej inštancie vytýka nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia, samotný žalobca túto svoju odvolaciu argumentáciu uvádza len všeobecne
bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností veci, v ktorej odvolanie podáva, a teda žalobca
odvolanie podáva bez toho, aby konkretizoval a špecifikoval v čom nedostatočnosť odôvodnenia
spočíva. Žalobca totiž v odvolaní len stroho udáva, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie,

ktoré by zodpovedalo ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP, avšak v čom konkrétne odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia nezodpovedá ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP, žalobca v odvolaní nekonkretizuje a
nešpecifikuje. Žalobca súdu prvej inštancie vytýka i to, že odôvodnenie je veľmi vágne, no žalobca
nekonkretizuje a nešpecifikuje v čom vágnosť, t.j. nedostatočnosť a nepresvedčivosť odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia spočíva. Pokiaľ podľa žalobcu v odôvodnení rozhodnutia ide len o formálne

konštatovanie zo strany prvostupňového súdu, žalobca opätovne nekonkretizuje a nešpecifikuje v čom
formálnosť konštatovaní súdu prvej inštancie spočíva. Bez požadovanej výpovednej hodnoty sú pre
odvolací súd aj žalobcom nekonkretizované a nešpecifikované tvrdenia, že výroky napadnutého
rozhodnutia sú v celom rozsahu nelogické a zmätočné nakoľko odporujú predneseným ústnym/
písomným vyjadreniam žalobcu počas celého súdneho konania, ako aj samotnému predmetu a

podstate sporu, keď žalobca opätovne nekonkretizuje a nešpecifikuje ktorým ústnym prednesom alebo
písomným vyjadreniam žalobcu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporuje a v čom odporuje
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia samotnému predmetu a podstate sporu. V závere tejto časti
odvolacej argumentácie žalobca stroho a opäť bez zohľadnenia individuálnych okolností súdenej veci
súdu prvej inštancie vytýka, že rozhodol v rozpore s príslušnými právnymi predpismi o zamietnutí

žaloby v prospech žalovaného bez toho, aby svoje rozhodnutie aj s ohľadom na špecifickosť sporu
a samotné rozhodnutie súdu vo veci samej riadne odôvodnil, avšak v rozpore s ktorými konkrétnymi
právnymi predpismi a ktoré špecifiká sporu a rozhodnutia súd prvej inštancie nezohľadnil, žalobca
nekonkretizuje a nešpecifikuje. Bolo pritom na žalobcovi ako odvolateľovi, aby poskytol odvolaciemusúdu relevantnú odvolaciu argumentáciu, a teda aby uviedol konkrétne a špecifikované nedostatky
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobca však svoju odvolaciu argumentáciu o arbitrárnosti,
nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia formuloval bez potrebnej výpovednej

hodnoty, a teda bez náležitého zreteľa na konkrétne okolnosti súdenej veci. Odvolaciemu súdu pritom zo
žiadneho zákonného ustanovenia nevyplývala povinnosť, ale ani právo odvolaciu argumentáciu žalobcu
dopĺňať a dotvárať, a teda zisťovať a vyvodzovať si nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
keďže takýto postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a v rozpore
s princípom rovnosti strán.

31. Žalobca sa v odvolaní nestotožnil s tvrdeniami súdu prvej inštancie uvedenými v ods. 18
odôvodnenia,keďkonkrétnecitovalčasťodôvodnenia,vktorejsúdprvejinštancieuviedol:„Súdvšakajv
rámci predbežného právneho posúdenia na pojednávaní vyjadril svoj názor, že žalobca musí preukázať
dôvodnosť uplatneného nároku a to pri províziách vyplatenie provízií a zároveň zániku nároku na
žalovaného na provízie. Avšak za situácie že provízne zostavy boli zo strany žalovaného spochybnené,

rovnako aj súhrn vypracovaný žalobcom, a to aj vyjadrením žalovaného, že „žalobca si do nich môže
uviesť čo chce“, tieto listiny nie sú dostatočné na preukázanie toho, že žalobca žalovanému provízie v
určitej konkrétnej výške v súvislosti s určitými zmluvami vyplatil. Rovnako nie sú dôkazom ani o tom, že
došlo k stornám určitých zmlúv zo strany klientov s ktorými žalovaný uzatvoril zmluvy s tým, že vznikol
nárok žalobcu na storno provízie a v akej výške.“. Hoci žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej

inštancie,ktorýnapreukázanievýškynárokužalobcutitulomstornoprovíziívyhodnotilakonedostatočné
žalobcom predložené dôkazy, a to žalobcom vypracovanú tabuľku a žalobcom vypracované provízne
zostavy, žalobca v odvolacej argumentácii žiadnym spôsobom nedôvodí, prečo považuje tento záver
súdu prvej inštancie za nesprávny, ale žalobca v obsahovom vymedzení odvolania len opakuje tvrdenia
a argumenty, ktoré uviedol v konaní na súde prvej inštancie. Odvolací súd však zdôrazňuje, že

účelom odvolacieho konania nie je, aby odvolací súd opakovane posudzoval a vyhodnocoval tvrdenia
a argumenty odvolateľa, resp. strán, uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho
konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, a to výlučne v kontexte odvolacích
dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom. Splnenie povinnosti uviesť a obsahovo
vymedziť tvrdené dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nie je možné nahrádzať tým, že

odvolateľ bude v odvolaní opakovať tvrdenia a argumenty uvedené v konaní na súde prvej inštancie,
resp. bude trvať na tvrdeniach a argumentoch uvedených v konaní na súde prvej inštancie bez toho,
aby oponoval konkrétnym zisteniam, záverom a postupom súdu prvej inštancie a najmä bez to toho, aby
konkretizoval a špecifikoval v čom nesprávnosť zistení, záverov alebo postupov súdu prvej inštancie
spočíva. Napokon, aj z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva odvolaciemu súdu len povinnosť zaoberať

sa tými podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými
sa nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, aj to len v prípade, ak odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne potvrdzuje, avšak ani túto povinnosť
odvolaciehosúduniejemožnévnímaťachápaťtak,žebyodvolacísúdexoffomalvyhľadávaťazisťovať
tvrdenia strán, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal, ale táto povinnosť odvolacieho súdu je

viazanánakonkrétnenámietkyavýhradyprezentovanéodvolateľomvodvolacomkonaní.Žalobcapreto
len tým, že v odvolaní zopakoval tvrdenia a argumenty prezentované v konaní na súde prvej inštancie,
neumožnil odvolaciemu súdu prieskum vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže takáto
argumentácia priamo nereaguje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a teda v konkrétnej rovine
nereaguje na skutkové a právne závery vyjadrené súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vo

vzťahuknárokužalobcutitulomstornoprovízií.Nedostatokobsahovéhovymedzeniatvrdenýchdôvodov
nesprávnosti napadnutého rozhodnutia pritom neprestavuje vadu odvolania, na ktorej odstránenie by
mali súdy odvolateľa vyzývať, keďže tomu bráni zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine
CSP, ale nedostatok obsahového vymedzenia odvolacích dôvodov vedie odvolací súd k záveru o vecnej
správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia.

32. Pokiaľ v tejto časti odvolacej argumentácie žalobca zotrval i na tom, že žalovanému boli všetky
provízie za uzavreté zmluvy riadne a včas vyplatené, čo preukazuje provízna zostava týkajúca sa
uzavretých zmlúv, ktoré sú predmetom tohto konania a je dohodnutou zmluvnou povinnosťou (čl. V.
ods. 17 Zmluvy), a teda legitímnou hmotnoprávnou požiadavkou žalobcu v predmetnom konaní, aby

žalovaný svoje tvrdenia preukázal, nakoľko znáša dôkazné bremeno v týchto súvislostiach, keďže
v závere odvolania žalobca konštatuje, že súd prvej inštancie nezákonne preniesol dôkazné bremeno
na žalobcu, v čom spočíva najzásadnejšie porušenie súdu prvej inštancie a dôkazné bremeno v zmysle
čl. V. ods. 17 Zmluvy o obchodnom zastúpení je jednoznačne na žalovanom, ktorý je povinný preukázať,že mu nárok na vyplatenie vznikol, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v článku V. ods.
17 Zmluvy o obchodnom zastúpení sa dohodli žalobca a žalovaný ako zmluvné strany, t.j. žalobca
ako zastúpený a žalovaný ako obchodný zástupca, že obchodný zástupca si je vedomý a súhlasí s

tým, že relevantným a hodnoverným dôkazom pre vymáhanie pohľadávok zastúpeného vzniknutých
z tejto zmluvy sú tzv. Provízne zostavy vytvorené zastúpeným v súvislosti s činnosťou obchodného
zástupcu a tieto provízne zostavy sú legitímnym dôkazom na preukázanie nárokov zastúpeného,
pričom je povinnosťou obchodného zástupcu preukázať prípadný nesúlad údajov. Vo vzťahu k článku
V. ods. 17 Zmluvy o obchodnom zastúpení uviedol súd prvej inštancie v ods. 13 odôvodnenia, že

s takýmto prenesením dôkaznej povinnosti zákon neráta a ani je možné si také niečo dohodnúť, čo
by malo byť v podstate záväzné pre súd. Žalobca, napriek tomu, že súdu prvej inštancie vytýka,
že šlo o najzásadnejšie pochybenie, toto odôvodnenie súdu prvej inštancie opomína a v odvolaní
žiadnym spôsobom nedôvodí, prečo je tento záver súdu prvej inštancie nesprávny. Zhodne so súdom
prvej inštancie preto aj odvolací súd zdôrazňuje, že hmotnoprávna zmluvná voľnosť v obchodných
záväzkových vzťahoch neumožňuje stranám uzatvárať dohody, ktoré by popierali princípy civilného

sporového konania a boli by v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku alebo by ich
obchádzali. K základným princípom civilného sporového konania patrí aj princíp procesných povinností
a procesných premien deklarovaný v článku 8 CSP, v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Všeobecne
pritom platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo

okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 6 Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/2/2016 zo dňa
11.04.2017). V sporovom konaní je to preto vždy žalobca, ktorému prioritne svedčí povinnosť tvrdiť
a preukázať dôvodnosť žalobou uplatneného nároku a až následne nastupuje povinnosť tvrdenia a
dôkazná povinnosť žalovaného.

33. Podľa § 187 ods. 1 CSP síce platí, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov, keď podľa § 187 ods.
2 CSP dôkazným prostriedkom je aj listina. Výpovednú hodnotu dôkazu však nemôže mať stranou
jednostranne, a teda subjektívne vyhotovená listina a najmä vyhotovená bez toho, aby strana v konaní

dostatočne špecifikovala a verifikovala pravdivosť údajov, ktoré do listiny preniesla, t.j. relevantnými
a objektívnymi dôkaznými prostriedkami preukázala údaje uvedené stranou v ňou vyhotovenej listine.
Preto, ak žalobca svoje tvrdenia podoprel len ním vypracovanou tabuľkou a províznou zostavou a iným
spôsobom už nepreukazoval pravdivosť a pravosť údajov uvedených v tejto tabuľke a províznych
zostavách, ani dohoda strán obsiahnutá v článku V. ods. 17 Zmluvy o obchodnom zastúpení nemohla

poprieť a obchádzať princíp procesných povinností a bremien strán v civilnom sporovom konaní
a rovnako ani význam dôkazu a zásady hodnotenia dôkazov, a teda nemohla preniesť na žalovaného
bremeno dôkazu bez toho, aby najskôr žalobca hodnoverne a dostatočne preukázal základ i výšku
svojho nároku titulom storno provízií. Samotný žalobca pritom v odvolaní správne poukázal na zmysel a
významdôkaznéhobremenaajehoneunesenia,avšakvkonkrétnychokolnostiachsúdenejvecižalobca

tieto princípy nerešpektoval a popieral. Pokiaľ aj žalobca poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS/38/2015, v zmysle, ktorého: „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom
účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé následky, ide
teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí“, toto rozhodnutie tiež svedčí o tom, že
síce povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť má v konaní každá strana, avšak prioritne tieto povinnosti

svedčia žalobcovi.

34. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani zo závermi súdu prvej inštancie uvedenými v ods. 20 odôvodnenia,
týkajúcimi sa nároku titulom preddavkov na províziu, keď konkrétne žalobca citoval časť odôvodnenia,
v ktorej súd prvej inštancie uviedol: „V zmysle uzatvorenej zmluvy mohol žalobca poskytnúť žalovanému

ako obchodnému zástupcovi pred samotným vyplatením provízií buď preddavok na províziu alebo iné
plnenie, pričom len preddavok na províziu v zmysle zmluvy podliehal vráteniu. Žalobca súdu nijak
preukázal, aký bol účel platieb, ktoré boli žalovanému poskytnuté, z výpisu z účtu, ktorý predložil
žalovaný to nevyplýva, a žalobca ako v prípade provízií, žiadne listinné dôkazy, z ktorých by bolo
preukázané, že k výplate došlo, možno aj s konkrétnym účelom výplaty konkrétnych súm, v spore

vykonať nenavrhol. Z uvedeného preto nie je zrejmé, čoho sa platby týkali, v súvislosti s akými
predpokladanými zmluvami prípadne mu mali byť poskytnuté.“. Žalobca však v obsahom vymedzení
odvolania znovu len zopakoval tvrdenia a argumenty uvedené v konaní na súde prvej inštancie
a s poukazom na článok V. ods. 17 Zmluvy o obchodnom zastúpení zdôraznil, že provízna zostavaje dôkazom žalobcu k tomuto nároku, a preto aj vo vzťahu k nároku žalobcu titulom preddavkov na
províziu, odvolací súd musí konštatovať, že žalobca neumožnil odvolaciemu súdu prieskum vecnej
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže odvolacia argumentácia žalobcu priamo nereaguje

na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a teda v konkrétnej rovine nereaguje na skutkové a právne
závery vyjadrené súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

35. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani s nepriznaním nároku na vrátenie pôžičky, no aj v tejto časti
odvolací súd musí zas a znova konštatovať, že odvolacia argumentácia žalobcu priamo nereaguje na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a teda v konkrétnej rovine nereaguje na skutkové a právne
závery vyjadrené súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k nároku žalobcu titulom
pôžičky, ale odvolacia argumentácia žalobcu zas a znova spočíva v opakovaní tvrdení a argumentov
uvádzaných žalobcom v konaní na súde prvej inštancie.

36. Pokiaľ potom žalobca v tejto časti odvolacej argumentácie poukazuje na rozhodovaciu prax súdov

Českej republiky, odhliadnuc, že rozhodnutia súdov iných štátov nespadajú pod ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít v kontexte čl. 2 v spojení s čl. 3 CSP (viď uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31.10.2017), čo ale neznamená, že pri interpretácii práva
a aplikovaní zákonov v totožnej právnej otázke nemôžu súdy Slovenskej republiky dospieť k rovnakých
právnym názorom a záverom ako dospeli aj súdy Českej republiky, tak žalobca v odvolaní opomína, že

v časti nároku na vrátenie pôžičky súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby s tým, že
k žiadnemu odovzdaniu peňazí nedošlo, došlo len k podpisu zmluvy o pôžičke bez poskytnutia plnenia,
čo zakladá jej neplatnosť, a preto súd nemôže ani priznať akýkoľvek nárok s ňou súvisiaci. Žalobca však
neoznačil v odvolaní alebo obsahovom vymedzení odvolania za nesprávny záver súdu prvej inštancie
o neposkytnutí plnenia žalobcom žalovanému, a preto nebol daný právny rámec aby prípadne súd prvej

inštancie dôvodnosť nároku žalobcu v tejto časti vyhodnocoval iným právnym titulom.

37. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj v rozsahu
výroku II. o čiastočnom zastavení konania a výroku IV. o čiastočnom vyhovení vzájomnej žalobe
žalovaného. V tomto rozsahu však neuviedol žalobca absolútne žiadnu odvolaciu argumentáciu na

vymedzenie ním tvrdených odvolacích dôvodov, a preto odvolací súd musí konštatovať, že žalobca
v tomto rozsahu neumožnil odvolaciemu súdu prieskum vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie, pričom odvolací súd už konštatoval, že nedostatok obsahového vymedzenia tvrdených
dôvodov nesprávnosti napadnutého rozhodnutia neprestavuje vadu odvolania, na ktorej odstránenie
by mali súdy odvolateľa vyzývať, ale nedostatok obsahového vymedzenia odvolacích dôvodov vedie

odvolací súd k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia.

38. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie aj v rozsahu závislých výrokov
o náhrade trov konania a náhrade trov konania o vzájomnej žalobe, avšak žalobca opäť neuviedol
žiadnu odvolaciu argumentáciu prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za

nesprávne. V zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne
aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, čo však neznamená, že v prípade odvolania
podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania, by odvolací súd mal správnosť
rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, resp. bez odvolacej argumentácie odvolateľa,
ale aj pri posudzovaní správnosti závislého výroku je odvolací súd viazaný a limitovaný tvrdeniami a

argumentmi uvedenými odvolateľom.

39. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania žalobcu dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu výroku I., výroku II. a výroku IV. vo veci samej,
ako aj závislých výrokov III. a VI. o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa

pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutom rozsahu
potvrdil.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech a mal plný úspech

aj v odvolacom konaní o vzájomnej žalobe, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100% a na náhradu trov odvolacieho konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100%.
O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.41. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).