Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. september 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106475
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106475.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša a členiek

senátu JUDr. Miroslavy Štefčekovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej, v
právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. D. XXXX/X, XXX XX A., podnikajúci do
16.03.2023 pod obchodným menom A. B. – NEMČO PAL, s miestom podnikania: Martina Benku
1716/28, 901 01 Malacky, IČO: 41 717 716, právne zastúpený: TAX LAW, s. r. o., so sídlom: Břeclavská
3, 901 01 Malacky, IČO: 53 160 657, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti Protokolu Daňového úradu
Žilina č. 101419758/2020 zo dňa 09.09.2020 a preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

102465910/2023 zo dňa 29.09.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti Protokolu Daňového úradu Žilina č. 101419758/2020 zo dňa
09.09.2020 o d m i e t a.

II. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102465910/2023 zo dňa
29.09.2023 a rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 101482459/2023 zo dňa 09.06.2023 z r u š u j e
a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

III. Vo vzťahu k žalobe o preskúmanie zákonnosti Protokolu Daňového úradu Žilina č. 101419758/2020
zo dňa 09.09.2020, žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

IV. Vo vzťahu k žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 102465910/2023 zo dňa 29.09.2023, je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi
náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu, v sume, aká bude vyčíslená v uznesení
o výške trov konania, vydanom po právoplatnosti tohto rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti

uznesenia o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Dolný Kubín ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo
„orgán verejnej správy prvého stupňa“) vykonal u daňového subjektu (ďalej ako „žalobca“) na základe
Oznámenia o daňovej kontrole č. 100998818/2020 zo dňa 08.06.2020 (ďalej ako „Oznámenie“), daňovú
kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2015. Daňová

kontrola bola začatá v deň uvedený v Oznámení, dňa 14.07.2020. O výsledku daňovej kontroly za
zdaňovacie obdobie 3. štvrtok 2015 správca dane vyhotovil v zmysle § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Daňový
poriadok“) Protokol č. 1001419758/2020 zo dňa 09.09.2020 (ďalej ako „Protokol“), ktorého súčasťoubola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobcovi bol Protokol spolu s výzvou
doručený dňa 17.09.2020, ktorým dňom bola ukončená daňová kontrola. Nasledujúci deň po doručení
Protokolusazačalopodľa§68ods.1Daňovéhoporiadkuvyrubovaciekonanie.Dňa22.10.2020žalobca

podal elektronicky písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, ktorá bola zaevidovaná
pod č. 6/08508022/2020. Dňa 19.11.2020 sa uskutočnilo ústne pojednávanie za účelom prerokovania
pripomienok k zisteniam uvedeným v Protokole a z ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica č.
101757254/2020.

Prvé rozhodnutie správcu dane

2. Správca dane dňa 25.11.2020 vydal rozhodnutie č. 101816979/2020, ktorým žalobcovi určil rozdiel
dane v sume 4.000,00 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2015, nepriznal nadmerný odpočet
v sume 2.313,33 Eur a vyrubil mu daň v sume 1.686,67 Eur (ďalej ako „prvé prvostupňové rozhodnutie“
alebo „prvé rozhodnutie správcu dane“). Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca podľa § 72 ods. 1

Daňového poriadku v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Prvé rozhodnutie žalovaného

3. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „Finančné riaditeľstvo SR“ alebo „žalovaný“)

ako odvolací orgán rozhodnutím č. 100623607/2021 zo dňa 16.04.2021 (ďalej ako „prvé rozhodnutie
žalovaného“ alebo „prvé napadnuté rozhodnutie“), potvrdilo prvé prvostupňové rozhodnutie správcu
dane, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určený rozdiel dane sume 4.000,00
Eur na DPH za zdaňovacie obdobie 3.štvrťrok 2015, nepriznaný nadmerný odpočet v sume 2.313,33
Eur a vyrubená daň v sume 1.686,67 Eur. Proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR žalobca podal

správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a
žalovaného a obe tieto rozhodnutia následne zrušiť.

Súdne konanie

4. Krajský súd v Žiline ako správny súd rozsudkom sp. zn. 30S/107/2021 zo dňa 16.01.2023 zrušil prvé
napadnuté rozhodnutie a prvé prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že namiesto nesprávneho právneho posudzovania predmetného
plnenia ako sponzoringu podľa zákona o vysielaní a retransmisii, ktoré v predmetnej veci nebolo
namieste,bolopotrebnézameraťúvahysprávcudanenatzv.testekonomickejčinnosti(bod34rozsudku

C-334/20 AmpérMetal), avšak nepostačuje konštatovanie v skutočnosti nezvýšeného obratu zdaniteľnej
osoby, ktoré neovplyvňuje výkon práva na odpočítanie DPH. Zdôraznil, že v okolnostiach predmetnej
veci je potrebné, aby správca dane posúdil cieľ umiestnenia loga žalobcu na rôznych mediálnych
nosičoch pri podujatí muzikálu DRACULA, ako aj posúdil či cieľom umiestnenia loga pri príležitosti
podujatia muzikál DRACULA bola propagácia tovarov a služieb poskytovaných žalobcom a z tohto

dôvodu by ich bolo možné zaradiť medzi všeobecné náklady podniku. Uviedol, že daňovým orgánom
prináleží prihliadať na všetky okolnosti, za ktorých došlo k predmetným transakciám, zohľadniť iba
tie transakcie, ktoré objektívne súvisia so zdaniteľnou činnosťou zdaniteľnej osoby, pričom existencia
priameho a bezprostredného spojenia predpokladá, že náklady transakcií na vstupe sú zahrnuté buď
do ceny konkrétnych transakcií na výstupe alebo do ceny tovarov a služieb poskytovaných zdaniteľnou

osobou v rámci jej hospodárskej činnosti. S ohľadom na uvedené správny súd správcovi dane po
vrátení veci uložil vykonať opätovne posudzovanie reklamných služieb a posúdiť, či tieto služby priamo a
bezprostredne súvisia s transakciami na výstupe alebo s celkovou hospodárskou činnosťou spoločnosti
žalobcu ako súčasť jej všeobecných nákladov na takúto hospodársku činnosť.

Druhé rozhodnutie správcu dane

5. Správca dane dňa 09.06.2023 vydal rozhodnutie č. 101482459/2023, ktorým žalobcovi určil rozdiel
dane v sume 4.000,00 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2015, nepriznal nadmerný odpočet
v sume 2.313,33 Eur a vyrubil mu daň v sume 1.686,67 Eur (ďalej ako „druhé prvostupňové rozhodnutie“

alebo „druhé rozhodnutie správcu dane“). Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, v ktorej
preveroval obstaranie služieb žalobcom od spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o. z faktúr č. 150100204
a č. 150100253, s predmetom fakturácie zabezpečenie reklamných činností v súvislosti s podujatím
muzikál DRACULA, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane celkovo v sume 4.000,00 Eur.Správca dane v druhom prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že v danom prípade nebola splnená
hmotnoprávna podmienka na odpočítanie DPH stanovená v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o DPH“). Uviedol, že prijatá služba

nebola nijako spojená s hospodárskou činnosťou podniku, pretože nepropagovala hospodársku činnosť
podniku, a teda investícia do takejto prezentácie sa nemohla premietnuť do všeobecných ekonomických
nákladov živnostníka poskytujúceho služby v odbore povrchových úprav a aplikácií náterových hmôt.
Správca dane poukázal na to, že logo „NEMČO PAL“ neevokovalo, že sa jednalo o podnikateľa A. B.
a z predmetného loga nebolo možné zistiť, komu patrilo a taktiež žiadnym spôsobom nepropagovalo

žiadne produkty (tovary, služby), nakoľko iná správa, resp. informácia napríklad o predmete činnosti
daňového subjektu, o ním poskytovaných službách, resp. ponúkaných výrobkoch adresovaná širokej
verejnosti nebola na reklamných nosičoch obsiahnutá. Tiež uviedol, že umiestnenie loga v grafickej
podobe „NEMČO PAL“ na billboardoch, billboardcrolloch, cytylightoch, LED obrazovkách, v tlačových
médiách a v ďalšommediálnom priestore (TVMarkíza, Doma, Dajto) v súvislosti s muzikálom DRACULA
nepodávalo informáciu o trhovom segmente, na ktorom daňový subjekt pôsobil ani o predmete jeho

činnosti, účastníci tohto masového podujatia sa nedozvedeli o výrobkoch a službách, či konkrétnej
výhodnej akciovej ponuke, ktorú by daňový subjekt v uvedenom čase ponúkal. Podľa správcu dane z
loga nebolo možné vydedukovať ani jeho obchodné meno, nakoľko logo „NEMČO PAL“ obsahovalo len
jeho dodatok. Správca dane konštatoval, že cieľom audiovizuálneho záznamu nahratého na CD nosiči
k muzikálu DRACULA, ktorým je 30 sekundový spot odvysielaný v médiách, bolo pritiahnuť pozornosť

širokej verejnosti na veľkú kultúrno-spoločenskú udalosť, muzikál DRACULA. Spot informoval širokú
verejnosť o tom, kde sa mal muzikál konať, v akom dátume a čase a tiež uvádzal hlavných účinkujúcich
muzikálu. Na konci spotu bol uvedený všeobecný text: „reklamní partneri, mediálni partneri a generálni
partneri“, pričom v sprievodnej zvukovej informácií nebol uvedený názov žiadneho reklamného partnera,
iba názov jedného generálneho partnera (MURAT Security Agency) a jedného exkluzívneho partnera

(STRABAG) a logo „NEMČO PAL“ bolo umiestnené medzi mnohými inými reklamnými partnermi. Podľa
správcu dane divák nemohol ani pri sústredenom pohľade v 1 alebo 2-sekundovom zábere na všetkých
zverejnených reklamných partnerov získať vnem práve o daňovom subjekte A. B. – NEMČO PAL.
Podľa správcu dane prihliadnuc na charakter a účel spoločenského a kultúrneho podujatia, a teda i
na cieľ jeho návštevy širokou verejnosťou, toto podujatie nebolo možné charakterizovať ako platformu

typickú pre obchodné stretnutia slúžiace na prezentáciu výrobných produktov a podnikateľských služieb
s cieľom ich uplatnenia na trhu, s následnou možnosťou nadväzovania a uzatvárania obchodných
vzťahov medzi zúčastnenými podnikateľskými subjektmi, prípadne spotrebiteľskou verejnosťou. Vo
vzťahu k umiestneniu loga „NEMČO PAL“ umiestneného na bigboardoch popri rýchlostných cestách a
frekventovaných križovatkách ciest správca dane uviedol, že možno len ťažko pripustiť, že na správanie

trhu, prípadne dopytu po určitom produkte, tovare alebo službe, mohla zapôsobiť skutočnosť, že v rámci
jazdy po ceste sa pred zrakmi vodičov objavil spomínaný bigboard, billboardscroall alebo billboard so
slovným logom „NEMČO PAL“, ktoré vzhľadom na jeho miniatúrnu veľkosť bolo ťažké medzi ostatnými
ďalšímiodkazmispozorovaťaužvôbecniezískaťpoznatok,ktorýbyprípadnemohlopodnietiťvzájomnú
spoluprácu. Vzhľadom na uvedené správca dane uzavrel, že žiaden z predložených dôkazov nepotvrdil,

žebycieľomumiestnenialoganareklamnýchnosičochbolapropagáciatovarovaslužiebuvádzanýchna
trh daňovým subjektom A. B. – NEMČO PAL. Z dôvodu, že správca dane nemal preukázané, že cieľom
umiestnenia loga v grafickej podobe „NEMČO PAL“ na reklamných nosičoch pri príležitosti muzikálu
DRACULA bola propagácia tovarov a služieb uvádzaných na trh daňovým subjektom A. B. – NEMČO
PAL, nebolo možné takéto náklady zaradiť medzi všeobecné náklady podniku. Uvedením loga podľa

správcu dane daňový subjekt nebol prezentovaný ako subjekt poskytujúci poradenské služby v odbore
povrchových úprav a aplikácií náterových hmôt poprípade poskytujúci iné druhy služieb.

Druhé rozhodnutie žalovaného

6. Proti druhému prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane bolo žalobcom podané odvolanie, o
ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím č. 102465910/2023 zo
dňa 29.09.2023 (ďalej ako „druhé rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorým
potvrdilo druhé prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5
a 6 Daňového poriadku určený rozdiel dane v sume 4.000,00 Eur DPH za zdaňovacie obdobie 3.

štvrťrok 2015, nepriznaný nadmerný odpočet v sume 2.313,33 Eur a vyrubená daň v sume 1.686,67
Eur. Finančné riaditeľstvo SR v napadnutom rozhodnutí konštatovalo, že správca dane nespochybnil
reálne uskutočnenie predmetného plnenia, prípadne uskutočnenia plnenia iným ako deklarovaným
dodávateľom a spornou otázkou bola existencia spojitosti prijatých zdaniteľných plnení vo formeposkytnutých služieb s ich použitím na ďalšie zdaniteľné plnenia žalobcu ako platiteľa DPH. Poukázalo
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-334/20 zo dňa 25.11.2021 ako aj bod 47 rozsudku Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 30S/107/2021. Zdôraznilo, že logo žalobcu pozostávalo zo slovného spojenia

NEMČO PAL, čo sa zhodovalo s dodatkom k jeho obchodnému menu uvedenému v Živnostenskom
registri SR, pričom neevokovalo, že sa jedná o podnikateľa A. B. a z predmetného loga nebolo
možné zistiť komu patrí, neinformovalo o predmete podnikania žalobcu a taktiež žiadnym spôsobom
nepropagovalo žiadne produkty (tovary, služby). Tiež podotklo, že sa nejednalo o logo všeobecne
známej osoby, ktoré by automaticky evokovalo komu patrí, prípadne aké služby a tovary ponúka a

okrem zverejneného loga žalobcu nebola zverejnená iná správa, respektíve informácia o žalobcovi,
ktorá by bola adresovaná širokej verejnosti (napovedá o predmete jeho činnosti, o ním poskytovaných
službách a výrobkoch). Finančné riaditeľstvo SR tiež konštatovalo, že prihliadnuc na skutočnosť, že
účelom reklamnej kampane kultúrneho podujatia muzikálu DRACULA bolo prilákať širokú verejnosť
na toto podujatie, nebolo možné takéto kultúrne podujatie charakterizovať ako platformu typickú pre
obchodné stretnutia na reklamné účely, slúžiace na prezentáciu produktov (tovarov a služieb) žalobcu

a uzatváranie obchodných vzťahov medzi podnikateľskými subjektami, resp. spotrebiteľmi. Zdôraznilo,
že dodané služby nemali potenciál prezentovať žalobcu a jeho činnosť, prípadne osloviť jeho budúcich
odberateľov, či informovať spotrebiteľov o existencii a kvalite výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť
ich predaj, čo bolo možné obzvlášť konštatovať v súvislosti s predmetom a osobitosťami podnikania
žalobcu, t. j. poradenstvom v odbore povrchových úprav a aplikácií náterových hmôt. Podľa žalovaného

z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobcom predložené doklady a dôkazy na preukázanie
jeho nároku na odpočet dane samé o sebe nepotvrdzovali, že prijal deklarované plnenia za účelom
jeho ďalšieho využitia na dodávky tovarov a služieb žalobcu ako platiteľa DPH. Žalovaný uzavrel,
že preskúmaním spisového materiálu, napadnutého druhého rozhodnutia správcu dane a odvolacích
námietok dospel k záveru, že rozhodnutie správcu dane bolo v súlade s požiadavkami príslušných

zákonných ustanovení a správca dane zákonným spôsobom zistil všetky skutočnosti, ktoré vyhodnotil
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, na základe ktorých prijal právny záver, pričom postupoval v
súlade s platnou legislatívou. Záver správcu dane podľa žalovaného vychádzal zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal, že predmetné fakturované plnenia použil na dodávky vlastných tovarov a služieb.

Správna žaloba

7. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
napadnutého rozhodnutia, druhého prvostupňového rozhodnutia, Protokolu a vrátenia veci na ďalšie

konanie. Uviedol, že dôvody na zrušenie vydaných rozhodnutí spočívajú v nesprávnom právnom
posúdení veci, nedostatočnom zistení skutkového stavu orgánom verejnej správy a tiež v podstatnom
porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.

8. Žalobca poukázal na rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní a namietal, že si splnil

povinnosť preukázať svoje tvrdenia, predložil všetky potrebné doklady, ako aj vysvetlenia v daňovej
kontrole,atodôkazmi-Zmluvaozabezpečeníreklamnýchslužieb,hodnotiacasprávaDRACULAOPEN
AIR 2015, fotografie reklamného priestoru na podujatí muzikál DRACULA. Uviedol, že v rámci daňovej
kontroly si splnil povinnosti na 100 % a v miere, v akej mu je možné pričítať dôkazné bremeno ho
uniesol v plnom rozsahu, keď preukázal, že mu vzniklo právo v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH

a splnil podmienky v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH. Konštatoval, že správca dane v priebehu
konania daňovej kontroly nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by vychádzalo zo skutkovo objasneného
stavu potvrdzujúceho záver vyjadrený správcom dane, potvrdený žalovaným a správca dane porušil
svoju základnú povinnosť vykonať dokazovanie bez dôvodných pochybností a svoje závery jasne
a preskúmateľne preukázať. Podľa žalobcu správca dane vychádzal z nesprávneho výkladu § 24

Daňového poriadku o rozložení dôkazného bremena, pretože dôkazné bremeno daňového subjektu
nie je absolútne. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 401/09-17 a nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 259/2022-37. Žalobca zdôraznil, že s ohľadom na uvedené nálezy objektívne
preukázal všetkými podkladmi, ktoré mal k dispozícii, dôvodnosť svojho uplatneného nároku, čím
vyčerpal možnosti preukázania a spochybnenie zo správcu dane a žalovaného malo byť preukázateľné

vo forme relevantného dôkazu vyvracajúceho dôkazný potenciál dôkazov predložených žalobcom.
Podľažalobcubolozrejmé,žesprávcadanevydaldruhéprvostupňovérozhodnutievrozporesprávnymi
predpismi Slovenskej republiky, keď konštatoval porušenie § 49 ods. 2 zákona o DPH a odoprelžalobcovi jeho právo bez toho, aby zásah do práv žalobcu náležite odôvodnil a podložil ho vykonaným
dokazovaním.

9. Žalobca vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a potvrdenia existencie dodania
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/107/2021 a konštatoval, že správca dane
vydalrozhodnutieabsolútnenelogickyažalovanýtútonelogickosťpotvrdil,keďsprávcadaneažalovaný
sami sebe odporujú, keď sa na jednej strane odvolávajú a stotožňujú s bodom 36. rozsudku, ktorý
tvrdí, že za dodanie služby možno považovať aj umiestnenie loga žalobcu na billboarde, pričom tento

záver zároveň potvrdili v konaní pred rozsudkom Krajského súdu v Žiline a na druhej strane tvrdia,
že nešlo o propagáciu žalobcu, nakoľko logo a slovné spojenie NEMČO PAL neevokuje, že sa jedná
o podnikateľa A. B. a z predmetného loga nie je možné zistiť, komu patrí. Žalobca toto vyjadrenie
považuje za absurdné, pretože pri zadaní kľúčového slova NEMČO PAL do webového vyhľadávača
E. minimálne prvých 5 odkazov potencionálneho záujemcu odkáže na kontrolovaný daňový subjekt,
vrátane jeho podnikateľských činností a jeho individuálnych účtovných závierok a kontaktov. V kontexte

uvedeného poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/31/2019 zo dňa
31.01.2022, v ktorom vyhodnotil zabezpečenie mediálneho priestoru platiteľom dane pre daňový subjekt
(reklamného partnera podujatia), prezentáciu jeho loga, predmetu činnosti na propagačných materiáloch
a podujatiach za odplatu, ako ekonomickú činnosť, podnikanie. Ďalej uviedol, že bez ohľadu na to, či je
toto plnenie reklamou, sponzoringom alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu

DPH mohlo ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá
za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby. Žalobca sa
preto nestotožňuje s názorom žalovaného a správcu dane, že na podujatí DRACULA nebol adekvátne
prezentovaný žalobca a jeho podnikateľská činnosť. Žalobcovi bola v zmysle uvedeného poskytnutá
za odplatu služba, ktorá zodpovedala definícii reklamy, t. j. prezentácia žalobcu na podujatí muzikál

DRACULA za účelom vytvorenia vnemu o existencii daňového subjektu. Propagované podujatie muzikál
DRACULA sa reálne uskutočnilo, reklamná kampaň bola odvysielaná a propagovaná a daňový subjekt
zaplatil faktúry za reklamné služby na bankový účet reklamnej agentúry, ktorá má tieto faktúry riadne
zaúčtované, pričom všetky tieto skutočnosti priznal žalovaný, ako aj správca dane. Žalobca poukázal
na to, že pri viac ako desiatich reklamných partneroch nie je dispozične možné, aby na reklamných

billboardoch, banneroch a v reklamných spotoch bola uvedená aj informácia o predmete podnikania
všetkých inzerentov, pričom toto ani v zmysle uvedených skutočností žalobcom nie je nevyhnutné na
účel priznania práva na odpočet DPH žalobcu. Zdôraznil, že pri časovo limitovaných spotoch by v takom
prípade nezostal čas pre hlavné posolstvo reklamy a pri tak významných a verejne známych podujatiach
je úspechom stať sa vôbec reklamným partnerom. Mať logo na takýchto podujatiach je pre spoločnosť

reklama „na celý život“ a žalobca sa do dnešného dňa prezentuje, že mal reklamu na tomto podujatí a
zvyšuje to jeho kredit. Žalobca odmietol vyjadrenie žalovaného ako aj správcu dane, o tom, že žalobca
porušil ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podľa žalobcu správca dane nezákonne odmietol
uplatnenie práva na odpočítanie dane z dôvodu, že daňový subjekt pri poskytnutej službe neobsahuje
všeobecnú informáciu o predmete činnosti spoločnosti, pričom takýto dôvod ako odmietnutie práva nie

je zákonným dôvodom na odmietnutie práva na odpočítanie DPH. Uviedol, že takýto dôvod nedefinuje
teória ani judikatúra Súdneho dvora a žiaden zákon nevyžaduje, aby na základe určitej reklamy získal
objednávateľnovýchzákazníkov,nakoľkorovnakoefektívnemôžereklamapôsobiťajvočiužexistujúcim
a účelom reklamy nie je získať len nových zákazníkov, respektíve obchodných partnerov. Podľa žalobcu
úspech ohľadne získania klienta na základe poskytnutej reklamnej služby nemôže byť považovaný ako

dôvod absencie priamej a bezprostrednej väzby na zdaniteľné plnenie s nárokom na odpočítanie dane,
pretože taký úspech nie je možné predpokladať v žiadnom obchodnom vzťahu. V kontexte uvedeného
žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžk/64/2016 zo dňa 06.03.2018.

10.Žalobcauviedol,žepokiaľsprávcadanekonštatoval„žesúčasnápovahaspotrebiteľskéhosprávania

stredom očakávania okamžitého prístupu k informáciám vylučuje pravdepodobnosť, že by potenciálni
zákazníci mali dôvod zaoberať sa dodatočným vyhľadávaním informácií o podnikateľovi a jeho službách
na internete, ...“ ide o zjavné nepochopenie spotrebiteľského správania zo strany správcu dane v 21.
storočí a takáto mylná predstava podľa žalobcu svedčí iba o absurdnosti odôvodnenia rozhodnutia
správcu dane, ktoré nemá oporu v zákone, a ktorú argumentáciu si osvojil aj žalovaný. Vo vzťahu k

argumentácii správcu dane týkajúceho sa billboardov žalobca namietal, že slovo billboard v preklade
z anglického jazyka znamená veľkoplošná reklamná plocha, a preto je z povahy veci jednoznačné, že
tieto bez ohľadu na to, kde sú umiestnené slúžia na propagáciu a reklamu, a preto polemika správcu
dane a žalovaného o tom, či tieto môžu na vodičov zapôsobiť, považoval len za ich súkromný názor,na základe ktorého však v žiadnom prípade nemôže byť odmietnuté právo daňového subjektu. Podľa
žalobcu zákonné dôkazy, o ktoré by sa správca dane mohol relevantne oprieť a odôvodniť svoje závery v
konaní absentovali a správca dane žalobcovi jeho právo na odpočet DPH odoprel neoprávnene, pričom

svoje osobné názory správca dane nemohol prezentovať ako dôkazy, na základe ktorých odôvodnil
odopretie práva žalobcovi. Zdôraznil, že žalovaný a správca dane boli v priebehu konaní nekonzistentní
vo svojich vyjadreniach a po vrátení krajským súdom na ďalšie konanie namietali skutočnosti, ktoré mali
dovtedy preukázané a v konaní opakovane prezentovali svoje názory ako dôkazy. Žalobca uzavrel, že
žalovaný a správca dane nemôžu odmietnuť jeho právo na základe svojej vlastnej domnienky, ktorá sa

nezakladala na pravde a ktorú žalobca vyvrátil.

11. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/107/2021 a zdôraznil, že
žalovaný ani správca dane sa žiadnym spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou o tom, že krajský súd
za dôvodnú uznal žalobnú námietku žalobcu o nesprávne vedenom dokazovaní a nezohľadnení záverov
vyslovenýchSúdnymdvoromEÚvuznesenívoveciC-610/19avkonanínevykonaliďalšiedokazovanie.

Podľa žalobcu žalovaný a správca dane svojimi rozhodnutiami priamo odporujú uvedenému rozsudku
Krajského súdu v Žiline, keď správca dane napriek vyzvaniu nerešpektoval právny názor krajského
súdu a v konaní nevykonal dokazovanie tak, ako ho zaviazal krajský súd, teda skutkový stav došetriť
a skutočne reflektovať na svoju rozhodovaciu činnosť. Správca dane ani žalovaný podľa žalobcu
žiadnym relevantným spôsobom nespochybnili, že náklady žalobcu spojené s jeho reklamou na

muzikáli DRACULA sa nemohli premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov, a naopak v zmysle
predložených dôkazov bolo jednoznačne preukázané, že žalobca tieto plnenia prijal a reflektoval do
všeobecných ekonomických nákladov oprávnene. Žalobca poukázal na to, že nakoľko žalovaný a
správca dane relevantným, zákonným spôsobom nespochybnili propagovanie hospodárskej činnosti
žalobcu na muzikáli DRACULA, môže byť žalobcovi neuznané právo na odpočet dane, len v prípade

preukázania zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode, pričom toto nebolo v konaní preukázané
a žalobca kategoricky odmieta akúkoľvek vedomú, či nevedomú účasť na daňovom podvode, či zneužití
práva.

12. Žalobca namietal, že v konaní došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,

keď Protokol neobsahoval v zmysle Daňového poriadku náležitosti, a to konkrétne číslo konania podľa
§ 47 písm. b). Tiež namietal, že protokol ani rozhodnutie správcu dane neobsahuje číslo konania, avšak
ešte zásadnejšie je, že číslo konania neexistuje, teda nemôže byť konanie takto vedené a ani skončené.
V kontexte uvedeného poukázal na to, že prvé prvostupňové rozhodnutie vydané dňa 25.11.2020
neobsahuje číslo konania, číslo 101816979/2020, ktoré je uvedené na rozhodnutí nie je číslo konania,

ale rovnako ako v prípade druhého prvostupňového rozhodnutia č. 101482459 zo dňa 09.06.2023 a
Protokolu ide o unikátne číslo, zrejme vygenerované len pre daný dokument, ktoré sa nenachádza
na žiadnom inom dokumente predmetnej daňovej kontroly. Podľa žalobcu, ak číslo uvedené v záhlaví
jednotlivých dokumentov spisu nie je označením spisu, potvrdzuje to žalobcove tvrdenie, že správca
dane z daňovej kontroly netvorí žurnalizovaný spis a jednotlivé dokumenty vydávané správcom dane nie

sú žiadnym spôsobom označené a evidované pod jednotným číslom konania, na základe čoho správca
dane koná v rozpore s § 47 písm. b) a § 63 ods. 3 písm. b) Daňového poriadku. V zmysle uvedeného
je podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie na základe týchto skutočností absolútne nepreskúmateľné a
naplňuje podstatu § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej ako „SSP“).
Podľa žalobcu, ak správca dane alebo žalovaný k žalobe predložia administratívny spis, tento vznikne

dodatočne, konkrétne pre účely tejto žaloby a obrany proti nej a nejedná sa o autentický a v zmysle
zákona tvorený spis z daňového konania datovaný a zažurnalizovaný od začiatku prebiehajúcej daňovej
kontroly.

13. Žalobca tiež v zmysle ustanovenia § 27 SSP poukázal na porušenie ustanovení o konaní pred

orgánom verejnej správy nielen žalovaným, ale aj správcom dane, výsledkom ktorého bol nezákonne
vydaný Protokol, ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní a
poukázalnaprávomocsprávnehosúdupreskúmaniaskoršiehorozhodnutiavydanéhoprednapadnutým
rozhodnutím. Uviedol, že v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné
zohľadniť, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali

príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Podľa žalobcu zo strany správcu dane v rámci
daňovej kontroly došlo k viacerým pochybeniam a správca dane nemal vôbec vydať Protokol za
okolností, ktoré nastali v predmetnej daňovej kontrole, na základe čoho Protokol nadobudol povahu
nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý podľa žalobcu v daňovom konaní nemožno použiťa nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutia. Žalobca považoval konanie správcu dane za
nezákonné a hrubo porušujúce Daňový poriadok a trval na tom, že podkladom pre vydanie rozhodnutí
o daňovej kontrole bol nezákonne vyhotovený Protokol na základe čoho napadol aj vydanie samotného

protokolu a navrhol jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.05.2024 poukázal na priebeh administratívneho

konania a navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Zotrval na právnom
posúdení veci tak, ako to uviedol v napadnutom rozhodnutí.

15. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne nerešpektovania právneho názoru Krajského súdu v Žiline
o tom, že nevykonal dokazovanie žalovaný uviedol, že Krajský súd v Žiline pripustil potrebu ďalšieho
dokazovania v prípade, že žalobcovi nebude uznané právo na odpočet DPH z dôvodu zneužitia práva

alebo účasti na daňovom podvode. Správca dane však konanie žalobcu nehodnotil ako zneužívajúce,
či podvodné a prioritne preveroval kumulatívne splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok pre
uplatnenie práva na odpočítanie dane. Z rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného bolo zrejmé, že
dôvodomprezamietnutieprávažalobcunaodpočítaniedanebolonesplneniehmotnoprávnejpodmienky
na odpočítanie dane.

16. Žalovaný k namietanej skutočnosti, že náklady žalobcu spojené s reklamou na muzikáli DRACULA
sa premietli do všeobecných nákladov žalobcu, poukázal na bod 47 rozsudku Krajského súdu v Žiline
a konštatoval, že z predložených dôkazov jednoznačne vyplynulo, že z loga žalobcu umiestneného
na rôznych mediálnych nosičoch pri príležitosti podujatia muzikálu DRACULA nevyplynula žiadna

propagácia tovarov a služieb poskytovaných žalobcom (podnikanie žalobcu - poradenstvo v odbore
povrchovýchúpravaaplikáciínáterovýchhmôt),apretonákladyžalobcuspojenésreklamounamuzikáli
DRACULA sa nemohli premietnuť do všeobecných nákladov žalobcu.

17. K námietke žalobcu založenej na tom, že nie je dôvodné priznať nárok na uplatnenie odpočítania

dane z prijatej reklamnej služby len v prípade získania klienta, žalovaný uviedol, že správca dane takúto
väzbu nevytvoril, teda neviazal uznanie odpočítania dane z prijatej služby na získanie klienta, na základe
čoho bola táto námietka žalobcu neopodstatnená.

18. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa chýbajúcich náležitostí Protokolu a rozhodnutia správcu

dane žalovaný uviedol, že Protokol bol vydaný pod číslom 101419758/2020, ktoré je číslom konania
a rozhodnutie správcu dane bolo vydané pod číslom 101482459/2023, pričom konaním sa v prípade
Protokolu rozumie úkon vypracovania protokolu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že Daňový poriadok
neobsahuje definíciu spisu daňového subjektu a správcovi dane neukladá vytvárať spisy tak, ako to
popisoval žalobca v žalobe. S poukazom na § 23 a § 33 Daňového poriadku správca dane vedie iba

spis daňového subjektu pod DIČ-om, teda nevytvára pod spisy, ktoré by mali svoje osobitné číslo a v
spise daňového subjektu má každý dokument svoje jedinečné číslo. Zdôraznil, že daňový subjekt má
právo do svojho spisu nahliadať podľa § 23 a § 33 Daňového poriadku.

Replika žalobcu

19. Žalobca právo podať repliku nevyužil.

Konanie pred správnym súdom

20. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom
pojednávaní dňa 03.09.2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s
§ 108 ods. 2 SSP. Účastníci konania sa pridržali svojich tvrdení uvedených vo svojich písomných
podaniach, pričom žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť správneho súdu v obdobných veciach a
predložil súdu Oznámenie skutočností zistených správcom dane a v daňovom konaní po rozsudkoch

Správneho súdu Banská Bystrica v konaniach sp. zn. ZA-30S/240/2022 a ZA-31S/23/2023 vydané
Daňovým úradom Žilina, pobočka Martin dňa 30.04.2025 č. 101550107/2025, ktoré bolo predložené k
nahliadnutiužalovanémuzaúčelomoboznámeniasastýmtodokumentom.Správnysúdnapojednávaní
rozhodol tak, že žalobu o preskúmanie zákonnosti Protokolu Daňového úradu Žilina č. 101419758/2020zo dňa 09.09.2020 odmietol a rozhodnutie žalovaného č. 102465910/2023 zo dňa 29.09.2023, ako aj
rozhodnutie správcu dane č. 101482459/2023 zo dňa 09.06.2023 zrušil a vec vrátil prvostupňovému
orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

Relevantné zákonné ustanovenia

21. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných

podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

22.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku;správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

23. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

24. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH; predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len
"dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby.

25. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň,

keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

27. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň: a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je
povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods.2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku
pri dovoze tovaru.
28.Podľa§51ods.1písm.a)zákonaoDPH;právonaodpočítaniedanepodľa§49ods.2písm.a)môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

Posúdenie opodstatnenosti žalôb - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

29. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom v tejto veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým
potvrdil rozhodnutie správcu dane o určení rozdielu dane žalobcovi v sume 4.000,00 Eur
na DPH za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2015, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 2.313,33 Eur
a vyrubil mu daň v sume 1.686,67 Eur, z dôvodu, že v danom prípade nebola splnená hmotnoprávna
podmienka na odpočítanie DPH stanovená v § 49 ods. 2 zákona o DPH, pretože prijatá služba nebola

nijako spojená s hospodárskou činnosťou podniku žalobcu, keďže nepropagovala hospodársku činnosť
podniku, a teda investícia do takejto prezentácie sa nemohla premietnuť do všeobecných ekonomických
nákladov živnostníka poskytujúceho služby v odbore povrchových úprav a aplikácií náterových hmôt.

30. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo

nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súladeso zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia alebo
opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho

jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom od 01.07.2023). Preto v správnom
súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné
na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho

súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych
orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne
orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).

31. Vzhľadom k tomu, že žalobca v podanej žalobe navrhol s poukazom na § 27 ods. 1 SSP preskúmanie
zákonnosti Protokolu a jeho zrušenie, správny súd sa v prvom rade zaoberal týmto jeho návrhom, pričom

dospel k záveru o nesplnení zákonných podmienok na postup podľa § 27 ods. 1 SSP. Správny súd môže
v rámci konania o správnej žalobe preskúmať aj rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré
predchádzali napadnutému rozhodnutiu, avšak len za splnenia podmienok uvedených v § 27 SSP, v
zmysle ktorého správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na návrh
žalobcu posúdi aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z

ktorého preskúmavané rozhodnutie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie
záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym
súdom podľa § 6 ods. 2 SSP. Z uvedeného vyplýva, že na spôsobilosť rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy byť predmetom súdneho prieskumu správnym súdom musia byť kumulatívne
splnené štyri podmienky, a to a) návrh žalobcu, b) preskúmavané rozhodnutie musí vychádzať z

predmetného skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, c) predmetné skôr
vydané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy musí byť pre preskúmavané rozhodnutie
záväzné a d) nie je možné ho samostatne preskúmať správnym súdom. V prípade Protokolu je splnená
podmienka, že ho nie je možné samostatne preskúmať správnym súdom, keďže je len podkladom pre
rozhodnutie správcu dane a nemá povahu opatrenia priamo sa dotýkajúceho práv, právom chránených

záujmov alebo povinností žalobcu. Rozhodnutie správcu dane vychádza z Protokolu, avšak nie výlučne,
keďže pre správcu dane predstavuje protokol z daňovej kontroly len jeden z pokladov rozhodnutia.
Správca dane môže pri svojom rozhodovaní zohľadniť aj iné dôkazy a podklady, predovšetkým dôkazy
vykonané vo vyrubovacom konaní. Rozhodne nie je splnená podmienka uvedená vyššie pod písm. c),
teda že Protokol by bol pre rozhodnutie správcu dane záväzný. Záväznosť protokolu z daňovej kontroly

pre správcu dane a jeho rozhodovanie nevyplýva z ustanovení Daňového poriadku a ani žiadneho iného
všeobecne-záväzného právneho predpisu. Správca dane pri rozhodovaní nezohľadňuje len protokol z
daňovej kontroly, keďže podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, môže ako dôkaz použiť všetko, čo môže
prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom ide najmä o rôzne podania daňových

subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správca dane môže vykonať dokazovanie
aj vo vyrubovacom konaní, pričom výsledky vykonaného dokazovania môžu dopĺňať alebo modifikovať
závery obsiahnuté v protokole z daňovej kontroly. Nemožno preto konštatovať, že Protokol je záväzný

pre rozhodnutia správcu dane. Keďže na súdny prieskum zákonnosti skôr vydaného rozhodnutia alebo
opatrenia orgánu verejnej správy sa vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých podmienok uvedených v
§ 27 ods. 1 SSP, ku ktorému splneniu v prejednávanej veci nedošlo, následkom nesplnenia všetkých
podmienokbolanemožnosťsúdnehoprieskumuaodmietnutiežalobyvčastinávrhužalobcunazrušenie
Protokolu ako neprípustnej podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP.

32. Žalobca namietal tvrdenie správcu dane a žalovaného o nesplnení hmotnoprávnej podmienky na
odpočítanie dane stanovenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH, teda že prijaté plnenie nebolo spojené
s hospodárskou činnosťou žalobcu a žalobca ho nepoužil v rámci svojej podnikateľskej činnosti na
dodávku svojich tovarov a služieb ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Správny súd poukazuje na

skutočnosť, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i)
hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane),
(ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPHalebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH
alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.

33. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, aby (i) daňový
subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo
na odpočítanie dane, boli dodané, alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) aby zdaniteľná
osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení, čo
vyplýva, z čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia
za predpokladu kumulatívneho splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ tieto podmienky
nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 zo
dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016,
C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo veci
Kemwater Prochemie zo dňa 09.12.221, C-154/20, bod 24.). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí

postavenie (status) dodávateľa tovaru alebo služby, ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa, resp.
jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo
veci Kemwater Prochemie, bod 25; vo veci Ferimet zo dňa 11.11.2021, C-281/20, body 26., 27.).

34. Správny súd po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného zistil, že tieto

rozhodnutia boli založené na tom, že žalobca nesplnil tretiu hmotnoprávnu podmienku na odpočítanie
DPH, a nie na účasti žalobcu na podvode. Je nutné uviesť, že ak správca dane skúma a poukáže
na nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH, účasť na daňovom podvode sa už
nepreukazuje. Účasť na daňovom podvode je teda možné skúmať len za skutkového stavu, keď sú
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnené. A na druhej strane, ak sú hmotnoprávne

podmienky na odpočítanie DPH splnené, tak nepriznať odpočet DPH je možné len v prípade dokázania
jeho účasti na daňovom podvode alebo z dôvodu zneužitia práva. Uvedené má významný dopad aj na
daňové konanie z dôvodu prenosu dôkazného bremena. Pri preukazovaní hmotnoprávnych podmienok
pre priznanie práva na odpočítanie dane dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, pričom v prípade
preukazovania účasti na podvode, príp. zneužití práva, zaťažuje dôkazné bremeno daňové orgány.

35. Správny súd všeobecne k dôkaznému bremenu v daňovom konaní uvádza, že toto je rozdelené
medzidaňovýsubjektasprávcudaneavpriebehudaňovéhokonaniadochádzakjehopresúvaniumedzi
uvedenými subjektmi. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane
dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a
informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie
je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový
subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne

rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí
z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať.

36. Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na skutočnosť, že prenos dôkazného bremena

medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne
sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom

konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese

dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.
novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).37. Správny súd v kontexte uvedeného tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR
zo dňa 5Sfk/37/2021 zo dňa 30.05.2023, v zmysle ktorého: „K otázke dôkazného bremena existuje

početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp.
zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn.
5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva,
že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie
splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo

uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou
faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku
pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje
tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk

20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Uvedené závery vyplývajú aj z aktuálnej
rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, rozhodnutia sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa
25.07.2023, bod 46.; sp. zn. 5Sfk/12/2022 zo dňa 21.11.2023, bod 25. Správny súd pritom poukazuje
na skutočnosť, že nie je povinnosťou správcu dane označiť žalobcovi, akými dôkazmi má preukázať

skutočnosti, ktoré je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. V prípade, ak si ale
daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky
boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý má povinnosť
zadovážiť si dostatok dôkazov pre prípad, že si bude uplatňovať odpočet dane. Správny súd poukazuje
na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018, v zmysle

ktorých je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti
vykonania daňovej kontroly v reálne dlhšom časovom úseku, si daňový subjekt zabezpečí dostatok
hodnoverných dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých
okolností vedel preukázať zrealizovanie zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol
schopný za každých okolností odstrániť pochybnosti daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného

zdaniteľného obchodu. Najvyšší súd SR v uvedenom vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na
dispozitívne dotváranie zmluvných vzťahov, ktoré boli v minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného
práva. Ohľadom prenosu dôkazného bremena, čo sa týka skutočností týkajúcich sa tretích subjektov,
správny súd uvádza, že správca dane od žalobcu nepožadoval preukázanie skutočností mimo sféry
jeho vplyvu.

38. Námietku žalobcu spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení a v tom, že správca dane
nezákonne odmietol uplatnenie práva na odpočítanie DPH aj z dôvodu, že poskytnutá služba
neobsahuje informáciu o predmete činnosti žalobcu, pričom takýto dôvod ako odmietnutie práva na
odpočet DPH nie je zákonný a nedefinuje ho teória ani judikatúra Súdneho dvora EÚ, správny súd

vyhodnotil ako dôvodnú. Správca dane vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že predmetné zdaniteľné plnenia použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, teda že ich
využil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ DPH, keďže na podujatí muzikál DRACULA nebola
prezentovaná podnikateľská činnosť žalobcu a ani jeho produkty alebo služby. Rovnako žalovaný
uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa

§ 49 ods. 2 zákona o DPH, pretože nebol preukázaný priamy súvis prijatej služby s propagáciou
činnosti žalobcu s jeho dodávanými tovarmi a poskytovanými službami. Takéto vyhodnotenie podmienok
pre priznanie práva na odpočet DPH je podľa správneho súdu v rozpore so zákonom a ustálenou
judikatúrou najvyšších súdnych inštancií. Preukázanie naplnenia uvedených podmienok pre vznik práva
na odpočet DPH zaťažuje podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt, ktorý si právo na

odpočet DPH uplatňuje (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 9Sžfk/1/2019 zo
dňa 21.04.2020, sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019), t. j. daňový subjekt je povinný preukázať,
že ním uplatňovaný nárok (odpočet DPH) vznikol a predložiť za tým účelom správcovi dane potrebné
dôkazy.Nepreukázaniesplneniahmotnoprávnych,resp.materiálnychpodmienokprepriznanieprávana
odpočetDPHjedôvodompreodopretietohtopráva.Uvedenévšaknemožnochápaťtak,akotouvádzajú

správca dane a žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach, teda že žalobca je povinný splnenie tretej
hmotnoprávnej podmienky pre priznanie práva na odpočet DPH (t. j. že dotknuté služby použil na účely
svojich vlastných zdaniteľných plnení), preukázať priamy súvis dodaných služieb s ním dodávanými
tovarmi a službami. Z ustanovenia § 49 ods. 2, veta prvá zákona o DPH vyplýva, že „platiteľ môžeodpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a
služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.“ V nadväznosti na citované ustanovenie správny
súd konštatuje, že preukázanie splnenia uvedenej podmienky pre priznanie odpočtu DPH zaťažuje

dôkazným bremenom daňový subjekt uplatňujúci si odpočet DPH, teda žalobcu, avšak zákon o DPH
v predmetnom ustanovení nepožaduje, aby zdaniteľné plnenie na vstupe muselo byť vždy priamo a
bezprostredne použité na dodanie plnení daňového subjektu na výstupe, t. j. nie je potrebné, aby
žalobca preukázal, že dodané služby použil na jeho konkrétne tovary a služby na výstupe. Podľa
Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-334/20 Amper Metal Kft. zo dňa 25.11.2021 „v

zmysle ustálenej judikatúry existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnym plnením
na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet je v zásade
potrebná na priznanie práva na odpočet DPH zaplatenej na vstupe zdaniteľnej osobe a tiež na určenie
rozsahu takéhoto práva. Právo na odpočítanie DPH, ktorej podlieha nadobudnutie tovaru alebo služieb
na vstupe, tak predpokladá, že výdavky vynaložené na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom
tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe, pri ktorých vzniká právo na odpočítanie. ... Z ustálenej

judikatúry tiež vyplýva, že právo na odpočítanie v prospech zdaniteľnej osoby je prípustné aj pri
absencii priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnym plnením na vstupe a jedným alebo
viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočítanie, ak náklady na predmetné služby
tvoria súčasť všeobecných nákladov zdaniteľnej osoby a sú ako také podstatnými prvkami tvoriacimi
cenu tovarov alebo služieb, ktoré poskytuje. Takéto náklady totiž priamo a bezprostredne súvisia s

celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby.“ Smernica ani zákon o DPH neustanovujú, že
odpočet DPH je viazaný len na priamu a bezprostrednú súvislosť medzi konkrétnym plnením na vstupe
a konkrétnymi plneniami daňového subjektu na výstupe, ale odpočítať možno aj DPH z plnenia na
vstupe, ktoré následne predstavuje súčasť všeobecných nákladov zdaniteľnej osoby za predpokladu,
že tieto náklady budú následne premietnuté do hospodárskej činnosti zdaniteľnej osoby, predovšetkým

cien poskytovaných tovarov alebo služieb (Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-528/19
Mitteldeutsche Hartstein- Industrie zo dňa 16. septembra 2020). Všeobecné náklady zdaniteľnej osoby
sú rovnako nevyhnutné náklady, ktoré sú spojené s prevádzkou podniku, hoci nie sú bezprostredne a
priamo spojené s výrobou tovaru alebo poskytovaním služieb, pričom najčastejšie sa jedná o režijné
náklady na energie, nájomné, právne služby, ale môže sa jednať aj o reklamné, resp. propagačné služby,

ktorých účelom je budovať povedomie zákazníkov a potenciálnych zákazníkov o zdaniteľnej osobe
a jej obchodnej činnosti. Pokiaľ správca dane konštatoval, že v rámci reklamnej kampane muzikálu
DRACULA bolo zverejnené logo žalobcu spočívajúce iba v dodatku jeho obchodného mena „NEMČO
PAL“, správny súd dospel k záveru, že táto skutočnosť automaticky neznamená vyvolanie pochybností
o stotožnení podnikateľského subjektu, ako ani vyvolanie pochybností o povedomí žalobcu a jeho

činnosti. Rovnako tak závery správcu dane ohľadne umiestnenia loga v grafickej podobe „NEMČO PAL“
na billboardoch, billboardscroloch, cytylightoch, LED obrazovkách, v tlačových médiách a v ďalšom
mediálnom priestore (TV Markíza, Doma Dajto) v súvislosti s muzikálom DRACULA, závery týkajúce sa
audiovizuálneho záznamu k tomuto muzikálu a závery týkajúce sa umiestnenia loga NEMČO PAL na
bigboardoch popri cestách a frekventovaných križovatkách ciest, bolo možné vyhodnotiť skôr ako názor

správcu dane a žalovaného ohľadne posúdenia vplyvu reklamy, teda prezentácie žalobcu vo vzťahu
k prípadnému získaniu poznatkov o žalobcovi a jeho činnosti.

39. Správny súd konštatuje, že z vyššie uvedeného vyplýva, že správca dane a žalovaný nesprávne
právne posúdili podmienky pre priznanie odpočtu DPH žalobcu podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH,

keď skonštatovali, že prijatá služba nebola nijako spojená s hospodárskou činnosťou žalobcu, pretože
nepropagovala jeho hospodársku činnosť, na základe čoho sa táto investícia nemohla premietnuť do
všeobecných ekonomických nákladov žalobcu. Správca dane a žalovaný nepostupovali v súlade s
§ 49 ods. 2 zákona o DPH, keď pre priznanie práva na odpočet DPH od žalobcu požadovali, aby
preukázal použitie fakturovaných plnení priamo vo vzťahu k svojim konkrétnym zdaniteľným plneniam

na výstupe, teda na žalobcom poskytované tovary a služby. Splnenie predmetnej hmotnoprávnej
podmienky pre priznanie práva na odpočet DPH má byť predmetom dokazovania, pričom dôkazné
bremeno zaťažuje v tomto ohľade žalobcu, avšak od žalobcu nemožno požadovať preukázanie
bezprostredného vplyvu dodaných plnení na plnenia žalobcu. Rovnako uvedený záver vyplýva aj z
Rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/31/2019 zo dňa 31.01.2022, zverejneného

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR pod č. 17/2022 ZNSS, v zmysle
ktorého „Odplatné zabezpečenie mediálneho priestoru dodávateľom pre sťažovateľa ako reklamného
partnera koncertného podujatia a prezentácia sťažovateľovho loga a predmetu jeho činnosti na
propagačných materiáloch a na samotných koncertoch, je na účely zákona č. 222/2004 Z. z. o dani zpridanej hodnoty ekonomickou činnosťou (podnikaním) dodávateľa, z ktorej bol dosiahnutý príjem. Bez
ohľadunato,čijetotoplneniesohľadomnasvoješpecifikáreklamou,sponzoringom,alebonímzmluvné
strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu dane z pridanej hodnoty môže ísť len o dodanie služby,

pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v
tuzemsku dodávateľom, ktorý konal v postavení zdaniteľnej osoby. ... Pre vznik práva na odpočítanie
dane je rozhodujúce, či táto služba priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi
sťažovateľa alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou ako súčasť všeobecných ekonomických
nákladov podniku.“ Záver správcu dane a žalovaného, že žalobca nepreukázal, že dodané plnenie na

vstupe použil na svoje zdaniteľné plnenia na výstupe, je preto predčasný a orgány verejnej správy
pri svojom rozhodovaní vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia § 49 ods. 2 zákona o DPH.
Správny súd v kontexte uvedeného poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 2Sfk/48/2022 zo dňa 26.10.2023, v ktorom kasačný súd predostrel okruh do úvahy prichádzajúcich
skutočností, ktoré by mohli relevantným spôsobom prispieť k overeniu splnenia predmetnej podmienky
na odpočítanie dane, keď konštatoval, že ,,predmetnú podmienku je možné zo strany správcu overiť

napríklad prostredníctvom zodpovedania otázok, a) či služby poskytnuté dodávateľom objektívne mali
súvis s podnikateľskou činnosťou alebo šírením dobrej povesti daňového subjektu, b) či daňový subjekt
dokáže vierohodne vysvetliť prečo na propagáciu svojich tovarov, služieb či obchodného mena zvolil
práve také služby od dodávateľa, aké zvolil, c) či služby poskytnuté dodávateľom mohli potenciálne
zvýšiť dopyt po produktoch/službách daňového subjektu, alternatívne zvýšiť povedomie a šíriť dobrú

povesť daňového subjektu vo verejnosti.“

40. Správy súd vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia
vzhľadom na jej obsah dodáva, že správca dane ani žalovaný nepodmieňovali priznanie práva
žalobcu na odpočet DPH preukázaním efektivity dodaných reklamných služieb, napr. získaním nových

zákazníkov, preto bola argumentácia žalobcu v správnej žalobe v tomto ohľade irelevantná.

41. Pokiaľ žalobca namietal, že Protokol a rozhodnutia správcu dane neobsahujú číslo konania, pričom
číslo konania ani neexistuje, a teda konanie nemôže byť vedené a ani skončené, na základe čoho
správca dane podľa žalobcu konal v rozpore s § 47 písm. b) a § 63 ods. 3 písm. b) Daňového

poriadku, správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Správny súd sa podrobne oboznámil
s obsahom predložených administratívnych spisov správcu dane a žalovaného, ktoré boli úplné a
riadne žurnalizované. Z ustanovenia § 47 písm. b) Daňového poriadku vyplýva, že „Protokol musí
obsahovať číslo konania.“ Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že Protokol
obsahoval číslo konania, konkrétne označenie číslom 1001419758/2020, na základe čoho správny

súd dospel k záveru, že Protokol má zákonnú náležitosť podľa § 47 písm. b) Daňového poriadku.
Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 63 ods. 3 písm. b) Daňového poriadku, podľa ktorého „Ak
tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať číslo a dátum
rozhodnutia.“, správny súd vyhodnotil, že aj rozhodnutia správcu dane túto zákonnú náležitosť spĺňajú,
nakoľko prvé prvostupňové rozhodnutie bolo označené číslom 101816979/2020 (ktoré však nebolo

predmetom súdneho prieskumu) a druhé prvostupňové rozhodnutie bolo označené č. 101482459/2023,
pričom obsahovali aj dátumy ich vydania 25.11.2020 a 09.06.2023. Pokiaľ žalobca tvrdil, že všetky
jednotlivé dokumenty, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, musia byť označené jednotným
číslom pre celé daňové konanie, toto jeho tvrdenie nebolo správne, s prihliadnutím k tomu, že takáto
povinnosť správcovi dane z Daňového poriadku nevyplýva. Ak preto správca dane postupoval tak,

že označil jednotlivé dokumenty v administratívnom spise unikátnym číslom vygenerovaným pre daný
dokument v súlade s jeho internými predpismi upravujúcimi podrobnosti o tvorbe spisu a zaraďovaní
registratúrnych záznamov, neporušil tým žiadne ustanovenie zákona, na základe čoho správny súd
nemohol konštatovať nezákonnosť postupu správcu dane. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, o tom,
že správca dane neviedol žurnalizované spisy, v dôsledku čoho nemožno považovať celé konanie

od počiatku za zákonné, bolo podľa správneho súdu iba vyjadrením subjektívneho názoru žalobcu,
ktoré vyjadrenie samé osebe nie je spôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodovania a postupu správcu
dane. Správny súd podotýka, že podľa § 6 ods. 1 SSP preskúmava na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytuje ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom. Na to, aby žalobca úspešne uplatnil žalobnú námietku, musí tvrdiť,
že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo postup orgánu verejnej správy vedúci k jeho
vydaniu, sú nezákonné, pričom v dôsledku danej nezákonnosti došlo k ujme na právach alebo právom
chránených záujmoch žalobcu. Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že správca dane porušil § 47 písm. b) a §63 ods. 3 písm. b) Daňového poriadku, správny súd nezistil nezákonnosť v tomto ohľade v rozhodovaní a
postupesprávcudane,pričomžalobcavsúlades§178ods.1SSPanineuviedol,akomalbyťvdôsledku
tvrdeného, ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Správny súd v kontexte

všetkých uvedených skutočností vyhodnotil predmetnú žalobnú námietku ako nedôvodnú.

42. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný ani správca dane sa žiadnym spôsobom nevysporiadali so
skutočnosťou o tom, že Krajský súd v Žiline za dôvodnú uznal žalobnú námietku žalobcu o nesprávne
vedenom dokazovaní, správny súd túto námietku považoval za nedôvodnú. Správny súd konštatuje, že

tak, ako správne uviedol žalovaný, Krajský súd v Žiline pripustil potrebu ďalšieho dokazovania v prípade,
akbyžalobcovinebolouznanéprávonaodpočetDPHzdôvoduzneužitiaprávaaleboúčastinadaňovom
podvode. Správca dane ani žalovaný však konanie žalobcu nehodnotili ako zneužívajúce, či podvodné
a prioritne preverovali kumulatívne splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva
na odpočítanie dane. Z rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného bolo zrejmé, že dôvodom pre
zamietnutie práva žalobcu na odpočítanie dane bolo nesplnenie tretej hmotnoprávnej podmienky na

odpočítanie dane.

43. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu bola v časti
žalobného návrhu, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu s
rozhodnutím správcu dane, dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu

dane, zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP, keďže vychádzali z
nesprávneho právneho posúdenia veci a veci vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

44. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane opätovne posúdiť splnenie zákonných podmienok pre
žalobcom uplatnený nárok na odpočet DPH z faktúr, najmä posúdi, či na základe zisteného skutkového

stavu je možné prijať záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH zo strany
žalobcu, pričom správca dane zohľadní v tomto rozsudku vyjadrený právny názor správneho súdu
a relevantnú judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. Svoje rozhodnutia
správca dane pritom odôvodní tak, aby obsahovali všetky náležitosti v zmysle § 63 ods. 5 Daňového
poriadku. Právnym názorom správneho súdu sú orgány verejnej správy v ďalšom konaní viazané (§

191 ods. 6 SSP). V prípade ak správca dane dospeje k záveru o splnení hmotnoprávnych podmienok,
môže žalobcovi odpočet DPH nepriznať iba v prípade konštatovania zneužitia práva alebo účasti na
daňovom podvode.

45. O trovách konania vo vzťahu k výroku o odmietnutí žaloby správny súd rozhodol v zmysle § 170

písm. a) SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu
trov konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá.

46. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný v časti zrušenia napadnutého rozhodnutia
a rozhodnutia správcu dane, preto mu správny súd priznal voči žalovanému náhradu dôvodne

vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP, keď zaviazal žalovaného na
ich zaplatenie žalobcovi v súdom určenej lehote, s výnimkou špecifikácie výšky trov konania, o ktorej
prináleží rozhodnúť vyššiemu súdnemu úradníkovi samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.

47. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §

439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.