Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124204517
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8124204517.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX D. právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, Sovietskych hrdinov
163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37
Bratislava právne zastúpený: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná
10, 040 01 Košice-Staré Mesto, IČO: 36 863 017 o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900
Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 200 € a to do 3 dní odo dňa I. právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca v žalobe doručenej súdu dňa 23.05.2024 uviedol:
„VkonanívedenomnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.11Csp/15/2022,ourčenieneprijateľnostitroch
zmluvných podmienok, som bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný, rozsudkom Okresného

súdu Prešov, sp. zn. 11Csp/15/2022, z 22.5.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť 16.6.2023 (ďalej len
Základné konanie).
Súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5063421964,
zo dňa 14.10.2014, v Časti I., Článok II. Poplatky, bod 1., v znení: „Poplatok za upomienku je vo výške
25 EUR za každú vystavenú upomienku.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5063421964 zo dňa 14.10.2014,
v Časti I., Článok III. Záverečné ustanovenia, bod 3., v znení: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so

súčastˇami U´verovej zmluvy, ktorými sú VOP, U´verové podmienky, Sadzobník a podmienky určené
Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle U´verovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi
a zava¨zuje sa ich dodržiavatˇ. Pre účely U´verovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné
podmienky vydané Bankou s účinnostˇou od 1.8.2002 a U´verovými podmienkami Obchodné podmienky
Banky pre poskytovanie U´verov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom
účinné od 1.7.2007. Dlžník dˇalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37
ods. 2 Zákona o bankách.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5063421964, zo dňa 14.10.2014,
v Časti I., Článok III. Záverečné ustanovenia, bod 7., v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich
vzájomné právne vztˇahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovatˇ podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol:
- odsek 48. odôvodnenia: „K poplatku za každú upomienku vo výške 25,- Eur súd uvádza, že má povahu
skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vztˇahu k spotrebiteľovi nečestné a navyše netransparentné. Zmyslom

upomienky je upozornenie a súčasne výzva pre dlžníka, aby si dodatočne splnil svoju povinnostˇ, s
plnením ktorej je v omeškaní. U´čelom upomienky nemôže bytˇ získanie majetkového prospechu vo
forme finančnej sankcie voči spotrebiteľovi. Tento poplatok nemožno chápatˇ ani ako poplatok za službu,
nepochybne presahuje administratívne náklady spojené s vyhotovením a zaslaním upomienky.
- odsek 49. odôvodnenia: „K zmluvnej podmienke týkajúcej sa aplikácie Obchodného zákonníka súd

uvádza, že ide o zmluvné ustanovenie, ktoré je v rozpore s aktuálnou právnou úpravou - § 52
ods. 2 vetou tretˇou Občianskeho zákonníka, ktorý bol doplnený o túto vetu zákonom č. 102/2014
Z.z. s účinnostˇou od 01.04.2015. Ide o zmluvnú podmienku, ktorá nepochybne spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa, kedˇže vylučuje
použitie Občianskeho zákonníka, ktorého úprava v zásade je pre spotrebiteľa výhodnejšia ako úprava
v Obchodnom zákonníku, napr. v ustanoveniach o odstúpení od zmluvy, premlčaní alebo úrokoch z

omeškania.
- odsek 50. odôvodnenia: „Ohľadom zmluvnej podmienky týkajúcej sa vyhlásenia spotrebiteľa súd
v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením už spomínaného rozhodnutia UI SOI, ktorý aj túto
zmluvnú podmienku žalovaného považoval za neprijateľnú a v tejto súvislosti uviedol: „Ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, ktorá má za následok, že

na spotrebiteľa je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke riadne oboznámenia sa so zmluvnými
podmienkami a okolnostˇami uzavretia úverovej zmluvy. Práve skryté prenesenie dôkazného bremena
má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vztˇahu k potencionálnemu uplatneniu jeho práv na súde
a u iných štátnych orgánov, kedˇže spotrebiteľ už len v dôsledku predmetnej zmluvnej podmienky
môže bytˇ odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom. Uvedenými

zmluvnými podmienkami sa na spotrebiteľa taktiež neprijateľne prenáša dôkazné bremeno v otázke
oboznámenia sa s esenciálnymi informáciami podstatnými pre posúdenie vhodnosti a únosnosti úveru
podľa zmluvy v kontexte jeho majetkových pomerov a finančných možností. V ustanoveniach § 4 a §
5 zákona o spotrebiteľských úveroch sú priamo definované informačné povinnosti veriteľa a taktiež z
ustanovenia § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že veriteľ je povinný pred uzatvorením

zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúditˇ s odbornou starostlivostˇou schopnostˇ spotrebiteľa splácatˇ
spotrebiteľský úver pri zohľadnení skutočností uvedených v zákone. Je neprijateľné, aby bolo na
spotrebiteľa štandardnou zmluvnou podmienkou prenášané dôkazné bremeno oboznámenia sa so
zmluvnými podmienkami a splnenia si povinností veriteľa zo zákona. Priemerný spotrebiteľ nemusí bytˇ
znalý povinností, ktoré veriteľovi ukladá zákon“.

Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške aby mala, nielen
deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ
priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje
voľnou úvahou, tak kritéria z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia
spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa.

Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je jediným objektívnym kritériom, ktoré by
malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil,
alebo sa chcel obohatiť.
Pri nepeňažných nárokoch, z ktorých nevyplýva výška finančného plnenia, by takýmto kritériom mala
byť recidíva porušovania spotrebiteľského práva, s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného

porušenia spotrebiteľského práva.
Vznik ujmy ani hrozba ujmy nepredstavujú žiadnu podmienku priznaného nároku na PFZ.
Nakoľko som spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená
hypotéza vyššie citovanej právnej normy.
Vovzťahuktrom,vZákladnomkonaníjudikovanýmneprijateľnýmzmluvnýmpodmienkam,siuplatňujem

PFZ za každú vo výške 300,-- eur, spolu vo výške 900,-- eur. Žalovaná v súdnych konaniach opakovane
zotrváva na platnosti predmetných zmluvných podmienok.“

2. Žalovaný sa v podstatnom k žalobe vyjadril nasledujúco:
K žalobnému návrhu chceme najprv úplne otvorene vyjadriť, že v podobe prezentovanej žalobcom

má až amorálny rozmer. Nielen že hrubo pošliapava naše procesné práva, keď v žalobe neuviedol
zásadné skutočnosti na splnenie viacerých predpokladov príslušného typu nároku, čím nás efektívne
zbavuje možnosti relevantnej procesnej obrany, ale predovšetkým požaduje „zadosťučinenie“ za akúsi
bližšie nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, pričom žalovanú sumu bez akéhokoľvek obhájiteľnéhodôvodu vyčíslil na sumu presahujúcu sedem percent istiny poskytnutého úveru (a táto suma má byť,
prirodzene, na-výšená aj o trovy právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu v žalobe detailne
radšej nevyčíslil, pravdepodobne aby výsledná suma „nebila do očí“ a neumocňovala bezprecedentnú

a alarmujúcu nepoctivosť celkového prístupu voči našej banke).
Nemožno prehliadať ustálený prvok posudzovania satisfakčných nárokov, ktoré nesmú za žiadnych
okolností slúžiť na obohacovanie dotknutého subjektu, ako sa opakovane premietol do rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít
Dovolíme si v tejto súvislosti, na demonštráciu „primeranosti“ žalobnej požiadavky, jedno porovnanie.

Vychádzajúc z aktuálneho znenia právnych predpisov na úseku odškodňovania bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia (zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenskéhouplatneniaaozmeneadoplnenízákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v
znení neskorších predpisov, opatrenie Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky č. S17143-2024-

OL o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok
2024), uplat-ňovaného napr. aj pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov (§ 12 ods. 1 zákona č.
274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov),jevýškanáhradyzabolesťazasťaženiespoločenskéhouplatnenianarok2023zajedenbod
28,60 EUR. Žalobná požiadavka vo výške 900,- EUR teda zodpovedá približne 30 bodom! V príslušnej

výške je takto odškodňovaná bolesť napr. zo zlomeniny čeľuste (položka 16 prílohy č. 1 k zákonu č.
437/2004 Z. z.) alebo dvoch až piatich rebier (položka 81b prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z.), či z
čiastočnej straty ušnice (položka 56a prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z.).
V súlade s konštantným prístupom súdnej praxe, podľa ktorého sa pri každom žalobnom nároku má
prednostne skúmať jeho prípadné premlčanie, vznášame námietku premlčania práva na zaplatenie

zadosťučinenia, ako ho uplatnil žalobca podanou žalobou.
Niet žiadnej pochybnosti, že toto právo podlieha ako právo majetkovej povahy premlčaniu (§ 100
ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len „Občiansky
zákon-ník“). Keďže žiaden zákon nezavádza osobitné pravidlá jeho premlčania, je potrebné použiť
všeobecnú občianskoprávnu reguláciu, najmä ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka: „Pokiaľ nie

je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vy-konať po prvý raz.“ Je zároveň plne namieste aplikovať ho v súlade s ustáleným prístupom
k posudzovaniu premlčania, ktoré má byť závislé výlučne od objektívnych skutočností, a do ktorej
kategórie patrí aj žalobou uplatnený nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení

neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 250/2007 Z. z.“), na rozdiel
od premlčania napr. nárokov na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, kde sa právne
významnou stáva aj subjektívna vedomosť dotknutého subjektu. Dôraz sa teda musí klásť na čas, keď
sa právo mohlo vykonať prvý raz, a nie na okamih, keď oprávnený subjekt právo mohol vykonať po prvý
raz. Začiatok plynutia premlčacej doby takto najmä nesmie byť závislým na subjektívnom rozhodnutí

spotrebiteľa iniciovať súdne konanie, v ktorom uplatní porušenie práva alebo povinnosti zo sféry
spotrebiteľského práva. V zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania (ako nástroja právnej istoty)
i kategorickým zákonným imperatívom o premlčiavaní všetkých majetkových práv (vyššie zmienené
ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) by totiž došlo k neprípustnému posunutiu začiatku
premlčacej doby, a to prakticky neobmedzene a podľa ľubovôle spotrebiteľa. Mohlo by to dokonca viesť

k neudržateľnému následku, že premlčacia doba satisfakčného nároku by nikdy nezačala plynúť, keby
spotrebiteľ nepodal žalobu z porušenia spotrebiteľského práva.

3. Súd vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi súdny spis a zistil, že Okresný súd Prešov rozsudkom
č.k. 11Csp/15/2022 – 165 zo dňa 25.05.2022 rozhodol spôsobom uvedeným žalobcom v žalobe.

4. Relevantná právna úprava.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 09.06.2013 - Osoba, ktorá
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 10.6.2013 –
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
4.1. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo

terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá
neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie
a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa
dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto
sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené

Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé čo i len privodiť ujmu
spotrebiteľovi.
4.2. V prejednávanom prípade zo strany žalobcu došlo k iniciovaniu súdneho konania z dôvodu určenia
neprijateľnosti zmluvných podmienok, v ktorom bol úspešný. Úspešne teda uplatnil porušenie jeho práva
garantovaného ako zákonom o ochrane spotrebiteľa, tak aj Občianskym zákonníkom.
4.3. Pri výklade § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba akcentovať, že súčasné znenie § 3 ods.5

zákona č. 250/2007 Z.z. a zakladá nárok na finančné zadosťučinenie už pri úspešnom uplatnení
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi bez toho, žeby
sa vyžadovala, čo len potenciálna ujma. Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods.2 Občianskeho
zákonníka (Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č. 250/2007 Z.z. žiadnu
postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné
zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva je potrebná určitá intenzita. Týmto je daná aj
odpoveď na obvyklú argumentáciu žalovaných dodávateľov, ktorej podstata spočíva v tvrdení, že právo
na primerané finančné zadosťučinenie dané až „vtedy, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak“.

Podľa názoru súdu dotknuté zákonné ustanovenie žiadnu takúto podmienku nestanovuje a naopak
dovršuje sa ním ochrana spotrebiteľa v dodávateľom spôsobenom závadnom spotrebiteľskom vzťahu.
Primerané zadosťučinenie podľa § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. nemá napriek svojmu názvu nič
spoločné s obdobným inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto nie je potrebné skúmať,
či a ako bolo zasiahnuté do osobnostnej sféry spotrebiteľa.

4.4. Súd má za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba
pri určovaní jeho výšky vychádzať z toho, že toto má plniť funkciu satisfakčnú a primerane aj funkciu
preventívno - sankčnú (pričom však táto funkcia sama o sebe nespôsobuje zvýšenie sumy priznávaného
primeraného finančného zadosťučinenia) tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania,
ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať

predovšetkým ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne
silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom,
že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším
spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.
Podľa NS SR sp. zn 6 Cdo/127/2017 - Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a

jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku

rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné

bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jedinýmkritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

5. Pri neexistencii kritérií pre určovanie výšky finančného zadosťučinenia, tak súd má za to, že
finančné zadosťučinenie musí byť priznané ako primerané. V prejednávanej veci patrí finančné
zadosťučinenie za porušenie ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 53 ods.1 - Spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa /ďalej len „neprijateľná podmienka“/. To neplatí, ak ide

o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané.) ako aj zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (§ 4 ods.2 - Predávajúci nesmie
a/ ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, b/ upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3, c)
používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.).
5.1. Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia súdna prax do úvahy pri určení jeho výšky

berie aj nasledujúce skutočnosti (ktoré sú v súčasnosti uvedené priamo v § 3 ods.1 písm.e/
zákona o ochrane spotrebiteľa č. 108/2024 Z.z. podľa ktorého – každý spotrebiteľ má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od osoby, ktorá porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti
v oblasti ochrany spotrebiteľa, ak spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa; pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia

súd prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia
práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa.):
- povaha, závažnosť, rozsah a trvanie porušenia právnych predpisov;
- akékoľvek opatrenie prijaté predajcom alebo dodávateľom na zmiernenie škody, ktorú utrpeli
spotrebitelia, alebo na jej nápravu;

- všetky predchádzajúce porušenia právnych predpisov, ktorých sa predajca alebo dodávateľ dopustil;
- získané finančné výhody predajcu alebo dodávateľa v dôsledku porušenia právnych predpisov alebo
straty, ktoré predajca alebo dodávateľ v dôsledku takéhoto porušenia neutrpel, ak sú k dispozícii
príslušné údaje;
- plnenie povinností dlžníka (spotrebiteľa);

- všetky ostatné priťažujúce alebo poľahčujúce faktory vzťahujúce sa na okolnosti prípadu.
5.2. Žalobca netvrdil, že mu z neprijateľných zmluvných podmienok vznikla ujma alebo, že žalovaný na
jeho úkor získal finančnú výhodu. Rovnako žalobca netvrdil a súd nezistil, žeby zo strany žalovaného
išlo o použitie neprijateľných ZP po ich právoplatnom judikovaní. Naopak, žalobca mal uľahčenú úlohu,
keďže zmluvné podmienky, ktorých neprijateľnosti sa domáhal, boli už v obdobných typových zmluvách

za neprijateľné opakovane judikované. Na námietku žalovaného o nesplnení povinnosti žalobcu splácať
úver riadne a včas, súd prihliadať nemohol, keďže na ochranu pred takýmto (ne)konaním má žalovaný
ako veriteľ k dispozícii žalobu na plnenie.
5.3. Súd považuje vo vzťahu k určeniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia za relevantné
aj tvrdenie žalovaného o porovnaní odškodňovania ujmy na zdraví formou náhrady za bolesť alebo za

sťaženie spoločenského uplatnenia. Suma 900 € skutočne predstavuje cca 30 bodov a takouto sumou
sa odškodňuje bolesť za zlomenie čeľuste alebo 2 – 5 rebier. Odškodňovanie poškodenia zdravia plní
dôležitejšiu funkciu ako inštitút primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľa.
5.4. Súd tak primerané finančné zadosťučinenie chápe ako dovŕšenie nápravy vadného stavu, ktorého
základom však bol úspech spotrebiteľa v súdnom konaní, ktorého sa zúčastnil ako žalobca alebo

žalovaný. Potom primerané finančné zadosťučinenie po úspechu v tzv. základnom konaní mu má naviac
nahradiť „určitý“ diskomfort spôsobený súdnym konaním (či už vyhľadanie občianskeho združenia na
ochranu spotrebiteľa alebo advokáta, alebo účasť na súde a pod., keďže tento čas mohol využiť inak).
5.5. Súd má zároveň za to, že v tomto type konaní je možná aj určitá paušalizácia náhrad, aby sa
nepriznávali len symbolické sumy bez hospodárskeho významu ale ako výsledok zaťažovania súdneho

systému alebo sumy premrštené vedúce k obohacovaniu spotrebiteľov. Tak súd za základnú sumu
zadosťučinenia za neprijateľnú zmluvnú podmienku považuje sumu 100 € s možným posunom oboma
smermi na základe charakteru zmluvnej podmienky.
5.6. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku týkajúcu sa upomienky tak súd priznáva 50 € (išlo síce
o skrytú sankciu ale nebol preukázaný nadmerný počet upomienok zaslaných žalobcovi s cieľom navýšiť

sumu, ktorú je povinný zaplatiť), za neprijateľnú zmluvnú podmienku týkajúcu sa aplikácie obchodného
zákonníka priznáva súd 50 € (keďže subsidiarita ObchZ. je daná a spotrebiteľ o ochranu OZ stanovenú
kogentne napriek tejto zmluvnej podmienke prísť nemohol) a 100 € za podmienku o oboznámení
a súhlasom s obchodnými podmienkami (pretože skutočne vzbudzuje dojem o prenose dôkaznéhobremena na spotrebiteľa, čo ho môže odrádzať od uplatňovania jeho práv), spolu 200 €. Nad uvedenú
sumu je žaloba nedôvodná.

6. Pokiaľ ide o námietku šikanózneho výkonu práva žalobcom, s touto sa súd nestotožňuje. Zneužitím
práva sa rozumie situácia, ak by účelom výkonu práva nebola realizácia vlastných oprávnených
hospodárskych záujmov, ale snaha výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu.
Šikanózny výkon práva sa musí vždy preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto je takýmto
výkonom práva poškodený.

6.1. Konanie žalobcu, ktorý uspel v základnom konaní, spočívajúce v podaní tejto žaloby nepovažuje
súd za zneužitie práva. Práve naopak, ak žalovaný vediac o výsledku základného konania nekontaktoval
žalobcu za účelom odškodnenia, potom podanie žaloby žalobcom o primerané finančné zadosťučinenie
je logickým krokom pre zavŕšenie ochrany pri porušení práva, ktoré spôsobil žalovaný. V rámci právnej
argumentácie poukazuje súd na rozsudok SdEÚ vo veci C – 35/22, podľa ktorého
35 Napokon spotrebiteľovi, ktorý uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nemožno vytýkať,

že sa obrátil na príslušný vnútroštátny súd s cieľom uplatniť práva, ktoré mu zaručuje smernica 93/13,
v prípade nečinnosti dotknutého predajcu alebo dodávateľa napriek konštatovaniu nekalej povahy
podobných podmienok ustálenou vnútroštátnou judikatúrou, ktorá mala tohto predajcu alebo dodávateľa
podnietiť k tomu, aby sa z vlastnej iniciatívy obrátil na tohto spotrebiteľa a čo najskôr odstránil účinky
tejto nekalej podmienky.

37 Tak ako uviedol generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, s prihliadnutím na vedomosti, ktoré
je možné od týchto inštitúcií očakávať v tejto oblasti, a na nevýhodnejšie postavenie spotrebiteľov vo
vzťahu k uvedeným inštitúciám, môžu správania uvedené v bode 36 tohto rozsudku predstavovať vážne
indície o nedostatku dobrej viery tých istých inštitúcií. Je teda potrebné, aby príslušný súd mohol v tejto
súvislosti vykonať potrebné overenia a prípadne vyvodiť dôsledky, ktoré z toho vyplývajú.

Námietka premlčania zo strany žalovaného.

7. Podstatné pre správne určenie začiatku premlčacej lehoty je určenie tzv. actio nata, teda kedy bolo
možné 1x podať žalobu, tak aby uplatnený nárok mohol byť ohrozený premlčaním. Žalovaný tvrdí, že

sa tak deje uzavretím právne závadnej zmluvy. Takýto zjednodušený záver by však poprel podstatu
spotrebiteľskej ochrany a ex offo vytvorenej súdnej kontroly zmluvných podmienok s odôvodnením, že
spotrebiteľ nie je schopný neprijateľnosť zmluvných podmienok alebo ich nezákonnosť z iného dôvodu
odhaliť a nevedomosť o týchto skutočnostiach mu nemôže byť na ujmu.
V rámci právnej argumentácie súd poukazuje na rozsudok SdEÚ č. 485/19:

Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a to najmä v rámci jeho prvej otázky, totiž vyplýva, že
trojročná lehota stanovená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu, pričom k premlčaniu dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ nie je sám schopný
posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe predmetnej zmluvnej
podmienky.

V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť znevýhodnené postavenie, v ktorom sa spotrebitelia nachádzajú
voči predajcom alebo dodávateľom, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach vyplývajúcich zo smernice 93/13
alebo zo smernice 2008/48, prípadne že nepoznajú ich rozsah.
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je na prvú otázku potrebné odpovedať tak, že zásada

efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že
na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy
o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré
sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína
plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

7.1. Súd má teda za to, že žalobu o zaplatenie PFZ možno podať spolu so žalobou o určenie
neplatnosti zmluvnej podmienky (z dôvodu neprijateľnosti alebo z iného dôvodu) alebo priznania iného
nároku spotrebiteľovi a v takomto prípade sa eliminuje riziko možného premlčania, ktoré začína až
právoplatnosťou rozhodnutia o určení neplatnosti zmluvnej podmienky alebo o priznaní iného nároku.
V takomto prípade by išlo o vzájomné závislé výroky a v prípade zrušenia základného výroku by sa bez

ďalšieho zrušil aj výrok o primeranom finančnom zadosťučinení. Ide o podobný prípad, ako keď náhrada
mzdy za neplatné rozviazanie pracovného pomeru patrí až v prípade právoplatného rozsudku o takomto
neplatnom rozviazaní ale táto neplatnosť sa žaluje spolu s náhradou mzdy a o oboch nárokoch možno
aj spoločne rozhodnúť.Ak však spotrebiteľ žaluje osobitne (napr. z dôvod eliminácie vyšších trov konania v prípade neúspechu
pri 2 nárokoch), tak premlčacia lehota PFZ začína plynúť právoplatnosťou rozhodnutia o úspešnom
uplatnení práva spotrebiteľa a premlčí sa uplynutím 3 rokov.

Rozsudok v základnom konaní sa stal právoplatným dňa 16.06.2023 a žaloba o PFZ bola podaná dňa
23.05.2024, tak premlčacia lehota neuplynula (§ 101 OZ - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.).
Podľa rozsudku SdEÚ č. C - 810/21 až C - 813/21:
48 Pokiaľ teda ide o začiatok premlčacej lehoty, taká lehota môže byť zlučiteľná so zásadou efektivity

len vtedy, ak spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa so svojimi právami predtým, ako táto lehota začala
plynúť alebo uplynula.
50 Na to, aby boli spôsoby uplatnenia premlčacej lehoty v súlade so zásadou efektivity, však nestačí,
aby stanovovali, že spotrebiteľ musí mať vedomosť o skutkových okolnostiach nekalej povahy zmluvnej
podmienkybeztoho,abysazohľadnilajednakjehovedomosťoprávach,ktorémuvyplývajúzosmernice
93/13, a jednak skutočnosť, že má dostatok času na to, aby mu umožnil účinne pripraviť a podať žalobu

na uplatnenie týchto práv.
Podľa rozsudku SdEÚ č. C – 561/21:
34 V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť od
uzavretia zmluvy, pokiaľ z nej vyplýva, že spotrebiteľ môže požadovať vrátenie platieb uskutočnených
v rámci plnenia zmluvnej podmienky považovanej za nekalú v určitej lehote po podpise tejto zmluvy,

bez ohľadu na to, či vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky, však môže
nadmerne sťažiť výkon práv tohto spotrebiteľa priznaných smernicou 93/13, a teda porušiť zásadu
efektivity v spojení so zásadou právnej istoty.
35 Naproti tomu za okolností, o aké ide vo veci samej, v čase, keď rozhodnutie, ktorým sa konštatuje
nekalá povaha dotknutej zmluvnej podmienky a z tohto dôvodu vyhlasuje jej neplatnosť, nadobudlo

právoplatnosť, má spotrebiteľ určitú vedomosť o protiprávnosti tejto podmienky. Od tohto dátumu je teda
tentospotrebiteľvzásadeschopnýúčinneuplatniťpráva,ktorémupriznávasmernica93/13,atedamôže
začať plynúť premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie, ktorej hlavným cieľom je obnovenie právnej
a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala, ako
to vyplýva z bodov 18 a 23 tohto rozsudku.

36 Vtomtookamihutotižvzhľadomnato,žeideosúdnerozhodnutie,ktorémáprávnusilurozhodnutej
veci a ktoré je určené dotknutému spotrebiteľovi, sa tento spotrebiteľ môže dozvedieť o nekalej povahe
uvedenej zmluvnej podmienky a sám posúdiť vhodnosť podania žaloby o vrátenie súm zaplatených na
základe tejto podmienky v lehote stanovenej vnútroštátnym právom alebo, ak to stanovuje vnútroštátne
procesné právo, konečné súdne rozhodnutie o neplatnosti nekalej podmienky umožňuje súdu vyhovieť

žalobe o vrátenie, ktorá je jej dôsledkom.
37 Premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa rozhodnutie konštatujúce nekalú povahu
zmluvnejpodmienkystávakonečnýmajuztohtodôvoduzrušuje,jetedazlučiteľnásozásadouefektivity,
pretože spotrebiteľ má možnosť oboznámiť sa so svojimi právami predtým, ako táto lehota začne plynúť
alebo neuplynie.

7.2. Pri výklade začiatku lehoty premlčania práva na primerané finančné zadosťučinenie tak možno
analogicky s prihliadnutím na vyššie citované rozsudky SdEÚ uzavrieť, že právo na primerané finančné
zadosťučinenie je ohrozené možným premlčaním až po právoplatnom rozsudku súdu konštatujúcim
v prospech spotrebiteľa porušenie jeho práv/a. Na tom nič nemení, že z hľadiska hospodárnosti možno
žalobu spotrebiteľa o a) určenie porušenia jeho práva spojiť so b) žalobou o primerané finančné

zadosťučinenie pre toto porušenie, kde pozitívny výrok vo veci a) je nevyhnutnou podmienkou pre
pozitívny výrok vo veci b). Pripustenie názoru žalovanej, že začiatok behu premlčacej lehoty sa viaže na
uzavretie zmluvy dňa 14.10.2014, by v rozpore s judikatúrou SdEÚ znamenal fikciu, že spotrebiteľ už
uzavretím zmluvy vedel alebo mohol rozumne vedieť o porušení jeho práv (najmä o nekalosti zmluvnej
podmienky) a zároveň mal vedomosť o právach priznaných mu právnymi predpismi za účelom realizácie

jeho ochrany, čo však z právnych predpisov a ani z judikatúry najvyšších súdnych autorít neplynie.

8. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 257 C.s.p. - Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.8.1. V konaní išlo o nárok, ktorého výška závisela od úvahy súdu a vtedy je žalobca úspešný, ak je
úspešný v základe nároku. Žalobcovi tak patrí náhrada trov konania v rozsahu 100%, ktorej výška sa
však bude odvíjať od priznanej sumy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.