Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoE/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1223203766
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1223203766.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.
Táne Šefčíkovej a JUDr. Petra Kalatu, v konaní o výkon rozhodnutia vo veci maloletého dieťaťa: A.
B., narodená XX.XX.XXXX, v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny Lučenec, o návrhu oprávneného: C. C. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX/XX,
F. zastúpeného splnomocnencom: LOVÁSZ LEGAL s.r.o., so sídlom Železničiarska 18, Bratislava, proti

povinnej: C. G. H., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom I. J. XXX/XX, G., zastúpenej splnomocnencom:
Mgr. Renáta Dobrovodská, advokát, so sídlom Rožňavská 22, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry
Bratislava III, so sídlom Vajnorská 47, Bratislava, o nariadenie výkonu rozhodnutia, o odvolaní povinnej
proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava II, č. k. 37Em/3/2024-1101 zo dňa 28.apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e.

II. Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. o trovách konania z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. nariadil výkon rozsudku Okresného súdu
Bratislava III, sp. zn. 39P/176/2021 - 233 zo dňa 29.09.2022, a uložil povinnosť povinnej (ďalej aj
ako „matka“) umožniť styk oprávneného (ďalej ako „otec“) s maloletou. Výrokom II. určil, že žiaden
z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 370 ods. 1, § 376 ods. 1, § 377 ods. 2,
ods. 3 a ods. 4 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) a §
3 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou
sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých (ďalej len „vyhláška upravujúca
podrobnosti výkonu rozhodnutia“). Vecne dôvodil, že po vyhodnotení všetkých zistených skutočností

dospel k záveru, že povinná dobrovoľne neplní, čo jej ukladá vykonateľný exekučný titul. Exekučným
titulom je rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 39P/176/2021 - 233 zo dňa 29.09.2022 o
schválení rodičovskej dohody, ktorým bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky a styk otca s
maloletou bol upravený nasledovne: každý týždeň v kalendárnom roku v utorok v čase od 15,30 hod. do
18,30 hod. a každý štvrtok od 08,00 hod. do 18,30 hod.; každý párny víkend od soboty od 08,00 hod. do
nedele do 18,30 hod.; počas vianočných sviatkov každý párny kalendárny rok v čase od 23.12. od 08,00

hod. do 24.12. do 15,00 hod. a 31.12. od 08,00 hod. do 01.01. do 18,30 hod. a každý nepárny kalendárny
rok v čase od 24.12. od 15,00 hod. do 25.12. do 18,30 hod. a od 29.12. od 08,00 hod. do 31.12. do 18,30
hod.; počas veľkonočných sviatkov každý párny kalendárny rok od Zeleného Štvrtka od 08,00 hod. do
Veľkého piatku do 18,30 hod. a každý nepárny kalendárny rok vo Veľkonočnú nedeľu od 08,00 hod. do
Veľkonočného pondelku do 18,30 hod.; každý párny kalendárny rok dňa 27.11. v čase od 08,00 hod. do
18,30 hod.; každý kalendárny rok dňa 27.08. v čase od 08,00 hod. do 18,30 hod., s tým, že v prípade

nemožnosti uskutočnenia styku v daný deň, matka poskytne otcovi náhradný termín. Súd konštatoval, že
povinná ako dôvod nerešpektovania rozsudku opakovane označila odmietavý postoj maloletej a obavyz možného sexuálneho násilia iným dieťaťom v domácnosti otca. Súd však tieto dôvody nepovažoval
za relevantné, nakoľko trestné konanie v danej veci bolo zastavené. Nezistil žiadne okolnosti, ktoré
by nastali po vzniku exekučného titulu a spôsobili by zánik uloženej povinnosti. Pri rozhodovaní súd

prihliadal na najlepší záujem maloletého dieťaťa v zmysle čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa,
pričom uviedol, že dieťa vo veku 5 rokov nemá dostatočné zručnosti na sformovanie vlastného názoru
bez vplyvu vonkajších faktorov. Súd zdôraznil, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič-dieťa v dôsledku
odcudzenia je neskôr ťažko napraviteľná, a preto je nariadenie výkonu rozhodnutia v najlepšom záujme
dieťaťa, aby sa zabránilo negatívnemu ovplyvňovaniu jeho psychického vývinu. V záujme zdravého

vývoja dieťaťa je podľa súdu nepochybne potrebné zabezpečiť, aby malo vytvorené pozitívne prostredie
aj u otca a aby sa mohol prehlbovať vzťah maloletej s oboma rodičmi, čomu má napomôcť práve
nariadený výkon rozhodnutia, keďže k riadnemu styku nedošlo po dlhú dobu. Na základe zhodnotenia
všetkých okolností a s prihliadnutím aj na predchádzajúce konania súd dospel k záveru, že je potrebné
nariadiť výkon rozhodnutia, keďže neboli splnené dôvody, ktoré by svojou povahou absolútne vylučovali
jeho výkon.

3. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podala povinná odvolanie v celom rozsahu v zákonom
stanovenej lehote z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil
tak, že výkon rozhodnutia vyhlási za neprípustný a konanie o výkon rozhodnutia zastaví, prípadne, aby

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o
odklade výkonu rozhodnutia a nariadení odborného poradenstva. Dôvodila, že napadnuté uznesenie
považuje za nevykonateľné v zmysle § 377 ods. 3 CMP. Argumentovala, že podmienky na výkon
rozhodnutia neboli splnené, keďže ona sama výkon rozhodnutia nemarí. Súd prvej inštancie podľa nej
nezohľadnil najlepší záujem dieťaťa garantovaný Dohovorom o právach dieťaťa, najmä právo maloletej

vyjadriť svoj názor. Tento názor je podľa povinnej zrejmý z početných správ psychológa a kolízneho
opatrovníka, ktoré potvrdzujú, že maloletá odmieta styk s otcom bez prítomnosti matky. Povinná
namietala záver súdu prvej inštancie, že päťročné dieťa nemá dostatočné zručnosti na sformovanie
vlastného názoru, a označila ho za nesprávny, pretože súd prvej inštancie ním nerešpektoval schopnosť
dieťaťa vyjadriť svoje pocity a želania, ako to dokladajú odborné správy. Zároveň zdôraznila, že súd v

konaní maloletú nikdy nepredvolal na výsluch, ani inak nezisťoval jej mentálne a rečové schopnosti, no
napriek tomu dospel k záveru o jej neschopnosti sformovať si vlastný názor. Ďalej dôvodila, že výkon
rozhodnutia nemarí a tvrdenia oprávneného považuje za účelové. Uviedla, že oprávnený sa za celú
dobu, čo maloletú nevidel, nesnažil s ňou skontaktovať telefonicky ani videohovorom, a to aj napriek
odporúčaniam kolíznej opatrovníčky. Opísala udalosti, ktoré nastali po vydaní napadnutého uznesenia,

keď sa oprávnený dvakrát (03.05.2025 a 08.05.2025) pokúsil o styk s maloletou, zatiaľ čo o jej návrhu na
odklad výkonu rozhodnutia nebolo doposiaľ rozhodnuté. Podľa jej tvrdení maloletá v oboch prípadoch
oprávnenému opakovane povedala, že s ním nechce ísť, na čo mal reagovať slovami: „Malá pôjde so
mnou!“ a „Ty sa nemáš čo pýtať malej, ja sa ťa pýtam, či mi ju dáš.“. Na preukázanie týchto skutočností
navrhla vykonať dokazovanie audiozáznamami a ich prepismi z oboch uvedených dní. Uviedla, že v

oboch prípadoch sa maloletej opýtala, či chce ísť s otcom, na čo maloletá vždy s plačom odpovedala,
že nechce. Poukázala na incident z 03.05.2025, kedy otec privolal políciu a žiadal, aby mu pomohli
s výkonom rozhodnutia. V odvolaní citovala vyjadrenie príslušníka polície, ktorý mal oprávnenému
vysvetliť,že„matkanebráni–tuideoto,žedieťaplačeanechceísť“,aženiejevprávomocipolíciedieťa
matke odňať. Dodala, že otec následne odišiel na políciu s vopred pripraveným trestným oznámením.

Tvrdenia oprávneného o manipulácii označila za klamlivé a uviedla, že ochladnutie citových väzieb
je dôsledkom jeho vlastného nezáujmu a zanedbania vzťahu, ktorý je na rozdiel od biologicky danej
väzby na matku potrebné budovať. Ako dôkaz predložila „Správu z pohovoru s maloletým dieťaťom“ zo
dňa 13.05.2025, vypracovanú kolíznou opatrovníčkou a psychologičkou. Zo správy citovala vyjadrenia
maloletej, podľa ktorých sa otca bála, pretože sa k matke správal „hrozne“ a v minulosti ju mal fyzicky

potrestať. V správe sa ďalej uvádza, že maloletá odmietla možnosť tráviť čas s otcom aj za prítomnosti
matky, lebo chcela byť s matkou sama. Na základe týchto skutočností povinná argumentovala, že je
nutné odložiť výkon rozhodnutia, aby sa predišlo ďalšej traumatizácii dieťaťa, pričom sa odvolala aj na
stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, podľa ktorého je úspešným výkonom aj jeho odklad s cieľom
dosiahnuť neskôr dobrovoľné plnenie prostredníctvom poradenstva. Poukázala aj na to, že stanovisko

Ministerstva spravodlivosti SR uvádza, že ak sa dieťa bráni styku z dôvodov na strane oprávneného
rodiča (napr. zanedbanie vzťahu), súd môže rešpektovať vôľu maloletého, modifikovať stretávanie alebo
nariadiť tzv. navykací plán. Ako dôkaz vážnej psychickej tiesne dieťaťa uviedla, že po pokuse otca o styk
simaloletáostrihalavlasy,čooznačilazaaktsebapoškodzovania.Zdôraznila,žetentočinjevkontrastespredchádzajúcoutúžboumaloletejdarovaťvlasyonkologickychorým,čopodľamatkysvedčíomentálnej
vyspelosti dieťaťa, ktorú súd prvej inštancie ignoroval. Ďalej namietala, že oprávnený pri pokusoch o
styk nepostupoval so sľubovanou citlivosťou, ale naopak, vyjadroval sa nátlakovo a necitlivo, pričom

v odvolaní citovala jeho výroky ako: „Tak prídeme o dva týždne so sudkyňou so sociálkou a spravíme
normálne nútený výkon. To chceš?“. Podľa matky otec namiesto reálnej snahy o kontakt s dcérou
podáva urgencie na nútený výkon rozhodnutia a zároveň ju vopred neinformuje, ak sa v dohodnutom
čase nedostaví, čo zhoršuje celú situáciu. Povinná opätovne poukázala na vysokú pracovnú vyťaženosť
oprávneného v pozemnej aj leteckej záchrannej službe a namietala, že prvoinštančný súd si od neho

nevyžiadal pracovný rozvrh. Vyjadrila obavy, že z dôvodu únavy nebude schopný venovať dieťaťu
dostatočnú starostlivosť a zaistiť jeho bezpečnosť počas dlhých presunov (cca 490 km). Ako príklad
uviedla, že vo štvrtok 15.05.2025 mal byť otec v práci v čase určeného styku, pričom iniciatíva zistiť,
či na styk príde, musela vzísť od nej. Poukázala tiež na nepredvídateľnosť otca, keď v iný termín
mal prísť bez ohlásenia v iný deň, než pôvodne avizoval, čo by podľa nej otec využil na obvinenie z
marenia výkonu rozhodnutia, ak by nebola doma. Na preukázanie týchto tvrdení priložila ako dôkazy

SMS komunikáciu medzi ňou a otcom, fotografiu otca v práci počas určeného styku a odkázala na
znalecký posudok o spánkovej deprivácii založený v spise. Povinná v odvolaní ďalej argumentovala
judikatúrou Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorej je vykonávací súd oprávnený a povinný skúmať,
či je okamžitý výkon rozhodnutia v najlepšom záujme dieťaťa, a v prípade vážnych okolností ho môže
odložiťalebonariadiťstykzaasistencieodborníkov.Poukázalanato,žeajsamotnýprvoinštančnýsúduž

predtým nariadil obom rodičom odborné poradenstvo, ktoré však bolo odvolacím súdom dňa 18.12.2024
zrušené, avšak výlučne z dôvodu nesprávneho procesného postupu (bolo vydané formou uznesenia, nie
rozsudku), pričom odvolací súd sa stotožnil s obsahom a nutnosťou tohto výchovného opatrenia. Vytkla
prvoinštančnému súdu, že po zrušení tohto rozhodnutia nezačal konať z úradnej povinnosti a nenariadil
výchovné opatrenie správnou formou, hoci mal podľa nej k dispozícii všetky potrebné informácie o

tom, že situácia si vyžaduje zásah. Opätovne namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
schopnosť maloletej vyjadriť svoj názor, hoci psychologické správy potvrdzujú opak. Tvrdila, že styku
nebráni a robí všetko, čo je v jej silách, aby dieťa na styk pripravila, správa sa zodpovedne a s ohľadom
na najlepší záujem dieťaťa. Uviedla, že komunikácia zo strany oprávneného sa zameriava výlučne na
otázku styku bez jej prítomnosti, zatiaľ čo ona mu v odpovediach tlmočí prianie dcéry, aby bola pri

stretnutí prítomná. Ako príklad uviedla, že oprávneného pozvala na oslavu narodenín maloletej, čo mal
odmietnuť.Zhrnula,žeoprávnenémunikdynepovedala,žemustykneumožní,animunekládlaprekážky,
ale vždy rešpektovala prianie dieťaťa, čo má vyplývať aj z predloženej SMS komunikácie. Povinná ďalej
argumentovala, že maloletá sa s oprávneným nechce stretávať bez jej prítomnosti z dôvodu strachu
a neistoty, ktoré sú dôsledkom dlhodobého nezáujmu oprávneného o jej emocionálne potreby a citové

väzby. Uviedla, že na rozdiel od nej sa oprávnený odmieta podrobiť znaleckému dokazovaniu, ktoré by
mohlo pomôcť objasniť aktuálny stav ich vzťahov, čo preukazovala správami z ÚPSVaR a oznámením
znalca. S poukazom na Článok 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, § 5 Zákona o rodine a judikatúru
ESĽP (prípad Zavřel proti Českej republike) zdôraznila, že najvyšším kritériom musí byť najlepší záujem
dieťaťa a použitie donucovacích opatrení je kontraproduktívne v situácii, keď dieťa odmieta styk pre

správanie rodiča a vníma ho ako cudzí subjekt. Tvrdila, že výkon rozhodnutia vo veciach maloletých
je personálnou exekúciou, ktorá si vyžaduje rešpektovanie práv a emocionálneho stavu dieťaťa, a
súd má povinnosť zohľadniť všetky okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho psychickú pohodu. Povinná
v ďalšej časti odvolania namietala nevykonateľnosť napadnutého uznesenia, a to ako z materiálnych,
tak aj z praktických dôvodov. Argumentovala, že trvať na výkone rozhodnutia je emocionálne škodlivé

a neľudské, nakoľko maloletá nemá k oprávnenému vytvorenú citovú väzbu a oprávnený podľa nej
nepreukazuje skutočný záujem o riešenie problémov a zlepšenie komunikácie. Zdôraznila, že súdne
rozhodnutie nie je možné vykonávať selektívne len v častiach, ktoré vyhovujú oprávnenému. Poukázala
na praktické komplikácie, ktoré spôsobuje nekomunikatívnosť oprávneného, ktorý jej vopred neoznámi,
či na styk vo štvrtok príde, čo jej znemožňuje plánovať si pracovný čas a riadnu starostlivosť o maloletú.

Ako kľúčový dôvod nevykonateľnosti uviedla zmenu pomerov, keďže maloletá v E. K. L. (XXXX) dosiahla
vek 5 rokov a musí si plniť povinné predprimárne vzdelávanie. Tvrdila, že rodičovská dohoda z roku 2022
je preto z časového hľadiska prežitá, nakoľko jej ustanovenia o styku (najmä každý štvrtok od 08:00 do
18:30 hod.) sú v priamom rozpore s povinnou dochádzkou dieťaťa do predškolského zariadenia. Plnenie
exekučného titulu by tak podľa nej automaticky viedlo k porušovaniu zákona. Povinná v odvolaní ďalej

namietala, že napadnuté uznesenie je nesprávne aj z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f)
a h) CSP. Argumentovala, že súd nesprávnym procesným postupom porušil jej právo na spravodlivý
proces, keď jej znemožnil úplné a objektívne dokazovanie. Konkrétne vytýkala, že súd nezabezpečil
vykonanie kľúčového znaleckého dokazovania z odboru psychológie, najmä po tom, ako sa mu maloprávnený odmietnuť podriadiť, a zároveň nevypočul maloletú spôsobom, ktorý by zodpovedal jej veku
a schopnostiam. Súd prvej inštancie podľa nej taktiež nezohľadnil odporúčania kolízneho opatrovníka a
prokuratúry na nariadenie odborného poradenstva pred samotným výkonom rozhodnutia. Ďalej tvrdila,

že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd nezohľadnil
kľúčové objektívne skutočnosti a odborné stanoviská. Podľa povinnej súd ignoroval alebo neprimerane
zhodnotil psychický stav maloletej a jej právo na ochranu pred psychickou ujmou, hoci na to poukazovali
správy z ÚPSVaR a odborné posudky psychológov. Súd prvej inštancie podľa nej nevyužil štandardné
mechanizmy rodinného práva ako výchovné opatrenia či mediáciu, čím je podľa nej rozhodnutie

postavené na neúplnom a skreslenom skutkovom stave. Povinná ďalej namietala, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Konkrétne mu vytýkala,
že napriek návrhom jej, kolízneho opatrovníka a prokuratúry, nerealizoval komplexné psychologické
znalecké dokazovanie a nevypočul maloletú spôsobom primeraným jej veku, hoci existovali indície,
že styk s oprávneným bez prítomnosti povinnej odmieta. Tvrdila, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže ignoroval obsah odborných

správ, ktoré dokumentovali strach a odmietavý postoj maloletej. Za nesprávny považovala záver súdu
prvej inštancie, že dieťa nemá dostatočné zručnosti na sformovanie vlastného názoru, čo je podľa nej v
priamom rozpore s predloženými odbornými správami. Tieto pochybenia podľa nej viedli k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, pri ktorom súd prvej inštancie nedostatočne uplatnil zásadu najlepšieho
záujmu dieťaťa a uprednostnil práva oprávneného bez primeraného zváženia psychického a emočného

stavu dieťaťa. Z týchto dôvodov považuje rozhodnutie za nezákonné a nespravodlivé a navrhuje jeho
zrušenie s tým, aby bol nariadený odklad výkonu rozhodnutia a aplikované výchovné opatrenie pred
novým posúdením veci. Podľa povinnej je preto nevyhnutné, aby bolo takéto rozhodnutie zrušené a vec
vrátená na nové prejednanie s dôrazom na riadne a objektívne zisťovanie skutkového stavu, ktoré plne
zohľadní psychický stav maloletého dieťaťa a jeho právo na ochranu.

4. K odvolaniu povinnej sa vyjadrila Okresná prokuratúra Bratislava III. Uviedla, že do konania
vstúpila dňa 7. marca 2025, pričom prokurátorka sa zúčastnila len pojednávania dňa 28. apríla 2025.
Potvrdila tvrdenie matky, že prokurátorka na tomto pojednávaní navrhla, aby súd prvej inštancie v
zmysle § 3 ods. 2 vyhlášky upravujúcej výkon rozhodnutia uložil obom rodičom povinnosť podrobiť

sa psychologickému alebo inému odbornému poradenstvu. S ohľadom na odvolaciu námietku povinnej
týkajúcu sa nesprávneho procesného postupu súdu, ktorý mohol viesť k porušeniu práva na spravodlivý
proces, prokuratúra uviedla, že ak ju odvolací súd bude považovať za námietku závažného charakteru,
navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

5. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec ako kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu
uviedol, že zdravý psychosociálny vývin maloletej A. bude ohrozený, pokiaľ rodičia neuprednostnia
záujem dieťaťa pred vzájomnými negatívnymi pocitmi. Konštatoval, že dlhá absencia kontaktu jedného
rodiča s dieťaťom vedie k odmietaniu, strate dôvery a posilneniu väzby s primárnym rodičom. S

odvolaním sa na správu psychológa úradu potvrdil, že matka je pre maloletú primárnym rodičom,
pri ktorom cíti bezpečie. Pre úspešné obnovenie kontaktu s druhým rodičom je podľa neho potrebné
postupné nadväzovanie vzťahu, a to za prítomnosti primárneho rodiča, aby dieťa opäť nadobudlo
dôveru. Varoval, že náhle zásahy do života dieťaťa môžu posilniť jeho odmietavý postoj a viesť až k
jeho traumatizácii. V závere kolízny opatrovník uviedol, že zotrváva na svojom návrhu, aby bola rodičom

a maloletému dieťaťu nariadená povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu, a taktiež zotrval na
všetkých svojich predchádzajúcich písomných aj ústnych vyjadreniach v danej veci.

6. Oprávnenývovyjadreníkodvolaniupovinnejnavrhol,abyodvolacísúdnapadnutéuzneseniepotvrdil.
Vzhľadom na pretrvávajúce konanie povinnej, ktoré spočíva v znemožnení styku, ďalej navrhol, aby

odvolací súd nariadil výkon rozhodnutia núteným odňatím maloletej dcéry A. B. povinnej v mieste
jej aktuálneho bydliska v G.. Navrhol, aby sa tak stalo za účasti kolízneho opatrovníka Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Lučenec a príslušníkov Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Lučenci, a
to na základe pôvodného rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29. septembra 2022. Uviedol,
že sa v plnom rozsahu stotožňuje s uvedeným uznesením, ktoré bolo vydané 18 mesiacov po podaní

jeho návrhu na výkon rozhodnutia. Podľa neho trvanie súdneho konania prispelo k súčasnému stavu,
keď je maloleté dieťa výrazne ovplyvnené výchovným prostredím matky. Považuje za nemysliteľné,
aby sa v demokratickom štáte rozhodnutie prispôsobovalo nezákonne nastoleným okolnostiam a aby
namiesto súdu rozhodoval čas. Oprávnený ďalej uviedol, že povinná v odvolaní uvádza dôvody, ktorésú nad rámec zákonných odvolacích dôvodov v konaní o výkon rozhodnutia. Poukázal na to, že zákon
špecifikuje len dva odvolacie dôvody a táto právna úprava je špeciálna vo vzťahu k všeobecnej úprave o
odvolaní. Tieto dôvody sa podľa neho týkajú len skutočností, ktoré by znamenali nemožnosť realizovať

výkon rozhodnutia, a nie merita veci, o ktorej už bolo rozhodnuté v základnom konaní. Konštatoval, že
v zmysle uvedených skutočností nie je naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov uvedených povinnou.
Rozhodnutie súdu podľa neho napĺňa všetky znaky formálnej aj materiálnej vykonateľnosti. Čo sa týka
okolností, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, oprávnený uviedol, že povinná súdom uloženú
povinnosť nesplnila, čo je nesporná skutková okolnosť, nakoľko ju sama potvrdzuje v odvolaní a

hľadá zástupné dôvody, prečo sa nepodrobuje súdnym rozhodnutiam. Vyjadril presvedčenie, že v
marení súdneho rozhodnutia povinnej napomáha miestny ÚPSVaR, ktorý jej v rozpore so všetkými
súdnymirozhodnutiamiasistujeprivytváranídôkazovnapodporujejkonania,pričomavizoval,žepostup
ÚPSVaR bude predmetom samostatného sťažnostného konania. Oprávnený uviedol, že keďže povinná
v odvolaní popisovala prípady, ktoré CMP vo vzťahu k výkonu súdneho rozhodnutia nepripúšťa, vyjadrí
sa iba k relevantným odvolacím dôvodom povinnej. Doplnil, že na vykonateľnosť súdneho rozhodnutia

nemá vplyv ani predpokladaná predškolská dochádzka maloletej, ktorá v konaní nebola preukázaná,
a aj podľa rozhodovacej praxe odvolacieho súdu má styk s nerezidenčným rodičom prednosť pred
školskou dochádzkou. Uviedol, že podstatná časť argumentácie povinnej sa týka názoru maloletej dcéry,
ktorá sa údajne nechce stretnúť s oprávneným bez prítomnosti povinnej. Oprávnený mal za to, že súdy
sa zaoberali najlepším záujmom dieťaťa vo všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach a zdôraznil, že

hoci je názor dieťaťa dôležitý, existuje dôvodná pochybnosť, či tento názor je slobodným prejavom
maloletej a nie je ovplyvnený správaním povinnej v dôsledku rodičovských nezhôd. Uviedol, že právo
dieťaťa vyjadriť sa nemožno bez ďalšieho stotožňovať s povinnosťou súdu tento názor akceptovať.
Svoju argumentáciu podporil odkazmi na rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej názory detí nie sú
nevyhnutne nemenné a nemôžu byť jediným kritériom pri rozhodovaní, najmä ak existuje podozrenie z

konfliktu lojality alebo rodičovského odcudzenia. Oprávnený poukázal aj na skutkovo podobné prípady z
rozhodovacej praxe slovenských súdov. Argumentoval, že maloletá, ktorá v dôsledku aktívneho konania
povinnej nevidela svojho otca takmer dva roky, nevie objektívne zhodnotiť svoj najlepší záujem. Preto jej
tvrdené odmietanie oprávneného nemôže byť vyhodnotené tak, že je v jej najlepšom záujme nestýkať
sa s ním, a nezakladá právo povinnej ignorovať súdne rozhodnutie. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že

rodič, ktorému je dieťa zverené, musí rešpektovať autoritatívne rozhodnutie súdu a má povinnosť dieťa
na styk s druhým rodičom nielen fyzicky, ale aj psychicky pripraviť a vytvárať k nemu pozitívny vzťah.
Podľa citovanej judikatúry, prenášanie vzájomných animozít na dieťa môže viesť k mareniu výkonu
úradného rozhodnutia a naplniť skutkovú podstatu trestného činu. S ohľadom na citované rozhodnutia
oprávnený uzavrel, že ani odmietavý postoj dieťaťa neoprávňuje povinnú na konanie, ktorým by marila

výkon úradného rozhodnutia, a to obzvlášť v situácii, keď sa dieťa nachádza v útlom veku a nie je
schopné samostatne si formovať právne relevantné názory. Tvrdil, že povinná nepreukázala žiadnu
snahu o realizáciu styku, pričom maloletá na odchod s ním nebola vôbec pripravená, nebola vhodne
oblečená na cestu a nemala zbalené veci. Kroky povinnej, keď odmietla maloletú pustiť z rúk pri
rozhovore s príslušníkmi policajného zboru, podľa neho vedú len k ďalšiemu traumatizovaniu maloletej

a sú vykonávané účelovo tak, aby oprávnený vyzeral ako ten, ktorý maloletej ubližuje. Oprávnený vo
vyjadrení uviedol, že tvrdenie povinnej o jeho nezáujme sa nezakladá na pravde. Uviedol, že návrh
na výkon rozhodnutia podal práve z dôvodu, že sa o maloletú zaujíma. Doplnil, že si riadne plní
svoju vyživovaciu povinnosť, čo je tiež jedna z foriem preukázania záujmu o dieťa. Tvrdil, že vykonal
početné pokusy o realizáciu styku, pričom za účelom stretnutia s maloletou opakovane cestoval z F.

do A.. Podľa neho sa opakovane stalo, že povinná najprv oznámila, že styk umožní, no následne
sa zatajovala. Táto skutočnosť bola potvrdená aj uznesením súdu, na základe ktorého mu povinná
uhradila náhradu škody za zmarený styk. Oprávnený ďalej popísal genézu správania sa povinnej,
ktorá podľa neho neustále vytvárala nové prekážky v styku. Uviedol, že od júna 2023 do septembra
2023 sa povinná odvolávala na psychologickú správu. Od septembra 2023 do júna 2024 nemohol styk

realizovať, nakoľko nevedel, kde maloletá býva, a povinná mu bydlisko oznámila až na základe súdneho
rozhodnutia. Približne od júla 2024 do apríla 2025 povinná podmienila styk svojou prítomnosťou,
čo bolo v rozpore so súdnymi rozhodnutiami. Od mája 2025 povinná styk neumožňuje z dôvodu
údajného odmietavého postoja dieťaťa. Oprávnený konštatoval, že po nariadení výkonu rozhodnutia
sa pokúsil realizovať styk dvakrát, 3. mája a 8. mája, avšak povinná styk neumožnila, dieťa na styk

nepripravila a rozprávala sa s ním iba „cez plot“. Argumentoval, že nie je spravodlivé mu vytýkať, ak
bez výslovného potvrdenia povinnej odmieta vynakladať čas a financie na cestu, keďže mu povinná
ani raz styk neumožnila. Podľa neho skutočný úmysel povinnej je potrebné vnímať podľa jej reálnych
činov, ktoré od marca 2023 smerujú k vylúčeniu oprávneného zo života maloletej. Medzi tieto činy zaradilpresťahovanie maloletej do A. bez jeho súhlasu či vedomia, zmenu trvalého pobytu, podanie návrhu na
nepríslušný súd a podanie dvoch návrhov na zákaz styku. Tiež uviedol, že povinná nechala vyhotoviť
nezákonnú psychologickú správu a na jej základe podala trestné oznámenie pre podozrenie na sexuálne

zneužívanie. Oprávnený zdôraznil, že konanie povinnej bolo v každom aspekte vyhodnotené vyššími
súdnymi inštanciami ako nezákonné. Poukázal na to, že nezákonnosť zápisu do škôlky potvrdil Krajský
súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR , o príslušnosti súdu rozhodoval Ústavný súd SR a trestné
oznámeniapodanénanehoboliKrajskouprokuratúrouvBanskejBystriciodmietnutéakoúčelové.Tvrdil,
že povinná odmieta akúkoľvek jeho snahu o postupné obnovenie vzťahu s maloletou. Vychádzajúc

z uvedeného, označil tvrdenia o nezáujme z jeho strany za výslovne zavádzajúce. Domnieval sa,
že najlepší záujem dieťaťa bol premietnutý do súdnych rozhodnutí, ktoré svedčia v jeho prospech a
preukazujú, že jediným porušovateľom práv dieťaťa je povinná, ktorá znemožňuje styk a kontakt s
dcérou. Oprávnený vo svojom vyjadrení namietal postup ÚPSVaR Lučenec. Uviedol, že nebol zo strany
ÚPSVaR informovaný o plánovanom zisťovaní názoru dieťaťa, ktoré považuje za podstatný úkon. Tvrdil,
že nielenže nebol informovaný o priebehu a výsledku zisťovania, ale ani nevedel, že sa má uskutočniť.

Podľa neho bolo zisťovanie názoru realizované z iniciatívy povinnej, za jej prítomnosti a na základe
ňou poskytnutých jednostranných informácií. Zdôraznil, že pre ochranu záujmov dieťaťa je nevyhnutné,
aby obaja rodičia mali vedomosť o záležitostiach, ktoré sa ho týkajú. Oprávnený ďalej kritizoval
činnosť ÚPSVaR, ktorý podľa neho počas celého konania nijakým spôsobom neinicioval vysvetlenie
povinnej, prečo by mala dodržiavať súdne rozhodnutie. Mal za to, že miestny ÚPSVaR prekračuje svoje

zákonné kompetencie, nechráni dieťa, ale vyhotovuje správy na požiadanie jedného z rodičov, bez
informovania druhého. Uviedol, že povinná stavia kolízneho opatrovníka do pozície arbitra, hoci jeho
úlohou je v konaní pred súdom zastupovať záujmy dieťaťa, vyjadrovať sa k skutočnostiam, navrhovať
dôkazy a predkladať súdu odporúčania, ktoré však majú len odporúčací, nie záväzný charakter. Podľa
oprávnenéhopredloženásprávaÚPSVaRvykazujeznakyzjavnéhosubjektívnehovnímaniaavzbudzuje

dojem, že bola nadiktovaná povinnou, a preto by na ňu súd nemal prihliadať. Tvrdil, že tvrdenia
povinnej o odmietaní oprávneného maloletou sú založené výlučne na jej subjektívnom vnímaní bez
opory v dôkazoch. Považoval za nepostačujúce, keď povinná ako rezidenčný rodič nevie uviesť dôvod
odmietaniaazároveňdieťaviacakoroknastyksnímnemotivujeanepripravuje.Oprávnenývovyjadrení
uviedol, že s povinnou vedie slušnú a vecnú komunikáciu týkajúcu sa dieťaťa, pričom jej vytýka jedine

znemožnenie styku v zmysle súdnych rozhodnutí. Tvrdil, že reakciou povinnej sú zakaždým osobné
útoky, obviňovanie zo sexuálneho zneužívania a spochybňovanie jeho rodičovských kompetencií.
Uviedol, že povinná odmieta rešpektovať súdne rozhodnutia, pričom svoje dôvody prispôsobuje, a to od
fabulovanéhopríbehuosexuálnomzneužívaní,cezzatajovaniebydliskaažpoodmietavýpostojdieťaťa.
Poukázal na to, že keď jej argumenty o zneužívaní zlyhali, s pomocou ÚPSVaR si zabezpečila ďalší

dôkaz vo forme správy o dieťati. Oprávnený považoval za neprimerané, že povinná a ÚPSVaR žiadajú
uložiť výchovné opatrenie obidvom rodičom, a to napriek tomu, že zjavným porušovateľom súdom
uloženej povinnosti je podľa neho len povinná. Za závažný nedostatok navrhovaného výchovného
opatrenia označil absenciu úvahy o vzdialenosti bydlísk rodičov. Argumentoval, že vzdialenosť 250 km
medzi F. a A. by pre neho znamenala minimálne šesť hodín cestovania na každé odborné poradenstvo,

čo by si vyžadovalo čerpanie dovolenky alebo úpravu služieb v práci, čo považuje za nereálne. Tvrdil,
že by takto vyčerpal všetku riadnu dovolenku, ktorá by mu potom chýbala na trávenie prázdnin s
dcérou. Podľa oprávneného predložený návrh výchovného opatrenia ho postihuje za výkon pracovnej
činnosti a zasahuje do jeho ústavného práva na rodinný a osobný život. Zdôraznil, že to nebol on,
kto zmenil bydlisko dieťaťa, ale išlo o rozhodnutie povinnej. Svoju argumentáciu podporil nálezmi

Ústavného súdu ČR. Citoval nález, podľa ktorého nie je možné, aby bol jeden z rodičov obmedzený na
svojich rodičovských právach iba z dôvodu výkonu povolania , a tiež nález konštatujúci, že vzdialenosť
medzi bydliskami rodičov nemôže byť na ťarchu iba jednému z nich a nesmie byť dôvodom porušenia
práva dieťaťa na styk s oboma rodičmi. Konštatoval, že je zarážajúce, že povinná žiada zaťažovať
oprávneného nadmerným cestovaním, ktoré je finančne nákladné a zasahuje do jeho súkromia, hoci on

svojim postupom nič neporušil.

7. Povinná reagovala na vyjadrenie oprávneného. Uviedla, že jeho návrh nie je právne jednoznačný a
nezodpovedá požiadavkám právnej jasnosti a presnosti. Podľa nej z petitu nie je zrejmé, či sú jednotlivé
požiadavkykumulatívnealeboalternatívne,čovytváraprávnuneistotuaznemožňujesprávneposúdenie

návrhu. Tvrdila, že takto nejasne formulovaný petit jej marí možnosť riadne uplatniť svoje práva a
efektívne sa brániť, nakoľko súd nie je schopný určiť, aké konkrétne rozhodnutie je požadované, čo
vedie k zbytočnému predlžovaniu konania. Povinná vo svojom vyjadrení ďalej poukázala na procesný
stav v konaní. Pripomenula, že Mestský súd Bratislava II dňa 28. apríla 2025 na pojednávaní nariadilvýkon rozsudku, ktorým jej uložil povinnosť umožniť styk oprávneného s maloletou dcérou. Upozornila
súd, že dňa 30. apríla 2025 podala návrh na odklad výkonu rozhodnutia v zmysle § 389 ods. 1 CMP
z dôvodu, že život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletej je výkonom rozhodnutia vážne ohrozený.

Uviedla, že prvoinštančný súd do dňa podania tohto vyjadrenia o jej návrhu na odklad nerozhodol, a
preto považovala za neprípustné a v rozpore s právom na spravodlivý proces a zásadou rovnosti zbraní,
ak by súd rozhodol o návrhu otca pred rozhodnutím o jej návrhu. Vo svojom vyjadrení k procesným
aspektom povinná uviedla, že otec mal možnosť stretávať sa s maloletou v jej prítomnosti na základe
rozhodnutia Okresného súdu Lučenec, avšak toto právo odmietol vykonať, čo podľa nej spôsobilo

prerušenie kontaktu. Tvrdila, že mala obavy o bezpečnosť maloletej, pretože trestné veci, ktoré sa jej
týkali,neboliprávneuzavreté.Akodôkazpredložilasvojeskoršievyjadrenieaupovedomenieovybavení
žiadosti zo dňa 4. marca 2024. Ďalej uviedla, že od 28. februára 2024 opakovane otcovi písala, že sa
môžu stretnúť v prítomnosti tretej osoby, čo otec stále odmietal. Mala za to, že otcovi nezáleží na dcére
a jeho postoj je účelový, aby vzťahy medzi nimi ochladli. K námietke oprávneného, že uviedla odvolacie
dôvody nad rámec zákona, argumentovala, že prvoinštančný súd ju v poučení uznesenia zo dňa 28.

apríla 2025 oprávnil uviesť odvolacie dôvody aj v súlade s CSP, čo z opatrnosti aj urobila. Uviedla,
že ak odvolací súd dospeje k záveru, že sú nad rámec, má zobrať do úvahy len dôvody podľa CMP,
ktoré v odvolaní explicitne uviedla. Povinná ďalej detailne opísala priebeh stretnutia dňa 3. mája 2025.
Tvrdila, že dcéru na stretnutie pripravila, bola slušne oblečená a mala zbalený batôžtek. Otec podľa
nej vystúpil z auta bez darčeka, bez empatie a dcére, ktorú dlho nevidel, povedal len: „Ideš so mnou

do F..“. Keď maloletá odmietla, otec podľa nej reagoval agresívne, dvíhal hlas a vyhrážal sa políciou,
čo bolo v rozpore so sľubom citlivého prístupu, ktorý bol deklarovaný na súde. Uviedla, že privolaná
policajná hliadka skonštatovala, že výkon nemarí, keďže dieťa vehementne odmieta odísť a matka by
styk umožnila, ak by dcéra chcela. Otec následne podľa nej podal vopred pripravené trestné oznámenie.
K otcovej kritike ÚPSVaR Lučenec povinná uviedla, že otec nepredložil žiadny dôkaz na podporu

svojich tvrdení a ide o zavádzanie a ohováranie. Tvrdila, že ÚPSVaR vykonáva svoju prácu v súlade s
predpismi a ona jeho činnosť žiadnym spôsobom neovplyvňuje. Povinná sa tiež vyjadrila k argumentu o
predškolskej dochádzke. Považovala ho za neopodstatnený a tvrdila, že otec by o prijatí dcéry do škôlky
vedel, ak by prejavoval záujem a preberal si poštu, keďže mu bolo doručené rozhodnutie, voči ktorému
mohol podať odpor, no neurobil tak. Zopakovala, že rozhodnutie o styku je nevykonateľné, keďže

dcéra musí od septembra plniť povinné predprimárne vzdelávanie. Ako dôkaz predložila Rozhodnutie
materskej školy o prijatí, podacie hárky, potvrdenie o prevzatí a žiadosť o prijatie do materskej školy.
Povinnávosvojomvyjadreníreagovalanaargumentáciuotcatýkajúcusanázorumaloletejajeholimitov.
Uviedla, že prístup otca je založený na zneužívaní názoru dieťaťa na podporu vlastných záujmov, čo
je v rozpore s najlepším záujmom maloletej. Zdôraznila, že zohľadnenie názoru dieťaťa je povinnosťou

súdu a obvinila otca, že dieťa využíva ako nástroj v rodičovskom konflikte. Na preukázanie, že maloletú
dcéru nemanipuluje, odkázala na audiozáznamy predložené súdu a uviedla, že otec sa bráni a vyhýba
znaleckému dokazovaniu, ktoré bolo na túto otázku nariadené. Povinná ďalej argumentovala s odkazom
na judikatúru ESĽP (prípady M. proti Českej republike, N. proti Českej republike), že ak dieťa odmieta
styk v dôsledku správania rodiča, použitie donucovacích opatrení je neefektívne a môže vzťah ešte

zhoršiť. Uviedla, že povinnosť štátu obnoviť styk nie je absolútna a musí zohľadňovať najlepší záujem
dieťaťa. Otcove odkazy na rozhodnutia v trestných veciach považovala za nerelevantné v kontexte
rodinného práva. Tvrdila, že odmietanie otca zo strany maloletej je dlhodobý a pretrvávajúci problém,
čo doložila správami z materskej škôlky zo dňa 20. marca 2023 a 10. júna 2025. Opätovne zdôraznila,
že nemarí výkon rozhodnutia, čo podľa nej potvrdzujú aj rozhodnutia polície, ktoré predložila ako dôkaz

a z ktorých vyplýva, že nebola naplnená skutková podstata trestného činu. K výčitke otca ohľadom
„vhodného oblečenia na cestu“ uviedla, že tento postoj považuje za neodôvodnené obťažovanie, ktoré
neodráža skutočný záujem o dieťa. Ako dôkaz k tejto časti predložila viacero uznesení o odmietnutí
trestného stíhania z rokov 2023 a 2024. K argumentácii otca o jeho tvrdenom záujme uviedla, že plnenie
vyživovacej povinnosti nemožno považovať za dôkaz osobného záujmu o dieťa, ale len za plnenie

zákonom stanovenej povinnosti, ktorej neplnenie by bolo trestným činom. Obvinila otca z účelového
zavádzania súdu, keď tvrdil, že sa nemohol s dcérou stýkať, a poukázala na to, že styk sa uskutočnil
18. januára 2024 za jej prítomnosti. Tvrdila tiež, že otec zámerne opomenul uznesenie Krajského súdu
v Trnave z 19. augusta 2024, ktoré konštatovalo, že otec mal možnosť získať informácie o adrese
bydliska dieťaťa aj inými spôsobmi. Povinná uviedla, že stretnutie dňa 18. januára 2024, ktoré si podľa

nej vyžiadala sama maloletá za jej prítomnosti, je dôkazom, že ona koná v najlepšom záujme dcéry.
Obvinila oprávneného, že sa neustále vyhovára na súdne rozhodnutia, avšak nedoložil žiadnu konkrétnu
iniciatívu na zlepšenie komunikácie. Poukázala na to, že viac ako ročný odstup bez kontaktu, ktorý podľa
nej nebol spôsobený jej vinou, môže mať vážne a nezvratné následky na psychické a emocionálneväzby medzi otcom a dcérou. S odkazom na judikatúru ESĽP (O. proti Českej republike) argumentovala,
že použitie donucovacích opatrení je kontraproduktívne, ak dieťa odmieta styk pre správanie rodiča a
vníma ho ako cudziu osobu. Opätovne uviedla, že nebráni styku, ale problémom je správanie otca, ktorý

podľa nej na maloletú vyvíja nátlak, pričom ako príklad uviedla okamžité volanie polície, zvyšovanie
hlasu v prítomnosti dcéry či osočovanie starých rodičov. Tvrdila, že oprávnený pri stretnutí dňa 8.
mája prišiel len na dve minúty a ani len nevidel maloletú, keďže sa zameral výlučne na natáčanie
situácie. Tento prístup podľa nej naznačuje, že neprejavuje skutočný záujem o kontakt, ale sústredí sa na
medializovanie situácie. Tvrdila, že otcove tvrdenia o neumožnení styku sú účelové, nakoľko počas celej

doby neudržiavania kontaktu sa nesnažil nadviazať žiadny kontakt, napríklad telefonicky, hoci mu vždy
odpovedala, že prísť môže, avšak dcéra trvá na jej prítomnosti. Uviedla, že ak sa podávanie trestných
oznámení považuje za účelové konanie, je potrebné zdôrazniť, že aj otec sám podal trestné oznámenia
proti nej, ktorým nebolo vyhovené. Tvrdila, že na rozdiel od neho sa ona snaží o zlepšenie vzťahu
pravidelným zúčastňovaním sa stretnutí s ÚPSVaR, zatiaľ čo otec má autoritatívny prístup zameraný
výlučne na uspokojenie vlastných záujmov. Jeho spoliehanie sa výlučne na argumentáciu súdnymi

rozhodnutiami považovala za znepokojujúce a za prejav jeho neschopnosti alebo nezáujmu o skutočné
pochopenie potrieb dcéry. Konanie otca označila za šikanózne, pretože opakovane žiada o styk, aj
keď si je podľa nej vedomý, že tento styk nie je realizovateľný vzhľadom na jeho vopred naplánované
aktivity, ktoré verejne zverejňuje na svojom instagramovom účte (napr. práca po „dlhšej šichte“, odchod
na školenie, pobyt vo wellnesse). Vo svojom vyjadrení k námietkam oprávneného voči postupu ÚPSVaR

Lučenec povinná uviedla, že postup tohto úradu nie je predmetom daného konania, a preto sú akékoľvek
výhrady voči nemu nerelevantné. Obvinila oprávneného z nepravdivého tvrdenia na pojednávaní dňa 5.
novembra 2024, kde mal podľa nej klamať, že nikdy neobdržal pozvánku od ÚPSVaR na poradensko-
psychologické služby. Tvrdila, že toto tvrdenie bolo na pojednávaní jednoznačne vyvrátené prítomnou
kolíznou opatrovníčkou a následne boli do spisu doplnené správy, z ktorých vyplynulo, že oprávnený

si tieto správy neprevzal, čo podľa nej potvrdzuje jeho nezáujem o plnenie povinností. Povinná ďalej
uviedla, že ak oprávnený tvrdí, že ona „diktuje“ ÚPSVaR, je povinný tieto tvrdenia podložiť dôkazmi,
inak ide o neopodstatnené a nepravdivé vyjadrenia, ktoré slúžia ako nástroj šikany. Zdôraznila, že
rešpektuje ÚPSVaR ako zástupcu maloletého dieťaťa a nikdy by si nedovolila ovplyvňovať jeho činnosť.
Na podporu svojich tvrdení poukázala na judikatúru ESĽP (prípady B., L., N., M. proti Českej republike),

z ktorej vyplýva, že povinnosť štátnych orgánov prijať opatrenia na obnovu styku nie je absolútna a
musia zohľadniť predovšetkým najlepší záujem dieťaťa a správanie rodičov. Povinná informovala súd,
že oprávnený dňa 24. júna 2025 podal v mene maloletej žalobu na ochranu osobnosti na Okresný
súd Lučenec, ktorou sa domáha, aby sa ÚPSVaR Lučenec zdržal zásahov do práv maloletej. Zároveň
poukázala na to, že v inom podaní sa oprávnený domáha zrušenia príslušnosti ÚPSVaR Lučenec a

určenia príslušnosti ÚPSVaR Senec. Tento postup považovala za nehospodárny, chaotický, účelovo
zavádzajúci a za zahlcovanie súdov, pričom ako dôkaz predložila žalobu na ochranu osobnosti podanú
na Okresný súd Lučenec. Vo svojom vyjadrení k argumentácii oprávneného na výchovné opatrenie
povinná uviedla, že je zarážajúce, ak oprávnený tvrdí, že ju nikdy neobviňoval, keďže podľa nej sú všetky
jeho podania založené výlučne na obvineniach voči nej (napríklad o nepripravení dieťaťa na styk či

zatajovaní informácií). Tvrdenie oprávneného, že si „zabezpečila“ ďalší dôkaz vo forme správy o dieťati,
označila za vrchol nezodpovedného správania. Podľa nej by oprávnený, ak by mal primeraný záujem o
dieťa, vedel, že správa len odráža realitu a objektívny stav situácie. Povinná ďalej namietala sťažnosti
oprávneného na nutnosť cestovať do A.. Uviedla, že je to zarážajúce, keďže práve na základe jeho
ústavnej sťažnosti bola daná príslušnosť súdu v F., čo núti cestovať na každé pojednávanie ju. Zároveň

poukázalanato,žeoprávnenýsámtrvánatom,abysastretávalsmaloletoutak,žepoňuprídeaodvezie
ju do F., pričom vtedy mu cestovanie neprekáža. Tento prístup označila za neprimeranú selektívnosť.
Argumentovala s odkazom na nález Ústavného súdu ČR, že ak vzdialenosť 600 km môže byť prekážkou
pre cestovanie dieťaťa, potom vzdialenosť 250 km nemôže predstavovať problém pre oprávneného, keď
ide o záujmy dieťaťa. Na záver svojho vyjadrenia povinná uviedla, že dieťa je dar, nie tovar, a deti nie

sú kufre, ktoré je možné bezcitne presúvať. Na základe všetkých ňou uvedených skutočností trvala na
tom, aby súd zamietol návrh oprávneného na nariadenie núteného výkonu rozhodnutia vo veci maloletej
dcéry.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie bolo

podané v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou, povinnou (§ 359 CSP v spojení
s § 372 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 v spojení s §
357 písm. m) CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§66 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie povinnej nie
je dôvodné, v dôsledku čoho bolo potrebné napadnuté uznesenie vo výroku ako vecne správne potvrdiť

(§ 387 ods. 1 CSP) a zároveň k záveru, že súvisiaci výrok o trovách konania je potrebné zrušiť (§ 389
ods. 1 písm. d) CSP).

9. Podľa § 370 ods. 1 CMP podľa tejto časti sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená
starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému.

10. Podľa § 376 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul,
môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia.

11. Podľa § 377 ods. 2 CMP proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia a proti uzneseniu o
zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia je odvolanie prípustné.

12. Podľa § 377 ods. 3 CMP odvolanie proti nariadeniu výkonu rozhodnutia možno odôvodniť len tým, že
exekučný titul nie je vykonateľný alebo že okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, spôsobili
zánik uloženej povinnosti.

13. Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky upravujúcej podrobnosti výkonu rozhodnutia súd po podaní návrhu na
nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 zákona) alebo po začatí konania, ktoré sa začína bez
návrhu (§ 376 ods. 2 zákona), pred vydaním uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia zisťuje, či sa
povinný podrobuje rozhodnutiu.

14. Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky upravujúcej podrobnosti výkonu rozhodnutia ak súd zistí, že plnenie
rozhodnutia možno dosiahnuť účasťou na sociálnom poradenstve, psychologickom poradenstve alebo
na inom odbornom poradenstve, povinnosť podrobiť sa poradenstvu možno nariadiť neodkladným
opatrením. Neodkladné opatrenie nariadiť po predchádzajúcom posúdení vhodnosti a predpokladaného
času trvania neodkladného opatrenia osobou, u ktorej sa má poradenstvo vykonať.

15. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

16. Podľa článku 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom
pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého
dieťaťa sa zohľadnia najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie a
stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a

citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových

väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov
na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

17. V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova je právom
rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a

maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

18. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, táto zásada je vyjadrená aj v § 28 ods. 1 a 2 ZoR. Dieťa má
teda zákonom garantované právo byť vychovávané oboma rodičmi, a to aj v prípade, ak rodičia spolu

nežijú. Aj rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, má preto právo v primeranom rozsahu
podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa, osobne sa o dieťa starať a budovať citové a rodinné väzby
s ním, nakoľko stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi.
Prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí musí však byť záujem dieťaťa (čl. 3 Dohovoruo právach dieťaťa). Dieťa oddelené od jedného alebo oboch rodičov má priznané právo udržiavať
pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa (článok 9
ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa). Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do

svojho súkromného života a rodiny a dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo
útokom (článok 16 Dohovoru o právach dieťaťa).

19. Podľačlánku24ods.2a3ChartyzákladnýchprávEurópskejúnie,privšetkýchopatreniachprijatých
orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať

do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov
a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.

20. Konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých je mimosporovým konaním, ktoré je upravené
v štvrtej časti CMP a vyhláške upravujúcej podrobnosti výkonu rozhodnutia. Napriek tomu, že výkon
rozhodnutia vo veciach maloletých je druhom vykonávacieho konania, vykazuje od štandardného

vykonávacieho konania na peňažné alebo nepeňažné plnenie zjavné odlišnosti. Najväčšou odlišnosťou
je práve predmet personálnej exekúcie, ktorým je úprava nepeňažných práv a povinností vo vzťahu
k maloletému dieťaťu, ktoré je súčasne účastníkom tohto konania.

21. Pokiaľ ide o uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia, odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu

je možné odôvodniť len dôvodmi, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 377 ods. 3 CMP teda tým,
že exekučný titul nie je vykonateľný alebo že okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu
spôsobili zánik uloženej povinnosti. Pri materiálnej vykonateľnosti pôjde o neurčitosť výroku, označenia
účastníkov, lehoty na plnenie, príp. iných, pre výkon rozhodnutia podstatných údajov. Pri formálnej
vykonateľnosti pôjde o to, že rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo vykonateľnosť, napr. pre nesprávne

doručenie, pre nesprávne právne posúdenie vykonateľnosti súdom a pod. Okolnosťou, ktorá nastala po
vzniku exekučného titulu môže byť napr. to, že došlo k splneniu povinnosti alebo že oprávnená alebo
povinná osoba zomrela, dôvodom môže byť aj zrušenie alebo zmena rozhodnutia, ktorý je exekučným
titulom. Vymedzenie len týchto špecifických odvolacích dôvodov vyjadruje podľa právnej teórie rešpekt
a autoritatívnu silu už vydaného súdneho rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Odvolacie dôvody

sa budú týkať len takých skutočností, ktoré by znamenali nemožnosť realizovať výkon rozhodnutia.
Nepôjde o dôvody, ktoré sa týkajú merita veci rozhodnutej súdom v základnom konaní. (pozri Smyčková,
R., Števček M., Löwy, A., Tomašovič, T. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 2. vydanie.
Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 1131 a 1156)

22. Odvolací súd sa preto v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia zameral výlučne len na
existenciu uvedených zákonom prípustných dôvodov odvolania, a teda či sú tu skutočnosti, ktoré
spôsobujú, že exekučný titul nie je vykonateľný alebo že okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného
titulu, spôsobili zánik uloženej povinnosti.

23. V predmetnej veci bolo nesporné, že exekučným titulom je rozsudok Okresného súdu Bratislava III,
sp. zn. 39P/176/2021 - 233 zo dňa 29.09.2022 o schválení rodičovskej dohody, ktorým bola maloletá
zverená do osobnej starostlivosti matky a bol upravený styk otca s maloletou. Styk otca s maloletou sa
podľa neodkladného opatrenia nerealizuje. Napriek tomu, že na súde prvej inštancie sú vedené konania
týkajúce sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností voči maloletej (sp. zn. B3-37P/87/2023, resp.

sp. zn. 40P/76/2024), tieto doposiaľ právoplatne a vykonateľne skončené neboli.

24. Ak povinnému rodičovi rozhodnutie v základnom konaní ukladá povinnosť umožňovať oprávnenému
rodičovi styk s maloletým dieťaťom v dobe určenej týmto rozhodnutím, pričom mu uvedené nebolo
opakovane povinným rodičom umožnené, znamená to, že povinný rodič sa takémuto rozhodnutiu

nepodrobil, teda ho neplnil. Nakoľko uvedeným konaním povinného rodiča márne uplynula lehota
na niektoré z plnení určených rozhodnutím v základnom konaní, takéto rozhodnutie je vykonateľným
a v takomto prípade je dôvodné rozhodnutie o nariadení výkonu rozhodnutia (podobne uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.03.2025, sp. zn. 1CdoR/12/2024).

25. Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod vymedzený ustanovením § 377 ods. 3 CMP, matka ako povinná
v odvolaní nenamietala, že samotný rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 39P/176/2021 -
233 zo dňa 29.09.2022 dočasnej úprave styku oprávneného s maloletou je (materiálne alebo formálne)nevykonateľný a ani odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali záveru, že toto
rozhodnutie ako exekučný titul vykonateľný nie je.

26. Z obsahu odvolacích námietok matky podľa odvolacieho súdu nemožno vyvodiť znaky ani druhého
odvolacieho dôvodu, a teda, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik
uloženej povinnosti. Podľa odvolacieho súdu povinná v podstate žiadala zohľadniť tzv. ospravedlniteľné
dôvody, ktorých existenciu bolo potrebné skúmať pred 31.10.2023 v zmysle v tom čase platnej a účinnej
upravujúcej podrobnosti výkonu rozhodnutia. Počnúc dňom 01.11.2023 došlo k zmene právnej úpravy

(vyhláškou č. 413/2023 Z.z.), pričom podľa aktuálnej platnej a účinnej právnej úpravy súd už neskúma
existenciu tzv. ospravedlniteľných dôvodov, pre ktoré sa povinný nepodrobuje rozhodnutiu. Podľa
dôvodovej správy k vyhláške č. 413/2023 Z. z. vychádza zámer zákonodarcu upustiť od právnej úpravy
tzv. „ospravedlniteľných dôvodov“ z aplikačnej praxe, ktorá ukázala, že úprava skúmania existencie
ospravedlňujúcich dôvodov vytvorila nežiaduci priestor na to, aby rodič mohol odmietnuť kontakt
maloletého dieťaťa s druhým rodičom v čase, ktorý na to vyčlenil súd. Inštitút „ospravedlniteľných

dôvodov“ môže byť zneužívaný jedným z rodičov na účelové blokovanie maloletého dieťaťa od druhého
rodiča a tým i na potenciálne obchádzanie súdneho rozhodnutia, čo sa týka kontaktu maloletého dieťaťa
s druhým rodičom. CMP pritom upravuje dôvody, pre ktoré súd neuskutoční výkon rozhodnutia, resp. ho
odloží (§ 389 CMP). Navyše, v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých musí mať konajúci súd
na zreteli najlepší záujem dieťaťa. Rešpektovanie najlepšieho záujmu dieťaťa je základnou procesnou

zásadou vyjadrenou v čl. 4 CMP, v zmysle ktorého ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd
v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich
sa priebehu konania a veci samej. Všeobecný súd nemôže len mechanicky vychádzať z úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností vo vykonateľnom rozhodnutí, je povinný neustále vyhodnocovať, či
nútený výkon rozhodnutia je v záujme maloletého (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 118/2024

z 28.02.2024).

27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolacie námietky povinnej, týkajúce sa nevyhodnotenia
správania sa oprávneného a odmietavého postoja maloletej nemajú pre rozhodovanie odvolacieho
súdu žiaden podstatný skutkový a ani právny význam. Preto odvolací súd dospel k záveru, že povinná

v podanom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti nasvedčujúce niektorému z odvolacích dôvodov
v zmysle § 377 ods. 3 CMP a takéto skutočnosti ani nevyplynuli z obsahu spisu, preto uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

28. Nad rámec odvolací súd dáva do pozornosti povinnej, že § 379 a nasl. CMP sa aplikujú až

po nariadení výkonu rozhodnutia. Teda pokiaľ povinná navrhuje odložiť výkon rozhodnutia (hoc bez
časového obmedzenia), tak k nemu možno pristúpiť až po jeho nariadení. Povinnosťou súdu je pritom
skúmať, či nie je možné dosiahnutie účelu odkladu iným spôsobom (napr. aj realizáciou poradenského
procesu formou nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré sama v konaní navrhuje, ktorý má v takom
prípade v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej podrobnosti výkonu rozhodnutia

prednosť pred odkladom výkonu rozhodnutia).

29. Úlohaobochrodičovjevživotemaloletéhodieťaťanezastupiteľná.Záujmomdieťaťajenepochybne,
aby bolo v starostlivosti toho z rodičov, ktorý uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote
dieťaťa. Starostlivosť a výchova o maloleté dieťa predpokladá zabezpečenie nielen materiálnych,

ale i nemateriálnych podmienok, ktoré umožňujú rozvíjanie osobnosti maloletého dieťaťa. V procese
socializácie maloletého dieťaťa je v zásade nevyhnutná účasť oboch rodičov. Po rozpade rodiny s
maloletými deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti k povinnosti svojich
rodičov ctiť a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu detí) je prikázaná obom
rodičom; preto, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k pozastaveniu výkonu rodičovskej

zodpovednosti, nie je dôvod na to, aby rodič, v ktorého priamej starostlivosti maloleté dieťa nie je, aby sa
tento rodič s maloletým dieťaťom nestretával. Záujem maloletého dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
pri hľadaní konkrétneho najvhodnejšieho usporiadania vzťahov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom a
tento záujem vyžaduje, aby sa na jeho výchove podieľali obaja rodičia, ktorí majú v živote maloletého
dieťaťa bez pochybnosti nezastupiteľné postavenie (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.

ÚS 554/04). Základným právom každého maloletého dieťaťa je právo na pravidelný kontakt s obidvoma
rodičmi. Záujem maloletého dieťaťa treba skúmať z objektívneho hľadiska a je nesporné, že v záujme
maloletých detí je, aby sa vytváral pozitívny vzťah maloletých detí k obom rodičom, a to nevyhnutne
vyžaduje pravidelný styk (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/207/2018 zo dňa 29.10.2019).30. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 369/2025-94 z 03.09.2025, ktorý je rozhodnutím týkajúcim sa priamo prebiehajúceho konania

o výkon rozhodnutia týkajúceho sa úpravy styku oprávneného s maloletou. Ústavný súd Slovenskej
republiky v ňom konštatoval porušenie práva sťažovateľov (oprávneného a maloletej) postupom súdu
prvej inštancie na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republikyaprávonaprejednanieichzáležitostivprimeranejlehotepodľačl.6ods.1Dohovoruoochrane
ľudských práv a základných slobôd, prikázal súdu prvej inštancie, aby v konaní o výkon rozhodnutia

konal bez zbytočných prieťahov, maloletej priznal finančné zadosťučinenie a zároveň uložil súdu prvej
inštancie povinnosť oprávnenému (ako sťažovateľovi) nahradiť trovy konania. V bode 65 odôvodnenia
Ústavný súd Slovenskej republiky priamo zdôraznil, že vydaním rozhodnutia o nariadení výkonu
rozhodnutia sa konanie o výkon rozhodnutia neskončilo a je povinnosťou súdu prvej inštancie realizovať
úkony smerujúce k dobrovoľnému splneniu povinnosti a v prípade, že tieto zostanú bezvýsledné,
uskutočniť výkon rozhodnutia. V bode 69 upozornil na jednej strane tiež na to, že hoci je povinnosťou

štátnych orgánov prijať všetky opatrenia smerujúce k rozvoju existujúceho puta medzi dieťaťom
a jeho rodičom a nadviazaniu styku medzi nimi, neznamená to, že rodič, hoci aj v procesnom
postavení oprávneného bude vystupovať v konaní ako pasívny divák, čím reagoval na odmietavý postoj
oprávneného k akejkoľvek odbornej pomoci a tiež laxný postoj k povinnou navrhovaným stretnutiam
za jej prítomnosti a na druhej strane upozornil, že exekučným titulom vymáhaná povinnosť povinnej

nebola právne spochybnená, keďže sa zakladá na právoplatnom a vykonateľnom exekučnom titule
a preto je potrebné vnímať rozhodnutie povinnej umožniť styk oprávneného s maloletou len za
prítomnosti povinnej ako jednoznačne nerešpektujúce povinnosti uložené jej exekučným titulom. Bez
povšimnutia neponechal ani skutočnosť, že maloletá je v konkrétnych okolnostiach obeťou vzájomne sa
nerešpektujúcich a emocionálne nevyzretých rodičov, čo napokon bolo aj dôvodom priznania finančného

zadosťučinenia maloletej, pričom oprávnenému nepriznal finančné zadosťučinenie práve pre jeho
správanie sa a laxný postoj v konaní.

31. Samotné nariadenie výkonu rozhodnutia nemusí nevyhnutne znamenať aj uskutočnenie
jeho výkonu. Dáva predovšetkým priestor na to, aby súd mohol realizovať úkony smerujúcemu

k dobrovoľnému plneniu povinnosti (§ 379 až § 383 CMP, ale ja napr. §), a to práve z dôvodu, aby
samotný výkon rozhodnutia nebolo potrebné uskutočniť. Uskutočnenie výkonu rozhodnutia spravidla
nasleduje až po tom, ako úkony a opatrenia súdu smerujúce k dobrovoľnému splneniu povinnosti zostali
bezvýsledné. Odvolací súd zdôrazňuje, že realizácia pravidelného plnohodnotného styku maloletej
soprávnenýmjeodrazomnapĺňaniajejzáujmuatopredovšetkýmčl.5písm.h)zákonaorodinevspojení

s čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

32. Pokiaľ ide o výrok II. napadnutého uznesenia, tento považoval odvolací súd za nesprávny, nakoľko
nejde o konečné rozhodnutie a o trovách konania bude rozhodnuté podľa § 391 CMP v uznesení, ktorým
sa konanie o výkon rozhodnutia zastavuje, preto odvolací súd výrok o trovách konania napadnutého

uznesenia podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude
končiť (§ 52 - 58 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP).

34. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového

poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového

poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového

poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ má možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u ktorého
hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné
poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného

sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).