Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125200116
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8125200116.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX. XX. XXXX
a2.C.B.,nar.XX.XX.XXXX,obajažalobcoviatrvalýpobytD.E.XX,XXXXXF.,obajažalobcoviaprávne
zastúpení G. H. I., advokát so sídlom J. K. XXX/XX, XXX XX J., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne
zastúpený C. F. G. C. L., J., so sídlom F. XX, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, o primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1 200,- eur, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
17Csp/1/2025 - 81 zo dňa 25. 04.2025, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania.

Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu proti žalobcom, o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom rozhodol, cit:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 350 EUR v lehote 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovia v 1. a 2. rade m a j ú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu
vychádzajúc pri výpočte trov konania z prisúdenej istiny, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 3, 5, § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30.06.2024, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

3. Rozsudok odôvodnil tým, že zákonnými predpokladmi úspešného uplatnenia primeraného finančného

zadosťučinenia v zmysle zákonného ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je:
- existencia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľskom úvere, zákon
o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka),- úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde a
- pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie predmetného práva alebo povinnosti
zodpovedá.

4. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ
v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, základ nároku
je daný (napr. uznesenie sp. zn. 9Co/50/2018 zo dňa 26. 06. 2018 alebo sp. zn. 17Co/17/2018 zo dňa
10.04.2018). Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017

zo dňa 30. 01. 2019.

5. V predmetnej veci bolo nesporné, že žalobcovia boli ako spotrebitelia úspešní v konaní proti
žalovanému v súdnom spore o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, o vydanie bezdôvodného
obohatenia a o určenie neprijateľných zmluvných podmienok. Skutkový stav ako taký nebol medzi
stranami sporný. Sporným v tomto konaní bolo iba právne posúdenie splnenia zákonných predpokladov

pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a výška prípadného primeraného finančného
zadosťučinenia. Konštatoval, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľského charakteru,
žalobcovia vystupujú ako spotrebitelia a žalovaný ako dodávateľ a na predmetný spotrebiteľský vzťah sa
vzťahuje úprava zakotvená v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a aj osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v ust. § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka.

6. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že dikcia ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom do 30. 06. 2024 bola naplnená, a preto žalobcovia ako spotrebitelia, ktorí na súde
úspešne uplatnili porušenie práv alebo povinností ustanovených zákonom o spotrebiteľských úveroch,

majú právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za tieto porušenia práv
spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa zodpovedá.

7. V danom prípade je z rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7Csp/19/2024 – 322 zo dňa 03. 06. 2024
zrejmé, že došlo k porušeniu práv žalobcov ako spotrebiteľov, resp. povinností žalovaného ako

dodávateľa – predovšetkým v dôsledku nesprávne koncipovanej zmluvy neobsahujúcej obligatórne
náležitosti (keď sa v zmluve neuvádza celková výška úveru podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g) zák. č.
129/2010 Z.z. a RPMN a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
j) zák. č. 129/2010 Z.z.), dopadá na úver sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
pričom vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru došlo k tzv. preplateniu úveru, a teda vzniku

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcov vo výške 1 251,88 eur. Ďalšie
porušenie práv spotrebiteľov predstavuje zakomponovanie neprijateľných zmluvných podmienok (§ 4
ods. 2 písm. c/ zákona o ochrane spotrebiteľa). Uvedené porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností
dodávateľa boli v tomto konaní riadne preukázané. Porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu
k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka nevyplýva zo

znenia ust. § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

8. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobcovia majú nárok na primerané finančné zadosťučinenie
voči žalovanému, avšak nestotožnil sa so žalobcami uplatnenou výškou primeraného finančného
zadosťučinenia, ale určil ju v sume 350,- eur. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, priznaná suma reflektuje závažnosť
konkrétnych porušení práv žalobcov ako spotrebiteľov, konkrétne skutkové okolnosti v danom prípade a
intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, respektíve potenciálnych dôsledkov, ktoré im ako
spotrebiteľom hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri určovaní výšky

primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu a dospel k záveru,
že primerané finančné zadosťučinenie v úhrnnej výške 350,- eur považuje za primerané, spĺňajúce
jednak funkciu satisfakcie pre žalobcov a minoritne aj funkciu sankcie pre žalovaného zohľadňujúc
ako najvýznamnejšiu skutočnosť, že nesprávne koncipovanou zmluvou došlo aj k majetkovému zásahu
do práv žalobcov - bezdôvodným obohatením na strane žalovaného, čo vyvolalo u žalobcov ako

spotrebiteľov stav právnej neistoty, ktorý žalobcovia mohli/museli riešiť podanou žalobou, pričom
bolo preukázané, že zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti, obsahovala päť výrokom súdu
judikovaných neprijateľných zmluvných podmienok a na strane žalobkyne bol preukázaný aj určitý zásah
do jej majetkovej sféry, keď sa žalovaný obohatil na úkor žalobkyne o sumu 1 251,88 eur. Titulomabsencie obligatórnych náležitostí, čoho dôsledkom bolo určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a napokon i konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor
žalobcov, považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150,- eur a titulom piatich

neprijateľných zmluvných podmienok súhrnne sumu 200,- eur (v priemere teda 40,- eur za každú
z neprijateľných zmluvných podmienok). Úhrnná výška primeraného finančného zadosťučinenia 350,-
eur teda zohľadňuje všetky zásahy do práv žalobcov. Odzrkadľuje tak samotný zásah do majetkových
práv žalobcov, ako aj skutočnosť, že bola určená bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, keďže tieto
sú prepojené tým, že vychádzajú z hlavného zásadného porušenia povinností žalovaného, a to

porušenia povinnosti uloženej ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa v dôsledku
absencie obligatórnych náležitostí zmluvy. Priznaná suma reflektuje aj rozsah a trvanie zásahu do
majetkových práv žalobcov, pričom súčasne sa javí vo vzťahu k samotnému žalovanému jednoznačne
ako nelikvidačná. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia za neprijateľné zmluvné
podmienky, prihliadal aj na závažnosť obsahu jednotlivých neprijateľných zmluvných podmienok
a skutočnosť, či mali aj reálny dopad na práva žalobcov, či ich povinnosti v rámci zmluvného vzťahu,

pričom žalobcami neboli tvrdené a z rozsudku v predchádzajúcom konaní nevyplývajú nejaké zvlášť
zaťažujúce následky dotknutých neprijateľných zmluvných podmienok na samotných žalobcov a ich
práva a povinnosti, ani nejaké zvlášť obťažujúce správanie dodávateľa. Zohľadňoval aj tú skutočnosť,
že v predchádzajúcom konaní bol žalobcom priznaný aj nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
a teda v súvislosti s predchádzajúcim konaním im boli uhradené náklady, ktoré im vznikli v súvislosti

s bránením ich spotrebiteľských práv.

10. Účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv spotrebiteľa síce nemá byť len
odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, je ním aj určitá satisfakcia pre spotrebiteľa
za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím

úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov, avšak stále so zreteľom na to,
že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohacovania sa pre spotrebiteľa. Priznané
primerané finančné zadosťučinenie pritom predstavuje 26 % z pôvodne poskytnutej čiastky úveru
(1350,-eur)a takútovýškunemožnovyhodnotiťakoneprimeranúprizohľadnenívšetkýchporušenípráv
žalobcov ako spotrebiteľov, či povinností žalovaného ako dodávateľa, ktoré v danom zmluvnom vzťahu

nastali. Nemožno pritom opomenúť, že žalobcami popísaný zásah do ich majetkovej sféry v podobe
bezdôvodného obohatenia, by už mal byť odstránený (zvrátený) tým, že žalovaný bol rozhodnutím
súdu zaviazaný vydať bezdôvodné obohatenie, pričom žalobcovia neuvádzali žiadne skutkové tvrdenia,
z ktorých by vyplývalo, že by im bezdôvodné obohatenie nebolo vydané.

11. V danom prípade boli naplnené všetky podmienky pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a to, aký mali tieto neprijateľné zmluvné podmienky následky na postavenie žalobcov,
ich práva či povinnosti (a teda, že nemali zvlášť zaťažujúci dopad), sa odrazilo práve v určenej výške
primeraného finančného zadosťučinenia. Účelovosť námietky ohľadom poplatku za poskytnutie úveru
videlvtom,žežalovanýnevyužilžiadenopravnýprostriedokprotirozsudkuvovecisp.zn.7Csp/19/2024,

hoci rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal, sú zo skoršieho obdobia, dokonca ešte pred
vyhlásením rozsudku vo veci samej.

12. Proti tomuto rozsudku, výroku II., podali odvolanie žalobcovia z dôvodov nesprávnych skutkových
zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.

13. Žalobu o PFZ podali v nadväznosti na súdne konanie, vedené na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 7Csp/19/2024 (ďalej len základné konanie), v ktorom súd právoplatným rozsudkom z 03. 06. 2024
určil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, zaviazal žalovaného vydať im bezdôvodné
obohatenie vo výške 1 251,88 eur s prísl. a určil neprijateľnosť piatich zmluvných podmienok, z ktorých

tri (výroky III. - V. rozsudku v základnom konaní) upravovali pre spotrebiteľa finančné záväzky.

14. PFZ vo výške 350,- eur, za sedem porušení spotrebiteľského práva, nespĺňa ciele a funkcie tohto
inštitútu, na ktoré inak súd prvej inštancie, v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukazuje, ale
sa nimi neriadi. Väčšinová aplikačná prax súdov priznáva PFZ vo výške, v akej sa obchodník na úkor

spotrebiteľa obohatil, alebo mienil obohatiť, prípadne vo výške jednej polovice tejto sumy. V súdenej
veci by polovica tejto sumy, o ktorú sa žalovaný obohatil, predstavovala sumu cca 600,- eur. Súd
prvej inštancie priznal 150,- eur. Poukázali na aplikačnú prax, priznávajúcu PFZ vo výške, v akej sa
obchodník na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo v akej bolo žalobou uplatnené. Pokiaľ súdy priznávajúprimerané finančné zadosťučinenie v menšom rozsahu, tak aj v týchto prípadoch prevláda priznávanie
primeraného finančného zadosťučinenia aspoň vo výške cca 50 % sumy, o ktorú sa dodávateľ obohatil,
alebo chcel na úkor spotrebiteľa obohatiť. Poukázali na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

3Co/53/2016 zo 04. 10. 2016. Z tohto právneho názoru vychádza aj nasledujúca aplikačná prax, k
čomu poukázali na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Osobitne poukázali na rozsudok konajúceho
súdu, sp. zn. 17Csp/53/2023 z 29. 09. 2023, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
18CoCsp/2/2024z27.06.2024,priamovovzťahukžalovanému,ktorýmsúdprvejinštanciezuplatnenej
sumy 3 417,- eur, priznal PFZ vo výške 2 000,- eur.

15. Čo sa týka PFZ za neprijateľné zmluvné podmienky, priznané súdom prvej inštancie vo výške
40,- eur za každú, aj táto suma nereflektuje prevažujúcu súdnu prax, priznávajúcu PFZ vo výške
100,- eur až 300,- eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku. K priznávaniu PFZ za neprijateľné
zmluvné podmienky, vo výške 300,- eur za jednu neprijateľnú zmluvnú podmienku, priamo vo vzťahu k
žalovanému, poukázali aj na aplikačnú prax Krajského súdu v Košiciach. K zmluvným podmienkam pod

bodmi II. až V. rozsudku v základnom konaní, obsahujúcim pre spotrebiteľa finančné záväzky, poukázali
na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/295/2014 z 24. 09. 2015 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/471/2015 z 28. 06. 2016 a v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30. 01. 2019, ktorými bolo priznané PFZ vo výške
1 194, 98 eur, čo predstavuje 25 násobok poplatku, ktorý bol určený za neprijateľný.

16. O nereálnom hodnotení podmienok na priznanie primeranosti PFZ svedčí už samotná úvaha
v odôvodnení 22. napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie konštatuje, že priznané PFZ
(vo výške 350,- eur) sa javí vo vzťahu k žalovanému ako nelikvidačné. Len v základnom konaní
súvisiacom s touto vecou, sa žalovaný bezdôvodne obohatil o sumu 1 251,88 eur. Patria len k

nepatrnej časti spotrebiteľov, ktorí sa rozhodli domáhať vydania bezdôvodného obohatenia súdnou
cestou.Drvivúväčšinubezdôvodnéhoobohatenia,získanéhožalovanýmnaúkorspotrebiteľov,žalovaný
vydať nemusí a domnievajú sa, že dobrovoľne žiadne bezdôvodné obohatenie nevydá, aj keď si je,
podľa právoplatných rozsudkov vydaných proti nemu vedomý, že v súdnom konaní by bol zaviazaný
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nie je jasné, v akej príčinnej súvislosti by vôbec povinnosť

obchodníka vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie a nahradiť mu trovy konania, mala mať vplyv
na zníženie výšky PFZ. Logické by bolo, že by to malo byť presne opačne. Základný význam slova
„obohatiť“ je zväčšiť majetok. Nakoľko inštitút PFZ nepozná inú ako peňažnú formu zadosťučinenia, tak
by nemali byť pochybnosti o tom, že aj keby súd priznal PFZ v akejkoľvek aj neproporcionálne nízkej
sume, vždy to bude predstavovať obohatenie spotrebiteľa o výšku PFZ, nakoľko o sumu priznaného

PFZ sa jeho majetok zväčší a na druhej strane sa o túto sumu majetok obchodníka zmenší. Chápali
by, ak by súd prvej inštancie tvrdil, že inštitút PFZ nemá slúžiť na bezdôvodné obohatenie sa, ale nie
že nemá slúžiť na obohatenie. Aj keď sa môže zdať, že ide o slovičkárenie, v skutočnosti by obdobné
úvahy mohli naznačovať predstavu, že PFZ predstavuje nejaký trpený inštitút, aj keď je inštitútom
zákonným, ale napriek tomu ako keby mal predstavovať nejaký nekalý príjem. Je predsa rozdiel, či

sa „obohatí“ dodávateľ na úkor spotrebiteľa, porušením zákona a na základe rozsudku súdu musí toto
obohatenie ako bezdôvodné obohatenie vydať, alebo či sa na úkor dodávateľa „obohatí“ spotrebiteľ,
rozsudkom priznávajúcim mu primerané finančné zadosťučinenie, teda legálne a na základe zákona. Ak
z odôvodnenia 23. napadnutého rozsudku vyplýva, že inštitút PFZ nemá slúžiť na finančné obohatenie
sa, tak z ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona vyplýva presný opak. Ak inštitút PFZ „očistíme“ od všetkých

prívlastkov, tak svojou podstatou práveže nie je ničím iným ako tým, že na jednej strane obohacuje
spotrebiteľa na úkor dodávateľa ako odmenu za úspech v spotrebiteľskom súdnom konaní a na druhej
strane finančným sankcionovaním ako trestom, postihuje dodávateľa za porušovanie spotrebiteľského
práva. Zákon nepočíta s morálnou satisfakciou a s peňažným zadosťučinením, len ako jej doplnkom,
alebo alternatívou na dovŕšenie nápravy, ale počíta výlučne len s finančnou satisfakciou, v ktorej už

logicky je obsiahnutá aj satisfakcia morálna. Ak sa Slovenská republika hlási k európskej politike
ochrany spotrebiteľov ako jednej z hlavných politík primárneho práva EÚ, tak nemožno nevidieť, že prax
priznávania PFZ s istou nevôľou a v symbolickej výške, pôsobí objektívne proti záujmom spotrebiteľov a
objektívne chráni obchodníka pred následkami porušovania spotrebiteľského práva a ak by takáto prax
prevážila, nevyhnutne by viedla k nezáujmu spotrebiteľov domáhať sa PFZ po úspešnom absolvovaní

základného konania kvalifikovaným spôsobom. Takýto cieľ by obchodníci, zastúpení renomovanými
advokátskymi spoločnosťami, určite vrelo privítali.
Navrhli rozsudok v napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcov uvedenými
v odvolaní. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie vecne, zrozumiteľne a dostatočne
popísal dôvody svojho rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.

7Cdo/91/2020. Žalobca v podanom odvolaní poukazuje na skutkovo a právne nesúvisiace rozhodnutia
z iných konaní a tvrdí, že súd mal rozhodovať v tejto veci tak, ako v ním označených rozhodnutiach.
Podľa žalovaného sa teda domáha rozhodnutia, ktoré by obsahom bolo v rozpore s vyššie označeným
záverom Najvyššieho súdu SR. Navrhol zamietnuť odvolanie žalobcov.
18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané

v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu dňa 17.9.2025 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcov nie je dôvodné.

19. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi
podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalobcami tvrdených vád
rozhodnutia, a to podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP,
vychádzajúc pritom z konkrétnych dôvodov ako ich vymedzili odvolatelia v podanom odvolaní.
20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania

najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiskazávažnosti(dôležitosti),zákonnosti,pravdivosti,eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - §
211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť,
súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové
zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich

vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho
obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
21. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,
že skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z

vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Odvolatelia v podanom
odvolaní nekonkretizovali, v čom mali podľa nich tvrdené nesprávne skutkové zistenia spočívať.
22. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia,
ktorá je naplnená vtedy, ak na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo
aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne

interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne
aplikoval.
23.Odvolacísúdskúmaluvedenýodvolacídôvodadospelkzáveru,žeprvoinštančnýsúdsauvedeného
pochybenia nedopustil. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Prvoinštančný súd ani pri právnom posúdení

veci nepochybil.
24. Odvolací súd sa preto stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil, vyvodil z nich i
správny právny záver a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.25. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcov vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane spotrebiteľa“).

26. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má
právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho,
ktozaporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismizodpovedá.
27. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou

hypotézou, nevyplývajú z neho žiadne kritériá v zmysle stanovenia toho,
čo zadosťučinenie predstavuje. Zrejmé je len to, že základ tohto nároku je daný úspechom
spotrebiteľa pri uplatnení porušeného práva. Porušenie práva, ak sa ho spotrebiteľ v konaní pred súdom
s úspechom domôže rozhodnutím súdu, je preto právnou skutočnosťou majúcou
za následok vznik nároku na zadosťučinenie.
28. Skutočnosť, že základ nároku žalobcov na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia je daný, v odvolacom konaní nie je sporná.
29. Finančné zadosťučinenie, na ktoré má spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti, právo, má byť primerané. Posudzovanie každého nároku je vecou individuálnych
skutkových zistení. Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa zákona o ochrane
spotrebiteľa je výsledkom voľnej úvahy súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná, ale má mať racionálny

základ.
30.Pri stanovení výšky primeranéhofinančnéhozadosťučineniajepotrebné vychádzať zo závažnosti
vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za
ktorých došlo k porušeniu práv žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno
striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila, resp. ktorá mu vznikla. V prvom rade

žalobca musí tvrdiť a označiť dôkazy na individualizáciu nároku. Je na žalobcovi, aby vo vzťahu
k uplatňovanej výške zadosťučinenia opísal povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia akýchkoľvek
nepriaznivých následkov a preukázal, ako tieto následky pociťoval a prežíval.
31. Súd prvej inštancie priznané finančné zadosťučinenie kvantifikoval čiastkou 150,- eur za
bezdôvodne obohatenie žalovaného na úkor žalobcov a súhrnne 200,- eur titulom

neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobcovia uplatnili v žalobe sumu 1 200,- eur, ktorá by mala
pozostávať zo sumy 100,- eur vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, sumy 600,-
eur k bezdôvodnému obohateniu (50 % zo sumy, o ktorú sa žalovaný na úkor žalobcov bezdôvodne
obohatil), 500,- eur vo vzťahu k piatim judikovaným neprijateľným zmluvným podmienkam (za každú
100,- eur).

32.Kýmzodpovednosťžalovanéhobolanespornepreukázaná,žalobcoviabolipovinnípreukázaťvšetky
okolnosti odôvodňujúce výšku uplatneného nároku. Žalobcovia v žalobe neuviedli žiadne konkrétne
skutkové okolnosti prípadu, okrem tých ktoré odôvodňujú samotný základ nároku. Žalobcovia neuviedli,
čikonaniežalovanéhoanáslednedomáhaniesaurčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiúveru,vydania
bezdôvodného obohatenia, ako aj určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok súdnou cestou viedlo k

vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v ich súkromnom a spoločenskom živote, napr. vznik nepriaznivej
majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných, alebo psychická záťaž. Súd
prvej inštancie ďalej správne vychádzal zo skutočnosti, že zo strany žalovaného došlo k vydaniu
bezdôvodného obohatenia. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia za neprijateľné
zmluvné podmienky, prvoinštančný súd prihliadal aj na závažnosť obsahu jednotlivých neprijateľných

zmluvných podmienok a skutočnosť, či mali aj reálny dopad na práva žalobcov, či ich povinnosti v rámci
zmluvného vzťahu, pričom žalobcami neboli tvrdené a ani z rozsudku v predchádzajúcom konaní
nevyplývajú zaťažujúce následky dotknutých neprijateľných zmluvných podmienok na žalobcov a ich
práva a povinnosti, ani obťažujúce správanie dodávateľa.
33. Je nesporné, že zákon o ochrane spotrebiteľa nestanovuje žiadne kritéria pri určení výšky

zadosťučinenia, okrem primeranosti, avšak súd so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu má stanoviť rozsah finančného
zadosťučinenia. Teda pri stanovení výšky zadosťučinenia súd musí vychádzať z okolností, ktoré
vyplývajú z individuálnosti každého jedného prípadu.
34. Pokiaľ žalobcovia žiadne konkrétne okolnosti prípadu ani len netvrdili, ktoré by súd mohol pojať do

úvahy odôvodňujúcej priznanie vyššej sumy zadosťučinenia, okrem výšky priznaného bezdôvodného
obohatenia v pôvodnom konaní, následkom je rozhodnutie súdu nevyhovujúce žalobe v celom rozsahu.
35. V odvolaní žalobcovia poukazujú na rozhodovaciu činnosť najmä Krajského súdu v Prešove
v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľide o jednotlivé rozhodnutia Krajského súdu v Prešove ohľadom výšky priznaného finančného
zadosťučinenia, je prirodzené, že táto je rôzna, keďže súd rozhoduje podľa individuálnych okolností
každého jedného prípadu a navyše voľnou úvahou. Nejde ani o žiadne také rozhodnutie, ktorým by

bolo prijaté stanovisko občianskoprávneho kolégia, alebo rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že právoplatne sú priznávané aj nižšie
sumy ako výška bezdôvodného obohatenia, dokonca nižšie aj ako polovica zo sumy bezdôvodného
obohatenia. Na tomto mieste, v rámci preskúmavania rozsudku súdu prvej inštancie, nemôže odvolací
súd porovnávať každé jedno rozhodnutie uvedené žalobcami s prejednávanou vecou, vzhľadom na

počet rozhodnutí v odvolaní uvedených, pričom ani v jednom prípade samí žalobcovia neidentifikovali
rovnaké skutkové okolnosti s týmto sporom.
36. Výška bezdôvodného obohatenia nie je jediným objektívnym kritériom vo vzťahu k výške
primeraného finančného zadosťučinenia. Zákon o ochrane spotrebiteľa takéto
kritérium taktiež nestanovil, čo nevylučuje posúdiť takéto kritérium, avšak spolu s ostatnými okolnosťami
prípadu.

37. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia titulom neprijateľných zmluvných
podmienok, nemožno hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, v súlade
s ktorou by mal súd rozhodovať, pokiaľ žalobcovia argumentujú tým, že súdna prax priznáva za každú
neprijateľnúzmluvnúpodmienkuod100eurdo300eur.Taktiežjeodvolaciemusúduzjehorozhodovacej
činností známe, že právoplatné sú priznávané aj nižšie sumy.

38. Žalobcovia mylne interpretujú odôvodnenie súdu prvej inštancie v tom zmysle,
že povinnosť veriteľa vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie a nahradiť mu trovy
konania, mala vplyv na zníženie výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Takto súd
prvej inštancie nevyhodnotil tieto skutočnosti, iba ich posúdil s ostatnými okolnosťami,
pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

39. Ani konštatovanie súdu prvej inštancie, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom
obohacovania sa pre spotrebiteľa, nemožno vyhodnotiť ako nesprávne,
ale je potrebné ho vnímať v súvislosti so zákonnou požiadavkou stanovenou ust. § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa, primeranosti finančného zadosťučinenia. Na druhej strane, nemožno považovať
sumu priznanú súdom prvej inštancie za symbolickú.

40. Len súd rozhodujúci individuálnu vec, je oprávnený vyhodnotiť v konkrétnych
súvislostiach primeranosť požiadavky spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného
zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku
primeranosti.
41. K odôvodneniu požadovanej výšky zadosťučinenia v tom zmysle, aký dosah na ich osobné pomery

malo konanie, v ktorom bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného obohatenia a neprijateľnosti zmluvných
podmienok, žalobcovia nič neuviedli. V žalobe nie je žiadna zmienka, tvrdenie, v tomto smere. Nebol
preto daný dôvod, aby odvolací
súd do úvahy súdu prvej inštancie o výške zadosťučinenia zasiahol. Žalobcami požadované finančné
zadosťučinenie nebolo v konkrétnych skutkových okolnostiach preukázané, ani

argumentačne podložené.
42. Odvolací súd považuje za primerané finančné zadosťučinenie v priznanej výške, ktoré je
adekvátne skutočnostiam prejednávaného prípadu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým
je poskytnutie satisfakcie žalobcovi, spotrebiteľovi a odradenie žalovaného od porušovania práv
spotrebiteľov. Priznaná suma reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne

tvrdené skutkové okolnosti v danom prípade a intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov,
prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré spotrebiteľovi hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k
protiprávnemukonaniu.Priurčovanívýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniasúdzohľadnilvšetky
osobitosti tohto prípadu a dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 350,- eur
považuje za primerané, spĺňajúce jednak funkciu satisfakcie pre žalobcov a minoritne aj funkciu sankcie

pre žalovaného.
43. Za tejto situácie kritériu primeranosti finančného zadosťučinenia, proporcionalite, podľa odvolacieho
súdu zodpovedá čiastka, ktorú súd prvej inštancie uložil zaplatiť žalovanému, teda čiastka, ktorú ako
primerané finančné zadosťučinenie priznal žalobcom.
44. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v

prevyšujúcej časti, v napadnutej časti, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatnýmuznesením (§ 262 CSP).
46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0
(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).