Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/73/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200454
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:8020200454.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej,PhD.ačlenovsenátuJUDr.MariánaTrenčanaaprof.JUDr.JurajaVačoka,PhD.,vprávnej
veci žalobcu (sťažovateľa): LUJAN Plus s.r.o., so sídlom: Mengusovce 117; 059 36 Mengusovce, IČO:
36 681 172, zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom, advokátom, so sídlom: Sov. hrdinov 200/33, 089 01
Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100967745/2020 z 01. júna
2020, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/52/2020 - 55 z 10. marca
2022, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/52/2020 -
55 z 10. marca 2022 mení tak, že rozhodnutie žalovaného číslo: 100967745/2020 z 01. júna 2020 a
rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 100317492/2020 zo dňa 31. januára 2020, zrušuje a vec vracia
Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj
konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu LUJAN Plus s.r.o., Mengusovce daňovú kontrolu
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011, ktorá
sa začala 18.10.2011. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol zo dňa 27.04.2015,
ktorý dňa 30.04.2015 zaslal na vyjadrenie daňovému subjektu, ktorý sa vyjadril a prerokovanie protokolu
bolo vykonané ústnym pojednávaním 09.06.2015. Na základe tohto vydal správca dane dodatočný
platobný výmer zo dňa 19.06.2015 podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. a znížil

daňovému subjektu LUJAN Plus, s.r.o. nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011
zo sumy 95.845,68 eur na sumu 52.462,04 eur, t. j. priznal daňovému subjektu nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu vo výške 52.462,04 eur. Uvedená suma bola žalobcovi teda daňovému subjektu
vrátená 22.06.2015.
2. Žalobca podal žiadosť 08.12.2015 o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, ktorú
na základe výzvy správcu dane doplnil vyjadrením zo dňa 14.01.2016.
3. Následne správca dane vydal dňa 26.01.2016 rozhodnutie č. 102434929/2016, ktorým podľa § 79

ods. 3 a 7 Daňového poriadku priznal úrok vo výške 43,10 eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 16.02.2016 odvolanie.
4. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 03.05.2016 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Prešov
z 26.01.2016, voči ktorému rozhodnutiu podal žalobca žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešoverozsudkom č. k. 5S/21/2016-44 zo dňa 22. marca 2017, tak, že zrušil rozhodnutie zo dňa 03. mája 2016
pod číslom: 103061381/2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
5. Rozsudkom NS SR pod sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 27. februára 2019 bola zamietnutá kasačná

sťažnosť žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/21/2016-44 zo dňa 22. marca
2017.
6. Následne žalovaný zrušil rozhodnutie správcu dane o priznaní úroku žalobcovi vo výške 43,10 Eur
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
7. Žalobca dňa 10.01.2020 požiadal o vydanie rozhodnutia o priznaní úroku zo zadržaného nadmerného

odpočtu v sume 52.462,04 Eur za obdobie od 25.10.2011 do 22.06.2015, pričom pri výpočte úrokov
vzhľadom na to, že trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosahuje
10% namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použil ročnú úrokovú
sadzbu 10%. Žalobca sa domáhal, aby správca dane svoje rozhodnutie podoprel čl. 183 Smernice Rady
2006/112/ES, rozsudkom SD EÚC-107/10, uznesením SD EÚ C-120/15 ako aj rozsudkami NS SR sp.
zn. 4Sžfk/57/2016 a 2Sžfk/20/2017. Podľa žalobcu je aplikácia vnútroštátnych právnych noriem v danom

prípade vylúčená.
8. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100317492/2020 zo dňa 31. januára 2020, ktorým podľa § 79a
ods. 3 Daňového poriadku priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume 2.488,60 Eur zo
sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 52.462,04 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca
odvolanie.

9. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100967745/2020 zo dňa 01.06.2020 potvrdil prvostupňové
rozhodnutie správcu dane a v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vychádzal z ustanovení § 79a ods. 1, 2,
3, ako aj § 85 zákona č. 222/2004 Z. z. Poukázal na celý proces správcu dane, ktorý vykonal u daňového
subjektu daňovú kontrolu za obdobie júl 2011. Podľa žalovaného v súlade s názorom vyjadreným v
rozsudku NS SR 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019 postupoval správca dane pri vydaní napadnutého

rozhodnutiazodňa31.01.2020,ktorýmpriznaldaňovémusubjektuúrokznadmernéhoodpočtuvovýške
2.488,60 eur podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH.
10. K námietke, že na daňovú kontrolu ukončenú do 31.12.2016 nemožno aplikovať ustanovenie § 79a
zákona o DPH, žalovaný uviedol, že postup správcu dane bol v súlade s predchádzajúcimi pre vec
záväznými rozhodnutiami správneho súdu. Vychádzajúc zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho

súdu SR žalovaný dospel k záveru, že správca dane postupoval správne, keď pri priznaní nadmerného
odpočtu aplikoval ustanovenie § 79a ods. 3 zákona o DPH a to bez toho, aby uplatnil ustanovenie § 85
druhej vety zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017, pretože tak zabezpečil,
že rozhodnutie bolo vydané v súlade s právom EÚ.
11. K námietke žalobcu, že správca dane mal priznať úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu

odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený ak by správca dane nezačal daňovú kontrolu
žalovaný uviedol, že základným právnym normatívom slovenského zákona o DPH bola Šiesta Smernica
Rady 77/388/EHS, ktorú nahradila Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty účinná od 01.01.2017. Z viacerých rozsudkov Súdneho dvora
EÚ zaoberajúcich sa výkladom článku 183 Smernice Rady č. 2006/112/ES vyplynul v súvislosti s

aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými
prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by
malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. V
súlade s citovanou judikatúrou bola s účinnosťou od 01.01.2017 zavedená do vnútroštátneho predpisu
úprava zakotvená v § 79a zákona o DPH.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

12. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, ktorou sa domáhal
zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj predchádzajúceho rozhodnutia Daňového úradu Prešov zo dňa

31.01.2020,ktorébolipodľažalobcuvydanévrozporesozákonom,pretožesazakladajúnanesprávnom
právnom posúdení veci a týmito rozhodnutiami bol žalobca ukrátený na svojich právach.
13. V dôvodoch žaloby poukázal žalobca na to, že rozhodnutie žalovaného nie je vydané v súlade so
zákonom pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci, žalobca bol ukrátený na svojich
právach;

· odkázal na rozsudok Súdneho dvora C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD v ktorom súdny dvor
jednoznačne poukázal na to, že úroky z nadmerného odpočtu vráteného po daňovej kontrole sa nemajú
vypočítať odo dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, plynúcej po skončení daňovej kontroly,
stanovenej vnútroštátnym právom, ale výpočet sa musí odvíjať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočetvrátený podľa podaného daňového priznania, ak by daňová kontrola nebola začatá (všeobecná lehota).
Podľa uvedeného rozsudku úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly sa
počítajú odo dňa, keď mal byť nadmerný odpočet podľa daňového priznania vrátený, keby sa daňová

kontrola nebola začala,
· poukázal na rozsudky NS SR sp. zn.: 8Sžf/115/2013, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/68/2014, 3Sžf/34/2016,
4Sžf/57/2016, z ktorých vyplýva prednosť komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym,
· poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-120/15 zo dňa 21. októbra 2015 - Kovozber s.r.o. vs. DÚ
Košice - výpočet úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu vráteného po ukončení daňovej kontroly

sa má vykonať odo dňa nasledujúceho po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie, ak by daňová
kontrola nebola začatá (§ 79 ods. 1, 2, ods. 5 zákona o DPH),
· poukázal na to, že Súdny dvor explicitne vylučuje možnosť členského štátu určiť si nejakú, podľa
neho, primeranú lehotu, až po uplynutí ktorej by bol daňový orgán povinný platiť úroky zo zadržiavaného
nadmerného odpočtu, t. j. použiť spôsob, akým je to v slovenskom právnom poriadku upravené v § 79a
ods. 1 zákona o DPH, účinnom od 1. januára 2017 (uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó,

C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35, bod 30),
· znenie ustanovenia § 79a zákona o DPH, účinného od 1. januára 2017 je nespochybniteľne v rozpore
s komunitárnym právom, pretože neakceptuje výklad článku 183 Smernice 2006/112/ES, podaného
Súdnym dvorom EÚ v rozsudku C-107/10 a v uznesení C-120/15,
· z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že úrok nadmerného odpočtu, zadržaného správcom dane, patrí

daňovému subjektu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o
DPH a je potrebné ho priznať až do dňa jeho vrátenia daňovému subjektu,
· ustanovenie § 79a zákona o DPH nemožno použiť pri výpočte úrokov zo zadržiavanej sumy
nadmerného odpočtu, ktorá bola žalobcovi vrátená dňa 22. júna 2015, pretože toto ustanovenie
nadobudlo účinnosť až 1. januára 2017 - s poukazom na Stanovisko správneho kolégia NS SR zo dňa

30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady
za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Týmto stanoviskom sa NS SR pokúsil
legalizovať takú prax daňových úradov, ktoré aj pri existencii § 79 ods. 7 Daňového poriadku, podľa
ktorého na nadmerný odpočet, DPH uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej
bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6, t. j. aj § 79 ods. 3 Daňového poriadku,

budú aplikovať ustanovenie § 79a zákona o DPH,
· žalobca zastáva názor, že nie je možné dať aplikačnú prednosť vnútroštátnemu predpisu pred
eurokonformným výkladom komunitárnej právnej normy, keď tento vnútroštátny predpis je s ním v
zrejmom rozpore a zároveň iný vnútroštátny predpis, konkrétne ustanovenie § 79 ods. 3 v nadväznosti
na § 79 ods. 7 Daňového poriadku, dostatočným a zrozumiteľným spôsobom upravuje aj výšku úrokov

z nadmerného odpočtu, vráteného po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie,
· keďže Smernica Rady 2006/112/ES má prednosť pred zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH v platnom
znení a výklad jednotlivých článkov tejto Smernice podáva Súdny dvor, ktorého rozsudky majú priamy
účinok, prijatím zákona č. 297/2016 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o DPH,
Slovenská republika porušila vyššie uvedenú povinnosť zdržať sa prijímania takých zákonov, ktoré sú v

rozpore s výkladom Smernice Rady 2006/112/ES, podávaného Súdnym dvorom,
·žalobcavžalobetvrdí,žeanikolégiumNSSRniejeoprávnenévydaťtakéstanovisko,keďvnútroštátnu
právnu normu (§ 79a zákona o DPH), ktorá je v rozpore s eurokonformným výkladom komunitárneho
práva, považuje za lex specialis k inej vnútroštátnej norme (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku), ktorá nie
je v rozpore. Ak už takéto zjednocujúce stanovisko NS SR vydal, je potrebné, aby správne súdy sa pri

rozhodovacej činnosti takýmto stanoviskom neriadili. V prípade, že ho správny súd bude akceptovať a
svoje rozhodnutie bude opierať o toto stanovisko, potom rozhodnutie správneho súdu nebude v súlade
s eurokonformným výkladom komunitárnej právnej normy, čo bude mať za následok porušenie čl. 7 ods.
2 Ústavy SR.
· v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora a NS SR je všeobecná lehota na vrátenie nadmerného

odpočtuuvedenáv§79ods.1,2aleboods.5zákonaoDPH.Tátovšeobecnálehotamôžebyťpredĺžená
o primeranú lehotu na výkon daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a
teda je možné vrátiť nadmerný odpočet aj po uplynutí všeobecnej lehoty. Daňovému subjektu, ktorému
bol z dôvodu výkonu daňovej kontroly vrátený nadmerný odpočet až po uplynutí všeobecnej lehoty,
však patrí úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu, vypočítaný odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty.

Keďže podľa § 79 ods. 7 Daňového poriadku na nadmerný odpočet, DPH uplatnenú podľa osobitného
predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú ods. 1 až ods.
6, je potrebné pri výpočte úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu postupovať podľa § 79 ods. 3
Daňového poriadku.· z uvedenej argumentácie podľa žalobcu vyplýva, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č.
100967745/2020 zo dňa 01. júna 2020 a predchádzajúce rozhodnutie DÚ Prešov č. 100317492/2020
z 31. januára 2020 bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom

posúdení veci a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach.
14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) správnu žalobu napadnutým rozsudkom ako
nedôvodnú zamietol.
15. Odkázal na právny názor NS SR (8Sžfk/48/2019), podľa ktorého od 01.01.2017 patrí platiteľovi DPH
nárok na úrok z nadmerného odpočtu zadržaného počas daňovej kontroly (§ 79a zákona o DPH). Úrok

vzniká až po uplynutí 6 mesiacov od lehoty na vrátenie odpočtu.
16. Správny súd zdôraznil judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej: členské štáty nesmú obmedziť
právo na odpočet v rozpore so zásadou neutrality DPH (C-286/94 a i., Garage Molenheide), vrátenie
musí byť bez neprimeraných prieťahov a finančného rizika (C-25/07, Sosnowska), lehota na vrátenie
môže byť predĺžená kvôli kontrole, no nesmie byť neprimeraná a zdaniteľná osoba má nárok na
úrok (C-120/15, Kovozber), vnútroštátne predpisy musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity

(C-107/10).
17. Správny súd poukázal ďalej nato, že aj NS SR upozorňuje, že z rozsudkov Súdneho dvora
EÚ nie je jednoznačne určená lehota, od ktorej vzniká nárok na úrok z nadmerného odpočtu DPH.
Súdne rozhodnutia skôr odporúčajú, aby členské štáty v rámci svojich právnych predpisov stanovili
podmienky na zaplatenie týchto úrokov v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, pričom nesmú

byť nevýhodnejšie ako pri podobných nárokoch. Pokiaľ vnútroštátne právo odporuje právu EÚ, sú
vnútroštátne súdy povinné neuplatniť tieto predpisy.
18. Správny súd upriamil pozornosť na to, že aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
k. 3Sžfk/4/2019 podporuje názor, že novela zákona o DPH z roku 2017 upravuje nárok na úrok z
nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Úroky sa priznávajú až po šiestich mesiacoch od uplynutia

lehotynavrátenieodpočtu,pričomdaňovákontrolamôžetrvaťaž12mesiacov.Počastejtodobynemôže
daňovník disponovať nadmerným odpočtom, a preto má nárok na úrok. Správny súd nemohol sám
určiť podmienky na výplatu úrokov, pretože tieto musí stanoviť legislatíva, ktorá zohľadňuje aj potrebu
zabezpečenia riadneho výberu daní cez daňovú kontrolu.
19. Správny súd konštatoval, že daňová kontrola žalobcu za obdobie júl 2011 začala 18. októbra 2011

a bola ukončená 27. apríla 2015. Po takmer 43 mesiacoch bol vydaný dodatočný platobný výmer, ktorý
neskôr zrušil krajský súd a NS SR vrátil vec na Finančné riaditeľstvo. Žalobcovi bol vrátený nadmerný
odpočet až 22. júna 2015, hoci bez daňovej kontroly by bol vrátený už 23. októbra 2011. Hlavným
sporným bodom bolo oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu.
20. Súčasná judikatúra stanovuje, že nárok na úrok vzniká po uplynutí šiestich mesiacov od lehoty na

vrátenie, t. j. od 24. apríla 2012 do 22. júna 2015, kedy bol odpočet vrátený. Úroková sadzba bola 1,5%,
čo viedlo k výške úroku 2.488,60 eur.
21. Správny súd odmietol žalobnú námietku o retroaktivite § 79a zákona o DPH, ktorý nadobudol
účinnosť až 01. januára 2017, pri výpočte úrokov z nadmerného odpočtu vráteného žalobcovi 22. júna
2015. Poukazuje na stanovisko Správneho kolégia NS SR sp. zn. Snj 36/2019 z 30. októbra 2019, ktoré

satýkanáhradyzazadržanienadmernéhoodpočtupočasdaňovejkontroly.Poukázalnato,žeNSSRvo
veci 3Sžfk/41/2017 uznal analogické použitie § 79a aj na kontroly ukončené pred 31.12.2016. Správny
súd preto vychádzal z toho, že nárok na úrok vzniká po 6 mesiacoch od lehoty na vrátenie odpočtu, nie
od podania daňového priznania.
22. Správny súd vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí Súdneho dvora zamietol

žalobu ako nedôvodnú.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

23. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, v ktorej

uplatňuje dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“).
24. Sťažovateľ k uplatnenému kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP bližšie uvádza, že
správny súd sa nevyjadril k jeho podstatným námietkam, čo považuje za porušenie jeho práva na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Podľa neho, ak by súd akceptoval stanovisko Najvyššieho súdu SR, bolo by

to v rozpore s eurokonformným výkladom právnych noriem.
25. Sťažovateľ k uplatnenému kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP bližšie uvádza, že:
správny súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore Najvyššieho súdu SR uvedenom v rozsudku
sp.zn.8Sžfk/48/2019zodňa28.05.2020,pričomdoslovnepreberáceléjehočasti.Včasepísaniažalobypredmetný rozsudok NS SR verejne publikovaný nebol a preto sťažovateľ sa nemohol k jeho obsahu vo
svojej žalobe zo dňa 20.07.2020 vyjadriť. Sťažovateľ upozorňuje na nesúlad medzi národným právom a
eurokonformným výkladom, najmä v prípade § 79a ZDPH a § 79 ods. 3 Daňového poriadku, a považuje

stanovisko NS SR zo dňa 30.10.2019 sp. zn. Snj 36/2019 za nesprávne v kontexte európskeho práva.
26. Keďže správny súd oprel svoj právny názor o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/48/2019
zo dňa 28.05.2020, sťažovateľ upriamuje pozornosť práve na tento rozsudok, ktorý pod bodom 53
citoval z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber, pričom výslovne poukázal na body 21,
23, 26 a 30 predmetného rozhodnutia. Senát NS SR však neuviedol podstatný záver Súdneho dvora

uvedený pod bodom 22 a 29 predmetného uznesenia: „Pokiaľ ide o takú vnútroštátnu právnu úpravu,
ktorá podmieňuje povinnosť daňového orgánu zaplatiť úroky ukončením konania o daňovej kontrole,
Súdny dvor už rozhodol rozsudkom Enel Maritsa Iztok 3 (C-107/10, EU:C:2011:298, bod 51), že výpočet
úrokov dlžných zo strany daňového orgánu, ktorý ako okamih, od ktorého plynie lehota, nezobral deň,
keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený v súlade so smernicou o DPH, je v zásade v
rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice“ (bod 22). „Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v

bode 22 tohto uznesenia, pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď
by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený“ (bod 29).
27. Podľa sťažovateľa tento právny názor Súdneho dvora je jasný a zrozumiteľný, pričom Najvyšší súd
SR v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/48/2019 nebol v žiadnom prípade oprávnený tento názor Súdneho dvora
úplne ignorovať. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-107/10, bod 51 a v uznesení vo veci C-120/15, body

22 a 29 jasným a zrozumiteľným spôsobom podal výklad článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES, podľa
ktorého je potrebné priznať daňovému subjektu úroky z nadmerného odpočtu počnúc nasledujúcim
dňom od uplynutia všeobecnej lehoty, t. j. lehoty podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 ZDPH.
28. Sťažovateľ upozorňuje na to, že uvedený rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžfk/48/2019, ktorý sa opiera o
výklad Súdneho dvora vo veci C-120/15, ignoroval kľúčové časti rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa

týkajú výpočtu úrokov za zadržaný nadmerný odpočet DPH a porušenia európskeho práva. Sťažovateľ
tvrdí, že ignorovanie článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES porušuje článok 7 ods. 2 Ústavy SR, ktorý
vyžaduje prednosť právnych aktov EÚ pred vnútroštátnym právom.
29. Sťažovateľ namieta, že aplikácia ustanovenia § 79a ZDPH je pre výpočet úrokov zo zadržaného
nadmerného odpočtu pre svoj zrejmý rozpor s eurokonformným výkladom článku 183 Smernice Rady

2006/112/ES Súdnym dvorom vylúčená. Na podporu tohto svojho tvrdenia žalobca poukazuje na
rozsudok sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019, v ktorom NS SR jasným a zrozumiteľným spôsobom
poukázal na právne východiská pri posudzovaní nároku na úroky zo zadržaného nadmerného odpočtu
počas daňovej kontroly, a to vzhľadom na abrogačný účinok Smernice t. j. neuplatniť vnútroštátne
ustanovenie, ktoré je v rozpore so záväzným výkladom článku 183 Smernice a nečakať na novú

legislatívnu úpravu v rámci vnútroštátneho legislatívneho procesu, ale uplatniť inú vnútroštátnu normu
- napr. použitím analógie legis.
30. Podľa sťažovateľa správny súd porušil eurokonformný výklad, keď sa oprel o stanovisko NS SR
zo dňa 30.10.2019 sp. zn. Snj 36/2019, ktoré je v rozpore s výkladom Súdneho dvora. Sťažovateľ tiež
spochybňuje aplikáciu § 79a ZDPH a tvrdí, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom,

čo znemožňuje uplatnenie posledného odpočtu podľa § 79 ods. 6 ZDPH. Nezákonná daňová kontrola
nemôže viesť k zadržaniu odpočtu.
31. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zmenil rozhodnutie krajského súdu a
vrátil vec na ďalšie konanie, pričom žalobcovi prizná náhradu trov konania.
32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že s argumentáciou žalobcu sa vysporiadal

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ako aj vo svojom vyjadrení sa k žalobe. Na svojich záveroch
trvá. Žalovaný sa stotožňuje s právnym posúdením veci v napadnutom rozsudku a námietky sťažovateľa
považuje za neopodstatnené. Kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.
33. Najvyšší správny súd SR uznesením sp. zn. 4Sfk/73/2022 zo dňa 26. júna 2024 prerušil konanie
do právoplatnosti rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „veľký senát“)

vo veci sp. zn. 19SVs/4/2024. Po odpadnutí prekážky kasačný súd uznesením sp. zn. 4Sfk/73/2022 zo
dňa 8. júla 2025 pokračoval v kasačnom konaní.
34. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá
už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať
už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. Kasačný súd rozhodol

v obdobnej veci rozsudkom sp. zn. 3Sfk/143/2022 zo dňa 14. augusta 2025. Zaoberal sa rovnakými
námietkami sťažovateľa ako v teraz prejednávanej veci. So zreteľom na uvedené preto kasačný súd vo
svojomodôvodnenípoukazujenaodôvodnenierozsudkukasačnéhosúduvovecisp.zn.3Sfk/143/2022,
ktorého závery sú v plnej miere použiteľné na posudzovanú vec a s poukazom na uvedené túto veckasačný súd odôvodňuje uvedením nasledovnej časti odôvodnenia rozsudku 3Sfk/143/2022, v ktorom
upravil označenie častí kasačnej sťažnosti a strán, aby zodpovedali prejednávanej veci. Uvedené
odôvodnenie je nasledovné:

28. Kľúčovými právnymi otázkami, k vyriešeniu ktorých bol kasačný súd sťažovateľom vyzvaný, boli,
(i) aká právna úprava má byť aplikovaná v prípade uplatneného nároku na náhradu za zadržanie
nadmerného odpočtu DPH v prípade daňovej kontroly ukončenej do 31. decembra 2016 a následne (ii)
v akej výške a za akú dobu vzniká sťažovateľovi nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu
v prípade realizovanej daňovej kontroly. Sporným medzi účastníkmi konania nebolo, že sťažovateľ má

nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu DPH.
29. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od. 1. januára 2017 ak daňový úrad začal daňovú
kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet
nebolvrátenýdouplynutiašiestichmesiacovodposlednéhodňalehotynavrátenienadmernéhoodpočtu
podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej
len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.

30. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok
z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej
sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo
výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia

šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §
79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
31. Podľa § 85ke zákona o DPH v znení účinnom od. 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z
nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená.

Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §
79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
32. V prípade prvej nastolenej otázky kasačný súd sumarizuje, že správny súd v napadnutom rozsudku
prijal záver, že v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016, aj napriek absencii
právnej úpravy v súlade so Zjednocujúcim stanoviskom, nemožno aplikovať § 85ke zákona o DPH

a náhradu je potrebné vypočítať podľa § 79a zákona o DPH. Ústavný súd Slovenskej republiky
nálezom vo veci ZSE Elektrárne, s.r.o. - sp. zn. II. ÚS 152/2025 z 12. júna 2025 (ďalej ako „nález“)
poskytol jasné odpovede na uvedenú otázku, keď rozhodol, že na Zjednocujúce stanovisko, z ktorého
vychádzal aj správny súd v napadnutom rozsudku, je potrebné nahliadať iba ako na odporúčanie alebo
návod na úvahy pre jednotlivé vnútroštátne orgány, ktoré sú vo svojej rozhodovacej činnosti povinné

zabezpečiť plný účinok smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „smernica Rady č. 2006/112/ES“)
so zohľadnením aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej Únie aj napriek absencii relevantnej
vnútroštátnej právnej úpravy v rozhodnom období (bod 35 nálezu). Podľa ústavného súdu výkladové
zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nemá normotvornú silu a nemôže účinne zabezpečiť či

snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu právnej normy daňového práva v prípade daňovej kontroly
ukončenej do 31. decembra 2016 (bod 33 nálezu), a preto priama retroaktívna aplikácia § 79a zákona
o DPH bez zákonného zmocnenia len na základe Zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu na
tieto daňové kontroly je ústavne neakceptovateľná (bod 34 nálezu). Ústavný súd preto uzavrel, že
pri rozhodovaní o veciach úrokov v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016 je

potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a skúmať, či bola daňová kontrola
vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci (bod 35 nálezu).
33. V súvislosti s citovaným preto kasačný súd konštatuje, že na prípad sťažovateľa, keďže daňová
kontrola bola ukončená pred 31. decembrom 2016 (konkrétne dňa 19. júna 2014), nie je možné priamo
aplikovať ustanovenie § 79a zákona o DPH, ale je potrebné pri stanovení výšky ako aj doby, za ktorú

sa má náhrada poskytovať, vychádzať priamo z čl. 183 smernice Rady č. 2006/112/ES, a to v rámci
aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Právne závery žalovaného ako aj správneho súdu boli preto v
tomto smere nesprávne, keď priamo aplikovali ustanovenie § 79a zákona o DPH na prípad sťažovateľa.
Súčasne je ale potrebné pripomenúť, že až do nálezu Ústavného súdu SR bola rozhodovacia prax
správnych súdov, s poukazom na Zjednocujúce stanovisko vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 79a

zákona o DPH aj na daňové kontroly skončené do 31. decembra 2016, ustálená.
34. Vychádzajúc z aktuálnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ tento opakovane uznal, že
lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej
kontroly (rozsudok vo veci Molenheide a i. z 18. decembra 1997, spojené veci C-289/94, C-340/95,C-401/95, C-47/96, bod 41). Súdny dvor EÚ však súčasne zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba
dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá
hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené

dodržanie zásady daňovej neutrality (uznesenie vo veci Kovozber z 21. októbra 2015, C-120/15, bod 23,
a tam citovaná judikatúra; tiež rozsudky vo veci TechnoRent International a i. z 12. mája 2021, C-844/19,
body 39 a 40, a vo veci HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37).
35. Súdny dvor EÚ ďalej uviedol, že hoci v prípade neexistencie právnej úpravy Únie prináleží
vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť

takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov, tieto podmienky musia
dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásadu daňovej neutrality (rozsudok vo veci Sole-
Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági z 23. apríla 2020, spojené veci C-13/18 a C-126/18, body 30 a 37 a
tam citovaná judikatúra; uznesenie vo veci ZSE Elektrárne z 5. októbra 2023, C-151/23, bod 29). Pod
zásadou ekvivalencie sa rozumie, že uvedené vnútroštátne ustanovenia nesmú byť menej priaznivé než
pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu a pod zásadou efektivity

sa zase rozumie to, že takéto vnútroštátne ustanovenia nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne
sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie [rozsudok vo veci Varhoven administrativen sad (Zrušenie
napadnutého ustanovenia) z 24. novembra 2022, C-289/21, bod 33 a tam citovaná judikatúra]. Prináleží
však vnútroštátnym súdom, ktoré majú ako jediné priame poznatky o vnútroštátnom práve, aby overili,
či podmienky zabezpečujúce vo vnútroštátnom práve ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej

právomoci vyplývajú z práva Únie, sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity a aby preskúmali
predmet a podstatné náležitosti údajne podobných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Z tohto dôvodu
musia tieto vnútroštátne súdy overiť podobnosť dotknutých prostriedkov z pohľadu ich predmetu, príčiny
a podstatných prvkov (rozsudok vo veci Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági, už citovaný, bod 40).
36. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že na účely stanovenia spôsobu úročenia je potrebné prihliadať na zásadu

neutrality systému DPH tak, aby nebola narušená tým, že daňovník by znášal celé bremeno tejto dane
alebo jeho časť. Opatrenia prijaté členskými štátmi musia najmä umožniť zdaniteľnej osobe získať
za primeraných podmienok späť celú sumu pohľadávky vyplývajúcu z nadmerného odpočtu DPH, čo
znamená, že vrátenie musí byť vykonané v primeranej lehote, a že prijatý spôsob vrátenia nesmie
v žiadnom prípade vystaviť zdaniteľnú osobu žiadnemu finančnému riziku (uznesenie vo veci Delphi

Hungary Autóalkatrész Gyártó zo 17. júla 2014, C-654/13, bod 31).
37. V rozsudku v spojených veciach Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági Zrt. (C-126/18)
z 23. apríla 2020 v bode 51 Súdny dvor EÚ uviedol, že právo Únie a osobitne zásada efektivity a daňovej
neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov
z nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH, zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej

lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej
centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá
nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej
straneúrokyzdotknutéhonadmernéhoodpočtuDPHsapočítajúzadanézdaňovacieobdobie,pričomsa
neuplatníúrok,ktoréhocieľomjekompenzovaťzdaniteľnejosobezníženiepeňažnejhodnotyspôsobené

uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov. Okrem toho,
takáto prax nie je spôsobilá kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane, čo
je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (uznesenie vo veci SOLE-MiZo z 20. júna 2023, C-426/22,
bod 48).
38. Je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ sa k existencii práva na úročenie za zadržaný nadmerný

odpočet vyjadril i v situáciách, keď išlo o regulárne daňové kontroly (rozsudok vo veci technoRent
International a i., už citovaný, bod 39; rovnako rozsudok vo veci Kovozber, už citovaný alebo vo veci
HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37), teda aj keď nebol nadmerný odpočet zadržaný v rozpore
s právom Únie (ako to bolo v spojených veciach Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági Zrt.
(C-126/18) z 23. apríla 2020 a vo veci SOLE-MiZo z 20. júna 2023), ale keď nebol nadmerný odpočet

DPH vrátený v primeranej lehote.
39. K dobe, počas ktorej by sa zadržaný nadmerný odpočet mal úročiť, Súdny dvor EÚ uviedol, že
v prípade neexistencie právnej úpravy Únie patrí do procesnej autonómie členských štátov určenie
dátumu, od ktorého sú úroky dlhované, za rešpektovania zásad ekvivalencie a efektivity (uznesenie vo
ZSE Elektrárne, už citované, bod 30).

40. K otázke dĺžky tejto primeranej lehoty sa Súdny dvor EÚ vyjadril v rozsudku vo veci Kovozber,
už citovanom, kde v bode 26 uviedol: Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava
nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21
tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranejlehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov
zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže
byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.

41. Lehotu 180 dní na vrátenie dane stanovenej pre nových platiteľov DPH označil Súdny dvor EÚ
rovnakozaneprijateľnúvrozsudkuvoveciAlicjaSosnowskaC-25/07z10.júla2008vbode27.Naopakv
rozsudkuvoveciEnelMaritsaIztok3ADC-107/10z12.mája2011vbode49odobrilvnútroštátnuprávnu
úpravu, ktorá umožňovala prenesenie DPH do troch zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom
období, v ktorom k predmetnému nadmernému odpočtu došlo.

42. Ďalej Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011 v
bode 53 uzavrel, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na
účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak
toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly.
Súčasne dodal, že keďže zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo
výške nadmerného odpočtu, jej hospodárske znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením

úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.
43. Vo veci ZSE Elektrárne s.r.o. C-151/23 Súdny dvor EÚ tiež uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora
EÚ vyplýva, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok uvedených v čl. 183
smernice Rady č. 2006/112/ES, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým,
že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti (rozsudok

z 12. mája 2021, TechnoRent International a i., C-844/19, EU:C:2021:378, bod 37, ako aj citovaná
judikatúra). Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných
podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa
uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý
spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Ak by

zdaniteľnáosobanemalanároknaúrokyzomeškaniavprípade,žekvráteniunadmernéhoodpočtuDPH
nedôjde v primeranej lehote, vznikla by jej tým ujma, čo je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (pozri
vtomtozmyslerozsudokz12.mája2021,TechnoRentInternationalai.,C-844/19,EU:C:2021:378,body
38 a 39, ako aj citovanú judikatúru). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho,

aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho,
čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly (uznesenie z 21. októbra 2015, Kovozber,
C-120/15, EU:C:2015:730, bod 23). Ak teda v takom prípade dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu
DPH zdaniteľnej osobe v primeranej lehote, právo Únie nevyžaduje kompenzáciu dočasnej nemožnosti
disponovať s peňažnými sumami zaplatením úrokov z omeškania (pozri v tomto zmysle uznesenie z 21.

októbra 2015, Kovozber, C-120/15, EU:C:2015:730, bod 24) [body 23 až 26].
44. Súdny dvor EÚ tiež argumentuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží všetko, čo patrí do jeho
právomoci, aby zabezpečil plný účinok citovaného čl. 183 tak, že podá výklad vnútroštátneho práva,
ktorý je v súlade s právom Únie (uznesenie vo veci ZSE Elektrárne, už citované, bod 29). Súdny dvor
EÚ však rovnako uviedol, a to v kontexte smernice Rady č. 2006/112/ES a jej čl. 183, že z ustálenej

judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý je zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie
v rámci svojej právomoci, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení v prípade potreby tým,
že z vlastnej právomoci neuplatní akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s týmto
ustanovením (rozsudok vo veci Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, už citovaný, bod 38).
45. Podľa záverov Súdneho dvora EÚ vo veci ZSE Elektrárne, C-151/23 z 5. októbra 2023, bod 28

prináleží vnútroštátnemu súdu, aby najmä vzhľadom na zásady neutrality, efektivity a ekvivalencie,
ako aj na všetky osobitosti veci, o ktorej rozhoduje, určil, či sa v prejednávanej veci má vrátenie
nadmerného odpočtu DPH považovať za uskutočnené v primeranej lehote, a pokiaľ zistí, že k tomuto
vráteniu v primeranej lehote nedošlo, určiť okamih, od ktorého sa úroky z omeškania pripočítajú k sume
nadmerného odpočtu.

46. V súlade s vyššie uvedenými východiskami Súdny dvor EÚ tiež konštatoval, že je prvoradou úlohou
vnútroštátneho súdu pri aplikácii práva únie zohľadniť celé vnútroštátne právo a primárne pristúpiť k
analogickému uplatneniu ustanovení vnútroštátneho práva (vec C-844/19 z 12. mája 2021 TechnoRent
bod 54 a 55), ak také existujú. Kasačný súd v súlade s vyššie citovanou rozhodovacou činnosťou
Súdneho dvora EÚ preto najprv posudzoval (keďže v relevantnom čase neexistovala právna úprava

priamoupravujúcanároknanáhraduzazadržanienadmernéhoodpočtuDPH),čivslovenskomprávnom
poriadku existuje ustanovenie, ktoré by bolo analogicky uplatniteľné pre danú situáciu. Vzhľadom na
závery ústavného súdu o neaplikácii ustanovenia § 79a zákona o DPH, ktoré nadobudlo účinnosť až
od 1. januára 2017, teda po ukončení daňovej kontroly vo veci sťažovateľa, kasačný súd skúmal, čiexistovala v tom čase taká iná právna úprava, podľa ktorej by náhrada za zadržiavanie nadmerného
odpočtu čo do výšky úroku, ako aj doby, za ktorú sa má náhrada poskytovať, zodpovedala článku
183 smernice Rady č. 2006/112/ES, konkrétne, či táto právna úprava zodpovedala zásadám daňovej

neutrality, ekvivalencie a efektivity v zmysle vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ.
47. Zákon o DPH upravoval v znení účinnom do 31. decembra 2016 lehoty na vrátenie nadmerného
odpočtu v § 79 ods. 1, 2 a 5. Ide o lehoty, v ktorých sa nadmerný odpočet zdaniteľnej osobe vráti
bez vykonania kontrolného mechanizmu, teda bez vykonania daňovej kontroly. Tieto lehoty sú však
neaplikovateľné na tu posudzovaný prípad, keďže Súdny dvor EÚ umožnil „bezúročné“ predĺženie lehoty

na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za účelom vykonania daňovej kontroly za podmienky, že takéto
predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly (vec Enel
Maritsa C-107/10 body 52 a 53, vec Kovozber C-151/23 bod 26). Práve z uvedeného dôvodu lehoty
upravené v § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH nie je možné pre daný prípad analogicky použiť, keďže
by aplikáciou daného ustanovenia došlo prakticky k popretiu rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora
EÚ prípustného predĺženia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu realizácie kontrolného

mechanizmu - daňovej kontroly.
48. Ustanovenie § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom do 31. decembra 2016 upravuje ďalšiu
lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá sa viaže na vykonanie daňovej kontroly. Podľa tohto
ustanovenia sa nadmerný odpočet zdaniteľnej osobe vráti v lehote 10 dní od skončenia daňovej
kontroly. Daňová kontrola má zákonom stanovený strop jedného roka. Práve z dôvodu zákonom

stanoveného jednoročného trvania daňovej kontroly analogická aplikácia daného ustanovenia pre daný
prípad rovnako neprichádza do úvahy. Naviac Súdny dvor EÚ práve v už spomínanej veci Kovozber
vyslovil, že čl. 183 prvý odsek smernice Rady č. 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného
odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

49. Rovnako vo vzťahu k zásade ekvivalencie a výške náhrady kasačný súd uvádza, že použitie
ustanovenia § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ktorého sa dovoláva sťažovateľ, a teda vztiahnutie výšky
úroku v ňom uvedenom na celé obdobie, počas ktorého sa úročí suma zadržaného nadmerného
odpočtu, neprichádza do úvahy. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku zakotvuje výšku úroku pre
omeškanie na strane správcu dane, pričom v prípade zadržiavaného nadmerného odpočtu pri výkone

daňovej kontroly, nie je správca dane pri jeho vrátení v omeškaní, do tohto sa dostane až na 11. deň
po dni ukončenia daňovej kontroly (§ 79a ods. 6 zákona o DPH). Úrok z omeškania podľa § 79 ods. 3
Daňového poriadku má charakter sankcie za nesplnenie povinností správcu dane, pričom náhrada za
zadržiavanie nadmerného odpočtu tento sankčný charakter nemá. Nesankcionuje totiž správcu dane
za porušenie jeho povinností, ale kompenzuje daňovému subjektu, že dočasne nemôže disponovať

finančnými prostriedkami (ktoré zadržanie je zákonom predpokladané). Preto zásada ekvivalencie by
vyžadovala použitie § 79 ods. 3 Daňového poriadku na vec sťažovateľa iba v prípade, ak by bol
správca dane práve v takomto omeškaní. V už citovanom rozsudku v spojených veciach Sole-Mizo
a Dalmandi Mezőgazdasági Súdny dvor EÚ v bodoch 40 až 42 odmietol pomeriavať výšku úroku za
zadržaný nadmerný odpočet práve s poukazom na zásadu ekvivalencie, keď sa mu nejavilo, že by

nároky podľa vnútroštátneho práva boli ekvivalentné nároku podľa práva Európskej únie, pričom tvrdený
výhodnejší nárok podľa vnútroštátneho práva bol založený práve na omeškaní správcu dane, a nie
na ochrane daňového subjektu, podobne ako v práve rozhodovanej veci. Podobne výlučne z pohľadu
zásady efektivity, a nie zásady ekvivalencie, posudzoval Súdny dvor EÚ výšku úrokov v už citovanom
rozsudku vo veci HUMDA (bod 40).

50. Kasačný súd tak v právnych predpisoch upravujúcich režim DPH, konkrétne v zákone o DPH,
Daňovom poriadku a ani v iných predpisoch upravujúcich iné druhy daní, nenašiel ustanovenie, ktoré
by bolo analogicky (zásada ekvivalencie) použiteľné pri určení okamihu, od ktorého sa má náhrada za
zadržiavanie nadmerného odpočtu v dôsledku daňovej kontroly počítať ako ani pri stanovení jej výšky.
Ustanovenie, ktoré by určovalo začiatok tejto lehoty a výšku náhrady, neobsahuje ani právna úprava

Únie, ktorá skutočnosť vyplýva z už vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ.
51. Kasačnému súdu tak v práve posudzovanej veci prináležalo určiť okamih, od ktorého sťažovateľovi
vzniká nárok na náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet DPH, a to podľa zásad, ktoré vyplývajú z
práva Únie. Konkrétne z už vyššie citovanej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorá ako už bolo
uvedené, stanovila mantinely pre lehotu, počas ktorej za zadržiavanie nadmerného odpočtu z dôvodu

uskutočnenej daňovej kontroly nevzniká nárok na náhradu.
52. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky obdobnú otázku riešil vo veci sp. zn. 2Sžfk/42/2020 a
rozhodnutím zo dňa 21. júla 2025 prijal závery, s ktorými sa kasačný súd stotožňuje aj v tu posudzovanej
veci.53. Z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ podľa kasačného súdu v súvislosti s lehotou na vrátenie
nadmernéhoodpočtuDPHvyplývajednak,že(i)lehotaprevrátenienadmernéhoodpočtuDPHmôžebyť
v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly, (ii) predĺženie na účely preverenia oprávnenia

na vrátenie odpočtu DPH, s ktorým je spojený nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť,
však musí byť primerané (lehotu 180 dní, respektíve šesť mesiacov od podania daňového priznania k
DPH za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet DPH vznikol, už za primeranú nepovažuje) a
(iii) v prípade, že k vráteniu nadmerného odpočtu dôjde po uplynutí primeranej lehoty, zásada daňovej
neutrality vyžaduje, aby sa zdaniteľnej osobe nahradili finančné straty zapríčinené tým, že nemohla

počas obdobia, za ktoré nebola požadovaná suma nadmerného odpočtu DPH vrátená, s touto sumou
disponovať, a to práve prostredníctvom úroku z omeškania (vec Nidera BV C-387/16, bod 37, vec Enel
Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011 bod 53).
54.Kasačnýsúdvsúladesvyššieuvedenýmivýchodiskamizastávanázor,žezadržiavanienadmerného
odpočtu DPH bez náhrady na účely výkonu daňovej kontroly je v súlade s rozhodovacou činnosťou
Súdneho dvora EÚ, ak lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, po ktorej uplynutí vzniká nárok

na náhradu, nie je v prípade začatia daňovej kontroly dlhšia ako štyri mesiace od uplynutia lehoty na
podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom mohol byť nadmerný odpočet odpočítaný
v zmysle § 79 ods. 1 zákona o DPH. Konkrétne tak ide o lehotu päť mesiacov od uplynutia lehoty
na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Kasačný
súd súčasne navyše pripomína, že z už citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ako aj z ostatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci ZSE Elektrárne, s.r.o. vyplýva, že posudzovanie primeranosti
lehoty zadržiavania nadmerného odpočtu bude vždy závisieť od okolností konkrétneho prípadu (postup
azisteniadaňovýchorgánovvkonkrétnommomente,súčinnosťúčastníkakonaniaapod.)spotenciálom
úpravy doby zadržiavania nadmerného odpočtu DPH bez náhrady počas prebiehajúcej daňovej kontroly.
35. V ďalšom konaní preto bude úlohou správcu dane posúdiť na základe obsahu administratívneho

spisu z daňovej kontroly týkajúcej sa oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie júl 2011 aj samotný priebeh daňovej kontroly so zameraním na úkony v určenom
období. Pôjde o úkony vykonané v rámci daňovej kontroly, ktoré spadajú do obdobia piatich mesiacov
od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet
vznikol. Dôraz bude klásť správca dane na to, či nebol určité obdobie pasívny a umelo tak nepredlžoval

dĺžku daňovej kontroly zohľadniac pritom samozrejme aj prípadnú pasivitu/nesúčinnosť samotného
sťažovateľa. V prípadoch očividnej pasivity správcu dane by totiž prichádzalo do úvahy aj stanovenie
inej, kratšej lehoty ako päť mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie
obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, počas ktorej by bolo namieste priznanie náhrady zo
zadržiavaného nadmerného odpočtu. Kasačný súd týmto nijako nespochybňuje Súdnym dvorom EÚ

priznanú legitimitu predĺženia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu uskutočnenia daňovej
kontroly, nárok na náhradu za zadržiavaný odpočet však musí vzniknúť tak, aby boli zachované zásady
daňovej neutrality, ekvivalencie a efektivity. Na strane druhej však výkon daňovej kontroly musí byť
efektívny, keďže daňový subjekt nemôže po určité obdobie disponovať s finančnými prostriedkami, ktoré
si v podobe DPH uplatnil.

36. K otázke výšky náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu kasačný súd v súlade s citovanou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ opakuje, že jej stanovenie nesmie viesť k tomu, aby bola zdaniteľná
osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú vrátením DPH, ktoré nebolo vykonané v
primeranej lehote a pri jej určení je nevyhnutné zohľadňovať kritériá efektivity, t. j. to, čo by zdaniteľná
osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa sume

zadržaného nadmerného odpočtu (Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági Zrt. (C-126/18)).
Pre určenie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu je tak rozhodujúca úroková sadzba pre
krátkodobé úvery poskytované bankami na území Slovenskej republiky. Správca dane tak bude povinný
skúmať výšku úrokovej sadzby na krátkodobých úveroch poskytovaných bankami na území Slovenskej
republiky nefinančným podnikom v relevantnom období a znovu posúdiť výšku úroku pri náhrade za

zadržiavaný nadmerný odpočet v intenciách právneho názoru kasačného súdu.
37. Kasačný súd súčasne dodáva, že v zmysle uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci SOLE-MiZo z
20. júna 2023, C-426/22, tiež vyplýva, že v prípade, ak je úrok vyplácaný s časovým odstupom od
vrátenia samotného nadmerného odpočtu (vo veci SOLE-Mizo to bolo 5 až 11 rokov), má byť úrok zo
zadržiavaného nadmerného odpočtu valorizovaný. S touto skutočnosťou sa bude musieť správca dane

v ďalšom konaní rovnako vysporiadať.

IV. Záver38. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že kasačná sťažnosť sťažovateľa
bola dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí

aj rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd
žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) a
ods. 3 písm. a) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného
a prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
39.Vďalšomkonaníbudúžalovanýasprávcadanepostupovaťspôsobomnačrtnutýmkasačnýmsúdom

najmä v bodoch 51 až 55 citovaného rozsudku. Žalovaný a správca dane sú pritom viazaní vyjadreným
právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).
40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167
ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi/sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov
kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov
konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.