Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Cob/84/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120280976
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120280976.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov

senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Kleinovej ml., v spore žalobcu: ARKO, s.r.o. Košice, so
sídlomSlavkovská12,04001Košice,IČO:36181919,právnezastúpený:AdvokátskakanceláriaKucek
& Partners, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku 26, 811 07 Bratislava, IČO: 36 865 192, proti
žalovanému: MGS Solutions s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 46 213 279, právne
zastúpený: Malata, Pružinský, Hegeduš & Partners s.r.o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10,
821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, o zaplatenie 14.535,24 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 39 Cb/61/2020-390 zo dňa 22. mája 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 39 Cb/61/2020-390 zo dňa 22.
mája 2023 potvrdzuje.
II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava I ( ďalej v texte aj „súd prvej inštancie“)
žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.
2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou
prvoinštančnému súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu vo výške 14.535,24 EUR s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia .
Žaloba bola založená tom skutkovom a právnom základe, že dňa 17.05.2017 uzatvoril žalobca
so žalovaným mandátnu zmluvu ( ďalej v texte už len „ mandátna zmluva“), predmetom ktorej bol
záväzok žalovaného ako mandatára vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávok žalobcu
ako mandanta definovaných v prílohe, ktorá tvorila neoddeliteľnú časť mandátnej zmluvy. Mandátna
zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, a to na obdobie 6 mesiacov odo dňa uzatvorenia zmluvy, t.j.
do 17.11.2017 a nebola podľa vyjadrenia žalobcu predĺžená jej platnosť. Žalovaný aj po ukončení

zmluvného vzťahu medzi stranami si uplatňoval voči žalobcovi nároky zo zaniknutej mandátnej zmluvy,
čím žalobcu dostal do omylu ohľadom platnosti mandátnej zmluvy. Žalobca následne na základe
interného šetrenia zistil, že uhradil žalovanému za obdobie od zániku mandátnej zmluvy do júla 2019 na
základe faktúr neoprávnene vystavených žalovaným sumu v celkovej výške 14.535,24 eur bez DPH, t.
j. 17.442,29 EUR s DPH, a to bez právneho dôvodu. Žalobca v žalobnom návrhu tvrdil, že nemal vôľu
pokračovať so žalovaným v zmluvnom vzťahu, nakoľko v prípade, ak by tento záujem mal, uzatvoril by
so žalovaným novú zmluvu alebo dodatok k predmetnej mandátnej zmluve, ktorým by došlo k predĺženiu

mandátnej zmluvy, čo však žalobca neurobil. Výzvou zo dňa 16.03.2020 vyzval žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy, ktorá bola žalovanému doručená dňa
23.03.2020 a lehota na dobrovoľné plnenie žalovanému uplynula dňa 28.03.2020. V zmysle uvedeného
mal žalobca za to, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu vo výške 14.535,24eur a žalovaný je teda povinný tento majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu vydať.
Úrok z omeškania si žalobca uplatnil vo výške 8,00 % ročne podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka,
a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu, teda odo dňa 29.03.2020.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v odpore proti vydanému platobnému rozkazu a uviedol, že zažalovaný
nárok považuje za neopodstatnený, pričom zdôraznil, že všetky peňažné plnenia, ktoré žalobca v
súvislosti s vymáhaním pohľadávky žalobcu voči spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. (ďalej aj ako
„dlžník“) žalovanému poskytol, nikdy nepredstavovali plnenie bez právneho dôvodu, ale naopak išlo o

výsledok platne uzatvorenej vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným. Podľa názoru žalovaného
k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného nemohlo dôjsť ani po 17.11.2017, kedy v
zmysle čl. IV bod 4.1. mandátnej zmluvy malo dôjsť k uplynutiu doby, na ktorú bola mandátna zmluva
uzatvorená. Žalovaný mal za to, že po uplynutí času a po dátume 17.11.2017 totiž zmluvné strany
pokračovali v začatej zmluvnej spolupráci na základe platnej dohody, ktorej obsahom bol, obdobne
ako v čl. III bod 3.1 mandátnej zmluvy nepochybne aj záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému za výkon

činnosti smerujúcej k vymoženiu pohľadávok jeho odmenu vo výške 50 % z finančných prostriedkov
vymožených od dlžníka. Žalovaný mal za to, že existenciu takejto dohody bez ďalšieho preukazuje (1)
počet žalobcom dobrovoľne a plne uhradených faktúr, (2) dĺžka obdobia, počas ktorého boli faktúry
žalobcom uhrádzané a tiež, že (3) suma všetkých 22 faktúr vystavených po dátume 17.11.2017
žalovaným zodpovedala vždy presnej polovici splátky, ktorú dlžník uhradil v daný mesiac žalobcovi, čo

podľa žalovaného nepochybne zakladá vôľu oboch zmluvných strán pokračovať vo vzájomnej úspešnej
spolupráci, ale aj obsah a podmienky ďalšej spolupráce. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nikdy neplnil
žalovanému omylom. Žalovaný považoval za nepravdivé a absurdné tvrdenie žalobcu, podľa ktorého
mal žalobca uhrádzať žalovanému odmeny za úspešnú realizáciu úkonov smerujúcich k vymoženiu
pohľadávok žalobcu evidovaných voči dlžníkovi pre omyl zamestnanca žalobcu „ohľadom platnosti

mandátnejzmluvy“.Žalovanýuviedol,žedlžníkuhrádzalsvojdlhžalobcovivsplátkach,naktorýchvýške
sa dlžník a žalovaný dohodli, a to vždy priamo na účet žalobcu, pričom žalovaný nemal k bankovému
účtu žalobcu nikdy žiadny prístup a žalovaný si dokázal výšku odmeny za realizáciu činnosti smerujúcej
k vymoženiu pohľadávok žalobcu vypočítať vždy až potom, čo mu sám žalobca oznámil výšku sumy,
ktorú dlžník žalobcovi skutočne za daný mesiac uhradil. Žalovaný tiež poukázal na to, že jediná

spoločníčka a konateľka žalobcu bola vo väčšine prípadov aj v kópii emailových správ, prostredníctvom
ktorých zamestnankyňa žalobcu a žalovaný vzájomne komunikovali. Žalovaný tiež považoval žalobcom
uvedené tvrdenie ohľadom omylu zamestnanca žalobcu na úseku úhrady došlých faktúr a následne
uhradenienemalejpeňažnejčiastkyžalovanému,bezvedomiakonateľažalobcu,zaabsurdné.Žalovaný
ďalej v konaní vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, a to vo výške 3.343,46

EUR, ktoré malo podľa tvrdenia žalobcu vzniknúť úhradami faktúr č. 170100013, č. 180100001, č.
180100002, č. 180100003 a č. 18010004, nakoľko mal za to, že na posúdenie otázky premlčania
je potrebné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z rovnakých dôvodov tiež
žalovaný namietol výšku žalobcom uplatnených úrokov z omeškania v sadzbe 8,00 % ročne podľa §
369 ods. 2 Obchodného zákonníka, napriek tomu, že výška úrokov z omeškania mala byť stanovená v

zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal žalobu
v celom rozsahu zamietnuť.

4. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril v tom smere, keď zdôraznil , že mandátna zmluva uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným dňa 17.05.2017 bola uzatvorená na dobu určitú, a to do 17.11.2017.

Následne trvanie mandátnej zmluvy nebolo stranami predĺžené. Žalobca zotrval na svojom tvrdení,
že žalovaný, napriek ukončeniu mandátnej zmluvy uplynutím času, aj po ukončení zmluvného vzťahu
si uplatňoval voči žalobcovi nároky zo zaniknutej mandátnej zmluvy, čím žalobcu (konkrétne jeho
zamestnanca) dostal do omylu ohľadom platnosti mandátnej zmluvy. Žalobca poukázal na to, že
žalovaný len dňa 15.07.2019 poslal žalobcovi emailom dodatok k mandátnej zmluve, ako aj samotnú

mandátnu zmluvu. Následne žalobca vykonal interné šetrenie a zistil, že uhradil žalovanému bez
právneho dôvodu za obdobie od zániku mandátnej zmluvy do júla 2019 na základe neoprávnene
vystavených faktúr sumu v celkovej výške 14.535,24 EUR bez DPH. Žalobca tiež považoval za zrejmé,
že žalovaný dodatok k mandátnej zmluve antedatoval, nakoľko ho žalobcovi zaslal len v júli 2019,
pričom pri podpisoch bol uvedený dátum 17.11.2017 a predmetom dodatku č. 1 k mandátnej zmluve bolo

predĺženie doby platnosti zmluvy od 17.11.2017 do 17.01.2020. Žalobca považoval za zrejmé, že medzi
žalobcom a žalovaným neexistovala žiadna, t. j. ani ústna zmluva (dohoda) a žalobca bol do 15.07.2019
v omyle ohľadom predmetnej mandátnej zmluvy týkajúcej sa doby, na ktorú bola uzatvorená. Žalobca
ďalej uviedol, že dlžník - obchodná spoločnosť MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. žalobcovi do dnešného dňadobrovoľne uhrádza svoje záväzky, a teda žalovaný sa žiadnym spôsobom nepričinil o dosiahnutý
výsledok,t.j.nikdyfaktickyneuskutočňovalnazákladepredmetnejmandátnejzmluvy,čiužk17.11.2017
alebo po 17.11.2017, žiadnu činnosť, na základe ktorej by sa dalo uzavrieť, že dlžník plnil žalobcovi

na základe konania/úkonov žalovaného. Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania časti
žalobou uplatneného nároku žalobca uviedol, že táto je nedôvodná, nakoľko medzi stranami sporu ide
o obchodný záväzkový vzťah, tak ako je definovaný v § 261 Obchodného zákonníka a spravuje sa
Obchodným zákonníkom, čo znamená, že premlčacia doba je v danom prípade 4-ročná.

5.Vnáslednomvyjadrenížalovaný zotrvalnatvrdení,žepouplynutídoby,naktorúbolamedzižalobcom
a žalovaným uzatvorená mandátna zmluva , pokračovali jej zmluvné strany vo vzájomnej spolupráci
bez uzatvorenia písomnej zmluvy, a to na základe obojstrannej dohody, v ktorej žalobca aj žalovaný
akceptovali (súhlasili), aby žalovaný v prospech žalobcu aj naďalej zabezpečoval vymáhanie jeho
pohľadávok voči dotknutej obchodnej spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., za ktorú mu bude žalobca
uhrádzať odplatu vypočítanú presne rovnakým spôsobom ako doposiaľ. Žalovaný mal za to, že žalobca

žiadnym spôsobom nespochybnil existenciu dohody o pokračovaní spolupráce. Žalovaný zdôraznil,
že existenciu takejto dohody medzi žalobcom a žalovaným bez ďalšieho preukazuje počet žalobcom
dobrovoľne a plne uhradených faktúr, dĺžka obdobia, počas ktorého boli predmetné faktúry žalobcom
žalovanému uhrádzané a tiež fakt, že suma všetkých 22 faktúr vystavených po dátume 17.11.2017
žalovaným a žalobcom bez ďalšieho vždy v plnej výške uhradených, zodpovedá vždy presne polovici

splátky pohľadávky, ktorú dlžník uhradil v daný mesiac žalobcovi. Žalobca mal ďalej za to, že uhrádzanie
odplaty žalovanému nebolo spôsobené omylom zamestnanca žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že aj
po doručení emailu zo dňa 15.07.2019 žalobcovi, žalobca ešte dňa 29.07.2019 zaslal žalovanému email,
v ktorom ho obvyklým spôsobom informoval o výške úhrady realizovanej v prospech žalobcu dlžníkom
MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., po obdržaní ktorého mohol žalovaný žalobcovi v zmysle zaužívanej praxe

(dohody) vystaviť faktúru. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca žalovanému neuhradil ani faktúry
vystavené žalovaným dňa 27.05.2019 a dňa 27.06.2019, teda ešte pred doručením emailu žalovaného
zo dňa 15.07.2019, a teda je evidentné, že rozhodnutie žalobcu neuhrádzať žalovanému faktúry
nesúviselo so zistením údajného omylu zamestnanca žalobcu, ako tvrdil žalobca.

6. Žalovaný zotrval aj na vznesenej námietke premlčania časti žalobou uplatneného nároku, pričom mal
za to, že na posúdenie otázky premlčania je potrebné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. V danom prípade, ak by vzniklo nejaké bezdôvodné obohatenie, čo žalovaný popieral, tak
by v zmysle tvrdení žalobcu muselo vzniknúť plnením bez existencie akéhokoľvek obchodnoprávneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, preto musí byť aplikácia akýchkoľvek noriem Obchodného

zákonníka vylúčená.

7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovania výsluchom žalobcu prostredníctvom konateľky žalobcu
E. M., výsluchom žalovaného prostredníctvom konateľa žalovaného C. P., výsluchom svedka C.. M.
V., výsluchom svedkyne C.. W. P. (prostredníctvom dožiadaného súdu), dokazovanie oboznámením

časti zvukového záznamu z výsluchu svedkyne C.. W. P. vykonaného dožiadaným súdom - Okresným
súdom Košice II (v časti 06. minúty až 09. minúty zvukového záznamu z pojednávania konaného
dňa 21.04.2023) a dokazovanie listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, a to najmä:
Mandátnou zmluvou zo dňa 17.05.2017, Prílohou č. 1 k mandátnej zmluve zo dňa 17.05.2017, faktúrami
č. 2011-172/03965, č. 2011-173/03966 a č. 2013-040/22123, dodacím listom č. 201300722123,

Preberacím a odovzdávacím protokolom č. 2013-22123 zo dňa 17.10.2013, faktúrou č. 190100007,
čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 21.05.2019, faktúrou č. 190100005, čiastočným výpisom z
účtu žalobcu zo dňa 30.04.2019, faktúrou č. 190100003, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa
25.03.2019, faktúrou č. 180100025, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 29.01.2019, faktúrou č.
180100024, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 29.01.2019, faktúrou č. 180100022, čiastočným

výpisom z účtu žalobcu zo dňa 09.01.2019, faktúrou č. 180100021, čiastočným výpisom z účtu žalobcu
zo dňa 11.12.2018, faktúrou č. 180100018, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 14.11.2018,
faktúrou č. 180100016, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 08.10.2018, faktúrou č. 180100015,
čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 11 39Cb/61/2020 14.09.2018, faktúrou č. 180100014,
čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 14.08.2018, faktúrou č. 180100012, v čiastočným výpisom

z účtu žalobcu zo dňa 20.07.2018, faktúrou č. 180100009, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa
18.06.2018, faktúrou č. 180100008, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 28.05.2018, faktúrou č.
180100007, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 08.06.2018, faktúrou č. 180100006, čiastočným
výpisom z účtu žalobcu zo dňa 08.06.2018, faktúrou č. 180100005, čiastočným výpisom z účtu žalobcuzo dňa 16.04.2018, faktúrou č. 180100004, faktúrou č. 180100003, čiastočným výpisom z účtu žalobcu
zo dňa 21.03.2018, faktúrou č. 180100002, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 20.02.2018,
faktúrou č. 180100001, čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 30.01.2018, faktúrou č. 170100013,

čiastočným výpisom z účtu žalobcu zo dňa 20.12.2017, listom žalobcu zo dňa 16.03.2020 - Výzva na
vydaniebezdôvodnéhoobohatenia,fotokópioudoručenkyzodňa23.03.2020adresátaENFORCEs.r.o.,
emailovou komunikáciou zo dňa 07.05.2019, zo dňa 29.07.2019, zo dňa 26.06.2019, zo dňa 10.04.2019,
zo dňa 27.05.2019, zo dňa 07.05.2019 a zo dňa 10.04.2019, Dodatkom č. 1 k Mandátnej zmluve
uzatvorenej podľa ustanovení § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, emailom zo dňa 15.07.2019, listom

žalobcu adresovaným spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. zo dňa 19.12.2019, fotokópiou doručenky
zo dňa 30.12.2019 adresáta MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., čiastočnými výpismi z účtu žalobcu zo dňa
28.04.2020, zo dňa 23.05.2019, zo dňa 26.06.2019, zo dňa 26.07.2019, zo dňa 22.10.2019, zo dňa
18.02.2020, zo dňa 05.11.2019, zo dňa 27.05.2020, zo dňa 06.12.2019 a zo dňa 08.01.2020, emailom
zo dňa 29.07.2019, faktúrou č. 190100013, faktúrou č. 190100010, faktúrou č. 19010009, uznesením
Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č. 1Pn 43/17/6601 - 11 zo dňa 19.05.2017, uznesením Okresného

riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-108/3-VYS-BB-2017 zo dňa
21.04.2017, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu.

8. Právne súd prvej inštancie spor posúdil podľa ust. § 1 ods. 1 , 2 § 261 ods. 1, § 407 ods. 3, § 566
ods. 1,2 , § 567 ods. 1, 2 , 3, § 568 ods. 1, § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka , § 451 ods. 1, 2, §

456 , § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po vyššie uvedenom dokazovaní na zistení skutkový stav
aplikoval uvedené právne normy.

9. Súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, keďže na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik bezdôvodného

obohateniažalovanéhonaúkoržalobcuvovýškežalovanejsumyanaopakžalovanývkonanípreukázal,
že žalobca uhrádzal žalovanému vystavené faktúry na základe existujúceho právneho titulu - ústnej
dohody žalobcu a žalovaného, na základe ktorej pokračovala spolupráca zmluvných strán obsahovo
vymedzená už v písomnej mandátnej zmluve zo dňa 17.05.2017. Podľa súdu prvej inštancie v konaní
bolo nesporné, že strany sporu uzavreli platnú mandátnu zmluvu podľa ust. Obchodného zákonníka dňa

17.0.2017,kdežalobcavystupovalvpostavenímandantaažalovanýmandatára.Predmetommandátnej
zmluvy bol odplatný záväzok mandatára zabezpečiť pre mandanta v jeho mene a na jeho účet v rozsahu
danom touto zmluvou súbor všetkých potrebných a nevyhnutných úkonov smerujúcich k vymoženiu
pohľadávok mandanta voči dlžníkom mandanta uvedeným v osobitných prílohách k tejto zmluve za
podmienok dohodnutých v tejto zmluve (čl. I bod 1 zmluvy). Podľa čl. III. mandátnej zmluvy mandant

sa zaviazal zaplatiť mandatárovi odmenu vo výške a spôsobom určeným uvedenom článku , ako aj
všetky náklady, tak ako vyplynuli z ustanovení čl. IIII zmluvy (čl. I bod 1.3 zmluvy). V zmysle čl. II bod 2.7
mandátnej zmluvy si zmluvné strany dojednali, že mandant bol povinný oznamovať mandatárovi všetky
skutočnosti,ktorémajúprenehorozhodujúcivýznamprerealizáciupredmetuzmluvy.Mandantsanajmä
zaviazal písomne oznámiť mandatárovi uhradenie vymáhanej pohľadávky alebo jej časti dlžníkom alebo

inou osobou, a to bezodkladne po jej obdržaní. Za výkon činnosti mandatára si zmluvné strany dojednali
jeho odmenu a to vo výške 50 % z finančných prostriedkov vymožených mandatárom pre mandanta,
alebo bez činnosti mandatára v prípade porušenia práva exkluzivity podľa zmluvy, pohľadávky alebo
jej časti, ktoré mandatár vymohol od dlžníka svojou činnosťou alebo v súvislosti s jeho súčinnosťou
alebo bez jeho súčinnosti v prípade porušenia exkluzivity. Pod vymožením pohľadávky alebo jej časti

sa rozumelo vykonanie činnosti mandatárom podľa zmluvy, ktorej výsledkom je uhradenie pohľadávky
alebo jej časti dlžníkom mandantovi alebo mandatárovi. Nárok na odmenu mandatára viazali dňom
uhradenia pohľadávky alebo jej časti dlžníkom mandantovi alebo mandatárovi. V zmysle čl. III bod
3.3 veta prvá mandátnej zmluvy si zmluvné strany dojednali, že odmena je splatná na základe faktúry
vystavenej a doručenej mandantovi a na účet v nej uvedený. V zmysle čl. IV bod 4.1 mandátnej zmluvy

si žalobca a žalovaný dojednali, že sa zmluva uzatvárala na dobu určitú v trvaní 6 mesiacov odo
dňa jej podpísania obidvoma zmluvnými stranami. Sud prvej inštancie ďalej skonštatoval, že v konaní
nebolo sporné, že predmetná písomná mandátna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným
dňa 17.05.2017 tak s poukazom na čl. IV bod 4.1 mandátnej zmluvy zanikla uplynutím času, a to dňa
17.11.2017. V zmysle Prílohy č. 1 k mandátnej zmluve sa záväzok mandatára vzťahoval k pohľadávke

žalobcu voči spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. (ďalej tiež len ako „dlžník“). Súd prvej inštancie
ďalej zistil, že žalobca prostredníctvom svojej zamestnankyne C.. W. P. aj následne v období od
12/2017 do 07/2019 oznamoval žalovanému skutočnosť úhrady časti dlhu dlžníka na účet žalobcu,
na základe čoho žalovaný vystavoval faktúry, ktoré žalobca žalovanému uhradil, a to do 21.05.2019v celkovej výške 14.535,24 EUR bez DPH. Predmet sporu prvoinštančný súd ustálil ako nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia , ku ktorému malo dôjsť na strane žalovaného voči žalobcovi,
a to plnením žalobcu žalovanému (platením faktúr v období 12/2017 do 05/2019) bez existencie

právneho dôvodu. Žalobca v konaní argumentoval, že k uvedenému plneniu žalobcu žalovanému bez
právnehodôvodudošlovdôsledkuomyluzamestnankynežalobcuvotázketrvaniaaplatnostimandátnej
zmluvy aj po dátume 17.11.2017. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nikdy, teda ani po 17.11.2017,
neuskutočňoval žiadnu činnosť, na základe ktorej by sa dalo uzavrieť, že dlžník plnil žalobcovi na
základe konania alebo úkonov žalovaného. Žalovaný v konaní sporoval existenciu omylu žalobcu

(resp. jeho zamestnankyne) pri úhrade faktúr za obdobie od 12/2017 do 05/2019 a argumentoval tými
skutočnosťami, že žalobca plnil žalovanému v období po 17.11.2017 na základe existencie platnej ústnej
dohody medzi žalobcom a žalovaným, ktorej obsah bol totožný s obsahom písomnej mandátnej zmluvy
zo dňa 17.05.2017. Žalovaný argumentoval, že aj po dátume 17.11.2017 vykonával úkony smerujúce
k vymoženiu pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi. Žalovaný v rámci procesnej obrany tiež poukazoval
na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka a mal za to, že žalobca úhradou jednotlivých

faktúr vystavených žalovaným na základe dohody, uznal nárok žalovaného na takéto peňažné plnenie.
Žalovaný zároveň v konaní vzniesol námietku premlčania časti žalobou uplatneného nároku.

10. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný preukázal existenciu
ústnej dohody medzi stranami sporu, ktorej obsah bol totožný s písomnou mandátnou zmluvou zo dňa

17.05.2017. Okolnosť existencie platnej ústnej dohody po 17.11.2017 medzi žalobcom a žalovaným
mal bez rozumných pochybností preukázanú z výsluchu konateľa žalovaného C. P., z výsluchu
konateľky žalobcu E. M., z predloženej emailovej komunikácie medzi žalobcom (zamestnankyňou
žalobcu C.. P.) a žalovaným.. Z výsluchu konateľky žalobcu vyplynulo a súd mal preukázané, že
aj po dátume 17.11.2017 existovala vzájomná dohoda o spolupráci v rozsahu práv a povinností

dojednaných ešte v písomnej mandátnej zmluve, nakoľko konateľka žalobcu sa vyjadrila, že nebola
so vzájomnou spoluprácou spokojná, mala dojem, že dlžník spoločnosť MARTEL SLOVAKIA, s.r.o.
spláca nízke splátky a splácanie trvá dlho, pričom túto nespokojnosť mala komunikovať aj smerom
k žalovanému na osobnom stretnutí v Bratislave v roku 2018, teda po ukončení platnosti písomnej
mandátnej zmluvy. Z výsluchu konateľky žalobcu vyplynulo, že faktúry vystavené žalovaným žalobca

prestal uhrádzať z dôvodu nespokojnosti s plnením žalovaného pri vymáhaní pohľadávky žalobcu voči
dlžníkovi. Nebolo tak v konaní preukázané tvrdenie žalobcu, že žalobca nemal žiadnu vôľu pokračovať
v dojednanej spolupráci so žalovaným za podmienok vyplývajúcich z písomnej mandátnej zmluvy,
súd mal preukázané, že žalobca v tejto spolupráci pokračoval, avšak nebol s touto spoluprácou a s
plnením si dojednaných povinností žalovaným, spokojný. ďalej mal súd prvej inštancie z predloženej

emailovej komunikácie medzi žalobcom (C.. P.) a žalovaným preukázané, že tak ako si žalobca a
žalovaný dohodli v písomnej mandátnej zmluve, aj po 17.11.2017 žalovaný mohol vystaviť faktúry za
úkony potrebné k vymoženiu pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi len na základe aktívnej spoluúčasti zo
strany žalobcu. Žalovaný totiž získal vedomosť o plnení a o výške plnenia dlžníka žalobcovi len na
základe oznámenia žalobcu (prostredníctvom emailu od C.. P.) a až na základe tohto oznámenia zo

strany žalobcu, mohol žalovaný vystaviť jednotlivé faktúry. Konajúci súd tak považoval po vykonanom
dokazovaní za potrebné prisvedčiť procesnej obrane žalovaného v tom rozsahu, že model spolupráce
medzi žalobcom a žalovaným po 17.11.2017 nepochybne vyžadoval aktívne spolupôsobenie oboch
strán sporu, a to oznámenie čiastočnej úhrady dlhu zo strany dlžníka žalobcom žalovanému a až
následnú možnosť žalovaného vypočítať si výšku dojednanej odmeny a túto žalobcovi fakturovať. Pokiaľ

žalobca poukazoval na skutočnosť, že žalovaný žalobcovi prostredníctvom emailu zo dňa 15.07.2019
poslal na podpis Dodatok č 1 k mandátnej zmluve zo dňa 17.05.2017 s uvedeným dátumom dňa
17.11.2017 prvoinštančný súd konštatoval, že nebolo sporné, že k podpisu uvedeného dodatku nedošlo,
a tak súd v tejto súvislosti mohol posudzovať len otázku existencie ústnej dohody medzi stranami sporu.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovanému prestal uhrádzať vystavené faktúry na základe zaslaného dodatku

(a mandátnej zmluvy, z ktorej sa žalobca mal dozvedieť, že táto zanikla uplynutím času), tak uvedené
tvrdenie nevyplynulo z vykonaného dokazovania, keď v konaní bolo preukázané a nebolo sporné, že
žalobca uhrádzal žalovaným vystavené faktúry len do mája 2019, teda tieto prestal uhrádzať ešte pred
zaslaním predmetného emailu a jeho príloh žalovaným žalobcovi. Z výsluchu svedka C.. M. V. mal
súd ďalej preukázané, že žalovaný sa so svedkom ohľadom okolností vymáhania pohľadávky žalobcu

voči dlžníkovi stretli aj približne v roku 2018, teda tiež po zániku mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017
uplynutím času. Na základe uvedeného súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že aj po
dátume 17.11.2017, kedy zanikla písomná mandátna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanýmuplynutímčasu,existovalamedzižalobcomažalovanýmústnadohoda,ktorejobsah-právaapovinnosti
zmluvných strán boli obsahovo totožné s dojednaniami písomnej mandátnej zmluvy.

11. Ohľadne argumentácie žalobcu týkajúcej sa omylu zamestnankyne žalobcu ( p. C.. W. P.) vo
vzťahu k úhrade žalovaným vystavených faktúr za obdobie od 17.11.2017 do mája 2019, uvedenú
argumentáciu žalobcu súd nemal v konaní preukázanú. Z vykonaného dokazovania, a to z výsluchu
konateľky žalobcu, ako aj z výsluchu svedkyne C.. W. P. mal súd preukázané, že svedkyňa P.
zasielal žalovanému informáciu o úhrade dlhu a jeho výške dlžníkom žalobcovi a uhrádzala následne

vystavené faktúry žalovaného, na základe pokynu konateľky žalobcu vydaného pri uzatvorení písomnej
mandátnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania však nijako nevyplynulo, že by konateľka žalobcu vydala
zamestnankyni pokyn na ukončenie tejto činnosti po dátume 17.11.2017. Z uvedeného je tak zrejmé,
že zamestnankyňa žalobcu, aj po dátume 17.11.2017 oznamovala úhrady žalovanému a platila faktúry
vystavené žalovaným na základe pokynu (prvotného) konateľky žalobcu a s jej vedomím. Na podporu
svojho konštatovania súd prvej inštancie uviedol, že v emailoch, ktorými zamestnankyňa žalobcu

oznamovala žalovanému úhrady dlžníka, bola vo viacerých prípadoch, aj po dátume 17.11.2017, v kópii
uvedená aj konateľka žalobcu (emaily zo dňa 07.05.2019, 29.07.2019, 10.04.2019, 07.05.2019), a teda
je zrejmé, že o tejto činnosti mala konateľka žalobcu vedomosť a prehľad. Ďalej z výsluchu konateľky
žalobcu vyplynulo, že hoci zamestnankyňa žalobcu pri niektorých úhradách (telefóny, nájmy, účtovníci
a zmluvné veci) postupovala samostatne, na základe prvotných pokynov konateľky žalobcu, určitá

kontrola zo strany konateľky prebiehala, pričom súd poukázal na to, že úhrady žalovaným vystavených
faktúr, ktoré mohli byť vystavené len za aktívnej spoluúčasti žalobcu, prebiehali v časovom období od
12/2017 do 05/2019, teda počas 18 mesiacov. Pokiaľ žalobca namietal a konateľka žalobcu počas
výsluchu uviedla, že nemala vedomosť o ukončení platnosti písomnej mandátnej zmluvy, resp. táto
okolnosť jej unikla pri plnení iných povinností, a teda žalobca plnil v omyle, že písomná mandátna

zmluva je stále platná, súd poukazuje na to, že v konaní nebolo nijako preukázané, že by prípadne
žalobcu do tohto omylu úmyselne uviedol žalovaný. Súd prvej inštancie zdôraznil, že obe zmluvné strany
písomnú mandátnu zmluvu podpísali, a teda boli oboznámení a boli si vedomí práv a povinností z nej
vyplývajúcich a rovnako im bolo známe, resp. mali rovnakú možnosť oboznámiť sa so skutočnosťou,
že zmluva bola uzatvorená na dobu určitú a týmto zmluvným ustanovím boli aj rovnako viazaní. Súd

mal za to, že za uvedenej situácie, ak aj po dátume 17.11.2017 zmluvné strany naďalej spolupracovali
vo veci vymáhania pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi MARTEL SLOVAKIA, s.r.o., pričom žalobca sa so
žalovaným aj po tomto dátume stretol aj osobne a ohľadom predmetnej dohody komunikovali a žalobca
vyjadril prípadnú nespokojnosť s plnením dohody zo strany žalovaného, žalobca zároveň viac ako 18
mesiacov po 17.11.2017 žalovanému zasielal informácie o úhradách dlžníka, aby si žalovaný mohol

vypočítať výšku odmeny a vystaviť faktúru, je zrejmé, že strany pokračovali vo vzájomnej spolupráci na
základe ústnej dohody s obsahom totožným, ako bol dojednaný v písomnej mandátnej zmluve. Nebolo
v konaní tvrdené ani preukázané, že by žalovaný v otázke trvania písomnej mandátnej zmluvy žalobcu
úmyselne zavádzal alebo uviedol do omylu, bol zmluvou rovnako viazaný ako žalobca. Súd mal za
to, žalovaný na základe uvedeného nemohol počas nasledujúcich 18 mesiacov predpokladať, že by

žalobca konal, zasielal informácie o úhradách dlžníka a uhrádzal žalovaným vystavené faktúry v omyle
o ďalšom trvaní písomnej zmluvy, ale naopak bol daný dôvod na logický predpoklad, že medzi stranami
došlo k pokračovaniu spolupráce na základe ústne uzatvorenej dohody. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutkové zhodnotenie súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobca uhrádzal žalovanému vystavené
faktúry spolu v celkovej výške 14.535,24 EUR (bez DPH) za obdobie do 12/2017 do 05/2019 na základe

platnej dohody zmluvných strán uzatvorenej v ústnej forme, a to s obsahom, ako bol medzi stranami
dojednaný aj v písomnej mandátnej zmluve zo dňa 17.05.2017, teda nie bez právneho dôvodu alebo
v dôsledku omylu žalobcu, preto toto plnenie žalobcu nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného.

12. Z dôvodu, že spornou bola samotná existencia právneho titulu na úhradu jednotlivých faktúr
žalobcom žalovanému súd prvej inštancie procesnú obranu žalovaného odvolávajúcu sa na ustanovenie
§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka považoval v okolnostiach konkrétnej prejednávanej veci za
nepreukázanú.

13. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebol preukázaný
vznik samotného žalovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi,
súd sa meritórne nezaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania časti žalobou uplatneného
nároku.14. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktoré
odôvodnil ust. 365 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

(ďalej ako „CSP“). Žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel v otázke existencie
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým záverom, keď konštatoval existenciu ústnej dohody medzi stranami sporu, ktorej obsah
bol totožný s obsahom písomnej mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017, a teda existenciu titulu, na
základe ktorého mal žalobca plniť v prospech žalovaného sumu vo výške 14.535,24 Eur. V tejto

súvislosti poukázal na súdom prvej inštancie nedostatočné vyhodnotenie výpovede konateľky žalobcu,
keďže pre správne pochopenie vtedajšieho konania konateľky žalobcu bolo kľúčové zohľadnenie jej
omylu vo vzťahu k trvaniu mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017, nakoľko tak ako žalobca opakovane
uvádzal v priebehu prvoinštančného konania, konateľka žalobcu nemala vedomosť o skončení platnosti
mandátnej zmluvy zo 17.05.2017. Žalobca bol teda vo vzťahu k trvaniu mandátnej zmluvy v omyle, ktorý
bol umocnený tým, že ako vyplynulo z výsluchu konateľky žalobcu, žalobca od počiatočného štádia

zmluvného vzťahu nedisponoval žiadnym vyhotovením mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017. Uvedené
bolo dôsledkom tej skutočnosti, že po tom, čo konateľka žalobcu zaslala žalovanému na podpis dve
podpísané vyhotovenia mandátnej zmluvy, zo strany žalobcu jej nebolo jedno podpísané vyhotovenie
zaslané späť. Zdôraznil, že ak by súd prvej inštancie zohľadnil omyl na strane žalobcu, nemohol by
dospieť k záveru, že k osobnému stretnutiu medzi konateľmi sporových strán došlo z dôvodu existencie

ústnej dohody, ale mylnej domnienky konateľky žalobcu o platnosti písomne uzavretej mandátnej zmluvy
zo dňa 17.05.2017. Ďalej žalobca namietal, že súd dospel k nesprávnemu záveru keď konštatoval, že
vyjadrená nespokojnosť konateľky je predpokladom existencie ústnej dohody medzi stranami sporu a
že faktúry vystavené žalovaným žalobca prestal uhrádzať z dôvodu nespokojnosti s plnením povinností
žalovaného spojených s vymáhaním pohľadávky žalobcu, čo preukazuje existenciu ústnej dohody strán

sporu o pokračovaní spolupráce aj po 17.11.2017. Podľa vyjadrenia odvolateľa, konateľka žalobcu vo
svojom výsluchu síce definovala dôvod, pre ktorý prestala uhrádzať faktúry vystavené žalovaným, avšak
tento naviazala výhradne na vznik pochybnosti o platnosti písomnej mandátnej zmluvy (o ktorej platnosti
sa domnievala) a na nevedomosť o akejkoľvek činnosti žalovaného, respektíve jeho konateľa vo vzťahu
kplneniupodľazmluvyzodňa17.05.2017.Samotnáskutočnosť,žežalobcanemalvedomosťoskončení

mandátnej zmluvy predstavuje logickú prekážku, pre konštatovanie, že medzi žalobcom a žalovaným
došlo k uzavretiu ústnej dohody, ktorá nadväzovala na pôvodnú písomnú mandátnu zmluvu. Ak žalobca
nemal vedomosť o skončení mandátnej zmluvy, nemal dôvod dohodnúť sa s žalovaným ústne na novej
dohode, ktorá mala zabezpečiť pokračovanie pôvodného zmluvného vzťahu.

15.Neexistenciuústnejmandátnejzmluvyžalobcavyvodzujeajzoskutočnostiresp.konaniažalovaného
argumentujúc, že pokiaľ by existovala oboma zmluvnými stranami akceptovaná nová ústna dohoda,
na základe ktorej by si zmluvné strany plnili svoje povinnosti počas takmer dvoch rokov, nie je zrejmé,
prečo žalovaný potom požadoval od žalobcu podpísanie dodatku č. 1 k mandátnej zmluve, ktorý
mal v podstate predlžovať platnosť pôvodnej mandátnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu má za to, že

predmetnému dodatku č. 1 súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť v kontexte správania
žalovaného. Následne po tom, čo žalobca kontaktoval žalovaného s požiadavkou na zaslanie mandátnej
zmluvy zo dňa 17.05.2017, žalovaný mu spolu s fotokópiou mandátnej zmluvy zaslal aj dodatok č. 1 k
mandátnej zmluve antedatovaný k dátumu skončenia platnosti mandátnej zmluvy. Súd prvej inštancie
sa však pri vyvodzovaní skutkových zistení uvedeným konaním žalovaného nezaoberal, pričom podľa

názoru žalobcu je opísané konanie žalovaného dôkazom o nepravdivosti, respektíve účelovosti tvrdení
o existencií akejkoľvek ústnej dohody medzi stranami sporu. Inak povedané, požiadavka žalovaného
na antedatovanie dodatku č. 1 k mandátnej zmluve vylučuje pravdivosť tvrdenia žalovaného ohľadom
„platne uzatvorenej vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným.

16. Ďalšia odvolacia námietka žalobcu sa týkala samotného plnenia si povinností žalovaného ako
mandatára po 17. 11.2017, teda po skončení platnosti písomnej mandátnej zmluvy. Poukázal na
konštatovanie súdu prvej inštancie, že z výsluchu svedka C.. V. mal súd za preukázané, že žalovaný
sa so svedkom ohľadom okolností vymáhania pohľadávky stretol približne v roku 2018. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj po dátume 17.11.2017, kedy zanikla písomná

mandátna zmluva uzatvorená medzi stranami sporu uplynutím času, existovala medzi žalobcom a
žalovaným ústna dohoda, ktorej obsah - práva a povinnosti zmluvných strán boli obsahovo totožné s
dojednaniami písomnej mandátnej zmluvy. V konaní išlo o jediný dôkaz ( výsluch svedka C.. V. ) na
základe ktorého súd prvej inštancie konštatoval, že v spornom období dochádzalo k plneniu si povinnostížalovaným aj po zániku mandátnej zmluvy. Podľa názoru žalobcu však z predmetného výsluchu
nevyplynuli skutočnosti, ktoré by podporili záver súdu o plnení si povinností žalovaného aj po zániku
písomnej mandátnej zmluvy. Svedok síce uviedol, že s konateľom žalovaného sa stretol, avšak nevedel

presne určiť dátum stretnutia, keď uviedol iba rozsah rokov 2016 až 2018. Na otázku právneho zástupcu
žalovaného však svedok odpovedal, že predmetné stretnutie sa týkalo nastavenia mechanizmu splátok
pohľadávky žalobcu. Aj napriek skutočnosti, že svedok presne časovo neidentifikoval, kedy došlo k jeho
stretnutiu s konateľom žalovaného, súd prvej inštancie bez ďalšieho považoval za relevantný výhradne
rok 2018, pričom od uvedeného odvodil záver, že žalovaný si plnil svoje zmluvné povinnosti aj po

zániku písomnej mandátnej zmluvy. Súd prvej inštancie však nezohľadnil, že obsahom predmetného
stretnutia malo podľa vyjadrenia svedka byť nastavenie mechanizmu splácania pohľadávky žalobcu. V
prípade, ak by súd prvej inštancie túto skutočnosť zohľadnil, nemohol by dospieť k záveru, že stretnutie
svedka a konateľa žalovaného sa konalo až po uplynutí trvania písomnej mandátnej zmluvy. Je iba
logické predpokladať, že mechanizmus splácania pohľadávky žalobcu musel byť dohodnutý na začiatku
spolupráce medzi stranami sporu (cca v polovici roka 2017), keďže k čiastočným úhradám zo strany

MARTELSLOVAKIA,s.r.o.dochádzaloužpočastrvaniapísomnejmandátnejzmluvy.Súdprvejinštancie
tak pristúpil k hodnoteniu výsluchu svedka, respektíve skutkových okolností, ktoré z neho vyplynuli,
tendenčne v neprospech žalobcu, keď tieto nevyhodnotil komplexne a vo vzájomných súvislostiach, ale
výhradne izolovane, tak, aby podporili závery súdu. Vo vzťahu k výsluch svedka je nutné zdôrazniť, že
tento žiadnym spôsobom nepotvrdil, že by so žalovaným komunikoval aj po 17.11.2017.

17. Ďalej žalobca zdôraznil, že tvrdenia konateľa žalovaného o plnení si povinností na základe ústnej
mandátnej zmluvy, ktoré súd považoval za dostatočne preukazujúce konanie mandatára, tieto zostali
osamotené a nepreukázané a to ani zo strany svedka C.. V.. Na druhej strane o tom, že žalovaný v
čase trvania údajnej ústnej dohody nevykonával v prospech žalobcu žiadnu činnosť, ktorá by sa dala

označiť za plnenie si zmluvných povinností svedčí najmä to, že žalovaný nikdy nemal vedomosť o výške
a čase úhrady zo strany dlžníka (čo sám opakovane zdôraznil) , konateľ dlžníka žalobcu potvrdil, že
jednotlivé úhrady vykonával na základe počiatočnej dohody, konateľ dlžníka žalobcu neuviedol, že by
so žalovaným akýmkoľvek spôsobom komunikoval po 17.11.2019 a v neposlednom rade, dlžník žalobcu
vykonávalčiastočnéúhradysvojhozáväzkudobrovoľneajpotom,čobolinformovanýotom,žežalovaný

hovdanejvecinezastupuje.Vovzťahukakejkoľvekčinnostižalovanéhopo17.11.2017takpodľanázoru
žalobcu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno.

18. Žalobca v odvolaní namietal aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo nijako
preukázané, že by žalobcu do omylu ohľadne trvania písomnej mandátnej zmluvy úmyselne uviedol

žalovaný. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie žalobca považuje za nesprávne. Z výsluchu
konateľa žalovaného podľa názoru žalobcu vyplynulo, že mal vedomosť o trvaní písomnej mandátnej
zmluvy zo dňa 17.05.2017 avšak z výsluchu konateľky žalobcu naopak vyplynulo, že nemala vedomosť
otrvanímandátnejzmluvyzodňa17.05.2017,pričomodmomentu,kedyobidvevyhotoveniapredmetnej
zmluvy zaslala žalovanému na podpis, nedisponovala ani vyhotovením mandátnej zmluvy, keďže

žalovaný jej nezaslal späť podpísané vyhotovenie. Žalovaný teda mal vedomosť, že vzhľadom na
skončenie trvania mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 nemá nárok na zaplatenie po tomto období
vystavených faktúr. Vzhľadom na všetky okolnosti má odvolateľ za to, že žalovanému bol omyl žalobcu
známy, dokonca k omylu žalobcu prispel značnou mierou tým, že mu nevrátil podpísané vyhotovenie
mandátnej zmluvy, a aj napriek uvedenému žalovaný žalobcu na omyl neupozornil a ďalej účelovo

vystavoval žalobcovi faktúry, v ktorých vyslovene odkazoval na mandátnu zmluvu zo dňa 17.05.2017,
čím žalobcu v udržiaval v omyle ohľadom jej platnosti. Takéto konanie žalovaného je podľa názoru
žalobcu rovnocenné úmyselnému uvedeniu do omylu (analogicky § 49a Občianskeho zákonníka). V
kontexte toho, že v konaní nebola preukázaná existencia ústnej dohody medzi stranami sporu žalobca
uvádza, že ani konanie zamestnankyne žalobcu spočívajúce v zaslaní notifikačného e-mailu o prijatí

platby nie je možné stotožniť s uzatvorením akejkoľvek dohody medzi stranami sporu.

19. Žalobca v konaní opakovane poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný ako právnická osoba
podnikajúca v rozsahu voľných živností , nebol oprávnený vykonávať akúkoľvek činnosť spojenú s
vymáhaním pohľadávok iných subjektov. Pri svojom výsluchu konateľ žalovaného na otázku právneho

zástupcu žalobcu odpovedal, že činnosť, ktorá mala byť predmetom mandátnej zmluvy zo 17.05.2017
vykonával v rámci voľnej živnosti „faktoring a forfainting“. Činnosť, ktorú je možné na základe predmetnej
živnosti vykonávať však spočíva výhradne vo financovaní krátkodobých a dlhodobých pohľadávok
nadobudnutých podnikateľskými subjektmi (v postavení dodávateľov) v rámci obchodných vzťahov buďna základe faktúr alebo v budúcnosti splatných pohľadávok. Žalovaný teda aj napriek oprávneniu na
výkon tejto živnosti nie je subjektom, ktorý by bol oprávnený na akékoľvek vymáhanie pohľadávok tretích
subjektov. Žalobca na túto skutočnosť v konaní poukazoval v súvislosti so zásadou ex iniuria ius non

oritur. Súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozsudku vyššie uvedenou argumentáciou žiadnym
spôsobom nezaoberal, čím podľa názoru žalobcu došlo postupom súdu k porušeniu jeho procesných
práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolacie dôvody žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby tento zmenil

rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 14.535,24
EUR spolu s úrokom z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 14.535,24 EUR od 29.03.2020 do zaplatenia
a zaviaže žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v rozsahu 100 % alebo rozsudok
súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v tom smere, že súd prvej inštancie nepochybne správne

vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď s ohľadom na obsah výpovedí svedkov a strán sporu (ako aj s
ohľadom na ďalšie osobitné okolnosti prejednávanej veci) konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným
zjavne existovala platná ústna dohoda na pokračovaní spolupráce započatej písomnou mandátnou
zmluvou, a to aj po uplynutí doby, na ktorú bola mandátna zmluva pôvodne uzatvorená a zároveň
uviedol, že žalobcom prezentovanú argumentáciu o údajnom „omyle“ konateľky žalobcu ohľadom dĺžky

trvania (respektíve obsahu písomnej) mandátnej zmluvy je potrebné odmietnuť ako vyslovene účelovú,
keď uviedol: „Obe zmluvné strany písomnú mandátnu zmluvu podpísali, a teda boli oboznámení a
boli si vedomí práv a povinností z nej vyplývajúcich a rovnako im bolo známe, resp. mali rovnakú
možnosť oboznámiť sa so skutočnosťou, že zmluva bola uzatvorená na dobu určitú a týmto zmluvným
ustanovením boli aj rovnako viazaní. Súd mal za to, že za uvedenej situácie, ak aj po dátume 17.11.2017

zmluvné strany naďalej spolupracovali vo veci vymáhania pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi MARTEL
SLOVAKIA, s.r.o., pričom žalobca sa so žalovaným aj po tomto dátume stretol aj osobne a ohľadom
predmetnej dohody komunikovali a žalobca vyjadril prípadnú nespokojnosť s plnením dohody zo strany
žalovaného, žalobca zároveň viac ako 18 mesiacov po 17.11.2017 žalovanému zasielal informácie o
úhradách dlžníka, aby si žalovaný mohol vypočítať výšku odmeny a vystaviť faktúru, je zrejmé, že

strany pokračovali vo vzájomnej spolupráci na základe ústnej dohody s obsahom totožným, ako bol
dojednaný v písomnej mandátnej zmluve. Ak žalobca pokračoval v úhrade žalovaným vystavených
faktúr, za aktívnej spoluúčasti žalobcu, a to počas ďalších 18 mesiacov po zániku písomnej mandátnej
zmluvy, mal súd za to, že nemožno hovoriť o omyle zo strany žalobcu, ale naopak o skutočnosti
preukazujúcej vznik ústnej dohody medzi stranami sporu“. K okolnostiam uvádzaným žalobcom a teda

omyl pri uhrádzaní peňažných plnení žalovanému žalobca v konaní vždy len tvrdil, avšak jeho skutočná
existencia nevyplývala ani z jediného listinného dokumentu nachádzajúcom sa v spise, nevyplývala
ani z výpovede svedka konateľa obchodnej spoločnosti MARTEL SLOVAKIA, s.r.o. - pána C.. M.
V., a nevyplýva dokonca ani z výpovede svedkyne C.. W. P. (zamestnankyne žalobcu), ktorá mala
údajne mylné uhrádzanie faktúr vystavených Žalovaným realizovať. Okrem konateľky žalobcu nikto v

konaní pred súdom prvej inštancie ani len nenaznačil, že by žalované plnenie, ktoré bolo žalovanému
poskytnuté, bolo žalovanému poskytnuté omylom. Žalovaný si pritom dovoľuje zdôrazniť, že nemôže byť
bez právneho významu to, že žalobca v konaní nijak nepreukázal (ale celé tri roky len tvrdil) existenciu
údajného omylu pri uhrádzaní platieb žalovanému. S ohľadom na nespochybniteľný fakt, že práve
spomenuté tvrdenie žalobcu o údajnom omyle predstavuje základ samotnej žaloby, bol žalobca povinný

existenciu omylu pri úhrade faktúr vystavených žalovaným riadne preukázať (čo rozhodne nesplnil).
Nepreukázanie omylu pri uhrádzaní faktúr dokonca zbavilo žalovaného nutnosti dokazovať existenciu
dotknutej (mandátnej) dohody, na základe ktorej mu vzniklo právo na úhrady realizované žalobcom v
súvislosti so sprostredkúvaním vymoženia pohľadávky žalobcu voči obchodnej spoločnosti MARTEL
SLOVAKIA, s.r.o. . Na zamietnutie žaloby (z dôvodu preukázania existencie dohody medzi žalobcom a

žalovaným na ďalšej spolupráci) nebolo dokonca potrebné ani to, aby žalovaný preukázal, že žalobcovi
niečo plnil, čo nespochybnil ani žalobca vo svojom odvolaní. Ak bol totiž žalobca nespokojný s tým, ako
žalovaný plnil ich mandátnu dohodu, mal to namietať, prípadne odstúpiť od tejto dohody a domáhať sa
voči žalovanému práva na náhradu škody. Nič z tohto však žalobca nikdy neurobil a namiesto toho si v
tomto konaní absolútne účelovo uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

(a to dokonca aj napriek tomu, že žalovaný žalobcovi riadne dodal všetko dojednané plnenie - samotná
skutočnosť, že k plneniu dohody došlo aj po ukončení mandátnej zmluvy potvrdila napokon aj výpoveď
konateľky žalobcu zo dňa 24.03.2023, v ktorom konateľka v tejto súvislosti dokonca potvrdila stretnutie
s konateľom žalovaného v Bratislava v roku 2018. K existencii dohody a ku skutočnostiam vyvracajúcimomyl na strane žalobcu žalovaný uviedol skutočnosti, totožné vo svojich doterajších písomných a
ústnych vyjadreniach produkovaných počas súdneho konania na súde prvej inštancie a predovšetkým
zdôraznil, že jediná konateľka a rovnako jediná spoločníčka žalobcu bola vo väčšine prípadov dokonca

aj v kópií emailových správ, prostredníctvom ktorých zamestnankyňa žalobcu (C.. W. P.) a žalovaný
vzájomne medzi sebou komunikovali práve v súvislosti s vymáhaním predmetnej pohľadávky od dlžníka.
Zamestnankyňa žalobcu W. P. vo svojej výpovedi zo dňa 24.02.2023 dokonca nielen, že potvrdila, že
konateľka žalobcu videla „čo sa deje na bankovom účte“ žalobcu, ale opísala aj zaužívaný spôsob,
akým dochádzalo a dochádza u žalobcu k úhrade doručených faktúr, keď vo svojej odpovedi (v rámci

jej výsluchu zo dňa na 24.02.2023) na otázku žalovaného uviedla, že faktúry doručené žalobcovi
uhrádza na základe ich súpisu, ktorý je vždy vopred odsúhlasený konateľkou žalobcu (teda vždy len
na základe pokynu a s vedomím konateľa žalobcu). Z dokazovania vyplynulo, že zamestnankyňa
žalobcu C.. W. P., ktorá bola aj v zmysle vyjadrenia konateľky žalobcu prednesenom na pojednávaní
vo veci konanom dňa 24.03.2023 jediným administratívnym pracovníkom (zamestnancom) žalobcu
povereným na realizáciu úhrad (konateľkou schválených) faktúr nikdy nevypovedala, že by pri úhrade

faktúrvystavenýchžalovanýmkonalavomylealebovrozporespríkazomčipokynomkonateľkyžalobcu.
Naopak potvrdila, že konala vždy na základe usmernení konateľky žalobcu, ktorá bola (a stále je) jej
jediným nadriadeným. Podľa názoru žalovaného zamestnankyňa žalobcu C.. W. P. vo svojej výpovedi
(v rámci jej výsluchu zo dňa na 24.02.2023) na otázku žalobcu dokonca potvrdila vedomosť o ústnej
dohode medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej bolo žalovanému poskytnuté plnenie, ktorého

vydania sa teraz v tomto konaní domáha (opak nemôže preukázať ani zvuková nahrávka z uvedeného
výsluchu, ktorú žalobca pripojil ako prílohu k svojmu vyjadreniu zo dňa 24.03.2023, keďže táto nahrávka
je v časti označenej žalobcom absolútne nezrozumiteľná). Zdôraznil, že voči zamestnankyni C.. W. P.
nebola v súvislosti s údajným omylom pri uhrádzaní faktúr vystavených žalovaným vyvodená zo strany
žalobcu nikdy žiadna zodpovednosť. Ďalej konštatoval, že omyl žalobcu vylučuje a naopak existenciu

dohody na pokračovaní v zmluvnom vzťahu založenom medzi sporovými stranami mandátnou zmluvou
potvrdzuje tiež počet žalobcom dobrovoľne a plne uhradených celkovo až 18 faktúr žalovaného, dĺžka
obdobia, počas ktorého boli predmetné faktúry žalobcom uhrádzané, fakt, že suma všetkých 18 faktúr
vystavených po dátume 17.11.2017 žalovaným (a žalobcom bez ďalšieho vždy uhradených v plnej
výške) zodpovedá vždy presnej polovici splátky pohľadávky, ktorú dlžník uhradil v daný mesiac žalobcov

ako aj skutočnosť, že žalobca nie je typom obchodnej spoločnosti, ktorá si „nevšimne“, alebo ktorej v
zásade neprekáža, že z jej bankového účtu odchádza mesačne takmer 1.000,- eur. Svedkyňa ďalej
podľa žalovaného nielenže potvrdila skutočnosť, že každá úhrada faktúry bola realizovaná až po jej
odsúhlasení konateľkou žalobcu v súpise faktúr určených na úhradu, ale aj uviedla, že voči žalobcovi
(ako svojmu zamestnávateľovi) eviduje pohľadávku z titulu pôžičky. V tejto súvislosti aj konštatoval,

že konateľka žalobcu mala na početných stretnutiach so žalovaným konaných v roku 2018 dokonca
komunikovať žalovanému aj nespokojnosť s priebehom vzájomnej spolupráce a preto je úplne logické,
že ak by medzi sporovými stranami nebola vôľa spolupracovať ďalej pri vymáhaní pohľadávky žalobcu
voči dlžníkovi, nebol by žalobca predsa žalovanému komunikoval svoju nespokojnosť s jej plnením (teda
s plnením dohody) až v mesiaci júl 2019 konateľka žalobcu mienila ukončiť spoluprácu so žalovaným.

Výsluchom konateľa dlžníka (C.. M. V.) na pojednávaní konanom dňa 24.03.2023 bolo potvrdené, nielen
to, že dlžník vo veci riešenia jeho dlhu voči žalobcovi jednal výlučne s konateľom žalovaného, ale
aj to, že takáto komunikácia bola realizovaná aj po skončení platnosti Mandátnej zmluvy (teda po
dátume 17.11.2017, a to konkrétne v roku 2018, čím je okrem iného podľa názoru žalovaného opätovne
preukázaná aj skutočnosť, že žalovaný plnil dohodu a poskytoval žalobcovi svoje služby aj po ukončení

platnosti Mandátnej zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako zákonný a vecne správny potvrdiť v celom rozsahu a zaviazať žalobcu na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

22. V replike žalobca konštatoval, že v celom rozsahu zotrváva na svojej odvolacej argumentácií,

ktorou odôvodňuje nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa ustanovení § 365
ods. 1 písm. b) a písm. f) zákona CSP. Zdôraznil, že zo žiadneho z dôkazov vykonaných v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie nevyplynulo kedy, kde, ani akým spôsobom mali žalobca a žalovaný
uzavrieť predmetnú dohodu. Súd prvej inštancie (a rovnako žalovaný) tento záver odvodzujú výhradne
z výsluchov svedka V., resp. konateľky, avšak ani samotný konateľ žalovaného uvedené okolnosti nikdy

bližšie nešpecifikoval, ale iba deklaroval, že takáto dohoda existovala. V predmetnej časti žalovaný
v konaní neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno. Poukázal na tézu, že ak by aj prijal
žalovaný záver (ktorý odmieta), že strany sporu sa výslovne dohodli na pokračovaní ich spolupráce a
pristúpili k ústnej dohode, ktorá mala determinovať jej rozsah, nie je potom zrejmé, z akého dôvodu,konateľ žalovaného požadoval od žalobcu v roku 2019 (po tom, čo ho konateľka žalobcu požiadala o
zaslanie fotokópie mandátnej zmluvy zo 17.05.2017, ktorou nedisponovala) antedatovanie Dodatku č.
1 k mandátnej zmluve zo 17.05.2017, ktorého predmetom bolo „predĺženie doby platnosti (zmluvy) od

17.11.2017 do 17.01.2020. Zaslanie predmetného dodatku zároveň spochybňuje tvrdenia žalovaného
ohľadom vôle uzatvoriť po skončení mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 nový zmluvný vzťah, keďže
ešte v júli 2019 mal záujem „iba“ o predĺženie trvania pôvodnej mandátnej zmluvy zo 17.05.2017.
Uvedené rovnako vyplýva podľa žalobcu aj zo znenia e-mailu konateľa žalovaného adresovaného
žalobcovi, v ktorom je uvedené: „k dnešnému dňu neevidujeme späť zaslaný podpísaný dodatok k

Mandátnej zmluve viď e-mail zo dňa 15.7.2019. Ak ste tak medzičasom urobili považujte tento mail za
bezpredmetný.“ Pokiaľ by mal byť prijali predmetný záver súdu prvej inštancie rovnako nie je zrejmé,
prečo žalovaný v každej faktúre vystavenej žalobcovi po 17.11.2017 v časti Označenie dodávky uvádza
„Fakturujeme Vám odmenu na základe mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017“, a to aj napriek tomu, že
v súdnom konaní žalovaný tvrdí, že predmetná zmluva zanikla uplynutím času, na ktorý bola dohodnutá
(k 17.11.2017) a ďalšia spolupráca medzi stranami sporu pokračovala na základe novej (inej) ústnej

dohody. Ďalej žalobca zopakoval svoju argumentáciu ohľadne omylu vo vzťahu k trvaniu mandátnej
zmluvy zo dňa 17.05.2017 . Pokiaľ si žalobca nebol vedomý skončenia pôvodne písomne uzavretej
mandátnej zmluvy nemohol prejaviť vôľu na predĺžení doby jej trvania, respektíve uzavretí novej ústnej
dohody s totožným obsahom. Žalobca opätovne zdôraznil, že vzhľadom na všetky okolnosti je dôvodné
konštatovať, že žalovanému bol omyl žalobcu známy, dokonca k omylu žalobcu prispel značnou mierou

tým, že mu nevrátil podpísané vyhotovenie mandátnej zmluvy, a žalobcu na omyl neupozornil a ďalej
účelovo vystavoval žalobcovi faktúry, v ktorých vyslovene odkazoval na mandátnu zmluvu zo dňa
17.05.2017, čím žalobcu udržiaval v omyle ohľadom jej platnosti. Podľa názoru žalobcu z dôkazov
vykonaných v priebehu prvoinštančného konania nie je možné odvodiť záver, že medzi žalobcom a
žalovaným bola po 17.11.2017 uzatvorená akákoľvek ústna dohoda, ktorá by kopírovala rozsah práv a

povinností zmluvných strán podľa mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017. Žalovaný v časti vyjadrenia
uvádza, že zamestnankyňa žalobcu C.. W. P. vo svojej výpovedi (v rámci jej výsluchu zo dňa 24.02.2023)
potvrdila vedomosť o ústnej dohode medzi žalobcom a žalovaným, ktorej existencia má legitimovať
odmenu žalovaného, v tejto súvislosti žalobca poukazuje na chybnú protokoláciu výpovede svedkyne,
keď zo zvukovej nahrávky z predmetného výsluchu jednoznačne vyplýva, že svedkyňa na otázku

právneho zástupcu žalobcu, či má vedomosť, že by okrem predmetnej mandátnej zmluvy po 17.11.2017
existovala osobitná ústna dohoda medzi ARKO, s.r.o. Košice a MGS Solutions s.r.o. (pôvodne Enforce
s.r.o), ktorej predmet by bol totožný s predmetom písomnej mandátnej zmluvy odpovedala: „Nemám
takú vedomosť. Akože nejaká zmluva žeby bola. Aby teda taká ústna dohoda bola nemám vedomosť.“

23. V duplike týkajúcej sa vyjadrenia žalobcu žalovaný zopakoval svoje konštatovania ohľadom
absurdnosti teórie o omyle tvrdenej žalobcom a uviedol, že súd prvej inštancie sa v rámci
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vyčerpávajúcim spôsob vysporiadal so žalobcom
neustále opakovaným a v priebehu konania niekoľkokrát vyslovene účelovo modifikovaným tvrdením,
podľa ktorého žalobca poskytol žalovanému žalovanú sumu 14.535,24 eur len „omylom". Podstatou

predmetnejabsurdnejteórieo„omyle"žalobcuje podľažalovanéhovysloveneúčelovétvrdeniežalobcu,
podľa ktorého mala konateľka žalobcu bezprostredne po podpise písomnej mandátnej zmluvy (ktorej
platnosť bola dojednaná len na 6 mesiacov) stratiť prístup k tejto mandátnej zmluve a následne z
dôvodu, že údajne zabudla, že táto mandátna zmluva bola uzatvorená len na dobu 6 mesiacov, plnila
žalovanému z predmetnej mandátnej zmluvy omylom aj naďalej, a to dokonca viac ako jeden aj pol roku

poskončeníjejplatnosti.Uvedenétvrdeniezodpovedáfaktickyabsurdnémukonštatovaniu,žekonateľka
žalobcu si vlastne ani len neprečítala, čo podpisuje, mandátnu zmluvu podpísala „len tak" a následne,
rozpore so svojím zvykom vopred schvaľovať zaplatenie každej faktúry doručenej žalobcovi (čo v konaní
potvrdila svedecká výpoveď zamestnankyne žalobcu C.. W. P.), viac ako dva a pol roka uhrádzala faktúry
vystavované žalovaným bez najmenšej potreby zamyslieť sa nad existenciou akéhokoľvek záväzku

platiť žalovanému akékoľvek peňažné plnenie. Odhliadnuc od skutočnosti , že tvrdenie o údajnej strate
možnosti nahliadnuť do originálu vyhotovenia mandátnej zmluvy je nielen evidentne účelové, ale v
zmysle platného právneho poriadku aj zjavne irelevantné (opačný záver by nevyhnutie viedol k záveru,
že ani podpis zmluvy zmluvnou stranou nemôže osvedčiť, že takáto strana zmluvy sa s jej obsahom
riadne oboznámila), v predmetnom prípade nemôže byť bez právneho významu, že žalobca sa v

konaní napokon ani len nepokúsil akýmkoľvek právne relevantným spôsobom preukázať, že po podpise
mandátnej zmluvy naozaj nedisponoval ani jedným jej vyhotovením, respektíve, že nemal možnosť sa
s jej obsahom oboznámiť inak. Žalovaný považoval v tejto súvislosti za dôležité upozorniť, že teória o
„omyle"konateľkyžalobcuohľadomplatnosti trvaniaMandátnejzmluvysavsúdnomkonaní„objavila"ažneskôr. Konkrétne až po tom, čo výsledky a závery vykonaného dokazovania (získané najmä výsluchom
C.. W. P. či oboznámením sa s obsahom emailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným)
preukázali,žekomylupriuhrádzanífaktúrvystavenýchžalovanýmpodátume17.11.2017nemohlodôjsť

v dôsledku omylu zamestnankyne žalobcu (C.. W. P.), ako to žalobca pôvodne tvrdil vo svojom návrhu na
vydanie platobného rozkazu zo dňa 03.04.2020 a vo svojom vyjadrení žalobcu k odporu žalovaného zo
dňa 20.05.2020. V oboch týchto podaniach totiž Žalobca explicitne uviedol, že v omyle ohľadom platnosti
mandátnejzmluvymalbyťzamestnanecžalobcunaúsekuúhradydošlýchfaktúraniekonateľkažalobcu
(ako to začal žalobca účelovo tvrdiť až neskôr). Rovnako bez akejkoľvek právnej relevancie sú podľa

žalovaného aj ďalšie tvrdenia uvádzané žalobcom v jeho ostatnom vyjadrení, v zmysle ktorých súd prvej
inštancie údajne nezistil, kedy a ako malo dôjsť k uzatvoreniu ústnej dohody, ktorej obsahom bola (okrem
iného) aj dohoda na pokračovaní v úspešnej spolupráci založenej už skôr písomnou mandátnou zmluvu,
keďže k mandátnej zmluve bolo možné uzatvoriť dodatok len písomne. Na preukázanie existencie ústnej
dohody o pokračovaní v činnosti založenej písomnou mandátnou zmluvu stačilo preukázať základný
obsah tejto zmluvy a danosť vôle oboch zmluvných strán takúto dohodu rešpektovať ako vzájomne

záväznú - a to z dôvodu, že uzatvoriť takýto druh dohody možno v zmysle platného právneho poriadku aj
konkludentne.Tosamozrejmeautomatickyvylučujepovinnosťsúduskúmaťvakýpresnýdeňakdemalo
dôjsť k uzatvoreniu predmetnej ústnej dohody o pokračovaní vo vzájomnej spolupráci medzi žalobcom a
žalovaným aj po dátumu 17.11.2017. Rovnako nezmyselný bol podľa žalovaného aj poukaz žalobcu na
skutočnosť, že písomná mandátna zmluva údajne vylučuje uzatvorenie dodatku k tejto zmluve ústnou

formou. Žalovaný totiž vždy tvrdil, že dotknutá ústna dohoda medzi ním a žalobcom, na základe ktorej
prijal od žalobcu žalované peňažné plnenie, bola vždy samostatnou zmluvou (nie dodatkom k mandátnej
zmluve), čoho si je napokon nepochybne veľmi dobre vedomý aj samotný žalobca.

24. Po oboznámení sa obsahom súdneho spisu a dôvodmi odvolania žalobcu, odvolací súd dospel k

záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť podľa § 387 ods. 1 CSP.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

26. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a

odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil,
svoje rozhodnutie náležite podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný
dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým
stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd sa v

celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v
podrobnostiach na tento poukazuje.

28. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a odvolacím dôvodom
odvolateľa dodáva:

29. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a teda,
že strany sporu po zániku písomnej mandátnej zmluvy uzavreli novú mandátnu zmluvu s totožným
obsahomprávapovinnostístránsporutakakotopredpokladáust.§566anasl.Obchodnéhozákonníka.

30. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa zohľadnenia omylu konateľky žalobcu vo vzťahu k
trvaniu mandátnej zmluvy, keďže táto nemala vedomosť o skončení jej platnosti, nakoľko nedisponovala
žiadnym vyhotovením mandátnej zmluvy zo dňa 17.05.2017 odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na ust. § 135a Obchodného zákonníka ako aj ust. § 49a Občianskeho zákonníka.

31. Podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú
povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu
rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenietretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej
spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých
spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

32. Podľa § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle
vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a osoba, ktorej bol právny
úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl
táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

33. Odborná starostlivosť v zmysle ust. § 135a Obchodného zákonníka je chápaná ako kvalitatívna
požiadavka na výkon akejkoľvek činnosti konateľa pri výkone jeho pôsobnosti v zmysle ktorej, sa od
konateľa vyžaduje jeho profesionálne konanie, ktoré sa týka plnenia povinností konateľa ako celku,
to znamená, že konateľ je povinný vykonávať svoju pôsobnosť v rámci spoločnosti ako odborník,
respektíve profesionál na správu a ich riadenie, ale nie ako osoba schopná na profesionálnej úrovni

realizovať všetky činnosti spojené s fungovaním spoločnosti. Odbornosť respektíve profesionalita má
byť v súvislosti s výkonom pôsobnosti konateľa vnímaná nie ako jeho povinnosť byť odborníkom
vo všetkých oblastiach, v ktorých spoločnosť čo i len čiastočne vystupuje, ale je v tomto kontexte
žiaduce, aby bol odborník, resp. profesionál v riadení spoločnosti a bol schopný identifikovať situácie, pri
ktorých nie je na základe svojich vedomostí a schopností objektívne kompetentný na prijatie rozhodnutia

bez zabezpečenia ďalších informácií. V tomto zmysle má preto konateľ povinnosť zabezpečiť si pri
rozhodovaní všetky rozumne dostupné informácie a na základe nich zváži ďalší postup, teda či má
dostatok relevantných informácií na prijatie rozhodnutia, respektíve sa obráti na profesionála, ktorý mu
zabezpečí ďalší podklad, respektíve informácie pre prijatie rozhodnutia. ( V tejto súvislosti poukazuje
odvolací súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 29 Cdo 5036/2015. )

34. Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení je nepochybné, že konateľka žalobcu v
postavení jediného štatutárneho orgánu žalobcu nepostupovala v zmluvnom vzťahu so žalovaným s
odbornou starostlivosťou. Skutočnosť, že po podpise mandátnej zmluvy v máji 2017 sa jej nevrátilo
( ak aj je možné uveriť tomuto tvrdeniu ) zo strany žalovaného podpísané vyhotovenie mandátnej

zmluvy, nemožno uvedené pričítať na vinu žalovanému a už vôbec nie na uvedenie žalobcu do omylu
zo strany žalovaného. Išlo o zlyhanie štatutárneho orgánu žalobcu pri pomerne jednoduchej správe
vecí obchodnej spoločnosti, pri ktorej nebolo potrebné si zo strany konateľky žalobcu zadovažovať
odborné informácie, ktorými by sama nedisponovala. Tvrdenie, že bola do omylu žalovaným uvedená
konateľka žalobcu nevrátením podpísaného vyhotovenia mandátnej zmluvy z 17.05. 2017 nevyplýva ani

zo samotnej výpovede konateľky uskutočnenej na pojednávaní. Rovnako tak treba prisvedčiť tvrdeniu
žalovaného, že v žalobe a v prebiehajúcom konaní pred súdom prvej inštancie, žalobca tvrdil, že
zamestnankyňa žalobcu bola žalovaným uvedená do omylu, pričom v odvolacom konaní už uvedené
skutočnosti nie sú namietané.

35. Pokiaľ ide o inštitút samotného omylu v konaní konateľky žalobcu resp. jeho zamestnankyne, tento
nie je možné kvalifikovať v zmysle ust. § 49a Občianskeho zákonníka, ktorého by sa mohla právnická
osoba dovolávať voči tretej osobe , keďže by muselo ísť omyl, ktorý tretia osoba spôsobila, čo nebolo,
vzhľadom na vyššie uvedené v konaní preukázané. Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka nie
je možné vykladať tak, že osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je zbavená povinností podľa okolností

konkrétneho prípadu, si sama zabezpečiť zodpovedajúcu mieru objektívnych informácií o okolnostiach,
resp. skutočnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu.
Zanedbaním povinností venovať dostatočnú starostlivosť zabezpečeniu si informácií pre posúdenie
existencie predpokladov, ktoré sú z hľadiska uvažovaného právneho úkonu významné alebo rozhodné
vylučuje dovolávanie sa omylu pri právnom úkone . Konajúci teda musí vynaložiť obvyklú mieru

starostlivosti,ktorúmožnosohľadomnaokolnostiindividuálnehoprípaduodkaždéhosubjektuprávneho
vzťahu požadovať, na to, aby sa omylu vyhol.

36. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné prisvedčiť žalobcovi ohľadne tvrdenia, že konateľka žalobcu
( resp. jeho zamestnankyňa) konala v omyle predpokladanom pri neplatnosti právnych úkonov podľa

ust. § 49a Občianskeho zákonníka. Pre odvolací súd je aj zarážajúce, že žalobca sa dovoláva vyvolania
omylu zo strany žalovaného nevrátením podpísaného vyhotovenia mandátnej zmluvy a následného
plnenia po zániku platnosti zmluvy v kontexte úvahy súdu podľa čoho teda prebiehala spolupráca
medzi stranami sporu aj do skončenia platnosti písomnej mandátnej zmluvy, keď žalobca uvádza,že predmetnou mandátnou zmluvou nedisponoval, na základe akých podkladov, skutočností dávala
konateľka žalobcu pokyny pre svoju zamestnankyňu týkajúce sa plnenia žalovanému. Žalobca nepoprel,
že mandátnu zmluvu podpísal a preto musel mať vedomosť o jej obsahu a teda aj o jej dobe platnosti.

Uvedené konanie štatutárneho orgánu nemožno preto posudzovať ako omyl v právnom úkone.

37. Odvolateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie a vysporiadanie sa s dodatkom č. 1
k mandátnej zmluve zo strany súdu prvej inštancie. V odvolaní uviedol, že pokiaľ existovala oboma
zmluvnými stranami akceptovaná nová ústna dohoda, na základe, ktorej by si zmluvné strany plnili

svoje povinnosti počas takmer dvoch rokov, nie je podľa odvolateľa zrejmé, prečo žalovaný potom
požadovalodžalobcu(júl2019)podpísanie antedatovanéhododatkuč.1kmandátnejzmluve,ktorýmal
v podstate predlžovať trvanie pôvodnej mandátnej zmluvy. Požiadavka žalovaného na antedatovanie
dodatku číslo 1 k mandátnej zmluve vylučuje podľa odvolateľa pravdivosť tvrdenia žalovaného ohľadom
platne uzatvorenej ústnej vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko je zrejmé, že medzi
stranami neexistovala žiadna ani ústna zmluva a žalobca bol do 15.07.2019 v omyle ohľadne platnosti

pôvodnej písomnej mandátnej zmluvy.

38. Podľa názoru odvolacieho súdu práve návrh dodatku č. 1 k mandátnej zmluve, ktorý sa týkal len
predlženia platnosti pôvodnej písomnej mandátnej zmluvy odo dňa 17.11. 2017 do 17.01.2020 ( aj keď
bol podpísaný so spätným dátumom zo strany žalovaného) potvrdzuje svojim obsahom už existujúci

zmluvný vzťah medzi stranami sporu ku dňu doručenia tohto návrhu dodatku žalobcovi a nemá žiaden
vplyvnajehotrvanieaobsah.Právezuvedenéhonávrhudodatkuč.1bolozrejmé,žeobsahvzájomných
práv a povinností bol totožný ako v písomnej mandátnej zmluve. Ak by tomu bolo inak , tak dodatok
obsahuje zmenené práva a povinnosti, zmenený obsah oproti písomnej mandátnej zmluve. Práve z
obsahu uvedeného dodatku bolo nepochybné, že strany uzatvorili, dodržiavajú a plnia mandátnu zmluvu

s rovnakými náležitosťami ako v písomnej mandátnej zmluve.

39. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalobcu a teda, že jediným dôkazom na základe, ktorého mohlo dôjsť k
preukázaniu plnenia zo strany žalovaného predmetu mandátnej zmluvy aj po zániku mandátnej zmluvy
bol výsluch svedka C.. V., štatutárneho zástupcu dlžníka (podľa názoru žalobcu z predmetného výsluchu

nevyplynuli skutočnosti, ktoré by podporili záver súdu o plnení si povinností žalovaného aj po zániku
písomnej mandátnej zmluvy ) odvolací súd uvádza, že v tejto súvislosti plne odkazuje na skutkové
zistenia súdu prvej inštancie pričom zdôrazňuje, že práve z výsluchu uvedeného svedka spojení s
výsluchom konateľa žalovaného vyplynulo, že aj v časovom úseku po zániku písomnej mandátnej
zmluvy došlo k vzájomnému stretnutiu uvedených osôb ohľadne predmetu plnenia mandátnej zmluvy.

Práve samotný svedok C.. V.Á. v svojej výpovedi potvrdil, že sa stretával s konateľom žalovaného
ohľadom predmetu plnenia mandátnej zmluvy po tom, čo prestal komunikovať s konateľkou žalobcu.
Tvrdenia žalobcu o tej skutočnosti, že k plneniu zo strany dlžníka žalobcovi dochádzalo bez pričinenia
žalovaného neboli podložené žiadnymi relevantými dôkazmi, išlo len o dohady žalobcu. Žalovaný
naopak tvrdil že mechanizmus, ktorý bol nastavený na začiatku platnosti písomnej mandátnej zmluvy

pokračoval počas celého obdobia až do júla 2019 a to práve z dôvodu nastavenia tohto mechanizmu
zo strany žalovaného. Námietka žalobcu týkajúca sa bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor
žalobcu a teda, že žalovaný nepreukázal, že poskytoval v období 18 mesiacov plnenie, za ktoré mu
bolo žalobcom zaplatené je irelevantná z dôvodu, že žalovanému bolo plnené nie z titulu bezdôvodného
obohatenia ale z titulu mandátnej zmluvy, ktorej existenciu konštatoval správne súd prvej inštancie.

40. Žalobca počas celého konania poukazoval na skutočnosť, že žalovaný ako právnická osoba
podnikajúca v rozsahu voľných živností nebol oprávnený vykonávať akúkoľvek činnosť spojenú s
vymáhanímpohľadávokinýchsubjektov.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenarozsiahludoterajšiu
judikatúru, ktorá uvádza, že absencia živnostenského oprávnenia sama osebe nespôsobuje neplatnosť

právneho úkonu ( v danom prípade zmluvy). Zmluvy uzavreté bez živnostenského oprávnenia nemožno
bez ďalšieho považovať za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. ( Rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 184/2005. Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004.)

41. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a na takto správne zistený

skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov, teda vec aj správne právne posúdil. Odvolací
súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, bolo z tohto dôvodu potrebné podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdiť ako vecne správny.42. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 39 Cb/61/2020-390 zo dňa
22. mája 2023 jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný na 100 % a žalobca neúspešný. Žalovanému,
ako strane v spore úspešnej v plnom rozsahu, patrí náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške trov konania bude rozhodnuté v súlade s § 262 ods. 1 a 2 CSP, samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).