Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 23, 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 21Cpr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124201405
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3124201405.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobcu A. B., narodeného

XX.XX.XXXX, bytom v C. D., D. XXXX, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Weis & Partners
s. r. o., sídlom v Bratislave, Priemyselná 1/A, IČO: 47 234 776, za ktorú koná JUDr. Peter Weis, proti
žalovanému Vertiv Slovakia a. s., so sídlom v Novom Meste nad Váhom, Piešťanská 1202, IČO 31 411
606, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou Čechová & Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Staromestská 3, IČO: 47 249 129, za ktorú koná A. D. A., o zaplatenie 7 106,68 eur s príslušenstvom
takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania s a z a m i e t a .

II. Žaloba s a z a m i e t a .

III. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 4 106,68 eur s úrokom z
omeškania 5 % ročne zo sumy 995,34 eur od 10.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 144,64 eur od
14.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 1 123,83 eur od 12.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 842,84 eur od
10.06.2021 do zaplatenia, a tiež náhradu nemajetkovej ujmy 3 000,00 eur.

2. Žalobca uviedol, že so žalovaným uzatvorili dňa 13.02.2017 pracovnú zmluvu, ktorou medzi sebou
založili pracovný pomer. V zmysle pracovnej zmluvy sa žalobca v rámci jeho pracovnej pozície
"elektromechanik" zaviazal vykonávať pre žalovaného prácu odo dňa nástupu do práce, t. j. odo dňa
13.02.2017, a v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi mzdu. Žalovaný v období
od 01.02.2021 do 21.05.2021 v pracovných dňoch od pondelka do piatka neumožňoval žalobcovi
ďalší výkon práce bez toho, aby sa žalobca preukázal negatívnym výsledkom testu na zisťovanie

prítomnosti ochorenia COVID-19, vykonaného na mobilnom odberovom mieste (MOM). Žalobca pritom
žalovaného pred prerušením výkonu práce písomne informoval, že trvá na ďalšom prideľovaní práce,
keďže žalobcovi počas uvedeného obdobia nebránila vo výkone práce žiadna právna, ani faktická
skutočnosť. Žalobca v uvedenom období neprekonal ochorenie COVID-19, ani sa u neho nevyskytovali
klinické príznaky ochorenia COVID-19. Žalobca listom zo dňa 14.07.2021 žalovaného informoval, že
predmetné obdobie má byť v zmysle platných právnych predpisov posúdené ako prekážka v práci
na strane žalovaného ako zamestnávateľa, počas trvania ktorej žalobcovi patrí náhrada mzdy, a

požiadal žalovaného o jej zaplatenie. Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením predmetnej situácie
žalobcom, a mal za to, že popisovaná situácia má byť právne posúdená ako prekážka v práci na strane
žalobcu ako zamestnanca, počas trvania ktorej žalobcovi náhrada mzdy nepatrí, preto žalobcovi za
predmetné obdobia náhradu mzdy nezaplatil. Žalovaný odhlásil žalobcu zo zdravotného poistenia zaobdobie, počas ktorého žalobcovi neumožnil výkon práce bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez
toho, aby sa žalobca preukázal žalovanému negatívnym výsledkom testu na zisťovanie prítomnosti
ochorenia COVID-19 vykonaného na MOM, s výnimkou dní pracovného pokoja a sviatkov, ktoré v

predmetnom období pripadli na obvyklý pracovný deň žalobcu. V dôsledku uvedeného sa žalobca
stal dlžníkom na zdravotnom poistení. Žalovaný nevyužil iné dostupné postupy pri riešení vzniknutej
situácie, ktoré by zasahovali do práv žalobcu menej intenzívnym spôsobom, než bolo jednostranné
určenie čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy. Mohol napríklad ponúknuť žalobcovi výkon
práce z domu, alebo ak to pre charakter práce vykonávanej žalobcom nie je možné, mohol žalobcovi

ponúknuť dočasný výkon inej práce umožňujúcej prácu žalobcu z domu, alebo mal žalobcu informovať,
že takouto prácou pre žalobcu aktuálne nedisponuje, pričom sa so žalobcom mohol dohodnúť napríklad
na poskytnutí pracovného voľna s náhradou mzdy, ktoré si žalobca odpracuje neskôr, po uvoľnení
opatrení súvisiacich so zlepšením situácie so šírením ochorenia COVID-19. Žalovaný bez využitia
iných dostupných postupov pri riešení vzniknutej situácie žalobcu 28.01.2021 informoval, že v prípade
jeho neprítomnosti v práci v dôsledku nepreukázania sa negatívnym výsledkom testu na zisťovanie

prítomnosti ochorenia COVID-19 vykonaného na MOM poskytne žalobcovi pracovné voľno bez nároku
nanáhradumzdy.Žalobcanauvedenéreagovallistomzodňa09.02.2021,vktoromuviedol,žestakýmto
postupom žalovaného nesúhlasí. Na list žalobcu reagoval žalovaný listom zo dňa 12.02.2021, v ktorom
zotrval na svojom stanovisku poskytnúť žalobcovi pracovné voľno bez nároku na náhradu mzdy, pričom
dodal, že výkon práce z domu vzhľadom na charakter pracovnej činnosti, vykonávanej žalobcom, nie je

možný. Žalovaný teda žalobcovi jednostranne určil čerpanie pracovného voľna bez nároku na náhradu
mzdy, čím porušil svoju povinnosť v zmysle ustanovení čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, v zmysle
ktorých bol žalovaný povinný počínať si tak, aby pri plnení vlastných povinností spôsobil žalobcovi čo
najmenšiu škodu. V zmysle ustanovení čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce bol žalovaný povinný ešte
pred určením čerpania pracovného voľna žalobcovi bez náhrady mzdy využiť iné dostupné spôsoby

riešenia situácie, ktoré zasahujú do práv a právom chránených záujmov žalobcu menej intenzívnym
spôsobom, než jednostranne určené čerpanie pracovného voľna bez nároku na náhradu mzdy, alebo
mal žalobcu aspoň preukázateľne informovať o tom, že žiaden iný spôsob riešenia situácie momentálne
nie je pre žalovaného dostupný.

3. Žalobca poukázal na to, že v článku týždenníka Trend sa hovorca Národného inšpektorátu práce
vyjadril, že voči zamestnancovi nie je možné vynucovať plnenie takých povinností, ktoré mu neukladá
všeobecne záväzný právny predpis. Zamestnávateľ môže zamestnancovi ukladať iba také povinnosti,
ktoré nie sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo s dobrými mravmi.
Zamestnávateľ nesmie posudzovať ako nesplnenie povinnosti situáciu, ak zamestnanec odmietne

splniť pokyn zamestnávateľa, ktorý bezprostredne a vážne ohrozuje život alebo zdravie zamestnanca
či iných osôb. Podľa dostupných štatistických informácií je všeobecne známe, že očkovanie aj
testovanie ohrozuje ľudské zdravie. Testovanie obyvateľstva Slovenskej republiky vykonával neodborný
personál vzhľadom na nedostatok odborného personálu, pričom tento neodborný personál vykonával
testovanie obyvateľstva najinvazívnejšou z možných metód, a to výterom z nosohltanu. Pri takomto

spôsobe výkonu testu hrozilo poškodenie zdravia testovaného neodborným výkonom výteru vykonaným
neodborným personálom, pričom napriek uvedenému výsledky testov vykonaných inou metódou neboli
vo všeobecnosti akceptované. Zamestnanec sa vystavoval veľkému riziku ohrozenia zdravia aj tým,
že pre absolvovanie testovania bol nútený čakať na výter niekedy aj viacero hodín v exteriéry počas
mrazivého počasia medzi stovkami ďalších potenciálne nakazených ľudí. Žalobca má vzhľadom na

uvedené za to, že nebol povinný preukazovať sa žalovanému negatívnym výsledkom testu na zistenie
prítomnosti ochorenia COVID-19, pretože plnenie takejto povinnosti by mohlo vážne ohroziť jeho život či
zdravie. Zároveň iné testovanie obyvateľstva ,než výterom z nosohltanu, nebolo vykonávané bezplatne,
ale každé vykonanie iného testu, než výterom z nosohltanu, stálo testovaného nezanedbateľné
finančné prostriedky, pričom výsledky takýchto testov zamestnávatelia častokrát vôbec neakceptovali.

Mnohí zamestnanci si z ekonomického hľadiska pravidelné testovanie iným spôsobom, než výterom
z nosohltanu, nemohli dovoliť, keďže náklady na takéto testovanie zamestnancom nikto nepreplácal.
Ak teda zamestnávateľ vyžadoval od zamestnanca preukázanie sa negatívnym výsledkom testu, bol
povinnýakceptovaťajvýsledoktestuvykonanýinýmspôsobom,nežvýteromznosohltanu,azároveňbol
povinný nahradiť zamestnancovi náklady na vykonanie takéhoto testu, keďže tak neurobil štát. Žalovaný

však náklady zamestnancov na vykonanie iného testu než výterom z nosohltanu zamestnancom
nepreplácal. Aj zákon č. 124/2006 Z. z. v ustanovení § 6 ods. 11 uvádza, že náklady spojené so
zaisťovaním bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný znášať zamestnávateľ.4. Okrem uvedeného žalovaný v období od 30.10.2020 do 14.05.2023 podmieňoval výkon práce žalobcu
aj nosením prekrytia horných dýchacích ciest. Žalobca v júli 2021 predložil žalovanému lekársku správu,
ktorá mu udeľuje výnimku z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest rúškom vzhľadom na zdravotné

komplikácie žalobcu, spojené s nosením prekrytia horných dýchacích ciest. Žalovaný v nadväznosti
na uvedené rozdal zamestnancom s podobným potvrdením plexisklové štíty a požadoval od nich ich
nosenie na pracovisku namiesto iného prekrytia horných dýchacích ciest. Žalovaný neskôr v zmysle
vyjadrenia pracovnej zdravotnej služby žalovaného zo dňa 17.12.2021 od žalobcu opätovne požadoval
nosenie prekrytia horných dýchacích ciest vo forme šálu alebo šatky, čo vo vzťahu k dôsledkom na

zdravie žalobcu možno prirovnať k dôsledkom spojeným s nosením rúška vzhľadom na podobnosť
charakteruprekrytiahornýchdýchacíchciestrúškom,šálomčišatkou.Ajkeďžalobcasprekrývanímjeho
horných dýchacích ciest nesúhlasil a o svojom nesúhlase žalovaného informoval, vzhľadom na obavu
žalobcu z ďalšieho zamedzenia výkonu práce žalobcom zo strany žalovaného sa žalobca podvolil tlaku
zo strany žalovaného a na pracovisku si prekrýval horné dýchacie cesty podľa pokynov žalovaného, čo
viedlokzhoršeniuzdravotnéhostavužalobcu,atedakuškodenafyzickomapsychickomzdravížalobcu.

5. Podmieňovaním výkonu práce žalobcom zo strany žalovaného preukazovaním sa negatívnym
výsledkom testu na zistenie prítomnosti ochorenia COVID-19 vykonaného na MOM, ako aj prekrývaním
horných dýchacích ciest žalobcu, došlo aj k zásahu do osobnostných práv žalobcu v podobe
diskriminácie žalobcu vzhľadom k tomu, že ukladanie predmetných povinností zo strany žalovaného

a podmieňovanie umožnenia ďalšieho výkonu práce žalobcom splnením predmetných povinností
bolo protiprávne. Diskriminácia žalobcu spočívala v nedôvodnom rozdielnom prístupe žalovaného
k zamestnancom, preukazujúcim sa negatívnym výsledkom testu žalobcu na zistenie prítomnosti
ochorenia COVID-19 vykonaného na MOM, a k zamestnancom, ktorí si predmetnú protiprávnu
povinnosť odmietali plniť. Nemajetkovú ujmu žalobca utrpel zásahom do sféry jeho psychiky v dôsledku

porušovania povinností zo strany žalovaného, ktorých plnenie či neplnenie má vplyv na samotnú
existenciu žalobcu. Porušovanie povinností zo strany žalovaného viedlo nie len ku škode na fyzickom
a psychickom zdraví žalobcu, ale aj k ohrozeniu samotnej existencie žalobcu, ktorého prežitie zo dňa
na deň záviselo od členov jeho rodiny a jeho známych, keďže žalobca prišiel zo dňa na deň o svoj
jediný príjem. Žalobca nie len že prišiel o jediný zdroj príjmu, ale nevznikol mu ani nárok na podporu

v nezamestnanosti, keďže jeho pracovný pomer trval aj naďalej. Žalobca nemohol zo dňa na deň
prestať uhrádzať splátky úverov či stavebného sporenia, ktoré v danom čase splácal. Žalobcovi v
danom čase musel za účelom prežitia psychicky a finančne pomáhať brat, aj kamarát, ktorý mu poskytol
viacero menších pôžičiek. Kamarát fyzicky a technicky pomáhal žalobcovi s predajom hnuteľných vecí,
ktoré bol žalobca nútený v danom čase predávať, aby si zaistil aspoň nejaké finančné prostriedky.

Išlo pritom o veci, ktoré by žalobca inak nepredával, keďže pre neho mali sentimentálnu hodnotu. Išlo
napríklad o kováčsku nákovu po otcovi žalobcu, teplovodný kotol, elektromotor, cirkulár na drevo a iné
drobnosti. Žalobca bol nútený inzerovať na predaj aj stavebný pozemok, ktorý pre akútnu hmotnú núdzu
žalobca ponúkal za cenu nižšiu, než bola jeho trhová hodnota, no napriek tomu sa žalobcovi nepodarilo
predmetný pozemok predať. Nemajetková ujma žalobcu spočívala aj v pocitoch sklamania, neistoty,

nespravodlivosti, úzkosti, márnosti, útrap, frustrácie, citového stresu či poníženia, pričom tieto pocity
žalobcu vyplývali zo situácie, vzniknutej v dôsledku porušovania povinností zo strany žalovaného.

6. Ak by aj žalovaný bol oprávnený, a zároveň povinný požadovať od žalobcu pred vstupom do
priestorov žalovaného prekrývanie horných dýchacích ciest, či preukázanie sa negatívnym výsledkom

testu na ochorenie COVID-19, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky, uvedené zároveň neznamená, že žalobca z uvedeného dôvodu nemá ani nárok
na náhradu mzdy, resp. že žalovaný bol z uvedeného dôvodu bez ďalšieho oprávnený určiť žalobcovi
čerpaniepracovnéhovoľnabeznáhradymzdy.Žalovanýbybolajvtakomprípadepovinnýpočínaťsitak,
aby pri plnení vlastných povinností spôsobil žalobcovi čo najmenšiu škodu. Až pokiaľ by nebolo možné

uskutočniť žiadne riešenie situácie, ktoré by zasahovalo do práv a právom chránených záujmov žalobcu
menej intenzívnym spôsobom, než jednostranne určené čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy,
až potom by bol žalovaný oprávnený určiť žalobcovi čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy.
Žalovaný sa o žiaden iný spôsob riešenia situácie ani len nepokúsil, namiesto uvedeného žalovaný bez
ďalšieho určil žalobcovi čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy, čím žalobcovi odoprel počas

dotknutéhoobdobiajehojedinýzdrojpríjmu,čojevrozporeminimálnesustanoveniamičl.2a§13ods.3
Zákonníka práce, v zmysle ktorých musí byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Žalovaný bol teda povinný zabezpečiť,aby výkon práv a povinností, vyplývajúcich mu z vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky, nebol v rozpore s dobrými mravmi a na škodu žalobcu.

7.Akžalobcoviniejezostranyžalovanéhoumožnenývýkonpráce,predmetnásituáciamábyťposúdená
ako prekážka v práci na strane žalovaného, teda zamestnávateľa, počas trvania ktorej žalobcovi patrí
náhrada mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce. V zmysle § 136 Zákonníka práce
zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas okrem iného na
výkon občianskych povinností a iných úkonov vo všeobecnom záujme, ak túto činnosť nemožno vykonať

mimo pracovného času. V zmysle ustanovenia § 137 ods. 4 písm. d) je občianskou povinnosťou
najmä činnosť pri opatreniach proti prenosným chorobám. Slobodné rozhodnutie dodržiavať zákaz
vychádzania teda môže byť považované za výkon občianskej povinnosti. Logicky potom dostavenie
sa na pracovisko alebo do iných priestorov zamestnávateľa bez absolvovania testu či bez prekrytia
horných dýchacích ciest, nemôže byť považované za výkon občianskej povinnosti. Ak sa zamestnanec
napriek zákazu vychádzania dostaví na pracovisko, prípadne ak sa zamestnanec dostaví na pracovisko

bez absolvovania testu či bez prekrytia horných dýchacích ciest, a zamestnávateľ mu neumožní výkon
práce, alebo ak sa zamestnanec nedostaví na pracovisko, keďže zamestnávateľ ho informoval, že mu
bude vstup na pracovisko aj tak zamedzený, nemožno hovoriť o výkone občianskej povinnosti, keďže
túto povinnosť si zamestnanec nerešpektovaním zákazu vychádzania či údajnej povinnosti preukazovať
sa výsledkom testu a údajnej povinnosti prekrývania horných dýchacích ciest, neplní, teda nejde o

slobodné rozhodnutie zamestnanca plniť si občiansku povinnosť. V uvedených prípadoch teda nemôže
ísť o prekážku v práci na strane zamestnanca, rozhodne nie z dôvodu plnenia občianskej povinnosti.
Za porušenie povinnosti dodržiavať zákaz vychádzania či prekrývať si horné dýchacie cesty môže
byť zamestnanec sankcionovaný policajnými zložkami, nie však zamestnávateľom v podobe určenia
čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy napriek tomu, že sa dostaví na pracovisko hoci aj v

rozpore so zákazom vychádzania, či v rozpore s vyhláškami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky. Svojou prítomnosťou takýto zamestnanec ohrozuje ostatných zamestnancov v rovnakej
miere, ako zamestnanci, ktorí si prekrývajú horné dýchacie cesty, a ktorí zamestnávateľovi predložili
negatívny výsledok testu, z logiky veci vyplýva, že medzi absolvovaním jednotlivých testov sa môžu
nakaziť aj zamestnanci, ktorí absolvujú testovanie pravidelne, a teda že aj títo zamestnanci môžu šíriť

ochorenie ďalej bez toho, aby bolo ich ochorenie odhalené do absolvovania ďalšieho testu. Uvedená
situácia teda nemôže predstavovať prekážku v práci na strane žalobcu, keďže nejde o prekážku žalobcu
v práci z dôvodu všeobecného záujmu (napríklad plnenie občianskej povinnosti), ani o prekážku žalobcu
v práci z iného dôvodu uvedeného v Zákonníku práce. Bez ohľadu na to, či žalobca pokladá povinnosť
žalovaného za danú, teda či rozporuje platnosť a účinnosť, a teda aj záväznosti vyhlášok Úradu

verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, alebo nie, ide o prekážku v práci na strane žalovaného
ako zamestnávateľa. Ak sú totiž predmetné vyhlášky nezáväzné, potom ide vo vzťahu k zamedzeniu
vstupu žalobcu do priestorov žalovaného o slobodné rozhodnutie žalovaného, a situácia sa posudzuje
podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ak sú predmetné vyhlášky záväzné, potom je síce
žalovaný povinný zamedziť vstup do vlastných priestorov osobám bez prekrytia horných dýchacích ciest,

a bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19, uvedené však zároveň
neznamená, že je žalovaný aj automaticky oprávnený určiť žalobcovi čerpanie pracovného voľna bez
náhrady mzdy. Ak by aj žalobcovi za obdobie, počas ktorého mu žalovaný neprideľoval prácu, teda
počas ktorého mu určil čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy, nevznikol nárok na náhradu
mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, uvedené nevylučuje nárok

žalobcu na náhradu škody v dôsledku úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom pri plnení
pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Zákonníka práce,
keďže si žalovaný úmyselne nesplnil svoje povinnosti v zmysle ustanovení čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka
práce, t. j. poskytnúť žalobcovi možnosť riešiť situáciu spôsobom, ktorý minimalizuje škodu na strane
žalobcu. Škoda pritom žalobcovi vznikla minimálne v rozsahu ušlej mzdy a úroku z omeškania s jej

úhradu.

8. V zmysle ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z. zamestnávateľ je povinný vykonávať
opatrenia nevyhnutné na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci riadne a včas tak, aby
sa splnil ich účel, a zabezpečovať, aby tieto opatrenia boli použiteľné a zamestnancovi prístupné. V

súčasnosti existuje množstvo vedeckých štúdií rozoberajúcich spôsob fungovania testov na zisťovanie
prítomnosti ochorenia COVID-19 u testovaného, určenie predmetných testov, resp. na čo predmetné
testy nie sú určené, ďalej neúčinnosť prekrývania horných dýchacích ciest vo vzťahu k spomaleniu
šírenia ochorenia COVID-19, a pod. Mnohé rozsiahle štúdie vo svojej podstate pojednávajú otej skutočnosti, že izolácia patogénu postupom dodržiavajúcim Kochove postuláty bola nahradená
počítačovou simuláciou pravdepodobného zloženia patogénu. Predmetné testy preto bez izolácie a
purifikácie patogénu za použitia správnych vedeckých postupov a metód nemôžu slúžiť na zisťovanie

prítomnosti ochorenia COVID-19 u testovaného. Kontrolou výsledkov takýchto testov zamestnávateľ
nemôže dosiahnuť vylúčenie nebezpečenstva alebo z neho vyplývajúceho rizika nákazy ochorením
COVID-19 na pracovisku, pretože predmetné testy netestujú prítomnosť ochorenia COVID-19, ale
prítomnosť ktorejkoľvek z množstva zložiek laboratórneho artefaktu. Za pozitívneho teda môžu označiť
kohokoľvek, kto bude reagovať s akoukoľvek zložkou artefaktu, pričom COVID-19 je jednou z cca 1.000

zložiek reakčnej látky obsiahnutej v teste. Okrem uvedeného, výrobcovia predmetných testov pripúšťajú
pomerne vysokú odchýlku aj vo vzťahu k reakcii na týchto cca 1.000 zložiek reakčnej látky, najmä ak
sa takéto testy používajú celoplošne na každého zamestnanca. V takom prípade aj nepatrná odchýlka
vo výsledkoch testov spôsobuje obrovské množstvo falošne pozitívnych výsledkov. Ďalej, samotní
výrobcovia predmetných testov varujú, že testy nie sú určené na celoplošné testovanie populácie, ani
na testovanie asymptomatických osôb. Práve keď sa predmetné testy používajú takýmto spôsobom,

miera falošnej pozitivity sa pohybuje okolo 96%. Súvisí to so spôsobom fungovania testov, ktoré sú
schopné zachytiť sledovaný patogén ako jednu z cca 1.000 zložiek laboratórneho artefaktu iba v tom
štádiu ochorenia, kedy sa už prejavujú symptómy ochorenia. Viaceré vedecké štúdie už pritom vyvrátili
teóriu o prenose ochorenia COVID-19 asymptomatickými osobami. Z uvedeného vyplýva, že testovanie
asymptomatickej osoby môže viesť jedine k negatívnemu, alebo k falošne pozitívnemu výsledku. Osoba,

ktorávykazujesymptómy,bypritommalazaúčelomprevencieostaťdoma,anechodiťmedziľudí,anilen
za účelom vykonania testu, pretože hrozí, že počas tohto jej pobytu v exteriéry bude šíriť ochorenie ďalej.
V zmysle uvedeného je vykonávanie testov na prítomnosť ochorenia COVID-19 absolútne zbytočné a
ich výsledky nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Ten, kto sa preukáže negatívnym výsledkom testu na
ochorenie COVID-19, nemôže byť automaticky považovaný za osobu, ktorá nie je nakazená ochorením

COVID-19, a naopak ten, kto sa preukáže pozitívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19, alebo
kto sa nepreukáže výsledkom takéhoto testu, nemôže byť automaticky považovaný za nakazeného
ochorením COVID-19.

9. V ďalšom žalobca poukázal na bližšie neidentifikovateľné analýzy, podľa ktorých prekrytie tváre

nie je dostatočne účinné v súvislosti so šírením koronavírusu, navyše má takéto prekrytie tváre
negatívne fyziologické účinky, ktorými sú hypoxémia, hyperkapnia, dýchavičnosť, toxicita a zvýšené
svalové napätie. Žalobca mal za to, že vedecké dôkazy podporujúce účinnosť prekrývania tváre nie
sú, naopak preukázané sú nepriaznivé fyziologické, psychologické a zdravotné účinky prekrývania
tváre. Žalobca ďalej poukázal na to, že pokiaľ ide o duševné zdravie, globálne odhady ukazujú, že

COVID-19 spôsobí katastrofu v dôsledku vedľajších psychologických škôd ako sú karanténa, lockdown,
nezamestnanosť, hospodársky kolaps, sociálna izolácia, násilie a samovraždy. Chronický stres spolu s
hypoxickými a hyperkapnickými stavmi vyvedie telo z rovnováhy a môže spôsobiť bolesti hlavy, únavu,
žalúdočné problémy, svalové napätie, poruchy nálady, nespavosť a zrýchlené starnutie. Tento stav
potláčajúci imunitný systém na ochranu tela pred vírusmi a baktériami, znižujúci kognitívne funkcie,

podporujúci rozvoj a zhoršujúci hlavne zdravotné problémy vrátane hypertenzie, kardiovaskulárnych
chorôb, cukrovky, rakoviny, Alzheimerovej choroby, nárastu stavov úzkosti a depresie, spôsobuje
sociálnu izoláciu, osamelosť a zvyšovanie rizika predčasnej úmrtnosti.

10. Pokiaľ ide o testovanie zamestnancov na prítomnosť ochorenia COVID-19, toto podľa žalobcu

skôr prispieva k šíreniu ochorenia. Kolektívnym opatrením v súvislosti s ochranou zamestnancov je
napr. izolácia symptomatického zamestnanca ako zdroja nebezpečenstva namiesto izolácie všetkých
zamestnancov ochrannými oblekmi, nie však kontrola prekrývania horných dýchacích ciest, či
vykonávanie testovania.

11. V ďalšej časti žaloby žalobca podrobne vyčíslil nárok na náhradu mzdy, tento súd vzhľadom na
zamietavé rozhodnutie vo veci nepovažoval za potrebné do žaloby uviesť.

12. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, považoval ju za neopodstatnenú, nehoráznu a takisto zjavne
šikanóznu.

13. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti, žalovaný ich zhrnul tak, že poukázal na to, že žalobca sa
(pravdepodobne na základe vlastných vnútorných presvedčení) odmietal dať testovať alebo očkovať
voči vírusu COVID-19 , v rozhodnom období (odo dňa 1.2.2021 do dňa 21.5.2021) sa pri vstupe napracovisko nepreukázal negatívnym výsledkom testu na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID-19
(alebo nevyužil inú z dovolených výnimiek). Z uvedeného dôvodu nebol vpustený na pracovisko a
teda nevykonával prácu. Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný nevpustiť žalobcu na pracovisko,

nakoľkobolviazanývtedajšímiprávnymipredpismi(príslušnýmiuzneseniamiVládySlovenskejrepubliky
a vyhláškami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej Republiky (ÚVZSR), platnými počas pandémie
COVID-19(voblastizákazuvychádzaniaavstupuosôbdopriestorovprevádzokzamestnávateľa).Nešlo
teda o dobrovoľné rozhodnutie zamestnávateľa, ale o jeho zákonnú povinnosť. V prípade jej nesplnenia
mohlo dôjsť okrem iného k závažnému ohrozeniu životov ostatných zamestnancov (rozšíreniu vírusu) a

sankcionovaniu zamestnávateľa príslušnými úradmi. V zmysle príslušných predpisov ako aj výkladových
stanovísk relevantných autorít išlo o prekážku na strane zamestnanca z dôvodu všeobecného záujmu,
nie o prekážku na strane zamestnávateľa. Žalobcovi preto v rozhodnom období nenáležala žiadna
náhrada mzdy. Medzi žalobcom a žalovaným o tomto prebehla aj písomná komunikácia, žalovaný
bol detailne informovaný (list spoločnosti Vertiv Slovakia, a. s. zo dňa 12.2.2021, vyjadrenie k
upozorneniu na protiprávny postup zamestnávateľa zo dňa 30.7.2021). V rámci tejto komunikácie bol

žalobca takisto informovaný, že iné riešenie situácie v jeho prípade nie je možné, nakoľko pracuje
na pozícii elektromechanik. Žalobca v tejto súvislosti podal na Inšpektorát práce Trenčín 36-stranový
podnet na preverenie postupu zamestnávateľa voči zamestnancovi zo dňa 30.9.2021, ktorý je z
majoritnej časti obsahovou kópiou žaloby. Inšpektorát práce sa s uvedeným podnetom vysporiadal v
odpovedi na prešetrenie pracovnoprávnych predpisov zo dňa 30.11.2021. Na základe podnetu bola

u žalovaného vykonaná inšpekcia práce, pričom bolo konštatované, že zamestnávateľ postupoval pri
riešení vzniknutých situácií v súlade s povinnosťami stanovenými v príslušných vyhláškach ÚVZSR a
aj v súlade s usmerneniami zverejnenými na webovej stránke Národného inšpektorátu práce Košice
1, z ktorých je zrejmé, že ak sa zamestnanec na základe vlastného rozhodnutia testovania nezúčastní
a nespĺňa inú z výnimiek, je povinný dodržať zákaz vychádzania, nedostaviť sa na pracovisko,

pričom ide o prekážku na strane zamestnanca z dôvodu všeobecného záujmu, a to konkrétne plnenia
občianskej povinnosti, pričom nedošlo k akejkoľvek namietanej diskriminácii. Naopak, zamestnávateľ
opakovane vyhodnocoval situáciu benevolentne a v prospech zamestnanca, aj keď nemusel, žalobcu
mohol sankcionovať (napr. možnosť posúdiť niektoré dni z rozhodného obdobia aj po ňom ako
neospravedlnenú absenciu, čo sa nestalo, vyplatenie ďakovného bonusu vo výške 168,00 eur za

zvládnutie situácie počas Covidu aj napriek jeho dlhodobej neprítomnosti). Potvrdenia Inšpektorátu
práce Trenčín a Národného inšpektorátu práce, konštatujúce správnosť postupu žalovaného, sa zrejme
žalobcovi nezdali ako dostatočne erudované, pretože podal žalobu s rovnakými argumentami. Žalobca
sa bez akéhokoľvek ostychu či hanby domáha finančnej kompenzácie za to, že zamestnávateľ v dobrej
viere a poctivo s úmyslom chrániť svojich zamestnancov dodržiaval svoje zákonné povinnosti počas

Covid pandémie. Je zrejmé, že tu bola určitá právna povinnosť a zamestnávateľ ju musel dodržiavať.
Zamestnávateľ nemusel riešiť situáciu žalobcom žiadaným spôsobom, ak by iný spôsob existoval len
mohol tak urobiť. Umožniť prácu z domácnosti pri pozícii elektromechanik nebolo možné, inú vhodnú
prácu zamestnávateľ nemal, keďže vzhľadom na negatívny postoj žalobcu k testovaniu/očkovaniu by
muselo reálne ísť o domácku prácu. Na čerpaní plateného voľna, ktoré by si zamestnanec neskôr

odpracoval, keď zamestnávateľ ani len netušil, ako dlho bude pandémia trvať.

14. Žalovaný mal ďalej zásadné výhrady voči žalobcom tvrdenému zásahu do jeho osobnostných
práv, resp. diskriminácii jeho osoby Covid opatreniami, preukazovanie sa negatívnym testom a nosenie
rúška, malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu v podobe diskriminácie, nakoľko ukladanie

predmetných povinností zo strany žalovaného malo byť podľa žalobcu protiprávne. Podľa žalobcu
došlo k zásahu do jeho psychiky, bola ohrozená jeho samotná existencia, nemajetková ujma žalobcu
údajne spočívala aj v pocitoch sklamania, neistoty, nespravodlivosti, úzkosti, márnosti, útrap, frustrácie,
citového stresu či poníženia. Žalobca si nárokuje nemajetkovú odmenu vo výške 3 000,00 eur, teda
bez akéhokoľvek ostychu či hanby sa domáha finančnej kompenzácie za to, že zamestnávateľ v dobrej

viere a poctivo s úmyslom chrániť svojich zamestnancov dodržiaval svoje zákonné povinnosti počas
Covid pandémie. Predmetné vyhlášky ÚVZSR asi podľa názoru žalobcu stratili či nikdy nemali charakter
záväzného normatívneho právneho predpisu, výkladové stanoviská Národného inšpektorátu práce a
odbornej verejnosti sú takisto asi len fantáziou. Uvedená línia argumentácie je nanajvýš absurdná.
Ako sa dá zmysluplne reagovať na to, že žalobca si myslí, že dodržiavanie či nedodržiavanie zákazu

vychádzania je jeho slobodné rozhodnutie? Čo má žalovaný povedať na tvrdenie, že nosenie rúška
a očkovanie vážne poškodzuje zdravie zamestnancov ? Aj keď žalovaný nemá medicínske znalosti,
považuje uvedené závery len za konšpiráciu. K údajnému zásahu do psychickej ujmy žalobcu sa
žalovaný radšej ani len detailnejšie nevyjadruje a jednoducho v celom rozsahu tento nárok odmieta.Jednou z definičných podmienok priznania nemajetkovej ujmy je predsa protiprávny zásah. Je zjavné,
že zamestnávateľ nepostupoval protiprávne, práve naopak, dôkladne si plnil všetky svoje právne
povinnosti. O vzniku nejakej reálnej škody (ujmy) alebo príčinnej súvislosti tu už vôbec nemôže byť reč,

výšku 3 000,00 eur nemajetkovej ujmy alebo jej naviazanie na konanie žalovaného ako zamestnávateľa
už žalobca nijako nezdôvodnil. Tvrdenia o ponížení, pocitoch sklamania, márnosti a pod. považuje
žalovaný len za fabulácie. Ak má žalobca za to, že dodržiavaním protipandemických opatrení mu bola
spôsobenáakásimajetkováškodaalebonemajetkováujma,malsajejdomáhaťpoSlovenskejrepublike,
nie po zamestnávateľovi, ktorý tieto predpisy nemohol nijako ovplyvniť.

15. Žalovaný napokon poukázal na Civilný sporový poriadok, čl. 5, podľa ktorého zjavné zneužitie
práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a
sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a
bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Súd by
aj s prihliadnutím na judikatórne závery najvyšších súdnych inštancií mal dôjsť k záveru, že podanie

žaloby zo strany žalobcu jednoducho nemôže požívať právnu ochranu, pretože zreteľne smeruje iba
k poškodeniu žalovaného, čo je v rozpore s princípom realizácie výkonu práv v súlade s dobrými
mravmi. Nie je zjavne náhoda, že žalobca doručil žalobu na súd presne v posledný deň, kedy by
uplynula trojročná premlčacia lehota, už len toto samo o sebe nasvedčuje tomu, že tu ide iba o
finančný prospech, nie o nápravu akejkoľvek údajnej krivdy. Žalobca, zastúpený právnym zástupcom,

by takisto mal vedieť, že v minulosti už súdy rozhodovali v obdobných prípadoch a jasne deklarovali,
že zamestnávateľ postupoval správne. Žalovaný dal tiež do pozornosti 17 obsahovo identických a
zamietnutých sťažností na ESĽP, v ktorých takisto vystupovala advokátska kancelária, zastupujúca
žalobcu, kde bolo uvedené, že sťažovatelia sa sťažovali predovšetkým na povinnosť nosiť rúška a
povinnosť preukázať sa negatívnym výsledkom testu na Covid-19 ako podmienkou pre výnimky z

rôznych obmedzení, sťažnosti boli formulované rovnako, všetkých sťažovateľov zastupoval JUDr. P.
Weiss, advokát pôsobiaci v Bratislave, a tiež to, že právni zástupcovia sťažovateľov musia preukázať
vysokú úroveň profesionálnej obozretnosti a zmysluplnej spolupráce s ESĽP tak, aby ho ušetrili od
podávania nepodložených sťažností. Ústavný súd SR v obdobnom spore uviedol: "V závere ústavný súd
poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami,

o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením

buď zákonných, alebo etických povinností advokáta."

16. Žalobca mal za to, že spor medzi stranami vznikol z dôvodu rozporu ich vnímania
ústavno- a mezdinárodno-konformného ukladania povinnosti, medzi týchto uložených povinností a
bezprecedentnej situácie, ktorá nastala po opätovnom vyhlásení núdzového stavu v novembri 2020 v

súvislosti s celoplošným testovaním, ktorá v demokratickom a právnom štáte nemá obdobu. Žalobca
tvrdil, že čl. 13 Ústavy SR je potrebné vykladať doslovne, to znamená, že povinnosti možno ukladať
zákonom, na základe zákona v jeho medziach, pričom medze základných práv a slobôd možno zase
upraviť za podmienok určených Ústavou alebo zákonom. Žalovaný nesúhlasil v rozširujúcom výklade
čl. 13 Ústavy SR, teda ani s tým, že by mali byť akceptované vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva

SR, konkrétne vyhláška č. 14/2021, ktorú neskôr nahradili ďalšie vyhlášky. Tieto vyhlášky v rozpore s
Ústavou SR stanovovali medze základných práv a slobôd. V rozhodnom období žalovaný neumožnil
žalobcovi ďalší výkon práce bez toho, aby sa žalobca preukázal negatívnym výsledkom testu, a to aj
napriek tomu, že žalobca žalovaného informoval, že trvá na prideľovaní práce. V tejto súvislosti žalobca
navrhol, aby súd prerušil konanie a obrátil sa na Ústavný súd SR, v ktorom konaní je potrebné určiť

medze stanovených povinností v zmysle čl. 13 Ústavy SR, nakoľko Ústavný súd SR sa v doterajších
rozhodnutiach nevysporiadal ani s jednou vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva SR, ktorou bol
obmedzený vstup zamestnancov na pracoviská, či s vyhláškou, ktorou bolo nariadené prekrytie horných
dýchacích ciest. Podľa žalobcu vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva a uznesenia vlády týkajúce sa
ochorenia COVID-19 majú predstavovať normatívne akty všeobecnej povahy a nie sú preskúmateľné v

režime správneho súdnictva. Ich prieskumu sa fyzické a právnické osoby nemôžu domáhať ani v konaní
o ústavnej sťažnosti, za neprijateľný bol vyhlásený aj priamy postup na Európsky súd pre ľudské práva.
Zatýchtookolnostímátedažalobca zato,žejehoprávonaspravodlivýsúdnyprocesniejegarantované.
Jedinou možnosťou ako sa práva na spravodlivý proces domôcť, je vyhovieť návrhu žalobcu a predložiťmedze stanovené dotknutými vyhláškami Ústavného súdu SR na posúdenie, alebo, keďže predmetné
vyhlášky stratili platnosť a účinnosť, musí si ich vyhodnotiť súd sám po ústavnej stránke v tomto spore,
nakoľko je na to pri neplatných a neúčinných všeobecne záväzných právnych predpisov oprávnený v

zmysle konštantnej judikatúry.

17. Žalobca ďalej uviedol, že ak aj žalovaný sa rozhodol ospravedlniť neprítomnosť žalobcu v práci,
mal si počínať tak, aby žalobcovi spôsobil čo najmenšiu škodu, čo znamená, mal využiť iné dostupné
spôsoby riešenia situácie, ktoré by do práv žalobcu zasiahli menej intenzívnym spôsobom. V tejto

súvislosti sa žalobca zamyslel nad tým, čo viedlo zákonodarcu k novele Zákonníka práce zákonom
č. 412/2021 Z. z.. Zjavne to bola práve spornosť prekážok v práci, teda, či ide o prekážky v práci na
strane zamestnanca alebo na strane zamestnávateľa. Do prijatia tejto novely Zákonník práce pripúšťal
dvojaký výklad, preto musí dostať jednoznačne prednosť ochranná funkcia Zákonníka práce vo vzťahu k
zamestnancovi ako slabšej zmluvnej strane vystupujúcej v pracovno-právnom vzťahu. Pokiaľ žalovaný
odvodzoval svoju povinnosť od vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR, poukázal žalobca na to, že

dotknuté vyhlášky boli v danom čase vydané na základe § 48 ods. 4, písm. s, x, z zákona č. 355/2007
Z. z. a splnomocňujúceho ustanovenia § 48 ods. 4 tohto zákona. Ústavný súd nálezom PL. ÚS 4/2021
určil splnomocňujúce písmeno z/ za protiústavné.

18. Žalobca ďalej navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného s poukazom na to,

že súd vyzval žalovaného, aby sa k žalobe vyjadril v lehote 15 dní odo dňa jej doručenia žalovanému,
žalovaný v posledný deň lehoty požiadal súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie o ďalších 15 dní. V
určenej lehote sa teda k žalobe nevyjadril a neuviedol žiaden vážny dôvod prečo určenú lehotu nemohol
dodržať. Nekonal tak s odbornou starostlivosťou. Zo strany súdu podľa názoru žalobcu nebolo možné
odpustiť zmeškanie lehoty, pretože žalovaný žiadny závažný dôvod oneskoreného vyjadrenia neuviedol,

a preto na oneskorené vyjadrenie nie je možné prihliadať vzhľadom na koncentráciu konania.

19. Žalovaný nesúhlasil s navrhovaným prerušením konania, mal za to, že dôvody, pre ktoré by tak súd
mal urobiť, sú rozporuplné, keď spochybňujú ústavnosť vyhlášok, ktoré sa týkajú protipandemických
opatrení a zároveň sa žalobca odvoláva na rozhodnutie Ústavného súdu PL.ÚS 8/2021, ktorý

jednoznačne uzavrel, že zákonom zriadené orgány štátnej správy sú splnomocnené vydávať vyhlášky,
vyhlášky sú v súlade s Ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, ktorým je Zákon
o ochrane verejného zdravia. Žiadne relevantné a obhájiteľné dôvody, pre ktoré by súd mal
akceptovať návrh na prerušenie konania za účelom posúdenia už neplatných vyhlášok Úradu verejného
zdravotníctva SR, žalobca neuviedol, preto absentuje odôvodnenie návrhu na prerušenie konania.

Napokon žalovaný poukázal na to, že súd nemá povinnosť konanie z týchto dôvodov prerušiť, je
nevyhnutná aj určitá úroveň kvalifikovaného zdôvodnenia nesúladnosti napadnutého ustanovenia s
Ústavou SR. Ak súd potrebu výkladu práva Ústavným súdom SR nezistí, konanie nepreruší, pričom
týmto rozhodnutím nie je odňatá možnosť strany sporu konať pred súdom.

20. K návrhu, aby súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaný uviedol, že z jeho pohľadu v
zmysle argumentácie žalobcu papier naozaj znesie všetko. Žalobca sa snaží presvedčiť súd o tom,
že predĺžením lehoty na vyjadrenie o 15 dní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V zmysle
ustanovení CSP je v kompetencii lehotu stanovenú súdom primerane predĺžiť.

21. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, predloženými stranami sporu. Ich obsah nebol v
rozpore s ich tvrdeniami.

22. Z pracovnej zmluvy zo dňa 13.02.2017 bolo zistené, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca
ako zamestnanec uzavreli pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s dňom nástupu do práce 13.0.2017 na

vykonanie práce elektromechanik, charakterizovanej ako komplexná montáž a elektromontáž jednotiek
podľa výkresovej dokumentácie a pracovných postupov s miestom výkonu práce v sídle zamestnávateľa
v E. A. E. F. E. G. H. I. XXXX/XX.

23. Žalobca adresoval žalovanému list zo dňa 09.02.2021. Uviedol v ňom, že 22.01.2021 bol na

zamestnaneckej nástenke oznam, že od 27.01.2021 do 02.02.2021 je vydaný zákaz vstupu do areálu
firmy. Ako zdravá osoba nemal dôvod ani povinnosť zúčastniť sa dobrovoľného testovania na COVID-19,
tak sa rozhodol, že toto obdobie na svoju ťarchu vykryje nadčasovými hodinami a 2 dňami dovolenky,
stým, že prvé dva februárové dni si po dohode s majstrom odpracuje ako náhradné voľno. 28.01.2021,keď už nebol na pracovisku ho majster prostredníctvom SMS-správy informoval, že aj po druhom
februári bude trvať zákaz vstupu do firmy, pričom prvé dva februárové dni sa mu vykážu ako neplatené
voľno. S týmto žalobca nesúhlasil, zákaz vstupu do firmy považoval za prekážku v práci na strane

zamestnávateľa a žiadal náhradu mzdy, s tým, že naďalej chce riadne pracovať. Žalobca priložil
kópiu SMS-správ od majstra, správa z 28.01.2021 hovorila o tom, že ak sa nepôjde žalobca testovať
od 03.02. do 07.02. mu musia dať neplatené voľno. Žalovaný na list žalobcu reagoval písomne a
uviedol, že ako zamestnávateľ je viazaný aktuálne platnou legislatívou, ktorú je povinný dodržiavať, čo
znamená,žezákazvstupudoareálufirmyniejerozhodnutímfirmy,alebolovydanévzmyslepríslušných

legislatívnych požiadaviek, konkrétne vyhlášky č. 14 Úradu verejného zdravotníctva SR a následne
ďalšími vyhláškami č. 36 a č. 47. Vyhláškami z dôvodu ochrany života a zdravia bol nariadený vstup
zamestnancov okrem výnimiek bez negatívneho testu nepripustiť. Vzhľadom k tomu, že pracovnou
činnosťou žalobcu je elektromechanik, pre charakter tejto práce nie je možné, aby ju žalobca vykonával
v domácnosti, žalobca by mohol pracovať na určenom pracovisku v areáli zamestnávateľa, ale len za
dodržania vydaných protipandemických opatrení, pokiaľ sa nimi z akýchkoľvek dôvodov nechce žalobca

riadiť, ide o prekážku v práci na jeho strane.

24. Žalobca predložil súdu lekársku správu A. J. K. C. bez uvedenia dátumu, kde bolo uvedené, že
vzhľadom na problémy s dýchaním povoľuje zo zdravotných dôvodov nenosenie rúška. Zamestnávateľ
na to reagoval tým, že mu povolil na pracovisku používať inú ochrannú pomôcku, šál, alebo šatku.

25. Žalobca dal písomne 30.09.2021 podnet Inšpektorátu práce Trenčín na preverenie postupu
zamestnávateľa voči zamestnancovi. Tento situáciu priamo na mieste preveril a zaslal v tej dobe
už právne zastúpenému žalobcovi písomnú odpoveď zo dňa 30.11.2021. Z obsahu tejto odpovede
vyplynulo, že problematika opatrení na ochranu verejného zdravia nespadá priamo do obsahového

rámca zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, preto inšpektoráty práce a ani inšpektori práce
nie sú oprávnení posudzovať platnosť vyhlásenia a predlžovania núdzového stavu, ani účinnosť
predpisov prijatých na základe existencie núdzového stavu, teda okrem iného vyhlášok Úradu verejného
zdravotníctva. Inšpektorát práce rozpísal podrobne aké predpisy s akým dosahom boli vydané v rámci
vyhláseného núdzového stavu, konštatoval, že bola obmedzená sloboda pohybu a pobytu zákazom

vychádzania s výnimkou pre osoby, ktoré sa preukázali potvrdením o negatívnom výsledku testovania,
poukázal na to, že zamestnávatelia boli usmernení príslušnými opatreniami a vyhláškami k tomu, aby
bez negatívneho testu zamestnancov do priestoru zamestnávateľa nevpustili, mali povinnosť nariadiť
zákaz vstupu zamestnancom na pracovisko s výnimkou tých, ktorí vedeli predložiť negatívny výsledok
testovania. Po rozhovoroch s vybranými zamestnancami zamestnávateľa a so zamestnávateľom

inšpektorát zistil, že zamestnávateľ svojich zamestnancov na pravidelných poradách s majstrami a tiež
prostredníctvom informačných tabúľ na pracovisku pravidelne informoval o opatreniach súvisiacich s
ochorením COVID-19 a tiež s aktuálne vydanými vyhláškami Úradu verejného zdravotníctva SR, ktoré
upravovali režim vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa. Zamestnanci boli
v rámci týchto opatrení informovaní o všetkých možnostiach, ktoré môžu pre nich nastať. Bolo zistené

zo strany inšpektorátu, že žalobca o vzniknutej situácii komunikoval s majstrom, ktorému oznámil, že
sa odmieta dávať testovať. Od 01.02.2021 do 21.05.2021 mal žalobca neprítomnosť v práci evidovanú
ako zákonné voľno neplatné. Zamestnávateľ informoval zamestnancov aj o informáciách, ktoré na
svojej stránke zverejňoval Národný inšpektorát práce Košice, tento dňa 09.11.2020 v čase celoplošného
testovania, kedy bola vládou SR obmedzená sloboda pohybu, z ktorých je zrejmé, že ak sa zamestnanec

na základe vlastného rozhodnutia testovania nezúčastní a nespĺňa inú z výnimiek, je povinný dodržať
zákaz vychádzania, čo v praxi znamená, že sa nemôže dostaviť na svoje pracovisko. Situácia, ak sa
zamestnanec na základe vlastného rozhodnutia testovania nezúčastní a nespĺňa inú z výnimiek, sa
považujezaprekážkuvprácinastranezamestnancazdôvoduvšeobecnéhozáujmu,plneniaobčianskej
povinnosti v zmysle § 137 Zákonníka práce, čo znamená, že zamestnávateľ je povinný poskytnúť

zamestnancovi pracovné voľno, pričom zamestnancovi za túto prekážku v práci nepatrí náhrada mzdy.
V prípade zdravotného poistenia sa potom zamestnanec musí sám prihlásiť v príslušnej zdravotnej
poisťovni ako samoplatiteľ. O tomto stanovisku Národného inšpektorátu práce Košice boli zo strany
zamestnávateľa informovaní aj zamestnanci.

26. Ďalším výkonom inšpekcie práce bolo zistené, že žalobca informoval žalovaného v januári 2021,
že sa nedá testovať, čo potvrdil aj písomne v liste zo dňa 09.02.2021. Dôvody neprítomnosti v práci v
dňoch 01.02.-09.02.2021 žalobca vopred zamestnávateľovi neoznámil, 04.02.2021 do práce nenastúpil.
Pracovníčka personálneho oddelenia zamestnanca 10.02.2021 kontaktovala telefonicky, ten jej uviedol,že bez testu má zamedzený prístup na pracovisko a z dôvodu alergie sa nemôže klasickým testom dať
testovať. 26.02.2021 žalobca kontaktoval nadriadeného, že do 19.03..2021 do práce nepríde a po tomto
termíne dá výpoveď, 18.03.2021 zamestnávateľ kontaktoval žalobcu a tento oznámil, že naďalej zostáva

na neplatenom voľne. Dôvod neprítomnosti žalobca zamestnávateľovi neoznámil vopred, preto mohol
tieto dni zamestnávateľ vyhodnotiť ako neospravedlnenú absenciu v práci, postupoval však v prospech
zamestnanca a viedol ho na pracovnom voľne bez náhrady mzdy.

27. Ďalej súd v rámci dokazovania vypočul žalobcu, ktorý k veci uviedol, že je zamestnanom žalovaného

od 13.02.2017 doposiaľ, stále v rovnakej pozícii elektromechanik. Pokiaľ ide o testovanie, prvé kolo
bolo niekedy v októbri 2020, uvedený spôsob testovania tyčinkou do nosa mu nerobil dobre, je
astmatik a alergik, preto žiadal zamestnávateľa, aby mu preplatil iný druh testovania, pľuvacie testy,
toto zamestnávateľ odmietol. Diagnóza astmy a alergie ho neobmedzuje v pracovnej činnosti, berie
sezónne lieky v súvislosti s alergiou. Testovanie tyčinkou do nosa mu nerobilo dobre pretože ho neustále
šteklilo v nose, nemohol spať, ale u lekára s tým nebol. Mal za to, že podľa zákona pokiaľ nejaké testy

nevyhovujú, je firma povinná preplatiť iné testy, čo vyplýva zo zákona o ochrane zdravia pri práci. Od
lekárov nemal doporučenie ohľadne diagnóz astmy a alergie, že takýto spôsob testovania tyčinkou do
nosa mu môže uškodiť. Nenosil rúško, pretože nemá povinnosť nosiť rúško v tomto štáte, teda prekrytie
horných dýchacích ciest, nevyplýva to zo žiadneho zákona a okrem toho sa mu v rúšku zle dýcha.
Tým, že nenosil rúško, nikoho neohrozoval, pretože je jasne dokázané, že vírus je tak malých rozmerov,

že rúško jeho prieniku nezabráni, navyše by sám seba ohrozoval vdychovaním oxidu uhličitého. Je
dokázané, že žiadna pandémia nebola. Je dokázané, že počet úmrtí počas pandémie bol nižší ako pred
pandémiou. Zamestnávateľ vedel o jeho postoji k veci, chcel iné testy, tie nechcel preplatiť, vedel, že
rúška nenosí, tak mu bolo oznámené, že do práce nemá vôbec chodiť. Majster mu rovno oznámil, že
nemá chodiť do roboty, keď nebude testovaný, tak do roboty ani nešiel, kto tam išiel, toho poslali domov.

Telefonicky žiadal o preplatenie testov, to mu nebolo umožnené. Cez pandémiu aj teraz pracuje na dielni,
kde sa montujú záložné zdroje, na dielni ich bolo do 10 ľudí. Vyrába výrobok od začiatku do konca sám,
nejde o pásovú výrobu, keby mu tam dali plexisklo, mohol pracovať. Keby mu z firmy doviezli materiál,
má doma dielňu, tak mohol pracovať aj doma. Inú činnosť by asi doma robiť nemohol, nie je na takej
pozícii, že by robil s PC a podobne. Je pravdou, že nepracoval od 01.02. do 21.05.2021, už v januári

2021 sa malo začať na konci s testovaním, keďže nebol ochotný sa ho zúčastniť, tak si zobral do konca
januára 2 dni dovolenky. Myslel si, že obdobne to vykryje aj vo februári, ale nemohol tušiť, že to celé
bude trvať 4 mesiace. 01.02.2021 už do práce neprišiel, nakoľko mu oznámili, že bez testov tam nemá
chodiť. Bol doma nepretržite do 21.05.2021, kedy mu telefonicky oznámili, že testovanie je ukončené a
môže prísť do roboty. Nedostal žiadnu mzdu, len v apríli mu zaplatili náhradu mzdy za sviatky, v tomto

období nikde nepracoval a nemal žiadny príjem. Boli to také nariadenia, že sa stretlo pár ľudí a vymyslelo
to, to sa teraz ukázalo aj odborníkmi, že to bolo všetko politické rozhodovanie. Je pravda, že nenavrhol
zamestnávateľovi, že by mohol montovať doma, ale zamestnávateľ mu mohol umožniť pracovať, keby
mu k tomu vytvoril priestor, nevedel akú inú prácu by mohol na pracovisku žalovaného robiť okrem
jeho kvalifikácie elektromontážnika. Nemienil riešiť situáciu výpoveďou, čo by musel urobiť, ak by chcel

pracovať inde. Boli firmy, ktoré nevyžadovali rúška a testy. U žalovaného vo firme K osobnej situácii
žalobca ďalej uviedol, že je slobodný, deti nemá, v zásade žil a aj žije v domácnosti sám. V uvedenej
dobe žil z úspor alebo mu pomohli ľudia, pomohol mu napr. L., to je priateľ aj bývalý kolega. Mal úspory
možno 1 000,00 alebo 2 000,00 eur, nejaké veci predal. Predal zbytočné veci, ktoré v dielni zavadzali,
napr. kováčsku nákovu, starý kotol, ktorý sa nepoužíval ale bol funkčný a ešte nejaké drobnosti. Veci,

ktoré pre neho mali nejakú hodnotu, tie nepredával. Mal pozemok, ktorý sa pokúsil predať, ale nakoniec
ho nepredal, záujemci z realitnej kancelárie boli iba špekulanti. Nútený pobyt doma okrem finančnej
stránky na neho nemal žiadny iný negatívny vplyv.

28. Žalovaný navrhol tiež výsluch svedka A. L., tento súd nevykonal preto, že k situácii ako žil žalobca

v čase sporných 4 mesiacov sa dostatočne vyjadril žalobca sám.

29. Pandémia ochorenia COVID-19, ako infekčné ochorenie vyvolané koronavírusom SARSCov-2
(pandémia), ktorá postihla celý svet začiatkom roku 2020 si za účelom spomalenia šírenia nového

koronavírusu vyžiadala prijatie množstva protipandemických opatrení vrátane takých, ktoré zásadným
spôsobom zasiahli do základných práv a slobôd jednotlivcov, takých ktoré tieto práva obmedzili. Vlády
jednotlivých štátov sveta sa pustili do boja s neznámym nepriateľom, ktorého silu si nevedeli vysvetliť ani
svetovouznávaníodbornícinamedicínuaprírodnévedy.6.marca2020bolnaSlovenskupotvrdenýprvýprípad tohto ochorenia, s cieľom boja s pandémiou boli aj ústavné orgány Slovenskej republiky nútené
prijať množstvo opatrení, ktoré na jednej strane obmedzili niektoré základné práva a slobody občanov,
na strane druhej boli potrebné pre ochranu ich života a zdravia a mali aj cieľ zamedziť nezvratným

ekonomickým škodám pre verejné financie i súkromný sektor.

30. Základnými prameňmi práva k týmto opatreniam boli Ústava Slovenskej republiky, ústavný zákon
č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového
stavu, tretím prameňom práva, ktorý zároveň podliehal v rokoch 2020 a 2021 najčastejším novelizáciám,

bol zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Tieto tri pramene práva
zohrali kľúčovú úlohu pri právnej regulácii obmedzení základných práv a slobôd počas krízových situácií
upravených ústavným zákonom o bezpečnosti štátu, a to v kontexte čl. 12 ods. 2, čl. 13, čl. 17 ods. 1 a
2, čl. 18 ods. 1 a 2 písm. c) a d), čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 23 ods. 1 až 3, čl. 24, čl. 28, čl.35 ods. 1, čl. 40
prvej vety, čl. 42 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

31. Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy SR, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva
a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa článku 13 ods.1 Ústavy
SR, povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní

základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa článku 15 ods. 1 - 4 Ústavy SR každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred
narodením. Nikto nesmie byť pozbavený života. Trest smrti sa nepripúšťa. Podľa tohto článku nie je
porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

32.Podľačlánku1ods.1,2,čl.5ods.1,4ústavnéhozákonač.227/2002Z.z.obezpečnostištátuvčase
vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, Slovenská republika vykonáva štátnu
moc s cieľom zachovať mier a bezpečnosť štátu, najmä brániť svoju zvrchovanosť, územnú celistvosť,
nedotknuteľnosť hraníc a demokratický poriadok, chrániť život a zdravie osôb, základné práva a slobody,

majetok a životné prostredie a plniť záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej
bezpečnosti a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vypovedať vojnu
alebo vyhlásiť vojnový stav, výnimočný stav a núdzový stav možno len za podmienok ustanovených v
tomto ústavnom zákone. Základnou úlohou verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného
stavu a núdzového stavu je vykonávať všetky potrebné opatrenia na obranu štátu a zachovanie jeho

bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a
slobôd,naodvrátenieohrozeniaalebonaobnovunarušenéhohospodárstva,najmäriadnehofungovania
zásobovania,dopravyaverejnýchslužiebvobciachanariadnefungovanieústavnýchorgánov.Núdzový
stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu
životaazdraviaosôb,atoajvpríčinnejsúvislostisovznikompandémie,kohrozeniuživotnéhoprostredia

alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej,
dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo
na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky. V čase
núdzovéhostavuvyhlásenéhozdôvoduohrozeniaživotaazdraviaosôbvpríčinnejsúvislostisovznikom
pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť

základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území,
ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a),
b), e), g), h) alebo písm. j).

33.MimoriadnasituáciajevyhlasovanáaodvolávanávládouSRpreohrozenéúzemiealebopreúzemie,

kde vznikla mimoriadna udalosť uvedená v § 3 ods. 2 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane
obyvateľstva v znení neskorších predpisov (zákon o civilnej ochrane), ak rozsah ohrozeného alebo
postihnutého územia presiahne územný obvod kraja. Mimoriadna udalosť v zmysle spomenutého § 3
ods. 2 zákona o civilnej ochrane je chápaná ako živelná pohroma, havária, katastrofa alebo teroristický
útok.

34. Núdzový stav na Slovensku v období pretrvávajúcej mimoriadnej situácie v súvislosti s pandémiou
COVID-19 bol vyhlásený 3-krát vládou SR podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti
štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v súvislosti s vykonávanímniektorých opatrení hospodárskej mobilizácie prijatých vládou SR na zamedzenie šírenia infekčného
ochorenia COVID-19 a to:
1. Vyhlásený núdzový stav od dňa 16. marca 2020 (uznesenie vlády SR č. 114 zo dňa 15.03.2020,

publikované v Zbierke zákonov pod č. 45/2020), ukončený uplynutím 13. júna 2020 (uznesenie vlády
SR č. 366 zo dňa 10.06.2020, publikované v Zbierke zákonov pod č. 147/2020).
2. Vyhlásený núdzový stav od dňa 1. októbra 2020 (uznesenie vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020,
publikované v Zbierke zákonov pod č. 268/2020), ukončený uplynutím 14. mája 2021 (uznesenie vlády
SR č. 260 zo dňa 14.05.2021, publikované v Zbierke zákonov pod č. 175/2021).

3. Vyhlásený núdzový stav od dňa 25. novembra 2021 (uznesenie vlády SR č. 695 zo dňa 24.11.2021,
publikované v Zbierke zákonov pod č. 428/2021), skončil sa uplynutím 90 dní, teda 22. februára 2022
o polnoci.

35. Zároveň bola odo dňa 12. marca 2020 nepretržite vyhlásená Vládou Slovenskej republiky
mimoriadna situácia z dôvodu ohrozenia verejného zdravia II. stupňa v dôsledku pandémie infekčného

ochorenia COVID-19. Mimoriadna situácia bola vyhlásená podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva uznesením Vlády SR č. 111 zo dňa 11.03.2020.
Bola v platnosti pred a počas všetkých troch vyhlásených núdzových stavov a až uznesením Vlády SR
č. 446 zo dňa 13. septembra 2023 bola odvolaná, odvolanie mimoriadnej situácie nadobudlo účinnosť
dňa 15. septembra 2023 o 06:00 hod..

36. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia,
v znení účinnom do 29.06.2021, orgánmi verejného zdravotníctva sú v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), Úrad verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len "úrad verejného zdravotníctva").

37. Podľa § 4 ods. 1 písm. g/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia, v znení účinnom do 29.06.2021, ministerstvo počas výnimočného stavu, núdzového stavu
alebo mimoriadnej situácie (ďalej len "krízová situácia") pri ohrození verejného zdravia nariaďuje ďalšie
opatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný

čas; tým nie je dotknutá právomoc úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného
zdravotníctva nariaďovať opatrenia podľa § 12 alebo podľa § 48 aj počas krízovej situácie.

38. Podľa § 5 ods. 4 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia,
v znení účinnom do 29.06.2021, úrad verejného zdravotníctva nariaďuje opatrenia na predchádzanie

ochoreniampodľa§12aopatreniapriohrozeníverejnéhozdraviapodľa§48ods.4,akichtrebavykonať
v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva.

39. Podľa § 48 ods. 4 písm. r/, x/, z/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia, v znení účinnom do 29.06.2021, úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad

verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: r) používanie
preventívnych a iných ochranných pomôcok, x) uloženie povinnosti zamestnávateľom prijať hygienické
opatrenia na pracoviskách vrátane zákazu vstupu zamestnancov alebo iných osôb na pracoviská alebo
do iných priestorov zamestnávateľa, z) ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia,
ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.

40. Vyhláškou č. 11 boli nariadené opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia
horných dýchacích ciest Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky podľa ustanovení zákona
č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, z dôvodu pandémie ochorenia
COVID-19, podľa § 5 ods. 4 písm. k) a § 48 ods. 4 písm. r) tohto zákona bolo nariadené všetkým osobám

za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) používať preventívne ochranné
pomôcky, ktorými sú rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál, alebo šatku a to na verejnosti
v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Povinnosť sa
nevzťahovala na nasledovné osoby: a) deti do 6 rokov veku, b) osoby v exteriéroch mimo zastavaného
územia (intravilánu) obce, pokiaľ sú od ostatných osôb, s ktorými nežijú v jednej domácnosti, vzdialené

viac ako 5 metrov, c) osoby so závažnými poruchami autistického spektra, d) osoby so stredným a
ťažkým mentálnym alebo sluchovým postihnutím, e) osoby pri výkone športu, f) fotografované osoby
na čas nevyhnutný pre výkon procesu fotografovania, g) osoby nevesty a ženícha pri sobáši, h)
výkonných umelcov pri podávaní umeleckého výkonu a účinkujúcich pri nakrúcaní dokumentárnehofilmu, i) tlmočníkov do posunkovej reči v rámci výkonu povolania, j) zamestnanca, ktorý sa nachádza na
vnútornom pracovisku sám. Vyhláška nadobudla účinnosť 30. októbra 2020.

41. Vyhláškou č. 14 Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú
opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov
zamestnávateľa, Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č.
355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19
nariadil podľa § 48 ods. 4 písm. e), s), x) a z) zákona opatrenie, podľa ktorého z dôvodu ochrany

života a zdravia všetkým zamestnávateľom, v pracoviskách a iných priestoroch zamestnávateľa sa
nariaďuje zakázať vstup zamestnancom na tieto pracoviská a do iných priestorov zamestnávateľa,
zákaz sa nevzťahuje na a) osobu, ktorá sa preukáže potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu
alebo potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie
na ochorenie COVID-19 vykonaného v období od 18. januára, b) osobu, ktorá prekonala ochorenie
COVID-19 a má o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace, c) osobu, ktorá sa preukáže, že

jej bolo diagnostikované ochorenie COVID-19 v období od 2. novembra 2020 do 17. januára 2021. Za
účelom overenia, že sa na zamestnanca nevzťahuje zákaz vstupu podľa je zamestnávateľ oprávnený
požadovať od zamestnanca vstupujúceho na pracovisko alebo do iných priestorov zamestnávateľa
predloženie príslušného dokladu, ktorý preukazuje niektorú z uvedených skutočností; do tohto dokladu
je zamestnávateľ oprávnený nahliadnuť. V prípade, keď zamestnávateľ zakáže zamestnancovi vstup na

pracovisko alebo do iných priestorov zamestnávateľa, pričom zamestnanec nevie preukázať, že spĺňa
niektorú z uvedených výnimiek, je toto odopretie vstupu považované za odopretie vstupu z dôvodu, že
zamestnanecnespĺňapožiadavkybezpečnostiaochranyzdraviapripráci.Vyhláškanadobudlaúčinnosť
27. januára 2021 a mala obmedzenú časovú účinnosť. Vyhláškou č. 36 Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu osôb

do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa, s totožným obsahom ako citovaná vyhláška č.
14, bola zrušená vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 14/2020, ktorou sa
nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a
priestorov zamestnávateľa, nadobudla účinnosť 3. februára 2021. Vyhláškou č. 47 Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k

režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa, s totožným obsahom ako
citovaná vyhláška č. 14, bola zrušená vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
č. 36/2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu osôb do
priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa, nadobudla účinnosť 8. februára 2021.

42. V čase čerpania neplateného voľna žalobcom (od 01.02.2021 do 21.05.2021) na území Slovenskej
republiky platil núdzový stav vyhlásený Vládou SR od 01.10.2020 z dôvodu pandémie Covid-19.
Toto rozhodnutie vlády bolo posúdené Ústavným súdom SR, ktorý konštatoval, že postup vlády v
súvislosti s vyhlásením núdzového stavu bol v súlade s ústavou, a to aj následné rozhodnutia vlády o
predĺžení núdzového stavu (nálezy Ústavného súdu SR PL. ÚS 22/2020 a PL. ÚS 2/2021). Zároveň

pretrvávala odo dňa 12. marca 2020 mimoriadna situácia, vyhlásená Vládou Slovenskej republiky z
dôvodu ohrozenia verejného zdravia II. stupňa v dôsledku pandémie infekčného ochorenia COVID-19.
Vzhľadom na vyššie uvedené je nepochybné, že za účinnosti vyhlásenia núdzového stavu príslušné
štátne orgány prijímali opatrenia proti šíreniu ochorenia Covid-19. Tieto opatrenia sa samozrejme dotkli
širokej verejnosti a to ako zamestnancov, tak aj zamestnávateľov. Opatrenia v súvislosti s bojom proti

pandémii COVID-19 boli viazané nielen na núdzový stav, ale aj na mimoriadnu situáciu. Táto úprava
bola obsiahnutá v zákone č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov,zákoneč.42/1994Z.z.ocivilnejochraneobyvateľstva,zákoneč.311/2001
Z. z. Zákonník práce a ďalších zákonoch. V oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci platili a
platia vo všeobecnosti ustanovenia Zákonníka práce, ktoré stanovujú práva a povinnosti ako na strane

zamestnanca, tak aj na strane zamestnávateľa, platia však aj ostatné všeobecné záväzné predpisy
dotýkajúce sa tejto oblasti.

43. Podľa § 141 ods.3 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi
pracovné voľno z iných dôvodov ako podľa odseku 2 s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy.

44. Podľa § 146 ods.1 Zákonníka práce, v znení účinnom do 14.11.2021, ochrana práce je
systém opatrení vyplývajúcich z právnych predpisov, organizačných opatrení, technických opatrení,
zdravotníckych opatrení a sociálnych opatrení zameraných na utváranie pracovných podmienokzaisťujúcich bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, zachovanie zdravia a pracovnej schopnosti
zamestnanca. Ochrana práce je neoddeliteľnou súčasťou pracovnoprávnych vzťahov.

45. Podľa § 148 ods.1 Zákonníka práce, zamestnanci majú právo na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, na informácie o nebezpečenstvách vyplývajúcich z pracovného procesu a pracovného
prostredia a o opatreniach na ochranu pred ich účinkami. Zamestnanci sú povinní pri práci dbať o svoju
bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka.

46. Podľa § 250b ods. 1, 2 Zákonníka práce, v znení účinnom do 14.11.2021, v časti 11, označenej
ako Osobitné ustanovenia v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, (v
znení novely zákonom č. 66/2020 Z. z. účinnej od 04.04.2020) v čase mimoriadnej situácie, núdzového
stavu alebo výnimočného stavu a počas dvoch mesiacov po ich odvolaní platia ustanovenia prvej
časti až desiatej časti s odchýlkami uvedenými v odsekoch 2 až 7. Počas účinnosti opatrenia na
predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení alebo opatrenia pri ohrození verejného zdravia

nariadených príslušným orgánom podľa osobitného predpisu a) zamestnávateľ je oprávnený nariadiť
výkon práce z domácnosti zamestnanca, ak to dohodnutý druh práce umožňuje, b) zamestnanec má
právo na vykonávanie práce zo svojej domácnosti, ak to dohodnutý druh práce umožňuje a na strane
zamestnávateľa nie sú vážne prevádzkové dôvody, ktoré neumožňujú výkon práce z domácnosti.

47. Podľa § 250b ods. 6, 7 Zákonníka práce, v znení účinnom od 15.11.2021, v časti 11, označenej
ako Osobitné ustanovenia v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu,
(v znení novely zákonom č. 412/2021 Z. z. účinnej od 15.11.2021) ak počas účinnosti opatrenia na
predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení alebo opatrenia pri ohrození verejného zdravia
nariadených príslušným orgánom verejného zdravotníctva vydaných na základe osobitného predpisu,

ktorým sa pre zamestnávateľa upravuje dočasné podmieňovanie vstupu na pracovisko príslušným
dokladom, zamestnanec nepredložil zamestnávateľovi príslušný doklad preukazujúci skutočnosti podľa
osobitného predpisu alebo zamestnanec, ktorý nepredložil tento doklad, odmietol možnosť bezplatného
otestovania ponúknutú zamestnávateľom a zamestnávateľ mu z tohto dôvodu neumožnil vstup na
pracovisko a výkon práce, ide o prekážku v práci na strane zamestnanca bez náhrady mzdy, ak sa

zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak. Ak nebol vydaný osobitný predpis podľa odseku 6,
zamestnávateľ môže postupovať podľa odseku 6, ak je to nevyhnutné na účely zabezpečenia ochrany
zdravia pri práci podľa osobitných predpisov vrátane takého spôsobu organizácie práce, ktorý vylúči
alebo zníži nebezpečenstvo šírenia prenosného ochorenia; v tomto prípade nejde o prekážku v práci
na strane zamestnanca.

48. Podľa § 5 ods. 1 - 3 zákona č. 144/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, v
znení účinnom do 31.12.2021, zamestnávateľ je povinný uplatňovať všeobecné zásady prevencie
pri vykonávaní opatrení nevyhnutných na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane
zabezpečovania informácií, vzdelávania a organizácie práce a prostriedkov. Všeobecné zásady

prevencie sú a) vylúčenie nebezpečenstva a z neho vyplývajúceho rizika, b) posudzovanie rizika, ktoré
nemožno vylúčiť, najmä pri výbere a počas používania pracovných prostriedkov, materiálov, látok a
pracovných postupov, c) vykonávanie opatrení na odstránenie nebezpečenstiev v mieste ich vzniku,
d) uprednostňovanie kolektívnych ochranných opatrení pred individuálnymi ochrannými opatreniami,
e) nahrádzanie prác, pri ktorých je riziko poškodenia zdravia, bezpečnými prácami alebo prácami,

pri ktorých je menšie riziko poškodenia zdravia, f) prispôsobovanie práce schopnostiam zamestnanca
a technickému pokroku, g) zohľadňovanie ľudských schopností, vlastností a možností najmä pri
navrhovaní pracoviska, výbere pracovného prostriedku, pracovných postupov a výrobných postupov s
cieľom vylúčiť alebo zmierniť účinky škodlivých faktorov práce, namáhavej práce a jednotvárnej práce
na zdravie zamestnanca, h) plánovanie a vykonávanie politiky prevencie zavádzaním bezpečných

pracovných prostriedkov, technológií a metód organizácie práce, skvalitňovaním pracovných podmienok
s ohľadom na faktory pracovného prostredia a prostredníctvom sociálnych opatrení, i) vydávanie
pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zamestnávateľ je povinný vykonávať
opatrenia nevyhnutné na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci riadne a včas tak, aby sa
splnil ich účel, a zabezpečovať, aby tieto opatrenia boli použiteľné a zamestnancovi prístupné.

49. Podľa § 6 ods. 1 písm. a/, § 12 ods. 2 písm. a/, b/ zákona č. 144/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci, v znení účinnom do 31.12.2021, zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci je povinný a) vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúcesa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci. Zamestnanec je povinný a) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania
na pracovisku a určené pracovné postupy, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený, b)
spolupracovať so zamestnávateľom a zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť v potrebnom rozsahu
tak, aby im umožnil plniť povinnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a úlohy uložené
príslušným inšpektorátom práce alebo orgánom dozoru.

50. Zákonník práce upravuje inštitút tzv. prekážok v práci, ktorý pokrýva situácie, keď zamestnanec
z nejakého dôvodu nepracuje, hoci by pracovať mal. Prekážky v práci môžu mať objektívnu alebo
subjektívnu príčinu a môžu vzniknúť na strane zamestnávateľa aj zamestnanca. V súvislosti s tým,
že nastane alebo nastala prekážka v práci na strane zamestnanca, Zákonník práce upravuje aj právo
alebo povinnosť zamestnávateľa poskytnúť pracovné voľno a ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca

v práci. Z tohto hľadiska sa rozlišuje poskytnutie pracovného voľna, ktoré je obligatórne, zamestnávateľ
ho musí poskytnúť a prekážku v práci ospravedlniť, napr. ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom
zariadení, a fakultatívne, kedy poskytnutie závisí od rozhodnutia zamestnávateľa, t. j. zamestnávateľ
ho môže zamestnancovi poskytnúť či už v individuálnom prípade alebo vo všeobecnosti. Prekážky
v práci môžu vychádzať z dôvodov v osobe zamestnanca, v takom prípade hovoríme o prekážkach

v práci na strane zamestnanca, alebo môžu vychádzať z dôvodov v osobe zamestnávateľa a v
takom prípade hovoríme o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa. Prekážky v práci môžu mať
buď krátkodobé, alebo dlhodobé trvanie. Prekážkou v práci sa teda rozumie taká skutočnosť, ktorá
niektorému z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu (zamestnancovi alebo zamestnávateľovi) v danom
okamihu dočasne znemožňuje plnenie povinností vyplývajúcich mu z pracovného pomeru.

51. Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 77/2021 zo dňa 05.02.2021 schválila návrh na predĺženie
núdzového stavu opakovane podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu
v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov
na obdobie 40 dní s účinnosťou od 8. februára 2021 na postihnutom území Slovenskej republiky,
ktorým je územie celej Slovenskej republiky, ktorý bol vyhlásený uznesením vlády SR č. 587 z 30.

septembra 2020 z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie;
zároveň s účinnosťou od 8. februára 2021, podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.
o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení
neskorších predpisov na území Slovenskej republiky obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom
vychádzania od 8. februára 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania,

najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého uvedeným uznesením, zároveň
stanovila výnimky, okrem iného na cestu do a zo zamestnania zamestnanca, ktorý nemôže vzhľadom
na povahu práce vykonávať túto ako prácu z domácnosti a cestu späť, ak sa táto osoba preukáže
negatívnymvýsledkomRT-PCRtestualeboantigénovéhotestualeboaktátoosobaprekonalaochorenie
COVID-19 alebo ak táto osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19. Hlavnému hygienikovi SR

bolo uložené vydať vyhlášku, ktorou sa uloží povinnosť zamestnávateľom prijať hygienické opatrenia,
a to zákazom vstupu zamestnancov na pracoviská alebo do iných priestorov zamestnávateľa, ak sa
nepreukážu negatívnym výsledkom antigénového testu na ochorenie COVID-19 alebo negatívnym
výsledkom RT-PCR testu na ochorenie COVID-19 alebo ak táto osoba prekonala ochorenie COVID-19
alebo ak táto osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19.

52. Návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu vláda odôvodnila tým, že na
Slovensku pretrváva kritická epidemiologická situácia v súvislosti s SARS-CoV-2, ktorá sa manifestuje
rekordnými počtami hospitalizovaných pacientov a kapacitnými ťažkosťami zdravotníctva. Negatívne
na vývoj na Slovensku môže aktuálne, a obzvlášť v budúcnosti vplývať rozšírenie prevalencie nového

SARS-CoV-2 variantu B.1.1.7 či iných variant. Prítomnosť tohto a iných variant bola už potvrdená
skúmaním Slovenskej akadémie vied, ako aj Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.
Napriek prijatým opatreniam a náznakom zlepšenia situácie v určitom poklese prípadov pokračuje
nepriaznivý rast počtu hospitalizovaných pacientov, táto záťaž zdravotníctva sa nebezpečne blíži
k bodu, v ktorom bude potreba radikálnych riešení ako napríklad žiadosť do okolitých krajín na

hospitalizáciu slovenských pacientov, zároveň pokračuje nárast úmrtí na, resp. s covid infekciou.
Okrem závažnej situácie navyše je dokázaná prítomnosť infekčnejšieho variantu SARS-CoV-2
variant B.1.1.7. Na základe uvedeného je zrejmé, že k variantu B117 treba pristupovať ako k
novej epidémii. Epidemiologické vlastnosti (smrtnosť, infekčnosť, reprodukčné číslo) sú materiálneodlišné od predošlých kmeňov. Bežné nefarmaceutické intervenčné prostriedky majú limitovaný efekt.
Reprodukčné číslo u nového kmeňa je materiálne vyššie, v dôsledku čoho vidno, že reštriktívne
opatreniazaberajúneskôrapomalšie.Epidemickásituáciasadokáževeľmirýchloeskalovať.Akékoľvek

uvoľnenie opatrení dokáže v priebehu jedného týždňa eliminovať úspechy, ktoré boli ťažko dosiahnuté
januárovýmiobmedzeniami.Nepredĺženienúdzovéstavu,vrátaneobmedzeniavychádzania,bymaloza
následok veľmi rýchlu eskaláciu epidemickej situácie, ktorú bude prakticky nemožné ďalej manažovať.
Pri takejto situácii je nevyhnutné opakované predĺženie času trvania núdzového stavu z dôvodu, že
došlo a zároveň bezprostredne hrozí, že naďalej dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb v príčinnej

súvislosti so vznikom pandémie (pokračovania druhej vlny pandémie ochorenia COVID-19). Núdzový
stav bude využitý predovšetkým na ukladanie pracovnej povinnosti na účely zabezpečenie zdravotnej
starostlivosti, reprofilizácie nemocníc z dôvodu potreby iného druhu lôžok a na prijatie obmedzenia
slobodypohybuapobytuzákazomvychádzania,atozdôvodunevyhnutnéhoobmedzeniamobilityatým
pádom aj sociálnych kontaktov, čo je jeden z najúčinnejších spôsobov obmedzenia šírenia ochorenia
COVID-19.

53. Vyššie uvedené uznesenie Vlády SR a jeho dôvodová správa len dokumentujú situáciu, ktorá
v prvej polovici roka 2021 na Slovensku bola. Núdzový stav a s tým súvisiace opatrenia, vrátane
zákazu vychádzania, bolo potrebné predlžovať. Od 08.02.2021 bol zavedený tzv. Covid automat, v
januári 2021 prebehlo tzv. celoplošné skríningové testovanie. Testovanie nebolo povinné, ale sprísnil

sa zákaz vychádzania, bez testu nebolo možné ísť do práce ani do prírody. Za situácie, kedy žalobca
nespĺňal výnimku zo zákazu vychádzania, nebol ochotný podrobiť sa testovaniu, mal povinnosť dodržať
zákaz vychádzania a prakticky do práce vôbec nemohol nastúpiť. Nastúpeniu do práce teda žalobcovi
prvotne bránilo jeho presvedčenie o neexistencii pandémie a neochota podrobiť sa protipandemickým
opatreniam, a tiež zákaz vychádzania, dodržanie tejto povinnosti bolo možné považovať za plnenie

občianskej povinnosti. Išlo výhradne o prekážku v práci na strane žalobcu ako zamestnanca, nakoľko
tento stav bol dôsledkom jeho subjektívneho rozhodnutia. Rovnaké možno konštatovať aj v prípade
nariadeného riadneho prekrytia horných dýchacích ciest použitím preventívnych ochranných pomôcok,
ktorými boli rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál, alebo šatku a to na verejnosti v exteriéroch, v
priestorochinteriérovbudovalebovprostriedkochverejnejdopravy.Bezprekrytianosaaústochrannými

pomôckami žalobca bol nútený zostať v domácom prostredí a nevychádzať von.

54. Zložitú situáciu v oblasti pracovnoprávnych vzťahov v súvislosti s pandémiou riešil aj zákon č.
66/2020 Z. z., ktorým bol doplnený zákon č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, s účinnosťou od 4.
apríla 2020 bolo potrebné prednostne aplikovať nové ustanovenia pred príslušnými ustanoveniami prvej

až desiatej časti Zákonníka práce počas obdobia vyhlásenej mimoriadnej situácie alebo núdzového,
prípadne výnimočného stavu a počas dvoch mesiacov po ich odvolaní. Novela upravila organizáciu
pracovnéhočasu,dovolenkyaprekážkyvprácinastranezamestnancaajzamestnávateľaabezpečnosti
a ochrane zdravia zamestnanca pri práci, kedy počas účinnosti opatrenia na predchádzanie vzniku a
šíreniu prenosných ochorení alebo opatrenia pri ohrození verejného zdravia nariadených príslušným

orgánom podľa osobitného predpisu bol zamestnávateľ oprávnený nariadiť výkon práce z domácnosti
zamestnanca, ak to dohodnutý druh práce umožňuje. Zamestnanec aj počas mimoriadnej situácie
bol povinný vykonávať prácu v mieste výkonu práce dohodnutom v jeho pracovnej zmluve ale za
predpokladu, že zamestnávateľ uplatňuje všeobecné zásady prevencie pri vykonávaní opatrení na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Táto povinnosť vyplýva zamestnávateľovi zo zákona

č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Zamestnávateľ je povinný vylúčiť
nebezpečenstvo a z neho vyplývajúce riziká, vykonávať opatrenia na odstránenie nebezpečenstiev v
mieste ich vzniku alebo vydávať pokyny na zaistenie ochrany zdravia pri práci. Záujem zamestnávateľa
o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých zamestnancov pred šírením prenosného ochorenia
COVID-19 v tomto prípade prevýšil záujem zamestnanca nad ochranou jeho súkromia. Pri dodržiavaní

zásad prevencie bol zamestnávateľ oprávnený pristúpiť k realizácii opatrení rôzneho charakteru,
ktoré môžu znížiť komfort práce alebo zdržať, či čiastočne skomplikovať vstup zamestnancov na
pracovisko. Konkrétne povinnosti zamestnávateľa pri dodržiavaní bezpečnosti ochrany života a zdravia
zamestnancov v čase pandémie boli dané okrem iného aj opatreniami, vydávanými Úradom verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky.

55. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 4/2021 z 8. decembra 2021 je uvedené:
" I.Absenciu dostatočne určitých legálnych definícií pojmov použitých v právnej norme nemožno nahradiť
ani ich viac či menej neostrým významom, ktorý im je pripisovaný v bežnom jazyku. Právny význam
pojmu použitého v právnej norme sa môže (no nemusí) zhodovať s jeho obsahom vo všeobecnom

jazyku. Pojmy použité v právnej norme by nemali ponechávať pochybnosť o ich obsahu, mali by
byť presne vymedzené a obsahovo stabilizované, pričom najvyššiu možnú mieru určitosti ich obsahu
prinášajú práve ich dôsledné legálne definície. Požiadavka na presnosť obsahu právnych pojmov v
právnom štáte sa stupňuje s významom predmetu právnej úpravy, ktorej sú pojmy súčasťou, a ktorý je
potrebné posudzovať vždy so zreteľom na požiadavku ochrany základných práv. II. Zákon umožňujúci

pozbavenie osobnej slobody musí spĺňať určité kvality, čo znamená, že môže dovoliť pozbavenie
osobnej slobody iba za predpokladu, že je dostatočne určitý (presný), predvídateľný pri svojej
aplikácii, pretože iba tak môže byť vylúčené nebezpečenstvo svojvôle. Pozbavenie slobody smie byť
ospravedlniteľné len vtedy, ak iné menej prísne opatrenia boli zvážené a považované za nedostatočné
pre ochranu záujmu vyžadujúceho pozbavenie osobnej slobody (princíp primeranosti). III. K čím
závažnejším obmedzeniam a zásahom do základných práv môže viesť využitie splnomocňovacieho

ustanovenia, tým presnejšie v ňom musia byť určené mantinely, v ktorých sa splnomocnený orgán
verejnej moci môže pohybovať. V takých prípadoch sa nemožno spoľahnúť len na neurčité právne pojmy
("nevyhnutný rozsah"). Inak by totiž došlo nielen k ohrozeniu garancie legality zásahov a obmedzení
základných práv a slobôd, ale aj - a predovšetkým - rovnováhy v systéme deľby moci ako jedného z
princípov právneho štátu. .... 1. Ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona č.

355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a) a
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) v časti "alebo v zdravotníckom
zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti "karanténne opatrenia", ustanovenie § 48 ods. 4
písm. n) v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ustanovenie § 48 ods. 4 písm. u) v časti

"alebo karanténa" a ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) v časti "a karanténnym opatreniam" zákona č.
355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods.
2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd."

56. Z ďalšieho obsahu citovaného nálezu ďalej vyplynulo, že podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona o
ochrane verejného zdravia Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky počas výnimočného stavu,
núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie pri ohrození verejného zdravia nariaďuje ďalšie opatrenia,
ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas;

tým nie je dotknutá právomoc Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a regionálnych
úradov verejného zdravotníctva. Podľa § 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane verejného zdravia
(pôvodne pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 304/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, t. j. do 27. júla 2021 označené ako
§ 48 ods. 4 písm. z/) úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri

ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu
verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a
na nevyhnutný čas. Obe napadnuté ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia umožňujú
vymedzeným orgánom prijať akékoľvek ďalšie opatrenia, ktorými môže dochádzať k nariaďovaniu či
k zakazovaniu bližšie neuvedených činností, pokiaľ také opatrenia budú považovať za vhodné, resp.

nevyhnutné. Zákonodarca ani rámcovo nevymedzuje základné práva, ktorých by sa také opatrenia
mohli dotýkať. Zákonodarca teda umožnil výkonnej moci vydávať akékoľvek opatrenia a povinnosti
zasahujúce do základných práv, ktoré považujú za nevyhnutné, a to bez ich predchádzajúceho
podrobenia legitímnej demokratickej diskusii. Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike
predstavuje čl. 40 ústavy. Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu

zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia.
Článok 40 ústavy upravuje primárne pozitívny záväzok štátu prijať takú právnu úpravu na úrovni zákona,
ktorá zabezpečí ochranu zdravia obyvateľstva, a zabezpečiť zdravotnú starostlivosť (nález č. k. PL.
ÚS 10/2013-146 z 10. decembra 2014). Ochranu zdravia na celospoločenskej úrovni zabezpečuje
zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Na základe tohto zákona je vykonávaná

prevencia ochorení a iných porúch zdravia, kontrola zdravých životných a pracovných podmienok, sú
nariaďované protiepidemické opatrenia, je vykonávaný štátny zdravotný dozor a iné činnosti. Štát týmto
na seba prebral pozitívny záväzok ochrany zdravia svojich obyvateľov. Nebezpečné prenosné ochorenia
ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravieohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí,
nekontrolovateľne sa šíriť v populácii. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40
ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej

strane vecou každého jednotlivca, na druhej strane však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou
sa každého jej člena. Niet preto pochýb o potrebe a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a
ukladať povinnosti na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných ochorení. Pri posudzovaní povinností
ukladaných jednotlivcom z uvedených dôvodov je preto potrebné vziať do úvahy aj práva iných fyzických
osôb, než sú tie, ktorým sú tieto povinnosti ukladané, pretože každý má právo na ochranu zdravia

(čl. 40 ústavy), ktorého súčasťou je i ochrana pred šírením nákazlivých chorôb. Podľa čl. 13 ods. 1
písm. a) ústavy povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a
pri zachovaní základných práv a slobôd. Dominantnou črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona
vzhľadom na ukladanie povinností. Avšak výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie
povinností. Samotnú povinnosť možno bližšie konkretizovať uznaným prameňom práva vykonávacím
právnym predpisom (čl.- 120, čl. 123 ústavy), ktorý bude v medziach zákona v posudzovanom prípade

spojenom so splnomocňovacím ustanovením v súlade s čl. 123 ústavy. Na základe takej zákonnej a
prípadne aj vykonávacím právnym predpisom konkretizovanej právnej úpravy potom môžu byť ukladané
povinnosti aj individuálnym právnym aktom, a to orgánom s príslušnou rozhodovacou právomocou.
V tom spočíva obsah formulácie "na základe zákona" uvedený v čl. 13. ods. 1 písm. a) ústavy. Na
účely ochrany základných práv a slobôd je nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a)

ústavy interpretovať veľmi striktne ako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom
právnom predpise výhradne intra legem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie
formálnej podmienky spolu so splnením podmienky náležitej kvality uvedeného splnomocnenia, ktorá sa
dosiahne vtedy, ak delegácia jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná.
Podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia ministerstvo... počas výnimočného

stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie pri ohrození verejného zdravia nariaďuje ďalšie
opatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný
čas; tým nie je dotknutá právomoc úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného
zdravotníctva nariaďovať opatrenia podľa § 12 alebo podľa § 48 aj počas krízovej situácie. Formulácia
splnomocňovacieho ustanovenia pre vydávanie normatívnych právnych aktov ministerstvom podľa

názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky vyžadované čl. 13 ústavy, pretože je natoľko vágna,
že ani pri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu právnej normy neumožňuje
spoľahlivo z jeho znenia vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych vzťahov primárne upravenú zákonom
o ochrane verejného zdravia, ktorú je ministerstvo oprávnené bližšie regulovať prostredníctvom vydania
zakazujúcich opatrení alebo opatrení nariaďujúcich ďalšie činnosti. Ústavný súd tak dospel k záveru o

nesúlade ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia nielen s čl. 13 ods. 1
písm. a) a ods. 2 ústavy, ale aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy.

57. Záverom v citovanom náleze ústavný súd uviedol, že podľa § 92 zákona o ústavnom súde dňom
vyhlásenia nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný súd vyslovil nesúlad právneho predpisu, jeho časti

alebo jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily, v zbierke zákonov strácajú účinnosť
aj príslušné vykonávacie právne predpisy vydané na vykonanie tohto právneho predpisu, jeho časti
alebo jeho ustanovenia. Dňom vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov preto strácajú
účinnosť vykonávacie predpisy vydané na vykonanie derogovaných ustanovení (resp. ich častí) zákona
o ochrane verejného zdravia. Ak ide o vykonávacie predpisy vydané súčasne na vykonanie viacerých

ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia (derogovaných i nederogovaných), strata účinnosti
sa dotýka iba častí týchto vykonávacích predpisov majúcich oporu výlučne v ustanoveniach, resp. ich
častiach, ktorých nesúlad s predpismi vyššej právnej sily ústavný súd vo výrokoch 1 a 2 tohto nálezu
vyslovil. Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd
identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde

účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex
nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených
opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období,
keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.

58. V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 411/2020 z 24. septembra 2020 je
uvedené:"Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že úrad verejného zdravotníctva ako príslušný orgán podľa §
5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 355/2007 Z. z.") z dôvodu

vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením
vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11. marca 2020 dňom 12. marca 2020 a pandémie ochorenia
COVID-19 vyhlásenej 11. marca 2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie v
súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu Slovenskej republiky z 15. apríla 2020 podľa
§ 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. nariadil všetkým osobám,

ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 h vstúpia na územie Slovenskej republiky, izoláciu v zariadeniach
určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19
a následne po zistení negatívneho výsledku tejto osobe nariadil izoláciu v celkovej súhrnnej dobe
14 dní s tým, že po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s touto osobou v
spoločnej domácnosti. .... Ústavnú sťažnosť odmieta pre neprípustnosť. .... Na základe uvedeného
ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté opatrenie ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy

pri plnení jeho úloh, ktorý má charakter hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia sui generis ,
je preskúmateľné správnym súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy
Správneho súdneho poriadku (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 345/08 z 22. januára
2009, aj pri zohľadnení rozdielností v právnej úprave je komparačne relevantný aj rozsudok Mestského
súdu v Prahe sp. zn. 14 A 41/2020 z 24. apríla 2020). Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného

správneho aktu, teda individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny
prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu) v právnom
poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne legálne definovaný ako
procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených, konkrétnych oprávnení pre určitý orgán
verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitím ako

"lex specialis" ) vyplýva práve taká povaha výsledku použitia jeho právomoci (legálna kompetenčná,
teda nie pojmová, resp. statusová definícia). Tak je to v dotknutom prípade. Formulácia zákonných
oprávnení na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona
č. 355/2007 Z. z. (na základe ktorých bolo napadnuté opatrenie vydané) zakladá "ratione materiae"
záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu, čo sa prejavilo aj v znení napadnutého

opatrenia. Ide teda o akt vydaný na základe zákona, nie ako jeho vykonávací predpis, pritom však
adresovaný neurčitému počtu osôb, obsahujúci obmedzenia a povinnosti vyplývajúce zo zákona, ktorý
im bol v konkrétnej veci oznámený (jednotliví dotknutí adresáti boli o obsahu aktu poučení). Individuálny
prvok (ktorý je dominantný) je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka akejkoľvek
(genericky určenej) pandemickej situácie (všetkých takých prípadov rovnakého druhu a neurčitého

počtu sa týka podkladová zákonná úprava), ale konkrétnej pandémie, na ktorú opatrenie reaguje (na
veci nič nemení, že riešenie konkrétnej situácie si môže atrahovať aj zákonná úprava). Povinnosti sú
opatrením uložené na základe zákona, teda v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. .... Aj napriek
normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je právnou normou, a teda ani
nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom. Zákon (ani pokiaľ ide o napadnuté opatrenie)

preto neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie,
ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Svoje oprávnenie
na vydanie opatrenia v danom čase úrad verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetenčných
ustanovení uvedených v bode 10 až 12 tohto odôvodnenia (to sa odráža aj v záhlaví opatrenia, ktoré sa
zmieňuje o vydaní opatrenia aj v kauzálnej väzbe na vyhlásenie núdzového stavu, avšak nepomenúva

ho ako legálny kompetenčný podklad pre vydanie opatrenia). Pokiaľ by predsa len existovali relevantné
pochybnosti o kompetencii úradu verejného zdravotníctva na vydanie opatrenia, skúmanie tejto otázky
ústavným súdom neumožňuje princíp subsidiarity. .... súhrne, záver ústavného súdu je, že osoba
priamo dotknutá opatrením úradu verejného zdravotníctva vydaným na predchádzanie chorobám a
pri ohrození verejného zdravia je oprávnená napadnúť toto opatrenie všeobecnou správnou žalobou,

ktorá zakladá prednostnú právomoc všeobecného súdu oproti (subsidiárnej) právomoci ústavného súdu
rozhodnúť o ochrane základných práv dotknutej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ústavy (toto ustanovenie je pre ústavný súd v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy neopomenuteľné a záväzné).
Príslušný súd v konaní podľa Správneho súdneho poriadku zohľadní pri svojom rozhodovaní ústavne
konformný výklad zákona z pohľadu čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy. To znamená, že napadnuté

opatrenie bude posudzovať aj podľa kritérií prípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv,
čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality. Taký model (prieskum v správnom
súdnictve a až následný prieskum rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom v konaní o ústavnej
sťažnosti) predstavuje vyšší štandard ochrany základných práv než jednoinštančné konanie predústavným súdom. .... Nad rámec priameho podkladu výroku tohto rozhodnutia možno ako "obiter dictum"
dodať, že pri eventuálnom budúcom posudzovaní podobných (druhovo rovnorodých) opatrení a pri
takom skúmaní materiálnych kritérií bude zrejme kľúčovou otázkou primeranosť invazívnych postupov a

obmedzení, najmä vo vzťahu k slobode pohybu a pobytu, vykonaných na základe príslušného opatrenia
(s reflexiou na napadnuté opatrenie, samotná dôvodnosť jeho vydania je v rámci pandemického
ohrozenia verejného zdravia menej diskutabilná). Hľadisko proporcionality bude teda v podobných
prípadoch relevantné najmä pri uplatnení kritérií uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP. Pri použití
testu proporcionality je však zrejmé, že opatrenie sleduje preventívne účinky, preto jeho primeranosť

nie je priamo degradovaná, ak je situácia v oblasti verejného zdravia v období po vydaní a uplatnení
opatrenia relatívne priaznivá, keďže práve jej dosiahnutie je primárnym a podstatným účelom vydania
opatrenia (ak je preventívne opatrenie úspešné, nesprávne by sa mohlo automaticky usudzovať, že
vôbec nemuselo byť vydané alebo mohlo byť miernejšie). Pokiaľ ide potom o posúdenie legality vydania
opatrenia, najmä kompetenčných aspektov, je vždy predurčené platným a účinným právnym stavom
v predmetnom čase, čo je z pohľadu ústavného poriadku odrazom súladu s čl. 2 ods. 2 ústavy. .... V

nadväznosti na predchádzajúcu časť tohto odôvodnenia nevyužitie zákonnej možnosti podať správnu
žalobu nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť
svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú
a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Túto možnosť sťažovateľ v posudzovanej právnej veci
mal, pričom netvrdil a už vôbec nepreukázal, že zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu jeho

základných práv nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom
súde). .... Nevyčerpanie účinného právneho prostriedku, ktorý sťažovateľom priznáva zákon na ochranu
ich základných práv a slobôd, v podobe správnej žaloby podľa § 177 a nasl. SSP zakladá neprípustnosť
ústavnej sťažnosti podľa § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo je dôvodom
odmietnutia ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde."

59. Obdobné stanovisko vyslovil Ústavný súd SR v uznesení č. k. I. ÚS 438/2020 z 24. septembra 2020,
keď uviedol:

"Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté opatrenie ako správny akt vydaný

orgánom verejnej správy pri plnení jej úloh, ktorý má charakter hybridného správneho aktu, resp.
rozhodnutia sui generis , je preskúmateľné správnym súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa
tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho poriadku [porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
354/08 z 22. januára 2009, aj pri zohľadnení rozvinutejšej právnej úpravy v Českej republike je (z
hľadiska preskúmateľnosti v správnom súdnictve) komparačne relevantný aj rozsudok Mestského súdu

v Prahe sp. zn. 14 A 41/2020 z 24. apríla 2020]. .... Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného
správneho aktu, teda individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny
prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu) v právnom
poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne legálne definovaný ako
procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených, konkrétnych oprávnení pre určitý orgán

verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitom ako
"lex specialis" ) vyplýva práve taká povaha výsledku použitia jeho právomoci (legálna kompetenčná,
teda nie pojmová, resp. statusová definícia). Tak je tomu v dotknutom prípade. Formulácia zákonných
oprávnení na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona
č. 355/2007 Z. z. (na základe ktorých bolo napadnuté opatrenie vydané) zakladá "ratione materiae"

záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu, čo sa prejavilo aj v znení napadnutého
opatrenia. Ide teda o akt vydaný na základe zákona, nie ako jeho vykonávací predpis, pritom však
adresovaný neurčitému počtu osôb, obsahujúci obmedzenia a povinnosti, vyplývajúce zo zákona, ktorý
im bol v konkrétnej veci oznámený (jednotliví dotknutí adresáti boli o obsahu aktu poučení). Individuálny
prvok (ktorý je dominantný) je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka akejkoľvek

(genericky určenej) pandemickej situácie (všetkých takých prípadov rovnakého druhu a neurčitého
počtu sa týka podkladová zákonná úprava), ale konkrétnej pandémie, na ktorú opatrenie reaguje (na
veci nič nemení, že riešenie konkrétnej situácie si môže atrahovať aj zákonná úprava). Povinnosti sú
opatrením uložené na základe zákona, teda v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. .... V súhrne záver
ústavného súdu je, že osoba priamo dotknutá opatrením úradu verejného zdravotníctva vydaným na

predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného zdravia (hypotéza ustanovení označených v bode
32) je oprávnená napadnúť toto opatrenie všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú
právomoc všeobecného súdu oproti (subsidiárnej) právomoci ústavného súdu rozhodnúť o ochrane
základných práv dotknutej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (ktoré ustanovenie jepreústavnýsúd,vsúladesčl.2ods.2ústavy,neopomenuteľnéazáväzné).Príslušnýsúdvkonanípodľa
Správneho súdneho poriadku zohľadní pri svojom rozhodovaní ústavne konformný výklad zákona z
pohľadu čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy. To znamená, že toto opatrenie bude posudzovať aj podľa kritérií

prípustnostiaprimeranostizásahudozákladnýchpráv,čopredpokladávykonanietestulegality,legitimity
a proporcionality. Taký model (prieskum v správnom súdnictve a až následný prieskum rozhodnutia
všeobecného súdu ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti) predstavuje vyšší štandard ochrany
základných práv, než jednoinštančné konanie pred ústavným súdom."

60. Z uvedených právnych predpisov vyplýva, že medzi základné povinnosti zamestnanca okrem iného
patrí dodržiavanie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci. Pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady ochrany zdravia pri práci a
bezpečného správania sa na pracovisku, s ktorými bol riadne a preukázateľne žalovaný oboznámený. V
tomto konkrétnom prípade zamestnávateľ, t. j. žalovaný, ako bolo došetrené príslušným inšpektorátom
práce, informoval zamestnancov o opatreniach, súvisiacich s ochorením Covid-19. V dotknutom období

boli vydané vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR, a to vyhláška č. 47/2021, ktorá okrem iného
nariaďovala všetkým zamestnávateľom zakázať vstup zamestnancom na pracoviská alebo do iných
priestorov zamestnávateľa s výnimkou osôb, ktoré sa preukážu potvrdením o negatívnom výsledku
RT-PCR testu alebo potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu na ochorenie Covid-19
nie starším ako 7 dní. Ďalej to bola vyhláška č. 11/2020, ktorou bolo nariadené všetkým osobám

riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) a to na verejnosti, v priestoroch interiérov budov.
Túto povinnosť nemal zamestnanec, ktorý sa nachádza na vnútornom pracovisku sám. Ďalšie výnimky
súviseli so závažnými zdravotnými ťažkosťami. Napriek uvedenému právnemu stavu žalobca tvrdil, že
nemal žiadnu povinnosť nosiť rúško a testovať sa na Covid-19 a preto ani zamestnávateľ to od neho
požadovať ako podmienku pre výkon práce.

61. Právomoc Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) na prijímanie opatrení (formou vyhlášky) vyplýva z
ustanovenia § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. pri ohrození verejného zdravia, ktorá situácia
v čase posudzovaných skutkov tu bola, čo bolo skonštatované vyššie. Rozsah konkrétnych opatrení
je vyjadrený v § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., pričom vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva

odkazujú na konkrétne písmená citovaného zákona, v zmysle ktorých opatrenia boli vydané (§ 48 ods.
4 písm. e/, r/, s/, x/, z/) zákona č. 355/2007 Z. z.). To znamená, že uvedené povinnosti predpokladá
samotný zákon, ktorým sa obmedzujú základné práva a slobody (napríklad sloboda súkromia a telesnej
integrity), pričom vyhlášky ÚVZ len konkretizujú povinnosti osôb pri konkrétnych činnostiach a na
vymedzených miestach. To znamená, že vyhlášky ÚVZ samotné nezavádzajú obmedzenia, ale len

konkretizujú povinnosti fyzických osôb. Vyhlášky ÚVZ, v ktorých sú zakotvené povinnosti, sú vydávané
na základe zákona a majú jasný zákonný základ. Pokiaľ žalobca namietal, že základné práva možno
obmedziť iba zákonom, súd je toho názoru, že takéto obmedzenie môže byť aj vo vyhláške, ktorá
je vydaná na základe jasného zákonného základu ako v tomto konkrétnom prípade. Vychádzajúc z
prezumpcie ústavnosti opatrenia ÚVZ SR vydané vo forme vyhlášok je potrebné považovať za platné a

záväzné a každý je povinný ich rešpektovať a dodržiavať, pokiaľ v predpísanom konaní nie sú vyhlásené
za protiústavné. Súd konštatuje, že až dňa 08. 12. 2021 Ústavný súd SR vydal nález vo veci vedenej
pod sp. zn. PL.ÚS 4/2021, v zmysle ktorého Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí pléna 08. 12.
2021 týmto nálezom rozhodol v bode 1. tak, že ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm.
aa) zákona o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a 3 a

článkom 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Tu súd poukazuje na to, že dňom
vyhlásenia predmetného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov SR stratia účinnosť vykonávacie
predpisy vydané na vykonanie nesúladných ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia. Ak ide o
vykonávacie predpisy vydané súčasne na vykonanie viacerých ustanovení zákona o ochrane verejného
zdravia, strata účinnosti sa dotýka iba časti týchto vykonávacích predpisov, majúcich oporu výlučne

v ustanoveniach resp. v ich častiach, ktorých nesúlad Ústavný súd v náleze vyslovil. Strata účinnosti
neústavných ustanovení má právne účinky ex nunc (do budúcnosti). Preto nezakladá náhradové nároky
v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v neústavných ustanoveniach a uplatnených voči ich
adresátom v období keď nesúlad týchto ustanovení ešte nebol vyslovený Ústavným súdom. Ústavný súd
konkrétne vyslovil, že s ústavou nesúladné je ustanovenie § 48 ods. 4 písm. z/ zákona č. 355/2007 Z.

z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (v znení účinnom do 29.06.2021), podľa ktorého úrad
verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia
nariaďuje opatrenia, ktorými sú ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými
môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. Nebol alevyslovený ústavný nesúlad § 48 ods. 4 písm. r/, x/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia (v znení účinnom do 29.06.2021), podľa ktorého úrad verejného zdravotníctva alebo
regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými

sú r) používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok, x) uloženie povinnosti zamestnávateľom
prijať hygienické opatrenia na pracoviskách vrátane zákazu vstupu zamestnancov alebo iných osôb na
pracoviská alebo do iných priestorov zamestnávateľa.

62. Vzhľadom na predmetný nález Ústavného súdu SR zamestnávateľ žalobcu bol oprávnený a zároveň

mal povinnosť požadovať od žalobcu ako zamestnanca dodržiavanie opatrenia, a to riadneho prekrytia
horných dýchacích ciest (nos a ústa) preventívnymi ochrannými pomôckami, ktorými sú rúško, resp.
respirátor, a bol tiež oprávnený zakázať žalobcovi vstup na pracovisko. Žalobca bol povinný dodržiavať
vydávané protipandemické opatrenia, výhradne zo subjektívnych dôvodov sa rozhodol, že pre neho
nie sú záväzné. Účinné právne predpisy si žalobca nemohol sám posúdiť ako pre neho nezáväzné.
Testovanie odmietol, podľa toho ako sa sám vyjadril, preto, že nebolo pre neho komfortné, čo napokon

nebolo pre nikoho, nepreukázal, že by trpel takým ochorením, ktoré by vylučovalo testovanie výterom z
nosa. Testovanie bolo na báze dobrovoľnosti, ale každý, kto sa ho odmietol zúčastniť, si mal byť vedomý
toho, že sú s tým spojené určité následky. Rovnako žalobca nepreukázal, že by mu vážne poškodzovalo
zdravie prekrytie horných dýchacích ciest predpísanými ochrannými pomôckami, v tomto smere
predložené potvrdenie od lekára nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu. Zamestnávateľ mu ale napriek

tomu bol ochotný vyjsť v ústrety a dovolil mu prekryť nos a ústa šálom, prípadne šatkou. Zamestnávateľ
na základe vyššie uvedeného bol oprávnený a zároveň povinný zakázať žalobcovi vstup do svojich
priestorov za účelom ochrany verejného zdravia, a tiež zdravia ostatných zamestnancov spoločnosti.
V predmetnom prípade zamestnávateľ postupoval tak, že vzhľadom na vyššie uvedené zamestnancovi
udelil neplatené voľno bez náhrady mzdy. Takýto postup bol u zamestnávateľa prijatý v súlade s

ustanovením § 141 ods.3 písm. b) Zákonníka práce. Toto ustanovenie umožňuje zamestnávateľovi
poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno aj z iných dôvodov, než ktoré sú ustanovené v Zákonníku
práce, pričom zamestnávateľ môže rozhodnúť či ide o prekážku v práci s náhradou mzdy alebo bez
náhrady mzdy. Uvedené rozhodnutie zamestnávateľa súd z hľadiska otázky primeranosti považuje
za súladné s právnymi predpismi a primerané. Zamestnávateľ týmto postupom splnil podmienku

dobrovoľnosti plnenia protipandemických opatrení, kedy zamestnanec mal možnosť rozhodnúť sa, že
splní predpísané preventívne bezpečnostné opatrenia na pracovisku a bude sa tak môcť zúčastňovať
pracovného procesu, za čo mu patrí riadna mzda. V prípade, že sa zamestnanec rozhodne neplniť tieto
opatrenia, zamestnávateľ eviduje jeho neprítomnosť na pracovisku ako udelené pracovné voľno, avšak
z dôvodov na strane zamestnanca, pričom mu nepatrí nárok na náhradu mzdy. Takýto postup nebol ani

v rozpore s § 250b ods. 1, 2 Zákonníka práce. Okrem toho správaniu žalobcu bolo potrebné zamedziť
aj pre zabezpečenie riadneho chodu prevádzky žalovaného. Je nepochybné, že najmä v prevádzkach
s väčším počtom zamestnancov, ako je to u žalovaného, bolo nevyhnuté dôsledné dodržiavanie
protipandemických opatrení. Zamestnávateľ nepristúpil k závažnému posudzovaniu tejto situácie takým
spôsobom, aby evidoval u takýchto zamestnancov neospravedlnenú absenciu na pracovisku, čo v

určitom rozsahu v prípade žalobcu mohol urobiť. Je nelogická obrana žalobcu, ktorý tvrdí, že ak sa
zamestnanec neriadi všeobecne záväznou právnou normou, ide o prekážku na strane zamestnávateľa.
V tomto prípade žalobca ako zamestnanec nenaplnil podmienky možnosti vstupu do zamestnania, preto
uvedené nemožno hodnotiť ako prekážku na strane zamestnávateľa tak, ako sa toho dožadoval žalobca.
Ak žalobca tvrdí, že výklad ustanovení Zákonníka práce ohľadne prekážok v práci je sporný a nejasný,

s tým sa súd nestotožňuje. Výklad bol jasný a nakoniec aj potvrdený právnou úpravou Zákonníka práce,
účinnou od 15.11.2021 (z. č. 412/2021 Z. z.).Vzhľadom na to, aký výkon pracovnej činnosti mal žalobca v
pracovnej zmluve dohodnutý (elektromontážnik), nemal žalovaný ako zamestnávateľ možnosť umožniť
mu pracovať doma. Žalobca pracoval v priestore s ďalšími zamestnancami, požiadavka žalobcu, aby
mu osobitne bol upravený pracovný priestor, prípadne mu boli vozené súčiastky do domácnosti, bola

absolútne neadekvátna a žalovaný ako zamestnávateľ takúto povinnosť nemal.

63. Žalobca sa rozhodol vyššie uvedené opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR nerešpektovať,
majúc právny názor, že sú protiústavné. Podľa citovaného uznesenia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 411/2020
napadnuté opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR možno považovať za správne akty vydané

orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh, majúce charakter hybridného správneho aktu, a sú
preskúmateľné správnym súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy
Správneho súdneho poriadku. Takýto postup žalobca ale nezvolil.64. Žalobca aj v konaní pred súdom prezentoval, že naďalej zastáva názor, že prijaté protipandemické
opatrenia nie je potrebné rešpektovať a sú zdraviu škodlivé, bez ďalšieho sa stotožnil s rozličnými
metaanalýzami, konkrétne vedecké štúdie svetom uznávaných vedeckých autorít ale nepredložil.

Predmetná argumentácia žalobcu pôsobila zmätočne a súd na ňu nemôže prihliadať, a hoci sa jedná o
otázku posúdenia vplyvu na zdravie, žalobca súdu nepredložil žiadny taký hodnoverný dôkaz, ktorý by
túto jeho argumentáciu potvrdzoval. K tomu súd uvádza, že je všeobecne známe, že hoci rúško môže
spôsobovať pocity nepohodlia, je jednoznačne dostatočne priedušné na to, aby cezeň bez problémov
prúdili molekuly kyslíku. Platí to pre látkové a aj chirurgické masky, ktoré sú vytvorené v súlade s

odporúčaniami zdravotníkov. Nie je pravda, že rúško zásadne obmedzí príjem kyslíku a tým môže viesť
k životunebezpečnej hypoxii. V takom prípade by chirurgovia s rúškom na tvári nemohli pracovať. Rúško
či respirátor mechanicky mierne spomalí prietok vzduchu pri nádychu a výdychu, čo môže nanajvýš
vyvolávať nepríjemné dusivé pocity. Molekuly plynov ako kyslík alebo oxid uhličitý, sú tisícnásobne
menšie ako vírusové čiastočky, ktoré má maska zachytávať. Množstvo oxidu uhličitého, ktorý sa v istom
momente vyskytuje v rúšku, nepredstavuje riziko a relatívne rýchlo uniká spod masky do okolitého

prostredia. Nasadením si rúška sa nijako zásadne nezmení ani zastúpenie plynov, ktoré človek vdychuje
a vydychuje. Otravu oxidom uhličitým v dôsledku nasadeného rúška nespomínajú žiadne výskumy
ani prípadové štúdie. Neexistujú dôkazy, ktoré by podporovali tvrdenie, že rúško poškodzuje imunitu
a zdravie ľudí. Nosenie rúška nie je príjemné najmä v horúcom počasí a ak je nasadené niekoľko
hodín, to však neznamená, že zákonite ubližuje zdraviu. Nie je pravda, že pri nedostatočnom kontakte s

mikróbmi sa má ľuďom oslabovať imunita. Toto tvrdenie opomína fakt, že ľudia sa spravidla nepohybujú
v sterilnom prostredí a že nasadením rúška okolo človeka nevznikne nepriechodná bublina. V bežnom
živote človek prichádza do kontaktu s veľkým množstvom mikróbov, z ktorých časť je neškodná a
iné zas môžu byť choroboplodné. Imunitný systém zdravého človeka je na tieto stretnutia pripravený
a vie na ne patrične reagovať. S výnimkou oxidu uhličitého dýchanie nepredstavuje hlavný spôsob,

ktorým sa telo zbavuje škodlivých odpadových látok. Na tom, čo mnohí chápu pod slovom detoxifikácia,
sa podieľajú skôr orgány ako pečeň, pokožka či močový systém. Je fakt, že v dychu sa nachádzajú
organické zlúčeniny, ktorých zloženie sa môže zmeniť vzhľadom na zdravotný stav človeka. Na tomto
princípe fungujú aj diagnostické testy, ktoré detegujú ochorenia podľa zloženia dychu. Zatiaľ ale nie je
jasné, či tieto množstvá, ktoré môžu dočasne uviaznuť v maskách, predstavujú akékoľvek zdravotné

riziko. Výskumy na túto tému zrejeme iba vznikajú. Množstvo potenciálne škodlivých látok v dychu je
však pravdepodobne zanedbateľné v porovnaní so znečistením, ktoré každodenne dýchame v ovzduší,
ale aj v domácnostiach.

65. V prejednávanej veci je potrebné poukázať aj na notoriety. Na celom svete prebiehala od roku 2020

pandémia koronavírusu (COVID - 19), tvrdenie žalobcu, že žiadna pandémia nebola, je nepochopiteľné.
Aj žalobca musí preto uznať, že ľudský život a ochrana života a zdravia je maximálnou hodnotou
chránenou právnymi predpismi a ich ochrana patrí do základných práv. Tzv. ROR (rúško - odstup -
ruky), očkovanie, testovanie PCR testami a AG testami nepochybne patrí medzi opatrenia imunizačného
charakteru, ktorého cieľom bolo okrem iného znížiť až odstrániť výskyt prenosných ochorení. Notorietou

ďalej je, že len v priebehu roku 2020 pandémia koronavírusu spôsobila na Slovensku smrť viac ako
11 000 ľudí. Veda a výskum v súčasnej dobe neponúkli spoločnostiam namiesto zníženia mobility,
tzv. ROR (rúško-odstup- ruky), PCR testovania, AG testov, resp. očkovania iné efektívnejšie opatrenia,
zabezpečujúce ochranu života občanov Slovenskej republiky. Život je prirodzené právo vlastné každému
jednotlivcovi a štát prostredníctvom legislatívy nielen právo na život zohľadňuje a chráni každého v jeho

nerušenom výkone, ale tiež zabezpečuje všetko nevyhnutné pre podporu práva na život. Život človeka
je najväčšia, najposvätnejšia z hodnôt, ktoré definujú človeka a ochranu ktorej na seba vztiahol štát.
Právo na život ako základné univerzálne právo človeka sa opiera o čl. 12 ústavy, ktorý zdôrazňuje
rovnosť všetkých ľudí v realizácii tohto práva, jeho nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť
a nezrušiteľnosť. Ústava v čl. 15 ods. 1 formuluje právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a

3 možno vidieť jeho konkretizáciu. Formulácia ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu
aplikovateľnosť, pretože neobsahuje odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách
nižšej právnej sily. Cieľom čl. 15 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek
pozbavením života. Druhý odsek citovaného článku explicitne zakazuje také konanie, ktorým by bol iný
zbavený života. Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred úmyselnými

i nedbanlivostnými zásahmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov podľa odseku 4 citovaného
článku.66. Na základe vyššie uvedeného po vykonanom dokazovaní súd rozhodol tak, že žalobu v celom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný ako zamestnávateľ v čase pandémie rešpektoval dôvodne
všetky protipandemické opatrenia, rešpektoval v reálnom čase platný právny poriadok. Každý je povinný

vychádzať z prezumpcie ústavnosti a zákonnosti prijatých zákonov a právnych predpisov nižšej právnej
sily, prijatých na ich vykonanie. Nikto, teda ani žalobca, nebol oprávnený prijímať rozhodnutia o tom,
že niektorá súčasť platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je platná, resp. nie je v súlade
s právnymi predpismi vyššej právnej sily alebo svoje slobodne vyjadrené názory transformovať do
protiprávnychúkonov.Zuvedenéhovyplýva,ženiejeakceptovateľnésprávanieavystupovaniežalobcu,

ktorý opakovane a úmyselne nerešpektoval právne povinnosti ustanovené opatreniami Úradu verejného
zdravotníctva a nebol ochotný splniť podmienky k tomu, aby mohol vykonávať pre zamestnávateľa
dohodnutú prácu. Všetky žalobcom spochybňované opatrenia boli vydané v súlade s čl. 123 Ústavy
na základe zákonného splnomocnenia uvedeného v § 48 zákona o ochrane verejného zdravia. Zákon
teda v danej splnomocňovacej právnej norme zakotvil oprávnenie Úradu verejného zdravotníctva vyššie
uvedené opatrenia Úradu verejného zdravotníctva vydať. Ich vydaním sa stali súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky, ktorou zostali až do okamihu, kým neboli zrušené alebo kým na
to určená autorita nevyslovila ich nesúlad s inými súčasťami právneho poriadku. Ako bolo vyššie
uvedené, rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2021 na povinnosť prekryť nos a ústa a
možnosť zamestnávateľa zakázať zamestnancovi vstup na pracovisko nemala dosah. Vo všeobecnosti
každá jedna osoba môže mať pochybnosti o zákonnosti alebo ústavnosti podzákonného právneho

aktu. To však nezbavuje túto osobu povinnosti konať v súlade s týmito právnymi aktami. Pokiaľ si
teda žalobca vyhodnotil rozpor predmetných opatrení s Ústavou SR, samotná táto skutočnosť ho
nezbavovala povinnosti konať v súlade s týmito opatreniami. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
že by žalobca napadol vyššie uvedené opatrenia Úradu verejného zdravotníctva niektorým so zákonom
predpokladaných postupov. Žalobca si vnútorne vyhodnotil, že tieto opatrenia sú rozporné s právnymi

predpismi vyššej právnej sily a prestal sa nimi riadiť. Takýto postoj je však absolútne neakceptovateľný
a rozporný s vládou práva. Podstata moderného právneho štátu spočíva v zásadnom odmietaní
násilia alebo svojpomoci pri riešení vlastných problémov a naopak, vo funkcii práva ako moderátora
spoločenskýchkonfliktov.Štáttedaustanovujeprávo,ktoréhosúčasťousúajprávneprostriedkyochrany
práv každého občana. Súd ďalej uvádza, že každá jedna uložená povinnosť je vo svojej podstate (hoci

aj drobným) obmedzením niektorého zo základných práv a slobôd. To bez ohľadu na skutočnosť, či
táto povinnosť je daná zákonom alebo podzákonným právnym predpisom. Z toho teda plynie, že právny
poriadok predpokladá, že aj takýto hybridný právny akt, ako bolo opatrenie, nadobúda riadnu platnosť
a účinnosť a tieto stráca znovu iba uplatnením zákonných postupov.

67. Žalovaný dôvodne udelil žalobcovi pracovné voľno bez náhrady mzdy, preto nárok žalobcu na
vyplatenie mzdy za obdobie núteného pobytu doma nebol dôvodný. Žalobca ďalej nepreukázal, že by
žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ani to, že by žalovaný úmyselne konal proti dobrým
mravom tak, aby mu spôsobil škodu. Ak utrpel žalobca akúkoľvek psychickú ujmu v čase pandémie,
nebolo preukázané, že mu ju spôsobil zamestnávateľ. Do prípadnej finančnej núdze sa žalobca dostal

v dôsledku vlastného rozhodnutia. Preto bola žaloba zamietnutá aj v časti náhradu nemajetkovej ujmy.

68. Podľa § 163 ods. 1 - 3 Civilného sporového poriadku súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému

súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne
doručí ministerstvu spravodlivosti. Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním
uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia

konania. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

69. Žalobca navrhol prerušiť konanie z dôvodu potreby posúdenia súladu vyhlášok Úradu verejného
zdravotníctva SR, vydávaných v čase pandémie Covid-19, s Ústavou SR. Pretože Ústavný súd SR z
hľadiska predmetu skúmania posudzuje len súlad všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú

platné a účinné, súd zamietol návrh na prerušenie konania, pretože v súčasnosti uvedené vyhlášky
platné a účinné nie sú.70. Návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného súd nevyhovel, nakoľko k jeho vydaniu
neboli splnené podmienky v zmysle § 273 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd môže aj bez
nariadenia pojednávania rozhodnúť o žalobe podľa § 137 písm. a) rozsudkom pre zmeškanie, ktorým

žalobe vyhovie, ak a) uznesením uložil žalovanému povinnosť v určenej lehote písomne vyjadriť sa
k žalobe a v tomto svojom vyjadrení uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny,
na ktoré sa odvoláva, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žalovaný túto povinnosť bez
vážneho dôvodu nesplnil, b) v uznesení podľa písmena a) poučil žalovaného o následkoch nesplnenia
taktouloženejpovinnostivrátanemožnostivydaniarozsudkuprezmeškanieac)doručiluzneseniepodľa

písmena a) žalovanému do vlastných rúk. Neboli tiež splnené podmienky v zmysle § 274 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na
návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak
a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní
na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku
pre zmeškanie a b) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami. Argument

žalobcu o oneskorenom vyjadrení žalobcu nebol dôvodný, pretože žalovaný sa k žalobe vyjadril v lehote
určenej súdom.

71. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a priznal
žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. O

výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vyšším súdnym úradníkom po
právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti výroku I odvolanie nie je prípustné.

Proti výrokom II, III je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia tohto rozsudku

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.