Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2024

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: 23Cb/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123251704
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Maroš Fekete

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2024:6123251704.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III, v konaní pred sudcom Mgr. Marošom Fekete, v spore žalobcu: CORS, spol. s

r.o., Jesenná 8, Prešov, IČO: 36 467 057, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná
8, Prešov, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, Račianska 71, Bratislava-Nové Mesto, o zaplatenie 16 182,- eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti 16 112,- eura z a s t a v u j e .

II. Súd žalobu žalobcu v zostávajúcej časti z a m i e t a .

III. Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 16. 02. 2023 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 16
182,- eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 23. 09. 2019 až do zaplatenia s odôvodnením,
že na Okresnom súde Prešov (ďalej aj „OS PO“) je pod sp. zn. 29C 316/2007 vedené konanie v právnej
veci žalobcu: CORS, spol. s r.o., IČO: 36 467 057 (pôvodný žalobca: J. E., nar. XX. XX. XXXX) proti
žalovanému: Mesto Prešov, IČO: 00 327 646, o náhradu za užívanie nehnuteľností. Stav, resp. priebeh
konania bol v tejto veci taký, že OS PO rozsudkom sp. zn. 29C 316/2007-329 zo dňa 21. 10. 2009
žalobuzamietol.Vočitomutorozsudkupodalžalobcaodvolanie.KrajskýsúdvPrešove(ďalejaj„KSPO“)

rozsudkom sp. zn. 1Co 12/2010 zo dňa 21. 04. 2010 potvrdil rozsudok OS PO vo výroku o zamietnutí
žaloby do sumy 33 328,- eura s príslušenstvom a zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby nad
sumu 33 328,- eura s príslušenstvom do sumy 230 379,- eura s príslušenstvom, t. j. vo vzťahu k sume
197051,-euraspríslušenstvom,vovýrokuotrováchkonaniaavrozsahuzrušeniavrátilvecsúduprvého
stupňa na ďalšie konanie. Voči rozsudku KS PO sp. zn. 1Co 12/2010 zo dňa 21. 04. 2010, ktorým KS PO
potvrdil rozsudok OS PO sp. zn. 29C 316/2007-329 zo dňa 21. 10. 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby
do sumy 33 328,- eura s príslušenstvom, podal žalobca dňa 14. 06. 2010 ústavnú sťažnosť. Ústavný

súd SR nálezom sp. zn. IV. US 70/2011-46 zo dňa 23. 06. 2011 rozsudok KS PO sp. zn. 1Co 12/2010
zo dňa 21. 04. 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok OS PO sp. zn. 29C 316/2007 zo dňa 21. 10. 2010,
vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328,- eura s príslušenstvom zrušil a vec vrátil KS PO na
ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 29C 316/2007 zo dňa 29.
07. 2011 rozhodol tak, že žalobca má právo voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia za
užívanie nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X - orná pôda o výmere 15.467 m2, vedenej na LV č. XXXXX, kat.
úz. J., za obdobie od 24. 10. 2005 do 27. 12. 2006. Uznesením KS PO sp. zn. 1Co 104/2011-612 zo dňa

30. 11. 2011 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1Co 35/2012-824 zo dňa 02. 05. 2012 bol rozsudok
OS PO zo dňa 21. 10. 2009 sp. zn. 29C 316/2007-329 zrušený vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy
33 328,- eura s príslušenstvom, ako aj medzitýmny rozsudok sp. zn. 29C 316/2007-495 zo dňa 29. 07.
2011 a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn. 1Co 35/2012-824 zodňa 02. 05. 2012 KS PO opravil odôvodnenie uznesenia sp. zn. 1Co 104/2011 zo dňa 30. 11. 2011. Súd
prvej inštancie vec opätovne prejednal a rozsudkom sp. zn. 29C 316/2007 zo dňa 16. 11. 2012 žalobu
opätovne zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca dňa 03. 12. 2012 odvolanie. KS PO rozsudkom

sp. zn. 1Co 21/2013-1010 zo dňa 25. 09. 2013 potvrdil rozsudok OS PO sp. zn. 29C 316/2007 zo dňa
16. 11. 2012 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 16 434,73 eura a v prevyšujúcej časti vo výroku
o zamietnutí žaloby, t. j. nad sumu 16 434,73 eura rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvejinštancienaďalšiekonanie.Podoplnenídokazovania,nariadeníniekoľkýchpojednávaní,súdprvej
inštancie vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 29C 316-2007-1481 zo dňa 15. 04. 2015, ktorým

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 213 944,44 eura s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 16. 02.
2007dozaplateniavlehotetrochdníodprávoplatnostirozsudku,vprevyšujúcejčastižalobuzamietolao
trováchkonaniaatrováchštáturozhodoltak,žeonichbuderozhodnutévlehote30dníodprávoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. KS PO uznesením sp. zn.
18Co 190/2015-1623, 18Co 191/2015 zo dňa 27. 10. 2016 o odvolaní žalovaného proti rozsudku OS
PO sp. zn. 29C 316/2007-1481 z 15. 04. 2015 a uzneseniu OS PO sp. zn. 29C 316/2007-1506 zo dňa

20. 05. 2015 rozhodol tak, že zrušil rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a o trovách konania, zrušil uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po vrátení
veci na súd prvej inštancie, OS PO uznesením zo dňa 31. 01. 2017 pripustil zmenu strany sporu na
strane žalobcu (z dôvodu postúpenia pohľadávky) tak, aby z konania vystúpil žalobca J. E., nar. XX. XX.
XXXX a na jeho miesto vstúpila spoločnosť PRELAND LP, 272 BATH STREET, GLASGOW, G2 4JR,

SCOTLAND, UK, IBC číslo: SL 19673. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vo veci opätovne
rozhodolrozsudkomsp.zn.29C316-2007-1810zodňa28.07.2017tak,žezaviazalžalovanéhozaplatiť
žalobcovi 213 944,44 eura s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 16. 02. 2007 do zaplatenia v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 40 % a priznal štátu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti

rozsudku OS PO sp. zn. 29C 316/2007-1810 zo dňa 28. 07. 2017 podal odvolanie žalovaný. Žalobca,
spoločnosť PRELAND LP, v konaní pred odvolacím súdom postúpila pohľadávku, ktorá je predmetom
sporu na terajšieho žalobcu. Odvolací súd uznesením sp. zn. 18Co 21/2018 zo dňa 05. 03. 2019 pripustil
zmenu strán sporu na strane žalobcu tak, aby z konania vystúpil doterajší žalobca a na jeho miesto
vstúpil: CORS, spol. s r.o., Jesenná 8, 080 05 Prešov, IČO: 36 467 057. Následne KS PO o odvolaní

žalovaného rozsudkom sp. zn. 18Co 21/2018-1956 zo dňa 24. 04. 2019 rozhodol tak, že rozsudok vo
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 79 090,52 eura s príslušenstvom potvrdil, zmenil
rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené nad sumu 79 090,52 eura s príslušenstvom tak, že v
tejto časti žalobu zamietol, priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo vzťahu
k žalovanému a štátu priznal nárok na náhradu trov vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100 %. Proti

rozsudku KS PO sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo dňa 24. 04. 2019 podal žalobca dňa 30. 07. 2019
dovolanie. Následne bola žalobcovi dňa 19. 09. 2019 doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku
za dovolanie zo dňa 04. 09. 2019, sp. zn. 29C 316/2007-2073 vo výške 16 182,- eura. Súdny poplatok
za dovolanie vo výške 16 182,- eura žalobca (dovolateľ) uhradil dňa 23. 09. 2019. Dňa 12. 01. 2022 bolo
žalobcovi doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „najvyšší

súd“) sp. zn. 8Cdo 29/2020 zo dňa 30. 11. 2021, ktorým NS SR zrušil rozsudok KS PO sp. zn. 18Co
21/2018 - 1956 zo dňa 24. 04. 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. NS SR v uznesení sp. zn. 8Cdo
29/2020 zo dňa 30. 11. 2021, ktorým zrušil rozsudok KS PO sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 uviedol, že
z obsahu jeho odôvodnenia (vo vzťahu k II. výroku) nevyplývajú v podstate žiadne dôvody vo vzťahu k
tomuto výroku, a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa zákonné, ani formálne náležitosti

riadneho odôvodnenia v súlade s § 393 (2) CSP v spojení s § 220 (2) CSP. Uplatnený dovolací dôvod
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP bol preto podľa najvyššieho súdu dôvodný. Z odôvodnenia
cit. uznesenia najvyššieho súdu je teda zrejmé, že rozsudok KS PO sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo
dňa 24. 04. 2019 spĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 (1) zákona č. 514/2003 Z. z.
Keďže je nesporné, že dovolaním napadnutý rozsudok KS PO sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo dňa 24.

04. 2019 nebol vydaný v súlade so zákonom, je nezákonný, žalobca tak zbytočne uhradil poplatok za
dovolanie vo výške 16 182,- eura, čím mu de facto v tejto výške vznikla škoda, za ktorú zodpovedá SR -
Ministerstvo spravodlivosti SR. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8Cdo 29/2020 zo dňa 30. 11. 2021
uviedol, že „Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené nad sumu 79.090,52 eur s príslušenstvom tak, že v

tejto časti žalobu zamietol (bod 63. C), vyplýva nepriznanie žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo vzťahu k časti parcely č. XXXX/X o výmere 4.377 m2 so strohým odôvodnením, že „po
oboznámení sa odvolacím súdom s rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 29C/229/2015-554 z 28.
júla 2017, že došlo k postupnému odčleneniu od danej parcely s tým, že parcela č. XXX/X, XXXX/XXa XXXX/XX na základe znaleckého posudku č. 60/2012 sú časti parcely č. XXXX/X, ktoré neslúžia ako
vnútrobloková zeleň, resp. verejné priestranstvo, nachádzajú sa za bytovou zástavbou, označené ako
orná pôda so spôsobom využitia pre rastlinnú výrobu. Žalovaný v odvolaní uvádzal, že ide o pozemok,

ktorýniejenímvyužívaný,resp.vlastníkmibytovýchdomov„PodSkalkou“,pretoodvolacísúduznaljeho
námietku a dospel k záveru, že v časti parcely č. XXXX/X vo výmere 4.377 m2, nie je žalovaný pasívne
legitimovaný.“, čo je vzhľadom na charakter sporu a právnu problematiku v ňom riešenú už na prvý
pohľad nedostatočné a arbitrárne, keďže odvolací súd neposúdil vec v tomto ohľade z pohľadu práva,
ale iba z faktického stavu osvedčeného odôvodnením konkretizovaného rozhodnutia súdu v inej právnej

veci a tvrdeniami žalovaného v odvolaní, čo je pre zodpovedanie nastoleného problému nedostatočné.
Nedostatočným až arbitrárnym je zdôvodnenie „redukovania“ ostatnej súdom prvej inštancie priznanej
výšky bezdôvodného obohatenia na polovicu, keďže z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nevyplývajú žiadne relevantné dôvody vo vzťahu k tomuto napadnutému výroku odvolacieho súdu,
okrem strohého konštatovania, že „pozemky zastavané chodníkmi a komunikáciami, i vnútrobloková
zeleň nie sú lukratívne, resp. ekonomický výhodné“, a preto odôvodnenie nespĺňa zákonné, ani formálne

náležitosti riadneho odôvodnenia v súlade s § 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP. ods. 2
CSP." Žalobca vyzval žalovaného žiadosťou o prerokovanie nároku zo dňa 27. 06. 2022 v zmysle ust. §
15 zákona č. 514/2003 Z. z. o mimosúdne odškodnenie vo výške 16 182,- eura spolu s 9,00 % úrokom
z omeškania z tejto sumy od 23. 09. 2019 do zaplatenia. Dňa 18. 12. 2022 bola žalobcovi doručená
odpoveď žalovaného zo dňa 06. 12. 2022 - oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku

na náhradu škody, v ktorej žalovaný uviedol, že žiadosti vyhovené nebolo, nakoľko podľa žalovaného
nebolivtejtovecikumulatívnesplnenézákonnépredpokladyvznikunárokunanáhraduškodyspôsobnej
pri výkone verejnej moci. Vo vzťahu k predmetnej žalobe - uplatnenému nároku na zaplatenie sumy
16 182,- eura poukázal na konanie v totožnej právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I,
sp. zn. 8C 88/2014 v právnej veci žalobcu: J. E., nar. XX. XX. XXXX, proti žalovanému: Slovenská

republika - Ministerstvo spravodlivosti SR v konaní o zaplatenie 3 968,- eura s príslušenstvom, kde v
uvedenej právnej veci sa žalobca domáhal vrátenia ním zaplateného poplatku za dovolanie z dôvodu,
že NS SR zrušil dovolaním napadnutý rozsudok ako nezákonný. OS BA I žalobu zamietol rozsudkom
sp. zn. 8C 88/2014-85 zo dňa 07. 11. 2017. KS BA rozsudkom sp. zn. 15Co 179/2018-130 zo dňa 25.
09. 2019 rozsudok OS BA I potvrdil. NS SR uznesením sp. zn. 4Cdo 90/2021 zo dňa 27. 04. 2022

zrušil rozsudok KS BA sp. zn. 15Co 179/2018-130 zo dňa 25. 09. 2019 a rozsudok OS BA I sp. zn.
8C 88/2014-88 (správne 8C 88/2014-85) a vec vrátil OS BA I na ďalšie konanie. NS SR v odôvodnení
uznesenia sp. zn. 4Cdo 90/2021 zo dňa 27. 04. 2022 uviedol, že „Z obsahu dovolania je zrejmé, že
touto otázkou je posúdenie či «rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co
30/2009, ktorý pripustil proti vlastnému rozsudku dovolanie a ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky

na dovolanie žalobcu zrušil a vec vrátil Krajského súdu v Prešove na ďalšie konanie pre spôsob, akým
v prejednávanej veci vymedzil právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, čo viedlo k jeho záveru o
zaťažení konania tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242
(1) veta druhá OSP)» spĺňa/nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. (1) zákona
č. 514/2003 Z.z. V danom prípade teda dovolateľ vymedzil právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal

odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (s poukazom na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 20/2009) a ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu (IV. ÚS
159/2012) ako jednej z najvyšších súdnych autorít. Najvyšší súd preto skúmal, či dovolanie žalobcu je
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax
vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Predmetnou otázkou (viď vyššie ods. 19.) sa
dovolací súd zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 4 M Cdo 20/2009, ale poznajúc vlastnú judikatúru („iura novit
curia“ - I. ÚS 51/2020, III. ÚS 289/2017) dovolací súd pripája aj rozhodnutie sp. zn. 7 Cdo 27/2011, ktoré
treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd v uznesení
sp. zn. 4 M Cdo 20/2009 v súvislosti s interpretáciou toho, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie

štátu uviedol, že zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia
s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia,
z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady konania,
je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu zaškodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné
rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím
sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom

Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. V rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 27/2011 najvyšší súd vyslovil záver, že aj napriek tomu,
že zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie, je možné konštatovať,
že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v

rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi
z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právna úprava osobitne ani
neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí
(vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ príslušný orgán určité
rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa
tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho

nezákonnosti. Potom tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady
konania, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť
štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Vyššie citované právne
závery pod odsekmi 23. a 24. sú podľa právneho názoru dovolacieho súdu plne aplikovateľné aj na

rozhodovanú vec. Odvolací súd k posúdeniu zákonnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 4.
novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009 podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zaujal stanovisko, v
zmysle ktorého „za nezákonné rozhodnutie sa považuje iba rozhodnutie, ktoré bolo právoplatne zrušené
z dôvodu jeho nezákonnosti. Pre posudzovanie samotnej nezákonnosti rozhodnutia nebude významný
(iba) samotný výrok rozhodnutia, ale aj jeho odôvodnenie. Ani samotná nezákonnosť rozhodnutia však

ešte nemusí znamenať zodpovednosť štátu.“ So zreteľom na uvedené po konštatovaní, že konanie v
danej veci je zaťažené touto vadou, dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súd Slovenskej republiky, podľa
názoru odvolacieho súdu, vyplýva, že nedošlo ku konštatovaniu nezákonnosti rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove, napadnuté rozhodnutie bolo zrušené (len) pre tzv. inú vadu konania, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorej dôsledkom je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keďže
v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd nedostatočne vymedzil dôvody, pre ktoré pripustil dovolanie.
Podľa názoru dovolacieho súdu sú podstata a zmysel ústavou garantovaného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu (čl. 46 ods. 3 ústavy) popreté takým výkladom
ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý vyžaduje, aby zrušujúce rozhodnutie súdu vydané na základe

mimoriadneho opravného prostriedku výslovne konštatovalo nezákonnosť zrušeného právoplatného
rozhodnutia (či už vo výroku, alebo v odôvodnení), ak na takéto konštatovanie nedávajú procesné
pravidlá občianskeho súdneho konania tomuto súdu žiadny priestor a ak sa má v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. takéto posúdenie uskutočniť na základe zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu (k
tomu pozri aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2012, sp. zn. IV. ÚS 159/2012).

Vychádzajúc z premís formulovaných právnymi závermi potom platí, že nezákonnosť zrušeného
rozhodnutia je materiálnou vlastnosťou (každého) zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou
zrušujúceho rozhodnutia, hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne
vyplývať. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že interpretáciu ustanovenia § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. zvolenú súdmi nižších inštancií, ktorej výsledkom je posúdenie zrušeného

rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009 ako de iure zákonného
rozhodnutia; za stavu, keď na dôvažok, najvyšší súd ako súd dovolací konštatoval v zrušujúcom
uznesením zaťaženie konania tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, treba kvalifikovať ako reštriktívnu, resp. formalistickú, nezohľadňujúcu účel inštitútu náhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Prijatý právny názor odvolacieho súdu o zákonnosti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
14 Co 30/2009 preto v tomto prípade nie je vecne správny. Najvyšší súd stotožnený s judikovanými
závermi vyjadrenými už v skôr vydaných rozhodnutiach sp. zn. 4 M Cdo 20/2009 a sp. zn. 7 Cdo
27/2011 uzatvára, že právne závery odvolacieho súdu, rovnako ako súdu prvej inštancie pri posudzovaní
zákonnostirozsudkuKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.14Co30/2009saodchýlilioduvádzanejaktuálnej

praxe dovolacieho súdu a to znamená, že ich rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení
veci. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu sa
riešením predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dospel
dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné podľa § 421 (1) písm. a/ CSP, ale ajdôvodné (§ 432 (2) CSP), a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 (1)
CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd
zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 (2) CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).“.

Na základe vyššie uvedených skutočností a s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu vo vzťahu k inštitútu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci mal žalobca za to, že žalovaný za túto škodu zodpovedá, keďže je
nesporné (a vyplýva to aj z odôvodnenia uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo 29/2020 zo dňa 30. 11. 2021),
že KS PO nepostupoval pri vydávaní dovolaním napadnutého rozsudku sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956

zo dňa 24. 04. 2019 v súlade so zákonom a že žalobca tak zbytočne uhradil poplatok za dovolanie vo
výške 16 182,- eura, čím mu de facto vznikla v tejto výške škoda.

2. Súd vydal dňa 21. 03. 2023 platobný rozkaz č.k. 12Up/314/2023, proti ktorému podal žalovaný odpor
s odôvodnením, že peňažný nárok žalobcu neuznáva v celom rozsahu z dôvodu, že žalobcom uplatnený
nárok nie je nárokom vyplývajúcim z akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ani

nárokom obchodnoprávneho charakteru, ale jedná sa o nárok na náhradu škody (údajne) spôsobenej pri
výkone verejnej moci uplatnený s poukazom na čl. 46 ods. 3 a 4 Ústavy SR v režime zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovaný dôvodnosť tohto nároku
v celom rozsahu rozporoval, keďže tento nárok je žalobcom uplatnený bez kumulatívneho naplnenia
zákonných predpokladov vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje

všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu je potrebné kumulatívne
splnenie všetkých podmienok. Zo žaloby vyplýva, že majetková škoda vo výške 16 182,- eura mala byť
žalobcovi spôsobená zaplatením súdneho poplatku vo výške 16 182,- eura za podanie dovolania voči

rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 04. 2019, sp. zn. 18Co/21/2018-1956, ktorý bol následne
zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 11. 2021, sp. zn. 8Cdo/29/2020. Žalobca v žalobe
venuje minimálnu pozornosť samotnému odôvodneniu škody, keď iba stroho uviedol, že „žalobca tak
zbytočne uhradil poplatok za dovolanie vo výške 16 182,- eura, čím mu de facto vznikla v tejto výške
škoda.“. Žalovaný nesúhlasil s touto stručnou argumentáciou žalobcu týkajúcou sa škody ako základnej

podmienky na vznik zodpovednosti žalovanej a žalobcom požadovanú sumu nepovažuje za škodu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobcom uplatnený nárok nemožno považovať za škodu, nakoľko
predstavuje súčasť trov súdneho konania, o ktorom bude ešte len v zmysle ust. § 255 a § 262 ods.
1 CSP rozhodovať príslušný súd. Úspech vo veci, či už úplný alebo pomerný, je jediným kritériom
na priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu, a to výhradne voči neúspešnej

strane sporu. Subjektom povinným na náhradu trov konania je preto výlučne neúspešná strana sporu,
a táto povinnosť nemôže byť prenesená na štát. Skutočnosť, že o trovách konania bude rozhodované,
vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 11. 2021, sp. zn. 8Cdo/29/2020, v ktorom
dovolací súd v bode 35 odôvodnenia uviedol, že „Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách

dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP)“. Žalovaný podporne poukázal aj na rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 22. 04. 2014, sp. zn. 13Co/147/2014, v zmysle ktorého „v majetkovoprávnych
vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom
preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto
záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.“. O náhrade trov konania, v prípade úspechu žalobcu vo veci

zahŕňajúcej aj súdny poplatok za podanie dovolania bude rozhodovať príslušný súd podľa ustanovení
CSP, a teda zákonom predpokladaným („iným“) spôsobom, a to na základe úspechu strán v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29C/316/2007. Žalobca pritom v žalobe netvrdil, že
mu náhrada trov dovolacieho konania (vrátane súdneho poplatku) nebola súdom priznaná. Napokon
ani prípadné výdavky neúspešnej strany sporu nemožno subsumovať pod pojem škoda podľa ust.

§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko tieto nespĺňajú kritérium odôvodnených a účelne
vynaložených výdavkov, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa názoru žalovanej teda nebol žalobcom preukázaný vznik škody, za ktorú by mala zodpovedať
Slovenská republika. Vo všeobecnosti za príčinnú súvislosť možno považovať priamu väzbu javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom
škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti tak nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže
byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zovšeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny
a následku. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť

závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v kontexte skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákona spája zodpovednosť za

škodu. Bez preukázania vzniku škody zo strany žalobcu je vylúčená existencia príčinnej súvislosti medzi
namietaným nezákonným rozhodnutím a tvrdeným vznikom škody. Sekundárne žalovaný v tomto smere
namietal, že škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť zaplatením súdneho poplatku za podanie dovolanie,
niejevpriamejabezprostrednejpríčinnejsúvislostisrozhodnutímKrajskéhosúduPrešovzodňa24.04.
2019, sp. zn. 18Co/21/2018-1956, nakoľko nebola priamo spôsobená (zapríčinená) týmto rozhodnutím,
ale využitím práva žalobcu podať proti predmetnému rozhodnutiu mimoriadny opravný prostriedok. V

súvislosti s podaním dovolania muselo byť žalobcovi zrejmé, že bude povinný zaplatiť súdny poplatok
v zmysle sadzobníka súdnych poplatkov podľa zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov, čo mu však nezaručuje určitý výsledok konania. V tejto súvislosti je možné
odkázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II.ÚS 4/94 zo dňa 19. 01. 1994,
v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR nemožno chápať účelovo tak, že

jeho naplnením bude iba víťazstvo (resp. konkrétny výsledok) v civilnom spore. Zaplatenie s dovolaním
súvisiaceho súdneho poplatku teda nemožno chápať za „zbytočné“, ako uvádza žalobca. Žalobca
žiadal dovolací súd, aby napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zrušil a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie. Nakoľko došlo k zrušeniu predmetného rozhodnutia, žalobca dosiahol účel, ktorý
sledoval podaním mimoriadneho opravného prostriedku. Napokon je potrebné zdôrazniť, že ak v ďalšom

priebehu konania dôjde k vydaniu rovnakého meritórneho rozhodnutia (aké bolo žalobcom napadnuté
dovolaním), samotné podanie dovolania žalobcom a zaplatenie súvisiaceho súdneho poplatku bude
potrebné vyhodnotiť ako neúčelné. Je možné bezpečne vylúčiť, že žalovaný sa do omeškania mohol
dostať už dňa 23. 09. 2019, pričom s poukazom na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. mohol byť
žalovaný v omeškaní najskôr odo dňa 08. 12. 2022 (deň oznámenia výsledku predbežného prerokovania

nároku na náhradu škody) alebo dňa 27. 12. 2022 (deň uplynutia šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškody).Aksažalovanámoholdoomeškaniadostaťnajskôrododňa08.
12.2022,žalobcapotomnesprávneurčilipercentuálnuvýškuúrokuzomeškania,nakoľkotentovobdobí
od 02. 11. 2022 do 20. 12. 2022 predstavoval 7 % (k žalobcom určenému dňu 23. 09. 2019 predstavoval
úrok 5 %). Žalobca teda nesprávne určil moment začiatku omeškania, ako aj výšku úrokovej sadzby.

3. Žalobca k veci ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že v uvedenom prípade ide o zodpovednosť
majúcu charakter objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti (k tomu napr. uznesenie NS SR sp. zn.
4M Cdo 3/2014 zo dňa 16. 12. 2015) je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok (bez ohľadu
na zavinenie), a to nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 zákona č. 514/2003 Z. z., vznik škody a

príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím (kauzálny nexus). Žalobca mal
za to, že všetky zákonné podmienky boli splnené. Je síce pravdou, že zákon č. 514/2003 neuvádza,
čo možno pokladať za „rozhodnutie“, avšak krátky exkurz do systematického výkladu CSP nabáda
všimnúť si, že rozsudok je zaradený do prvého dielu piatej hlavy otitulovanej ako „Súdne rozhodnutia“.
Je teda nespochybniteľné, že prvá podmienka vzniku zodpovednosti bola splnená. K výkladu toho,

čo presne možno považovať za „nezákonné“ rozhodnutie žalobca uviedol niekoľko záverov aktuálne
platnej súdnej praxe, napr. podľa uznesenia NS SR sp. zn. 4 MCdo 3/2014 zo dňa 16. 12. 2015
platí, že „pojem „rozhodnutie“ zákon nedefinuje. Základnou podmienkou nároku na náhradu škody
je však okolnosť, že rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, nadobudlo právoplatnosť a že pre
nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené.“. V uznesení NS SR sp. zn. 4

MCdo 20/2009 zo dňa 30. 05. 2011 v súvislosti s interpretáciou toho, čo sa považuje za nezákonné
rozhodnutie štátu tento súd uviedol, že „zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je
otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového
stavu, ako aj z dôvodu vady konania, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže

zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj
napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone (zákon č. 514/2003 Z.z.) definovaný
je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie
orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkamiSlovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.“. V rozhodnutí
sp. zn. 7Cdo 27/2011 zo dňa 20. 03. 2012 NS SR vyslovil záver, že „aj napriek tomu, že zákon č.

514/2003 Z. z. nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod
nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s
právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právna úprava osobitne ani neupravuje,
či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo

jeho odôvodnení), ale podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil
(zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine
z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Potom tak
rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne
alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady konania, je nezákonné a za
splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne

z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla.“. ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 159/2012 zo dňa
03. 07. 2012 vyslovil, že „ani zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
výslovne nedefinuje, čo sa má považovať za nezákonné súdne rozhodnutie. Podľa dôvodovej správy k
vládnemu návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je nezákonným
rozhodnutím rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej

republiky.“. Z aktuálnejšieho rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 65/2019 zo dňa 06. 03. 2019 tiež
vyplýva, že “aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však
možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu
verejnejmoci,ktoréjevrozporesprávnymporiadkomSlovenskejrepubliky,alebozáväzkamiSlovenskej
republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a

bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.“. S poukazom na vyššie
uvedené teda niet žiadnych pochýb, že prvá podmienka vzniku zodpovednosti za škodu bola splnená.
Preukazovanie vzniku škody necháva v súvislosti s prejednávanou vecou (vzhľadom na jej charakter)
priestor na isté logické manévrovanie, ktorý žalovaný využíva, keď odkazuje na podľa neho stručnú
argumentáciu žalobcu týkajúcu sa škody. Žalovaný však argumentačne nesprávne poukazuje na výklad

pojmu trovy konania a zásadu úspechu vo veci, ktorou sa inštitút náhrady trov riadi. Právnym záverom,
do ktorého má vyústiť tento spor má byť odpoveď na otázku, či v konkrétnostiach prejednávanej veci
môže pojem „škoda spôsobená pri výkone verejnej moci“, tak ako je legislatívne zakotvená v zákone
č. 514/2003 Z. z. zahŕňať aj náklady vynaložené na trovy dovolacieho konania. Odpoveď na vyššie
položenú otázku je kladná, a teda, že náklady na trovy dovolacieho konania sú zahrnuté v pojme

„škoda“ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca v tomto konaní nehľadal odpoveď na otázku kto
hradí trovy súdneho konania. Žalobca mal za to, že takáto subsumpcia pod pojem „škoda“ je možná
a potrebná a rovnako, že tu nedochádza (ako tvrdí žalovaný) k nepochopeniu inštitútu upomínacieho
konania zo strany žalobcu, ale naopak, k nepochopeniu inštitútu náhrady škody zo strany žalovaného.
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že v tejto súvislosti sa nehovorí o náhrade trov konania, ale o

náhrade škody vo výške trov konania (tzn. poplatok za dovolanie v zmysle žiadosti žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 27. 06. 2022). Náhrada trov a náhrada škody sú dva
odlišné inštitúty, pre ktoré platia odlišné pravidlá a ktoré nemožno zamieňať. Je síce pravdou, že pri
náhrade trov v civilnom sporovom konaní je jediným povinným subjektom neúspešná strana sporu. Pri
náhrade škody je však povinný ju uhradiť ten, kto za ňu zodpovedá. Právne posúdenie toho, či mu ako

poškodenému skutočne vznikla škoda, závisí od zodpovedania dvoch otázok vo vzťahu k pojmu škoda -
jednakvpozitívnomvymedzení,ajednakvnegatívnomvymedzení,ato:a)čomožnozahrnúťpodpojem
škoda? (pozitívne vymedzenie) a či vylučuje procesný charakter náhrady trov konania subsumpciu
pod pojem škoda? (negatívne vymedzenie). Prvou otázkou, ktorú teda je potrebné zodpovedať, je
čo možno subsumovať pod pojem škoda. Pod pojmom škoda možno chápať podľa právnej teórie

majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch buď vo forme skutočnej škody (damnum emergens) alebo
ušlého zisku (lucrum cessans). Pokiaľ teda dôjde k vzniku škody, uhrádza sa ušlý zisk alebo skutočná
škoda, resp. sa žiada naturálna reštitúcia t.j. navrátenie do pôvodného stavu. Podľa uznesenia NS
SR sp. zn. 4 MCdo 23/2008 zo dňa 21. 12. 2009 pod pojmom škoda v zmysle ust. § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne

vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak
má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej
ujmy, nie však viac. Skutočná škoda (objektívne vyjadriteľná peniazmi) vznikla žalobcovi už momentomzaplatenia poplatku za dovolanie, avšak poškodený sa o tom, že škoda naozaj vznikla a o tom, kto
za ňu zodpovedá, dozvedel až momentom právoplatnosti rozhodnutia, ktorým NS SR v žalobcovom
prípade vyslovil, že rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v jeho veci bolo nezákonné. Druhou otázkou,

ktorú treba v prejednávanej veci zodpovedať je, či procesný charakter náhrady trov konania vylučuje
subsumpciu pod pojem škoda. Po odpoveď stačí nazrieť do ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
podľa ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému
vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a ďalej v zmysle ust. § 18 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. platí, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne

vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta.
Rovnako tu sa možno oprieť o právnu rozhodovaciu prax poukazom napr. na uznesenie NS SR sp. zn.
6Cdo 402/2015 zo dňa 28. 04. 2016, síce analogicky z trestnej veci, podľa ktorého „pre účely náhrady
škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny
advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny.“. K rozsudku KS BB sp. zn. 13Co
147/2014 žalobca uviedol, že žalovaný vo svojom podaní poukazuje na vetu, ktorú v konaní vyslovil on

sám. Inak povedané, žalovaný nepoukázal na právne posúdenie súdu. V prejednávanej právnej veci štát
nie je sukcesorom, ale priamo zodpovednou osobou, t.j. nevstupuje do vzťahu žalobca - žalovaný, ale
prvotne zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil sám. V prvom rade štát (nie druhá strana sporu) zapríčinil
(skrz konanie odvolacieho súdu), že konanie došlo do bodu, že bolo potrebné podanie dovolania.
Príčinnej súvislosti sa venoval aj NS SR vo svojom rozsudku sp. zn. 5Cdo 126/2009 zo dňa 30. 06. 2010,

ktorý žalovaný doslovne prebral bez toho, aby ho citoval, pričom sa tam uvádza, že „V právnej teórii sa
vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje (ako) priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok) jej právnym posúdením je vymedzenie,
medzi akou ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná
súvislosť zisťovaná Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri

ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.“. Žalobca
v uvedenej súvislosti podotkol, že v momente písania tohto vyjadrenia (rovnako ako aj v momente

podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u žalovanej) existuje (a existovalo)
právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré označuje odvolacie rozhodnutie za nezákonné. Žalovaný de facto
tvrdí, že žalobca mal na výber či bude trpieť nezákonný stav spôsobený predmetným rozhodnutím, alebo
sa rozhodne využiť (jediný možný) prostriedok nápravy v podobe podania mimoriadneho opravného
prostriedku - dovolania. To, že sa žalobca rozhodol uplatniť svoje ústavné právo na súdnu ochranu

a dožadovať sa nápravy nezákonného stavu predsa nemôže znamenať, že si škodu spôsobil sám.
Platí, že pokiaľ by rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo právoplatne zrušené, a teda nezákonné,
žalobca by predsa predmetnú žalobu nepodával, pretože škoda by mu nevznikla. Ku kauzálnemu
nexu je potrebné poukázať na teoretické východisko občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, a to,
že neplatí zásada „ante hoc, propter hoc“. Aj podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo 32/2007 zo dňa

29. 03. 2007 otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže
byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti
(napr. R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj

R 7/1979). Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo 130/2010 zo dňa 28. 10. 2010 platí, že o vzťah
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom
škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže
byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať

zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť
príčiny a následku.“. Nemožno účelovo časovo izolovať príčinnú súvislosť tak, ako sa to práve hodí
(tzv. cherrypicking). Atribútom príčinnej súvislosti je priamosť, a teda pri zisťovaní, či je dodržaná
príčinná súvislosť je potrebné vyhodnotiť, či existuje taká príčina, s ktorou zákon spája zodpovednosť
za škodu. Žalobca demonštroval časovú súvislosť medzi skutkovými a procesnými okolnosťami takto:

1. nezákonné rozhodnutie odvolacieho súdu, 2. nezákonný stav, ktorý žiada nápravu, 3. využitie práva
podať mimoriadny opravný prostriedok (ako jediný spôsob nápravy) a 4. vznik škody (úhrada poplatku
za dovolanie). Otázku čo v prípade, keď je viacero možných príčin, ktoré mohli spôsobiť dôsledok,
riešil už aj napr. ÚS SR v náleze sp. zn. III. ÚS 547/2013 zo dňa 19. 02. 2014. Podľa tohto nálezuplatí, že „ak sa v konkrétnom prípade zdá, že viac skutočností spolupôsobilo pri vzniku škody, je
podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť (napr. dopravná nehoda) je tou skutočnosťou, bez ktorej by
nedošlo ku škodlivému následku. Alebo či k tejto skutočnosti pristúpila nová skutočnosť, ktorá bez

ohľadu na pôvodné skutočnosti, samostatne pôsobila ako príčina škody. Ak je príčin viac pôsobia z
časového hľadiska buď súbežne alebo následne pričom sa časove neprekrývajú. V takomto prípade je
pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov
bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno vyvodiť vecnú
súvislosť so vznikom škodlivého následku.“. Nie je teda pravdou (ako sa snaží naviesť súd žalovaný),

že si žalobca škodu spôsobil sám. Pravdou je, že štát žalobcovi nedal inú normatívne zakotvenú
možnosť dosiahnutia nápravy nezákonného stavu ako uplatniť mimoriadny opravný prostriedok. To,
že žalobca dosiahol účel, ktorý sledoval podaním mimoriadneho opravného prostriedku (aby NS SR
rozhodnutie zrušil a vrátil na rozhodovanie KS PO) nemá žiadnu relevanciu vo vzťahu k spôsobenej
škode. Mimochodom, dovolací súd nie je viazaný dovolacím návrhom (§ 441 CSP).

4. Žalovaný k veci ďalej uviedol, že Krajský súd v Prešove opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 27.
06. 2023, sp. zn. 18Co/5/2022-2463, ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v
rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Základ žalobcovej žaloby predstavuje myšlienka, že v tomto konaní
„nehovoríme o náhrade trov konania, ale o náhrade škody vo výške trov konania“. Náhrada trov konania,
resp. trovy konania v tomto konaní predstavujú zaplatený súdny poplatok za podanie dovolania vo

výške 16 182,- eura. Žaloba žalobcu je založená na konštrukte bez právneho a logického základu,
pretože pri duplicite titulov, sledujúc argumentáciu žalobcu, by žalobca jednou úhradou sumy 16 182,-
eura disponoval nárokom na zaplatenie dvojnásobku ním vynaloženej sumy, a to jedenkrát z titulu
náhrady trov a jedenkrát z titulu náhrady škody, vždy voči inému subjektu. Práve nesprávnosť tejto
premisy spôsobuje nesprávnosť všetkých ostatných záverov (napr. aj o dôvodnosti ním uplatneného

nároku), ktoré žalobca na nej založil. Žalobca sa nedomáha náhrady súdneho poplatku za dovolanie
vo výške 16 182,- eura, ale sa domáha náhrady škody vo výške súdneho poplatku za dovolanie vo
výške 16 182,- eura. Žalobca sa snaží tieto dva termíny/nároky prezentovať ako na sebe nezávislé,
čo však nemožno akceptovať ani považovať za správne, pretože mu v konaní vedenom na Okresom
súde Prešov pod sp. zn. 29C/316/2007 (t. j. v tom, v ktorom bol vydaný rozsudok Krajského súdu v

Prešove zo dňa 24. 04. 2019, sp. zn. 18Co/21/2018-1956) bol priznaný nárok na náhradu trov konania
a samostatným uznesením bude rozhodnuté o výške trov konania zohľadňujúcim aj zaplatenie súdneho
poplatku za dovolanie, čím bude dosiahnutá reparácia (reštitúcia), ktorej sa žalobca domáha odkazom
na uznesenie NS SR zo dňa 21. 12. 2009, sp. zn. 4 MCdo 23/2008. V neprospech argumentácie o dvoch
samostatných nárokoch navyše vyznieva aj žalobcom citované uznesenie NS SR zo dňa 21. 12. 2009,

sp. zn. 4 MCdo 23/2008 o reparačnej (reštitučnej) funkcii úhrady vo výške 16 182,- eura. Uhradením,
reparovaním žalobcovho nároku uznesením o výške trov konania bude dosiahnutá reparácia žalobcu
vylučujúca existenciu akéhokoľvek iného nároku žalobcu z dôvodu zaplatenia súdneho poplatku za
dovolanie bez ohľadu na to, či ju žalobca bude formulovať ako náhradu trov alebo náhradu škody. V
tejto súvislosti poukázal žalovaný aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.

05. 2020, sp. zn. 6Cdo/184/2018, v zmysle ktorého „náhrada škody z výkonu verejnej moci proti štátu
(jehoprípadnázodpovednosť),nemápovahuvšeobecnéhoinštitútu,ktorýbyakojedinýreparovalvšetky
potenciálneškodyvzniknutépoškodenémusubjektu.“.Nakoľkozaplateniesúdnehopoplatkujevýdavok,
ktorý žalobca v konaní znáša sám (ust. § 252 CSP) a predstavuje súčasť nároku na náhradu trov
konania, o ktorom rozhoduje súd aj bez návrhu (ust. § 262 ods. 1 CSP), žalobcovi žiadna škoda podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. nevznikla a ani vzniknúť nemôže. Vzhľadom na vydanie rozsudku Krajského
súdu v Prešove zo dňa 27. 06. 2023, sp. zn. 18Co/5/2022-2463, ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na
náhradu trov celého konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy je zrejmé, že medzi nárokom žalobcu
a zrušeným rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 04. 2019, sp. zn. 18Co/21/2018-1956
neexistuje príčinná súvislosť. O výške trov konania bude rozhodované samostatným uznesením (uzn.

§ 251 CSP), ktoré bude predstavovať samostatný právny titul, voči ktorému bude prípustné podanie
opravného prostriedku. Takýto zákonom predpokladaný postup preto vylučuje priamy, bezprostredný,
neprerušený vzťah medzi žalobcom označeným rozhodnutím a ním tvrdeným následkom. Pre úplnosť
žalovaný reagoval aj na odkazy žalobcu na rozsudky NS SR sp. zn. 3Cdo 32/2007 zo dňa 29. 03.
2007 a sp. zn. 3Cdo 130/2010 zo dňa 28. 10. 2010, v zmysle ktorých by bolo možné dospieť k

nesprávnemu záveru, že otázka príčinnej súvislosti je výlučne otázkou skutkovou. V uznesení NS SR
sp. zn. 6MCdo/16/2012 zo dňa 30. 10. 2013 dovolací súd konštatuje, že „Otázka príčinnej súvislosti
medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) aakou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma),
za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla)

a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje.“ Žalovaný poukázal
aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/313/2009 zo dňa 24. 02. 2011, v zmysle ktorého
„otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade
otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je
daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného

z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na
skutkovomzistení.“.ObdobnevuzneseníNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/191/2017zodňa13.8.2018
je uvedené, že „Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je
otázkou skutkovou ak sa v konaní zisťuje, či škodná udalosť (nezákonné rozhodnutie) a vznik škody
na strane poškodeného sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Pri riešení otázky príčinnej
súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akými skutkovými okolnosťami má byť jej

existencia zisťovaná.“. Žalovaný totiž nenamietal skutkový stav, t. j. zrušenie rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 18Co/21/2018-1956 zo dňa 24. 04. 2019, ani úhradu súdneho poplatku žalobcom, ale
namietal právne posúdenie prezentované žalobcom, že zrušené rozhodnutie malo byť príčinou vzniku
škody na strane žalobcu spočívajúcej v zaplatení súdneho poplatku napriek tomu, že tento predstavuje
súčasť trov konania, ktorých náhrada bola žalobcovi rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

18Co/5/2022-2463 zo dňa 27. 06. 2023 priznaná.

5. Na pojednávaní dňa 04. 03. 2024 vzal žalobca žalobu späť v časti 16 112,- eura s odôvodnením,
že Okresný súd Prešov v odseku 91 uznesenia sp. zn. 29C/316/2007-2651 zo dňa 12. 01. 2024 priznal
žalobcovi nárok na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 16 112,- eura a žiadal žalobcovi

priznať sumu 70,- eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 16 182,- eura od 23. 09.
2019 do 18. 02. 2024 a zo sumy 70,- eura od 18. 02. 2024 do zaplatenia.

6. Podľa ust. § 144 C.s.p. žalobca môže vziať žalobu späť.

7. Podľa ust. § 145 ods. 1 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

8. Podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

9. Podľa ust. § 146 ods. 1 C.s.p. súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

10. Podľa ust. § 146 ods. 2 C.s.p. súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania

vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

11. V danom prípade došlo k čiatočnému späťvzatiu žaloby po začatí pojednávania, s čím však žalovaný
dal súhlas, a preto súd konanie v späťvzatej časti so súhlasom žalovaného podľa ust. § 144, § 145 ods.
1 a 2 a § 146 ods. 1 a 2 C.s.p. zastavil.

12. Právny zástupca žalobcu titulom záverečného vyjadrenia uviedol, že bolo vydané nezákonné
rozhodnutie Krajským sudom v Prešove sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo dňa 24. 04. 2019, ktoré bolo
zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 29/2020 zo dňa 30. 11. 2021,
pričom keďže bol žalobca povinný zaplatiť súdny poplatok za dovolanie, vznikla mu týmto škoda, pričom

časť tohto súdneho poplatku bola žalobcovi refundovaná, ale nerefundovaná časť vo výške 70,- eura
je žalobcom dôvodne uplatnená a predstavuje jeho škodu. Boli splnené všetky zákonné podmienky v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a žiadal žalobe vyhovieť v nespäťvzatej časti, pričom žalobca má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pretože v čase podania žaloby sa nedalo odhadnúť, ako
konanie na Okresnom súde Prešov skončí, a preto bola žaloba podaná dôvodne.

13. Žalovaný titulom záverečného vyjadrenia uviedol, že škoda žalobcovi nevznikla a nebola daná
príčinná súvislosť s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo dňa 24. 04.
2019, takže žiadal žalobu zamietnuť a trovy konania si neuplatnil.14. Nakoľko právny zástupca žalobcu a žalovaný nemali na pojednávaní konanom dňa 04. 03. 2024
ďalšie návrhy na dokazovanie, pričom po ich záverečných vyjadreniach súd nepovažoval za potrebné

vykonať ďalšie dôkazy, súd podľa ust. § 182 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) vyhlásil
dokazovanie za skončené a podľa ust. § 219 ods. 2 druhej vety C.s.p. odročil pojednávanie za účelom
vyhlásenia rozsudku na deň 20. 03. 2024, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej.

15.Súdvykonaldokazovanieprečítanímlistinnýchdôkazov,ato:rozsudkuKrajskéhosúduvPrešovesp.

zn.18Co21/2018-1956zodňa24.04.2019,dovolaniažalobcuzodňa30.07.2019,výzvynazaplatenie
súdneho poplatku za dovolanie sp. zn. 29C 316/2007-2073 zo dňa 04. 09. 2019, výpisov pohybu na účte
žalobcu zo dňa 23. 09. 2019 a 19. 02. 2024, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 29/2020 zo
dňa 30. 11. 2021, žiadosti žalobcu o prerokovanie nároku zo dňa 27. 06. 2022, odpovede žalovaného na
žiadosť žalobcu zo dňa 06. 12. 2022, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 90/2021 zo dňa 27.
04. 2022, rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/5/2022-2463 zo dňa 27. 06. 2023, uznesenia

Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/316/2007 zo dňa 12. 01. 2024, čím vykonal všetky navrhnuté a
označené dôkazy strán sporu.

16. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom.

17. Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy SR podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví
zákon.

18. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

19. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

20. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

21. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

22. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

23. Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie

zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

24.Podľaust.§19ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodysapremlčízatrirokyododňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

25. Podľa ust. § 11 ods. 1 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov poplatok sa vráti, ak ho zaplatil ten, kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na
základe nesprávneho rozhodnutia súdu.

26. Podľa ust. § 415 OZ každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na

majetku osôb, na prírode a životnom prostredí.

27. Podľa ust. § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

28. Podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).

29. Podľa ust. § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

30. Podľa ust. § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

31. Podľa ust. § 149 C.s.p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

32. Podľa ust. § 151 ods. 1 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné.

33. Podľa ust. § 151 ods. 2 C.s.p. ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo

vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

34. Civilné sporové konanie, ktoré sa spravuje prejednacím princípom a s ním spojenou primárnou
zodpovednosťou strán sporu za výsledok konania, kladie pri dokazovaní dôraz na aktivitu strán sporu,
a zároveň eliminuje aktivitu súdu pri zisťovaní, zhromažďovaní alebo zabezpečovaní dôkazov z vlastnej

iniciatívy. Predpokladom úspechu strany v konaní je riadne splnenie si povinnosti tvrdenia ako aj
dôkaznej povinnosti, ktorou strana preukáže hodnovernosť svojich skutkových tvrdení, resp. tvrdení,
ktorými popiera skutkové tvrdenia protistrany. Súd, ktorý nesmie v sporovom konaní nahrádzať procesnú
aktivitu strán sporu (pokiaľ mu táto povinnosť pre konkrétny druh konania nevyplýva priamo zo zákona),
vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu v prejednávanej veci z tvrdení strán, ktoré neboli žiadnou

zo sporových strán popreté, ako aj z tých tvrdení, ktoré boli pred súdom preukázané vykonanými
dôkazmi. Za účelom odstránenia vyššie vedených sporných okolností v prejednávanej veci vykonal súd
dokazovanievrozsahu,vakomstranykonanianavrhlivykonaniedôkazov.Nazákladetaktovykonaného
dokazovania a s ohľadom procesnú taktiku a argumentáciu strán v konaní dospel súd k nasledujúcim
záverom.

35. Vzhľadom na zhodné tvrdenia strán sporu v zmysle ust. § 151 ods. 1 C.s.p., ktoré boli navyše
osvedčené aj vykonaným dokazovaním súd považoval za nesporné, že na Okresnom súde Prešov je
pod sp. zn. 29C 316/2007 vedené konanie v právnej veci žalobcu: CORS, spol. s r.o., IČO: 36 467
057 proti žalovanému: Mesto Prešov, IČO: 00 327 646 o náhradu za užívanie nehnuteľností. Okresný

súd Prešov rozsudkom sp. zn. 29C 316/2007-329 zo dňa 21. 10. 2009 žalobu zamietol. Voči tomuto
rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 1Co 12/2010 zo dňa 21. 04.
2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328,- eura s
príslušenstvomazrušilrozsudokvovýrokuozamietnutížalobynadsumu33328,-euraspríslušenstvom
do sumy 230 379,- eura s príslušenstvom, t. j. vo vzťahu k sume 197 051,- eura s príslušenstvom,

vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Voči rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 12/2010 zo dňa 21. 04. 2010, ktorým tento súd
potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C 316/2007-329 zo dňa 21. 10. 2009 vo výroku
o zamietnutí žaloby do sumy 33 328,- eura s príslušenstvom podal žalobca dňa 14. 06. 2010 ústavnúsťažnosť. Ústavný súd SR nálezom sp. zn. IV. US 70/2011-46 zo dňa 23. 06. 2011 rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 1Co 12/2010 zo dňa 21. 04. 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Prešov sp. zn. 29C 316/2007 zo dňa 21. 10. 2010 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328,-

eura s príslušenstvom zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Následne súd
prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 29C 316/2007 zo dňa 29. 07. 2011 rozhodol tak, že
žalobca má právo voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti
parc. č. XXXX/X - orná pôda o výmere 15.467 m2, vedenej na LV č. XXXXX, kat. úz. J., za obdobie od
24. 10. 2005 do 27. 12. 2006. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 104/2011-612 zo dňa

30. 11. 2011 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1Co 35/2012-824 zo dňa 02. 05. 2012 bol rozsudok
Okresného súdu Prešov zo dňa 21. 10. 2009 sp. zn. 29C 316/2007-329 zrušený vo výroku o zamietnutí
žaloby do sumy 33 328,- eura s príslušenstvom, ako aj medzitýmny rozsudok sp. zn. 29C 316/2007-495
zo dňa 29. 07. 2011 a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn. 1Co
35/2012-824 zo dňa 02. 05. 2012 Krajský súd v Prešove opravil odôvodnenie uznesenia sp. zn. 1Co
104/2011 zo dňa 30. 11. 2011. Súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a rozsudkom sp. zn. 29C

316/2007zodňa16.11.2012žalobuopätovnezamietol.Protitomutorozsudkupodalžalobcadňa03.12.
2012odvolanie.KrajskýsúdvPrešoverozsudkomsp.zn.1Co21/2013-1010zodňa25.09.2013potvrdil
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C 316/2007 zo dňa 16. 11. 2012 vo výroku o zamietnutí
žaloby do sumy 16 434,73 eura a v prevyšujúcej časti vo výroku o zamietnutí žaloby, t. j. nad sumu
16 434,73 eura rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 29C 316-2007-1481 zo dňa 15. 04.
2015, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 213 944,44 eura s 9,5 % úrokom z omeškania
ročne od 16. 02. 2007 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a o trovách konania a trovách štátu rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté v lehote
30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 18Co 190/2015-1623, 18Co 191/2015 zo dňa 27. 10. 2016
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C 316/2007-1481 z 15. 04.
2015 a uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C 316/2007-1506 zo dňa 20. 05. 2015 rozhodol
tak, že zrušil rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania, zrušil
uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po vrátení veci Okresný súd Prešov

uznesením zo dňa 31. 01. 2017 pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu (z dôvodu postúpenia
pohľadávky) tak, aby z konania vystúpil žalobca J. E., nar. XX. XX. XXXX a na jeho miesto vstúpila
spoločnosť PRELAND LP, 272 BATH STREET, GLASGOW, G2 4JR, SCOTLAND, UK, IBC číslo: SL
19673. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn.
29C 316-2007-1810 zo dňa 28. 07. 2017 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 213 944,44 eura

s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 16. 02. 2007 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40 % a priznal
štátu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti rozsudku Okresného
súdu Prešov sp. zn. 29C 316/2007-1810 zo dňa 28. 07. 2017 podal odvolanie žalovaný. Žalobca,
spoločnosť PRELAND LP, v konaní pred odvolacím súdom postúpila pohľadávku, ktorá je predmetom

sporu na terajšieho žalobcu. Odvolací súd uznesením sp. zn. 18Co 21/2018 zo dňa 05. 03. 2019 pripustil
zmenu strán sporu na strane žalobcu tak, aby z konania vystúpil doterajší žalobca a na jeho miesto
vstúpila spoločnosť CORS, spol. s r.o., IČO: 36 467 057. Následne Krajský súd v Prešove o odvolaní
žalovaného rozsudkom sp. zn. 18Co 21/2018-1956 zo dňa 24. 04. 2019 rozhodol tak, že rozsudok vo
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 79 090,52 eura s príslušenstvom potvrdil, zmenil

rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené nad sumu 79 090,52 eura s príslušenstvom tak, že v
tejto časti žalobu zamietol, priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo vzťahu
k žalovanému a štátu priznal nárok na náhradu trov vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100 %. Proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo dňa 24. 04. 2019 podal žalobca
dňa 30. 07. 2019 dovolanie. Následne bola žalobcovi dňa 19. 09. 2019 doručená výzva na zaplatenie

súdneho poplatku za dovolanie zo dňa 04. 09. 2019, sp. zn. 29C 316/2007-2073 vo výške 16 182,- eura.
Súdny poplatok za dovolanie vo výške 16 182,- eura žalobca (dovolateľ) uhradil dňa 23. 09. 2019. Dňa
12. 01. 2022 bolo žalobcovi doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo
29/2020 zo dňa 30. 11. 2021, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co 21/2018
- 1956 zo dňa 24. 04. 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v

uznesení sp. zn. 8Cdo 29/2020 zo dňa 30. 11. 2021, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 uviedol, že z obsahu jeho odôvodnenia (vo vzťahu k II. výroku) nevyplývajú
v podstate žiadne dôvody vo vzťahu k tomuto výroku, a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
nespĺňa zákonné, ani formálne náležitosti riadneho odôvodnenia v súlade s ust. § 393 ods. 2 v spojenís ust. § 220 ods. 2 C.s.p. Uplatnený dovolací dôvod v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p. bol preto podľa
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôvodný. Krajský súd v Prešove opätovne rozhodol vo veci
rozsudkom zo dňa 27. 06. 2023, sp. zn. 18Co/5/2022-2463, ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu

trov celého konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Okresný súd Prešov v odseku 91 uznesenia
sp. zn. 29C/316/2007-2651 zo dňa 12. 01. 2024 priznal žalobcovi nárok na vrátenie súdneho poplatku
za dovolanie vo výške 16 112,- eura z dôvodu, že súdny poplatok za dovolanie bol súdom určený vo
výške 16 182,- eura podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb, pričom v rozhodnom období však z
ust. § 6 ods. 3 citovaného zákona vyplýva, že ak sa úkony a konania vykonávajú na základe podania

podaného elektronickými prostriedkami, sadzba poplatku je 50% zo sadzby poplatku ustanovenej v
ustanovení sadzobníku znížená najviac o 70,- eura, vzhľadom na čo je správna výška súdneho poplatku
za dovolanie v sume 16 112,- eura.

36. Súd ako prvú riešil otázku, či sa na predmetný spor vzťahujú ustanovenia Obchodného
zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, inak povedané, či predmetný spor je obchodnoprávny alebo

občianskoprávny. Vzhľadom k tomu, že sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená
orgánom verejnej moci podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., súd dospel k stanovisku, že takýto
nárok na náhradu škody nemožno považovať za obchodnoprávny spor v zmysle ust. § 261 ods. 1 a § 373
Obchodnéhozákonníka,pretožeanijednazosporovýchstránnebolapodnikateľomvpriamejsúvislostis
predmetom sporu, teda so zaplatením uvedených nedoplatkov. Súd preto považoval predmetný spor za

občianskoprávny a aplikoval naňho ustanovenia Občianskeho zákonníka a ďalších osobitných zákonov,
atospoukazomnajednuzozákladnýchzásadobčianskehopráva,atojesystémsubsidiarity,tedavzťah
lex generalis ku lex specialis, teda že osobitný zákon má prednosť pred všeobecným zákonom a na
otázky, ktoré nie sú riešené v osobitnom zákone, sa použijú ustanovenia všeobecného zákona (výslovne
je to uvedené v ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V danom prípade všeobecným právnym

predpisom bol Občiansky zákonník a právnymi predpismi bol zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

37. Žalobca odôvodnil opodstatnenosť svojej žaloby tým, že bol nútený proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo dňa 24. 04. 2019 podať dovolanie, za ktoré bol povinný

na základe výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie zo dňa 04. 09. 2019 zaplatiť súdny
poplatok vo výške 16 182,- eura, čo urobil dňa 23. 09. 2019, avšak dovolaním napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo dňa 24. 04. 2019 bol uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 29/2020 zo dňa 30. 11. 2021 zrušený s tým, že z obsahu jeho
odôvodnenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nevyplývali v podstate žiadne dôvody vo vzťahu

k napadnutému výroku, a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa zákonné, ani formálne
náležitosti riadneho odôvodnenia. Zjednodušene povedané, žalobca považoval dovolením napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co 21/2018 - 1956 zo dňa 24. 04. 2019 za nezákonné
rozhodnutie v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z., na základe ktorého bol nútený
podať dovolanie proti nemu vo výške 16 182,- eura, takže mal za to, že toto dovolanie podané proti

nezákonnému rozhodnutiu (nakoľko ho za nezákonné podľa žalobcu označil Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 8Cdo 29/2020 zo dňa 30. 11. 2021) spĺňa všetky náležitosti na uplatnenie
si nároku na náhradu škody podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. Okresný súd
Prešov v odseku 91 uznesenia sp. zn. 29C/316/2007-2651 zo dňa 12. 01. 2024 priznal žalobcovi nárok
na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 16 112,- eura, na základe čoho v tejto časti vzal

žalobu späť a trval na náhrade škody vo výške zostatku zaplateného súdneho poplatku za dovolanie
v sume 70,- eura.

38. Súd však pri rozhodovaní o žalobcovom zostatku náhrady škody pozostávajúcej zo zaplateného
súdneho poplatku za dovolanie v sume 70,- eura mal za to, že základom samotnej žalobcovej žaloby

bola náhrada škody vo výške trov konania (zaplateného súdneho poplatku za dovolanie). Náhrada trov
konania v predmetnom súdnom konaní pôvodne predstavovala zaplatený súdny poplatok za podanie
dovolania vo výške 16 182,- eura. Žalobca sa nedomáhal náhrady súdneho poplatku za dovolanie vo
výške 16 182,- eura, ale sa domáhal náhrady škody vo výške súdneho poplatku za dovolanie vo výške
16 182,- eura. Súd však poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi v konaní vedenom na Okresom súde

Prešov pod sp. zn. 29C/316/2007 (t. j. v tom, v ktorom bol vydaný rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
dňa 24. 04. 2019, sp. zn. 18Co/21/2018-1956, ktorý žalobca napadol dovolaním) bol priznaný nárok na
náhradu trov konania a samostatným uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/316/2007-2651 zo
dňa 12. 01. 2024 bolo v zmysle ust. § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodnuté o výške trov konania zohľadňujúcim(okrem iného) aj zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie tak, že v odseku 91 uvedeného uznesenia sa
uvádzalo, že „súdny poplatok za dovolanie bol súdom určený vo výške 16 182,- eura podľa ust. § 6 ods. 2
zákona č. 71/1992 Zb, pričom v rozhodnom období však z ust. § 6 ods. 3 citovaného zákona vyplýva, že

ak sa úkony a konania vykonávajú na základe podania podaného elektronickými prostriedkami, sadzba
poplatku je 50% zo sadzby poplatku ustanovenej v ustanovení sadzobníku znížená najviac o 70,- eura,
vzhľadom na čo je správna výška súdneho poplatku za dovolanie v sume 16 112,- eura“.

39. Uvedeným uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/316/2007-2651 zo dňa 12. 01. 2024

bola dosiahnutá reparácia (reštitúcia) v sume 16 112,- eura, ktorej sa žalobca domáhal odkazom na
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa21.12.2009,sp.zn.4MCdo23/2008.Takýmto
vydaním predmetného uznesenia o priznaní výšky trov konania vrátane súdneho poplatku za dovolanie
bola dosiahnutá reparácia žalobcovho nároku v sume 16 112,- eura vylučujúca existenciu akéhokoľvek
iného nároku žalobcu z dôvodu zaplatenia súdneho poplatku za dovolanie okrem sumy 70,- eura bez
ohľadu na to, či ju žalobca bude formulovať ako náhradu trov alebo náhradu škody. Vzhľadom na

vydanie rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 06. 2023, sp. zn. 18Co/5/2022-2463, ktorým bol
žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy je zrejmé,
že medzi nárokom žalobcu a zrušeným rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 04. 2019, sp.
zn. 18Co/21/2018-1956 neexistuje príčinná súvislosť.

40. Škodou sa vo všeobecnosti v zmysle zásad občianskeho práva rozumie zníženie majetku
poškodeného. Je pravdou, že žalobcovi sa zaplatením súdneho poplatku za dovolanie znížil majetok o
sumu tohto súdneho poplatku za dovolanie, ale nešlo o trvalý stav, ale iba o prechodný stav vzhľadom
na prebiehajúce súdne konanie pred Okresným súdom Prešov, pričom vzhľadom na citovaný rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 06. 2023, sp. zn. 18Co/5/2022-2463 a uznesenie Okresného súdu

Prešov sp. zn. 29C/316/2007-2651 zo dňa 12. 01. 2024 bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania
vo výške 100% a priznaná náhrada okrem iného zaplateného súdneho poplatku za dovolanie vo výške
16 112,- eura, čo znamená že pod túto náhradu škody sa subsumuje aj súdny poplatok za dovolanie.
Inak povedané, Okresný súd Prešov v predmetnom prebiehajúcom súdnom konaní žalobcovi priznal
náhradu trov konania okrem iného aj za zaplatený súdny poplatok za dovolanie, i keď vo výške 16 112,-

eura. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalobcovi sa suma súdneho poplatku za dovolanie vo výške
16 112,- eura vrátila titulom úspechu pri náhrade trov konania, takže sa prechodný stav zníženia majetku
žalobcu o zaplatený súdny poplatok za dovolanie vyrovná v uvedenej výške.

41. Čo sa týka nepriznaného zostatku zaplateného súdneho poplatku za dovolanie vo výške 70,-

eura, tak podľa uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/316/2007-2651 zo dňa 12. 01. 2024
táto zostávajúca suma predstavovala nesprávne vypočítaný súdny poplatok za dovolanie, ktorý musel
žalobca na základe výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie sp. zn. 29C 316/2007-2073
zo dňa 04. 09. 2019 zaplatiť, takže na túto sumu 70,- eura, predstavujúcu nesprávne stanovenú výšku
súdneho poplatku za dovolanie sa vzťahujú ust. § 11 ods. 1 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch, na základe čoho sa takto nesprávne určená výška súdneho poplatku žalobcovi musí vrátiť,
pretože ju platil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu (v tomto prípade výzvy súdu na zaplatenie
súdneho poplatku za dovolanie zo dňa 04. 09. 2019). Nejde preto pri posúdení tejto sumy o škodu, ktorá
vznikla žalobcovi v súvislosti s napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 06. 2023,
sp. zn. 18Co/5/2022-2463 a jeho prípadnou nezákonnosťou ako rozhodnutia súdu, ale o nesprávne

určenie výšky súdneho poplatku za dovolanie, pričom v časti takto nesprávne určenej výšky v sume 70,-
eura musí byť príslušným súdom rozhodnuté tak, že táto nesprávne určená výška súdneho poplatku za
dovolanie v sume 70,- eura sa musí žalobcovi vrátiť.

42. Ak by žalobcovi konajúci súd priznal náhradu škody spočívajúcu v zostatku zaplateného súdneho

poplatku za dovolanie, zo strany žalobcu by prišlo k bezdôvodnému obohateniu podľa ust. § 451
Občianskeho zákonníka v tejto časti (70,- eura), nakoľko by sumu zostatku zaplateného súdneho
poplatku za dovolanie vo výške 70,- eura mal žalobca vrátenú nielen rozhodnutím súdu prvej inštancie,
ale aj samostatným rozhodnutím, vydaným tunajším súdom o zostatku žaloby o náhradu škody,
spočívajúcej v náhrade zostatku sumy za zaplatený súdny poplatok za dovolanie vo výške 70,- eura.

Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že žalobcov nárok je v zostávajúcej časti 70,- eura nedôvodný, a
preto žalobu v tejto zostávajúcej časti zamietol.43. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

44. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

45. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

46. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa ust. §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že síce žalovaný mal plný úspech vo veci samej, ale súd mu nepriznal podľa ust.
§ 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania, nakoľko si žalovaný nežiadal náhradu trov konania
priznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení sust.
§ 362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (ust. § 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (ust. § 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.