Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Najvyšší Správny súd

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Anita Filová

Oblasť právnej úpravy – Správne právo – Ostatné

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Iná povaha rozhodnutia

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Zobraziť v rámci súdneho konania

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sfk/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200741
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:8020200741.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej,

zosudkyneMgr.KristínyBabiakovejazosudcuJUDr.RastislavaDlugoša,PhD.(sudcaspravodajca),vo
veci žalobcu (sťažovateľa): Jozef Lopuch - Club Hotel OLYMPIA, IČO: 14 285 410, s miestom podnikania
Partizánska 684/80, 058 01 Poprad, právne zastúpeného: JUDr. Marek Radačovský, advokát, so
sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101687399/2020 z 5. novembra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v
Košiciach č. k. PO-1S/85/2020-297 z 13. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad (ďalej aj ako „správca dane“) rozhodnutím č. 100388041/2020
zo 7. februára 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009

Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z príjmov fyzickej osoby v
sume 39 513,80 eur a určil rozdiel v sume daňovej straty vo výške 5 163,94 eur (t. j. neuznaná daňová
strata žalobcu) za zdaňovacie obdobie 2015. Uvedené prvostupňové rozhodnutie bolo v poradí druhým
rozhodnutím správcu dane, keď jeho predchádzajúce rozhodnutie č. 100816116/2019 z 8. apríla 2019
bolo rozhodnutím žalovaného č. 101804061/2019 z 24. júla 2019 zrušené z dôvodu identifikovanej
potreby doplnenia dokazovania (výsluch svedkov).

2. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že daňovou kontrolou a na základe
technickej expertízy elektronickej registračnej pokladnice č. 3449/2018 (ďalej aj ako „ERP“) z 3. januára
2018 bolo jednoznačne preukázané, že žalobca vykonával tlač nefiškálnych (falošných) pokladničných
dokladov vo veľkom rozsahu a opakovane - za zdaňovacie obdobie 2015 v počte 15.856 ks v
celkovej sume 204.132,33 eur s DPH. Žalobca uvedeným spôsobom krátil tržby falošnou tlačou
pokladničných dokladov, ktoré sa do prevádzkovej ani fiškálnej pamäte nezaznamenávali, keďže boli
tlačené prostredníctvom pripojenej nefiškálnej tlačiarne cez špeciálny typ platby Hotovosť*.

3. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101687399/2020 z 5. novembra 2020 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
4. Podľa žalovaného správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie vo vyrubovacom konaní
dokazovanie doplnil v súlade s pokynmi nadriadeného orgánu. Vypočul zamestnancov žalobcu,ktorí používali na evidenciu tržieb elektronickú registračnú pokladnicu v kontrolovanom zdaňovacom
období, zástupcu dodávateľa systému Asseco BLUEGASTRO a vykonal ústne pojednávanie so
zamestnancami Colného úradu Bratislava. Na všetkých ústnych pojednávaniach sa za žalobcu zúčastnil

jeho splnomocnený zástupca, ktorý voči vykonanému vypočúvaniu svedkov podal námietku zákonnosti
výsluchu s odôvodnením, že daňový subjekt tieto dôkazy nenavrhol vykonať. Svoju námietku podporil
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“ alebo „NS SR“)
sp. zn. 4Sžf/10/2016 z 3. októbra 2017, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/46/2016
z 19. decembra 2017, podľa ktorých vo vyrubovacom konaní nie je možné vykonávať nové dokazovanie,

ak ho správca dane mohol vykonať v rámci daňovej kontroly. K uvedenému žalovaný skonštatoval, že
citované rozhodnutia nemožno v tomto prípade použiť, pretože sa týkajú skutkovo rozdielnych prípadov.
Záverom žalovaný sumarizoval, že správca dane postupoval správne, v súlade so zásadami daňového
konania a v zmysle § 74 ods. 4 Daňového poriadku sa riadil právnym názorom odvolacieho orgánu.

II.

Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
5. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu, ktorú Správny súd v Košiciach (ďalej
aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. PO-1S/85/2020-408 z 31. januára 2024 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) zamietol. Napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. marca 2024 v spojení s
opravným uznesením č. k. PO-1S/85/2020-430 z 13. februára 2024, právoplatným 1. marca 2024.

6. Na návrh žalobcu správny súd uznesením č. k. PO-1S/85/2020-355 z 29. apríla 2021 správnej žalobe
priznal odkladný účinok.
7. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku identifikoval tri žalobné námietky založené na
presvedčení žalobcu o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia: i) nezákonný procesný postup správcu
dane v procese vykonávania dokazovania (námietka výsluchov bývalých zamestnancov žalobcu vo

vyrubovacom konaní bez návrhu na ich vypočutie žalobcom a námietka vykonania výsluchu svedkov
zamestnancami správcu dane v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté o žalobcom uplatnenej námietke
zaujatosti voči týmto zamestnancom); ii) dokazovaním žalovaného nedostatočne zistený skutkový stav
a následne nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania žalovaným (námietka sugestívneho
ovplyvňovania svedkov; námietka o rozpore svedeckých výpovedí so závermi správcu dane v otázke

existencie nefiškálnej tlačiarne a v otázke používania funkcie „Hotovosť*“; námietka selektívneho
hodnotenia dôkazov žalovaným, mimo iného aj nezohľadnením časovej a vecnej súvislosti medzi
miestnym zisťovaním a rozhodnutím dotknutým zdaňovacím obdobím roku 2015; námietka nevykonania
žalobcom navrhnutého dôkazu znaleckého dokazovania; námietka diskontinuity skoršieho rozhodnutia
žalovaného v tejto veci so žalobou napadnutým rozhodnutím); iii) formálne nedostatky rozhodnutia

žalovaného (námietka nesprávneho označenia žalobcu v napadnutom rozhodnutí a námietka o vydaní
napadnutého rozhodnutia nepríslušným orgánom).
8. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd odkázal v zmysle § 140 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na iný rozsudok správneho
súdu sp. zn. PO-1S/100/2020 z 5. októbra 2023 (ďalej aj ako „odkazovaný rozsudok“), vyhlásený skôr v

obdobnej veci žalobcu. Správny súd uviedol, že hoci odkazovaný rozsudok sa týkal postupov a záverov
správcu dane a žalovaného a) pre iný druh dane (dane z pridanej hodnoty) a b) odlišného zdaňovacieho
obdobia („decembra 2016“), je aj napriek týmto odlišnostiam vyššie odkazovaný rozsudok správneho
súdu aplikovateľným aj v konaní, predmetom ktorého je daň z príjmu za rok 2015. Uvedený záver
podporuje to, že ako v prejednávanej veci, tak aj v prípade odkazovaného rozsudku sú závery založené

na identických postupoch správcu dane a žalovaného pri identickým spôsobom vykonaných daňových
kontrolách u žalobcu naraz za viacero kontrolovaných zdaňovacích období (roky 2012 - 2017), súčasne
pre viaceré druhy dane, preto správny súd aj v napadnutom rozsudku poukazuje a dovoláva sa svojich
zdôvodnení uvedených v odkazovanom rozsudku týkajúcom sa identického žalobcu a jeho v podstate
identických žalobných námietok. Zároveň správny súd doplnil argumentáciu odkazovaného rozsudku aj

o vlastné právne posúdenie.
9. V odkazovanom rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu správny súd stotožnil, sa správny súd
zaoberal žalobnou námietkou nezákonnosti dôkazov vykonaných vo vyrubovacom konaní po zrušení
rozhodnutia správcu dane, upriamiac pozornosť na dôkaznú relevanciu vypočutých svedkov (bod 58.
odkazovaného rozsudku): „V nadväznosti na uvedené poukazuje správny súd na § 74 ods. 3 prvá

veta Daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho
konania dokazovanie. Príslušné ustanovenie ako predpoklad pre oprávnenie na vykonanie dokazovania
odvolacím orgánom nevyžaduje podanie návrhu na vykonanie dôkazov daňovým subjektom (ani
nelimituje takto vykonané dokazovanie koncentráciou vo vzťahu k dokazovaniu počas daňovej kontroly).Odvolacie konanie funkčne a z hľadiska časovej nadväznosti procesných postupov nasleduje za
vyrubovacím konaním. Na základe uvedeného vidí správny súd ako odôvodnený záver, že prípadné
vykonanie dôkazov vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia správcu dane žalovaným ako

odvolacím orgánom a to vykonané na jeho pokyn, nie je možné bez ďalšieho považovať za nezákonný
procesný postup (keďže takýto postup predstavuje len odraz právomoci žalovaného ako odvolacieho
orgánu vo vzťahu k dokazovaniu v odvolacom konaní, ktorej by sa inak mohol sám ujať ako odvolací
orgán). (...) (poznámka: odôvodnenie krátené kasačným súdom) Zároveň nie sú vylúčené situácie, kedy
by obdobný postup vykonaného dokazovania mohol byť považovaný za postup v rozpore so zákonom a

takto získané dôkazy by bolo nutné vyhodnotiť ako nezákonné. Bolo by to tak predovšetkým v prípade,
ak by sa jednalo o procesný postup, ktorým by účelovo malo dôjsť k obchádzaniu zákonných časových
limitov pre vykonanie daňovej kontroly (§ 46 ods. 10 Daňového poriadku), prípadne k obchádzaniu
predpokladov pre začatie opätovnej daňovej kontroly (§ 44 ods. 4 Daňového poriadku). (...) (poznámka:
odôvodnenie krátené kasačným súdom) V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk 10/2020 zo dňa 24.2.2022, v zmysle ktorého v rámci

vyrubovacieho konania by sa v podstate mali bližšie objasniť konkrétne sporné skutočnosti, ktoré vystali
z pripomienok daňového subjektu k zisteniam správcu dane, pričom samozrejme nie je vylúčené ani
doplnenie dokazovania v určitej, nie rozsiahlej miere, nakoľko riadne dokazovanie má byť primárne
realizované v rámci daňovej kontroly. V prejednávanej veci bola skutková okolnosť týkajúca sa funkcie
„Hotovosť*“ umožňujúcej tlač dokladov vyvolávajúcich riziko zámeny s riadnym pokladničným dokladom

formulovaná a podopretá zákonným dôkazom vo forme expertízy registračnej pokladnice už počas
daňovej kontroly. Počas daňovej kontroly bola taktiež ustálená skutková okolnosť využitia tejto funkcie
žalobcom na vydanie takéhoto dokladu pri realizovaní zdaniteľného obchodu (táto skutková okolnosť
bola podopretá dôkazom vo forme vykonaného nákupu pri miestnom zisťovaní zamestnancom správcu
dane).“

10. V odkazovanom rozsudku tiež správny súd v súvislosti s uvedenou námietkou poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/126/2022 zo 17. októbra
2023 „Podľa kasačného súdu nemožno následný príkaz sťažovateľa ako odvolacieho orgánu na
vypočutie zamestnancov žalobcu či vykonanie tohto príkazu správcom dane hodnotiť ako svojvoľný či
nezákonný postup. Tento príkaz na vykonanie dôkazov mal svoje opodstatnenie v konkrétnej odvolacej

námietke žalobcu, pričom samotný žalobca namietal nezákonnosť vypočutia svojich zamestnancov
a nemožnosť klásť im otázky, čo bolo možné - logicky - odstrániť práve nariadením výsluchov
zamestnancov žalobcu. I keď uvedené dôkazy boli vykonané až vo vyrubovacom konaní, nejde s
ohľadomnakonkrétneskutkovéaprávneokolnostivecioporušenieDaňovéhoporiadku,aleopovinnosť
správcu dane v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku.“ Následne v okolnostiach tejto námietky správny

súd doplnil, že žalovaný pokynom adresovaným správcovi dane vykonať dokazovanie výsluchom
zamestnancov žalobcu vo vyrubovacom konaní i) reagoval na odvolaciu námietku žalobcu, že nemal
možnosť byť pri výsluchu svojich zamestnancov a tak realizovať svoje procesné práva (uvedené je
možné vnímať ako síce nie explicitný, ale nepriamy návrh žalobcu plynúci z jeho odvolania); ii) žalovaný
neuložil správcovi dane vykonať dokazovane na preukázanie úplne nových skutočností, s ktorými by

správca dane do tej doby argumentačne nepracoval, len mu uložil toto dokazovanie doplniť tak, aby
tieto správcom dane už tvrdené skutočnosti boli aj objektívne uveriteľnými a preukaznými, pri súčasnom
zachovaní všetkých procesných práv žalobcu.
11. V súvislosti s druhou žalobnou námietkou týkajúcou sa nezákonného procesného postupu správcu
dane (odobreného aj žalovaným) pri vykonávaní dokazovania, spočívajúceho v tom, že správca dane

mal 9. októbra 2019 vykonať výsluch svedkov (colníkov podieľajúcich sa na vypracovaní technickej
expertízy elektronickej registračnej pokladnice) v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté o žalobcom (dňa
7. októbra 2019) uplatnenej námietke zaujatosti voči týmto zamestnancom správcu dane, správny
súd uviedol, že vzhľadom na okolnosť, že v tejto veci bola nosným dôkazom technická expertíza
elektronickejregistračnejpokladnice,aniprípadnékonštatovaniezaujatostizamestnancovsprávcudane

nemohlo oslabiť závery tohto nosného dôkazu. Samotný spôsob vykonávania svedeckej výpovede,
keď zamestnanci colného úradu začali vypovedať spoločne, správny súd nevyhodnotil ako nezákonný,
keďže svedkovia mali status podobní znalcom, a teda referovali a vysvetľovali svoje odborné závery,
ktoré boli už skôr písomne zachytené v technickej expertíze ERP. Po akceptovaní námietky žalobcu, aby
zamestnanci colného úradu vypovedali každý zvlášť, k čomu došlo po druhej položenej otázke v rámci

výpovede [poznámka kasačného súdu], správca dane nepoužil tieto prvé dve odpovede zamestnancov
colného úradu vo svojom odôvodnení. Správny súd preto dospel k záveru, že aj keby tento postup aj
napĺňal znaky nezákonného procesného postupu, tak by sa jednalo iba o formálny nedostatok nemajúcifundamentálny vplyv na rozhodnutie správcu dane a žalovaného. Aj uvedená žalobná námietka bola
preto správnym súdom vyhodnotená ako nedôvodná.
12. Správny súd posúdil ako nedôvodné aj vzájomne prepojené námietky z druhej skupiny žalobných

námietok týkajúcich sa hodnotenia vykonaných dôkazov správcom dane a žalovaným, keď hodnotenie
dôkazov malo byť podľa žalobcu jednostranné a voči nemu tendenčné. Žalobca správcovi dane vytkol,
že zohľadnil iba tie časti výpovedí svedkov, ktoré sa mu „hodili“, dôkazom čoho malo byť aj to, že
žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol odlišne od svojho skoršieho rozhodnutia v tejto veci.
K uvedenému správny súd skonštatoval, že po preskúmaní dôvodov v poradí prvého rozhodnutia

žalovaného v tejto veci, ktorým žalovaný vrátil vec správcovi dane na opätovné konanie a rozhodnutie, je
zrejmé, že tvrdenie žalobcu sa nezakladá na pravde. Žalovaný totižto nezrušil v poradí prvé rozhodnutie
správcu dane preto, že by považoval technickú expertízu ERP za nedostatočný dôkaz (dokonca
žalovaný vyhodnotil technickú expertízu ako listinný dôkaz s vysokým stupňom dôveryhodnosti), ale
práve v záujme ochrany procesných práv žalobcu, najmä aby žalobca mohol kladením otázok svedkom
obhajovať svoj záujem. Poukázal najmä na potrebu opätovného výsluchu svedkyne X., pretože pri jej

vypočutípočasmiestnehozisťovaniažalobcanebolprítomnýanemoholjejklásťotázky;akoajzdôvodu,
že správca dane neprijateľne zovšeobecnil vyjadrenia tejto svedkyne pri miestnom zisťovaní o používaní
funkcie „Hotovosť*“ na všetkých zamestnancov žalobcu bez ich vypočutia a vypočutia servisného
technika, ktorý musel mať vedomosť o tejto funkcionalite ERP a napokon preto, že správca dane osobne
nevypočul colníkov vykonávajúcich expertízu ERP, ktorý dôkaz navrhoval žalobca. Z uvedeného potom

správnemusúduvyplynulzáver,žejenepochybné,žepostojžalovanéhovočižalobcovineboltendenčný
a žalobcu poškodzujúci. Práve naopak, žalobcovi bolo umožnené klásť svedkom otázky tak, aby mohol
vysvetliť zistenia vyplývajúce z technickej expertízy. Správny súd v postupe a napadnutom rozhodnutí
neidentifikoval znaky nekonzistentnosti, ani zaujatosti voči žalobcovi.
13. K námietke, že nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval prítomnosť druhej (nefiškálnej)

tlačiarne na prevádzke žalobcu, na ktorej mali byť tlačené falošné pokladničné bloky s dodatkom
žalobcu, že jeho zamestnanci svojimi výpoveďami mali jednoznačne vyvrátiť jej existenciu, čo však
žalovaný podľa žalobcu nezohľadnil, správny súd uviedol, že žalovaný sa tejto námietke venoval.
Konkrétne žalovaný uviedol: i) prítomnosť druhej tlačiarne na prevádzke žalobcu bola preukázaná
jednak pri miestnom zisťovaní 23. októbra 2017, kedy bola druhá tlačiareň zhabaná; ii) jednak je

táto tlačiareň zachytená vo fotodokumentácii, ktorá sa nachádza na CD nosiči v prílohe technickej
expertízy; iii) jednak tým, že pri technickej expertíze boli v pamäti ERP zistené mnohopočetné kópie
kompletného vyobrazenia falošných blokov dokonca s napodobením ochranného znaku Ministerstva
financií Slovenskej republiky, ktoré kompletné vyobrazenia sa podľa vyjadrenia aj servisného technika
uchovávali iba ak sa jednalo o doklad, ktorý bol aj reálne vytlačený (pri nevytlačenom doklade sa

neuchovávala kópia jeho kompletného vyobrazenia, iba sa doklad zaznamenal poradovým číslom
v zozname zadaných dokladov), pričom podľa technickej expertízy, falošné doklady boli tlačené na
nefiškálnej tlačiarni, ktorá teda musela existovať a iv) napokon žiadny zo zamestnancov žalobcu síce
nepotvrdil existenciu druhej tlačiarne na prevádzke žalobcu, ale - čo je dôležité - jej existenciu ani
vyslovene nevyvrátil.

14. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu o zjavnej kolízii, prípadne až rozpore
medzi výpoveďami svedkov na jednej strane a závermi správcu dane a žalovaného na strane druhej, tak
ohľadneotázkypoužívaniafunkcieERP„Hotovosť*“,akoajohľadnežalobcomtvrdenéhonepreukázania
faktického prijímania tržby a vydávania falošných pokladničných blokov zákazníkom v rozhodnom
zdaňovacom období roku 2015, ktoré skutočnosti mali byť podľa žalobcu výpoveďami svedkov, t. j.

jeho zamestnancov, vyslovene popreté, a teda odporujú záverom žalovaného. Správny súd zhrnul, že
správny orgán dôkazy nehodnotí izolovane, ale aj v ich vzájomných logických súvislostiach, prihliadajúc
pritomajnaokolnostiichvykonania,vosvetlečohosprávnyorgánvyhodnocujenapríkladdôveryhodnosť
dôkazu, jeho váhu, či jeho dopĺňanie sa s inými vykonanými dôkazmi. V danom prípade výpovede
zamestnancov žalobcu k otázke o používaní funkcionality „Hotovosť*“ mohli byť skreslené či neúplné,

a to nielen v dôsledku časového odstupu medzi uskutočnením činností, o ktorých vypovedali a ich
samotným výsluchom, ale aj z potenciálnej obavy z možnej trestnoprávnej zodpovednosti za nezákonné
konanie alebo za napomáhanie k nemu. Vzhľadom na uvedené potom správny súd akceptoval
závery žalovaného, že výpovede zamestnancov žalobcu mohli byť poznačené aj ich strachom či
obavou z dôsledkov (bod 41. napadnutého rozsudku), keď cez túto prizmu je potrebné vnímať aj ich

dôveryhodnosť v kontexte s inými explicitnými dôkazmi.
15. Napokon správny súd neprisvedčil ani dôvodnosti žalobnej námietky, že správcom dane nebolo
preukázané, že by zamestnanci žalobcu vydávali zákazníkom falošné (nefiškálne) bloky, pretože túto
skutočnosť je možné opätovne vyvodiť jednak zo záveru technickej expertízy ERP, podľa ktorej nájdenékópie úplného vyobrazenia falošných pokladničných blokov svedčia o tom, že museli byť aj reálne
vytlačené, ako aj použitím formálnej logiky, že zamestnanci žalobcu asi netlačili tieto bloky iba „pre nič,
za nič“ a dokonca aj s napodobením ochranného značenia Ministerstva financií Slovenskej republiky,

aby boli na nerozoznanie od pravých blokov, ale ich tlačili preto, aby ich vydali zákazníkovi a za to
aby zinkasovali tržbu, čo zamestnanci žalobcu aj potvrdili, keď uviedli, že zákazníkom vždy vydali
pokladničný blok.
16. V zmysle ďalšej námietky žalobcu mali byť porušené jeho práva aj tým, že nemal mať možnosť
oboznámiť s obsahom CD nosiča, z ktorého bola generovaná tabuľka nájdených falošných blokov

do rozhodnutia správcu dane, ako aj tým, že správca dane žalobcovi neumožnil byť pri vykonávaní
technickej expertízy ERP - s čím súvisí aj námietka, že nebolo vyhovené návrhu žalobcu na vyhotovenie
nezávislého znaleckého dokazovania ohľadne ERP. V súvislosti s údajmi na CD nosiči sa správny
súd stotožnil s konštatovaním žalovaného, že toto bolo predmetom spracovania a skúmania colného
úradu, ako zákonom oprávneného orgánu na vykonávanie technickej expertízy ERP, pričom žalovaný,
ako aj správca dane mali k dispozícii iba rovnaký výstup z tejto expertízy tak, ako aj žalobca, ktorého

splnomocnený zástupca bol s jej závermi oboznámený na ústnom pojednávaní. V súvislosti s uvedeným
správny súd tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/44/2019
z 10. septembra 2019.
17. V kontexte námietky žalobcu, že správca dane ani žalovaný nereflektovali na jeho návrh vykonať
na preverenie ERP nezávislé znalecké dokazovanie (ktorý návrh žalobca odôvodňoval pochybnosťou

o nezaujatosti colného úradu vykonávajúceho expertízu ERP z dôvodu kolegiálneho vzťahu v rámci
Finančnej správy SR medzi zamestnancami správcu dane a zamestnancami colného úradu), správny
súd poukázal na body 63. a 64. odkazovaného rozsudku č. k. PO-1S/100/2020-290 zo dňa 05.10.2023
- „(...) Správca dane ani nie je oprávnený vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, pretože
ide o odbornú otázku vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom Bratislava, ktorý je ako

jediný štátny orgán oprávnený vykonávať technické expertízy ERP. Zo správnej žaloby, ani z obsahu
administratívneho spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by mala spochybniť zákonnosť expertíz
ERP vykonaných Colným úradom Bratislava vo veci žalobcu, pričom zákonnosť postupu tohto v tom
čase zákonom výslovne aprobovaného expertného orgánu nemôže byť spochybnená iba tým, že aj
tento orgán je súčasťou Finančnej správy SR. Pokiaľ by už samotná táto skutočnosť mala mať za

následok pochybnosť o hodnovernosti a zákonnosti expertízy vykonanej Colným úradom Bratislava, bol
by vo svojej podstate úplne popretý účel právnej normy, ktorá zverila odborné posudzovanie a výkon
technickej expertízy ERP práve tomuto orgánu.“ V súvislosti s touto okolnosťou správny súd podporne
opäť poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/44/2019 z 10.
septembra 2019. V intenciách uvedeného doplnil, že tak, ako aj pri iných žalobcom navrhovaných

dôkazoch, aj v tomto prípade bolo jeho povinnosťou svoj návrh na vykonanie dôkazu odôvodniť. A to
minimálne v tom smere, aká skutočnosť bude týmto dôkazom spochybnená alebo čo sa ním preukáže,
čo sa v tomto prípade nestalo. A keďže žalobca ani neformuloval vecnú pochybnosť o prípadnej
nesprávnosti či neúplnosti technickej expertízy vypracovanej colným úradom a túto pochybnosť tak
nemal ani správca dane, nevyvstala potreba nariaďovať vo veci znalecké dokazovanie. Navyše všetky

prípadné nejasnosti ohľadne colným úradom vypracovanej technickej expertízy ERP si mohol žalobca
ozrejmiť pri výsluchu zamestnancov colného úradu, ktorí na nej pracovali.
18. Podľa správneho súdu bola nedôvodná aj ostatná námietka žalobcu špecifikovaná v rámci druhej
skupinynámietokoneexistenciičasovejavecnejsúvislostimedziokamihommiestnehozisťovania,ktoré
sa uskutočnilo 23. októbra 2017 (na strane jednej) a posudzovaným zdaňovacím obdobím roku 2015

(na strane druhej). Žalobca mal za to, že skutočnosti zistené pri miestnom zisťovaní 23. októbra 2017
nemôžu byť relevantné spätne. S touto námietkou sa žalovaný vysporiadal konštatovaním, že odhalenia
pri miestnom zisťovaní viedli k ich ďalšiemu preverovaniu technickou expertízou ERP, pri ktorej bolo
zistené, že v systéme BLUEGASTRO, ktorý čísloval doklady v rade bez prerušenia a bez ohľadu na to,
či išlo o pravé alebo falošné doklady, bol zistený aj veľký počet kópií (kompletných vyobrazení) dokladov

s označením „Hotovosť*“ za rok 2015. Takéto odôvodnenie žalovaného vyhodnotil správny súd ako
dostatočné,keďženímžalovanýdalžalobcoviodpoveďnajehootázkustým,žeuvedenásúvislosťalebo
prepojenie je dané práve existenciou zisteného neprerušeného radu číslovaných, žalobcom tlačených
pokladničných dokladov, a to pravých, ako aj falošných, ktorý rad spätne odo dňa miestneho zisťovania
pokračoval aj do obdobia relevantného v tomto súdnom konaní. Inými slovami povedané, vykonanie

miestneho zisťovania a skutočnosti pri ňom odhalené boli iba začiatkom na spätné preverovanie
účtovníctva žalobcu v tom smere, či sa praktiky účtovania žalobcom realizované v deň miestneho
zisťovania potvrdia aj v iných obdobiach, pričom žalobca nemôže opomínať, že rozhodnutie žalovaného
nie je založené na záveroch miestneho zisťovania, ktorého závery sú uvedené iba pre „dokreslenie“reálneho priebehu samotného účtovania žalobcom, ako aj na ozrejmenie dôvodu, pre ktorý správca
dane začal žalobcu preverovať. Nosným dôkazom pre rozhodnutie žalovaného je pritom práve technická
expertíza ERP.

19. K argumentácii žalobcu ohľadom nesprávneho označenia žalobcu, ktorý namietal, že uvedené
výstupy orgánov verejnej správy neobsahujú správne označenie žalobcu, správny súd uviedol, že
žalobca bol v napadnutých rozhodnutiach, ako aj v protokole označený v súlade s ustanovením § 63
ods. 3 a § 47 písm. c) Daňového poriadku, a to ako fyzická osoba - podnikateľ správne uvedeným
menom, priezviskom, adresou a tiež správne uvedenými údajmi o IČO, DIČ a IČ DPH, ktoré umožňovali

jednoznačne, spoľahlivo a správne identifikovať žalobcu ako osobu, ktorej je rozhodnutie adresované
a ktorej sa týka protokol.
20. Rovnako sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu ohľadom nezákonnosti viažucej sa k
orgánu verejnej správy, ktorý vo veci konal a rozhodoval (správca dane). Správny súd bol toho názoru,
že z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správne konanie vo veci žalobcu bolo
vedené pobočkou Daňového úradu Prešov, konkrétne pobočkou Poprad, ktorá v zmysle § 5 ods. 1

zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2019, patrila do územnej pôsobnosti Daňového úradu
Prešov a bola riadnou organizačnou zložkou tohto správcu dane. Uvedenie adresy sídla oprávnene
konajúcej pobočky a zároveň neuvedenie adresy sídla správcu dane je možné vnímať ako postup
síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 47 písm. a) Daňového poriadku, avšak nemajúci v danom

prípade žiaden negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu.

III.
Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
21.Protirozsudkusprávnehosúdupodalžalobca(ďalejajako„sťažovateľ“)kasačnúsťažnosťzdôvodov

podľa v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP
napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby
kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
22. Sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, konkrétne absenciu
odpovede na zásadné otázky súvisiace s predmetom konania. Napadnutý rozsudok obsahuje množstvo

všeobecných konštatácií a citácií bez toho, aby z nich vyplývala súvislosť s predmetom konania.
23. Správny súd nesprávne posúdil námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, keď
dospel k nesprávnemu záveru, že orgány verejnej správy vyhodnotili dôkazy zákonne. Žalovaný pritom
dôkazy hodnotil selektívne. Správny súd zovšeobecnil obsah výsluchov svedkov bez komplexného
posúdenia ich obsahu jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti. Mal za to, že správny súd poukázal v

rámci právneho posúdenia len na svedecké výpovede svedkov H., A. a J.. S predmetnou námietkou
sťažovateľa sa pritom správny súd mal vysporiadať len v dvoch bodoch napadnutého rozsudku. Naviac
mal len nekriticky prevziať závery orgánov verejnej správy, bez reflexie na existenciu dôkazov, ktoré
potvrdzujú tvrdenia sťažovateľa a vyvracajú tvrdenia žalovaného.
24.VďalšomobsahukasačnejsťažnostipoukázalnavýpovedesvedkýňX.,Y.,S.,X.aY..Tietosvedkyne

mali podľa sťažovateľa pri výsluchoch u správcu dane vypovedať, aké funkcie používali pri evidencii
tržieb v rámci elektronickej registračnej pokladnice, pričom ani jedna z nich neuviedla, že používala
funkciu „Hotovosť*“. Uvádzali iné funkcie, a to „Hotovosť“, „Platobná karta“, „Terminál“, „Stravné lístky“,
„Kreditná karta“ a „Calio karta“. Podľa sťažovateľa teda tieto výpovede predstavujú priamy dôkaz o tom,
že závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí sú ničím nepodložené domnienky a tvrdenia.

25. V súvislosti s vykonanými dôkazmi poukázal sťažovateľ na to, že žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí odvoláva na vyjadrenie svedkyne X. zo zápisnice z miestneho zisťovania z 23. októbra
2017, avšak súčasne v rozhodnutí, ktorým zrušil prvé rozhodnutie správcu dane, sám uviedol, že toto
vyhlásenie nie je postačujúce pre záver v kontexte § 24 ods. 3 a § 63 ods. 2 Daňového poriadku.
Sťažovateľ žalovanému vytkol, že v rámci nového konania vo veci (predmet súdneho prieskumu) sa od

svojho skoršieho názoru odklonil, t. j. z predmetného vyjadrenia napriek tomu vychádzal, hoci sám skôr
uviedol, že toto vyhlásenie nie je pre potreby daňového konania postačujúce.
26. Sťažovateľ v ďalšom žalovanému vytkol jeho záver, že ani jeden zo svedkov sa jednoznačne
nevyjadril,žefunkciuHotovosť*nepoužíval,čomaložalovanémustačiťprezáver,žežalobcatútofunkciu
používal a že na základe takýchto dokladov došlo k zdaniteľnému plneniu. Namietol, že v predmetnej

veci sa nekoná o nároku sťažovateľa na vrátenie odpočtu dane, kde by znášal dôkazné bremeno on, ale
naopak je to žalovaný, kto v tomto konaní znáša dôkazné bremeno a on musí preukazovať skutočnosti
relevantné pre jeho postup.27. V tejto súvislosti namietal, že aj výpovede svedkov H., A. a J. boli vyhodnotené selektívne a že
orgány verejnej správy z nich prevzali len tvrdenia, ktoré sa im „hodili“. Títo svedkovia nepotvrdili, resp.
vyvrátili existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u žalobcu. Nepotvrdili, že by tzv. „falošný“ doklad (Hotovosť*)

bol z tlačiarne vytlačený, resp. popreli, že by takýto doklad bol zákazníkovi vydaný, príp. sa k tomu
nevedeli vyjadriť. Naviac, sťažovateľ spochybnil ich výpoveď aj vzhľadom na „časovú diskontinuitu“.
Rozporoval tiež, že títo svedkovia boli zo strany správcu dane vypočúvaní sugestívnym spôsobom,
t. j. bol im počas podávania svedeckej výpovede predložený dokument A4 (obrázok displeja funkcie
„Hotovosť*“), po ktorého vzhliadnutí svedkovia uvádzali rôzne informácie k tejto funkcii.

28. Výpovede svedkov X., Y., T. R. a T. správca dane podľa sťažovateľa „bezdôvodne a svojvoľne
neuviedol“, keď tieto osoby mali údajne tvrdenia správcu dane vyvrátiť. Poukázal pritom na to, že ak
orgán verejnej správy vychádzal z výpovedí svedkov H., A. a J., mal vo vzájomnej súvislosti hodnotiť
aj svedecké výpovede svedkov R., X., X., Y., T. R. a T., čo však neurobil. Sťažovateľ má za to, že sa
jedná o pochybenie v podobe selektívneho hodnotenia dôkazov, opomenutia ich hodnotenia jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach, resp. o úplne nesprávnu interpretáciu svedeckých výpovedí, teda ich

„vytrhnutie z kontextu“. Nesprávnosť právneho posúdenia veci potom v zmysle vyššie uvedeného má
podľa sťažovateľa spočívať v tom, že správny súd akceptoval postup žalovaného, ktorý si selektívne
vybral tie dôkazy zo všetkých vykonaných, ktoré sa mu hodili pre potreby potvrdenia záverov správcu
dane, a to bez kritického vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov vo vzájomnej súvislosti.
29. Ako nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom namietal sťažovateľ aj to, že záver

žalovaného vo veci existencie nefiškálnej tlačiarne u žalobcu v priebehu roka 2017 vyhodnotil ako
správny, resp. relevantný aj v podmienkach súdenej veci. Správny súd pritom pri posudzovaní tejto
otázky vôbec nevzal do úvahy obsah administratívneho spisu. Sťažovateľ poukázal na 13 svedeckých
výpovedí, z ktorých má vyplývať, že nefiškálna tlačiareň v rozhodnom čase u neho nebola. Navrhol
správnemu súdu vykonať zápisnice z výsluchu týchto svedkov, pričom napadnutý rozsudok sa s týmto

jeho návrhom žiadnym spôsobom nevysporiadal. Podľa sťažovateľa potom platí, že ak predmetné
výpovede fakticky vylučujú existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u neho, je vylúčené aj to, aby sa tlačili
doklady „Hotovosť*“, keďže na to nebol k dispozícii spôsobilý nástroj. Tu potom správnemu súdu vytkol,
že dospel k záveru, že takáto nefiškálna tlačiareň u neho bola (ako jediný logický záver z vykonaných
dôkazov), pričom však tento záver je v rozpore so špecifikovanými 13 svedeckými výpoveďami. Doplnil,

že existencia takejto tlačiarne bola zistená pri miestnom zisťovaní v roku 2017, čo však nemá žiadnu
relevanciuspoukazomnazdaňovacieobdobie,zaktorébolovydanénapadnutérozhodnutiežalovaného
(poznámka kasačného súdu: rok 2015).
30. Správnemu súdu sťažovateľ vytkol aj nevenovanie sa tomu, že ani jeden zo svedkov nepotvrdil
rozdiel medzi reálne prijatou tržbou a uzávierkou vytlačenou z elektronickej registračnej pokladnice.

Namietol, že ak ani jeden zo zamestnancov nezaznamenal rozdiel medzi riadne prijatou tržbou a dennou
uzávierkou z elektronickej registračnej pokladnice, je úplne vylúčené, aby existovala akákoľvek tržba,
ktorú žalovaný a správca dane označujú ako nepriznaná.
31. Ďalšie nesprávne práve posúdenie veci zo strany správneho súdu má podľa sťažovateľa spočívať
v neexistencii ani jedného dôkazu o tom, že v rozhodnom čase prijal akúkoľvek odplatu za akékoľvek

poskytnuté zdaniteľné plnenie, ktorá by sa mala prejaviť vo výške jeho tržieb. Podľa sťažovateľa nebolo
preukázané, že došlo k dodaniu tovarov alebo služieb, za ktoré by tieto plnenia prijal. Správnemu súdu
vytýka, že sa jedná o kľúčovú námietku, pričom tento sa jej nevenoval.
32. Sťažovateľ správnemu súdu vytkol, že nesprávne vyhodnotil rozloženie dôkazného bremena v
daňovom konaní. Ak v rámci daňovej kontroly správca dane predniesol záver o údajných nepriznaných

tržbách sťažovateľa, bol to správca dane, kto bol nositeľom dôkazného bremena (a nie daňový subjekt)
vo vzťahu k uvedenej skutočnosti. Sťažovateľ namieta, že nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by
preukazoval, že doklady, o ktorých to majú orgány verejnej správy za preukázané, boli naozaj vytlačené
a že boli odovzdané jeho zákazníkom. Tvrdí, že vykonané dôkazy tieto závery správcu dane o tlačení
falošných dokladov v celom rozsahu vyvracajú. Správny súd sa však výpoveďami svedkov nezaoberal

a rovnako ani vyhodnotením týchto výpovedí žalovaným.
33. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nebol tiež produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že by
bol vytlačený čo i len jediný doklad, od akých odvíja svoje závery žalovaný, resp. správca dane. Má
za to, že ak správca dane chcel zvýšiť daňovému subjektu zdaniteľné príjmy v určitej výške, musí
mať aj dôkazy o existencii týchto príjmov. Namietol, že takéto dôkazy orgány verejnej správy nemajú,

keďže technická expertíza vypracovaná inou zložkou žalovaného nie je podľa sťažovateľa dostatočným
dôkazomnapreukázanieexistencieďalšíchtržieb,ktoréneboliuvedenévdaňovompriznaní.Sťažovateľ
tvrdí, že správca dane musí v konaní preukázať existenciu tržby, pričom sa tak nestalo. Žalovaný sa
v podstate mal obmedziť na konštatovanie o tom, že pri elektronickej registračnej pokladnici by muselbyť inštalovaný kamerový systém, ktorý však inštalovaný nebol, a preto žalovaný ani správca dane
nevedeli preukázať existenciu prijatia tržieb. Ak orgány verejnej správy nevedeli zabezpečiť jediný dôkaz
o reálnom prijatí tržieb, podľa sťažovateľa nie je možné určiť rozdiel dane.

34. Správnemu súdu v ďalšom sťažovateľ vytkol, že dospel k záveru o tom, že skutkové okolnosti
veci boli dostatočne zistené, pričom však poukázal len na tri svedecké výpovede, ktoré boli naviac
v rozpore so zvyšnými svedeckými výpoveďami (v celkovom počte sedem), a to nielen v otázke
neexistencie nefiškálnej tlačiarne v prevádzke žalobcu v roku 2017, ale najmä v otázke existencie tržieb
na strane žalobcu v dotknutom období (rok 2015). Namietol, že ním označené dôkazné prostriedky

negujú existenciu ucelenej reťaze dôkazov o údajnom prijatí nepriznaných tržieb. Samotná tabuľka o
nefiškálnych dokladoch (súčasť rozhodnutia správcu dane) nepreukazuje, že sa jedná o nepriznanú
tržbu. Podľa sťažovateľa potom neexistuje jediný dôkaz o týchto tržbách a predmetné domnienky
správcu dane malo vyvrátiť niekoľko svedkov. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že reálne prijatie tržieb
nie je možné preukázať, pričom správny súd tento záver žalovaného o nemožnosti preukázania reálnosti
prijatia tržieb nevyhodnotil.

35. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z technickej expertízy vyplýva, že „v internej databáze
BLUEGASTRO sa nachádzali nejaké doklady a ich vyobrazenie“, pričom zdôraznil slovo „interné“ s tým,
že sa v žiadnom prípade nejednalo o doklady používané v bežnom obchodnom styku, a preto podľa
sťažovateľa za takéto doklady logicky nemohla byť prijatá tržba. Doplnil, že aj svedkovia - zamestnanci
žalovaného (T., Y.), ako aj Z.. Y. vylúčili, že technická expertíza je dôkazom o existencii prijatia tržby za

dotknuté zdaňovacie obdobie.
36. V závere kasačnej sťažnosti sa sťažovateľ ohradil voči záverom správneho súdu, podľa
ktorých v rámci konania orgánov verejnej správy boli identifikované len formálne pochybenia, ktoré
neodôvodňovali zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí. Osobitne pritom poukázal na vady týkajúce
sa protokolu, v ktorom nebolo uvedené sídlo správcu dane, čo nebolo podľa správneho súdu posúdené

ako podstatné pochybenie zo strany orgánov verejnej správy. Doplnil tiež, že podstatným procesným
pochybením správcu dane bolo napr. aj vedenie výsluchov v rámci ústneho pojednávania uskutočnené
9. októbra 2019, keď správca dane musel toto ústne pojednávanie ukončiť (výsluch dvoch osôb za
vzájomnej prítomnosti, nie osve). Neprípustný postup správcu dane potvrdzuje napr. aj to, že samotní
zamestnanci Finančnej správy Slovenskej republiky ako vypočúvané osoby museli v rámci zápisnice

podať námietky proti jej obsahu.
37.Pochybeniasprávcudanepodľasťažovateľaniesúformálne,akovyhodnotilsprávnysúd,alenaopak
sú zásadné, a preto správny súd pochybil, ak ich relativizoval. Doplnil, že mal právo na to, aby v jeho
veci konal zamestnanec správcu dane, o zaujatosti ktorého nie sú žiadne pochybnosti, resp. aby o jeho
námietke proti takémuto zamestnancovi príslušný orgán rozhodol pred vykonaním sporných úkonov

týmto zamestnancom. Ak tomu tak nebolo, ochrana práv daňového subjektu prostredníctvom Daňového
poriadku je podľa sťažovateľa iluzórna. Z týchto ako aj z vyššie uvedených dôvodov žiadal, aby kasačný
súd postupom podľa § 462 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec správnemu súdu vrátil na ďalšie
konanie.
38. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a

vyjadreniach, stotožniac sa s právnym posúdením správneho súdu v napadnutom rozsudku. Poukázal
na premenlivosť argumentácie sťažovateľa - kým v správnej žalobe namietal výsluch svedkov a tvrdil,
že došlo k procesnému pochybeniu podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, v kasačnej sťažnosti už
namietal, že správny súd neaplikoval požiadavku hodnotenia dôkazov vo vzájomných súvislostiach.
39. Žalovaný, poukazujúc na relevanciu technickej expertízy vykonanej certifikovaným orgánom,

upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/44/2019 z 10.
septembra 2019, bod 32: „Je bežným postupom správcu dane postupovať v úzkej súčinnosti s inými
štátnymi orgánmi a použiť nimi získané informácie ako dôkazy za účelom správneho vyčíslenia základu
dane. Správca dane ani nie je oprávnený vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, nakoľko
ide o odbornú otázku vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom Bratislava, OCaFA, ktorý je ako

jediný štátny orgán oprávnený vykonávať technické expertízy ERP.“
40. Žalovaný uviedol, že nikdy nespochybnil hodnotu dôkazov z miestneho zisťovania uskutočneného
23. októbra 2017, t. j. že boli vytlačené doklady označené ako „Hotovosť*“ a že následne na základe
týchto dokladov zamestnanci sťažovateľa prijali tržby. Uviedol, že vyjadrenie S. X. a výpoveď svedkyne
Y. z 22. augusta 2019, ktoré boli tiež prítomné na miestnom zisťovaní 23. októbra 2017, považuje za

irelevantné, ba priam sporné, nakoľko obe svedkyne v deň miestneho zisťovania použili funkcionalitu
„Hotovosť*“. Tvrdil, že nariadené výsluchy svedkov mali odstrániť predchádzajúce pochybenia správcu
dane (v skoršom konaní), aby sťažovateľovi nebolo upreté právo klásť svedkom otázky a tiež aby
skutkový stav bol zistený čo najúplnejšie. Tieto výsluchy by však neboli nariadené, ak by správca danev skoršom konaní nezovšeobecnil vyjadrenie S. X. na všetky dotknuté zdaňovacie obdobia a nepoužil
by toto vyjadrenie ako svedeckú výpoveď. Zároveň však dodal, že výpovednú hodnotu v danom prípade
naprieč všetkými zdaňovacími obdobiami, v ktorých bolo zistené nezákonné používanie registračnej

pokladnice, má samotná technická expertíza a výpoveď servisného technika Z.. R. Y.. Výsluchy svedkov,
o ktoré sa sťažovateľ v rámci súdneho konania opiera (či už sú v jeho prospech alebo neprospech),
majú podľa žalovaného iba nepatrnú či doplnkovú hodnotu a boli iba podporným dôkazom.
41. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa prijímania tržieb, tlače pokladničných dokladov v režime
„Hotovosť*“,používanianefiškálnejtlačiarne,výpovedísvedkov,resp.časovéhoodstupuairelevantnosti

miestneho zisťovania z 23. októbra 2017, žalovaný uviedol, že tieto okolnosti je potrebné skúmať
v kontexte technickej expertízy, keďže pre posúdenie tohto prípadu bola práve technická expertíza
esenciálnou (spolu s výpoveďou Z.. Y.).
42. K pokusom sťažovateľa redukovať význam miestneho zisťovania z 23. októbra 2017 žalovaný
uviedol, že pri miestnom zisťovaní obsluha prevádzky vydala zákazníkovi (colníkovi) falošný doklad
(„Hotovosť*“) vytlačený cez nefiškálnu tlačiareň a zároveň prijala od colníka na základe tohto dokladu

platbu. Technickou expertízou pritom bolo zistené, že takto bolo od roku 2008 do 23. októbra 2017
vytlačených cca 147-tisíc dokladov. To, že tieto doklady boli vytlačené, vyplýva zo samotnej expertízy.
Technickáexpertízapritompreukázala,žefiškálnutlačiareňjemožnépoužiťajnatlačkópienefiškálnych
dokladov, resp. aj falošných pokladničných dokladov označených ako „Hotovosť*“.
43. Žalovaný ďalej odkázal na závery technického zisťovania spočívajúce v tom, že originály falošných

dokladov („Hotovosť*“) nemohli byť vytlačené cez fiškálnu tlačiareň, keďže doklady s označením
„Hotovosť*“ sa neukladajú do prevádzkovej pamäte a kontrolného záznamu. Doplnil, že toto bolo
preukázané aj v rámci miestneho zisťovania. Žalovaný zhrnul, že je nepochybné, že na prevádzke
sťažovateľa musela byť aj nefiškálna tlačiareň, ktorá umožnila tlač takýchto dokladov, a tým aj
obchádzanie fiškálnej pamäte ERP. Za jednotlivé zdaňovacie obdobia boli identifikované kópie dokladov

„Hotovosť*“, čo znamená, že tieto museli byť vytlačené a ich tlač mohla byť realizovaná výlučne na
nefiškálnom zariadení. Podľa žalovaného je v tejto súvislosti potrebné poukázať na to, že na tieto závery
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nereaguje.
44. Žalovaný odmietol argumentáciu sťažovateľa vytýkajúcu nedostatočné zistenie skutkových okolností
veci, keď doplnil, že pri takom množstve dokladov nie je možné, aby sa ku každému dokladu

vykonalo tak detailné zisťovanie, ako sa uskutočnilo 23. októbra 2017 (poznámka kasačného súdu: z
administratívneho spisu vyplýva, že za rok 2015 ide o fiškálne doklady v počte 9 108 kusov, falošné
doklady v počte 15 856 kusov). Vzhľadom na množstvo dokladov a ich simuláciu tak, aby sa podobali
na riadne fiškálne doklady, nebolo možné prijať argument, že malo ísť len o interné doklady.
45. Záverom žalovaný doplnil, že bez ohľadu na to, či si svedkovia pamätali podrobnosti práce s

ERP alebo nie, podstatným bolo to, že nefiškálne doklady simulujúce fiškálne doklady na prevádzke
sťažovateľa preukázateľne tlačené boli, keď tieto sa nezaznamenávali do fiškálnej pamäte a ani sa
neobjavili v kontrolných záznamoch. Išlo pritom o funkcionalitu, ktorá pôvodne v systéme nebola a ani
nie je potrebná na riadne fungovanie ERP. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť
ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.
Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
46. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§
438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. ods. 2 písm.

a) SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané
náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
47. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd v prejednávanej veci zaoberal, bolo, či je
dostatočne preukázateľne odôvodnený záver o porušení § 2 písm. b), f), h) a j) a § 17 ods. 1 písm.

a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o
dani z príjmov“) sťažovateľom tým, že nepriznal tú časť príjmu (tržieb) evidovanú v ERP, ktorá sa do
prevádzkovej ani inej fiškálnej pamäte ERP nezaznamenávala (vo výške 170 110,27 eur bez DPH),
keďže doklady o tejto časti tržieb boli tlačené pomocou nefiškálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu
platby „Hotovosť*“.

48. Podstatná časť sťažovateľom vytýkaných vád sa týka nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozsudku a nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom úvodná argumentácia obsiahnutá v
kasačnej sťažnosti je značne všeobecná. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje na podstatu
kasačného konania, ktorého účelom nie je reagovať na každé jednotlivé tvrdenie, resp. námietkusťažovateľa, a to najmä v prípade, ak táto nebola dostatočne konkretizovaná, prípadne ak ide o
námietku, na ktorú už reagoval správny súd a jeho závery sťažovateľ kvalifikovane nenapáda. Úlohou
kasačného súdu je primárne preskúmať zákonnosť postupu a rozsudku správneho súdu, nie v ďalšom

stupni správneho súdnictva preskúmavať postup a rozhodnutia správnych orgánov. Bolo preto úlohou
sťažovateľa adresne a čo najpresnejšie pomenovať nedostatky v konaní a v právnych úvahách
správneho súdu.
49. Kasačný súd, reagujúc na rozsah kasačnej sťažnosti a v nadväznosti na obsah odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku správneho súdu, dáva do pozornosti kľúčové námietky sťažovateľa, ktoré

primárne spočívali v nedostatočne odôvodnenom napadnutom rozsudku a správcom dane, resp.
žalovaným nedostatočne zisteným skutkovým stavom, ako aj v nesprávnom procesnom postupe
správcu dane, resp. žalovaného:
- námietka vykonania výsluchov bývalých zamestnancov sťažovateľa vo vyrubovacom konaní bez
návrhu na ich vypočutie sťažovateľom;
- námietka vykonania výsluchu svedkov zamestnancami správcu dane v čase, kedy nebolo rozhodnuté

o sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti voči týmto zamestnancom správcu dane;
- námietka nezohľadnenia časovej a vecnej súvislosti medzi miestnym zisťovaním a rozhodnutím
dotknutým zdaňovacím obdobím roku 2015;
- námietka o rozpore svedeckých výpovedí so závermi správcu dane v otázke existencie nefiškálnej
tlačiarne a v otázke používania funkcie „Hotovosť*“;

- námietka sugestívneho vedenia výsluchov svedkov;
- námietka nekontinuity skoršieho rozhodnutia žalovaného v tejto veci so správnou žalobou napadnutým
rozhodnutím;
- námietka selektívneho hodnotenia dôkazov žalovaným (zohľadnenie len troch svedeckých výpovedí);
- námietka nevykonania sťažovateľom navrhnutého dôkazu znaleckého dokazovania;

- námietka nepreukázania prijatia tržieb, na podklade ktorých bola vyrubená daň z príjmov.
50. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
51. Kasačný súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia v iných

konaniach už boli obdobné veci sťažovateľa s totožne nastolenými právnymi otázkami a námietkami,
ku ktorým kasačný súd vyslovil svoje právne názory, a to v rozsudkoch sp. zn. 4Sfk/22/2024 z 23.
októbra 2024 a sp. zn. 2Sfk/39/2023 z 31. marca 2025, ktorých predmetom bolo posúdenie vyrubenia
dane sťažovateľovi na dani z príjmov fyzickej osoby. Kasačný súd preto postupom podľa § 464 ods. 1
SSP v ďalšom poukazuje na vybrané časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 4Sfk/22/2024 z 23. októbra

2024, ktorého závery sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na práve posudzovanú vec. Kasačný súd
dáva do pozornosti, že v uvedenom rozsudku Najvyššieho správneho súdu išlo o posúdenie rozhodnutia
správcu dane o vyrubení dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2012, pričom správny
súd postupoval podľa § 140 SSP odkazujúc na rozsudok č. k. PO-1S/85/2020-408 z 31. januára 2024
v spojení s opravným uznesením č. k. PO-1S/85/2020-430 zo dňa 13. februára 2024, t. j. na rozsudok,

ktorý je predmetom prieskumu v tejto súdenej veci. Uvedené znamená, že závery rozsudku sp. zn.
4Sfk/22/2024 z 23. októbra 2024 možno v plnom rozsahu uplatniť na práve prejednávanú vec.
52. Kasačný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu, uvádza nasledovné časti rozsudku sp. zn.
4Sfk/22/2024 z 23. októbra 2024:
,,85.Najvyššísprávnysúdvsúvislostispodanoukasačnousťažnosťouvprvomradepoukazujenato,že

kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia najvyššieho správneho súdu.
Strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba
v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Na strane druhej, rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť,
ktorá je však obsahovo nesúrodá, má tiež za následok, že sa súd pri vysporiadaní s takouto kasačnou
sťažnosťou obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým

odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky
napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/2/2023).
86. Kasačná sťažnosť sťažovateľa je síce relatívne rozsiahla, avšak z podstatnej časti sa v nej opakuje
argumentácia zo správnej žaloby. Neušlo tiež pozornosti kasačného súdu, že mnohé námietky v nej
vznesené boli formulované vo všeobecnej rovine, príp. duplicitne. Obdobne, nie je možné opomenúť, že

kasačná sťažnosť, ktorá je predmetom tohto konania, je v podstatných otázkach fakticky identická aj s
inými kasačnými sťažnosťami, ktoré sťažovateľ v súvisiacich veciach podal. Toto však viedlo k tomu, že
nie každý argument (a to najmä skutkovej povahy), je, resp. bol materiálne relevantný v každej jednej
veci (tu je napr. možné poukázať na to, že sťažovateľ argumentoval v kasačnej sťažnosti aj svedeckýmivýpoveďami, ktoré pre účely rozhodnutia tvoriaceho predmet tohto konania, ani neboli orgánmi verejnej
správy v ich rozhodnutiach použité).
87. V tomto kontexte pritom najvyšší správny súd poukazuje na podstatu kasačného konania, ktorého

účelom nie je reagovať na každé jednotlivé tvrdenie, resp. námietku sťažovateľa, a to najmä v prípade,
ak táto nebola dostatočne konkrétne vznesená, príp. ak ide o námietku, na ktorú už reagoval správny
súd a jeho závery sťažovateľ kvalifikovane nenapáda. Úlohou najvyššieho správneho súdu v kasačnom
konaní je primárne preskúmať zákonnosť postupu a rozsudku správneho súdu, nie v druhom stupni
súdnictva ab ovo preskúmavať postup a rozhodnutia správnych orgánov. V kasačnom konaní by preto

mal sťažovateľ adresne a čo najpresnejšie pomenúvať nedostatky v konaní a v právnych úvahách
správneho súdu, tieto zrozumiteľne a v konkrétnej rovine konfrontovať s pozitívnoprávnou úpravou,
resp. ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu, formulovať alternatívny právny výklad (ak sa
nestotožnil s právnymi závermi správneho súdu), resp. čo najpresvedčivejšie prezentovať najvyššiemu
správnemu súdu argumentáciu v prospech správnosti ním prezentovaného názoru. Kasačná sťažnosť
žalobcu tieto podmienky a predpoklady spĺňa čiastočne.

[k všeobecnej námietke o vadách odôvodnenia napadnutého rozsudku, k námietke o nesprávnych
záveroch správneho súdu o dostatočnom zistení skutkových okolností veci, neodôvodnená a nekritická
akceptácia skutkových záverov správnych orgánov správnym súdom]
88.Skôrakonajvyššísprávnysúdpristúpikodôvodneniujednotlivýchkasačnýchnámietok,zdôvodu,že
podstatná časť sťažovateľom vytýkaných vád sa týka práve nedostatočného odôvodnenia napadnutého

rozsudku, je potrebné uviesť, že ide o rozsudok, v ktorom správny súd odkázal (podľa § 140 SSP) na
iný rozsudok toho istého správneho súdu v obdobnej veci, a to vo veci č. k. PO-1S/85/2020-408 zo dňa
31. januára 2024 v spojení s opravným uznesením č. k. PO-1S/85/2020-430 z 13. februára 2024 (pozn.:
ide o rozhodnutie súdu vo veci dane z príjmu sťažovateľa za rok 2015, keď predmetom tohto konania je
prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy majúci skutkový základ v obdobných záveroch správnych

orgánov, avšak za daň z príjmu za rok 2012) - k tomu pozri aj bod 4. tohto rozsudku. Vlastnému postupu
takéhoto odkazovania sťažovateľ vecne, ani formálne v kasačnej sťažnosti nič nevytkol. Z uvedených
dôvodov potom v ďalšom najvyšší správny súd skúmal kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku
primárne v kontexte odkazovaného rozsudku, keďže reálne odôvodnenie v tejto veci obsahuje práve
predmetný rozsudok.

89. Sťažovateľ pritom napadnutému rozsudku vytýka, že na jeho námietky dostatočne nereaguje, avšak
v bode 9. podanej kasačnej sťažnosti žiadne konkrétne námietky v tomto smere nevznáša, prezentuje
len všeobecnú argumentáciu týkajúcu sa štandardov odôvodnenia rozsudkov súdov. V konkrétnostiach
tak robí v bode 10. kasačnej sťažnosti (pozn.: parciálne - roztrúseným spôsobom - aj na iných miestach
kasačnej sťažnosti - k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej), kde poukazuje na to, že v rozsudku sa správny

súd nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom toho, že žalovaný v správnom konaní neprihliadal na
dôkazy, ktoré jeho závery vyvracajú. V tomto zmysle považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za
strohé, keď toto sa nachádza len v bodoch 129. a 130. odôvodnenia. Tu však kasačný súd poukazuje na
to, že tak napadnutý rozsudok (č. k. PO-1S/84/2020-442 zo dňa 27. februára 2024), ako ani odkazovaný
rozsudok (č. k. PO-1S/85/2020-408 zo dňa 31. januára 2024 v spojení s opravným uznesením č. k.

PO-1S/85/2020-430 z 13. februára 2024) body 129. a 130. neobsahujú.
90. [...] (poznámka: časť odôvodnenia krátená kasačným súdom) najvyšší správny súd uviedol, že
vo veci je relevantný aj ešte skorší rozsudok správneho súdu - č. k. PO-1S/100/2020-290 zo dňa 5.
októbra 2023, keďže na tento odkazuje rozsudok č. k. PO-1S/85/2020-408 zo dňa 31. januára 2024 v
spojení s opravným uznesením č. k. PO-1S/85/2020-430 z 13. februára 2024, potom je zrejmé, že aj toto

rozhodnutie správneho súdu je potrebné považovať za súčasť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ani
v ňom sa však body 129. a 130. nenachádzajú.
91.Kasačnýsúdpotomnemalzostranysťažovateľavkonkrétnostiachvymedzené,včommalaspočívať
vada odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď tak napadnutý rozsudok, ako ani odkazovaný rozsudok
a ešte skorší rozsudok v obdobnej veci, body 129. a 130. neobsahujú. (...)

93. Skutkovým okolnostiam veci - a to aj s prihliadnutím na námietku sťažovateľa, že správne orgány
mali dôkazy hodnotiť selektívne, resp. tendenčne - sa správny súd venoval v relevantnom rozsahu,
a to v bodoch 40. až 42. odkazovaného rozsudku, kde v súvislosti s uvedenou námietkou výslovne
poukázal aj na body 59. a 60. ďalšieho rozsudku (č. k. PO-1S/100/2020-290 zo dňa 5. októbra 2023).
Naviac, keďže v bode 37. odkazovaného rozsudku správny súd postupom podľa § 140 SSP odkázal

- vo všeobecnosti - na rozsudok č. k. PO-1S/100/2020-290 zo dňa 5. októbra 2023, je možné v tejto
súvislosti poukázať aj na body 59. až 70. uvedeného rozsudku, v ktorom sa správny súd s predmetnými
námietkami sťažovateľa podrobne a dostatočne vysporiadal. Závery správneho súdu vyjadrené v
uvedených častiach rozsudkov považuje kasačný súd za správne a právne udržateľné. Takéto „prvotné“hodnotenie dôkazov vykonaných v správnom konaní naviac ani nie je hlavnou funkciou správnych
súdov, keď tieto úkony má realizovať primárne správny orgán v správnom konaní. Správny súd má ex
post skúmať a testovať zákonnosť dokazovania realizovaného správnymi orgánmi a ich hodnotenie - v

rozsahu riadne vznesených námietok - a následne - v rozsahu riadne vznesených kasačných námietok
- môže toto hodnotenie správneho súdu preskúmať kasačný súd. [...] (poznámka: časť odôvodnenia
krátená kasačným súdom)
95. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd len nekriticky prevzal závery orgánov
verejnej správny ohľadom príslušných skutkových zistení. Osobitne namietal, že na niektoré závery

svedeckých výpovedí správne orgány neprihliadali, resp. tieto hodnotili selektívne (k tomu pozri čl. II
tohto rozsudku vyššie), pričom správny súd mal tento ich postup „nekriticky prevziať“.
96. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu je aj táto námietka sťažovateľa nedôvodná. Ako už bolo
uvedené vyššie, súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku je fakticky aj odôvodnenie dostatočnosti
preukázania skutkových okolností veci iným senátom toho istého správneho súdu vo veci sp. zn.
PO-1S/100/2020 [bod 41. odkazovaného rozsudku], v ktorom tento uviedol: „59. [...] Správny súd

zdôrazňuje, že vykonané dôkazy je potrebné hodnotiť vo vzájomných súvislostiach ako ucelenú reťaz
vzájomne sa doplňujúcich zistení. Výpovede svedkov nie je možné hodnotiť ako objektívne pre ich
zamestnanecký vzťah k žalobcovi, čoho dôkazom sú podstatné odlišnosti vo výpovedi zamestnankyne
žalobcu S. X. pri miestnom zisťovaní a pri výsluchu. Výsluchy boli navyše vykonávané so značným
časovýmodstupom,čoznamená,žesisvedkoviavrámcivýsluchov,vporovnanísozávermizmiestneho

zisťovania, nemuseli detailne pamätať všetky okolnosti ohľadom vystavovania pokladničných dokladov.
Skutočnosť, že žalobca používal funkciu Hotovosť*, na základe ktorej tlačil pokladničné doklady cez
nefiskálnu tlačiareň, vyplynula z miestneho zisťovania dnˇa 23.10.2017, pri ktorom zamestnankyne
žalobcu vystavili pokladničný doklad s použitím funkcie Hotovosť*, tento bol riadne vytlačený a
odovzdaný pracovníkom colného úradu a taktiež bola na tieto doklady prijatá tržba za riadne poskytnutú

službu. To, že po použití funkcie Hotovosť* dochádzalo k tlači pokladničných dokladov mimo fiskálnej
tlačiarnevyplývanepochybnezvýsledkovtechnickejexpertízyERP,nakoľkovprogrameBLUEGASTRO
sauložilikópiedokladov,pričomtentoprogramneumožňovalgenerovaťdokladbezjehotlače.Vzhľadom
na uvedené je logickým a právne udržateľným záver, že v prevádzke žalobcu existovala aj nefiskálna
tlačiareň, na ktorej sa takéto pokladničné doklady tlačili, keďže preukázateľne neboli tlačené na fiskálnej

tlačiarni (čo tiež vyplynulo z vykonanej technickej expertízy). Túto skutočnosť napokon potvrdilo aj
miestnezisťovanie,priktorombolizaistenédvetlačiarne(fiskálnaanefiskálna),pricˇomobebolifunkčne
spojené s ERP, čo bolo aj riadne zdokumentované“.
100. Naviac k prevzatému záveru, kasačný súd pripomína (ako to už uviedol vyššie), že v bodoch 40. až
42. odkazovaného rozsudku, správny súd adresne reaguje na námietky sťažovateľa o tom, prečo závery

orgánov verejnej správy považuje za dostatočne preukázané. Úlohou kasačného súdu pritom v tomto
konaní nie je predmetné závery citovať, príp. reprodukovať, ale vzhľadom na vznesenú námietku overiť,
či príslušné odôvodnenie správneho súdu je právne udržateľné, keď dospel k záveru, že tomu tak je.“
53. Kasačný súd dáva do pozornosti, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti rozsiahlo rozoberá postup
správneho súdu, citujúc: „Správny súd v napadnutom rozsudku poukázal v rámci právneho posúdenia

len na výpovede svedkov H., A. a J..“ Kasačný súd oboznámený s obsahom súdneho ako aj
administratívneho spisu uvádza, že toto tvrdenie sťažovateľa nemá podklad vo vlastnom texte
napadnutého rozsudku, keďže správny súd analyzuje v bode 42. správcom dane použité svedecké
výpovede svedkov vypočutých k tomuto zdaňovaciemu obdobiu (X., Y., X., Y., R. a J.). Na tomto mieste
je potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť nie je obsahovo naviazaná na text odôvodnenia napadnutého

rozsudku, ale je akousi širšou syntézou námietok, ktoré kasačný sťažovateľ uplatňuje/uplatňoval
aj v iných obdobných konaniach, ktorých realizácia správcom dane mala svoj základ v miestnom
zisťovaní zo dňa 23. októbra 2017. Vzhľadom k tomu, ako aj vzhľadom k sťažovateľovmu nesprávnemu
poukazovaniuna(neexistujúce)častirozhodnutia(viďvyššie)možnojednoznačneuzavrieť,žeprieskum
kasačného súdu je redukovaný len na tvrdenia sťažovateľa, ktoré poukazujú na existujúce skutočnosti

a skutočnosti overiteľné v súdnom, resp. administratívnom spise.
54. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal aj to, že správcom dane použité výpovede svedkov H.,
A. a J. sú irelevantné pre ich „časovú diskontinuitu“, resp. že boli selektívne (podľa sťažovateľa boli
hodnotené tak, ako sa správcovi dane hodili). Uvedení traja svedkovia pracovali pre sťažovateľa v
rôznych časových úsekoch rokov 2015 až 2017 a predmetom rozhodnutia orgánov verejnej správy v

súdenejvecijedaňzpríjmusťažovateľazarok2015,pretohodnotenietýchtovýpovedízostranysprávcu
dane malo svoj zmysel. Z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že z množiny týchto svedkov poukazoval
na svedeckú výpoveď svedkyne J.. Z technickej expertízy vyplýva, že na ERP zariadení sťažovateľa
sa funkcia Hotovosť* používala už od 30. júna 2008, a to až do 23. októbra 2017. Výpoveď svedkov,vrátane vyššie menovanej p. J., potom nepochybne - v spojení s tým, že odborným dokazovaním
bolo preukázané používanie ERP v režime Hotovosť* vo vyššie uvedenom časovom úseku - vykazuje
potrebný stupeň relevancie v rovine tzv. podporného dôkazu. Predmetné svedecké výpovede teda nie

sú výlučným dôkazom vo vzťahu k dani z príjmu sťažovateľa za rok 2015, ale v spojení s inými dôkazmi
potvrdzujú/podporujú napr. ten záver, že ERP sťažovateľa bola naozaj vybavená funkciou Hotovosť*
(keďže s ňou aj oni pracovali), resp. že táto funkcionalita sa na prevádzke sťažovateľa používala
systematicky aj počas roku 2015.
55. Sťažovateľ sa napriek celkovému spochybneniu relevancie uvedených troch svedkov pre účely

konania v prejednávanej veci v ďalšom podstatne venuje práve výpovediam svedkov H., A. a J. (pozri str.
6-7kasačnejsťažnosti),keďpoukazujenato,žeichvýpovedemalibyťhodnotenéselektívne.Vzhľadom
na vyššie uvedené súvislosti s výpoveďou svedkyne J. kasačný súd verifikoval jej výpoveď, keď z nej
zistil, že doklady so špecifikáciou Hotovosť* v prevádzke sťažovateľa tlačené boli, ako aj to, že tieto
dokladybolizákazníkomodovzdávané.SvedkyňapotvrdilasamotnépoužívaniefunkcionalityHotovosť*,
pričom používanie tejto funkcie potvrdila nielen vo vzťahu k sebe, ale aj vo vzťahu k svojim kolegom.

Len pre doplnenie je v tejto súvislosti potrebné dodať, že kasačný súd za podmienok prerokúvaného
skutkového stavu nevníma ako sugestívny prístup vedenia výsluchu to, že správca dane poskytol
svedkyni k nahliadnutiu vo vytlačenej podobe vyobrazenie ERP sťažovateľa. Naopak, tento krok sa
javí ako dôvodný nielen vzhľadom na časový odstup od okolností, o ktorých mala svedkyňa vypovedať
(rok 2015, výsluch až v septembri 2019), ale kasačný súd ho považoval za relevantný napr. aj z

dôvodu, že samotný rozdiel medzi položkou „Hotovosť“ a „Hotovosť*“ je iba v jednom symbole (*), keď
svedkom po príslušnom časovom odstupe takýto minimálny rozdiel v rámci ERP ani nemusel byť pri
bežnej pamäťovej stope jednotlivca zrejmý. Tu je potom tiež potrebné doplniť, že ak právny zástupca
sťažovateľa v rámci výsluchu svedkov v uvedenom smere niečo namietal, tak to bolo poskytnutie
samotnej vizualizácie pokladne jednotlivým svedkom (ako papiera A4), nie to, že by im bola napr.

poskytnutá nesprávna vizualizácia jeho ERP. Vecnú správnosť vizualizácie ERP, ktorá bola svedkom
poskytnutá, teda žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil. Svedkom (a teda aj svedkyni J.) bola
pritom skôr, ako sa vyjadrili k samotnej vecnej otázke, daná možnosť vyjadriť sa k tomu, či predložená
vizualizácia zodpovedá elektronickej registračnej pokladnici sťažovateľa, na ktorej pracovali a túto
skutočnosť svedkyňa J. aj potvrdila.

56. Prípadné pochybnosti svedkov v tom, že si nepamätali, či pokladničné bloky v režime „Hotovosť*“
tlačili, resp. niekomu odovzdali, považuje kasačný súd za logické, keď oni sami v zásade v rámci svojich
výpovedíuvádzali,žetentoparameternadokladochnesledovali,resp.sledovaliinéparametre(účtovaný
tovar). Na strane druhej, svedkovia, ktorí potvrdili, že funkciu „Hotovosť*“ používali, odovzdávali všetky
bločky (poznámka kasačného súdu: a teda aj za tie s príznakom *) zákazníkom a následne za všetky

bloky (poznámka kasačného súdu: a teda aj za tie s príznakom *) inkasovali tržbu.
57. Kasačný súd, reagujúc na ďalšiu sťažnostnú argumentáciu, poukazuje na nasledovné časti
odôvodnenia rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024:
,,112. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ ďalej namietal, že výpoveď S. X. na miestnom zisťovaní dňa
23.10.2017 žalovaný v skoršom odvolacom konaní (...) označil - pre záver o porušení príslušných

zákonných ustanovení sťažovateľom - za nepostačujúci, keď následne v konaní, v ktorom bolo vydané
žalobou napadnuté rozhodnutie, žalovaný s týmto jej vyjadrením z miestneho zisťovania operuje, a to
bez toho, aby vysvetlil svoj odklon od pôvodného názoru o tom, že tento podklad je nepostačujúci.
113. Na túto námietku správny súd všeobecne reagoval napr. v bode 38. (predposledný odsek) a
následne podrobne v bode 40. odkazovaného rozsudku. (...) (časť odôvodnenia krátená kasačným

súdom) Ak totiž žalovaný v skoršom odvolacom konaní vo veci vyslovil názor, že samotná výpoveď S. X.
z miestneho zisťovania je pre riadne zistenie skutkového stavu nepostačujúca, neznamená to, že táto
jej výpoveď - spolu s ďalšími (doplnenými) dôkazmi - nie je relevantná a že sa na ňu nemohlo prihliadať
v rámci ďalšieho konania vo veci.
114. Kasačný súd uvedené naviac opäť verifikoval, keď zistil, že v rozhodnutí žalovaného č.

101379046/2019 zo dňa 06.06.2019, ktorým bolo zrušené skoršie prvostupňové rozhodnutie správcu
dane vo veci je - okrem iných - uvedené, že vyjadrenie S. X. na miestnom zisťovaní dňa 23.10.2017
nepovažuje za dostatočné; že jej výpoveď nemôže byť zovšeobecnená a pod. Takéto konštatovania
žalovaného teda za žiadnych okolností nie sú záverom v tom zmysle, že výpoveď S. X. je pre budúce
konanie irelevantná, príp. že sa ňu v ďalšom nemá prihliadať a pod. Ide o všeobecné konštatovanie, že

podklad pre rozhodnutie je potrebné doplniť o ďalšie podklady/dôkazy, čo sa aj stalo.
115. Ako to vyplýva z rozhodnutia žalovaného, dôvodom pre zrušenie skoršieho rozhodnutia správcu
dane vo veci bola práve primárne potreba doplnenia dokazovania ku skutkovej stránke veci, resp.
vybrané procesné pochybenia správcu dane, ktoré odôvodňovali vypočutie S. X. (ako svedka) smožnosťou sťažovateľa klásť jej otázky. Kasačný súd však v tejto súvislosti zároveň uvádza, že na str.
35 rozhodnutia žalovaného tvoriaceho predmet tohto prieskumu je výslovne uvedené: „Odvolací orgán
uvádza, že S. X. nebola zamestnancom daňového subjektu v dotknutom zdaňovacom období, preto

správca dane v napadnutom rozhodnutí neuviedol jej výpoveď ako svedka.“. To - na strane druhej -
ale neznamená, že výpoveď/vysvetlenie S. X. (z miestneho zisťovania zo dňa 23.10.2017) s ďalšími
dôkazmi obstarnými v novom konaní pred správcom dane, nemôže byť použitá a zároveň postačujúca
(spolu s inými dôkazmi), a to aj bez toho, aby sa pre účely zdaňovacieho obdobia r. 2012 prihliadalo na
svedeckú výpoveď S. X., ktorá bola získaná v novom vyrubovacom konaní pred správcom dane.

116. Sťažovateľ sa potom mýli, ak má za to, že skoršia požiadavka žalovaného na doplnenie
dokazovania o .i. aj výsluchom S. X. ako svedka a následné nepoužitie tejto svedeckej výpovede v
tomto konaní (poznámka kasačného súdu: tu zdaňovacie obdobie rok 2015) znamená, že skutkové
okolnosti veci neboli, resp. nemohli byť zistené dostatočne, príp. to, že vyjadrenie S. X. z miestneho
zisťovania uskutočneného dňa 23.10.2017 je právne irelevantné, ak pôvodné prvostupňové rozhodnutie
bolo zrušené z dôvodu, že S. X. sťažovateľ na miestnom zisťovaní nemohol klásť otázky. Toto bolo

reparované práve tým, že tento podklad sa doplnil o ďalší, a to o svedeckú výpoveď S. X., keď na
jej výsluchu ako svedkyne jej sťažovateľ mohol klásť otázky. Z prvostupňového rozhodnutia správcu
dane naviac vyplýva, že tento - v rámci vyrubovacieho konania po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia
- realizoval (popri iných úkonoch) úkony smerujúce k objasneniu veci (svedkovia) vo vzťahu k týmto
osobám: G. X., J. F., M. T. R., N. T., N. S.. Nahliadol do zápisníc zo svedeckých výpovedí U. H., J. A.

a H. J.. Vypočul tiež Z.. Y. (zástupcu spoločnosti, ktorá ERP sťažovateľovi dodala) a uskutočnil výsluch
colníkov, ktorí vypracovali technickú expertízu. ... Závery z miestneho zisťovania zo dňa 23.10.2017 (a
to aj v podobe vysvetlenia poskytnutého S. X.) sú však naďalej relevantné, pričom toto jej vysvetlenie sa
nestáva irelevantným len preto, že v pôvodnom konaní bolo považované za nedostatočné, resp. preto,
že pôvodne jej sťažovateľ na miestnom zisťovaní nemohol klásť otázky. Naopak, toto vysvetlenie je

naďalej relevantným podkladom, a to práve v spojení s ďalšími dôkazmi, ktoré boli vo veci vykonané
- po zrušení v poradí prvého rozhodnutia správcu dane vo veci. Aj keby však kasačný súd pripustil,
že vysvetlenie poskytnuté S. X. na miestnom zisťovaní dňa 23.10.2017 nemalo byť v novom konaní
vôbec akceptované (a správca dane by tak napriek tomu urobil), tento jeho postup by nepostačoval
pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí, keďže jej vlastné vyjadrenie nebolo vo veci jediným, ako

ani rozhodujúcim podkladom pre rozhodnutie vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu, ktoré je predmetom
tohto konania. Jej vysvetlenie zo dňa 23.10.2017 sa z hľadiska rozsahu aj kvality fakticky v podstatnej
časti viaže na samotné miestne zisťovanie, vysvetlenie okolností, ku ktorým došlo počas kontrolných
nákupov, resp. miestneho zisťovania a pod. Nejednalo sa teda o komplexný výsluch všeobecnej povahy,
ale o ozrejmenie okolností bezprostredne súvisiacich so samotným kontrolným nákupom/miestnym

zisťovaním, a preto ani materiálne nie je dôvodné tento podklad vylúčiť ako podklad rozhodnutia
správnych orgánov vo veci.
117. Kasačný súd preto dospel k záveru, že orgány verejnej správy nepochybili, ak z vyjadrenia S. X. (na
miestnom zisťovaní zo dňa 23.10.2017) vychádzali, keď relevancia tohto podkladu skorším zrušujúcim
rozhodnutím žalovaného nebola negovaná. Naopak, toto vyjadrenie bolo podľa žalovaného samo osebe

nepostačujúce, a preto boli v novom konaní dôkazy doplnené - tak, ako to vyžadoval od správcu dane
žalovaný vo vyššie uvedenom zrušujúcom rozhodnutí.
[k námietke o nepreukázaní počtu tlačiarní, resp. existencie nefiskálnej tlačiarne na prevádzke
sťažovateľa ako predpokladu toho, že falošné pokladničné doklady naozaj boli tlačené]
118. Ďalšia námietka sťažovateľa sa týkala toho, že správny súd mal údajne nesprávne právne

vyhodnotiť to, že v rámci prevádzky sťažovateľa existovala tzv. nefiskálna tlačiareň. Osobitne poukázal
na to, že 13 svedkov malo existenciu nefiskálnej tlačiarne na jeho prevádzke vyvrátiť a že existencia
nefiskálnej tlačiarne na prevádzke v čase miestneho zisťovania (23.10.2017) neznamená, že tam
príslušná tlačiareň bola aj v roku 2012. (poznámka kasačného súdu: platí aj pre zdaňovacie obdobie rok
2015, ktoré je predmetom tohto konania)

119. Kasačný súd s cieľom poskytnutia čo najadresnejšej reakcie na kasačnú námietku sťažovateľa
ohľadom výsluchov svedkov k počtu tlačiarní v prevádzke sťažovateľa, keď tento tvrdí, že ich výpovede
výslovne vyvracajú domnienky sťažovateľa, že v jeho prevádzke mali byť dve tlačiarne, uvádza, že
svedecké výpovede v naznačenom smere nie sú jednoznačné (ako to deklaruje sťažovateľ). K tomuto
kroku-overeniusvedeckýchvýpovedíknamietanejotázke-kasačnýsúdpristupujescieľomdosiahnutia

čo najvyššej miery presvedčivosti tohto rozsudku vo vzťahu k sťažovateľovi, a to bez ohľadu na to, že
nie všetky svedecké výpovede, na ktoré sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal, boli v skutočnosti aj
reálne podkladom pre rozhodnutie vo veci tvoriacej predmet tohto konania (zdaňovacie obdobie - rok2012). (poznámka kasačného súdu: platí aj pre zdaňovacie obdobie rok 2015, ktoré je predmetom tohto
konania)
58. Kasačný súd nerozporuje, že niektorí svedkovia uviedli, že sťažovateľ mal disponovať jednou

tlačiarňou, resp. že v prevádzke sťažovateľa sa nachádzala jedna tlačiareň, avšak odpovede iných
svedkovbolinejednoznačné.Pokiaľsťažovateľvkasačnejsťažnostiuviedol,žezosvedeckýchvýpovedí
- v celkovom počte trinásť - malo jednoznačne vyplynúť, že v jeho prevádzke bola len jedna tlačiareň (čo
mal podľa sťažovateľa správny súd pri svojom rozhodovaní údajne odignorovať), nie všetky výpovede
boli v tejto veci použité vo vzťahu k roku 2015, a podľa kasačného súdu je tento záver sťažovateľa naviac

nesprávny, keď z ním označených svedeckých výpovedí (relevantných vo vzťahu k roku 2015) takýto
záver ani jednoznačne nevyplýva. Ak aj traja svedkovia vyhlásili, že na prevádzke sťažovateľa sa mala
nachádzať jedna tlačiareň, v uvedenom kontexte poukazuje kasačný súd aj na iné dôkazy, a to najmä
na dôkazy technickej povahy. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí je však dostatočne zrejmé, prečo
aj parciálne závery abstrahované z týchto výpovedí boli postačujúce pre skutkové závery daňových
orgánov vo veci, a to osobitným poukázaním na význam obstaranej technickej expertízy. Kasačný súd

sa preto nestotožnil s námietkou vytýkajúcou selektívne hodnotenie dôkazov.
59. Na tomto mieste kasačný súd považuje za vhodné znovu odkázať na závery správnych súdov
uvedené v súvisiacich rozsudkoch, v ktorých tieto skúmali technické aspekty veci, význam a relevanciu
súvisiacich svedeckých výpovedí vrátane ich možných determinantov - plynutie času, strach z možnej
participácie na nezákonnej aktivite, zmena pracoviska svedkov a pod. a nadväzujúcu neurčitosť ich

výpovedí a pod. K tomuto kasačný súd osobitne poukazuje na bod 60. rozsudku správneho súdu
vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020, podľa ktorého „[...] To, že po použití funkcie Hotovosť* dochádzalo
k tlači pokladničných dokladov mimo fiskálnej tlačiarne, vyplýva nepochybne z výsledkov technickej
expertízy ERP, nakoľko v programe BLUEGASTRO sa uložili kópie dokladov, pričom tento program
neumožňoval generovať doklad bez jeho tlače. Vzhľadom na uvedené je logickým a právne udržateľným

záver, že v prevádzke žalobcu existovala aj nefiskálna tlačiareň, na ktorej sa takéto pokladničné
doklady tlačili, keďže preukázateľne neboli tlačené na fiskálnej tlačiarni (čo tiež vyplynulo z vykonanej
technickej expertízy). Túto skutočnosť napokon potvrdilo aj miestne zisťovanie, pri ktorom boli zaistené
dve tlačiarne (fiskálna a nefiskálna), pricˇom obe boli funkčne spojené s ERP, čo bolo aj riadne
zdokumentované.“.

60. Kasačný súd následne aj z technickej expertízy č. 3449/2018 - spis č. 25909/2018 z 3. januára 2018
zistil, že z fiškálneho zariadenia (t. j. z fiškálnej tlačiarne) „vychádzali všetky pravé pokladničné doklady
(príloha H) vrátane ich kópií. Z fiskálnej tlačiarne boli tlačené aj kópie falošných pokladničných dokladov,
pričom originály boli tlačené cez predmet č. 2“ (časť 2.3.1. uvedenej expertízy). V tej istej expertíze
sa zároveň uvádza, že „Predmet č. 2 (nefiskálna tlačiareň) slúžila na tlač falošných pokladničných

dokladov (príloha I). [...] Počas expertízy bolo potvrdené, že všetky falošné pokladničné doklady boli
vytlačené týmto zariadením.“ (časť 2.3.2 citovanej expertízy). Technickou expertízou bolo zistené, že
doklady v režime Hotovosť* boli cez ERP generované minimálne od r. 2008 do 23. októbra 2017,
kedy bolo uskutočnené miestne zisťovanie u sťažovateľa. Identifikovaný spôsob činnosti sťažovateľa
bol vymedzený tak, že pri tlači dokladov cez BLUEGASTRO bol pravý pokladničný doklad vytlačený

z fiškálnej tlačiarne a bol započítaný do obratov evidovaných vo fiškálnej tlačiarni. Pri tlači falošného
pokladničného dokladu bol tento vytlačený cez nefiskálnu tlačiareň a nebol započítaný do obratov
evidovaných vo fiskálnej tlačiarni. Z technickej expertízy tiež vyplynulo, že všetky falošné pokladničné
doklady sa tlačili práce cez nefiskálnu tlačiareň (predmet č. 2). Systém BLUEGASTRO vytvára a tlačí
interné uzávierky (cez fiskálnu tlačiareň), pričom na týchto uzávierkach sú presne definované typy platby

- vrátane tých, ktoré označujú falošné doklady. Systém BLUEGASTRO ďalej presne zaznamenáva,
aké doklady sa vytlačili, pričom pri týchto dokladoch ukladá príznak, či ide o pravý alebo falošný
pokladničný doklad, keď pri tlači falošných pokladničných dokladov zasiela do nefiskálnej tlačiarne celý
obsah dokladu - vrátane príkazu na tlač falošnej ochrannej známky MF SR s cieľom, aby obsahoval
všetky znaky pokladničného dokladu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. Z technickej expertízy

tiež vyplýva, že systém BLUEGASTRO využíva relačnú databázu ORACLE, ktorá obsahuje archív
vykonaných transakcií. Údaje databázy boli pre účely daňovej kontroly sťažovateľa vyexportované a na
ich základe bola následne určená výška krátenej tržby aj za rok 2015, keď v uvedenom vyexportovanom
súbore sú takto uvádzané údaje za časový úsek od 30.6.2008 do 23.10.2017. Dôležitým v tejto súvislosti
je záver formulovaný Z.. Y. (dodávateľom systému ERP pre sťažovateľa) v rámci jeho výsluchu, podľa

ktorého, ak falošný doklad nie je vytlačený, do databázy sa uloží len údaj o ňom, kým - na strane
druhej - ak je falošný doklad vytlačený, do databázy sa uloží celé vyobrazenie dokladu. V databáze
pritom boli identifikované tisíce kompletných vyobrazení falošných pokladničných dokladov, čo - berúc
do úvahy výsledky technickej expertízy - znamená, že tieto museli byť vytlačené. Keďže pokladničnédoklady, či fiškálne alebo nefiškálne, boli v databáze očíslované nepretržitým vzostupným radom čísel,
z toho - okrem iného plynie záver, že nefiskálna tlačiareň na prevádzke sťažovateľa musela byť aj v roku
2015, preto nie je možné vytknúť nelogickosť, príp. inú vadu, keď je zrejmé, že v rámci dokazovania

(aj vzhľadom na odstup času), bol - z hľadiska dôkaznej sily - v konkrétnych okolnostiach súdenej veci
uprednostnený technický - expertný dôkaz pred výpoveďami svedkov, ktorí si spravidla ani nepamätali
presný počet tlačiarní, ich výpovede v uvedenom zmysle boli neurčité a pod. Správny súd sa pritom k
pomerovaniu dôkazov a k ich vzájomnému hodnoteniu vyjadril (k tomu pozri rozsudok vo veci sp. zn.
PO- 1S/85/2020 - body 40. až 42.).

61. Nadväzujúc na uvedené, kasačný súd poukazuje na ďalšiu časť odôvodnenia rozsudku sp. zn.
4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024:
„126. Zjednodušene povedané, ak z technickej expertízy vyplýva, že falošný doklad musel byť vytlačený,
keďže sa v systéme uložil celý, nielen údaje o ňom, pričom tento odborný záver v rámci daňovej
kontroly, resp. vo vyrubovacom konaní kvalifikovane vyvrátený nebol, potom svedecké výpovede s
odstupom niekoľkých rokov od rozhodného času - a to aj s ohľadom na možné determinanty skresľujúce

tieto výpovede svedkov - napr. z dôvodu strachu z dopadov účasti na takomto konaní, príp. už len z
dôvodu uplynutia dlhšieho času medzi výpoveďami a samotnou činnosťou, o ktorej vypovedali, keď tieto
výpovede naviac ani nie sú jednoznačným dôkazom toho, že v prevádzke sťažovateľa bola len jedna
(a to fiskálna) tlačiareň, potom pri hodnotení dôkazov v ich vzájomných súvislostiach tieto nevyvracajú
záver orgánov verejnej správy o tom, že falošné pokladničné doklady boli vytlačené a muselo sa tak stať

na nefiskálnom zariadení. V opačnom prípade by predmetné tržby boli zaznamenané vo fiskálnej pamäti
ERP, čo sa však v rozsahu falošných pokladničných dokladov nestalo. Naviac, nie je možné opomenúť,
že na miestnom zisťovaní dňa 23.10.2017 takáto nefiskálna tlačiareň naozaj v prevádzke sťažovateľa
fyzicky zistená bola.
128. (...) (časť odôvodnenia krátená kasačným súdom) Tomuto záveru teda svedčí nielen skutočnosť,

že v rámci kontrolných nákupov dňa 23.10.2017 boli nájdené dve tlačiarne (jedna fiskálna a jedna
nefiskálna), ale najmä technická expertíza, z ktorej vyplýva, že ak sa v databáze dokladov uložilo
vyobrazenie celého falošného pokladničného dokladu, tento musel byť reálne vytlačený, keďže v
opačnom prípade by sa v systéme uložili len údaje o doklade, nie doklad samotný. Okrem toho - ako
je uvedené vyššie - v rozpore s tým, čo tvrdil sťažovateľ, svedecké výpovede v rámci ich súhrnného

hodnotenia ako celku (aj s inými dôkazmi) nevylučujú, že sa v prevádzke sťažovateľa mohla nachádzať
aj iná ako fiskálna tlačiareň, t. j. že tam mohli byť dve tlačiarne (aj nefiskálna), a to napr. aj v nadväznosti
na výpovede vyššie uvedených svedkov, ktorí si na presný počet tlačiarní na prevádzke sťažovateľa
nevedeli s istotou spomenúť (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Podstatným dôkazom toho, že sa
falošné pokladničné doklady prostredníctvom ERP systému sťažovateľa tlačili potom nie je samotná

nefiskálna tlačiareň, ale ERP systém, ktorý bol podrobený technickej expertíze, z ktorej vyplýva, že
tieto falošné doklady museli byť vytlačené. Samotný technický nástroj, na ktorom sa tak dialo a
preukázanie jeho fyzickej existencie je potom v podmienkach súdenej veci bez väčšej relevancie. Ani
samotná nefiskálna tlačiareň v prevádzke sťažovateľa (ak by aj jej existencia bola preukázaná), by
nebola sama osebe dôkazom toho, že táto tlačiareň je/bola používaná na tlač falošných pokladničných

dokladov. Pre účely daňového konania je preto podstatné mať dostatočne preukázanú najmä samotnú
(vlastnú) činnosť (t. j. tlač falošných pokladničných dokladov), nie nástroj, na ktorom sa tak dialo
(nefiskálna tlačiareň), pričom toto je - aj podľa kasačného súdu - v podmienkach súdenej veci dostatočne
preukázané. (...)
129. Nie je totiž možné v tejto súvislosti opomenúť, že počas kontrolných nákupov dňa 23.10.2017

boli vystavené colníkom dva falošné pokladničné doklady, tieto boli vytlačené na nefiskálnej tlačiarni,
za oba falošné bloky bola zamestnancami sťažovateľa zinkasovaná tržba, ktorá sa však vo fiskálnej
pamäti systému ERP nezobrazila. Akokoľvek sťažovateľ brojí proti tomu, že táto jedna situácia (z
23.10.2017) nie je dôkazom toho, že sa to dialo aj v rozhodnom zdaňovacom období (rok 2012)
(poznámkakasačnéhosúdu:vpredmetnejvecizdaňovacieobdobierok2015),niejemožnéabstrahovať

od toho, že vykonané dôkazy (najmä technická expertíza) realizáciu tejto činnosti aj spätne dostatočne
indikujú, resp. preukazujú, a to aj v prípade, ak fiskálna tlačiareň v roku 2012 v prevádzke sťažovateľa
preukázaná nebola.“ (poznámka kasačného súdu: v predmetnej veci zdaňovacie obdobie rok 2015)
62. Ďalšou podstatnou skutočnosťou v prerokúvanej veci je námietka sťažovateľa smerujúca k
nesprávnym záverom správnych orgánov o tom, že sťažovateľ zdaniteľné obchody na základe falošných

pokladničných dokladov naozaj realizoval, resp. nepreukázanie reálnosti tržieb na základe týchto
dokladov, ktoré by mali byť predmetom daňovej povinnosti, t. j. dani z príjmov. Sťažovateľ má za to,
že správny súd mal nesprávne právne posúdiť, resp. nesprávne vyhodnotiť to, že reálne došlo z jeho
strany k poskytnutiu zdaniteľných plnení, za ktoré mal získať tržby ustálené orgánmi verejnej správyako tržby na základe falošných pokladničných dokladov. Je názoru že orgánmi verejnej správy nebolo
preukázané, že by sťažovateľ poskytoval zdaniteľné plnenia tretím osobám a v nadväznosti na to ani
prijatie odplaty od týchto osôb za takto poskytnuté tovary/služby.

63. Kasačný súd sa stotožnil s orgánmi verejnej správy a správnym súdom a dospel k záveru, že pri
vzájomnom hodnotení dôkazov je nesporné, že tlač nefiškálnych dokladov bola zo strany sťažovateľa
uskutočňovaná za účelom prijímania tržieb, ktoré sa však následne neobjavili vo fiškálnom režime
elektronickej registračnej pokladnice. Uvedená skutočnosť jednoznačne potvrdzuje, že takto prijímané
platby od zákazníkov predstavujú nepriznané tržby. Na miestnom zisťovaní 23. októbra 2017 bol zistený

spôsob, ako sa takéto úkony v rámci prevádzky sťažovateľa realizovali, keď počas kontrolných nákupov
realizovaných colníkmi, týmto boli vydané falošné pokladničné doklady („Hotovosť*“), na základe ktorých
následne sťažovateľ prijal od colníkov peňažné plnenie. Toto peňažné plnenie nebolo zachytené vo
fiškálnej pamäti ERP systému.
64. Kasačný súd sa prikláňa k názoru vyslovenému v rozsudku sp. zn. 4Sfk/22/2024 z 23. októbra 2024,
že:

„133. (...) (časť krátená kasačným súdom) z právneho hľadiska nie je nevyhnutné, aby orgán verejnej
správy dokazoval daňovému subjektu poskytnutie zdaniteľného plnenia a prijatie odplaty za takéto
plnenie vo vzťahu ku každému jednému falošnému pokladničnému dokladu (Hotovosť*) - cca 147 tisíc
pokladničných dokladov za všetky zdaňovacie obdobia (vrátane zdaňovacieho obdobia relevantného
pre toto konanie). Toto by sa nepochybne priečilo účelu zákona a ochrane verejných záujmov, ktoré

orgány verejnej správy aj v týchto konania sledujú. Takýto dôkazný štandard naviac od správneho
orgánu nevyžaduje ani zákon. Súbor dôkazov a ich vzájomné hodnotenie (osobitne s prihliadnutím na
zachytený modus operandi sťažovateľa preukázaný dňa 23.102017) - podľa názoru kasačného súdu -
dostatočne odôvodňujú závery správnych orgánov o tom, že predmetné plnenia (na základe falošných
pokladničnýchdokladov)sťažovateľajreálneprijal.Vtomtozmyslepotompodľakasačnéhosúduorgány

verejnej správy aj uniesli súvisiace dôkazné bremeno.
134. Sťažovateľovi správca dane svoje pochybnosti týkajúce sa jeho daňového priznania, resp.
súvisiacich podkladov odkomunikoval ešte v priebehu daňovej kontroly (pozn.: čo sťažovateľ ani
nespochybňoval a meritórne sa proti týmto záverom bránil). Správca dane sťažovateľa oboznámil
s dôkazmi a zisteniami, ktoré spochybňujú správnosť, pravdivosť, resp. úplnosť ním predložených

dokladov pre účely určenia daňovej povinnosti, resp. nadväzujúcej daňovej kontroly. Správca dane na
základe vykonaných dôkazov prezentoval, že sťažovateľ mal aj iné príjmy - nezahrnuté do daňového
priznania za sledované zdaňovacie obdobie. V konaní orgány verejnej správy preukázali, že sťažovateľ
mal technicky uspôsobené zariadenie na vydávanie nefiskálnych pokladničných dokladov (Hotovosť*),
ako aj to, že tieto reálne tlačil (čo vyplýva napr. aj technickej expertízy). Najmä z kontrolných nákupov

colníkov (ale aj z ďalších dôkazov - k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej) pritom vyplynulo, že predmetné
doklady zároveň tvorili základ pre prijatie peňažného plnenia od zákazníka, a to bez toho, aby sa
následne toto peňažné plnenie objavilo v priznaných tržbách sťažovateľa (fiskálna pamäť). Takto
dôkazmi podopreté pochybnosti správcu dane pritom sťažovateľ následne kvalifikovane nevyvrátil.
135. Tu potom nie je možné opomenúť, že všetci svedkovia za rôzne zdaňovacie obdobia (J., H., A., F.,

Y., S., Y., X., X., T. R., T., R. a X.) - a teda aj svedkovia, ktorí u sťažovateľa pracovali v roku v roku 2012
(poznámka kasačného súdu: v predmetnej veci zdaňovacie obdobie rok 2015) bez výnimky potvrdili,
že doklady z ERP vždy odovzdávali zákazníkom a inkasovali následne na základe nich súvisiace tržby,
čo nepochybne znamená, že to bolo aj za doklady vystavené v režime Hotovosť*, ktorých vydávanie
vyplýva nielen zo svedeckých výpovedí, ale najmä z technickej expertízy, keďže táto dokazuje, že každý

falošný doklad, ktorý sa uložil do systému v celom vyobrazení, musel byť vytlačený. V tejto súvislosti
kasačný súd podporne poukazuje na § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej
registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (v
rozhodnom čase), podnikateľ je povinný po zaevidovaní tržby v elektronickej registračnej pokladnici bez

zbytočného odkladu vydať kupujúcemu pokladničný doklad. Uvedené potom predpokladá, že doklad o
platbe (pokladničný doklad) je zákazníkovi vydaný po prijatí peňažného plnenia alebo bezprostredne pri
prijatí peňažného plnenia od neho, keď tento doklad je zároveň potvrdením o kúpe tovarov a služieb, t. j.
zároveň je dôkazom o poskytnutí predmetného plnenia zo strany daňového subjektu. (...) (odôvodnenie
krátené kasačným súdom)

137. Ak sťažovateľ v ďalšom namietal, že v rámci hodnotenia dôkazov bolo opomenuté, že zamestnanci
neidentifikovali rozdiely v závierkach, resp. v tržbách (k tomu pozri bod 14. kasačnej sťažnosti, posledná
veta), tu je potrebné poukázať na to, že tak, ako bol ERP systém uspôsobený, umožňoval vytlačiť
dve kategórie závierok (tzv. internú) - „Denný predaj, transakcie“, ktorá - ako to vyplýva z vykonanýchdôkazov, zahŕňala aj tržby viažuce sa k tzv. falošným pokladničným dokladom (k tomu pozri zápisnicu z
miestneho zisťovania, resp. technickú expertízu). Táto závierka však nie je totožná s riadnou fiskálnou
(druhá kategória závierky), v ktorej sa tržby za falošné doklady nenachádzali. Z toho vyplýva, že medzi

tzv. internou uzávierkou a hotovosťou odovzdávanou sťažovateľovi jeho zamestnancami nebol, resp.
nemusel byť žiadny rozdiel, keď práve táto interná (nefiskálna) závierka zahŕňala prijaté platby v režime
Hotovosť aj Hotovosť*. (...) (odôvodnenie krátené kasačným súdom).
65. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam je možné aj v práve prejednávanej veci sumarizovať,
že:

- ak je preukázaná tlač falošných dokladov (najmä technickou expertízou; internou pamäťou systému
BLUEGASTRO, v ktorom sa nachádzali vzostupne zoradené a nepretržitým číselným radom označené
pokladničné bloky; samotným používaním funkcie „Hotovosť*“, ktorá bola výslovne potvrdená viacerými
svedkami, príp. jej použitie nevylúčili),
- ak zároveň svedkovia potvrdili, že vytlačené doklady vždy odovzdávali zákazníkom a vždy na základe
nich inkasovali tržby (pričom tieto doklady nepochybne zahŕňali doklady v režime „Hotovosť“, ale aj v

režime „Hotovosť*“),
- a ak dňa 23. októbra 2017 boli realizované kontrolné nákupy u sťažovateľa - tieto predstavujú orgánmi
verejnej moci zachytený spôsob realizácie (modus operandi) tejto činnosti sťažovateľom (i keď samy
osebe by tieto nákupy a závery z miestneho zisťovania nemohli byť priamym dôkazom vo vzťahu k
zdaňovaciemu obdobiu roku 2015),

potom je v súhrne preukázané, že falošné pokladničné doklady nachádzajúce sa v internej pamäti
systému boli reálne vytlačené a že na ich základe prijímal sťažovateľ peňažné plnenia aj v roku 2015.
66. K tomuto kasačný súd, poukazujúc na ustanovenie § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov
(„Pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza a)u daňovníka účtujúceho v sústave
jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods.

11, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami“) ďalej uvádza, že tržby inkasované na základe falošných
pokladničných blokov neboli zaevidované do fiškálnej pamäte elektronickej registračnej pamäte, to
znamená, že neboli formálne vykázané ako príjmy. Argumentácia sťažovateľa o tom, že falošné bloky
boli len interné, neobstojí, keďže technickou expertízou ERP bolo jednoznačne preukázané, že ich
existencia v danej podobe, t. j. v podobe úplného zobrazenia tak, ako boli nájdené v internej pamäti,

mohla vzniknúť len vtedy, ak uvedené bloky boli vytlačené. Výstup technickej expertízy ERP v podobe
záveru o tlači falošných blokov sťažovateľ žiadnym spôsobom relevantne nespochybnil a ani neuviedol
iný účel, pre ktorý by boli falošné bloky tlačené. Možno teda konštatovať, že technická expertíza ERP
colného úradu potvrdila existenciu a funkčnosť systému umožňujúceho tlač falošných blokov, čo zároveň
s kontrolným nákupom uskutočneným 23. októbra 2017, pri ktorom zamestnanci sťažovateľa vydali

colníkom falošný blok a zaň prijali tržbu (t. j. tržba bola reálne prijatá, ale vo fiškálnej pamäti ERP
nebola zaznamenaná), dokazuje, že systém používania funkcie „Hotovosť*“ fungoval na obchádzanie
evidencietržieb,ktorébyinakmalibyťzdanené.To,žezakaždývytlačenýpokladničnýblokzamestnanci
sťažovateľa prijali tržbu, bolo potvrdené aj svedeckými výpoveďami týchto zamestnancov (viď bod
135. citovaného rozsudku kasačného súdu sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024). Týmto konaním

sťažovateľ znižoval základ dane pre správne určenie dane z príjmov, to znamená, že bol nesprávne
určený základ dane podľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov („Na účely tohto zákona sa rozumie
základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní
vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom
období, ak tento zákon neustanovuje inak.“)

67. Ak boli príjmy z predaja tovaru inkasované a ak zároveň neboli zaevidované vo fiškálnej pamäti ERP,
neznamená to, že nevznikli, ale, že boli zamlčané, čo má za následok zvýšenie základu dane a následne
vzniká rozdiel dane na dani z príjmov. Treba zdôrazniť, že správca dane hodnotí dôkazy jednotlivo
aj vo vzájomných súvislostiach a prihliada na skutočný obsah konania sťažovateľa - vykonaných
operácií. Pokiaľ argumentácia sťažovateľa v kasačnej sťažnosti smeruje k tomu, že falošné (nefiškálne)

pokladničné bloky vznikli len v internej časti pamäte systému ERP, stále kasačný súd nemá od
sťažovateľa zodpovedanú otázku, na aký účel boli vytvorené, ak je na nich položkovito uvedený tovar/
služby, ktorý reálne ponúkal zákazníkom, a zároveň tieto bloky sú vzostupne číslované striedavo s
fiškálnymi pokladničnými blokmi od roku 2008 do roku 2017, vrátane obdobia roka 2015. Funkcionalita
vydávania falošných blokov nebola spochybnená počas celého trvania sťažovateľovho modus operandi,

t. j. od roku 2008, pričom technické zistenia spätne indikujú rovnaký mechanizmus uskutočňovaný
sťažovateľom aj v roku 2015. Ak z technickej expertízy - podporenej vyjadrením odborníkov, ktorí
vypracovali technickú expertízu a vyjadrením Z.. Y. (vypočutého za spoločnosť dodávateľa systému
ERP) - bez rozporov vyplýva, že falošné pokladničné bloky museli byť tlačené, inak by ich podoba - takako bola zachytená v systéme ERP - nevznikla, potom kasačnému súdu nezostáva iné ako konštatovať,
že nájdené vyobrazenia falošných pokladničných blokov nemali iný účel ako ich použitie pri predaji
tovaru/ služieb a inkase protihodnoty mimo fiškálnej evidencie za účelom zamlčať prijaté tržby a tým

znížiť základ dane pre riadne určenie dane z príjmov, a to aj za zdaňovacie obdobie roka 2015.
68. Napokon sťažovateľ v kasačnej sťažnosti napádal závery správneho súdu týkajúce sa vybraných
procesných pochybení orgánov verejnej správy v rámci daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania.
Kasačný súd v tomto kontexte poukazuje na body 66. až 73. rozsudku sp. zn. PO-1S/100/2020, s ktorými
sa stotožňuje:

66. Žalobca namietal tiež vykonanie ústnych pojednávaní so zamestnancami Finančného riaditeľstva
SR, Colného úradu Bratislava dnˇa 09.10.2019 v rozpore s ustanovením § 60 ods. 5 Danˇového poriadku
z dôvodu, že tieto boli vykonané zamestnancami správcu dane, voči ktorým bola dnˇa 07.10.2019
žalobcom vznesená námietka zaujatosti, o ktorej v cˇase uskutočnenia ústnych pojednávaní nebolo ešte
rozhodnuté, pricˇom nešlo o nevyhnutný úkon, ako to tvrdí žalovaný a správca dane.
67. S ohľadom na špecifické okolnosti týkajúce sa organizácie predmetných ústnych pojednávaní (úkony

vykonávané na návrh žalobcu, vo vopred dohodnutom termíne vyhovujúcom žalobcovi, mimo sídla
správcu dane a tiež mimo sídla žalobcu, nutná súčinnosť Colného úradu Bratislava pri zabezpečení
priestorov pre ústne pojednávanie, krátky dvojdňový časový úsek medzi vznesením námietky zaujatosti
a termínom konania namietaných úkonov) súd rozumie snahe správcu dane zabrániť v rámci zásady
hospodárnosti a procesnej ekonómie zmareniu uskutočnenia týchto úkonov. Objektívne žiadna z

uvedených skutocˇností nepredstavuje sama osebe zásadnú prekážku, pre ktorú by nebolo možné
sporné úkony realizovať aj v inom cˇase a po rozhodnutí o vznesenej námietke zaujatosti. Vo vztˇahu
k posúdeniu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia
však s ohľadom na obsah žalobných námietok, ktorými je správny súd viazaný, nepovažoval správny
súd otázku nevyhnutnosti takto vykonaných úkonov za kardinálnu, keďže ani prípadné konštatovanie

nesprávneho vyhodnotenia nevyhnutnosti vykonaného úkonu zo strany správcu dane s následkom
vykonania predmetných ústnych pojednávaní dnˇa 09.10.2019 v rozpore s § 60 ods. 5 Danˇového
poriadku by v danom prípade neviedlo správny súd k záveru o potrebe zrušiť z tohto dôvodu napadnuté
rozhodnutia ako nezákonné.
68. Z obsahu rozhodnutí o vznesenej námietke zaujatosti vyplýva, že namietaní zamestnanci,

ktorí sa zúčastnili ústnych pojednávaní dnˇa 09.10.2019, neboli z konania vylúčení, keďže ani zo
vznesenej námietky, ani z vyjadrenia zamestnancov správcu dane k tejto námietke nevyplynuli žiadne
skutočnosti, ktoré by svedčili o takom pomere k veci alebo k účastníkovi konania, pre ktorý by bolo
možné matˇ pochybnosť o ich nezaujatosti. Námietka vznesená žalobcom sa týkala iba procesného
postupu namietaných zamestnancov v rámci ústneho pojednávania konaného dnˇa 26.09.2019.

Správnosť uvedených záverov o nevylúčení zamestnancov žalobca v správnej žalobe nerozporoval. (...)
[odôvodnenie krátené kasačným súdom]
69. „Je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo
vztˇahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a
za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv

účastníkakonania.RovnakojemožnépoukázatˇnarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.
zn. 6Sžo/255/2010, v ktorom tento vyslovil názor, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval
proces a odstránili sa formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, cˇi výhodnejšie rozhodnutie pre
účastníka“ (R103/2011).
70. Prípadné zrušenie rozhodnutia iba z dôvodu nezákonnosti vykonaného ústneho pojednávania by s

ohľadomnavyššieuvedenéskutočnostimalozanásledokibazopakovanietohtoúkonu,keďžežalobcovi
bolo umožnené klásť vypočúvaným osobám otázky, vyjadrovať sa k tvrdeniam vypočúvaných osôb a k
priebehu ústneho pojednávania. S ohľadom na to, že vo vztˇahu k priebehu procesného úkonu neboli
vznesené žiadne také námietky, ktoré by svedčili o zásahu do procesných práv žalobcu a napokon aj
s ohľadom na nedôvodnosť žalobcovej námietky zaujatosti správny súd dospel k záveru, že hoci sa z

formálneho hľadiska môže javiť, že tento žalobný bod je opodstatnený, z materiálneho hľadiska tomu
tak nie je, preto aj túto námietku posúdil ako nedôvodnú.
69. Prípadné formálne nedostatky vo vyhotovení protokolu z daňovej kontroly, rozhodnutí správcu
dane, resp. sťažovateľom namietané procesné vady, s ktorými sa daňové orgány, ako aj správny súd
dostatočne vysporiadali (neuvedenie sídla konajúceho správcu dane v protokole z daňovej kontroly,

neuvádzanie IČO sťažovateľa v konaní pred správcom dane), a ktoré závery sťažovateľ v texte kasačnej
sťažnosti napadol viac-menej iba vo všeobecnej rovine (nesúhlasom), nie podrobnejšou právnou
argumentáciou, boli podľa kasačného súdu správnym súdom posúdené správne a nedosahovali takú
intenzitu, aby odôvodňovali zrušenie právoplatného rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ sťažovateľ namietalprocesné pochybenie správcu dane spočívajúce v tom, že protokol o daňovej kontrole neobsahuje sídlo
správcu dane, avšak správny súd vyhodnotil, že nejde o taký nedostatok, ktorý by poškodil sťažovateľa
na jeho právach, kasačný súd hodnotí vysporiadanie sa s uvedenou námietkou ako plne dostačujúce a

primerane v tejto súvislosti odkazuje na bod 47. napadnutého rozsudku. Túto námietku preto rovnako
kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
70. Kasačný súd, rovnako ako to učinil Najvyšší správny súd v rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z
23. októbra 2024, konštatuje, že skutkové zistenia orgánov verejnej správy považuje za správne.
V hodnotení vykonaných dôkazov zo strany správcu dane, resp. žalovaného neidentifikoval také

pochybenie, nelogickosť, účelovosť alebo opomenutia, ktoré by dopadali na ich vecnú správnosť, resp.
zákonnosť. Následne potom nekonal nezákonne ani správny súd, ak tieto hodnotenia a závery orgánov
verejnej správy akceptoval.

V.
Záver

73. Kasačný súd, súc viazaný textom kasačnej sťažnosti, nezistil dôvodnosť kasačných námietok
sťažovateľa. So závermi správneho súdu prezentovanými v napadnutom rozsudku ako aj v
odkazovanom rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako
nedôvodnú zamietol.
74. O nároku na náhradu trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 SSP

v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.
Kasačný súd urobil tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a súčasne neboli
zistené výnimočné dôvody (§ 168 SSP), pre ktoré by žalovaný mohol náhradu trov konania spravodlivo
požadovať.
75. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.