Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/72/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122382491
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6122382491.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O.. E. R., H.., B., narodeného XX. M. XXXX, T., J. G.
XXXX/XA, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom, Bratislava, Štefánikova 14, proti žalovanej
O.. A. R., narodenej X. Z. XXXX, T., R. XXXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou soukeník - štrpka
s. r. o., Bratislava, Strážnická 8141/5, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 105,56 eura s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 4C/38/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 28. decembra 2023 sp. zn. 27Co/90/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 28. decembra 2023 sp. zn. 27Co/90/2023 v jeho potvrdzujúcom
výroku v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania z r u
š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. apríla 2023 č. k.

4C/38/2022-212 výrokom I. konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
105,56 eura od 20. decembra 2020 do 26. augusta 2022 zastavil, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 105,56 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 105,56
eura od 27. augusta 2022 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a výrokom
III. o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.
1.1. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal nároku na náhradu

škody vzniknutej v dôsledku zmarenia styku s dieťaťom na tom skutkovom základe, že žalovaná ako
rodič zabránila žalobcovi v styku s jeho maloletým synom, a to bez vopred oznámených objektívnych
príčin. Žalobca zbytočne vynaložil náklady na cestu z miesta svojho bydliska do miesta bydliska
jeho maloletého syna a späť, uskutočnenú 19. decembra 2020 výlučne za účelom realizácie styku s
maloletým v zmysle vykonateľného súdneho rozhodnutia.
1.2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi nárok na ich náhradu nepriznal.

Aplikujúc ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol v procesnom správaní žalobcu.
Žalovaná v priebehu konania poukazovala na to, že žalobca si uplatnil viacero temer identických
žalôb, ktorými sa voči žalovanej domáha náhrady škody na obdobnom skutkovom základe za niekoľko,
prevažne aj po sebe idúcich dní, čím koná účelovo a v snahe poškodiť žalovanú. Žalovanému podľa
súdu prvej inštancie nič nebránilo podať žalobu, v ktorej si uplatní všetky svoje nároky na náhradu

škody za viacero dní, pričom podľa povahy jeho nárokov ide o totožné škody z titulu cestovných
nákladov, o totožný okruh sporových strán a všetky veci aj (aspoň čiastočne) skutkovo spolu súvisia.
Súd prvej inštancie konštatoval, že zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5
základných princípov CSP nemôže požívať právnu ochranu. Podávanie samostatných žalôb za každý
jeden zmarený styk neúčelne predražuje spôsob domáhania sa súdnej ochrany žalobcu, na ktorom
podľa názoru súdu sa nemôže spolupodieľať žalovaná v podobe náhrady trov konania.2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie oboch strán sporu rozsudkom z 28.
decembra 2023 sp. zn. 27Co/90/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých
výrokoch II. a III. a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.1. Žalobca odvolaním napadol výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Uplatniac
odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP spochybnil naplnenie predpokladov
pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Poukazoval na uznesenie Okresného súdu Prievidza z 8. decembra 2022
č. k. 8C/34/2022-67, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí, vrátane tejto veci žalobcu.
2.2. Po všeobecnej konštatácii zásad, z ktorých vychádza rozhodovanie o trovách konania, odvolací

súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalobcu
zastal názor, že v okolnostiach posudzovanej veci najspravodlivejším riešením bude, ak každá zo strán
sporu bude samostatne znášať trovy, ktoré jej v konaní vznikli. Dôvody hodné osobitné zreteľa, ktoré
vzhliadol súd prvej inštancie, považoval odvolací súd za udržateľné. Mal za nesporné, že žalobca si
uplatnil vo viacerých samostatných konaniach voči žalobkyni v základe identické nároky, majúce pôvod
v nerealizovaní niekoľkých stretnutí žalobcu s jeho maloletým dieťaťom a s nimi spojeným vznikom

zbytočných nákladov žalobcu vynaložených na cesty do bydliska maloletého dieťaťa. Tieto nároky sa
odlišujú len dátumom nerealizovaného styku, dôvodmi uvádzanými na obranu žalovanou, prípadne
rôznymi vykonateľnými súdnymi titulmi, ktorými priebežne bolo upravované stretávanie žalobcu ako
rodiča s mal. dieťaťom.
2.3. Podľa záverov odvolacieho súdu mal žalobca uplatnené nároky spojiť do niekoľkých dielčích žalôb v

závislosti od určitého spoločného menovateľa, napr. identického exekučného titulu. Týmto spôsobom by
samudostalozadosťučinenia,pokiaľideonároknanáhraduškody,amalbynahradenéajtrovykonania,
avšaktietobyboliuplatňovanévudržateľnýchlimitochanebolibyvrozporesozásadouzákazuzneužitia
práva (čl. 5 CSP). Podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk samostatne ale podľa
odvolacieho súdu neúčelne a na ťarchu žalovanej predražuje domáhanie sa súdnej ochrany a nadužíva

preventívnu i sankčnú funkciu, ktorú majú trovy konania a ich náhrada plniť. Uvedené, po zohľadnení
vzájomných nezhôd strán sporu týkajúcich sa rodičovských práv a povinností k ich maloletému dieťaťu
známych odvolaciemu súdu z vlastnej činnosti, viedli odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne a je ho treba potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP). O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP zohľadniac, že žiadna zo strán sporu

nebola v odvolacom konaní úspešná.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie a náhrade trov odvolacieho konania podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v

napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces
videl žalobca v tom, že odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania porušil princíp
právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď v rozpore so svojou rozhodovacou praxou (aj
v odvolacom senáte 27Co) rozhodol diametrálne odlišne než v iných veciach týkajúcich sa obdobných

nárokov žalobcu voči žalovanej. Rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore s legitímnymi očakávaniami
žalobcu. Žalobca pritom v odvolacom konaní argumentoval tými istými skutočnosťami, ktoré odvolací
súd v iných svojich rozhodnutiach vzal do úvahy a ktoré preukazujú dôvodnosť a opodstatnenosť
jeho nároku na náhradu trov konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnej
interpretácii a aplikácii ustanovenia § 257 CSP a neobsahuje žiadne zdôvodnenie, prečo sa odvolací

súd odklonil od svojej dovtedajšej rozhodovacej praxe v otázke nároku žalobcu na náhradu trov konania.
Dovolateľ poukázal na početnú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, osobitne tiež senátu 27Co, ktorá
v obdobných konaniach o nároku na náhradu škody medzi žalobcom a žalovanou žalobcovi priznáva
nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje za
vecne správne a riadne odôvodnené. Dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie odmietol resp. zamietol,
a aby žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zdôraznila, že žalobca účelovo
uplatňuje identické nároky v samostatných žalobách a núti žalovanú vynaložiť neprimerané množstvo
času a finančných prostriedkov na procesnú obranu. Konanie žalobcu označila za účelové, v rozpore

s dobrými mravmi a za zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Poukázala, že súdne
konanie nemá slúžiť ako nástroj na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany.
Trovy právneho zastúpenia vynaložené na zastupovanie v skutkovo a právne takmer totožných veciachpodľa žalovanej ani nemožno považovať za nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo
bránenie práva na súde.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a
vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f) v spojení s § 431 CSP) zároveň dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým

sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania
v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný

postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace
procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9.Ustanovenie§420písm.f)CSPzakladáprípustnosťasúčasnedôvodnosťdovolaniavtýchprípadoch,
vktorýchmieraporušeniaprocesnýchprávstranynadobudlaintenzituporušeniajejprávanaspravodlivý

proces.
9.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.

9.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý
proces oprel o tvrdenie, že odvolací súd svoje rozhodnutie o trovách konania založil na diametrálne
odlišnom závere, v rozpore so svojou rozhodovacou praxou v skutkovo a právne obdobných veciach
žalobcu, pričom svoj odklon dostatočne a presvedčivo neodôvodnil.

11. V danom prípade je predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na
náhradu trov konania. Rozhodovacia prax dovolacieho súdu sa už ustálila v závere, že za rozhodnutie,
ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno považovať aj rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, preto je
preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018).

12. Z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom
ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Súd pri poskytovaní súdnej ochrany
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1

ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu
naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v s pojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava
náhrady trov konania obsiahnutá v CSP (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trovkonania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na
súdnu ochranu.

13. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach (najmä pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu) zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť koreluje právu

strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu.
Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane
sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP.

14. Zjednodušene povedané, súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Len tak možno zaručiť
transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom
štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, pre rozhodnutie vo veci podstatnou otázkou
zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Len náležite
odôvodnené súdne rozhodnutie sa totiž stáva interpretačným nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu

spravodlivosti.

15. Podľa dovolacieho súdu je potrebné rovnaké kvalitatívne kritériá ako na odôvodnenie meritórneho
rozhodnutia súdu uplatňovať aj na rozhodnutie o trovách konania, pričom aj v konaní na odvolacom
súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a to aj pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania.

16. Dovolateľ vo vzťahu k porušeniu procesných práv odvolacím súdom v zmysle § 420 písm. f) CSP
namietal, že odvolací súd, osobitne aj senát odvolacieho súdu 27Co rozhodujúci v rovnakom zložení

ako v tu posudzovanom prípade, už rozhodoval o nároku na náhradu trov konania v konaniach o
obdobných nárokoch žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalovanou v súvislosti so zmarením styku
s jeho maloletým synom. V konaní o zaplatenie 114,21 eura s príslušenstvom vedenom pod sp. zn.
27Co/62/2023 odvolací súd zmenil výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. Nestotožnil

sa s právnym posúdením veci a aplikáciou § 257 CSP s odôvodnením, že žalobcovi nemožno upierať
právo podať samostatnú žalobu, ani byť v konaní zastúpený advokátom. Podľa odvolacieho súdu nebolo
možné určiť objektívne kritérium, na základe ktorého by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať,
aby svoje nároky spojil do jednej žaloby, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj zo záverov súdu prvej
inštancie, ktorý (v konaní sp. zn.8C/34/2022) zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí. K obdobným

záverom o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa z hľadiska aplikácie § 257 CSP, poukazujúc
na uznesenie o zamietnutí návrhu na spojenie vecí, dospel rovnaký senát odvolacieho súdu aj v konaní
sp.zn.27Co/84/2023,keďrozsudkomz23.novembra2023,t.j.predvydanímtudovolanímnapadnutého
rozhodnutia, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti žalobcovi priznaného nároku na náhradu
trov konania.

17. Úvaha odvolacieho súdu, že podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk
samostatne neúčelne na ťarchu žalovanej predražuje spôsob domáhania sa súdnej ochrany žalobcu a
nadužíva preventívnu i sankčnú funkciu, ktorú majú trovy konania a ich náhrada v rozumných limitoch
plniť, nie je vo svetle vyššie uvedeného dostatočným a presvedčivým záverom pre aplikáciu § 257 CSP.

Pokiaľodvolacísúdzaložilsvojeneskoršierozhodnutieotrováchkonanianazávere,žežalobcamal,bez
ohľadu na jeho argumentáciu o zamietnutí návrhu žalovanej na spojení vecí, uplatnené nároky spojiť do
niekoľkýchžalôbvzávislostiodurčitéhospoločnéhomenovateľa,beztoho,abysazároveňvodôvodnenísvojhorozhodnutiavysporiadalstým,prečorozhodolinaknežvskutkovoaprávneobdobnýchprípadoch
žalobcu, je potrebné považovať jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné.

18. Povedané inak, tým, že odvolací súd rozhodol pri rovnakých účastníkoch, rovnakom skutkovom
a právnom základe a rovnakom výsledku konania vo veci samej rozdielne o nároku na náhradu
trov konania, nie je možné hovoriť o predvídateľnosti a tým ani o spravodlivosti. Dovolateľ v tejto
súvislosti dôvodne poukazuje na to, že v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ide v posudzovanom
prípade o ojedinelý prístup rozhodovania o trovách konania (porov. napr. rozhodnutia odvolacieho

súdu vo veciach sp. zn. 11Co/7/2023, 5Co/89/2023, 5Co/64/2023, 19Co/14/2023, 8Co/1/2023,
5Co/67/2023, 11Co/14/2023, 16Co/9/2023, 8Co/46/2023, 8Co/26/2023, 27Co/84/2023, 8Co/18/2024 a
27Co/62/2023).

19. Vo všeobecnosti možno uviesť, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných
veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu

predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho
právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné

skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku) právo na
dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
19.1. Princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov
môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch
rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa

významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na
druhej strane, predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj
inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a
ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli
ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal (nálezy Ústavného súdu

SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017, sp. zn. III. ÚS 275/2018 z 25. júna 2019).

20. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 289/2017 uviedol, že súd má poznať svoju vlastnú
judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí
zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných

súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické,
bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému
princípu materiálneho právneho štátu.

21. Dovolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že ústavno-konformný výklad článku

2 základných zásad CSP vedie k záveru, že dôsledné dodržiavanie princípu právnej istoty a
predvídateľnostisúdnychrozhodnutízahŕňaajstav,vktorommôžuúčastníciprávnychvzťahovlegitímne
očakávať, že v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch súd argumentačne odôvodní svoj odlišný
prístup v neskôr prejednávanej veci, vo vzťahu k predošlému súdnemu rozhodnutiu.

22. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných
okolnostíkonkrétnehoprípaduanazákladeprísnereštriktívnehovýkladu§257CSPavňomobsiahnutej
formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§
255CSP)ajzozásadyzodpovednostizazavinenie(§256ods.1CSP).Súdpodľanehonemusízaviazať

neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá
spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného
zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu.
22.1. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovykonania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň
možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

23. Rozhodovacia prax je už dlhodobo ustálená v názore, že výnimočnosť dôvodov, pre ktoré súd
náhradu konania neprizná, môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na
strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní a pod.

24. V danom prípade z dovolaním napadnutého rozhodnutia síce vyplývajú úvahy, ktoré viedli
odvolací súd k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, hodnotenie ich správnosti
ale dovolaciemu súdu neprislúcha. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutiatotižsprávnosťprávnychzáverov,kuktorýmsúdydospeli,niejeprávnerelevantná;prípadne
nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Bez ambície zodpovedať, ktorý zo

spôsobov rozhodovania o trovách konania je v prípade žalobcom uplatňovaných nárokov na náhradu
škody spôsobenej žalovanou správny, berúc do úvahy tiež to, že v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu
mohlodôjsťajkprekonaniuvlastnýchpredchádzajúcichrozhodnutíonáhradetrovkonania,povinnosťou
odvolacieho súdu bolo dbať na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, čo zahŕňalo aj argumentačné
odôvodnenie odlišného prístupu odvolacieho súdu v prejednávanej veci vo vzťahu k predošlým súdnym

rozhodnutiam o náhrade trov konania v skutkovo a právne obdobných veciach žalobcu. O to viac,
ak žalobca vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania argumentoval v každom prípade tými istými
skutočnosťami - uznesením o zamietnutí návrhu žalovanej na spojenie vecí.

25. Vzhľadom na zistenie, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, dovolací

súd rozsudok odvolacieho súdu v časti náhrady trov konania zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec v rozsahu
zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Ako súvisiaci bolo potrebné zrušiť i
výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania (§ 441 CSP).

26. V ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Úlohou

odvolacieho súdu bude opätovne preskúmať dôvodnosť žalovanou uvádzaných okolností pre aplikáciu
§ 257 CSP, a to najmä s prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu o nároku na
náhradu trov konania v skutkovo a právne obdobných veciach totožných strán sporu. Ak súd v novom
konaní, po prihliadnutí na prípadné skutkové a právne osobitosti konkrétneho prípadu rozhodne inak,
svoj odklon dôkladne a presvedčivo odôvodní tak, aby jeho predošlé rozhodnutia neboli ignorované.

27. Pokiaľ dovolateľ mienil namietať i nesprávne právne posúdenie veci s poukazom na odklon od
judikatúry dovolacieho, prípadne ústavného súdu, dovolací pripomína, že v zmysle § 421 ods. 2 CSP
dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu o nároku na náhradu trov konania [§ 357 písm. m) CSP].

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.