Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/129/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521010155
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2521010155.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Pavla Macháča a členov senátu
JUDr. Rudolfa Botta a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného A. B. pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného voči rozsudku
Okresného súdu Trnava z 19. augusta 2024, sp. zn. PN-8T/49/2021, na verejnom zasadnutí konanom
23. septembra 2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.
II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa
obžalovaný A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX v C., trvalé bydlisko D. E. XXXX/XX, C.,
o d s u d z u j e
podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písm. j), § 37 písm. h), §
38 ods. 2 a § 41 ods. 1 Trestného zákona a § 56 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na úhrnný

peňažný trest vo výške 600 (šesťsto) eur.
Podľa § 57 ods. 2 Trestného zákona zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.
Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona sa obžalovanému ustanovuje pre prípad, že by mohol byť výkon
peňažného trestu úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 19. augusta 2024, sp. zn. PN-8T/49/2021,
uznal obžalovaného A. B. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví

podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024 (ďalej len Tr. zák.) a prečinu
výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 8.4.2020 v čase okolo 20:00 hod. v C. F. G. H. I. J. po predchádzajúcom verbálnom konflikte
s poškodeným A. K., po ktorom došlo k fyzickému kontaktu medzi obžalovaným a poškodeným,
následkom ktorého obžalovaný spadol na poškodeného, na čo obžalovaný vstal a potom sa posadil
na poškodeného ležiaceho na zemi, stiahol mu rúško a poškodeného udrel najmenej jeden krát
päsťou do hlavy do oblasti tváre, na ktorej mal nasadené okuliare, čím poškodenému A. K. spôsobil

pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy na ľavej strane tváre okolo očnicovej oblasti bez prejavov
vegetatívnej symptomatológie, dve tržne zmliaždené rany nad ľavým okom veľkosti cca 1 cm a 2 cm,
pod ľavým okom veľkosti cca 2 cm, odreninu kože v oblasti čela vľavo veľkosti cca 1 cm a pomliaždenie
mäkkých tkanív ľavej strany hrudnej steny, ktoré zranenia si vyžiadali odôvodnenú dobu liečenia v trvaní
jeden týždeň, počas ktorej doby bol poškodený obmedzený bolesťami pri fyzickej záťaži a v náročnej
manuálnej práci.

2. Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., s poukazom na § 37 písm.
h), § 38 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 a § 41 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 8 (osem) mesiacov, ktorého výkon mu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložila podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 s
použitím § 42 ods. 2 Tr. zák. mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu
na 2 (dva) roky. Zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste v trestnom rozkaze

Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 z 22. novembra 2023, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na
tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.
3. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný podal
odvolanie čo do výroku o vine a treste. Prokurátorka sa práva na podanie odvolania vzdala.
4.Zahlásenéodvolanieodôvodnilobžalovanýprostredníctvomobhajcu,konkrétneosobitnýmpísomným

podaním doručeným okresnému súdu 18. novembra 2024.
4.1. Obžalovaný v odvolaní uviedol, že jeho odvolanie smeruje proti výroku o vine a treste, a to najmä
z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) a písm. e) Tr. por., že napadnutý rozsudok
považuje nezákonný a rovnako namietam aj konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo.
Napadnutý rozsudok považuje opätovne za nepreskúmateľné pre jeho neurčitosť. Poukázal na to, že
okresný súd sa opätovne, napriek záväznému stanovisku odvolacieho súdu, nevysporiadal so všetkými

okolnosťami potrebnými pre spravodlivé rozhodnutie vo veci a zároveň vôbec nereflektoval právny názor
vyjadrený v zrušujúcom uznesení krajského súdu. Súd sa opäť nedostatočným spôsobom vysporiadal
s jeho obhajobnou argumentáciou a zároveň so skutočnosťou, že bez akéhokoľvek relevantného
dôvodu nadradil výpoveď poškodeného nad jeho výpoveď, ktorú považoval za nedôveryhodnú. Súd
dostatočným spôsobom neuviedol akými okolnosťami bol vedený pri rozhodovaní o predmetnej

trestnej veci a zároveň neuviedol vzájomnú súvislosť medzi vykonanými dôkazmi a jeho vinou.
Zároveň súd neuviedol, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. V súvislosti s nepreskúmateľnosťou
napadnutého rozsudku obžalovaný uviedol, že skutková veta napadnutého rozsudku, ani po jej úprave
povydaní zrušujúcehouznesenia,nezodpovedávykonanémudokazovaniu.Odôvodnenienapadnutého

rozsudku vychádza zo subjektívnych hypotéz súdu, ako asi mohol či nemohol prebiehať incident medzi
poškodeným a ním, pričom súd sa bez akýchkoľvek relevantných dôvodov priklonil k verzii ponúknutej
poškodeným. Rozhodnutie o vine nemôže byť založené na hypotézach, ale musí byť založené na
konkrétnych dôkazoch, ktoré boli v konaní vykonané a faktoch z nich vyplývajúcich.
4.2. Obžalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd pri hodnotení vykonaných dôkazov

nepostupoval v zmysle základných zásad trestného konania, lebo z dôkazov zabezpečených v rámci
tohoto konania nie je dostatočným spôsobom preukázané, že by svojim konaním naplnil všetky základné
znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví a prečinu výtržníctva, predovšetkým však jeho
subjektívnu stránku (teda úmysel, či už priamy alebo nepriamy). Z hľadiska subjektívnej stránky sa
vyžaduje úmysel smerujúci k spôsobeniu ublíženia na zdraví, pričom skúmanie zavinenia je jednou z

podstatných otázok tohto konania. Okresný súd sa touto skutočnosťou dostatočne nezaoberal, ani sa k
nej dostatočne a vyčerpávajúco nevyjadril, keď len vo všeobecnosti uviedol, že z hľadiska subjektívnej
stránky posúdil jeho konanie ako konanie v priamom úmysle, keďže na mieste verejnosti prístupnom
fyzicky napadol poškodeného, ktorému ublížil na zdraví, teda chcel svojim konaním porušiť záujem
chránený zákonom. Podľa obžalovaného pri tak závažnej okolnosti, akým zavinenie nepochybne je, bolo

potrebné sa dôkladne s touto otázkou vysporiadať. Z argumentácie súdu nie je zistiteľné, na základe
ktorých konkrétnych skutočností považoval za preukázaný priamy úmysel. Tieto skutočnosti namietal už
aj v prvom odvolaní proti pôvodnému rozsudku, rovnako tieto skutočnosti namietal aj v rámci záverečnej
reči, ale zo strany okresného súdu zostali bez povšimnutia.
4.3. V žiadnom prípade sa nestotožňuje zo závermi okresného súdu, lebo za daných okolností a v

rámci takej vypätej situácie počas vzájomného konfliktu si nemohol byť vedomý, že jednou ranou a
prikľaknutím hrudníka môže spôsobiť poškodenému zranenia popísané v skutkovej vete napadnutého
rozsudku. Práve slabá intenzita jeho úderu v snahe zabrániť ďalším úderom zo strany poškodeného
svedčí záveru, že nemal absolútne v úmysle ublížiť na zdraví poškodenému. Slabá intenzita jeho úderu
svedčí skôr záveru, že skutočne sa v rámci vypätej situácie a verbálno-fyzického konfliktu iba bránil,

pričom jeden úder a prikľaknutie hrude možno nepochybne vyhodnotiť ako primeranú obranu voči
útokom poškodeného. Tak ako uviedol v rámci svojich výpovedí, celý konflikt vyvolal práve poškodený,
pričom on len primeraným spôsobom reagoval na jeho útok. Súd ospravedlňuje konanie poškodeného
tým, že tento sa len obával o svojho psa a o svoje zdravie, keďže sa nechcel nakaziť prípadnou chorobou
(napr. Covidom) z dôvodu chorej manželky, pričom podľa názoru súdu boli tieto jeho obavy primerané.

Ak teda súd ospravedlňuje týmito skutočnosťami konanie poškodeného, je na mieste otázka, z akého
dôvoduprávepoškodenývyprovokovalkonfliktohľadompsaanasadeniarúška.Boltoprávepoškodený,
ktorý začal celý konflikt, pričom ak by mal skutočne takú vážnu obavu o svoje zdravie, z logiky veci
vyplýva, že by sa nielenže nebavil s inými ľuďmi (napríklad svedkyňou A.), ale nepochybne by anineoslovil iné cudzie osoby (v tomto prípade obžalovaného ohľadom nenasadeného rúška). Obžalovaný
uviedol, že nemal žiadny dôvod fyzicky napadnúť poškodeného, len sa dôrazne ohradil proti tónu a
spôsobu komunikácie poškodeného s jeho osobou a pristúpil k nemu. Skutočnosť, že sa ho spýtal „či

chce po papuli“ nemožno interpretovať v tom smere, ako učinil okresný súd, lebo ak by mal úmysel
fyzicky napadnúť poškodeného, nepochybne by tak mohol učiniť bez toho, aby sa ho na to vopred
pýtal. Práve naopak, táto skutočnosť nasvedčuje záveru, že mal v úmysle riešiť konflikt výlučne slovným
spôsobom(ikeďdôraznesvyššieuvedenouotázkou),alenemalžiadnyúmyselísťdofyzickéhokonfliktu
s poškodeným. Reakcia poškodeného na jeho otázku bola taká, že ho ihneď udrel päsťou do tváre. V

tejto súvislosti vyplýva z rozsudku okresného súdu, že takejto verzii neuveril, nakoľko (obžalovaný) mal
len škrabanec na nose, resp. túto verziu sa nepodarilo preukázať/ustáliť. Súd sa pri hodnotení dôkazov
zameral výlučne na vyvracanie jeho verzie udalostí, a to za použitia ničím nepodložených hypotéz.
Pravdouje,žepoškodenýhoudrelakoprvý,načoonreagovalmyslí,žeprimeranetým,žepoškodeného
sotil, následne na sme spadli na zem (kde si mohol poškodený spôsobiť minimálne časť zranení v
rámci vzájomnej pasovačky, teda nie pádom na zem, ako sa súd snaží nesprávne interpretovať, ale

práve v rámci toho, ako sa na zemi klbčili). Po tom, ako ho poškodený opakovane udieral a kopal
do oblasti chrbta, ho udrel jeden krát päsťou do oblasti tváre, teda nie po tom, ako sa postavil (čo
uvádza od samého počiatku tohto konania), pričom v dôsledku úderu a prítomnosti okuliarov na tvári
poškodeného mu vznikli zranenia v oblasti tváre. V tomto smere okresný súd opäť dotvára skutkový
dej a vyvracia jeho argumentáciu ohľadom nutnej obrany tým, že sa medzičasom postavil (zatiaľ čo

poškodenýležalnazemi)anáslednemuprikľakolhrudníkadalmuúderpäsťou.Takátoverzianevyplýva
z vykonaného dokazovania. Ak by aj bola pravda, že sa postavil a mohol podľa názoru súdu odísť, súd
zrejme pozabudol na fakt, že poškodený pokračoval v útoku na jeho osobu aj počas toho, ako ležal na
zemi (kopancami do tela). Súd sa snaží vyvracať jeho verziu o nutnej obrane, avšak takáto argumentácia
vychádza z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov.

4.4.Obžalovanýďalejnamietal,žesaokresnýsúdopätovnevosvojomrozhodnutínedostatočnevenoval
otázke tzv. nutnej obrany, a to aj napriek jasným záverom a pokynom odvolacieho súdu v zrušujúcom
uznesení. V tomto smere okresný súd opäť zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu, že po tom,
ako sa (obžalovaný) postavil, mal možnosť nepokračovať v útoku a odísť. Opäť v tomto smere súd
neprimerane dotvára skutkový dej, keďže konflikt naďalej pokračoval aj napriek tomu, že sa postavil. Súd

tu vychádza opäť len z tvrdení poškodeného. Z vykonaného dokazovania podľa jeho názoru vyplynulo,
že v inkriminovanom čase predmetného incidentu prirodzene reagoval na fyzický atak poškodeného voči
nemu usilujúc sa odvrátiť jeho útok proti svojej telesnej integrite. Jeho (obžalovaného) konanie nebolo
zjavne neprimerané povahe a nebezpečnosti útoku poškodeného, keďže sa bránil sotením na zem a
jedným úderom do oblasti tváre. Za týchto okolností bolo potrebné posúdiť jeho konanie v smere nutnej

obrany podľa § 25 ods. 1 a ods. 3 Tr. zák. V tomto smere je potrebné prihliadnuť aj na stavbu tela oboch
účastníkov incidentu, kedy práve poškodený je vyšší a ťažší (čo vyplynulo z dokazovania, pričom súd sa
k tejto okolnosti nevyjadril). Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že pri incidente poškodený
nezohrával pasívnu úlohu, teda že by sa len bránil údajnému útoku, práve naopak, poškodený ho
aktívne napádal údermi päsťou, kopancami do chrbta, pasovaním a podobne. Skutočnosť, že napokon

poškodeného v rámci vzájomného súboja premohol nemožno v žiadnom prípade vyhodnocovať v jeho
neprospech. Zavinenie sa musí vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré tvoria znaky skutkovej podstaty
trestného činu a musí existovať v čase činu (čo v tomto prípade naplnené nebolo). Pre naplnenie znakov
subjektívnej stránky trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. nepostačuje len
zistenie, že páchateľ konal úmyselne, ale sa musí preukázať, že jeho úmysel smeroval aj k spôsobeniu

ublíženia na zdraví, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 15 písm. a), resp.
b) Tr. zák. V tejto súvislosti treba prihliadať najmä na okolnosti, za ktorých k útoku došlo (v tomto
prípade vypätá situácia v dôsledku vzájomného konfliktu), na jeho intenzitu (úder slabej intenzity, čo
vyplýva aj z výpovede znalca MUDr. Pamulu), ďalej na to, či a aký predmet páchateľ k útoku použil
(nepoužil žiadny predmet, len sa rukami bránil útoku poškodeného a tohto jeden krát päsťou udrel) a

tiež na to, aké nebezpečenstvo za daných okolností pre zdravie napadnutého z útoku hrozilo (za daných
okolností nevnímal, že v dôsledku slabého úderu by hrozilo nebezpečenstvo pre zdravie poškodeného).
S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je potrebné poukázať na jednu zo základných zásad
trestného konania, podľa ktorej bez zavinenia niet trestného činu ani trestu.
4.5. Obžalovaný ďalej namietal, že okresný súd vyhodnotil výpoveď poškodeného za vierohodnú a

viac zodpovedajúcu okolnostiam uvádzaným poškodeným, pričom v odôvodnení neuviedol, na základe
akých konkrétnych skutočností (teda nie hypotéz) a dôkazov je verzia poškodeného dôveryhodnejšia.
Ako namieta od počiatku, jeho stíhanie je založené výlučne na výpovedi jediného svedka - poškodeného
A. K. (uvedené vyplýva aj zo samotného zrušujúceho uznesenia), ktorá však ani po doplnenídokazovania na hlavnom pojednávaní nebola objektivizovaná žiadnym iným dôkazným prostriedkom.
V tomto prípade ide len o tvrdenie proti tvrdeniu, pričom v žiadnom prípade nemožno favorizovať
výpoveď poškodeného bez toho, aby táto jeho účelová výpoveď bola podporená inými dôkazmi,

tak ako to učinil okresný súd. Skutočne nemožno priznávať výpovedi poškodeného vyššiu dôkaznú
silu len preto, že incident oznámil polícii a nechal sa ošetriť v nemocnici. V rámci trestných konaní
podobného charakteru je pomerne časté, že ten, kto zavolá políciu a nechá sa ošetriť je spravidla
ihneď v procesnom postavení poškodeného a jeho výpovede sú automaticky vyhodnotené ako pravdivé.
Takýto spôsob vyhodnotenia dôkazov (ako učinil aj okresný súd) je nesprávny. V

rámci tohto konania bolo potrebné posúdiť najmä to, či bolo mimo rozumné pochybnosti preukázané,
že skutok uvedený v obžalobe sa stal a tiež posúdiť, či zranenia poškodeného popísané v skutkovej
vete obžaloby skutočne vznikli práve v príčinnej súvislosti s útokom obžalovaného, a rovnako bolo
treba posúdiť aj to, či sa svojim konaním dopustil hrubej neslušnosti alebo výtržnosti tým, že bol
účastníkom prejednávaného incidentu. Vyhodnotením doposiaľ zabezpečených dôkazov je možné
nepochybne dospieť k negatívnemu záveru o týchto skutkových otázkach, teda je potrebné konštatovať,

že sa nepodarilo objektívne preukázať, mimo dôvodné (rozumné) pochybnosti, že svojim konaním
naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestných činov, ktoré sú mu kladené za vinu a že by svojim
konaním prekročil medze nutnej obrany eventuálne materiálny korektív. Podľa názoru obžalovaného sa
nepodarilo v doterajšom konaní ani preukázať, že zranenia poškodeného popísané v skutkovej vete
obžaloby skutočne vznikli v inkriminovanom čase, a to v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného,

resp. že obžalovaný sa dopustil hrubej neslušnosti alebo výtržnosti napadnutím poškodeného. V tomto
konaní je nesporné, že medzi obžalovaným a poškodeným vznikol vzájomný fyzický konflikt, pričom
v rámci konfliktu udrel poškodeného, o čom jasne vypovedal v rámci všetkých doterajších výpovedí
(všetky jeho výpovede boli v tomto smere konzistentné). Ak by mal snahu zakrývať svoje protiprávne
konanie, nepochybne by od počiatku konania uvádzal, že vôbec poškodeného neudrel. Toto však vylúčil,

keďže je presvedčený o svojej pravde a svojej verzii priebehu skutkového deja. Medzi jeho výpoveďou
a výpoveďou poškodeného existuje naďalej významný vzájomný rozpor ohľadom toho, kto koho udrel
ako prvý a rovnako o tom, kto koho a koľkokrát udrel. Tieto vzájomné rozpory neboli vykonaným
dokazovaním (a to ani po jeho doplnení) odstránené, pričom napriek tomu sa súd opätovne priklonil
k verzii poškodeného. Jediná svedkyňa konfliktu (jeho zárodku) - A. L. A. neuviedla žiadne konkrétne

skutočnosti, teda nepotvrdila verziu ponúknutú poškodeným, práve naopak, táto uviedla, že síce vznikol
medzi nimi verbálny konflikt, ale nevie sa vyjadriť, kto začal prvý a rovnako tak nesledovala jeho ďalší
priebeh. Jedine svedkyňa A. mohla byť svedkom, ktorý by podporil verziu poškodeného. Táto svedkyňa
však evidentne vypovedala na hlavnom pojednávaní pravdu a to aj napriek tomu, že poškodený ju
predtým opakovane kontaktoval v súvislosti s jej výpoveďou v tomto trestnom konaní. Aj na takýto postoj

poškodeného je potrebné prihliadnuť pri hodnotení dôveryhodnosti jeho výpovede, keďže považuje za
neprípustné, aby poškodený ovplyvňoval svedkov v tejto trestnej veci, aby vypovedali v jeho prospech
(toto sa netýka len výpovede svedkyne A., ale aj výpovede svedka M. C. N., ktorého poškodený
kontaktoval dokonca 4-krát). Rovnako pri hodnotení výpovede poškodeného poukazoval na to, že bol to
práve poškodený, ktorý bol v minulosti právoplatne odsúdený za trestný čin násilného charakteru, pričom

súd sa k tejto jeho námietke vôbec žiadnym spôsobom nevyjadril. Odhliadnuc od vyššie uvedeného
je nepochybné, že doterajšími výpoveďami vypočutých svedkov nebolo možné ustáliť presný priebeh
konfliktu, kto bol iniciátorom fyzického konfliktu, či údery dostal aj obžalovaný od poškodeného a už
vôbec nie, o koľko úderov išlo. Bolo síce preukázané, že udrel poškodeného do oblasti tváre (k čomu sa
sám priznal), týmto konaním však nedošlo k závažnému poraneniu, nakoľko údery boli slabej intenzity

(uvedené vyplýva zo znaleckého posudku MUDr. Pamulu). Zranenia tváre zároveň mohli vzniknúť aj ako
dôsledok vzájomnej „pasovačky“, resp. v rámci vzájomného klbčenia pri súboji na zemi. Poukazuje aj na
to, že k ošetreniu poškodeného došlo s odstupom niekoľkých hodín, pričom poškodený uviedol, že po
incidente bol otrasený a teda k zraneniam mohlo teoreticky dôjsť aj pri následnom prenasledovaní jeho
osoby (táto okolnosť nebola OČTK skúmaná, a teda ju nemožno považovať za vyvrátenú). Rovnako tak

prichádza do úvahy aj taký priebeh skutkového deja, že zranenia si poškodený síce spôsobil v rámci
predmetného incidentu, avšak obžalovaným nezavineným konaním, teda náhodným buchnutím v rámci
pasovačky na zemi. Obžalovaný je toho názoru, že v danom prípade nespôsobil poškodenému také
zranenia, ktoré by svojím charakterom zodpovedali ublíženiu na zdraví, tak ako je to zadefinované v
§ 123 ods. 2 Trestného zákona (aj s poukazom na odhadovanú dobu liečenia zranení), čím nenaplnil

všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., ktorá
argumentácia zostala zo strany okresného súdu bez povšimnutia.
4.6. V ďalšej časti odvolania obžalovaný namietal, že u neho absentuje akékoľvek motivácia či pohnútka
na spáchanie skutkov kladených mu za vinu. V súvislosti s pohnútkou súd na str. 9 napadnutéhorozsudku uviedol, že to bolo presadenie si názoru ohľadom nosenia rúška. Takúto argumentáciu súdu
považujem za absolútne nedôvodnú, pričom vôbec nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Ide o
ďalší príklad účelovej interpretácie vykonaných dôkazov. V žiadnom prípade nebolo jeho pohnútkou

presadenie si názoru ohľadom nosenia rúška, nevie, ako súd dospel k takémuto záveru. Táto skutočnosť
mohla byť pohnútkou práve poškodeného, ktorý vyvolal celý konflikt kvôli nenasadenému rúšku, ktoré
ani nebolo v tom čase povinné na verejných priestranstvách. Obžalovaný nemal potrebu presadzovať
si svoj názor, on sa len ohradil voči „grobianskemu“ správaniu poškodeného, ktorý mu nedôvodne tykal
a nedôvodne na neho zaútočil ako prvý. Teda pohnútkou konania obžalovaného bola výlučne obrana

voči vyprovokovanému útoku zo strany poškodeného. Pokiaľ ide o prečin výtržníctva podľa § 364 ods.
1 písm. a) Tr. zák., obžalovaný uviedol, že zákon predpokladá taký násilný alebo slovný prejav, ktorý
hrubo uráža, vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne znižuje vážnosť väčšieho
počtu osôb prítomných súčasne. Aj vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že jeho konanie
nenaplniloznakyskutkovejpodstatyprečinuvýtržníctva,nakoľkoaniusvedkovtohtoincidentusprávanie
sa obžalovaného nevzbudilo väčšiu pozornosť, viď výpoveď svedkyne A., ktorá evidentne nevenovala

vzniknutému konfliktu veľkú pozornosť. Ich vzájomný incident nevidel vôbec nikto. Celý incident nejaví
žiadnym spôsobom známky, že by konaním (výtržnosťou) boli zvlášť pobúrené iné osoby (žiadne tam
neboliprítomné),tedavykonanýmdokazovanímnebolopreukázané,žeby závažnýmspôsobom(hrubo)
narušoval verejný pokoj a poriadok. Uvedený záver možno vyvodiť aj z toho, že po vzniku konfliktu
svedkyňa A. nezavolala políciu (mestskú ani štátnu), nestarala sa, čo sa poškodenému stalo napriek

tomu, že sa s poškodeným pozná, teda nevenovala tomu takú pozornosť, ktorú by si vzniknutá situácia
vyžadovala, ak by malo ísť o trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. V tomto
prípade nedošlo k naplneniu objektívnej stránky tohto trestného činu. Obžalovaný pripomenul aj závery
súdnej praxe, podľa ktorej nie každý fyzický incident na mieste verejnosti prístupnom je nutné vyhodnotiť
ako trestný čin. Ak by sme pripustili záver, že sa dopustil prečinu výtržníctva, v takom prípade sa ho

nepochybne dopustil aj samotný poškodený, ktorý ho rovnako fyzicky napádal na mieste verejnosti
prístupnom a ktorému do dnešného dňa nebolo vznesené obvinenie za daný skutok.
4.7. V ďalšej časti odvolania obžalovaný namietal neakceptovanie výsledkov tzv. vyšetrenia na detektore
lži. Uviedol, že rešpektuje závery odvolacieho súdu, podľa ktorých takýto dôkaz nemožno použiť ako
zákonný dôkaz v trestnom konaní, avšak nestotožňuje sa s nimi, nakoľko závery judikatúry sa primárne

týkajú iného náhľadu na dôkaz vyšetrením na polygrafe. Uvedené závery sú dôvodné v situácii, keď
by bol obvinený prinútený podrobiť sa vyšetreniu na polygrafe (išlo by o konanie v rozpore so zásadou
zákazu sebaobvinenia). Ak však sám a dobrovoľne podstúpil takéto vyšetrenie, je toho názoru, že na
závery takéhoto vyšetrenia možno nepochybne prihliadať minimálne ako na nepriamy dôkaz, zvlášť
v situácii, keď ide v tomto prípade o tvrdenie poškodeného proti jeho tvrdeniu. Pri absencii priamych

svedkov incidentu je nepochybne nutné prikloniť sa k verzii obžalovaného a to zvlášť za situácie, že
všetkydoterajšievýpovedepoškodenéhobolizmätočné,vzájomnerozporné,najprvpoškodenýuvádzal,
že ho obžalovaný udrel pravou rukou, neskôr uvádzal, že ľavou rukou, čas incidentu najprv uvádzal cca
30 minút, neskôr toto vyjadrenie korigoval na menšiu časovú jednotku 5-10 minút, poškodený hovoril o
niekoľkých ranách päsťou, čo bolo vyvrátené znaleckým skúmaním ako aj samotnou lekárskou správou

z 8. apríla 2020. V súvislosti s hodnotením výpovede poškodeného obžalovaný v konaní poukazoval aj
na tú skutočnosť, že v minulosti bol poškodený dvakrát súdne trestaný, okrem iného aj za výtržníctvo,
teda z tejto skutočnosti možno mať dôvodný predpoklad, že poškodený má prchkú povahu, resp.
podobné incidenty mu nie sú cudzie (k tomuto sa rovnako súd opäť vôbec nevyjadril). S ohľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti (najmä s ohľadom na absenciu akýchkoľvek dôkazov podporujúcich

verziu poškodeného) je v tomto konaní na mieste uplatnenie zásady „v pochybnostiach v prospech
obvineného“, keďže vykonaním dokazovaním sa nepodarilo odstrániť rozpory v jednotlivých dôkazoch
tak, aby bolo nad všetku pochybnosť možné vysloviť záver o jeho vine. Použitie vyššie uvedenej zásady,
ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 2 Tr. por. prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli
v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných

dôkazov,ktorémôžureálneprispieťknáležitémuzisteniuskutkovéhostavu,atovrozsahunevyhnutnom
naobjektívne,stavuveciazákonuzodpovedajúcespravodlivérozhodnutie.Vtomtoprípadepochybnosti
trvajú doposiaľ. Zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje,
aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené fakty a nie len o pravdepodobnosť
či o vlastné hypotézy súdu. Po prečítaní napadnutého rozsudku možno konštatovať, že súd svoje

rozhodnutie v rozpore s vyššie uvedenou zásadou oprel práve o pravdepodobnosť/hypotézy. Ako príklad
obžalovanýcitoval:„evidentnevtomtomomentenemoholpoškodenýležiacinachrbtenazemivovzťahu
k stojacemu obžalovanému žiadnym spôsobom priamo hroziť nejakým útokom a útok ani nemohol
trvať“ (ide o jasnú hypotézu súdu, pričom nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd dospel ktýmto záverom, že poškodený nemohol na neho útočiť ležiaci na zemi prípadne útok nemohol trvať),
ďalej: „obžalovaný mal možnosť hlavou uhnúť, či vstať z poškodeného a odísť“, „obžalovaný evidentne
fyzicky útočil na poškodeného, ktorý sa mohol v danom momente len brániť rukami“ (podľa názoru

obžalovaného sa mohol nielenže brániť aj nohami, ale týmito nohami aj mohol útočiť proti nemu, čo aj
robil) a pod. Všetky takéto vyjadrenia súdu o tom, kto čo mohol a nemohol nevyplývajú z vykonaných
dôkazov a ide len o hypotézy súdu, ktoré súd interpretuje v môj neprospech. Tam, kde nie je možné
bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového deja zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre
obvineného najpriaznivejšia (viď napr. rozhodnutie R 46/1963). V prípade, ak po vykonanom dokazovaní

a vyhodnotení vykonaných dôkazov ostanú dôvodné pochybnosti o tom, či skutok spáchal obžalovaný,
či jeho konanie naplnilo všetky znaky žalovaného trestného činu, prípadne či je skutok trestným činom,
nie je možné vyniesť odsudzujúci rozsudok, nakoľko tým dochádza k priamemu porušeniu Trestného
zákona, Trestného poriadku a v neposlednom rade i základných práv obžalovaného. Vyššie uvedená
zásada zároveň úzko súvisí s pravidlom, že obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu. Ako
vyplýva z vyššie uvedeného, v predmetnej trestnej veci je evidentná tzv. dôkazná núdza vo vzťahu

k jeho osobe, preto považuje napadnutý rozsudok za nezákonný. V tomto prípade stoja proti sebe
dve výpovede, ktoré musia byť posudzované rovnocenne, teda súd nemôže bez zjavného dôvodu
nadraďovať výpoveď poškodeného nad jeho výpoveď, pričom obžalovaný akcentoval skutočnosť, že
pri samotnom incidente bol prítomný len on a poškodený (teda absentujú akékoľvek priame dôkazy). V
danom prípade bolo nepochybne na mieste oslobodiť ho spod obžaloby v zmysle § 285 písm. písm. b)

prípadne písm. a) Tr. por. Keďže vina obžalovaného musí byť jednoznačne preukázaná nevyvrátiteľnými
dôkazmi a pri existencii jediného usvedčujúceho dôkazu musí byť tento presný, zrozumiteľný, spoľahlivý
a dostatočne objektívny preukázať vinu, čo v tomto prípade nemožno konštatovať, nie je možné za
dôvodných pochybností ustáliť vinu obžalovaného, z ktorého dôvodu je nutné dospieť k záveru, že
prokuratúra neuniesla dôkazné bremeno.

4.8. Obžalovaný v ďalšej časti odvolania namietal otázku tzv. materiálneho korektívu uvedeného v § 10
ods. 2 Tr. zák. V tomto smere súd opätovne uviedol, že uznaniu viny nebránil ani materiálny korektív,
lebo zo spôsobu vykonania činu a najmä jeho následku, ale aj okolností, za ktorých bol spáchaný
(predchádzajúci slovný konflikt kvôli psovi a rúšku) a miere zavinenia obžalovaného, je evidentne
podľa názoru súdu zrejmé, že stupeň závažnosti činu bol vyšší ako nepatrný. Takéto hodnotenie súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov, k
čomu sa vyjadruje vyššie. Nebolo v konaní preukázané, že by poškodeného opakovane udieral, rovnako
tak nemožno posudzovať následok ako závažný (zranenia klasifikované ako ľahké) a rovnako tak
nemožno hodnotiť mieru zavinenia ako závažnú (aj vzhľadom na spoluzavinenie poškodeného na
predmetnom incidente). Ako prezentoval aj na súde, je toho názoru, že skutky, pre ktoré bol okresným

súdom odsúdený, nie sú trestným činom. Trestné právo predstavuje vždy posledný prostriedok, ktorý je
možné použiť len vtedy, ak použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy, alebo
je zjavne neúčelné. Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania, ako trestného činu je
potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým
celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. Obžalovaný uviedol, že

v tomto konkrétnom prípade jeho konanie nedosiahlo takú intenzitu, aby bolo nevyhnutne potrebné
posudzovaťhoakotrestnýčin.Závažnosťkonaniamožnohodnotiťakonepatrnú,atonajmäspoukazom
na pohnútku páchateľa (strach o svoje zdravie v dôsledku útoku poškodeného), spôsob vykonania
činu (v rámci vzájomného fyzického konfliktu, kedy aj on sám som dostal niekoľko úderov), ako i
jeho následky a okolnosti (spôsobenie drobných zranení poškodenému, pričom doposiaľ nie je nad

akúkoľvek pochybnosť preukázané, že by uvedené zranenia spôsobil poškodenému skutočne ním
vedeným úderom, alebo si ich spôsobil sám pri tom, ako sa ho snažil spacifikovať/udierať). Považuje
skutočne za neprimerané, že OČTK a súd sú zaťažované takýmito incidentami. Celé toto trestné konanie
považuje za zbytočnú kriminalizáciu svojej osoby.
4.9. Sumarizujúc všetky spomenuté skutočnosti obžalovaný uviedol, že v konaní pred okresným

súdom nebol produkovaný taký súhrn dôkazov, ktoré by jednoznačne a nepochybne preukázali
spáchanieskutkovuvedenýchvobžalobe.Zozákladnýchzásadtrestnéhokonania,konkrétnezozásady
prezumpcie neviny upravenej v § 2 ods. 4 Tr. por. vyplýva, že obvinenému musí byť vina preukázaná.
V tomto prípade jeho vina preukázaná nebola. Záverom poukázal obžalovaný na to, že uložený trest
považuje za absolútne neprimeraný vzhľadom na vyššie popísané skutkové okolnosti prípadu. V tomto

smere poukázal aj na trestný rozkaz vydaný v tejto trestnej veci, ktorým mu bol uložený peňažný trest
vo výške 800 €. Uvedomuje si, že súd nie je viazaný trestom uloženým v trestnom rozkaze, avšak v
tomto prípade je možné badať zjavný nepomer medzi trestom uloženým trestným rozkazom a trestom
uloženým napadnutým rozsudkom. Za nezmenených skutkových a právnych okolností (nezmenenejdôkaznej situácie) mu súd uložil neprimeraný podmienečný trest, pričom súd tieto právne úvahy týkajúce
sa trestu dostatočným spôsobom nevysvetlil. Aj z tohto dôvodu považuje napadnutý rozsudok za
nepreskúmateľný a uložený trest za nespravodlivý. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti

preto obžalovaný žiadal, aby Krajský súd v Trnave zrušil napadnutý rozsudok a uložil okresnému súdu
znovu konať a rozhodnúť, prípadne aby vo veci sám rozhodol tak, že ho v zmysle ust. § 285 písm. a),
event. písm. b) Tr. por. spod obžaloby oslobodí.
5. Prokuratúra sa k písomne odôvodnenému odvolaniu obžalovaného nevyjadrila.
6. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na

rozhodnutie o odvolaní obžalovanej 12. decembra 2024.
7. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na
23. septembra 2025, ktorého sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry, obhajca obžalovaného
a obžalovaný. Verejné zasadnutie sa konalo v neprítomnosti poškodeného, ktorý sa napriek riadnemu
vykázanému doručeniu tohto úkonu nezúčastnil. Dokazovanie krajský súd nedopĺňal, nakoľko v tomto
smere žiadne návrhy neboli. V rámci konečných návrhov prokurátorka považovala odvolanie za

nedôvodné, rozsudok a trest za spravodlivý a zákonný, preto navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť
v zmysle § 319 Tr. por. Obhajca sa pridržal písomne odôvodneného odvolania a konečného
návrhu tam uvedeného. Obžalovaný uviedol, že je nevinný, že trvá na svoje pôvodnej výpovedi ako aj
na výpovedi na polygrafe, ktorá nebola prijatá.
8. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým

rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. por., odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie
urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo
doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd
zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech

obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý
uplatnil nárok na náhradu škody.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená
osoba, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote,
preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov

rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.
10. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že touto trestnou vecou sa krajský súd už raz zaoberal, pričom na
podklade odvolania obžalovaného rozhodol uznesením zo 16. februára 2023, č. k. 6To/109/2022-225,
ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil v celom rozsahu rozsudok okresného súdu z 8. júna

2022, č. k. 8T/49/2021-203, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného na skutkovom a právnom základe
obžaloby a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Bez
nutnosti podrobne rekapitulovať obsah vyššie spomínaného zrušujúceho uznesenia sa pripomína, že cit.
uznesením krajský súd okresnému súdu vytkol spôsob hodnotenia dôkazov poukazujúc na konkrétne
chyby s tým, že po vrátení veci bude povinnosťou okresného súdu opätovne postupovať podľa § 2

ods. 12 Tr. por. a vyhodnotiť dôkazy, ustáliť priebeh skutkového deja a vyhodnotiť, či skutok má znaky
niektorého či niektorých z trestných činov uvedených v zákone a či vykonané dokazovanie preukázalo,
že skutok spáchal obžalovaný a znova rozhodnúť o obžalobe s tým, že vysporiada aj s námietkami
obžalovaného o nutnej obrane. Krajský súd záverom dodal, že aj keď napadnutý rozsudok nebol zrušený
aj z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por., okresnému súdu to nebráni doplniť dokazovanie, pokiaľ

tak strany konania navrhnú.
11. Obžalovaný síce odvolanie zahlásil aj čo do konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku,
avšak konkrétne chyby konania v písomne odôvodnenom odvolaní nevytýkal a krajský súd chyby
konania odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.,
vlastným prieskumom nezistil.

12. Naopak, preskúmaním obsahu spisového materiálu zistil, že okresný súd na hlavnom pojednávaní
po vrátení veci doplnil dokazovanie tým, že oboznámil čítaním správy a relácie na obžalovaného, obsah
pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 a opätovne vypočul poškodeného a
svedkyňu A. L. A.. V procese dokazovania okresný súd postupoval v súlade s Tr. por., teda procesnesprávne. Pokiaľ ide o rozsah dokazovania, tento bol celý vyčerpaný, keďže prokurátor a obžalovaný
žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali a návrh poškodeného na doplnenie dokazovania
(ohľadom preverenia svetelných podmienok na mieste činu) správne okresný súd odmietol vykonať ako

nadbytočný. Takto vykonaný rozsah dokazovania bol aj podľa názoru krajského súdu dostatočný na to,
aby mohol okresný súd vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť.
13. Gro odvolacích námietok obžalovaného sa týka spôsobu, akým okresný súd vyhodnotil dôkazy,
ktorénahlavnompojednávanívykonal. Obžalovanývodvolanípolemizujesodôvodnenímnapadnutého
rozsudku, presadzuje vlastný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a z toho vyvodzuje vlastnú verziu

skutkového deja, ktorá nekorešponduje so skutkovými zisteniami okresného súdu.
14. K týmto odvolacím námietkam obžalovaného je potrebné primárne uviesť, že tvorili už súčasť
jeho obhajobnej argumentácie, s ktorou sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku precízne
vyrovnal. Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tejto časti vecne
správne, vyčerpávajúce a presvedčivé, ergo spĺňajúce kritériá predpokladané ust. § 168 ods. 1 Tr. por.,
preto si túto časť odôvodnenia krajský súd osvojuje bez potreby ju na tomto mieste replikovať.

15. Vo všeobecnosti možno ku kritike spôsobu hodnotenia dôkazov obžalovaným uviesť, že v trestnom
konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie
dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.
Tr. por. nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak vyjadrené, Tr. por. neupravuje otázku minimálneho

množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v
trestnomkonaníaleboniektorázostrán. Vsúvislostishodnotenímdôkazovplatíajdruhépravidlo,podľa

ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda že ich
hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd
nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté
dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému

rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).
16. V konkrétnostiach tohto prípadu krajský súd konštatuje, že okresný súd hodnotil dôkazy spôsobom
predpokladaným ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a správne na podklade vykonaného dokazovania ustálil, že
kritického dňa po vzájomnej slovnej hádke medzi obžalovaným a poškodeným nasledoval medzi nimi
fyzický konflikt, pričom s ohľadom na rozdielne tvrdenia oboch aktérov ako aj výpoveď svedkyne A. A.

nemožno jednoznačne ustáliť ako presne fyzický konflikt medzi nimi začal. Rovnako správne okresný
súd za podstatnú okolnosť pre rozhodnutie o vine obžalovaného označil skutkové zistenie, vychádzajúce
zo zhodných tvrdení obžalovaného a poškodeného o dejovom priebehu, že po tom, čo obaja aktéri
v rámci fyzickej šarvátky spadli na zem, z toho poškodený na chrbát a obžalovaný na ruky a na kolená
nad neho, tak následne sa obžalovaný postavil a až vzápätí si sadol ležiacemu poškodenému na hruď

a navzájom si odrážali ruky, na čo obžalovaný stiahol rúško poškodenému a nakoniec ho udrel päsťou
do oblasti ľavého oka napriek tomu, že tento mal na očiach okuliare.
17. Aj krajský súd je toho názoru, že od momentu, kedy sa obžalovaný stojaci nad ležiacim poškodeným
rozhodol na neho posadiť, hoci v tom momente zo strany poškodeného žiadny bezprostredný útok
na neho nehrozil a ani pokračoval, treba konanie obžalovaného považovať za fyzické napadnutie

poškodeného na mieste verejnosti prístupnom, pri ktorom obžalovaný poškodeného najmenej raz udrel
do oblasti tváre a prisadol mu hrudník, čím mu spôsobil ujmu na zdraví opísanú v skutkovej vete výroku
o vine. Nakoniec sám obžalovaný nepopieral, že poškodeného prisadol a päsťou udrel do tváre, avšak
bránil sa tým, že z jeho strany išlo u nutnú obranu voči útoku iniciovanému poškodeným. Správne
okresný súd uviedol, že jeho argument o nutnej obrane neobstojí, nakoľko pokiaľ v určitom momente

ich vzájomného konfliktu už obžalovaný stál nad poškodeným, ktorý stále ležal na zemi, v ktorom
momente mu bezprostredný útok od poškodeného už nehrozil a ani taký útok na neho netrval, tak
obžalovaný tú šarvátku mohol a aj mal ukončiť. Ak sa naopak rozhodol aktívne pokračovať vo fyzickom
útočení na poškodeného tým, že si na neho prisadol, snažil sa mu prekrytím úst svojou rukou zabrániť
v dýchaní, následne mu stiahol rúško a udrel ho päsťou do tváre, tak toto jeho konanie nemôže

mať ani podľa mienky krajského súdu povahu nutnej obrany. V podrobnostiach potom krajský súd
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde sa okresný súd otázkou nutnej obrany zaoberal
a vyriešil ju spôsobom, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil. Rozsiahle odvolacie námietky
obžalovaného v tomto ohľade nie sú spôsobilé vyššie uvedené závery nijako zmeniť. Ide len o zjavnúsnahu obžalovaného, aby trestnoprávne relevantné okolnosti prípadu boli vyhodnotené súdmi inak,
v jeho prospech.
18. Čo sa týka následkov fyzického napadnutia poškodeného obžalovaným, okresný súd správne

vychádzal zo výpovede poškodeného a zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva
MUDr. Mariána Pamulu ako aj jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, ktorými bolo preukázané, že
poškodený utrpel vo výroku o vine opísané zranenia tváre a hrudníka, ktoré si objektívne vyžiadali
dobu liečenia jeden týždeň. Okresný súd sa venoval aj otázke mechanizmu vzniku týchto zranení ako
aj intenzite pôsobiaceho násilia. V podrobnostiach potom krajský súd opäť odkazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku, kde okresný podrobne rozviedol svoje zistenia a označil dôkazy, z ktorých tieto
vyplynuli.
19. K odvolacím námietkam obžalovaného ohľadom nepoužitia výsledkov z vyšetrenia obžalovaného
na polygrafe (tzv. detektore lži) sa krajský súd už vyjadril vo svojom predchádzajúcom uznesení zo 16.
februára 2023, č. k. 6To/109/2022-225 (str. 10, bod 37), na ktoré odôvodnenie sa týmto v podrobnostiach
odkazuje bez potreby ho tu detailne opakovať.

20. Ako nedôvodné krajský súd vyhodnotil aj námietky obžalovaného, v ktorých spochybňoval
vierohodnosť poškodeného. Rovnako ako okresný súd, aj krajský súd považoval osobu poškodeného
za vierohodnú a jeho výpoveď za pravdivú nielen preto, že je konzistentná, bez podstatných rozporov
ohľadom kľúčovej dejovej línie, ale aj preto, že nezistil žiaden motív, pre ktorý by chcel svojou výpoveďou
obžalovanému, ktorého dovtedy vôbec nepoznal, vedome škodiť. Zvlášť, ak si poškodený ani len

neuplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu v súvislosti s touto trestnou činnosťou vznikla na veciach
a na zdraví v rozsahu stoviek eur.
21. Záverom krajský súd k námietkam obžalovaného ohľadom nesprávneho hodnotenia vykonaných
dôkazov uvádza, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a

právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí
ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z
hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný
zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci

vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani
nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným
všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods.
10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú

dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).
K právnej kvalifikácii skutku
22. Pokiaľ ide o právne úvahy, akými sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona, tieto sú zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Okresný

súd správne skonštatoval, že skutok opísaný v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku
napĺňa všetky zákonné znaky skutkových podstát prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.
zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktoré boli spáchané v jednočinnom
súbehu. Krajský súd právnu argumentáciu okresného súdu považuje nielen za vecne správnu, ale aj za
vyčerpávajúcu,pretonaňuvpodrobnostiachodkazujebezpotrebyjunatomtomiestedetailneopakovať.

23. Pokiaľ obžalovaný namietal absenciu zavinenia vo forme úmyslu, k tomu krajský súd uvádza, že za-
vinenie je teóriou trestného práva definované ako vnútorný psychický vzťah páchateľa k objektívnym
znakom páchaného trestného činu. Vyjadruje psychický vzťah páchateľa k poruche či ohro-
zeniu objektu trestného činu, alebo predmetu útoku, ako aj ku konaniu uvedenému v Tr. zák., ktoré ich
vyvoláva, ale aj k následku trestného činu. Platí pritom, že okolnosti subjektívneho charakteru možno

spravidladokazovaťlennepriamozokolnostíobjektívnejpovahy,zktorýchsadápodľazásadsprávneho
(logického) myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov
chránených Tr. zák., pričom záver o subjektívnej stránke trestného činu možno opierať o skutočnosti,
ktoré nastali až po spáchaní trestného činu. Všetky tieto všeobecné právne závery ohľadne subjektívnej
stránky okresný súd správne vyhodnotil so záverom, že obžalovaný konal v priamom úmysle podľa § 15

písm. a) Tr. zák., keďže chcel spôsobom uvedeným v Tr. zák. porušiť záujmy chránené týmto zákonom,
ktoré v tomto prípade predstavujú verejný poriadok a zdravie jednotlivca.
24. Pokiaľ ide o obžalovaným namietaný tzv. materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák., okresný súd k
nemu uviedol, že zo spôsobu vykonania činu (fyzické napadnutie poškodeného potom, čo tento ležal nachrbte na zemi, najmenej jedným úderom päsťou do oblasti tváre) a najmä jeho následku (pomliaždenie
ľavej časti tváre, tri tržne zmliaždené rany nad a pod ľavým okom, odrenina kože čela a pomliaždenie
mäkkých tkanív ľavej strany hrudnej steny), ale aj okolností, za ktorých bol spáchaný (predchádzajúci

slovný konflikt kvôli psovi obžalovaného, ktorý nebol na vôdzke, a kvôli obžalovanému bez rúška, hoci
v tom čase bola povinnosť prekrytia dýchacích ciest, ako aj skutočnosti, že obžalovaný sa posadil na
hrudník ležiaceho poškodeného, snažil sa mu zabrániť v dýchaniu a strhnúť mu rúško) a miere zavinenia
obžalovaného, po objektívnom vyhodnotení týchto kritérií, je evidentne zrejmé, že stupeň závažnosti
činu bol vyšší ako nepatrný a konanie tak bolo treba definovať ako prečin.

25.Faktomje,ževyvodenietrestnejzodpovednostizaprečinjepodmienené(okremsplneniapodmienok
uvedených v iných ustanoveniach) vyššou ako nepatrnou závažnosťou činu, ktorá sa zisťuje na základe
komplexného vyhodnotenia kritérií uvedených v § 10 ods. 2 Tr. zák. (spôsob vykonania činu a jeho
následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa), ktoré sú
taxatívne. Okresný súd všetky tieto kritériá zohľadnil a vyhodnotil ich spôsobom, s ktorým sa krajský súd
v celom rozsahu stotožňuje. Trestnoprávne relevantné konanie obžalovaného celkom určite vybočilo

z rámca bežných medzí administratívnych deliktov, keď sa mimo iné citeľne dotklo inej osoby, ktorej
záujem na ochrane zdravia je chránený ust. § 156 Tr. zák., preto boli povinné orgány činné v trestnom
konaní a súdy na vzniknú udalosť reagovať prostriedkami trestnoprávnej represie.
26. Samotný fakt, že sa s touto argumentáciou obžalovaný opäť nestotožňuje a prezentuje vlastný
náhľad na vyššie uvedené kritériá a hodnotí ich inak, na správnosti právnych záverov okresného súdu

nič nemení.
K výroku o treste
27. Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný v odvolaní uložený trest namietal ako neprimerane prísny
okolnostiam prípadu a jeho osobe a poukazoval na fakt, že mu bol trestným rozkazom pôvodne uložený
peňažný trest, pričom okresný súd zmenu druhu trestu náležite neodôvodnil.

28. Krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a zistil, že z hľadiska procesného
postupuokresnémusúdunietčovytknúť.Dokazovanie ohľadomtohtovýrokuvykonalprocesnesprávne
a v dostatočnom rozsahu. Nakoniec rozsah dokazovania a ani chyby konania predchádzajúce výroku
o treste obžalovaný v odvolaní nenamietal.
29. Pokiaľ ide o samotný výrok, tak v prvom rade treba uviesť, že okresný súd správne v odôvodnení

skonštatoval, že od spáchania skutku do vynesenia napadnutého rozsudku došlo k zmene zákona,
z ktorého dôvodu bolo v zmysle ust. § 2 ods. 1 Tr. zák. potrebné posúdiť, ktoré znenie zákona je ako
celok pre obžalovaného priaznivejšie a správne skonštatoval, že sú to ustanovenia Tr. zák. účinné od 6.
augusta 2024, ktoré sú priaznivejšie predovšetkým v otázke trestania.
30. Pokiaľ ide o druh trestu, krajský súd sa stotožnil s odvolacími námietkami obžalovaného v tom smere,

že okresný súd zmenu druhu trestu oproti trestu pôvodne uloženému trestným rozkazom neodôvodnil.
Je pravdou, že druhom a výmerou trestu z trestného rozkazu okresný súd nebol viazaný, čo vyplýva
explicitne zo zákona (§ 355 ods. 3 Tr. por.), no túto zmenu pri nezmenených skutkových a právnych
okolnostiach mal okresný súd v odôvodnení rozsudku zdôvodniť. Keďže krajský súd sám nevzhliadol
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné, mimo iné aj s narastajúcim odstupom času od spáchania skutku,

ukladať pri nezmenenom skutkovom a právnom stave obžalovanému iný, vo výsledku prísnejší druh
trestu ako mu bol pôvodne uložený trestným rozkazom, vrátil sa späť k tomuto druhu trestu súc toho
názoru, že vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaných prečinov, vyššie opísané okolnosti prípadu,
osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť nápravy uloženie iného trestu nie je potrebné.
31. Súčasne pri ukladaní tohto druhu trestu krajský súd ako predbežnú otázku riešil, či medzičasom

nedošlo k zahladeniu odsúdenia trestným rozkazom z 22. novembra 2023 vo veci Okresného súdu
Trnava sp. zn. 12T/23/2023, právoplatným 8. decembra 2023, vo vzťahu ku ktorému pôvodne okresný
súd ukladal súhrnný trest podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. Po oboznámení sa s pripojeným spisom Okresného
súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 a so správami a reláciami na obžalovaného dospel krajský súd
k záveru, že vo vzťahu k tomuto odsúdeniu je potrebné na obžalovaného hľadieť, akoby nebol odsúdený,

keďže uložený trest zákazu činnosti medzičasom vykonal a v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia, ktorá mu medzičasom uplynula, sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil. Z tohto
dôvodu krajský súd obžalovanému trest neukladal ako súhrnný podľa § 42 ods. 1 Tr. zák., ale ako trest
samostatný. A tiež ako trest úhrnný podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., keďže ho odsudzoval za dva spáchané
trestné činy, z ktorých najprísnejšie trestný je prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s hornou

hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody tri roky.
32. Pokiaľ ide o pomer a mieru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, krajský súd tieto vyhodnotil
a dospel k záveru, že obžalovanému patrí poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. Tento záver
sa opiera o jeho odpis registra trestov, kde má evidované len jedno odsúdenie z roku 1978, ktoré má užniekoľko desiatok rokov zahladené. Odsúdenie vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 sa
týkalo skutku (trestného činu), ktorý bol spáchaný až po aktuálne súdenom trestnom čine. Okrem toho
sa dopustil v ostatných piatich rokoch pred skutkom len dvoch drobných priestupkov v doprave, ktoré

boli vybavené napomenutím. Uvedené je možné podľa mienky krajského súdu považovať za vedenie
riadneho života pred spáchaním skutku v zmysle ust. § 36 písm. j) Tr. zák. Inú poľahčujúcu okolnosť
krajský súd u obžalovaného nezistil. Na priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. p) Tr. zák.
krajský súd nevidel zákonný dôvod, avšak dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku zohľadňoval nielen
pri určení druhu trestu, ale aj jeho výmery. Priťažujúcu okolnosť krajský súd takisto zistil len jednu a síce,

že obžalovaný spáchal viac trestných činov podľa § 37 písm. h) Tr. zák., konkrétne dva prečiny.
33. Pokiaľ ide o výmeru peňažného trestu, tak krajský súd za zákonný, primeraný a spravodlivý
považoval úhrnný peňažný trest vo výmere 600 eur, ktorý zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám
stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 Tr. zák., od ktorého možno dôvodne očakávať, že splní
svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie a súčasne vyjadruje aj morálne
odsúdenie tohto činu spoločnosťou.

34. Pri ukladaní peňažného trestu musia súdy, pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu
obžalovaným, v zmysle ust. § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanoviť mu náhradný trest odňatia slobody. V tomto
prípade krajský súd obžalovanému ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov,
teda na samej dolnej hranici úhrnného trestu v tejto veci.
Záver

35. Na základe prezentovaných úvah krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného bolo
čiastočne dôvodné, preto na verejnom zasadnutí napadnutý rozsudok postupom podľa § 321 ods. 1
písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a keďže to dôkazná situácia
umožňovala, tak podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte.
36. Tento rozsudok bol prijatý jednohlasne (§ 163 ods. 4 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.