Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. november 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-4Sa/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200192
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200192.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 BA-4Sa/10/2020

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobkyne:
Krajská prokuratúra v Bratislave, so sídlom Vajnorská 47, Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, za účasti: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX, C., v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/4753-0003 Km zo dňa 15.03.2019, takto

r o z h o d o l :

2 BA-4Sa/10/2020

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

13 BA-4Sa/10/2020

I.
Administratívne konanie a protest prokurátora

1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, odbor sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) rozhodnutím č. PN2/OHNNVaŠSD/HN/SOC/2019/23569-50 zo dňa 24.01.2019 (ďalej

len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 10 ods. 1 zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom
výživnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhradnom výživnom“), že poberateľka
náhradného výživného A. B. (ďalej „ďalšia účastníčka“) je povinná vrátiť vyplatené náhradné výživné pre
oprávnenú osobu D. E., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „oprávnená osoba“) za obdobie od 01.07.2018 do
31.10.2018 v celkovej sume 81,22 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia
na účet prvostupňového správneho orgánu. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový
správny orgán uviedol, že v zmysle § 6 zákona o náhradnom výživnom, bolo potrebné prehodnotiť

podmienky trvania nároku na náhradné výživné vyplácané ďalšej účastníčke pre oprávnenú osobu
za povinného otca A. E.. Prvostupňový správny orgán z potvrdenia exekútorského úradu zo dňa
08.01.2019 zistil, že súdny exekútor v období od 26.04.2016 do 08.01.2019 vymohol výživné v sume
159,58 Eur. Uviedol, že na základe predložených dokladov bolo zistené, že súdny exekútor vymoholvýživné v mesiaci 07/2018 v sume 11,46 Eur, v mesiaci 08/2018 v sume 11,68 Eur, v mesiaci 09/2018
v sume 15,38 Eur, v mesiaci 10/2018 v sume 42,70 Eur. Poukázal na to, že v zmysle rozsudku
Okresného súdu Piešťany sp. zn. 3C/13/2008 zo dňa 06.03.2009 je otec povinný platiť výživné v

sume 106,20 Eur mesačne; rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. PN2/OHNNVaŠSD/
HN/SOC/2016/36237-0003 zo dňa 24.08.2016 bolo priznané náhradné výživné od 01.04.2016 pre
oprávnenú osobu najviac v sume 106,20 Eur mesačne. Konštatoval, že v mesiaci 07/2018 bolo pre
oprávnenú osobu vyplatené náhradné výživné vo výške 106,20 Eur, povinná osoba zaplatila pomernú
časť výživného vo výške 11,46 Eur - vznikol preplatok vo výške 11,46 Eur; v mesiaci 08/2018 bolo pre

oprávnenú osobu vyplatené náhradné výživné vo výške 106,20 Eur, povinná osoba zaplatila pomernú
časť výživného vo výške 11,68 Eur - vznikol preplatok vo výške 11,68 Eur; v mesiaci 09/2018 bolo pre
oprávnenú osobu vyplatené náhradné výživné vo výške 106,20 Eur, povinná osoba zaplatila pomernú
časť výživného vo výške 15,38 Eur - vznikol preplatok vo výške 15,38 Eur; v mesiaci 10/2018 bolo pre
oprávnenú osobu vyplatené náhradné výživné vo výške 106,20 Eur, povinná osoba zaplatila pomernú
časť výživného vo výške 42,70 Eur - vznikol preplatok vo výške 42,70 Eur. S poukazom na ustanovenie §

10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom prvostupňový správny orgán konštatoval, že ďalšia účastníčka
je povinná vrátiť časť poskytnutého náhradného výživného za mesiac 07/2018 v sume 11,46 Eur, za
mesiac 08/2018 v sume 11,68 Eur, za mesiac 09/2018 v sume 15,38 Eur a za mesiac 10/2018 v sume
42,70 Eur, t. j. spolu v sume 81,22 Eur.

2. Proti uvedenému rozhodnutiu podala ďalšia účastníčka odvolanie v lehote stanovenej zákonom, v
ktorom uviedla, že prvostupňový správny orgán prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tým, že citoval
ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom. Namietala, že prvostupňový správny orgán
vo svojom odôvodnení nekonkretizuje, ktorý z dôvodov predmetného ustanovenia je rozhodujúci pre
vrátenie požadovaného náhradného výživného. Tvrdila, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia

prvostupňový správny orgán konštatoval, že povinná osoba zaplatila pomernú časť výživného v
mesiacoch júl až október 2018 v celkovej výške 81,22 Eur, pričom prvostupňový správny orgán v týchto
mesiacoch vyplatil náhradné výživné mesačne vo výške 106,20 Eur v zmysle rozsudku súdu a teda
suma 81,22 Eur je preplatok a poberateľ náhradného výživného (ďalšia účastníčka) je povinný ho vrátiť.
Uviedla, že s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia sa nestotožňuje. Jednotlivé finančné čiastky v

mesiacoch júl až október 2018 vymožené exekútorom od povinnej osoby v celkovej čiastke 81,22 Eur
nepovažovala za zaplatenie pomernej časti výživného, tak ako to uvádza prvostupňový správny orgán,
ale za splácanie zameškaného výživného k 26.04.2016. Poukázala na to, že exekučné konanie sa vedie
proti povinnej osobe pod č. Ex 407/2016 súdnou exekútorkou F. G. H., pričom aj v upovedomení o
začatí exekúcie z 24.06.2016, aj v exekučnom príkaze zo dňa 18.12.2017, je v prvom rade vymoženie

zameškaného výživného k 26.04.2016 vo výške 4035,60 Eur. Mala za to, že vymoženie finančných
súm na základe exekučného príkazu v celkovej výške 78,36 Eur do 30.06.2018 a finančných súm za
mesiacejúlažoktóber2018vovýške81,22Eur,tedaspoluvovýške159,58Euribaponižujezameškané
výživné k 26.04.2016 a nie je možné ho považovať za preplatok na vyplácaní náhradného výživného
prvostupňovým správnym orgánom, pretože náhradné výživné nebolo vyplatené vo vyššej sume ako

patrilo a náhradné výživné nebolo vyplatené neprávom. Ďalej uviedla, že výživné od povinnej osoby ako
aj zameškané výživné je určené pre maloletú dcéru a ona ako oprávnená osoba k príjmu zameškaného
výživného od povinnej osoby sa tohto zameškaného výživného nemieni vzdať v neprospech svojej
maloletej dcéry.

3. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych
dávok ako odvolací orgán (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/
SOC/2019/4753-0003 Km zo dňa 15.03.2019 rozhodol podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní v znení neskorších predpisov tak, že odvolanie ďalšej účastníčky zo dňa 06.02.2019
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný svoje

rozhodnutie odôvodnil podľa § 4 ods. 1, 2, § 10 ods. 1, § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o náhradnom
výživnom. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z predloženej spisovej dokumentácie mal
preukázané, že ďalšia účastníčka dňa 27.07.2016 požiadala prvostupňový správny orgán o poskytnutie
náhradného výživného pre oprávnenú osobu z dôvodu, že povinný otec A. E. si neplnil vyživovaciu
povinnosť určenú právoplatným rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 3C/13/2008 zo dňa

06.03.2009 v sume 106,20 Eur mesačne - súčasne požiadala aj o vyplatenie náhradného výživného
za tri kalendárne mesiace predchádzajúce kalendárnemu mesiacu, v ktorom bola podaná žiadosť o
náhradné výživné. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán na základe žiadosti a predložených
dokladov posúdil splnenie podmienok nároku na náhradné výživné a rozhodol, že oprávnená osobamá nárok na náhradné výživné v sume 106,20 Eur mesačne počínajúc dňom 01.04.2016 (rozhodnutie
zo dňa 24.08.2016). Ďalej uviedol, že zo spisovej dokumentácie mal preukázané, že prvostupňový
správny orgán poskytoval ďalšej účastníčke v období od 01.07.2018 do 31.10.2018 náhradné výživné

pre oprávnenú osobu vo výške určenej právoplatným rozsudkom súdu, t. j. v sume 106,20 Eur mesačne.
Uviedol, že z potvrdenia súdneho exekútora zo dňa 08.01.2019 a z výpisov z účtu predložených ďalšou
účastníčkou je tiež preukázané, že súdny exekútor zaslal ďalšej účastníčke výživné vymožené od
povinnej osoby v mesiaci júl 2018 v sume 11,46 Eur, v mesiaci august 2018 v sume 11,68 Eur, v mesiaci
september 2018 v sume 15,38 Eur a v mesiaci október 2018 v sume 42,70 Eur, t. j. za obdobie od júla

2018 do októbra 2018 spolu v sume 81,22 Eur. Poznamenal, že v prípade, ak si povinná osoba čiastočne
plní vyživovaciu povinnosť, náhradné výživné sa podľa zákona o náhradnom výživnom poskytuje vo
výškerozdielumedzivýškouvýživnéhourčenéhoprávoplatnýmrozhodnutímsúduavýškouzaplateného
výživného povinnou osobou. Mal za to, že po započítaní zaplateného výživného malo byť ďalšej
účastníčke náhradné výživné poskytnuté za mesiac júl v sume 94,74 Eur, za mesiac august 2018 v sume
94,52 Eur, za mesiac september 2018 v sume 90,82 Eur a za mesiac október 2018 v sume 63,50 Eur, t.

j. spolu malo byť za obdobie od 01.07.2018 do 31.10.2018 vyplatené náhradné výživné v sume 343,58
Eur. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán ďalšej účastníčke vyplatil náhradné výživné spolu v
sume 424,80 Eur (4 mesiace x 106,20 Eur). Na základe uvedeného mal za to, že náhradné výživné v
sume81,22Eurbolovyplatenéneprávomaďalšiaúčastníčkajepovinnáhoprvostupňovémusprávnemu
orgánu vrátiť. Ďalej uviedol, že ďalšia účastníčka dňa 24.10.2018 prvostupňovému správnemu orgánu

oznámila, že v mesiaci október 2018 jej bolo od povinnej osoby doručené poštovou poukážkou výživné v
sume 40,00 Eur a súdny exekútor v októbri 2018 zaslal na účet výživné vymožené od povinného v sume
2,70 Eur - ďalšie platby vymoženého výživného prvostupňovému správnemu orgánu neoznámila. Bol
toho názoru, že ďalšia účastníčka si nesplnila povinnosti poberateľa náhradného výživného stanovené
v § 12 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom, keď prvostupňovému správnemu orgánu do

8 dní neoznámila, že jej súdny exekútor zasielal výživné vymožené od povinnej osoby. Poukázal na
to, že prvostupňový správny orgán až z dokladov predložených ďalšou účastníčkou k prehodnoteniu
trvania nároku na náhradné výživné dňa 14.01.2019 a z potvrdenia súdneho exekútora doručeného
prvostupňovému správnemu orgánu dňa 10.01.2019 o vymožení výživného dodatočne zistil, že nastala
zmena skutočností rozhodujúcich na určenie výšky náhradného výživného za obdobie, za ktoré sa

náhradné výživné už vyplatilo. Z uvedeného dôvodu podľa jeho názoru vznikla ďalšej účastníčke
ako poberateľke náhradného výživného za obdobie od 01.07.2018 do 31.10.2018 povinnosť vrátiť
náhradné výživné vyplatené neprávom v sume 81,22 Eur. Záverom konštatoval, že nemôže vyhovieť
námietke ďalšej účastníčky uvedenej v odvolaní a výživné zaslané povinnou osobou a vymožené
súdnym exekútorom v sume 81,22 Eur považovať za splácanie zameškaného výživného k 26.04.2016.

Poukázal na to, že podľa potvrdenia súdneho exekútora doloženého k žiadosti o náhradné výživné
súdny exekútor vymáha bežné výživné od apríla 2016 v sume 106,20 Eur mesačne a dlžné výživné za
obdobie od decembra 2012 do apríla 2016 spolu v sume 4035,60 Eur. Namietal, že neexistuje právny
predpis, podľa ktorého by sa prednostne uhrádzal dlh na výživnom pred bežným výživným; konštatoval,
že práve naopak, podľa § 72 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „exekučný poriadok“),
ak zrazená suma nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok výživného, uspokojí sa najprv bežné
výživné všetkých oprávnených a až potom nedoplatky za skorší čas. Uviedol, že keďže povinný platil
výživné určené právoplatným rozhodnutím súdu čiastočne, náhradné výživné oprávnenej osobe, podľa
jeho názoru, patrilo iba vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného právoplatným rozhodnutím

súdu a výškou zaplateného výživného povinnou osobou. Konštatoval, že súdny exekútor bude naďalej
od povinného otca vymáhať dlžné výživné, až do jeho úplného uhradenia.

4. Proti napadnutému rozhodnutiu podal prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava protest prokurátora
č. Kd 156/19/1100-9 zo dňa 16.08.2019, ktorým žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vo veci vydať

nové rozhodnutie v súlade so zákonom. Prokurátor vo svojom proteste uviedol, že je toho názoru,
že prvostupňový správny orgán nebol oprávnený rozhodovať o vrátení sumy náhradného výživného
ako vyplateného v nesprávnej výške. Nestotožnil sa s názorom prvostupňovému správnemu orgánu,
ktorý posúdil druh vyplateného výživného (ďalšou účastníčkou označeného ako dlžné výživné) za
výživné bežné. Ďalej uviedol, že z úradných záznamov o prehodnotení nároku na náhradné výživné

vyplýva, že nárok ďalšej účastníčky jej trval a náhradné výživné jej patrilo v plnej výške tak, ako jej
bolo vyplatené. Poukázal na skutočnosť, že zákon o náhradnom výživnom neupravil povinnosť vrátiť
náhradné výživné vyplatené právom a v správnej výške, ak povinný uhradí dodatočne bežné výživné
alebo dlžné výživné. Bol toho názoru, že dodatočné uhradenie dlhu nemôže byť dodatočným zistenímzmeny skutočností rozhodujúcich na vyplácanie náhradného výživného. V závere protestu poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/30/2016 zo dňa 29.11.2017, ktorým bol
potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/107/2015-48 zo dňa 19.04.2016.

5. Nakoľko žalovaný podanému protestu nevyhovel, odstúpil podaný protest spolu so spisovým
materiálom na rozhodnutie svojmu bezprostredne nadriadenému orgánu – Ministerstvu práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Ministerstvo rozhodnutím č.
9703/2019-M_OŠPSSRP, 50822/2019 zo dňa 30.09.2019 protestu prokurátora Krajskej prokuratúry

Bratislava č. Kd 156/19/1100-9 zo dňa 16.08.2019 nevyhovelo.

6. Proti rozhodnutiu ministerstva o nevyhovení protestu prokurátora podal krajský prokurátor Krajskej
prokuratúry Bratislava rozklad č. Kd 156/19/1100-13 zo dňa 11.10.2019, ktorý minister práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky rozhodnutím č. 20841/2019-M_OSL zo dňa 12.12.2019 zamietol
a potvrdil rozhodnutie ministerstva č. 50822/2019, 9703/2019-M_OŠPSSRP zo dňa 30.09.2019.

II.
Žaloba

7. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 05.02.2020 domáhala zrušenia

napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia. Žalobkyňa bola toho názoru, že
prvostupňový správny orgán v danom prípade nebol oprávnený rozhodovať o vrátení sumy náhradného
výživného ako vyplateného v nesprávnej výške, pričom môže rozhodovať len o povinnosti vrátiť
neprávom vyplatené sumy náhradného výživného podľa § 10 zákona o náhradnom výživnom.
Vychádzajúc z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom mala za to, že v predmetnej

veci nedošlo ani k jednej zo zákonom predpokladanej situácie, pri výskyte ktorej sa vyžaduje od
poberateľa náhradného výživného vrátenie vyplatenej sumy, resp. časti vyplatenej sumy náhradného
výživného. Uviedla, že ďalšia účastníčka považovala sumu vyplatenú exekútorom za zaplatené dlžné
výživné, s ktorým názorom je podľa jej názoru možné sa stotožniť. Uviedla, že sa nestotožnila
ani s postupom prvostupňovému správnemu orgánu a žalovaného, keď posúdili druh vyplateného

výživného(ďalšouúčastníčkouoznačenéakodlžnévýživné),zavýživnébežné.Tvrdila,žedlžnévýživné
vyplývajúce z právoplatného rozhodnutia súdu, pre posúdenie nároku na náhradné výživné nie je
rozhodujúcou skutočnosťou a potom ani jeho prípadná úhrada ho na takú nemôže povýšiť. Uviedla, že
zákon o náhradnom výživnom upravuje poskytovanie náhradného výživného, ktorým sa prispieva na
zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa, ktoré má naň nárok. Pokiaľ si povinná osoba neplní svoju

vyživovaciu povinnosť určenú právoplatným súdnym rozhodnutím v plnej výške, v lehote a spôsobom
určeným v rozhodnutí, má nezaopatrené dieťa nárok pri splnení zákonom stanovených podmienok
na náhradné výživné, ktoré prvostupňový správny orgán prehodnocuje každých šesť mesiacov. Bola
toho názoru, že nárok ďalšej účastníčke ako poberateľke náhradného výživného trval a vyplatené
náhradné výživné jej patrilo v plnej výške. S poukazom na znenie § 10 ods. 1 zákona o náhradnom

výživnom je podľa jej názoru zrejmé, že poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť vyplatené
náhradné výživné len v prípade neprávom vyplateného náhradného výživného (alebo vo vyššej sume
ako patrilo). Tvrdila, že úrady práce ako konajúce správne orgány sú potom oprávnené požadovať
vrátenie len takéhoto neprávom vyplateného náhradného výživného (prípadne vyplateného vo vyššej
sume ako patrilo). Konštatovala, že pokiaľ poberateľ náhradného výživného nepoberá vyššie náhradné

výživné aké by mu patrilo, úrad práce nemá oprávnenie žiadať vrátenie takéhoto náhradného výživného.
Ak povinná osoba dodatočne uhradí dlžné výživné, alebo jeho časť, za takejto situácie nie je podľa
jej názoru možné tvrdiť, že by poberateľ náhradného výživného toto poberal neprávom alebo vo
vyššej sume ako by mu patrilo a že toto náhradné výživné by bol za takejto situácie povinný vrátiť.
Poukázala na to, že v danom prípade bolo ďalšej účastníčke vyplatené náhradné výživné v súlade s

rozhodnutím o priznaní náhradného výživného (a prehodnoteným v súlade so zákonom). Povinný (otec)
maloletej má dlh na výživnom, ktorý doposiaľ nebol splatený. Zákonodarca v § 10 ods. 1 zákona o
náhradnom výživnom, na ktorý sa v rozhodnutiach odvolávajú prvostupňový správny orgán a žalovaný,
upravil povinnosť vrátiť len neprávom vyplatené náhradné výživné, nie však vrátiť bežné či dlžné
výživné prípadne inú náhradu za poskytnuté náhradné výživné. Zdôraznila, že je potrebné si taktiež

uvedomiť, že poskytovanie náhradného výživného je suplovaním plnenia vyživovacej povinnosti za
povinnú osobu pre dieťa za účelom zabezpečenia jeho výživy a v neposlednom rade pomoci dieťaťu.
Zasahovanie do vyplácania náhradného výživného bez právneho titulu (napr. rozhodnutie o zastavení
vyplácania náhradného výživného), je neprípustné. Mala za to, že neobstojí ani tvrdenie žalovaného,že nastala zmena skutočností rozhodujúcich pre vyplácanie náhradného výživného za obdobie, za
ktoré sa už vyplatilo. Tvrdila, že ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom pojednáva o
dodatočnom zistení zmeny skutočností rozhodujúcich na vyplácanie náhradného výživného za obdobie,

za ktoré sa už vyplatilo, pričom dodatočné uhradenie dlhu nemôže byť dodatočným zistením zmeny
skutočností rozhodujúcich na vyplácanie náhradného výživného. Uviedla, že ďalšia účastníčka má
podľa nej nárok na náhradné výživné v sume 106,20 Eur a také jej aj bolo v označenom období
vyplácané.Zastávalanázor,žeskutočnosť,žesúdnyexekútorvymoholodpovinnéhočasťsumydlžného
výživného a že povinný uhradil časť určeného dlžného výživného neznamená, že ďalšej účastníčke

má byť uložená povinnosť vrátiť už uhradené náhradné výživné, na ktoré mala nárok a ktoré je jej
vyplácané v súlade so zákonom, navyše, keď povinný má splácať aj dlžné výživné. Konštatovala, že
nedošlo tak k ani jednej podmienke na vrátenie náhradného výživného. V tomto smere poukázala na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso 30/2016 z 29.11.2017, ktorým bol
potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S 107/2015-48 z 19.04.2016. Taktiež považovala
za potrebné uviesť, že ani prípadná úhrada dlžného výživného nemôže mať dopad na náhradné výživné.

Mala za to, že za predpokladu splnenia hmotnoprávnych podmienok by bolo možné rozhodnúť len
o zúčtovaní vyplateného náhradného výživného postupom podľa § 10 ods. 2 zákona o náhradnom
výživnom, čo sa však netýka daného prípadu, pretože obsah administratívneho spisu osvedčuje, že
nárok oprávnenej osobe nezanikol a stále trvá. Preto nie je podľa jej názoru možné rozhodnúť o vrátení
náhradného výživného, keďže sa nejedná o neprávom vyplatené náhradné výživné. Konštatovala, že

ďalšia účastníčka mala a aj má na náhradné výživné nárok. Nariadenie pojednávania nežiadala.

III.
Vyjadrenia účastníkov konania

8.
9.
8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.05.2020 zopakoval priebeh administratívneho konania.
Uviedol, že v prípade, ak povinná osoba počas poskytovania náhradného výživného vo výške výživného
určeného právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenej dohody (najviac vo výške 1,2

násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa) dobrovoľne uhradí výživné alebo časť
výživného alebo exekútor vymôže výživné alebo časť výživného od povinnej osoby a poberateľ
náhradného výživného túto skutočnosť neoznámi úradu práce (nesplní si oznamovaciu povinnosť podľa
§ 12 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom), náhradné výživné sa v danom období vyplatí
vo vyššej sume, ako patrilo, čo zakladá poberateľovi náhradného výživného povinnosť vrátiť náhradné

výživné vyplatené vo vyššej sume ako patrilo podľa § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom. V
tejto súvislosti uviedol, že ďalšia účastníčka dňa 27.06.2016 vlastnoručne podpísala, že bola poučená
o povinnostiach, ktoré jej vyplývajú z § 12 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom, t. j. o povinnosti
informovať prvostupňový správny orgán – úrad práce v lehote 8 dní o všetkých zmenách, ktoré majú
vplyv na rozhodné skutočnosti. Poukázal na to, že ďalšia účastníčka si nesplnila svoju oznamovaciu

povinnosť, keď v lehote 8 dní neoznámila prvostupňovému správnemu orgánu, že jej bolo v mesiacoch
júl 2018 až október 2018 prostredníctvom exekútora vyplatené vymožené výživné v sume spolu 81,22
Eur. K námietke ďalšej účastníčky, s ktorou sa stotožnila žalobkyňa (ďalšia účastníčka považovala sumu
zaplatenú exekútorom za zaplatené dlžné výživné), uviedol, že podľa § 60 ods. 3 exekučného poriadku
v znení účinnom v čase konania v predmetnej veci „ak ide o exekúciu na vymoženie pohľadávky na

výživnom, postupuje exekútor tak, že prijaté plnenia použije vždy najskôr na bežné výživné“ a podľa
§ 72 ods. 2 druhej vety exekučného poriadku „ak suma zrazená pri zrážkach zo mzdy nestačí na
uspokojenie všetkých pohľadávok výživného, uspokojí sa najprv bežné výživné všetkých oprávnených
a až potom nedoplatky za skorší čas“. Z uvedeného je podľa jeho názoru zrejmé, že exekútorom
vymožené plnenie sa v prípade pohľadávky na výživnom vždy použije najskôr na úhradu bežného

výživného - t. j. argumentáciu žalobkyne v súvislosti s aplikáciou § 10 ods. 1 zákona o náhradnom
výživnom, že ďalšia účastníčka považovala sumu zaplatenú exekútorom za zaplatené dlžné výživné,
možno podľa jeho názoru považovať za domnienku, ktorá nemá oporu v platnej a účinnej právnej
úprave zákona o náhradnom výživnom a v exekučnom poriadku. Ďalej poukázal na to, že keďže
ďalšia účastníčka riadne a včas neoznámila, že jej bolo poukázané vymožené výživné prostredníctvom

exekútora v jednotlivých mesiacoch za obdobie od júla 2018 do októbra 2018, náhradné výživné sa jej
vyplatilo vo vyššej sume ako jej patrilo, nakoľko ďalšia účastníčka v tomto období poberala náhradné
výživné mesačne v plnej výške v sume 106,20 Eur (za bežné výživné, ktoré má povinná osoba hradiť
v zmysle rozsudku Okresného súdu Piešťany), ako aj bežné výživné, ktoré jej poukázal exekútor, čímjej vznikol preplatok vo výške 81,22 Eur. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/2/2016 zo dňa 28.03.2018, podľa ktorého „Vo všeobecnosti je v práve
akceptovaná zásada, že čiastočná úhrada má byť určená na splnenie dlhu najskôr splatného. Uvedená

zásada platí v záväzkovo občiansko-právnych veciach, avšak nie je možné ju uplatňovať pri výživnom
v zmysle zákona o rodine, čomu zodpovedá aj právna úprava ustanovujúca vymáhanie výživného
exekúciou (§ 72 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov). Z uvedeného vyplýva, že skutkovým podkladom, na základe ktorého správny
orgán prvého stupňa ustálil svoj právny záver a žalovaný (ústredie) potvrdil o neoprávnenom vyplatenom

náhradnom výživnom žalobcovi, je preukázanie skutočnosti, že žalobcovi počas obdobia poberania
náhradného výživného platil výživné aj jeho otec.“ V nadväznosti na uvedené mal za to, že keďže za
uvedené obdobie bolo ďalšej účastníčke poskytnuté aj vymožené výživné, suma náhradného výživného
sa určuje podľa § 4 ods. 2 zákona o náhradnom výživnom (náhradné výživné je vo výške rozdielu
medzi výškou výživného určeného právoplatným rozhodnutím súdu a vymoženou sumou). Uviedol, že
čiastočne zaplatené výživné povinnou osobou bolo teda započítané v mesiaci, v ktorom bolo vymožené

výživné zaslané ďalšej účastníčke konania a nijak inak ho ani nie je možné započítavať a nie je možné
prihliadnuť na ničím nepodložené a účelové tvrdenie ďalšej účastníčky, že prostredníctvom exekútora
bolo vymožené dlžné výživné. Zastával názor, že aplikáciou právnej úpravy zákona o náhradnom
výživnomtakakouvádzažalobkyňa,akoajsamotnáďalšiaúčastníčka,bydošloknegáciiprávnejúpravy
určenia výšky náhradného výživného podľa § 4 zákona o náhradnom výživnom a k nerešpektovaniu

rozsahu súdom určenej vyživovacej povinnosti. Vo vzťahu k nesplneniu si oznamovacej povinnosti
ďalšej účastníčky podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom poukázal na tvrdenie
žalobkyne, že nárok na náhradné výživné poberateľovi trval. Poznamenal, že rozpor však nie je v trvaní
nároku na náhradné výživné, poberateľ náhradného výživného má povinnosť informovať prvostupňový
správny orgán – úrad práce o každej zmene skutočností rozhodujúcich na trvanie nároku na náhradné

výživné, na jeho výšku a na jeho vyplácanie bez zbytočného odkladu, najneskôr do 8 dní odo dňa
zmeny týchto skutočností, a táto povinnosť sa samozrejme viaže na trvanie nároku na náhradné výživné,
a teda poberateľ má túto povinnosť aj počas trvania nároku na náhradné výživné. Tvrdil, že ďalšia
účastníčka mala povinnosť oznámiť prvostupňovému správnemu orgánu uhradenie časti výživného
prostredníctvom exekútora v mesiacoch júl 2018 až október 2018, ktoré bolo uhradené ako bežné

výživné v daných mesiacoch a nesplnením tejto povinnosti spôsobila, že jej bolo náhradné výživné
vyplácané vo vyššej sume, ako jej patrilo. Vo vzťahu k tvrdeniu ďalšej účastníčky, že považovala
sumu vymoženú exekútorom za zaplatené dlžné výživné, ktoré len k 26.04.2016 predstavovalo sumu
4.035,60 Eur, uviedol, že aj napriek tomu si mala ďalšia účastníčka splniť svoju oznamovaciu povinnosť
a oznámiť túto skutočnosť prvostupňovému správnemu orgánu v súlade s § 12 ods. 1 písm. a) zákona

o náhradnom výživnom. Konštatoval, že ak by si ďalšia účastníčka splnila oznamovaciu povinnosť,
prvostupňový správny orgán by postupoval podľa § 9 ods. 3 zákona o náhradnom výživnom a znížil
by za príslušný mesiac náhradné výživné z dôvodu zmeny skutočností rozhodujúcich na určenie výšky
náhradného výživného a nerozhodoval by o povinnosti vrátiť náhradné výživné vyplatené vo vyššej
sume ako patrilo. Uviedol, že porušenie oznamovacej povinnosti podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona

o náhradnom výživnom nie je správnym deliktom, avšak zakladá dva možné postupy prvostupňového
správneho orgánu. V prípade, že poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť náhradné výživné
podľa § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom, a ktorému nárok na náhradné výživné trvá, tak
prvostupňový správny orgán vykoná zúčtovanie podľa § 10 ods. 2 zákona o náhradnom výživnom.
V prípade, že poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť náhradné výživné podľa § 10 ods.

1 zákona o náhradnom výživnom, a ktorému nárok na náhradné výživné už netrvá, je povinný vrátiť
náhradné výživné v lehote a spôsobom určeným v rozhodnutí prvostupňovému správnemu orgánu.
Namietal, že v danom prípade sa nemožno odvolávať ani na legitímne očakávania ďalšej účastníčky,
nakoľkovosvojejpodstatevychádzajúzporušeniaprávnejpovinnostiďalšejúčastníčky.Boltohonázoru,
že očakávania ďalšej účastníčky tak nemožno označiť za legitímne, pretože zásah do jej subjektívnych

práv (formou rozhodnutia o povinnosti vrátiť náhradné výživné vyplatené vo vyššej sume ako patrilo)
nebol nepredvídateľný, nakoľko aj za splnenia oznamovacej povinnosti ďalšej účastníčky, takýto zásah
formou rozhodnutia o znížení sumy náhradného výživného za príslušný mesiac mohla ďalšia účastníčka
predvídať. Žalobu navrhol zamietnuť. Nariadenie pojednávania nežiadal.

9. Ďalšia účastníčka vo vyjadrení k žalobe zo dňa 18.05.2020 uviedla, že sa plne stotožňuje s dôvodmi
uvedenými v žalobe a nesúhlasí s výkladom zákona, resp. výkladom ustanovenia § 10 ods. 1 zákona
o náhradnom výživnom tak, ako ho odôvodňuje prvostupňový správny orgán a žalovaný, ako aj
ďalšie posudzujúce orgány vo svojich rozhodnutiach. Tiež namietala svojvoľné priraďovanie exekútoromvymožených čiastok z dlhu povinnej osoby v určitom mesiaci k mesiacom, kedy došlo k neprávom
vyplatenému náhradnému výživnému alebo vyplateniu náhradného výživného vo vyššej sume, ako
jej patrilo. Konkrétne poukázala na to, že exekútorom dňa 20.05.2019 vymožená suma 80,71 Eur

je preplatkom vyplateného náhradného výživného za mesiac 11/2018, ako aj exekútorom vymožená
suma dňa 12.03.2019 vo výške 90,97 Eur je preplatkom vyplateného náhradného výživného za
mesiac 12/2018, tiež poukázala na platbu zaplatenú šekom povinnou osobou zo dňa 16.05.2019
vo výške 212,40 Eur, ktorá bola priradená ako preplatok k vyplatenému náhradnému výživnému za
mesiace 5/2019 a 6/2019. Na podporu svojich tvrdení predložila okrem iného rozhodnutie Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny Piešťany č. PN2/OHNNVaŠSD/HN/SOC/2019/23569-69 zo dňa 13.08.2019,
akoajlistžalovanéhoč.UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/13306-0002zodňa30.10.2019označený
ako „Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania – odpoveď“.

10. Vo vyjadrení zo dňa 14.07.2020 žalobkyňa zotrvala na dôvodoch uvedených v žalobe a opätovne
upriamila pozornosť na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom, v zmysle ktorého

je poberateľ náhradného výživného povinný vrátiť vyplatené náhradné výživné len v prípade jeho
neoprávneného vyplatenia, prípadne jeho vyplatenia vo vyššej sume ako patrilo. Namietala, že ďalšia
účastníčka však nepoberala vyššie náhradné výživné, ako by jej patrilo a takýto dôvod pre uloženie
povinnosti vrátiť náhradné výživné nie je možné uplatniť ani v prípade, že povinný otec dodatočne uhradí
(časť) dlžného výživného. Ďalej poukázala na to, že v danom prípade je podstatnou skutočnosť, že

povinný otec má dlh na výživnom, na ktorý má ďalšia účastníčka nárok a ktoré výživné je povinný otec
zaplatiť a vrátiť pre potreby maloletého dieťaťa. Bola toho názoru, že v danom prípade, s poukazom na
§ 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom, nedošlo k splneniu ani jednej z podmienok, za splnenia
ktorých by bola ďalšia účastníčka povinná vrátiť požadovanú časť náhradného výživného. Tvrdila, že sa
prieči zásadám logiky, že ak povinná osoba dodatočne uhradí dlžné výživné (resp. jeho časť), ktoré slúži

na zabezpečenie potrieb maloletého dieťaťa, matka ako poberateľka náhradného výživného je povinná
v čase vyplatenia náhradného výživného túto sumu vrátiť bez ohľadu na to, že preukázateľne dlh na
výživnom stále existuje a trvá. Podľa jej názoru je pritom nesporné, že v prípade vymoženia výživného
od povinnej osoby exekútorom ide o zaplatenie už existujúcej pohľadávky a nie o úhradu do budúcnosti
- teda ak poberateľ náhradného výživného nepoberá vyššie náhradné výživné aké by mu patrilo, nie

je podľa jej názoru dôvod žiadať vrátenie náhradného výživného. Konštatovala, že ak povinná osoba
dodatočne uhradí dlžné výživné, alebo jeho časť, za takejto situácie nie je možné tvrdiť, že by poberateľ
náhradnéhovýživnéhototopoberalneprávomalebovovyššejsumeakobymupatriloažetotonáhradné
výživné by bol za takejto situácie povinný vrátiť. Ďalšia účastníčka sa s touto argumentáciou žalobkyne
stotožnila (vo vyjadrení zo dňa 03.08.2020) a podaním zo dňa 24.08.2025 oznámila správnemu súdu,

že nežiada nariadenie pojednávania vo veci.

11. Vo vyjadrení zo dňa 24.08.2020 žalovaný opätovne poukázal na podľa jeho názoru nesprávnu
interpretáciu a aplikáciu ustanovení zákona o náhradnom výživnom zo strany žalobkyne a v ostatnom
poukázal na argumenty, ktoré detailne uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe. Zdôraznil, že účelom

zákona o náhradnom výživnom je zabezpečiť najlepší záujem dieťaťa a v súlade s týmto účelom
zákona, štát plní ochrannú funkciu voči nezaopatreným deťom a prispieva na ich výživu prostredníctvom
poskytovania náhradného výživného v prípade, ak si rodič neplní svoju vyživovaciu povinnosť; štát pri
poskytovaní náhradného výživného však neplní vyživovaciu povinnosť za rodiča (túto povinnosť má
stále rodič), t. j. štát prispieva na výživu dieťaťa do času, kým sa oprávnená osoba exekučným konaním

(alebo dobrovoľným plnením) nedomôže plnenia výživného od povinnej osoby. Mal za to, že v prípade,
ak rodič (povinný) si svoju vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej osobe splní a poberateľ náhradného
výživného si nesplní zákonnú povinnosť v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom,
dôjde k zmene skutočností rozhodujúcich na určenie výšky náhradného výživného za obdobie, za
ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo, pričom v takomto prípade poberateľ náhradného výživného v

období, za ktoré si nesplnil oznamovaciu povinnosť, poberá na nezaopatrené dieťa náhradné výživné a
zároveň aj vymožené výživné, t. j. poberateľ náhradného výživného v tomto období poberá výživné nad
rámec súdom určenej vyživovacej povinnosti (vo vyššej sume ako patrilo). Konštatoval, že vzhľadom na
uvedené je podľa jeho názoru jednoznačné, že v takomto prípade musí nastúpiť zákonná sankcia voči
poberateľovi náhradného výživného, a to povinnosť vrátiť náhradné výživné podľa § 10 ods. 1 zákona

o náhradnom výživnom v znení účinnom od 01.07.2018 (nezávisle od toho či poberateľ náhradného
výživného takéto výživné pokladá za bežné, resp. dlžné výživné). Tvrdil, že tak ako on uviedol vo svojom
vyjadrení k žalobe, v predmetnej právnej veci je jednoznačne preukázané, že nakoľko ďalšia účastníčka
riadne a včas neoznámila v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom, že jej bolopoukázané vymožené výživné prostredníctvom súdneho exekútora v jednotlivých mesiacoch za obdobie
od júla 2018 do októbra 2018, náhradné výživné sa jej vyplatilo vo vyššej sume ako jej patrilo, t. j. ďalšia
účastníčka v tomto období poberala náhradné výživné mesačne v plnej výške v sume 106,20 Eur (za

bežné výživné, ktoré má povinný hradiť v zmysle rozsudku Okresného súdu Piešťany) a zároveň aj
vymožené bežné výživné, ktoré jej poukázal súdny exekútor.

IV.
Relevantné právne predpisy

12. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

13. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

14. Podľa § 6 ods. 1, 2 písm. c) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe

žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o
c) správnych žalobách v sociálnych veciach.

15. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

16. Podľa 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je
žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a

§ 182 ods. 1.

17. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom v znení účinnom od 01.07.2018 do
31.08.2019, oprávnená osoba má nárok na náhradné výživné, ak rodič oprávnenej osoby alebo iná
fyzická osoba, ktorej bola právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou uložená

povinnosť platiť výživné oprávnenej osobe (ďalej len „povinná osoba“), neplní vyživovaciu povinnosť v
plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou
dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak
exekučnékonanienavymoženiepohľadávkynavýživnomtrvánajmenejtrimesiaceoddoručenianávrhu
na vykonanie exekúcie súdu a povinná osoba nezačala platiť výživné.

18. Podľa § 4 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom v znení účinnom od 01.07.2018 do 31.08.2019,
náhradné výživné, na ktoré má nárok oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 písm. a), je vo výške výživného
určeného právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, najviac vo výške 1,2
násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa.

19. Podľa § 4 ods. 2 zákona o náhradnom výživnom v znení účinnom od 01.07.2018 do 31.08.2019,
ak povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, náhradné výživné je vo výške rozdielu
medzi výškou výživného určeného právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou,
najviac vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa a výškou zaplateného

výživného povinnou osobou.

20. Podľa § 6 zákona o náhradnom výživnom, trvanie nároku na náhradné výživné prehodnocuje úrad
každých šesť kalendárnych mesiacov; lehota na prvé prehodnotenie začína plynúť od prvého dňa
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom začalo konanie o náhradnom

výživnom.

21.Podľa§10ods.1,2,3zákonaonáhradnomvýživnomvzneníúčinnomod01.07.2018do31.08.2019,
ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočnezistí, že zanikol nárok na náhradné výživné alebo nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho
vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za obdobie, za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo, poberateľ
náhradného výživného je povinný vrátiť neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej

sume, ako patrili.
Sumy podľa odseku 1 sa zúčtujú so sumami bežne vyplácaného náhradného výživného, ak nárok na
náhradné výživné trvá, alebo z neskôr priznaného náhradného výživného pre tú istú oprávnenú osobu.
Po zúčtovaní podľa prvej vety výška bežne vyplácaného náhradného výživného nesmie byť nižšia ako
minimálne výživné. Sumy podľa odseku 1 sa môžu uhradiť aj jednorazovo so súhlasom poberateľa

náhradného výživného, ktorému sa vyplatili.
Nárok na vrátenie náhradného výživného vyplateného neprávom alebo v nesprávnej výške zaniká
uplynutím troch rokov odo dňa, keď úrad túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo
dňa, za ktorý sa náhradné výživné vyplatilo.

22. Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom, poberateľ náhradného výživného je

povinný informovať úrad o každej zmene skutočností rozhodujúcich na trvanie nároku na náhradné
výživné, na jeho výšku a na jeho vyplácanie bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich dní odo dňa
zmeny týchto skutočností.

23. Podľa § 60 ods. 3 exekučného poriadku v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia,

ak ide o exekúciu na vymoženie pohľadávky na výživnom, postupuje exekútor tak, že prijaté plnenia
použije vždy najskôr na bežné výživné.

24. Podľa § 72 ods. 2 druhej vety exekučného poriadku v znení účinnom v čase vydania napadnutého
rozhodnutia, ak suma zrazená pri zrážkach zo mzdy nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok

výživného,uspokojísanajprvbežnévýživnévšetkýchoprávnenýchaažpotomnedoplatkyzaskoršíčas.

V.

Právne posúdenie veci správnym súdom

25. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa
okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch

uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak
§ 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne
súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon
súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých

veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.

26. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave pod
pridelenou spisovou značkou 4Sa/10/2020. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny
súd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej

rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou s predponou BA-4Sa/10/2020.

27. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10,
§ 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho

spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri
svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa
stavu veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel
k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, verejným

vyhlásením rozsudku dňa 04.11.2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP.
Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania
bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 26.08.2025.28. Pretože skutkový stav medzi procesnými stranami nebol sporný a správny súd ani nezistil žiadne
relevantné dôvody na jeho doplnenie, podľa § 119 SSP vychádzal zo skutkového stavu, zisteného
žalovaným, ktorý je zosumarizovaný vyššie.

29. Predmetom preskúmania správnym súdom v predmetnej veci je napadnuté rozhodnutie
žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/4753-0003 Km zo dňa 15.03.2019, ktorým bolo
potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. PN2/OHNNVaŠSD/HN/SOC/2019/23569-50 zo dňa 24.01.2019
prvostupňového správneho orgánu, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že ďalšia

účastníčka (poberateľka náhradného výživného A. B.) je povinná vrátiť vyplatené náhradné výživné pre
oprávnenú osobu D. E., nar. XX.XX.XXXX za obdobie od 01.07.2018 do 31.10.2018 v celkovej sume
81,22 Eur, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia na účet prvostupňového
správneho orgánu.

30. Vo veci mal správny súd za preukázané, že Okresný súd Piešťany rozsudkom sp. zn. 3C/13/2008

zo dňa 06.03.2009 určil povinnému A. E. povinnosť prispievať na výživu maloletej D. E. v sume 106,20
Eur mesačne. Ďalšia účastníčka dňa 27.07.2016 podala na Úrade sociálnych vecí a rodiny Piešťany,
odbore sociálnych vecí a rodiny žiadosť o náhradné výživné pre maloletú D. E. nar. XX.XX.XXXX
(oprávnenú osobu). Rozhodnutím č. PN2/OHNNVaŠSD/HN/SOC/2016/36237-0003 zo dňa 24.08.2016
úrad priznal ďalšej účastníčke náhradné výživné pre oprávnenú osobu D. E. v sume 106,20 Eur

mesačne od 01.04.2016. Dňa 24.10.2018 ďalšia účastníčka prvostupňovému správnemu orgánu –
úradu práce oznámila, že v mesiaci október 2018 jej povinná osoba (otec A. E.) zaslala poštovou
poukážkou výživné v sume 40,00 Eur a dňa 22.10.2018 na osobný účet obdržala od súdnej exekútorky
vymoženú sumu vo výške 2,70 Eur. K prehodnoteniu trvania nároku na náhradné výživné v mesiaci
január 2019 ďalšia účastníčka na prvostupňový správny orgán predložila kópiu poštovej poukážky

zo dňa 12.10.2018 o poukázaní výživného od povinnej osoby vo výške 40,00 Eur a výpisy z účtu
preukazujúce, že súdny exekútor jej zaslal výživné vymožené od povinného otca, a to v júli 2018
v sume 11,46 Eur, v auguste 2018 v sume 11,68 Eur, v septembri 2018 v sume 15,38 Eur a v októbri
v sume 2,70 Eur, t. j. spolu v sume 81,22 Eur – uvedené potvrdil aj súdny exekútor v potvrdení
zo dňa 08.01.2019 doručenom prvostupňovému správnemu orgánu dňa 10.01.2019. Na základe

uvedeného prvostupňový správny orgán rozhodol dňa 24.01.2019 prvostupňovým rozhodnutím č. PN2/
OPHNNVAŠSD/HN/SOC/2018/26234-32podľa§10ods.1zákonaonáhradnomvýživnomtak,žeďalšej
účastníčke uložil povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01.07.2018 do 31.10.2018
v celkovej sume 81,22 Eur.

31. Správny súd zistil, že ďalšia účastníčka teda síce dňa 24.10.2018 prvostupňovému správnemu
orgánu oznámila, že v mesiaci október 2018 jej povinná osoba zaslala výživné v sume 40,00 Eur a tiež,
ževoktóbri2018odsúdnejexekútorkyobdržalavymoženévýživnévsume2,70Eur,alepredchádzajúce
platby vymoženého výživného poukázané od súdnej exekútorky v mesiacoch júl 2018, august 2018 a
september2018vzákonomstanovenejlehote8dníodvznikurozhodujúcejskutočnostiprvostupňovému

správnemu orgánu – úradu práce neoznámila a prvostupňový správny orgán sa o nich dozvedel až
z potvrdenia exekútorky zo dňa 08.01.2019 pri prehodnocovaní trvania nároku na náhradné výživné.
Keďže teda v mesiaci október 2018 po oznámení súm zaslaného výživného povinnou osobou (40,00
Eur) a zaslaného vymoženého výživného exekútorkou (2,70 Eur) prvostupňovému správnemu orgánu
ďalšou účastníčkou nebola znížená výška poskytovaného náhradného výživného od 01.10.2018, tak

podľa správneho súdu prvostupňový správny orgán preto správne uložil ďalšej účastníčke povinnosť
vrátiť náhradné výživné aj za mesiac október 2018. V dôsledku uvedeného je podľa správneho súdu
zrejmé, že ďalšej účastníčke sa náhradné výživné vyplatilo o 81,22 Eur vo vyššej sume ako jej patrilo,
čím došlo k splneniu podmienok, za ktorých je ďalšia účastníčka povinná v zmysle § 10 ods. 1 zákona
o náhradnom výživnom toto poskytnuté náhradné výživné vrátiť.

32. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zákon nerozlišuje poskytnuté výživné, teda či povinný
v danom období oprávnenej platil výživné titulom bežného výživného alebo platil zročné výživné.
V predmetnej veci nie je možné aplikovať vo všeobecnosti akceptovanú zásadu, že čiastočná úhrada
má byť určená na splnenie dlhu najskôr splatného. Táto zásada platí v záväzkovo občianskoprávnych

veciach, ale nie je možné ju aplikovať pri výživnom v zmysle zákona o rodine, čomu zodpovedá
i právna úprava § 72 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý sa zaoberá vymáhaním výživného exekúciou
(na porovnanie viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/2/2016 zo dňa
28.03.2018).33. V predmetnej veci bolo teda potrebné vychádzať zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého
administratívneho spisu, ktoré preukazujú, že v období od júla 2018 do októbra 2018 bola ďalšej

účastníčke vyplatená na náhradnom výživnom suma 424,80 Eur (4 mesiace x 106,20 Eur). V rovnakom
období však ďalšej účastníčke platil výživné i otec oprávnenej ako povinná osoba (či už priamo alebo
sa jednalo o výživné vymožené súdnym exekútorom) a teda od júla 2018 do októbra 2018 jej povinný
vyplatil sumu 81,22 Eur. Za júl 2018 povinná osoba zaplatila pomernú časť výživného vo výške 11,46
Eur, za august 2018 povinná osoba zaplatila pomernú časť výživného vo výške 11,68 Eur, za september

2018 povinná osoba zaplatila pomernú časť výživného vo výške 15,38 Eur, za október 2018 povinná
osoba zaplatila pomernú časť výživného vo výške 2,70 Eur, pričom povinná osoba v októbri 2018 zaslala
poštovou poukážkou výživné v sume 40,00 Eur.

34. V súhrne ďalšia účastníčka za obdobie od júla 2018 do októbra 2018 poberala náhradné výživné,
ktoré jej vyplatil prvostupňový správny orgán – úrad práce spolu v sume 424,80 Eur a zároveň jej v tomto

období zaplatil výživné i povinný spolu v sume 81,22 Eur.

35. Z uvedeného teda vyplýva, že ďalšej účastníčke bolo vo vyššie uvedenom období vyplatené
náhradné výživné vo vyššej sume ako jej patrilo, v dôsledku čoho jej vznikol preplatok na náhradnom
výživnom, ktoré v časti poberala neoprávnene a bez právneho dôvodu a vznikla jej povinnosť vrátiť

prvostupňovému správnemu orgánu – úradu práce náhradné výživné v tej časti, v akej jej bolo vyplatené
za uvedené obdobie neoprávnene – teda v sume 81,22 Eur.

36. Skutkovým základom prvostupňového rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako
i napadnutého rozhodnutia žalovaného je preukázanie skutočnosti, že ďalšej účastníčke počas

poberania náhradného výživného platil výživné i povinný (otec oprávnenej). V administratívnom spise sa
nachádza dostatok skutkových podkladov pre vydanie prvostupňového rozhodnutia, teda pre vydanie
rozhodnutia o povinnosti vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01.07.2018 do 31.10.2018
v sume 81,22 Eur.

37. K námietke žalobkyne v podanej žalobe, že nedošlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát
uvádzaných v § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom, na základe ktorých by ďalšej účastníčke
vznikla povinnosť vrátiť už vyplatené náhradné výživné, správny súd uvádza, že § 47 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov vymedzuje náležitosti výroku
rozhodnutia správneho orgánu a tieto náležitosti prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu spĺňa. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia je označená právna norma, ako aj konkrétne
ustanovenie zákona na základe ktorého prvostupňový správny orgán uložil ďalšej účastníčke pani A. B.
povinnosťvrátiťnáhradnévýživnéapokiaľineuviedolpriamoprávnydôvod,totoniejemožnépovažovať
za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia.

38. Čo sa týka námietky žalobkyne ohľadom toho, že prvostupňový správny orgán v tomto prípade ani
nie je oprávnený rozhodovať o vrátení výživného ako vyplateného v nesprávnej výške, správny súd
poukazuje na § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom: „ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom
alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočne zistí, že zanikol nárok na náhradné výživné
alebo nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za

obdobie, za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo, poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť
neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili.“

39. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca zveril do právomoci úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny ako orgánu štátnej správy rozhodovať nielen o nároku na náhradné výživné podľa § 2,

o trvaní tohto nároku, o znížení alebo zvýšení výšky náhradného výživného podľa § 9 ods. 3 a 4,
o zastavení výplaty náhradného výživného podľa § 9 ods. 1 a 2, o zániku nároku na náhradné výživné
podľa § 7, ale aj o povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy náhradného výživného podľa § 10 (§ 5
písm. a/), a to na základe preukázania splnenia podmienok ustanovených v právnej norme § 10 ods. 1,
v zmysle ktorej právnej úpravy poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť neprávom vyplatené

sumyalebosumyvyplatenévovyššejsume,akopatrili,aksanáhradnévýživnévyplatiloneprávomalebo
vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočne zistí, že zanikol nárok na náhradné výživné, alebo
nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za obdobie,
za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo. Zákonodarca v uvedenom právnom predpise nerozoznáva,či osoba povinná vyživovacou povinnosťou (ne)uhrádza výživné dobrovoľným plnením alebo plnením
vymáhateľným exekúciou.

40. Správny súd záverom považuje za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžsk/22/2019 zo dňa 24.06.2020, podľa ktorého: „V zmysle právnej úpravy zákona
o náhradnom výživnom úrad práce, sociálnych vecí a rodiny je orgán štátnej správy na úseku práce,
sociálnych vecí a rodiny a je v jeho kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia o povinnosti poberateľa náhradného výživného vrátiť náhradné výživné alebo jeho časť,

ktoré mu bolo vyplatené neprávom alebo mu bolo poskytnuté vo vyššej sume, ako mu patrila. Za
tým účelom zákonodarca priznáva úradu oprávnenie prehodnocovať splnenie zákonných podmienok
pre ďalšie poberanie náhradného výživného, a súčasne mu ukladá povinnosť zaobstarať si dostatok
skutkových poznatkov preukazujúcich, že náhradné výživné bolo poberateľovi vyplatené bez právneho
dôvodu v celosti alebo v časti ako mu patrila, v zmysle právnej úpravy zákona o náhradnom výživnom.
Z uvedenej právnej úpravy súčasne vyvstáva zákonná povinnosť poberateľa náhradného výživného

oznamovať úradu všetky skutočnosti vo vzťahu k priznanému nároku na náhradné výživné.“

41. S poukazom na uvedené považuje správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za vecne správne, a preto žalobu ako
nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

42. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. c/ SSP tak, že účastníkom konania
(vrátane ďalšieho účastníka) právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora.

Poučenie:

2 BA-4Sa/10/2020

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov

konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý

sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je

žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).