Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, November 23, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208748
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8717208748.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
E. XXXXX, XXX XX C. D., právne zastúpený JUDr. Ján Garaj, MBA, advokát, Partizánska 17/5, 059 41
Tatranská Štrba, proti žalovanému: A. F., so sídlom G. H. F. I.. XXXX/X, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX
právne zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01
Poprad, IČO: 44 250 029, o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 17C/40/2017-532 z 07.12.2022 takto

r o z h o d o l :

Mení medzitýmny rozsudok tak, že žalobu o jeho vydanie zamieta s tým, že o ostatných žalobou

uplatnených nárokoch vrátane nároku na náhradu trov doterajšieho konania rozhodne súd prvej
inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným medzitýmnym rozsudkom (v spore, už v poradí druhým)
súd prvej inštancie rozhodol, že žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností
žalovaným a to: pozemkov parcely reg. KN-C parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 1 044 m2, parc.
č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 137 m2, pozemku parcely reg. B. XXX/X - ostatné
plochy o výmere 134 m2 nachádzajúcich sa v k. ú. F. zapísaných na LV č. XXXX (v ďalšom texte aj
„pozemky vlastnícky patriace žalobcovi“, resp. „žalobcove pozemky“) na J. K. J. B. F. za obdobie od

14.07.2015 do 24.08.2017 je dôvodná s tým, že o výške nároku a o náhrade nákladov konania súd
rozhodne v konečnom rozsudku.

2. Učinil tak po tom, ako mu bol jeho prvší medzitýmny rozsudok č.k. 17C/40/2017- z 14.12.2021,
ktorým rozhodol o (i) dôvodnosti žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov
vlastnícky patriacich žalobcovi žalovaným bez právneho titulu v rozsahu, v ktorom pozemky pod
stavbami slúžia na podnikateľské účely – prevádzkovanie odstavných plôch pre motorové vozidlá a (ii)

nedôvodnosti žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov vlastnícky patriacich
žalobcovi žalovaným bez právneho titulu v rozsahu, v ktorom pozemky pod stavbami slúžia na iné,
ako podnikateľské účely, a ktorý mu bol na odvolanie strán sporu uznesením odvolacieho súdu č. k.
12Co/17/2022-470 z 09.06.2022 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Po citovaní ustanovení § 137 písm. a/, c/ CSP, čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR, § 451 ods. 1,
ods. 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1 zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) svoje rozhodnutie
vecne dôvodil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že mu patrí právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie jemu vlastnícky patriacich nehnuteľností bez právneho dôvodužalovaným, a to za obdobie od 14.07.2015 do 24.08.2017. Mal za to, že žalobca preukázal naliehavý
právny záujem, keď bez kladného rozhodnutia o základe nároku určujúcim výrokom, je jeho právne
postavenie neisté. Nesporným bolo, že na žalobcových pozemkoch sa nachádza asfaltová plocha,

ktorá z väčšej časti slúži ako plocha na parkovanie, sčasti je tam miestna komunikácia. Uzavrel, že
predmetné pozemky sú zastavané asfaltovou plochou, ktorá predstavuje stavbu v zmysle stavebného
zákona a bol toho názoru, že z technického hľadiska v rokoch 2015 – 2017 išlo o ten istý druh
stavby, aký bol konštatovaný v rozhodnutí správneho orgánu z roku 2020, a to aj napriek tomu, že
správny orgán v rozhodnutí nekonštatoval vznik miestnej komunikácie, pretože nie je možné tvrdiť, že

keď je na pozemkoch ten istý asfaltový povrch a ten istý druh stavby bol aj pred rokom 2020, aby
v rokoch 2015 – 2017 nešlo o stavbu. Jednoznačne uzavrel, že predmetné pozemky sa nachádzajú
pod stavbami – miestna komunikácia, chodník, parkovisko, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného a ide
o miestne cesty, ktorých vlastníkom je mesto F.. V súlade s pokynom odvolacieho súdu skúmal, či
na žalobcove pozemky doľahá zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009Z.z. Žalovaný však
v spore nepreukázal, že stavba komunikácie na žalobcových pozemkoch je povolená podľa platných

právnych predpisov. Žalovaný nepreukázal, že stavba bola zrealizovaná v súlade s v tom čase platnými
stavebnými predpismi. Preto prijal záver, že právny dôvod užívania pozemkov vo vlastníctve žalobcu
stavbami žalovaného nie je v spornom období preukázaný, v dôsledku čoho na vec nemožno aplikovať
inštitút zákonného vecného bremena, ale žalobcovi vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalobca ako vlastník pozemkov vychádzajúc z aktuálneho listu vlastníctva, i keď vlastnícke právo

bolo sporné, má právo na náhradu titulom obmedzenia vlastníckeho práva. Z vyjadrenia strán sporu i
vykonanej ohliadky mal za preukázané, že pozemky sú zastavané miestnou komunikáciou, chodníkom,
parkoviskom, pričom na všetky, bez ohľadu na to, či sú zastavané miestnou komunikáciou, chodníkom
alebo parkoviskom, aplikoval jeden právny režim bezdôvodného obohatenia, vychádzajúc z právneho
názoru odvolacieho súdu z ostatného jeho zrušujúceho rozhodnutia. Tým, že žalobca ako vlastník

pozemkov pod stavbou nemôže užívať pozemky pod stavbou, dochádza v dôsledku užívania stavby
k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu a to aj za žalované obdobie 14.07.2015 -
24.08.2017.

3. Označené rozhodnutie včas podaným odvolaním prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu

napadol žalovaný, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ CSP
( nesplnenie procesných podmienok, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci).
Odvolateľ opätovne namieta nesplnenie podmienok konania pre neúplnosť obligatórnych náležitostí
žaloby, poukazujúc na neexistenciu „medzižaloby“ a na to, že medzitýmny rozsudok prichádza do
úvahy len v prípade žalôb o plnenie, pričom tieto majú prednosť pred žalobami o určenie a žalobca

sa snaží tieto procesné postuláty špekulatívne obísť. Žaloba v znení žalobného petitu však nie je
ani žalobou o plnenie a ani žalobou o určenie, preto je neurčitá a neúplná. Nemožnosť prejednania
veci vyplýva aj z poplatkovej povinnosti, ktorej základom je vždy len meritum žaloby, čo však v tomto
prípade nie je známe. Z uvedených dôvodov žalobu nie je možné prejednať a jej nezrozumiteľnosť je
prekážkou prejednania veci, čo má za následok odmietnutie žaloby. V tejto časti nesúhlasí s názorom,

ktorý odvolací súd v súdenej veci vyslovil vo svojich rozhodnutiach z 11.10.2021 a z 09.06.2022, žiada
o presvedčivé zdôvodnenie prípadného potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, voči ktorému je
odhodlaný podať dovolanie so žiadosťou o zodpovedania nasledovných otázok: „1) Z akého dôvodu sa
na žalobcu v tomto konaní nemá vzťahovať ustanovenie § 127 ods. 1, § 132 ods. 1 CSP a § 129 ods.
3 CSP a teda z akého dôvodu je žalobca oslobodený od povinnosti špecifikovať v žalobnom návrhu

výšku plnenia ?; 2) Je možné oslobodiť žalobcu od povinnosti špecifikovať v žalobnom návrhu výšku
plnenia, ak mu v tom nebráni žiadny právny ani vecný dôvod?; 3) Za akého právneho dôvodu súd
umožnil žalobcovi v prípade neúspechu v spore znášať súdny poplatok len vo výške určenej podľa
Položky I písm. b) a nie podľa Položky I písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch?; 4) V prípade podanej
žaloby ide o žalobu o plnenie, žalobu o určenie, čo dokonca (ako tvrdí odvolací súd) o dve žaloby a

z akého právneho dôvodu?; 5) Či je medzitýmny rozsudok podľa § 214 CSP súčasne rozsudkom o
určenie podľa § 137 písm. c) CSP?; 6) Je v súlade s čl. 2 ods. 1. čl. 3 ods. 2 a najmä čl. 5 ods. CSP
taký procesný postup, kedy žalobca podá žalobu na plnenie bez uvedenia výšky plnenia v úmysle,
aby v prípade neúspechu v spore zaplatil podstatne nižší súdny poplatok a podstatne nižšiu náhradu
trov konania?“ K meritu veci odvolateľ prezentuje názor, že spor je po právnej stránke v podstate

jednoduchý a po skutkovej stránke nesporný, keďže na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu je umiestnená
cestná stavba, a to minimálne od roku 1963. Na jednej strane žalobca uznáva fyzickú existenciu
stavieb žalovaného na jeho pozemkoch, no na druhej strane popiera ich právnu existenciu z dôvodu,
že žalovaný nepreukázal stavebnoprávnu dokumentáciu zo 60-tych rokov minulého storočia a pretopodľa názoru žalobcu na jeho pozemky nedoľahá zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009
Z. z., pričom podľa odvolateľa spomínaný zákon o žiadnom súlade, či nesúlade stavieb s dobovými
právnymi predpismi nič nevraví. Jediná hypotéza tejto právnej normy je podľa odvolateľa tá, či stavby

patriace obci stoja, alebo nestoja na pozemku patriacom inej osobe a žiadne skúmanie legality stavieb
tento zákon nerieši. Okrem toho súdu prvej inštancie vytýka protirečivosť jeho tvrdenia v 39. bode
odôvodnenia, keď uvádza, keďže nebol preukázaný právny dôvod užívania pozemkov, potom zákon
č. 66/2009 Z. z. sa na vec nevzťahuje, lebo platí pravý opak, a to, že zákon je určený práve pre právny
režim stavieb nachádzajúcich sa na pozemkoch bez preukázaného právneho dôvodu. Z označeného

bodu napadnutého rozsudku nie je podľa odvolateľa možné určiť, či mal súd na mysli, že na vec sa
zákon č. 66/2009 Z. z. nevzťahuje preto, lebo nebola preukázaná legalita stavby, alebo legalita užívania
pozemkov, pričom ide o dva rozdielne právne inštitúty. Prvý prípad je tzv. čierna stavba, teda stavba
postavená v rozpore so stavebným zákonom a druhý prípad je neoprávnená stavba, teda stavba
postavenánapozemkutretejosobyvrozporesobčianskymprávom.Podľaodvolateľaspomínanýzákon
však rieši len druhý prípad. Cieľom tohto zákona bolo raz a navždy vysporiadať vzťahy medzi vlastníkmi

verejných stavieb a vlastníkmi pozemkov a nie to, aby vlastníci pozemkov mali právo opakovane
donekonečna žiadať o zaplatenie kvázi nájmu a získať tak podstatne väčší majetkový prospech, ako
keby od nich boli pozemky odkúpené. V neposlednom rade sa na pozemku nachádzajú tri druhy stavieb
– cesta, chodník a parkovisko. Preto ani v prípade, ak by sa na vec zákon č. 66/2009 Z. z. nevzťahoval,
nie je zrejmé, z akého dôvodu sa má na všetky tri časti vzťahovať ten istý režim. Podľa odvolateľa

šikanózny výkon práva nepoužíva súdnu ochranu ani v prípade, ak je v súlade s formálny právom, lebo
žalobca veľmi dobre vedel, čo nadobúda, pričom na pozemku sa cesta, chodník, parkovisko nachádzali
už pred jeho narodením a navyše ide o stavby v centre mesta. Žalobca nie je osobou, ktorú štát mohol
poškodiť zastavaním pozemkov bez jeho súhlasu. Žalobca vedome nadobudol pozemky, ktoré slúžia
na uspokojovanie verejných potrieb vyše polstoročia. Neoprávnenosť stavby žalobca odvodzuje len od

toho, že sa po 60-tich rokov nezachoval kompletný stavebný spis a uvedené považuje za absurdnú
požiadavku znášania extenzívneho dôkazného bremena, v tomto odkazujúc na rozhodnutie NS SR, sp.
zn. 4Cdo/222/2019 a na neho nadväzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu z 27.01.2022. Na základe
vyššie uvedených rozhodnutí existuje aj vysoká miera pravdepodobnosti, že parcely tvoriace predmet
tohto sporu boli riadne vyvlastnené a právnym predchodcom žalobcu preplatené. Právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia je za týchto okolností v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keďže žalobca
nadobudol pozemky v úmysle účelovo využiť značný časový odstup od zhotovenia verejnoprospešnej
stavby. Právni predchodcovia žalobcu mali vyše 50 rokov na to, aby sa domáhali práva na preplatenie
vyvlastnených pozemkov, ak by im skutočne boli vyvlastnené bez náhrady. Práva sa treba domáhať včas
a nie až po dobe dosahujúcej takmer dĺžku ľudského života. Nie je preto správne poskytnúť domnelému

nároku žalobcu súdnu ochranu a to z dôvodu jeho účelového a šikanózneho výkonu a rozporu s dobrými
mravmi. Na základe uvedeného žiadal rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, prípadne žalobu odmietnuť alebo ju v celom rozsahu zamietnuť.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

Mal za to, že odvolanie žalovaného neobsahuje žiaden právne relevantný podklad pre iné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ako je potvrdenie prvoinštančného rozhodnutia. Mal za to, že v jeho prípade ide
o štandardný postup v zmysle § 214 CSP, v rámci ktorého sa výška nájmu, ktorý predstavuje náhradu
za bezplatné užívanie pozemkov má určiť znaleckým dokazovaním.

5. Žalovaný vo svojej odvolacej replike názor žalobcu o potrebe určenia výšky náhrady za bezplatné
užívanie pozemkov znaleckým dokazovaní označil za mylný, pretože obligatórnym znakom žaloby
je žalobný petit, ktorý je povinný sformulovať sám žalobca. Prezentoval názor, že súd nemá žiadnu
povinnosť ani oprávnenie preberať za stranu sporu akúkoľvek dôkaznú iniciatívu a opätovne poukázal
na v jeho odvolaní nastolené otázky.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, s nariadením odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, po doplnení a zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu
v zmysle ustanovení § 378 ods. 1 CSP, § 384 ods. 1, ods. 4 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu
žalovaného je potrebné priznať úspech.7. Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a/ rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už
raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b/ odvolací súd
koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

8. V rámci odvolacieho konania odvolací súd v súlade s § 390 CSP a najmä právom na spravodlivý
proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom je
implikované právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a nasl., vo veci nariadil odvolacie
pojednávanie za účelom doplnenia a zopakovania dokazovania v potrebnom rozsahu z dôvodu, že

súd prvej inštancie i napriek vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení,
sa týmto plne neriadil.

9. Na odvolacom pojednávaní žalovaný prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu nad rámec
dôvodov uvádzaných v odvolaní zvýraznil, že v súdenom prípade neboli podané dve žaloby ale len
žaloba, ktorá má charakter žaloby na plnenie, v ktorej však žalobca konečný nárok nevyčíslil, a preto

jej prejednanie znamená obchádzanie zákona. Tvrdil, že žalobca podal na okresnom súde minimálne
10 podobných žalôb a v každej jednej z nich sa napokon znalecky dokáže cena bezdôvodného
obohatenia. Mal za to, že ani v čase podania žaloby neexistovala žiadna objektívna prekážka pre riadnu
špecifikáciu žalobného nároku. Považoval za nesporné, že cesta na parcelách vlastnícky zapísaných
na osobu žalobcu reálne existuje od 60-tych rokov minulého storočia a tvrdil, že žalobca žalobcove

pozemky vedome a účelovo nadobudol vediac, že sú zastavané cestou a to s úmyslom vysúdiť
majetkový prospech, resp. náhradu za ich užívanie a trval na zamietnutí žaloby minimálne z dôvodu jej
rozporu s dobrými mravmi. Tvrdenia žalobcu o predchádzajúcich rokovaniach medzi stranami o zámene
pozemkov nepopieral, resp. nevyvracal.

10. Žalobca prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu nad rámec dôvodov uvádzaných
v písomných stanoviskách na odvolacom pojednávaní dopĺňal, že k stavbe, ktorej sa týka súdený prípad
nebolo pôvodne vedené žiadne stavebné konanie ani vydané rozhodnutie, keď aj uznesenie štátneho
notárstva z roku 1964 sa týka záhrady, domu a dvora na mieste žalobcových pozemkov. Poukazoval
na dátum legálneho vzniku stavby rozhodnutím žalovaného v r. 2020, vychádzajúc z názoru, že každá

stavba vzniká až rozhodnutím stavebného úradu, a súčasne prezentoval názor, že nejde o cestu, resp.
líniovú stavbu, ale len o spevnenú plochu. Súčasne u žalobcu odmietal nekalý úmysel nadobudnutia
vlastníctva žalobcových nehnuteľností tvrdiac, že mu tieto boli darované rodinou.

11. Žalobca na odvolacom pojednávaní uvádzal, že vlastníctvo pozemku bolo prevedené na neho

z dôvodu, že ostatní členovia rodiny, ktorým zápisy vlastníctva svedčili sa rozhodli, že do sporov
s mestom nechcú viac vstupovať. Tvrdil, že jednu polovicu pozemkov, ktorých sa týka spor získal
darovaním od pani L. a druhú polovicu darovaním od pani A., ktoré predchodkyne sú jeho vzdialenými
príbuznými uvádzajúc, že dôvodom darovania týchto pozemkov bolo skoršie poskytnutie vzájomnej
pomoci. K zápisu prevodu podielu zapísaného na LV XXXX pod L. titulom kúpnej zmluvy vysvetlil, že

v záujme získania bankového úveru túto polovicu previedol najskôr na družku, keďže sa však tento
plán nepodaril, došlo k spätnému zápisu na základe odstúpenia od tejto kúpnej zmluvy. Poukázal na
neprerušenie sledu vlastníctva jeho príbuzných k predmetným parcelám od roku 1800, až do vytvorenia
ROEP, v rámci ktorého si ich vlastníctvo osvedčilo mesto, po čom vydalo na cestu dodatočné stavebné
povolenie. Uvádzal, že v čase darovania podielov na predmetných nehnuteľnostiach mu bol známy

spôsob ich užívania ako aj skutočnosť, že stavba na nich postavená nie je legálna, nakoľko pomáhal aj
svojím predchodkyniam s majetkoprávnym usporiadaním sporných parciel (t. j. prejednaním dedičstva)
a že na riešenie situácie navrhoval žalovanému zámenu za náhradný pozemok s primeranou hodnotou,
čo by mu umožnilo postavenie domu. Argumentoval, že nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia
si uplatnil až potom, keď s mestom neboli úspešné rokovania o zámene pozemkov. Poukazoval tiež na

nedoriešenú duplicitu vlastníctva predmetu sporu a plnenie svojej daňovej povinnosti voči žalovanému
týkajúcejsadanýchparciel.Ozrejmiltieždôvodzápisuplombysp.zn.M./XXXXnaLVč.XXXX,vedenom
pre k.ú. F., ktorým je jeho žiadosť o vyznačenie zmeny spôsobu užívania parcely CKN č. XXX/X z B. XX
(pozemok na ktorom je postavená inžinierska stavba) na pôvodný B. XX – iná plocha, k čomu vysvetlil,
že k zmene uvedených kódov k spôsobu užívania malo dôjsť na žiadosť žalovaného. K obsahu do

konania predloženej inventárnej karty tvrdil, že v nej zaznamenaný pasport stavby sa týka len časti ulice
N. C. (predtým O. P.), ktorú pretína ulica N. na druhej strane koryta rieky F., netýka sa teda pozemkov
v jeho vlastníctve. Na situačnom pláne predloženom žalovaným (č.l. 375) uvádzal, že ulica N. C. zaberáparcelu CKN č. XXX/X O. EKN č. XXX/X, kde žalovaný prevádzkuje parkovanie a parcela CKN č. XXX/
X je vjazdom do ulice N. C. zo Q. R..

12. Z odvolacím súdom oboznámenej hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku (§ 347
hospodárskeho zákonníka) o prevode vlastníctva národného majetku (§ 349 hospodárskeho zákonníka)
č. 3/76 z 01.06.1976 bolo zistené, že ňou z dôvodu delimitácie k 01.04.1976 došlo k prevodu správy –
vlastníctva v nej špecifikovaného národného majetku z C. S. A. F. ako odovzdávajúcej organizácie na A.
F. – J. A. ako preberajúcu organizáciu. Delimitovaný majetok je v nej uvedený súhrnne ako komunikácie

– cesty, komunikácie – chodníky, mosty a lávky a parkoviská.

13. Z odvolacím súdom oboznámeného inventarizačného záznamu vedeného C. S. A. F. založeného ku
B. G. R. O. P. s inventarizačným číslom: X - XXX - O. X T., že označená stavba bola odovzdávajúcou
organizáciou vedená s rokom obstarania „1956“, spôsobom nadobudnutia „prevodom“, označením
predchádzajúceho držiteľa „A. F.“, odkazovala na „F. X O. X, X O. X“ a v poznámke bolo uvedené „U..

P. F. B. R. N.“. Na rube tlačiva boli zistené záznamy o oceňovaní stavby ako aj o predĺžení komunikácie
a asfaltovaní (k 28.12.1970) podľa hosp. zmluvy z 28.12.1970.

14. Z odpovede S. A. B. F. P. 24.11.2017 na žiadosť žalobcu odvolací súd zistil, že označený subjekt
vykonáva od 01.01.2009 podnikateľskú činnosť s predmetom činnosti „prevádzkovanie odstavných

plôch pre motorové vozidlá“ a tiež že z jeho strany sú od 01.01.2009 prevádzkované odstavné plochy
pre motorové vozidlá vo forme dočasného parkovania vozidiel na vyhradenom priestore špecifikované
v žiadosti žalobcu (t. j. parkovisko na pozemkoch vedených na LV č. XXXX, par. č. B. XXX/X O. parc. č. B.
XXX/X, k.ú. F.), pričom do uvedeného dátumu spravoval označený subjekt aj výber poplatku, resp. daň
za záber verejného priestranstva na základe všeobecne záväzných nariadení A. F. č. 6/2004 a č. 2/2007.

15. Z odvolacím súdom oboznámeného všeobecne záväzného nariadenia mesta F. č. 3/2014
o vymedzení úsekov miestnych komunikácií na dočasné parkovanie bolo zistené, že na dočasné
parkovanie motorových vozidiel bola v rámci Zóny X zaradená miestna komunikácia – parkovisko
s označením „N. C. – J. S.“ a v rámci Zóny X zaradená miestna komunikácia – parkovisko s označením

„ N. C. – V.“.

16. Z obsahu darovacej zmluvy uzatvorenej A. A. v postavení darkyne a žalobcom v postavení
obdarovaného dňa 03.07.2015 bolo zistené, že ňou v zmluve označená darkyňa darovala žalobcovi do
jeho výlučného vlastníctva 1-icu nehnuteľnosti vedené na LV XXXX, k.ú. F. ako pozemky registra „E“

parc. E. XXX/X – ostatné plochy o výmere 1118 m2 a parc. č. XXX/X – ostatné plochy o výmere 197
m2, pôvodne na označenom LV zapísané na darkyňu na základe osvedčenia o dedičstve č. k. XX/XXX/
XXXX-XX, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29.04.2015. Z označenej darovacej zmluvy (čl. II.) vyplýva,
že žalobca prevedený dar s vďakou prijíma ako aj konštatovanie, že darovaný podiel na označených
nehnuteľnostiach„dlhodoboužívaA.F.bezprávnehodôvodu,čímdarcovivznikolastálevznikánárokna

vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 458 Občianskeho zákonníka“ a tiež dohoda o bezodplatnom
postúpení peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z tohto nároku voči žalovanému, vrátane jej príslušenstva
vo forme úroku z omeškania (čl. IV.). Napokon obsahom označenej darovacej zmluvy sú aj vyhlásenia
zmluvných strán, že darovaciu zmluvu uzavreli na základe ich slobodnej vôle, nie v tiesni ani za nápadne
nevýhodných podmienok (čl. V. darovacej zmluvy).

17. Z obsahu listu vlastníctva č. XXXX vedeného pre kat. úz. F. odvolací súd rovnako ako súd prvej
inštancie zistil, že žalobca je zapísaný ako výlučný vlastník pozemkov registra „C“ parc. č. XXX/X
- ostatná plocha o výmere 1044 m2, parc. č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 137
m2 a registra „E“ parc. č. XXX/X – ostatná plocha o výmere 134 m2. Vlastnícke právo k označeným

pozemkom je vedené na žalobcu pod L. v spoluvlastníckom podiele 1-ice titulom kúpnej zmluvy T. XXXX/
XXXX P. XX.XX.XXXX, dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy T. XXXX/XXXX P. XX.XX.XXXX, vklad
povolený dňa 25.11.2014, P. XXXX/XX a žiadosti o zápis geometrického plánu XX/XXXX, W. XXX/
XX, P. XXXX/XX O. F. L. v spoluvlastníckom podiele 1-ice titulom darovacej zmluvy T. XXXX/XXXX
P. XX.XX.XXXX a žiadosti o zápis geometrického plánu XX/XXXX, W. XXX/XX, P. XXXX/XX.

18. Odvolacím súdom boli v priebehu odvolacieho pojednávania tiež oboznámené aj letecké snímky
záujmového územia zachytávajúce stav z r. 1956, 1961 a 1966. Z nich vyplýva postupné vytváranie
prepojenia medzi ulicou súbežne vedenou popri rieke F. a hlavnou ulicou cez sporné nehnuteľnosti.19. Zo zabezpečených výpisov z verejne dostupných registrov odvolací súd zistil, že S. A. B. F. je
príspevkovou organizáciou vo vlastníctve subjektu územnej samosprávy, ktorá má v živnostenskom

registri od 20.01.2009, v predmete podnikania, vedené aj prevádzkovanie odstavných plôch pre
motorové vozidlá s evidovanými prevádzkarňami: Parkovisko N. C. a Miestna komunikácia N. C..

20. V priebehu dopĺňaného, resp. zopakovaného dokazovania odvolací súd zamietol návrh právneho
zástupcu žalobcu na predloženie rozhodnutia o vzniku miestnej komunikácie na žalobcových

pozemkoch, nakoľko išlo by o dôkaz nadbytočný, keďže z prednesov strán vyplynulo, že vydanie
rozhodnutia legalizujúceho stavbu na žalobcových pozemkoch v priebehu roku 2020 sa ukázalo
medzi stranami ako nesporné, pričom pre právne posúdenie prípadu odvolacím súdom ani nebolo
jeho oboznámenie zásadné. Za účelom vykonania tohto dôkazu preto nebolo potrebné odvolacie
pojednávanie odročiť, ako to pôvodne navrhoval právny zástupca žalobcu v prednese pred odvolacím
súdom.

21. Na úvod právneho posúdenia súdeného prípadu odvolací súd opätovne poukazuje (ako to
už raz učinil vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí v danej veci, konkrétne body 15.-18.),
a to v súvislosti zo strany žalovaného namietaným nesplnením procesných podmienok pre vydanie
medzitýmneho rozsudku, že právna úprava obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku upravuje dva

druhy medzitýmnych rozsudkov.

22. Prvý druh medzitýmneho rozsudku je upravený v ustanovení § 214 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého,
ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného
nároku medzitýmnym rozsudkom. Predmetná právna úprava obsahovo nadväzuje na úpravu obsiahnutú

v ustanovení § 152 ods. 2 OSP účinného do 30. júna 2016. Za základ prejednávanej veci, o ktorej
môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa uvedeného zákonného ustanovenia, treba spravidla
považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má o
veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tak je to napríklad vtedy, keď súd na podklade žaloby o
náhradu škody posúdi, či došlo k škode, či žalovaný škodu spôsobil a či za ňu zodpovedá, či škoda bola

spôsobená aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je premlčaný, alebo či nezanikol. Tam, kde
nie je základ nároku opodstatnený, treba žalobu zamietnuť, lebo medzitýmny výrok, že základ nároku
nie je daný, nemôže splniť účel sledovaný úpravou medzitýmneho rozsudku podľa § 152 ods. 2 OSP
(rovnako aj podľa § 214 ods. 1 CSP - pozn. odvolacieho súdu), teda negatívny medzitýmny rozsudok
nie je možné vydať. Rozhodnutím o základe prejednávanej veci - ako to predpokladá ustanovenie §

152 ods. 2 OSP (rovnako aj § 214 ods. 1 CSP - pozn. odvolacieho súdu) - nie je rozhodnutie, ktorého
výrokom sa rieši predbežná otázka (k tomu viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 10.
novembra 2003, sp. zn. 21Cdo/1038/2003).

23. Druhým druhom medzitýmneho rozsudku, ktorého vydanie umožňuje Civilný sporový poriadok

v ustanovení § 214 ods. 2 (a ktorý predchádzajúca právna úprava nepoznala), je tzv. prejudiciálny
medzitýmny rozsudok, ktorým súd rozhoduje o tom, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom
alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. V tomto prípade ide o situácie, keď je uplatnená žaloba
na plnenie [§ 137 písm. a/], a v rámci tohto konania vyvstane otázka, či existuje právo, od ktorého
sporová strana (z povahy veci žalobca) odvodzuje povinnosť splnenia voči žalovanému. Toto určenie

teda pôsobí prejudiciálne vo vzťahu k pôvodne uplatnenému procesnému nároku (splneniu povinnosti).
Nevyhnutným zákonným predpokladom pre vydanie tohto druhu medzitýmneho rozsudku (na rozdiel od
medzitýmneho rozsudku podľa § 214 ods. 1 CSP) je návrh sporovej strany, čím sa v plnej miere prejavuje
dispozičný princíp. Svojou povahou je návrh na vydanie tohto medzitýmneho rozsudku určovacou
žalobou so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami (§ 137 písm. c/), vrátane povinnosti preukázania

naliehavého právneho záujmu na tomto určení (práve v otázke naliehavého právneho záujmu možno
vidieťimplicitnékritériumúčelnostitohtopostupu).Procesnoupodmienkouurčovacejžalobyjenaliehavý
právny záujem na požadovanom určení. Takýto medzitýmny návrh môže uplatniť ktorákoľvek sporová
strana-žalobcabudespravidlaformulovaťpozitívnuurčovaciužalobu,kýmžalovaný,naopak,negatívnu
určovaciu žalobu.

24. Tu treba doplniť, že ak súd vyhodnotí účelnosť tohto postupu, medzitýmny rozsudok vydá, inak návrh
na jeho vydanie (osobitnú určovaciu žalobu uplatnenú v prebiehajúcom konaní o žalobe na plnenie)
rozsudkom zamietne. Nepokračuje teda v konaní a s dôvodmi nevydania sa nevysporiada v konečnomrozhodnutí, ako pri čiastočnom rozsudku a medzitýmnom rozsudku prvého typu – rozdiel spočíva práve
v tom, že medzitýmny rozsudok druhého typu (o prejudiciálne pôsobiacom práve) nemožno vydať bez
návrhu sporovej strany. Ak teda sporová strana takýto návrh uplatní, uplatňuje vlastne osobitnú žalobu

so všetkými predpísanými náležitosťami (vrátane náležitého preukázania naliehavého právneho záujmu
na takomto určení). O tejto žalobe sa musí rozhodnúť v prebiehajúcom konaní (z povahy veci pôjde v
prebiehajúcom konaní o nárok na plnenie) – buď vydaním takéhoto rozsudku, alebo jeho zamietnutím.
Nová procesná úprava teda umožňuje, aby existoval osobitný určovací výrok (prípadne zamietavý výrok
vo vzťahu k požadovanému určeniu), ktorý nadobúda právoplatnosť. Výrok o splnení povinnosti je

len procesne logickým vyústením sporu o prejudiciálne pôsobiace právo, ktorý nadobúda samostatnú
právoplatnosť a pôsobí ako res iudicata iba vo vzťahu k rovnakým nárokom na splnenie povinnosti.
Rovnako tak samostatný právoplatný výrok o prejudiciálnom určení pôsobí ako samostatná res iudicata
vo vzťahu k nárokom určovacím.

25. Podľa výsledku konania o medzitýmnom rozsudku sa v konaní pokračuje nasledovne: (i) ak bolo

právoplatne určené prejudiciálne právo, resp. jeho existencia, je vysoká pravdepodobnosť dohody
sporových strán o splnení povinnosti z tohto určenia vyplývajúceho. Ak by aj k zmieru či inej
(hmotnoprávnej) dohode sporových strán nedošlo, dokazuje sa už len „zvyšok“ nároku na plnenie,
spravidla výška, čo by nemalo byť už také problematické – ak je právoplatne rozhodnuté, že nárok
je daný, žalovaný už prílišný priestor na procesné taktizovanie nemá. Vylúčené to však úplne nie je,

napríklad môže do úvahy prichádzať kompenzačná námietka, námietka premlčania a pod, ak neporušili
režim koncentrácie konania (porovnaj § 153 a § 181); (ii) ak bol medzitýmny návrh zamietnutý, po
nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozsudku je spravidla zrejmé, že žalobca spor prehrá – buď
teda žalobu zoberie späť (za podmienok stanovených v § 146), alebo uzavrie so žalovaným zmier.
Samozrejme, vylúčené nie je ani riadne pokračovanie v konaní, avšak súd je medzitýmnym rozsudkom

viazaný,čodeterminujeikonečnérozhodnutieosplnenípovinnosti(ktomuviďajŠtevček,M.,Ficová,S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
C. H. Beck: Praha, 2016, s. 792, 793).

26. Od uvedeného názoru nevidí odvolací súd racionálny dôvod odchýliť sa ani v tomto rozhodnutí a

preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi v tom, že nie sú splnené procesné podmienky pre vydanie
medzitýmneho rozsudku, pretože v súdenej veci bola nepochybne podaná žaloba na plnenie - žaloba
o vydanie bezdôvodného obohatenia, súčasne s ktorou podal žalobca návrh na tzv. prejudiciálny
medzitýmny rozsudok v zmysle § 214 ods. 2 CSP, ktorým by súd najprv určil, že žalobcovi patrí právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 14.07.2015 do 24.08.2017 za užívanie jemu

patriacich pozemkov žalovaným bez právneho dôvodu. Správne potom súd prvej inštancie postupoval,
ak samostatným rozsudkom najprv rozhodol o návrhu na vydanie tzv. prejudiciálneho medzitýmneho
rozsudku, s tým, že až po právoplatnosti tohto rozhodnutia sa bude zaoberať žalobou na plnenie.

27. K námietke žalovaného o nesplnení povinnosti žalobcu špecifikovať v žalobnom návrhu výšku

plnenia, ktorého sa domáha (§ 132 ods. 1 CSP) odvolací súd uvádza, že žalobným návrhom sa
vymedzuje predmet konania, tak aby bolo možné identifikovať (zistiť), čoho sa navrhovateľ domáha.
Označené ustanovenie CSP expressis verbis nevyžaduje, aby žalobný návrh na plnenie (petit žaloby)
bol špecifikovaný presnou výškou požadovaného plnenia. Aj keď vo všeobecnosti nemožno odmietnuť
súdnou praxou vyvodenú požiadavku na jasnú a zrozumiteľnú formuláciu žalobného petitu, ktorá

spravidla znamená aj uvedenie výšky plnenia požadovaného žalobným návrhom, trvanie na tejto
požiadavke nesmie viesť k neprimeranému formalizmus pri posudzovaní procesných úkonov strán, ktorý
by mohol viesť k odmietnutiu aj takého návrhu, z ktorého je (aj keď len opisne) zrejmé, čoho sa žalobca
domáha. Pokiaľ z obsahu žaloby je možné nad všetky pochybnosti vyvodiť čoho a na akom právnom
základe sa žalobca domáha, takúto žalobu nemožno formalisticky odmietnuť (k tomu porovnaj napríklad

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/216/2014 z 30.06.2016). V danom prípade je konečná
výška nároku určiteľná len s nepomernými ťažkosťami aj pre súd (na základe znaleckého posudku),
preto od strany konania nemožno spravodlivo požadovať určenie jej presnej výšky v štádiu konania,
v ktorom ešte nebolo rozhodnuté o základe žalobného nároku. Nedôvodné sú aj námietky žalovaného
týkajúce sa následkov nemožnosti správneho vyrubenia súdneho poplatku z podanej žaloby, nakoľko

zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov v § 7 ods. 3 počíta pri vyrubení súdnych poplatkov aj s možnosťou, že poplatník neuvedie cenu
predmetu poplatkového úkonu. V takom prípade je totiž túto cenu povinný určiť súd. Uvedené znamená,
že za určenie správnej výšky poplatkovej povinnosti v konečnom dôsledku zodpovedá súd. Preto lenaplikačné problémy súvisiace s vyrubením súdneho poplatku v správnej výške, za vyriešenie ktorých je
zodpovedný súd, nemožno nedôvodne prenášať na žalobcu aj s dôsledkom odmietnutia jeho žaloby.

28. Vyššie uvedené úvahy tak podľa odvolacieho súdu poskytujú dostatočnú odpoveď na všetky
žalovaným v odvolaní nastolené otázky týkajúce sa splnenia procesných podmienok meritórneho
prejednania žalobného návrhu na vydanie medzitýmneho rozsudku. Odvolací súd preto zastáva záver,
že v súdenom prípade odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP naplnený nebol.

29. Vzhľadom na predmet konania, ktorým je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
žalobcových pozemkov bez právneho dôvodu za obdobie od 14.07.2015 do 24.08.2017 bolo pre
meritórneposúdenieprípaduďalejkľúčovézistenie,čivdanomprípadebolinaplnenépodmienkymožnej
aplikácie zákona č. 66/2009 Z. z.

30. Podľa § 1 ods. 1 a 3 zákona č. 66/2009 Z. z., označený zákon upravuje usporiadanie vlastníckych

vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do
vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy,
ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len „pozemok pod
stavbou“). Označený zákon sa však nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod
stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely.

31. Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku
pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,

vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vlastník pozemku pod stavbou
je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav

v príslušnom katastrálnom území.

32. Zákon č. 66/2009 Z. z. je špeciálny právny predpis, ktorého prijatie bolo vyvolané verejným záujmom
na zabezpečení možnosti (právneho rámca) nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom pod stavbami obciam,
mestám a vyšším územným celkom, ktoré na ne delimitoval štát bez akéhokoľvek právneho vzťahu

k takýmto pozemkom. Cieľom zákonodarcu bolo súčasne zabezpečiť obciam právny vzťah k týmto
pozemkom priamo zo zákona - zriadením vecného bremena, a to do času definitívneho usporiadania
vlastníckych vzťahov. Ide o riešenie atypickej situácie spôsobenej historickým vývojom. Nezapríčinili ju
ani obce ani vlastníci pozemkov a pri aplikácií tohto právneho predpisu je potrebné hľadať vyvážené
riešenie, niekedy možno i za cenu určitého odklonenia sa od tradičných náhľadov na niektoré právne

inštitúty. Pre aplikáciu tohto právneho predpisu sú rozhodujúce dve podmienky, a to existencia stavby vo
vlastníctve obce, nachádzajúcej sa na pozemku a spôsob nadobudnutia stavby - delimitáciou zo štátu
na obec. Zákon č. 66/2009 Z.z. sa teda vždy bude vzťahovať na pozemok pod stavbou - zastavaný
stavbou nadobudnutou obcou delimitáciou bez ohľadu na to, o aký druh stavby ide, či o pozemné alebo
inžinierske stavby.

33. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k záveru o nedôvodnosti aplikácie zákona
č. 66/2009 Z. z., pretože žalovaný nepreukázal, že stavba komunikácie na žalobcových pozemkoch
je povolená podľa platných právnych predpisov, resp. že bola realizovaná v súlade s v tom čase
platnými stavebnými predpismi. Svoje rozhodnutie založil na skutkovom závere, že žalobcove pozemky

sú zastavané asfaltovou plochou predstavujúcou stavby v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaníastavebnomporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonč.50/1976Zb.“),ktorými
sú miestna komunikácia, chodník a parkovisko, ktorých vlastníkom je žalovaný v zmysle § 3d ods. 3
zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov.
Zohľadňoval pritom závery vyslovené v prvšom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu o potrebe

rozlišovania pojmov neoprávnenej stavby a nepovolenej (čiernej) stavby a preukázaní skutočnosti, či
predmetná stavba bola zrealizovaná v súlade so stavebnými predpismi platnými v čase ich výstavby,
inak na spor nemôže doliehať zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., a žalobcovivzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (porovnaj body 24. a 25. odôvodnenia uznesenia
odvolacieho súdu sp. zn. 12Co/17/2022 z 09.06.2022).

34.Predposúdenímnačrtnutýchotázokpodstatnýchprezáveroaplikovateľnostizákonač.66/2009Z.z.
na súdený prípad odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené
v jeho uznesení sp. zn. 4Cdo/222/2019 z 21.10.2020, podľa ktorých je neprípustné na sporovú stranu
uvaliť excesívne dôkazné bremeno skutočností, ktoré je v konaní povinná dokazovať. «V sporoch, v
ktorých časový odstup od rozhodnej skutočnosti podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty

skartačné, nie je namieste extenzívnym spôsobom spochybňovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred
mnohými desaťročiami založili právne vzťahy, čo platí rovnako pri spochybňovaní zákonnosti správneho
(administratívneho) rozhodnutia o vyvlastnení, vrátane postupu správneho orgánu v konaní, ktoré jeho
rozhodnutiu predchádzalo, preto pokiaľ niekto tvrdí, že sa určité veci v dávnej dobe neuskutočnili,
obvyklým či úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade tomu tak nebolo, na
ňom... V rovine ústavnoprávnej platí, že v práve na spravodlivý proces obsiahnutá zásada „rovnosti

zbraní“ v civilnom súdnom konaní všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu
kladené a ktoré nesmú byť neprimerané, t. j. aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za
podmienok, ktoré ju, z pohľadu konania ako celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom
k protistrane. Cieľom zásady rovnosti zbraní je potom dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi
stranami sporu.» Rovnako odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na odbornú literatúru, podľa

ktorej sa všetky stavby podstavené pred 01.10.1976 bez ďalšieho považujú za legálne, aj keď nie
sú dostupné žiadne doklady o ich povolení (pozri Gallová, J.: Komentár Zákona o majetkoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami. Wolters Kluwer s.r.o. Bratislava. 2019.).

35. Medzi stranami v danom prípade nebolo sporné, a vyplýva to aj z dokazovania ako pred súdom prvej

inštancie tak aj z doplneného, resp. opakovaného dokazovania pred odvolacím súdom, že stavebne
(technicky) bola miestna komunikácia N. C. (predtým ul. O. P.) realizovaná odhadom v období 50. až
60.-tych rokov minulého storočia, t.j. skôr ako nadobudol účinnosť zákon č. 50/1976 Zb. (01.10.1976).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto odvolací súd modifikoval svoj skôr prezentovaný názor o potrebe
preukázania skutočnosti, či stavba vo vlastníctve žalovaného stojaca na žalobcových pozemkoch bola

zrealizovaná v súlade s v tom čase platnými právnymi predpismi (t. j. či nejde o tzv. čierne stavby)
a vzhľadom na nepochybnú skutočnosť, že táto stavba vznikli pred dátumom 01.10.1976, zastáva názor,
že ju je potrebné kvalifikovať ako stavbu povolenú.

36. Vyššie uvedený postup (zmena právneho názoru na vec prezentovaného v skoršom zrušujúcom

rozhodnutí, na ktorú navyše odvolací súd strany upozornil hneď v úvode odvolacieho pojednávania),
umožňuje i ustálená súdna prax najvyšších súdnych autorít: „V súvislosti s namietanou zmenou
právneho názoru krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej pre odvolací
súd nevyplýva z § 391 ods. 2 CSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Odvolací súd svoj
skorší záväzný právny názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací

súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny
názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor
nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn.
28 Cdo 3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci
sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného

právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú,
predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný
len zákonom...Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie
praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu (porovnaj III. ÚS XX/XXXX,
III. ÚS 46/2013). Obdobne zo starších zdrojov, Občiansky súdny poriadok nemá ustanovenie, ktoré

by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného
prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania (R
68/1971)“ ( ku tomu pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 4 Cdo 44/2020, 4 Obdo 24/2020, 7 Cdo 21/2021
a Ústavný súd SR, sp. zn. I.ÚS 122/2022, III. ÚS XX/XXXX).

37. Z obsahu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie
sa nezaoberal otázkou, či stavby na žalobcových pozemkoch sa využívajú na podnikateľský účel,
a to napriek tomu, že bod 27. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu č. k. 12Co/40/2017-470
z 09.06.2022 inštruktážne uvádzal potrebu zaoberať sa touto otázkou s ohľadom na negatívnevymedzenie pôsobnosti zákona č. 66/2009 Z. z. v jeho § 1 ods. 3. Ak je totiž stavba síce nadobudnutá
delimitáciou, ale využíva sa na podnikanie (§ 2 Obchodného zákonníka), obec nemôže nadobudnúť
vecné bremeno k pozemku uplatnením postupu podľa § 66/2009 Z. z. Inými slovami povedené, v takom

prípade majetkoprávne usporiadanie pozemkov pod stavbami podľa označeného zákona nemôže byť
vo verejnom záujme.

38. V rámci odvolacím súdom vykonaného dokazovania, predovšetkým z oboznámenej odpovede na
žiadosť o sprístupnenie informácie z 24.11.2017 (č.l. 89 spisu), všeobecne záväzného nariadenia mesta

F. č. 3/2014 o vymedzení úsekov miestnych komunikácií na dočasné parkovanie a v spojení s dôkazom
– výpisom zo živnostenského registra vedeného J. K. F., E. XXX-XXXXX, ktorý dôkaz možno v zmysle
§ 378 ods. 1 a § 185 ods. 2 CSP vykonať aj bez návrhu sporových strán, ak jeho obsah nasvedčuje,
že skutkové tvrdenie strany je v rozpore so skutočnosťou (v danom prípade s ohľadom na popretie
žalovaného, že stavby na žalobcových pozemkoch neslúžia na výkon podnikateľskej činnosti), bolo
zistené, že žalovaným zriadená príspevková organizácia – S. A. B. F., I.: XXXXXXXX, D. XXXX/XX, XXX

XX F. využíva stavbu zriadenú na žalobcových pozemkoch vedených na LV č. XXXX pre katastrálne
územie F. ako parc. reg. „C“ č. XXX/X – ostatné plochy o výmere 1044 m2 a parc. reg. „E“ č. XXX/X
– zastavané plochy a nádvoria o výmere 137 m2 na podnikanie od 1.1.2009, resp. od 20.01.2009 a to
v rámci predmetu podnikania: prevádzkovanie odstavných plôch pre motorové vozidlá. Z uvedené je
zrejmé, že za účelom využitia zriadených odstavných plôch pre motorové vozidlá je na základe vyššie

označeného všeobecne záväzného nariadenia A. F. a v jeho medziach vyberaná úhrada za dočasné
parkovanie motorových vozidiel, tzv. parkovné. Dokazovaním ustálené obdobie začatia výkonu tejto
podnikateľskej činnosti súčasne svedčí o tom, že v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.
z. stavba na žalobcových pozemkoch bola využívaná na podnikanie.

39. Skutkové zistenia vyhodnotené odvolacím súdom v predchádzajúcom bode potom ale v zmysle § 1
ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. vylučujú aplikovateľnosť označeného zákona na súdený prípad, avšak
nie z dôvodu ktorý považoval za relevantný súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku (t. j. že nejde
o stavby povolené podľa stavebných predpisov platných v čase vzniku týchto stavieb), ale z dôvodu
využívania stavby stojacej na žalobcových pozemkoch na podnikanie.

40. Vzhľadom na tento záver odvolací súd, rovnako ako vo svojom predchádzajúcom uznesení vydanom
v súdenej veci (č. k. 12Co/17/2022-470 z 09.06.2022) dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/52/2009, ktoré sa zaoberalo užívaním nehnuteľnosti bez
právnehodôvodu,ktoráslúžiakoverejnépriestranstvo.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvzmysletohto

rozhodnutia považoval nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia v podobe obvyklého nájomného
za dôvodné. Aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. NS ČR, sp. zn. 32Odo/ 823/2003
z 15.01.2004) sa prikláňa k oprávnenosti nárokov vlastníka pozemkov v prípade užívania takýchto
pozemkov pre potreby všetkých v podobe verejného priestranstva, teda verejnej vnútroblokovej zelene
v obytnej zástavbe. Pokiaľ žalovaný zaberá pozemok vo vlastníctve inej osoby a s vlastníkom pozemku

sa nijako právne nevyrovnal a niet dôvod konštatovať iný záver ako ten, že sa žalovaný bezdôvodne
obohatil na úkor vlastníka pozemku, len samotný fakt, že ide o využívanie pozemku ,,pre všetkých“,
teda na verejnoprospešný účel, nemôže vlastníka ukrátiť (porovnaj už zmieňované rozhodnutie NS SR,
sp. zn. 4Cdo/52/2009, i nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 237/09). Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen
v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok

nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (R 25/1986). Odvolací súd
pripomína, že povaha práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z časového hľadiska korešponduje
pretrvávaniu protiprávneho stavu (už zmieňovaný nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 237/09 ...pri nútenom
obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách ,,primeranej náhrady“ počas trvania núteného
obmedzenia). V prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z protiprávneho stavu sa nejedná o

jednorazové právo, ale o právo, ktoré vzniká v súvislosti s protiprávnym stavom (okupácia pozemku).
Hoc citované rozhodnutia pojednávajú o užívaní verejného priestranstva - zelene, možno náhľady na
danú problematiku použiť i v tu súdenej veci. Žalobcovi teda užívaním jeho pozemkov bez právneho
dôvodu stavbou žalovaného vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

41. Pre priznanie žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa však s ohľadom
na žalovaným poslednú v odvolaní výslovne formulovanú námietku o žalobcovom šikanóznom výkone
práva, resp. o rozpore ním uplatneného práva s dobrými mravmi odvolací súd nevyhnutne zaoberal
širšími okolnosťami prípadu, hlavne skúmaním pohnútok a správania žalobcu pri nadobúdaní pozemkov,pretože v prípade preukázanej špekulatívnosti, by možnosť priznania uplatneného nároku narážala na
ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa totiž napriek upriameniu pozornosti
odvolacím súdom na túto otázku (pozri bod 26. in fine odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu

č. k. 12Co/17/2022-470 z 09.06.2022), uvedeným aspektom prípadu vôbec nezaoberal.

42.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

43. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho
práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, možnosť odoprieť právnu ochranu
uplatneného práva. Ide o všeobecné ustanovenie hmotno-právnej povahy. Výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi znamená, že sa výkon práva ocitá v rozpore s uznávaným názorom majority
spoločnosti, ktorá vo vzájomných vzťahoch určuje, aký má byť výkon práv, aby bol v súlade so

základnými a všeobecne uznávanými a rešpektovanými zásadami mravného správania sa členov
spoločnosti. Aby výkon určitého práva alebo povinnosti bol v rozpore s dobrými mravmi, musí
nadobudnúť takú intenzitu, pri ktorej nastupuje zákonná sankcia, ktorá má za následok neplatnosť
právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/57/2005). Pri uplatnení
takejto prípadnej sankcie je potrebné dbať na zachovania ústavného princípu proporcionality v zmysle

ktorejsavšetkyzákladnépráva aslobodychránialenvtakejmierearozsahu,pokiaľuplatnenímjedného
práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného základného
práva a slobody, pričom rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie
primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.

44.Pojem„dobrémravy“Občianskyzákonníknedefinuje.Dobrémravynetvoriaspoločenskynormatívny
systém, vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných
v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné
rešpektovanie. Ide o uznávané pravidlo slušnosti a poctivého správania. Dobré mravy sú vykladané
ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú

nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti a
majú povahu noriem základných.

45. Postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto vo výnimočných situáciách, keď
k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskych

cieľov, či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel
poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne keď je zrejmé, že
výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak
na postavení niektorého z nich navonok (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo
2895/99 z 29.03.2001). Aplikácia ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka umožňuje zásah do výkonu

už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene
alebo zániku práv a povinností, nemá totiž vlastnú normotvornú platnosť, keďže upravuje iba spôsob
aplikácie a interpretácie iných ustanovení (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 144/2010).
Konanie vykazujúce znaky úmyslu poškodiť druhého účastníka (ktoré by mohlo odporovať dobrým
mravom) však nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov, z ktorých vyplýva vznik uplatneného nároku,

ale iba z takých konkrétnych okolností, za akých bol žalovaný nárok uplatnený.

46. Odvolací súd prízvukuje, že na rozsah oprávnení dotknutého vlastníka zastavaného pozemku, z
hľadiska posudzovania ich súladu s dobrými mravmi má zásadný vplyv zistenie, či si takéto práva
odvodené zo zastavania pozemku uplatňuje pôvodný vlastník, alebo jeho právny nástupca, resp. či

svoje nároky uplatňuje subjekt, ktorý vlastnícke právo k pozemku nadobudol odvodene až v čase,
kedy už bol pozemok zastavaný (výnimkou je v tomto prípade dedič ako univerzálny právny nástupca
pôvodného vlastníka). Pre priznanie nároku, aký bol uplatnený aj v súdenom prípade je však nutné
trvať na požiadavke dôveryhodného zdôvodnenia, prečo nárok z bezdôvodného obohatenia prináleží
aj žalobcovi, ktorý nie je pôvodným vlastníkom pozemkov.

47. V danej veci žalovaný v podstatnom tvrdil, že žalobca nadobudol predmetné pozemky vediac o tom,
že stavba na nich stojaca je miestnou komunikáciou, chodníkom a parkoviskom, ktoré slúžia verejnosti.
V priebehu odvolacieho pojednávania žalobca k dôvodom nadobudnutia pozemkov argumentoval,že predmetné nehnuteľnosti mu boli darované vzdialenejšími rodinnými príbuznými ako odmena za
predchádzajúcu pomoc a podporu, ktorá im bola poskytovaná (buď ním samotným alebo jeho rodinou),
vrátanepomocipriúkonochprávnehovysporiadania,resp.reštitúciemajetkupostihnutéhojehozabratím

bez právneho dôvodu, či inými nezákonnými aktivitami štátnej moci v rokoch neslobody.

48. Odvolací súd považuje v okolnostiach veci, napríklad aj z oboznámenej darovacej zmluvy
uzavretej medzi žalobcom s A. A. dňa 03.07.2015 za nepochybné, a prezentoval to aj žalobca
v priebehu odvolacieho pojednávania, že v čase prevodov spoluvlastníckych podielov pozemkov reg.

„C“ parc. č. XXX/X, XXX/X a reg. „E“ parc. č. XXX/X vedených na LV č. XXXX, k. ú. F. na jeho osobu,
si bol vedomý skutočnosti, že s ich vlastníctvom nie je spojené aj ich reálne užívanie, nakoľko tieto
sú zastavané miestnou komunikáciou, chodníkom a parkoviskom používanými verejnosťou. Žalobca
si teda bol vedomý skutočnosti, že rozsah jeho užívacích práv bude po prevode vlastníctva reálne
obmedzený existenciou tejto stavby a že ide o obmedzenie dlhodobé, resp. trvalé. Z čl. IV tejto
darovacej zmluvy rovnako vyplýva, že spolu s darovaním predmetných pozemkov mu bola darkyňou

postúpená aj pohľadávka z bezdôvodného obohatenia voči žalovanému a rovnako tak aj budúce
takéto pohľadávky z užívania týchto pozemkov žalovaným. Podľa vyhodnotenia odvolacieho súdu
uvedené svedčí o úplne inej pohnútke žalobcu, z dôvodu ktorej nadobudol vlastnícke právo predmetných
pozemkov (resp. prijal ich dar), než ktorú prezentoval na pojednávaní pred odvolacím súdom a ktorou
mal byť záujem na zámene týchto pozemkov s iným pozemkom žalovaného, ktorého užívanie by nebolo

takýmto spôsobom obmedzené. V tomto smere je potrebné konštatovať, že žalobca napriek žalovaným
vpriebehukonaniaopakovanevznášanejnámietkerozporuuplatnenéhonárokusdobrýmimravminičím
nepreukazoval,žeúmyselnadobudnutiašpecifikovanýchpozemkovjeinýakolenzískavaniepeňažných
prostriedkov titulom náhrady za bezdôvodné obohatenie žalovaného vzniknuté bezodplatným užívaním
stavbou zastavanej plochy, čomu nasvedčuje práve obsah v konaní oboznámenej darovacej zmluvy z

03.07.2015. Žiadnym dôkazom z jeho strany ani nebol preukázaný obsah mimosúdnych vyjednávaní
medzi stranami sporu ohľadne tvrdeného majetkoprávneho usporiadania a dôvody ich neúspechu,
ktorý by vyššie naznačenú pohnútku nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu vyplývajúcu z označenej
darovacej zmluvy zásadne oslaboval. Okrem toho, z oboznámeného spisu vedeného vo veci je zrejmé,
že po nadobudnutí vlastníctva označených parciel žalobcom podal žalovaný dňa 08.10.2015 súdu

prvej inštancie žalobu o určenie vlastníckeho práva k pozemkom v k.ú. F., register „C“ parc. č. XXX/
X – ostatné plochy o výmere 1044 m2 a register „E“ parc. E. XXX/X – ostatné plochy o výmere 1118
m2 a č. XXX/X – ostatné plochy o výmere 197 m2, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného
súdu Poprad č. k. 13C/218/2015-184 z 15.02.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 22Co/54/2017 z 31.01.2019, právoplatnými 25.02.2019, cez prizmu čoho je potrebné hodnotiť

aj prípadný neaktívny postoj žalovaného k mimosúdnemu majetkovému usporiadaniu vlastníctva
týchto pozemkov zámenou v čase iniciovania tohto súdneho konania o nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Bez zásadnejšej relevancie na hodnotenie tohto aspektu je aj námietka
žalobcu o právnej neexistencie stavby na jeho pozemkoch pre nepreukázanie akéhokoľvek dôkazu
o stavebnom konaní alebo o kolaudácii; totiž ako bolo vyššie odôvodňované v bode 35. odôvodnenia

tohto rozsudku, na danú stavbu je potrebné nahliadať ako na stavbu povolenú, keďže táto nepochybne
vznikla pred 01.10.1976.

49. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že žalobca ako subjekt, ktorý darovacou zmluvou získal
od pôvodných vlastníkov pozemky zastavané komunikáciou, nadobudol nehnuteľnosti, ktorých rozsah

užívania bol zásadne predurčený existujúcou stavbou komunikácie, z čoho vyplývala limitácia hodnoty
takto zastavaného pozemku. Už v čase ich nadobudnutia si žalobca musel byť vedomý nielen toho, že
do vlastníctva nadobudol pozemok s obmedzeným rozsahom práv, ale tiež toho, že ide o obmedzenie
dlhodobé a trvalé. Skutočnosť, že pozemky nadobudol žalobca bezodplatne viac svedčí o skutočnosti,
že už ich pôvodní spoluvlastníci nepovažovali prevádzané pozemky za prinášajúce adekvátny úžitok,

aký by z ich vlastníctva mal vlastníkovi veci v zásade plynúť.

50. K tomuto si navyše odvolací súd dovolí uviesť, že nie bez významu (napriek existujúcej judikatúre
prezentovanej opačný názor) je rozdiel medzi získavaním bezdôvodného obohatenia, napr. zo stavby
predstavujúcej obytnú alebo priemyselnú budovu a cestu. Budova prináša potencionálny zisk vlastníkovi

stavby napr. z nájmu alebo samotnej prevádzky, v dôsledku čoho vlastník stavby získava bezdôvodné
obohatenia aj na úkor vlastníka pozemku. V danom prípade síce za využívanie miestnej komunikácie
príspevková organizácia žalovaného vyberá úhrady za použitie odstavných plôch pre motorové vozidlá,
ich výška je však regulovaná všeobecne záväzným nariadením mestskej samosprávy, z dôvodu ktoréhoje vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného viac za fikciou, než realitou. Totiž takto
získané finančné prostriedky sú potrebné predovšetkým na udržiavanie prevádzkyschopného stavu
danej miestnej komunikácie a nemôžu viesť k reálnemu navýšeniu majetku žalovaného.

51.VsúvislostisosúdenýmprípadomodvolacísúdpoukazujenauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky č.k. II.ÚS 389/09-20 z 26.11.2009, v ktorom ústavný súd v súvislosti s korektívom dobrých
mravov v obdobnom prípade uviedol, že „ ... za podstatné v prejednávanom prípade považoval to,
že sťažovateľ v čase nadobudnutia pozemku vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je zastavaný

stavboucesty.Uvedenúskutočnosťpotomsťažovateľzohľadnilalebomoholzohľadniťajpridojednávaní
podstatných náležitostí zmluvy, na základe ktorej pozemok nadobudol, resp. pri samotnom rozhodovaní
sa, či pozemok za daných podmienok má záujem nadobudnúť alebo nie. Ak sťažovateľ za týchto
okolností vlastníctvo k pozemku nadobudol, táto okolnosť nemohla ostať bez následkov ani vo vzťahu
k posudzovaniu jeho nároku z hľadiska jeho súladu, resp. rozporu s dobrými mravmi.“ Kontrolou
ústavnostitedaprešielpostupsúdu,ktorýobdobnénárokyvlastníkapozemkunavydaniebezdôvodného

obohatenia zastavaného stavbou zriadenou na jeho nehnuteľnosti preskúmal cez prizmu dobrých
mravov, pričom ústavný súd sa v uvedenom prípade stotožnil s názorom všeobecných súdov v
preskúmavanej veci, že vlastníci nehnuteľností, na ktorých bolo zriadené cestné teleso, predtým ako
tieto nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva, vedeli o obmedzení svojich vlastníckych práv.

52. Ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
z 02.07.2019 vydané vo veci Jarkovský proti Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn. 4014/12, v bode
53. ktorého zdôraznil, že sťažovateľov nárok bol zamietnutý pre rozpor s dobrými mravmi vzhľadom
na veľmi špecifické okolnosti prípadu, v rámci ktorých bolo zohľadňované aj dobrovoľné nadobudnutie
majetku vlastníka s plným vedomím jeho stavu a uplatňovanie podobných nárokov v mnohých iných

prípadoch, bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním. V uvedenom prípade
ESĽP dospel k záveru, že nič nenaznačuje tomu, že by aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v posudzovanom prípade neumožňovali hlboké a pretrvávajúce rozpory v judikatúre. Tento záver
neovplyvnila ani judikatúra, ktorá nasledovala po rozhodnutiach prijatých v posudzovanom prípade.
Ďalej ESĽP dospel k záveru, že v čase rozhodovania vnútroštátnych súdov už bol aspoň jeden podobný

prípad, v ktorom súdy na všetkých stupňoch aplikovali § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda po
celý čas konania bol úspech sťažovateľovej žaloby podmienený absenciou okolností rozporu s dobrými
mravmi. Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné, než špekulatívny
občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech a teda nemal „majetok“ chránený Článkom 1
Protokolu č. 1. Sťažnosť pre porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj čl.1 Protokolu č. 1 Dohovoru vyhlásil za neprijateľnú
a odmietol ako nezlučiteľnú ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru.

53. V súdenom prípade žalobca svojou argumentáciou prezentovanou na odvolacom pojednávaní
odvolací súd nepresvedčil, že motiváciou podania jeho žaloby nebolo z daného právneho stavu vyťažiť

predovšetkým finančný prospech, ktorý je v hrubom nepomere k prospechu, ktorý získava žalovaný zo
stavby,ktorábolananehoprevedenávrámcizákonompredurčenejdelimitácie,akoajkprospechu,ktorý
z vlastníctva týchto pozemkov plynul pôvodným vlastníkom. Totiž z vlastnej činnosti je odvolaciemu súdu
známe, že žalobca si okrem tohto žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
za obdobie od 14.07.2015 do 24.08.2017 voči žalovanému uplatnil rovnaký typ nároku aj za obdobie

od 13.07.2013 d 13.07.2015 (vec vedená Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 14C/85/2015, resp.
pred odvolacím súdom pod sp. zn. 2Co/20/2022), ako aj za obdobie od 15.08.2017 do 03.12.2021
(vec vedená Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 13C/29/2021, resp. pred odvolacím súdom pod
sp. zn. 5Co/51/2022). Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ by jediným cieľom žalobcu bolo konečné
majetkoprávne vysporiadanie vzniknutej situácie, výkonom práva v súlade s dobrými by v prípade

zlyhania mimosúdnych rokovaní bolo predovšetkým podanie žaloby podľa § 135c Občianskeho
zákonníka, k čomu má žalobca legitímne právo, nie však opakovane (eventuálne aj do nekonečna)
požadovať od žalovaného iba zaplatenie náhrady za tvrdený vznik bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného. Za opísaného stavu vyvoláva vymáhanie plnenia bezdôvodného obohatenia žalobcom
v súdenom prípade u odvolacieho súdu presvedčenie o neprijateľných dôsledkoch prejavujúcich sa

vo vzťahu medzi účastníkmi a tým o rozpore výkonu tohto žalobcom uplatneného práva s dobrými
mravmi, z dôvodu ktorého odvolací súd uplatnenému nároku v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka
nepovažoval sa dôvodné priznať súdnu ochranu. Tento odvolacím súdom prijatý záver nemožno v danej
veci s poukazom na pripojenú judikatúru vôbec považovať za ojedinelý (porovnaj napríklad rozsudkyKrajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/16/2019 z 18.02.2020, sp. zn. 10Co/104/2018 z 20.02.2020,
sp. zn. 14Co/10/2022 z 13.12.2022, sp. zn. 22Co/51/2021 z 28.04.2022, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/312/2021 z 11.10.2023 a iné).

54.Nazákladevšetkýchvyššieuvedenýchskutočnostíaichprávnehovyhodnoteniadospelodvolacísúd
k záveru, že napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nedostatočne zisteného
skutkového stavu (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a súčasne jeho nesprávneho
právneho posúdenia (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), je vecne nesprávny a preto ho

bolo potrebné postupom podľa § 388 CSP zmeniť a žalobu o vydanie medzitýmneho rozsudku zamietnuť
tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozsudku.

55.Podľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto
na ďalšiu argumentáciu sporových strán, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už

privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu, nepovažoval odvolací súd za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

56. Tento rozsudok o nároku, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom, alebo sčasti závisí
rozhodnutie vo veci samej ešte nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, preto nebol dôvod súčasne

rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania (porovnaj § 262 ods. 1
CSP). O tomto súvisiacom nároku, rovnako ako by tomu bolo v prípade čiastočného rozsudku, rozhodne
súd prvej inštancie až v konečnom rozhodnutí, ktoré vo veci samej bude vydané (k tomu pozri Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2022, s. 855-857).

57. Toto rozhodnutie odvolací súd prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).